Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

1Co/175/2017

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr.Petra Tutka a členov senátu JUDr. Ladislava Cakociho a JUDr. Adriany Murínovej v právnej veci žalobcu Š. W., bytom v F. M., S. Č.. XX, zastúpeného JUDr. Ladislavom Csákóom, advokátom so sídlom v Rožňave, Hviezdoslavova č. 4 proti žalovanej CARMEUSE SLOVAKIA, s.r.o. so sídlom v Slavci č. 179, zastúpenej JUDr. Klaudiou Azariovou, advokátkou so sídlom v Košiciach, Kmeťova č. 26, o náhradu mzdy, o odvolaní žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Rožňava zo dňa 2.2.2017 č.k. 5C 110/2011-178 takto

rozhodol:

M e n í rozsudok tak, že žalovaná je povinná zaplatiť žalobcovi sumu 22.111,68 eura do troch dní od právoplatnosti rozsudku.

Z a m i e t a žalobu v časti o zaplatenie 9.786,56 eura.

Žalovaná je povinná nahradiť žalobcovi trovy prvostupňového konania v rozsahu 70%.

Náhradu trov odvolacieho konania účastníkom n e p r i z n á v a.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zaviazal žalovanú zaplatiť žalobcovi sumu 26.162,-eur, žalobu v prevyšujúcej časti ohľadom sumy 9.792,54 eura zamietol a zároveň žalovanú zaviazal nahradiť žalobcovi trovy konania vo výške 100%.

2. Týmto rozsudkom rozhodol súd prvej inštancie o peňažnom nároku žalobcu titulom neplatného okamžitého skončenia pracovného pomeru.

3. Pri rozhodovaní vychádzal súd prvej inštancie zo zistenia, že žalobca sa podaným žalobným návrhom domáhal, aby súd určil, že okamžité skončenie pracovného pomeru dané mu žalovanou dňa 30.9.2009 je neplatné a náhradu mzdy. Súd prvej inštancie rozsudkom zo dňa 17.4.2012 č.k. 9Cpr 4/2011 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Košiciach zo dňa 23.9.2015 rozhodol, že okamžité skončenie pracovného pomeru zo dňa 10.11.2009 je neplatné. Žalobca žiadal zaviazať žalovaného na náhradu mzdy za obdobie od 14.10.2009 do 22.7.2013 v sume 31.898,-eur, pričom vychádzal z priemernej mzdy v sume 693,44 eura. Ďalej súd vychádzal zo zistenia, že žalobca v rozhodnom období pre výpočet náhrady mzdy v III. štvrťroku 2009 mal hrubú mzdu vo výške 2.704,01 eura, náhradu vo výške 362,74 eura, odpracoval 420 hodín. Rozhodnutím Sociálnej poisťovne - ústredie Bratislava bol žalobcovi priznaný starobný dôchodok od 2.4.2012. Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny v Rožňave rozhodnutím zo dňa 8.10.2009 žalobcu zaradil do evidencie uchádzačov o zamestnanie od 1.10.2009. Ďalej súd vychádzal z čestného vyhlásenia J.. D. H. o tom, že žalobca sa zaujíma o zamestnanie.

4. Na základe uvedených zistení a po vykonanom dokazovaní dospel súd k záveru, že nárok žalobcu je čiastočne dôvodný, a preto žalovanú zaviazal nahradiť žalobcovi náhradu mzdy za obdobie od 14.10.2009 do 14.10.2012. Za obdobie od 15.10.2012 do 22.7.2013 súd žalobu zamietol vzhľadom na to, že náhradu mzdy možno priznať najdlhšie za obdobie 36 mesiacov odo dňa, kedy žalobca oznámil, že naďalej chce pracovať, teda 14.10.2009 a 36 mesačná lehota uplynula dňa 14.10.2009. Pri výpočte náhrady mzdy súd vychádzal z jeho priemernej dennej mzdy v sume 4,1459,-eur. Súd priznal žalobcovi náhradu mzdy od 14.10.2009 a za obdobie do 30.10.2009 predstavuje jeho mzda sumu 373,1304,- eur/12 dní x denná mzda vo výške 31,0942 eur. Za obdobie od 1.11.2009 do 30.9.2010 predstavovala náhrada mzdy sumu 7.435,89 eura/za 11 mesiacov po 675,99 eura, za obdobie od 1.10.2010 do 14.10.2010 jeho mzda predstavuje sumu 279,8488 eur za 9 dni po 31,0942 eur. Od 14.10.2010 do 30.10.2010 jeho mzda predstavuje sumu 342,0362 eura/11 dní po 31,0942 eur. Za obdobie od 1.11.2010 do 31.3.2012 náhrada mzdy predstavuje sumu 11.497,83 eur/17 mesiacov po 675,99 eura.

5. Za uvedené obdobie súd nekrátil priznanie náhrady mzdy, pretože žalobca v tomto období nebol nikde zamestnaný a bol vedený v evidencii uchádzačov o zamestnanie. Nemožno mu podľa názoru súdu vytýkať ani to, že sa nezaujímal o práce, ale sám z vlastnej iniciatívy si hľadal zamestnanie, o čom predložil aj čestné prehlásenie. Od 1.4.2012 náhradu mzdy súd krátil na polovicu, pretože od tej doby už poberal starobný dôchodok. Preto za obdobie od 1.4.2012 do 14.10.2012 mu priznal náhradu a to za obdobie od 1.4.2012 do 30.9.2012 vo výške 2.027,94 eura za 6 mesiacov po 337,99 eura - 675,99 eura. A za obdobie od 1.10.2012 do 14.10.2012 vo výške 155,-eur. Náhrada mzdy tak predstavuje sumu 22.105,70 eura, preto vzhľadom na to súd rozdiel vo výške 9.105,54 eura zamietol.

6. Výrok o trovách konania odôvodnil súd s poukazom na ust. § 255 ods. 1 C.s.p. a úspešnému žalobcovi priznal náhradu trov konania v rozsahu 100%.

7. Proti tomuto rozsudku podala včas odvolanie žalovaná. Žiadala, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že ju zaviaže zaplatiť žalobcovi sumu 8.088,87 eura a vo výške 23.809,37 eura žalobu zamietne a zároveň zaviaže nahradiť žalobcu vo výške 49,08 %. V odvolaní uviedla, že súd prvej inštancie v rozsudku sa nevyporiadal s jej návrhom na nepriznanie náhrady mzdy žalobcovi za čas presahujúci 12 mesiacov resp. s návrhom, aby súd náhradu mzdy za čas predstavujúci 12 mesiacov primerane znížil. Žalobca má preukázať, že sa uchádzal o voľné pracovné miesta počas doby, za ktorú žiada priznať náhradu mzdy. Predloženie jedného čestného vyhlásenia nemožno považovať za preukázanie skutočnosti, že žalobca si hľadal prácu počas celého obdobia, za ktoré žiada priznať náhradu mzdy. Žalobca zároveń počas konania menil svoju argumentáciu, keď raz tvrdil, že sa nezamestnal pre nepriaznivý zdravotný stav, následne však tvrdil, že nepriaznivý zdravotný stav bol až neskôr, nie počas obdobia, za ktoré žiada náhradu mzdy a následne tvrdil, že sa nezamestnal, lebo si nevedel nájsť prácu. Uchádzanie sa o iné pracovné miesto však žalobca nijako relevantne nepreukázal. Žalobca v konaní nepreukázal, že sa uchádzal o iné pracovné miesto a to ani v mieste svojho trvalého bydliska, resp. miesta, kde sa trvale zdržuje, ani mimo tohto bydliska. Preto jeho nárok na zaplatenie mzdy nad obdobie 12 mesiacov nebol dôvodný. Súd sa vôbec nezaoberal ani skutočnosťou, prečo bol žalobca vyradený z evidencie uchádzačov o zamestnanie a či nevykonával akúkoľvek inú zárobkovú činnosť na základe dohody o práce vykonávané mimo pracovného pomeru alebo dostával mzdu alebo odmenu presahujúcu 75% sumy životného minima. Je toho názoru, že súd pri rozhodovaní o znížení, prípadne nepriznaní náhrady mzdy za čas presahujúci 12 mesiacov by mal prihliadať aj na skutočnosť, že žalobca aj týmto porušil pracovnú disciplínu, navyše závažným spôsobom, preto sa prieči dobrým mravom, aby jej ktorá svoje povinnosti neporušila bola uložená povinnosť zaplatiť mu náhradu mzdy za celý čas od 14.10.2009 až do dňa, kedy žalobca skončil pracovný pomer dohodou, resp. keď začal poberať starobný dôchodok. Ďalej v odvolaní namietala, že priznanie polovičnej náhradnej mzdy počas poberania starobného dôchodku je v rozpore s ustálenou judikátorou najvyšších súdnych autorít. V tejto súvislosti poukázala na stanovisko Najvyššieho súdu SR zo dňa 9.6.2004 podľa ktorého ak je žalobca poberateľom starobného dôchodku, tak od tohto dátumu do skončenia pracovného pomeru nemá na náhradu mzdy nárok vôbec.

8. Ďalej poukázala na chyby v písaní a počítaní, ak súd pri sčítaní súm uvedených v bode 26 a 28 napadnutého rozsudku uviedol sumu 22.111,67 eura, vo výroku rozhodnutia však uviedol sumu 26.162,- eur. Nesprávne súd vo výroku uviedol aj sumu, ktorá bola zamietnutá. Za nesprávne považuje aj výrok súdu o trovách konania, pretože v danom prípade bol žalobca čiastočne neúspešný, nakoľko súd žalobu v sume 9.792,54 eura zamietol.

9. Na základe podaného odvolania odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok a konanie mu predchádzajúce podľa § 379 v spojení s § 380 C.s.p. bez nariadenia odvolacieho pojednávania postupom podľa § 385 C.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie žalovanej je čiastočne dôvodné.

10. Odvolací súd je v prejednávanej veci toho názoru, že súd prvej inštancie správne zistil skutkový stav veci ak dospel k záveru o dôvodnosti žalobcom uplatneného nároku na náhradu mzdy za obdobie od 14.10.2009 do 14.10.2012, ktorý následne aj správne právne posúdil ak žalovaného zaviazal zaplatiť žalobcovi za uvedené obdobie náhradu mzdy. Ani počas odvolacieho konania nedošlo k zmene skutkového ani právneho stavu, preto odvolací súd na skutkové zistenia a na právne normy, ktoré uviedol súd prvej inštancie poukazuje a v celom rozsahu sa s nimi stotožňuje.

11. K odvolaniu žalovanej je potrebné uviesť, že toto nemožno považovať za dôvodné, ak vychádza z názoru, že nárok žalobcu na náhradu mzdy za obdobie prevyšujúce 12 mesiacov nie je dôvodný.

12. Podľa § 79 ods. 1 Zákonníka práce ak zamestnávateľ dal zamestnancovi neplatnú výpoveď alebo ak s ním neplatne skončil pracovný pomer okamžite alebo v skúšobnej dobe a ak zamestnanec oznámil zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby ho naďalej zamestnával, jeho pracovný pomer sa nekončí s výnimkou, ak súd rozhodne, že nemožno od zamestnávateľa spravodlivo požadovať, aby zamestnanca naďalej zamestnával. Zamestnávateľ je povinný zamestnancovi poskytnúť náhradu mzdy. Táto náhrada patrí zamestnancovi v sume jeho priemerného zárobku do dňa, kedy oznámil zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní, až do času, keď mu zamestnávateľ umožní pokračovať v práci, alebo ak súd rozhodne o skončení pracovného pomeru.

13. Podľa § 79 ods. 2 Zákonníka práce, ak celkový čas, za ktorý by sa mala zamestnancovi poskytnúť náhrada mzdy, presahuje 12 mesiacov, môže súd na žiadosť zamestnávateľa jeho povinnosť nahradiť mzdu za čas presahujúci 12 mesiacov primerane znížiť, prípadne náhradu mzdy zamestnancovi vôbec nepriznať.

14. Citované zákonné ust. § 79 upravuje povinnosť zamestnávateľa poskytnúť zamestnancovi náhradu mzdy z dôvodu neplatne skončeného pracovného pomeru. Táto náhrada patrí zamestnancovi odo dňa, keď oznámil zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní až do času, keď mu zamestnávateľ umožní pokračovať v práci alebo ak súd rozhodne o skončení pracovného pomeru. Súd však môže na žiadosť zamestnávateľa jeho povinnosť nahradiť mzdu za čas presahujúci 12 mesiacov primerane znížiť, prípadne náhradu mzdy za čas presahujúci 12 mesiacov zamestnancovi vôbec nepriznať.

15. Náhrada mzdy nemá charakter ekvivalentu mzdy, ale má charakter satisfakcie voči zamestnancovi a súčasne sankcie voči zamestnávateľovi, ktorý bezdôvodne neplatne zrušil pracovný pomer so zamestnancom. Poskytnutie náhradnej mzdy je teda dôsledkom nesplnenia povinnosti zo strany zamestnávateľa prideľovať zamestnancovi trvajúcemu na tom, aby ho zamestnával naďalej, prácu podľa pracovnej zmluvy. Priznanie náhrady mzdy po uplynutí 12 mesiacov má náväznosť na správanie sa zamestnanca pri zaisťovaní si ďalšieho zárobku.

16. V prejednávanej veci žalobca uplatnil nárok na náhradu mzdy titulom neplatného skončenia pracovného pomeru so žalovanou a to za obdobie od 14.10.2009 do 22.7.2013. Keďže náhradu mzdy môže súd priznať najviac za čas 36 mesiacov, správne postupoval súd prvej inštancie, ak nárok žalobcu presahujúci uvedenú hranicu ako nedôvodný zamietol. Nemožno súhlasiť s odvolacou námietkou žalovanej v tom, že súd prvej inštancie v rozsudku resp. jeho odôvodnení sa nevysporiadal s jej návrhom na nepriznanie náhrady mzdy žalobcovi za čas presahujúci 12 mesiacov resp. s návrhom, aby súd náhradu mzdy za čas presahujúci 12 mesiacov primerane znížil. Ako vyplýva z dôvodov napadnutého rozhodnutia, súd pri rozhodovaní o tom, či na žiadosť žalovanej neprizná žalobcovi náhradu mzdy za dobu presahujúcu 12 mesiacov prihliadol najmä na skutočnosť, že žalobca v uvedenom období nebol nikde zamestnaný, bol vedený v evidencii uchádzačov o zamestnanie a predložil aj listinný dôkaz - čestné prehlásenie o tom, že z vlastnej iniciatívy si hľadal zamestnanie. Ohľadom námietky žalovanej, že žalobca dňom 2.4.2012 sa stal poberateľom starobného dôchodku a od tohto dátumu do skončenia pracovného pomeru nemá na náhradu mzdy nárok vôbec je potrebné uviesť, že uvedený názor ktorý žalovaná prevzala z rozhodnutia Najvyššieho súdu SR zo dňa 9.6.2004 nemožno aplikovať na uvedený

právny stav z dôvodu inej právnej úpravy ust. § 79 ods. 2 v čase rozhodovania Najvyššieho súdu Slovenskej republiky.

17. Nemožno súhlasiť ani s názorom žalovanej vysloveným v odvolaní o tom, že skončila so žalobcom pracovný pomer dôvodne, a to v dôsledku závažného porušenia pracovnej disciplíny zo strany žalobcu, pretože z rozsudku okresného súdu zo dňa 17.4.2012 v spojení s rozsudkom Krajského súdu zo dňa 23.9.2015 je zrejmé, že žalovaná so žalobcom skončila okamžite pracovný pomer neplatne.

18. Za dôvodné však považuje odvolací súd odvolanie žalovanej v časti, v ktorej namieta chyby v písaní a počítaní, ktorých sa dopustil súd prvej inštancie, ak z dôvodov napadnutého rozhodnutia je zrejmé, že súd za dôvodný považoval nárok žalobcu za uvedené obdobie v sume 22.111,68 eura a za nedôvodný považoval nárok žalobcu v časti o zaplatenie sumy 9.786,56 eura. Z uvedeného dôvodu preto odvolací súd zmenil napadnutý rozsudok vo výroku o výške priznanej náhrady mzdy žalobcovi, ako aj v zamietajúcej časti podľa § 388 C.s.p..

19. Vzhľadom na uvedené možno konštatovať, že odvolanie žalovanej bolo čiastočne dôvodné, preto odvolací súd zmenil aj rozhodnutie súdu prvej inštancie vo výroku o trovách konania a to tak, že úspešnému žalobcovi priznal náhradu trov konania v rozsahu 70% podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods.2 C.s.p..

20. Výrok o trovách odvolacieho konania vyplýva z ust. § 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 2 C.s.p., pričom odvolací súd náhradu trov odvolacieho konania účastníkom nepriznal vzhľadom na to, že odvolenie žalovanej bolo dôvodné len ohľadom pochybenia súdu v písaní a počítaní.

21. Uvedené rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3.0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie n i e j e prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 C.s.p.).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 C.s.p.).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C.s.p.).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 C.s.p.).