Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

14Co/219/2017

Uznesenie

Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Podhorovej a členov senátu JUDr. Evy Dzúrikovej a JUDr. Jaroslava Galla, v právnej veci žalobkyne: G. L., narodená XX.XX.XXXX, bytom XXX XX H., Q.L. XXX, zastúpená splnomocneným advokátom JUDr. Vladimírom Sidorom, so sídlom Advokátska kancelária 920 01 Hlohovec, Železničná 4/A, proti žalovanému: Endepro, s.r.o. v likvidácii (pôvodné obchodné meno : Provident Financial, s.r.o.), so sídlom 821 09 Bratislava, Mlynské nivy 49, IČO : 35 805 731, zastúpený splnomocnenou Advokátskou kanceláriou De minimis, s.r.o., so sídlom 811 04 Bratislava, Lovinského 22, IČO : 36 868 949, o zaplatenie 1128,23 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Zvolen číslo konania 12Csp/31/2016-76 zo dňa 07.03.2017, takto

rozhodol:

I. Rozsudok Okresného súdu Zvolen číslo konania 12Csp/31/2016-76 zo dňa 07.03.2017 vo výrokoch II. a III. z r u š u j e a vec mu v tomto rozsahu v r a c i a na ďalšie konanie.

II. Vo výroku I. zostáva rozsudok okresného súdu nedotknutý.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. konanie zastavil v časti 70,16 eur podľa ustanovenia § 145 ods. 2 Civilného sporového poriadku v dôsledku čiastočného späťvzatia žaloby, výrokom II. vo zvyšnej časti žalobu zamietol a výrokom III. rozhodol o povinnosti žalobkyne nahradiť žalovanému 100 % trov konania. Súd v odôvodnení rozsudku uviedol, že žalobkyňa sa žalobou zo dňa 16.08.2016 domáhala voči žalovanému zaplatenia sumy 1.128,23 eur spolu s 5 %-ným úrokom z omeškania ročne z tejto sumy od 01.04.2016 do zaplatenia titulom pohľadávky zo Zmluvy o spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXXXX zo dňa 08.07.2015, ktorou poskytol žalovaný žalobkyni spotrebiteľský úver vo výške 1.280,- eur pri úrokovej sadzbe 24,30 % ročne, RPMN 63,97 %, priemernej hodnote RPMN 37,67 %, poplatku za garantovanú službu 208,24 eur a pri výške týždennej splátky 28,12 eur, posledná vo výške 28,- eur, počet týždenných splátok 60, za uvedenia celkovej čiastky splatnej spotrebiteľom v sume 1.687,08 eur. Žalobkyňa v žalobe spochybnila zákonnosť nároku žalovaného, vyplývajúceho z predmetného úverového vzťahu a to vo viacerých smerom, pričom za neprimeranú považovala výšku úrokovej sadzby, za neplatné považovala určenie poplatku za garantovanú službu v pevnej sume 208,24 eur, za neprijateľné považovala neuvedenie výšky splátok osobitne istiny, úrokov a poplatkov a taktiež žalobkyňa tvrdila, že je zmätočné určenie termínu konečnej splatnosti úveru. Poukázala na to, že úver je potrebné v dôsledku absencie obligatórnych náležitostí podľa ustanovenia § 9 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch považovať za bezúročný a bez poplatkov. Žalobkyňa ďalej v žalobe poukázala na to, že za neplatnú treba považovať Zmluvu o poskytnutí služby Komfort uzatvorenú toho istého dňa ako bola uzatvorená zmluva o spotrebiteľskom úvere a v zmysle ktorej mala povinnosť žalovanému zaplatiť odmenu za službu (informovanie o prevedení sumy úveru v prospech bankového účtu, prebratie peňažnej hotovosti a informovanie o prijatí úhrady splátok) vo výške 721,15 eur, ktorú žalobkyňa označila za rozpornú s dobrými mravmi, nakoľko výška tohto poplatku predstavuje viac ako 56 % poskytnutého úveru a samotná Zmluva o poskytnutí služby Komfort je

tak neprijateľnou zmluvnou podmienkou a preto je neplatná. V priebehu konania žalobkyňa rozšírila dôvody žalobnej argumentácie o bezúročnosti predmetnej zmluvy a poukázala na nesprávne uvedenú výšku RPMN v zmluve o spotrebiteľskom úvere. Skutočná RPMN je vyššia ako je výška uvedená v predmetnej zmluve a to trojnásobne - vo výške 237 %. Z podmienok úverovej zmluvy ani nie je možné posúdiť, akým spôsobom sa úrok započítava na jednotlivé splátky zo strany dlžníka. Postup žalovaného pri uzatváraní zmluvy o úvere, no najmä zmluvy o poskytnutí služby Komfort, označila žalobkyňa za nekalú obchodnú praktiku a porušenie ustanovenia § 53a Občianskeho zákonníka. Na základe svojich argumentov a v dôsledku nutnosti považovať úver za bezúročný a bez poplatkov sa potom žalobkyňa domáhal voči žalovanému nároku z titulu bezdôvodného obohatenia sa na jej úkor tým, že pokiaľ prijala od žalovaného úver v sume 1280 eur, spolu zaplatila žalovanému sumu 2408,23 euo, preplatok vo výške 1128,23 eur tak zakladá nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia sa podľa ustanovenia § 451 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Súd prvej inštancie právne posúdil žalobkyňou uplatnený nárok ako nárok spotrebiteľský podľa ustanovenia § 53 ods. 1, 2, 3, 4 a 5 Občianskeho zákonníka podľa ustanovenia § 9 ods. 2 písm. a/ až aa/, v spojení s ustanovením § 11 ods. 1 písm. b/ a d/ zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a následne potom zhrnul, že preskúmaním zmluvy o spotrebiteľskom úvere a zmluvy o poskytnutí služby Komfort zistil, že v zmluve o úvere nie je neprimeraná úroková sadzba, dohodnutá výška úrokovej sadzby neprevyšuje mieru úverov obchodných bánk v čase uzavretia predmetnej zmluvy, túto pripúšťali až 25 %, pričom v danom prípade je dohodnutá úroková sadzba úveru na 24,30 %. Z tohto dôvodu súd nepovažoval úverovú zmluvu za neplatnú podľa § 9 ods. 2 Zákona č. 129/2010 Z.z., preto nepovažuje spotrebiteľský úrok za bezúročný a bez poplatkov a nepovažoval to v zmysle § 53 Občianskeho zákonníka ani za neprijateľnú zmluvnú podmienku. Súd preskúmal zmluvu Komfort, táto bola podpísaná až po podpise úverovej zmluvy, poplatok za zmluvu súd nepovažoval za neprimerane vysoký, nakoľko predstavoval komfort službu za to, že žalobkyni budú hotovostne prevzaté finančné prostriedky v mieste trvalého bydliska a žalovaný by musel pri 60- tich splátkach zakaždým prejsť viac ako 30 kilometrov do miesta trvalého bydliska žalobkyne, preto súd túto podmienku nepovažoval ani za neprijateľnú zmluvnú podmienku. Ďalej súd v odôvodnení rozsudku uviedol, že neuvedenie výšky splátok istiny, úrokov a poplatkov nepovažoval za neprijateľnú zmluvnú podmienku podľa § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka. Podľa názoru súdu žalovanému z § 11 ods. 1 písm. b) Zákona o spotrebiteľských úveroch táto skutočnosť nevyplýva, preto úver nepovažuje za bezúročný a bez poplatkov. Zmätočné určenie termínu konečnej splatnosti súd taktiež označil za neprijateľné tvrdenie žalobkyne, nakoľko z rozsudku Súdneho dvora zo dňa 09.11.2016 vo veci Home Credit Slovakia, a.s. proti L. R. je uvedené, že nemusí byť termín splátok podľa dátumu. Tým, že bolo dohodnutých 60 splátok s termínom prvej splátky, vyplýva z toho aj termín konečnej splatnosti úveru. Súd preto nesúhlasil s neplatnosťou Zmluvy o poskytnutí služieb Komfort a pridržiaval sa názoru právneho zástupcu žalovaného. Žalovaný učinil zadosť zneniu článku 10 ods. 2 Smernice 2008/48/ES, keď jasne v zmluve o úvere uviedol aká je výška, počet, frekvencia splátok, ktoré má spotrebiteľ zaplatiť a aká je doba trvania úveru. Súd mal za to, že zmluva o úvere spĺňa náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. l) Zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch Žalovaný neporušil žiadnu právnu úpravu, a to ani pri RPMN, ani pri zmluve o úvere, pričom súd prvej inštancie poukázal na právoplatné rozhodnutia iných okresných súdov. Súd prvej inštancie potom zhrnul, že zamietol žalobu z dôvodu, že nezistil podľa zákona č, 129/2010 Z.z. neprimeranú výšku úrokovej sadzby, nezistil neplatné určenie poplatku, nezistil nesprávne uvedenie výšky splátok istiny, úrokov a poplatkov, nezistil zmätočné určenie termínu konečnej splatnosti úveru a nezistil neplatnosť zmluvy o poskytnutí služby Komfort. O náhrade trov prvoinštančného konania súd rozhodol podľa ustanovenia § 255 ods. 1 a priznal žalovanému právo na náhradu trov konania voči neúspešnej žalobkyni v rozsahu 100% trov konania.

2. Voči rozsudku súdu prvej inštancie vo výrokoch II. a III. podala v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobkyňa. Rozsudok považuje za nesprávny, pričom podľa jej názoru došlo k porušeniu práva na spravodlivý súdny proces a poukazuje na zákazu ľubovôle, právo strán sporu na vyporiadanie sa so všetkými relevantnými skutočnosťami v konaní zo strany súdu a právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia. Argumentovala, že v podanej žalobe namietala neplatné určenie poplatkov - teda poplatku za garantovanú službu v pevnej výške 208,24 eur, pričom v rozsudku sa súd prvej inštancie žiadnym spôsobom týmto poplatkom nezaoberal, tento poplatok nebol zlegalizovaný odôvodnením súdu prvej inštancie, súd iba skonštatoval, že žiadne neplatne určené poplatky sa v danej zmluve nenachádzajú a stotožňuje sa s argumentáciou žalovaného. Žalobkyňa uviedla, že daný poplatok za garantovanú službu vo výške 208,24 eur je finančným plnením, ktoré neslúži záujmom žalobkyne (spotrebiteľky), ale záujmom žalovaného. Týmto poplatkom žalovaný neprimerane navýšil cenu úveru pre svojich klientov a to za účelom toho, aby ešte viac nenavyšoval už aj tak pomerne vysokú úrokovú sadzbu poskytnutých

úverov, čím obchádza ustanovenia zákona. Žalobkyňa poukázala na viaceré rozhodnutia všeobecných súdov, v ktorých obdobné poplatky boli súdmi vyhlásené za absolútne neplatné a obchádzajúce stanovenie skutočnej úrokovej sadzby. Žalobkyňa taktiež namietala, že súd sa nijakým spôsobom nevysporiadal vo svojom rozhodnutí s ďalšími náležitosťami zmluvy, ktoré sú v rozpore so zákonom, najmä pokiaľ poukazovala na to, že všeobecné obchodné podmienky nie sú žiadnou zmluvnou stranou podpísané, čo znamená, že ustanovenia v nich obsiahnuté nespĺňajú písomnú podobu a teda sú neplatné. Medzi ustanoveniami VOP je pritom obsiahnutá aj povinná náležitosť zmlúv o spotrebiteľských úveroch podľa ustanovenia § 9 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch a to adresa veriteľa, na ktorej môže spotrebiteľ uplatniť reklamáciu alebo sťažnosť. Taktiež pokiaľ žalobkyňa poukázala v žalobe na nesprávne určenú výšku RPMN, v rámci odôvodnenia rozsudku sa súd prvej inštancie jej námietkou nezaoberal, poukázal na RPMN iba vágnou vetou, že sa prikláňa k rovnakému záveru ako rozhodnutia viacerých súdov a teda podľa neho žalovaný neporušil žiadnu právnu úpravu ani v zmluvách, ani pri určení RPMN. Žalovaná ohľadom správneho postupu pri výpočte RPMN poukázala na stanovisko Európskej komisie, ktorá vo svojom vyjadrení vo veci C-372/14 zaujala jasné stanovisko ku skutočnosti, že rôzne doplnkové služby týkajúce sa spotrebiteľských úverov majú byť súčasťou celkových nákladov a tým aj zarátané do výšky RPMN. Skutočne vyrátaná výška RPMN by tak predstavovala 237 %, čo je v rozpore s údajom o RPMN vo výške 63,97 % uvádzaným v zmluve. Skutočná výška RPMN v tomto prípade je teda vyššia, ako je výška uvedená v predmetnej zmluve a to viac ako trojnásobne. Taktiež žalobkyňa namietala odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie, pokiaľ uviedol, že Zmluva o poskytnutí služby Komfort zo dňa 8. 7. 2015 bola uzatvorená až po uzatvorení Zmluvy o spotrebiteľskom úvere zo dňa 8. 7. 2015. Žiadnym spôsobom nie zo strany žalovaného preukázané, že Zmluva o poskytnutí služby Komfort bola uzatvorená až po uzatvorení Zmluvy o spotrebiteľskom úvere a takéto tvrdenie je už samo osebe nelogické. Je zrejmé, že žalovaný dal popodpisovať svojim klientom všetky zmluvy súčasne a takto sú aj podpisované. Účelová argumentácia žalovaného, že na základe jeho proklientského prístupu ponúkol žalobcovi službu Komfort až po uzatvorení zmluvy o spotrebiteľskom úvere nie je ničím iným, ako snahou navodiť dojem, že daná zmluva o poskytnutí služby Komfort jej individuálne dojednaná a slúži záujmu spotrebiteľa. V tomto smere žalobkyňa opätovne poukázala na stanovisko Európskej komisie vo veci C-372/14, z ktorého vyplýva, že podľa zistení vnútroštátneho súdu na základe výpovedí obchodných zástupcov by pri odmietnutí služby hotovostného preberanie splátok úveru spotrebiteľovi úver poskytnutý nebol. Obchodní zástupcovia navyše sú stimulovaní k uzatváraniu dohôd o osobnom preberaní splátok, keďže z odmeny za túto službu im patril podiel. Súd prvej inštancie taktiež nesprávne posúdil splnenie povinných náležitostí zmlúv o spotrebiteľských úveroch a to ohľadom rozdelenia splátok na splátku istiny, úrokov a poplatkov a určenie termínu konečnej splatnosti úveru. Ide pritom o obligatórne náležitosti zmluvy o spotrebiteľských úveroch podľa ustanovenia § 9 písm. f/ a l/ zákona o spotrebiteľských úveroch, ktoré v predmetnej zmluve o úvere absentujú. Pokiaľ súd v odôvodnení rozsudku poukázal na viaceré rozhodnutia všeobecných súdov, žalobkyňa argumentuje, že ňou zaujatý výklad v tejto otázke je v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít (vrátane Najvyššieho súdu SR) a obchodnú podmienku používanú veriteľmi v zmluvách o spotrebiteľských úveroch spočívajúcu v nečlenení splátok na splátky istiny, úrokov a iných poplatkov, je potrebné hodnotiť ako neprijateľnú zmluvnú podmienku v zmysle ustanovenia § 53 Občianskeho zákonníka. Žalobkyňa poukázala na to, že absolútne bežným spôsobom zneužitia takéhoto postupu zo strany veriteľov je prípad nesplácania dlhu alebo požiadavka na predčasné splatenie dlhu zo strany dlžníka, kedy veritelia požadujú splatenie istiny s výpočtom, že dovtedy uhrádzané splátky vlastne spotrebiteľ uhrádzal len na úroky, poplatky a rôzne sankcie a neboli pričítané na istinu úveru. Takýmto spôsobom si veriteľ svojvoľne a nekontrolovateľne priraďuje splátky a určuje, akú časť použil na splátky istiny, akú na splátky odmeny veriteľa, pričom spotrebiteľ nemá žiadnu moc skontrolovať, podľa akého kľúča toto veriteľ robí. Aj touto nekalou obchodnou praktikou veriteľov je spôsobovaná značná nerovnováha v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Žalobkyňa na podporu svojho stanoviska poukázala a citovala z viacerých rozhodnutí všeobecných súdov. Taktiež pokiaľ v konkrétnej zmluve o úvere nie je uvedený konečný konkrétny termín splatnosti úveru, nemožno považovať za postačujúce ustanovenie, v ktorom je uvedené, že termín konečnej splatnosti úveru je v 7. deň 60 týždňa po dni uzatvorenia zmluvy. Ide pritom taktiež o obligatórnu náležitosť zmluvy o spotrebiteľských úveroch a jej absencia spôsobuje bezúročnosť a bezpoplatkovosť poskytnutého úveru. Pokiaľ súd prvej inštancie nesprávne označil výšku úrokovej sadzby za primeranú, žalobkyňa opätovne upozorňovala na fakt, že výška úrokovej sadzby uvedená v zmluve nezodpovedá výške priemernej úrokovej miery úverov peňažných ústavov v čase uzatvorenia predmetnej zmluvy. Priemerná hodnota ročnej úrokovej sadzby pre podobné úvery so začiatkom fixácie úrokovej sadzby v mesiaci november 2013 bola 10,29 %, v zmysle zmluvy je dohodnutá ročná úroková sadzba úveru 24,30 %. Opätovne žalobkyňa poukázala na viaceré rozhodnutia

všeobecných súdov ohľadom tejto otázky a uviedla, že na základe vyššie uvedeného je potom potrebné vnímať dohodu o výške úrokovej sadzby v zmysle ustanovenia § 39 Občianskeho zákonníka ako priečiacu sa dobrým mravom a teda za neplatnú. Pokiaľ súd prvej inštancie neakceptoval argumenty žalobkyne o neplatnosti Zmluvy o poskytnutí služby Komfort, žalobkyňa zdôraznila, že súdy Slovenskej republiky už opakovane v rámci sporov, v ktorých účastníkom bol žalovaný, podmienky obsiahnuté v Zmluve o poskytnutí služby Komfort (respektíve v predošlom jeho názore - zmluva o zabezpečení splátok úveru) vyhlásili za neprijateľné podmienky a tak žalovaný tieto podmienky nie je oprávnený v zmluvách používať. V závere odvolania žalobkyňa poukázala na sofistikované konanie žalovaného, ktorý v množstve súdnych konaní, v ktorých súdy prvej inštancie rozhodovali v neprospech žalovaného, navrhuje protistrane výhodnú dohodu s cieľom dosiahnuť späťvzatie žaloby, na základe čoho potom nie sú žiadne účinné rozhodnutia súdu v neprospech žalovaného. Týmto potom argumentuje v iných konaniach a tak tomu bolo aj ohľadom prejudiciálnej otázky riešenej Súdnym dvorom EU v konaní C-372/14, kde po vyjadrení komisie, ktoré bolo v neprospech žalovaného, žalovaný vzal žalobu späť a konanie pred Súdnym dvorom bolo zastavené. Na základe všetkých uvedených argumentov potom žalobkyňa navrhuje, aby odvolací súd rozsudok v odvolaním napadnutých častiach zrušil a vec vrátil prvoinštančnému súdu na ďalšie konanie.

3. Žalovaný sa vyjadril k odvolaniu žalobkyne len v stručnosti a uviedol, že považuje napadnutý rozsudok za vecne správny v celom jeho rozsahu, je správne, logicky a dostatočne odôvodnený a nie je podľa jeho názoru daný žiadny z odvolacích dôvodov a navrhuje preto, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako veci správny potvrdil.

4. Na predmetné stručné vyjadrenie žalovaného opätovne reagovala žalobkyňa v rozsiahlom vyjadrení, v ktorom uviedla, že trvá na odvolacích dôvodov a na podporu svojich tvrdení uviedla aj ďalšie odvolacie argumenty a to pokiaľ ide o Zmluvu o poskytnutí služby Komfort. Zdôraznila, že celková odmena žalovaného za poskytnutie úveru predstavovala v skutočnosti 407,08 eur za 60 týždňov. Žalovaný nenazval svoju odmenu priamo ako úrok, ale ju rozdelil na tri časti - úrok, administratívny poplatok a odmenu za doplnkovú službu. Súdy ustálene rozhodujú, že ak dohodnutá výška odmeny veriteľa neprimerane prevyšuje mieru úrokov obchodných bánk v čase uzatvorenia predmetnej zmluvy, ide o neplatný právny úkon. Doplnkovú zmluvy vzhľadom na vyššie uvedené je potrebné považovať za neplatnú a uzatvorená v rozpore s dobrými mravmi. Okrem toho žalobkyňa uviedla, že v súvislosti s uzatvorením predmetnej doplnkovej zmluvy patrila obchodným zástupcom žalovaného odmena vo výške zhruba 5 % z celkovej dohodnutej odmeny, zvyšok odmeny 95 % išiel na účet žalovaného a predstavoval jeho čistý zisk. V rámci tejto sumy, ktorá bola dohodnutá ako odmena za túto službu, by si však spotrebiteľ vedel napríklad zriadiť bankový účet v ktorejkoľvek banke a uhrádzať poplatky za jeho vedenie počas niekoľko desiatok rokov, alebo počas platnosti zmluvy a ušetril by viac ako 90 % zo zaplatenej odmeny, prípadne uhrádzať platby prostredníctvom poštovej poukážky a ušetriť taktiež viac ako 90 % zo zaplatenej odmeny. Žalovaný si zmluvne vymienil nárok na odmenu podľa doplnkovej zmluvy bez ohľadu na to, či reálne príde k poskytnutiu služby alebo nie, pričom pre trvanie doplnkovej služby nie je dohodnutá žiadna možno zo strany spotrebiteľa túto zmluvu ukončiť. Žalobkyňa sa opätovne vyjadrila k nesprávne uvedenému údaju o výške RPMN a zhodne so svojím odvolaním zdôraznila, že odmena vyplývajúca z doplnkovej služby by musela byť zahrnutá do výpočtu RPMN. Žalovaný odmenu vyberanú na základe doplnkovej služby však do výpočtu RPMN nezahrnul, pričom správne vypočítaná RPMN by tak predstavovala 237 %, čo je skutočná výška RPMN a oproti výške uvedenej v zmluve je vyššia o viac ako 173 %. Takýmto postupom žalovaného dochádza k obchádzaniu zákona, pričom podľa názoru žalobkyne dochádza zo strany žalovaného aj k prekročeniu najvyššej prípustnej miery odplaty v zmysle ustanovenia § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka. V ďalšom texte vyjadrenia žalobkyňa uvádza, že reaguje na ďalšiu argumentáciu žalovaného, avšak odvolací súd poznamenáva, že ide zjavne o reakciu na vyjadrenie žalovaného v inom súdnom spore a to vzhľadom na veľmi stručné vyjadrenie žalovaného k odvolaniu žalobkyne v tomto súdnom spore, v ktorom žalovaný žiadnu argumentáciu neuvádzal. Žalobkyňa vo svojmu vyjadrení k vyjadreniu žalovaného k jej odvolaniu pripojila podanie označené ako Príloha č. 1, v ktorej uvádza okolnosti uzatvárania doplnkových zmlúv zo strany žalovaného. V rámci tejto prílohy žalobkyňa opakovane zdôrazňuje, že žalovaný uzatváraním týchto doplnkových zmlúv so spotrebiteľmi schoval časť svojej odmeny do doplnkovej zmluvy, ktorú klientom dával podpisovať spolu s hlavnou zmluvou, pričom však táto odmena je v rozpore s dobrými mravmi, slúži výlučne záujmom žalovaného a je teda neplatná. Predstavujem takmer vždy viac ako 50 % poskytnutej sumy úveru a výšku odmeny žalovaný určoval v doplnkovej zmluve percentom z poskytnutej sumy úveru bez ohľadu na existujúce skutočnosti a bez akéhokoľvek vplyvu na skutočné náklady žalovaného, avšak spotrebiteľ

je povinný uhradiť odmenu bez ohľadu na to, či skutočne bola poskytnutá táto služba alebo nie, pričom žalovaný si na základe takejto doplnkovej zmluvy dáva zo strany spotrebiteľov uhradiť odmenu za službu, ktorá by mala byť absolútne štandardne zabezpečovaná veriteľom v rámci správy úverových vzťahov s klientmi. Taktiež neobstojí argumentácia žalovaného o výhodnosti doplnkovej zmluvy pre spotrebiteľa, pretože táto doplnková zmluva sa uzatvárala s klientmi bez ohľadu na to, či mali možnosť uhrádzať splátky v hotovosti bez akýchkoľvek ťažkostí, teda bez ohľadu na bydlisko spotrebiteľov, alebo mali možnosť uhrádzať splátky bezhotovostne zo svojho bankového účtu, prípadne prostredníctvom pošty. V závere prílohy číslo 1 žalobkyňa uviedla, že má vedomosť o tom, že žalovaný uzatváral s klientmi aj niekoľko doplnkových zmlúv zabezpečujúcich výber splátok v hotovosti za rovnaké obdobie a tak napríklad spotrebiteľ uzatvoril postupne 4 zmluvy o úvere v priebehu niekoľkých mesiacov, súčasťou ktorých bola štyrikrát aj zmluva o doplnkovej službe, teda žalovaný vyberal odmenu počas niekoľkých zhodných mesiacov celkovo za 4 doplnkové zmluvy bez ohľadu na to, že splátky sa vyberali zo všetkých zmlúv naraz.

5. V dôsledku odvolania krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 zák. č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku - ďalej „CSP“), vec preskúmal v medziach daných ustanovením § 379 a § 380 a bez nariadenia pojednávania v súlade s ustanovením § 385 ods. 1 a contrario rozsudok okresného súdu v odvolaním napadnutých výrokoch II. a III. podľa ustanovenia § 389 ods. 1 písm. b/ a c/ zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie v tomto rozsahu podľa ustanovenia § 391 ods. 1 a 3 na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

6. Žalobkyňa sa žalobou datovanou dňa 12.08.2016 domáhala voči žalovanému, ako veriteľovi, zaplatenia sumy 1 128,23 eur s príslušenstvom z titulu nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia sa žalovaného na nárok žalobkyne podľa ustanovenia § 451 ods. 1 a 2 a § 456 Občianskeho zákonníka. Žalobkyňa uviedla, že uzatvorila so žalovaným dňa 08.07.2015 Zmluvu o spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXXXX, na základe ktorej jej bol poskytnutý zo strany žalovaného úver vo výške 1.280 eur za špecifikovaných zmluvných podmienok. V žalobe žalobkyňa tvrdil, že predmetnú zmluvu o spotrebiteľskom úvere je s poukazom na ustanovenie § 11 ods. 1 zák. č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch nutné považovať za bezúročnú a bezpoplatkovú, nakoľko neobsahuje zákonom požadované obligatórne náležitosti zmluvy o spotrebiteľských úveroch a taktiež tvrdila, že predmetná zmluva o spotrebiteľskom úvere obsahuje väčšie množstvo ustanovení, ktoré možno kvalifikovať ako neprijateľné zmluvné podmienky a ustanovení, ktoré sú v rozpore so zákonom a dobrými mravmi. Konkrétne žalobkyňa poukázala na neprimeranú výšku ročnej úrokovej sadzby dojednanú v zmluve o spotrebiteľskom úvere vo výške 24,30 %, pričom priemerná hodnota ročnej úrokovej sadzby pre podobné úvery so začiatkom fixácie úrokovej sadzby v mesiaci júl 2015 bola 10,29 %. Tvrdila tak, že v zmluve o spotrebiteľskom úvere uvedená výška úrokovej sadzby prevyšuje mieru úrokovej sadzby obchodných bánk v čase uzatvorenia predmetnej zmluvy a takéto ustanovenie sa to prieči dobrým mravom, pričom ide o právny úkon absolútne neplatný. Pokiaľ je tak potrebné vnímať výšku úrokovej sadzby ako neprijateľnú zmluvnú podmienku a tým absolútne neplatnú, treba na ňu prihliadať, akoby vôbec nebola obsahom zmluvy o spotrebiteľskom úvere, v dôsledku čoho potom zmluva neobsahuje určenie výšky úrokovej sadzby, ako jedného z povinných údaju spotrebiteľského úveru podľa ustanovenia § 9 ods. 2 zákona číslo 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, v dôsledku čoho je potom úver bezúročný a bez poplatkov. Ďalej žalobkyňa namietala neplatné určenie poplatkov, konkrétne pokiaľ je v predmetnej zmluve o spotrebiteľskom úvere uvedený poplatok za garantovanú službu v pevnej výške 208,24 eur, ktorý má byť poplatkom za špecifikované služby, pričom žalobkyňa argumentovala, že tento poplatok je finančným plnením, ktorý v skutočnosti neslúži záujmom žalobkyne, ale záujmom žalovaného. Zmluva neodkazuje na žiadny sadzobník poplatkov, tento poplatok je uvedený len v zmluve, pričom neprimerane navyšuje cenu úveru pre klientov a žalobkyňa uviedla, že takýto poplatok súdy vo viacerých rozhodnutiach označili za neprijateľnú zmluvnú podmienku, pričom v minulosti bola v zmluvách žalovaného označovaná za „administratívny poplatok“. Uvádzaním takéhoto poplatku v spotrebiteľských zmluvách, avšak pod iným názvom, žalovaný obchádza ustanovenie § 53a Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorého má dodávateľ povinnosť zdržiavať sa používania zmluvnej podmienky vo všetkých následných uzatváraných spotrebiteľských zmluvách, pokiaľ už súdy určili takúto podmienku za neplatnú. Takéto konanie žalovaného žalobkyňa označila za nekalú obchodnú praktiku v snahe obísť zákonné ustanovenie na ochranu spotrebiteľa, obsiahnuté v Občianskom zákonníku. Ďalej žalobkyňa v žalobe namietala neuvedenie výšky splátok istiny, úrokov a poplatkov spôsobom, ktorý má osobitne uvádzať splátky na istinu, splátky na úroky a splátky poplatkov, v dôsledku čoho opätovne má za to, že tento spotrebiteľský úver jeho nutné považovať za bezúročný a bez poplatkov,

nakoľko spotrebiteľská zmluva neobsahuje obligatórne náležitosti podľa ustanovenia § 9 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch. Ako ďalší žalobný argument je uvedené zmätočného určenie termínu konečnej splatnosti úveru, pričom žalobkyňa v žalobe namieta, že v zmluve nie je jasne dojednaná konečná splatnosť úveru a pokiaľ zmluva o spotrebiteľskom úvere obsahuje ustanovenie, že termín splatnosti poslednej splátky, a teda konečnej splatnosti úveru a dlžnej sumy, je v 7. deň 60 týždňa po dni uzatvorenia zmluvy, takýto údaj nie je postačujúci, nakoľko údaj o konečnej splatnosti úveru musí byť v zmluve o spotrebiteľskom úvere jasne určený pevným dátumom. Opätovne absencia takejto obligatórnej náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere spôsobuje, že uvedený úver je nutné považovať za bezúročný a bez poplatkov. Žaloba obsahuje aj ďalšie argumenty týkajúce sa nedostatkov zmluvy a to pokiaľ ide o ustanovenia týkajúce s nesplácania spotrebiteľského úveru, splatenia úveru pred lehotou splatnosti, započítania splátky na istinu, poplatky a úrok, spôsobu zániku záväzku a práva na odstúpenie od zmluvy, taktiež adresa veriteľa, na ktorej môže spotrebiteľ uplatniť reklamáciu alebo sťažnosť a mnohé ďalšie, ktoré nie sú podľa tvrdenia žalobkyne obsiahnuté priamo v zmluve o spotrebiteľskom úvere. V ďalšom bode žaloby žalobkyňa namietala neplatnosť Zmluvy o poskytnutí služby Komfort, ktorá bola uzatvorená žalobkyňou so žalovaným dňa 8. 7. 2015 a podľa ktorej bola žalovaným určená odmena za konkrétne služby spočívajúce v informovaní o prevedení sumy úveru v prospech bankového účtu, prebratí peňažnej hotovosti splátky úveru a informovania o prijatí úhrady splátky a to pevnou sumou vo výške 722,15 eur, pričom žalobkyňa argumentovala, že takáto zmluva o dodatočnej službe má povahu formulára a je v rozpore s dobrými mravmi. Samotná výška za túto službu predstavuje viac ako 56 % poskytnutého úveru a je neprijateľná zmluvná podmienka a tým aj neplatná. Žalovaný sa opätovne zmenou pôvodného názvu „zabezpečovacej zmluvy“ snaží obísť ustanovenie § 53a Občianskeho zákonníka, pričom takéto konanie žalovaného žalobkyňa označila za nekalú obchodnú praktiku. V dôsledku všetkých uvedených žalobných argumentov potom žalobkyňa mala za to, že poskytnutý úver je bezúročný a bezpoplatkový, čo znamená, že je povinná žalovanému vrátiť len istinu, ktorá jej bola ako úver poskytnutá v sume 1.280 eur. Pokiaľ tak splatila žalovanému sumu 2.408,23 eur, preplatok vo výške 1.128,23 eur zakladá jej právo na vydanie bezdôvodného obohatenia sa žalovanému na úkor žalobkyne.

7. Odvolací súd ďalej konštatuje, že okrem uvedených konkrétnych žalobných dôvodov v priebehu konania žalobkyňa rozšírila žalobné dôvody a žalobnú argumentáciu ohľadom nesprávne určenej RPMN v zmluve o spotrebiteľskom úvere, pretože podľa jej názoru a tvrdenia zmluva neobsahuje správny údaj o skutočnej výške RPMN, pretože - s poukazom na stanovisko Európskej komisie vo veci Q. E. proti Provident Financial pod číslom C- 372/14, na ktoré stanovisko poukazovala žalobkyňa aj v priebehu konania, je nutné odmenu a poplatky za rôzne doplnkové služby týkajúce sa spotrebiteľského úveru zahrnúť ako súčasť celkových nákladov a teda aj zarátať do RPMN. Takto vyrátaná výška RPMN by potom predstavovala 237 %, čo je v rozpore s údajom obsiahnutým v zmluve o spotrebiteľskom úvere o RPMN vo výške 63,97 % a skutočná RPMN je teda viac ako trojnásobná. Je tak nutné konštatovať, že žalobkyňa namietala nezákonnosť nároku veriteľa vyplývajúceho z uzatvorenej Zmluvy o spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXXXX zo dňa 08.07.2015 a tiež Zmluvy o poskytnutí služby Komfort zo dňa 08.07.2015 vo viacerých smeroch a z viacerých konkrétnych dôvodov.

8. V ustanovení § 389 ods. 1 Civilného sporového poriadku sú citované vady, pre ktoré je možné, respektíve nutné rozhodnutie súdu prvej inštancie zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. V zásade ide o vady, ktoré sú porušením základného práva strán sporu na spravodlivý súdny proces, ktoré je zaručené Ústavou SR a ostatnými právnymi normami. Za porušenie práva na spravodlivé súdne konanie je treba považovať aj nedostatok riadneho, argumentačne presvedčivého a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia, prípadne vnútornú rozpornosť odôvodnenia rozhodnutia, nakoľko sa tým stranám sporu odníma možnosť náležite skutkovo aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu v rámci využitia prípadných opravných prostriedkov a odníma sa im tým možnosť riadne konať pred súdom. Takouto vadou je postihnutý aj odvolaním napadnutý rozsudok prvoinštančného súdu.

9. Odvolací súd, oboznámiac sa s dôvodmi odvolania, po detailnom konštatovaní jednotlivých žalobných dôvodov a argumentov žaloby a po oboznámení sa s obsahom odôvodnenia napadnutého rozsudku, sa stotožňuje s odvolacími argumentmi žalobkyne, ktorá namietala predovšetkým nedostatočné a nepresvedčivé odôvodnenie rozsudku súdu s tým, že právne a skutkové závery súdu sú vo svojom stručnom obsahu nepreskúmateľné. Odvolací súd po preskúmaní odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej inštancie konštatuje právnu nepresvedčivosť a neúplnosť odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie, najmä ohľadom právneho posúdenia danej veci vo všetkých žalobných argumentoch žaloby a následne vyvodených právnych záverov, na podklade ktorých prvoinštančný súd rozhodol. Nepreskúmateľnosť

a argumentačná nepresvedčivosť odôvodnenia rozsudku je z hľadiska vecnej správnosti odvolaním napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie pritom zásadná.

10. Podľa ustanovenia § 216 ods. 1 Civilného sporového poriadku, súd je viazaný žalobným návrhom žalobcu.

11. Podľa ustanovenia § 220 ods. 2 a 3 Civilného sporového poriadku, v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Ak sa súd odkloní od ustálenej rozhodovacej praxe, odôvodnenie rozsudku obsahuje aj dôkladné odôvodnenie tohto odklonu.

12. Odvolací súd pokiaľ vyčíta napadnutému rozsudku súdu prvej inštancie jeho nepreskúmateľnosť a argumentačnú nedostatočnosť a neúplnosť, poukazuje na konkrétne jednotlivé body žalobnej argumentácie, pričom podstatné je, že ide o žalobné dôvody, ktoré každý osobitne a jednotlivo má, respektíve môže mať, zásadné právne následky spočívajúce či už vo vyvodení zákonného následku absencie obligatórnej náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere podľa ustanovení § 9 ods. 2 v spojení s ustanovením § 11 ods. 1 zák. č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, prípadne určenia neplatnosti dojednanej zmluvnej podmienky ako neprijateľnej zmluvnej podmienky obsiahnutej v spotrebiteľskej zmluvy podľa ustanovení § 52 a násl. Občianskeho zákonníka, respektíve neplatnosti dojednaného ustanovenia s poukazom na rozpor s dobrými mravmi alebo ako nekalá obchodná praktika dodávateľa, pretože všetky tieto argumenty vyplývali z jednotlivých bodov žaloby a žalobných argumentov, s ktorými sa súd mal povinnosť jednotlivo aj právne vysporiadať (s každým osobitne) na to, aby bol oprávnený žalobný návrh ak nedôvodný v celom jeho rozsahu zamietnuť.

13. Odvolací súd konštatuje, že predovšetkým je dôvodný a plne oprávnený odvolací argument žalobkyne, že s niektorými bodmi žaloby sa súd prvej inštancie v odôvodnení rozsudku nezaoberal vôbec. Ide konkrétne o argument neplatnosti ustanovenia, resp. dojednania obsiahnutého v zmluve o spotrebiteľskom úvere o poplatku za garantovanú službu v pevnej výške 208,24 eur, ako aj s bodom žaloby, označeným ako „ďalšie nedostatky v zmluve (rozpor so zákonom)“ a taktiež sa súd prvej inštancie v odôvodnení rozsudku žiadnym spôsobom nevysporiadal s rozšírenou argumentáciou žalobkyne, ktorá namietala nesprávny výpočet, respektíve skutočnú hodnotu RPMN s nutnosťou zohľadniť pri výpočte hodnoty RPMN všetky poplatky týkajúce sa zmluvy o spotrebiteľskom úvere, teda aj poplatok zahrnutý v doplnkovej službe Komfort a teda s argumentáciou žalobkyne, že skutočná hodnota RPMN tak predstavuje 237 % a nie v zmluve uvádzaný údaj 63,97 %. Týchto troch konkrétnych žalobných dôvodov sa súd prvej inštancie vo svojom odôvodnení rozsudku nedotkol vôbec, pričom len v závere odôvodnenia rozsudku zhrnul, že súd nezistil neplatné určenie poplatku. Taktiež však pokiaľ súd v závere rozsudku konštatoval, že nezistil podľa zákona č. 129/2010 Z.z. neprimeranú výšku úrokovej sadzby, nezistil neplatné určenie poplatku, nezistil nesprávne uvedenie výšky splátok istiny, úrokov a poplatkov, nezistil zmätočné určenie termínu konečnej splatnosti úveru a nezistil neplatnosť zmluvy o poskytnutí služby Komfort, jeho predošlé odôvodnenie týchto záverov je ohľadom viacerých konkrétnych žalobných bodov veľmi stručné, bez konkrétnych úvah, z akých konkrétnych dôvodov a na základe ktorých skutočností súd takéto závery ohľadom všetkých dôvodov žaloby konštatoval, pričom len uvedie súdu, že sa (vo viacerých bodoch žaloby) pridržiava názoru právneho zástupcu žalovaného, je z hľadiska povinnosti súdu vysporiadať sa s jednotlivými samostatnými bodmi žaloby, právne a skutkovo ich vyhodnotiť a následne zdôvodniť svoje úvahy a zaujaté právne stanovisko, absolútne nepostačujúce, predovšetkým vzhľadom na povinnosť súdu dbať o to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé (§ 220 ods. 2 .

14. Z dôvodu nepresvedčivosti, neúplnosti a nepreskúmateľnosti odôvodnenia ohľadom právneho posúdenia veci vo všetkých žalobných dôvodoch súdom prvej inštancie bolo nutné napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušiť a vrátiť mu vec na ďalšie konanie a nové právne posúdenie žalobného nároku.

15. Ohľadom ďalšieho procesného postupu súdu však odvolací súd poznamenáva, že bude povinnosťou súdu aj doplniť dokazovanie, pretože predovšetkým záver súdu prvej inštancie, obsiahnutý v odôvodnení

rozsudku o tom, že Zmluva Komfort bola podpísaná až po podpise úverovej zmluvy, nezodpovedajú vykonanému dokazovaniu a takýto záver je, vzhľadom na doposiaľ vykonané dokazovanie, predčasný. Keďže pre rozhodnutie vo veci je nevyhnutné zistiť, za akých okolností bola samotná zmluva o spotrebiteľskom úvere, no najmä Zmluva o poskytnutí služby Komfort medzi stranami sporu uzatváraná, bude nevyhnutné zistiť konkrétne okolnosti kontraktačného procesu pri uzatváraní oboch konkrétnych zmlúv, ktoré by objasnili skutkový stav; predovšetkým, za akých k uzavretiu následnej doplnkovej zmluvy medzi stranami sporu došlo. Odvolací súd pritom poukazuje na argumentáciu žalovaného v odpore zo dňa 20.10.2016 (č.l. 16 spisu), ktorý namieta, že Zmluva o poskytnutí služby Komfort bola so žalobkyňou osobitne uzavretá až po uzavretí zmluvy o úvere a nepodmieňovala teda uzavretie zmluvy o úvere, pretože táto v čase podpisu Zmluvy o poskytnutí služby Komfort už bola uzavretá. Žalovaný deklaroval, že svojich obchodných zástupcov školí o dobrovoľnej povahe tejto dodatkovej služby a títo údajne spotrebiteľov na túto skutočnosť aj osobitne upozorňujú. Podľa tvrdenia žalovaného tak uzavretie Zmluvy o poskytnutí služby Komfort je zo strany spotrebiteľa vždy dobrovoľné. Takéto stanovisko je však popreté argumentáciou žalobkyne, ktorá tvrdila, že nie je pravdivé toto tvrdenie žalovaného, pretože nemala možnosť odmietnuť uzatvorenie zmluvy o doplnkovej službe, ktorá nebola v jej záujme, pretože jej boli predkladané na podpis súčasne obe zmluvy „ako jeden balík dokumentov týkajúcich sa úveru“, bez možnosti dodatkovú službu neuzavrieť. Navyše žalobkyňa v konaní argumentovala, že obchodní zástupcovia sú aj finančne motivovaní k uzatváraniu týchto dodatkových zmlúv odmenou z celkovej dohodnutej odmeny za túto službu, pričom tvrdenie žalovaného o dobrovoľnosti a informovaní spotrebiteľov pred podpisom tejto dodatkovej služby a reálnej možnosti neuzavrieť ju spochybňuje aj stanovisko Európskej komisie k prejudiciálnym otázkam riešeným Európskym súdnym dvorom vo veci E. proti Provident Financial pod číslom C-372/14, v zmysle ktorého „podľa zistení vnútroštátneho súdu na základe výpovedí obchodných zástupcov by pri odmietnutí služby hotovostného preberania splátok úver spotrebiteľovi poskytnutý nebol“. Za tým účelom je preto nevyhnutné objasniť okolnosti uzatvárania oboch zmlúv, konkrétne je nevyhnutné mať jednoznačne preukázané, či konkrétna spotrebiteľka bola pri uzatváraní Zmluvy o poskytnutí služby Komfort vopred a zrozumiteľne poučená o jej dobrovoľnosti, či mala možnosť individuálne obsah tejto vopred pripravenej zmluvy dodávateľa ovplyvniť, respektíve, či o ňu vôbec mala záujem a zodpovedal jej potrebám a preferovanému spôsobu splácania jednotlivých splátok úveru. Odvolací súd, keďže sa jedná o spotrebiteľský spor, poukazuje na to, že v súlade s ustanovením § 295 CSP, súd môže vykonať aj tie dôkazy, ktoré spotrebiteľ nenavrhol, ak je to nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci, pričom súd aj bez návrhu obstará alebo zabezpečí taký dôkaz. Odvolací súd uvádza, že pre náležité zistenie skutkového stavu v otázke uzatvárania dodatkovej zmluvy (pričom pri uzatváraní zmluvy za žalovaného konal zástupca E. D.) je potrebné na túto okolnosť vykonať dôkazy, a to výsluchom samotnej žalobkyne k okolnostiam uzatvárania oboch zmlúv a tiež svedeckou výpoveďou menovaného obchodného zástupcu žalovaného - Stanislava Pántika k okolnostiam, za akých dochádzalo k uzatvoreniu oboch zmlúv; taktiež, či skutočne bol ako obchodný zástupca žalovaného finančne motivovaný uzatvárať aj doplnkové zmluvy, či bol školený osobitne žalovaným k nutnosti poučenia dlžníkov ohľadom ochrany ich spotrebiteľských práv, pretože zistenie a ozrejmenie mechanizmu uzatvorenia konkrétnych zmlúv je nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci. Odvolací súd poznamenáva, že žalobkyňou bola Zmluva o poskytnutí služby Komfort namietaná z viacerých dôvodov, jednak z hľadiska neprijateľnosti tohto zmluvného dojednania ako formulárovej zmluvy, ktorej podpísanie spotrebiteľ nemal možnosť vylúčiť bez vplyvu na hlavný úverový vzťah, a teda jej absolútnej neplatnosti v zmysle ustanovenia § 53 ods. 3, ods. 4 a ods. 5 Občianskeho zákonníka, pre rozpor s dobrými mravmi podľa ustanovenia § 3 ods. 1 a § 39 Občianskeho zákonníka, z hľadiska neprimeranosti dojednanej odmeny za túto službu, ktorá predstavuje viac ako 56 % poskytnutého úveru, ako aj namietanej nekalej obchodnej praktiky dodávateľa v snahe obchádzať ustanovenie § 53a Občianskeho zákonníka (č.l. 3, č.l. 34 spisu). Následne, pokiaľ by súd vyhodnotil platnosť dojednania tejto dodatkovej zmluvy, bude povinný sa vysporiadať s argumentom, že bolo nutné do celkového výpočtu RPMN zahrnúť aj poplatok za túto osobitnú služby, v dôsledku čoho potom v zmluve o úvere nie je hodnota RPMN vypočítaná správne (č.l. 30-31 spisu).

16. Súd prvej inštancie v ďalšom konaní je povinný predovšetkým vykonať dokazovanie za účelom zistenia spôsobu uzatvárania hlavnej úverovej, i doplnkovej zmluvy a okolností predchádzajúcich kontraktačnému procesu, tak ako to už odvolací súd uviedol vyššie a v prípade, že na základe takto doplneného dokazovania súd dospeje k názoru, že aj doplnková zmluva stranami sporu bola platne a v súlade so spotrebiteľským právom uzavretá, posúdi následne súladnosť zmluvy o spotrebiteľskom úvere, ako aj zmluvy o doplnkovej službe so spotrebiteľským právom z hľadiska obsiahnutia obligatórnych náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere vyžadovaných osobitnou právnou

normou, ako aj ich súladnosť s dobrými mravmi a neobchádzaním zákona prípadnými nekalými obchodnými praktikami dodávateľa, teda súd sa vysporiada presvedčivým spôsobom v odôvodnení rozsudku jednotlivými bodmi žaloby.

17. Odvolací súd z uvedených dôvodov rozsudok súdu prvej inštancie podľa ustanovenia § 389 ods. 1 písm. b/ a c/ v odvolaním napadnutom výroku II. a súvisiacom výroku III. zrušil, pretože v dôsledku nedostatočného, nepresvedčivého a nepreskúmateľného odôvodnenia rozhodnutia súdu, súd prvej inštancie tak znemožnil stranám sporu, aby uskutočňovali svoje procesné práva a meritórnym rozhodnutím o žalobe bez náležitého vysporiadania sa so všetkými bodmi a dôvodmi žaloby, ktoré sú každé samostatnými právnymi argumentami, v dôsledku takéhoto neúplného právneho posúdenia žalobného návrhu tak došlo k porušeniu práva strán sporu na spravodlivý súdny proces. Odvolací súd následne vec v tomto rozsahu vrátil súdu prvej inštancie podľa ustanovenia § 391 ods. 1 a 3 na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

18. Rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku I. zostáva nedotknutý.

19. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 .

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 .

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 písm. a/ až c/ .

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 .

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie ( § 422 ods. 1 a 2 .

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 . Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 . Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 . V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 .