Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

1Co/67/2017

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Adriany Murínovej a členov JUDr. Ladislava Cakociho a JUDr. Petra Tutka v spore žalobcu TRANSKONTAKT spol. s r.o., so sídlom v Bratislave, Detvianska č. 6, IČO: 17309182, zastúpeného: JUDr. Alenou Bábikovou, advokátkou so sídlom v Bratislave, Michalská č. 2, proti žalovanej Slovenskej republike, za ktorú koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky so sídlom v Bratislave, Župné námestie č. 13, IČO: 00166073, o náhradu škody vo výške 1.609.905,- eur, o odvolaní žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Košice II zo dňa 11. júla 2014 č.k. 36C/48/2011-170 takto

rozhodol:

P o t v r d z u j e rozsudok.

Stranám sporu náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

odôvodnenie:

1. Okresný súd Košice II (ďalej len „súd prvej inštancie“ alebo „súd“) napadnutým rozsudkom uložil žalovanej povinnosť v lehote troch mesiacov odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozsudku žalobcovi zaplatiť 1.609.905,- eur a trovy konania vo výške 23.297,99 eura právnej zástupkyni žalobcu JUDr. Alene Bábikovej, advokátke.

2. Vyhovel tak v celom rozsahu žalobe žalobcu, ktorou sa voči žalovanej domáhal náhrady škody titulom zodpovednosti za nesprávny úradný postup notára JUDr. Stanislava Furdu (ďalej len „notár“) v konaní vo veci notárskej úschovy, ktorý v rozpore s dohodou o notárskej úschove, na základe ktorej žalobca dňa X.X.XXXX do notárskej úschovy notára zložil sumu 1.726.083,70 eura za účelom preukázania solventnosti organizátorov tzv. DEAF olympiády na Slovensku v roku 2011, zloženú sumu nepoukázal na účet žalobcu spolu s pripísaným úrokom do dňa XX.X.XXXX, zloženú sumu 1.609.905,- eur notár žalobcovi doposiaľ nevydal, lebo ju previedol na rôzne účty v peňažných ústavoch a uskutočnil výbery v hotovosti, za čo bol notár trestne stíhaný a právoplatne odsúdený.

3. V odôvodnení súd poukázal i na obranu žalovanej, ktorá namietala absenciu príčinnej súvislosti medzi konaním notára a vznikom škody na strane žalobcu argumentujúc, že škodu žalobcovi spôsobil a podľa § 438 Občianskeho zákonníka spoluzodpovedá za jej vznik aj organizátor tzv. DEAF olympiády D. S., ktorý bol podľa zistení v trestnom konaní hlavným iniciátorom podvodu, bez ktorého by nikdy nedošlo k nesprávnemu úradnému postupu notára a k nesprávnemu vyplateniu zložených peňazí, ako i že žalobca si môže uplatniť svoj nárok na náhradu škody priamo od notára, a preto žalobca by sa mohol bezdôvodne obohatiť, pokiaľ by mu bolo priznané právo na náhradu škody v tomto spore.

4. Pri rozhodovaní vychádzal súd prvej inštancie zo zistenia, že dňa X.X.XXXX na Notárskom úrade notára JUDr. Stanislava Furdu tento notár prevzal od žalobcu do notárskej úschovy sumu 1.726.083,70

eur (52.000.000,- Sk) za účelom preukázania solventnosti D. S. a žalobcu (zložiteľa) k realizácii projektu tzv. DEAF olympiády v roku 2011 v Slovenskej republike s tým, že notár mal povinnosť všetky zložené finančné prostriedky spolu s pripísanými úrokmi vrátiť na účet zložiteľa dňa XX.X.XXXX, pričom D. S. so zloženými prostriedkami nemal právo žiadnym spôsobom nakladať. Vychádzal tiež zo zistenia, že notár vydal žalobcovi z peňazí zložených do úschovy iba čiastku 2.000.000,- Sk (dňa XX.X.XXXX) a sumu 1.500.000,- Sk (dňa XX.X.XXXX) a zostatok zloženej peňažnej sumy 1.609.905,- eur (48.500.000,- Sk) doposiaľ žalobcovi nevydal, lebo v tejto časti zloženú peňažnú sumu notár previedol na rôzne účty v peňažných ústavoch a uskutočnil výbery v hotovosti. Ďalej súd zistil, že trestné stíhanie notára bolo ukončené právoplatným rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 30.11.2012 sp. zn. 5To/29/2013, podľa ktorého notár spôsobil žalobcovi značnú škodu vo výške 1.609.905,- eur tým, že na požiadanie D. S., len na základe kópie o zmene podmienok úschovy uvedenej v Notárskej zápisnici zo dňa X.X.XXXX, v rozpore so zákonnými povinnosťami notára v zmysle § 2 ods. 2 a § 36 ods. 1 Notárskeho poriadku, v tejto časti zloženú peňažnú sumu notár previedol na rôzne účty a uskutočnil výbery v hotovosti ku škode žalobcu, čím spáchal prečin porušovania povinnosti pri správe cudzieho majetku podľa § 238 Trestného zákona. Napokon súd zistil, že listom zo dňa 25.3.2011 požiadal žalobca o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody žalovanú, ktorá listom zo dňa 4.10.2011 sp. zn. 18121/2011/151 žalobcovi oznámila, že jeho žiadosti nevyhovuje, pretože nie sú splnené základné predpoklady zodpovednosti štátu za spôsobenú škodu v zmysle zák. č. 514/2003 Z.z..

4. Po právnom posúdení veci podľa § 3 ods. 1, § 4 ods. 1 písm. a) bod 2, § 9 ods. 1, § 17 ods. 1, § 25 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, § 2 ods. 2, § 3 ods. 1, § 4, § 36 ods. 1, prvá veta, § 40 ods. 1 zák. č. 323/1992 Zb. o notároch a notárskej činnosti (Notársky poriadok) v znení neskorších predpisov, § 420 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka dospel súd prvej inštancie k záveru, že notár nesprávnym úradným postupom pri výkone verejnej moci, v konaní vo veci označenej notárskej úschovy, porušil svoje povinnosti stanovené § 2 ods. 2 a § 36 ods. 1 prvá veta Notárskeho poriadku tým, že na požiadanie D.S. S., len na základe kópie o zmene podmienok úschovy uvedenej v Notárskej zápisnici zo dňa X.X.XXXX, zloženú peňažnú sumu v čiastke 1.609.905,- eur previedol na rôzne účty a uskutočnil výbery v hotovosti, čím spôsobil žalobcovi škodu vo výške 1.609.905,- eur, zodpovedajúcu sume, ktorú mal notár zo svojej notárskej úschovy vydať žalobcovi, ale túto neuschoval a žalobcovi nevydal. Vychádzajúc z úsudku, že notár zodpovedá za škodu podľa § 40 ods. 1 Notárskeho poriadku iba v prípade, ak inak neustanovuje zák. č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, súd uzavrel, že v danom prípade za škodu vzniknutú žalobcovi nesprávnym úradným postupom notára zodpovedá štát, pričom ide o zodpovednosť objektívnu. Ako nedôvodnú potom vyhodnotil obranu žalovanej založenú na námietke spoluzodpovednosti notára a D.I. S., ako i na tvrdení, že žalobca svoj nárok na náhradu škody neuplatnil v trestnom konaní a že spoluzavinil vznik škody poukazom na § 415 Občianskeho zákonníka. V tejto súvislosti súd dôvodil, že žalovaná v spore nijako nepreukázala, že by pred zložením peňazí do úschovy žalobca mal vedomosť o „podozrivých podnikateľských aktivitách“ D. S. a usúdil, že je ťažko možné uvažovať o tom, že by žalobca mohol mať obavy, že orgán verejnej moci poruší svoje zákonné povinnosti v konaní o notárskej úschove jeho peňazí.

5. Určenie trojmesačnej lehoty na uskutočnenie plnenia uloženého týmto rozsudkom odôvodnil aplikáciou § 160 Občianskeho súdneho poriadku účinného v čase rozhodovania súdu prvej inštancie (ďalej len „O.s.p.“) a požiadavkou žalovanej o určenie dlhšej lehoty na plnenie.

6. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 142 ods. 1 v spojení s § 146 ods. 2 druhá veta a § 149 ods. 1 O.s.p. tak, že procesne úspešnému žalobcovi priznal v plnom rozsahu náhradu trov jeho právneho zastúpenia, ktoré vyčíslil podľa § 10 ods. 1, § 14 ods. 1 a § 16 ods. 3, § 17 ods. 1, § 15 písm. a), § 18 ods. 3 vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb ako odmenu za 5 úkonov právnej služby v hodnote po 3.646,93 eur, náhradu za čas strávený cestou na pojednávania a späť (dňa 7.10.2011 a dňa 11.7.2014), cestovné výdavky a daň z pridanej hodnoty, t.j. 20 % z hodnoty odmeny za právne zastúpenie a tiež z vyššie uvedených náhrad, bez zarátania ceny uhradenej za pohonné látky, pričom nepriznal advokátovi žalobcu ním uplatnený nárok na odmenu za poskytnutie úkonu právnej služby spočívajúceho v prevzatí zastúpenia novým advokátom žalobcu dňa 26.6.2014, t.j. v priebehu súdneho konania, a k tomuto úkonu prislúchajúci režijný paušál, zvýšené o daň z pridanej hodnoty, pre jeho neúčelnosť.

7. Proti tomuto rozsudku podala včas odvolanie žalovaná z odvolacieho dôvodu podľa § 205 ods. 2 písm. a) O.s.p. v spojení s § 221 ods. 1 písm. f) a h) O.s.p. a § 205 ods. 2 písm. d) a f) O.s.p.. Navrhla zmeniť napadnutý rozsudok a žalobu zamietnuť, alternatívne zrušiť rozsudok a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. V odvolaní žalovaná predovšetkým označila napadnutý rozsudok za nedostatočne odôvodnený a nepresvedčivý, čo malo podľa žalovanej za následok, že jej bola odňatá možnosť konať pred súdom a porušené právo na spravodlivé súdne konanie. V tejto súvislosti žalovaná súdu vytkla, že jej námietkam venoval len minimálnu pozornosť a vôbec sa nevysporiadal s pre ňu priaznivou judikatúrou, na ktorú v rámci svojej obrany poukazovala, a to najmä jej odkazu na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Cdo 199/2005 a rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 25Cdo 145/2002 a ani jej tvrdeniu, že žalobca môže svoj nárok uplatňovať v konaní o náhradu škody podľa zák. č. 514/2003 Z.z. až potom, ako využije všetky zákonné prostriedky na vymoženie svojho práva, pretože konštatovať nevymožiteľnosť pohľadávky a ustáliť, že žalobcovi vznikla škoda by bolo možné až v prípade, že by súd právoplatným odsudzujúcim rozsudkom uložil obžalovaným zároveň trest prepadnutia majetku podľa § 58 ods. 1 zák. č. 300/2005 Z.z.. Namietla preto, že prvoinštančný súd nesprávne právne posúdil jej námietku, že podmienkou pre uplatnenie nároku na náhradu škody v zmysle zák. č. 514/2003 Z.z. je využitie všetkých zákonných prostriedkov na vymoženie nároku. Poukazom na rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave č.k. 14Co/385/2011-102 a na zásadu vigilantibus iura scripta sunt (právo patrí bdelým) zopakovala, že žalobca mal postupovať s náležitou odbornosťou a uplatniť si nárok na náhradu škody v trestnom konaní, ktorý podľa žalovanej má prednosť pred uplatnením nároku na náhradu škody v zmysle zák. č. 514/2003 Z.z., a až po právoplatnom skončení trestnej veci vymáhať si svoj nárok exekučne na podklade exekučného titulu, ktorým by bol právoplatný a vykonateľný trestný rozsudok s tým, že škoda vznikne až vtedy, ak sa nárok žalobcu stane nevymáhateľným, alebo ak by bola právoplatne zamietnutá žaloba žalobcu o vydanie bezdôvodného obohatenia alebo ak by bol notárovi uložený i trest prepadnutia majetku, k čomu však nedošlo. Ďalej súdu žalovaná vytkla, že vec nesprávne právne posúdil, keď mal za to, že je splnená podmienka príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom notára a vznikom škody na strane žalobcu, ako i že súd na vec neaplikoval § 438 ods. 2, § 415 a § 450 Občianskeho zákonníka a neskúmal, či vo veci nie sú dané dôvody hodné osobitného zreteľa. Poukazom na skutočnosť, že notár mal v zmysle rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 23.7.2013 sp. zn. 5To/29/2013 spáchať z nedbanlivosti prečin porušovania povinnosti pri správe cudzieho majetku podľa § 238 Trestného zákona, mala žalovaná za vylúčené, aby medzi nesprávnym úradným postupom notára a vznikom škody na strane žalobcu bola príčinná súvislosť, pretože škodu spôsobil obžalovaný Jaromír Ruda, ktorý trestnú činnosť vopred naplánoval, dohodol sa s poškodeným a zložené finančné prostriedky si prisvojil. Tvrdila takisto, že pre prvoinštančný súd mal byť výsledok dokazovania v trestnom konaní určujúci, musel z neho vychádzať a prihliadnuť i na účasť D. S. na vzniku škody a ak k tomu súd prvej inštancie neprihliadal a uložil jej nahradiť škodu, poskytol ochranu nepoctivému konaniu, pretože v prípade, ak žalobcovi súdom priznanú sumu uhradí žalovaná, žalobca ako poškodený si škodu od D. S. nebude nárokovať. Žalovaná polemizovala aj s úsudkom súdu, že nepreukázala pochybnosť podnikateľských aktivít D. S. tvrdiac, že z výroku rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 5To/29/2013 vyplýva, že po zložení finančnej čiastky do notárskej úschovy sa žalobca s D. S. dohodol, že ten bude môcť s peniazmi disponovať. Napokon žalovaná namietla nesprávnu aplikáciu § 142 ods. 1 O.s.p. súdom, ak priznal žalobcovi nárok na náhradu trov právneho zastúpenia aj za úkon - písomné podanie žalobcu zo dňa 27.10.2011, označené ako vyjadrenie k návrhu žalovaného na prerušenie konania. Toto podanie podľa žalovanej nemožno považovať za účelne vynaložený výdavok, nakoľko žalobca nesúhlasil s prerušením konania nedôvodne, keďže konanie bolo uznesením súdu zo dňa 22.11.2011 prerušené.

8. Žalobca sa k odvolaniu žalovanej nevyjadril.

9. Krajský súd v Košiciach rozsudkom zo dňa 23. septembra 2015 č.k. 4Co/396/2014 -195 rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil ako vecne správny. Najvyšší súd Slovenskej republiky zrušil rozsudok Krajského súdu v Košiciach z 23. septembra 2015 uznesením zo dňa 29.11.2016 č.k. 6Cdo 27/2016-252 a vec mu vrátil na ďalšie konanie z dôvodu jeho nedostatočného odôvodnenia s následkom porušenia práva na spravodlivý proces.

10. Po vrátení veci Krajský súd v Košiciach (§ 34 zák. č. 160/20015 Z.z. Civilný sporový poriadok, ďalej len „CSP“) prejednal opätovne odvolanie žalovanej ako podané včas oprávnenou osobou proti rozhodnutiu, proti ktorému odvolanie je prípustné bez nariadenia odvolacieho pojednávania v zmysle § 385 ods. 1 a contrario v rozsahu danom § 379 a § 380 CSP, v intenciách zrušujúceho uznesenia

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 29.11.2016 č.k. 6Cdo 27/2016-252 a z hľadísk žalovanou uplatnených odvolacích dôvodov a dospel k záveru, že odvolanie žalovanej je neopodstatnené.

11. Po preskúmaní obsahu spisu a dôvodov napadnutého rozsudku dospel odvolací súd k záveru, že napadnutému rozsudku súdu prvej inštancie nemožno vytknúť nedostatočné zistenie skutkového stavu, ani to, že by súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov sporových strán nevyplynuli, že by opomenul niektoré rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo že by v jeho hodnotení dôkazov bol logický rozpor, prípadne že by výsledok jeho hodnotenia dôkazov nezodpovedal tomu, čo malo zistené spôsobom vyplývajúcim z § 192, § 193, § 194 a § 205 (v čase rozhodovania súdu prvej inštancie § 133 až § 135 O.s.p.), alebo že by súd prvej inštancie na zistený skutkový stav aplikoval nesprávne zákonné ustanovenia, alebo že by použité zákonné ustanovenia nesprávne vyložil, ak vyhovel žalobe o náhradu škody z titulu zodpovednosti štátu za nesprávny úradný postup notára pri výkone notárskej činnosti, spočívajúci v porušení povinností stanovených ustanoveniami § 2 ods. 2 a § 36 ods. 1 prvá veta zák. č. 323/1992 Zb. o notároch a notárskej činnosti (Notársky poriadok) v znení neskorších predpisov tým, že notár na požiadanie D. S., len na základe kópie o zmene podmienok úschovy uvedenej v Notárskej zápisnici zo dňa X.X.XXXX, v rozpore so zákonnými povinnosťami notára, zloženú peňažnú sumu v časti 1.609.905,- eur previedol na rôzne účty a uskutočnil výbery v hotovosti. Odvolací súd je v zhode so súdom prvej inštancie v tom, že nevydaním predmetu úschovy (v zloženej čiastke 1.609.905,- eur) notárom žalobcovi v súlade s dohodou o notárskej úschove, len na základe kópie o zmene podmienok úschovy uvedenej v Notárskej zápisnici zo dňa X.X.XXXX, žalobcovi vznikla škoda v rozsahu uplatnenom žalobou tak, ako bola ustálená právoplatným rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 30.11.2012 sp. zn. 5To/29/2013, podľa ktorého notár spôsobil žalobcovi značnú škodu vo výške 1.609.905,- eur tým, že na požiadanie D. S., len na základe kópie o zmene podmienok úschovy uvedenej v Notárskej zápisnici zo dňa X.X.XXXX, v rozpore so zákonnými povinnosťami notára v zmysle § 2 ods. 2 a § 36 ods. 1 Notárskeho poriadku, v tejto časti zloženú peňažnú sumu notár previedol na rôzne účty a uskutočnil výbery v hotovosti ku škode žalobcu, čím spáchal prečin porušovania povinnosti pri správe cudzieho majetku podľa § 238 Trestného zákona, za ktorú zodpovedá žalovaná podľa § 3 ods. 1, § 4 ods. 1 písm. a) bod 2, § 9 ods. 1, § 17 ods. 1, § 25 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, v znení neskorších predpisov, ktorým bol súd prvej inštancie viazaný.

12. Žalovanej sa správnosť tohto záveru prvoinštančného súdu v odvolaní nepodarilo spochybniť. Argumentačné výhrady žalovanej voči právnemu názoru vyslovenému v napadnutom rozsudku súdu prvej inštancie odvolací súd nezdieľa.

13. V posudzovanej veci je z obsahu spisu i odôvodnenia rozsudku je zrejmé, že žalobcom tvrdená škoda mala vzniknúť porušením povinností notára stanovených v Notárskom poriadku v konaní vo veci notárskej úschovy, pričom za túto škodu nesie zodpovednosť štát (žalovaná).

14. Zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú orgánmi verejnej moci pri výkone verejnej moci upravuje zákon č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, v znení neskorších predpisov, ako zodpovednosť objektívnu (bez ohľadu na zavinenie), bez liberačných dôvodov.

15. Zákon č. 514/2003 Z.z. výkon verejnej moci definuje ako rozhodovanie a úradný postup orgánov verejnej moci o právach, právom chránených záujmoch a povinnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb (§ 2 písm. a/), pričom orgánom verejnej moci je: 1. štátny orgán, 2. orgán územnej samosprávy, verejnoprávna inštitúcia, orgán záujmovej samosprávy, fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorým zákon zveril výkon verejnej moci (§ 2 písm. b/).

16. Ak sú splnené podmienky zodpovednosti, zákon nedáva štátu možnosť zodpovednosti sa zbaviť (§ 3 ods. 2).

17. Notár je podľa § 2 ods. 1 zák. č. 323/1992 Zb. o notároch a notárskej činnosti (Notársky poriadok), v znení neskorších predpisov (ďalej len „Notársky poriadok“) štátom určenou osobou vykonávať notársku činnosť a ďalšiu činnosť podľa tohto zákona. Notári svojím postavením a svojou činnosťou dbajú o usporiadanie a istotu v právnych vzťahoch a o predchádzanie sporom (§ 2 ods. 2 Notárskeho poriadku).

18. Úprava zodpovednosti za škodu spôsobenú notárom v súvislosti s výkonom notárskej činnosti vychádza zo zodpovednosti bez ohľadu na zavinenie (z tzv. objektívnej zodpovednosti) tak, ako to správne konštatoval súd prvej inštancie v dôvodoch svojho rozsudku.

19. V oblasti zodpovednosti notára za škodu je pritom východiskovým ustanovením § 40 ods. 1 Notárskeho poriadku podľa ktorého, ak osobitný zákon neustanovuje inak, notár zodpovedá za škodu tomu, komu ju spôsobil on alebo jeho zamestnanec v súvislosti s činnosťou podľa tohto zákona.

20. Z citovaného ustanovenia plynie, že zodpovednosť notára za škodu vzniká len vtedy, ak osobitný zákon neustanovuje inak. Osobitným zákonom je v tomto prípade (v zmysle legislatívnej poznámky pod čiarou) zákon č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len zákon č. 514/2003 Z.z.). Vzťah Notárskeho poriadku a zák. č. 514/2003 Z.z. je tak v otázke zodpovednosti za škodu spôsobenú notárom vzťahom lex specialis a lex generalis.

21. Právna úprava teda vychádza zo zásady prednosti zodpovednosti štátu pred zodpovednosťou notára. V tomto smere reflektuje na ustálený záver doktríny i súdnej praxe, že v oblasti zodpovednosti štátu za spôsobenú škodu je treba hľadať omnoho väčšiu spätosť s ústavným právom, než je tomu v prípade iných druhov súkromnoprávnej regulácie, nakoľko uplatňovanie verejnej moci nemôže zo svojej podstaty podliehať súkromnoprávnym dojednaniam, ale naopak, je treba ju vykonávať striktne podľa požiadaviek zákona, resp. podzákonných noriem.

22. Zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú notárom pri výkone verejnej moci tak nastupuje namiesto osobnej zodpovednosti notára, má špecifický režim a riadi sa zákonom č. 514/2003 Z.z.. Osobná súkromnoprávna zodpovednosť notára za škodu v zmysle § 40 Notárskeho poriadku nastupuje až v prípade, ak nie je naplnené kritérium výkonu verejnej moci, s ktorým zákon č. 514/2003 Z.z. spája zodpovednosť štátu za škodu. Uvedené ale neznamená, že by notár v dôsledku svojho nesprávneho profesijného postupu nebol povinný nahradiť spôsobenú škodu. Ak totiž štát uhradí škodu, za ktorú zodpovedá v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z. a ktorá bola spôsobená notárom pri výkone verejnej moci, vznikne štátu právo na regresnú náhradu voči notárovi (§ 21 a nasl. zák. č. 514/2013 Z.z.) ako osobitný postihový nárok štátu, ktorý vzniká momentom uhradenia škody zo zodpovednosti notára za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci.

23. Pod výkonom verejnej moci Notársky poriadok rozumie výkon notárskej činnosti (§ 4 ods. 4 Notárskeho poriadku), ktorej obsah je výslovne definuje vo svojom ustanovení § 3 ods. 1 a 2.

24. Podľa § 3 ods. 1 písm. c) Notárskeho poriadku notárskou činnosťou sú konania vo veciach notárskych úschov (§ 65 až 73).

25. Vychádzajúc z dikcie § 4 ods. 4 Notárskeho poriadku, štát teda vždy zodpovedá za výkon notárskej činnosti. Výkonom notárskej činnosti je i konanie vo veci notárskej úschovy.

26. Pri výklade povinností, ktoré sú určitej osobe pri výkone verejnej moci uložené, resp. realizácii činností, ktoré na ňu boli štátom prevedené, je treba sledovať účel práva na náhradu škody a reflektovať skutočnosť, že ide o zodpovednosť objektívnu, t.j. zodpovednosť za výsledok, nie za zavinenie. Tieto povinnosti je potom treba vykladať extenzívne, lebo ide rovnako o otázku dôvery občanov v právo a inštitúcie verejnej moci. Uvedené platí i pre výkon notárskej činnosti, v danom prípade pre počínanie notára JUDr. Stanislava Furdu v konaní posudzovanej notárskej úschovy.

27. Správny je preto záver súdu prvej inštancie v tom, že ak tvrdenú škodu žalobcovi spôsobil notár JUDr. Stanislav Furda v konaní vo veci notárskej úschovy, škodu spôsobil pri výkone verejnej moci podľa § 3 ods. 1 Notárskeho poriadku, vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená notárom ako orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky (§ 4 ods. 1 písm. a/ bod 2 zák. č. 514/2003 Z.z.), t.j. žalovaná, ktorá sa svojej objektívnej zodpovednosti sa žalovaná nemôže zbaviť v prípade, ak sú splnené tri podmienky: 1. nesprávny úradný postup notára, 2. vznik škody a 3. príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom notára a vznikom škody.

28. Po preskúmaní obsahu spisu a odôvodnenia napadnutého rozsudku dospel odvolací súd k záveru, že splnenie základných predpokladov vzniku zodpovednosti žalovanej za škodu spôsobenú notárom pri výkone verejnej moci súd prvej inštancie správne odvodzoval zo záverov právoplatného rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici z 23. júla 2013, sp. zn. 5To/29/2013, z ktorého vyplýva, že:

- rozsudkom Okresného súdu Banská Bystrica z 30.11.2012, sp. zn. 4T/54/2009 boli obvinení JUDr. Stanislav Furda a D. S. uznaní za vinných z obzvlášť závažného zločinu sprenevery podľa § 213 ods. 1, ods. 4 písm. a) Trestného zákona, obvinený D. S. formou účastníctva podľa § 21 ods. 1 písm. b) Trestného zákona na tom skutkovom základe, že dňa X. I. XXXX R. P. F. V. K. Č.. A. v sídle notárskeho úradu po vzájomnej dohode s D. S., v úmysle prisvojiť si finančné prostriedky, prijal JUDr. Stanislav Furda na bankový účet č. XXXXXXXXXX/XXXX do notárskej úschovy sumu 52.000.000,- Sk (1.726.083,78 eur), ktorá bola prevedená z účtu č. XXXXXXXXX/XXXX zložiteľa spoločnosti TRANSKONTAKT s.r.o. Bratislava, Detvianska č. 6, ktorá mala byť dňa XX. I. XXXX aj s pripísaným úrokom poukázaná na účet zložiteľa, o čom bola spísaná dňa X. I. XXXX zápisnica o notárskej úschove pod č. N75/2008, U8/2008, pričom JUDr. Stanislav Furda z účtu notárskej úschovy č. XXXXXXXXXX/XXXX, ako jediný disponent s účtom v období od X. I. XXXX C. XX. I. XXXX z uschovanej sumy na ústny pokyn D. S., bez písomného vyhlásenia zložiteľa o vzdaní sa dispozičného práva s nakladaním so zloženými finančnými prostriedkami do notárskej úschovy, previedol na rôzne účty a uskutočnil výbery v hotovosti spolu vo výške 48.500.000,- Sk (1.609.905,06 eur), na účet zložiteľa notár JUDr. Stanislav Furda previedol v dňoch XX. I. XXXX I. XX. I. XXXX čiastky spolu vo výške 3.500.000,- Sk (161.178,71 eur), pričom ďalšie finančné prostriedky z uschovanej sumy v zmluvnom termíne, ani následne zložiteľovi nepoukázal, čím si JUDr. Stanislav Furda po navedení D. S. prisvojil finančné prostriedky, čím takto na majetku spoločnosti Transkontakt s.r.o. spôsobil škodu veľkého rozsahu vo výške 48.500.000.- Sk (1.609.905,06 eur). Za to bol obvinenému JUDr. Stanislavovi Furdovi a obvinenému D. S. uložený trest,

- na podklade odvolania oboch obvinených Krajský súd v Banskej Bystrici rozsudkom z 23. júla 2013, sp. zn. 5 To 29/2013 podľa § 321 ods. 1 písm. b), písm. d) Trestného poriadku zrušil rozsudok Okresného súdu Banská Bystrica z 30.11.2012, sp. zn. 4T/54/2009 v celom rozsahu a podľa § 322 ods. 3 Trestného poriadku obvineného D. S. uznal za vinného z obzvlášť závažného zločinu podvodu podľa § 221 ods. 1, ods. 4 písm. a) Trestného zákona na tom skutkovom základe, že v úmysle prisvojiť si finančné prostriedky po tom, ako obžalovaný notár JUDr. Stanislav Furda prijal 4. apríla 2008 na bankový účet č. XXXXXXXXXX/XXXX do notárskej úschovy sumu 52.000.000,- Sk (1.726.083,78 eur), ktorá bola prevedená z účtu č. XXXXXXXXX/XXXX zložiteľa spoločnosti Transkontakt s.r.o. a mala byť XX. I. XXXX aj s pripísaným úrokom poukázaná späť na účet zložiteľa, a to na základe notárskej zápisnice č. N75/2008, U8/2008 spísanej X. I. XXXX a na základe dohody o zmene podmienok uvedenej notárskej úschovy uzavretej X. I. XXXX medzi zložiteľom a ním, ktorou mal právo so sumou 52.000.000,- Sk nakladať pre potreby deaflympiády a vrátiť ju na účet spoločnosti Transkontakt s.r.o. do 31. decembra 2008, toto nevykonal, okrem sumy 3.500.000,- Sk, ktorú poukázal na účet zložiteľa XX. I. XXXX I. XX. I. XXXX, pričom ostatné finančné prostriedky nevrátil, prisvojil si ich, čím spoločnosti Transkontakt s.r.o. spôsobil škodu vo výške 48.500.000,- Sk (1.609.905,06 eur). Za to mu podľa § 221 ods. 4 Trestného zákona trestný súd uložil trest odňatia slobody vo výmere 13 (trinásť) rokov, podľa § 48 ods. 4 Trestného zákona, obvineného na výkon uloženého trestu zaradil do ústavu so stredným stupňom stráženia a podľa § 76 ods. 1 Trestného zákona obvinenému uložil aj ochranný dohľad na dobu 2 (dvoch) rokov s podmienkami uvedenými v § 77 ods. l Trestného zákona.

- obvineného JUDr. Stanislava Furdu Krajský súd v Banskej Bystrici rozsudkom z 23. júla 2013, sp. zn. 5To 29/2013 uznal za vinného z prečinu porušovania povinnosti pri správe cudzieho majetku podľa § 238 Trestného zákona na tom skutkovom základe, že po tom, ako notár prijal X. I. XXXX na bankový účet č. XXXXXXXXXX/XXXX do notárskej úschovy sumu 52.000.000,- Sk (1.726.083,78 eur), ktorá bola prevedená z účtu č. XXXXXXXXX/XXXX zložiteľa spoločnosti Transkontakt s.r.o., ktorá mala byť XX. I. XXXX aj s pripísaným úrokom poukázaná na účet zložiteľa, a to na základe zápisnice o notárskej úschove zo X. I. XXXX č. N75/2008, U8/2008, len na základe kópie dohody o zmene podmienok uvedenej notárskej úschovy uzavretej X. I. XXXX a v rozpore so zákonnými povinnosťami notára, na požiadanie obžalovaného D. S. previedol na rôzne účty a uskutočnil výbery v hotovosti ku škode spoločnosti Transkontakt s.r.o. Bratislava vo výške 48.500.000.- Sk (1.609.905,06 eur). Za to mu bol podľa § 238 Trestného zákona uložený trest odňatia slobody vo výmere 16 (šestnásť) mesiacov, podľa § 49 ods. 1 písm. a) Trestného zákona mu súd výkon trestu podmienečne odložil, podľa § 50 ods. l Trestného zákona mu určil skúšobnú dobu vo výmere 3 (troch) rokov, podľa § 61 ods. 1, ods. 2 Trestného

zákona súd obvinenému uložil aj trest zákazu činnosti - vykonávať notársku činnosť na dobu 3 (troch) rokov,

- rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici z 23. júla 2013 sp. zn. 5To 29/2013 nadobudol právoplatnosť dňa 23.7.2013 (č.l. 105 až súdneho spisu).

29. Žalovaná preto neopodstatnene vo svojom odvolaní súdu prvej inštancie vytkla, že súd nevychádzal z výsledkov dokazovania v trestnom konaní, ktorý mal byť pre súd určujúci a musel z neho vychádzať a nedôvodne namietla aj to, že súd prvej inštancie bol povinný prihliadnuť na účasť D. S. na vzniku škody.

30. Odvolací súd je na tomto mieste v zhode so žalovanou v jej odvolaní potiaľ, že podstatnou pre rozhodnutie v spore o náhradu škody z titulu zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú notárom JUDr. Stanislavom Furdom v konaní vo veci notárskej úschovy bolo posúdenie otázky, v akom rozsahu bol súd viazaný závermi vyššie citovaného rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici z 23. júla 2013 sp. zn. 5To/29/2013, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 23.7.2013, t.j. otázka aplikácie v čase rozhodovania súdu prvej inštancie účinného ustanovenia § 135 O.s.p., podľa ktorého je súd viazaný rozhodnutím príslušných orgánov o tom, že bol spáchaný trestný čin, priestupok alebo iný správny delikt postihnuteľný podľa osobitných predpisov, a kto ich spáchal.

31. V tejto súvislosti javí ako zásadná otázka v akom rozsahu sú závery označeného právoplatného odsudzujúceho trestného rozsudku záväzné pre súd rozhodujúci o nároku žalobcu na náhradu škody uplatneného voči štátu z titulu jeho zodpovednosti za nesprávny úradný postup notára JUDr. Stanislava Furdu. Práve vyriešenie tejto otázky má priamy dopad na rozsah dokazovania ohľadom existencie zákonných predpokladov vzniku zodpovednosti žalovanej za škodu (základu nároku) a jej výšky.

32. Civilný súd je v konaní o náhradu škody je viazaný výrokom právoplatného odsudzujúceho rozsudku, a to v zmysle ustanovenia § 135 O.s.p. (účinného v čase rozhodovania súdu prvej inštancie, od 1.7.2016 platí ustanovenie § 193 Civilného sporového poriadku v totožnom znení). Výrok odsudzujúceho rozsudku obsahuje právnu časť a skutkovú časť. Z výroku o vine treba vždy vychádzať ako z celku a brať do úvahy jeho právnu aj jeho skutkovú časť. Práve skutková časť výroku totiž rieši naplnenie znakov skutkovej podstaty trestného činu konkrétnym konaním páchateľa.

33. V prípade, že došlo k spáchaniu trestného činu (prečinu), ktorého kvalifikačným znakom je vznik škodlivého následku či kvalifikovaná škoda, súčasťou skutkovej časti výroku je aj ustálenie naplnenia predpokladov vzniku zodpovednosti za škodu, určenie kvalifikovanej škody a označenie poškodeného subjektu. Skutková časť výroku odsudzujúceho rozsudku v takomto prípade teda deklaruje nielen zavinené protiprávne konanie páchateľa - škodcu, ale aj vznik škody a existenciu príčinnej súvislosti medzi protiprávnym konaním a vzniknutou škodou, príp. aj (minimálnu) výšku spôsobenej škody.

34. Z uvedeného je nutné vyvodiť, že viazanosť civilného súdu výrokom odsudzujúceho rozsudku znamená, že sa prejavuje vo vzťahu k všetkým znakom skutkovej podstaty konkrétneho trestného činu (prečinu). Inými slovami, v civilnom konaní si konajúci súd nemôže urobiť úsudok o tom, či boli naplnené znaky skutkovej podstaty určitého trestného činu. Pokiaľ je súčasťou skutkovej podstaty aj vznik (existencia) škodlivého následku, je civilný súd viazaný nielen záverom trestného súdu o zavinenom protiprávnom konaní páchateľa, ale aj o vzniku škody a existencii príčinnej súvislosti medzi zavineným protiprávnym konaním páchateľa a spôsobenou škodou.

35. Odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že rozsahom viazanosti civilného súdu rozsudkom vydaným v trestnom konaní sa zaoberal Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojom náleze zo dňa 23.11.2011, sp. zn. I. ÚS 269/2011 pri rozhodovaní o sťažnosti sťažovateľa - poškodeného, ktorého žalobu na náhradu škody všeobecné civilné súdy zamietli z dôvodu, že nemali za preukázanú existenciu škody, resp. vznik škody na strane poškodeného, hoci vo výroku právoplatného odsudzujúceho rozsudku bolo jednoznačne ustálené, že žalovaný svojím protiprávnym konaním spôsobil sťažovateľovi škodu najmenej vo výške 60.000,- Sk, aplikujúc gramatický výklad ustanovenia § 135 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku účinného v čase rozhodovania súdov (v súčasnosti § 193 Civilného sporového poriadku), podľa ktorého sú civilné súdy v konaní o náhradu škody viazané výlučne tým, že bol spáchaný trestný čin a kto tento trestný čin spáchal, ale nie sú viazané základom nároku tak, ako ho zistil trestný súd. Ústavný súd sťažnosť vyhodnotil ako dôvodnú a konštatoval, že: „Ústavne súladný

výklad uvedeného ustanovenia vyžaduje, aby súdy zúčastnené na rozhodovaní o nej boli viazané odsudzujúcim rozsudkom trestného súdu vo vzťahu ku všetkým skutočnostiam, ktoré boli podmienkou odsúdenia odsúdeného a trestným súdom boli zistené, to platí aj o zistení vzniku škody u poškodeného v dôsledku protiprávneho konania odsúdeného. […] Z uvedeného vyplýva, že výklad § 135 O.s.p. použitý v rozsudku najvyššieho súdu vedie v konečnom dôsledku k nerešpektovaniu záverov právoplatného trestného rozsudku, čo je v rozpore s princípom právnej istoty, ktorý, ako už ústavný súd opakovane vyslovil aj v rámci svojej judikatúry, musí byť rešpektovaný aj v oblasti aplikácie práva, keďže práve na ňom sa hlavne a predovšetkým zakladá dôvera občanov, ako aj iných fyzických a právnických osôb k orgánom verejnej moci. […] Výklad ustanovenia § 135 O.s.p., ktorým uvedené ustanovenie aplikoval v predmetnej veci najvyšší súd, vedie aj k narušeniu princípu práva na spravodlivý proces, keďže znemožňuje poškodenému v trestnom konaní, ktorý bol so svojim nárokom na náhradu škody odkázaný na jeho uplatnenie v rámci občianskoprávneho konania, aby sa ho úspešne dovolal napriek existencii právoplatného rozsudku vydaného v trestnom konaní, v ktorom bola jeho škoda uznaná a konštatovaná. […] Ústavný súd s ohľadom na uvedené konštatuje, že rozsah viazanosti všeobecného súdu rozsudkom vydaným v trestnom konaní pri rozhodovaní v občianskom súdnom konaní v prípadoch, v ktorých sa zákonné znaky skutkovej podstaty trestného činu zhodujú s okolnosťami relevantnými, resp. podstatnými pre rozhodnutie v občianskoprávnom konaní, nemožno obmedziť len na závery o protiprávnom konaní, t. j. o spáchaní trestného činu a o tom, kto ho spáchal.“

36. K záverom vysloveným v náleze zo dňa 23.11.2011, sp. zn. I. ÚS 269/2011 sa Ústavný súd Slovenskej republiky prihlásil aj vo svojom náleze zo dňa 29.5.2014, sp.zn. III. ÚS 507/2013, v ktorom sa zaoberal sťažnosťou sťažovateľky - škodcu, ktorá bola právoplatným trestným rozsudkom uznaná za vinnú zo spáchania trestného činu sprenevery podľa ustanovenia § 248 ods. 1 a 2 Trestného zákona, ktorým bolo vo výroku ustálené, že poškodenému žalobcovi bola uvedeným trestným činom spôsobená škoda. Prvostupňový súd žalobe poškodeného na náhradu škody vyhovel, Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodnutie prvostupňového súdu potvrdil, vychádzajúc v súlade s § 135 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (v súčasnosti § 193 Civilného sporového poriadku) z toho, že základ nároku bol vo výroku trestného rozsudku ustálený, a preto v tomto smere nevykonávali dokazovanie. Ústavný súd vyhodnotil ako nedôvodnú námietku sťažovateľky, že súd sa nevysporiadal s jej námietkou o tom, že v civilnom konaní neboli preukázané predpoklady vzniku jej zodpovednosti za škodu, keď konštatoval, že: „V civilnom konaní si konajúci súd nemôže urobiť úsudok o tom, či boli naplnené znaky skutkovej podstaty určitého trestného činu. […] Objektívna stránka skutkovej podstaty trestného činu sprenevery je daná okrem iného prisvojením si cudzej veci. Následkom protiprávneho konania musí byť vznik škody (… a spôsobí tak na cudzom majetku škodu…). […] Ak teda okresný súd v trestnej veci právoplatne rozhodol o tom, že sťažovateľka spáchala trestný čin sprenevery, potom záväznosť jeho rozsudku pre súdy v civilnom konaní podľa § 135 ods. 1 OSP, znamená aj záväznosť v otázke existencie zavineného protiprávneho konania sťažovateľky, vzniku škodlivého následku a príčinnej súvislosti medzi nimi. […] Ak za daných okolností krajský súd a najvyšší súd v konaní o náhradu škody vychádzali zo skutkových a právnych záverov plynúcich zo súvisiacej trestnej veci, nemožno podľa názoru ústavného súdu ich postoju nič vyčítať, pretože podľa § 135 ods. 1 OSP závery trestného konania boli civilné súdy povinné rešpektovať. Uvedený záver by platil aj v prípade, že by sa v civilnom sporovom konaní krajský súd a najvyšší súd so závermi z trestnej veci nestotožňovali.“

37. V súlade s uvedeným názorom ústavného súdu vysloveným v citovaných nálezoch odvolací súd preto vyhodnotil ako správny postup súdu prvej inštancie, ak pri posudzovaní existencie zákonných predpokladov zodpovednosti žalovanej za škodu v posudzovanom spore vychádzal z výroku právoplatného odsudzujúceho rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici z 23. júla 2013 sp. zn. 5To/29/2013, práve z dôvodu, že súčasťou skutkovej podstaty trestného činu (prečinu), zo spáchania ktorého bol notár uznaný vinným, je (bol) aj vznik (existencia) škodlivého následku, t.j. vznik škody, ktorej výšku trestný súd právoplatne ustálil vo výroku označeného odsudzujúceho rozsudku, existencia príčinnej súvislosti medzi zavineným protiprávnym konaním notára a spôsobenou škodou vo výške uplatnenej žalobou v súdenej veci. Inými slovami, pretože trestný súd označeným právoplatným rozsudkom uznal notára JUDr. Stanislava Furdu vinného z prečinu porušovania povinnosti pri správe cudzieho majetku podľa § 238 Trestného zákona na tom skutkovom základe, že po tom, ako notár prijal X. I. XXXX do notárskej úschovy sumu 52.000.000,- Sk (1.726.083,78 eur), ktorá bola prevedená z účtu žalobcu ako zložiteľa, ktorá mala byť XX. I. XXXX aj s pripísaným úrokom poukázaná na účet zložiteľa, a to na základe zápisnice o notárskej úschove zo X. I. XXXX č. N75/2008, U8/2008, len na základe kópie dohody o zmene podmienok uvedenej notárskej úschovy uzavretej 4. apríla 2008 a

v rozpore so zákonnými povinnosťami notára, na požiadanie obžalovaného D. S. previedol na rôzne účty a uskutočnil výbery v hotovosti, a vo výrokovej časti trestného rozsudku trestný súd súčasne ustálil, že tým notár spôsobil žalobcovi škodu vo výške 48.500.000.- Sk (1.609.905.06 eur), t.j. ustálil, že špecifikovaným protiprávnym konaním notára bola poškodenému žalobcovi spôsobená táto škoda v určenej výške, súd prvej inštancie správne pri svojom rozhodovaní o náhrade škody žalobcu voči žalovanej z tohto rozsudku vychádzal. Za tohto stavu a vo vyššie uvedených konkrétnych okolnostiach tejto súdenej veci, nerešpektovanie takto právoplatne ustálených záverov trestného súdu o výške škody civilným súdom podľa názoru odvolacieho súdu by bolo v rozpore s princípom právnej istoty, ktorý musí byť v civilnom konaní garantovaný nielen žalobcovi (ako poškodenému prečinom), ale aj škodcovi (páchateľovi trestného činu/prečinu).

38. Učinený výklad § 135 ods. 1 O.s.p. a jeho následná aplikácia súdom prvej inštancie je tak podľa názoru odvolacieho súdu správna a súladná s citovanými rozhodnutiami ústavného súdu. Rešpektuje totiž, že zákonným znakom skutkovej podstaty prečinu porušovania povinnosti pri správe cudzieho majetku podľa § 238 Trestného zákona, podľa ktorého kto z nedbanlivosti inému spôsobí značnú škodu tým, že poruší všeobecne záväzným právnym predpisom ustanovenú povinnosť alebo povinnosť uloženú právoplatným rozhodnutím súdu opatrovať alebo spravovať cudzí majetok, je „spôsobenie značnej škody inému“ a že jediným skutkom notára bolo, že po tom, ako prijal X. I. XXXX do notárskej úschovy sumu 52.000.000,- Sk (1.726.083,78 eur), ktorá bola prevedená z účtu žalobcu a ktorá mala byť XX. I. XXXX aj s pripísaným úrokom poukázaná na účet žalobcu, len na základe kópie dohody o zmene podmienok notárskej úschovy uzavretej X. I. XXXX, v rozpore so zákonnými povinnosťami notára, na požiadanie obžalovaného D.S. S. notár previedol na rôzne účty a uskutočnil výbery v hotovosti ku škode žalobcu vo výške 1.609.905,06 eur.

39. Pretože z právnej kvalifikácie skutku ako aj zo skutkovej vety rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici z 23. júla 2013 sp. zn. 5To/29/2013 obsiahnutej v enunciáte (vo výrokovej časti) teda nepochybne vyplýva, že v dôsledku prečinu porušovania povinnosti pri správe cudzieho majetku podľa § 238 Trestného zákona došlo zo strany notára k spôsobeniu škody žalobcovi vo výške 1.609.905,06 eur, správne súd prvej inštancie vychádzajúc zo záverov plynúcich zo skutkovej vety enunciátu tohto rozsudku (č.l. 98 až 103, 105 až 110 súdneho spisu) uzavrel, že žalobcovi vznikla škoda vo výške 1.609.905,06 eur v príčinnej súvislosti s opísaným konaním notára JUDr. Stanislava Furdu, ktorý tým, že netrval na predložení originálu dodatkov (dohody o použití notárskej úschovy zo dňa X.X.XXXX, pozn. odvolacieho súdu), nekonal v súlade s § 65 a nasl. zák. č. 323/1992 Z.z., čím porušil povinnosť opatrovať cudzí majetok. Nakoľko označeným trestným rozsudkom bola škoda žalobcu vo výške 1.609.905,06 eur uznaná a konštatovaná vo výrokovej časti skutkovej vety rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici z 23. júla 2013 sp. zn. 5To/29/2013, správne súd prvej inštancie v súlade s § 135 O.s.p. tieto závery rešpektoval, lebo bol nimi viazaný. V prejednávanom prípade sa totiž nepochybne zákonné znaky skutkovej podstaty trestného prečinu porušovania povinnosti pri správe cudzieho majetku podľa § 238 Trestného zákona v označenom trestnom rozsudku zhodujú s okolnosťami relevantnými, resp. podstatnými pre rozhodnutie vo veci samej. Na základe toho potom súd správne uzavrel, že v danom prípade žalovaná zodpovedá žalobcovi za škodu vo výške 1.609.905,06 eura, ktorú spôsobil notár v konaní vo veci označenej notárskej úschovy a námietka žalovanej, že nebola splnená podmienka príčinnej súvislosti medzi vznikom škody a nesprávnym úradným postupom notára, nemôže vo vyššie uvedených okolnostiach obstáť, o to viac, ak žalovaná označuje vo svojom odvolaní ako dôvod nesplnenia podmienky existencie príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom notára a vznikom škody fakt, že notár spáchal prečin z nedbanlivosti.

40. Na správnosti záveru súdu prvej inštancie o zodpovednosti žalovanej za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom notára v korelácii s už vyššie uvedenými doktrinálnymi a judikatórnymi východiskami, v spojení s názorom Ústavného súdu Slovenskej republiky, vysloveným v označených nálezoch zo dňa 23.11.2011, sp. zn. I. ÚS 269/2011 a zo dňa 29.5.2014, sp.zn. III. ÚS 507/2013, podľa úsudku odvolacieho súdu nemôže nič zmeniť ani fakt, že prvotnou príčinou vzniku škody bolo v zmysle trestného rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 23.7.2013 sp. zn. 5To/29/2013 podvodné konanie D. S., ak notár „len na základe kópie dohody o zmene podmienok uvedenej notárskej úschovy uzavretej X. I. XXXX a v rozpore so zákonnými povinnosťami notára, na požiadanie obžalovaného D. S. previedol na rôzne účty a uskutočnil výbery v hotovosti“, teda bez toho, aby trval na predložení originálu dodatku k notárskej zápisnici o možnosti disponovania tretej osoby (D. S.) s predmetom notárskej úschovy, čím nepochybne konal v rozpore s § 2 ods. 2 Notárskeho poriadku. V danej veci bolo pre

zodpovednosť notára rozhodujúce, že došlo k označenému nesprávnemu výkonu notárskej činnosti, ktorý bol v príčinnej súvislosti so vznikom škody žalobcu tak, ako to právoplatne uzavrel trestný súd vo svojom trestnom rozsudku. Výklad predkladaný žalovanou v priebehu sporu i v odvolaní tak nie je súladný s vyššie uvedenými ústavnoprávnymi východiskami a účelom práva na náhradu škody, tak ako je zakotvený v článku 36 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd, podľa ktorého každý má právo na náhradu škody, ktorú mu spôsobilo nezákonné rozhodnutie súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy alebo nesprávny úradný postup a v zákone č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, v znení neskorších predpisov, ktorý ak sú splnené podmienky zodpovednosti, nedáva štátu možnosť zodpovednosti sa zbaviť (§ 3 ods. 2). Na tomto mieste odvolací súd poukazuje na nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. I. ÚS 529/09, v ktorom ústavný súd okrem iného uviedol, že i pri výklade povinností, resp. pri realizácii činností, ktoré sú určitej osobe pri výkone verejnej moci zverené štátom, je treba sledovať účel práva na náhradu škody a reflektovať skutočnosť, že ide o zodpovednosť objektívnu, t.j. za výsledok, nie za zavinenie a tieto povinnosti vykladať extenzívne, lebo ide o otázku ochrany dôvery občanov v právo a inštitúcie verejnej moci, čo platí i pre výkon notárskej činnosti. V korelácii s uvedeným je odvolací súd toho názoru, že žalovanou v tejto súvislosti uvádzané skutočnosti môžu byť relevantné iba vo vzťahu k prípadnej regresnej náhrade štátu voči notárovi, ktorý sa tejto povinnosti voči štátu zbaví (úplne alebo čiastočne), pokiaľ mu štát nepreukáže, že k nesprávnemu úradnému postupu došlo zavineným porušením právnej povinnosti. Táto skutočnosť však v žiadnom prípade nemôže hrať úlohu pri posúdení nároku poškodeného žalobcu na náhradu škody voči štátu v tejto veci.

41. Odvolací súd ako neopodstatnenú vyhodnotil aj námietku žalovanej, založenú na názore, že nárok na náhradu škody voči štátu, spôsobenej pri výkone notárskej činnosti, vzniká až po tom, ako žalobca úspešne uplatnil nárok na náhradu škody v adhéznom konaní a ako neúspešne uplatnil nárok vydanie bezdôvodného obohatenia voči tomu, kto sa na základe plnenia v dôsledku nesprávneho úradného postupu obohatil, a to až do uplynutia premlčacej doby pre jeho vymáhanie.

42. Podľa dlhodobo ustálených záverov súdnej praxe je totiž na poškodenom žalobcovi, ktorý zo zodpovedných subjektov sa rozhodne zažalovať, ak z právnych noriem možno vyvodiť, že je daná zodpovednosť oboch z nich (štátu i notára), resp. tretej osoby z titulu zodpovednosti za bezdôvodné obohatenie, ktorým je majetkový prospech získaný plnením bez právneho dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, ako aj majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov (§ 451 ods. 2 Občianskeho zákonníka).

43. V prípade, že sa niekto na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí obohatenie vydať (§ 451 ods. 1 Občianskeho zákonníka) bez ohľadu na to, či bola inému spôsobená škoda. Bezdôvodné obohatenie má subsidiárny charakter (por. rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 29Cdo 2225/2008), pričom literatúra i súdna prax zhodne vychádzajú z toho, že k predpokladom vzniku záväzkového právneho vzťahu z bezdôvodného obohatenia náleží súčasne neexistencia osobitnej úpravy, ktorá má prednosť. Inými slovami, pokiaľ je možné nárok na plnenie posúdiť podľa osobitného hmotnoprávneho titulu (reivindikácia, povinnosť zo zmluvy, zodpovednosť za škodu, zodpovednosť za vady a pod.), nemožno právne normy o bezdôvodnom obohatení v zásade aplikovať. Súdna prax je tiež ustálená v závere, že ak sa vzťahuje na posudzovaný nárok na (peňažné) plnenie súčasne náhrada škody i bezdôvodné obohatenie, nastupuje princíp lex specialis derogat legi generali. Občianskoprávna zodpovednosť za škodu má pred posúdením veci prizmatom bezdôvodného obohatenia prednosť, a tak nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia sa možno domáhať iba v prípade, ak nie sú splnené podmienky pre dosiahnutie zhodného uspokojenia z titulu práva na náhradu škody. V tejto súvislosti odvolací súd odkazuje na stanovisko Najvyššieho súdu SR pod sp. zn. Cpj 70/83, závery Najvyššieho súdu vysloveného v uznesení sp. zn. 2Cdo 48/2010 z 21.12.2010 a jeho odkaz na stanovisko bývalého NS ČSSR sp. zn. Cpjf 183/82, stanovisko občiansko-právneho kolégia Najvyššieho súdu uverejnené v Zbierke súdnych rozhodnutí a stanovísk č. 2-3/1979 pod č. 1 str. 79- 80 (Rc 1/1979), podľa ktorého „nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia je možné uplatniť len v tom prípade, ak nie sú podmienky pre dosiahnutie rovnakého uspokojenia z titulu nároku na náhradu škody“, stanovisko uverejnené pod rozhodnutím č. 25P/1986 str. 292 Zbierky súdnych rozhodnutí a stanovísk i relevantnú právnu doktrínu (napr. V. Plecitý: Aktuálne otázky zodpovednosti za neoprávnený majetkový prospech, Právnik č.3/1984 str. 258, J. Vaněk: Ešte k niektorým otázkam vzťahu..., Socialistická zákonnosť č. 8/1987, J. Fiala - M. Kindl a kol: Občianske právo hmotné, Plzeň 2007, str. 654) a vo vzťahu k námietke žalovanej, že žalobca uplatnil svoj nárok voči nej predčasne, pretože si neuplatnil nárok na náhradu škody v adhéznom

konaní v rámci trestného konania, odvolací súd odkazuje takisto na závery vyslovené v stanovisku Najvyššieho súdu zo dňa 24.10.1979 sp. zn. Cpj 35/78, uverejnené v Zbierke súdnych rozhodnutí a stanovísk 9-10/1979, str. 489, aplikovateľné mutatis mutandis aj v súčasnosti.

44. Odvolací súd preto hodnotí ako nesprávny názor žalovanej, že právo na náhradu škody vôbec nevznikne (či ešte nevznikne), kým potencionálny poškodený má možnosť žiadať najprv vydanie bezdôvodného obohatenia, či tento nárok vymáhať v lehote uvedenej v § 110 ods. 1 Občianskeho zákonníka, keďže v danom prípade je v okolnostiach posudzovaného sporu zrejmé, že majetková ujma žalobcu (v žalovanej výške) má charakter nároku zo zodpovednosti štátu za škodu a považuje za nenáležitý aj poukaz žalovanej na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Cdo/199/2005 a rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 25Cdo 145/2002.

45. Najvyšší súd Slovenskej republiky totiž v rozsudku sp. zn. 4Cdo/199/2005 len vyslovil, že nie je v rozpore s ustanoveniami zákona č. 58/1969 Zb. ani s ustanoveniami Občianskeho zákonníka, ak nie sú pri predbežnom prejednaní nárokov na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím uspokojované príslušným ústredným orgánom tie nároky, u ktorých je pri tomto prejednávaní zrejmé, že žalobcovi svedčia súvisiace pohľadávky, ktoré môžu byť po práve uplatnené voči inému subjektu zodpovednému z dôvodu získania neoprávneného majetkového prospechu, a nie zo zodpovednosti za škodu. Rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 25Cdo 145/2002 sa týkalo nepriaznivého dôsledku nesprávneho úradného postupu spočívajúceho v nečinnosti súdu, spočívajúceho v nedosiahnutí požadovaného vydania súdneho rozhodnutia. Z uvedeného je zrejmé, že poukaz žalovanej je neprípadný, lebo v označených rozhodnutiach sa nejedná o prípady porovnateľné s daným sporom.

46. Pokiaľ žalovaná namietala nesprávnu (event. neúplnú) aplikáciu § 438 ods. 2, § 415 Občianskeho zákonníka, i táto jej odvolacia námietka je vzhľadom na skutkové okolnosti posudzovanej veci a viazanosť súdu obsahom enunciátu právoplatného rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici z 23. júla 2013 sp. zn. 5To/29/2013 o tom, že notár spôsobil žalobcovi škodu vo výške 1.609.905,06 eura, podľa názoru odvolacieho súdu neopodstatnená.

47. Podľa § 438 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ak škodu spôsobí viac škodcov, zodpovedajú za ňu spoločne a nerozdielne.

49. Podľa § 438 ods. 2 Občianskeho zákonníka v odôvodnených prípadoch môže súd rozhodnúť, že tí, ktorí škodu spôsobili, zodpovedajú za ňu podľa svojej účasti na spôsobení škody.

50. Ustanovenie § 438 Občianskeho zákonníka upravuje zodpovednosť za škodu v prípade, ak bola škoda spôsobená viacerými škodcami v dvoch formách, a to ako zodpovednosť solidárnu a zodpovednosť delenú. Kým solidárna zodpovednosť (§ 438 ods. 1 Občianskeho zákonníka) je zákonným pravidlom, delená zodpovednosť (§438 ods. 2 Občianskeho zákonníka) je výnimkou z tohto zákonného pravidla. Zásadne teda platí, že pokiaľ bola škoda spôsobená dvomi alebo viacerými škodcami, a to či už súbežnou činnosťou alebo na sebe nezávislou činnosťou s jednou škodou, zodpovedajú za ňu škodcovia spoločne a nerozdielne (solidárna zodpovednosť).

51. Podstata solidárnej zodpovednosti spočíva v tom, že každý škodca zodpovedá za ostatných a všetci zodpovedajú za každého jednotlivého škodcu. Jej zmyslom je prehĺbiť zodpovednosť škodcov za spôsobenú škodu a dôsledne zabezpečiť ochranu práv poškodeného. Právna úprava umožňuje poškodenému domáhať sa náhrady škody na ktoromkoľvek z poškodených, pretože funkciou pasívnej solidarity je uľahčenie pozície poškodeného. Poškodený môže požadovať náhradu škody od jedného škodcu, ktorý sa nemôže brániť tým, aby poškodený požadoval náhradu aj od ostatných škodcov. Pri škode spôsobenej viacerými subjektmi zákon dáva prednosť pravidlu spoločnej a nerozdielnej zodpovednosti voči poškodenému s tým, že vo vzájomnom pomere sa škodcovia vysporiadajú podľa účasti na spôsobenej škode (§ 439 Občianskeho zákonníka). Táto zásada má základ v ustanovení § 511 Občianskeho zákonníka a v podstate platí aj pri vyporiadaní vzájomného vzťahu medzi solidárne zodpovednými škodcami (§ 439 Občianskeho zákonníka). Zatiaľ čo všeobecná úprava solidárnej zodpovednosti (§ 511 Občianskeho zákonníka) počíta s tým, že ak nie je stanovené inak, sú podiely spoločných dlžníkov rovnaké, ustanovenie § 439 Občianskeho zákonníka, ktoré je vo vzťahu k nemu

ustanovením špeciálnym, spočíva v tom, že tomu zo škodcov, ktorý náhradu škody splnil, vzniká právo požadovať náhradu škody od ostatných škodcov (regres) podľa miery ich účasti na spôsobenej škode.

52. Delená zodpovednosť môže byť stanovená rozhodnutím súdu, avšak iba v odôvodnených prípadoch, a to v závislosti od „účasti na spôsobenej škody“. Delená zodpovednosť predstavuje situácie, kedy, vzhľadom k osobitným okolnostiam prípadu, súd rozhodne o zodpovednosti každého zo škodcov podľa miery ich účasti na spôsobenej škode a v príslušnom rozsahu uloží tomu ktorému škodcovi povinnosť škodu nahradiť. Či ide o takýto osobitný prípad, treba posúdiť so zreteľom na všetky okolnosti prípadu a je treba ich náležite odôvodniť. V tejto súvislosti je potrebné poukázať aj na to, že ak keď sa na vzniku škody podieľalo viac škodcov, z ktorých je len proti jednému podaná žaloba, jeho povinnosť na náhradu škody sa neznižuje o podiely pripadajúce na ostatných škodcov, za situácie, že sa nejedná o odôvodnený prípad delenej zodpovednosti. Najvyšší súd Slovenskej republiky opakovane vo svojich rozhodnutiach zdôraznil považuje, že pri uplatnení náhrady škody spôsobenej viacerými škodcami záleží na poškodenom, či bude požadovať náhradu na jednom, na niektorých alebo na všetkých škodcoch. Samotná skutočnosť, že škoda vznikla pôsobením viacerých škodcov, ešte neopodstatňuje aplikáciu ustanovenia o delenej zodpovednosti v zmysle § 438 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ale za predpokladu, že je daná príčinná súvislosť medzi konaním (opomenutím konania) každého zo škodcov a škodlivým následkom, za ktorý sa požaduje náhrada, je dôvodom na aplikáciu ustanovenia o spoločnej zodpovednosti v zmysle § 438 Občianskeho zákonníka, pričom vyžaduje dôsledné uváženie osobitností každého prípadu, majúc na zreteli, že úprava spoločnej zodpovednosti za škodu vychádza zo zásady solidárnej, ktorá má všeobecnú platnosť pre všetky prípady, avšak delená zodpovednosť môže byť síce stanovená rozhodnutím súdu, ale iba v odôvodnených prípadoch, a to v závislosti od účasti škodcov na spôsobenej škode.

53. V posudzovanom spore sa o odôvodnený prípad delenej zodpovednosti zjavne nejedná. Z dôvodov uvedených vyššie (a najmä vzhľadom na viazanosť súdu trestným rozsudkom), nemožno preto prisvedčiť ani námietke žalovanej, že len samotná spoluúčasť ďalšieho škodcu (D. S.) okrem notára na spôsobenej škode, ako aj skutočnosť, že žalobca si uplatnil škodu len voči žalovanej, opodstatňuje záver o použití ustanovenia § 438 ods. 2 Občianskeho zákonníka, event. o jeho neúplnej aplikácii v danom spore. Aj keď sa totiž na vzniku škody podieľalo viac škodcov, z ktorých je len proti jednému zo škodcov podaná žaloba, jeho povinnosť na náhradu škody sa neznižuje o podiely pripadajúce na ostatných škodcov, za situácie, že sa nejedná o odôvodnený prípad delenej zodpovednosti tak, ako je tomu v súdenej veci (por. uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Cdo 110/2011).

54. Občianskoprávna zodpovednosť za škodu spočíva na zásade plnej reparácie skutočnej škody. Iba výnimočne a tam, kde by náhrada úplného rozsahu škody znamenala voči škodcovi neúmernú tvrdosť, môže súd vzhľadom k skutočnostiam osobitného zreteľa hodným, výšku náhrady škody primerane znížiť. Účelom tzv. princípu moderácie (zníženia) náhrady škody súdom je totiž čeliť na strane škodcu vzniku neprimeraných tvrdostí, ktoré by mohli inak strohou aplikáciou predpisov pri preukázanom rozsahu náhrady škody nastať. O taký prípad sa ale v danom spore zjavne nejedná za stavu, ak škoda žalobcu vo výške 1.609.905,06 eur bola spôsobená notárom spáchaním prečinu porušovania povinnosti pri správe cudzieho majetku podľa § 238 Trestného zákona, a teda je bezpochyby jeho následkom, keďže to bol notár, kto vyššie opísaným spôsobom naložil s peňažnými prostriedkami žalobcu zloženými do notárskej úschovy, t.j. škoda bola spôsobená skutkom, pre ktorý bol notár trestne stíhaný, teda v príčinnej súvislosti s konaním, ktoré mu bolo (je) kladené za vinu a ktorého spáchaním bol uznaný vinným tak, ako to vyplýva z právnej kvalifikácie skutku ako aj zo skutkovej vety rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici z 23. júla 2013 sp. zn. 5To/29/2013 obsiahnutej v jeho enunciáte. Práve z týchto dôvodov nemožno podľa názoru odvolacieho súdu vyhodnotiť ako opodstatnenú ani odvolaciu námietku žalovanej, pokiaľ súdu prvej inštancie vytkla, že na vec neaplikoval ustanovenie § 450 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého z dôvodov hodných osobitného zreteľa súd náhradu škody primerane zníži, pričom vezme zreteľ najmä na to, ako ku škode došlo, ako aj na osobné a majetkové pomery fyzickej osoby, ktorá ju spôsobila, ako i prihliadne na pomery fyzickej osoby, ktorá bola poškodená, a pokiaľ v tejto súvislosti žalovaná súdu vytkla, že neskúmal, či v spore nie sú dané dôvody hodné osobitného zreteľa. Naviac nemožno opomenúť, že nárok žalobcu na náhradu škody spôsobenej mu nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy alebo nesprávnym úradným postupom, je ústavne zaručeným základným právom (čl. 36 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd), a preto je nevyhnutné v každom prípade dbať na to, aby fakticky nedochádzalo, či už priamo alebo nepriamo, k jeho obmedzeniu. Podľa zákona o zodpovednosti štátu je nutné kompenzovať celú ujmu, ktorú by bolo možné namietať podľa

čl. 36 ods. 3 Listiny, nie naopak (por. napr. uznesenie ústavného súdu Českej republiky sp. zn. I. ÚS 4227/12, sp. zn. II. ÚS 1430/13).

55. Ako neopodstatnenú vyhodnotil odvolací súd i námietku žalovanej, týkajúcu sa nepreskúmateľnosti, resp. nedostatočnej odôvodnenosti písomného vyhotovenia rozhodnutia prvoinštančného súdu, ktorý v odôvodnení napadnutého rozhodnutia zrozumiteľným spôsobom uviedol dôvody svojho rozhodnutia. Rozhodnutie nemožno považovať za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretože súd sa pri výklade a aplikácii zákonných predpisov neodchýlil od znenia príslušných ustanovení a nepoprel ich účel a význam. Ako vyplýva aj z judikatúry ústavného súdu, iba skutočnosť, že žalovaná sa s právnym názorom všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti súdneho rozhodnutia súdu (por. napr. rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 188/06).

56. Zo všetkých uvedených dôvodov vyššie uvedených dôvodov, ako i z dôvodov ako ich uviedol súd prvej inštancie, na ktoré odvolací súd odkazuje (§ 387 ods. 2 , sú odvolacie námietky žalovanej nedôvodné, nespôsobilé spochybniť vecnú správnosť vyhovujúceho výroku rozsudku.

57. Napokon za správne treba považovať rozhodnutie súdu i vo výroku o trovách konania, ak súd prvého stupňa vychádzal pri rozhodovaní o trovách konania z § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku účinného v čase rozhodovania súdu prvej inštancie a správne posúdil i účelnosť trov vynaložených v súdenej veci advokátom procesne úspešného žalobcu, ak priznal žalobcovi nárok na náhradu trov právneho zastúpenia aj za úkon - písomné podanie žalobcu zo dňa 27.10.2011, označené ako vyjadrenie k návrhu žalovaného na prerušenie konania. Námietka žalovanej, že toto podanie nemožno považovať za účelne vynaložený výdavok z dôvodu, že konanie bolo uznesením súdu zo dňa 22.11.2011 prerušené a žalobca nesúhlasil s prerušením konania nedôvodne. Trovy právneho zastúpenia treba považovať aj tomto v prípade, t.j. za úkon - písomné podanie žalobcu zo dňa 27.10.2011, za účelne vynaložené trovy. Ich vynaložením sa bezpochyby sledovalo procesné presadzovanie uplatneného nároku žalobcu. Na uvedenom nemení nič námietka žalovanej, že súd sa s argumentáciou žalobcu v tomto podaní nestotožnil.

58. Nakoľko v konaní neboli zistené ani vady v zmysle § 365 ods. 1 písm. a), b) a c) (v čase rozhodovania súdu prvej inštancie § 205 ods. 2 písm. a/ a b/ O.s.p.), posúdil odvolací súd podané odvolanie žalovanej ako nedôvodné a napadnutý rozsudok podľa § 387 ods. 1 potvrdil ako vecne správny, vrátane akcesorického výroku o trovách konania.

59. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté v súlade s § 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 CSP. Žalovaná bola v odvolacom konaní neúspešná, a teda nárok na náhradu trov odvolacieho konania nemá, v odvolacom konaní úspešnému žalobcovi trovy odvolacieho konania nevznikli, preto odvolací súd stranám sporu nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

60. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 .

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie n i e j e prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 .

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 .

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 .

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 .

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1, 2 .

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 .

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1, 2 .

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 .

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 .

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 .

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 .