Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_2Co-96-2021.pdf
PDF · 105.53 KB
Case nature
Area
Subarea
2Co/96/2021
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Aleny Mikovej a členiek senátu JUDr. Anny Slovinskej a JUDr. Zuzany Matyiovej v spore žalobcu P.. X. M., nar. XX.X.XXXX, bytom D. XXX, N., zastúpený splnomocnencom Z.. M. M., bytom D. XXX, N., proti žalovanému Mesto Košice, Tr. SNP 48/A, IČO: 00691135, v konaní o zaplatenie 6.285,72 € s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Košice II zo dňa 17. decembra 2020 č.k. 25C/2/2020-72 v spojení s opravným uznesením zo dňa 21.1.2021 č.k. 25C/2/2020-91 a opravným uznesením zo dňa 8.7.2021 č.k. 25C/2/2020-134
rozhodol:
P o t v r d z u j e rozsudok v spojení s opravným uznesením vo výroku o zamietnutí žaloby na zaplatenie sumy prevyšujúcej 2.728,44 € s príslušenstvom.
M e n í rozsudok v spojení s opravným uznesením v časti príslušenstva pohľadávky zo sumy 2.728,44 € tak, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi úroky z omeškania 5% ročne z dlžnej sumy 909,48 € od 16.1.2017 do zaplatenia, zo sumy 909,48 € od 16.1.2018 do zaplatenia a zo sumy 909,48 € od 16.1.2019 do zaplatenia v lehote do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.
Žiadna sporová strana nemá právo na náhradu trov konania.
odôvodnenie:
1. Okresný súd Košice II (ďalej „súd prvej inštancie“ alebo len „súd“) rozsudkom uvedeným v záhlaví v spojení s opravnými uzneseniami uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 2.728,44 € s úrokom z omeškania 5 % z dlžnej sumy ročne od 30.5.2020 do zaplatenia, zamietol žalobu v prevyšujúcej časti a žalovanému priznal proti žalobcovi právo na náhradu trov konania v rozsahu 40 %. Opravnými uzneseniami súd napravil chyby v písaní a počítaní pri vyčíslení súdnom priznaného finančného plnenia, uvedení čísla parciel a výmery pozemkov, z ktorých vychádzal pri priznaní nároku žalobcu.
2. Súd rozhodoval o nároku žalobcu na zaplatenie sumy 6.285,72 € a úroku z omeškania 5 % ročne zo sumy 2.095,24 € od 16.1.2017 do zaplatenia, zo sumy 2095,24 € od 16.1.2018 do zaplatenia a zo sumy 2095,24 € od 16.1.2019 do zaplatenia, ktorú pohľadávku žalobca odôvodňoval nesplneným záväzkom žalovaného na úhradu nájomného vyplývajúceho zo zmluvy č. XXXXXXXXXX zo dňa 10.1.2014 za obdobie od 1.1.2017 do 31.12.2019.
3. Vychádzal zo zistenia, že sporové strany uzatvorili nájomnú zmluvu, predmetom ktorej boli nehnuteľnosti v podielovom spoluvlastníctve žalobcu v kat. území Barca, obec E. - C., okres E. P., zapísané na LV č. XXXX, ako parc. KN-E č. XXX/X trvalé trávne porasty o výmere 1449 m2, parc. KN- E č. XXX/X - trvalé trávne porasty o výmere 1315 m2, v podiele žalobcu 78/120 a 1/16, na LV č. XXXX ako parc. KN-E č. XXX- orná pôda vo výmere 1179 m2, parcela KN-E č. XXX- trvalé trávne porasty o
výmere 243 m2, vo veľkosti spoluvlastníckeho podielu 1/2 , na LV č. XXXX parc. KN-E č. XXX - trvalé trávne porasty vo výmere 178 m2 v spoluvlastníckom podiele žalobcu 1/2, na LV č. XXXX par. KN-E č. XXX - orná pôda o výmere 1331 m2, parc. KN-E č. XXX - trvalé trávne porasty o výmere 290 m2, v spoluvlastníkom podiele žalobcu 40/160, pričom celková prenajatá výmera predstavovala 3174,60 m2. Podľa čl. III bodu 1 nájomnej zmluvy bol žalovaný povinný hradiť nájomné 0,66 € za m2 ročne tj 2095,24 € ročne do 15.januára príslušného roka na účet prenajímateľa. Rozsudkom Okresného súdu Košice - okolie č.k. 14C/82/2009-288 právoplatným 7.1.2014 a zápisom obmedzujúcej poznámky na LV č. XXXX, kat. úz. C. mal súd preukázanú dôvodnosť obrany žalovaného, že žalobca nie je podielovým spoluvlastníkom nehnuteľností parc. č. XXX/X a XXX/X v rozsahu 78/120, ktorý podiel bol uvedeným rozsudkom určený do dedičstva po F. M., zomr. X.X.XXXX, pričom žalobcovi k zmieneným parcelám na LV č. XXXX kat. úz. C. svedčí len právo podielového spoluvlastníka v rozsahu 1/16, ako to vyplývalo zo zápisu pod bodom 6. v časti „B“ listu vlastníctva. Súd vzal do úvahy tiež tvrdenia žalovaného, že žalobcovi nepatrí nárok na zaplatenie nájomného z dôvodu neplatnosti zmluvy, lebo žalobca je len podielovým spoluvlastníkom nehnuteľnosti, preto uzavretie nájomnej zmluvy predstavujúcej formu hospodárenia so spoločnou vecou podliehalo dohode všetkých spoluvlastníkov. V konaní mal preukázanú existencia podielového spoluvlastníctva žalobcu k ostatným nehnuteľnostiam, ktoré boli predmetom nájomnej zmluvy, rovnako nebolo sporné, že nehnuteľnosti boli reálne v užívaní žalovaného.
4. Pri rozhodnutí aplikoval ustanovenia § 139 Občianskeho zákonníka (OZ) o oprávnení podielových spoluvlastníkov pri nakladaní so spoločnou vecou, § 39 OZ o neplatnosti právnych úkonov, ustanovenia § 663, § 671 OZ týkajúce sa nájomnej zmluvy a povinnosti na úhradu nájomného, § 451, § 457 OZ o záväzku na vydanie bezdôvodného obohatenia.
5. Konštatoval, že žalobca nie je väčšinovým spoluvlastníkom nehnuteľností a s poukazom na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/162/2004 zdôraznil, že na procese rozhodovania o nakladaní so spoločnou vecou musia mať ostatní spoluvlastníci možnosť fakticky sa zúčastniť bez ohľadu na to, do akej miery ich účasť môže ovplyvniť výsledok procesu v porovnaní s dominantným spoluvlastníkom. Majúc za zistené, že rozhodnutiu o uzavretí nájomnej zmluvy ako predmetu hospodárenia so spoločnou vecou, nepredchádzala dohoda žalobcu a ostatných spoluvlastníkov, súd vyhodnotil nájomnú zmluvu uzavretú so žalovaným ako neplatný právny úkon podľa § 139 ods. 2 v spojení s § 39 OZ. Argumentáciu žalobcu, ktorý s odkazom na § 14 ods. 1 zák. č. 504/2003 Z.z. o nájme poľnohospodárskych pozemkov, poľnohospodárskeho podniku a lesných pozemkov tvrdil, že nájomnú zmluvu je možné uzavrieť aj len na spoluvlastnícky podiel, súd považoval za nenáležitú vzhľadom na odlišný účel nájomnej zmluvy a cieľ sledovaný zákonodarnou úpravou. Súd uviedol, že v nájomnej zmluve bol jednoznačne vymedzený účel, ktorým bolo majetkoprávne vyporiadanie pozemkov v areáli skleníkového hospodárstva, a nie prenájom pôdy na poľnohospodárske účely, na ktorý zámer sa vzťahuje právna úprava v zákone č. 504/2003 Z.z..
6. Po prijatí záveru o neplatnosti nájomnej zmluvy súd uzavrel, že žalobcovi patrí v rozsahu jeho spoluvlastníckeho podielu právo na finančné plnenie od žalovaného titulom vydania bezdôvodného obohatenia, lebo žalovaný užíva nehnuteľnosti v podielovom spoluvlastníctve žalobcu bez právneho dôvodu. Pri určení rozsahu nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia súd vychádzal z dohody sporových strán o výške nájmu v hodnote 0,66 €/m2/ročne. Prihliadajúc na celkovú výmeru nehnuteľnosti, za ktorú si žalobca uplatňoval nárok 3.174,60 m2, rozsah výmery nehnuteľností parc. č. XXX/X a XXX/X, u ktorých nemal preukázanú existenciu spoluvlastníckeho práva žalobcu v podiele 78/120, čo činilo 1.796,60 m2, považoval v zvyšnej časti výmery 1.378 m2 užívaných nehnuteľností nárok žalobcu na vydanie bezdôvodného obohatenia za dôvodný. Povinnosť žalovaného na vydanie bezdôvodného obohatenia tak zodpovedala za obdobie od 1.1.2017 do 31.12.2019 sume vo výške 2.728,44 € (1.378m2 x 0,66 € x 3 roky). Z peňažného plnenia uložil žalovanému tiež povinnosť na zaplatenie úrokov z omeškania podľa § 517 ods. 1, 2 OZ vo výške vyplývajúcej z nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z. účinného od 1.2.2013 v hodnote 5 % ročne. Počiatok omeškania žalovaného s nárokom na vydanie bezdôvodného obohatenia viazal na výzvu žalobcu na úhradu dlhu, za ktorú považoval doručenie žaloby, preto úroky z omeškania priznal až od dňa nasledujúceho po dni doručenia žaloby 30.5.2020. V rozsahu, v ktorom pohľadávku žalobcu považoval za uplatnenú v rozpore so zákonom a nepreukázanú, žalobu zamietol. Vychádzajúc z pomeru úspechu a neúspechu žalobcu v spore priznal žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 40 % podľa § 255 ods. 2 Civilného sporového poriadku (CSP).
7. Proti zamietavému výroku rozsudku a výroku o náhrade trov konania podal odvolanie žalobca. Podľa obsahu odvolania uplatnil odvolacie dôvody vymedzené § 365 ods. 1 písm. d/, f/ a h/ CSP, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (d), súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (f) a rozsudok súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (h). Navrhoval, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil a jeho žalobe v celom rozsahu vyhovel a priznal mu náhradu trov konania.
8. Odvolateľ namietal správnosť záveru súdu prvej inštancie o neplatnosti zmluvy o nájme nehnuteľností a považoval argumentáciu súdu v odôvodnení za nedostatočne presvedčivú. Podľa názoru odvolateľa súd nevymedzil dôvod neplatnosti zmluvy, riadne sa nevysporiadal s § 14 zák. č. 504/2003 Z.z. a nevzal do úvahy, že predmetnú zmluvu možno posudzovať aj ako zmluvu nepomenovanú o pravidelnej peňažnej náhrade. Vytkol tiež súdu, že nezohľadnil § 513 OZ pri nakladaní so spoločnou vecou, ako aj fakt, že pokiaľ jeho nárok v časti zamietol pre nepreukázanie práva spoluvlastníka, nevysporiadal sa s tým, že je právnym nástupcom poručiteľa F. M., do dedičstva po ktorom bol sporný spoluvlastnícky podiel prikázaný. Nesúhlasil ani so stanovením počiatku omeškania veriteľa s plnením svojho záväzku dôvodiac, že žalovaný si bol nepochybne vedomý existencie svojej povinnosti na plnenie ako vyplývala z obsahu nájomnej zmluvy, a len v dôsledku pasivity žalovaného bol nútený pristúpiť k podaniu žaloby.
9. Žalovaný vo svojom vyjadrení navrhol rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdiť.
10. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd prejednal odvolanie žalobcu ako podané včas a oprávnenou osobou, proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné, bez nariadenia pojednávania podľa § 385 ods.1 CSP a contrario, v rozsahu danom § 379, § 380 ods. 1, 2 CSP z hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného je dôvodné len v časti príslušenstva pohľadávky. V uvedenom rozsahu bol rozsudok súdu prvej inštancie zmenený v súlade s § 388 CSP ako vyplýva z enunciátu tohto rozhodnutia. V zostávajúcej časti bol rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdený podľa § 387 ods. 1 CSP.
11. Rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach dňa 12.04.2022 miesto a čas tohto procesného úkonu boli riadne zverejnené na úradnej tabuli a webovej stránke súdu v súlade s § 219 ods. 3 CSP.
12. Odvolací súd preskúmaním rozhodnutia a postupu súdu prvej inštancie predchádzajúceho jeho vydaniu, zistil naplnenie odvolacích dôvodov v zmysle § 365 ods. 1 písm. f/ a h/ CSP len v časti nároku žalobcu na príslušenstvo pohľadávky. Neboli zistené pochybenia v procesnom postupe súdu prvej inštancie zakladajúce porušenie práva na spravodlivý proces, ani žiadna z procesných vád konania, ktoré by mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Odvolací súd vzal do úvahy požiadavky kladené na odôvodnenie súdnych rozhodnutí vyplývajúcich z § 220 ods. 2 CSP majúc za to, že preskúmavaný rozsudok tieto náležitosti spĺňa, keď súd prvej inštancie uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný spor, a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Zistenia súdu prvej inštancie majú vecné i logické zakotvenie a prijaté skutkové a právne závery sú odôvodnené zrozumiteľne a v súlade s ustálenou súdnou praxou, pri súčasnom zohľadnení ochrany subjektívneho práva oboch sporových strán, ich rovnosti v uplatnení práv, ochrany ich oprávnenej dôvery v právo, ako i predvídateľnosti súdneho rozhodnutia. Pri hodnotení nároku na priznanie istiny pohľadávky súd náležite zistil skutkový stav a vykonané dôkazy hodnotil v súlade so zákonom, a z týchto dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam na ktorých založil aj svoje rozhodnutie, zo zisteného stavu vyvodil aj správny právny záver aplikujúc zodpovedajúcu právnu úpravu, ktorú aj správne interpretoval.
13. V konaní je nespornou skutočnosť, že žalobca si uplatňoval nárok na finančné plnenie za užívanie nehnuteľnosti žalovaným, ktoré má žalobca v podielovom spoluvlastníctve s iným osobami, a podľa obsahu zápisu na listoch vlastníctva maximálna hodnota jeho spoluvlastníckeho podielu u jednotlivých nehnuteľností zodpovedá veľkosti podielu 1/2.
14. Podľa § 139 ods. 1 až 3 OZ, z právnych úkonov týkajúcich sa spoločnej veci sú oprávnení a povinní všetci spoluvlastníci spoločne a nerozdielne (1). O hospodárení so spoločnou vecou rozhodujú spoluvlastníci väčšinou počítanou podľa veľkosti podielov. Pri rovnosti hlasov, alebo ak sa väčšina alebo
dohoda nedosiahne, rozhodne na návrh ktoréhokoľvek spoluvlastníka súd (2). Ak ide o dôležitú zmenu spoločnej veci, môžu prehlasovaní spoluvlastníci žiadať, aby o zmene rozhodol súd (3).
15. Aktívna a pasívna solidarita podielových spoluvlastníkov vyplývajúca z §139 ods. 1 OZ predstavuje ich oprávnenie domáhať sa ochrany, či uplatňovať svoje práva aj vo vzťahu k celej veci, pokiaľ nejde o úkony, ktoré by zasahovali do jej podstaty, menili jej hospodárske určenie, alebo sa týkali takého nakladania s vecou, u ktorej sa vyžaduje súhlas všetkých spoluvlastníkov, resp. ide o výsledok dohody spoluvlastníkov pri hospodárení so spoločnou vecou v zmysle § 139 ods. 2 OZ určený väčšinou spoluvlastníckych hlasov počítaných podľa veľkosti podielov. Spoluvlastník teda nie je oprávnený výlučne sám odpredať alebo darovať vec, môže nakladať v tomto rozsahu iba so svojim podielom, súčasne však platí, že ak ide o úkony, ktoré by sa týkali hospodárenia so spoločnou vecou je nevyhnutné, aby takémuto úkonu predchádzala dohoda o nakladaní s vecou, inak by išlo o úkon neplatný, pretože odporuje zásade vyplývajúcej z § 139 ods. 2 OZ.
16. Podiel vyjadruje mieru, akou sa spoluvlastníci podieľajú na právach a povinnostiach vyplývajúcich zo spoluvlastníctva k spoločnej veci (§137 ods. 1 OZ). Spoluvlastnícky podiel neznamená, že vlastnícke právo spoluvlastníka sa vzťahuje na určitú časť nehnuteľnosti, ktorá je v jeho spoluvlastníctve, ale je iba číselným vyjadrením právneho postavenia spoluvlastníka k ostatným spoluvlastníkom a znamená mieru, akou sa spoluvlastníci podieľajú na právach a povinnostiach vyplývajúcich zo spoluvlastníctva k spoločnej veci, na užívaní spoločnej veci. Hoci pojem hospodárenie nie je legálne definovaný, týka sa všetkých úkonov vzťahujúcich sa k spoločnej veci, ktoré predstavujú udržiavanie veci, jej úpravu, zmenu, zhodnocovanie a pod.. Do pojmu spoločného hospodárenia s vecou sa radí aj nájom veci. Pretože podiel spoluvlastníka predstavuje len ideálnu výmeru, predpokladá sa dohoda všetkých spoluvlastníkov o nájme veci, nakoľko bez toho nie je možné ani vymedziť konkrétnu časť veci (v danom prípade pozemku), v ktorej by prenajímateľovi prislúchalo právo na užívanie pozemku titulom nájmu zodpovedajúceho rozsahu podielu spoluvlastníka. Právna teória aj súdna prax (Najvyšší súd ČR sp. zn. 22Cdo/1658/2004, 23Cdo/3166/2011, Najvyšší súd SR 3Cdo 162/2004) sa ustálila na názore, že pokiaľ aj platí, že dohoda o hospodárení so spoločnou vecou je dohodou neformálnou, jej účastníkmi musia byť všetci spoluvlastníci, bez ohľadu na veľkosť spoluvlastníckeho podielu, keď vytváranie vôle nemôže byť záležitosťou len niektorého, či niektorých tzv. dominantných spoluvlastníkov. Tento záver vyplýva zo skutočnosti, že každému spoluvlastníkovi patrí právo zúčastniť sa na procese rozhodovania o nakladaní so spoločnou vecou, bez ohľadu na mieru jeho právnej, či faktickej možnosti ovplyvniť výsledok takejto dohody. V prípade konania spoluvlastníka v rozpore so zmyslom a účelom zákona, ako vyplýva z § 139 OZ, na jeho základe založený právny úkon je nutné považovať za neplatný v zmysle § 39 OZ, keďže odporuje zákonu. Z uvedených dôvodov súd prvej inštancie správne vyhodnotil nájomnú zmluvu ako neplatný právny úkon, lebo sa netýka všetkých spoluvlastníkov nehnuteľnosti, a nebolo ani len tvrdené, aby jej uzavretiu akákoľvek dohoda spoluvlastníkov predchádzala.
17. Rovnako tak nemožno vytknúť súdu prvej inštancie nesprávnosť záveru, pokiaľ zamietol žalobu v rozsahu, v ktorom nebola osvedčená existencia spoluvlastníckeho podielu žalobcu. Ak sa aj žalobca odvoláva na fakt, že má byť jedným z možných dedičov F. M., do dedičstva po ktorom bol prikázaný sporný podiel 78/120 na nehnuteľnostiach parc. č. XXX/X a XXX/X zapísaných na LV č. XXX v kat. úz. C., pre účely konania žalobca nepreukázal, aby mal oprávnenie uplatňovať nároky týkajúce sa tohto sporného podielu, vo vzťahu ku ktorému predstavujú všetci potenciálni dediči nútené procesné spoločenstvo, keďže u žiadneho z nich nie je zrejmé, či a v akom rozsahu mu prípadné práva z dedičského konania budú patriť. Preto ak súd dospel k záveru, že v uvedenom rozsahu nesvedčí žalobcovi aktívna vecná legitimácia v konaní, jeho rozhodnutie je správne.
18. Z dôvodov vyššie uvedených je tiež vylúčené, aby nájomná zmluva mohla byť posudzovaná ako platný právny úkon podľa § 51 OZ ako nepomenovaná zmluva, keďže predpokladom platnosti akéhokoľvek úkonu týkajúceho sa hospodárenia so spoločnou vecou je dohoda ostatných spoluvlastníkov. Opodstatnené nie sú ani tvrdenia odvolateľa, že jeho nárok bolo potrebné posudzovať podľa ustanovenia § 14 zákona č. 504/2003 Z.z. o nájme poľnohospodárskych pozemkov, ktoré umožňuje uzavrieť zmluvu o nájme pozemku na poľnohospodárske účely pri prevádzkovaní podniku aj k spoluvlastníckemu podielu. Žalobca v konaní netvrdil ani neoznačil žiadne skutočnosti, z ktorých by vyplývalo, že prenajaté nehnuteľnosti mali slúžiť na vykonávanie podnikateľskej činnosti pri prevádzkovaní podniku podľa zákona č. 504/2003 Z.z., keď posudzovaná nájomná zmluva v Čl. II upravovala, že jej účelom je vyporiadanie pozemkov v areáli skleníkového hospodárstva - záhrada C..
19. Vychádzajúc z nespornej okolnosti, že nehnuteľnosti sú užívané žalovaným na základe neplatnej zmluvy, teda bez právneho dôvodu, žalobcovi patrí právo na vydanie bezdôvodného obohatenia za užívanie predmetu jeho vlastníctva (§451 OZ). Bezdôvodné obohatenie vzniknuté užívaním pozemkov bez poskytovania odplaty je žalovaný povinný vydať vo forme finančnej náhrady (§458 ods. 1 OZ). Výšku tohto prospechu vyjadruje peňažná čiastka, ktorú by obvykle bolo nevyhnutné vynaložiť v danom mieste a čase za porovnateľné užívanie tj za nájom veci (porovnaj NS SR sp.zn. 3Cdo/298/2006), preto správne súd prvej inštancie pri stanovení rozsahu nároku vychádzal z hodnoty „nájomného“ 0,66 €/m2 ročne ako bolo ustálené sporovými stranami. Prihliadajúc na rozsah dotknutého spoluvlastníckeho práva žalobcu (1.378 m2), povinnosť žalovaného na plnenie zodpovedala sume 909,48 € ročne, čo v úhrne za obdobie neoprávneného užívania troch rokov činilo 2.728,44 €.
20. Pochybenia sa však súd prvej inštancie dopustil pri určení začiatku omeškania dlžníka s plnením povinnosti na vydanie bezdôvodného obohatenia, nezohľadniac, že žalovaný mal vedomosť o subjekte oprávneného i výške odplaty za užívanie, aj keď táto vyplývala z neplatnej zmluvy. Záväzok žalovaného na poskytnutie protihodnoty oprávnenej osobe za užívanie predmetu jej vlastníctva tu existoval bez zreteľa na právnu kvalifikáciu odplaty, či už táto vznikla titulom nájomného alebo titulom vydania bezdôvodného obohatenia. Právne vyhodnotenie nároku žalobcu nemalo v danom prípade žiadny vplyv na vznik povinnosť žalovaného na poskytnutie finančnej náhrady, ktorá povinnosť vznikla užívaním pozemkov, pričom sumu finančnej náhrady a jej splatnosť si sporové strany ustálili dohodou. Vychádzajúc z komunikácie so žalobcom dokladovanej predloženou nájomnou zmluvou, žalovaný si bol vedomý, že je povinný poskytovať odplatu vždy do 15. januára príslušného roku. Preto od nasledujúceho dňa 16. januára každého roka sa ocitol v omeškaní s plnením svojho záväzku, od ktorého dňa patria žalobcovi aj úroky z omeškania. Hodnota úrokov z omeškania zodpovedá v zmysle § 3 nar. vlády SR č. 87/95 Z.z. v platnom znení úrokovej sadzbe Európskej centrálnej banky (ECB) platnej k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu zvýšenej o 5 percentuálnych bodov čo v danom prípade predstavuje úroky z omeškania 5 % z dlžnej sumy ročne (ECB 0% + 5 %) zo sumy ročného plnenia finančnej náhrady 909,48 €. Nesprávne nazeranie dlžníka na existenciu jeho záväzku na poskytnutie peňažného plnenia (žalovaný sa mylne domnieval, že neplatná nájomná zmluva spôsobuje zánik jeho povinnosti na poskytovanie peňažnej náhrady za užívanie nehnuteľnosti), nemá vplyv na vznik jeho omeškania, ak mu bola známa tak hodnota odplaty, ako aj jej splatnosť. Z uvedených dôvodov odvolací súd zmenil výrok rozsudku v časti nároku žalobcu na úroky z omeškania a zodpovedajúco rozsahu povinnosti žalovaného na vydanie bezdôvodného obohatenia uložil mu tiež povinnosť na zaplatenie úrokov z omeškania 5% ročne od 16.1. každého žalovaného roka zo sumy ročnej odplaty 909,48 €.
21. Pretože odvolací súd zmenil rozsudok súdu prvej inštancie, v súlade s § 396 ods. 2 CSP rozhodol tiež o náhrade trov celého konania podľa § 255 ods. 2 CSP. Podľa uvedeného zákonného ustanovenia, ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo. Odvolací súd vychádzal zo v zásade zhodnej úspešnosti sporových strán na úrovni 50% žalovaného nároku, tak na súde prvej inštancie ako aj v odvolacom konaní, v ktorom bol odvolateľ úspešný rovnako len v časti nároku, preto žiadnej strane sporu náhradu trov konania nepriznal.
22. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 CSP).
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP).