Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (2)Rozsudok_14S-148-2014.pdf
PDF · 127.95 KB
Case nature
Area
Subarea
14S/148/2014
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Pavla Lacza a členov senátu JUDr. Ľubomíra Bundzela a JUDr. Anity Filovej v právnej veci žalobkyne: U. U. Y., nar.XX.XX.XXXX, bytom U. XG/X, XX-XXX X., Poľská republika, proti žalovanej: Sociálna poisťovňa - ústredie, so sídlom ul. 29. augusta č. 8, 813 63 Bratislava, za účasti ďalšieho účastníka: REPRUF, s.r.o., so sídlom Palárikova 76, 022 01 Čadca, IČO: 47 237 198, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovanej č. 24553-2/2014-BA zo dňa 17.03.2014, takto
rozhodol:
I. Súd žalobu z a m i e t a.
II. Súd žalovanému právo na náhradu trov konania nepriznáva.
III. Ďalšiemu účastníkovi REPRUF, s.r.o., so sídlom Palárikova 76, Čadca, IČO: 47237198 súd právo na náhradu trov konania nepriznáva.
odôvodnenie:
1.Prvostupňovým rozhodnutím č.k.44800-1/2013-CA zo dňa 12.9.2013 Sociálna poisťovňa, pobočka Čadca, rozhodla, že žalobkyni nevzniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti ako zamestnancovi REPRUF, s. r. o., od 01.08.2012 podľa slovenskej legislatívy. V odôvodnení uviedla, že od 01.05.2010 sa uplatňuje Nariadenie ES a Rady č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia v znení Nariadenia č. 988/2009 zo 16.09.2009 (ďalej len „základné nariadenie“) a vykonávacie nariadenie EP a Rady č. 987/2009 zo dňa 16.09.2009. Dňa 26.02.2013 vykonali kontrolní zamestnanci Sociálnej poisťovne, pobočka Čadca, kontrolu v sídle zamestnávateľa zameranú na overenie reálneho výkonu činnosti jeho zamestnancov. Kontrolní zamestnanci v sídle spoločnosti v čase vykonania kontroly nezistili prítomnosť žiadneho zamestnanca a taktiež nebol prítomný žiaden z konateľov spoločnosti a nebola zaznamenaná ani prítomnosť vlastníkov spoločnosti. Bol vypočutý konateľ spoločnosti ACARTUS Slovakia, s. r. o., Mgr. Miroslav Šperka. Na základe výsledkov kontroly nebolo preukázané, že by žalobkyňa reálne vykonávala činnosť ako zamestnanec na území SR a preto nemôže podliehať slovenským právnym predpisom ani podľa čl. 13 ods. 3 základného nariadenia ani podľa čl. 13 ods. 1 základného nariadenia.
2.Na základe odvolania žalobkyne vo veci rozhodoval žalovaný, ktorý napadnutým rozhodnutím č. 24553-2/2014-BA zo dňa 17.03.2014 jej odvolanie zamietol a prvostupňové rozhodnutie potvrdil. V odôvodnení uviedol, že Inštitúcia sociálneho zabezpečenia Poľskej republiky ZUS Varšava požadovala preukázanie relevantných skutočností na určenie uplatniteľnej legislatívy od Sociálnej poisťovne Bratislava. Sociálna poisťovňa je príslušná inštitúcia na uplatnenie určujúcej legislatívy na území SR. Táto je aj kompetentná posúdiť vznik poistného vzťahu v právnom zmysle, pretože je orgán, ktorý je v mieste vykonávania práce oprávnený určovať uplatniteľnú legislatívu. Tieto skutočnosti
ju oprávňujú vykonať kontrolu reálneho výkonu činnosti zamestnancov na území SR. Poukázal na kontrolu vykonanú od 26.02.2013 do 08.03.2013 pobočkou Čadca, s výsledkom, ako bolo uvedené v prvostupňovom rozhodnutí. Opakovaná kontrola vykonaná 05.03.2013 taktiež nepriniesla preukázanie reálneho výkonu činnosti zamestnanca - žalobkyne, pretože na adrese spoločnosti sa nachádzala Anna Kalina Kucharska, konateľ spoločnosti a Kazimierz Podcerkiewny, splnomocnený konať za spoločnosť REPRUF, s.r.o. .Bolo zistené, že pracovné zmluvy so zamestnancami uzavreté na 4 hodiny mesačne (do 28.06.2012), po tomto dátume na desať hodín mesačne. Všetci zamestnanci roznášajú letáky na požiadanie poľských firiem po rôznych mestách na území SR. Zamestnávateľ zadáva prácu zamestnancom telefonicky, e-mailom alebo prostredníctvom pošty. Na základe kontroly sa nepodarilo preukázať reálny výkon činnosti zamestnancov zamestnávateľa na území SR, ani splnenie podmienok na určenie miesta podnikania. Zamestnávateľ síce predložil formálne doklady ako sú pracovná zmluva, mzdový list, výplatné pásky a evidencia dochádzky, nepredložil však doklady preukazujúce reálny výkon práce zamestnanca na určenom mieste, v určený deň, napr. vyúčtovanie cestovných nákladov alebo cestovné príkazy, z ktorých by bolo zrejmé, že zamestnanec vykonával prácu na určenom mieste. Firemné pečiatky slovenských podnikov, resp. vizitky, dokazujú existenciu podnikateľských subjektov v mieste, kde má zamestnanec účastníka konania podľa ním predložených štvrťročných správ o vykonaní prác vykonávať činnosti, avšak aj tieto doklady je možné na účely preverenia predmetu kontroly považovať za nedostatočné. Registračný list FO - prihláška, ktorá má deklaratórne účinky nemôže deklarovať vznik povinného sociálneho poistenia v rozpore s koordinačnými nariadeniami Európskej únie. Národný inšpektorát práce vykonal 13.03.2013 inšpekciu práce zamestnávateľa. V priebehu výkonu inšpekcie sa fyzicky nestretol so zamestnancami zamestnávateľa. Záznamy z výkonu inšpekcie, v ktorých sa v závere konštatuje „neboli zistené nedostatky“, boli vyhotovené na základe písomných podkladov získaných počas výkonu inšpekcie práce vo vzťahu k skúmanej papierovej dokumentácii a nie v súvislosti s prešetrením reálneho výkonu činnosti daných zamestnancov. Určovať uplatniteľnú legislatívu, zároveň kontrolovať splnenie podmienok na určenie uplatniteľnej legislatívy v súlade s koordinačnými nariadeniami je oprávnená len inštitúcia ustanovená na tento cieľ, t.j. Sociálna poisťovňa.
3.Proti predmetnému rozhodnutiu žalovaného riadne a včas bola podaná žaloba, ktorou žalobkyňa žiadala napadnuté rozhodnutie žalovaného zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie. Poukazovala na neprimerané použitie čl. 11 (2) a) Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 883/2004, hoci sa v tejto veci nemal uplatniť, pretože žalobkyňa nevykonáva len prácu na vlastný účet v Poľsku, ale aj nájomnú prácu na Slovensku, vzhľadom na tento fakt sa voči žalobkyni uplatňuje čl. 13 (3) základného nariadenia. Ďalej poukazovala na neprimerané použitie čl. 11 ods. 2 písm. a neuplatnenie základného nariadenia v dôsledku pričinenia sa k situácii žalobkyňa podlieha v tom istom čase, v čase legislatívy dvoch rôznych členských štátov. Žalovaný neuviedol právny základ prijatého rozhodnutia. V odôvodnení, kde cituje veľa ustanovení rôznych zákonov, ale medzi nimi neexistuje žiadny konkrétny právny základ. Poukázala na to, že v spoločnostiach boli urobené kontroly, ktoré preukázali, že zamestnávateľ má všetky dokumenty týkajúce sa pracovníkov a ich práce. Namietala takisto porušenie čl. 87 ods. 1 Zákonníka práce. Namietala tiež predpoklad, že práca sa bude konať v sídle spoločnosti, zatiaľ čo v pracovnej zmluve je ustanovené, že práca sa musí vykonávať na území Slovenska. Takisto namietala základ vydaného rozhodnutia na neoprávnenom vyhlásení ZUS, že práca má marginálny charakter, pričom pomer sociálneho zabezpečenia sa riadi podľa miesta pracoviska - lex laboris, teda ZUS ako poľská inštitúcia miesta bydliska nemá právomoc posudzovať existenciu pracovného pomeru a hodnotiť, ale toto oprávnenie patrí výhradne Sociálnej poisťovni.
Žalobkyňa poukazovala na to, že prácu vykonávala ako SZČO v Poľsku a na Slovensku a táto práca nepredstavuje marginálny charakter, teda na ňu sa vzťahuje čl. 13 ods. 3 základného nariadenia. Dĺžku pracovnej doby na Slovensku pracovná zmluva stanovuje 10 hodín za mesiac a v Poľsku žalobkyňa vykonávala prácu na vlastný účet, najviac 160 hodín za mesiac a preto zamestnanie na Slovensku je viac ako 5%, teda tá práca nie je prácou o marginálnom charaktere. Neoprávnené prijatie záverov, že práca na základe pracovnej zmluvy pre spoločnosť REPRUF, s.r.o. zahŕňa činnosti vykonávané doma. Taktiež neoprávnený predpoklad, že nájomná práca na základe pracovnej zmluvy pre spoločnosť REPRUF, s.r.o. je realizovaná v rámci hlavného predmetu podnikania, zatiaľ čo žalobkyňa vykonávala prácu na vlastný účet v úplne odlišnom charaktere, pre spoločnosť REPRUF, s.r.o. vykonávala prácu promotóra služieb a produktov poskytovaných zamestnávateľom alebo jeho klientom.
V bode II. žaloby namietala porušenie čl. 5 vykonávacieho nariadenia spochybňovaním platnosti pracovnej zmluvy, ľubovoľné, nie slobodné hodnotenie dôkazov a odmietnutie pripustenia ako dôkaz
dokladov uvedených žalobkyňou. Takisto poukazovala na nesprávne posúdenie zápisnice z kontroly vykonávanej Sociálnou poisťovňou, pobočka Čadca a teda uznanie, že práca nie je v skutočnosti vykonávaná, zatiaľ čo žalobkyňa pracuje na území Slovenska, nie je nevyhnutné v meste, ktoré je sídlom spoločnosti. Rozhodnutie je vydané na základe nesprávneho posúdenia skutkového a právneho stavu veci.
Žalobkyňa uviedla tiež, že vykonávala podnikateľskú činnosť na vlastný účet a dodatočne uzatvorila dňa 01.08.2012 pracovnú zmluvu s firmou REPRUF, s.r.o. so sídlom v Čadci, Palárikova 76 na území Slovenskej republiky. Z dôvodu novej zmluvy žalobkyňa podala návrh na Sociálnu poisťovňu o určenie príslušnej legislatívy podľa čl. 16 ods. 1 vykonávacieho nariadenia č. 987/2009, v ktorom ako príslušná legislatíva bola uvedená legislatíva Slovenska v súlade s čl. 13 (3) základného nariadenia. Práca spočívala v iných činnostiach, než ktoré sú uvedené v rámci podnikateľskej činnosti. Nesprávne bol použitý vo vzťahu k žalobkyni aj čl. 11 (2) (a) základného nariadenia č. 883/2004. Žalobkyňa bola na základe pracovnej zmluvy registrovaná pre potrebu poistenia v Slovenskej republike a príslušná slovenská inštitúcia jej udelila číslo sociálneho poistenia v registračnom liste FO. Existoval doklad vydaný inštitúciou - doklad potvrdzujúci prihlásenie osoby na sociálne poistenie, vydaný na základe predmetnej pracovnej zmluvy. Podľa čl. 13 (3) základného nariadenia, osoba, ktorá nastupuje do nájomnej práce v inom členskom štáte únie podlieha právnym predpisom sociálneho zabezpečenia členského štátu, v ktorom nájomnú prácu vykonáva. Vylúčený je preto príležitosť určenia náležitého práva pre tento právny vzťah, ako je uvedené v norme týkajúcej sa koordinácie systémov sociálneho zabezpečenia. Pomer sociálneho zabezpečenia sa riadi podľa miesta pracoviska - lex loci laboris. Tento zákon podľa zásady koordinácie, ktorá je opakom harmonizácie národných systémov zavedením pojmov a inštitúcií EÚ - priradená je klasifikácia pracovníka ako zamestnanca v zmysle nariadenia č. 883/2004 Z.z.. Založenie žalovaného na rozhodnutí ZUS ako poľského orgánu miesta bydliska žalobkyne nie je v súlade s platnými predpismi Európskej únie, pretože ZUS je oprávnený iba uviesť platné právne predpisy v súlade s čl. 13 ods. 3 nariadenia č. 883/2004, čiže s právnymi slovenskými predpismi odo dňa uzatvorenia pracovnej zmluvy. Poľský poisťovací orgán nemal právomoc posúdiť existenciu poistného vzťahu v právnom zmysle. Toto posúdenie môže byť vykonané iba na základe označených kolíznou normou predpisov miesta zamestnania a môže byť vykonané len orgánmi príslušných používať tieto pravidlá. Žalobkyňa teda podlieha právnym predpisom viac ako jednej krajiny a takýto výsledok je aj v rozpore s účelom čl. 48 až 51 zmluvy o fungovaní Európskej únie, ktorá má zabezpečiť, aby zamestnanci v dôsledku používania práva voľného pohybu, nestrácali dávky splatné im podľa právnych predpisov sociálneho zabezpečenia členského štátu. Sociálna poisťovňa vykonala kontrolu zamestnávateľa žalobkyne, ktorá však bola vykonaná tendenčným spôsobom s cieľom vylúčenia žalobkyne zo sociálneho zabezpečenia na Slovensku. Sociálna poisťovňa nepožiadala spoločnosť, aby preukázala zamestnávateľovi, akékoľvek dokumenty a je ťažké predvídať, aké požiadavky môže mať kontrolujúci orgán. Zamestnávateľ predložil zamestnancom Sociálnej poisťovne dokumentáciu personálu žalobkyne s prihliadnutím na správy z vykonanej práce. Prácu vykonávala žalobkyňa s príslušnou frekvenciou uvedenej v pracovnej zmluve podľa vôle zamestnávateľa. Náplňou práce je kontaktovanie potenciálnych klientov, propagácia a prezentácia činnosti zamestnávateľa a jeho zákazníkov. Nedôvodne žalovaný tvrdí, že práca nie je vykonávaná, pretože zamestnanci v spoločnosti REPRUF, s.r.o. neboli počas kontroly v sídle spoločnosti, pričom v zmluve sa nevyžaduje od žalobkyne, aby bola v sídle spoločnosti. Dokladom o vykonaní práce na Slovensku sú štvrťročné výkazy o dokončení prác, ktoré sú odovzdávané zamestnávateľovi a ktorý zostáva ich jediným disponentom. Pre zamestnávateľa potvrdením vykonávania prác je predloženie doplnených podľa návodu štvrťročných výkazov, ktoré žalobkyňa systematicky predkladala spoločnosti. Pracovné inštrukcie dostáva žalobkyňa od svojho zamestnávateľa s príslušnými materiálmi potrebnými pre výkon práce. Za prácu dostáva žalobkyňa náležitú odmenu stanovenú v pracovnej zmluve na uvedený bankový účet. S ohľadom na kontroly vykonávané u zamestnávateľa žalobkyňa má tiež protokol o kontrole, ktorý dodatočne potvrdzuje výkon práce a správne fungovanie spoločnosti a najímania zamestnancov v súlade s platnými právnymi predpismi Slovenskej republiky. Tieto kontroly neodhalili žiadne nedostatky a preto bolo zistené, že práca bola legálna a vykonaná a príspevky sú pravidelne platené. Námietky zo strany žalovaného, že nebola práca vykonaná sú neopodstatnené, pretože žalobkyňa má výkazy z vykonanej práce, ako aj doklady o pobyte na Slovensku. Logické je teda uznanie, že v prípade, ak je žalobkyňa zamestnaná na Slovensku, má výkazy o vykonanej práci, potvrdenie o pobyte v hoteli, vtedy pobyt na Slovensku bol využitý pre skutočné vykonanie práce. Žalobkyňa si je vedomá toho, že veľa rovnakých spoločností vykonáva činnosti v rozpore s vnútroštátnymi právnymi predpismi. Spoločnosť zamestnávateľa je však právne fungujúcou spoločnosťou, ktorá zadáva prácu, platí mzdy
a reguluje pohľadávky týkajúce sa príspevkov a daňovej povinnosti. Spoločnosť REPRUF, s.r.o. má sídlo na Slovensku už dva roky. V Čadci riadené jednou osobu predstavenstvo má kľúčové rozhodnutia pre riadenie a rozvoj spoločnosti rovnako aj uzatvára pracovné zmluvy so zamestnancami. Majiteľ firmy rozhoduje o politických smeroch činností spoločnosti po konzultácii so slovenským právnikom spoločnosti Miroslavom Šperkom zo spoločnosti ACARTUS so sídlom v Čadci, ktorá vykonáva účtovníctvo a právne služby. Administratívne a účtovné doklady sú uložené v sídle spoločnosti. Spoločnosť má bankový účet v banke O., pobočka Čadca, z tohto účtu sú realizované všetky verejnoprávne záväzky spoločnosti. Žalovaný mylne uvádza, že trvalé bydlisko vlastníka spoločnosti má nejaký význam v tomto prípade. Jedná sa o kapitálovú spoločnosť, nie o osobnú spoločnosť. Spoločnosť REPRUF, s.r.o. je ekonomicky efektívna a je to spojené s prenájmom a externej firmy, ktorá podporuje spoločnosť. Preto spoločnosť nemusí zamestnávať svojich administratívnych pracovníkov. Neexistujú žiadne predpisy, ktoré by vyžadovali držanie titulu vlastníctva spoločnosťou priestorov, v ktorých pôsobí. Žalovaný sa dopustil diskriminácie poľských občanov pracujúcich na Slovensku ako spolupracovníci žalobkyne obdržali overené dokumenty A1 a vykonávanie práce v ich prípade nebolo nikdy spochybňované. Z týchto dôvodov žalobkyňa považovala žalobu za dôvodnú.
4.Žalovaný podal k žalobe vyjadrenie zo dňa 21.01.2014, pričom uviedol, že žalovaný nezdôvodnil výrok rozhodnutia tým, že zamestnanci na území Slovenskej republiky vykonávajú tzv. marginálne činnosti ako uvádza žalobkyňa vo svojej žalobe. Takisto poukázal na to, že prihláška do poistenia nemôže zakladať povinné sociálne poistenie a taktiež nemôže deklarovať vznik povinného sociálneho poistenia v rozpore s koordinačnými nariadeniami Európskej únie. Takisto nesúhlasí s tvrdením, že by sa žalovaný dopustil hrubej diskriminácie poľských občanov zamestnaných na území Slovenskej republiky. Tieto tvrdenia sú neopodstatnené. Na základe schválených postupov pobočky Sociálnej poisťovne rozhoduje o zániku sociálneho poistenia po skončení platnosti formulárov E101/PD A1, resp. o nevzniku povinného sociálneho poistenia, ak nebolo definitívne rozhodnuté o uplatniteľnej legislatíve vo vzťahu ku všetkým zamestnancom bez rozdielu národnosti, či štátnej príslušnosti. Taktiež poukázal na to, že nerozhodoval o neplatnosti pracovnej zmluvy žalobkyne, ale o povinnom nemocenskom poistení, povinnom dôchodkovom poistení a povinnom poistení v nezamestnanosti žalobkyne ako zamestnanca na území Slovenskej republiky na základe jej pracovnej zmluvy. Žalovaný sa stotožnil so zisteným skutkovým a právnym stavom vo veci. Žiadal žalobu ako nedôvodnú zamietnuť.
5.Krajský súd v Trnave prejednal vec bez nariadenia pojednávania a uznesením sp.zn.14S/148/2014 zo dňa 8.9.2015 konanie zastavil.
6.Proti uvedenému uzneseniu podala žalobkyňa dňa 2.10.2015 odvolanie.
7.Najvyšší súd SR uznesením sp.zn.10Sžo 75/2015 zo dňa 9.3.2016 zrušil napadnuté rozhodnutie prvostupňového súdu a vrátil mu vec na ďalšie konanie a zároveň mu nariadil opätovne vec prejednať a vysporiadať sa so všetkými námietkami žalobkyne.
8.Krajský súd v Trnave uznesením číslo 14S/148/2014 zo dňa 10.5.2016 pribral do konania zamestnávateľa žalobkyne - REPRUF, s.r.o., so sídlom Palárikova 76, Čadca, IČO: 47237198.
9.Krajský súd v Trnave uznesením sp.zn.14s/148/2014 zo dňa 23.2.2017 prerušil konanie až do právoplatného skončenia konania vedeného na NS SR pod sp.zn.1Sžso/11/2015, v ktorom bola predložená Súdnemu dvoru Európskej únie prejudiciálna otázka týkajúca sa výkladu Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č.883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia.
10.V priebehu konania bol krajskému súdu doručený rozsudok Súdneho dvora číslo C-89/16 zo dňa 13.07.2017, ktorý zaujal stanovisko k výkladu článku 13 ods. 3 Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady číslo 883/2004 z 29.04.2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia zmeneného a doplneného Nariadením (EÚ) Európskeho parlamentu a Rady číslo 465/2012 z 22.05.2012. Uvedený rozsudok Súdneho dvora bol vydaný na základe návrhu na začatie prejudiciálneho konania podľa článku 267 ZFEÚ, ktorý bol podaný rozhodnutím Najvyššieho súdu SR zo dňa 28.01.2016 a doručený Súdnemu dvoru 15.02.2016, nakoľko na Najvyššom súde SR bolo podané viacero návrhov v rámci sporu medzi poľským štátnym príslušníkom, ktorý vykonával samostatne zárobkovú činnosť na území Poľskej republiky a bol zamestnaný na území Slovenskej republiky vo veci jeho účasti na slovenskom systéme nemocenského a dôchodkového poistenia a poistenia v nezamestnanosti.
11.Uvedený Článok 13 ods. 3 Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady číslo 883/2004 zo dňa 29.04.2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia zmeneného a doplneného Nariadením (EÚ) Európskeho parlamentu a Rady číslo 465/2012 zo dňa 29.05.2012 znie, že „Osoba, ktorá zvyčajne vykonáva činnosť ako zamestnaná osoba a činnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba v odlišných členských štátoch podlieha právnym predpisom členského štátu, v ktorom vykonáva činnosť ako zamestnanec alebo ak vykonáva takúto činnosť v dvoch alebo viacerých členských štátoch právnym predpisom určeným v súlade s odsekom 1.“
12.Európsky Súdny dvor (tretia komora) rozhodol tak, že uvedený Článok 13 ods. 3 Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady číslo 883/2004 zo dňa 29.04.2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia zmeneného a doplneného Nariadením (EÚ) Európskeho parlamentu a Rady číslo 465/2012 zo dňa 22.05.2012 sa má vykladať v tom zmysle, že cieľom určiť vnútroštátnu právnu úpravu uplatňujúcu sa v zmysle tohto ustanovenia na osobu, akou je žalobca vo veci samej, ktorý je zvyčajne zamestnancov v jednom členskom štáte a samostatne zárobkovo činnou osobou v druhom členskom štáte je potrebné zohľadniť požiadavky uvedené v Článku 14 ods. 5b a Článku 16 Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) číslo 987/2009 zo dňa 16.09.2009, ktorým sa stanovuje postup vykonávania Nariadenia (ES) číslo 883/2004 zmeneného a doplneného Nariadením číslo 465/2015.
13.Podľa Článku 14 ods. 5b na účely určenia uplatnených právnych predpisov podľa článku 13 základného nariadenia sa zanedbateľné činnosti neberú do úvahy. Článok 16 vykonávacieho nariadenia sa uplatňuje na všetky prípady podľa tohto článku.
14.Článok 16 Nariadenia v odseku 1 uvádza : „dva alebo viac členských štátov príslušné týchto štátov alebo úrady určené týmito orgánmi môžu spoločnou dohodou upraviť výnimky z článkov 11 - 15 v záujme určitých osôb alebo určených kategórii osôb.“ Odsek 2 Článku 16 Nariadenia : „poberateľ dôchodku splatného podľa právnych predpisov členského štátu alebo dôchodkov splatných podľa platných predpisov viacerých členských štátov, ktorý mal bydlisko na území iného členského štátu môžu byť na základe vlastnej žiadosti vyňatý z pôsobnosti právnych predpisov tohto iného členského štátu za predpokladu, že nepodlieha týmto právnym predpisom na základe vykonávania činnosti ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba.“
15.Krajský súd v Trnave prejednal vec na pojednávaní konanom dňa 10.5.2018 v neprítomnosti účastníkov, ktorí sa pojednávania napriek tomu, že boli riadne predvolaní a predvolanie prevzali, nezúčastnili. Žalobkyňa a jej právny zástupca svoju neúčasť ospravedlnili. Žalovaná svoju neúčasť ospravedlnila listom zaslaným elektronicky dňa 7.5.2018 a súhlasila s prejednaním veci v jej neprítomnosti. Pribratý účastník svoju neúčasť neospravedlnil.
16.Krajský súd dospel k záveru, že zásadnou námietkou žalobkyne, ktorou napáda zákonnosť napadnutého rozhodnutia prvého stupňa ako aj žalovaného, je námietka, že žalovaná vo veci postupovala, rozhodla v rozpore s právnou úpravou ustanovenou v článku 13 ods. 3 Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady číslo 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia.
17.Európsky parlament a Rada prijali Nariadenie 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia so zreteľom na zmluvy o založení Európskeho spoločenstva, najmä na jej články 42 a 308 konajúc postupom v článku 251 Zmluvy sledujúc ciele uvedené v preambule Zmluvy, v ktorých súd upriamuje pozornosť najmä na to, že pravidlá koordinácie vnútroštátnych systémov sociálneho zabezpečenia patria do rámca voľného pohybu osôb a mali by prispieť k zlepšeniu ich životnej úrovne a podmienok zamestnania; Zmluva neustanovuje právomoci iné, ako tie, ktoré sú uvedené v Článku 308 na prijatie primeraných opatrení v rámci oblasti sociálneho zabezpečenia osôb iných ako zamestnancov; Nariadenie Rady (EHS) 1408/71 zo dňa 14.06.1971 o uplatnení systémov sociálneho zabezpečenia na zamestnancov, samostatne zárobkovo činné osoby a na ich rodinných príslušníkov, ktorí sa pohybujú v rámci spoločenstva bolo zmenené a doplnené a aktualizované viackrát, aby sa zohľadnil nielen vývoj na úrovni spoločenstva vrátane rozsudkov Súdneho dvora, ale tiež aby sa zohľadnili zmeny právnych predpisov na vnútroštátnej úrovni. Tieto faktory zohrali svoju úlohu v čase, keď sa koordinovali pravidlá spoločenstva, stávali sa zložitými a príliš rozsiahlymi. Nariadenie a súčasne zmodernizovanie a zjednodušenie týchto pravidiel je dôležité, aby sa dosiahol cieľ voľného pohybu osôb; je potrebné rešpektovať osobitné vlastnosti vnútroštátnych právnych predpisov v oblasti
sociálneho zabezpečenia a vypracovať iba systém koordinácie; je potrebné v rámci takejto koordinácie zaručiť v rámci rovnosti spoločenstva prístup pre dané osoby podľa rozličných vnútroštátnych právnych predpisov; prispôsobenie faktov alebo udalostí, ku ktorým dochádza v jednom členskom štáte nemôžu v žiadnom prípade viesť k tomu, aby sa iný členský štát stal príslušným alebo jeho právne predpisy uplatniteľnými; vzhľadom na proporcionalitu by sa mala venovať pozornosť tomu, aby sa zabezpečilo, že zásada prispôsobenia faktov alebo udalostí nevedie k objektívne neopodstatneným výsledkom alebo k prekrývaniu dávok rovnakého druhu za tú istú dobu; je potrebné, aby osoby, ktoré sa pohybujú v rámci spoločenstva podliehali systému sociálneho zabezpečenia iba jediného členského štátu, aby sa tak predišlo prekrývaniu uplatniteľných ustanovení vnútroštátnych právnych predpisov a komplikáciám, ktoré by z toho mohli vzniknúť.
18.Podľa Článku 1 uvedeného Nariadenia (ES) písmeno a/ činnosť ako zamestnanec znamená každú činnosť alebo rovnocennú situáciu, ktorá sa za takú považuje na účely právnych predpisov v oblasti sociálneho zabezpečenia členského štátu, v ktorom takáto činnosť alebo rovnocenná situácia existuje; písmeno c/ poistenec vo vzťahu k odvetviam sociálneho zabezpečenia, na ktoré sa vzťahuje Hlava III. kapitola 1 a 3 znamená každú osobu, ktorá spĺňa podmienky požadované podľa právnych predpisov členského štátu príslušného podľa Hlavy II. nároku na dávky pri zohľadnení ustanovení tohto nariadenia.
19.Podľa Článku 1 bod 1 uvedeného Nariadenia (ES) toto nariadenie sa vzťahuje na štátnych príslušníkov členského štátu, osoby bez štátnej príslušnosti a utečencov, ktorí majú bydlisko v členskom štáte a podliehajú alebo podliehali právnym predpisom jedného alebo viacerých členských štátov ako aj na ich rodinných príslušníkov a ich pozostalých.
20.Podľa Článku 11 bod 1 uvedeného Nariadenia (ES) osoby, na ktoré sa toto Nariadenie vzťahuje, podliehajú právnym predpisom len jedného členského štátu a tieto právne predpisy sa určia v súlade s touto Hlavou.
21.Podľa Článku 13 bod 3 uvedeného Nariadenia (ES) osoba, ktorá zvyčajne vykonáva činnosť ako zamestnaná osoba a činnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba v odlišných členských štátoch podlieha právnym predpisom členského štátu, v ktorom vykonáva činnosť ako zamestnanec alebo ak vykonáva takúto činnosť v dvoch alebo viacerých členských štátoch, právnym predpisom určeným v súlade s odsekom 1.
22.Podľa Článku 16 Nariadenia (ES) číslo 987/2009, ktorým sa upravuje postup uplatňovania Článku 13 základného Nariadenia : 1.Osoba, ktorá vykonáva činnosť v dvoch alebo viacerých členských štátoch informuje o tejto skutočnosti inštitúciu, určenú príslušným úradom členského štátu bydliska. 2.Určená inštitúcia členského štátu bydliska bezodkladne určí uplatniteľné právne predpisy, ktoré sa na dotknutú osobu uplatňujú so zreteľom na Článok 13 základného Nariadenia a Článok 14 vykonávacieho nariadenia. Toto určenie sa považuje za predbežné. Inštitúcia informuje o predbežnom určení uplatniteľných právnych predpisov určenej inštitúcie každého členského štátu, v ktorom sa činnosť vykonáva. 5.Príslušná inštitúcia členského štátu, ktorého právne predpisy boli predbežne alebo definitívne určené za uplatniteľné, to bezodkladne oznámi dotknutej osobe. 6.Ak dotknutá osoba neposkytne informácie podľa odseku 1 uplatnia sa ustanovenia tohto článku na podnet inštitúcie určenej príslušným úradom členského štátu bydliska len čo je o situácii tejto osoby informovaná, napríklad aj prostredníctvom inej dotknutej inštitúcie.
23.Krajský súd námietku žalobkyne, ktorou namietala porušenie Článku 13 ods. 3 základného Nariadenia vyhodnotil ako nedôvodnú. K uvedenej námietke konštatuje, že pre aplikáciu tohto Článku musia byť splnené zákonné hmotnoprávne podmienky v tejto právnej úprave základného Nariadenia stanovenie a to predovšetkým preukázanie výkonu činnosti zamestnanca na území členského štátu v danom prípade žalobkyňa na území Slovenskej republiky podľa názoru súdu zhodne s názorom správneho orgánu, formálne uzatvorenie pracovnej zmluvy medzi zamestnancom a zamestnávateľom ešte nezakladá žalobkyni právo na aplikáciu Článku 13 ods. 3 základného Nariadenia, pretože uzatvorením pracovnej zmluvy pracovník nenadobúda automaticky status zamestnanca. Vychádzajúc z judikatúry Súdneho dvora EÚ za zamestnanca je potrebné považovať každého, kto vykonáva skutočne konkrétne činnosti, teda ten kto vykonáva skutočnú a efektívnu činnosť. Napokon aj v Článku 13
ods.3 základného Nariadenia vyplýva, že výkon práce musí byť reálny. Vzhľadom k uvedenému súd dospel k záveru, že Sociálna poisťovňa napadnutými rozhodnutiami nepostupovala v rozpore s právnou úpravou obsiahnutou v základnom Nariadení o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia a jeho vykonávacieho Nariadenia. Nemožno vytknúť žalovanému správnemu orgánu, že vo veci nevykonal dokazovanie v dostatočnom rozsahu a že nezistil dostatočne skutkový stav, pretože formálne doklady predložené zamestnávateľom žalobkyne len formálne deklarovali vznik pracovného pomeru medzi žalobkyňou a účastníkom konania bez akejkoľvek výpovednej hodnoty o tom, že žalobkyňa ako zamestnanec na území Slovenskej republiky skutočne uskutočňovala činnosť podľa pracovnej zmluvy. Taktiež nie je možné vytknúť žalovanému, že na žalobkyňu resp. jej zamestnávateľa preniesol nad rozsah zákona dôkaznú povinnosť, pretože vykonávacie Nariadenie Článok 16 ods. 1 a 6 stanoví osoby vykonávajúce činnosť vo viacerých členských štátoch povinnosť poskytnúť príslušnej inštitúcii sociálneho zabezpečenia informácie, teda samotná práva úprava vykonávacieho Nariadenia ustanovuje dôkaznú povinnosť osobe vykonávajúcej činnosť vo viacerých členských štátoch výkon svojej činnosť preukázať. Pre správnu aplikáciu hmotnoprávnej úpravy Článok 13 ods. 3 základného Nariadenia v danom prípade bolo vyriešenie základnej otázky, či žalobkyňa na území Slovenskej republiky používala status zamestnanca, vzhľadom k uvedenému preto bolo aj jeho povinnosťou v preskúmavacom konaní predložiť alebo navrhnúť také dôkazy, ktoré by nespochybniteľným spôsobom preukazovali, že na území Slovenska skutočne aj vykonávala prácu dojednanú v predloženej pracovnej zmluve. Nepredložením takýchto dôkazov malo za následok neunesenie dôkaznej povinnosti na preukázanie pravdivosti jej tvrdení o výkone zamestnania na Slovensku.
24.Vychádzajúc zo skutkových zistení vyplývajúcich za administratívneho spisu, súd sa stotožnil so záverom správneho orgánu, že neboli splnené zákonné predpoklady pre aplikáciu základného Nariadenia článok 13 ods. 3, nakoľko nebol preukázaný reálny súbeh činností žalobkyne ako SZČO na území Poľskej republiky a zamestnanca na území SR, keď nebolo preukázané, že žalobkyňa vykonávala činnosť ako zamestnaná osoba a činnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba v odlišných členských štátoch tak, ako to predpokladá článok 13 ods. 3 základného Nariadenia. Uvedené ustanovenie základného Nariadenia predpokladá skutočný existujúci súbeh dvoch činností (zamestnania a SZČO vykonanej v odlišných členských štátoch) len táto skutočnosť môže zakladať postup podľa základného Nariadenia Článku 13 ods. 3 a aplikáciu uplatniteľných právnych predpisov príslušného členského štátu (Hlava II. Článok 16 vykonávacieho Nariadenia). (rozsudok NS SR č. 7Sžso/70/2015 zo dňa 16.05.2017).
25.S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti súd vyhodnotil námietku žalobkyne za nedôvodnú a pokiaľ ide o použitie Článku 14 ods. 5b ako stanovuje pri výklade Článku 13 ods. 3 základného Nariadenia rozsudok Európskeho súdneho dvora číslo C-89/2016 zo dňa 13.07.2017 krajský súd v tejto súvislosti poznamenáva, že v danom prípade je toto rozhodnutie neaplikovateľné pre daný prípad, keďže Sociálna poisťovňa vyslovila právny záver, že žalobkyni nevzniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkového poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti podľa slovenskej legislatívy na základe skutkových zistení, že žalobkyňa nepreukázala výkon činnosti zamestnanca na území Slovenska a nie z dôvodu, že výkon práce žalobkyne na území Slovenska bol zanedbateľný ako to stanovuje Článok 14 ods. 5b vykonávacieho Nariadenia.
26.Krajský súd dospel k záveru, že v danom prípade žalobkyni nevzniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti od 01.08.2012 podľa slovenskej legislatívy, pretože samotná prihláška do systému sociálneho zabezpečenia podaná zamestnávateľom žalobkyne nezakladá právo na vznik uvedeného poistenia na území SR z dôvodov uvedených vyššie, t.j. že nebol preukázaný reálny výkon činnosti zamestnanca - žalobkyne na území SR.
27.Podľa názoru krajského súdu, vzhľadom na postavenie žalobkyne ako SZČO na území Poľskej republiky a súčasne zamestnanca na území Slovenskej republiky, podstatou preskúmavanej veci bolo v zmysle čl. 13 ods. 3 základného nariadenia posúdenie vykonávania marginálneho charakteru zamestnania žalobkyne v Slovenskej republike vo vzťahu k podnikateľskej činnosti, ktorú vykonávala žalobkyňa ako SZČO v Poľskej republike.
28.Krajský súd, nakoľko zo začlenení čl. 14 ods. 5 a 5b vykonávacieho nariadenia vyplýva, že tieto spresňujú čl. 12 a 13 základného nariadenia, tak vyslovuje právny názor, že citované ustanovenie čl. 14 ods. 5b vo väzbe na čl. 5 vykonávacieho nariadenia sa viaže k aplikácii čl. 13 základného nariadenia
iba vo vzťahu k tým ustanoveniam čl. 13, v ktorých je potrebné vyhodnocovať, či sa jedná o podstatnú (nie zanedbateľnú) časť činnosti vykonávanú v tom ktorom členskom štáte. 29.Podstatou žaloby, ktorou sa žalobkyňa domáhala preskúmania napadnutého rozhodnutia, je skutková otázka, či na základe podkladov získaných žalovanou počas vykonaných kontrol zamestnávania zahraničných pracovníkov na území Slovenskej republiky boli dostatočne preukázané skutočnosti opodstatnene nasvedčujúce záveru, že žalobkyni príslušné poistenia v zmysle zák. č. 461/2003 Z.z. a predpisov Európskej únie nevzniklo, t.j. otázka správneho zistenia rozhodujúcich skutočností a dostatočného rámca podkladov pre naplnenie zásady materiálnej pravdy v ďalšom procese aplikácie hmotného práva. Práve tento právny rámec aj vymedzuje potrebné medze skutkového zistenia.
30.V tejto súvislosti s poukazom na odôvodnenie základného nariadenia Súdny dvor konštatoval, že cieľom základného nariadenia, je zabezpečiť koordináciu vnútroštátnych systémov sociálneho zabezpečenia v členských štátoch, aby sa zaručil účinný výkon práva na voľný pohyb osôb, a aby sa tak prispelo k zlepšeniu životnej úrovne a podmienok zamestnávania osôb pohybujúcich sa v rámci Únie.
31.Za skutkového stavu zisteného v preskúmavanej veci sa žalobkyňa podľa Súdneho dvora musí fakticky považovať za osobu, ktorá podlieha právnej úprave členského štátu, kde je zamestnancom (Slovenská republika). Avšak s poukazom na čl. 14 ods. 5b vykonávacieho nariadenia Súdny dvor uviedol, že na určenie rozhodnej právnej úpravy podľa článku 13 základného nariadenia sa neberú do úvahy zanedbateľné činnosti, ktorej rozsah mal poľský úrad ZUS zistiť u žalobkyni v inej veci, t.j. aj u žalobkyni v preskúmavanej veci. Preto pri určení rozhodnej právnej úpravy, ktorej podlieha žalobkyňa, mala žalovaná vychádzať z článku 13 ods. 3 základného nariadenia zohľadňujúc čl. 14 ods. 5b ako aj čl. 16 vykonávacieho nariadenia. Pritom, hoci sa na základné nariadenie a vykonávacie nariadenie nazerá ako na rovnocenné akty práva Únie, je nutné vykonávacie nariadenie v prípade existencie rozporov vykladať vo svetle základného nariadenia (napríklad rozsudok Súdneho dvora 24. októbra 1996 sp.zn. C-335/95 vo veci Picard).
32.Krajský súd uvádza, že ustanovenia zakotvené v čl. 14 ods. 5b prvej ako aj druhej vety vykonávacieho nariadenia do právnej úpravy vykonávacieho nariadenia explicitne zaviedli pravidlo o neposudzovaní zanedbateľných činností na účely určenia uplatniteľných právnych predpisov naprieč celým čl. 13 základného nariadenia, teda bez ohľadu na to, či ide o SZČO alebo ide o zamestnanca. Z uvedeného dôvodu potom poľský úrad ZUS pristúpil k aplikácii čl. 11 ods. 3 písm. a) základného nariadenia na situáciu žalobkyne. Potom, ak sa žalobkyňa domnievala, že jej sociálne zabezpečenie spadá pod slovenský právny poriadok, mala sa domáhať nápravy svojho nežiaduceho stavu na konajúcom vnútroštátnom orgáne, t.j. na poľských úradoch (Rozsudok NS SR sp.zn.1Sžo/11/2015 zo dňa 22.8.2017).
33.Vzhľadom na hore uvedené skutočnosti súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku.
34.O trovách konania rozhodol súd tak, že procesne úspešnému žalovanému trovy konania nepriznal v súlade s ustanovením článku 168 SSP, nakoľko žalovaný je orgánom štátnej správy a takémuto orgánu je možné priznať trovy len výnimočne, pričom podľa názoru krajského súdu takéto dôvody v konaní neboli.
35.Pribratému účastníkovi krajský súd nepriznal trovy konania z dôvodu, že tento si trovy neuplatnil a navyše tomuto účastníkovi v konaní žiadne trovy nevznikli.
36.Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Trnave prijal pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods.4 SSP).
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorá musí byť podaná na Krajskom súde v Trnave a to v lehote jedného mesiaca od doručenia rozhodnutia krajského súdu oprávnenému subjektu.
V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 SSP uviesť označenie napadnutého rozhodnutia; údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené; opísanie
rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"); návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).
Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.
Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa; ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d); je žalovaným Centrum právnej pomoci.