Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

5Co/304/2017

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jána Slebodníka a sudcov JUDr. Slávky Zborovjanovej a JUDr. Andreja Šalatu v spore žalobcu: V. T., D.. X.X.XXXX, N. O. Č.. XXX/ XX, A. D. X., P. O., zastúpený JUDr. Jurajom Kusom, advokátom so sídlom Advokátskej kancelárie Nám. osloboditeľov 10, 071 01 Michalovce, IČO: 35 547 375, proti žalovanému: Slovenská republika

- Ministerstvo spravodlivosti SR, v konaní o náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím a nesprávnym úradným postupom orgánom verejnej moci, o odvolaní žalobcu a žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Košice I č.k. 36C/73/2015-146 z 10.4.2017

rozhodol:

P o t v r d z u j e rozsudok. Stranám sporu sa náhrada trov odvolacieho konania nepriznáva.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie (ďalej len súd) rozhodol tak, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi nemajetkovú ujmu vo výške 5 000 Eur s 5,05% ročným úrokom z omeškania zo sumy 5 000 Eur od 23.1.2015 do zaplatenia, do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku (výrok I.). V prevyšujúcej časti žalobu zamietol (výrok II.). Priznal žalobcovi náhradu trov konania v rozsahu 100 % zo súdom priznanej sumy (výrok III.). Vychádzal z toho, že žalobca sa žalobou došlou súdu dňa 2.2.2015 domáhal, aby súd zaviazal žalovaného k povinnosti zaplatiť mu titulom nemajetkovej ujmy sumu 30 000 Eur s 8,05 % ročným úrokom z omeškania od 22.1.2005 do zaplatenia a k náhrade trov konania. Žalobca žalobu odôvodnil tým, že ako poškodenému v trestnom konaní mu bola spôsobená škoda, ktorú kvalifikuje ako nemajetkovú ujmu a táto škoda mu bola spôsobená nezákonným rozhodnutím a nesprávnym úradným postupom orgánom verejnej moci. Poukázal na to, že bol nespravodlivo trestne stíhaný a obvinený uznesením vyšetrovateľa zo dňa 9.10.2013, ČVS: KÚFS-80/7027-V-2013 spolu s ďalším spoluobvineným O. V.. Z uznesenia o obvinení je zrejmé, že bol obvinený zo zločinu porušenia predpisov o štátnych technických opatreniach na označenie tovaru podľa § 279 ods. 1, ods. 3 písm. a) Trestného zákona a za tento skutok je trestná sadzba odňatia slobody 3 až 8 rokov. Proti citovanému uzneseniu o obvinení z jeho strany bola podaná v zákonom stanovenej lehote sťažnosť, ktorú prokurátor zamietol uznesením zo dňa 11.10.2013, sp. zn. 1Pv 881/13-7. Uznesením Okresného súdu Michalovce zo dňa 11.10.2013 sp. zn. OTp/43/2013 bol vzatý do väzby a proti ktorému uzneseniu podal sťažnosť, o ktorej rozhodol Krajský súd v Košiciach uznesením zo dňa 23.10.2013, sp. zn. 8Tpo/41/2013-37 tak, že sťažnosti vyhovel a zrušil napadnuté uznesenie o vzatí do väzby, následkom čoho bol prepustený z väzby na slobodu. Odvolací súd napadnuté rozhodnutie o vzatí do väzby označil ako nezákonné. Súd vychádzal aj z toho, že svedok S. G., priateľ žalobcu a spoločník v spoločnosti vykonávajúcej podnikateľskú činnosť spolu so žalobcom vo výpovedi uviedol, že z trestného stíhania, ktoré sa viedlo voči žalobcovi, bol nemilo prekvapený poukazujúc na to, že so žalobcom sa pozná 20 rokov, spočiatku tomu uveriť nemohol, avšak postupom času najmä vtedy, keď žalobcu vzali do väzby, začal všetko

prehodnocovať a nadobudol dojem, že žalobca sa pravdepodobne musel dopustiť nejakej trestnej činnosti, keď bol vzatý do väzby. Po prepustení z väzby sa so žalobcom o predmetnej záležitosti rozprával a o nevine žalobcu ho presvedčilo správanie žalobcu. Dodal, že uvedené malo však vplyv na ich podnikateľskú činnosť, nastal pokles zákazok, čo malo aj finančný dopyt na podnikanie. Žalovaný na doplnenie svojej obrany poukázal na to, že v prejednávanom prípade, poukazujúc na § 17 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z., v kompenzačnom konaní je možné priznať odškodnenie nemajetkovej ujmy maximálne vo výške rovnajúcej sa výške odškodnenia podľa osobitného predpisu, ktorým je zákon č. 215/2006 Z. z. a podľa § 6 citovaného zákona celková suma odškodnenia poskytnutá podľa tohto zákona nesmie presiahnuť 50 násobok minimálnej mzdy. V roku 2013 poukazujúc na to, že podľa tvrdení žalobcu mala táto ujma vzniknúť práve v tomto roku a to jeho umiestnením v ústave na výkon väzby a vydaním uznesenia o vznesení obvinenia, nemajetková ujma môže v jeho prípade predstavovať maximálne sumu 16.885 Eur, priznanie finančnej sumy titulom nemajetkovej ujmy nad tento zákonom ustanovený limit by tak bolo v priamom rozpore s ustanovením § 17 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z. Na svoju obranu žalovaný ďalej uviedol, že podľa jeho názoru žalobca vo veľkej miere si zamieňa žalobou uplatnený nárok s nárokom na odškodnenie za porušenie osobnostných práv žalobcu podľa Občianskeho zákonníka. Žalovaný uviedol, že žalobca za jednu z najpodstatnejších príčin vzniku nemajetkovej ujmy jednoznačne označuje medializáciu jeho trestného stíhania, ktorú tiež preukázal predložením článku z internetového portálu www.michalovskespravy.sk zo dňa 10.10.2013 s názvom „V sklade boli milióny nelegálnych cigariet ! „ a taktiež výpoveďami samotného žalobcu a svedkov. Súd citoval § 1, § 2, § 3, § 17 zák. č. 514/2003 Z.z. a dôvodil, že v predmetnej veci sa žalobca domáha náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím - A) uznesenie o vznesení obvinenia zo dňa 9.10.2013, ČVS: KÚFS-80/7207-V-2013 a B) uznesenie Okresného súdu Michalovce o vzatí do väzby zo dňa 11.10.2013 sp. zn. 0Tp/43/2013-16. Základnými predpokladmi zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú orgánmi verejnej moci v prípade nezákonného rozhodnutia sú: 1. Existencia nezákonného rozhodnutia vydaného orgánom verejnej moci pri výkone verejnej moci, 2. Existencia škody, 3. Príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím a vznikom škody. Súd sa stotožnil s právnou argumentáciou žalobcu a tiež má za to, že predmetné rozhodnutia, v zmysle ktorých žalobca odôvodňuje svoj nárok na náhradu škody (nemajetkovej ujmy), sú rozhodnutiami nezákonnými. V konaní bolo nesporné, že trestné stíhanie žalobcu bolo právoplatne zastavené uznesením Okresnej prokuratúry Michalovce zo dňa 27.2.2014 sp. zn. 1Pv/881/13/8807-25 pretože skutok nespáchal obvinený a uvedené má rovnaké dôsledky, ako zrušenie uznesenia o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia pre nezákonnosť. Právoplatnosťou uznesenia o zastavení trestného stíhania sa trestné konanie končí, to znamená, že zanikajú účinky rozhodnutia o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia. Aj uznesenie Okresného súdu Michalovce o vzatí do väzby je potrebné považovať za rozhodnutie nezákonné, toto bolo zrušené uznesením Krajského súdu v Košiciach zo dňa 23.10.2013 sp. zn. 8Tpo/41/2013-37, v zmysle čoho žalobca bol ihneď prepustený z väzby na slobodu. Nevyhnutným predpokladom na vznik nároku na náhradu škody je teda naplnenie niektorej z hypotéz predpokladaných v § 8 ods. 5 zákona č. 514/2003 Z.z.. V prejednávanom prípade voči žalobcovi ako osobe, ktorá bola vzatá do väzby, bolo trestné stíhanie zastavené. Podstata nároku na náhradu škody sa totiž v tomto prípade neviaže na správnosť alebo nesprávnosť postupu orgánov činných v trestnom konaní pri začatí trestného stíhania, ale na samotný výsledok celého trestného stíhania. Zmyslom a účelom zákona č. 514/2003 Z. z. je totiž stanoviť v súlade s článkom 46 ods. 3 Ústavy podmienky, za ktorých vzniká právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu, či orgánu verejnej správy alebo nesprávnym úradným postupom, a to spôsobom, ktorý umožňuje odškodniť všetky prípady, ktorých bola poškodenému spôsobená škoda takým rozhodnutím orgánu verejnej moci, ktorý sa neskôr ukázal ako nezákonný. Väzba je prostriedkom k zaisteniu obvineného, t.j. osoby, proti ktorej bolo zahájené trestné stíhanie so zákonom stanovených dôvodov. Vzatie do väzby je prípustné, len ak správanie obvineného zakladá dostatočný a rozumný podklad pre odôvodnenie obavy z niektorého či viacerých následkov uvedených v písmenách a/, b/, c/ ust. § 71 Trestného poriadku. Súčasne musia doposiaľ zistené skutočností nasvedčovať jednak tomu, že skutok, pre ktorý bolo zahájené trestné stíhanie, bol vôbec spáchaný a že má všetky znaky trestného činu, jednak že sú tu zrejmé dôvody k podozreniu, že tento trestný čin spáchal obvinený. Väzba predstavuje najzávažnejší zásah do osobnej slobody obvineného, ktorý je prípustný podľa článku 17 ústavy. Podstatou väzby je nevyhnutné pozbavenie osobnej slobody obvineného, zvyčajne v ústave na výkon väzby (zriedkavo v ústave na výkon trestu odňatia slobody v rámci obmedzení podľa § 84), a obmedzenie ďalších práv a slobôd, ktorých výkon nie je zlučiteľný s výkonom väzby, ktoré umožňuje orgánom činným v trestnom konaní a súdu uskutočnenie a skončenie trestného konania. Pokiaľ ide o väzbu, treba dbať na zásadu primeranosti a zdržanlivosti, t.j. že vždy by

mali byť využité opatrenia, ktoré najlepšie budú viesť k dosiahnutiu účelu trestného konania, ale nebudú neprimerane zasahovať do základných práv a slobôd osoby, voči ktorej sa uplatňujú v medziach daných povahou príslušného obmedzenia. Zo zásady primeranosti navyše vyplýva, že väzba nie je namieste, pokiaľ by bola príliš prísnym zaisťovacím opatrením s prihliadnutím na závažnosť činu a očakávaný trest. Táto zásada spočíva v takom postupe orgánov činných v trestnom konaní a súdu, ktorý čo najmenej zasahuje do základných práv a slobôd občanov, a je výrazom humanizácie trestného konania a úcty k ľudským právam a slobodám. Väzba nie je trestom, ale je výlučne len procesným opatrením, ktorého účelom je dočasne zaistiť osobu obvinenú z trestného činu pre potreby prebiehajúceho trestného konania obmedzením jej osobnej slobody. Orgány činné v trestnom konaní a súd musia väzobné trestné veci prejednávať čo najrýchlejšie, pričom musia dodržiavať občianske práva garantované ústavou. Táto požiadavka nadväzuje aj na článok 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a na ustanovenie § 2 ods. 6 TP. Väzba ako zabezpečovací inštitút nemá sankčnú povahu, ani výchovné poslanie, nesmie byť prostriedkom na získanie priznania, ani na uľahčenie trestného stíhania. Účelom väzby je zabezpečiť osobu obvineného pre trestné konanie a výkon trestu [§ 71 ods. 1 písm. a)]. Jej účelom je tiež zabrániť obvinenému, aby maril a sťažoval uskutočnenie dôkazov [§ 71 ods. 1 písm. b)], prípadne chrániť spoločnosť pred dokonaním trestného činu alebo pred jeho opakovaním či pokračovaním [§ 71 ods. 1 písm. c)]. Do väzby možno vziať fyzickú osobu iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu. podmieňuje možnosť vzatia obvineného do väzby existenciou dôvodnej obavy vyplývajúcej z konania obvineného alebo z ďalších konkrétnych skutočností vo vzťahu k niektorej nežiaducej forme správania označovanej ako dôvod väzby. Konkrétnymi skutočnosťami odôvodňujúcimi obavu z následku alebo viacerých následkov uvedených v odseku 1 písm. a), b) alebo c) sa rozumejú také skutočnosti, ktoré reálne odôvodňujú takúto obavu. V predmetnej veci bol žalobca vzatí do väzby dňa 11.10.2013 z dôvodov podľa § 71 ods. 1 písm. b), c) Trestného poriadku. V prípade § 71 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku ide o tzv. kolúznu väzbu. Odôvodnenosťou obavy, že obvinený "bude pôsobiť na svedkov, znalcov alebo spoluobvinených", sa rozumie snaha obvineného ovplyvniť tieto osoby, aby vypovedali v rozpore so skutočnosťou, a tým spôsobili nesprávne zistenie skutkového stavu. Pôsobenie na tieto osoby môže byť priame (obvineným) alebo nepriame (prostredníctvom tretích osôb). Zákon nerozlišuje ovplyvňovanie svedkov, znalcov alebo spoluobvinených nevypočutých alebo už vypočutých. Dôvodom väzby podľa tohto odseku nemôže byť len určitá dôkazná alebo procesná situácia (začatie trestného stíhania, náročnosť dokazovania, väčší počet obvinených, prípadne závažnosť trestného činu) bez zistenia konkrétnych skutočností, ktoré odôvodňujú aplikovanie podmienok upravených v tomto odseku. V prípade § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku ide o tzv. preventívnu väzbu. Pokračovaním v trestnej činnosti sa rozumie nielen opakovanie toho istého trestného činu, ale aj spáchanie trestného činu tej istej povahy. Zvyčajne ide o úmyselné trestné činy. Obava z dokonania trestného činu sa vzťahuje na ten istý trestný čin, o ktorý sa obvinený pokúsil. Obava z vykonania trestného činu sa vzťahuje na trestný čin, ktorý obvinený pripravoval alebo ktorým hrozil. Do doby väzby je potrebné započítať aj dobu, po ktorú sa žalobca nachádzal v cele predbežného zadržania a to od 9.10.2013. Naplnenie uvedených dôvodov sudca pre prípravné konanie súd videl v tom, že žalobca by mohol pôsobiť na svedkov ako aj na prípadných ďalších spolupáchateľov, lebo na dovoze tak veľkého množstva cigariet sa muselo podieľať viac osôb a po dlhšiu dobu a že je tu obava z toho, že v prípade prepustenia na slobodu by mohol pokračovať v páchaní trestnej činnosti. Súd sa nestotožnil s obranou žalovaného a s jeho tvrdením, že žalobca si sám zavinil vzatie do väzby. Žalovaný na svoju obranu v súvislosti so svojím tvrdením poukazoval na správanie sa žalobcu počas zásahu príslušníkov colnej správy, kde tento neuposlúchol ich výzvy, mal sa dať na útek a skrýval sa v montážnej jame. Žalobca k uvedenému zaujal stanovisko, že bol v šoku, zľakol sa, keď uvidel množstvo príslušníkov policajného zboru, kukláčov so zbraňami nachádzajúcimi sa na pozemku, kde bol vykonaný policajný zásah, poukázal na samotný výsledok trestného stíhania, že skutok nespáchal. Súd je toho názoru, že zavinenie obvineného na vzatie do väzby totiž nemožno stotožňovať so zavinením začatia trestného stíhania, pretože skutočnosti, ktoré sú predpokladom začatia trestného stíhania sú odlišné od skutočností, ktoré sú dôvodom pre vzatie obvineného do väzby. Pojem škody ako kategórie občianskeho práva sa chápe ako ujma, ktorá nastala (prejavuje sa) v majetkovej sfére poškodeného a je objektívne vyjadriteľná všeobecným ekvivalentom, t.j. v peniazoch. Žalobca žalobou žiadal uhradenie nemajetkovej ujmy vo výške 30 000 €. Pri posudzovaní existencie škody vo forme nemajetkovej ujmy súd v danej veci vychádzal z nasledovných princípov, dôkazov a úvah:

Kritériá, na ktoré má súd prihliadať pri určení výšky peňažnej náhrady, sú ustanovené v § 17 ods. 3 cit. zákona. Ide o normu s relatívne neurčitou hypotézou, ktorá vyžaduje, aby súd s ohľadom na konkrétne skutkové okolnosti každého individuálneho prípadu sám vymedzil okolnosti významné pre určenie výšky náhrady. Prihliadať má najmä na dopad väzby do osobnostnej sféry poškodeného, na jeho zdravotný stav, na nepriaznivosť jej vplyvu na povesť poškodeného, jeho doterajší spôsob života a podobne. Výpočet je demonštratívny a nevylučuje, aby sa prihliadlo aj na iné okolnosti, pokiaľ budú považované za porovnateľne závažné. V predmetnej veci žalobca tvrdil, že najzávažnejší dopad malo trestné stíhanie a väzba na jeho psychické zdravie a jeho psychická trauma bola umocnená tým, že celá trestná vec bola viackrát medializovaná. V konaní nebolo sporné, že trestné stíhanie žalobcu trvalo od 9.10.2013 do 4.3.2014, čo predstavuje obdobie skoro 5 mesiacov, z toho bol žalobca väzobne stíhaný od 9.10.2013 do 23.10.2013, t. j.14 dní. Žalobca doposiaľ nebol trestne stíhaný a nebol ani vo výkone väzby, či vo výkone trestu odňatia slobody. Už len fakt, že žalobca žil doposiaľ usporiadaným rodinným životom, bol bezúhonným človekom, riadne vykonávajúcim podnikateľskú činnosť, zásah spočívajúci v začatí trestného stíhania a jeho umiestnenia do väzby, viedlo k pocitom neistoty, stresu, úzkosti, frustrácie, nespavosti, k úzkostným stavom, k čomu prispela v neposlednom rade aj hrozba vysokej výmeru trestu odňatia slobody. Trestné konanie už len tým, že vnáša do života obvineného značnú neistotu, znamená pre neho významnú psychickú záťaž. Výrazne zasahuje do súkromného a osobného života jednotlivca, do jeho cti a dobrej povesti. Takýto zásah je potom citeľnejší o to viac, ak trestné konanie následne skončené oslobodzujúcim rozsudkom, prípadne zastavením trestného stíhania, kedy je konštatované, že skutok, z ktorého bol jednotlivec obvinený a obžalovaný sa nestal, prípadne nebol trestným činom. Pochopiteľné pocity frustrácie môžu viesť k psychickému aj fyzickému poškodeniu takéhoto jednotlivca. Navyše tam, kde je v stávke osobný, rodinný a pracovný život, občianska česť a doterajšia bezúhonnosť, sú dôsledky o to závažnejšie a vedú niekedy k úplnej osobnej spoločenskej a profesijnej likvidácii príslušného človeka. Zadosťučinenie za nemajetkovú ujmu spôsobenú trestným stíhaním, ktoré neskončilo právoplatným odsudzujúcim rozsudkom, sa poskytuje poškodeným podľa kritérií, ktoré musia byť vzaté do úvahy pri rozhodovaní pri zadosťučinení nemajetkovej ujmy a súdy pri stanovení formy, či výšky zadosťučinenia vychádzajú predovšetkým z povahy trestnej veci, tiež z dĺžky trestného stíhania a predovšetkým dopadov trestného stíhania do osobnostnej sféry poškodenej osoby. Forma a prípadná výška zadosťučinenia nesmie byť v rozpore so všeobecne zdieľanou predstavou spravodlivosti, t. j. jej priznanie je nad rámec konštatovania porušenia práva na mieste len vtedy, ak by z hľadiska všeobecnej slušnosti, poškodenému satisfakcie skutočne malo dostať. Primárnou funkciou náhrady nemajetkovej ujmy je funkcia satisfakčná, čo znamená primerané, s ohľadom na všetky okolnosti konkrétneho prípadu optimálne a tým účinné vyváženie a zmiernenie nepriaznivého následku neoprávneného zásahu. Vzhľadom na to, že nemajetková ujma vzniknutá porušením osobnostných práv sa vo všeobecnom zmysle slova ani nedá odškodniť a jej rozsah nie je možné ani exaktne kvantifikovať a vyčísliť, namiesto nej je možné len poskytnutie zadosťučinenia. Pokiaľ ide o vyjadrenie miery, ako bola zásahom znížená dôstojnosť alebo vážnosť osoby spoločnosti, treba vychádzať z následnej reakcie, ktorú zásah vyvolal v rodinnom, pracovnom, či inom prostredí fyzickej osoby. Túto mieru treba zisťovať dokazovaním a posúdiť na základe poznania a vyhodnotenia tejto reakcie. Pri posudzovaní miery, ako bola v dôsledku trestného stíhania znížená dôstojnosť a vážnosť osoby žalobcu v spoločnosti, súd vychádzal z následnej reakcie, ktorú zásah vyvolal v osobnom, rodinnom, spoločenskom a pracovnom prostredí žalobcu. Táto reakcia bola zrejmá z výpovede žalobcu, jeho blízkych - rodinných príslušníkov (manželka, matka), z výpovedí priateľa, resp. známych. Vo vzťahu k osobe žalobcu, jeho doterajšieho života a zmeny v dôsledku inkriminovaných skutočností, resp. danej kauzy všetci zhodne uviedli, že žalobca bol bezúhonným človekom, riadne pracujúcim, žijúcim bežným rodinným a manželským životom. Z dôkazu doloženého žalobcom vyplýva, že na webovej stránke www.michalovskespravy.sk bol zverejnený článok pod názvom „V sklade boli milióny nelegálnych cigariet!!!“ a z článku vyplynulo, že colníci z kriminálneho úradu finančnej správy zaistili cca 8,5 miliónov cigariet a dvoch pašerákov. Únik na spotrebnej dani tabakových výrobkov je výške viac ako 770 000 €. Z predmetného článku ďalej vyplýva, že pod krycím názvom A. sa včera uskutočnil zásah colníkov proti pašerákom cigariet v Michalovciach. Jeho výsledkom je zadržanie dvoch občanov Ukrajiny O. V.. V. V. T.., oboch colníci prichytili priamo pri čine, teda pri nakladaní cigariet do dodávky. Súd sa stotožnil s tvrdením žalobcu v konaní preukázanom, že aj medializácia prípadu (aj keď v prejednávanom prípade to bolo jedenkrát na internete) ovplyvnila následky súvisiace s trestným stíhaním žalobcu. Súd má za to, že v článku sú zverejnené nepravdivé údaje o osobe žalobcu, nakoľko žalobca nikdy nebol prichytený pri nakladaní cigariet do dodávky; táto skutočnosť nevyplýva zo žiadnych dôkazov. Súd má za to, že trestná vec žalobcu bola podrobená aj verejnej mienke, má za to, že informácie o žalobcovi neostali

len v obmedzenom okruhu rodiny a priateľov žalobcu, osoba žalobcu sa stala objektom posudzovania okruhu širšej verejnosti, o čom svedčí aj 13.000 pripojení sa na predmetný článok. Nezodpovedanou otázkou však zostalo, či osoba žalobcu tak ako bola uvedená v predmetnom článku, bola pre ostatných identifikovateľná. Mesto Michalovce má cca 40.000 obyvateľov a súd zastáva názor, že keďže článok bol zverejnený na webovej stránke pre správy týkajúce sa mesta Michalovce, predovšetkým občania Michaloviec prípadne okolitých obcí majúci prístup na internet, majú eminentný záujem dozvedieť sa, čo sa deje, udialo v ich meste. Je však málo pravdepodobné, aby všetci z 13.000, ktorý sa na predmetný článok pripojili, rozpoznali, že v článku ide o osobu žalobcu. V tejto súvislosti aj vykonávanie dokazovania na preukázanie tvrdenia žalobcu by bolo spojené s ťažkosťami. Súd však uzatvára a zdieľa názor, že najbezpečnejšie sú zásahy do osobnostných práv, ku ktorým dôjde cez média. V médiách uverejnené informácie verejnosť vníma ako informácie dôveryhodné a zaručené. Situácia súvisiaca s trestným stíhaním žalobcu teda postihla celú jeho rodinu, najmä po psychickej stránke. Zhrnúc vyššie uvedené súd konštatoval, že nemajetková ujma, ktorá žalobcovi vznikla v dôsledku trestného stíhania a v rámci neho stíhania väzobného trvala po dobu od vznesenia obvinenia do zastavenia trestného stíhania (necelých 5 mesiacov, z toho 14 dní väzba), táto sa prejavila v jeho súkromnom živote, mala dopad na jeho duševné zdravie, na vzťahy v rodine. Súd poukazujúc na svoju vyššiu konštatáciu (viď. bod 43), majúc zato, že žalobcovi doposiaľ nikto neposkytol ani len morálne zadosťučinenie vo forme ospravedlnenia sa, nie je možné odstrániť ju inak, ako priznaním zadosťučinenia vo forme finančnej náhrady. Vzhľadom na vyššie uvedené, prihliadajúc na kritéria, ktoré sú predpokladom na stanovenia výšky primeraného zadosťučinenia súd uzavrel, že priznanie peňažného zadosťučinenia za vzniknutú nemajetkovú ujmu žalobcovi vo výške 5 000 € je primerané. Súd v prejednávanom prípade vzal do úvahy pochopiteľné pocity frustrácie žalobcu, ktoré viedli k psychickému poškodeniu, k psychickým následkom, vzal do úvahy zásah do občianskej cti a ľudskej dôstojnosti a vzal do úvahy dĺžku trestného stíhania - trvajúca neistota v živote žalobcu. V prevyšujúcej časti žalobu zamietol. Všetky uvedené následky predstavujúce nemajetkovú ujmu sú v príčinne súvislosti s nezákonnými rozhodnutiami. Vzťah medzi príčinou - nezákonnými rozhodnutiami a následkami je priamy, bezprostredný; nebyť začatia trestného stíhania, tieto následky by nenastali. Súd považoval za potrebné uviesť, že žalovaný postavil svoju obranu na tom, že uplatňovaná náhrada žalobcom je nad limit stanovený v zmysle § 17 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z. Vzhľadom k tomu, že súd priznal výšku nemajetkovej ujmy v súlade s citovaným zákonným ustanovením a je presvedčený o tom, že súdom priznaná výška nemajetkovej ujmy vzhľadom na okolnosti prípadu je primeraná a predstavuje optimálne a účelne vyvážené zmiernenie nepriaznivého následku neoprávneného zásahu do práv žalobcu, k obrane žalovaného nepovažoval za potrebné zaujať právne stanovisko. Žalobca sa pôvodne domáhal náhrady škody spôsobenej aj nesprávnym úradným postupom orgánom verejnej moci, ktorý však bližšie v žalobe ani v vo svojich ďalších vyjadreniach neodôvodnil a skutkovú obranu žalovaného, že bližšia špecifikácia nesprávneho úradného postupu v žalobe absentuje, žalobca uznajúc žalovaným vznesenú námietku, zotrval iba na právnom nároku uplatnenia si náhrady škody spôsobenej nezákonnými rozhodnutiami. Výšku úrokov z omeškania súd určil podľa vyššie citovaného ust. § 3 nar. vlády SR č.87/1995 Z.z., v znení účinnom od 1.2.2013. Základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu bola vo výške 0,05 % ročne; po zvýšení o 5 perc. bodov výška úrokov z omeškania činí 5,05 % ročne. Zhrnúc vyššie uvedené, súd zaviazal žalovaného na zaplatenie úrokov z omeškania z priznanej istiny počnúc od 23.1.2015 až do zaplatenia a v prevyšujúcej časti uplatnených úrokov z omeškania žalobu zamietol. Podľa ustanovenia § 262 ods.1 zákona č.160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“), o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Podľa ustanovenia § 255 ods.1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. O nároku na náhradu trov súd rozhodol podľa zásady úspechu v konaní v zmysle ust. § 255 ods.1 CSP. Žalobca sa domáhal zaplatenia sumy vo výške 30 000 €. Úspech mal v časti o zaplatenie sumy 5 000 €, čo v percentuálnom vyjadrení predstavuje 16,6 %. Neúspech mal v časti o zaplatenie sumy 25 000 €, čo v percentuálnom vyjadrení predstavuje 83,4 %. Pomer úspechu a neúspechu preto činí 66,8 %. Z uvedeného vyplýva, že nárok na náhradu trov konania má žalovaný v rozsahu 66,8 %. Súd však na prejednávaný prípad pri priznaní náhrady trov konania aplikoval článok 4 základných zásad CSP, ktorý obsahuje analógiu legis a analógiu iuris, ktorá umožňuje sudcovi použiť ustanovenia svojím obsahom a účelom natoľko podobné, že je podľa neho žiaduce posúdiť aj právne veci, ktoré do hypotézy právnej normy výslovne poňaté neboli. Stanovenie výšky primeraného zadosťučinenia je

voľnou úvahou súdu berúc do úvahy, vzhľadom na okolnosti konkrétneho prípadu, skutočnosti významné pre jej určenie. V prejednávanom prípade žalobcu nemožno vnímať ako procesne neúspešného v spore; žalobcovi bola priznaná nemajetková ujma, aj keď v nižšej výške ako si uplatňoval. Žalobcu nemožno ad absurdum zaťažiť procesnou zodpovednosťou za predvídanie výsledku na základe úvahy súdu. Primárnym faktom je fakt, že škoda bola spôsobená; jej výška nasleduje. Súd v tomto prípade priznal žalobcovi plnú náhradu trov konania z prisúdenej sumy, t.j. 100 % zo sumy 5 000 €, čo možno zdôvodniť cez interpretáciu pojmu úspech vo veci, keďže ten sa skúma čo do právneho základu, a nie čo do výšky priznaného nároku. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 .

2. V podanom odvolaní a to iba proti výroku o zamietnutí časti nároku na náhradu škody, žiadal žalobca zmeniť rozsudok a priznať 25 000 € s 5,5% ročným úrokom z omeškania zo sumy 25 000 € od 23.1.2015 do zaplatenia, do 3 dní. V odvolaní uviedol: Súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Z návrhu je zrejme, že žalobca sa domáhal zaplatenia nemajetkovej ujmy v peniazoch vo výške 30 000 € s prísl. a súd mu priznal len sumu 5 000 € s prísl. Súd prvej inštancie na str. 19 až 21 napadnutého rozhodnutia správne poukázal na následky, ktoré spôsobilo trestné stíhanie žalobcovi. Súd ustálil, že trestným stíhaním žalobcu došlo k vážnemu zásahu do jeho rodinného, pracovného ale aj spoločenského života. Súd tiež poukázal, že trestná vec žalobcu bola medializovaná a tak každý vedel, že žalobca je trestne stíhaný a jeho vec bola podrobená verejnej mienke. Súd tiež správne poukázal, že trestné stíhanie žalobcovi spôsobilo vážny zásah do jeho duševného a psychického stavu. Uvedené vyplýva z lekárskych správ. Žalobca je podnikateľ a má čistý register trestov. Aj táto skutočnosť umocňuje závažný zásah do osobnostných práv žalobcu. Súd prvej inštancie tiež správne poukázal na ustanovenie § 17 ods. 3 zák. č. 514/2003 Z.z., kde sú uvedené kritériá, na ktoré súd prihliada pri stanovení výšky nemajetkovej ujmy v peniazoch. V závere napadnutého rozsudku súd prvej inštancie ustálil, že priznanie peňažného zadosťučinenia za vzniknutú nemajetkovú ujmu žalobcovi je primerané vo výške 5.000,- €. Táto priznaná výška nemajetkovej ujmy v peniazoch je v rozpore s negatívnymi následkami, ktoré boli spôsobené žalobcovi trestným stíhaním. Veď žalobca bol stíhaný aj väzobné a hrozila mu trestná sadzba odňatia slobody od 3 do 8 rokov. Súd v napadnutom rozhodnutí správne poukázal na negatívne následky, ktoré boli žalobcovi spôsobené vo všetkých oblastiach života, tiež na psychickú traumu, ale nesprávne rozhodol o priznanej výške nemajetkovej ujmy v peniazoch. Suma 5 000 € je neprimerane nízka vzhľadom na negatívne následky trestného stíhania. Aj keď priznanie výšky nemajetkovej ujmy v peniazoch je založené na správnej úvahe súdu, možno ustáliť, že sud sa dôsledne neriadil kritériami uvedenými v § 17 ods. 3 zák. č. 514/2003 Z.z.. Súd v napadnutom rozhodnutí nijako nezdôvodnil, že prečo by nebola primeraná požadovaná nemajetková ujma vo výške 30 000 €. V tom smere je rozsudok nepreskúmateľný. Už v žalobnom návrhu žalobca poukázal na množstvo právoplatne skončených vecí, kde súdy priznali oveľa vyššie sumy nemajetkovej ujmy v peniazoch, než požaduje žalobca. V týchto prípadoch žalobcovia neboli ani väzobné trestne stíhaní a nedošlo k tak závažnému zásahu do ich osobnostných práv ako v prípade žalobcu. Ako vyplýva z rozhodovacej činnosti ústavného súdu (viď nález ústavného súdu zo 14.09.2016, č.k. I. ÚS 357/2016-23, body 42, 43 a 44). Za porušenie práva na spravodlivý proces a za naplnenie odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. b) je potrebné považovať nielen porušenie povinnosti konajúceho súdu svoje rozhodnutie náležíte odôvodniť, ale aj prípad, kedy súd uskutoční výklad právneho predpisu na zistený skutkový stav veci, ktorý je ústavne nesúladný, svojvoľný a bez presvedčivého a racionálneho logického odôvodnenia. Napadnuté rozhodnutie nie je zdôvodnené tak, ako vyžaduje ustanovenie § 220 ods. 2 CSP. Právo na spravodlivý proces je úzko prepojený s porušením práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a porušením práva na spravodlivé súdny konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. A k jeho naplneniu dochádza, ak súd zasiahol

do ústavou resp. dohovorom garantovaných práv odvolateľa, čím mu bolo znemožnené domáhať sa práva na súdnu ochranu prostriedkami, ktoré mu zákon priznáva. Ústavný súd vo svojej rozhodovacej činnosti uviedol, že vada konania podľa § 420 písm. f) znamená porušenie čl. 46 ods. 1 Ústavy, ako aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru (II. ÚS 261/06). Napadnuté rozhodnutie nie je zdôvodnené tak, ako vyžaduje zákon, a preto je nepreskúmateľné. Súd sa nijako nevysporiadal s tým, že prečo by nebola primeraná požadovaná suma 30 000 € ako náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch za negatívne následky, ktoré žalobcovi spôsobilo trestné stíhanie vo všetkých oblastiach života, vrátane psychickej traumy a depresií, čo bolo preukázané aj lekárskymi správami. Napadnutý rozsudok je nepresvedčivý a vzbudzuje vážne pochybnosti.

3. V podanom odvolaní žalovanej, táto žiadala napadnutý rozsudok vo vyhovujúcom výroku zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, alternatívne podľa § 388 napadnutý rozsudok zmeniť tak, že žalobu zamietne v celom rozsahu a prizná žalovanej náhradu trov konania v rozsahu 100%. V odvolaní okrem iného žalovaná poukázala na nesprávne právne posúdenie sporu, aj nesprávne vyhodnotenie vykonaných dôkazov, nebolo naplnené predmetné ust. § 17 ods.2 zák. č. 514/2003 Z.z. Policajný zásah predstavuje odlišnú, samostatnú právnu skutočnosť, ktorá na seba viaže právne následky, a nemožno ho preto stotožňovať s pojmami trestného stíhania, či výkonu väzby. Súd prvej inštancie sa však v rámci hodnotenia dôkazov s touto skutočnosťou vôbec nevyrovnal a de facto pri vyhodnocovaní skutkových zistení vôbec nerozlišoval medzi vyššie spomenutými právnymi skutočnosťami - policajným zásahom Kriminálneho úradu finančnej správy zo dňa 9.10.2013, ktorý nebol predmetom tohto konania a rozhodnutiami o vznesení obvinenia, resp. o vzatí žalobcu do väzby. Z tohto dôvodu súd podľa názoru žalovanej komplexne vyhodnotil vykonané dôkazy nesprávnym spôsobom, na základe čoho dospel i k nesprávnym zisteniam ohľadom vzniku nemajetkovej ujmy na strane žalobcu. V časti, v ktorej súd prvej inštancie priznal žalobcovi nárok na zaplatenie úroku z omeškania vo výške 5,05% ročne zo sumy 5 000 € od 23.1.2015 do zaplatenia (časť výroku I.), žalovaná považuje rozhodnutie súdu za vecne nesprávne. Súd prvej inštancie v tejto časti vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia veci, keď dospel k záveru, že žalobcovi predmetný nárok na zaplatenie ním požadovaného úroku z omeškania vznikol, keďže žalovaná sa mala do omeškania so zaplatením sumy 5 000 € predstavujúcej náhradu nemajetkovej ujmy vzniknutej žalobcovi dostať dňom 23.1.2015, t.j. dňom nasledujúcim po dni, kedy mala žalovaná podľa súdu prvej inštancie žalobcovi oznámiť výsledok predbežného prerokovania žalobcovho nároku na náhradu škody v zmysle § 16 ods. 4 zák. č. 514/2003 Z.z. Súd prvej inštancie právnu otázku existencie nároku na zaplatenie úroku z omeškania v tejto časti podľa názoru žalovanej nesprávne právne posúdil, čím je naplnený zákonný odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP. Okrem iného sa žalovaná dožadovala s poukazom na judikatúru NS SR v Bratislave (Najvyšší súd), napr. vec sp.zn. 3Cdo/176/2012 a ďalšie, že „v priestoroch skladu mala byť spozorovaná osoba menom V. T., ktorá neuposlúchla výzvu zakročujúcich colníkov a utiekla“...., čo malo vyplývať z uznesenia o zastavení trestného stíhania a ďalej žalobca: „avšak následne prudko vbehol naspäť, pričom zakričal kukláči polícia a utiekol cez druhé dvere do haly, kde za ním hneď vbehli príslušníci jednotky služobných zákrokov KÚFS Bratislava“. Toto správanie sa žalobcu počas zásahu príslušníkov colnej správy spôsobuje, že mu náhrada škody nepatrí. Namietal aj výšku priznanej náhrady majetkovej ujmy.

4. Podľa § 470 ods.1 ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

5. Podľa § 474 tento zákon nadobúda účinnosť 1. júla 2016.

6. Odvolací súd bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods.1 - na prejednanie odvolania nariadi odvolací súd pojednávanie vždy, ak je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie alebo to vyžaduje dôležitý verejný záujem) prejednal odvolanie v rozsahu vyplývajúcom z § 379 CSP, a rozsudok potvrdil podľa § 387 ods.1 CSP, lebo je vecne správny, aj jeho dôvody sú správne, preto sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku a to už aj so zreteľom na skutočnosti uvedené vo vyjadrení k odvolaniu, ktoré odvolací súd hodnotí ako opodstatnené a v konaní preukázané.

7. Žalobcom uplatnené odvolacie dôvody nie sú dané (a aj žalovanou).

8. Odvolací dôvod § 365 ods.1 písm. f) sa týka chyby v zisťovaní skutkového stavu veci súdom spočívajúcej v tom, že skutkové zistenie, ktoré bolo podkladom pre jeho rozhodnutie je nesprávne,

t. zn. musí ísť o skutkové zistenie, na základe ktorého vec posúdil po právnej stránke a ktoré je nesprávne v tom zmysle, že nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, pričom medzi chybami skutkového zistenia a chybami právneho posúdenia je úzka vzájomná súvislosť, keďže príčinou nesprávnych (v zmysle nedostatočných) skutkových zistení môže byť chybný právny názor, v dôsledku ktorého zisťoval iné skutočnosti, príp. zisteným skutočnostiam prisudzoval iný právny význam. Skutkové zistenie nezodpovedá vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 191 ods.1 (Dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo) a to vzhľadom na to, že buď vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov strán sporu nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo, alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú i také skutkové zistenia, ktoré založil na chybnom hodnotení dôkazov. Ide o situáciu, keď je logický rozpor v hodnotení dôkazov (v úsudku medzi porovnávanými skutočnosťami), príp. poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán sporu alebo, ktoré vyšli najavo inak, z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, event. vierohodnosti alebo, keď výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z § 185-§ 211 CSP. Pri hodnotení dôkazov je potrebné zohľadniť aj iné okolnosti, ako sú vzájomná nadväznosť, súlad alebo rozpor medzi skutočnosťami, ktoré z vykonaného dôkazu vyplývajú a p. Skutkové zistenie ako výsledok hodnotenia dôkazov nemôže byť zásadne správne, ak hodnotenie dôkazov súdom prvej inštancie nezodpovedá § 191 ods.1 CSP, lebo hodnotil každý dôkaz len jednotlivo a nie aj v ich vzájomnej súvislosti. Skutkové zistenie nie je správne ani vtedy, ak medzi vykonaným dôkazom (jeho obsahom) a z neho vyvodeným (čiastkovým) skutkovým záverom, je zrejmý nesúlad.

9. Všetky skutkové zistenia, na základe ktorých súd vec posúdil po právnej stránke sú správne, lebo majú oporu vo vykonanom dokazovaní.

10. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav, t. zn. vyvodzuje zo skutkového zistenia, aké práva a povinnosti majú účastníci podľa príslušného právneho predpisu a nesprávnym právnym posúdením veci [§ 365 ods.1 písm. h) CSP] je jeho omyl pri aplikácii práva na zistený skutkový stav (skutkové zistenie), pričom o mylnú aplikácii právnych predpisov ide, ak použil iný právny predpis, než ktorý mal správne použiť alebo aplikoval správny predpis, ale nesprávne ho vyložil, príp. ho na daný skutkový stav inak nesprávne aplikoval (z podradenia skutkového stavu pod právnu normu vyvodil nesprávne právne závery o právach a povinnostiach účastníkov konania) a použitie správneho ust. neznamená iba opísanie jeho dikcie, ale i jeho správne priradenie k zistenému skutkovému stavu alebo inak vyjadrené posúdením veci po právnej stránke treba rozumieť výklad o tom, z ktorých ust. zák. alebo iného právneho predpisu vychádzal (prečo pod tieto ust. podradil zistený skutkový stav) a ako ho príp. vyložil, a výklad o tom, aké majú účastníci na základe zisteného skutkového stavu podľa týchto ust. vo vzťahu k predmetu konania práva a povinnosti a ako bola preto vec rozhodnutá.

11. Súd použil správny právny predpis, správne ho aj vyložil a na daný skutkový stav ho i správne aplikoval, tzn. z podradenia skutkového stavu pod právnu normu vyvodil správne závery o právach a povinnostiach strán sporu.

12. Bolo preukázané jednoznačne a s právnym záverom súhlasí aj odvolací súd, že s prihliadnutím na kritériá na určenie výšky peňažnej náhrady z dôvodu dopadu väzby do osobnostnej sféry poškodeného žalobcu s prihliadnutím na § 11 Obč.zák., nepochybne trestné stíhanie zasiahlo do súkromného života žalobcu a toto trestné stíhanie trvalo od 9.10.2013 do 4.3.2014, čo predstavuje obdobie skoro 5 mesiacov, väzobne bol stíhaný od 9.10.2013 do 23.10.2013, t.j. 14 dní, doteraz nebol trestaný, nebol vo výkone väzby predtým, či vo výkone trestu odňatia slobody, žil usporiadaným rodinným životom ako bezúhonný človek vykonáva podnikateľskú činnosť. Presvedčujúce je najmä skončenie trestného konania oslobodzujúcim rozsudkom, lebo skutok, z ktorého bol jednotlivec obvinený a to žalobca sa nemal stať, prípadne nebol trestným činom, čo znamená, že patrí mu výška zadosťučinenia, avšak primeraná, aby nebola v rozpore so zdieľanou predstavou spravodlivosti, primárna funkcia náhrady nemajetkovej ujmy pri funkcii satisfakčnej bola naplnená a so zreteľom na všetky okolnosti konkrétneho prípadu aj optimálna a korektná s vyvážením a zmiernením nepriaznivého následku neoprávneného zásahu.

13. Odvolací súd napadnutý rozsudok vo vyhovujúcej časti, resp. v celom výroku aj vo výroku o náhrade trov konania potvrdil ako vecne správny podľa § 387 CSP, pričom najmä odvolanie žalovanej je neopodstatnené, čo do vyhovujúcej časti, keďže poukaz na niektoré rozhodnutia krajských súdov (KS v Žiline sp.zn. 10Co/58/2016) nie je možné mechanicky použiť pri technickom výpočte v riešenej veci. Správne postupoval súd prvej inštancie, keď priznal žalobcovi primeranú satisfakčnú náhradu škody v optimálnej výške.

14. Podľa § 396 ods.1 ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na odvolacie konanie, preto aj len pre časť úspechu trovy nepriznal stranám sporu.

15. Podľa § 255 ods.1 súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

16. Podľa § 262 ods.1 o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.

17. Podľa ods.2 cit. ust. o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

18. Žalovaná nemala v odvolacom konaní úspech, preto jej nepatria trovy v časti, ale žalobca mal čiastočný úspech, ale v menšej časti.

19. Pomer hlasov, akým bolo rozhodnutie prijaté: 3 hlasy za (§ 393 ods.2 druhá veta .

Poučenie:

Proti rozsudku odvolacieho súdu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané. Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde. V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada. Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom. Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania.