Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_25Co-27-2017.pdf
PDF · 114.22 KB
Case nature
Area
Subarea
25Co/27/2017
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Mareka Košča a členov senátu JUDr. Viery Zoľákovej a JUDr. Mareka Kohúta, v právnej veci žalobcu: Ing. Jozef Marcinčin, správca konkurznej podstaty úpadcu AGRODRUŽSTVO Bardejov so sídlom v Hertníku, IČO: 31 689 442, Hertník, právne zastúpený JUDr. Svätoslav Vaško, advokát, so sídlom AK v Bardejove 085 01, Baštová 5/A, proti žalovaným v 1. rade: Z. C., H. H. XX, XXX XX Y., právne zastúpená Advokát Pirč, s.r.o., so sídlom kpt. Nálepku 17, 040 01 Košice, IČO: 36 855 910, v 2. rade: I. C., H. Č. W. XXX/XX, XXX XX H., v 3. rade: I. Y., G. XX, XXX XX H. - S. W., za účasti intervenienta: ACOMP, s.r.o., so sídlom Mičkova 31, 085 01 Bardejov, IČO: 36 168 726, právne zastúpený JUDr. Svätoslav Vaško, advokát, so sídlom AK v Bardejove 085 01, Baštová 5/A, o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bardejov č. k. 4C/4/2006-274 zo dňa 21.10.2016, takto
rozhodol:
P o t v r d z u j e rozsudok súdu prvej inštancie.
Žalovaným p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania proti žalobcovi v rozsahu 100 %.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom Okresný súd Bardejov (ďalej len „súd prvej inštancie“) rozhodol tak, že žalobu zamietol a súčasne vyslovil, že žalovaní majú nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.
2. Predmetom konania je určenie vlastníckeho práva, ktorého sa domáha žalobca s poukazom na to, že do oprávnenej držby vstúpil jeho právny predchodca už od 11.1.1957, teda od uzatvorenia zmluvy medzi právnym predchodcom žalobcu a právnymi predchodcami žalovaných. Žalobca sa domáha nadobudnutia vlastníckeho práva na základe vydržania, teda nepoukazuje ako na platný právny titul na kúpnu zmluvu zo dňa 11.1.1957, majúc za to, že táto mala formálne nedostatky. Ďalej súd prvej inštancie uviedol, že základnou podmienkou dôvodnosti a východiskom v prípade úspešnosti určovacej žaloby podľa § 137 písm. c) CSP je existencia naliehavého právneho záujmu na požadovanom právnom určení. Rozumie sa tým právny záujem žalobcu, resp. žalobcov, ktorý musí byť daný v čase vyhlásenia rozsudku. Tento právny záujem musí byť kvalifikovaný, t. j. naliehavý. Posúdenie naliehavého právneho záujmu je otázkou právnej kvalifikácie rozhodujúcich skutočností, a spravidla je naliehavý právny záujem daný v prípade, keď sa nemožno domáhať priamo plnenia, tiež vtedy, ak by bez tohto určenia holo ohrozené právo žalobcu, alebo, ak by bez tohto určenia jeho právne postavenie bolo neisté. V tejto spojitosti si teda treba ujasniť, či a ako sa následne požadované určenie môže dotknúť právnych pomerov strán sporu (t. j., či môže založiť právne významný následok v týchto pomeroch). Určovacia žaloba bude zvyčajne prípustná vtedy, ak sa ňou odstraňuje spornosť vzťahu účastníkov a predchádza vzniku ďalších sporov, prípadne, ak sa vytvára pevný základ právneho vzťahu medzi nimi. Ďalej uviedol, že k tomu, aby bolo možné nadobudnúť vlastnícke právo vydržaním, musia byť splnené zároveň 3 zákonné predpoklady, a to:
a) nadobúdateľ je oprávneným držiteľom veci po celú vydržaciu dobu, b) nepretržitosť vydržacej doby, ktorou je neprerušovaný stav užívania predmetu vydržania počas zákonom stanovenej doby, c) spôsobilý predmet vydržania. Predpokladom vydržania je skutočnosť, že držiteľ je so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný, že mu vec alebo právo patrí. Posúdenie toho, či držiteľ je so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný, že mu vec patrí, nemôže vychádzať len z posúdenia subjektívnych predstáv držiteľa. Dobromyseľnosť držiteľa musí byť posudzovaná aj z objektívneho hľadiska, t. j. či držiteľ pri zachovaní náležitej opatrnosti, ktorú možno s prihliadnutím na okolnosti konkrétneho prípadu na každom subjekte požadovať, mal alebo mohol mať pochybnosti, že užíva veci, ktorých vlastníctvo nenadobudol. Pri posudzovaní oprávnenosti držby treba vychádzať zo zásady, že jej predpokladom je presvedčenie nadobúdateľa, že nekoná bezprávne, ak si určitú vec prisvojuje. Ide o psychický stav, o jeho vnútorné presvedčenie, ktoré sa prejavuje aj navonok, a z ktorého možno vyvodiť, že sa dôvodne považuje za vlastníka veci. Medzi základné okolnosti, ktoré budú svedčiť o oprávnenosti držby veci, patrí aj okolnosť, ako vec nadobudol, a či mu svedčí nejaký oprávnený nadobúdací titul. Subjektívny pocit držiteľa nemôže byť sám osebe podkladom pre vydržanie, ak nie je tento pocit vyvolaný okolnosťami objektívne nasvedčujúcimi oprávnenosti držby práva. Pre právnickú osobu platí, že svoju vôľu nevytvára sama o sebe, ale prostredníctvom fyzických osôb, a to tých, ktoré sú na to povolané. Len prostredníctvom fyzických osôb právnická osoba prejavuje svoju vôľu navonok. Od prejavu vôle treba rozlíšiť tvorbu vôle právnickej osoby, ktorá sa riadi vnútornými predpismi, ak nie je upravená priamo zákonom. Takto vzniknutú vôľu právnickej osoby nemožno stotožňovať s vôľou osoby, ktorá v mene právnickej osoby koná. Je potrebné posúdiť, či právnická osoba bola so zreteľom ku všetkým okolnostiam v dobrej viere, pričom túto dobromyseľnosť pri štáte, resp. podniku štátu s ohľadom na historické súvislosti, t. j. obdobie, kedy mala byť zmluva uzatváraná (rok 1957), a skutočnosť, že pri uzatváraní zmluvy nesplnil imanentné podmienky platnosti zmluvy (absolútna neplatnosť právneho úkonu na základe podmienok samotným štátom stanovených, formálne nedostatky), teda s ohľadom na všetky okolnosti, dobromyseľnosť nemožno vyvodiť.
3. Súd prvej inštancie mal za to, že v danom prípade v čase uzatvárania zmluvy zo dňa 11.1.1957, štát zastúpený štátnym podnikom, nemohol dobromyseľne vstúpiť do držby nehnuteľností, pokiaľ jednak (prihliadnuc aj na historický kontext záujmu štátu na etatizácii), sám vydal právnu normu (viď ustanovenie § 58 ods. 1 zákona o práve rodinnom (zákon č. 265/1949 Zb.), a následne pri uzatváraní zmluvy ju sám nedodržal (nepreukázal splnenie postupu podľa § 58 ods. 1 zákona o práve rodinnom účinnom v čase uzatvárania zmluvy, čo je dôvodom absolútnej neplatnosti právneho úkonu), preto na základe absolútne neplatnej kúpnej zmluvy, resp. závažných formálnych nedostatkov v označení nehnuteľnosti (číslo parcely), podľa názoru súdu, štát ani nemohol vstúpiť do oprávnenej držby. Otáznym je, kedy je štát dobromyseľným. Dobromyseľnosť je potrebné posúdiť vždy podľa konkrétnej situácie, avšak pokiaľ štátny orgán pochybil a postupom v rozpore s právnymi predpismi (čo je aj tento prípad, keďže bola uzavretá absolútne neplatná zmluva), umožnil, aby sa detentorom stal štát, nemožno o zásade, že v pochybnostiach sa má za to, že držba je oprávnená, ani uvažovať. Dobromyseľnosť právneho predchodcu žalobcu aj s poukazom na skutkové okolnosti týkajúce sa nadobudnutia predmetu držby (podpis zmluvy za nápadne nevýhodných podmienok, viď žalobcom nerozporované skutkové tvrdenia žalovanej v 1. rade ohľadom okolností uzatvárania zmluvy (využitá tieseň, cena nehnuteľnosti), v rozhodnom čase teda nemožno vyvodiť. Žalobca, resp. jeho právny predchodca síce postavil na predmetnom pozemku administratívnu budovu, ktorú užíval po dobu 35 rokov, avšak užívanie nehnuteľnosti bez právneho titulu s tým, že nadovšetko neboli splnené podmienky vstupu do oprávnenej držby ako podmienky začiatku plynutia vydržacej lehoty, ako aj skutočnosti, že Občiansky zákonník účinný od 1.4.1964 vydržanie ako inštitút nepoznal, a následne až novela Občianskeho zákonníka účinná od 1.1.1992, zaviedla vydržanie s možnosťou započítania doby držby právneho predchodcu, pričom zdôrazniac táto musela byť oprávnenou, a musela plynúť nepretržite už aj pred účinnosťou Občianskeho zákonníka z roku 1992. Ďalej súd prvej inštancie poukázal aj na fakt, že podľa zákona č. 509/1991 Zb., bolo možné nadobudnúť vlastnícke právo vydržaním najskôr dňom 1.1.1992, avšak keďže žalobcovi bola adresovaná výzva zo dňa 17.4.1991, z objektívneho dôvodu nemohlo dôjsť k vydržaniu, keďže by muselo dôjsť k prerušeniu plynutia vydržacej doby. Ďalej uviedol, že aj súd prvej inštancie vzhľadom na to, že žaloba bola podaná už dňa 9.3.2000 a žalobca nespochybňoval realizovanie výzvy na vydanie nehnuteľnosti, a na pojednávaní konanom dňa 21.10.2016 strany uviedli, že nespochybňujú žiadnu z listín nachádzajúcu sa v spise, súd uvedenú námietku považoval za obštrukčnú. Keďže neboli splnené imanentné podmienky pre nadobudnutie vlastníckeho práva vydržaním, teda nielen vstup do
oprávnenej držby a oprávnenosť držby počas celej vydržacej doby, ale ani nepretržitosť vydržacej doby, súd žalobu žalobcu považoval za nedôvodnú a zamietol ju. Taktiež súd prvej inštancie poukázal na to, že vo vzťahu žalovanému určeniu vlastníckeho práva správcom konkurznej podstaty, mu je známa aj rozhodovacia prax Najvyššieho súdu ČR, z ktorej záverov by vyplývalo, že žaloba žalobcu by nespĺňala ani základný procesný predpoklad v zmysle ustanovenia § 137 písm. c) CSP, a teda, že na požadovanom určení vlastníckeho práva nie je, a ani nebol naliehavý právny záujem. Podľa názoru Najvyššieho súdu ČR, pre zaistenie majetku úpadcu za účelom jeho budúceho speňaženia nie je potrebné, aby u nehnuteľných vecí, o ktorých je správca presvedčený, že patria do podstaty, bol v katastri nehnuteľností zapísaný ako vlastník úpadca. Titulom pre nakladanie s majetkom úpadcu, vrátane nehnuteľností, je súpis majetku. Z tohto hľadiska potom žalobca nemá naliehavý právny záujem na určení existencie vlastníckeho práva. (rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. XX X. XXX/XXXX, zo dňa 30.1.2004 a rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR sp. zn. XXCdo XXXX/XXXX, publikované v odbornom časopise Soudní judikatura č. X, roč. XXXX, pod č. XXX).
4. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa ustanovenia § 255 ods. 1 C.s.p., podľa ktorého priznal náhradu trov konania podľa úspechu vo veci. Úspešnými v danom prípade boli žalovaní v celom rozsahu, súd im priznal nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu. O výške týchto trov rozhodne vyšší súdny úradník samostatným uznesením v zmysle ustanovenia § 262 ods. 2 C.s.p..
5. Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie žalobca. Uviedol, že Štátny majetok n.p. Bardejov, nebol držiteľom (nemal v držbe) nehnuteľnosti po celý čas, pretože dňa 6.12.1976 bol Štátny majetok n.p. Bardejov zrušený rozhodnutím Ministerstva poľnohospodárstva a výživy SSR a postavená nehnuteľnosť - dom, bola daná do vlastníctva Agrochemického podniku Bardejov, teda inému podniku, ako socialistickej organizácie podľa vtedy platných pojmov. Dňa 12.5.1994 rozhodol Krajský súd Košice o zrušení Agrochemického podniku Bardejov bez likvidácie, s prechodom práv a povinností na AGRODRUŽSTVO Bardejov, so sídlom v Hertníku. Ak súd prvej inštancie tvrdí, že Štátny majetok n.p. Bardejov nebol dobromyseľným v otázke držby, tak potom Agrochemický podnik Bardejov bol dobromyseľný, pretože mu bola daná nehnuteľnosť do vlastníctva, a preto bol dobromyseľným aj v otázke držby nehnuteľnosti. Agrochemický podnik Bardejov bol ďalším nástupníckym subjektom po zrušenom predchodcovi, a on nespôsobil neplatnosť Kúpnej zmluvy. Neplatnosť Kúpnej zmluvy nespôsobil ani Štátny majetok n.p. Bardejov, pretože Kúpna zmluva z 11.1.1957, bola spísaná formou Notárskeho protokolu štátnym notárom. Ak súd prvej inštancie neuznal dobu vydržania počas užívania nehnuteľností Štátnym majetkom n. p. Bardejov od 16.1.1957 do 6.12.1976, mal súd prvej inštancie sa zaoberať podľa názoru žalobcu, vydržaním pre AGRODRUŽSTVO Bardejov, so sídlom v Hertníku, a uznať vydržanie jeho právneho predchodcu Agrochemického podniku od 6.12.1976. Taktiež súd vyhodnotil námietku o nepreukázaní doručenia Výzvy zo dňa 17.4.1991 ako obštrukčnú námietku, ktorú doteraz nevzniesla nijaká strana. Poukázal na viaceré konania vedené na Okresnom súde Bardejov, pričom v roku 1999 bol vyhlásený konkurz na žalobcu, takže opäť bolo prerušené konanie, a až 30.6.2016 bolo rozhodnuté o zastavení konania v tejto veci. Vzhľadom na viaceré konania, ktoré prebehli, iba toto jediné konanie o vydanie veci, bolo konaním, v ktorom žalovaný (v procesnom postavení žalobcov), predložil Výzvu zo dňa 17.4.1991. Konštatovanie súdu o obštrukcii sporovej strany ohľadne preukázania doručenia Výzvy zo dňa 17.4.1991, je vzhľadom na dĺžku sporu, nekonanie a nevykonávanie žiadnych procesných úkonov, existenciu viacerých súdnych sporov tých istých účastníkov konania, vydanie nezákonných rozhodnutí a postupov, voči žalobcovi prinajmenšom nespravodlivé. Dôkazné bremeno o doručení listu Výzvy zo dňa 17.4.1991, alebo aspoň o jeho zaslaní poštou, znáša ten, kto tvrdí, že ten list/Výzvu napísal a zaslal. Poukázal, že vzhľadom na viaceré konania, ktoré prebiehali, iba toto jediné konanie o vydanie veci pod sp. zn. XC/XX/XXXX, resp. XC/XXX/XXXX, bolo konaním, v ktorom žalovaní (v procesnom postavení žalobcov), predložili Výzvu zo dňa 17.4.1991. Taktiež žalobca je názoru, že najneskôr od 6.12.1976 trvala oprávnená držba nástupníckeho subjektu Agrochemického podniku Bardejov po jeho právnom predchodcovi Štátny majetok n.p. Bardejov, až do 14.1.1992. Má za to, že tak Agrochemický podnik Bardejov nemal byť nedobromyseľný, čo sa týka držby od 6.12.1976 do 14.1.1992, a Štátny majetok n.p. Bardejov vstupoval do zmluvného vzťahu so žalovanými dobromyseľne, preto aj v otázke držby musel byť dobromyseľným. Ďalej poukázal, že súd prvej inštancie odôvodnil nedobromyseľnosť žalobcu poukazom na uzatvorenie zmluvy v tiesni a za nápadne nevýhodných podmienok, avšak to nijako neodôvodnil, nespomenul ani ďalšie dôkazy, ktoré boli v konaní vykonávané. Ďalej okrem iného namietal neúplné označenie žalovaných, ktorí nie sú identifikovaní rodným číslom, ani dátumom narodenia, čo robí rozsudok nevykonateľným. Žiadal preto, aby Krajský súd v Prešove zmenil napadnutý rozsudok a žalobe vyhovel a priznal žalobcovi trovy
konania, alternatívne, aby rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
6. K odvolaniu žalobcu sa vyjadrila žalovaná v 1. rade, ktorá uviedla, že s uvedeným rozsudkom súdu prvej inštancie, aj s jeho odôvodnením, sa v plnej miere stotožňuje. K tvrdeniam žalobcu ohľadne námietky o nepreukázaní doručenia Výzvy zo dňa 17.4.1991 uviedla, že jej označenie súdom ako obštrukčnej, je jednoznačne na mieste, nakoľko vzhľadom na bod č. 33 odôvodnenia rozsudku, bola samotná skutočnosť doručenia tejto Výzvy, skutočnosťou nespornou, keď ju žalobca nenamietal od začiatku tohto konania v roku 2000, ani v iných s týmto súvisiacich konaniach. Okrem toho, skutočnosti, že Výzva bola právnemu predchodcovi žalobcu skutočne doručená, svedčí aj fakt, že ak by to tak nebolo, tak by sa nemohlo uskutočniť samotné konanie o reštitučnom nároku pod sp. zn. XC/XX/ XXXX, neskôr pod sp. zn. XC/XXX/XXXX, vedené na Okresnom súde Bardejov, pretože by neboli splnené procesné podmienky podmieňujúce možnosť jeho začatia. Čo sa týka tvrdení žalobcu o vydržaní predmetného pozemku obsiahnutých v bodoch 4, 5, 6, 9, 12, 13 a 14 odvolania, je, ako už bolo súdom prvej inštancie uvedené, že vzhľadom na doručenie písomnej Výzvy zo 17.4.1991 Agrochemického podniku Bardejov zo strany právnych predchodcov žalovaných, tento subjekt už musel byť v tomto období určite nedobromyseľný držiteľ. Preto, aj keby sa jeho držba trvajúca od decembra 1976, aj držba subjektu Štátny majetok n.p. Bardejov trvajúca od januára 1957, posudzovala ako oprávnená (s čím však žalovaní nesúhlasia), nebolo by možné uvedený pozemok vydržať. Od januára 1957 do 1.4.1964, kedy bola vylúčená z právneho poriadku vtedajšej ČSSR akákoľvek možnosť vydržania, uplynulo iba niečo vyše 7 rokov, a následne až do apríla 1991 už možnosť vydržania vlastníckeho práva k pozemku v právnom poriadku obsiahnutá nebola. Od 1.4.1983 sa síce zaviedla do Občianskeho zákonníka možnosť vydržať právo osobného užívania k pozemku, avšak subjektom tohto práva mohol byť podľa gramatického výkladu len občan - fyzická osoba, čo Agrochemický podnik Bardejov v žiadnom prípade nespĺňal, znamená teda, že už len technicky nebolo možné predmetný pozemok vydržať. Preto sme toho názoru, že riešenie otázok, či Agrochemický podnik Bardejov bol socialistickou organizáciou, alebo „iný podnik“ (aj keď má za to, že bol právnickou osobou, socialistickou organizáciou, ktorej vlastníkom bol štát), a či jeho držba a držba Štátneho majetku n.p. Bardejov bola, alebo nebola oprávnená, nie je v rámci riešenia sporu vzhľadom na technickú nemožnosť vydržania, rozhodujúce. Ďalej uviedla, že ak žalobca v bode 14 odvolania tvrdí, že súd prvého stupňa nijako neodôvodnil skutočnosť uzatvorenia zmluvy v tiesni a za nápadne nevýhodných podmienok, poukázala na bod 6 napadnutého rozsudku, v ktorom je táto skutočnosť jednoznačne odôvodnená. Ďalej poukázala, že je zrejmé a nesporné, že na budove nachádzajúcej sa na predmetnom pozemku od jej vypálenia počas druhej svetovej vojny, až do vykonania odhadu v roku 1956, neboli uskutočňované žiadne stavebné úpravy, a teda táto počas celého tohto obdobia pozostávala z holých múrov, nevhodná na bývanie. Je evidentné, že počas daného obdobia, ju ani nikto fakticky neobýval. To však nevylučuje, že túto budovu nemohla v tomto období žalovaná v 1. rade navštevovať, hrať sa tam, a v dôsledku trávenia času v nej tam fakticky vyrastať. Bolo by zaujímavé zistiť, akým logickým postupom dospel žalobca k záveru, že na základe zvetrania múrov nemohla žalovaná v 1. rade uskutočňovať činnosti, o ktorých vypovedala. Dané obvinenia preto jednoznačne vníma ako nepravdivé. Žiadala preto, aby Krajský súd v Prešove napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdil a priznal žalovaným trovy konania.
7. Ostatní žalovaní sa k odvolaniu nevyjadrili.
8. Následne po doručení tohto vyjadrenia žalobcovi, žalobca, a súčasne aj intervenient, sa písomne vyjadrili k vyjadreniu žalovanej v 1. rade s tým, že aj naďalej tvrdia, že Štátny majetok n.p. Bardejov bol dobromyseľným v otázke držby nehnuteľností po celý čas, vrátane času, kedy dňa 6.12.1976, bol Štátny majetok n.p. Bardejov zrušený rozhodnutím Ministerstva pôdohospodárstva a výživy SSR a na nehnuteľnosti bola postavená stavba daná do vlastníctva Agrochemickému podniku Bardejov. Zotrvali na svojich doterajších prednesoch.
9. Toto vyjadrenie súd doručil právnemu zástupcovi žalovanej v 1. rade, ako aj ostatným žalovaným, ku ktorému sa už títo nevyjadrili.
10. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací, v rámci kompetencií vyplývajúcich z ustanovení § 34 CSP (Civilný sporový poriadok, zákon číslo 160/2015 Z. z., ďalej iba „CSP“, platný od 1.7.2016), preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa zásad uvedených v ustanovení § 379 a nasledujúce CSP, bez nariadenia pojednávania podľa § 385 CSP (a contrario) a zistil, že rozhodnutie súdu prvej
inštancie je vo výroku vecne správne. Preto krajský súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdil v zmysle ustanovení § 387 ods. 1 CSP.
11. Podľa § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Odvolací súd konštatuje, že sa stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, a pre zdôraznenie správnosti dodáva nasledovné:
12. Podľa § 470 ods. 1 CSP, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.
13. Podľa § 470 ods. 2 prvá veta CSP, právne účinky úkonov, ktoré nastali v konaní predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované.
14. Uvedené ustanovenia § 470 ods. 1, 2 CSP, ktoré sú intertemporálnym ustanovením prijatým v súvislosti s nadobudnutím účinnosti CSP, treba aplikovať ako uvedenú normu aktuálne aj na konania, ktoré začali predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Každopádne však treba procesné účinky realizovaných úkonov predo dňom účinnosti tohto zákona, posudzovať aj v súvislosti s právnou úpravou, ktorá platila v čase ich realizácie. Uvedené má význam aj z pohľadu aplikácie tých ustanovení O.s.p. (Občiansky súdny poriadok, zákon platný do 30.6.2016), ktoré aplikoval súd prvej inštancie v súvislosti s realizáciou dokazovania, i prijatými skutkovými závermi.
15. Odvolací súd v prvom rade poukazuje, že dokazovanie je jedným zo základných inštitútov civilného procesu, a aby vedel súd spor riadne prejednať a rozhodnúť, musí mať zabezpečený dostatok skutkových poznatkov významných pre rozhodnutie vo veci samej. Žalobca je povinný označiť dôkazy, ktoré podľa jeho názoru, môžu prispieť k objasneniu veci a zároveň je ich k žalobe povinný pripojiť, ak to povaha veci pripúšťa. Pri koncipovaní CSP bol do ustanovenia § 185 CSP zavedený princíp formálnej pravdy, čo predstavuje jednu z najzásadnejších zmien civilného procesu. Formálnou pravdou sa rozumie, že pri rozhodovaní sa vychádza výlučne z dôkazov, ktoré navrhli strany sporu. Súd sa tak nemusí dostať k úplnému zisteniu pravdy vzhľadom na to, že si o spore môže urobiť svoj obraz iba v rozsahu, ako mu ho vykreslia strany sporu svojimi tvrdeniami, a súvisiacimi dôkazmi. Dôraz sa vedie na procesnú diligenciu strán sporu, čoho dôsledkom je obmedzenie dôkaznej iniciatívy súdu, a jej presun takmer bezvýhradne na strany sporu.
16. Podľa § 185 CSP, môže tak súd vykonať len tie dôkazy, ktoré navrhli strany sporu, pričom sám rozhodne, ktoré z navrhovaných dôkazov vykoná. V danom prípade preto platí princíp formálnej pravdy, pričom sa priorizuje procesná aktivita sporových strán, ktoré sú zásadne povinné tvrdiť rozhodujúce skutočnosti a označiť dôkazné prostriedky na preukázanie svojich tvrdení. Každá procesná strana má právo sa oboznámiť a reagovať na tvrdenia a dôkazné návrhy protistrany. Ide o kontradiktórny proces, kde proti sebe stoja dve strany sporu s protichodným záujmom na jeho výsledku. V čase odvolacieho konania preto súd vychádza z uvedených ustanovení CSP.
17. V prvom rade odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že sa v celom rozsahu stotožňuje s názorom súdom prvej inštancie v otázke naliehavého právneho záujmu. Pri posudzovaní otázky existencie naliehavého právneho záujmu na určení vlastníckeho práva je treba vziať v úvahu, že žalobca vystupuje ako správca konkurznej podstaty, ktorý majetok sa týmto spôsobom snaží zabezpečiť. Postup správcu konkurznej podstaty pri zisťovaní a zabezpečovaní majetku úpadcu do konkurznej podstaty má zvláštny právny režim, upravený Zákonom o konkurze a vyrovnaní v znení neskorších predpisov.
18. Základným podkladom pre speňaženie podstaty je súpis podstaty, ktorý vykonáva správca podstaty, pričom súpis môže byť i dostatočne rozšírený. Súpis musí zachytiť celý rozsah konkurznej podstaty a správca do neho zahrnie i všetky pochybné prípady, spolu s poznámkou o dôvodoch pochybnosti. Správca do súpisu v zásade tak zahrnie každú vec i právo, o ktorej je presvedčený, že do podstaty patrí. Ak je vec do podstaty zahrnutá, ku ktorej si uplatňuje právo tretia osoba, súd tejto tretej osobe uloží, aby v stanovenej lehote podala proti správcovi konkurznej podstaty vylučovaciu (exdindačnú) žalobu. Ak nie je vylučovacia žaloba včas podaná, má sa za to, že vec patrí do konkurznej podstaty. Ak správca oznámi príslušnému katastrálnemu úradu, že zapísal do konkurznej podstaty nehnuteľnosti vo
vlastníctve osôb odlišných od úpadcu, nesmie katastrálny úrad povoliť zápis zmien vlastníckych práv k nehnuteľnostiam na základe právnych úkonov, ktoré by urobila iná osoba, ako správca. Súpis majetku podstaty tak predstavuje titul, ktorým správca konkurznej podstaty doložil, že je oprávnený so zapísaným majetkom pri jeho speňažení nakladať. Táto zásada bola akceptovaná. Z tohto uvedeného vyplýva, že pre zaistenie majetku úpadcu za účelom jeho budúceho speňaženia, nie je treba, aby u nehnuteľných vecí, u ktorých je správca presvedčený, že patria do podstaty, bol v katastri nehnuteľnosti zapísaný ako vlastník úpadca. Titulom pre nakladanie s majetkom úpadcu, a teda aj nehnuteľností, je súpis majetku. Ak je určitá nehnuteľnosť zapísaná v súpise majetku, tak pri speňažení majetku je dostatočným podkladom pre zápis vlastníckeho práva v katastri nehnuteľností na ďalší subjekt práva, práve súpis majetku. Nie je preto nevyhnutné, aby bol úpadca ako vlastník nehnuteľností v katastri nehnuteľností zapísaný.
19. Z tohto hľadiska potom žalobca nemá naliehavý právny záujem na určení existencie vlastníckeho práva, pretože pre speňaženie majetku úpadca nemusí byť ako úpadca zapísaný ako vlastník nehnuteľnosti v katastri nehnuteľnosti.
20. Ďalej odvolací súd poukazuje, že socialistická organizácia nemohla za účinnosti Hospodárskeho zákonníka č. 109/1964 Zb., v znení neskorších predpisov, od 1.7.1964 vydržať vlastnícke práva k hnuteľným, resp. nehnuteľným veciam proti inej organizácii, pretože taký dôvod nadobudnutia vlastníckeho práva tento zákonník vôbec nepoznal. Aj v tomto smere sú prijaté závery súdu prvej inštancie vyčerpávajúce.
21. Čo sa týka samotného odôvodnenia súdneho rozhodnutia, toto má podať jasné a zrozumiteľné odpovede na všetky právne a skutkové relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranou sporu, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, pričom dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov uvádzaných stranami sporu. Preto aj odôvodnenie rozhodnutia súdu, ktoré stručne a jasne objasňuje skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo strany sporu na spravodlivý proces. Zo štandardnej judikatúry potom tiež vyplýva, že presvedčivé a správne vyhodnotenie dôkazov, aj náležité odôvodnenie súdneho rozhodnutia, zabezpečujú vylúčenie ľubovôle súdu pri rozhodovaní. Z odôvodnenia súdneho rozhodnutia musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane, a právnymi závermi na strane druhej. Taktiež sa nevyžaduje, aby na každý argument strany sporu, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ale ak ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument. Aj v súvislosti s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva, jedným z kľúčových princípov spravodlivého súdneho procesu, ako ich garantuje článok 6 ods. 1 Dohovoru a článok 46 ods. 1 Ústavy SR, je aj právo na náležité súdne odôvodnenie rozhodnutia. Jeho obsahom je právo strany sporu na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré preskúmateľným spôsobom jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Princíp spravodlivosti pritom zaväzuje súdy, aby pre svoje rozhodnutia poskytli dostatočné a relevantné dôvody. Potreba náležite odôvodniť súdne rozhodnutie, je daná tiež vo verejnom záujme, pretože je jednou zo záruk, že výkon spravodlivosti nie je arbitrárny a neprehľadný, a že rozhodovanie je kontrolovateľné verejnosťou.
22. Odvolací súd tak po preskúmaní napadnutého rozhodnutia, i konania, ktoré mu predchádzalo, dospel k záveru, že súd prvej inštancie v preskúmavanej veci dostatočne zistil skutkový stav v rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností a na podklade vykonaného dokazovania dospel ku správnym skutkovým zisteniam a návrh žalobcu aj správne právne posúdil.
23. Odvolací súd konštatuje v zmysle ustanovení § 370 ods. 1, 2 CSP správnosť týchto dôvodov a v podstatných bodoch na ne odkazuje.
24. Súčasne odvolací súd preskúmal i námietky vyjadrené v odvolaní žalobcom a po ich preskúmaní dospel k záveru, že tieto nie sú dôvodné, pretože v konečnom dôsledku nemôžu privodiť zmenu zisteného skutkového, i právneho stavu, a preto ich ani bližšie všetky neodôvodňoval.
25. Odvolací súd sa taktiež stotožňuje s výrokom súdu prvej inštancie v časti o trovách konania, ktorý považuje za vecne správny.
26. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 CSP, v spojení s ustanovením § 255 ods. 1 CSP a priznal nárok žalovaným proti žalobcovi na náhradu trov konania v rozsahu 100 %, pretože títo mali v odvolacom konaní plný úspech.
27. Podľa § 262 ods. 2 CSP, o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
28. Toto rozhodnutie bolo prijaté odvolacím senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku nie je odvolanie prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).