Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

19Csr/2/2017

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Michalovce sudkyňou JUDr. Agátou Štefaničovou v spore žalobkyne N., zastúpenej JUDr. Monikou Marjanovič, advokátkou, so sídlom Urbánkova 1562/6, 040 01 Košice, IČO: 355 617 34, proti žalovanému POHOTOVOSŤ s.r.o., so sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, o zrušenie rozhodcovského rozsudku takto

rozhodol:

I. Zrušuje rozhodcovský rozsudok vydaný Stálym rozhodcovským súdom zriadeným pri Asociácií pre arbitráž zo sídlom Vansovej 2, Bratislava, zriadený záujmovým združením právnických osôb Asociácia pre arbitráž so sídlom Rusovská cesta 15, Bratislava, sp. zn.: SRSAspA 15949/16 zo dňa 7.8.2017.

II. Priznáva žalobkyni ako strane plne úspešnej v konaní náhradu trov, ktoré je povinná nahradiť žalobkyni žalovaná.

odôvodnenie:

1.Žalobkyňa sa žalobou doručenou súdu 5. 9. 2017 domáhala zrušenia rozhodcovského rozsudku spisovej značky SRSAspA 15949/16 zo dňa 7.8.2017 podľa § 45 zákona číslo 335/2014 Z.z. o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní. Žalobu odôvodnila v tým, že so žalovaným uzavrela 20. 8. 2014 zmluvu o spotrebiteľskom úvere číslo 901702085, na základe ktorej jej poskytol žalovaný úver vo výške 700 euro. Celkové náklady spojené s poskytnutím úveru boli vo výške 680 eura a celkové čiastka, ktorú mala žalovanému zaplatiť tak predstavovala 1380 euro. Dňa 20. 8. 2014 uzavreli strany sporu aj rozhodcovskú zmluvu. Podľa názoru žalobkyne rozhodcovská zmluva uzavretá medzi žalovaným a žalobcom je neprijateľnou podmienkou, a teda absolútne neplatnou zmluvnou podmienkou vzhľadom na jej rozpor s ustanoveniami o spotrebiteľských zmluvách a ustanoveniami smernice 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Ďalej vytýkala žalovanému, že žalobkyňa si nevyjednala osobitne rozhodcu, zmluva bola vopred naformulovaná, pričom ide o štandardnú formulárovú zmluvu. Rozhodcovská zmluva je neprijateľná aj z dôvodu, že ak rozhodcovské konanie vyvolal dodávateľ, tak sa musí spotrebiteľ nezvratne tomuto konaniu podrobiť a riešiť spor pred rozhodcom, ktorý je pre spotrebiteľa nepredvídateľný a má vážne pochybnosti o objektívnosti a nestrannosti procesu pred rozhodcom. Nekalosť rozhodcovskej zmluvy vyplýva najmä zo skutočnosti, že rozhodcovská zmluva nebola individuálne dojednaná, ďalej z veľkej vzdialenosti rozhodcovského súdu a nutnosti podrobiť sa rozhodcovskému konaniu, ak skôr začne konanie pred rozhodcom, čo sa fakticky za netransparentných podmienok stalo. Po zrušení rozsudku by sa žalobca na návrh mohol podrobiť podľa § 45 zákona číslo 335/2014 Z.z. konaniu o pôvodnej žalobe. V prípade konania pred súdom by mal žalovaný ako spotrebiteľ možnosť vybrať si súd v mieste svojho bydliska. Žalovaný je pri predložení návrhu na uzavretie rozhodcovskej zmluvy povinný poučiť spotrebiteľa o dôsledkoch uzavretia rozhodcovskej zmluvy. Uvedené ustanovenie vyžaduje individuálne vyjednanie rozhodcovského konania zo strany spotrebiteľa, a aby bol poučený o dôsledkoch jeho rozhodnutia. Dodávateľ tak musí postupovať spôsobom preukázateľným. Žalobkyňa odporučila vychádzať z rozsudku

súdneho dvora číslo C - 240/98. Tiež poukázala na ciele smernice 93/13/EHS, podľa ktorej sa členské štáty majú postarať o to, aby spotrebiteľa nekalé podmienky nezaväzovali. Ak je rozhodcovská zmluva neprijateľná, ide o rovnaký stav, ako keby rozhodcovská zmluva neexistovala.

2. Žalobkyňa ďalej poukazovala na príslušné ustanovenia právnych predpisov o spotrebiteľských zmluvách a neprijateľných zmluvných podmienkach. Za neprijateľné podmienky uvedené v spotrebiteľskej zmluve sa považujú najmä ustanovenia, ktoré požadujú od spotrebiteľa, ktorý nesplnil svoj záväzok, aby zaplatil neprimerane vysokú sumu ako sankciu spojenú s neplnením jeho záväzku, vyžadujú v rámci dojednanej rozhodcovskej zmluvy od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní. Rozhodcovská zmluva uzavretá so spotrebiteľom musí byť výsledkom slobodnej vôle oboch zmluvných strán, pričom slobodná vôľa vyžaduje informácie o možnosti voľby medzi viacerými riešeniami a informácie o tom, čo tá-ktorá voľba konkrétne znamená. Nakoľko tieto podmienky neboli splnené a spotrebiteľ nemal možnosť ovplyvniť ani obsah zmluvy o úvere, ani rozhodcovskej zmluvy, nemožno považovať rozhodcovskú zmluvu ako zmluvnú podmienku dojednanú individuálne. Z dôvodu absolútnej neplatnosti rozhodcovskej zmluvy nemôže byť na podklade takejto zmluvy vydaný rozhodcovský rozsudok.

3. Žalobkyňa ďalej poukázala, že v úverovej zmluve je uvedená ročná úroková sadzba 23,25 %, čo predstavuje 162,54 euro poskytnutého úveru a administratívne náklady na vypracovanie a uzatvorenie zmluvy o spotrebiteľskom úvere spolu so všetkou administratívou s tým spojenou vo výške 517,46 euro. Ročná percentuálna miera nákladov je uvedená 97,14 % pri priemernej 44,26 %. Už na prvý pohľad ide o veľmi úžerný poplatok, ktorý je v rozpore s dobrými mravmi. Administratívny poplatok 517,46 eura predstavuje 73,92 % hodnoty poskytnutého úveru. Žalovaný neposkytol reálne plnenie za takýto poplatok a preto je podľa § 53 ods. 1 občianskeho zákonníka neprijateľný. Poukázala ďalej na náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere upravené v paragrafe 9 ods. 2 zákona číslo 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch ako aj na ustanovenie § 11 ods. 1 písm. b) citovaného zákona podľa, ktorého je úver bezúročný a bez poplatkov v prípade, ak je v zmluve uvedená nesprávna ročná percentuálna miera nákladov v neprospech spotrebiteľa. Podľa výpočtu by pri údajoch uvedených v predmetnej zmluve, a to výška úveru 700 euro a 12 splátok po 115 euro, bola ročná percentuálna miera 305,73 % a nie v zmluve uvedených 97,14 %. Predmetný úver je tak úžernícky, odporuje dobrým mravom a je neplatný podľa § 39 občianskeho zákonníka. Uvedené nedostatky spôsobujú následok vyplývajúci z § 11 ods. 1 písm. b) citovaného zákona spočívajúci v tom, že úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov. Žalovanému tak vznikol nárok iba na úhradu istiny 700 euro, pričom žalobkyňa uhradila sumu 730,00 eur.

4. Žalobkyňa ďalej uviedla, že v zmysle vydaného rozhodcovského rozsudku bola žalobkyňa zaviazaná na úhradu úroku 130,78 eura, zmluvnej pokuty 33 Eur, trov mediačného konania 203,37 Eur, poplatku za upomienku 10 eura a trov rozhodcovského konania 196,49 euro. Má za to, že stály rozhodcovský súd rozhodol v spore o nároku žalovaného v rozpore s ustanoveniami všeobecne záväzných právnych predpisov na ochranu práv spotrebiteľa a toto porušenie mohlo mať vplyv na výsledok sporu.

5.Žalobkyňa na preukázanie svojho nároku predložila rozhodcovskú zmluvu, zmluvu o úvere, rozhodcovský rozsudok a navrhla pripojiť rozhodcovský spis.

6. Žalovaný so žalobou nesúhlasil. K rozhodcovskej zmluve uviedol, že rozhodcovská zmluva dohodnutá medzi žalobcom a žalovaným je takzvanou nevýhradnom rozhodcovskou zmluvou, nakoľko v článku 2 ods. 1 umožňuje každej zmluvnej strane domáhať sa ochrany svojich práv bod prostredníctvom rozhodcovského alebo súdneho konania. Preto nevyžaduje od žalobkyne, aby spory so žalovaným riešila výlučne v rozhodcovskom konaní. Poukázal aj na možnosť odstúpenia od rozhodcovskej zmluvy v lehote desiatich dní podľa článku 2 ods. 3, čo však žalobkyňa neurobila. Podľa odbornej literatúry rozhodcovská doložka v spotrebiteľskej zmluve, ktorá je pre spotrebiteľa nevyhradná nie je dotknutá ustanovením § 53 ods. 4 písm. f) občianskeho zákonníka. Poukázala aj na to, že platnosť právneho úkonu treba hodnotiť v čase jeho uzavretia, a nie z hypotetického zvažovania okolností, ktoré môžu, ale nemusí nastať po jeho uzavretí. Dôležité teda aj to, či zmluva v časti uzavretia sama osebe umožňovala alebo neumožňovala spotrebiteľovi uskutočniť voľbu medzi súdom alebo alternatívnym riešením sporu. Citované ustanovenie občianskeho zákonníka naviac treba vykladať aj eurokonformnom zmysle znenia smernice. Podľa písmena g) a odseku 1 prílohy tejto smernice je zakázané iba dojednanie, aby spotrebiteľ riešil spory nepodliehajúce právnym ustanoveniam výhradne arbitrážou. Okrem toho, nie je splnená ani podmienka existencie sporu nepodliehajúceho právnym ustanoveniam. Prípustnosť

rozhodcovského konania vyplýva aj z právnej úpravy týkajúcej sa spotrebiteľských úverov. Možnosť mimosúdneho riešenia sporov zo zmluvy o poskytnutí spotrebiteľského úveru vyplýva z ustanovenia § 4 ods. 2 písmena r) pôvodného zákona o spotrebiteľských úveroch číslo 258/2001 Z.z., ako aj aktuálne účinného ustanovenia § 9 ods. 2 písm. b) zákona číslo 129/2010 Z.z., ktoré jednoznačne umožňujú mimosúdne riešenie sporov zo zmlúv o spotrebiteľskom úvere. Rovnaký záver vyplýva aj zo znenia aktuálne účinnej smernice číslo 2005/48/ES o spotrebiteľských úveroch v článku 24 ods. 1, ktorá zaväzuje členské štáty zabezpečiť primeraný a účinný postup na urovnávanie spotrebiteľských sporov, ktoré sa týkajú zmlúv o úvere. Prípustnosť rozhodcovského konania vyplýva jednoznačne aj z odporúčania komisie číslo 98/257/ES o zásadách použiteľných na orgány zodpovedné za mimosúdne riešenie spotrebiteľských sporov.

7. K administratívnemu poplatku uviedol, že slovenská právna úprava v oblasti úverov účtovaniu poplatkov výslovne nebráni. Zákon totiž výslovne spomína niektoré poplatky napríklad za notárske služby za predčasné splatenie úveru, za vedenie účtu a podobne. V prípade definície celkových nákladov spotrebiteľa spojených so spotrebiteľským úverom sa napríklad uvádzajú okrem iného aj poplatky akéhokoľvek druhu, ktoré musí spotrebiteľ zaplatiť v súvislosti so zmluvou o spotrebiteľskom úvere. V čase uzavretia dotknutej úverovej zmluvy neexistovala a ani nebol účinný žiadny všeobecne záväzný právny predpis, podľa, ktorého by bola stanovená maximálna prípustná výška úrokov za poskytnutie peňažných prostriedkov. Možno teda vychádzať iba z ustanovenia § 53 ods. 6 občianskeho zákonníka, podľa ktorého ak predmetom spotrebiteľskej zmluvy je poskytnutie peňažných prostriedkov, nesmie odplata podstatne prevyšovať odplatu obvykle požadovanú na finančnom trhu za spotrebiteľské úvery v obdobných prípadoch. Dôkazné bremeno pritom v otázke primeranosti znáša žalobca ani žalovaný. Žalobca teda musí preukázať, že v čase a mieste uzavretia zmluvy o úvere išlo o odplatu, ktorá výrazne vybočovala z trhového priemeru odplát poskytovaných inými subjektami poskytujúcimi financovanie z vlastných zdrojov.

8. K zmluve o úvere uviedol že zákon číslo 129/2010 považuje zmluvu za bezúročnú a bez poplatkov v tom prípade ak dôjde k naplneniu § 11 ods. 1. Nakoľko nedošlo k naplneniu dôvodov, nemožno zmluvu o spotrebiteľskom úvere považovať za bezúročnú a bez poplatkov. Strany sporu uzavreli dňa 20. 8. 2014 zmluvu o úvere číslo 901702085, ktorou veriteľ poskytol dlžníkovi sumu vo výške 700 eura, ktorú sa dlžník zaviazal vrátiť o príslušný poplatok vo výške 680 euro. Celková suma, ktorú mal dlžník zaplatiť bola 1380 euro do 28. 8. 2015 na účet veriteľa, ak nie je dohodnuté inak. Išlo teda o úhradu úveru jednou splátkou vo výške 1380 eura s termínom splatnosti dňa 28. 8. 2015. Následne dlžník požiadal v ten istý deň o možnosť využitia splátkového kalendára - dohody o plnení v splátkach. Dlžník bol dňa 20. 8. 2014 s predmetnou dohodou oboznámený, na znak čoho ju podpísať, a preto mal vedomosť o existencii náležitosti, ktoré z nej následne boli uvedené. Spotrebiteľ sa zaviazal uhradiť celkovú čiastkou v dvanástich mesačných splátkach po 115,00 eura vždy k 28. kalendárnemu dňu počnúc dňom 28. 10. 2014. Každá splátka bola prednostne započítaná na istinu, až potom na doplatok a úroky. Každý klient je o tom informovaný ústne. Dlžník bral na vedomie, že výška ročnej percentuálnej miery nákladov vypočítaných podľa vzorca uvedeného vo všeobecných podmienkach úveru je 305,74 %. V zmluve uvedená ročná percentuálna miera nákladov 97,14% bola stanovená v prípade jednorazového splatenia úveru v dohodnutom termíne, naproti tomu 305,74 % zodpovedá dohode o úhrade dlhu v splátkach. Vzorec výpočtu ročnej percentuálnej miery nákladov je naviac jasne a zreteľne uvedený vo všeobecných podmienkach poskytnutia spotrebiteľského úveru. V zmluve o spotrebiteľskom úvere aj dohode o splnení dlhu v splátkach zobral dlžník na vedomie, že výška priemernej hodnoty ročnej percentuálnej miery nákladov na poskytnutý spotrebiteľský úver platný ku dňu podpísania zmluvy je 44,26 %. Žalobkyňa nesie dôkazné bremeno a je jej úlohou preukázať, v čom spočíva nesprávne uvedenie ročnej percentuálnej miery nákladov, nakoľko tento údajne absentuje, teda bolo by to jediný dôvod, prečo by bolo možné vyhlásiť zmluvu o úvere za bezúročnú a bez poplatkov. Nie je preto možné hovoriť o akejkoľvek absencii náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere.

9. Súd vykonal dokazovanie predloženými listinami a rozhodcovským spisom a zistil tento skutkový stav: 10.Dňa 9. 9. 2016 podal žalovaný v pozícii žalobcu proti žalobkyni v pozícii žalovanej návrh na začatie rozhodcovského konania Stálemu rozhodcovskému súdu zriadenému pri Asociácii pre arbitráž, ktorým žiadal, aby rozhodcovský súd zaviazal žalobkyňou ako povinnú zaplatiť úrok 23,22 % ročne zo sumy 700 euro od 21. 8. 2014 do 13. 10. 2014 vo výške 24,05 euro, zo sumy 585 eura od 14. 10. 2014 do 10. 12. 2014 vo výške 21,59 Eur, zo sumy 335 euro od 11. 12. 2014 zo 8. 1. 2015 vo výške 6,55 eura, zo sumy 335 euro od 9. 1. 2015 11. 3. 2015 vo výške 13,21 eura, zo sumy 220 euro od 12. 3. 2015 do 20. 6. 2016

vo výške 65,38 eura, nesplatený poplatok vo výške 487,40 euro, úrok z omeškania 5 % ročne zo sumy 220 euro od 29. 8. 2015 do 20. 6. 2016 vo výške 8,94 euro, zmluvnú pokutu 33 Eur, trovy mediačného konania 203,37 eura, poplatok za upomienky 10 Eur a trovy rozhodcovského konania a to všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Právnym titulom pre konanie bola zmluva o spotrebiteľskom úvere, ktorú strany sporu uzavreli dňa 20. 8. 2014. Z tejto zmluvy vyplýva že žalovaný v pozícii veriteľa poskytol žalobkyni v pozícii dlžníka úver vo výške 700 euro, ktorý bola povinná žalobkyňa splatiť jednorazovou splátkou do 28. 8. 2015, a to tak, že okrem istiny úveru zaplatí ešte aj celkové náklady spojené so spotrebiteľským úverom vo výške 680 eura, teda celková suma, ktorú mala zaplatiť bola 1380 euro. Celkové náklady sú tvorené súčtom úroku 23,22 % ročne, čo v číselnom vyjadrení predstavuje 162,54 eura a administratívnymi nákladmi za vypracovanie a uzatvorenie zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo výške 517,40 euro. Žalobkyňa ako spotrebiteľka brala na vedomie že výška ročnej percentuálnej miery nákladov je 97,14 %. Tiež bral na vedomie že priemerná hodnota ročnej percentuálnej miery nákladov za poskytnutie úveru je 44,26 %.

11. V ten istý deň uzavreli strany sporu aj rozhodcovskú zmluvu, podľa ktorej v zmysle bodov 1 a 2, článku II. rozhodcovskej zmluvy všetky spory, ktoré vzniknú z úverovej zmluvy vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie ako aj spory, ktoré vzniknú z dohody o vyplnení zmenky vrátane sporov o jej platnosti výklad alebo zrušenie budú riešené bod pred stálym rozhodcovským súdom, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na stálom rozhodcovskom súde, alebo pred príslušným súdom Slovenskej republiky ak žalujúca zmluvná strana podať žalobu na súde podľa príslušného právneho predpisu. Podľa čl. II. ods. 3 zmluvné strany sa dohodli, že ktorákoľvek zo zmluvných strán má právo odstúpiť od tejto zmluvy aj bez uvedenia dôvodu, a to v lehote 10 dní od uzatvorenia zmluvy. Odstúpenie od zmluvy musí byť v písomnej forme doručené v uvedenej lehote druhej zmluvnej strane. Podľa čl. III - poučenie o rozhodcovskom konaní - rozhodcovské konanie je podobné konaniu na všeobecnom súde. Stály rozhodcovský súd je obdoba všeobecného súdu a rozhodca je obdoba sudcu všeobecného súdu. V rozhodcovskom konaní sa postupuje podľa rokovacieho poriadku súdu. Článok ďalej obsahuje poučenia o postupe v rozhodcovskom konaní a možnosti opravných prostriedkov a trovách konania.

12. Dňa 31.12.2015 vyzval žalovaný žalobkyňu k označeniu rozhodcovského súdu zo zoznamu vedeného Ministerstvom spravodlivosti SR alebo k odmietnutiu rozhodcovského konania. Ak rozhodcovský súd nevyberie, alebo neodmietne rozhodcovské konanie, rozhodcovský súd vyberie sám. Následne žalovaný oznámil žalobkyni výber rozhodcovského súdu.

13. Uznesením zo dňa 9.9.2016 vyzval rozhodcovský súd žalobkyňu, aby k predloženému návrhu na začatie konania v lehote 30 dní doručila písomnú žalobnú odpoveď.

14. Dňa 4.10.2016 doručila žalobkyňa súdu žalobnú odpoveď, v ktorej namietala platnosť rozhodcovskej zmluvy. V odpovedi ďalej namietala výšku administratívneho poplatku 517,46 Eur, čo je 73,92% z hodnoty poskytnutého úveru a považovala jeho výšku za rozpornú s dobrými mravmi. Žalobca neposkytol reálne plnenie za takýto poplatok, a preto je podľa § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka neprijateľný. Ďalej namietala nesprávnu výšku RPMN v zmluve, ktorá predstavuje 305,73% a nie 97,14 %. Žalovaný tak mal nárok iba na úhradu istiny úveru. Vzhľadom na uvedené žiadala žalobu zamietnuť.

15. Rozhodcovský súd v konaní SRSAspA 15949/16 rozsudkom zo dňa 7.8.2017 zaviazal žalobkyňu ako žalovanú zaplatiť žalovanému ako žalobcovi úrok 130,78 Eur, úrok z omeškania 8,94 Eur a poplatok v sume 487,46 Eur. Ďalej bola žalobkyňa zaviazaná zaplatiť zmluvnú pokutu 33,00 Eur, trovy mediačného konania 203,37 Eur a poplatok za upomienku 10,00 Eur. Tiež bola zaviazaná na úhradu trov rozhodcovského konania.

16. Z rozhodcovského rozsudku vyplýva, že stály rozhodcovský súd po predložení žaloby skúmal svoju právomoc vo veci rozhodnúť podľa zákona číslo 335/2014 Z.z. a prvotne sa zaoberal posúdením neprijateľnosti rozhodcovskej zmluvy podľa § 53 ods. 4 písm. r) občianskeho zákonníka uzatvorenej medzi žalobcom a žalovaným dňa 20. 8. 2014 a teda jej platnosťou. Rozhodcovský súd mal preukázané, že zmluva bola uzatvorená na základe § 3 a nasledujúcich zákona číslo 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní účinnom do 31. 12. 2014 a to jasným a určitým prejavom vôle vo forme samostatnej listiny, v ktorej sa dohodli na dvoch subjektoch oprávnených riešiť ich prípadné vzájomné spory, a to stály rozhodcovský súd a príslušný všeobecný súd Slovenskej republiky. Súd mal tiež preukázané, že žalobca postupoval pred podaním žaloby podľa § 73 ods. 8 zákona číslo 335/2014 Z.z., teda, že žalobca

vyzval žalovaného na označenie stáleho rozhodcovského súdu alebo na odmietnutie rozhodcovského konania a po márnom uplynutí zákonnej lehoty následne žalobca oznámil žalovanému vyber stáleho rozhodcovského súdu na prejednanie spotrebiteľského sporu a to Stály rozhodcovský súd zriadený pri Asociácií pre arbitráž.

17.Ďalej z rozsudku vyplýva, že rozhodcovský súd mal preukázané, že dňa 20. 8. 2014 došlo medzi stranami sporu k uzatvoreniu úverovej zmluvy, na základe ktorej poskytol žalovaný ako veriteľ úver 700 euro, pričom žalovaný prevzatie finančných prostriedkov potvrdil podpisom na úverovej zmluve. Ďalej súd citoval z úverovej zmluvy podmienky úveru pričom vec právne uzavrel tak, že záväzkový vzťah posúdil ako absolútny obchod pričom aplikoval aj ustanovenia zákona číslo 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch ako lex specialis a mal zároveň za to, že ide o spotrebiteľskú zmluvu podľa § 52 a nasledujúcich zákona číslo 40/1964 Zb. Z rozsudku ďalej vyplýva, že rozhodcovský súd preskúmal zmluvu, všeobecné podmienky úveru, štandardné európske informácie o spotrebiteľskom úvere, pričom nenašiel žiadne skutočnosti, ktoré by mohli mať vplyv na oprávnenosť nároku uplatnený žalobcom. Uzatvorená zmluva má všetky náležitosti vyžadované ustanovením § 9 ods. 2 zák. č. 129/2010 Z.z. Rozhodcovský súd ďalej uzavrel, že zo zmluvy o úvere jasne a jednoznačne vyplývajú základné náležitosti úverového vzťahu ovplyvňujúce rozhodnutia dlžníka vstúpiť za daných podmienok do úverového vzťahu s veriteľom, teda dlžník mal najmä uvedenú výšku úveru výšku úroku a výšku administratívneho poplatku a zročnosť úveru. V rozsudku sa ďalej uvádza, že zmluva o úvere obsahuje podstatné náležitosti vyžadované zákonom slúžiace dlžníkovi pre zhodnotenie ekonomickej výhodnosti poskytnutého úveru, teda údaj o ročnej percentuálnej miere nákladov úveru a to 97,14 % a priemernej ročnej percentuálnej miery nákladov pre daný typ úveru 44,26 %. Vychádzal pritom z existencie takzvaného priemerného spotrebiteľa a mal zato, že zmluva neobsahuje prekvapivé alebo zavádzajúce ustanovenia, pričom uzatvorenie úverového vzťahu tohto typu nepredstavuje z pohľadu dlžníka ako spotrebiteľa tak náročný úkon, ktorý by nebol schopný pri znalosti svojich finančných a majetkových pomerov rozumne posúdiť a vyhodnotiť, pričom veriteľ vychádzal pri posudzovaní bonity dlžníka z údajov a informácií, ktoré mu boli zo strany dlžníka poskytnuté. Rozhodcovský súd tiež posúdil aj výšku úroku 23,22 % ročne, ktorý považoval za primeraný a v súlade s dobrými mravmi, keďže v danom období podstatným spôsobom neprevyšoval výšku odplaty úroku v obdobných prípadoch pri poskytovaní úverov inými nebankovými subjektami, respektíve bankami pri obdobných úveroch. Tiež administratívny poplatok 517,40 euro považoval za primeraný a nie priečiaci sa právnym predpisom, najmä z pohľadu na skutočnosť, že táto bola od počiatku žalovanému známa. Za účelom odstránenia prípadných pochybností rozhodcovský súd konštatoval, že po termíne splatnosti úveru dohodnutého v zmluve o úvere 28. 8. 2015, je možné žalobcom uplatnený nárok na úrok, respektíve poplatok, po tomto termíne považovať za náhradu škody v podobe ušlého zisku v zmysle § 442 ods. 1 zákona číslo 40/1964 Zb., keďže v tomto čase bolo žalobcovi znemožnené konaním zo strany žalovaného opätovne využiť finančné prostriedky na podnikateľskú činnosť.

18. Z rozhodnutia ďalej vyplýva, že rozhodcovský súd mal preukázané, že účastníci rozhodcovského konania sa dohodli prípadný spor primárne riešiť mimosúdne, a to využitím mediačného konania. Mediačné konanie vedené na Mediačnom centre zriadenom spoločnosťou slovenská rozhodcovská a.s. pod spisovou značkou MK 04351/15, bolo ukončené v súlade s predpismi mediačného centra vyhlásením mediátora o skončení mediácie z dôvodu, že žalovaný zmaril mediačné konanie, keď na základe výzvy mediačného centra neposkytol súčinnosť pri uskutočnení mediácie a nezúčastnil sa v stanovenom termíne mediácie, čím znemožnila riešenia vzniknutého sporu mimosúdnou cestou. V rozsudku sa ďalej konštatuje, že rozhodcovský súd mal bez akýchkoľvek pochybností preukázané, že žalovaný sa dostal s riadnym plnením svojho záväzku z uzatvorenej zmluvy o úvere do omeškania, priznal žalobcovi nárok na poplatok za upomienku, zmluvnú pokutu, trovy mediačného konania a úrok z omeškania v súlade so žalobným návrhom. Stály rozhodcovský súd mal za preukázané, že žalovaný sa zaviazal uhradiť poplatok za upomienku podľa bodu 7 všeobecných podmienok poskytnutia úveru, ako aj zmluvnú pokutu, ktorú stály rozhodcovský súd považoval za dôvodnú a výšku dohodnutej zmluvnej pokuty za primeranú okolnostiam na predmet uzatvoreného záväzkového vzťahu. Ďalej rozhodcovský súd bol toho názoru, že ani ochrana spotrebiteľa ako slabšej strany záväzkových vzťahov, v tomto prípade dlžníka vystupujúceho v procesnom postavení žalovaného, nemôže byť absolútna, lebo inak zbavuje jednotlivca ako nositeľa práv a povinnosti zodpovednosti za svoje konanie, čo môže v širšom kontexte ohroziť právnu istotu už uzatvorených záväzkových vzťahov a poškodiť oprávnené očakávania jednotlivých subjektov práva. Proti absolútnej ochrane slabšej zmluvnej strany svedčí aj zámer zákonodarcu, ktorý akceptuje existenciu neprijateľných podmienok na priznanie im ochrany, ako boli

individuálne dojednané alebo, ak sa týkajú hlavného predmetu plnenia a primeranosti ceny. K žalobnej odpovedi žalobkyne v rozhodcovskom konaní uviedol, že v žalobnej odpovedí použila žalobkyňa len argumenty, ktoré sa javia ako účelové s cieľom vyhnúť sa tak plneniu zmluvne dohodnutých povinností. Stály rozhodcovský súd mal ďalej za to, že argumentácia žalovaného smerujúca k posúdeniu úveru ako bezúročného a bez poplatkov sa rovnako javí účelová. Stály rozhodcovský súd bol toho názoru, že predložená úverová zmluva vzhľadom na podmienky poskytnutia úveru a to vrátenie istiny úveru spolu s dohodnutým plnením v jednej splátke do 28. 8. 2015 obsahovala všetky náležitosti vyžadované zákonom, pričom stálemu rozhodcovskému súdu nebola predložená zo strany účastníkov ďalšia listina, ktorá by menila obsah predloženej zmluvy o úvere.

19. Po vykonanom dokazovaní súd vec právne posúdil takto:

Podľa § 45 ods. 1 zák. č. 335/2014 Z.z. (ďalej len zákon) účastník spotrebiteľského rozhodcovského konania sa môže žalobou podanou proti druhému účastníkovi na súde domáhať zrušenia rozhodcovského rozsudku, ak a) účastník spotrebiteľského rozhodcovského konania nemal spôsobilosť uzavrieť spotrebiteľskú rozhodcovskú zmluvu, b) účastník spotrebiteľského rozhodcovského konania nebol riadne upovedomený o ustanovení rozhodcu alebo o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní alebo mu nebolo umožnené sa zúčastniť na spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní, c) rozhodcovským rozsudkom sa rozhodol spor, ktorý spotrebiteľská rozhodcovská zmluva nepredvídala, alebo sa ním rozhodlo o veci, ktorá je podľa tohto zákona vylúčená zo spotrebiteľského rozhodcovského konania, d) stály rozhodcovský súd nebol ustanovený v súlade s týmto zákonom, v spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní sa nepostupovalo v súlade s ustanoveniami tohto zákona a uvedený nedostatok mohol mať vplyv na výsledok sporu, e) spotrebiteľská rozhodcovská zmluva neobsahuje náležitosti podľa § 3 alebo je tu iný dôvod neplatnosti spotrebiteľskej rozhodcovskej zmluvy, f) stály rozhodcovský súd nenariadil ústne pojednávanie, hoci spotrebiteľ jeho nariadenie navrhoval podľa § 34 ods. 2 a z okolností uvedených v návrhu na nariadenie ústneho pojednávania vyplývala potreba jeho nariadenia najmä z dôvodu, že bez ústneho pojednávania sa nebolo možné vysporiadať s návrhmi a tvrdeniami spotrebiteľa, a toto pochybenie mohlo mať vplyv na výsledok sporu, g) v konaní nebol správne zistený skutkový stav tým, že stály rozhodcovský súd nesprávne vyhodnotil predložené dôkazy, nevykonal navrhované dôkazy alebo neumožnil spotrebiteľovi predložiť dôkazy, a toto pochybenie mohlo mať vplyv na výsledok sporu, h) vo veci rozhodoval zaujatý rozhodca, i) stály rozhodcovský súd rozhodol v rozpore s ustanoveniami všeobecne záväzných právnych predpisov na ochranu práv spotrebiteľa,17) a toto porušenie mohlo mať vplyv na výsledok sporu, j) rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka spotrebiteľského rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je svojou povahou objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom, k) výkon rozhodcovského rozsudku by bol v rozpore s verejným poriadkom Slovenskej republiky, l) rozhodcovský rozsudok vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Podľa § 45 ods. 2 zákona, žaloba o zrušenie rozhodcovského rozsudku sa môže podať na tlačive, ktorého vzor je uvedený v prílohe č. 3. Ak spotrebiteľ neuvedie skutočnosti odôvodňujúce výber dôvodu zrušenia rozhodcovského rozsudku podľa vzoru tlačiva uvedeného v prílohe č. 3, súd žalobu ani po neúspešnej výzve na doplnenie neodmietne a v súdnom konaní postupuje tak, aby spotrebiteľ mal právo pred súdom označiť všetky rozhodujúce skutočnosti odôvodňujúce podanie žaloby o zrušenie rozhodcovského rozsudku.

Podľa § 45 ods. 3 zákona súd v konaní o žalobe o zrušenie rozhodcovského rozsudku vždy preskúma, či sú dôvody na zrušenie rozhodcovského rozsudku podľa odseku 1 písm. c), e) a i) až l). Ak sa dôvod zrušenia rozhodnutia vzťahuje len na časť rozhodcovského rozsudku, súd zruší rozhodcovský rozsudok len v dotknutej časti, ak je dotknutú časť možné oddeliť od nedotknutej časti výroku rozhodcovského rozsudku.

Podľa § 46 ods. 1 zákona žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku možno podať v lehote troch mesiacov odo dňa doručenia rozhodcovského rozsudku účastníkovi spotrebiteľského rozhodcovského konania. Ak účastník spotrebiteľského rozhodcovského konania požiadal o opravu rozhodcovského rozsudku a rozhodcovský rozsudok bol opravený podľa § 42, lehota začína plynúť od doručenia rozhodnutia o oprave rozhodcovského rozsudku.

Podľa § 47 ods. 1 zák. č. 335/2014 Z.z. ak súd zruší rozhodcovský rozsudok z dôvodu neplatnosti spotrebiteľskej rozhodcovskej zmluvy, nemožnosti riešiť predmet sporu v spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní alebo z dôvodu, že sa rozhodol spor, ktorý spotrebiteľská rozhodcovská zmluva nepredvídala, pokračuje súd po právoplatnosti tohto rozhodnutia na návrh niektorého z účastníkov spotrebiteľského rozhodcovského konania v konaní vo veci v rozsahu uvedenom v žalobe alebo v rozsahu uvedenom vo vzájomnej žalobe.

Podľa § 47 ods. 2 zák. č. 335/2014 Z.z. ak súd zruší rozhodcovský rozsudok z iného dôvodu, ako je uvedený v odseku 1, spotrebiteľská rozhodcovská zmluva zostáva v platnosti a vo veci rozhodne opätovne stály rozhodcovský súd. Rozhodca, ktorý vydal zrušený rozhodcovský rozsudok, je z nového prerokovania a rozhodnutia veci vylúčený a vo veci sa ustanoví nový rozhodca.

Podľa § 47 ods. 3 zák. č. 335/2014 Z.z. ak súd zruší rozhodcovský rozsudok z toho dôvodu, že stály rozhodcovský súd rozhodol na základe neprijateľnej zmluvnej podmienky alebo porušil všeobecne záväzné právne predpisy na ochranu práv spotrebiteľa, a ak konanie pokračuje pred stálym rozhodcovským súdom podľa odseku 2, je stály rozhodcovský súd v ďalšom konaní viazaný právnym názorom súdu o neprijateľnosti zmluvnej podmienky alebo o inom porušení všeobecne záväzných právnych predpisov na ochranu práv spotrebiteľa.

20. Súd návrh žalobkyne preskúmal v zmysle príslušných ustanovení zákona o rozhodcovskom konaní a dospel k záveru, že žaloba o zrušenie rozhodcovského rozsudku je dôvodná. Súd v prvom rade zisťoval, či žaloba bola podaná v 3-mesačnej lehote od doručenia rozhodcovského rozsudku. Z predloženého rozhodcovského spisu vyplýva, že žalobkyni bol doručený rozsudok 24.8.2017. Žaloba bola podaná 5.9.2017, teda v 3-mesačnej zákonnej lehote.

21. Ďalej súd pristúpil k posudzovaniu žalobného návrhu z hľadiska dôvodov, pre ktoré zákon umožňuje podať na súde žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku. Žalobkyňa ako dôvod uviedla neplatnosť rozhodcovskej zmluvy (§45 ods. 1 písm. e) zákona) a rozhodcovskému konaniu vytýkala, že neboli dodržané právne predpisy na ochranu práv spotrebiteľa (§ 45 ods. 1 písm. i) zákona).

22. Pokiaľ ide o tvrdenie žalobkyne o neplatnosti rozhodcovskej zmluvy, súd sa s týmto názorom nestotožňuje. Podstatná právna argumentácia žalobkyne vychádzala z názoru, že rozhodcovská zmluva bola zmluvou formulárovou, nebola individuálne dojednaná, bola uzavretá spolu s úverovou zmluvou, teda žalobkyňa nemala žiadnu možnosť ovplyvniť jej obsah a teda mohla obe listiny iba podpísať alebo ich ako celok odmietnuť.

23. Rozhodcovská zmluva bola uzavretá pred účinnosťou zák. č. 335/2014 Z.z., preto sa spravuje predpismi účinnými v čase jej uzavretia (§ 73 ods. 3 cit.zák). Využitie rozhodcovskej zmluvy v spotrebiteľských vzťahoch nie je vylúčené a jej uplatnenie nie je možné považovať za neprijateľnú zmluvnú podmienku. Podľa § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka, za neprijateľnú zmluvnú podmienku je možné považovať rozhodcovskú zmluvu iba za podmienky, že vyžaduje od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní. Z predloženej zmluvy vyplýva, že obe strany sporu mali možnosť svoje práva uplatniť tak pred rozhodcovským súdom a tak aj pred všeobecným súdom. Žalobkyňa dôvodila, že zmluva je zmluvou formulárovou, že bola podpísaná spolu s úverovou zmluvou a žalobkyňa oba dokumenty mohla len prijať alebo odmietnuť. Bližšie však tento svoj názor nezdôvodnila a z predložených listín i vyjadrení strán sporu nevyplýva, že by uzavretie rozhodcovskej zmluvy bolo podmienkou získania úveru. Z obsahu zmluvy vyplýva, že žalobkyni bolo vysvetlené, čo je rozhodcovské konanie i postup v rozhodcovskom konaní a žalobkyňa mohla zmluvu vypovedať v lehote 10 dní bez uvedenia dôvodu. Aj keď je zmluva formulárová, obsahuje všetky informácie a poučenia o charaktere rozhodcovského konania a žalobkyňa mala dostatočnú 10 dňovú lehotu na oboznámenie sa s jej obsahom. Ak s ňou nesúhlasila, mohla zmluvu vypovedať. Súd je preto

toho názoru, že nebolo v konaní preukázané, že by rozhodcovská zmluva bola neprijateľnou zmluvnou podmienkou a teda neplatným právnym úkonom.

24.Súd sa však stotožňuje so žalobkyňou v tom, že v rámci rozhodcovského konania nebolo dôsledne prihliadnuté na predpisy o ochrane spotrebiteľa. Z rozhodcovského rozsudku vyplýva, že rozhodca vychádzal z údajov úverovej zmluvy v jej pôvodnom znení, keď bola žalobkyňa zaviazaná zaplatiť poskytnutý úver 700,00 Eur jednou splátkou spolu s celkovými nákladmi 680,00 Eur. V rozsudku sa ale nevysporiadal dostatočným spôsobom s námietkou žalobkyne, že vzhľadom na zmenu spôsobu splatenia úveru, bola RPMN nie v zmluve uvedených 97,14% ale 305,73%, a teda sa dostatočne nevysporiadal s otázkou možnosti, že úver je bezúročný a bez poplatkov. Tvrdenia žalobkyne považoval za účelové bez toho, aby si tieto tvrdenia jednoduchým spôsobom overil. Rozhodcovský spis tiež neobsahuje žiadne dôkazy o tom, že sa pred podaním návrhu na začatie rozhodcovského konania viedlo aj konanie pred mediátorom, čo žalobkyňa v konaní pred súdom poprela, a prevzal iba tvrdenie žalovaného o jeho vedení a zaviazal žalobkyňu na úhradu jeho trov.

25. Zmluva, ktorú uzavreli strany sporu je zmluvou spotrebiteľskou, ktorá bola uzavretá v zmysle zák. č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch. Zmluva okrem iných náležitostí uvedených v § 9 zákona musí obsahovať ročnú percentuálnu mieru nákladov a celkovú čiastku, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, vypočítané na základe údajov platných v čase uzatvorenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Uviesť sa pritom musia všetky predpoklady použité na výpočet tejto ročnej percentuálnej miery nákladov. V zmluve je síce uvedená RPMN 97,14%, ale podľa prepočtov súdu je tento údaj nesprávny a v neprospech spotrebiteľa. Podľa pôvodného textu zmluvy bola žalovaná povinná zaplatiť úver 700,00 eur spolu s poplatkom, resp. nákladmi úveru 680,00 Eur, teda celkom 1380,00 eur do 28.8.2015 bez uvedenia splatnosti v splátkach. Ide teda o konečný termín splatnosti úveru. Zmluva bola uzavretá 20.8.2014, teda ide o splatnosť úveru 12 mesiacov. Podľa vyjadrení strán konania, ktoré neboli sporné, v deň uzavretia zmluvy bola uzavretá aj dohoda o splácaní dlhu v mesačných splátkach po 115,00 Eur po dobu 12 mesiacov. Došlo teda v ten istý deň k zmene dohodnutého spôsobu splatenia záväzku z úverovej zmluvy. Podľa zmenených podmienok splácania úveru je podľa prepočtu súdu RPMN 271,42%, čo je v rozpore s uzavretou zmluvou, v ktorej je uvedené RPMN 97,14% a skutočná RPMN je tak výrazne vyššia v neprospech spotrebiteľa oproti údajom uvedeným v zmluve. Výšku odplaty v čase uzavretia zmluvy upravovalo ustanovenie § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka v náväznosti na ustanovenie § 1 nar. 87/1995 Z.z. Ustanovenie § 1a a nasl. nadobudlo účinnosť až 1.9.2014. Podľa názoru súdu bolo preto potrebné vychádzať z toho, že za primeranú odplatu a nákladovosť úveru je potrebné považovať hodnoty pohybujúce sa v rovine priemernej RPMN zverejňovanej podľa § 21 zák. č. 129/2010 Z.z., čo v dobe uzavretia úverovej zmluvy bolo 44,26%. Súd je toho názoru, že žalovaný tým, že v jeden deň a prakticky pri uzavretí úverovej zmluvy zmenil podmienky splácania úveru, obchádzal zákon s cieľom zakryť skutočnú nákladovosť poskytnutého úveru. Žalovaný tvrdil, že žalobkyňa takýto spôsob zmeny splácania prijala aj s jasne uvedenou výškou RPMN. Spôsob, akým žalovaný pripravil zmluvu a dodatok k zmluve svedčí o jeho úmysle obísť zákon v časti RPMN. Inak nedáva zmysel jeho konania, aby v jeden deň bola uzavretá zmluva o úvere, ktorá zaväzuje žalobcu zaplatiť úver bez uvedenia počtu a termínu splátok iba s konečným termínom splatnosti a súčasne uzavrieť dohodu o splnení dlhu v splátkach. Zákon o spotrebiteľských úveroch jasne ukladá, aby v zmluve o spotrebiteľskom úvere boli uvedené výška, počet a termíny splátok istiny a iných nárokov zo zmluvy. Súd nevidí rozumný dôvod, prečo tak žalovaný neurobil v samotnej zmluve o úvere. Zmluva o spotrebiteľskom úvere uvádza RPMN 97,14%, čo zodpovedá prepočtu výšky úveru a termínu splatnosti pri uvedených nákladoch úveru. Podmienky, za akých bola dohodnutá dohoda o splácaní dlhu už RPMN zvyšuje na 271,42%, čo je absolútne neprijateľnou zmluvnou podmienkou. Žalovaný si týchto skutočností ako subjekt podnikajúci na úseku poskytovania úverov musel byť vedomý. Takéto konanie nie je možné hodnotiť inak ako konanie výrazne v neprospech spotrebiteľa. Súd je preto názoru, že v zmluve o úvere bola úmyselne uvedená nesprávna výška RPMN výrazne v neprospech spotrebiteľa v rozopre s tým, aký bol skutočný cieľ žalovaného, a to čerpanie úveru za podmienok uvedených v dohode o splácaní úveru.

26. Podľa ustanovenie § 11 ods. 1 písm. d) Zákona o spotrebiteľských úveroch poskytnutý spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov, ak v zmluve je uvedená nesprávna ročná percentuálna miera nákladov v neprospech spotrebiteľa. Úver poskytnutý veriteľom je tak v zmysle zákona bez úrokov a bez poplatkov, preto má veriteľ právo iba na vrátenie poskytnutej sumy úveru vo výške 700,00 Eur. Z tohto právneho názoru je rozhodcovský súd povinný pri novom rozhodovaní o návrhu žalovaného vychádzať (§ 47 ods. 3 zákona).

27. Súd zrušil rozsudok v celom rozsahu podľa ustanovenia § 45 písm. i) zákona pretože dospel k záveru, že rozhodcovský súd rozhodol v rozpore s ustanoveniami všeobecne záväzných právnych predpisov na ochranu práv spotrebiteľa a toto porušenie malo vplyv na výsledok sporu. Žalobkyňa bola rozhodcovským rozsudkom zaviazaná na úhradu okrem úrokov z úveru aj na úroky z omeškania, poplatku za úver, zmluvnú pokutu, poplatku za upomienku a trovy mediačného konania. Keďže súd dospel k záveru, že úver je bezúročný a bez poplatkov, bude potrebné znovu posúdiť, či vzhľadom na výšku úhrady, ktorú mala žalovaná vykonať iba v sume 700,00 Eur, sa vôbec dostala do omeškania a s ktorými splátkami, a teda či je dôvodná aj zmluvná pokuta pre porušenie povinnosti zo zmluvy a či bola dôvodná aj upomienka za omeškanie. Tiež bude potrebné preukázať, že sa mediačné konanie viedlo a že ho žalobkyňa zmarila, a teda či z tohto dôvodu je oprávnený aj nárok na trovy mediácie. Tiež bude potrebné náležite odôvodniť, z ktorých zmluvných dojednaní strán sporu vyplýva, že primárne budú spory riešiť mediáciou.

28. O trovách konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 tak, že ich priznal žalobkyni ako strane plne úspešnej v konaní. O výške trov konania rozhodne vyšší súdny úradník samostatným uznesením po právoplatnosti rozsudku podľa § 262 ods. 2 CSP.

Poučenie:

Proti rozsudku je prípustné odvolanie do 15 dní od jeho doručenia na tunajšom súde.

V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania podľa § 127 uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody podľa § 365) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).

Ak povinnosť uložená v tomto rozhodnutí nebude splnená, môže sa oprávnená osoba svojho nároku domáhať návrhom na vykonanie exekúcie.

Podľa § 127 ods. 1 ak zákon na podanie nevyžaduje osobitné náležitosti, v podaní sa uvedie, a) ktorému súdu je určené, b) kto ho robí, c) ktorej veci sa týka, d) čo sa ním sleduje a e) podpis.

Podľa § 127 ods. 2 ak ide o podanie urobené v prebiehajúcom konaní, náležitosťou podania je aj uvedenie spisovej značky tohto konania.

Podľa § 365 ods. 1 odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Podľa § 365 ods. 2 odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.

Podľa § 365 ods. 3 odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.