Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

18Co/97/2017

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Daniely Babinovej a členov senátu JUDr. Mariany Muránskej a Mgr. Miloša Koleka v spore žalobkyne: Z. C., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom K. XXXX/XX, XXX XX O., právne zastúpená: JUDr. Igor Šafranko, Advokátska kancelária so sídlom Sov. hrdinov 163/66, Svidník, proti žalovanému: POHOTOVOSŤ, s.r.o., Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, v konaní o vydanie bezdôvodného obohatenia a o určenie neprijateľnosti zmluvnej podmienky, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Prešov zo dňa 07.04.2017, č. k. 14C/262/2015 -50 takto

rozhodol:

P o t v r d z u j e rozsudok.

Žiadnej zo strán nepriznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom Okresný súd Prešov (ďalej len ,,súd prvej inštancie“) uložil žalovanému povinnosť vydať žalobkyni 208 eur v lehote 3 dni od právoplatnosti rozsudku, určil, že zmluvná podmienka v zmluve o úvere č. XXXXXXXXX zo dňa 17.5.2013 uvedená v bode 10 všeobecných obchodných podmienok je v časti poplatku, ktorej zodpovedajú dve tretiny, zahŕňajúce náklady na vypracovanie uzatvorenie zmluvy o úvere spolu so všetkou administratívou s tým spojenou neprijateľná a priznal žalobkyni nárok na náhradu trov konania voči žalovanému v rozsahu 100 %.

2. Súd prvej inštancie citoval ustanovenia § 9 ods. 1 a 2 a § 11 ods. 1 a 2 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov, ustanovenia § 52 ods. 1 až 4, § 53 ods. 1 a 5, § 53a ods. 1 a 2, § 54 ods. 1,2 a 3, § 451 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka a § 298 ods. 1 a 2 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku.

3. Vykonaným dokazovaním zistil zo zmluvy o úvere zo dňa 17.5.2013, že žalovaný poskytol žalobkyni úver vo výške 400 eur, ktorý sa zaviazala žalovaná zaplatiť žalovanému zvýšený o príslušný poplatok vo výške 208 eur t.j. celkovo zaplatiť čiastku 608 eur v 4 mesačných splátkach po 152 eur počnúc dňom 26.6.2013. Dospel k záveru, že na uzavretú zmluvu vzťahujú ustanovenia Občianskeho zákonníka týkajúce sa ochrany spotrebiteľa, resp. zákona o spotrebiteľských úveroch. Uviedol, že nemal dôvod neveriť žalobkyni, ktorá síce pracovala ako finančná agentka pri dojednávaní zmlúv a v zmluve bola označená IČO-m a DIČ-om, avšak nemala náklady, ktoré by súviseli s jej podnikaním, keďže v podstate iba v rámci Prešova zháňala klientov pre uzavretie zmlúv a súdu je z jeho činnosti známe, že v prípade, pokiaľ dlžník mal pridelené IČO, žalovaný v podstate automaticky uvádzal dlžníka ako podnikateľa, aj keď úver nebol braný za účelom podnikania, ale za účelom osobnej spotreby. V tejto súvislosti prihliadol aj na výšku úveru 400 eur. Konštatoval, že predmetná zmluva uzavretá stranami sporu dňa 17.5.2013 neobsahuje okrem iného ani základné náležitosti ako je úrok, úroková sadzba, ročná percentuálna

miera nákladov (RPMN), priemerná RPMN, a preto predmetný úver sa minimálne z dôvodu absencie týchto základných zákonných náležitosti považuje za bezúročný a bez poplatok a keďže žalobkyňa preukázateľne uhradila okrem poskytnutého úveru vo výške 400 eur aj poplatok vo výške 200 eur, zaviazal žalovaného na zaplatenie tejto sumy z titulu vydania bezdôvodného obohatenia. Totožný záver o bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru vyplýva aj z ust. § 11 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z., keďže zo zmluvy nevyplýva, aby žalobca akýmkoľvek spôsobom skúmal bonitu žalobkyne v zmysle § 7 ods. 1 citovaného zákona. Ďalej poukázal na to, že poplatok vo výške 208 eur, ktorý je tvorený z 1/3 úrokom a z 2/3 „administratívnymi nákladmi“ a ktorý bol zaplatený v štyroch mesačných splátkach predstavuje celkovo 156 % ročne, z čoho úrok predstavuje 52 % ročne, pričom výška priemernej úrokovej sadzby pri úveroch splatných do jedného roka poskytovaná bankovými subjektmi predstavovala 12,19 % ročne, čo predstavuje vyše 400 % viac, čo je podľa názoru súdu prvej inštancie v rozpore s dobrými mravmi. Súd prvej inštancie skúmal zmluvnú podmienku o administratívnom poplatku uvedenú v 10 Všeobecných obchodných podmienok tvoriacich neoddeliteľnú súčasť zmluvy o úvere a zistil, že žalovaný takýmto spôsobom chcel „zakryť“ vysokú cenu úveru, pretože administratívny poplatok nemôže byť v takejto výške premietnutý do celkovej ceny úveru, pričom už zo zmyslu a pojmu administratívny poplatok je zrejmé, že tento poplatok sa týka vybavenia úveru, jeho spravovania a pod., pričom banky vo všeobecnosti inkasovali za administráciu úveru oveľa nižšie poplatky. Jedná sa o neprijateľnú zmluvnú podmienku, ktorá je neplatná, keďže zvýhodňuje žalovaného v tom, že tento inkasuje neprimerane vysokú odplatu za poskytnutie úveru a na druhej strane znevýhodňuje žalobkyňu v tom, že túto odplatu musí uhradiť. Je nesporné, že sa nejedná o klasický administratívny poplatok, ale že žalobca takýmto klamlivým spôsobom uviedol spotrebiteľa do omylu pričom obvykle administratívny (spracovateľský) poplatok predstavoval v čase uzavretia zmluvy aj pri najnižších výškach úveru maximálne 5% z úverovej istiny pri oveľa dlhšej splatnosti.

4. O trovách konania rozhodol podľa § 262 ods. 1 v spojení s § 255 Civilného sporového poriadku.

5. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaný. Namietal, že súd prvej inštancie vec nesprávne právne posúdil a dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Namietal nepreskúmateľnosť napadnutého rozhodnutia bez bližšieho zdôvodnenia. Ďalej namietal, že žalobcom predložená zmluva o úvere nie je zmluvou o spotrebiteľskom úvere a ani spotrebiteľskou zmluvou, nakoľko žalobkyňa vstúpila do právneho vzťahu so žalovaným na základe vyhlásenia, že poskytnuté peňažné prostriedky použije na výkon podnikania. Žalovaný uzavrel zmluvu o úvere s dlžníkom ako fyzickou osobou - podnikateľom označeného IČO-m, teda zmluva bola uzavretá medzi dvomi podnikateľskými subjektmi. Žalovaný je povinný preukázať, na aký účel boli peňažné prostriedky poskytnuté, nenesie však, povinnosť preukazovať či naozaj klient použije prostriedky na daný účel. Uviedol, že žalovaný s odbornou starostlivosťou s prihliadnutím na dobu, výšku úveru, príjem spotrebiteľa a účel poskytnutého úveru uzatvoril zmluvu o úvere a oboznámil žalobcu s jednotlivými ustanoveniami. V čase uzavretia zmluvy neexistoval a nebol účinným žiaden všeobecne záväzný právny predpis, podľa ktorého by bola stanovená maximálne prípustná výška úrokov za poskytnutie peňažných prostriedkov. Žalovaný predložil listinné dôkazy, ktoré nasvedčujú účelu. Žalobkyňa nepredložila ani jeden dôkaz o tom, že by bol úver vzatý za spotrebným účelom, aj na napriek tomu, súd sa priklonil na stranu žalobkyne a to bez toho, aby odkázal na akýkoľvek dôkaz, ktorý by svedčil jej tvrdeniam. Vo vzťahu k administratívnemu poplatku uviedol, že je zrejme, že slovenské právo a slovenský zákonodarca poplatok za spracovanie zmluvy nie len pripúšťa, ale aj výslovne uvádza. Poplatok nie je neprimerane vysoký vzhľadom na skutočnosť, že žalovaný je nebankovým subjektom, ktorého riziko podnikania, ako aj podnikateľské náklady sú rozdielne - vyššie oproti bankám. Čo sa týka príslušného poplatku, tento v 1/3 predstavuje úrok a v 2/3 náklady na vypracovanie a uzatvorenie zmluvy o úvere spolu s administratívou s tým spojenou. Pokiaľ ide o výšku príslušného poplatku, tento je v zmluve o úvere dostatočne jasne uvedený, výrazne napísaný, je uvedený hneď pri sume poskytnutého úveru, čím dlžníčka musela vedieť posúdiť hodnotu protiplnenia a mala okamžite pri podpisovaní zmluvy o úvere vedomosť, aká je cena úveru. Predmetný poplatok nie je podľa názoru žalovaného v rozpore zo zásadami poctivého obchodného styku a poukázal na § 502 Obchodného zákonníka. Príslušný poplatok nevylučuje nárokovateľnosť splnenia tohto záväzku. Dojednanie takejto platby ako záväzku nad rámec podstatných náležitosti zmluvy o úvere zákonu neodporuje. Na záver dodal, že razantne odmieta, že by z jeho strany došlo k bezdôvodnému obohateniu, nakoľko nie je splnený žiaden zákonom stanovený predpoklad, ktorý pre vznik bezdôvodného obohatenia obligatórne požaduje. Na základe uvedeného odvolateľ navrhol napadnutý rozsudok zmeniť, žalobu zamietnuť, alebo rozsudok zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

6. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 34 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok ďalej len ,,C.s.p.“) vzhľadom na včas podané odvolanie (§ 362 ods. 1 C.s.p.) preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 378, § 379 a § 380 C.s.p., vec prejednal bez nariadenia pojednávania (§ 385 C.s.p. a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné.

7. Žalovaný v podanom odvolaní namieta nesprávne právne posúdenie zo strany súdu prvej inštancie a dospenie k nesprávnym skutkovým záverom na základe vykonaných dôkazov.

8. Žalovaný odmieta právne posúdenie zmluvy o úvere zo dňa 17.05.2013 ako spotrebiteľskej zmluvy aj z dôvodu, že žalobkyňa vstúpila do právneho vzťahu so žalovaným ako podnikateľský subjekt na základe vyhlásenia, že poskytnuté peňažné prostriedky použije na výkon podnikania, a teda nie na svoju súkromnú potrebu.

9. Základnú charakteristiku spotrebiteľských zmlúv upravuje Občiansky zákonník v ustanovení § 52. Podľa tohto ustanovenia spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom. Ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ použijú sa vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné dojednania, alebo dohody, ktorých obsahom alebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenia sú neplatné. Dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Spotrebiteľ je fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti.

10. V predmetnej veci je nesporné, že strany sporu dňa 17.05.2013 uzatvorili zmluvu o úvere č. 802001847, na základe ktorej žalovaný ako nebankový subjekt poskytol žalobkyni úver vo výške 400 eur, za poplatok - odplatu 208 Eur, ktorú v zmysle bodu 10. Všeobecných podmienok poskytnutia úveru v 1/3 tvorí úrok a v 2/3 administratívny poplatok, a ktorý sa žalobkyňa zaviazala uhradiť 4 mesačnými splátkami po 152 eur počnúc dňom 26.06.2013 Celkovo sa zaviazala zaplatiť žalovanému 608 Eur.

11. Odvolací súd súhlasí so záverom súdu prvej inštancie, že vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že žalobkyňa pri uzatváraní zmluvy bola v pozícií fyzickej osoby, ktorá potrebovala finančné prostriedky na osobné účely a nie na výkon povolania alebo podnikania. Zo samotnej zmluvy, teda údajov v nej sa nachádzajúcich okrem identifikačného čísla žalobkyne ako živnostníka nevyplýva, že by úver mal byť poskytnutý na výkon jej podnikania - živnosti. V zmluve je iba predtlačený údaj, že dlžník prehlasuje, že finančné prostriedky sú poskytnuté na výkon podnikania. Uvedené prehlásenie je súčasťou predtlače formulárovej zmluvy. Navyše je žalobkyňa označená v zmluve o úvere v kolónke bez označenia aj ako fyzická osoba (menom, priezviskom, bydliskom, rodným číslom, číslom občianskeho preukazu). V tejto súvislosti odvolací súd uvádza, že v prípade pochybnosti, či ide o spotrebiteľskú zmluvu má dôkazné bremeno na preukázanie nespotrebiteľského charakteru zmluvy dodávateľ, teda veriteľ. Existujúce pochybnosti je potrebné odstrániť spôsobom známym pre dôkazné konanie, čo znamená, že aj nespotrebiteľský charakter zmluvy musí byť preukázaný bezpečne a spôsobom nevzbudzujúcim odôvodnené pochybnosti. Bezpečným preukázaním nemôže byť len označenie dlžníka jeho identifikačným číslom a formulárovým prehlásením - predtlačou, že prostriedky použije na účel podnikania. Tu chýba odpoveď na otázku aký konkrétny súvis s údajnou podnikateľskou činnosťou dlžníka uzavretie príslušnej zmluvy má.

12. Z vyznačenia účelu na ,,podnikanie“ by sa mohlo zdať, že by nemali byť žiadne pochybnosti o účele úveru. Z viacerých spisov týkajúcich sa žalovaného, vyznievajú pochybnosti nad takto vyznačeným účelom úveru, a to v súvislosti s tvrdeniami dlžníkov, že obchodní zástupcovia sa dopustili nekalej obchodnej praktiky a svojvoľne vyznačili spotrebiteľom ako účel úveru na ,,podnikanie“, a to bez ďalšieho len z dôvodu, že spotrebiteľ bol držiteľom živnostenského listu. Pochybnosti umocňuje aj predbežné opatrenie Okresného súdu Prešov z 11.03.2011 č. k. 17C 45/2011-35, v spojení s uznesením Krajského súdu v Prešove z 26.05.2011 č. k. 6Co 84/2011 o uložení povinnosti spoločnosti POHOTOVOSŤ, s.r.o., aby sa uvedenej nekalej obchodnej praktiky zdržala. Skutočnosť, že žalobca bol v čase uzavretia zmluvy držiteľom živnostenského listu, a priori nevylučuje možnosť uzavrieť zmluvu v postavení spotrebiteľa, vziať si úver na účel nesúvisiaci s jeho podnikaním (porovn. nález Ústavného súdu ČR I. ÚS 1930/11).

Preto s poukazom na interpretačné ust. § 54 Občianskeho zákonníka správne súd prvej inštancie v pochybnostiach o obsahu zmluvy potom čo vypočul žalobkyňu použil výklad priaznivejší pre spotrebiteľa, pričom odvolací súd znova poukazuje na skutočnosť, že dôkazné bremeno na preukázanie toho, že úver bol poskytnutý na výkon podnikania je na veriteľovi. Preto odvolací súd v zhode s názorom súdu prvej inštancie zastáva názor, že zmluva o úvere je spotrebiteľskou zmluvou v zmysle § 52 ods.1 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého je irelevantná právna forma zmluvy.

13. Pokiaľ súd prvej inštancie konštatoval, že v zmluve o úvere nie je uvedený údaj o úroku, ročnej percentuálnej miere nákladov, o priemernej ročnej percentuálnej miere nákladov, čo boli v čase uzatvárania tejto zmluvy povinné údaje vyžadované zákonom o spotrebiteľských úveroch, bol jeho úsudok správny. Následkom absencie týchto údajov je bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru. Napokon v tomto smere odvolacie námietky žalobcu nesmerovali.

14. Platí, že členské štáty zabezpečia, aby nekalé podmienky použité v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľom zo strany predajcu alebo dodávateľa podľa ich vnútroštátneho práva, neboli záväzné pre spotrebiteľa a aby zmluva bola podľa týchto podmienok naďalej záväzná pre strany, ak je jej ďalšia existencia možná bez nekalých podmienok (článok 6 bod 1 Smernice Rady 93/13/EHS z 05.04.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách).

15. Spotrebiteľ má právo, aby jeho právne postavenie nebolo spochybňované existenciou neprijateľnej zmluvnej podmienky a v tomto slova zmysle nie je rozhodné, či dochádza aj k uplatneniu práv na plnenie vyplývajúcich z takejto neprijateľnej podmienky (posudzuje sa, či zmluvná podmienka je z objektívneho hľadiska spôsobilá negatívne zasiahnuť do práv spotrebiteľa), ako ani to, kedy sa spotrebiteľ domáha určenia zmluvnej podmienky za neprijateľnú.

16. V zmysle zmluvy sa žalobkyňa zaviazala zaplatiť poplatok v celkovej výške 208 Eur. Predmetný poplatok je v zmysle bodu 10 Všeobecných podmienkach poskytnutia úveru tvorený z 1/3 úrokom a z 2/3 administratívnym poplatkom. Odvolací súd konštatuje, že je za hranicou rozumného úsudku, aby administratívny poplatok vo výške 138,67 eura, teda dosahujúci 35 % sumy poskytnutého úveru (400 Eur) sledoval reálne výdavky spojené s poskytnutím úveru. Za stavu, kedy bol spotrebiteľ v zmysle zmluvy povinný zaplatiť veriteľovi okrem úroku aj administratívny poplatok vo 138,67 Eur, je dôvodné dospieť k záveru, že tento administratívny poplatok v skutočnosti predstavuje odplatu za poskytnutie úveru, a teda jeho podstata a účel je rovnaký ako je to pri úroku.

17. Odvolací súd zdôrazňuje tú skutočnosť, že odplata, úroky za poskytovanie peňažných prostriedkov podliehajú súdnej kontrole vo svetle princípu dobrých mravov. Doterajšia judikatúra súdov nespochybnila, že neprimerané úroky sú v rozpore s pravidlami správania sa, ktoré sú v spoločnosti v prevažnej miere uznávané a predstavujú základný hodnotový poriadok. Cena plnenia tak teda nie je vyňatá zo súdnej kontroly, pokiaľ ide o rozsah jej primeranosti a ani kontroly podľa generálnej klauzuly (§ 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Neprimeranou a preto odporujúcou dobrým mravom je taká výška úrokov, ktorá podstatne presahuje úrokovú mieru v dobe dojednania obvyklú určenú najmä s prihliadnutím k najvyšším úrokových sadzbám uplatňovaným bankami pri poskytovaní úverov alebo pôžičiek. Pri nebankových subjektoch, ktoré sú taktiež súčasťou finančného trhu sa vzhľadom na vyššiu mieru rizika vo všeobecnosti dajú akceptovať vyššie úroky, rozhodne nie však viac ako o 100 % oproti priemeru bánk. Výška zmluvných úrokov, pokiaľ tieto úroky prevýšia priemer úrokov na trhu pri porovnateľnom úvere o viac ako 100 % je neprijateľná a odporuje dobrým mravom. V predmetnom prípade odplata za úver predstavuje v skutočnosti 52 % ročne, čo viac ako 5 násobne prevyšuje obvyklú mieru úrokových sadzieb za porovnateľné úvery v čase uzavretia zmluvy o úvere (maj 2013, 9,32% p. a.). Táto okolnosť spôsobuje značnú nerovnováhu v postavení účastníkov v neprospech spotrebiteľa v zmysle § 53 ods. 1, 5 Občianskeho zákonníka a za týchto okolností je potrebné hodnotiť dohodu o výške odplaty ako neprijateľnú a absolútne neplatnú.

18. Odvolací súd poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1M Cdo 1/2009 zo dňa 31.07.2009, podľa ktorého: „Hoci maximálna výška úrokov (ako odplaty za užívanie požičanej finančnej čiastky) pri peňažných pôžičkách ani pri úveroch nie je žiadnym právnym predpisom limitovaná a je ponechaná výlučne na dohodu zmluvných strán, nie je neobmedzená. Dohoda o výške úrokov totiž musí byť v súlade s ustanovením § 39 Občianskeho zákonníka, teda nesmie sa priečiť dobrým mravom.

Právny úkon postihnutý takouto vadou je absolútne neplatný. O takýto stav pôjde spravidla vtedy, ak dohodnuté úroky presiahnu mieru úrokov poskytovanú peňažnými ústavmi v čase uzavretia zmluvy.“

19. Žiadny všeobecne záväzný predpis nijako neobmedzil súdy, aby korigovali neprimerane vysoké úroky, ktoré sú síce zložkou pre výpočet RPMN, no nie sú vyňaté z posudzovania dodržania imperatívu dobrých mravov zo strany súdu. Sadzba odplaty 52 % ročne je úplne drastická a nemá žiadne opodstatnenie v demokratickej spoločnosti. Súdy sa značne kriticky vyjadrili už aj k nižším úrokovým sadzbám (5Cdo 26/2011 (48%), 1MCdo 1/09 (60%), Krajský súd v Prešove vo veci 3Co 67/2008 (25%). Nemecký BGH v rozsudku z 13. 3. 1990 AZ XI ZR 252/89 vyhlásil úver s rozdielom o 12% percentuálnych bodov oproti priemeru na trhu pre obdobný úver za nemravný a žalobu zamietol pre rozpor plnenia s dobrými mravmi (civilnoprávna úžera). Švajčiarsky spolkový súd znížil v roku 1967 rozhodnutím z 1. 4. 1967 úrokovú sadzbu v prípadoch úverov pre spotrebiteľov z 26% na 18% a sadzbu 26% vyhlásil za odporujúcu dobrým mravom.

20. Dojednanie o administratívnom poplatku je vágnym ustanovením, ktoré vôbec nešpecifikuje, o aké konkrétne administratívne činnosti a takto neúmerne vysoký poplatok bez bližšej špecifikácie jeho výšky a účelnosti je v rozpore s dobrými mravmi (§ 3 Občianskeho zákonníka). Žalobkyňa ako spotrebiteľka nebola s jeho podstatou oboznámená, poplatok nie je náležite špecifikovaný a viaže sa na bližšie neurčené náklady na vypracovanie a uzavretie zmluvy spolu so všetkou administratívou s tým spojenou. Podstatou administratívneho poplatku je pridanie bližšie nešpecifikovaných a spotrebiteľovi nevysvetlených nákladov, ktoré nie sú preukázané. Poplatok vo výške presahujúcej polovicu sumy poskytnutého úveru nemôže ani pri najlepšej vôli predstavovať výdavky spojené s administratívnou činnosťou.

21. Občiansky zákonník obsahuje demonštratívny výpočet neprijateľných zmluvných podmienok. To znamená, že súdu nebráni žiadna prekážka, aby vyvodil dôsledky zo zmluvného dojednania v štandardnej formulárovej zmluve, ak spôsobuje hrubú nerovnováhu v právach a povinnostiach medzi dodávateľom a spotrebiteľom v neprospech spotrebiteľa podľa § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka.

22. Pokiaľ odvolateľ poukazuje na to, že cena plnenia nemôže byť neprijateľnou zmluvnou podmienkou, odvolací súd poukazuje na rozsudok Súdneho dvora Európskej únie vo veci Aziz C-415/11: „na účely určenia, či dôjde k nerovnováhe „napriek požiadavke dôvery [dobrej viery -neoficiálny preklad]“, treba preveriť, či predajca alebo dodávateľ, ktorí zaobchádza so spotrebiteľom čestne a rovnocenne, mohol rozumne očakávať, že by tento spotrebiteľ súhlasil s dotknutou podmienkou po individuálnom dojednaní. Článok 3 ods. 3 smernice sa má vykladať v tom zmysle, že príloha, na ktorú odkazuje toto ustanovenie, obsahuje len orientačný a nevyčerpávajúci zoznam podmienok, ktoré možno považovať za nekalé.“ Rovnako tak rozsudok Súdneho dvora Európskeho súdu vo veci Caja de Ahorros C-484/08 cit: „Článok 4 ods. 2 a článok 8 smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách sa musia vykladať v tom zmysle, že nebránia takej vnútroštátnej právnej úprave, akou je právna úprava dotknutá vo veci samej, ktorá umožňuje súdne preskúmanie nekalej povahy zmluvných podmienok týkajúcich sa definície hlavného predmetu zmluvy alebo primeranosti medzi cenou a odmenou na jednej strane a službami či tovarmi poskytnutými v protihodnote na strane druhej, aj keď sú tieto podmienky formulované jasne a zrozumiteľne“. S poukazom na uvedené nie je ani v tomto smere odvolacia námietka dôvodná.

23. Zmluvná podmienka v zmluve o úvere zo dňa 17.05.2013 obsiahnutá v bode 10 Všeobecných podmienok poskytnutia úveru nepochybne spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach medzi dodávateľom a spotrebiteľom v neprospech spotrebiteľa, oprávňuje dodávateľa na neprimerane vysoké plnenie, a preto je v zmysle generálnej klauzuly uvedenej v § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka a v súvislosti s porušením princípu dobrých mravov neprijateľná a s poukazom na ust. § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka neplatná.

24. Odvolací súd naviac poukazuje na to, že neprijateľnosť takejto zmluvnej podmienky už bola judikovaná rozsudkom Okresného súdu Prešov sp. zn. 11C 42/2012 zo dňa 13.9.2013 v spojení s rozsudkom Krajského súdu Prešov sp. zn. 5Co 219/2013 zo dňa 21.8.2014, ako aj rozsudkom Okresného súdu Prešov, sp. zn. 17C 212/2014 zo dňa 15.12.2014 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 15Co 118/2015 zo dňa 22.7.2015, v dôsledku čoho je žalovaný podľa § 53a

ods. 1 Občianskeho zákonníka povinný zdržať sa používania takejto podmienky v zmluvách so všetkými spotrebiteľmi.

25. Za týchto okolností súd prvej inštancie rozhodol vecne správne a svoje rozhodnutie aj náležite odôvodnil, nemožno súhlasiť s tým, že by jeho rozsudok bol nepreskúmateľný pre nedostatok dôvodov, a preto postupom v zmysle § 387 ods. 1 a 2 C.s.p. odvolací súd rozsudok ako vecne správny potvrdil.

26. O trovách odvolacieho konania rozhodol v súlade s ustanovením § 396 ods. 1 C.s.p. v spojení s ustanovením § 255 ods. 1 C.s.p. Dôvodom takéhoto rozhodnutia o trovách bola skutočnosť, že úspešnej žalobkyni v súvislosti s odvolacím konaním žiadne trovy nevznikli a žalovaný nebol v odvolacom konaní úspešný.

27. Rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je odvolanie prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 C.s.p.).

Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 C.s.p., v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).