Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (3)Rozsudok_11Co-3-2017.pdf
PDF · 124.43 KB
Case nature
Area
Subarea
11Co/3/2017
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Kataríny Arnouldovej a sudcov JUDr. Silvie Hýbelovej a Mgr. Fedora Benku, v právnej veci žalobcu: EOS KSI Slovensko, s.r.o., so sídlom Pajštúnska 5, Bratislava, IČO: 35 724 803, zastúpený advokátskou kanceláriou TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o., so sídlom Pajštúnska 5, Bratislava, IČO: 36 613 843 proti žalovaným: 1/ V. N., nar. X.XX.XXXX, bytom Y. XX, 2/ D. N., nar. XX.X.XXXX, bytom Y. XX, 3/ V. W., nar. XX.XX.XXXX, bytom B. XXX/X, A., o zaplatenie 19.742,65 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Senica zo dňa 30. marca 2016, sp.zn. 5C/172/2014-120, takto
rozhodol:
I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .
II. Žalovaným v 1. až 3. rade právo na náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.
odôvodnenie:
1. Rozsudkom, napadnutým odvolaním, súd prvej inštancie zamietol návrh žalobcu, ktorým sa domáhal, aby súd zaviazal žalovaných v 1. až 3. rade spoločne a nerozdielne zaplatiť mu sumu 19.742,65 eur s príslušenstvom a náhradu trov konania. O trovách konania súd rozhodol tak, že žalovaným náhradu trov konania nepriznal.
2. Svoje rozhodnutie súd právne odôvodnil aplikáciou § 2, § 3 ods. 1, 2 a 5, § 4 ods. 1 Zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy o úvere, tiež ustanovením § 37 ods. 1, § 52 ods. 1 až ods. 3, § 53 ods. 1, 4, § 54 ods. 1 a 2, § 100 ods. 1, § 103 a § 558 Občianskeho zákonníka, ďalej tiež ustanovením § 5b Zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa ako aj § 497 Obchodného zákonníka. Vecne súd dôvodil, že žalobca sa návrhom podaným na súde dňa 26.3.2013 domáhal zaplatenia sumy 19.742,65 eur s príslušenstvom, ktorá suma predstavuje dlh žalovaných 1/ a 2/ z titulu zmluvy o splátkovom úvere a žalovaného 3/ na základe dohody o ručení v súvislosti s predmetnou zmluvou o splátkovom úvere.
3. Vykonaným dokazovaním mal súd prvej inštancie preukázané, že právny predchodca žalobcu Slovenská sporiteľňa, a.s., Bratislava, uzavrel so žalovanými 1/ a 2/ dňa 25.2.2005 Zmluvu o splátkovom úvere č. 0178989258, ktorou im poskytol úver vo výške 13.277,57 eur a žalovaní 1/ a 2/ sa zaviazali splatiť ho s dohodnutým úrokom 10,10% ročne v pravidelných mesačných anuitných splátkach po 179,25 eur počnúc dňom 20.3.2005 s termínom konečnej splátky dňa 20.2.2015. Žalovaná 3/ uzavrela s právnym predchodcom žalobcu dňa 25.2.2005 dohodu o ručení, v ktorej sa neodvolateľne a bezpodmienečne zaviazala, že na prvú písomnú výzvu veriteľa obsahujúcu jeho vyhlásenie, že dlžník neuhradil pohľadávku riadne a včas, uhradí túto pohľadávku veriteľovi v lehote určenej veriteľom vo výzve, inak do 10 pracovných dní odo dňa doručenia výzvy. Ku dňu postúpenia pohľadávky, teda ku dňu 15.10.2009, medzi postupcom Slovenská sporiteľňa, a.s., a postupníkom EOS KSI Slovensko, s.r.o.,
predstavovala táto pohľadávka sumu 20.942,65 eur, ktorá pozostávala z nezaplatenej istiny úveru v sume 18.479,98 eur a z úroku z omeškania v sume 2.462,67 eur. Žalovaní 1/ a 2/ nesplácali úver podľa dohodnutých podmienok, a preto žalobca listom zo dňa 12.6.2012 vyhlásil mimoriadnu splatnosť úveru ku dňu 12.6.2012 a listom zo dňa 12.6.2012 - pokusom o zmier vyzval žalovaných 1/, 2/, 3/, aby uhradili dlžnú čiastku vo výške 19.892,65 eur najneskôr do 15 dní od doručenia tohto oznámenia.
4. Súd prvej inštancie posúdil zmluvu o splátkovom úvere, z ktorej žalobca svoj nárok vyvodzuje ako zmluvu o spotrebiteľskom úvere uzavretú podľa § 497 a nasledujúcich Obchodného zákonníka, ale súčasne podľa zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a § 52 a nasledujúcich Občianskeho zákonníka a preto súd ex offo v zmysle § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. prihliadol na premlčanie, hoci sa žalovaní 1/ až 3/ ako spotrebitelia tejto skutočnosti nedovolali. V konaní mal z vyjadrenia žalobcu zo dňa 29.3.2016, ako aj z prehľadu splátok úveru žalovaných preukázané, že žalovaní boli v omeškaní so zaplatením splátky splatnej dňa 20.1.2007, tak v dôsledku nesplnenia predmetnej splátky sa stal zročným celý dlh, v zmysle § 103 O.z. začala týmto dňom plynúť premlčacia doba a uplynula dňa 20.1.2010. Návrh, podaný na súd až dňa 26.3.2013, teda po uplynutí všeobecnej trojročnej lehoty, preto súd zamietol, aplikujúc na daný prípad trojročnú premlčaciu dobu podľa O.z., pretože ide o spotrebiteľský úver. Zároveň súd Dohodu o uzavretí splátkového kalendára a uznaní záväzku zo dňa 27.7.2011 v zmysle § 37 ods. 1 O.z. vyhodnotil ako neplatnú, nakoľko žalovaní tento právny úkon neurobili slobodne a vážne, určite a zrozumiteľne, keďže síce obsahuje sumu, ktorú žalovaní uznali ako svoj záväzok, nie je v nej však uvedená výška, ako ani dátum splatnosti jednotlivých splátok. O trovách konania rozhodol súd podľa § 142 ods. 1 O.s.p. v zmysle zásady úspechu a žalovaným 1/ až 3/, ktorí mali vo veci plný úspech, náhradu trov konania nepriznal z toho dôvodu, že si žiadnu náhradu trov konania neuplatnili a podľa obsahu spisu im ani žiadne nevznikli.
5. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca, z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci a nedostatočného zistenia skutkového stavu. Odvolateľ považuje za nesprávny záver súdu, že z vyjadrenia žalobcu zo dňa 29.3.2016 ako aj z prehľadu splátok úveru žalovaných mal súd preukázané, že žalovaní boli v omeškaní so zaplatením splátky splatnej dňa 20.1.2007 a keďže v dôsledku nesplnenia predmetnej splátky sa stal zročný celý dlh v zmysle ustanovenia § 103 O.z., začala plynúť odvolacia doba práve týmto dňom a nakoľko uplynula dňa 20.1.2010, potom návrh podaný na súde dňa 26.3.2013 bol podaný po uplynutí všeobecnej trojročnej lehoty. Tento názor súdu vôbec nereflektuje na preukázaný skutkový stav, pričom odvolateľ poukázal na to, že po začatí konania žalobný návrh upravil a uplatnil si iba nepremlčané splátky úveru, teda splátky splatné od 20.3.2010 do 20.5.2015, v celkovej výške 10.575,75 eur. Dôvodil, že z dôvodu neplnenia si dojednaných splátok úveru zo strany žalovaných, vzniklo žalobcovi resp. už aj jeho právnemu predchodcovi právo ( nie povinnosť) pristúpiť k vyhláseniu mimoriadnej splatnosti, pričom právny predchodca toto právo nevyužil a využil ho až žalobca ku dňu 1.7.2012. Z uvedeného dôvodu právne posúdenie okresného súdu nemá žiadnu oporu v zákone. Aj v prípade, ak by na uvedený záväzkový vzťah bol aplikovaný O.z. (čo žalobca nepripúšťa), je z ustanovenia § 565 O.z. nesporné, že pri plnení v splátkach vzniká veriteľovi právo na zosplatnenie celého dlhu len do splatnosti najbližšej nasledujúcej splátky, ak veriteľ svoje oprávnenie nevyužije, plynie premlčacia doba pre každú splátku samostatne. Ak však dlžník nesplní v určenom termíne ani ďalšiu splátku, veriteľovi opäť vzniká právo vyhlásiť mimoriadnu splatnosť, pričom ak toto právo využije, tak premlčacia doba všetkých splátok do budúcna začne plynúť od splatnosti tejto ďalšej nesplnenej splátky. Žalobca svoje právo zosplatniť pohľadávku využil ku dňu 1.7.2012 a považuje za nesporné, že toto využil v súlade s ustanovením § 53 ods. 9 O.z. pre nesplnenie splátky, ktorá využitiu tohto práva predchádzala po dobu troch mesiacov, t.j. splátky splatnej dňa 20.3.2012. Poukázal na ustanovenie § 53 ods. 9, § 101 a 103 O.z., vzhľadom ku ktorým ustanoveniam zastáva odvolateľ názor, že aj v prípade aplikácie ustanovení O.z. týkajúcich sa premlčacej doby na daný prípad, by začala plynúť premlčacia doba pre všetky splátky splatné po vyhlásení mimoriadnej splatnosti v súlade s § 103 O.z. od 2.7.2012 (teda deň nasledujúci po splatnosti splátky, pre nesplnenie ktorej došlo k vyhláseniu mimoriadnej splatnosti), pričom pre splátky splatné pred vyhlásením mimoriadnej splatnosti by plynula samostatná trojročná premlčacia doba odo dňa ich splatnosti a to pre každú samostatne, takže okresný súd vec nesprávne právne posúdil. Okrem toho na vec mal byť aplikovaný Obchodný zákonník, keďže ide o zmluvu o úvere, ktorá je absolútnym obchodnozáväzkovým vzťahom napriek tomu, že jednou zo zmluvných strán je spotrebiteľ. V tejto súvislosti odvolateľ poukázal na rozhodnutie NS SR sp.zn. 2 M Cdo 3/2011 zo dňa 28.4.2011, tiež sp.zn. 6 M Cdo/4/2012 zo dňa 27.3.2013 a 7 M Cdo 9/2014, kde najvyšší súd potvrdil správnosť aplikácie ustanovení Obchodného zákonníka na vzťahy vzniknuté zo zmluvy o úvere, rovnako poukázal na rozhodnutia Krajského súdu v Trnave sp.zn. 25Co/34/2015, obdobne sp.zn.
23Co/640/2015. Odvolateľ preto zastáva názor, že mu vznikol nárok na úhradu uplatnených splátok spolu s príslušným úrokom z omeškania z každej splátky odo dňa nasledujúceho po splatnosti každej splátky až do zaplatenia, nakoľko nárok nie je premlčaný. Súd nemal tiež aplikovať § 5b Zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa, aplikáciou ktorého dochádza k narušeniu princípov právneho štátu, k porušeniu viacerých ustanovení Ústavy SR a Listiny základných práv a slobôd, pričom zároveň poukázal na niektoré rozhodnutia Krajského súdu v Prešove (sp.zn. 9Co/64/2013, 9Co/105/2013), kde súd vyslovil názor, že v prípade § 5b sa jedná o procesné ustanovenie upravujúce postup orgánov rozhodujúci o nárokoch zo spotrebiteľskej zmluvy vzniklých podľa tohto osobitného zákona, pričom z prechodného ustanovenia § 29b nevyplýva, že by sa na § 5b vzťahovala čo aj len nepravá retroaktivita. Keďže potom ustanovenie § 5b ZoOS nadobudlo účinnosť až dňa 1.5.2014, žalobca nesúhlasí s jeho aplikáciou okresným súdom v danej veci. Na základe uvedených skutočností odvolateľ navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že návrhu žalobcu vyhovie, alternatívne aby napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie s tým, že si zároveň uplatnil náhradu trov konania.
6. Žalovaní sa k podanému odvolaniu nevyjadrili.
7. Od 01.07.2016 nadobudol účinnosť zákon č. 160/2015 Z.z. (Civilný sporový poriadok, ďalej „CSP), ktorým bol zrušený zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov, v zmysle § 470 ods. 1 ktorého, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.
8. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 Civilného sporového poriadku, ďalej len CSP) po zistení, že odvolanie podala včas oprávnená osoba - strana sporu, v neprospech ktorej bolo rozhodnuté (§ 359 a § 362 ods. 1 CSP) proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok prípustný (§ 355 ods. 1 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj konanie mu predchádzajúce v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, 380 CSP) a dospel k záveru, že odvolaniu žalobcu nie je možné vyhovieť, pretože napadnutý rozsudok je vo výroku vecne správny.
9. Predmetom konania vedeného na súde prvej inštancie pod sp. zn. 5C/172/2014 je zaplatenie pohľadávok zo zmluvy o splátkovom úvere s príslušenstvom. Predmetom odvolacieho konania je preskúmanie správnosti postupu a rozhodnutia súdu prvej inštancie, ktorým žalobu v celom rozsahu zamietol a v závislom výroku o trovách konania. Odvolacím dôvodom v prejednávanej veci bolo nesprávne právne posúdenie veci súdom prvej inštancie, ktorý založil svoje zamietajúce rozhodnutie na závere o premlčaní žalovanej pohľadávky.
10. Odvolací súd úvodom uvádza, že v plnom rozsahu preberá súdom prvej inštancie zistený skutkový stav pokiaľ ide o skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie dôvodnosti uplatneného nároku, pričom aj odvolací súd zhodne so súdom prvej inštancie dospel k záveru, že nebolo možné žalobe vyhovieť. Napadnuté rozhodnutie je tak podľa názoru odvolacieho súdu vecne správne, hoci z iných dôvodov, než uvádzal súd prvej inštancie, ktorý sa nedostatočne venoval otázke vecnej aktívnej legitimácie žalobcu. Z obsahu spisu v prejednávanej veci vyplýva, že žalobca svoje nároky voči žalovaným odvodzuje z úverovej zmluvy č. 178989258 zo dňa 25.02.2005, ktorú žalovaní 1/ a 2/ uzavreli so Slovenskou sporiteľňou, a.s. ako veriteľom. Predmetom konania sú pohľadávky zo spotrebiteľského úveru uzavretého podľa zák. č. 258/2001 Z.z, o spotrebiteľských úveroch, v ktorom vzťahu žalovaní 1/ a 2/ vystupovali v pozícii spotrebiteľa. Žalobca je nebankovým subjektom, ktorý mal nadobudnúť žalovanú pohľadávku postúpením od banky a bolo tu preto namieste skúmať platnosť tohto postúpenia, vrátane splnenia podmienok postúpenia pohľadávky v zmysle § 92 ods. 8 zák. č. 483/2001 Z.z. o bankách, keďže tu ide o nároky zo vzťahu majúceho spotrebiteľskú povahu, na ktorú dopadá právna ochrana vyplývajúca z § 53 a nasl. O.z.
11. Odvolací súd mal teda za to, že na vec sa vzťahuje ustanovenie právneho predpisu, ktoré pri doterajšom rozhodovaní veci nebolo použité a je pre rozhodnutie veci rozhodujúce. Postupujúc podľa § 382 CSP, vyzval preto strany sporu, aby sa vyjadrili k možnému použitiu § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách ( ďalej len ZoB), na ktorú výzvu zareagoval iba žalobca.
12. Podľa § 92 ods. 8, veta prvá a druhá ZoB, ak je napriek písomnej výzve banky alebo pobočky zahraničnej banky jej klient nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky, môže banka alebo pobočka zahraničnej banky svoju pohľadávku zodpovedajúcu tomuto peňažnému záväzku postúpiť písomnou zmluvou inej osobe, a to aj osobe, ktorá nie je bankou (ďalej len "postupník"), aj bez súhlasu klienta. Toto právo banka alebo pobočka zahraničnej banky nemôže uplatniť, ak klient ešte pred postúpením pohľadávky uhradil banke alebo pobočke zahraničnej banky omeškaný peňažný záväzok v celom rozsahu vrátane jeho príslušenstva; to neplatí, ak súčet všetkých omeškaní klienta so splnením čo len časti toho istého peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky presiahol jeden rok.
13. Žalobca k použitiu citovaného ustanovenia zaujal písomné stanovisko, v ktorom uviedol, že právny jeho predchodca dodržal všetky podmienky, ustanovené v § 92 ods. 8 ZoB. Žalovaný bol v omeškaní so splnením časti svojho peňažného záväzku voči banke nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní a zároveň bolo preukázané, že právnym predchodcom žalobcu bol opakovane vyzvaný na úhradu omeškaných splátok a to výzvou zo dňa 12.12.2008. Uviedol, že žalobca v konaní predložil relevantné oznámenie postupcu žalovanému o postúpení pohľadávky spolu s podacím hárkom, preukazujúcim odoslanie písomnosti žalovanému, ktoré bez ďalšieho zakladá aktívnu legitimáciu postupníka na vymáhanie postúpenej pohľadávky a súd má z tohto oznámenia vychádzať bez toho, aby ako prejudiciálnu otázku skúmal existenciu a platnosť zmluvy o postúpení, ktorý názor vyslovil NS SR v rozsudku sp. zn. 4Obo 210/01 ako aj viaceré krajské súdy vo svojich rozhodnutiach ( Krajský súd v Košiciach v uznesení sp. zn. 1Co/387/2015, Krajský súd v Žiline v uznesení sp. zn. 8Co/564/2015, Krajský súd v Nitre v uznesení sp. zn. 9Co/133/2013). žalobca zastáva názor, že v konaní bolo preukázané, že pred postúpením pohľadávky dodržal právny predchodca všetky podmienky uložené ust. § 92 ods. 8 ZoB, pre úplnosť v súvislosti s platnosťou postúpenia uvádza, že ust. § 92 ods. 8 ZoB nemožno spájať s aktívnou legitimáciou žalobcu ako postupníka pohľadávky, keďže účelom predmetného ustanovenia je úprava výnimiek z bankového tajomstva a nehovorí o podmienkach platnosti postúpenia pohľadávok, ale iba o podmienkach, za splnenia ktorých nedochádza k porušeniu bankového tajomstva, čo podľa žalobcu vyplýva aj z dôvodovej správy k zákonu, aj s právneho názoru, vysloveného JUDr. Kristiánom Csachom PhD. LL.M. publikovanom v časopise Súkromné právo č. 1/2015, z ktorých vyplýva, že doručenie písomnej výzvy banky dlžníkovi v zmysle § 92 ods. 8 ZoB nie je podmienkou pre platné postúpenie pohľadávky a potom s nedoručením takejto výzvy nemôže byť spojená sankcia v podobe neplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávok, pričom odvolateľ upriamil pozornosť na rozhodnutie Okresného súdu Prievidza zo dňa 12.10.2015, sp. zn. 8C/67/2013, v ktorom súd prípadné nedodržanie podmienok podľa § 92 ods. 8 ZoB zo strany banky treba považovať za protiprávne konanie zo strany banky, keď ide o porušenie administratívnoprávnej zodpovednosti postihnuteľnej Národnou bankou Slovenska, nemá však za následok neplatnosť postúpenia pohľadávky. Žalobca poukázal ďalej na to, že ku dňu postúpenia boli žalovaní v omeškaní po dobu 1235 dní, teda súčet všetkých omeškaní žalovaného so splnením čo len časti toho istého peňažného záväzku voči banke presiahol jeden rok, preto podľa názoru žalobcu by právny predchodca žalobcu konal v súlade s citovaným ustanovením ZoB aj vtedy, pokiaľ by písomnú výzvu žalovanému nezasielal. Odvolateľ ďalej uviedol, že vzhľadom k omeškaniu dlžníka vzniklo veriteľovi právo vyhlásiť mimoriadnu splatnosť, toto oprávnenie využil až žalobca, ktorý sa po postúpení pohľadávky sám stal veriteľom a spolu s pohľadávkou na neho prešli všetky práva s pohľadávkou spojené, teda aj právo vyhlásiť mimoriadnu splatnosť úveru, čo urobil podaním zo dňa 25.10.2011. V tejto súvislosti žalobca opäť poukázal na niektoré rozhodnutia krajských súdov. Žalobca napokon poukázal na bod 19.16 VOP banky, v ktorom bol obsiahnutý súhlas klienta s tým, aby banka kedykoľvek postúpila na tretiu osobu akékoľvek svoje pohľadávky voči klientovi, pričom žalobca taktiež poukázal na viaceré rozhodnutia Krajského súdu v Prešove. Navrhol preto, aby odvolací súd rozhodol v zmysle jeho podaní.
14. Odvolací súd sa s právnym názorom žalobcu nestotožnil a po preskúmaní obsahu spisu bol toho názoru, že v danom prípade žalobca nepreukázal postupiteľnosť predmetnej pohľadávky z banky na neho bez súhlasu žalovaných.
15. Je potrebné zdôrazniť, že nároky uplatnené žalobou vyplývajú zo záväzkového vzťahu, ktorým je bankový úver a tento na rozdiel od iných úverov, napr. od nebankových spoločností je regulovaný aj špeciálnou právnou úpravou Zákona o bankách. Banka je štátom autorizovaná inštitúcia, ktorej činnosť v zmysle § 2 ods. 3 zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách podlieha bankovému povoleniu a nad činnosťou
bánk zároveň vykonáva dohľad Národná banka Slovenska. Práve od banky mal žalobca nadobudnúť žalovanú pohľadávku a to postúpením pohľadávky.
16. Na postúpenie pohľadávky vo všeobecnosti a aj v prípade postúpenia pohľadávok zo spotrebiteľského úveru je potrebné aplikovať ustanovenie § 524 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého veriteľ môže svoju pohľadávku aj bez súhlasu dlžníka postúpiť písomnou zmluvou inému, s postúpenou pohľadávkou prechádza aj jej príslušenstvo a všetky práva s ňou spojené a tiež aj § 525, z ods. 1 ktorého vyplýva, že postúpiť nemožno pohľadávku, ktorej obsah by sa zmenou veriteľa zmenil, ktoré ustanovenie slúži na ochranu dlžníka. Pohľadávky banky voči svojim klientom treba považovať za takýto druh pohľadávok, keďže s každou pohľadávkou banky sú neoddeliteľne spojené špecifické povinnosti a požiadavky kladené na podnikanie bánk v zmysle § 27 a nasledujúcich zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách ako aj obsiahle bankové tajomstvo podľa § 91 a nasl. citovaného zákona, tieto povinnosti vyplývajú banke priamo zo zákona a prípadným postúpením pohľadávky na inú osobu, ktorá týmto požiadavkám nepodlieha, sa tak podstatným spôsobom mení obsah právneho vzťahu medzi veriteľom a dlžníkom. Preto ustanovenie § 92 ods. 8 citovaného zákona dovoľuje banke postúpiť jej pohľadávky bez súhlasu klienta len za splnenia tam uvedených podmienok a síce takto postupiteľné sú iba také pohľadávky banky, u ktorých je klient v omeškaní aspoň 90 dní a banka ho na splnenie omeškaného dlhu písomne vyzvala. Bez splnenia tejto podmienky je pohľadávka banky nepostupiteľná a pokiaľ k postúpeniu dôjde, ide o také postúpenie, ktoré je svojím obsahom a účelom v rozpore so zákonom a teda neplatné v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka, pričom na túto absolútnu neplatnosť musí súd prihliadať ex offo a to osobitne v prípadoch, kde stranou sporu je spotrebiteľ, v ktorých prípadoch je dôvodná zvýšená miera ingerencie súdu ako orgánu ochrany práva. Kým teda v iných prípadoch neplatnosti zmluvy o postúpení (napr. kvôli nedostatočnej identifikácii pohľadávky) sa účinky tejto neplatnosti prejavia len medzi postupcom a postupníkom, no voči dlžníkovi je takéto postúpenie podľa § 526 ods. 2 Obč. zák. <. účinné, ak mu ho oznámi postupca, v prípadoch uvedených v § 525 Obč. zák. <. ani prípadné oznámenie postupcu v zmysle § 526 Obč. zák. <. nemá voči dlžníkovi žiadne účinky. Dlžník teda nie je povinný plniť postupníkovi bez toho, aby bol oprávnený domáhať sa preukázania zmluvy o postúpení.
17. Žalobca bol v súdnom konaní pred súdom prvej inštancie, v ktorom takto postúpenú pohľadávku uplatňuje, povinný tvrdiť a dokázať predpoklady svojej aktívnej legitimácie, teda okrem iného aj splnenie podmienok platného postúpenia, vrátane splnenia predpokladov podľa § 92 ods. 8 ZoB, ktoré skutočnosti však žalobca v danom prípade nepreukázal. I keď vo vzťahu k neuhradeným splátkam, zročným do obdobia predchádzajúceho 3 mesiace pred postúpením pohľadávky, boli žalovaní v čase postúpenia už viac než 90 dní v omeškaní s plnením svojho záväzku, nebolo v spore preukázané, že by žalovaní boli aj bankou bývali písomne vyzvaní na splnenie svojho záväzku.
18. Na preukázanie aktívnej legitimácie žalobca predložil v konaní Zmluvu o postúpení pohľadávok zo dňa 15.10.2009 s prílohou a oznámenia o postúpení pohľadávky zaslané žalovaným 1/ až 3/ dňa 28.10.2009 aj s dokladmi o doručení. Z prílohy zmluvy o postúpení vyplýva, že žalovaní v čase postúpenia boli 1235 dní v omeškaní. Žalobca síce vo svojom vyjadrení adresovanom odvolaciemu súdu tvrdí, že splnenie aj druhej podmienky - aby bol dlžník bankou vyzvaný na zaplatenie aspoň časti svojho peňažného záväzku - bolo v konaní preukázané predloženými výzvami právneho predchodcu žalobcu, k tomuto tvrdeniu však odvolací súd uvádza, že žiadne podobné výzvy právneho predchodcu žalobcu v spise nie sú, keď nie sú pripojené ani ako príloha k žalobe, ani ako príloha neskoršieho doplňujúceho podania žalobcu k veci zo dňa 29.03.2016, resp. že súdny spis žalobcom tvrdené výzvy právneho predchodcu žalobcu neobsahuje. Až v odvolacom konaní predložil odvolateľ spolu s písomným stanoviskom k možnému použitiu § 92 ods. 8 zákona ZoB ako jednu z príloh aj výzvu Slovenskej sporiteľne, a.s. zo dňa 12.12.2008, adresovanú žalovanému 1/, ktorou mu oznamuje, že so splácaním pohľadávky je v omeškaní ku dňu 30.11.2008 vo výške 166.670,70 Sk a vyzýva ho k úhrade dlhu do 10 dní od doručenia výzvy.
19. Základnou normou upravujúcou bremeno tvrdenia a preukazovania bolo v čase rozhodovania súdu prvej inštancie ustanovenie § 120 ods. 1 veta prvá O.s.p., podľa ktorého účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Zákon určuje dôkazné bremeno ako procesnú zodpovednosť účastníka za výsledok konania, a nakoľko v prejednávanej veci ide o sporové konanie, súd nebol povinný dôkazy vyhľadávať z vlastnej iniciatívy (zvlášť, ak by tým v prejednávanej veci konal proti účastníkovi v pozícii spotrebiteľa, u ktorého je naopak namieste aktivita súdu spôsobilá vyvážiť stav
faktickej nerovnosti oboch strán spotrebiteľského zmluvného vzťahu ako pri vstupovaní do takého vzťahu, tak i pri uplatňovaní práv z neho vyvodzovaných). Postupovanie bankových pohľadávok je upravené v zákone o bankách a žalobca ako postupník, ktorý nadobúda pohľadávky od bankových subjektov, by mal byť týchto noriem znalý. Ak žalobca v celom konaní predchádzajúcom rozhodnutiu napadnutým rozsudkom nepredložil dôkazy o splnení podmienok, za ktorých mohol postúpením predmetnú pohľadávku nadobudnúť v zmysle § 92 ods. 8 ZoB, ani takéto dôkazy neoznačil ( hoci o náležitostiach zákonného postúpenia bankových pohľadávok mal nesporne vedomosť minimálne z iných obdobných súdnych konaní, v ktorých vystupuje ako účastník konania - postupník, kde súdy tieto podmienky tiež skúmajú), nesie nepriaznivé dôsledky v podobe takého rozhodnutia súdu, ktoré vychádza zo skutkového stavu zisteného na základe vykonaných dôkazov pred prvoinštančným súdom. Listinný dôkaz, predložený až v odvolacom konaní má charakter novoty v odvolacom konaní<. na ktorý krajský súd v odvolacom konaní nemohol prihliadať, keď tento nebol uplatnený v konaní pred súdom prvej inštancie, a nebol preukázaný žiaden z dôvodov pod písm. a) až d) ust. § 366 CSP <., aby k takýmto novotám v odvolacom konaní mal prihliadať krajský súd.
20. Odhliadnuc od vyššie uvedeného však ani včasné predloženie tohto dôkazu nebolo spôsobilé preukázať splnenie druhej podmienky podľa § 92 ods. 8 ZoB, t.j. existenciu písomnej výzvy banky žalovaným, pretože žalobca nepredložil výzvu adresovanú všetkým dlžníkom z predmetnej zmluvy o úvere, ale iba jednému z nich.
21. Odvolací súd nepovažuje za dôvodnú výhradu žalobcu, že klient banke súhlas s postúpením pohľadávky písomne udelil v bode 19.16 VOP, kde bolo medzi veriteľom a dlžníkom dohodnuté, že klient súhlasí s tým, že banka je oprávnená kedykoľvek postúpiť akékoľvek svoje pohľadávky a to bez ohľadu na to, či sú budúce alebo súčasné, podmienené alebo nepodmienené, bez ohľadu na právny vzťah z ktorého vyplývajú, ako aj bez ohľadu na to, či banka vzniesla v súvislosti s takouto pohľadávkou akúkoľvek požiadavku alebo nie, voči klientovi na tretiu osobu alebo previesť akékoľvek svoje záväzky na tretiu osobu. Takto udelený súhlas dlžníkov však nepovažoval odvolací súd za platný, keďže ide o pohľadávky z úverového vzťahu, ktorý je vzťahom spotrebiteľským a podľa ust. § 53 ods. 1 O.z. spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (tzv. neprijateľné podmienky). V zmysle judikatúry Súdneho dvora EÚ treba pri posudzovaní neprijateľnosti (nekalosti) zmluvných podmienok porovnávať právnu pozíciu, v akej by spotrebiteľ bol podľa aplikovateľných vnútroštátnych predpisov, t.j. ako by danú situáciu upravovali dispozitívne zákonné normy, pokiaľ by také ustanovenie v zmluve nebolo. V prejednávanej veci je zrejmé, že ak by VOP neobsahovali uvedenú zmluvnú podmienku, aplikoval by sa zákonný zákaz postúpenia pohľadávok bankou bez splnenia osobitných podmienok v zmysle § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z.z.. Ust. 19.16 VOP potom spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, pretože zásadným spôsobom zjednodušuje pozíciu banky pri postupovaní pohľadávky a to napriek tomu, že jej postúpením dochádza k zmene dlžníkovho ( spotrebiteľovho) partnera, pred ktorým ho ustanovenie § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z.z. má chrániť. Možno totiž predpokladať, že dlžník vstupuje do právneho vzťahu s bankou práve preto, že je to banka, teda regulovaný subjekt podliehajúci určitým pravidlám podnikania, obozretnosti, dôveryhodnosti a dohľadu príslušného regulátora. Okrem toho vstupuje do tohto vzťahu s dôverou, že citlivé údaje o jeho majetku a majetkových pomeroch budú chránené pred zneužitím, resp. že každé ich sprístupnenie tretej osobe sa bude diať s jeho súhlasom, pričom citované ustanovenie VOP ho o túto ochranu oberá. Toto ustanovenie je obsiahnuté vo VOP, čo je vopred formulovaný dokument, ktorý žalovaný musel akceptovať ako celok a odmietnuť ho mohol jedine odmietnutím celej zmluvy, takže nejde o ustanovenie individuálne dojednané v zmysle § 53 ods. 2 Občianskeho zákonníka a treba ho považovať za neprijateľnú a teda neplatnú podmienku v predmetnej úverovej zmluve v zmysle § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka K postúpeniu pohľadávky potom mohlo dôjsť len za splnenia podmienok v § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z.z., ktorých splnenie ale žalobca nepreukázal.
22. Vychádzajúc z uvedeného tak podľa názoru odvolacieho súdu žalobca nepreukázal, že by pohľadávka voči žalovaným bola v čase jej postúpenia na neho spôsobilá na postúpenie v zmysle § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z.z., postúpenie je v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka absolútne neplatné, a žalobca nie je v spore aktívne vecne legitimovaným, pretože na neho neprešla žalovaná pohľadávka, u ktorej tak ani nedošlo k predčasnému zosplatneniu. Z uvedených dôvodov sú potom otázky premlčania rozporované v odvolaní žalobcom, vo vzťahu k preskúmavanej veci bezpredmetné.
23. Záverom odvolací súd uvádza, že pokiaľ ide o tvrdenie odvolateľa, že súd nereflektoval na skutočnosť, že žalobca následne upravil žalobný návrh, pričom si uplatnil len nepremlčané splátky úveru, teda splátky splatné od 20.03.2010 do 20.05.2015 v celkovej výške 10.575,75 eur, treba uviesť, že nič také z obsahu spisu nevyplýva. Po podaní žaloby sa žalobca k skutkovým okolnostiam vyjadril písomne iba raz a to na výzvu súdu podaním zo dňa 29.03.2016, v tomto vyjadrení však nevykonal žiadnu úpravu žalobného návrhu a hoci bol prítomný na pojednávaní dňa 30.03.2016 rovnako nevykonal žiadny procesný návrh, ktorý by bolo možné považovať za čiastočné späťvzatie ( alebo inú úpravu žalobného návrhu), o ktorom by súd mohol rozhodovať.
24. Vychádzajúc z vyššie opísaných skutočností, pokiaľ potom súd prvej inštancie žalobu v celosti zamietol, išlo tu o výrok vecne správny a preto ho odvolací súd za použitia ust. § 387 ods. 1 CSP potvrdil, i keď z odlišných dôvodov, než na ktorých založil svoje rozhodnutie okresný súd.
25. V odvolacom konaní fakticky plne úspešným žalovaným vznikol zásadne nárok na náhradu trov odvolacieho konania (v zmysle § 255 ods. 1, § 256 ods. 1 CSP v spojení s ust. § 396 ods. 1 CSP), o ktorom v zmysle § 262 ods. 1 CSP v spojení s § 396 ods. 1 CSP musí aj bez návrhu rozhodnúť odvolací súd, keďže týmto rozhodnutím sa predmetné konanie končí. O výške náhrady trov konania v takom prípade v zmysle § 262 ods. 2 CSP rozhodne následne súd prvej inštancie samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. Z obsahu spisu vyplýva, že v danom prípade boli žalovaní v odvolacom konaní pasívni, nevykonali žiaden procesný úkon, náhradu trov konania si neuplatnili, ani nevyčíslili a podľa obsahu spisu im ani žiadne trovy v odvolacom konaní nevznikli. Civilný sporový poriadok výslovne nerieši situáciu ak strana, ktorá na základe procesných ustanovení má nárok na náhradu trov konania, o náhradu trov zjavne neprejavila záujem, naviac podľa obsahu spisu jej v odvolacom konaní ani žiadne nevznikli. Na daný prípad nie sú k dispozícii ani analogicky použiteľné ustanovenia Civilného sporového poriadku alebo iného zákona (analogia legis alebo iuris). Odvolací súd preto s použitím čl. 4 ods. 2 Základných princípov CSP aplikoval na rozhodnutie o nároku na náhradu trov konania princíp racionálneho zákonodarcu a o náhrade trov konania žalovaných rozhodol podľa fiktívnej normy, ktorú by zvolil, ak by bol sám zákonodarcom. Vychádzal pritom z pomyselnej normy, že ak si strana náhradu trov konania neuplatní, ani jej podľa obsahu spisu v konaní žiadne trovy nevznikli, je v súlade s čl. 17 základných princípov CSP zakotvujúcim procesnú ekonómiu rozhodnúť priamo tak, že sa jej nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva. Rozhodovanie postupom najskôr podľa § 262 CSP v spojení s § 396 ods. 1 CSP o priznaní nároku strane na náhradu trov konania a následne súdom prvej inštancie o výške náhrady trov konania, za situácie, keď oprávnenej strane žiadne trovy v konaní nevznikli, by bolo zjavne nielen nerozumné, ale i v rozpore so zásadou hospodárnosti civilného súdneho sporu.
26. Senát krajského súdu uvedené rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0, teda jednohlasne.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).