Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

3Sa/15/2018

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach, sudcom JUDr. Pavlom Tkáčom, v právnej veci žalobkyne U. H., B.. XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť N.Á. N. G., bez dokladu totožnosti, trvale bytom N. N. G., toho času umiestnenej v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov Sečovce, zastúpenej JUDr. Mariannou Lechmanovou, advokátkou, so sídlom kancelárie v Košiciach, Štúrova 20, proti žalovanému: Prezídium Policajného zboru, Úrad hraničnej a cudzineckej polície, Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície Banská Bystrica, Oddelenie cudzineckej polície PZ Žilina, Kuzmányho 26, 012 23 Žilina, o správnej žalobe vo veci zaistenia zo dňa 09.04.2018 proti rozhodnutiu žalovaného č. PPZ-HCP- BB7-114-013/2018-AV zo dňa 01.04.2018, takto

rozhodol:

I. Žalobu z a m i e t a .

II. Účastníkom konania náhradu trov konania n e p r i z n á v a .

odôvodnenie:

1. Žalobkyňa správnou žalobou zo dňa 09.04.2018 (doručenou Krajskému súdu v Košiciach dňa 20.04.2018) podanou prostredníctvom právnej zástupkyne navrhla zrušiť rozhodnutie žalovaného Prezídium Policajného zboru, Úrad hraničnej a cudzineckej polície, Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície Banská Bystrica, Oddelenie cudzineckej polície PZ Žilina, Kuzmányho 26, 012 23 Žilina, č. PPZ-HCP-BB7- 114- 013/2018-AV zo dňa 01.04.2018 o zaistení žalobkyne U. H., B.. XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť N. N. G., bez dokladu totožnosti, trvale bytom N. N. G. a nariadiť jej bezodkladné prepustenie zo zaistenia. Zároveň uplatnila nárok na náhradu trov konania. S napadnutým rozhodnutím nesúhlasila v celom rozsahu z dôvodu, že podľa jej názoru žalovaný nedostatočne zistil skutkový stav veci, napadnuté rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia a rozhodnutie žalovaného je zároveň aj nepreskúmateľné.

2. V žalobe ďalej uviedla, že dňa 01.04.2018 jej bolo doručené rozhodnutie žalovaného, ktorým ju žalovaný uvedeným dňom zaistil podľa § 88 ods. 1 písm. c/ zákona č. 404/2011 Z.z. o pobyte cudzincov v znení neskorších predpisov (v ďalšom texte aj : „zákon o pobyte cudzincov“, resp. „ZoPC“) a to na základe oznámeného a začatého konania na účel zabezpečenia prípravy alebo výkonu prevozu podľa osobitného predpisu. Podľa § 88 ods. 4 ZoPC stanovil dĺžku doby zaistenia na nevyhnutne potrebný čas a to do odovzdania v zmysle Nariadenia Rady (ES) č. 604/2013, ktorým sa stanovujú kritériá a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny alebo osobou bez štátnej príslušnosti v jednom z členských štátov (ďalej aj : „Dublinské nariadenie III“, resp. „Dublin III“) najdlhšie do 14.05.2018. Zároveň podľa § 88 ods. 5 rozhodol o jej umiestnení v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov Sečovce (ďalej „ÚPZC Sečovce“).

3. Zo žaloby ďalej vyplýva, že žalovaný odôvodnil rozhodnutie o zaistení tým, že dňa 01.04.2018 bola kontrolovaná pred UPZC v Sečovciach z dôvodu podozrenia zo spáchania priestupku podľa § 118 ods. 1 písm. a/ zákona o pobyte cudzincov tým, že má neoprávnený pobyt na území Slovenskej republiky, nachádza sa tu bez cestovného odkladu, víza alebo povolenia na pobyt, ktoré by ju oprávňovali na vstup a pobyt. Ďalej z rozhodnutia žalovaného vyplýva, že žalobkyňa bola ako zúčastnený maloletý cudzinec zaistená dňa 14.11.2017 podľa § 88 ods. 1 písm. c/ zákona o pobyte cudzincov spolu so zákonným zástupcom K. H., B.. XX.XX.XXXX, Š.. L. N. N. G.. Uvedeného dňa bola žalobkyňa (tom čase maloletá) kontrolovaná spolu so svojim zákonným zástupcom (otcom) v skupine migrantov( cca 80 osôb), ktorí sa snažili na korbách dvoch kamiónov dostať do Nemecka. Pri preverovaní totožnosti ako aj jednotlivými úkonmi správnych orgánov bolo zistené, že prvotné azylové konanie bolo zistené a potvrdené na základe výstupu z informačného systému, pričom z týchto informácií vyplynul záver, že účastník konania bol zaevidovaný ako žiadať o azyl na území Rumunskej republiky.

4. Žalobkyňa v správnej žalobe namietala, že jej zaistenie nie je v súlade so zásadou nevyhnutnosti a proporcionality, pretože existujú aj iné, menej invazívne riešenia, ktoré mal v tomto prípade žalovaný použiť a konať tak, aby hodnotnejšie právo bolo chránené s minimálnym obmedzením práva menej hodnotného. Vyjadrila názor, že v súlade s judikatúrou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky bolo povinnosťou policajného orgánu preveriť reálnosť naplnenia účelu zaistenia a teda skúmať reálnosť vykonania odsunu štátneho príslušníka tretej krajiny z územia Slovenskej republiky. V tejto súvislosti poukázala aj na čl. 5 ods. 1 písm. f/ Dohovoru a čl. 7 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj závery vyplývajúce z ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, podľa ktorých, aby mohlo byť pozbavenie osobnej slobody zákonné, musí byť efektívne a účelné. Z uvedeného vyplýva, že policajné orgány sú povinné už pri zaisťovaní žiadateľa za účelom jeho odovzdania do iného členského štátu skúmať účelnosť a efektivitu zaistenia, a teda, či realizácii účelu zaistenia nebránia akékoľvek právne, alebo faktické otázky. Reálnosť (realizovateľnosť účelu zaistenia) odovzdania je vždy nevyhnutnou podmienkou zákonnosti zaistenia. Zaujala názor, že skutkový a právny záver o tom, že prijímacie podmienky pre žiadateľov o azyl v Rumunsku sú dostatočné je nesprávny. Žalovaný si nezabezpečil dostatok informácií o krajine, kde má byť transferovaná a nedostatočne ustálil, či táto krajina je vôbec schopná a ochotná ju prevziať. Žalovaný tak nedostatočne zistil skutkový stav veci vo vzťahu k prijímacím podmienkam žiadateľov o azyl v Rumunsku (najmä za stavu, že žiadateľkou o azyl je iba osemnásťročné dievča), a jeho rozhodnutie je z uvedených dôvodov aj nepreskúmateľné.

5. V závere správnej žaloby zdôraznila, že nedostatky riadneho odôvodnenia rozhodnutia nemôžu byť konvalidované prípadným dodatočným vysvetlením resp. doplňujúcim vyjadrením žalovaného a ani súdu neprislúcha spôsobom presahujúcim akceptovateľnú mieru dopĺňať resp. absentujúce argumenty žalovaného nahrádzať svojimi a vyvodzovať z nich závery, ku ktorým mal dospieť žalovaný, ktorého postup a úvahy mali byť obsahom odôvodnenia jeho rozhodnutia, pretože takáto aktivita presahuje rámec preskúmavacej právomoci súdu a zároveň zasahuje do sféry kompetencie správnych orgánov v agende vymedzenej zákonom o pobyte cudzincov.

6. Žalovaný napadnutým rozhodnutím č. PPZ-HCP-BB7-114-013/2018-AV zo dňa 01.04.2018 podľa § 88 ods. 1 písm. c/ zákona o pobyte cudzincov zaistil žalobkyňu dňom 01.04.2018 na základe oznámeného a začatého konania na účel zabezpečenia prípravy alebo výkonu prevozu podľa osobitného predpisu. Podľa § 88 ods. 4 ZoPC stanovil dĺžku doby zaistenia na nevyhnutne potrebný čas a to do odovzdania v zmysle Dublinského nariadenia III, najdlhšie však do 14.05.2018 a zároveň podľa § 88 ods. 5 ZoPC rozhodol o jej umiestnení v ÚPZC Sečovce.

7. V odôvodnení svojho rozhodnutia poukázal na to, že dňa 01.04.2018 bol účastník konania kontrolovaný pred UPZC Sečovce z dôvodu podozrenia z neoprávneného pobytu na území Slovenskej republiky a totožnosť účastníka konania ako aj jeho štátna príslušnosť bola zistená zo zápisnice o podaní vyjadrenia. Následnou lustráciou bolo zistené, že účastník konania nemá na území SR udelené žiadne povolenie na pobyt (trvalý, prechodný, resp. tolerovaný), ani iné právo na pobyt a taktiež nie je v súčasnosti žiadateľom o udelenie azylu na území SR. Lustráciou v informačnom systéme Migra (Eurodac) bola na základe odtlačkov papilárnych línií na prstoch zistená pozitívna zhoda s Rumunskou republikou a konaním o azyle. Totožnosť a prvotné azylové konanie v Rumunskej republike bolo zistené a potvrdené na základe výstupu z informačného systému, pričom bolo zistené, že Rumunská republika zaevidovala účastníka konania ako žiadateľa o azyl na ich území (identifikačné číslo : RO1AR101T1709121208. Ďalej správny orgán zistil, že žalobkyňa v novembri 2017 ako maloleté

dieťa bola zaistená spolu so svojim zákonným zástupcom K. H., B.. XX.XX.XXXX, Š.. L. N. N. G. jej zaistenie bolo predĺžované osobitnými rozhodnutiami, a dňa 01.04.2018 bola prepustená zo zaistenia na základe príkazu na prepustenie v zmysle § 90 ods. 2 písm. b/ bod 6 zákona o pobyte cudzincov.

8. Správny orgán konštatoval, že účastník konania sa nachádza na území SR neoprávnene z dôvodu, že nedisponuje žiadnym cestovným dokladom, vízom alebo povolením na pobyt, ktoré by ho oprávňovalo na vstup a pobyt. Ide o štátneho príslušníka Iraku, ktorý nie je oslobodený od vízovej povinnosti. Správny orgán ďalej uviedol históriu postupu, akým sa dostal štátny príslušník tretej krajiny z územia krajiny pôvodu na územie Slovenskej republiky. Nemá pri sebe žiadne peniaze a nevie si ani žiadne na území SR zaobstarať. Taktiež nemá možnosť si zabezpečiť ubytovanie. Správny orgán konštatoval, že účastník konania sa mal zdržiavať na území Rumunskej republiky a nie opustiť územie štátu, kde požiadal o udelenie azylu a vycestovať na územie iného štátu Únie bez príslušných oprávnení. Správny orgán lustráciou v informačnom systéme Migra zistil, že dňa 06.12.2017 bol Migračnému úradu Ministerstva vnútra Slovenskej republiky doručený list z Riaditeľstva pre azyl a integráciu Generálneho inšpektorátu pre migráciu Ministerstva vnútra Rumunskej republiky, ktorým táto prijala zodpovednosť za posúdenie žiadosti o azyl a účastníka konania prijme a súhlasí s jeho transferom do Rumunska. Rumunská republika, ako zodpovedný štát, je povinná v zmysle článku 18 ods. 1 písm. d) Dublinského nariadenia III prijať späť štátneho príslušníka tretej krajiny alebo osobu bez štátnej príslušnosti, ktorých žiadosti boli zamietnuté a ktorí podali žiadosť v inom členskom štáte alebo ktorí sa nachádzajú na území iného členského štátu bez povolenia na pobyt. Nevyhnutným podkladom pre zaistenie a pre vydanie rozhodnutia o zaistení v zmysle § 88 ods. 1 písm. c) ZoPC je preukázanie existencie prvotného konania podľa Dublinského nariadenia III a skutočnosť, že Rumunská republika je štátom, kde účastník konania prvotne požiadal o azyl. Počas konania o azyle sa mal zdržiavať v tejto hostiteľskej krajine, túto povinnosť nedodržal, opustil územie štátu v ktorom požiadal o udelenie azylu a vycestoval za pomoci prevádzača z územia hostiteľskej krajiny na územie SR, kde bol zadržaný, čím nedodržal podmienky azylového konania a neoprávnene vycestoval do inej krajiny bez oprávnenia.

9. Správny orgán mal za to, že účastník konania je osobou, u ktorej je značné riziko úteku (svojvoľný odchod z územia iného štátu, vyjadrenie účastníka konania v spísanej zápisnici, nelegálny pohyb za pomoci prevádzača) a nezaistením by hrozilo, že bude zmarený samotný účel konania o odovzdaní, ktoré nie je v kompetencii správneho orgánu a preto je potrebné mať účastníka konania k dispozícii počas procesu návratu v zmysle Dublinského nariadenia III. Z uvedeného vyplýva riziko úteku, ako aj neschopnosť vlastnej starostlivosti o svoju osobu po materiálnej, zdravotnej a existenčnej stránke (bez akýchkoľvek dokladov totožnosti, bez finančných prostriedkov, nedokázanie sa vrátiť späť na územie Rumunskej republiky, snaha o presun do iného štátu za pomoci prevádzača).

10. Prijal názor, že u účastníka konania nie je možné uplatniť alternatívne donucovacie opatrenia, ale je potrebné, zaistiť žalobcu a odovzdať ho do krajiny, ktorá je príslušná na konanie o udelenie azylu, pričom nemá k dispozícii dostatočné finančné prostriedky k zabezpečeniu starostlivosti o svoju osobu, nevie si zabezpečiť stravu, oblečenie, zdravotnú starostlivosť, ani adekvátne ubytovanie z vlastných zdrojov a ani si ich nevie nijako zabezpečiť od iných osôb. Taktiež aj samotný proces postupu v zmysle Dublinského nariadenia III trvá určitú dobu a nie je možné ho vykonať okamžitým odovzdaním prijímajúcej strane.

11. Pokiaľ sa týka doby zaistenia uviedol, že v súlade s § 88 ods. 4 ZoPC, ako aj na základe odporúčania Dublinského strediska a v zmysle článku 28 Dublinského nariadenia III stanovil dĺžku zaistenia do 14.05.2018, pričom táto doba je podľa správnej úvahy a skúsenosti dublinských konaní priamo úmerná dobe zabezpečenia všetkých potrebných náležitostí k realizovaniu konania v zmysle Dublinského nariadenia III. Stanovenú dĺžku zaistenia ovplyvnila aj súčasná situácia v oblasti migrácie, utečeneckej krízy, náporu na štátne hranice Únie a riešenia štátnych príslušníkov tretích krajín v zmysle Dublinského nariadenia III smerom do krajiny, kde prvýkrát požiadali o udelenie azylu a je dôvodom na určenie stanovenej doby zaistenia a individuálneho prístupu k riešeniu. Počas uvedenej doby je potrebné, aby príslušný orgán oslovil dožiadanú stranu, a v kladnom prípade je potrebné fyzicky realizovať odovzdanie účastníka konania do krajiny, kde prvotne požiadal o udelenie azylu.

12. Správny orgán v rámci skúmania realizovateľnosti účelu zaistenia zistil, že Rumunská republika je ochotná a schopná účastníka konania prijať, čo vyplýva z listu, ktorý bol Migračnému úradu MV SR doručený dňa 06.12.2017. Dodal, že skúmal aj podmienky v Rumunskej republike, ako aj to, či vrátením účastníka konania nedôjde k porušeniu absolútneho zákazu zlého zaobchádzania so žiadateľmi o

azyl, ako aj článku 3 Dohovoru o ľudských právach a základných slobodách (ďalej len „Dohovor“) a článku 16 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, pričom zabezpečil jednak správy z Veľvyslanectva Slovenskej republiky v Bukurešti, Úradu policajného pridelenca v Bukurešti a Migračného úrad MV SR. Z vyhodnotenia týchto správ, ako aj správ organizácií ako EASO, AIDA, AGERPRES, Global Detention Project dospel k záveru, že ide o bezpečnú krajinu a transferom účastníka konania nedôjde k porušeniu čl. 3 Dohovoru, ani čl. 16 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a neexistujú prekážky na jeho vrátenie do Rumunskej republiky, kde požiadal o udelenie azylu.

13. Žalovaný vo svojom rozhodnutí konkrétne uvádzal jednotlivé správy, pričom jednotlivé organizácie vo svojich správach uviedli nasledovné:

- Veľvyslanectvo Slovenskej republiky v Bukurešti uviedlo, že „bezpečnostná situácia v Rumunsku je štandardná. Rumunsko je už 10 rokov členskou krajinou EÚ, v ktorej je dodržiavaný Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd (Dohovor). Na Zastupiteľskom úrade SR v Bukurešti neboli doposiaľ zaznamenané žiadne pochybnosti o dodržiavaní čl. 3 Dohovoru“,

- Úrad policajného pridelenca v Bukurešti uviedol: „bezpečnostná situácia v Rumunskej republike je štandardná. Rumunsko je už 10 rokov členskou krajinou EÚ a je tu dodržiavaný Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Na úrade policajného pridelenca v Bukurešti neboli doposiaľ zaznamenané žiadne pochybnosti o dodržiavaní čl. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, resp. čl. 16 ods. 2 Ústavy SR.“

- zo správ Odboru dokumentaristiky a zahraničnej spolupráce MÚ MV SR týkajúcich sa prijímacích podmienok v azylových zariadeniach v Rumunskej republike a k azylovému konaniu po tzv. dublinskom návrate vyplýva: -Azylová informačná databáza (AIDA) mapujúca azylové konania a prijímacie podmienky v Európe situáciu v Rumunsku nesleduje. Podobne ani mesačné správy o migrácii Agentúry EÚ pre základné práva (FRA) situáciu v Rumunsku nepokrývajú,

- V auguste 2015 zverejnila AGERPRES článok o prijatí žiadateľov o azyl v Rumunsku, podľa ktorého: Prípadmi cudzincov, ktorí vstúpili legálnymi alebo ilegálnymi prostriedkami na územie Rumunska sa zaoberá Generálny inšpektorát pre imigráciu (IGI), ktorý spravuje 6 miestnych ubytovacích centier s kapacitou vyše 1000 lôžok pre žiadateľov pre azyl v okresoch Bukurešť, Timis, Maramures, Suceava, Galati a Giurgiu. Azylové centrá sú vybavené lekárskymi zariadeniami a priestormi určenými na rekreáciu, šport a vzdelávacie účely,

- Podľa rumunského zákona o azyle č. 122/2006 v znení neskorších predpisov žiadatelia o azyl dostanú denne na osobu 3 lei na jedlo, 1,8 lei na ubytovanie a 0,6 lei na iné výdavky. Okrem toho majú prospech z bezplatnej základnej zdravotnej starostlivosti a núdzovej nemocničnej starostlivosti, ako i bezplatnej liečby v prípade akútnych alebo chronických ochorení. Ďalšie benefity zahŕňajú prístup k povinnému základnému vzdelaniu pre deti, účasť na aktivitách kultúrnej integrácie, prístup k pracovnému trhu po jednom roku od dátumu prijatia žiadosti o azyl (ak konanie o azyl ešte nebolo ukončené). Izby v ubytovacích zariadeniach obsahujú do 10 miest. V praxi sa ich počet môže líšiť v závislosti od osôb, ktoré sú ubytované (muži, ženy, rodiny alebo rodiny s deťmi, atď.) V Galati, Timisoara, Radauti (Suceava), Somcuta Mare (Maramures) a Giurgiu sú spoločné kúpeľne, avšak oddelené pre mužov a ženy, v Bukurešti má každá izba vlastnú kúpeľňu (záchod a sprchu). Všetky zariadenia poskytujú zdravotnú starostlivosť. Všetky ubytovacie zariadenia majú priestory na prípravu jedla a na pranie. Žiadatelia o azyl sú povinní udržiavať v spoločných priestoroch ako sú kuchyne, kúpeľne a chodby čistotu. Podľa súčasnej legislatívy majú jednotlivci, ktorým bola udelená nejaká forma ochrany, rovnaké hospodárske a sociálne práva, ako rumunskí občania: právo na prácu, ubytovanie, zdravotnú a sociálnu starostlivosť, sociálne zabezpečenie a vzdelanie,

- Výročná EASO správa pokrývajúca rok 2016 uvádza, že: V Rumunsku bola legislatíva týkajúca sa azylu modifikovaná v novembri 2016, kedy došlo k precíznejšej regulácii práv zraniteľných žiadateľov. Prístup k zamestnaniu bol podmienený uznaním kvalifikácií a certifikátov žiadateľa. Nové pravidlá na zabezpečenie práv ubytovaných osôb boli prijaté v miestnych recepčných centrách. K právam žiadateľov v Rumunsku EASO uvádza, že Rumunsko rozšírilo rozsah práv žiadateľov, hlavne pokiaľ ide o prístup k pracovnému trhu, zvýšenie vreckového a poskytovanie asistencie a predintegračnej podpory,

- Azylová informačná databáza (AIDA) neposkytuje informácie o azylovom konaní v Rumunsku,

- Global Detention Project uvádza: Rumunsko ratifikovalo dohovor OSN o utečencoch a jeho protokol. Ustanovenia o azyle sú obsiahnuté v Zákone o azyle v Rumunsku (2006),

- Žiadatelia o azyl majú nárok, ale nie je od nich vyžadované, bývať po dobu azylového konania v neuzavretom “prijímacom a ubytovacom centre”, ktoré prevádzkuje RIO (čl. 17(1k)). Žiadatelia o azyl

musia dodržiavať určité povinnosti, vrátane zotrvania v im určenom mieste bydliska, pokiaľ im nie je vydané RIO (predtým National Refugee Office) povolenie na odchod. (Zákon o azyle, čl. 19).

14. Správny orgán preto na základe šetrení, ako aj z listinných dôkazov dospel k záveru, že zaistením nie sú porušené práva účastníka konania s ohľadom na platnú legislatívu by prepustenie zo zaistenia znamenalo nedodržiavanie zákona štátu, na ktorého výsostnom území sa účastník konania nachádza a pokračovanie v páchaní priestupku na úseku pobytu. Na základe vyššie uvedeného mal za to, že uprednostnenie verejného záujmu je dostatočne odôvodnené s ohľadom na zásah do práv účastníka.

15. Zaoberal sa rešpektovaním článku 8 ods. 1 Dohovoru, pričom účastník konania nemá na území SR žiadnu blízku rodinu, žiadne záväzky, nemá k nej žiadne väzby, ani relevantné dôvody na zotrvanie na jej území, keďže žiadosť o medzinárodnú ochranu podal na území SR. Rovnako aj jeho zaistenie je v súlade s článkom 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru, a to vzhľadom k začatiu konania na účel zabezpečenia prípravy alebo výkonu prevozu podľa osobitného predpisu, rizika úteku a neoprávneného vstupu na územie členského štátu Únie.

16. Záverom dodal, že považoval za preukázané, že sú splnené podmienky na postup podľa § 88 ods. 1 písm. c) ZoPC, pretože zaistenie je potrebné na účel zabezpečenia prípravy alebo výkonu jeho prevozu podľa osobitného predpisu, ako aj z dôvodu značného rizika. Preto rozhodol o jeho zaistení z dôvodu, že ak by nebolo realizované zaistenie, jeho pobyt na území SR by bol neznámy, existuje značné riziko úteku za pomoci prevádzačov, účastník konania by sa mohol nelegálne pohybovať a skrývať a tým by jeho pobyt správnemu orgánu nebol známy, takže by nemohlo dôjsť k realizácii výkonu v zmysle Dublinského nariadenia III, čím by bolo zmarené konanie samotného zabezpečenia prípravy a výkonu v zmysle uvedeného nariadenia. Tento nepožiadal a ani nemal v úmysle požiadať na správnom orgáne o medzinárodnú ochranu, čo zvyšuje značné riziko úteku a správnu úvahu o jeho nelegálnom pobyte a pohybe aj v iných krajinách, čo by hrozilo v prípade nezaistenia. Poukazoval na ustálenú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorý vyslovil, že zmluvné štáty majú právo kontrolovať vstup, pobyt a odchod cudzincov z ich územia.

17. Žalovaný vo svojom vyjadrení zo dňa 16.04.2018 navrhol správnu žalobu zamietnuť. Zopakoval skutkovú a právnu argumentáciu z preskúmavaného rozhodnutia, na ktorej trval v celom rozsahu a doplnil, že žalobkyňa bola prvotne zaistená so svojim zákonným zástupcom, a po dosiahnutí plnoletosti bola zo zaistenia prepustená a ako plnoletá opätovne zaistená na základe preskúmavaného rozhodnutia. Zdôraznil, že dňa 15.01.2018 obdržal informáciu, že účastník konania na ÚPZC Sečovce podal vyhlásenie o udelení azylu na území Slovenskej republiky, Migračný úrad začal dňa 16.01.2018 konanie vo veci udelenia azylu pod č. MU-PO-29/2018-Ž. Žiadosť účastníka konania o udelenie azylu na území SR bola Migračným úradom zamietnutá dňa 23.01.2018, proti ktorému rozhodnutiu účastník konania podal žalobu na Krajský súd v Košiciach, a tento žalobe dňa 23.02.2018 priznal v konaní vedenom pod sp. zn. 5Saz/48/2018 odkladný účinok. Zdôraznil, že skúmal podmienky pre žiadateľov o azyl v Rumunsku, pričom vyhodnotením získaných relevantných informácií dospel k záveru, že Rumunská republika je bezpečnou krajinou a transferom účastníka konania do Rumunska nedôjde k porušeniu článku 3 Dohovoru, ani článku 16 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a neexistujú prekážky na jeho vrátenie do Rumunskej republiky.

18. Krajský súd v Košiciach ako vecne a miestne príslušný súd preskúmal napadnuté rozhodnutie žalovaného ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo na nariadenom pojednávaní podľa ust. § 206 a nasl. SSP a dospel k záveru, že argumentácia žalobkyne v správnej žalobe nie je dôvodná, preto žalobu podľa § 229 SSP zamietol.

19. Podľa § 88 ods. 1 písm. c) zákona o pobyte cudzincov, policajt je oprávnený zaistiť štátneho príslušníka tretej krajiny na účel zabezpečenia prípravy alebo výkonu jeho prevozu podľa osobitného predpisu, 85) ak existuje značné riziko jeho úteku.

20. K poznámke 85/ je uvedené - Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 z 26. júna 2013, ktorým sa stanovujú kritériá a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny alebo osobou bez štátnej príslušnosti v jednom z členských štátov (Ú.v. EÚ L 180, 29.6.2013).

21. Podľa § 88 ods. 2 zákon o pobyte cudzincov, rizikom úteku štátneho príslušníka tretej krajiny sa rozumie stav, keď na základe dôvodnej obavy alebo priamej hrozby možno predpokladať, že štátny príslušník tretej krajiny ujde alebo sa bude skrývať, najmä ak nemožno jeho totožnosť ihneď zistiť, nemá udelený pobyt podľa tohto zákona alebo ak mu hrozí uloženie zákazu vstupu na viac ako tri roky.

22. Podľa § 88 ods. 4 prvá a druhá veta zákona o pobyte cudzincov, štátny príslušník tretej krajiny môže byť zaistený na čas nevyhnutne potrebný, najviac na šesť mesiacov. Policajný útvar je oprávnený počas tohto obdobia opakovane predĺžiť zaistenie štátneho príslušníka tretej krajiny, pričom celkový čas zaistenia nesmie presiahnuť šesť mesiacov.

23. Podľa § 89 ods. 1 písm. a) a písm. b) zákona o pobyte cudzincov, policajný útvar, ktorý koná vo veci administratívneho vyhostenia, môže štátnemu príslušníkovi tretej krajiny namiesto jeho zaistenia uložiť povinnosť hlásenia pobytu alebo zložiť peňažnú záruku.

24. Podľa § 90 ods. 1 písm. d) zákona o pobyte cudzincov, policajný útvar je povinný skúmať po celý čas zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny, či trvá účel zaistenia.

25. Podľa čl. 2 písm. n) Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 riziko úteku je existencia dôvodov v konkrétnom prípade, ktoré sa zakladajú na objektívnych kritériách vymedzených právom, pre ktoré sa možno domnievať, že žiadateľ alebo štátny príslušník tretej krajiny alebo osoba bez štátnej príslušnosti, na ktorých sa vzťahuje konanie o odovzdaní, môžu utiecť.

26. Podľa článku 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“), každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane v súlade skonaním ustanoveným zákonom: zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby, aby sa zabránilo jej nepovolenému vstupu na územie, alebo osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostenie alebo vydanie.

27. Podľa čl. 3 Dohovoru, nikoho nemožno mučiť alebo podrobiť neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu.

28. Podľa čl. 16 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, nikoho nemožno mučiť ani podrobiť krutému, neľudskému či ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu.

29. Podľa článku 25 ods. 1 Dublinského nariadenia III, dožiadaný členský štát vykoná potrebné kontroly a rozhodne o dožiadaní o prijatie dotknutej osoby späť čo najskôr a v každom prípade najneskôr do jedného mesiaca odo dňa doručenia dožiadania. Ak sa dožiadanie zakladá na údajoch získaných zo systému EURODAC, uvedená lehota sa skráti na dva týždne.

30. Podľa článku 25 ods. 2 Dublinského nariadenia III, nekonanie v lehote jedného mesiaca alebo dvoch týždňov uvedených v odseku 1 sa považuje za akceptovanie dožiadania a ukladá povinnosť prijať späť dotknutú osobu, ako aj povinnosť zabezpečiť náležité opatrenia pre jej príchod.

31. Podľa článku 28 ods. 1 Dublinského nariadenia III, členské štáty nezaistia osobu len z toho dôvodu, že v súvislosti s ňou prebieha konanie podľa tohto nariadenia.

32. Podľa článku 28 ods. 2 Dublinského nariadenia III platí, že ak existuje značné riziko úteku, členské štáty môžu dotknutú osobu zaistiť na účely zabezpečenia konania o odovzdaní v súlade s týmto nariadením, a to na základe individuálneho posúdenia a len vtedy, ak je zaistenie primeraným opatrením a nie je možné účinne uplatniť iné, miernejšie alternatívne donucovacie opatrenia.

33. Podľa článku 28 ods. 3 Dublinského nariadenia III, zaistenie musí byť čo najkratšie a nesmie trvať dlhšie, než je opodstatnene nevyhnutné na riadne vykonanie požadovaných administratívnych postupov až do uskutočnenia odovzdania podľa tohto nariadenia. Ak je osoba zaistená podľa tohto článku, lehota na podanie dožiadania o prevzatie alebo prijatie späť nesmie presiahnuť jeden mesiac od podania žiadosti. Členský štát, ktorý vedie konanie podľa tohto nariadenia požiada v takom prípade o urýchlenú odpoveď. Táto odpoveď musí byť poskytnutá do dvoch týždňov od prijatia dožiadania. Ak nedôjde k poskytnutiu odpovedi v tejto dvojtýždňovej lehote, považuje sa to za akceptovanie dožiadania a má za

dôsledok povinnosť prevziať alebo prijať späť osobu, ako aj povinnosť zabezpečiť potrebné opatrenia na jej príchod. Ak je osoba zaistená podľa tohto článku, jej odovzdanie zo žiadajúceho členského štátu do zodpovedného členského štátu sa vykoná ihneď ako je to možné, najneskôr však do šiestich týždňov od implicitného alebo výslovného akceptovania dožiadania o prevzatie alebo prijatie späť dotknutej osoby iným členským štátom alebo odvtedy, keď zanikol odkladný účinok odvolania alebo preskúmania podľa článku 27 ods. 3. Ak žiadajúci členský štát nedodrží lehoty na podanie dožiadania o prevzatie alebo prijatie späť, alebo ak sa odovzdanie nevykoná v šesťtýždňovej lehote uvedenej v treťom pododseku, osoba nesmie byť dlhšie zaistená. Články 21, 23, 24 a 29 sa naďalej zodpovedajúcim spôsobom uplatňujú.

34. Podľa § 1 ods. 1 zák. č. 71/1967 Zb. o správnom konaní, tento zákon sa vzťahuje na konanie, v ktorom v oblasti verejnej správy správne orgány rozhodujú o právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach fyzických osôb a právnických osôb, ak osobitný zákon neustanovuje inak.

35. Podľa § 3 ods. 5 Správneho poriadku, rozhodnutia správnych orgánov musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci. Správne orgány dbajú na to, aby v rozhodovaní o skutkovo zhodných alebo podobných prípadoch nevznikali neodôvodnené rozdiely.

36. Podľa § 32 ods. 1 Správneho poriadku, správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi účastníkov konania.

37. Podľa § 46 Správneho poriadku, rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a musí obsahovať predpísané náležitosti.

38. Podľa § 47 ods. 2 Správneho poriadku, výrok obsahuje rozhodnutie vo veci s uvedením ustanovenia právneho predpisu podľa ktorého sa rozhodlo, prípadne aj rozhodnutie o povinnosti nahradiť trovy konania. Pokiaľ sa v rozhodnutí ukladá účastníkovi konania povinnosť na plnenie, správny orgán určí pre ňu lehotu; lehota nesmie byť kratšia, než ustanovil osobitný zákon.

39. Podľa § 47 ods. 3 Správneho poriadku, v odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia.

40. Z ustanovenia § 206 ods. 3 Správneho súdneho poriadku vyplýva, že správny súd posudzuje správnu žalobu vo veciach zaistenia neformálne a nie je pri svojom rozhodovaní viazaný žalobnými bodmi.

41. V zmysle tejto právnej úpravy správny súd môže preskúmať rozhodnutie správneho orgánu vo veciach zaistenia aj neformálne bez ohľadu na uplatnené dôvody. Ak teda pri prieskume rozhodnutia správny súd zistí aj štátnym príslušníkom tretej krajiny neuplatnený dôvod nezákonnosti rozhodnutia o zaistení, bude oprávnený a povinný žalobe vyhovieť.

42. V posudzovanom prípade nie je bez významu ani aplikácia ustanovenia § 206 ods. 4 Správneho súdneho poriadku, v zmysle ktorého pre správny súd je rozhodujúci stav veci v čase vyhlásenia alebo v čase vydania jeho rozhodnutia.

43. Predmetom konania v tejto veci bolo preskúmanie rozhodnutia žalovaného, ktorým žalovaný v zmysle § 88 ods. 1 písm. c/ ZoPC zaistil žalobkyňu na základe oznámeného a začatého konania na účel zabezpečenia prípravy alebo výkonu prevozu podľa osobitného predpisu a to dňom 01.04.2018 do 14.05.2018 (t.j. maximálna doba zaistenia 6 mesiacov od prvotného zaistenia účastníka konania dňa 14.11.2017, kedy bola žalobkyňa ako maloletá zúčastnená osoba zistená so svojim zákonným zástupcom) a zároveň žalobkyňu umiestnil v ÚPZC Sečovce.

44. Predpokladom zaistenia účastníka konania v zmysle citovaného ustanovenia je naplnenie účelu zaistenia, ktorým má byť zabezpečenie prípravy alebo jeho výkonu podľa osobitného predpisu, ktorým v danom prípade je Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 z 26. júna 2013, ktorým

sa stanovujú kritériá a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny alebo osobou bez štátnej príslušnosti v jednom z členských štátov (Ú.v. EÚ L 180, 29.06.2013).

45. V prípade žalobkyne bolo z informačných systémov zistené, že požiadala o udelenie azylu na území Rumunskej republiky, pričom danú skutočnosť oznámil správny orgán Dublinskému stredisku ako dôvod na začatie konania podľa vyššie uvedeného medzinárodného právneho predpisu. Migračnému úradu MV SR bol dňa 06.12.2017 doručený list z Riaditeľstva pre azyl a integráciu Generálneho inšpektorátu pre migráciu Ministerstva vnútra Rumunskej republiky, ktorým táto prijala zodpovednosť za posúdenie žiadosti o azyl účastníka konania, tohto prijme a súhlasí s jeho transferom do Rumunskej republiky.

46. V tejto súvislosti súd zdôrazňuje, že podstatou Dublinského nariadenia je určenie kritérií a zodpovednosti niektorého zo štátov Únie, kde štátny príslušník tretej krajiny alebo osoba bez štátnej príslušnosti požiadala o udelenie azylu po prvýkrát a v prípade, že sa takáto osoba pohybuje počas konania na územiach iných krajín, zabezpečiť jeho odovzdanie do prvotnej krajiny, pričom v zmysle kapitoly III článku 7 odsek 2 Dublinského dohovoru členský štát, zodpovedný podľa kritérií stanovených v tejto kapitole sa určí na základe situácie existujúcej vtedy, keď žiadateľ po prvýkrát podal svoju žiadosť o medzinárodnú ochranu v členskom štáte, pričom z konania vyplýva, že touto krajinou je Rumunsko, kde žalobkyňa požiadala o azyl. Jej povinnosťou preto bolo zdržiavať sa na jeho území počas azylovej procedúry a nemala opustiť územie Rumunska a vycestovať na územie iného štátu Únie bez príslušných oprávnení.

47. Z konania správneho orgánu vyplýva, že žalobkyňa požiadala o udelenie azylu na území Rumunska, čím táto krajina je zodpovedná za účastníka konania v zmysle Dublinského nariadenia - Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 z 26. júna 2013.

48. Podľa Súdneho dvora Európskej únie návratová smernica zavádza presný postup, ktorý majú členské štáty použiť pri navrátení neoprávnene pobývajúcich štátnych príslušníkov tretích krajín a stanovuje poradie jednotlivých po sebe idúcich fáz, ktoré tento postup zahŕňa. Kasačný súd vo svojej rozhodovacej činnosti viackrát upozornil na nutnosť eurokonformného výkladu zákona č. 404/2011 Z.z. práve s ohľadom na existenciu návratovej smernice a povinnosti implementácie jeho obsahu do vnútroštátnych právnych noriem.

49. Najvyšší súd Slovenskej republiky vo svojom rozhodnutí sp. zn. 10Sža/16/2014 zo dňa 18. 06. 2014 vyslovil názor, v zmysle ktorého: „... Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 z 26. júna 2013, ktorým sa stanovujú kritériá a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny alebo osobou bez štátnej príslušnosti v jednom z členských štátov má prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky a je priamo aplikovateľnou normou.“

50. Rovnako Najvyšší súd SR vo svojej rozhodovacej činnosti poukázal na priamy účinok Dublinského nariadenia III (rozsudok 1Sža/7/2015 zo dňa 13.02.2015), v zmysle ktorého priamy účinok tohto druhu sekundárneho práva (Dublinské nariadenie) vyplýva z čl. 288 ZFEÚ (bývalé čl. 189 ZEHS, 249 ZES), podľa ktorého Nariadenie má všeobecnú platnosť. Je záväzné vo svojej celistvosti a je priamo uplatniteľné vo všetkých členských štátoch (pre porovnanie - smernica je záväzná pre každý členský štát, ktorému je určená, a to vzhľadom na výsledok, ktorý sa má dosiahnuť, pričom voľba foriem a metód ponecháva vnútroštátnym orgánom. Rozhodnutie je záväzné v celom rozsahu. Rozhodnutie, ktoré označuje tých, ktorým je určené, je záväzné len pre nich. Odporúčania a stanoviská nie sú záväzné). Okrem toho samotné nariadenie obsahuje klauzulu uplatniteľnosti, podľa ktorej je toto nariadenie záväzné v celom rozsahu a priamo uplatniteľné v členských štátoch v súlade so zmluvami (čl. 49).V tomto duchu judikoval Európsky súd už v rozsudku Politi s.a.s. proti Ministerstvu financií Talianskej republiky zo 14.12.1971 (Politi, 43/71, ECR s. 1039), ktorým vyslovil, že: Nariadenia majú priamy účinok a sú ako také schopné zakladať individuálne práva, ktoré musia vnútroštátne súdy chrániť.

51. V danom prípade správny súd poukazuje na znenie čl. 28 ods. 3 Dublinského nariadenia III, z ktorého vyplývajú kratšie lehoty zaistenia a je nutné uplatňovať pravidlo, že zaistenie musí byť čo najkratšie a nesmie trvať dlhšie, než je opodstatnene nevyhnutné na riadne vykonanie požadovaných administratívnych postupov až do uskutočnenia odovzdania podľa tohto nariadenia.

52. V zmysle citovaných ustanovení Dublinského nariadenia III členský štát zaisťujúci žiadateľa o azyl musí predložiť „žiadosť o prijatie späť alebo o prevzatie zodpovednosti“ do jedného mesiaca, na ktorú musí odpovedať dožiadaný členský štát do dvoch týždňov; po uplynutí tejto lehoty je možné žiadosť považovať za konkludentne prijatú. Samotný transfer je potom nutné vykonať v maximálnej lehote šiestich týždňov odo dňa prijatia žiadosti. Je teda zrejmé, že okrem prípadov podania opravného prostriedku proti rozhodnutiu o odovzdaní, ktorému súd prizná odkladný účinok, zaistenie v konaní podľa Dublinského nariadenia III nemôže trvať dlhšie ako súhrn vyššie uvedených lehôt (rozhodnutie kasačného súdu sp. zn. 1Szak/3/2017 zo dňa 04.04.2017).

53. V danej veci z vyjadrenia žalovaného ako aj informačného systému Krajského súdu v Košiciach a obsahu súvisiacich spisov vyplýva, že žalobkyňa dňa 15.01.2018 na ÚPZC Sečovce podala žiadosť o udelenie azylu na území Slovenskej republiky, ktorá rozhodnutím Ministerstva vnútra Slovenskej republiky zo dňa 23.01.2018 č. ČAS:MU-DS-8-/2018 - Ž bola zamietnutá ako neprípustná, s tým, že podľa § 11 ods. 3 zákona č. 480/2002 Z.z. o azyle je v jej prípade príslušná na konanie o azyle Rumunská republika a zároveň podľa v súlade s čl. 29 ods. 1 Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 z 26. júna 2013 sa odovzdanie žalobkyne (a jej zákonného zástupcu) do Rumunska uskutoční najneskôr do šiestich mesiacov od prevzatia zodpovednosti členským štátom alebo rozhodnutia o odvolaní alebo revízii, ak rozhodnutie pripúšťa odkladný účinok. Proti tomuto rozhodnutiu žalobkyňa podala správnu žalobu a konajúci Krajský súd v Košiciach priznal žalobe zo dňa 08.02.2018 odkladný účinok uznesením zo dňa 23.02.2018 sp. zn. 5Saz/48/2018.

54. Vzhľadom na vyššie uvedené správny súd konštatuje, že žalovaným stanovená dĺžka doby zaistenia neprekračuje prípustné lehoty stanovené príslušnými ustanoveniami Dublinského nariadenia III.

55. Keďže správny súd priznal správnej žalobe vo veci azylu odkladný účinok, až do rozhodnutia súdu vo veci samej nehrozí žalobkyni vrátenie (odovzdanie) v zmysle Dublinského nariadenia III a teda ani zaobchádzanie, ktoré by bolo v rozpore s čl. 3 Dohovoru a čl. 16 ods. 2 Ústavy SR.

56. Správny súd poukazuje na rozhodovaciu činnosť Najvyššieho súdu SR, ktorý vo svojich doterajších rozhodnutiach ( napr. rozsudok sp.zn. 1Šža/31/2014) zdôraznil nutnosť aktuálnych správ o krajine, do ktorej má byť štátny príslušník tretej krajiny vrátený. Takisto v iných rozhodnutiach (sp.zn. 9 Sža/23/2010, resp. sp.zn. 1SZa/7/2016) podčiarkol nielen povinnosť preveriť reálnosť vyhostenia cudzinca, ale aj skúmanie naplnenia účelu vyhostenia: „Logickým predpokladom zaistenia cudzinca je, že jeho účel môže byť naplnený, preto je potrebné pri rozhodovaní o zaistení cudzinca zvážiť, či je výkon správneho vyhostenia aspoň potenciálne možný.“

57. Správny súd poukazuje na čl. 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru, ktorý má v zmysle čl. 7 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky, podľa ktorého možno osobu pozbaviť osobnej slobody na základe postupu ustanoveného zákonom vtedy, ak ide o zákonné zatknutie, či iné pozbavenie osobnej slobody, aby sa zabránilo jej nepovolenému vstupu na územie štátu alebo osoby, proti ktorej sa vedie konanie o vypovedaní alebo vydaní. V zmysle ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, aby mohlo byť pozbavenie osobnej slobody zákonné, musí byť efektívne a účelné. Z daného potom vyplýva, že ak má byť pozbavenie osobnej slobody oprávnené, rozhodnutie musí byť vydané zákonom stanoveným postupom a musí byť efektívne a účelné, pričom všetky podmienky musia byť splnené súčasne. Pri absencii niektorej z nich nemožno hovoriť o oprávnenom pozbavení osobnej slobody jednotlivca.

58. V rámci preskúmavania rozhodnutí o zaistení najvyšší súdny orgán SR sa vo svojich jednotlivých rozhodnutiach vyjadril aj k otázke skúmania prijímacích podmienok pre žiadateľov o azyl v členskom štáte, do ktorého má byť zaistený žiadateľ vrátený (napr. právny názor vyslovený v rozsudku NS SR sp. zn. 10Sza/25/2015 zo dňa 11.01.2016), podľa ktorého za účelom zabezpečenia prípravy alebo prevozu cudzinca podľa dublinského nariadenia je potrebné, aby žalovaný zaujal stanovisko jednak k tomu, či je krajina zodpovedná za účastníka konania v zmysle Dublinského nariadenia III ochotná a schopná cudzinca prijať, pretože od postoja tejto krajiny závisí samotný účel zaistenia, nakoľko jeho reálnosť (realizovateľnosť) je vždy nevyhnutnou podmienkou zákonnosti zaistenia a taktiež je povinnosťou žalovaného skúmať aj podmienky, do akých má byť zaistená osoba vrátená a či takýmto vrátením (odovzdaním) osoby nedôjde k porušeniu princípu „non-refoulement“. Najvyšší súd v odôvodnení tohto

rozhodnutia uzavrel, že bez zaujatia stanoviska k vyššie uvedeným skutočnostiam nie je možné dať jednoznačnú odpoveď na základnú otázku, či by v prípade zistenia takýchto skutočností nešlo o prekážky, ktoré by fakticky aj právne bránili vrátiť takúto osobu do dotknutej krajiny a tým pádom by neprichádzalo do úvahy ani zaistenie pre účel, o ktorom je vopred známe, že ho nebude možné realizovať.

59. Žalovaný zabezpečil ohľadne krajiny, kam má byť žalobkyňa vrátená (odovzdaná), jednak správy z Veľvyslanectva Slovenskej republiky v Bukurešti, Úradu policajného pridelenca v Bukurešti a Migračného úrad Ministerstva vnútra Slovenskej republiky o preverenie bezpečnostnej situácie v Rumunskej republike, ako aj možnému porušeniu absolútneho zákazu zlého zaobchádzania so žiadateľmi o azyl v zmysle čl. 3 Dohovoru a čl. 16 ods. 2 Ústavy SR, pričom ide o aktuálne správy z organizácií ako EASO, AIDA, AGERPRES.

60. Správny orgán teda mal k dispozícii aktuálne správy o krajine, do ktorej má byť štátny príslušník tretej krajiny vrátený a tieto sú aj súčasťou administratívneho spisu žalovaného. Žalovaný obstaral dostatok informácií ohľadom krajiny, do ktorej má byť štátny príslušník tretej krajiny odovzdaný. Z týchto informácií vyplýva schopnosť daného štátu prevziať takúto osobu. Rovnako z týchto informácii nevyplýva, žeby došlo v prípade jej odovzdania k porušenie princípu „non-refoulement“.

61. Žalovaný rovnako skúmal aj podmienky, do akých má byť zaistená osoba vrátená, pričom na základe podkladov zistených žalovaným možno uzavrieť, že z vyhodnotenia aktuálnej situácie žiadateľov o azyl a ich prijímacích podmienok v Rumunsku vyplýva, že v prípade vrátenia (odovzdania) žalobkyne do tejto krajiny nedôjde k porušeniu článku 3 Dohovoru, ani čl. 16. ods. 2 Ústavy SR. Preto na základe týchto skutočností možno konštatovať, že dosiahnutie účelu zaistenia je potenciálne možné.

62. Pokiaľ sa týka skutočnosti, či sa žalovaný v napadnutom rozhodnutí dostatočne vysporiadil s alternatívami zaistenia a teda či žalobkyňa nespĺňa podmienky, za ktorých by mu mohla byť uložená povinnosť podľa § 89 ods. 1 písm. a) a b) zákona o pobyte cudzincov súd uvádza, že žalovaný skúmal možnosť uloženia menej závažných prostriedkov ako zaistenia v zmysle článku 28 ods. 2 Dublinského nariadenia III, ktorými je oprávnený zabezpečiť prípravu a výkon prevozu žalobkyne, avšak mal za to, že žalobkyňa nespĺňa podmienky ich priznania. K tomu uviedol, že v zmysle Dublinského nariadenia III je nutné odovzdanie žalobkyne a nie jej slobodný návrat do Rumunskej republiky, keďže porušila povinnosti v štáte, kde požiadala prvotne o udelenie azylu a následne za pomoci prevádzačov nelegálne vstúpil na územie iného členského štátu Únie. Správny orgán má teda zato, že v prípade žalobcu nie je možné uplatniť alternatívne donucovacie opatrenia, ale je potrebné zaistiť ich a tak odovzdať do krajiny, ktorá je príslušná na konanie o udelenie azylu. Žalobkyňa nemá k dispozícii dostatočné finančné prostriedky (nemá žiadne) k zabezpečeniu starostlivosti o svoju osobu, nevie si zabezpečiť stravu, oblečenie, zdravotnú starostlivosť, ani adekvátne ubytovanie z vlastných zdrojov a ani si ich nevie nijako zabezpečiť od iných osôb. Preto má súd zato, že žalovaný sa náležitým spôsobom vyporiadal, prečo v prípade žalobkyne nepristúpil k alternatívam zaistenia, pričom bez právneho významu nie je ani preukázaná a riadne zo strany žalovaného odôvodnená existencia značného rizika úteku žalobkyne v posudzovanom prípade.

63. Z vyššie uvedených skutočností správny súd uzatvára, že správna úvaha žalovaného v odôvodnení preskúmavaného rozhodnutia týkajúca sa naplnenia účelnosti a efektívnosti zaistenia žalobkyne je náležite zo strany správneho orgánu popísaná a nevybočuje z medzí logického uváženia a zákonných atribútov.

64. Vzhľadom na tieto skutočnosti správny súd po preskúmaní napadnutého rozhodnutia dospel k záveru, že žalovaný postupoval vo veci zákonným spôsobom, náležite zistili skutkový stav veci, v konaní boli aplikované ustanovenia správneho právneho predpisu a vydané rozhodnutie je v súlade so zákonom. Z týchto podstatných dôvodov preto správnu žalobu zo dňa 09.04.2018 podľa § 229 SSP ako nedôvodnú zamietol.

65. Správny súd zároveň konštatuje, že správnu žalobu vo veciach zaistenia posudzoval aj v zmysle hľadísk § 206 ods. 3 SSP, pričom nezistil dôvody, ktoré by viedli k prijatiu iného záveru.

66. O trovách konania súd rozhodol podľa § 167 SSP tak, že ich náhradu účastníkom konania nepriznal, pretože žalobkyňa v konaní nebola úspešná a žalovanému právo na náhradu trov konania nepatrí.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorá sa podáva na Krajskom súde v Košiciach v lehote siedmich dní od doručenia rozhodnutia krajského súdu.

V kasačnej sťažnosti sa uvedú všeobecné náležitostí podania podľa § 57 Správneho súdneho poriadku to znamená, ktorému správnemu súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, podpis a spisová značka konania. Ďalej sa v kasačnej sťažnosti musí uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len "sťažnostné body") a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).

Podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí správnemu súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Správny súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva. K podaniu kolektívneho orgánu musí byť pripojené rozhodnutie, ktorým príslušný kolektívny orgán vyslovil s podaním súhlas.

Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil.

Kasačnú sťažnosť možno podľa § 440 ods. 1 Správneho súdneho poriadku odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté.

Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v § 440 odsek 1 písm. g) až i) Správneho súdneho poriadku sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom.

Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.