Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Uznesenie_3CoPr-14-2016.pdf
PDF · 139.36 KB
Case nature
Subarea
3CoPr/14/2016
Uznesenie
Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Bolebrucha a sudcov JUDr. Alexandry Hanusovej a Mgr. Patricie Skotnickej v spore žalobcu: JUDr. O.Á. Q., D. XX, I., zastúpeného Mgr. Petrom Ursínym, Karadžičova 11, Bratislava, proti žalovanému: Železničná spoločnosť Cargo Slovakia, a.s., Drieňová 24, Bratislava, zastúpenému Pacalaj, Palla a partneri, s. r. o., Námestie SNP 3, Trnava, IČO: 36 857 548, o určenie neplatnosti výpovede z pracovného pomeru a iné, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II č.k. 16Cpr/7/2014-322, zo dňa 4.5.2016, takto
rozhodol:
Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie z r u š u j e a vec v r a c i a na ďalšie konanie.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu a žalobcovi uložil povinnosť zaplatiť žalovanému náhradu trov právneho zastúpenia 1.520,71 eura.
2. V odôvodnení uviedol, že žalobca sa žalobou domáhal určenia neplatnosti skončenia pracovného pomeru výpoveďou, určenia, že pracovnoprávny vzťah medzi žalobcom a žalovaným naďalej trvá, zaplatenia náhrady mzdy a náhrady škody; napriek viacerým výzvam nešpecifikoval výšku uplatňovanej náhrady mzdy a tiež nevedel vyšpecifikovať výšku uplatňovanej náhrady škody. Vykonaným dokazovaním mal preukázané, že predstavenstvo žalovaného rozhodlo uznesením č. 109/2014, zo dňa 21.10.2014, o organizačnej zmene štruktúry spoločnosti spočívajúcej o.i. v zrušení dvoch pracovných miest na právnom odbore, vrátane pracovného miesta právnik senior, na ktorom bol zaradený žalobca. Dňa 22.10.2014 bola žalobcovi doručená výpoveď podľa § 63 ods.1 písm. b) Zákonníka práce z dôvodu nadbytočnosti; z obsahu výpovede vyplýva, že na základe rozhodnutia predstavenstva žalovaného č. 109/2014 bod 1., zo dňa 21.10.2014, bola schválená organizačná zmena č. 10/2014 zameraná na zníženie stavu zamestnancov s cieľom zabezpečiť efektívnosť práce; na základe tejto organizačnej zmeny zaniklo s účinnosťou od 1.11.2014 pracovné miesto žalobcu. Námietky žalobcu týkajúce sa obsahu rozhodnutia a charakteru dôvodov, pre ktoré došlo k organizačnej zmene, vyhodnotil súd prvej inštancie ako nedôvodné, nakoľko súd nie je oprávnený skúmať platnosť takéhoto rozhodnutia, keďže takéto rozhodnutie nie je právnym úkonom; v súlade s ustálenou judikatúrou je súd povinný skúmať len to, či skutočne k takejto organizačnej zmene došlo a či o tejto zmene rozhodol príslušný orgán spoločnosti. V dôsledku organizačnej zmeny žalovaného tak došlo k nadbytočnosti žalobcu, čím je podľa súdu prvej inštancie daná príčinná súvislosť medzi organizačnou zmenou a nadbytočnosťou žalobcu. Žalobca nepoprel, že mu žalovaný ponúkol voľné pracovné pozície, avšak uviedol, že ponúknuté voľné pracovné pozície boli pre neho urážajúce a diskriminačné. Skutočnosť, že žalovaným ponúknuté voľné pracovné pozície boli pozície na nižšej kvalifikačnej úrovni, akú mal žalobca, sporná nebola. Z rozpisu voľných pracovných miest žalovaného však mal súd prvej inštancie za zrejmé, že žalovaný nedisponoval voľným pracovným miestom, na ktorého výkon by bolo potrebné vzdelanie, ktoré mal žalobca (podľa prehľadu neobsadených pracovných miest ku dňu 27.10.2014 išlo v Bratislave o voľné miesta na pozíciách vedúci tímu operatívneho nákupu, manažér obstarávania, špecialista
medzinárodnej prevádzky, vozmajster, vozňový disponent, rušňovodič a obrábač kovov; skonštatoval, že žalobca odmietol prijať voľnú pracovnú pozíciu robotníka v tlačiarni. Skutočnosť, že sa žalobca odmietol vyjadriť k ponúknutým voľným miestam, nemá za následok porušenie ponukovej povinnosti žalovaného. Súd prvej inštancie mal vykonaným dokazovaním preukázané aj prerokovanie výpovede so zástupcami zamestnancov v súlade s § 74 Zákonníka práce, keď zo žiadosti o prerokovanie výpovede s Odborovým združením železničiarov vyplýva, že výpoveď bola dňa 22.10.2014 o 7.30 hod. prerokovaná so zástupcami Odborového zväzu železničiarov. S poukazom na uvedené skutočnosti a § 63 ods. 1 písm. b), ods. 2, § 74, § 77 a § 79 ods. 1, ods. 3 písm. b) a ods. 4 Zákonníka práce žalobu ako nedôvodnú zamietol. O náhrade trov konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 OSP.
3. Proti rozsudku podal odvolanie žalobca a žiadal napadnutý rozsudok v časti zamietnutia žaloby o určenie neplatnosti výpovede zmeniť a určiť neplatnosť výpovede a v zostávajúcich častiach zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie.
4. Napadnutý rozsudok mal za neústavný, porušujúci základné práva dané čl. 46 a čl. 48 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, nerešpektujúci princíp spravodlivosti a základné princípy rozhodovacej činnosti súdu a nerešpektujúci ustálenú súdnu prax, keď
I. súd prvej inštancie uvádzal tvrdenia o preukázaní skutočností bez akéhokoľvek uvedenia dôvodu, pre ktorý túto skutočnosť považoval za preukázanú, t.j. za pravdivú a akceptovateľnú a na ktorej založil rozhodnutie napriek tomu, že ustálená súdna prax považuje práve tieto skutočnosti za dôvod neplatnosti výpovede.
II. súd prvej inštancie uvádzal tvrdenia o preukázaní skutočností bez akéhokoľvek uvedenia dôvodu, pre ktorý túto skutočnosť považoval za preukázanú, t.j. za pravdivú a akceptovateľnú a na ktorej založil rozhodnutie napriek výslovnému napadnutiu tejto skutočnosti dôkazmi predloženými žalobcom, pričom sa súd prvej inštancie nevysporiadal s týmito dôkazmi a neuviedol, prečo ich nebral do úvahy (napr. na pojednávaní dňa 4.5.2016 jeho právny zástupca výslovne upozornil, že v žiadosti o prerokovanie výpovede zo dňa 22.10.2014, adresovanej odborovému združeniu, odkaz na § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce nie je skutkovým vymedzením výpovede, že skutkové vymedzenie výpovede chýba a preto nedošlo k prerokovaniu výpovede v zmysle § 74 Zákonníka práce). Písomné vyjadrenie Odborového združenia železničiarov zo dňa 28.1.2016 je nepreskúmateľné, pretože z neho nie je jasné, za ktorý výbor (podnikový či závodný) je Bc. I. K. oprávnená konať. Súd prvej inštancie zamietol žiadosť žalobcu o poskytnutie možnosti vyjadriť sa k uvedenému stanovisku a predložiť k nemu dôkaz vyvracajúci jeho pravdivosť a zákonnosť. Žalobca preto predložil maticu komunikácie odborovej organizácie žalovaného na preukázanie, že príslušným odborovým orgánom pre Odbor právny je Podnikový výbor OZŽ pre ZSSK Cargo.
III. súd prvej inštancie mu odňal možnosť konať pred súdom a vyjadriť sa k tvrdeniam žalovaného a ním predloženým dôkazom a vyvrátiť ich pravdivosť preukázaním, že žalovaný nedodržal vlastný postup (nariadenie GR ZSSK Cargo č. 17/2007 o postupe pri skončení pracovného pomeru), čím zavinil neprerokovanie výpovede tak, ako je to požadované (napr. 1 Cdo 124/2010).
IV. súd prvej inštancie nerešpektoval princíp spravodlivosti, najmä možnosť vyjadriť sa k dôkazom a tvrdeniam protistrany, ktorá zásadne svoje vyjadrenia predkladala až na pojednávaniach a tým marila účel a cieľ pojednávania.
V. súd prvej inštancie vyniesol tzv. prekvapivý rozsudok, pretože mu už dňa 2.11.2015 bol predložený judikát KS Prešov sp. zn. 9CoPr/3/2014, zo dňa 6.5.2015, ktorý plne dopadá na predmetnú vec (v súvislosti s účelovým predstieraním organizačnej zmeny z dôvodu efektívnosti práce) a vyvracia argumenty žalovaného o existencii výpovedného dôvodu, so žiadosťou podľa § 100 ods. 1 veta druhá OSP o uvedenie, ako sa na základe doteraz tvrdených a preukazovaných skutočností javí právne posúdenie veci. V súvislosti s novoprijatými pracovníčkami súd prvej inštancie zamlčal, že boli prijaté dňa 1.10.2014; organizačná zmena bola prijatá dňa 21.10.2014, teda po 13-tich pracovných dňoch a žalobcovi zamestnanému od 16.7.2003 bola daná výpoveď hneď nasledujúci deň. Žalobca poukázal na rozhodnutie KS Žilina sp. zn. 5Co/14/2013, podľa ktorého organizačné opatrenie zamestnávateľa a v jeho dôsledku vzniknutú nadbytočnosť konkrétneho zamestnanca nemožno chápať izolovane, bez prihliadnutia na okolnosti, ktoré predchádzali takémuto opatreniu, prípadne nastali po jeho prijatí.
Poukázal na rozhodnutie sp. zn. III. ÚS 192/2006, podľa ktorého ak súd rieši právnu otázku (tú istú alebo analogickú), ktorá už bola právoplatne vyriešená podstatne odchylným spôsobom bez toho, aby sa argumentačne vyrovnal so skoršími súdnymi rozhodnutiami, nekoná v súlade s princípom právnej istoty v zmysle čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a môže tým porušiť aj právo účastníka súdneho konania na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Žalobca ďalej namietol, že súd prvej inštancie sa nezaoberal a nevysporiadal s písomným vyjadrením Generálneho riaditeľa ZSSK Cargo zo dňa 19.1.2015, ktoré mu bolo doručené dňa 7.2.2015, že ku dňu 1.10.2014 neexistoval zámer prepustiť ho zo zamestnania; objektívne tak neexistoval dôvod prezentovaný žalovaným v danej výpovedi.
VI. súdy skúmajú, bez ohľadu na to, čo je vo výpovedi, reálne existujúce okolnosti, teda či skutočne došlo alebo nedošlo k organizačnej zmene (rozsudok OS Humenné sp. zn. 18Cpr/1/2011, zo dňa 12.3.2012). Rovnako NS SR kladie akcent na to, aby bolo preskúmané, či práca, ktorú pracovník vykonával, sa stala nepotrebnou pre zamestnávateľa. Žalobca poukázal na skutočnosť, že žalovaný mu neponúkol miesto právnika na Správe majetku po JUDr. I., ale ho transformoval na miesto absolventa.
5. V súvislosti so skutočnosťou, či došlo k organizačnej zmene zo zákonného dôvodu, žalobca poukázal na rozsudok NS ČR sp. zn. 21 Cdo 848/2005, zo dňa 16.9.2005, podľa ktorého v prípade, že rozhodnutím zamestnávateľa, prípadne jeho realizáciou u zamestnávateľa, boli od začiatku sledované iné než uvedené ciele a že teda zamestnávateľ v skutočnosti len predstieral prijatie organizačného opatrenia, je potrebné - bez ohľadu na to, ako svoje opatrenie označil - dôvodiť, že rozhodnutie o organizačnej zmene nebolo prijaté. Predstavenstvo žalovaného zriadilo dňa 1.10.2014 dve nové pracovné miesta, síce s rovnakým systémovým začlenením v SAP - R3, avšak s iným druhom práce. V čase, keď neexistovalo písomné rozhodnutie o redukcii pracovníkov, tak boli znovu zriadené pracovné miesta po dvoch pracovníkoch Odboru právneho (zrušené dňa 1.3.2014 a 1.5.2014; Mgr. I. a Mgr. Š.). Práca žalobcu dodnes objektívne existuje a neodpadla v dôsledku prijatej organizačnej zmeny, lebo ide o logistiku (zásobovanie firmy), opravy a údržbu ŽKV, majetkovoprávne vysporiadania, stavebné opravy a údržby, atď. Z vystúpenia riaditeľa úseku železničných koľajových vozidiel Ing. P. a riaditeľa sekcie údržby a opráv Ing. D. na zasadnutí Podnikového výboru Odborového združenia železničiarov pri ZSSK Cargo, konaného v dňoch 9.11.2015 - 10.11.2015 v Žiline, je nesporné, že práca žalobcu naďalej pretrváva; Ing. P. priamo riadil prácu žalobcu, pretože u žalovaného je zavedené tzv. horizontálne riadenie so zadávaním úloh od odborných úsekov ako od interných zákazníkov. Nedošlo preto k žiadnej organizačnej zmene, pretože práca neodpadla; súd prvej inštancie sa s týmto dôkazom nijako nevysporiadal. Žalobca ďalej uviedol, že nestačí formálne zrušenie pracovného miesta, ale rozhodujúci je faktický stav veci, t.j. k akej konkrétnej organizačnej zmene došlo u žalovaného, teda z akého počtu zamestnancov sa znížil stav zamestnancov na aký konečný stav zamestnancov (rozsudok KS Prešov sp. zn. 9CoPr/3/2014, zo dňa 6.6.2015). Dôvod údajnej organizačnej zmeny zo dňa 21.10.2014 poprel žalovaný aj vo svojom vyjadrení zo dňa 14.11.2014, keď existoval dlhodobo všeobecný názor na potrebu posilniť Odbor právny.
6. V súvislosti s nadbytočnosťou zamestnanca žalobca uviedol, že nie je nadbytočný. Nejednalo sa o novú organizačnú štruktúru; došlo len k zrušeniu jeho pracovného miesta napriek objektívne uznanej skutočnosti žalovaným, že práca žalobcu neodpadla a že pretrváva dodnes. Žalovaný disponoval voľným pracovným miestom po JUDr. I., ktoré dňa 22.10.2014 transformoval na miesto absolventa, pretože žalovaný spravil žalobcovi neetickú ponuku, že ak odíde dohodou do 31.10.2014, tak žalovaný okamžite podpíše so synom žalobcu dohodu o preradení na toto miesto; ak žalobca nepristúpi na túto dohodu, tak žalovaný rozviaže pracovný pomer aj s jeho synom, čo sa napokon aj stalo. Už len táto situácia je podľa žalobcu dôvodom na určenie neplatnosti výpovede pre rozpor s dobrými mravmi, pretože sa jedná o nátlakové a diskriminačné konanie.
7. V súvislosti s príčinnou súvislosťou medzi organizačnou zmenou a nadbytočnosťou zamestnanca žalobca opätovne poukázal na závery rozsudku KS Prešov sp. zn. 9CoPr/3/2014, zo dňa 6.5.2015, s tým, že tieto vyvracajú obranu žalovaného, napr. tvrdenie o tom, že efektívnosť prijatej organizačnej zmeny spočívala v tom, že po 13 dňoch od nástupu do práce dvoch novoprijatých pracovníčok vzhľadom na ich pracovnú efektivitu a prax (mimo železníc) „bolo možné prijať a realizovať organizačnú zmenu v podobe zrušenia dvoch pracovných miest, ktoré sa dotklo aj žalobcu“ (s 20 rokmi praxe v štátnej a podnikovej sfére a 10 rokmi u železnice); „účelom a aj dôsledkom prijatej organizačnej zmeny tak bolo zlepšenie efektivity práce a úspora nákladov na mzdy“ (pretože žalobca mal vzhľadom na prax podľa
tvrdenia žalovaného údajne vyšší plat ako novoprijaté pracovníčky). Žalobca v tejto súvislosti poukázal na pracovné zmluvy novoprijatých zamestnankýň (D 22 a D 23).
8. V súvislosti s ponukovou povinnosťou zamestnávateľa žalobca uviedol, že táto zákonná povinnosť zo strany žalovaného splnená nebola. Mal za záhadné, odkiaľ súd prvej inštancie dospel k ponuke pracovného miesta robotník v tlačiarni (strana 7, odsek 32 napadnutého rozsudku). Pre vzájomné popieranie tvrdení súdu prvej inštancie ohľadom splnenia ponukovej povinnosti mal napadnutý rozsudok za nezrozumiteľný a nepreskúmateľný. Opätovne poukázal na skutočnosť, že žalovaný mu neponúkol voľné pracovné miesto po JUDr. I.. Žalobca nemal za zrejmé, ako súd prvej inštancie dospel k záveru, že pre neho je vhodnou ponukou špecialista medzinárodnej prevádzky, vozmajster, vozňový disponent, rušňovodič a obrábač kovov, a nie pracovná pozícia po JUDr. I.. Žalobca namietol záver súdu prvej inštancie ohľadom jeho pracovnej náplne z roku 2008, keď nezohľadnil rozdelenie práce Odboru právneho z 10.7.2014. Zároveň namietol odmietnutie obstarania tzv. Obehových listov ako dôkaz skutočne existujúcej práce, ktorá nezanikla, ako to už bolo preukázané zápisom podnikového výboru OOŽ pri ZSSK Cargo. Samotný žalovaný totiž vo svojom vyjadrení uviedol, že existovala potreba rozšírenia Odboru právneho, nie jeho zúženia, pričom žalovaný sa výslovne odvolal na vedomosť žalobcu o tejto skutočnosti.
9. V súvislosti s povinnosťou prerokovať výpoveď žalobca uviedol, že žiadosť o prerokovanie výpovede podľa § 63 ods. 1 písm. c) Zákonníka práce a výpoveď podľa § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce nespĺňajú zákonné podmienky. Už vizuálne totiž nie sú dôvody totožné a dôvod uvedený pri prerokovávaní výpovede je uvedený ako § 63 ods. 1 písm. c) Zákonníka práce (vec žiadosti) a ako § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce (text žiadosti), teda nejde o skutkové vymedzenie. Ako § 63 ods. 1 písm. c) Zákonníka práce, tak aj § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce obsahujú po 4 dôvody skončenia pracovného pomeru. Nie je potom zistiteľné, ktorý z 8-ich dôvodov bol prerokovaným, pretože ide o vopred vytlačený text; žiadna zápisnica z rokovania neexistuje. Súd prvej inštancie naviac neumožnil žalobcovi predložiť procesným riadením žalovaného predpísaný formulár (vzor) - žiadosť o prerokovanie výpovede v zmysle § 63 ods. 1 písm. e) Zákonníka práce, pretože predpísaný vzor na rokovanie s odborovou organizáciou Nariadením Generálneho riaditeľa ZSSK Cargo č. 17/2007 o postupe pri skončení pracovného pomeru jednoznačne spĺňa kritériá požadované konštantnou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít (3 Cdo 192/2007, 1 Cdo 124/2010). Ďalej žalobca uviedol, že podľa rozsudku NS SR sp. zn. 5 Cdo 140/2010 je zamestnávateľ povinný predložiť spolu so žiadosťou o prerokovanie výpovede aj doklad o ponukovom konaní s vyjadrením zamestnanca. Keďže žalovaný „rokoval“ dňa 22.10.2014 o 7:30 hod., pričom so žalobcom sa rokovalo až o 10:55 hod. a výpoveď bola doručená o 11:47 hod., je podľa žalobcu nesporné, že k splneniu podmienky podľa § 74 Zákonníka práce nedošlo.
10. Žalobca ďalej uviedol, že súd prvej inštancie v rozhodnutí č.k. 16Cpr/7/2014-59, zo dňa 14.11.2014 vyvodil voči nemu ako zamestnancovi nepriaznivé dôsledky konštatovaním, že „ďalším kumulatívnym predpokladom nariadenia predbežného opatrenia je osvedčenie toho, že zamestnanec zo závažných dôvodov nepracuje“, na základe čoho zamietol návrh na nariadenie predbežného opatrenia. Súd prvej inštancie tak porušil Ústavu SR a hodnotu spravodlivosti tak, ako to uvádza rozhodnutie NS SR sp. zn. 6 Cdo 157/2010, zo dňa 14.9.2011 tým, že z neexistujúcej povinnosti zapojiť sa do práce vyvodil nepriaznivé dôsledky pre žalobcu; rovnakého porušenia sa dopustil krajský súd rozhodnutím č.k. 4CoPr/18/2014-82, 4CoPr/19/2014, zo dňa 10.12.2014, keď uvedené rozhodnutie potvrdil. Na uvedenom základe žalobca navrhol na základe § 389 ods. 2 CSP právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie č.k. 16Cpr/7/2014-59, zo dňa 14.11.2014, zrušiť.
11. V súvislosti s priznanou náhradou trov konania žalobca namietol, že napriek poukazu na § 11 ods. 1 vyhl. č. 655/2004 Z.z. súd prvej inštancie vychádzal z dvojnásobnej sadzby. Priznal náhradu za stratu času pri pojednávaní dňa 13.11.2015 v trvaní dvoch hodín, avšak zároveň aj náhradu za účasť na tomto pojednávaní; podľa § 13a ods. 1 písm. d) vyhlášky je odmena priznávaná za každé dve hodiny. Ak teda súd prvej inštancie priznal odmenu za účasť na pojednávaní v plnej výške, nemôže súčasne priznať náhradu za stratu času za ten istý časový úsek. Žalobca ďalej namietol absenciu technického preukazu, osvedčenie o platiteľovi DPH, nerešpektovanie § 149 ods. 1 OSP. Podľa žalobcu žalovanému nepatrí odmena za prevzatie a prípravu zastúpenia s vypracovaním a podaním žaloby na súd, pretože sa žalovaný len vyjadril k žalobe. K priznaniu odmeny za vyjadrenie spravené na výzvu súdu zo dňa 26.1.2016 chýba podľa žalobcu vyhodnotenie tohto vyjadrenia, či splnilo požiadavky
súdu a ako prispelo k meritu veci. Odmenu za účasť na pojednávaní dňa 3.2.2016 nie je možné podľa žalobcu priznať, pretože sa nepojednávalo pre prekážku na strane súdu. Rovnako nemožno priznať odmenu za ďalšie rokovanie s klientom 9.2.2016 pri neuskutočnení pojednávania dňa 3.2.2016. Neodôvodnené je podľa žalobcu priznanie náhrad za stratu času 2 hodiny pri trvaní pojednávania v dĺžke 20 minút, 10 minút (zavinenie súdu) a 31 minút, ktoré spadá do základného času trvania úkonu. Ďalej je neodôvodnené priznanie cestovných náhrad, cestovných výdavkov, nákladov na PHM, amortizácie vozidla bez preukázania druhu a typu vozidla a normovanej spotreby, neodcitovania IČ DPH na preukázanie a overenie, či ide o skutočného platcu DPH a či nejde o daňového dlžníka, za ktorého ručí subjekt uhrádzajúci platbu atď. Záverom žalobca zdôraznil, že advokát zapríčiňoval odročovanie pojednávaní tým, že svoje vyjadrenie zásadne predkladal na pojednávaní, takže pojednávanie muselo byť odročené bez jeho otvorenia vo veci samej.
12. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žiadal napadnutý rozsudok potvrdiť. Tvrdenia žalobca o nezákonnosti prerokovania výpovede jeho pracovného pomeru (z dôvodu, že a) v dokumente založenom do súdneho spisu, ktorý preukazuje prerokovanie výpovede žalovaným ako zamestnávateľom so zástupcami zamestnancov - Záznam z prerokovania výpovede zo dňa 22.10.2014, je uvedený iný výpovedný dôvod (§ 63 ods. 1 písm. c) Zákonníka práce) ako v samotnej výpovedi (§ 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce); b) žalovaný údajne nedodržal predpísaný formulár (vzor) na rokovanie s odborovou organizáciou podľa svojho interného predpisu) mal za nesprávne a zjavne účelové. Uvedené potvrdzuje aj tá skutočnosť, že žalobca až v odvolaní prvý krát spochybnil zákonnosť prerokovania výpovede na základe uvedených skutočností. V konaní pred súdom prvej inštancie žalobca spochybňoval zákonnosť prerokovania výpovede s poukazom na skutočnosť, že za zástupcu zamestnancov údajne konal nesprávny orgán v rámci odborovej organizácie, tzn. žalobca nedôvodil porušenie § 74 Zákonníka práce žalovaným na základe údajného rozporu vo veci výpovedného dôvodu, ktorý bol pri žalobcovi prerokovaný so zástupcami zamestnancov na jednej strane a ktorý bol uvedený vo výpovedi na strane druhej, resp. z dôvodu údajného porušenia interného predpisu žalovaného. Dôvodom neplatnosti výpovede podľa § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce je absencia jej prerokovania vopred so zástupcami zamestnancov podľa § 74 Zákonníka práce. Z uvedeného vyplýva, že výpoveď žalobcu z pracovného pomeru by bola neplatná, ak by sa preukázalo, že k prerokovaniu výpovede žalobcu podľa § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce nedošlo, čo však nebolo preukázané. Keďže prerokovanie výpovede vopred podľa § 74 Zákonníka práce je faktický úkon medzi zamestnávateľom na jednej strane a zástupcom zamestnancov na strane druhej, žalovaný mal za to, že žalobcom tvrdená skutočnosť (neprerokovanie výpovedného dôvodu podľa § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce, resp. prerokovanie výpovedného dôvodu iného ako uvedeného vo výpovedi) by mohla byť preukázaná len stanoviskom zástupcu zamestnancov, ktorý by potvrdil, že výpovedný dôvod, ktorý s nimi žalovaný ako zamestnávateľ vopred prerokoval podľa § 74 Zákonníka práce, je iný ako ten, pre ktorý bola v skutočnosti daná výpoveď.
13. Žalobca sa podľa žalovaného snaží formalisticky preukázať porušenie povinnosti žalovaného podľa § 74 Zákonníka práce zjavnou chybou v písaní na potvrdení, ktoré bolo vystavené v rámci prerokovania výpovede žalobcu podľa § 74 Zákonníka práce. Z § 74 Zákonníka práce jednoznačne vyplýva, že výpoveď je neplatná, ak nebola vopred prerokovaná so zástupcami zamestnancov, a nie z dôvodu, ak na potvrdení potvrdzujúcom prerokovanie je formálne zle označený výpovedný dôvod; v danom prípade je nepresnosť len v názve potvrdenia, nie v jeho texte; o to viac nemožno uvažovať o neplatnosti výpovede. Žalovaný zdôraznil, že súhlasný prejav vôle potvrdzujúci prerokovanie výpovede žalobcu podľa § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce zo strany zástupcu zamestnancov v podobe podpisu tohto zástupcu je pod textom, kde je jasne a zrozumiteľne uvedené, že ide o výpovedný dôvod podľa § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce. Vzhľadom na uvedené v spojení so skutočnosťou, že žiadny zástupca zamestnancov nepotvrdil, že žalovaný ako zamestnávateľ s ním vopred prerokoval v prípade výpovede žalobcu iný výpovedný dôvod, sú tvrdenia žalobcu v uvedenom smere právne nedôvodné. Žalovaný dodal, že nie je povinnosťou zamestnávateľa mať písomné potvrdenie zo strany zástupcu zamestnancov o prerokovaní výpovede podľa § 74 Zákonníka práce; ak zamestnávateľ o takéto potvrdenie požiada, právna úprava formálnu nepresnosť v texte potvrdenia preukazujúceho prerokovanie výpovede zamestnávateľa so zástupcom zamestnancov vopred podľa § 74 Zákonníka práce nesankcionuje neplatnosťou výpovede.
14. Pokiaľ ide o údajné porušenie interného predpisu žalovaného - Nariadenia Generálneho riaditeľa ZSSK CARGO č. 17/2007 o postupe pri skončení pracovného pomeru, a to tým, že žalovaný údajne nedodržal predpísaný vzor na rokovanie s odborovou organizáciou, žalovaný uviedol, že ide o nepravdivé a nepreukázané tvrdenie. Žalobca nepredložil dôkaz - v predošlej vete uvedený interný
predpis žalovaného do skončenia dokazovania na súde prvého stupňa a tento dôkaz preto nebol vykonaný. Ak by aj bola žalobcom tvrdená skutočnosť pravdivá (čo nie je), právna úprava nesankcionuje výpoveď zamestnávateľa neplatnosťou na základe nedodržania - interným predpisom zamestnávateľa stanovenej - formy žiadosti o prerokovanie výpovede so zástupcom zamestnancov.
15. Žalovaný zopakoval, že žalobca v konaní pred súdom prvej inštancie ani netvrdil, že výpovedný dôvod, ktorý bol vopred prerokovaný v prípade jeho výpovede so zástupcom zamestnancov je iný ako výpovedný dôvod, pre ktorý mu bola daná výpoveď, a taktiež ani neoznačil dôkaz, ktorý by mal uvedené preukázať (napr. výsluch dotknutého zástupcu zamestnancov), a taktiež žalobca ani len netvrdil údajné porušenie interného predpisu žalovaným vo veci prerokovania výpovede. Preto tieto skutočnosti bolo možné súdom prvej inštancie považovať za nesporné; z procesného hľadiska ani nemôžu byť predmetom skúmania v odvolacom konaní, nakoľko nejde o tzv. novoty podľa § 366 CSP.
16. V súvislosti s námietkou žalobcu ohľadom absencie bližšieho skutkového vymedzenia výpovede v žiadosti o prerokovanie výpovede so zástupcom zamestnancov žalovaný uviedol, že v prípade výpovede z organizačných dôvodov podľa § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce nie je potrebné jej bližšie skutkové vymedzenie pri žiadosti zamestnávateľa o jej prerokovanie. Výpoveď z organizačných dôvodov je skutkovo zrejmá už podľa jej označenia a nevyžaduje si žiadny ďalší, resp. bližší skutkový popis. V súvislosti s námietkou žalobcu ohľadom údajného nesprávneho konania interného útvaru za Odborové združenie železničiarov žalovaný uviedol, že interné organizačné usporiadanie a prerozdelenie pôsobnosti v rámci právnickej osoby je vecou tejto právnickej osoby. Žalovaný predložil stanovisko dotknutého odborového združenia, ktoré výslovne potvrdilo, že výpoveď žalobcu bola prerokovaná s oprávneným subjektom na strane zástupcu zamestnancov a v mene ktorého konala oprávnená osoba.
17. Žalovaný ako zamestnávateľ bol povinný splniť si ponukovú povinnosť podľa § 63 ods. 2 Zákonníka práce z časového hľadiska ešte pred tým, ako pristúpil k výpovedi. Výpoveď bola žalobcovi doručená dňa 22.10.2014, tzn. žalovaný ako zamestnávateľ bol povinný ponúknuť žalobcovi voľné pracovné miesta k tomuto dátumu. V tejto súvislosti žalobcom tvrdený stav neobsadených pracovných miest ku dňu 27.10.2014 (pracovné miesto po JUDr. I.) je bez právneho významu a nemôže preukazovať žiadnu protiprávnosť v postupe žalovaného ako zamestnávateľa.
18. K tvrdeniu žalobcu o údajnej neexistencii organizačnej zmeny žalovaný uviedol, že prijatou organizačnou zmenou, ktorou bolo zrušené pracovné miesto žalobcu, optimalizoval štruktúru svojich zamestnancov za účelom zvýšenia efektivity práce a znižovania nákladov, čo je právne dovolený cieľ organizačnej zmeny. Prijatie dvoch právničiek nebolo realizované s tým zámerom, aby mohol žalovaný následne v krátkom čase ukončiť pracovný pomer so žalobcom a takto obísť zákonné obmedzenie podľa § 61 ods. 3 Zákonníka práce. Prijatím dvoch právničiek žalovaný doplnil stav personálneho obsadenia na odbore právnom, v tíme právneho poradenstva v Bratislave, po odchode 3 právnikov na stav, aký existoval pred ich odchodom, tzn. na začiatku roka 2014. Žalovaný preukázal, že v priebehu mesiacov január až apríl 2014 odišli z tímu právneho poradenstva v Bratislave traja právnici (táto skutočnosť nebola sporná, žalobca ju nespochybňoval). Žalovaný v nadväznosti na túto skutočnosť (na tri uvoľnené pracovné miesta) prijal troch právnikov, jedným z nich bol aj syn žalobcu, Mgr. Z. Q..
19. Žalobca v replike k vyjadreniu žalovaného opakovane poukázal na skutočnosť, že výpoveď ani žiadosť o prerokovanie výpovede nie sú skutkovo vymedzené. Predloženie obehových listov bolo navrhnuté za účelom preukázania skutočnosti, či prácu žalobcu nevykonávajú nová zamestnankyne, či práca žalobcu skutočne odpadla a či je od účinnosti organizačnej zmeny skutočne pre žalovaného nepotrebná. Ďalej uviedol, že pracovná pozícia právnika na Sekcii majetku po JUDr. I. nebola dlhodobo obsadená a nebola obsadená ani v deň doručenia výpovede. Príslušný odborový orgán, ktorým je Podnikový výbor OZŽ pri ZSSK CARGO o veci nevedel ako jediný oprávnený a zákonný zástupca zamestnancov medzi členskými zasadnutiami. Neprerokovanie výpovede podľa žalobcu dokazujú aj pridelené čísla elektronickej registratúry žalovaného a ručné dopisovanie a prepisovanie týchto čísiel.
20. Odvolací súd, viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 CSP), preskúmal napadnutý rozsudok, prejednal odvolanie bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok je potrebné zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie.
21. Žalobca sa žalobou domáhal určenia neplatnosti výpovede, trvania pracovného pomeru naďalej, náhrady mzdy a náhrady škody. Vo vzťahu k požadovanej náhrade mzdy a náhrade škody súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku uviedol, že žalobca napriek viacerým výzvam nešpecifikoval výšku uplatňovanej náhrady mzdy a tiež že nevedel vyšpecifikovať výšku uplatňovanej náhrady škody. Nakoľko ďalej sa súd prvej inštancie zaoberal len skúmaním platnosti danej výpovede, pričom uzavrel, že „s poukazom na vyššie uvedené skutočnosti a citované zákonné ustanovenia žalobu ako nedôvodnú zamietol“, nie je zrejmé, ktoré skutočnosti považoval za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa riadil a ako vec právne posúdil, keď žalobu aj v časti požadovanej (avšak nešpecifikovanej) náhrady mzdy a náhrady škody ako nedôvodnú zamietol. V prípade, že súd prvej inštancie nemal za zrejmé, čoho konkrétne sa žalobca domáha pri nešpecifikovanej náhrade mzdy a nešpecifikovanej náhrade škody, však bol na mieste postup v danej časti v zmysle § 43 ods. 1, 2 OSP (t.j. nielen vydanie uznesenia č.k. 16Cpr/7/2014-90, zo dňa 3.2.2015, ktorým súd prvej inštancie vyzval žalobcu na doplnenie neúplného podania).
22. Podľa § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce (v znení účinnom ku dňu dania výpovede) zamestnávateľ môže dať zamestnancovi výpoveď iba z dôvodov, ak sa zamestnanec stane nadbytočný vzhľadom na písomné rozhodnutie zamestnávateľa alebo príslušného orgánu o zmene jeho úloh, technického vybavenia alebo o znížení stavu zamestnancov s cieľom zabezpečiť efektívnosť práce alebo o iných organizačných zmenách.
23. Žalovaný dal žalobcovi výpoveď (z pracovného pomeru) podľa § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce, z dôvodu, že na základe rozhodnutia Predstavenstva ZSSK CARGO č. 109/2014 bod 1, zo dňa 21.10.2014, bola schválená organizačná zmena č. 10/2014, zo dňa 21.10.2014, zameraná na zníženie počtu zamestnancov, s cieľom zabezpečiť efektívnosť práce; na základe tejto organizačnej zmeny zaniká s účinnosťou od 1.11.2014 plánované miesto žalobcu dohodnuté v pracovnej zmluve a jej následných zmenách. Ďalej sa v danej výpovedi konštatuje, že nakoľko žalobca neprijal možnosť prejsť na inú pre neho vhodnú prácu, ktorú mu žalovaný ponúkol v mieste výkonu práce, stal sa nadbytočným a vznikol tak výpovedný dôvod na skončenie pracovného pomeru podľa § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce.
24. Výpoveď daná žalobcovi pri uvedení § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce teda odkazuje na špecifikované rozhodnutie o zrušení jeho pracovnej pozície. Na základe uvedeného je zrejmé, že ako výpovedný dôvod žalovaný uplatnil dôvod uvedený v § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce a rovnako z danej výpovede je dostatočne zrejmé skutkové vymedzenie použitého výpovedného dôvodu.
25. K predpokladom pre danie výpovede podľa § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce patrí to, že o zmene úloh, technického vybavenia alebo o znížení stavu zamestnancov s cieľom zabezpečiť efektívnosť práce alebo o iných organizačných zmenách prijal zamestnávateľ alebo príslušný orgán rozhodnutie, že sa podľa tohto rozhodnutia stal konkrétny zamestnanec pre zamestnávateľa nadbytočným, a že je tu príčinná súvislosť medzi nadbytočnosťou zamestnanca a organizačnou zmenou, t.j. že zamestnanec sa stal práve v dôsledku takéhoto rozhodnutia (jeho realizáciou u zamestnávateľa) nadbytočným.
26. Podstatným je, či uvedené rozhodnutie skutočne sledovalo zmenu úloh, technického vybavenia alebo zníženie stavu zamestnancov s cieľom zabezpečiť efektívnosť práce alebo iné organizačné zmeny, čím mal byť regulovaný počet zamestnancov a ich kvalifikačné zloženie tak, aby zamestnávateľ ďalej zamestnával len taký počet zamestnancov a v takom kvalifikačnom zložení, aké zodpovedá jeho potrebám, alebo či uvedené rozhodnutie podľa svojho obsahu alebo účelu smerovalo k inému cieľu. Ak uvedené rozhodnutie bolo prijaté k dosiahnutiu zmeny úloh, technického vybavenia alebo zníženiu stavu zamestnancov s cieľom zabezpečiť efektívnosť práce alebo iných organizačných zmien, bol splnený hmotnoprávny predpoklad pre danie platnej výpovede podľa § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce. V prípade, že uvedeným rozhodnutím boli od začiatku sledované iné ciele a že teda zamestnávateľ alebo príslušný orgán v skutočnosti len predstieral prijatie organizačnej zmeny, je potrebné dospieť k záveru, že rozhodnutie o organizačnej zmene prijaté nebolo. Organizačnú zmenu a v jej dôsledku vzniknutú nadbytočnosť konkrétneho zamestnanca nemožno chápať izolovane, bez prihliadnutia k okolnostiam, ktoré tejto zmene predchádzali, prípadne nastali po jej prijatí. V každom konkrétnom prípade preto treba skúmať, či s ohľadom na okolnosti, za ktorých bola prijatá, vôbec išlo o organizačnú zmenu za účelom zmeny úloh, technického vybavenia alebo zníženia stavu zamestnancov s cieľom zabezpečiť efektívnosť práce alebo o iné organizačné zmeny, prípadne či je daná príčinná súvislosť medzi organizačnou
zmenou a nadbytočnosťou konkrétneho zamestnanca (rovnako NS ČR sp. zn. 21 Cdo 2095/2000, 21 Cdo 2549/2007).
27. V predmetnom spore súd prvej inštancie tvrdenie žalobcu o prijatí dvoch zamestnankýň 13 pracovných dní pred prijatím organizačnej zmeny a jeho návrh na vykonanie dokazovania zabezpečením obehových listov na porovnanie ich pracovných náplní s jeho pracovnou náplňou vyhodnotil s tým, že tvrdená skutočnosť nebola rozhodujúca s poukazom práve na ich prijatie do pracovného pomeru pred prijatím organizačnej zmeny. Súd prvej inštancie tak v rozpore so závermi uvedenými v predchádzajúcom odseku nevyhodnotil organizačnú zmenu a žalovaným tvrdenú nadbytočnosť žalobcu s prihliadnutím na vznik pracovného pomeru dvoch zamestnankýň v období bezprostredne predchádzajúcom prijatiu organizačnej zmeny (vo vzťahu napr. k dôvodu obsadenia dvoch pracovných pozícií dvomi novými zamestnankyňami, k plánovaného počtu zamestnancov žalovaného na právnom odbore, k prípadnej dĺžke obdobia, po ktoré uvedené dve pozície neboli obsadené, k pracovnej náplni uvedených pozícií, ku kvalifikačnému zloženiu zamestnancov žalovaného ...). Záver súdu prvej inštancie o preukázaní organizačnej zmeny, nadbytočnosti žalobcu a príčinnej súvislosti medzi organizačnou zmenou a nadbytočnosťou žalobcu v súlade s § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce je preto predčasný.
28. Podľa § 63 ods. 2 Zákonníka práce zamestnávateľ môže dať zamestnancovi výpoveď, ak nejde o výpoveď pre neuspokojivé plnenie pracovných úloh, pre menej závažné porušenie pracovnej disciplíny alebo z dôvodu, pre ktorý možno okamžite skončiť pracovný pomer, iba vtedy, ak
a) zamestnávateľ nemá možnosť zamestnanca ďalej zamestnávať, a to ani na kratší pracovný čas v mieste, ktoré bolo dohodnuté ako miesto výkonu práce,
b) zamestnanec nie je ochotný prejsť na inú pre neho vhodnú prácu, ktorú mu zamestnávateľ ponúkol v mieste, ktoré bolo dohodnuté ako miesto výkonu práce alebo sa podrobiť predchádzajúcej príprave na túto inú prácu.
29. Splnenie ponukovej povinnosti zamestnávateľa v zmysle tohto ustanovenia je zákonným predpokladom danosti výpovedného dôvodu nadbytočnosti podľa § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce, pričom samotná existencia tohto výpovedného dôvodu zamestnávateľa nezbavuje právnej povinnosti ponúknuť zamestnancovi ešte pred uplatnením výpovede vhodnú prácu tak, ako ju vymedzuje citované ustanovenie § 63 ods. 2 Zákonníka práce v znení platnom v čase dania výpovede. Jej zmysel spočíva v ochrane pracovného pomeru tým, že pred jeho skončením uprednostňuje zmenu dojednaných pracovných podmienok, a že umožňuje jednostranné skončenie pracovného pomeru výpoveďou až po splnení stanovených podmienok. Vzhľadom k tomu, že účinky výpovede nastávajú až jej účinným doručením zamestnancovi, k tomuto momentu je potrebné posudzovať aj splnenie vyššie uvedenej hmotnoprávnej podmienky platnej výpovede. Podľa ustálenej judikatúry nemožnosť zamestnanca ďalej zamestnávať znamená, že zamestnávateľ nemá pre zamestnanca žiadnu prácu, teda ide o absolútnu nemožnosť zamestnanca ďalej zamestnávať. Zamestnávateľ má totiž povinnosť zamestnancovi ponúknuť akékoľvek voľné miesto, ktoré je k dispozícii v čase výpovede, nie len miesto zodpovedajúce pôvodnej pracovnej zmluve, prípadne jeho kvalifikácii (viď znenie § 63 ods. 2 Zákonníka práce v čase dania výpovede). Rozhodnutie, či túto ponuku zamestnanec využije, je výlučne na ňom, ak ponuku odmietne, potom je splnená podmienka uvedená v § 63 ods. 2 Zákonníka práce pre platnosť výpovede. Táto podmienka je splnená aj v prípade, ak zamestnávateľ nemá možnosť zamestnanca ďalej zamestnávať preto, že takúto prácu pre neho nemá, pretože v takom prípade ponuková povinnosť zamestnávateľa odpadá. Splnenie tejto ponukovej povinnosti musí preukázať zamestnávateľ, naproti tomu tvrdenie a preukazovanie, že ku dňu výpovede mal zamestnávateľ voľné pracovné miesta, je procesná obrana zamestnanca (NS SR sp. zn. 3 Cdo 261/2007).
30. Z hľadiska povinnosti tvrdenia a dôkaznej povinnosti pri dokazovaní splnenia ponukovej povinnosti vyplývajúcej z ustanovenia § 63 ods. 2 Zákonníka práce platí, že splnenie ponukovej povinnosti musí zásadne tvrdiť a preukázať zamestnávateľ. Ak zamestnanec v rámci procesnej obrany tvrdí, že ku dňu výpovede zamestnávateľ mal v mieste výkonu práce voľné pracovné miesta, splnenie bremena tvrdenia na strane zamestnanca predpokladá, že zamestnanec označí konkrétne pracovné miesta, ktoré boli ku dňu výpovede v mieste jeho výkonu práce voľné. Dôkazné bremeno preukázať, že zamestnancom označené pracovné miesto bolo ku dňu výpovede obsadené iným pracovníkom (napr. predložením pracovnej zmluvy), je však aj v takomto prípade na zamestnávateľovi (NS SR 6 Cdo 138/2012).
31. Splnenie si ponukovej povinnosti zo strany žalovaného v zmysle uvedeného ustanovenia mal súd prvej inštancie preukázané ponukou neobsadených pracovných miest podľa prehľadu ku dňu 27.10.2014 (v Bratislave išlo o voľné miesta na pozíciách vedúci tímu operatívneho nákupu, manažér obstarávania, špecialista medzinárodnej prevádzky, vozmajster, vozňový disponent, rušňovodič a obrábač kovov); následne skonštatoval, že žalobca odmietol prijať voľnú pracovnú pozíciu robotníka v tlačiarni (čo však z vykonaného dokazovania nevyplýva). Vzhľadom k dátumu dania a doručenia výpovede dňa 22.10.2014 však súd prvej inštancie nesprávne posudzoval splnenie si ponukovej povinnosti žalovaného na základe prehľadu neobsadených pracovných miest ku dňu 27.10.2014; splnenie si ponukovej povinnosti (a teda aj existenciu voľných miest) mal posudzovať ku dňu 22.10.2014. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku potom nie je zrejmé, aké voľné miesta v mieste výkonu práce žalobcu mal žalovaný k dispozícii a ktoré z týchto boli žalobcovi ponúknuté; nie je totiž zrejmé, či všetky neobsadené pracovné miesta ku dňu 27.10.2014 boli neobsadenými pracovnými miestami ku dňu dania a doručenia výpovede dňa 22.10.2014.
32. Rovnako sa súd prvej inštancie nevysporiadal s tvrdením žalobcu, že mu žalovaný neponúkol miesto právnika na Správe majetku po JUDr. I., ale ho transformoval na miesto absolventa (uvedené v podaní zo dňa 12.11.2015, č.l. 205, 214). Uvedenú skutočnosť namietal žalobca i v odvolaní. Žalovaný v reakcii na túto námietku vzhľadom k daniu a doručeniu výpovede dňa 22.10.2014 uviedol, že žalobcom tvrdený stav neobsadených pracovných miest ku dňu 27.10.2014 (pracovné miesto po JUDr. I.) je bez právneho významu. Označením konkrétneho pracovného miesta po JUDr. I., ktoré malo byť ku dňu výpovede v mieste jeho výkonu práce voľné, si však žalobca splnil bremeno tvrdenia; dôkazné bremeno preukázať, že označené pracovné miesto bolo ku dňu výpovede obsadené iným zamestnancom, je na žalovanom. Nakoľko sa však súd prvej inštancie tvrdením žalobcu vôbec nezaoberal, aj jeho záver o preukázaní splnenia si ponukovej povinnosti žalovaným v súlade s § 63 ods. 2 písm. b) Zákonníka práce je predčasný.
33. Podľa § 74 Zákonníka práce výpoveď alebo okamžité skončenie pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa je zamestnávateľ povinný vopred prerokovať so zástupcami zamestnancov, inak sú výpoveď alebo okamžité skončenie pracovného pomeru neplatné. Zástupca zamestnancov je povinný prerokovať výpoveď zo strany zamestnávateľa do siedmich pracovných dní odo dňa doručenia písomnej žiadosti zamestnávateľom a okamžité skončenie pracovného pomeru do dvoch pracovných dní odo dňa doručenia písomnej žiadosti zamestnávateľom. Ak v uvedených lehotách nedôjde k prerokovaniu, platí, že k prerokovaniu došlo.
34. Najvyšší súd Slovenskej republiky už vo viacerých svojich rozhodnutiach (1 Cdo 72/2006, 1 M Cdo 2/2008, 5 Cdo 255/2008, 5 Cdo 140/2010) .... poukázal na to, že ustanovenie § 74 Zákonníka práce určovalo povinnosť zamestnávateľa vopred prerokovať s príslušným odborovým orgánom (ako zástupcom zamestnancov) výpoveď, ako hmotnoprávnu podmienku platnosti takéhoto právneho úkonu zo strany zamestnávateľa a nesplnenie tejto podmienky spôsobovalo v zmysle ustanovenia § 17 ods. 2 Zákonníka práce jeho neplatnosť. Účinky splnenia tejto povinnosti zamestnávateľa nastali len vtedy, ak žiadosť zamestnávateľa o prerokovanie skončenia pracovného pomeru alebo priložený návrh výpovede k žiadosti o prerokovanie adresovanej príslušnému odborovému orgánu obsahoval náležitosti určené ustanovením § 61 ods. 2 Zákonníka práce, to znamená, že dôvod výpovede musel byť vymedzený tak, aby ho nebolo možné zameniť s iným dôvodom, keďže tento nemožno dodatočne meniť. Ustanovenie § 74 Zákonníka práce o účasti príslušného odborového orgánu pri skončení pracovného pomeru ... nemožno vykladať izolovane, ale v nadväznosti na uvedené ustanovenie § 61 ods. 2 Zákonníka práce, pretože malo za úlohu ochranu zamestnanca, aby zamestnávateľ nezneužil svoje postavenie a nedôvodne prepúšťal zamestnancov z pracovného pomeru. V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že objektívne právo predpokladá, že výkon subjektívneho práva smeruje k cieľu sledovanému právnou normou. Ak účastník právneho vzťahu len formálne koná v medziach svojho práva, prostredníctvom jeho realizácie však sleduje poškodenie druhého účastníka právneho vzťahu, ide o chybný (zdanlivý) výkon práva (NS SR sp. zn. 4 Cdo 160/2012).
35. Súd prvej inštancie pri konštatovaní preukázania skutočnosti, že výpoveď daná žalobcovi bola vopred prerokovaná so zástupcami zamestnancov, vychádzal bez ďalšieho zo žiadosti o prerokovanie výpovede s Odborovým združením železničiarov, z ktorej malo vyplývať, že výpoveď bola dňa 22.10.2014 o 7.30 hod. prerokovaná so zástupcami Odborového zväzu železničiarov.
36. Zo žiadosti žalovaného o prerokovanie výpovede podľa § 63 ods. 1 písm. c) Zákonníka práce adresovanej dňa 22.10.2014 odborovému združeniu železničiarov, Bc. I. K., K. X, I. vyplýva, že žalovaný žiadal podľa § 74 Zákonníka práce o prerokovanie výpovede podľa § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce zamestnanca 4180, JUD. O. Q., Odbor právny, právnik senior. Na žiadosti sa ďalej uvádza, že zamestnávateľ prerokoval s OZŽ v súlade s § 74 Zákonníka práce výpoveď podľa § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce zamestnanca uvedeného v žiadosti o prerokovanie dňa 22.10.2014 o 7.30 hod. Za OZŽ listinu podpísala Bc. I. K., pričom k podpisu pripojila pečiatku Odborového združenia železničiarov, Závodný výbor, ZSSK CARRGO, Stredisko prevádzky Východná 2, 831 06 Bratislava východ.
37. Zo žiadosti žalovaného o prerokovanie výpovede je teda zrejmé, že neobsahuje náležitosti určené § 61 ods. 2 Zákonníka práce o nezameniteľnom vymedzení dôvodu výpovede tak, aby ho nebolo možné zameniť s iným dôvodom; žalovaný pritom netvrdil a ani nepreukázal, že by k žiadosti priložil návrh danej výpovede. Záver súdu prvej inštancie o preukázaní splnenia povinnosti žalovaného vopred prerokovať s príslušným odborovým orgánom (ako zástupcom zamestnancov) výpoveď v zmysle § 74 Zákonníka práce nie je preto vychádzajúc z výsledkov vykonaného dokazovania možné považovať za správny. Súd prvej inštancie sa v súvislosti s touto povinnosťou žalovaného vôbec nevysporiadal s námietkou žalobcu, že zo samotnej adresy žiadosti a pečiatky odborovej organizácie je nesporné, že žiadosť bola daná nielen nepríslušnému odborovému orgánu, ale aj nekompetentnému orgánu na prerokovanie, pretože závodné výbory a ani základné organizácie Odborového združenia železničiarov nemajú kompetenciu na prerokovanie výpovede (viď organizačná štruktúra Odborového združenia železničiarov); nesplnenie ostatných vecných podmienok prerokovania (NS SR sp. zn. 5 Cdo 140/2010) mal žalobca za nespochybniteľné už len z časových dôvodov (bližšie na č.l. 223).
38. Odvolací súd z uvedených dôvodov dospel k záveru, že súd prvej inštancie pochybil nesprávnym právnym posúdením veci, keď nesprávne interpretoval správne zvolenú normu, a zároveň následkom tohto pochybenia nevykonal navrhované dokazovanie (vo vzťahu k preukázaniu hmotnoprávnych podmienok platnosti danej výpovede). Napadnutý rozsudok taktiež nezodpovedá požiadavkám kladeným na riadne odôvodnenie rozhodnutia, ktoré by dalo jasné a zrozumiteľné odpovede na relevantné právne a skutkovo súvisiace otázky vo vzťahu k uplatneným nárokom. Súd prvej inštancie tým znemožnil žalobcovi, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces a nakoľko uvedený nedostatok nemožno napraviť ani v konaní pred odvolacím súdom, odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 389 ods. 1 písm. b), c) CSP zrušil a podľa § 391 ods. 1 CSP vrátil vec na ďalšie konanie. V ňom bude súd prvej inštancie povinný riadiť sa vyššie uvedeným právnym názorom odvolacieho súdu, ktorým je v zmysle § 391 ods. 2 CSP viazaný. Spor opätovne prejedná na pojednávaní (po vysporiadaní sa s neúplnosťou žaloby v časti požadovanej náhrady mzdy a náhrady škody), na základe vykonaných dôkazov ustáli skutkový stav potrebný pre svoje rozhodnutie a po opätovnom rozhodnutí sporu svoje závery o skutkových zisteniach a právnom posúdení veci odôvodní spôsobom zodpovedajúcim § 220 ods. 2 CSP.
39. V novom rozhodnutí súd prvej inštancie rozhodne o náhrade trov konania (§ 396 ods. 3 CSP).
40. Pre úplnosť odvolací súd uvádza, že uznesenie súdu prvej inštancie č.k. 16Cpr/7/2014-59, zo dňa 14.11.2014, ktorým zamietol návrh na nariadenie predbežného opatrenia, nie je uznesením, ktorého prípadná vada uvedená v § 365 ods. 1 CSP by mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej. Pri neexistencii odvolacích dôvodov podľa § 365 ods. 2 CSP tak nebolo možné zároveň zrušiť označené uznesenie súdu prvej inštancie, ako navrhoval žalobca v odvolaní.
41. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).