Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_5S-14-2017.pdf
PDF · 252.58 KB
Case nature
Area
Subarea
5S/14/2017
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Slávikovej a členov senátu JUDr. Ingrid Kalinákovej a JUDr. Mariana Hoffmanna, PhD., v právnej veci žalobcu HYDINA SK s.r.o., so sídlom Slavkovská cesta č. 54/1468, Kežmarok, právne zastúpeného JUDr. Pavlom Gombosom, advokátom, so sídlom Na letnej č. 45, Košice, proti žalovanému Finančnému riaditeľstvu Slovenskej republiky, Lazovná 63, Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti postupu a rozhodnutia žalovaného č. XXXXXXXXX/XXXX zo dňa 24.januára 2017 na základe všeobecnej správnej žaloby takto
rozhodol:
I. Žalobu z a m i e t a .
II. N e p r i z n á v a účastníkom nárok na náhradu trov konania.
odôvodnenie:
I.
1. Z obsahu administratívneho spisu žalovaného správny súd zistil, že dňa 18.07.2013 začal Daňový úrad S. (ďalej len „správca dane“) vykonávať u žalobcu daňovú kontrolu na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu za zdaňovacie obdobie apríl 2013. Predmetom preverovania oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu boli faktúry od dodávateľa R., s.r.o., so sídlom Z. XX, E., za dodávku výrobkov bravčového a hovädzieho mäsa v celkovej sume 352.110,94 eur, z toho daň z pridanej hodnoty v sume 58.684,81 eur.
2. Za účelom preverenia deklarovaného zdaniteľného obchodu žalobcom správca dane vykonal v rámci daňovej kontroly dožiadanie u miestne príslušného správcu dane dodávateľa Daňového úradu E., obdŕžal informácie o spoločnosti R., s.r.o., poskytnuté Kriminálnym úradom finančnej správy a Ministerstvom vnútra Slovenskej republiky, Prezídium Policajného zboru, Expozitúra Východ, Rastislavova 69, Košice. Ďalej správca dane preveroval nadobudnutie tovaru v tuzemsku z iného členského štátu podľa § 11 zákona č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty v spoločnosti R., s.r.o. prostredníctvom medzinárodnej výmeny daňových informácií s Poľskou a Českou daňovou správou.
3. Dňa 04.03.2014 vydal správca dane Rozhodnutie o prerušení daňovej kontroly na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu č. XXXXXXX/X/XXXXXX/XXXX/M., v ktorom rozhodol o prerušení daňovej kontroly od 10.03.2014. Ďalším rozhodnutím č. XXXXXXX/X/XXXXXXX/ XXXX/XXXX zo dňa 05.05.2014 prerušil daňovú kontrolu od 15.05.2014.
4. Dňa 11.01.2016 správca dane oznámením č. XXXXXXXXX/XXXX informoval žalobcu, že dňa 08.01.2016 pominuli dôvody, pre ktoré sa kontrola prerušila a pokračuje vo výkone daňovej kontroly za zdaňovacie obdobie apríl 2013.
5. Dňa 12.01.2016 správca dane vydal oboznámenie so skutočnosťami zistenými pri daňovej kontrole č. XXXXXXX/XXXX, ktoré doručil žalobcovi dňa 27.01.2016. K predmetnému oboznámeniu sa žalobca vyjadril písomným podaním dňa 04.02.2017.
6. Správca dane na základe výsledkov vykonaného dokazovania v daňovej kontrole vydal Protokol č. XXXXXXXXX/XXXX zo dňa 11.02.2016, ktorý spolu s výzvou na vyjadrenie sa k zisteniam uvedeným v protokole doručil žalobcovi dňa 01.03.2016.
7. Žalobca sa k protokolu a zisteniam v ňom uvedeným vyjadril písomným podaním zo dňa 14.04.2016.
8. Dňa 06.06.2016 spísal správca dane zápisnicu o ústnom pojednávaní č. XXXXXXXXX/XXXX, obsahom ktorej bolo prejednanie priebehu a výsledkov dokazovania na základe pripomienok a dôkazov predložených žalobcom. K predmetnej zápisnici sa vyjadril žalobca písomným podaním zo dňa 27.06.2017.
9. Dňa 18.08.2016 spísal správca dane zápisnicu č. XXXXXXXXX/XXXX o ústnom pojednávaní, predmetom ktorého bolo prejednanie priebehu a výsledkov dokazovania na základe pripomienok a dôkazov predložených žalobcom.
10. Dňa 26.08.2016 vydal správca dane rozhodnutie č. XXXXXXXXX/XXXX, ktorým podľa §68 ods. 5 a 6 zákona č. 563/2009 Z.z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Daňový poriadok“) a zákona č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o dani z pridanej hodnoty“) určil žalobcovi rozdiel v sume 58.684,81 eur na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie apríl 2013, nepriznal nadmerný odpočet v sume 56.951,13 eur a vyrubil daň v sume 1.733,68 eur.
11. Proti vyššie uvedenému rozhodnutiu správcu dane podal žalobca odvolanie dňa 28.09.2016, o ktorom rozhodol žalovaný napadnutým rozhodnutím č. XXXXXXXXX/XXXX zo dňa 24.01.2017, ktorým rozhodnutie správcu dane potvrdil.
II.
12. Rozhodnutie odôvodnil žalovaný citovaním odvolacích námietok žalobcu. Konštatoval, že preskúmal podľa § 74 ods. 2 Daňového poriadku odvolaním napadnuté rozhodnutie správcu dane a zo spisového materiálu zistil tento skutkový stav.
13. Správca dane začal pri ústnom pojednávaní dňa 18.07.2013 u žalobcu kontrolu na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie máj 2013 (správne apríl 2013) na základe oznámenia č. XXXXXXX/X/ XXXXXXX/XXXX/M. zo dňa 04.07.2013. Pri vykonávaní daňovej kontroly za zdaňovacie obdobie apríl 2013 zistil porušenia iba pri uplatnení práva na odpočítanie dane z faktúr uvedených v odôvodnení rozhodnutia správcu dane v tabuľke č. 1 od dodávateľa R., s.r.o., Z. XX, E., za dodanie výrobkov z bravčového a hovädzieho mäsa v celkovej sume 352.110,94 eur, z toho daň z pridanej hodnoty v sume 58.684,81 eur. Za účelom preverenia deklarovaného zdaniteľného obchodu zaslal miestne príslušnému správcovi dane dodávateľa Daňovému úradu E. dožiadanie zo dňa 26.07.2013. V čiastočných odpovediach miestne príslušného správcu dane zo dňa 13.09.2013, 12.12.2013 a 07.02.2014 miestne príslušný správca dane uviedol, že u daňového subjektu R., s.r.o., sú vykonávané daňové kontroly za zdaňovacie obdobie február až máj 2013, správcovi dane sa do poslednej čiastočnej odpovede zo dňa 07.02.2014 nepodarilo skontaktovať s týmto daňovým subjektom, ku kontrolám neboli priložené žiadne doklady, na uvedenej adrese sídla spoločnosti Z. XX, E. sa nikto nezdržiava a zásielky nikto nepreberá. Konateľka spoločnosti má trvalý pobyt v Českej republike a splnomocneného zástupcu na daňové konanie táto spoločnosť nemá. Bol podaný návrh na zrušenie registrácie DPH a bolo zaslaných 18 žiadostí na medzinárodnú výmenu daňových informácií na základe údajov získaných z internej databázy o intrakomunitárnych obchodoch a 2 žiadosti o poskytnutie informácií v súvislosti s vypočutím konateľky spoločnosti N. N.. V priebehu výkonu daňovej kontroly došlo k zmene konateľa spoločnosti R., s.r.o., a to zápisom do obchodného registra dňa 22.10.2014. Novým konateľom spoločnosti sa stal Z. K., T. č. XXXX/X, R..
14. Konštatoval, že Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky postúpilo správcovi dane informácie o spoločnosti R. listom č. XXXXXXX/X/XXXXXX/XXXXX/XXXX zo dňa 21.03.2014, ktoré mu poskytol Kriminálny úrad finančnej správy. Bývala konateľka G. H. sa pri podaní vysvetlenia vyjadrila, že konateľkou spoločnosti R., s.r.o., bola od roku 2005 až do predaja spoločnosti v roku 2012. K menovaniu N. N. do pozície konateľky uviedla, že ju pozná iba z dokumentov, nikdy ju nevidela, predaj firmy bol realizovaný sprostredkovane cez kuriéra, úhrada prevodu firmy bola v hotovosti v sume cca 4.000,-- eur, peniaze dostala cez kuriéra. Zápisnicu z mimoriadneho valného zhromaždenia podpisovala vlastnoručne v H. T.. B. Z. nepozná, telefonicky hovorila s nejakou pani B. kvôli preberaniu účtovníctva, teoreticky by to mohla byť pani Z.. G. F., spoločníčka spoločnosti R., s.r.o., sa vyjadrila, že všetky veci ohľadom firmy vybavovala jej dcéra G. H..
15. Správca dane ďalej v konaní zistil, že spoločnosť R., s.r.o., má uzavretú so žalobcom Dohodu o všeobecných nákupných podmienkach zo dňa 01.02.2013. Predmetom tejto zmluvy je dodať kupujúcemu tovar podľa množstva, akosti a jednotkovej ceny a za podmienok uvedených v tejto dohode. V článku III. dohody sa predávajúci zaväzuje dopraviť tovar kupujúcemu do miesta jeho prevádzky rozrábka mäsa, Slavkovská cesta 54, Kežmarok. Kupujúci môže realizovať objednávky telefonicky alebo ústne. Spoločnosť R., s.r.o., na základe údajov uvedených v registri nevlastní a ani nemá prenajaté žiadne prevádzkové alebo skladové priestory.
16. Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Prezídium Policajného zboru, Expozitúra Východ, Rastislavova 69, Košice, poskytlo Finančnému riaditeľstvu Slovenskej republiky informáciu týkajúcu sa spoločnosti R., s.r.o., z ktorej vyplýva, že konateľka spoločnosti N. N. udelila generálnu plnú moc pani B. Z., aby zastupovala uvedenú spoločnosť. Bolo zistené, že N. N. je t.č. zamestnaná ako röntgenová asistentka Medicínskeho centra v S.. Pred vyšetrovateľom sa vyjadrila, že asi na prelome rokov 2012 a 2013 bola oslovená R. E., či sa nechce stať spoločníčkou a konateľkou slovenskej spoločnosti R., s.r.o., E.. Malo ísť o spoločnosť, ktorá mala expandovať do Českej republiky. R. E. jej doniesol nejaké doklady, ktoré mala podpísať a tým sa stala konateľkou tejto spoločnosti. Prostredníctvom R. E. mala podpísať dve plné moci, jednu podpísala pre B. Z. a druhú pre zastupovanie a splnomocnenie advokáta spoločnosti R., s.r.o.. Meno advokáta zabudla. Konateľstvo v spoločnosti R., s.r.o., k 14.01.2015 sama nezrušila. Ďalej N. N. uviedla, že žiadnu činnosť v spoločnosti R., s.r.o., nevykonávala a podpísala iba tieto dve plné moci. Nevie, či má spoločnosť nejaký účet, nikdy nepodávala žiadne daňové priznanie a B. Z. nepozná, nikdy sa s ňou nestretla ani nekomunikovala. K predloženej plnej moci zo dňa 08.01.2013, ktorou splnomocňuje B. Z. na zastupovanie spoločnosti R., s.r.o., uviedla, že mohlo by ísť o podpísanie prvej plnej moci, ktorú sama podpísala. K dôvodu, prečo tak urobila, uviedla, že R. E. jej povedal, že bude zastupovať spoločnosť v Českej republike a na Slovensku to bude B. Z.. O zrušení účtu ČSOB a internet bankingu nemá vedomosť, ani o žiadnych účtoch spoločnosti R., s.r.o.. V súčasnosti nedisponuje žiadnymi dokladmi.
17. Žalovaný ďalej konštatoval, že správca dane sa oboznámil so spisom daňového subjektu R., s.r.o., Z. XX, E., ktorého predmetom je aj zápisnica o ústnom pojednávaní č. XXXXXXX/X/XXXXXX/XXXX/ Z. zo dňa 06.02.2015 s Z. K., súčasným konateľom spoločnosti R., s.r.o., ktorý sa vyjadril, že sa ku dňu 03.07.2014 stal konateľom spoločnosti R., s.r.o., E. tak, že sa s ním skontaktoval A. Z., na čo mu ponúkol nejaký finančný prospech. Prepis spoločnosti sa udial u notára v S.. Zmenu konateľa spoločnosti na Daňový úrad E. nenahlásil. Vie, že predchádzajúcim konateľom spoločnosti bola N. N. z Českej republiky, ale nikdy sa s ňou nestretol. Pri preberaní spoločnosti mu neboli odovzdané žiadne účtovné doklady ani pečiatky. Nevie, čo je hlavným predmetom činnosti spoločnosti, ani s akými komoditami v súčasnosti obchoduje táto spoločnosť. O spoločnosti vie iba to, že sa nachádza v E. a to len podľa výpisu z obchodného registra nikdy tam osobne nebol. Odkedy je konateľom spoločnosti spoločnosť nevykonáva žiadnu činnosť, nevystavuje faktúry, nevie, kto vedie účtovníctvo spoločnosti. Na základe pokynov A. Z. dňa 12.12.2014 sa dostavil na Notársky úrad v S., kde podpísal pravdepodobne plnú moc, avšak nevie, komu bola udelená. Za podpis mu bola sľúbená finančná odmena, ktorú nikdy nedostal.
18. Správca dane poukázal aj na zápisnicu o ústnom pojednávaní č. XXXXXXX/X/XXXXXXX/XXXX zo dňa 18.12.2013 s B. Z. za prítomnosti advokátky A.. B. Q. v súvislosti s kontrolou dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie február až máj 2013 spoločnosti R., s.r.o., kde B. Z. predložila zamestnancom správcu dane fotokópiu generálnej plnej moci na zastupovanie pred daňovým úradom. Po konzultácii s registrátorkou daňového úradu predložená plná moc je právne neúčinná, pretože na Daňovom úrade E.
nie je predložený jej originál. B. Z. sa vyjadrila, že originál plnej moci predloží, no odvtedy je nekontaktná a originál plnej moci nepredložila a k dátumu 14.04.2014 došlo k zmene konateľa spoločnosti. Plná moc B. Z. nebola riadne preukázaná.
19. Dňa 07.01.2016 bola správcovi dane postúpená informácia Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky z výsluchu svedkov B. Z., N. N. a S. Q., č. S.-XXX/NKA-FP-VY-XXXX zo dňa 16.12.2015, poskytnuté Ministerstvom vnútra Slovenskej republiky, Prezídiom Policajného zboru Slovenskej republiky, Národná kriminálna agentúra, že dňa 25.09.2015 bol vykonaný výsluch B. Z., ktorá uviedla, že samotný obchod, ktorý prebiehal so žalobcom, spoločnosťou D.., prebiehal tak, že Z.. S. E. nakupoval do týchto spoločností mäsové výrobky, živnú hydinu, prípadne kŕmne zmesi od spoločností z Poľska a Českej republiky cez spoločnosti Z., s.r.o., R., s.r.o. a K. U., s.r.o., z dôvodu, aby mal na vstupe vo svojich spoločnostiach vysokú daň z pridanej hodnoty a takýmto spôsobom ponižoval vo svojich spoločnostiach vlastnú daňovú povinnosť. Spoločnosti Z., s.r.o., R., s.r.o., a K. U., s.r.o., boli do obchodného reťazca zaradené len z dôvodu navýšenia dane z pridanej hodnoty na vstupe pre žalobcu, spoločnosť D. K., s.r.o., a S. hydina, a.s., a následného zníženia vlastného daňového základu. Z. a druh, ktorý bol dovážaný do týchto spoločností, bol dodávaný priamo od zahraničných dodávateľov, pričom objednávky mal na starosti Z.. S. E. a jeho zamestnanec Z. A.. Reálne spoločnosť R., s.r.o., Z., s.r.o., a K. U. s.r.o. s nikým neobchodovali, nevykonávali žiadnu činnosť, nemali žiadnych zamestnancov ani prostriedky, aby mohli takto deklarovanú činnosť vykonávať. Sídla týchto spoločností boli len fiktívne, pričom išlo vždy o prázdne kancelárske priestory. Daňové priznania týchto spoločností mala údajne na starosti účtovníčka nebohého F. C., pričom B. Z. jej meno uviesť nevedela.
20. Z vypočutia svedkyne N. N. a S. Q. (konateľa spoločnosti Z., s.r.o.) vykonaného prostredníctvom právnej pomoci vrchným inšpektorom Polície Českej republiky, Krajského riaditeľstva polície hlavného mesta Prahy, Služby kriminálnej polície a vyšetrovania, odbor hospodárskej kriminality vyplynulo, že obaja svedkovia uviedli, že im nebolo známe, že boli konateľmi týchto spoločností. Vyjadrili sa len v tom zmysle, že podpísali nejaké listiny, na čo ich nahovoril R. E. (N. N.) a Z. E. (S. Q.). Nemali žiadnu vedomosť o tom, že by spoločnosti, ktorými boli konateľmi, vykonávali nejakú obchodnú činnosť, za prevod obchodných podielov nikomu nič neplatili. S. Q. dostal za podpisy od Z. E. 2.000,-- Kč. Obchodné spoločnosti D. K., s.r.o., D. K., s.r.o., a S. D. a.s. nepoznajú a taktiež ani osoby Z.. S. E., Z.. D. E., Z. A., B. Z. a F. C..
21. Súbežne s daňovou kontrolou u žalobcu za zdaňovacie obdobie apríl 2013 bola vykonaná miestne príslušným správcom dane kontrola na dani z pridanej hodnoty za toto zdaňovacie obdobie u spoločnosti R., s.r.o., ktorá bola priamym dodávateľom mäsových výrobkov pre žalobcu. Z dôvodu reálnosti preverenia dodania tovaru zamestnanci správcu dane vykonávajúci kontrolu v spoločnosti R., s.r.o., zaslali žiadosti o medzinárodnú výmenu daňových informácií na preverenie zdaniteľných obchodov, ktorých indentikáciu správca dane získal na základe údajov o dodávkach tovarov a služieb z daňového informačného systému VIES. Správca dane preveroval nadobudnutie tovaru v tuzemsku z iného členského štátu podľa § 11 zákona o dani z pridanej hodnoty za spoločnosti R., s.r.o., prostredníctvom medzinárodnej výmeny informácií s poľskou a českou daňovou správou. Z odpovedí na žiadosť o medzinárodnú výmenu informácií vo vzťahu k odberateľovi T. Z. „R.“ A., E. XXX, S. republika, poľská daňová správa v odpovedi zo dňa 30.07.2014 uviedla, že daňový subjekt realizoval nákupy tovaru v tuzemsku a následne tovar predal tuzemským odberateľom a odberateľom do EÚ. Tovar bol prepravovaný vlastnou prepravou a spoločnosťou Z. K. A., K. K.. Prepravu organizovala a zaplatila spoločnosť T. Z. „R.“ A., ktorý je aj vlastníkom dopravných prostriedkov. Vlastníkom dopravných prostriedkov je aj spoločnosť Z. K. A.. Majiteľom účtu, z ktorého sa platilo pre odberateľa T. Z. „R.“ A.., je R., s.r.o.. Platby boli realizované bezhotovostne. V rámci intrakomunitárneho dodania tovaru bola splnomocnená kontaktná osoba B. Z., s ktorou boli dohodnuté množstva dodaného tovaru, dátumy a miesta dodania tovaru. Tovar bol dodaný na adresu K. a H. R. XXX. Poľská daňová správa nemá informáciu, či daňový subjekt R., s.r.o., v skutočnosti má nejakých zamestnancov, ani kto mal právo disponovať s bankovými účtami.
22. Vo vzťahu k odberateľovi K. C., S. republika, z odpovedí na žiadosť o medzinárodnú výmenu daňových informácií poľská daňová správa uviedla, že predmetom obchodu boli dodania hovädzieho a bravčového mäsa pre spoločnosť R., s.r.o., v zdaňovacom období 2013 v sume 43.122,10 eur. Daňový subjekt K. C. potvrdil dodanie tovaru, tovar bol dodaný na adresu K. a prepravovaný bol dodávateľom, tovar objednal Z. telefonicky a cena tovaru zahŕňala aj prepravné náklady. Vlastníkom dopravných
prostriedkov za prevoz tovaru bol K. C.. Fakturovaná suma sa zhoduje so sumou realizovanej obchodnej transakcie, hovädzie mäso pochádzalo od jednotlivých poľských farmárov a bravčové mäso pochádzalo od L. N.V. alebo Y. N.V.. Platba za hovädzie mäso v prospech účtu K. C. bola uskutočnená z účtu, ktorého majiteľom je K. U., s.r.o., a z účtu, ktorého majiteľom je R., s.r.o.. Záväzky za bravčové mäso boli uhradené v hotovosti v eurách. Poľský vodič dostal potvrdenie o prijatí hotovosti s odtlačkom pečiatky R., s.r.o., ktorú reprezentoval Z. S. a N. N.. Kontakt s R., s.r.o., začal Z.. S. E., objednávky na dodanie bravčového mäsa najčastejšie odovzdával poľským vodičom skladník na adrese K. L. XX, E.. Z.. S. E. zadával objednávky telefonicky, tovar bol prepravený od prvého belgického alebo holandského subjektu k slovenským subjektom D. SK s.r.o. alebo S. Z. s.r.o., kde sa preprava skončila. Poľský daňový subjekt pri preverovaní dodania tovaru ani na požiadanie nepredložil doklady zo slovenského elektronického mýta týkajúce sa dní, kedy boli prepravované bravčové polovičky. Nie je registrovaný pre účely intrakomunitárnych dodaní tovaru na území Slovenska. Pri nákupoch tovaru používal od vyššie uvedených subjektov z Belgiska a Holandska č. S a preto priznal intrakomunitárne nadobudnutia tovaru na území Poľska a nie na území Slovenskej republiky.
23. Vo vzťahu k odberateľovi Z. K. Z X., T., E., poľská daňová správa v odpovedi zo dňa 19.05.2014 uviedla, že predmetom obchodu bolo dodanie bravčových polovičiek pre spoločnosť R., s.r.o. v zdaňovacom období apríl 2013 v sume 8.550,90 eur. Poľská daňová správa potvrdila predaj tovaru pre R., s.r.o., tovar bol vyskladnený na adrese K. L. XX, E. a C. XXX. V prípade trojstranných obchodov prepravu zabezpečil a náklady zaplatil poľský daňový subjekt Z. K. Z X., v ostatných prípadoch bola preprava zabezpečená dodávateľom tovaru S. Y. K. A., pričom prepravné náklady boli zahrnuté v cene tovaru. Platby za tovar boli realizované bezhotovostne z bankového účtu spoločnosti K. U., s.r.o. a R., s.r.o., v prospech účtu odberateľa. Tovar bol nadobudnutý od daňového subjektu S. Y. K. A., S. republika, miesto nakládky bolo u tejto spoločnosti, miesto vykládky S. D.., K. cesta XX, E., D. SK s.r.o., H. R. a S. Z., C. XXX. Objednávky v mene daňového subjektu R., s.r.o., zadávali B. Z., Z.. S. E. a K. S.. Poľský odberateľ realizoval trojstranný obchod. Tovar nadobudol od daňového subjektu Z. - Q. O., miesto nakládky C. - K. - O., miesto vykládky S. D. a.s., K. cesta XX, E., D. SK, s.r.o., H. R. a S. Z., C. XXX.
24. Vo vzťahu k odberateľovi Y. U., K. XX, A., S. republika, poľská daňová správa v odpovedi zo dňa 18.03.2014 uviedla, že predmetom obchodu bolo dodanie bravčového mäsa pre spoločnosť R., s.r.o. v sume 160.166,48 eur. Daňový subjekt potvrdil dodanie bravčového mäsa pre spoločnosť HYDINA SK, s.r.o., S. D. a.s.. Tovar bol vyložený na adrese K. L. XX, E., prepravu objednal a zaplatil daňový subjekt Y. U. cez iných prepravcov. Tovar predaný daňový subjektu R., s.r.o., bol zakúpený od belgických dodávateľov. Úplne prvého stretnutia sa za slovenský daňový subjekt zúčastnila N. N. a B. Z., ktorá mala zastupovať N. N.. B. Z. dostala pečiatku s podpisom „N.“, objednávky boli zadávané osobne B. Z. na Slovensku. V mieste vykládky tovaru poľský daňový subjekt bol prítomný pri vykládke tovaru na Slovensku spolu so zástupcom prevádzky, ktorá bola konečným odberateľom tovaru. CMR doklady, zmluvy, vážne listy boli podpísané zamestnancami S. Z. s.r.o. S. Z., Z. M., M. E., zamestnancami daňového subjektu HYDINA SK s.r.o. pánom D., E. E., avšak B. Z. vyzdvihla faktúry a opečiatkovala doklady pečiatkou daňového subjektu R., s.r.o. a pečiatkou s podpisom „N.“. Celá suma bola uhradená bankovým prevodom na účet, ktorého majiteľom je spoločnosť K. U. s.r.o. a na účet, ktorého majiteľom je R., s.r.o. v prospech Y. U.. Tovar bol priamo prepravený od prvotných belgických alebo holandských daňových subjektov. Poľský daňový subjekt nie je registrovaný pre účely intrakomunitárnych dodaní na územie Slovenska a pri nákupoch tovaru od vyššie uvedených subjektov z Belgicka a Holandska používal číslo S a preto intrakomunitárne nadobudnutia priznal na území Poľska a nie na území Slovenskej republiky. Na základe vyššie uvedených faktov o transakciách na základe pravidiel upravujúcich intrakomunitárne transakcie, poľská daňová správa uviedla, že dodanie medzi poľským daňovým subjektom Y. U. a slovenským daňovým subjektom R., s.r.o., mali byť zdanené na Slovensku.
25. Žalovaný ďalej k zistenému skutkovému stavu konštatoval, že správca dane porovnaním dokladov predložených k výkonu daňovej kontroly (faktúry, medzinárodné nákladné listy) a dokladov, ktoré správca dane získal v súčinnosti so štátnymi orgánmi a inými subjektmi, boli zistené rozdiely v obchodných prípadoch deklarovaných faktúrami K. C., spoločnosti T. Z. „R.“ A.., faktúrami Y. U. a Z. K. Z X., T. a to, že medzinárodný nákladný list nie je očíslovaný, nie je presná identifikácia príjemcu tovaru, t.j. chýbajú základné náležitosti CMR, rozdielny údaj v kolónke 24 adresa prevzatia tovaru s údajom v kolónke 3 miesto vykládky, v kolónke 24 chýba dátum dodania tovaru, rozdielne množstvo tovaru na
CMR oproti faktúre, daňovým subjektom nepredložená CMR, v kolónkach 16 a 17 chýba prepravca tovaru a evidenčné číslo vozidla. Na základe vyššie vykonaného šetrenia a dokazovania správca dane považoval za preukázané, že spoločnosť R., s.r.o., nevykonávala ekonomickú činnosť. Za opakované porušovanie povinnosti jej bola podľa § 81 ods. 4 písm. b/ bod 2 zákona o dani z pridanej hodnoty zrušená registrácia platiteľa dane z pridanej hodnoty k 31.12.2013. Dodávateľské faktúry vyhotovené v mene spoločnosti R., s.r.o., sa ukázali počas výkonu daňovej kontroly ako formálne doklady, neodrážajúce reálne uskutočnenie zdaniteľných obchodov. Spoločnosť nemala žiadneho konateľa, ktorý by konal v rozsahu práv a povinnosti štatutárneho orgánu v zmysle Obchodného zákonníka a nemala ani riadne a nespochybniteľne ustanoveného splnomocneného zástupcu. V mene spoločnosti bol objednávaný tovar telefonicky a elektronicky konateľmi alebo pracovníkmi spoločnosti S. a HYDINA SK, s.r.o., ktorí zároveň vystupujú aj pri vyskladnení a prevzatí tovaru na prepravných dokladoch a úhradách tovaru v hotovosti. Všetky dodávky boli uskutočnené do prevádzky spoločnosti HYDINA SK, s.r.o., t.j. na adresu Slavkovská cesta 54, Kežmarok. Platby za tovar vykonané prevodom boli realizované z účtu R., s.r.o. a z účtu K. U. s.r.o.. Všetky získané dôkazy preukazujú, že spoločnosť R., s.r.o. bola umelo vytvorená a včlenená do obchodného reťazca z dôvodu vyhotovovania faktúr s daňou pre nasledujúceho tuzemského odberateľa v reťazci, a to HYDINA SK, s.r.o., ktorá si na základe takto vyhotovených faktúr uplatnila odpočítanie dane. Na základe výsledkov daňovej kontroly správca dane dospel k záveru, že s poukázaním na ustanovenie § 49 zákona o DPH bolo preukázané, že spoločnosť R., s.r.o., ktorá bola uvedená na faktúrach ako dodávateľ tovaru, nebola vlastníkom tovaru, nevznikla jej podľa § 19 citovaného zákona daňová povinnosť dodania tovaru a zároveň žalobcovi nevznikol nárok na odpočítanie dane podľa § 49 zákona o dani z pridanej hodnoty za nákup tovaru.
26. Ďalej žalovaný konštatoval, že žalobca bol v súlade s ustanovením § 45 ods. 1 písm. f/ Daňového poriadku s výsledkami daňovej kontroly na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie apríl 2013 oboznámený listom zo dňa 12.01.2016. K výsledkom kontroly sa vyjadril podaním zo dňa 03.03.2016. Následne správca dane vypracoval z daňovej kontroly protokol č. XXXXXXXXX/XXXX zo dňa 11.02.2016, ktorý spolu s výzvou na vyjadrenie sa k zisteniam uvedeným v protokole zaslal žalobcovi na vyjadrenie. K výsledkom daňovej kontroly sa žalobca vyjadril písomným podaním zo dňa 04.04.2016. Dňa 06.06.2016 sa uskutočnilo ústne pojednávanie, predmetom ktorého bolo prerokovanie pripomienok k zisteniam uvedeným v protokole. K záverom uvedeným v zápisnici o ústnom pojednávaní č. XXXXXXXXX/XXXX zo dňa 06.06.2016 sa žalobca vyjadril podaním zo dňa 21.06.2016 a tieto jeho pripomienky boli prerokované so správcom dane na ústnom pojednávaní dňa 18.08.2016. Správca dane považoval zápisnicu o ústnom pojednávaní zo dňa 18.08.2016 za poslednú zápisnicu spísanú vo vyrubovacom konaní a následne vo veci rozhodol.
27. Žalovaný citoval ustanovenia § 3 ods. 1 a 3, § 24 ods. 1, 2 a 4, § 44 ods. 1 Daňového poriadku, § 49 ods. 1 a 2 a § 51 ods. 1 písm. a/ zákona o dani z pridanej hodnoty. K námietkam žalobcu uvedeným v odvolaní žalovaný uviedol, že daňová kontrola sa podľa § 44 ods. 1 Daňového poriadku vykonáva v rozsahu, ktorý je nevyhnutne potrebný na dosiahnutie jej účelu. V danom prípade správca dane preveroval u žalobcu dodržiavanie jednotlivých ustanovení zákona o dani z pridanej hodnoty. Podstatou tohto zisťovania a preverovania nie je iba formálna kontrola údajov na dokladoch predložených ku kontrole a kontrola vedenia povinných záznamov, ale overenie skutočností preukazujúcich reálne dodanie, resp. prijatie tovarov a služieb. V procese daňovej kontroly sa vždy posudzujú všetky skutočnosti vo vzájomnej súvislosti a skúmajú sa aj reálne možnosti uskutočnenia preverovaných obchodných transakcií s prihliadnutím na personálne, materiálne a finančné zabezpečenie kontrolovaného daňového subjektu. Uplatnenie nároku na odpočítanie dane z pridanej hodnoty nespočíva len v predložení dokladov s predpísaným obsahom, ale tieto musia bez akéhokoľvek spochybnenia preukazovať deklarovanú skutočnosť vo všetkých jej znakoch. Správca dane pri výkone daňovej kontroly zistil, že vlastníkom fakturovaného tovaru nebola spoločnosť R., s.r.o., pretože bola subjektom nastrčeným, simulujúcim deklarované obchodné transakcie, podanými daňovými priznaniami deklarovala uskutočnenie zdaniteľných obchodov v tuzemsku za účelom vytvorenia domnienky vyváženého vzťahu k štátnemu rozpočtu, ktorý predstavovala minimálna daňová povinnosť, avšak nikdy žiadnymi dôkazmi nepreukázala uskutočnenie deklarovaných obchodných transakcií. Správca dane posudzoval medzinárodné prepravné doklady (CMR) vo vzájomnej súvislosti s ďalšími dôkazmi (faktúrami, odpoveďami na žiadosti o medzinárodnú výmenu daňových informácií), pričom boli zistené rozpory aj v údajoch v jednotlivých kolonkách.
28. K námietke žalobcu, že v obchodnej praxi sú bežným javom tzv. reťazové obchody s tovarom, žalovaný uviedol, že je na daňových subjektoch, akú formu obchodovania si zvolia, no musia mať na zreteli dodržiavanie všetkých všeobecne záväzných právnych predpisov pri ich realizácii. Vykonaným dokazovaním správca dane podľa žalovaného jednoznačne preukázal, že spoločnosť R., s.r.o., nevykonávala ekonomickú činnosť, a že nebola skutočným podnikateľským subjektom. Podstatnou skutočnosťou v danom prípade je, že spoločnosť R., s.r.o., slúžila ako nárazník, cez ktorý sa neoprávnene znižovala daňová povinnosť na dani z pridanej hodnoty a z hľadiska svojho postavenia bola článkom v reťazci zakrývajúcim daňový podvod. Odvolávanie sa na skutočnosť, že správca dane za účelom skutočnej realizácie deklarovaného zdaniteľného obchodu vyžadoval od žalobcu absolútnu dôkaznú povinnosť a poukazovanie na závery rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. 3Sžf 1/2011 zo dňa 15.03.2011 a rozhodnutia Najvyššieho súdu Českej republiky 5Afs 131/2004 zo dňa 13.01.2004 je podľa žalovaného neopodstatnené, pretože daňovou kontrolou sa nepotvrdila pravdivosť údajov uvedených na faktúrach a zmluve. Zároveň podľa žalovaného uvedené rozsudky nie je možné aplikovať na tento prípad, pretože posudzujú situáciu, v ktorej kontrolovaný daňový subjekt nemohol mať vedomosť o charaktere obchodných transakcií jeho dodávateľa a sám prijal všetky opatrenia, ktoré je možné od neho v rozumnej miere požadovať, aby sa vyhol svojej účasti na podvode s daňou z pridanej hodnoty. V danom prípade kontrolnými zisteniami správcu dane bola preukázaná opačná situácia, keď žalobca neprijal opatrenia, aby sa vyhol účasti na transakciách so spoločnosťou R. s.r.o., poznačených podvodom na dani z pridanej hodnoty, o ktorých preukázateľne mal vedomosť.
29. K námietke žalobcu, že nesúhlasí s tvrdením správcu dane, že spoločnosť R., s.r.o., sa nikdy nestala vlastníkom tovaru, že nikdy nevykonávala reálnu obchodnú činnosť a následne touto spoločnosťou nemohol byť tovar dodaný inej spoločnosti, aj napriek tomu, že správca dane nepoprel existenciu tovaru a nevysporiadal sa s právnou rovinou nadobudnutia vlastníckeho práva k nadobúdanému tovaru pre žalobcu, žalovaný uviedol, že správca dane v rámci daňovej kontroly a vo vyrubovacom konaní zabezpečil dostatočné dôkazy, ktoré preukazujú jeho tvrdenie. Napríklad podľa odpovede na dožiadanie miestne príslušného správcu dane spoločnosti R., s.r.o., táto spoločnosť nikdy nepreukázala žiadnymi účtovnými či daňovými dokladmi, že údaje v podaných daňových priznaniach sú pravdivé. Jednoznačným dôkazom podľa žalovaného preukazujúcim tvrdenie správcu dane, že spoločnosť R., s.r.o., sa nikdy nestala vlastníkom tovaru, sú odpovede na žiadosti o medzinárodnú výmenu daňových informácií, výpoveď vtedajšej konateľky spoločnosti R., s.r.o., B. Z. orgánom činným v trestnom konaní, systém objednávok a samotná realizácia zdaniteľných obchodov, či disponovanie s účtom spoločnosti R., s.r.o..
30. Vzhľadom na vyššie uvedené žalovaný neakceptuje ani námietky žalobcu, že tvrdenie správcu dane je v rozpore so skutkovým stavom a z rozsudkom Súdneho dvora EÚ vo veci C-277/14 PPHU Stehcemp, pretože citovaný rozsudok rieši otázku neuznania nároku na odpočítanie dane na základe faktúr vyhotovených neexistujúcim subjektom, ktorý nebol registrovaný na účely dane z pridanej hodnoty, nepodával daňové priznania a odberateľ nemohol vedieť, že dotknuté plnenie je zapojené do podvodu s daňou z pridanej hodnoty.
31. K námietke žalobcu, že správca dane neuviedol, na základe akých skutočností dospel k záveru, ktorá výpoveď B. Z. je pravdivá, žalovaný uviedol, že už samotný rozpor v jej výpovediach preukazuje pochybnosť realizácie deklarovaných zdaniteľných obchodov. V celom priebehu tohto konania správca dane poukazoval na viaceré skutočnosti, ktoré vyšli najavo a súviseli so žalobcom a potvrdzovali, že spoločnosť R., s.r.o., bola nekontaktná, nemala žiadne vybavenie na dodanie tovaru a dodanie tovaru nebolo možné preukázať vecnými dôkazmi, teda že táto spoločnosť nevykonávala žiadnu hospodársku činnosť.
32. Argumentoval, že právo platiteľa dane na odpočítanie dane z pridanej hodnoty na vstupe od dane z pridanej hodnoty splatnej na výstupe, ktorá vznikla z uskutočnenia zdaniteľných obchodov, predstavuje prirodzený dôsledok zásady neutrality. Právo na odpočet môže byť zamietnuté iba vtedy, ak je objektívne preukázané, že predmetná zdaniteľná osoba vedela alebo mala vedieť, že uvedené plnenie zakladajúce nárok na odpočet je súčasťou daňového podvodu zo strany dodávateľa. Správca dane tieto skutočnosti podľa žalovaného objektívne preukázal. Zo záverov rozsudku Súdneho dvora EÚ vo veciach C-131/13, C-163/13 a C-164/13, na ktoré správca dane v odôvodnení napadnutého rozhodnutia poukázal, vyplýva, že vnútroštátnym orgánom a súdom prináleží zamietnuť zdaniteľnej osobe pri dodaní v rámci Spoločenstva uplatnenie práva na odpočet dane z pridanej hodnoty, práva na oslobodenie od
tejto dane alebo práva na vrátenie tejto dane a to, ak aj neexistujú ustanovenia vnútroštátneho práva upravujúce takéto zamietnutie, ak sa na základe objektívnych okolností preukázalo, že táto zdaniteľná osoba vedela alebo mala vedieť, že transakciou uvedenou ako základ dotknutého práva sa podieľala na podvode v oblasti dane z pridanej hodnoty, ku ktorému došlo v rámci reťazca dodaní.
33. Žalovaný dôvodil, že s ohľadom na personálnu i ekonomickú prepojenosť žalobcu so spoločnosťou S. je dôvodné tvrdenie zo strany správcu dane, že žalobca vedel, resp. mal vedieť, na akých obchodných transakciách a akého charakteru v obchodnom reťazci so spoločnosťou R., s.r.o., sa podieľa, a že neprijal potrebné opatrenia, aby zabránil svojej účasti na podvode v rámci reťazového obchodu. Kontrolnými zisteniami jednoznačne preukázal úlohu daňového subjektu R., s.r.o., v obchodnom reťazci medzi poľskými dodávateľmi a žalobcom a spoločnosť R., s.r.o., ktorá bola vedená na faktúrach ako dodávateľ tovaru, nebol vlastníkom tovaru, preto jej nevznikla podľa § 19 zákona o dani z pridanej hodnoty daňová povinnosť dodania tovaru a zároveň žalobcovi nevznikol nárok na odpočítanie dane v sume 58.684,81 eur, pretože nesplnil podmienky na uplatnenie práva na odpočítanie dane podľa § 49 ods. 1 citovaného zákona.
III.
34. Včas podanou žalobou sa žalobca domáhal preskúmania napadnutého rozhodnutia žalovaného v spojení s rozhodnutím správcu dane, ktoré žiadal zrušiť a vrátiť vec žalovanému na ďalšie konanie. V žalobe namietal absenciu správnej úvahy v preskúmavanom rozhodnutí žalovaného, citoval ustanovenie § 63 ods. 1 a 5, § 3 ods.3 Daňového poriadku a dôvodil, že už zo samotnej štruktúry rozhodnutia žalovaného vyplýva, že tento nekonal striktne v súlade s princípmi správnej úvahy, keď sa s jeho námietkami uvedenými v podanom doplnení odvolania zo dňa 15.11.2016 v rozsahu 16 strán, pričom podstatná časť odvolania obsahovala konkrétne námietky, s ktorými sa žalovaný vysporiadal iba na dvoch stranách. Žalovaný predkladá len svoje závery vo forme tvrdení k námietkam uvedeným v odvolaní, pričom tieto závery nie sú podložené vlastnou úvahou žalovaného, ktorou by odstránil rozpory medzi tvrdením správcu dane a jeho námietkami. V celom rozhodnutí žalovaného nie je uvedená ani jedna vlastná úvaha žalovaného týkajúca sa konkrétnych námietok žalobcu, ktorou by odôvodnil svoje rozhodnutie a ktorým by potvrdil rozhodnutie správcu dane. Rozhodnutie žalovaného neobsahuje žiadnu úvahu, ktorou by zdôvodnil, prečo správca dane nebral do úvahy konkrétne dôkazy vykonané samotným správcom dane, ktoré preukazujú ekonomickú činnosť spoločnosti R., s.r.o., ako dodávateľa tovaru pre žalobcu na základe uzatvorenej Dohody o všeobecných nákupných podmienkach zo dňa 01.02.2013, predmetom ktorej bolo dodanie tovaru podľa množstva, akosti a jednotkovej ceny a za podmienok dohodnutých v dohode. Ďalej skutočnosti uvedené v protokole ako skutočnosti zistené v rámci medzinárodnej výmeny informácií a tiež skutočnosti zistené pri opise jednotlivých kontrolovaných dokladov uvedené správcom dane v protokole z daňovej kontroly. Rozhodnutie žalovaného je teda postihnuté vadou svojvôle a je v rozpore s §3 ods. 1, § 63 ods. 5 Daňového poriadku, ako aj v rozpore s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.
35. Žalobca ďalej namietal porušenie princípu dvojinštančnosti, ktoré odôvodnil citovaním ustanovenia § 63 ods. 2 a 5, § 74 ods. 2 Daňového poriadku, ktorými zdôvodnil, že úlohou odvolacieho orgánu je v zmysle citovaných ustanovení preskúmať napadnuté rozhodnutie v rozsahu, v akom to požaduje daňový subjekt a vysporiadať sa so všetkými námietkami daňového subjektu, preveriť, či správca dane nekonal v rozpore so zákonom a svoje závery vrátane správnej úvahy uviesť v odôvodnení rozhodnutia. Opätovne poukázal na to, že rozhodnutie žalovaného neobsahuje vysporiadanie sa s jeho konkrétnymi námietkami uvedenými v podanom odvolaní, že je vydané v rozpore s § 74 ods. 2 a § 63 ods. 5 Daňového poriadku, že je vydané bez odstránenia pochybností a bez úvah o dôkazoch, ktoré preukazujú tvrdenia žalobcu, ktoré vyplývajú z právnych noriem a vykonaných úkonov správcu dane ako štátneho orgánu, v dôsledku čoho je rozhodnutie arbitrárne a nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť.
36. Žalobca namietal porušenie princípu proporcionality, ktoré odôvodnil citovaním ustanovenia § 3 ods. 1, § 46 ods. 10, § 61 ods. 1 písm. b/, § 61 ods. 4 a 5 Daňového poriadku, ako aj bodom 25, čl. 10 oddiel 2 a čl. 12 ods. 2 Nariadenia Rady (EÚ) č. 904/2010 zo dňa 07.10.2010 o administratívnej spolupráci a boji proti podvodom v oblasti dane z pridanej hodnoty. Argumentoval, že z vyššie citovaných ustanovení Daňového poriadku vyplýva, že lehota na vykonanie daňovej kontroly je najviac jeden rok odo dňa jej začatia. Ak sa nejedná o daňovú kontrolu zahraničných závislých osôb, ktoré určujú zakladanie
podľa osobitného predpisu, túto zákonnú lehotu je možné predĺžiť jedine z dôvodov uvedených v § 61 Daňového poriadku a to formou prerušenia daňovej kontroly, kedy lehoty podľa Daňového poriadku neplynú. Prerušenie výkonu daňovej kontroly je možné len z dôvodov taxatívne uvedených v citovaných ustanoveniach § 61 Daňového poriadku, pričom v súlade so zásadou zákonnosti uvedený v § 3 ods. 1 Daňového poriadku a čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky v prípade, ak dôvodom prerušenia daňovej kontroly je potreba získať informácie spôsobom podľa osobitného predpisu, prerušenie výkonu daňovej kontroly je možné len spôsobom a za podmienok uvedených v predmetnom osobitnom predpise, na základe ktorého došlo zo strany správcu dane k prerušeniu daňovej kontroly.
37. Ďalej poukázal na citované ustanovenia Nariadenia Rady (EÚ) č. 904/2010, podľa ktorého lehota na poskytnutie informácií v rámci medzinárodnej výmeny informácií je najneskôr tri mesiace po dni prijatia žiadosti, pričom takto ustanovená lehota na poskytnutie informácií sa má chápať ako maximálna lehota, ktoré sa nemá prekračovať. Citované nariadenie ako prameň sekundárneho komunitárneho práva má v súlade s čl. 249 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva všeobecnú pôsobnosť a je záväzná vo svojej celistvosti a je priamo aplikovateľné vo všetkých členských štátoch, a preto je správny orgán každého členského štátu povinný v prípade požiadavky na poskytnutie informácií v rámci administratívneho vyšetrovania konať v tejto zákonnej maximálnej lehote.
38. Ďalej uviedol, že z vyššie citovaných ustanovení vyplýva, že správca dane je povinný vykonať daňovú kontrolu v lehote najviac jeden rok odo dňa jej začatia, pričom v prípade jej prerušenia z dôvodu potreby získať informácie podľa Nariadenia Rady (EÚ) č. 904/2010 môže prerušiť výkon daňovej kontroly, avšak informácie, ktorých získanie bolo dôvodom na prerušenie daňovej kontroly, musia byť poskytnuté v maximálnej lehote troch mesiacov odo dňa podania žiadosti. Uplynutím predmetnej lehoty, ktorá sa podľa Nariadenia Rady (EÚ) č. 904/2010 nemôže prekračovať, zaniká dôvod prerušenia výkonu daňovej kontroly podľa § 61 ods. 1 písm. b/ Daňového poriadku a správca dane je povinný v súlade s citovaným ustanovením § 61 ods. 4 Daňového poriadku pokračovať v konaní aj napriek skutočnosti, že nezistil potrebné informácie. Porušením lehoty určenej nariadením na poskytnutie požadovanej informácie by došlo k porušeniu dodržania zákonnej lehoty na ukončenie daňovej kontroly.
39. V súlade s vyššie uvedeným názorom žalobca argumentoval, že zo skutkového stavu vyplýva, že daňová kontrola bola prerušená na obdobie 604 dní (cca 20 mesiacov) od 15.05.2014 do 08.01.2016, pričom v zmysle Nariadenia dožiadané správne orgány boli povinné poskytnúť správcovi dane požadované informácie v lehote troch mesiacov odo dňa prijatia žiadosti. V prípade postupu správcu dane podľa § 46 ods. 10 Daňového poriadku ako aj Nariadenia mala byť daňová kontrola prerušená najneskôr do 15.08.2014, čo znamená, že daňová kontrola mala byť ukončená v lehote do 18.10.2014. V danom prípade bola daňová kontrola ukončená 01.03.2016, čo znamená, že bola ukončená 500 dní po uplynutí lehoty jedného roka na ukončenie daňovej kontroly vrátane jej prerušenia na obdobie troch mesiacov v zmysle Nariadenia. V zmysle uvedeného teda daňová kontrola nebola vykonaná v súlade so zákonom a protokol z nej nadobudol povahu nezákonne získaného dôkazného prostriedku, ktorý v daňovom konaní nemožno použiť. Poukázal na judikáty a rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.: 3Sžf 1/2009, 3Sžf 2/2009, 3Sžf 107/2009 a nález Ústavného súdu Slovenskej republiky č.k.: III.ÚS 24/2010.
40. Žalobca namietal porušenie zásady kontradiktórnosti a rovnosti zbraní, pričom citoval ustanovenie § 3 ods. 1, 2, 3 a 8 Daňového poriadku, § 24 ods. 1 písm. b/, § 24 ods. 2, §45 ods. 1 písm. f/, § 46 ods. 8, § 47 písm. h/ Daňového poriadku a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. S poukázaním na vyššie citované zákonné ustanovenia argumentoval, že z citovaného ustanovenia Daňového poriadku vyplýva, že právom kontrolovaného daňového subjektu je možnosť vyjadrovať sa k zisteným skutočnostiam priebežne, teda počas celého výkonu daňovej kontroly. Na to, aby kontrolovaný daňový subjekt mohol toto svoje zákonné právo uplatniť, je nevyhnutné, aby bol zo strany správcu dane informovaný o zistených skutočnostiach priebežne. Táto povinnosť vyplýva správcovi dane aj zo zásady súčinnosti, podľa ktorej správca dane postupuje pri správe daní v úzkej súčinnosti s daňovým subjektom. Zároveň z vyššie citovaných ustanovení vyplýva, že správca dane je povinný v protokole uviesť vyjadrenie daňového subjektu k vykonaným dôkazom a vyhodnotiť všetky vykonané dôkazy. Konštatoval, že správca dane začal daňovú kontrolu dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie apríl 2013 dňa 18.07.2013, dňa 12.01.2016 vydal oboznámenie so skutočnosťami zistenými pri daňovej kontrole, ktoré mu bolo doručené dňa 27.01.2016. V tomto oboznámení určil žalobcovi lehotu na vyjadrenia k zisteným skutočnostiam v trvaní 8 dní odo dňa jej doručenia. Zo skutkového stavu vyplýva, že dňa 11.02.2016
vydal správca dane protokol z daňovej kontroly a rovnako dňa 11.02.2016 vydal správca dane výzvu na vyjadrenie sa k protokolu, ktorá mu bola doručená dňa 01.03.2016. Namietal, že správca dane počas celého výkonu daňovej kontroly v trvaní 957 dní, vrátane prerušenia kontroly, ho oboznámil so skutočnosťami zistenými v priebehu daňovej kontroly len raz a to dňa 27.01.2016. Namietal, že lehota 8 dní nie je postačujúca ani na podanie žiadosti o predĺženie tejto lehoty a rozhodnutie o tejto žiadosti. Určením takejto lehoty mu bolo odopreté právo na predĺženie lehoty. Zároveň v rovnakom období mu plynula ďalšia lehota určená správcom dane na vyjadrenie sa k zisteniam uvedeným v protokole zo dňa 16.11.2015, teda konaním správcu dane plynuli súbežne dve lehoty, v rámci ktorých mal vykonať zásadné úkony, ktoré sú podľa ustanovenia § 45 ods. 1 a § 2 a § 68 ods. 3 Daňového poriadku právom ale aj povinnosťou daňového subjektu. Pretože mal záujem uplatniť svoje právo vyjadriť sa ku skutočnostiam zisteným pri daňovej kontrole a úzko spolupracovať so správcom dane, požiadal vo vyjadrení sa k oboznámeniu sa zisteniami správcu dane, aby v súlade so zásadou zákonnosti uviedol tieto vyjadrenia v protokole z daňovej kontroly a požiadal aj o vyhotovenie protokolu po obdŕžaní predmetného vyjadrenia sa. Namietal, že protokol z daňovej kontroly neobsahuje jeho vyjadrenie sa k zisteným skutočnostiam a neobsahuje vyhodnotenie dôkazov, ktoré mohol predložiť v priebehu daňovej kontroly, teda neobsahuje zákonné náležitosti a zo strany správcu dane došlo k porušeniu ustanovenia § 47 písm. h/, ako aj písm. i/ Daňového poriadku.
41. Poukázal na skutočnosť, že v zmysle citovaného ustanovenia § 3 ods. 6 Daňového poriadku sa pri uplatňovaní osobitných predpisov pri správe daní berie do úvahy skutočný obsah právneho úkonu alebo inej skutočnosti rozhodujúcej pre zistenie, vyrubenie alebo vybratie dane. Správca dane bol povinný preto vyhodnotiť jeho vyjadrenie sa zo dňa 04.02.2016 ako žiadosť o predĺženie lehoty na vyjadrenie sa k oboznámeniu so zistenými skutočnosťami, o čom svedčí skutočný obsah tohto podania. Tvrdenie správcu dane, že nevyužil zákonnom stanovené právo požiadať o predĺženie lehoty pred jej uplynutím, je v rozpore so skutkovým stavom.
42. Ďalej žalobca namieta, že dôkazy, ktoré správca dane uvádza v oboznámení a následne v protokole, a na základe ktorých dospel k vyrubeniu dane, získal správca dane postupne v priebehu rokov 2013 až 2016, teda mohol o jednotlivých zisteniach skutočnostiach informovať žalobcu priebežne počas daňovej kontroly už v období rokov 2013 až 2016, kedy tieto dôkazy vykonal. Pretože správca dane bez odôvodnenia ho neoboznámil so zistenými skutočnosťami počas celého priebehu daňovej kontroly, konal účelovo a úmyselne porušil jeho právo vyjadrovať sa v priebehu daňovej kontroly k zisteným skutočnostiam, k spôsobu ich zistenia alebo navrhnúť, aby v protokole boli uvedeného jeho vyjadrenia, čím postupoval v rozpore so zásadou zákonnosti. Zároveň porušil aj čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, pretože vydaním protokolu z daňovej kontroly a ukončením daňovej kontroly pred jeho oboznámením sa so skutočnosťami zistenými pri daňovej kontrole zabránil mu vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom, ktoré správca dane uviedol v protokole z daňovej kontroly. Správca dane svojim postupom porušil zásadu kontradiktórnosti konania, pretože o kontradiktórnosti nemožno hovoriť tam, kde jedna zo sporových strán nemá možnosť sa vyjadriť k obsahu a autenticite tvrdení a dôkazov, ktoré sú podstatné pre posúdenie sporu. Odňal mu právo navrhnúť dôkazy odporujúce zisteniam správcu dane, čím vytvoril pre neho nevýhodnejšie podmienky, než akými disponoval správca dane ako účastník konania. Takéto porušenie princípu kontradiktórnosti a princípu rovnosti zbraní je porušením základných definičných prvkov práva na spravodlivý proces. Pretože ukončenie daňovej kontroly je vážnym procesným úkonom, ktorého dôsledkom je začatie vyrubovacieho konania, s ktorým sú spojené práva a povinnosti daňových subjektov rozhodujúce pre vyrubenie dane, vyrubovacie konanie môže začať len na základe protokolu z daňovej kontroly, ktorý je vydaný v súlade so zákonom. Z uvedených skutočností vyplýva, že protokol z daňovej kontroly bol vydaný porušením Daňového poriadku a Ústavy Slovenskej republiky a pri jeho vydaní bola porušená zásada kontradiktórnosti, resp. rovnosti zbraní. Protokol z daňovej kontroly je zaťažený vadou nezákonnosti a ako taký nemôže vyvolávať právny stav ukončenia daňovej kontroly na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu alebo jeho časti za zdaňovacie obdobie apríl 2013.
43. Žalobca namietal porušenie povinnosti žalovaného vysporiadať sa s jeho námietkami k tvrdeniam správcu dane uvedenými v rozhodnutí správcu dane o vyrubení dane. V prvom rade namietal, že správca dane ani žalovaný sa nevyrovnali s jeho námietkami, ktorými rozporoval tvrdenie správcu dane, že spoločnosť R.., nevykonávala ekonomickú činnosť, a teda že žalovaný neuvádza žiadnu úvahu, ktorá ovplyvnila hodnotenie dôkazov v danej veci, v dôsledku čoho je rozhodnutie žalovaného zaťažené vadou nezákonnosti.
44. Žalobca tvrdil, že z jeho strany boli splnené všetky podmienky pre uplatnenie nároku na odpočítanie dane z pridanej hodnoty, a teda že tvrdenie správcu dane o porušení zákonných podmienok uplatnenia práva na odpočítanie dane podľa § 49 ods. 1 zákona o DPH v nadväznosti na § 19 ods. 1 zákona o DPH je účelovým tvrdením, ktoré nie je podložené žiadnym konkrétnym dôkazom. Poukázal na judikatúru Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-204/13 Heinz Malburg, z ktorého vyplýva, že podnikateľ môže odpočítať DPH zaplatenú na vstupe v rozsahu, v akom je príjemcom plnení pre svoj podnik a tieto plnenia sú použité alebo budú použité na účely svojich vlastných zdaniteľných plnení. K tvrdeniu správcu dane, že z jeho strany došlo k porušeniu zákonných podmienok uplatnenia práva na odpočítanie dane podľa § 49 ods. 1 a 2 písm. a/ a § 51 ods. 1 zákona o DPH, uviedol, že právo na odpočítanie dane preukázal jednoznačným a nespochybniteľným spôsobom a dôkazy získané v rámci medzinárodnej výmeny informácií ako aj výpovede svedkov potvrdili skutočnosti, ktoré potvrdzujú splnenie vyššie uvedených zákonných podmienok. V danom prípade niektoré vykonané dôkazy spochybňujú tvrdenia správcu dane a existuje rozpor vo vykonaných dôkazoch, z ktorého vyplýva nejednoznačnosť záverov správcu dane, ktorá nebola zo strany žalovaného odstránená. Poukázal na skutočnosť, že jedným zo základných princípov právneho štátu je princíp právnej istoty zakotvený v čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Ak zákon o DPH označuje ako platiteľa zdaniteľnú osobu, ktorej správca dane vydal osvedčenie o registrácii, je evidentné, že pre splnenie zákonnej podmienky uplatnenia práva na odpočítanie dane musí osoba uplatňujúca odpočet dane skúmať práve túto skutočnosť. Pretože postavenie platiteľa je definované vydaním osvedčenia a pridelením identifikačného čísla pre daň, teda formálnym úkonom orgánu štátnej správy z pohľadu platiteľa uplatňujúceho odpočet dane, je pre skúmanie splnenia zákonnej podmienky uvedenej v § 49 zákona o DPH rozhodujúce, či v čase dodania tovaru je dodávateľ registrovaný štátnym orgánom ako platiteľ DPH, teda či má pridelené platné identifikačné číslo pre daň. Túto právnu skutočnosť si môže osoba uplatňujúca odpočet dane overiť na stránke Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky (systém VIES), pričom samotný štátny orgán deklaruje, že práve overenie identifikačného čísla pre daň prostredníctvom systému VIES zabezpečuje subjektom právnu istotu, že predmetné pridelené identifikačné číslo je v čase vzniku zdaniteľných plnení platné, teda napr. že osoba dodávajúca tovar je platiteľom DPH. Uvedené žalobca konštatoval v súvislosti s tvrdením správcu dane, že mu nevzniká nárok na odpočítanie dane, pretože dodávateľ v čase dodania tovaru nevykonával ekonomickú činnosť napriek tomu, že bol evidovaný ako platiteľ DPH.
45. Nesúhlasil s tvrdením správcu dane, že spoločnosť R., s.r.o., nebola vlastníkom tovaru a nevznikla jej daňová povinnosť podľa ustanovenia § 19 ods. 1 zákona o dani z pridanej hodnoty. Poukázal na metodický pokyn Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky pri vzniku daňovej povinnosti podľa § 19 zákona o dani z pridanej hodnoty z mesiaca január 2014, podľa ktorého pri určení, kedy kupujúci nadobudne právo nakladať s tovarom ako vlastník, sa vychádza zo zmlúv. Ak z uzavretej zmluvy nie je zrejmé, kedy kupujúci nadobudne právo nakladať s tovarom ako vlastník, potom sa pri posudzovaní tohto dňa vychádza z Obchodného zákonníka. Citoval ustanovenia § 266 ods. 1 a 3, § 409 ods. 1, § 412 ods. 2 a 3 Obchodného zákonníka a argumentoval, že rozhodujúcou skutočnosťou pre posúdenie nadobudnutia práva kupujúceho nakladať s tovarom ako vlastník je umožnenie kupujúcemu nakladať s tovarom ako vlastník. Rozumie sa tým ponuka predávajúceho, s ktorou je spojená prítomná možnosť reálne splniť túto ponuku, ak druhá strana prejaví pripravenosť prijať ponúknuté plnenie, pričom predávajúci si splní svoju povinnosť dodať tovar tým, že umožní kupujúcemu nakladať s tovarom v mieste, kde má predávajúci svoje sídlo alebo miesto podnikania, prípadne bydlisko alebo organizačnú zložku, ak predávajúci miesto tejto zložky včas kupujúcemu oznámi. Žalobca tvrdí, že nadobudol tovar od spoločnosti R., s.r.o., v dobrej viere ako osoby oprávnenej s tovarom nakladať ako vlastník, a preto tvrdenie správcu dane, že dodávateľ TrueCom, s.r.o., nebol v čase dodania tovaru jeho vlastníkom, pre nadobudnutia práva nakladať s tovarom ako vlastník je irelevantné. V zmysle citovaného ustanovenia Obchodného zákonníka sa dobromyseľnosť u kupujúceho predpokladá a správca dane nepreukázal opak, je tvrdenie správcu dane, že nemohol nadobudnúť právo nakladať s tovarom ako vlastník, v rozpore s týmito princípy nadobúdania vlastníckeho práva. Poukázal na rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci C-277/14 PPHU Stehcemp. V súvislosti s týmto rozsudkom uviedol, že ako osoba, ktorá si uplatňuje právo na odpočet, má postavenie zdaniteľnej osoby v zmysle Šiestej smernice, že tovar skutočne prijal, za daný tovar zaplatil a tento dodaný tovar uvedený na faktúrach vystavených spoločnosťou R., s.r.o., použil na výstupe na potreby svojich zdaniteľných plnení. Z vykonaného dokazovania zároveň vyplýva, že dodávateľ tovaru spoločnosť TrueCom, s.r.o., bol v čase dodania tovaru registrovaným platiteľom DPH, teda bol považovaný za zdaniteľnú osobu. Tento záver nie je možné spochybniť okolnosťami uvádzanými správcom dane, že dodávateľ tovaru R., s.r.o., je nekontaktný a dodanie tovaru nebolo
možné preukázať vecnými dôkazmi, teda že táto spoločnosť nevykonávala žiadnu hospodársku činnosť, keďže vzhľadom na charakter dodávok, ktorá pozostáva z dodávok tovaru uskutočnených v rámci viacerých po sebe nasledujúcich predajov, prvý nadobúdateľ a zároveň opätovný predávajúci tohto tovaru sa môže obmedziť na to, aby dal prvému predávajúcemu pokyn prepraviť predmetný tovar priamo druhému nadobúdateľovi. Rovnako nemožnosť nadviazať kontakt s osobami zapísanými ako súčasní konatelia dodávateľa neumožňuje automaticky dospieť k záveru o neexistencii hospodárskej činnosti v čase dodania tovaru, keďže tieto pokusy o kontakt sa uskutočnili v období nasledujúcom po týchto dodaniach.
46. K tvrdeniu správcu dane, že predložené dokumenty CMR nespĺňajú povinné náležitosti, žalobca namietal, že podľa Vyhlášky ministra zahraničných vecí č. 11/1975 Zb. o Dohovore o prepravnej zmluve v medzinárodnej cestnej nákladnej doprave vyplýva, že tento Dohovor sa vzťahuje na každú zmluvu o preprave zásielok za odplatu cestným vozidlom, ak miesto prevzatia zásielky a predpokladané miesto jej dodania, ako sa uvádza v zmluve, ležia vo dvoch rôznych štátoch, z ktorých aspoň jeden je zmluvným štátom tohto Dohovoru. Z uvedeného vyplýva, že podmienky ustanovené Dohovorom o preprave zásielok sa vzťahujú len na takú prepravu zásielok, ktorá je realizovaná na základe Zmluvy o preprave zásielok, teda na základe zmluvy, ktorou sa dopravca zaväzuje odosielateľovi, že prepraví vec (tovar) z určitého miesta (miesto odoslania) do určitého iného miesta (miesto určenia) a odosielateľ sa zaväzuje zaplatiť odplatu (prepravné). Ako vyplýva z dôkazov o zistení správcu dane počas daňovej kontroly, preprava tovaru pre spoločnosť R., bola realizovaná priamo dodávateľmi tovaru, čo znamená, že na túto prepravu sa Dohovor o preprave zásielok nevzťahuje. Uvedené znamená, že v prípadoch dodania tovaru od dodávateľov nie je možné vyžadovať od prepravcu nákladný list v zmysle CMR, a teda konštatovanie správcu dane o rozporoch v nákladných listoch CMR a o tom, že nie sú opatrené poradovým číslom, je v danej veci irelevantné. Postup správcu dane, keď v rámci daňovej kontroly ako dôkaz, že nedošlo k dodaniu tovaru pre spoločnosť R., uvádza chybne vyplnené nákladné listy aj v prípadoch, kedy dodanie tovaru nepodlieha podmienkam Dohovoru o preprave zásielok preukazuje, že správca dane nevykonal dokazovanie v súlade s § 24 ods. 2 Daňového poriadku a týmto postupom došlo k porušeniu ustanovenia § 3 ods. 1 Daňového poriadku a Ústavy Slovenskej republiky, keď od neho požadoval, aby konal niečo (prekladal dôkazy vo forme nákladných listov CMR), čo mu zákon ako povinnosť neukladá. Poukázal na čl. 4 Dohovoru o preprave zásielok, podľa ktorého, ak nákladný list chýba, ak má nedostatky alebo ak sa stratil, nie je tým existencia alebo platnosť prepravnej zmluvy dotknutá a vzťahujú sa na ňu aj naďalej ustanovenia tohto Dohovoru, teda Dohovor počíta so sankciou, že nákladný list môže mať nedostatky (dokonca, že môže chýbať), pričom podstata právneho vzťahu prepravy tovaru ostáva zachovaná. Tvrdenie a záver správcu dane, že nedostatky nákladného listu CMR preukazujú, že nedošlo k dodaniu tovaru, je v rozpore so skutkovým stavom aj s ustanovením čl. 4 Dohovoru o preprave zásielok. Pokiaľ má správca dane pochybnosti o správnosti predložených listinných dôkazov (nákladných listov CMR), bol povinný v súlade s § 46 ods. 5 Daňového poriadku oznámiť mu tieto pochybnosti a vyzvať ho, aby sa k ním vyjadril.
47. Ďalej žalobca uviedol, že správca dane v rozhodnutí o vyrubení rozdielu dane poukazuje na judikatúru Súdneho dvora EÚ, okrem iného na rozsudok v spojených veciach C-439/04 a C-440/04 (Axel Kittel a Recolta Recycling SPRL), z ktorého podľa správcu dane vyplýva, že DPH smernica nebráni tomu, aby sa za okolnosti, ak sa s ohľadom na objektívne skutočnosti preukáže, že nadobúdateľ vedel alebo musel vedieť, že plnenie, ktoré bolo voči nemu uskutočnené, bolo súčasťou podvodu, vnútroštátny súd odmietol priznanie práva na odpočet dane. Žalobca v tejto súvislosti poukázal na judikatúru Súdneho dvora EÚ v oblasti zneužitia práva a to rozsudok Súdneho dvora EÚ C 204/13 vo veci Heinz Malgurg s dôrazom, že podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora EÚ je právo na odpočítanie dane neoddeliteľnou súčasťou mechanizmu DPH a v zásade ho nemožno obmedziť. Ak správca dane tvrdí, že správnosť a pravdivosť dokladov vystavených spoločnosťou TrueCom, s.r.o., je spochybnená a tieto doklady neodrážajú skutočnosť, teda nie sú hodnoverné a existuje podozrenie na zneužitie práva, správca dane je povinný odstrániť všetky pochybnosti a rozpory, ktoré by takémuto tvrdeniu odporovali a preukázať, že sú naplnené všetky znaky pre zneužitie práva. Podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora EÚ v prípade, že ide o zneužitie práva, musí platiteľ získať z predmetných deklarovaných plnení daňovú výhodu. Za účelom posúdenia, či daná transakcia je alebo nie je zaťažená inštitútom zneužitia práva, musia byť splnené viaceré podmienky, ktoré sú definované v rozhodnutiach Súdneho dvora EÚ C-255/02 Halifax, C-162/07 Ampliscientifica a Amplifin, C-425/06 Part Service, C-277/09 RBS Deutschland Holdings, C-103/09 Weald Leasing, C-653/11 Paul Newey.
48. Žalobca zdôraznil, že dôkazné bremeno pri zneužívajúcom konaní leží na správcovi dane, avšak správca dane v tomto prípade nijakých spôsobom nepreukázal, že sú naplnené podmienky pre konštatovanie, že ide o zneužívajúce konanie, teda nepreukázal, že by hlavným cieľom predmetných plnení bolo získanie daňovej výhody. Ak tvrdí, že spoločnosť R., spol. s r.o., je umelo vytvorená transakcia za účelom získania daňovej výhody - odpočítania dane, bol povinný predefinovať transakciu tak, ako keby neexistovali plnenia zakladajúce zneužívanie práva. Ak by správca dane takto postupoval a transakcie by predefinoval na dodanie tovaru bez účasti spoločnosti R., spol. s r.o., žalobcovi by aj v takom prípade vznikol nárok na odpočítanie dane, ktorú spoločnosť R., spol. s r.o., deklarovala vo vystavených faktúrach.
49. Poukazoval na ďalšiu judikatúru Súdneho dvora EÚ vo veci C-273/11 Mecsek-Gabona Kft, C-18/13 Maks Pen EOOD, C-146/05 vo veci Collée a argumentoval, že z uvedeného vyplýva, že len vnútroštátny súd môže rozhodnúť o zamietnutí práva na odpočet DPH z dôvodov týkajúcich sa podvodného konania a len vnútroštátny súd môže rozhodnúť o tom, či došlo k účasti spoločnosti, ktorá uplatňuje právo na odpočítanie dane na daňovom podvode. Pretože v danom prípade správca dane nemal k dispozícii žiadne rozhodnutie súdu o tom, že došlo k podvodnému konaniu ani žiadne rozhodnutie, ktoré by potvrdzovalo, že žalobca vedel alebo musel vedieť, že svojou kúpou sa zúčastňuje na plnení, ktoré je súčasťou podvodu vo vzťahu k DPH a žiaden vykonaný dôkaz v rámci daňovej kontroly nepreukazuje jednoznačne, že žalobca vedel alebo musel vedieť, že sa kúpou zúčastňuje na plnení, ktoré je súčasťou podvodu vo vzťahu k DPH, prijatie takýchto záverov v daňovom konaní správcom dane a s tým spojeným nepriznaním práva na odpočítanie dane bez vysporiadania sa s inými dôkazmi, je prekročením kompetencií správcu dane a ide o postup v rozpore s čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.
50. Vo vzťahu k tvrdeniu správcu dane, že má právo klásť zvýšené požiadavky na preukázanie podmienok uskutočnenia zdaniteľného plnenia, ak toto zakladá právo na odpočítanie dane, ak je podozrenie, že uvedené plnenie je poznačené podvodom, žalobca uviedol, že správca dane je povinný hodnotiť splnenie podmienok uskutočnenia zdaniteľného plnenia v čase jeho realizácie. Je logické, že kontrolovaný daňový subjekt preukazuje v čase daňovej kontroly uskutočnenie zdaniteľného plnenia štandardnými dôkazmi, pretože v čase uskutočnenia zdaniteľného plnenia u neho neexistovalo podozrenie, že plnenie je poznačené podvodom, a teda správca dane nemôže od neho vyžadovať zvýšené požiadavky na preukázanie podmienok uskutočnenia zdaniteľného plnenia. Poukázal na skutočnosť, že žiadny všeobecný záväzný právny predpis mu neukladá ako platiteľovi dane overovať si osobitným spôsobom dôveryhodnosť svojho dodávateľa a tento svoj postup následne preukazovať správcovi dane. Platiteľ dane uplatňujúci odpočet dane môže splnenie zákonných podmienok pre uplatnenie práva overiť len kontrolou verejne dostupných údajov, napr. údajov zverejnených správcom dane, pretože nemá iné možnosti, ako overiť postavenie a činnosť svojho potencionálneho obchodného partnera. Uloženie akýchkoľvek iných zvýšených požiadaviek na preukázanie podmienok uskutočnenia zdaniteľného plnenia, ktoré nie sú verejne dostupnými údajmi, je správca dane povinný odôvodniť a skúmať, či takúto požiadavku je daňový subjekt schopný splniť.
51. Žalobca sa ďalej zaoberal tvrdením správcu dane, že nemôže zohľadniť rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci C-277/14 PPHU Stehcemp, pretože rozsudok rieši otázku neuznania nároku na odpočítanie dane na základe faktúr vystavených neexistujúcim subjektom, citoval závery z tohto rozsudku a uviedol, že tvrdenie správcu dane, že citovaný rozsudok nie je možné aplikovať na daný prípad, je účelové a v rozpore so závermi Súdneho dvora EÚ uvedenými v predmetnom rozsudku. Je toho názoru, že Súdny dvor EÚ v citovanom rozsudku jednoznačne vyjadruje, že uvedené je potrebné aplikovať na prípady, kedy nie je možné určiť totožnosť skutočného dodávateľa tovaru, pričom kritériom existencie dodávateľa tovaru alebo jeho oprávnenia vystaviť faktúry nie je v danej veci rozhodujúce. Teda, že závery tohto rozsudku je možné jednoznačne aplikovať aj na daný prípad, pretože správca dane spochybňuje dodanie tovaru spoločnosťou TrueCom, s.r.o. a tvrdí, že v danom prípade nie je možné jednoznačne určiť totožnosť skutočného dodávateľa tovaru.
52. Žalobca nesúhlasil s tvrdením správcu dane, že sa v rámci daňovej kontroly a vyrubovacieho konania vysporiadal so všetkými námietkami a návrhmi žalobcu, práve naopak, správca dane ani žalovaný neprihliadli na všetko, čo pri dokazovaní vyšlo najavo. Dôkazy, ktoré preukazovali jeho tvrdenie bez odôvodnenia a bez uvedenia logickej úvahy neakceptovali a nevysporiadali sa s rozpormi medzi jednotlivými dôkazmi. Taktiež namietal, že správca dane ani žalovaný nevykonali ďalšie dôkazy, ktoré mali vykonať na základe zistených skutočností a preukázaných rozporov. Teda tvrdenie správcu dane
je len formálnym konštatovaním, ktoré je v rozpore so skutkovým stavom. Poukázal pritom na rozpory v tvrdeniach z výpovedí N. N. a B. Z. a odpovedí na žiadosť o medzinárodnú výmenu informácií z poľskej daňovej správy.
IV.
53. K žalobe sa vyjadril žalovaný písomným podaním zo dňa 13.10.2017, v ktorom uviedol, že za neopodstatnenú považuje námietku žalobcu, že správca dane nedodržal zákonom ustanovenú lehotu na vykonanie daňovej kontroly z dôvodu, že odpoveď na žiadosť o výmenu daňových informácií nebola doručená správcovi dane do troch mesiacov tak, ako to ustanovuje nariadenie Rady č. 904/2010 zo dňa 17.10.2010 o administratívnej spolupráci a boji proti podvodom v oblasti daní z pridanej hodnoty s poukázaním na § 61 Daňového poriadku. Lehoty na výmenu informácií boli podľa žalovaného ustanovené za účelom zrýchlenia a zintenzívnenia komunikácie medzi daňovými správami jednotlivých štátov a s ich nedodržaním citované nariadenie nespája žiadne právne dôsledky. Aj podľa žalovaného je potrebné podotknúť, že obsah takéhoto opatrenia v boji proti podvodom v oblasti daní z pridanej hodnoty by nemal ovplyvniť dostatočne zistený skutkový stav, prípadne nesprávny postup zahraničnej daňovej správy pripísať na ťarchu Finančnej správy Slovenskej republiky. K námietke o porušení zásady kontradiktórnosti a rovnosti zbraní žalovaný uviedol, že pokiaľ ide o namietanú krátku lehotu stanovenú správcom dane na vyjadrenie sa k oboznámeniu sa s výsledkami daňovej kontroly zo dňa 12.01.2016, doručené žalobcovi 27.01.2016, a kumuláciu jeho povinnosti vyplývajúcej z výzvy na vyjadrenie sa k protokolu zo dňa 11.02.2016, pričom protokol z daňovej kontroly bol žalobcovi doručený 01.03.2016, žalovaný uviedol, že Daňový poriadok neupravuje, v ktorom časovom úseku prebiehajúcej daňovej kontroly má správca dane informovať daňový subjekt o predbežných výsledkoch daňovej kontroly a ako má tento proces prebiehať. Vyplýva to predovšetkým z dôkazov, ktoré má správca dane k dispozícii, resp. kedy sa k ním dopracoval. Daňovému subjektu je garantované v zákonom stanovenej lehote sa k výsledkom daňovej kontroly vyjadriť doručením protokolu. Žalobcovi nebolo upreté právo vyjadriť sa k výsledkom daňovej kontroly a postupu správcu dane pri vykonávaní daňovej kontroly a vo vyrubovacom konaní.
54. K námietke žalobcu o porušení povinnosti vysporiadať sa s jeho námietkami k tvrdeniam správcu dane uvedeným v rozhodnutí o vyrubení dane, ako aj v napadnutom rozhodnutí žalovaného, žalovaný uviedol, že správca dane kontrolnými zisteniami jednoznačne spochybnil, že dodávateľ R.., bol len nastrčený daňový subjekt pre zníženie jeho daňovej povinnosti vyhotovením faktúr, a že deklarované zdaniteľné obchody skutočne realizoval, pri ktorých došlo k vzniku daňovej povinnosti podľa § 19 zákona o DPH. Správca dane zabezpečil dostatok dôkazov na podporu svojich tvrdení, poukázal v nich na nezrovnalosti v prepravných dokladoch CMR, nedostatky pri povinnostiach vyplývajúcich zo zákona č. 152/1995 Z.z. o potravinách, na personálnu a ekonomickú prepojenosť daňových subjektov, teda žalobcu a S. D. a.s., na absenciu účtovných dokladov daňového subjektu R., s.r.o. a prenášanie zodpovednosti za deklarované obchody na daňový subjekt R., s.r.o.. Tovar z iného členského štátu bol dodávaný priamo daňovému subjektu HYDINA SK, s.r.o., bez priamej účasti R. Žalobca vykonával za spoločnosť R. niektoré úkony v súvislosti s dovozom tovaru (nahlasoval zásielky živočíšneho pôvodu do elektronického systému, preberal tovar). Z uvedeného vyplýva, že transakcia medzi daňovým subjektom R., s.r.o. a žalobcom boli umelo vytvorené a žalobca musel mať na takomto priebehu zdaniteľného obchodu eminentný záujem. Žalobcovi nič nebránilo, aby tieto obchody realizoval sám v súlade s ustanovením § 11 zákona o dani z pridanej hodnoty a tak sa vyhol podozreniu účasti na zdaniteľnom obchode poznačenom podvodom. Zo strany žalobcu právne irelevantné je poukazovať na splnenie vecných a formálnych podmienok pre uplatnenie práva na odpočítanie dane vyplývajúcich zo zákona o dani z pridanej hodnoty, keď deklarované zdaniteľné obchody neodrážajú ich skutočný priebeh.
55. K záverom rozsudku Súdneho dvora EÚ vo veci C-277/14, ktorý rieši neuznanie nároku na odpočítanie dane na základe faktúr vystavených neexistujúcim daňovým subjektom, ktorý nebol registrovaný na účely dane z pridanej hodnoty, nepodával daňové priznania a odberateľ nemohol vedieť, že dotknutý obchod je zapojený do podvodu z dane z pridanej hodnoty, žalovaný uviedol, že s touto námietkou sa vysporiadal s odôvodnení napadnutého rozhodnutia, kde uviedol, že na tento prípad nie je možné aplikovať závery uvedeného rozsudku, pretože daňový subjekt TrueCom, s.r.o., sa v skutočnosti javil ako subjekt nastrčený, simulujúci deklarované obchodné transakcie. Podanými daňovými priznaniami síce deklaroval uskutočnenie zdaniteľných obchodov v tuzemsku za účelom
vytvorenia podmienky vyváženého vzťahu k štátnemu rozpočtu, ktorý predstavovala minimálna daňová povinnosť, avšak nikdy žiadnymi dôkazmi skutočnú realizáciu zdaniteľných obchodov nepreukázala. V postavení zmiznutého obchodníka prevzal na seba úlohu domnelého skutočne zodpovedného subjektu za daňové úniky v obchodnom reťazci, avšak v reťazci dopredu zorganizovanom.
56. Žalovaný naďalej trval na tom, že vyhotovovanie faktúr v mene daňového subjektu R., s.r.o., pre žalobcu bolo len účelové, bez preukázania uskutočnenia takýchto zdaniteľných obchodov, a že deklarované obchody boli za účelom znižovania daňovej povinnosti žalobcu a smerovali k získaniu daňovej výhody v podobe odpočtu dane z pridanej hodnoty na základe faktúr od dodávateľa R., s.r.o.. Deklarované obchody sú poznačené podvodom. Daň z pridanej hodnoty vykázaná na odberateľských faktúrach vyhotovených daňovým subjektom R., s.r.o., pre žalobcu nebola nikdy odvedená do štátneho rozpočtu a to z dôvodu, že výsledným vzťahom k štátnemu rozpočtu v daňových priznaniach podaných daňovým subjektom R., s.r.o., napriek vysokým obratom bola nízka daňová povinnosť. Tým žalobcovi podľa § 49 ods. 1 zákona o dani z pridanej hodnoty právo na odpočítane dane nevzniklo, pretože daňovému subjektu R., s.r.o., nevznikla daňová povinnosť podľa § 19 ods. 1 citovaného zákona z titulu dodania fakturovaného tovaru, ale z dôvodu vyhotovenia daňového dokladu s daňou z pridanej hodnoty podľa § 69 ods. 5 citovaného zákona.
57. Žalovaný považoval všetky námietky žalobcu za nedôvodné a v ničom neovplyvňujúce ich zákonnosť, preto navrhol žalobu ako nedôvodnú zamietnuť.
58. K vyjadreniu žalovaného zo dňa 13.10.2017 sa vyjadril žalobca písomným podaním zo dňa 04.12.2017, v ktorom zotrval na svojich tvrdeniach uvedených v žalobe.
V.
59. Podľa ustanovenia § 2 ods. 1 zákona č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok (ďalej len „S.s.p.“) v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom
60. Podľa ustanovenia § 2 ods. 2 S.s.p. každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej správy, nečinnosťou orgánu verejnej správy alebo iným zásahom orgánu verejnej správy, sa môže za podmienok ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom súde.
61. Podľa ustanovenia § 177 ods. 1 S.s.p. správnou žalobou sa žalobca môže domáhať ochrany svojich subjektívnych práv proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu orgánu verejnej správy.
62. Podľa ustanovenia § 178 ods. 1 S.s.p. žalobcom je fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá o sebe tvrdí, že ako účastník administratívneho konania bola rozhodnutím orgánu verejnej správy alebo opatrením orgánu verejnej správy ukrátená na svojich právach alebo právom chránených záujmoch.
63. Podľa ustanovenia § 180 ods. 1 S.s.p. žalovaným je orgán verejnej správy, ktorý rozhodol o riadnom opravnom prostriedku, ak je žalobcom fyzická osoba alebo právnická osoba. Ak osobitný predpis nepripúšťa riadny opravný prostriedok, žalovaným je orgán verejnej správy, ktorý vydal rozhodnutie alebo opatrenie.
64. Predmetom preskúmania v tomto konaní je rozhodnutie žalovaného č. XXXXXXXXX/XXXX zo dňa 24.01.2017, ktorým podľa § 74 ods. 4 zákona č. 563/2009 Z.z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Daňový poriadok“) potvrdil rozhodnutie Daňového úradu S. (ďalej len „správca dane“) č. XXXXXXXXX/XXXX zo dňa 26.08.2016, ktorým správca dane podľa § 68 ods. 5 a 6 Daňového poriadku určil žalobcovi za zdaňovacie obdobie apríl 2013 rozdiel dane z pridanej hodnoty v sume 58.684,81 eur, t.j. nepriznal nadmerný odpočet v sume 56.951,13 eur a vyrubil daň v sume 1.733,68 eur.
65. Podľa § 3 ods. 1 Daňového poriadku pri správe daní sa postupuje podľa všeobecne záväzných právnych predpisov, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a iných osôb.
66. Podľa § 3 ods. 3 Daňového poriadku správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo pri správe daní vyšlo najavo.
67. Podľa § 24 ods. 1 Daňového poriadku daňový subjekt preukazuje a) skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov, b) skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo daňového konania, c) vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť.
68. Podľa § 24 ods. 2 Daňového poriadku správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov.
69. Podľa § 24 ods. 4 Daňového poriadku ako dôkaz možno použiť všetko, čo môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane a čo nie je získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov, svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy a evidencie vedené daňovými subjektmi a doklady k nim.
70. Podľa § 44 ods. 1 Daňového poriadku daňovou kontrolou správca dane zisťuje alebo preveruje skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane alebo dodržiavanie ustanovení osobitných predpisov. Daňová kontrola sa vykonáva v rozsahu, ktorý je nevyhnutne potrebný na dosiahnutie jej účelu.
71. Podľa § 49 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z.z. v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o dani z pridanej hodnoty“) právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť.
72. Podľa § 49 ods. 2 písm. a/ zákona o dani z pridanej hodnoty platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané.
73. Podľa § 51 ods. 1 písm. a/ zákona o dani z pridanej hodnoty právo na odpočítanie dane podľa § 49 môže platiteľ uplatniť, ak pri odpočítaní dane podľa §49 ods. 2 písm. a/ má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa § 71.
74. Správny súd posúdil preskúmavané rozhodnutie žalovaného v rozsahu a z dôvodov uvedených v žalobe podľa § 134 ods. 1 S.s.p., oboznámil sa s obsahom administratívneho spisu žalovaného a dospel k záveru, že žaloba žalobcu nie je dôvodná.
75. Správny súd sa v prvom prípade zaoberal námietkou žalobcu, že zo strany žalovaného a správcu dane došlo k porušeniu zásady proporcionality za okolností, keď správca dane prekročil zákonom ustanovenú maximálnu dobu trvania daňovej kontroly z dôvodu prerušenia daňovej kontroly za účelom získania odpovedí na medzinárodnú výmenu informácií.
76. Z obsahu administratívneho spisu žalovaného vyplýva, že daňová kontrola na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu u žalobcu za zdaňovacie obdobie apríl 2013 začala dňa 18.07.2013 na základe Oznámenia o daňovej kontrole na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu správcu dane č. XXXXXXX/X/XXXXXXX/XXXX/M. zo dňa 04.07.2013.
77. Dňa 24.02.2014 vydal správca dane Rozhodnutie č. XXXXXXX/X/XXXXXX/XXXX/M. o prerušení kontroly na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu podľa § 61 ods. 1 Daňového
poriadku a to z dôvodu, že je potrebné získať informácie spôsobom podľa osobitného predpisu Nariadenia Rady č. 210/904/ES o administratívnej spolupráci a boji proti podvodom v oblasti DPH. Kontrola na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu sa prerušuje odo dňa 10.03.2014. V predmetnom rozhodnutí správca dane uviedol, že pri výkone daňovej kontroly na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu zistil, že žalobca za kontrolovaného zdaňovacie obdobie uskutočnil dodanie tovaru do Poľskej republiky a nadobudnutie tovaru zo Španielska a z tohto dôvodu podal žiadosti o medzinárodnú výmenu informácií.
78. Dňa 05.05.2014 vydal správca dane Rozhodnutie č. XXXXXXX/X/XXXXXXX/XXXX/XXXX o prerušení kontroly na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu podľa § 61 ods. 1 Daňového poriadku z dôvodu, že je potrebné získať informácie spôsobom podľa osobitného predpisu a to Nariadenia Rady č. 2010/904/ES o administratívnej spolupráci a boji proti podvodom v oblasti DPH s tým, že daňová kontrola sa prerušuje odo dňa 15.05.2014. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že pri výkone daňovej kontroly na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu zistil, že žalobca za kontrolované zdaňovacie obdobie uskutočnil dodanie tovaru do Poľskej republiky a nakúpil tovar od dodávateľa, kde pôvod tovaru je deklarovaný z Poľskej a Českej republiky a z tohto dôvodu bolo potrebné podať žiadosti o medzinárodnú výmenu informácií. Zároveň uviedol čísla žiadosti a dní, kedy bola táto žiadosť podaná.
79. Dňa 11.01.2016 správca dane oznámením č. XXXXXXXXX/XXXX informoval žalobcu, že dňa 08.01.2016 pominuli dôvody, pre ktoré sa kontrola prerušila a pokračuje vo vyrubení daňovej kontroly za zdaňovacie obdobie apríl 2013. Daňová kontrola bola u žalobcu ukončená dňa 01.03.2016, kedy si žalobca prevzal protokol o výsledku zistenia z daňovej kontroly spolu s výzvou na vyjadrenie sa k zisteniam uvedeným v protokole č. XXXXXXXXX/XXXX zo dňa 11.02.2016.
80. Podľa § 46 ods. 10 Daňového poriadku lehota na vykonanie daňovej kontroly je najviac jeden rok odo dňa jej začatia. Na prerušenie daňovej kontroly sa primerane použije § 61. Ak ide o daňovú kontrolu zahraničných závislých osôb, ktoré určujú základ dane podľa osobitného predpisu, druhostupňový orgán môže lehotu podľa prvej vety pred jej uplynutím na základe písomného odôvodnenia predĺžiť najviac o 12 kalendárnych mesiacov.
81. Podľa § 61 ods. 1 písm. b) Daňového poriadku správca dane daňové konanie môže prerušiť, ak sa začalo konanie o inej skutočnosti rozhodujúcej na vydanie rozhodnutia alebo je potrebné získať informácie spôsobom podľa osobitného predpisu.
82. Podľa ustanovenia § 61 ods. 4 Daňového poriadku správca dane pokračuje v daňovom konaní z vlastného podnetu alebo na podnet účastníka daňového konania, ak pominuli dôvody, pre ktoré sa konanie prerušilo alebo ak uplynula lehota uvedená v odseku 2. Pokračovanie v daňovom konaní správca dane písomne oznámi účastníkom konania.
83. Podľa § 61 ods. 5 Daňového poriadku, ak je daňové konanie prerušené, lehoty podľa tohto konania neplynú.
84. Lehoty na poskytovanie informácií v rámci podávania žiadosti o medzinárodnú výmenu informácií sú upravené v Nariadení Rady EÚ č. 904/2010 zo dňa 07.10.2010 o administratívnej spolupráci a boji proti podvodom v oblasti daní z pridanej hodnoty (ďalej len „Nariadenie“).
85. Podľa bodu 25 citovaného Nariadenia lehoty ustanovené v tomto Nariadení na poskytovanie informácií sa majú chápať ako maximálne lehoty, ktoré sa nemajú prekračovať, pričom zásada je taká, že na to, aby bola spolupráca efektívna, by sa informácie, ktoré má už žiadaný členský štát k dispozícii, mali poskytnúť bez ďalšieho odkladu.
86. Podľa čl. 10 ods. 2 Nariadenia - lehota na poskytovanie informácií, žiadaný orgán poskytne informácie uvedené v čl. 7 a 9 tak rýchlo, ako je to len možné, no najneskôr tri mesiace po dni prijatia žiadosti. Pokiaľ však žiadaný orgán už uvedenú informáciu má, lehota sa znižuje maximálne na jeden mesiac.
87. Podľa ustanovenia čl. 12 oddiel 2 Nariadenia, pokiaľ žiadaný orgán nie je schopný odpovedať na žiadosť v stanovenej lehote, okamžite písomne informuje žiadajúci orgán o dôvodoch, prečo tak neurobil, pričom uvedie, kedy bude pravdepodobne schopný odpovedať.
88. Z obsahu administratívneho spisu správny súd zistil, že správca dane zasielal žiadosti o medzinárodnú výmenu informácií, a že správca dane v tomto prípade nebol nečinný a aktívne zisťoval informácie v rámci medzinárodnej výmeny informácií.
89. Správny súd poukazuje na skutočnosť, že otázkou zákonnosti prerušenia daňovej kontroly a jej vplyvu na protokol z daňovej kontroly ako zákonný dôkazný prostriedok v súvislosti s nálezom Ústavného súdu Slovenskej republiky III.ÚS 24/2010 sa zaoberal Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojom uznesení sp. zn.: III. ÚS 726/2016-20, v ktorom ústavný súd konštatoval nasledovné: „Argumentácia sťažovateľky opierajúca o judikovaný precedentný právny názor však opomína jeho dôležité pozadie dané dogmatikou základných práv a slobôd. Ústavný súd totiž v odôvodnení tohto nálezu zdôraznil, že „daňová kontrola ako proces smerujúci k obstaraniu dôkazného prostriedku (protokolu), ktorý nie je procesom meritórneho rozhodovania o daňovej povinnosti daňového subjektu, totiž predstavuje závažný a intenzívny zásah do individuálnej, právom chránenej sféry daňového subjektu zo strany orgánu daňovej správy, čo celkom jednoznačne vyplýva z charakteru povinnosti kontrolovaného daňového subjektu počas daňovej kontroly (§ 15 ods. 6 zákona o správe daní a poplatkov). Cieľ daňovej kontroly tak nie je možné dosahovať na úkor práva, právom chránených záujmov daňových subjektov. Aj v daňovom konaní sa uplatňuje požiadavka primeranosti (proporcionality) zásahov správcu dane smerujúcich voči daňovým subjektom (§ 2 ods. 3 zákona o správe daní a poplatkov).“ Z citovanej právnej vety i časti odôvodnenia minulého nálezu je zreteľné, že daňová kontrola trvajúca dlhšie než zákon dovoľuje, narúša súlad jej právne významného výsledku so zákonom nie kvôli jeho formálnemu nerešpektovaniu, ale z dôvodu intenzity daňovej kontroly ako materiálneho zásahu do individuálnej sféry kontrolovaného daňového subjektu tvorenej jeho základnými právami a slobodami. Naznačuje to aj podmienka vyjadrená v právnej vete analyzovaného nálezu ústavného súdu, podľa ktorej trvať na rešpektovaní zákonného limitu dĺžky daňovej kontroly je potrebné vtedy, ak kontrolovaný daňový subjekt neodopieral povinnú súčinnosť orgánu daňovej správy. I samotnou sťažovateľkou argumentačne použitý nález ústavného súdu teda predpokladá skutkovú okolnosť, v dôsledku ktorej možno formálne prekročenie limitu dĺžky daňovej kontroly ospravedlniť. Musí ísť o takú okolnosť, ktorá zásahový charakter pôsobenia kontrolných aktivít na kontrolovaný daňový subjekt v určitom časovom úseku vylučuje. V náleze zo dňa 29.júna 2010 bol za takú okolnosť označený subjektívny postoj kontrolovaného daňového subjektu prejavujúci sa navonok nesúčinnosťou. V sťažovateľkinej veci je síce situácia z uvedeného hľadiska v podstate ešte jednoduchšia. Medzi účastníkmi konania pred ústavným súdom totiž nie je sporné, že v období medzi začatím opakovanej daňovej kontroly (17.augusta 2009) a jej ukončením (14.februára 2012) sa vyskytol časový úsek (od 11.mája 2010 do 09.novembra 2011), počas ktorého bola sporná daňová kontrola právoplatne prerušená. Bez zreteľa na to, či prerušenie tejto daňovej kontroly rešpektovalo skutočnú predstavu zákonodarcu vyjadrené v tom čase v nie celkom jednoznačnej legálnej formulácii podmienok prerušenia daňového konania (i daňovej kontroly) ústavný súd zdôrazňuje, že počas prerušenia daňovej kontroly správca dane nebol oprávnený vyžadovať od sťažovateľky práve tú súčinnosť, v ktorej sú inkorporované mocenské nástroje zasahujúce do jej základných práv a slobôd. Inými slovami, počas prerušenia daňovej kontroly nemožno uvažovať o realizácii kontrolných úkonov správcu dane, ktoré svojou podstatou kontrolovaný daňový subjekt zaťažujú a tým ho v jeho slobode a základných právach obmedzujú.“ Ďalej ústavný súd konštatoval, že práve zákonnosť protokolu z opakovanej daňovej kontroly bola v konaní o žalobe sťažovateľky podstatným determinantom kvality žalovaných postupov i rozhodnutí správcu dane i finančného riaditeľstva. Samotné prerušenie daňovej kontroly takýto význam pre súdny prieskum žalovaného postupu a rozhodnutia finančného riaditeľstva podľa názoru ústavného súdu z uvedených dôvodov nemalo. Len marginálne tu ústavný súd dodáva, že prieskum zákonnosti sťažovateľkou kritizovaného prerušenia daňovej kontroly, ktorý by vykazoval reálnu ústavnoprávnu dimenziu, by prichádzal do úvahy v iných typoch konania v správnom súdnictve (ochrana pred nečinnosťou správcu dane).... Ešte raz ústavný súd zdôrazňuje, že prerušená daňová kontrola (či už zákonne alebo nezákonne) nemôže spôsobovať obmedzovanie základných práv a slobôd daňového subjektu, lebo v období prerušenia správca dane nesmie realizovať žiadnu kontrolnú aktivitu. Inou otázkou je celkové predĺženie stavu právnej neistoty kontrolovaného daňového subjektu, keďže je zrejmé, že prerušenie daňovej kontroly raz skončí (rovnako ako samotná daňová kontrola) a následne bude musieť dôjsť k meritórnemu daňovému rozhodnutiu. Takto ponímané ústavné právne riziká
prerušenia daňovej kontroly však nie sú spôsobilé vyvolať nezákonnosť (a tým aj nepoužiteľnosť) protokolu ako jej finálneho formálneho výsledku a preto nie sú samy osebe spôsobilé ani viesť k nezákonnosti rozhodnutia vydaného v daňovom konaní.
90. S poukázaním na vyššie uvedené uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky správny súd aj v tomto prípade dodáva, že pokiaľ bol žalobca toho názoru, že zo strany správcu dane nebol zachovaný postup a lehoty na vybavenie žiadosti o medzinárodnú výmenu informácií podľa citovaného nariadenia, v dôsledku čoho daňová kontrola trvala dlhšie ako jeden rok (vrátane jej prerušenia), mohol sa svojich práv a právom chránených záujmov domáhať v konaní proti nečinnosti orgánu verejnej správy, čo však v tomto prípade zo strany žalobcu vykonané nebolo. Správny súd je toho názoru, že zo strany správcu dane a žalovaného nedošlo k zásahu do práv a právom chránených záujmov žalobu a tým ani k nezákonnosti napadnutého rozhodnutia a námietky žalobcu považuje za nedôvodné.
91. Podľa § 3 ods. 1 Daňového poriadku pri správe daní sa postupuje podľa všeobecne záväzných právnych predpisov, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a iných osôb.
92. Podľa § 3 ods. 2 Daňového poriadku správca dane postupuje pri správe daní v úzkej súčinnosti s daňovým subjektom a inými osobami a poskytuje im poučenie o ich procesných právach a povinnostiach, ak tak ustanoví tento zákon.
93. Podľa § 3 ods. 2 Daňového poriadku správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom prihliada na všetko, čo pri správe daní vyšlo najavo.
94. Podľa § 3 ods. 8 Daňového poriadku právom aj povinnosťou daňových subjektov a iných osôb podľa § 4 ods. 2 písm. d) pri správe daní je úzko spolupracovať so správcom dane.
95. Podľa ustanovenia § 24 ods. 1 písm. b) Daňového poriadku daňový subjekt preukazuje skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo daňového konania.
96. Podľa § 24 ods. 2 Daňového poriadku správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov.
97. Podľa § 45 ods. 1 písm. f) Daňového poriadku daňový subjekt, u ktorého sa vykonáva daňová kontrola, má vo vzťahu k zamestnancovi správcu dane právo vyjadrovať sa v priebehu daňovej kontroly k zisteným skutočnostiam, k spôsobu ich zistenia alebo navrhnúť, aby v protokole boli uvedené jeho vyjadrenia k ním.
98. Podľa § 47 písm. h) Daňového poriadku protokol musí obsahovať preukázané kontrolné zistenia a vyhodnotenie dôkazov a podľa § 47 písm. i) aj vyjadrenia kontrolovaného daňového subjektu podľa § 45 ods. 1 písm. f).
99. Správny súd považuje za nedôvodnú námietku žalobcu, že ho správca dane počas celého výkonu daňovej kontroly vrátane prerušenia kontroly neoboznámil so žiadnou skutočnosťou zistenou v priebehu daňovej kontroly a vydal protokol, ktorý neobsahuje jeho vyjadrenia k protokolu a neobsahuje vyhodnotenie dôkazov, ktoré mohol predložiť v priebehu daňovej kontroly, čím došlo k porušeniu ustanovenia § 47 písm. h) ako aj písm. i) Saňového poriadku.
100. Z obsahu administratívneho spisu žalovaného vyplýva, že žalobca bol s výsledkami zistení získaných správcom dane pri výkone daňovej kontroly na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu alebo jeho časti za zdaňovacie obdobie apríl 2013 vyrozumený oboznámením so skutočnosťami zistenými pri daňovej kontrole č. XXXXXXXXX/XXXX zo dňa 12.01.2016, ktoré bolo žalobcovi doručené dňa 27.01.2016.
101. Správca dane žalobcu v tomto oboznámení vyzval, aby sa ku kontrolným zisteniam vyjadril písomne alebo ústne do zápisnice v lehote 8 dní odo dňa doručenia tohto oboznámenia. O skutočnostiach, ktoré boli predmetom preverovania oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu zo strany správcu dane bol žalobca informovanými rozhodnutiami o prerušení kontroly, v ktorých správca dane oboznamoval žalobcu, že podáva žiadosti o medzinárodnú výmenu informácií vo vzťahu k deklarovaným obchodom v Poľskej republike a Českej republike.
102. Z obsahu administratívneho spisu žalovaného ďalej vyplýva, že žalobca sa k oboznámeniu so skutočnosťami zistenými správcom dane vyjadril písomným podaním č. X/XXXXXXXX/XXXX zo dňa 04.02.2016, pričom z obsahu tohto vyjadrenia vyplýva, že sa k samotnému oboznámeniu k zisteným skutočnostiam nevyjadroval, ale žiadal o predĺženie lehoty na vyjadrenie na deň 07.03.2016.
103. Z ustanovenia § 28 ods. 1 Daňového poriadku vyplýva, že z dôležitých dôvodov môže daňový subjekt pred uplynutím lehoty podľa § 27 ods. 1 požiadať správcu dane o jej predĺženie. Žalobca síce požiadal o predĺženie lehoty, avšak nie v lehote, ktorú mu určil správca dane, ale až 04.02.2016. Tvrdenie žalobcu, že správca dane bol povinný vyhodnotiť jeho vyjadrenie zo dňa 04.02.2016 ako žiadosť o predĺženie lehoty na vyjadrenie sa k oboznámeniu so zistenými skutočnosťami, preto nezodpovedá skutkovému stavu z administratívneho spisu, ako aj z odôvodnenia rozhodnutia správcu dane. Jeho námietka je preto neopodstatnená.
104. Z obsahu administratívneho spisu žalovaného správny súd zistil, že správca dane v rámci vykonanej daňovej kontroly preveroval reálnosť zdaniteľných obchodov so spoločnosťou R., s.r.o., Z. XX, E., na základe vystavených faktúr za dodanie výrobkov z bravčového a hovädzieho mäsa v celkovej sume 352.110,94 eur, základ dane 293.426,13 eur, daň 58.684,81 eur, na základe ktorých si žalobca uplatnil právo na odpočítanie dane z dodania tovaru. Na základe výsledkov daňovej kontroly správca dane dospel k záveru, že s poukázaním na ustanovenie § 49 zákona o dani z pridanej hodnoty bolo preukázané, že spoločnosť R., s.r.o., bola uvedená na faktúrach ako dodávateľ tovaru, nebola vlastníkom tovaru a nevznikla jej v zmysle §19 citovaného zákona daňová povinnosť z dodania tovaru a zároveň žalobcovi nevznikol nárok na odpočítanie dane podľa § 49 citovaného zákona z nákupu tovaru. Vychádzal pritom z preukázaných skutočností, že spoločnosť R., s.r.o., vôbec nevykonávala ekonomickú činnosť, dodávateľské faktúry vyhotovené v mene tejto spoločnosti sa ukázali ako formálne doklady, neodrážajúce reálne uskutočnenie zdaniteľných obchodov. Spoločnosť nemala žiadneho konateľa, ktorý by konal v rozsahu práv a povinnosti štatutárneho orgánu v zmysle Obchodného zákonníka a nemala riadne a nespochybniteľne ustanoveného splnomocneného zástupcu. Tovar v mene spoločnosti objednával telefonicky alebo elektronicky pracovník spoločnosti S. D. a žalobcu, ktorý zároveň vystupuje aj pri vyskladnení a prevzatí tovaru na prepravných dokladoch a úhradách tovaru v hotovosti. Všetky dodávky boli uskutočnené do prevádzky spoločnosti HYDINA SK, t.j. na adrese Slavkovská cesta č. 54, Kežmarok. Platby za tovar boli vykonané prevodom a realizované z účtu spoločnosti R., s.r.o. a účtu K. U. s.r.o.. Všetky tieto dôkazy preukazujú, že spoločnosť R., s.r.o., bola umelo vytvorená a včlenená do obchodného reťazca z dôvodu vyhotovovania faktúr s daňou pre nasledujúceho tuzemského odberateľa v reťazci a to žalobcu, ktorý si na základe takto vyhotovených faktúr uplatnil odpočítanie dane.
105. Splnenie podmienok na uplatnenie práva na odpočítanie dane preukazuje platiteľ, pričom splnenie uvedených podmienok nespočíva len vo formálnej deklarácii predložených dokladov s predpísaným obsahom. Doklady musia mať povahu faktúr, musia byť vystavené na materiálnom podklade a ako právna skutočnosť aj preukázané. Dôkazné bremeno o reálnom dodaní tovarov a služieb zaťažuje daňový subjekt - žalobcu. Samotné preukázanie dodávok tovaru a služieb len faktúrami a inými listinnými dôkazmi nie je podľa správneho súdu postačujúce. Faktúra je relevantným dokladom, len ak je nepochybné, že sú v nej uvedené údaje odrážajúce skutočné reálne plnenie. To, že určitý doklad má všetky náležitosti účtovného dokladu a je riadne zaúčtovaný v zmysle zákona o účtovníctve, ešte nie je dôkazom o tom, že daňový subjekt je oprávnený uplatniť si odpočítane dane z tohto dokladu. Splnenie podmienok na uplatnenie práva na odpočítanie dane preukazuje teda platiteľ. Primárne je nevyhnutné uniesť dôkazné bremeno na strane daňového subjektu, ktorý disponuje svojim právom uplatniť si zo zákona zákonom stanovených a splnených podmienok nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty, a ktorý si aj tento nárok uplatnil. Preto je jeho povinnosťou preukázať, že nárok si uplatňuje odôvodnene a za zákonom ustanovených podmienok. Dokazovanie zo strany správcu dane slúži až na následnú verifikáciu skutočností a dokladov predkladaných daňovým subjektom. Ak daňový subjekt, na ktorom leží dôkazné bremeno, svoje tvrdenia spoľahlivo nepreukáže, nemôže byť nárok na odpočet
DPH uznaný ako oprávnený. Tieto závery vyplývajú z judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, napr. rozsudok sp. zn.: 8Sžf/81/2013, 2Sžf/4/2009, ako aj z rozhodnutí Ústavného súdu Slovenskej republiky, napr. č.k.: III.ÚS/78/2011. Tvrdenie žalobcu, že z jeho strany boli splnené všetky podmienky pre uplatnenie nároku na odpočítanie dane z pridanej hodnoty, je teda nedôvodné.
106. K námietke žalobcu, ktorým sa nestotožňuje s tvrdením správcu dane, ktorý použil ako podporný dôkaz pri spochybnení deklarovaného obchodu a to CMR dokumenty, ktoré nespĺňali povinné náležitosti, správny súd poukazuje v tejto súvislosti na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.: 8Sžf/7/2015, z ktorého vyplýva, že prepravným dokladom pri medzinárodnej cestnej preprave tovaru v zmysle Dohovoru je CMR. Je bežným pravidlom, že odosielateľ od prepravcu žiada písomné potvrdenie príjemcu tovaru. Pokiaľ CMR nemá všetky podstatné náležitosti vyplnené, správca dane nemusí považovať tento dôkaz za relevantný a v takomto prípade pristupuje k overovaniu dôkazov prepravy ďalšími podpornými dôkazmi (dodací list, objednávka, e-mailová pošta a pod.).
107. Na základe výsledku vykonaného dokazovania, kedy správca dane aplikoval zásadu voľného hodnotenia dôkazov podľa § 3 ods. 3 daňového poriadku, s prihliadnutím na jeho povinnosť dbať, aby skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti boli zistené čo najúplnejšie možno konštatovať, že záver, ktorý správca dane zo zistených skutkových okolnosti urobil a žalovaný ustálil zodpovedá zásadám logického myslenia a správneho uváženia a je v súlade aj s hmotnoprávnymi ustanoveniami zákona o dani z pridanej hodnoty. Vzhľadom na skutočnosť spochybnenia existencie prevádzaného tovaru, resp. jeho pohybu u dodávateľov žalobcu, a teda reálnosti na všetkých stupňoch obchodného reťazca deklarovaných zdaniteľných plnení sa javí unesenie dôkazného bremena zaťažujúce žalobcu spočívajúce len v predložení zákonom požadovaných formálne vyhotovených daňových dokladov ako nedostatočné. Bolo potrebné, aby sám žalobca preukázal, že vynaložil a prijal všetky rozumné opatrenia a starostlivosť vyplývajúcu z rizika podnikateľskej zodpovednosti na dosahovanie účelu jeho hospodárskej činnosti, aby zabránil tomu, že sa ocitne v kolotoči fiktívnych zdaniteľných plnení zneužívajúcich právo poskytované zásadou neutrality DPH, čo nie je nič neobvyklé. Vzhľadom na okolnosti tohto prípadu neobstojí žalobcove jednoduché spoliehanie sa na zásadu neutrality dane z pridanej hodnoty a tvrdenie o nemožnosti ovplyvniť dodržiavanie administratívnych povinností a zákonných postupov zo strany daňových subjektov zúčastnených v obchodnom reťazci zdaniteľných plnení predchádzajúcich alebo nasledujúcich po kontrolovanom zdaniteľnom obchode.
108. Správny súd sa stotožnil s právnym posúdením veci správcom dane, ako aj žalovaným, ako aj s jeho podrobným zdôvodnením, pričom pre zdôraznenie jeho správnosti uvádza, že k základným právam účastníka konania obsiahnutým v práve na spravodlivý proces patrí právo na uvedenie dostatočných dôvodov, na ktorých je rozhodnutie založené. V súvislosti s riadnym odôvodnením je potrebné uviesť, že vychádzajúc z konštantnej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva okrem iného vo veci Garcia Ruiz proti Španielsku, rozsudok zo dňa 21.01.1999, týkajúci sa sťažnosti č. 30544/96, ďalej Ruiz Toria proti Španielsku, rozsudok zo dňa 09.12.1994, týkajúci sa sťažnosti č. 18390/91, Van de Hurk proti Holandsku, rozsudok zo dňa 19.04.1994, týkajúci sa sťažnosti č. 16034/90, judikatúry Ústavného súdu SR (sp. zn. IÚS 226/03 zo dňa 12.05.2004, IIIÚS 209/04 zo dňa 23.06.2004, sp. zn. IIIÚS 95/06 zo dňa 15.03.2006, sp. zn. IIIÚS 260/06 zo dňa 23.08.2006) nie je nutné, aby na každú žalobnú námietku bola daná súdom podrobná odpoveď a rozsah povinností odôvodniť súdne rozhodnutie sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia a musí byť analyzovaný s pohľadom na okolnosti každého prípadu, súd je povinný dbať na to, aby jeho rozhodnutie bolo presvedčivé, na podporu čoho uvedie dostatočné argumenty. Súd má v odôvodnení svojho rozhodnutia reagovať na zásadné relevantné námietky súvisiace s predmetom súdnej ochrany prednesené žalobcom. Uvedené je s poukazom na zásadu a na princípy dobrej správy potrebné aplikovať aj vo vzťahu k rozhodnutiam správnych orgánov. Správny súd dospel k záveru, že na všetky relevantné námietky žalobcu boli správnym orgánom v odôvodnení rozhodnutia podrobne uvedené dôvody, pre ktoré bolo správcom dane rozhodnuté o nepriznaní nadmerného odpočtu DPH.
109. K žalobnej námietke, ktorou žalobca namietal porušenie princípu dvojinštančnosti daňového konania správny súd uvádza, že vyhodnotením administratívneho spisu, ako aj prvostupňového a žalobou napádaného rozhodnutia nezistil porušenie procesných ustanovení daňového poriadku týkajúcich sa rozhodnutia o odvolaní. V tomto smere treba poukázať na skutočnosť že rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa spolu s odvolacím rozhodnutím tvoria jeden celok . Rozhodnutie správcu dane v rámci odvolacieho konania podrobuje odvolací orgán prieskumu, jeho rozhodnutie môže modifikovať, príp. zrušiť jeho rozhodnutie a vec vrátiť na nové konanie. Z odôvodnenia žalobou
napádaného rozhodnutia však vyplýva, že riadne prebehlo odvolacie konanie, v ktorom sa žalovaný riadne vysporiadaval s námietkami, ktoré žalobca uplatnil v odvolacom konaní, pričom na zásadné a podstatné odvolacie námietky poskytol odvolací orgán svoje zdôvodnenie.
110. K žalobnej námietke žalobcu týkajúcej sa arbitrárnosti a nedostatočného zdôvodnenia žalobou napádaných rozhodnutí tak správcu dane, ako žalovaného správny súd poukazuje na vyššie citovanú judikatúru tak európskych súdov, ako aj Ústavného súdu SR, v zmysle ktorej nie je povinnosťou súdu, ako ani správneho orgánu odpovedať na každú žalobcom, resp. odvolateľom vznesenú námietku. Povinnosťou správneho orgánu, ako i súdu je zaoberať sa pre vec podstatnými námietkami. V zmysle uvedených kritérií preskúmavané rozhodnutie spĺňa kritéria preskúmateľnosti, nie je možné ho podľa správneho súdu označiť za arbitrárne, pretože žalovaný v odôvodnení preskúmavaného rozhodnutia odpovedal na relevantné odvolacie námietky žalobcu.
111. Správny súd poznamenáva, že správa dani vo vzťahu k fiškálnym záujmom štátu je príslušnými hmotnoprávnymi a procesnými predpismi verejného práva upravená tak, že daňový subjekt má okrem iného povinnosť sám si daňovú povinnosť vypočítať, priznať ju a zároveň hodnoverne preukázať prostredníctvom riadne vedeného účtovníctva a iných listinných dôkazov, pričom v rámci daňového konania nesie dôkazné bremenom. Uvedené platí v plnom rozsahu aj na uplatnenie nadmerného odpočtu DPH. Správca dane je oprávnený a zároveň i povinný s využitím inštitútu daňovej kontroly a iných procesných postupov, samozrejme za zachovania procesných práv daňových subjektov zisťovať a preverovať základ dane alebo iné skutočnosti pre správne určenie dane alebo nároku na uplatnené vrátenie DPH. Z uvedeného dôvodu sa pri tejto činnosti správcu dane predchádzajúcej rozhodnutiu o uplatnení nároku na vrátenie DPH, autoritatívnym spôsobom formou rozhodnutia uplatňuje dôsledná aplikácia zásady voľného hodnotenia dôkazov správcom dane vo vzťahu k potrebným zisteniam. Aplikácia zásady voľného hodnotia dôkazov nedáva správcovi dane právo na svojvoľné a účelové nakladanie so zisteniami získanými v rámci daňovej kontroly alebo daňového konania, ale táto podlieha zákonom stanovenému postupu, keď je správca dane povinný hodnotiť každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti a pritom prihliada na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo, pričom toto vyhodnotenie zistených skutkových okolností musí zodpovedať zásadám logického myslenia a správnej aplikácie relevantných zákonných ustanovení. Zásada objektívnej pravdy ovládajúca daňové konanie nepredstavuje absolútnou povinnosť správcu dane viesť dokazovanie dovtedy, pokým sa bezpochybne nepreukážu a nepotvrdia tvrdenia daňového subjektu ohľadne ním v daňovom priznaní uvádzaných a správcom dane preverovaných skutočností, nakoľko daňové konanie nie je konaním vyhľadávacím. Preto je na správcovi dane vykonávajúcom dokazovanie a jeho úvahe, aké dôkazy vykoná, akým spôsobom dokazovanie doplní, akú hodnovernosť dôkaznú silu a schopnosť zvrátiť závery vyplývajúce z realizovaného dokazovania vyvodí, a to predovšetkým s prihliadnutím na skutočnosti a dôkazy vyplývajúce zo zistení, ktoré už má správca dane v priebehu konania k dispozícii. Uvedeným kritériám zodpovedal v preskúmavanom prípade tak v rozhodnutí správcu dane, ako aj rozhodnutie žalovaného. Z vykonaných dôkazov žalovaným vyplýva podľa správneho súdu, že v predmetnej veci sa mohlo jednať o klasickú schému karuselového podvodného konania, keď sa pri dodávke tovaru z cudziny, ktorý by inak ako intrakomunitárny obchod sa realizoval bez uplatnenia DPH, v predmetnej veci sa využili nárazníkové subjekty, ktoré následne ukončili svoju hospodársku činnosť len za tým účelom, aby bolo možné uplatniť nárok na nadmerné odpočty DPH. Tieto skutočnosti vyplynuli z vykonaného dokazovania. Súčasne z vykonaného dokazovania vyplynuli i závery o tom, že žalobca, resp. s ním prepojené osoby vystupovali za tieto nárazníkovej spoločnosti, resp. od nich prijímali ekonomické benefity v procese dodávok tovaru. Tieto skutočnosti vzali daňové orgány za preukázané a z nich vyvodili právne závery, ktoré správny súd považoval za logické a odôvodnené pre postup, ktorý bol následne zvolený daňovými orgánmi a mal odraz vo výroku jeho rozhodnutia.
112. Preskúmaním veci súd dospel k záveru, že daňové orgány v danej veci postupovali v súlade aj s judikatúrou Európskeho súdneho dvora, na ktorú vo svojom rozhodnutí aj poukázali. Súčasne sa vysporiadali aj s námietkami žalobcu týkajúcimi sa aplikácie niektorých rozsudkov Európskeho súdneho dvora, napr. č. C-277/14 PPHU Stehcemp zo dňa 22.10.2015, o ktorom správne uzavreli, že tento je možné aplikovať na neuznanie nároku na odpočítanie dane na základe faktúr vystavených neexistujúcim subjektom, resp. subjektom, ktorý stratil postavenie platiteľa DPH.
113. Správny súd súčasne poukazuje na rozsudok Európskeho súdneho dvora v spojených veciach C-439/04 a C-442/04 Axel Kittel proti Belgickému kráľovstvu a Belgické kráľovstvo proti Recycling Sprl, v
ktorom Európsky súdny dvor uzavrel, že pokiaľ sa kupujúci vedome zúčastňuje na karuselovej podvodnej daňovej operácii, ktorej jediným cieľom je znížiť daňové zaťaženie, čím sa dopustí zneužitia práva, uvedený spoločný systém stanovuje, že právo na odpočítanie dane stráca. V bode 62 rozsudku Súdny dvor konštatuje že prvá a šiesta smernica o DPH nielen umožňujú, ale priam vyžadujú stratu práva na odpočítanie dane, pokiaľ sa jeho držiteľ vedome zúčastní na podvodoch tohto typu, na ktorých posúdenie majú byť zohľadnené vyššie uvedené kritéria. V tomto zmysle rozsudok (36) pripomenul, že vnútroštátny súd je povinný odmietnuť priznanie práva na odpočet, pokiaľ sa preukáže, že právo je uplatňované protiprávne (bod 34).
114. Vzhľadom na uvedené súd žalobu ako nedôvodnú podľa § 190 S.s.p. zamietol.
115. O trovách konania súd rozhodol podľa § 165 v spojení s § 168 a nasl. S.s.p. a žalobcovi nepriznal nárok na náhradu trov konania, pretože v konaní nebol úspešný a u žalovaného nezistil osobitné dôvody vedúce k priznaniu náhrady trov konania.
116. Senát správneho súdu rozhodol v pomere hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť, ktorá musí byť podaná v lehote 30 dní od doručenia rozhodnutia krajského súdu oprávnenému subjektu.
V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len „sťažnostné body“), návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.
Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podanie sťažovateľa musia byť spísané advokátom.