Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

25Co/58/2017

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Mareka Košča a členov senátu JUDr. Viery Zoľákovej a JUDr. Milana Majerníka, v právnej veci žalobcov: 1. Q. O., K.. X.X.XXXX, O. XXX XX D. XXX, 2. U. O., K.. XX.X.XXXX, O. XXX XX D. XXX, obaja právne zastúpení JUDr. Igorom Šafrankom, advokátom, Sovietskych hrdinov 163/66, 089 01 Svidník, proti žalovanému: EURO CASH s.r.o., so sídlom ČSA 24, 974 01 Banská Bystrica, IČO: 36 637 301, právne zastúpený JUDr. Ondrejom Sochorom, advokátom, ul. Prof. Sáru 3873/44, 974 01 Banská Bystrica, o určenie neplatnosti zmluvy o úvere, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Humenné č. k. 10C/51/2016-172 zo dňa 10.5.2017, takto

rozhodol:

P o t v r d z u j e rozsudok súdu prvej inštancie v tej napadnutej časti, ktorou bola určená neplatnosť zmluvy o zabezpečovacom prevode vlastníckeho práva z 11.6.2008.

Z r u š u j e rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcom titulom bezdôvodného obohatenia v časti o zaplatenie 5.000 eur, ako aj vo výroku o trovách konania a vracia mu vec na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom Okresný súd Humenné (ďalej len „súd prvej inštancie“) rozhodol takto: „Súd konanie o zaplatenie sumy 6087,39 eur z a s t a v u j e.

Súd žalobu v časti o určenie absolútnej neplatnosti Zmluvy o úvere č. XXXX/XX zo dňa 11.06.2008 z a m i e t a.

Zmluva o zabezpečovacom prevode vlastníckeho práva zo dňa 11.06.2008 uzatvorená medzi žalobcami a žalovaným je n e p l a t n á.

Žalovaný je povinný z titulu bezdôvodného obohatenia zaplatiť žalobcom sumu 14. 910,74 eur v lehote 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

Žalobcom p r i z n á v a nárok na náhradu trov konania v rozsahu 42 %“.

2. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že na základe vykonaného dokazovania mal súd za preukázané, že dňa 11.6.2008 bola medzi stranami sporu uzatvorená Zmluva o úvere č. XXXX/XX, kde žalobcovia v 1. a 2. rade vystupovali ako dlžníci a žalovaný ako veriteľ. Na základe predmetnej zmluvy bol žalobcom poskytnutý úver vo výške 13.277,57 eur, pričom dlžníci sa zaviazali platiť veriteľovi z poskytnutých peňažných prostriedkov úrok vo výške 24 % ročne. Splatnosť úveru bola 120 mesiacov. Úver bol poskytnutý bezúčelovo a RPMN bola 26,82 %. Dlžníci sa zviazali platiť úver

poštovými poukážkami na účet veriteľa. Iné údaje zmluva o úvere neobsahovala (výšku mesačnej splátky, celkovú sumu úveru, deň splatnosti mesačnej splátky). Výšku mesačnej splátky, dátumy mesačnej splátky, ako aj celkovú sumu, ktorú sa žalobcovia zaviazali zaplatiť z poskytnutého úveru, zmluva neobsahovala. Zmluva uzavretá medzi stranami sporu je teda zmluvou spotrebiteľskou v zmysle Zákona o ochrane spotrebiteľa, a pre túto zmluvu je charakteristické, že spotrebiteľ vstupuje do zmluvného vzťahu s dodávateľom, ktorým je najčastejšie predávajúci za zmluvných podmienok, ktoré si vopred určil dodávateľ, pričom spotrebiteľ nemá možnosť tieto podmienky individuálne ovplyvniť. Na predmetnú zmluvu je potrebné aplikovať ustanovenia Občianskeho zákonníka, pričom ide o typickú formulárovú zmluvu vopred pripravenú žalovaným, v ktorej sú ním naformulované stanovené zmluvné podmienky a tieto žalobcovia ako spotrebitelia, nemali možnosť ovplyvniť, ale mal možnosť ich len prijať, alebo neprijať. V zmluve neboli dohodnuté podstatné náležitosti zmluvy o úvere, a to celková výška poskytnutého spotrebiteľského úveru, konečná splatnosť spotrebiteľského úveru, výška, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov a ďalšie náležitosti podľa § 4 zákona 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom v čase uzavretia úverovej zmluvy. Ďalej súd prvej inštancie uviedol, že v prejednávanej veci zmluva o úvere uzatvorená medzi žalobcami a žalovaným, neobsahuje údaj o dobe trvania zmluvy, a termíne konečnej splatnosti úveru, pričom možno konštatovať, že údaj o konečnej splatnosti úveru v zmluve absentuje. Údaj o termíne konečnej splatnosti má byť uvedený presne, a to uvedením konkrétneho dňa, mesiaca a roku, kedy spotrebiteľský úver nadobudne konečnú splatnosť. Význam uvedenej zmluvnej náležitostí súvisí aj s ďalšími nárokmi veriteľa. Keďže v uzatvorenej zmluve nie je uvedená konečná splatnosť úveru, nie je tak naplnená dikcia § 4 ods. 2 písm. g) Zákona o spotrebiteľských úveroch, pričom podľa zmluvy lehota splatnosti je 120 mesiacov a takéto určenie konečnej splatnosti úveru súd nepovažuje za dojednanie v súlade so Zákonom o spotrebiteľských úveroch. Taktiež v uzatvorenej zmluve o spotrebiteľskom úvere nie je rovnako uvedená výška, počet a termíny splátok, istiny úrokov a iných poplatkov, pričom slová výška, počet a termíny splátok sa viažu ku každej z tam uvedených zložiek spotrebiteľského úveru, teda nie k istine, ako aj úrokom a iným poplatkom. Je teda jednoznačné, že v každej zmluve musí byť uvedená tak výška istiny, ako aj úrokov a iných poplatkov, taktiež aj ich počet a termín splátok. Súd vzhľadom na všetky vyššie uvedené skutočnosti dospel k záveru, že poskytnutý spotrebiteľský úver je potrebné podľa § 4 ods. 3 Zákona o spotrebiteľských úveroch č. 258/2001 Z. z., považovať za bezúročný a bez poplatkov. Taktiež sa súd zaoberal zmluvnou pokutou, ktorú žalobca rovnako požadoval priznať. Poukázal aj na absenciu dojednania medzi účastníkmi zmluvy upraviť v zmluve práva a povinnosti tak, aby nebolo pochýb o tom, ako sa majú strany medzi sebou vyporiadať, a konštatoval, že táto absencia robí právny úkon neplatným, a preto žalobu v časti o určenie neplatnosti zmluvy o zabezpečovacom prevode vlastníckeho práva určil za neplatnú pre rozpor s dobrými mravmi a obchádzanie zákona. Taktiež poukázal na ustanovenie § 451 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorého, kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí obohatenie vydať. Bezdôvodným obohatením je majetkový prospech získaný plnením bez právneho dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu, alebo plnením z právneho úkonu z dôvodu, ktorý odpadol, ako aj majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov. Keďže žalobcovia vrátili žalovanému už celkovú sumu 23.188,30 eur titulom uhradených splátok, a 5.000,- titulom zmluvnej pokuty, teda celkovo zaplatili sumu 28.188,30 eur, no reálne im poskytol žalobca iba sumu 13.277,57 eur, teda žalobcovia plnili žalovanému viac, ako im bolo poskytnuté. Keďže súd mal vykonaným dokazovaním za preukázané, že na strane žalovaného vzniklo bezdôvodné obohatenie, musí ho žalovaný vydať žalobcom. Výška bezdôvodného obohatenia predstavuje rozdiel medzi sumou, ktorú žalobcovia reálne uhradili a sumou, ktorú im žalovaný reálne poskytol, t. j. 14.910,73 eur (28.188,30 eur - 13,277,57 eur).

3. O náhrade trov konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 255 ods. 2 a konštatoval, že v danom prípade bolo predmetom dojednania jednak určenie absolútnej neplatnosti zmluvy o úvere, jednak určenie neplatnosti zmluvy o zabezpečovacom prevode vlastníckeho práva, a jednak vydanie bezdôvodného obohatenia. Súd žalobu v časti o určenie absolútnej neplatnosti zamietol a v časti určenie neplatnosti zmluvy o zabezpečovacom prevode vlastníckeho práva, žalobe vyhovel. Predmetom vydania bezdôvodného obohatenia bola suma 20.998,13 eur, pričom v časti o zaplatenie sumy 6.087,39 eur žalobcovia zobrali žalobu späť bez uvedenia dôvodu, a v časti o zaplatenie sumy 14.910,74 eur súd žalobe vyhovel, teda žalobcovia mali v konaní úspech 71 % a úspech žalovaného je 29 %. Vzhľadom na pomer úspechu v konaní preto súd v zmysle uvedených zákonných ustanovení priznal žalobcom náhradu trov konania v rozsahu 42 %, pričom o výške trov konania rozhodne súd samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku.

4. Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie žalovaný, a to proti výroku č. III, ktorým súd určil, že zmluva o zabezpečovacom prevode vlastníckeho práva zo dňa 11.6.2008, uzatvorená medzi žalobcami a žalovaným, je neplatná, proti výroku č. IV, ktorým konajúci súd uložil povinnosť žalovanému z titulu bezdôvodného obohatenia zaplatiť žalobcom sumu 14.910,74 eur, a to výlučne v časti o zaplatenie 5.000,- eur z titulu bezdôvodného obohatenia na základe údajného prijatia sumy vo výške 5.000,- eur z titulu zmluvnej pokuty a vo výroku č. V, ktorým konajúci súd priznal žalobcom nárok na náhradu trov konania vo výške 42 %. Ďalej uviedol, že vzhľadom na skutočnosť, že konajúci súd určil, že zmluva o zabezpečovacom prevode vlastníckeho práva je neplatná výlučne z dôvodu, že v nej absentuje ustanovenie o práve dlžníka na vydanie tzv. hyperochy, avšak podľa názoru žalovaného, takéto ustanovenie nie je, a ani nemusí byť podstatnou náležitosťou predmetnej zmluvy, keďže samotný Občiansky zákonník zakotvuje oprávnenie dlžníka na vydanie tzv. hyperochy (§ 553e Občianskeho zákonníka), má žalovaný za to, že rozsudok súdu prvej inštancie nie je v tomto smere správny, a navrhol odvolaciemu súdu, aby v tejto časti zmenil rozsudok súdu prvej inštancie tak, že žalobu žalobcov v časti o určenie neplatnosti zmluvy o zabezpečovacom prevode vlastníckeho práva zo dňa 11.6.2008, zamietne.

5. Čo sa týka k vydaniu bezdôvodného obohatenia v časti 5.000,- eur z titulu, že žalobcovia údajne uhradili žalovanému sumu 5.000,- eur, žalovaný uviedol, že v priebehu konania jednoznačne a výslovne poprel, že by zmluvná pokuta vo výške 5.000,- eur bola v prospech žalovaného uhradená. Žalovaný uviedol, že žalobcovia nepredložili žiaden dôkaz, ktorý by preukazoval uvedené tvrdenia žalobcov. Súčasne žalovaný spochybňoval a spochybňuje vierohodnosť dôkazu, ktorý predložil žalobca, nakoľko uvedená listina nazvaná ako „. Q., nie je podpísaná žiadnou zo strán a nie je zrejmé, kto ju vyhotovil a za akým účelom. Nevierohodnosť uvedeného dôkazu vyplýva podľa žalovaného aj z toho, že súčet údajne uhradených súm, ktoré sú uvedené v predmetnej listine, sa žiadnym spôsobom nezhoduje s úhradami, ktoré žalobcovia skutočne v prospech žalovaného uhradili. Žalovaný taktiež v priebehu konania vzniesol námietku premlčania, ktorá sa týkala všetkých nárokov, ktoré si žalobcovia uplatňujú v tomto súdnom konaní. Žiadal preto, aby odvolací súd v tejto časti žalobu zamietol. Taktiež žalovaný, vzhľadom na vyššie uvedené, žiadal, aby odvolací súd zmenil odvolaním napadnutý výrok o náhrade trov konania tak, že žalovaný má nárok na náhradu trov prvostupňového konania vo výške 100 %, alternatívne, že žiadna zo strán nemá nárok na náhradu trov prvostupňového konania, a súčasne, aby priznal žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania vo výške 100 %.

6. K uvedenému sa žalobcovia nevyjadrili.

7. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací, v rámci kompetencií vyplývajúcich z ustanovení § 34 (Civilný sporový poriadok, zákon číslo 160/2015 Z. z., ďalej iba „CSP“, platný od 1.7.2016), preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa zásad uvedených v ustanovení § 379 a nasledujúce CSP, bez nariadenia pojednávania podľa § 385 (a contrario) a zistil, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je vo výroku č. III rozsudku (v časti, ktorá bola napadnutá odvolaním), vecne správne. Preto krajský súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdil v zmysle ustanovení § 387 ods. 1 v tejto napadnutej časti.

8. Podľa § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Odvolací súd konštatuje, že sa stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia v tejto časti, a pre zdôraznenie správnosti dodáva nasledovné:

9. Podľa § 470 ods. 1 CSP, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

10. Podľa § 470 ods. 2 prvá veta CSP, právne účinky úkonov, ktoré nastali v konaní predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované.

11. Uvedené ustanovenia § 470 ods. 1, 2 CSP, ktoré sú intertemporálnym ustanovením prijatým v súvislosti s nadobudnutím účinnosti CSP, treba aplikovať ako uvedenú normu aktuálne aj na konania, ktoré začali predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Každopádne však treba procesné účinky realizovaných úkonov predo dňom účinnosti tohto zákona, posudzovať aj v súvislosti s právnou úpravou, ktorá platila v čase ich realizácie. Uvedené má význam aj z pohľadu aplikácie tých ustanovení O.s.p.

(Občiansky súdny poriadok, zákon platný do 30.6.2016), ktoré aplikoval súd prvej inštancie v súvislosti s realizáciou dokazovania, i prijatými skutkovými závermi.

12. Odvolací súd k zabezpečovaciemu prevodu práva poukazuje, že zmluva o zabezpečovacom prevode práva, ktorá neobsahuje dojednanie o tom, ako sa zmluvné strany vyporiadajú v prípade, že dlžník zabezpečenú pohľadávku riadne a včas neuhradí, je absolútne neplatná. To isté platí, ak uvedená zmluva obsahuje v tomto smere len dojednanie, podľa ktorého veriteľ pri omeškaní dlžníka s úhradou zabezpečenej pohľadávky sa bez ďalšieho stane trvalým vlastníkom prevedeného majetku pri súčasnom zániku zabezpečenej pohľadávky (viď rozsudok NS ČR XXOdo/XXX/XXXX G. XX.XX.XXXX). Tieto závery možno aplikovať aj na preskúmavanú vec, a preto je rozsudok súdu prvej inštancie v tejto časti vecne správy.

13. Odvolací súd teda konštatuje, že po preskúmaní napadnutého rozhodnutia, i konania, ktoré mu predchádzalo, dospel k záveru, že súd prvej inštancie v preskúmavanej veci v tejto časti dostatočne zistil skutkový stav v rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností, a na podklade vykonaného dokazovania dospel ku správnym skutkovým zisteniam a návrh žalobcov v tejto časti aj správne právne posúdil.

14. Vo zvyšných častiach, ktoré boli napadnuté odvolaním žalovaného, a to v časti týkajúcej sa vydania bezdôvodného obohatenia vo výške 5.000,- eur a vo výroku o trovách konania, odvolací súd dospel k záveru, že v tejto časti je rozhodnutie súdu prvej inštancie nepreskúmateľné.

15. Odvolací súd poukazuje v prvom rade, že dokazovanie je jedným zo základných inštitútov civilného procesu, a aby súd vedel spor riadne prejednať a rozhodnúť, musí mať zabezpečený dostatok skutkových poznatkov významných pre rozhodnutie vo veci samej. Pri koncipovaní CSP, zákonodarca do ustanovenia § 185 zaviedol princíp formálnej pravdy, čo predstavuje jednu z najzásadnejších zmien civilného procesu. Formálnou pravdou sa rozumie, že súd pri rozhodovaní vychádza výlučne z dôkazov, ktoré mu navrhli strany sporu. Súd sa tak nemusí dostať k plnému zisteniu pravdy vzhľadom na to, že si o spore môže urobiť svoj názor iba v rozsahu, ako mu ho vykreslia strany sporu svojimi tvrdeniami a súvisiacimi dôkazmi. Dôraz sa vedie preto na procesnú diligenciu strán sporu, čoho dôsledkom je obmedzenie dôkaznej iniciatívy súdu, a jej presun takmer bezvýhradne na strany sporu. Preto platí princíp formálnej pravdy, z ktorého sa priorizuje procesná aktivita sporových strán, ktoré sú zásadne povinné tvrdiť rozhodujúce skutočnosti a označiť dôkazné prostriedky na preukázanie svojich tvrdení. Každá procesná strana má právo sa oboznámiť a reagovať na tvrdenie a dôkazy protistrany. Ide pritom o kontradiktórny proces, kde proti sebe stoja dve strany sporu s protichodným záujmom na jeho výsledku.

16. Z uvedeného potom vyplýva, že súd prvej inštancie sa nedostatočne venoval a skúmal vierohodnosť dôkazu, na ktorý v odvolaní poukázal žalovaný, nachádzajúcom sa na č. l. 37 súdneho spisu. Bude preto na žalobcoch vierohodnosť takéhoto dôkazu preukázať, a preukázať, že zaplatili žalovanému zmluvnú pokutu vo výške 5.000,- eur.

17. V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že súd prvej inštancie sa opomenul zaoberať v tejto časti žaloby skúmať, či nárok uplatnený žalobcami na vrátenie bezdôvodného obohatenia v tejto výške, nie je premlčaný, a taktiež, či nemožno žalovaným vznesenú námietku považovať za námietku kompenzačnú.

18. Odvolací súd taktiež poukazuje, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je v tejto časti aj nepreskúmateľné. Odôvodnenie súdneho rozhodnutia totiž má podať jasné a zrozumiteľné odpovede na všetky právne a skutkové relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranou sporu, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov uvádzaných stranami sporu. Preto aj odôvodnenie rozhodnutia súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo účastníka na spravodlivý proces. Zo štandardnej judikatúry potom tiež vyplýva, že presvedčivé a správne vyhodnotenie dôkazov, aj náležité odôvodnenie súdneho rozhodnutia, zabezpečujú vylúčenie ľubovôle súdu pri rozhodovaní. Súd je totiž povinný prihliadať starostlivo na všetko, čo vyšlo počas konania najavo, vrátane toho, čo uviedli strany sporu. Z odôvodnenia súdneho rozhodnutia musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane, a právnymi závermi na strane druhej. Nevyžaduje sa, aby sa na každý argument strany

sporu, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ale ak ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument. Tieto náležitosti v odôvodnení rozhodnutia súdu prvej inštancie v napadnutej časti absentujú.

19. Aj v súvislosti s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva, jedným z kľúčových princípov spravodlivosti súdneho konania, ako ich garantuje článok 6 ods. 1 Dohovoru a článok 36 ods. 1 Ústavy SR, je aj právo na náležité súdne odôvodnenie rozhodnutia. Jeho obsahom je právo strany sporu na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré preskúmateľným spôsobom jasne a zrozumiteľne dáva odpoveď na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Princíp spravodlivosti pritom zaväzuje súdy, aby pre svoje rozhodnutie poskytli dostatočné a relevantné dôvody. Potreba náležite odôvodniť súdne rozhodnutie je daná tiež vo verejnom záujme, pretože jednou zo záruk, že výkon spravodlivosti nie je arbitrárny, neprehľadný, že rozhodnutie súdu je kontrolovateľné verejnosťou.

20. Odvolací súd preto podľa § 389 ods. 1 písm. c) zrušil rozhodnutie súdu prvej inštancie, pretože súd prvej inštancie v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia veci, nevykonal navrhované dôkazy, ak nie je účelom doplniť dokazovanie odvolacím súdom.

21. Je teda zrejmé, že súd prvej inštancie pochybil v tom, že nevykonal navrhované dôkazy, jeho rozhodnutie o nevykonaní dôkazov bolo dôsledkom takého právneho posúdenia, ktoré odvolací súd posúdil ako nesprávne.

22. Podľa § 391 ods. 1 CSP, ak odvolací súd zruší rozhodnutie, môže podľa povahy veci, vrátiť vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

23. Podľa § 391 ods. 2 CSP, ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, súd prvej inštancie je viazaný právnym názorom odvolacieho súdu.

24. Podľa § 391 ods. 3 CSP, ak odvolací súd zruší rozhodnutie súdu prvej inštancie a vráti mu vec na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, je povinný v odôvodnení rozhodnutia uviesť aj to, ako má súd prvej inštancie vo veci ďalej postupovať.

25. Bude preto úlohou súdu prvej inštancie zopakovať dokazovanie v naznačenom smere a po jeho vyhodnotení nanovo rozhodnúť.

26. Podľa § 396 ods. 3 CSP, ak odvolací súd zruší rozhodnutie a ak vráti vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, rozhodne o náhrade trov súd prvej inštancie v novom rozhodnutí o veci. Bude preto úlohou súdu prvej inštancie rozhodnúť aj o trovách odvolacieho konania.

27. Toto rozhodnutie bolo prijaté odvolacím senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je odvolanie prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 .

Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 .

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 .