Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Rozsudok_5CoPr-2-2018.pdf
PDF · 118.32 KB
Case nature
Area
Subarea
5CoPr/2/2018
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Slávky Zborovjanovej a sudcov JUDr. Andreja Šalatu a JUDr. Jána Slebodníka v spore žalobkyne S.. L. E., V.. XX.XX.XXXX, T. Š., X. XXX/XX, proti žalovanej Obec Hrabušice, Hrabušice, Hlavná 171, IČO: 00 329 151, zastúpenej Advokátskou kanceláriou Taragel a Počubayová, s.r.o., Spišská Nová Ves, Starosaská 11, IČO: 50 413 091, o náhradu mzdy, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku 41Cpr/24/2017-163 z 20.9.2017 Okresného súdu Košice II.
rozhodol:
P o t v r d z u j e rozsudok. Žalovanej priznáva právo na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.
odôvodnenie:
1.Súd prvej inštancie (ďalej len súd) rozsudkom rozhodol, že žalobu zamieta a žalovanej proti žalobkyni priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % s tým, že o výške nároku bude rozhodnuté vyšším súdnym úradníkom samostatným uznesením. 2.V odôvodnení rozsudku o.i. uviedol, čoho sa žalobkyňa žalobou, podanou uňho 19.5.2017 domáhala a ako ju skutkovo a právne odôvodnila, že žalovaná sa k žalobe o náhradu mzdy vyjadrila písomne v podaní doručenom súdu 7.8.2017, v ktorom podaní uplatnený nárok neuznala, žiadala žalobu zamietnuť a zároveň vzniesla námietku premlčania uplatneného nároku, ktorú odôvodnila aj s poukazom na ustálenú judikatúru (uznesenie Najvyššieho súdu SR 4Cdo/159/2008 z 27.1.2010) a namietala, že žaloba neobsahuje základné skutkové tvrdenia pre posúdenie jej nároku, že vyjadreniu žalovanej zaujala stanovisko žalobkyňa v podaní doručenom 11.9.2017, v ktorom súhlasila s právnym názorom žalovanej s poukazom na § 252i ods.4 Zákonníka práce, že nároky žalobkyne z neplatného rozviazania pracovného pomeru sa spravujú § 79 ZP v znení účinnom do 31.12.2012, a teda zamestnancovi patrí náhrada mzdy za čas deväť mesiacov, preto žalovanou navrhované dokazovanie daňovými priznaniami žalobkyne, zisťovaním práceneschopnosti atď. je bez právneho významu a upresnila nárok tak, že náhradu mzdy uplatňuje za obdobie deväť mesiacov vo výške pravdepodobného zárobku (§ 134 ods. 3 ZP) za obdobie od septembra 2016 do mája 2017. Vychádzajúc z § 79 ods.1,2 Zákonníka práce, účinného v roku 2012 (jeho znenie citovala) mala za to, že danom prípade celkový čas, za ktorý by sa náhrada mzdy mala žalobkyni poskytnúť, predstavuje cca 5 rokov. Z citovaného ustanovenia (ani zo žiadneho iného) nevyplýva, že náhrada mzdy zamestnancovi patrí za prvých deväť mesiacov. Z dikcie § 79 ods.2 Zákonníka práce vyplýva, že náhrada mzdy je vo svojej podstate sankciou pre zamestnávateľa za neplatné rozviazanie pracovného pomeru a výška tejto sankcie je určená sumou priemernej mzdy za deväť mesiacov, funkčný plat určený na základe zák. č. 553/2003 Z.z. a príslušného nariadenia vlády, ktorým sa určuje základná stupnica platových taríf zamestnancov pri výkone práce vo verejnom záujme bol v roku 2016 vo výške 698,50 eur a v roku 2017 vo výške 727 eur. Tento pravdepodobný zárobok (funkčný plat) zodpovedá sume: v roku 2016 - 698,50 eur x 4 mesiace = 2 794 eur, v roku 2017 - 727 eur x 5 mesiacov = 3 635 eur, spolu za 9 mesiacov: 6 429 eur. Náhrada mzdy za
deväť mesiacov teda predstavuje 6 429 eur a v tejto výške žalobkyňa trvala na podanej žalobe a v prevyšujúcej časti zobrala žalobu späť. K námietke premlčania zastala žalobkyňa názor, že nárok žalobkyne nie je premlčaný. Pokiaľ ide o judikát 4Cdo 159/2008, na ktorý žalovaná poukázala, mala za to, že tento judikát rieši náhradu mzdy podľa predpisov platných v roku 1999, pretože súvisí s nárokmi z neplatného okamžitého zrušenia pracovného pomeru daného zamestnávateľom 1.3.1999. Zároveň žalobkyňa rozšírila podaný návrh o náhradu mzdy za dovolenku za obdobie rokov 2014 a 2015. Za rok 2016 a 2017 jej žalovaná určila čerpanie dovolenky. Za nevyčerpanú dovolenku žalobkyňa uplatnila náhradu vo výške 1 570,25 eur a upravila svoju žalobu tak, že žiadala zaviazať žalovanú k zaplateniu náhrady mzdy z titulu neplatného rozviazania pracovného pomeru vo výške 6 429 eur s 9 % úrokom z omeškania ročne od 16.5.2017 do zaplatenia, ako aj náhrady za nevyčerpanú dovolenku vo výške 1 570,25 eur s 9 % úrokom z omeškania od 7.9.2017 do zaplatenia. Ďalej súd uviedol, aké dokazovanie vykonal a zistil skutkový stav: Na základe pracovnej zmluvy z 31.12.2008 v znení dohôd o zmene pracovnej zmluvy z 2.2.2009, 3.1.2011 a 31.3.2011, žalobkyňa pracovala u žalovanej s dohodnutým druhom práce. Žalovaná dala žalobkyni výpoveď z pracovného pomeru podľa § 63 ods.1 písm. e) Zákonníka práce listom z 12.4.2012. Okresný súd v Spišskej Novej Vsi rozsudkom č. 2Cpr/2/2012-277 z 2.6.2016 na návrh žalobkyne určil, že výpoveď daná žalobkyni listom žalovaného z 12.4.2012 je neplatná a Krajský súd v Košiciach rozsudkom č.k. 2CoPr/6/2016 zo 4.5.2017 potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie a rozsudky nadobudli právoplatnosť 7.6.2017. Ďalej konštatoval, že žalobkyňa v spore 2 Cpr/2/2012 o neplatnosť výpovede pre porušenie pracovnej disciplíny, vedenom pred Okresným súdom Spišská Nová Ves, nárok na náhradu mzdy, neuplatnila, nárok na náhrady mzdy z titulu neplatného skončenia pracovného pomeru žalovanou pôvodne v sume 25 434,- eur uplatnila až v tomto konaní žalobou doručenou Okresnému súdu Košice II. 19.5.2017. Poukázal na žalovanou vznesenú námietku premlčania uplatneného nároku v celom rozsahu a že žalobkyňa so vznesenou námietkou nesúhlasila. Žalobkyňa na pojednávaní 20.9.2017 žiadala, aby súd zabezpečil dôkaz, a to výpočet jej pravdepodobného zárobku a zaviazal žalovanú zaplatiť jej pravdepodobný zárobok plus príslušenstvo spolu s osobným príplatkom a s úrokmi z omeškania za obdobie od 6.6.2014 do 7.6.2017, t.j. posledných 36 mesiacov, plus vyplácanie od 8.6.2017 do súčasnosti zisteného rozdielu medzi pravdepodobným zárobkom a vyplatenou mzdou + príslušenstvo. Súd zistený skutkový stav právne posúdil: citoval znenie § 252i ods.4, § 79 ods.1,2, 129 ods.1 Zákonníka práce v znení účinnom do 31.12.2012, § 100, § 101 Občianskeho zákonníka, § 153, § 154 CSP a mal za to, že podanej žalobe o náhradu mzdy z titulu neplatnej výpovede danej žalobkyni, vyhovieť nemožno a to napriek tomu, že v rozsudkoch Okresného súdu Spišská Nová Ves sp.zn. 2Cpr 2/2012 z 2.6.2016 a Krajského súdu v Košiciach sp.zn. 2CoPr 6/2016 zo 4.5.2017, obidva súdy konštatovali, že výpoveď daná žalobkyni listom žalovaného zo 12.4.2012, je neplatná. K omeškaniu na strane zamestnávateľa s plnením náhrady mzdy pri neplatnom rozviazaní pracovného pomeru dochádza u jednotlivých náhrad miezd spravidla, za ten ktorý mesiac podľa toho, kedy u neho nastala splatnosť a nie až právoplatnosťou rozsudku o určení neplatnosti skončenia pracovného pomeru (Uznesenie Najvyššieho súdu SR č. 6Cdo 246/2010) a zastal názor, že uplatnením práva na náhradu mzdy teda nijako nesúvisí skutočnosť, že ešte nie je rozhodnuté o žalobe na určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru výpoveďou, okamžitým skončením pracovného pomeru alebo zrušením v skúšobnej dobe, ktorej podanie v lehote je nevyhnutné na riešenie otázky neplatnosti rozväzovacieho úkonu ako hmotnoprávneho predpokladu pre vznik tohto práva tak, ako to tvrdila žalobkyňa. Samotným právoplatným rozhodnutím o určení neplatnosti právneho úkonu, ktorým mal byť skončený pracovný pomer, právo na náhrady mzdy ako hmotnoprávny nárok vyplývajúci z § 79 ods.1 Zákonníka práce, nevzniká. Týmto deklaratórnym rozhodnutím sa len rieši otázka platnosti skončenia pracovného pomeru, ktorá v konaní o zaplatenie náhrady mzdy nemôže byť riešená ako predbežná. Ak by v lehote uvedenej v § 77 Zákonníka práce nebola podaná žaloba o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru, platila by fikcia, že pracovný pomer skončil platne, aj keby išlo o neplatný rozväzovací úkon. Aj keď teda pre rozhodnutie súdu o priznaní nároku na náhradu mzdy je potrebné, aby otázka platnosti bola vyriešená v samostatnom konaní na základe žaloby podanej podľa § 79 Zákonníka práce, omeškanie zamestnávateľa s plnením tohto nároku nastáva márnym uplynutím termínu splatnosti náhrady mzdy. Žalovaná vzniesla námietku premlčania uplatneného nároku z dôvodu uplynutia trojročnej premlčacej lehoty, ktorá začala plynúť od splatnosti každej jednotlivej náhrady mzdy, za ten ktorý mesiac. Predloženými listinnými dôkazmi mal preukázané, že žalovaná dala žalobkyni výpoveď 12.4.2012, že oznámenie, že trvá na ďalšom zamestnávaní, žalobkyňa doručila žalovanej 11.6.2012. Výpovedná doba tak mala uplynúť žalobkyni 30.6.2017. Prípadný nárok na náhradu mzdy mohla mať žalobkyňa po dobu deviatich mesiacov, t.j. od 11.6.2012 po dobu deviatich mesiacov (§ 79 ods.1,2 ZP a § 252i ods.4 ZP). V danom prípade žalobkyňa uplatnila žalobou náhradu mzdy až 19.5.2017, nárok teda neuplatnila v trojročnej premlčacej lehote na súde, v dôsledku čoho je celý
tento nárok premlčaný. Preto súd žalobu v celom rozsahu zamietol. Vzhľadom na zamietnutie žaloby z dôvodu vznesenej námietky premlčania uplatneného nároku, sa nezaoberal ďalším dokazovaním vo veci v súvislosti s výškou uplatneného nároku. Nevyhovel návrhu žalobkyne na vykonanie ďalšieho dokazovania (výpočtu pravdepodobného zárobku pre účely výpočtu náhrady mzdy), s poukazom na zásadu hospodárnosti konania, keďže žalobou uplatnený nárok na náhradu mzdy súd vyhodnotil ako premlčaný v celom rozsahu. Taktiež nepripustil rozšírenie žalobného návrhu v zmysle podania žalobkyne zo 4.9.2017, doručeného súdu 18.9.2017, ktorým sa žalobkyňa domáhala náhrady mzdy za dovolenku za obdobie rokov 2014 a 2015, nakoľko výsledky doterajšieho konania by neumožnili rozhodnúť o rozšírenom žalobnom návrhu. Pripustenie rozšírenia návrhu by znamenalo len ďalšie odročenia pojednávania a dokazovania vo veci, pričom žalobkyňa o existencii tohto nároku vedela od podania žaloby. O náhrade trov konania bolo rozhodnuté podľa § 262 ods.1 v spojení s § 255 ods.1 CSP tak, že žalovanej priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %, nakoľko bola v konaní v celom rozsahu úspešná, o ktorých výške rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP). 3.Rozsudok napadla včas podaným odvolaním žalobkyňa, v ktorom uviedla, že u žalovanej pracuje od roku 2009 na základe pracovnej zmluvy uzatvorenej 31.12.2008 v znení neskorších dodatkov, že 12.4.2012 jej bola doručená výpoveď podľa § 63 ods.1 písm. e) Zákonníka práce, Okresný súd v Spišskej Novej Vsi rozsudkom pod sp. zn. 2CPr/2/2012-277 výpoveď v celom rozsahu uznal za neplatnú a 2.6.2016 Krajský súd v Košiciach rozsudkom 2CoPr/6/2016 zo 4.5.2017, ktorý nadobudol právoplatnosť 7.6.2017, rozsudok Okresného súdu potvrdil celom rozsahu, že 19.5.2017 bola podaná na Okresnom súde Košice II., žaloba o náhradu mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru, z čoho vyplýva, že jej pracovný pomer v čase podania žaloby stále trval. Uviedla výrok rozsudku, s ktorým nesúhlasí a podáva voči nemu odvolanie, pretože má zato, že došlo k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci v otázke premlčania. Navrhla tento rozsudok v plnom rozsahu zrušiť a vrátiť vec na ďalšie konanie a rozhodnutie. Má za to, že ak sa pracovník domáha vyslovenia neplatnosti rozviazania pracovného pomeru a súd zistí, že žaloba v otázke neplatnosti pracovného pomeru je dôvodná a jeho pracovný pomer aj naďalej trvá, a následne sa zamestnanec domáha priznania náhrady mzdy, súd rozhodne o nároku na náhradu mzdy podľa stavu, ktorý tu je v čase vyhlásenia rozsudku (viď R 10/1969). Súd sa nezaoberal otázkou, či je alebo nie je v čase podania u žalovanej zamestnaná. Ak by sa touto otázkou zaoberal došiel by k záveru, že súdnou cestou bola vrátená do pracovného pomeru. Žalovanej, že chce nastúpiť do zamestnania oznámila nie len 11.6.2012 (premlčaná doba) ale aj 16.6.2016 a následne 8.6.2017, o čom predložila dôkaz: 1.Mail - Oznámenie zo 16.6.2016, 2. Oznámenie zo 16.6.2016 podané na obci Hrabušice 17.6.2017, 3.Oznámenie z 8.6.2017 podané poštou 8.6.2017. Čiastočne citovala § 61 ods.1 Zákonníka práce a uviedla, že v zmysle prechodných § 252i ods.4 ZP sa nároky z neplatného pracovného pomeru v tomto prípade spravujú §79 ZP platného pred 1.1.2013. V zmysle tohto § ak celkový čas, za ktorý by sa mala zamestnancovi poskytnúť náhrada mzdy presahuje deväť mesiacov, patrí zamestnancovi náhrada mzdy za čas deviatich mesiacov. Rozdiel oproti dovtedajšej úprave účinnej od 1.1.2013 je v tom, že toto ustanovenie nedáva možnosť súdu upraviť, t.j. znížiť alebo nepriznať náhradu mzdy za čas presahujúci deväť mesiacov. Zamestnancovi patrí náhrada mzdy za čas deviatich mesiacov. Ďalej uviedla, že okresný súd sa neriadil § 61 ods.1 zák. č. 65/1965 Zb., ktoré korešponduje aj s §79 ods.1 zák. č.311/2001 Z.z. v platnom znení. V zmysle tejto právnej úpravy sa mzda považuje za opakujúce sa plnenie, a preto nemožno počítať premlčaciu lehotu tak, ako ju ohraničil súd od počiatku uplatňovaného nároku. Súd mal prihliadať aj na oznámenie zo 16.6.2016, čo už je menej ako 3 roky a nepatrí to do obdobia premlčania. Z uvedeného vyplýva, že jej patrí náhrada mzdy vo výške pravdepodobného zárobku v zmysle § 134c ods.3 ZP od 16.6.2016. Predpokladá sa, že ak zamestnanec v žalobe podanej na súde za neplatnosť skončenia pracovného pomeru tvrdí, že zamestnávateľ s ním neplatne rozviazal pracovný pomer, potom z obsahu takej žaloby vyplýva, že sa zamestnanec domáha jednak vyslovenia neplatnosti rozviazania pracovného pomeru, jeho ďalšieho trvania, že v prípade preukázania jej neplatnosti a naďalej platnosti pracovného pomeru, prináleží zamestnancovi náhrada mzdy podľa §61 ods.1 Zákonníka práce. Žaloba o neplatnosť zrušenia pracovného pomeru je jednak právnym úkonom procesnoprávnym a zároveň i hmotnoprávnym. V súvislosti s právnym záverom vyplývajúcim z judikatúry (R 90/70), podľa ktorého náhrada mzdy podľa §61 ods.2 Zákonníka práce nemá charakter ekvivalentu mzdy, ktorú si zamestnanec nemohol zarobiť preto, že mu zamestnávateľ neumožnil vykonávať prácu, na ktorú sa zaviazal podľa pracovnej zmluvy a ktorú bol aj schopný a ochotný vykonávať, ale má charakter satisfakcie voči zamestnancovi a súčasne sankcie voči zamestnávateľovi, ktorý bezdôvodne zrušil pracovný pomer so zamestnancom. Výpočet náhradnej mzdy - Okresný súd sa nezaoberal otázkou výpočtu náhrady mzdy. V žalobe bolo navrhnuté, aby súd vyžiadal výšku priemerného zárobku od žalovanej, pretože žalovaná disponuje príslušnými
mzdovými podkladmi. Zároveň, aby žalovaná preukázala všetky mzdové náklady na pracovníkov obce Hrabušice za roky 2012 až 2017 a preskúmal, či niekomu zo zamestnancov neuznal osobný príplatok a prečo. Má zato, že osobný príplatok neuznal iba jej, aj keď súd uznal v plnom rozsahu, že nič neurobila, čo je diskriminačné. Z dôvodu, že zamestnávateľ mi v uvedenom období nepridelil prácu a neodpracovala ani jeden deň, žiada, aby jej bola náhrada mzdy vyplatená podľa §134 ods.3 Zákonníka práce, čiže pravdepodobný zárobok s príslušenstvom, osobný príplatok + úroky z omeškania, náklady s týmto súdnym procesom spojené, všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku. 4.K odvolaniu žalobkyne sa vyjadrila žalovaná, ktorá uviedla, že sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením rozsudku prvostupňového súdu a považuje ho v celom rozsahu za správny. Zároveň si dovolila reagovať na dôvody odvolania uvádzané žalobkyňou v odvolaní. Žalobkyňa v podanom odvolaní poukazuje na judikát vydaný v zbierke súdnych rozhodnutí pod č. R 10/1969, avšak podľa jej názoru sa tento judikát neuplatní na predmetné súdne konanie, nakoľko právny i skutkový stav prejednávaný v predmetnom judikáte je odlišný od stavu v tomto súdnom konaní. Zároveň žalobkyňa v odvolaní poukazuje na skutočnosť, že oznámenie o tom, že trvá na ďalšom zamestnávaní jej nezaslala len 11.6.2012, ale taktiež v 16.6.2016 a 8.6.2017 a vyčíta prvostupňovému súdu, že túto skutočnosť nebral do úvahy, s tým, že pravdepodobne tým žalobkyňa myslí, že nárok na náhradu mzdy podľa § 61 ods.1 jej opakovane vzniká od každej zaslanej žiadosti o zamestnávanie. Takýto záver však z právnej úpravy nevyplýva, právna úprava pozná právo zamestnanca podať u zamestnávateľa jedno oznámenie zamestnanca o tom, že trvá na ďalšom zamestnávaní a v prípade ak zamestnávateľ prácu zamestnancovi neprideľuje spája s týmto oznámením vznik nároku na náhradu mzdy. Oznámenia žalobkyne zo 16.6.2016 a 8.6.2017 sú bez právneho významu. Právo na náhradu mzdy možno prvýkrát uplatniť, keď sa stane splatnou, t.j. keď nastane čas jej plnenia. Splatnosťou sa právo na náhradu mzdy stáva vymáhateľným právom, teda stáva sa nárokom a od tohto okamihu začína plynúť trojročná premlčacia lehota na uplatnenie tohto nároku. S možnosťou uplatnenia práva na náhradu mzdy pri neplatnom skončení pracovného pomeru, ktorá nastáva jeho splatnosťou nijako nesúvisí skutočnosť, že sa v tom čase prípadne ešte nerozhodlo o žalobe na určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru, ktorej podanie v lehote vyplývajúcej s § 77 ZP je inak nevyhnutné na riešenie otázky neplatnosti rozväzovacieho úkonu ako hmotnoprávneho predpokladu pre vznik tohto práva. Aj keď teda pre rozhodnutie súdu o priznaní nároku na náhradu mzdy podľa § 61 ods.1 Zákonníka práce je potrebné, aby otázka platnosti bola vyriešená v samostatnom konaní na základe žaloby podanej podľa § 64 Zákonníka práce, na uplatnenie tohto nároku je postačujúce, aby uplynul termín splatnosti náhrady mzdy. Premlčacia lehota na uplatnenie nároku na náhradu mzdy preto začne plynúť od jej splatnosti bez ohľadu na to, či v tej dobe už bolo v konaní podľa § 64 Zákonníka práce o neplatnosti rozväzovacieho právneho úkonu rozhodnuté. Právo na náhradu mzdy pri neplatnom rozviazaní pracovného pomeru nemôže vzniknúť skôr než zamestnanec oznámi zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby bol ďalej zamestnávaný. Podľa § 252i ods.4 Zákonníka práce výpoveď daná zamestnávateľom zamestnancovi pred 1.1.2013 a nároky, ktoré z nej vznikli, sa posudzujú podľa predpisov účinných do 31.12.2012. Podľa § 79 ods.2 Zákonníka práce v znení účinnom od 1.1.2012 do 31.08.2012, ak celkový čas, za ktorý by sa mala zamestnancovi poskytnúť náhrada mzdy, presahuje deväť mesiacov, patrí zamestnancovi náhrada mzdy za čas deväť mesiacov. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti má za to, že súd prvej inštancie správne rozhodol a svoje rozhodnutie dostatočne odôvodnil, že nárok žalobkyne na náhradu mzdy je premlčaný, nakoľko si ho neuplatnila v premlčacej lehote 3 rokov, následkom čoho žalobu žalobkyne zamietol a priznal žalovanej náhradu trov súdneho konania a navrhla odvolaciemu súdu, aby rozsudok ako vecne správny potvrdil a zaviazal žalobkyňu nahradiť žalovanej trovy odvolacieho konania v celom rozsahu. 5.Odvolací súd bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods.1 CSP - Na prejednanie odvolania nariadi odvolací súd pojednávanie vždy, ak je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie alebo to vyžaduje dôležitý verejný záujem.) prejednal odvolanie v rozsahu vyplývajúcom z § 380 ods.1,2 CSP a rozsudok ako vecne správny potvrdil podľa § 387 ods.1,2 CSP, lebo odvolací súd sa s jeho odôvodnením v celom rozsahu stotožňuje, na čom nič nemení ani podané odvolanie. 6.Žalobkyňa uplatnila odvolací dôvod podľa § 365 ods.1 písm. h) CSP (rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci). Právnym posúdením je činnosť súdu prvej inštancie, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav, t. zn. vyvodzuje zo skutkového zistenia, aké práva a povinnosti majú účastníci podľa príslušného právneho predpisu a nesprávnym právnym posúdením veci je jeho omyl pri aplikácii práva na zistený skutkový stav (skutkové zistenie), pričom o mylnú aplikáciu právnych predpisov ide, ak použil iný právny predpis, než ktorý mal správne použiť alebo aplikoval správny predpis, ale nesprávne ho vyložil, príp. ho na daný skutkový stav inak nesprávne aplikoval (z podradenia skutkového stavu pod právnu normu vyvodil nesprávne
právne závery o právach a povinnostiach účastníkov konania) a použitie správneho ust. neznamená iba opísanie jeho dikcie, ale i jeho správne priradenie k zistenému skutkovému stavu alebo inak vyjadrené posúdením veci po právnej stránke treba rozumieť výklad o tom, z ktorých ust. zák. alebo iného právneho predpisu vychádzal (prečo pod tieto ust. podradil zistený skutkový stav) a ako ho príp. vyložil, a výklad o tom, aké majú účastníci na základe zisteného skutkového stavu podľa týchto ust. vo vzťahu k predmetu konania práva a povinnosti a ako bola preto vec rozhodnutá. 7.Súd použil správny právny predpis, správne ho aj vyložil a na daný skutkový stav ho i správne aplikoval, t. zn. z podradenia skutkového stavu pod právnu normu vyvodil správne závery o právach a povinnostiach strán sporu. 8.Odvolací dôvod podľa § 365 ods.1 písm. f) CSP (súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam) sa týka chyby v zisťovaní skutkového stavu veci súdom prvej inštancie spočívajúcej v tom, že skutkové zistenie, ktoré bolo podkladom pre jeho rozhodnutie je nesprávne, t. zn. musí ísť o skutkové zistenie, na základe ktorého vec posúdil po právnej stránke a ktoré je nesprávne v tom zmysle, že nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, pričom medzi chybami skutkového zistenia a chybami právneho posúdenia je úzka vzájomná súvislosť, keďže príčinou nesprávnych (v zmysle nedostatočných) skutkových zistení môže byť chybný právny názor, v dôsledku ktorého zisťoval iné skutočnosti, príp. zisteným skutočnostiam prisudzoval iný právny význam. Skutkové zistenie nezodpovedá vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 191 CSP (Dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo.) a to vzhľadom na to, že buď vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov strán sporu nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo, alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú i také skutkové zistenia, ktoré založil na chybnom hodnotení dôkazov. Ide o situáciu, keď je logický rozpor v hodnotení dôkazov (v úsudku medzi porovnávanými skutočnosťami), príp. poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov účastníkov alebo, ktoré vyšli najavo inak, z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, event. vierohodnosti alebo, keď výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z § 191-§ 194 CSP. 9.Z odôvodnenia napadnutého rozsudku jednoznačne vyplýva, že súd vzal do úvahy iba skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, resp. vyšli počas konania najavo a neopomenul žiadnu skutočnosť, ktorá z vykonaných dôkazov vyplynula, resp. vyšla počas konania najavo, jeho skutkové zistenia nie sú založené na chybnom hodnotení dôkazov, nie je logický rozpor v hodnotení dôkazov, príp. poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov účastníkov alebo, ktoré vyšli najavo inak, z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, event. vierohodnosti a výsledok hodnotenia dôkazov zodpovedá tomu, čo bolo zistené spôsobom vyplývajúcim z § 191 - § 194 CSP. 10.Na zdôraznenie správnosti dôvodov napadnutého rozsudku (§ 387 ods.2 CSP) odvolací súd uvádza: V prejednávanej veci otázkou zásadného právneho významu (majúcu pre rozhodnutie vo veci samej povahu otázky predbežnej) bolo, kedy začína bežať premlčacia doba pre uplatnenie nároku na náhradu mzdy pri neplatnom rozviazaní pracovného pomeru. 11.Podľa § 79 ods.1 ZP v znení platnom do 31.12.2012 ak zamestnávateľ dal zamestnancovi neplatnú výpoveď alebo ak s ním neplatne skončil pracovný pomer okamžite alebo v skúšobnej dobe a ak zamestnanec oznámil zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby ho naďalej zamestnával, jeho pracovný pomer sa nekončí, s výnimkou, ak súd rozhodne, že nemožno od zamestnávateľa spravodlivo požadovať, aby zamestnanca naďalej zamestnával. Zamestnávateľ je povinný zamestnancovi poskytnúť náhradu mzdy. Táto náhrada patrí zamestnancovi v sume jeho priemerného zárobku odo dňa, keď oznámil zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní, až do času, keď mu zamestnávateľ umožní pokračovať v práci alebo ak súd rozhodne o skončení pracovného pomeru. 12.Podľa § 79 ods.2 ZP v znení platnom do 31.12.2012 ak celkový čas, za ktorý by sa mala zamestnancovi poskytnúť náhrada mzdy, presahuje deväť mesiacov, patrí zamestnancovi náhrada mzdy za čas deväť mesiacov. 13.Výklad citovaných ust. je jednoznačný. Základným a rozhodujúcim predpokladom vzniku nároku na náhradu mzdy v súvislosti s neplatným skončením pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa je neplatnosť tohto skončenia pracovného pomeru a oznámenie zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby ho naďalej zamestnával, čo je obsiahnuté v hypotéze právnej normy § 79 ods.1. Posledná veta určuje od kedy táto náhrada patrí, t. j. odo dňa keď zamestnanec oznámil zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní. 14.Podľa § 1 ods.4 ZP v znení platnom do 31.12.2012 ak tento zákon v prvej časti neustanovuje inak, vzťahujú sa na právne vzťahy podľa odseku 1 všeobecné ustanovenia Občianskeho zákonníka.
15.Žalobkyňa oznámila žalovanej, že trvá na ďalšom zamestnaní 11.6.2012, žalovaná ju po uplynutí výpovednej doby nezamestnala a nevyplatila jej mzdu v termíne splatnom na úhradu. Žalobkyňa si 1 krát si mohla uplatniť nárok na súde v auguste 2012 (pracovný pomer skončil k 30.6.2012 a výplata za 6/2016 bola splatná v 7/2012). Žalovaná sa od 8/2012 každý mesiac s nevyplatením mzdy dostávala do omeškania, za ten ktorý mesiac (NS SR 6 Cdo 246/2010). Nárok na náhradu mzdy trvá deväť mesiacov (§ 79 ods.2) najdlhšie do právoplatného rozhodnutia súdu (R 33/1977). Skutočnosť, že žalobkyňa žiadala, aby ju žalovaná ďalej zamestnávala nie len 11.6.2012 ale duplicitne aj 16.6.2016 a 8.6.2017, je bez právneho významu, lebo rozhodujúce je oznámenie z 11.6.2012, že trvá na ďalšom zamestnaní, keďže zákon nežiada opakované oznámenia a teda možno vyvodiť, že zákonodarca má na mysli prvé. 16.Podľa § 100 ods.1 O. z. právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto zákone ustanovenej ( § 101 až 110). Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa dlžník premlčania dovolá, nemožno premlčané právo veriteľovi priznať. 17.Podľa § 101 O. z. pokiaľ nie je v ďalších ustanoveniach uvedené inak, premlčacia doba je trojročná a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz. 18.Podľa 129 ods.1 Zákonníka práce, mzda je splatná pozadu za mesačné obdobie, a to najneskôr do konca nasledujúceho kalendárneho mesiaca, ak sa v kolektívnej zmluve alebo v pracovnej zmluve nedohodlo inak. 19.Súd dospel k správnemu právnemu názoru, podľa ktorého premlčacia doba na uplatnenie nároku na náhradu mzdy z neplatného rozviazania pracovného pomeru nezačína plynúť od právoplatnosti rozsudku o určení neplatnosti rozväzovacieho prejavu ani od poslednej žiadosti o poskytnutie ďalšieho zamestnania, ale od splatnosti každej jednotlivej náhrady mzdy za príslušný mesiac, za ktorý sa požaduje (porovnaj tiež uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 1 Cdo 180/2009 <http://merit.slv.cz/1Cdo180/2009>). Správne, zákonu zodpovedajúce sú úvahy súdu, že pre začiatok plynutia premlčacej lehoty práva na náhradu mzdy z neplatného rozviazania pracovného pomeru, je rozhodujúci okamih, kedy nastáva splatnosť náhrady mzdy a že splatnosť vyplýva priamo zo zákona z § 119 ods.1 Zákonníka práce <https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2001/311/>. Neexistuje žiadna konkrétna hmotnoprávna úprava, ktorá by určovala, že čas splnenia náhrady mzdy nastáva právoplatnosťou rozsudku súdu o určení neplatnosti rozviazania pracovného pomeru alebo opakovanou žiadosťou o trvaní na ďalšom zamestnaní. Splatnosť náhrady mzdy nastáva bez ohľadu na to, či už (ne)bolo v konaní podľa o neplatnosti rozväzovacieho právneho úkonu rozhodnuté a teda bez opory v zákone je tvrdenie žalobkyne, že súd mal prihliadať aj na oznámenie zo 16.6.2016. 20.Na podporu týchto záverov možno poukázať aj na rozhodnutie NS ČR 21 Cdo 2208/2000, ktorý vyslovil právnu vetu, že premlčacia doba pre uplatnenie práva na náhradu mzdy začína bežať bez ohľadu na to, či v tejto dobe už bolo v konaní podľa § 64 Zák. práce o neplatnosti rozväzovacieho právneho úkonu rozhodnuté. 21.V kontexte s uvedeným je nedôvodná námietka žalobkyne, že súd sa nezaoberal otázkou výpočtu náhrady mzdy a zisťovania pravdepodobného zárobku a to bez ohľadu na to, či bola alebo nebola v čase podania u žalovanej zamestnaná, lebo existencia pracovného pomeru v čase podania žaloby nie je podmienkou pre priznanie náhrady mzdy podľa § 79 ods.1 ZP. 22.Podľa § 396 ods.1 CSP ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na odvolacie konanie. 23.Podľa § 255 ods.1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. 24.Podľa § 262 ods.1 CSP o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. 25.Podľa § 262 ods.2 CSP o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 26.Žalovaná bola v odvolacom konaní úspešná, preto jej bola priznaná náhrada jeho trov v plnom rozsahu, o ktorých výške rozhodne samostatným uznesením, súdny úradník (§ 262 ods.2). 27.Pomer hlasov, akým bolo rozhodnutie prijaté: 3 hlasy za (§ 393 ods.2 druhá veta CSP).
Poučenie:
Proti rozsudku odvolacieho súdu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať
pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané. Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde. V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada. Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom. Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania.