Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 16 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (25)Rozsudok_9Co-124-2017.pdf
PDF · 145.43 KB
Case nature
Area
Subarea
9Co/124/2017
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trnave, v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Ľubica Spálová a sudcov: JUDr. Martina Valentová a Mgr. Lucia Mizerová v právnej veci žalobcu: EOS KSI Slovensko, s.r.o., so sídlom Bratislava, Pajštúnska 5, IČO: 35 724 803, zastúpeného splnomocnencom: TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o., so sídlom Bratislava, Pajštúnska 5, IČO: 36 613 843, proti žalovanému: A. U., nar. XX.XX.XXXX, adresa D., C. XXX/XX, o zaplatenie 4.150,44 Eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Trnava č. k. 26C/20/2015-163 zo dňa 29.3.2017, takto
rozhodol:
I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .
II. Žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu zamietol a žalovanému nepriznal nárok na náhradu trov konania.
2. Rozhodnutie súd odôvodnil právne na základe aplikácie ust. § 497 Obchodného zákonníka, ust. § 39, § 52 ods. 1 až 4, § 53 ods. 1, 2, 3 a 5, § 54 ods. 1 a 2, § 524 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“), ust. § 2 písm. a) a b) zák. č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, ust. § 89 ods. 1 a § 92 ods. 8 zák. č. 483/2001 Z.z. o bankách.
3. Na základe výsledkov vykonaného dokazovania súd dospel k skutkovým zisteniam, že Slovenská sporiteľňa, a.s. ako banka a žalovaný ako dlžník uzavreli dňa 26.2.2008 zmluvu o splátkovom úvere č. 0412051402, na základe ktorej banka poskytla žalovanému ako dlžníkovi splátkový úver vo výške 150.000,-Sk (4.979,09 Eur) s premenlivou úrokovou sadzbou vo výške 12,35% a žalovaný ako dlžník sa zaviazal úver splácať v 73 mesačných splátkach po 2.977,-Sk (98,82 Eur) splatných 1. dňa v mesiaci, pri ročnej percentuálnej miere nákladov vo výške 15,26%, s konečnou splatnosťou úveru dňa 1.3.2014. Na základe zmluvy o postúpení pohľadávok č. 1599/2011/CE zo dňa 15.12.2011 Slovenská sporiteľňa, a.s. ako postupca postúpil žalobcovi ako postupníkovi pohľadávky uvedené a špecifikované v prílohe č. 1 k zmluve, medzi ktorými bola aj pohľadávka voči žalovanému z úverovej zmluvy zo dňa 26.2.2008, zostatok pohľadávky 8.215,38 Eur, istina celkom 7.473,07 Eur, počet dní omeškania 1230. Dňa 27.12.2011 Slovenská sporiteľňa, a.s. ako postupca oznámila žalovanému, že na základe zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 15.12.2011 postúpila pohľadávku vo výške 8.215,38 Eur žalobcovi ako postupníkovi. Dňa 24.1.2012 zaslal žalobca žalovanému výzvu k úhrade a oznámenie o vyhlásení mimoriadnej splatnosti úveru ku dňu 24.1.2012. Predmetnú zmluvu o splátkovom úvere súd posúdil ako zmluvu spotrebiteľskú s poukazom na ust. § 52 OZ a zároveň ako zmluvu o spotrebiteľskom úvere podľa zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, na ktorú sa subsidiárne vzťahuje Občiansky zákonník a zákon č. 483/2001 Z. z. o bankách.
4. Súd sa zaoberal v prvom rade vecnou legitimáciou sporových strán vychádzajúc zo záveru, že preskúmavanie vecnej legitimácie, či už aktívnej, alebo pasívnej je imanentnou súčasťou každého súdneho konania a súd ju skúma vždy aj bez návrhu a aj v prípade, že ju žiaden z účastníkov konania nenamieta. Zdôraznil, že záväzkový vzťah, ktorý je predmetom konania je bankový úver, ktorý na rozdiel od úverov, napr. od nebankových spoločností, je regulovaný aj špeciálnou právnou úpravou zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách. Postúpenie pohľadávky z banky na „inú osobu“ a to aj osobu, ktorá nie je bankou, je možné realizovať nielen v súlade s všeobecným ust. § 524 a nasl. OZ, ale aj v súlade s ust. § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách, ktoré ustanovenie poskytuje dlžníkom zákonnú ochranu pred zhoršením ich situácie v záväzkovom právnom vzťahu z bankového úveru. Ust. § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách hneď v prvej časti prvej vety vyžaduje písomnú výzvu banky klientovi, ktorý je nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného záväzku a táto výzva je potom jedným zo zákonných predpokladov platného postúpenia pohľadávky z banky na inú osobu. Uvedené predpoklady sú zákonným predpokladom pre platné postúpenie pohľadávky banky a musia byť súčasne splnené v čase postúpenia pohľadávky. Pripustením opačnej argumentácie by totiž bolo nevyhnutné dospieť k záveru, že banka takýmto spôsobom môže postúpiť akýkoľvek „živý“ (nesplatný) úver po uplynutí relatívne krátkej doby v porovnaní s dobou, na ktorú sa úverové vzťahy bežne uzatvárajú, na akýkoľvek subjekt, ktorého činnosť nespadá v zmysle zákona o bankách pod dohľad NBS, čo by bolo v rozpore s účelom Zákona o bankách a viedlo by k vytvoreniu právne neúnosného stavu, kedy by sa spotrebitelia vstupujúci do zmluvného vzťahu s bankou neočakávane ocitli v zmluvnom vzťahu s iným - nebankovým subjektom. Tento postup by taktiež mohol byť v rozpore s požiadavkou vynakladania náležitej odbornej starostlivosti, ktorá je od dodávateľa vyžadovaná v súlade so smernicou o nekalých obchodných praktikách. Preto predmetom postúpenia z banky na nebankovú spoločnosť môžu byť len splátky úveru, ktoré sú nepretržite viac ako 90 dní po lehote splatnosti. Zároveň musí byť splnená aj podmienka, že banka písomne vyzve svojho klienta na úhradu peňažného záväzku, s ktorým bol v omeškaní nepretržite 90 dní, keďže z vyššie citovaného ustanovenia Zákona o bankách vyplýva, že predmetom postúpenia z banky na nebankovú spoločnosť môžu byť len splátky úveru, ktoré sú nepretržite viac ako 90 dní po lehote splatnosti. Zároveň musí byť splnená aj podmienka, že banka písomne vyzve svojho klienta na úhradu peňažného záväzku, s ktorým bol v omeškaní nepretržite 90 dní.
5. Dokazovaním mal súd za preukázané, že žalobca - nebankový subjekt uzavrel dňa 15.12.2011 zmluvu o postúpení pohľadávok s právnym predchodcom - bankou. Z prílohy č. 1 k zmluve o postúpení pohľadávok vyplýva, že ku dňu postúpenia pohľadávky bol žalovaný v omeškaní 1230 dní, zostatok pohľadávky bol 8.215,38 eur, splatnosť pohľadávky bola dňa 1.3.2014. Z výzvy žalobcu adresovanej žalovanému k úhrade a oznámenia o vyhlásení mimoriadnej splatnosti úveru zo dňa 24.1.2012 vyplýva, že žalobca vyhlásil mimoriadnu splatnosť úveru ku dňu 24.1.2012. Slovenská sporiteľňa, a.s. ako postupca teda postúpila žalobcovi ako nebankovému subjektu nesplatnú pohľadávku, s ktorou síce bol žalovaný v omeškaní 1230 dní, avšak žalobca nepreukázal, že právny predchodca žalobcu Slovenská sporiteľňa, a.s. ako banka, žalovaného písomne vyzvala na zaplatenie peňažného záväzku, s ktorým bol žalovaný nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní. Nebol teda preukázaný základný, zákonom vyžadovaný predpoklad platného postúpenia predmetnej pohľadávky na žalobcu. Dôvodom zamietnutia žaloby bol teda nedostatok aktívnej legitimácie žalobcu, ktorý nepreukázal platné nadobudnutie (postúpenie) predmetnej pohľadávky od banky. Súd mal za to, že znenie ustanovenia § 92 ods. 8 zák. č. 483/2001 Z. z. o bankách v znení platnom a účinnom ku dňu uzatvorenia zmluvy o postúpení pohľadávok, neobsahuje úpravu výnimiek z bankového tajomstva, nesúhlasil s výkladom žalobcu, že nehovorí o podmienkach platnosti postúpenia pohľadávok. K námietke žalobcu, že právny predchodca žalobcu oznámil žalovanému začatie výkonu mandátnej činnosti právneho predchodcu žalobcu, ktorým právny predchodca žalobcu pred postúpením pohľadávky v zmysle § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách vyzval žalovaného na úhradu omeškaných splátok, súd uviedol, že oznámenie Slovenskej sporiteľne, a.s. zo dňa 26.2.2008 o začatí výkonu mandátnej činnosti, ktorým Slovenská sporiteľňa, a.s. oznámila žalovanému, že zverila na základe mandátnej zmluvy uzatvorenej dňa 31.1.2011 správu a vymáhanie uvedenej pohľadávky ku dňu uzavretia mandátnej zmluvy vo výške 7.141,98 eur spoločnosti CASH COLLECTORS AK s.r.o., neobsahovalo výzvu žalovanému na zaplatenie peňažného záväzku. Pokiaľ ide o platobnú históriu úveru v ktorej sa opakovane vyskytuje položka "poplatok za upomienku" (20.6.2008, 10.7.2008, 24.7.2008), čím chcel žalobca preukazovať, že žalovaný bol opakovane právnym predchodcom žalobcu vyzývaný na úhradu dlžných splátok, súd uzavrel, že žalobca uvedené upomienky nepredložil a nepredložil ani dôkaz o tom, že žalovanému boli
vôbec zasielané, preto žalobca ani predloženou platobnou históriou zaslanie výzvy žalovanému právnym predchodcom žalobcu na zaplatenie omeškaného peňažného záväzku nepreukázal. K obrane žalobcu, že podľa ust. § 89 ods. 1 zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách, si banka alebo pobočka zahraničnej banky môže so svojim klientom zmluvne upraviť práva a povinnosti z obchodov odchylne od zákona alebo osobitného predpisu, ak to zákon ani osobitný predpis výslovne nezakazuje alebo ak z povahy ich ustanovení nevyplýva, že sa od nich nemožno odchýliť, súd uviedol, že žalobcom uvádzané znenie tohto ustanovenia nebolo platné a účinné v čase uzavretia zmluvy, ale až od 10.6.2013, preto si právny predchodca žalobcu a žalovaný nemohli v zmluve o splátkovom úvere zo dňa 26.2.2008 zmluvne upraviť práva a povinnosti odchylne od tohto zákona. Pokiaľ ide o znenie bodu 18.14 Všeobecných obchodných podmienok, podľa ktorého klient výslovne súhlasí s tým, že banka je oprávnená kedykoľvek postúpiť akékoľvek svoje pohľadávky a to bez ohľadu na to, či sú budúce alebo súčasné, podmienené alebo nepodmienené, bez ohľadu na právny vzťah, z ktorého vyplývajú, ako aj bez ohľadu na to, či banka vzniesla v súvislosti s takouto pohľadávkou akúkoľvek požiadavku, alebo nie, voči klientovi na tretiu osobu, alebo previesť akékoľvek svoje záväzky na tretiu osobu a klient je oprávnený postúpiť svoje pohľadávky voči banke alebo previesť svoje záväzky voči nej na tretiu osobu výlučne s predchádzajúcim písomným súhlasom banky, súd mal za to, že táto zmluvná podmienka spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, bola súčasťou Všeobecných obchodných podmienok, ktorých obsah žalovaný nemohol nijakým spôsobom ovplyvniť, nakoľko boli vopred pripravené, predtlačené a žalobca v konaní nepreukázal, že táto zmluvná podmienka bola dohodnutá individuálne, preto sa nepovažuje za individuálne dojednanú a ako neprijateľná je neplatná.
6. O náhrade trov konania súd rozhodol s použitím ust. § 251, § 255 ods. 1 zák. č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“) v spojení s čl. 4, 17 CSP tak, že žalovanému náhradu trov konania nepriznal, hoci mu nárok na náhradu trov konania vznikol, keď bol v konaní úspešný v plnom rozsahu, avšak zo spisového materiálu mal súd preukázané, že žalovanému v konaní žiadne výdavky nevznikli, preto v súlade so zásadou hospodárnosti konania a neprimeraného nezaťažovania strán sporu, rozhodol už v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí tak, že žalovanému sa náhrada trov konania nepriznáva.
7. Proti tomuto rozsudku v celom jeho rozsahu podal prostredníctvom svojho právneho zastúpenia odvolanie žalobca, ktorým sa domáhal, aby odvolací súd rozsudok preskúmal a v zmysle § 388 CSP zmenil tak, že vyhovie žalobe, resp. v zmysle § 389 ods. 1 CSP ho zruší a vráti vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Zároveň si vyčíslil náhradu trov odvolacieho konania podľa špecifikácie v celkovej výške 440,87 Eur, spočívajúcej v súdnom poplatku za odvolanie a trovách právneho zastúpenia. Ako odvolacie dôvody uviedol, že rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
8. Ako prvé žalobca v odvolaní poukazoval na skutočnosť, že nie je správny záver prvoinštančného súdu, že vykonaným dokazovaním nebolo preukázané, že postupca pred postúpením pohľadávky vyzval žalovaného na úhradu dlhu. V podaní zo dňa 16.9.2016 ako aj na pojednávaní dňa 8.2.2017 žalobca tvrdil, že žalovaný bol zo strany postupcu vyzvaný na úhradu omeškaných splátok a žalobca preukázal svoju aktívnu vecnú legitimáciu aj s poukazom na ust. § 92 ods. 8 Zákona o bankách. V podaní zo dňa 27.1.2017 žalobca zároveň tvrdil, že žalovaný je v nepretržitom omeškaní so splácaním úveru od 25.7.2008, kedy uhradil poslednú splátku úveru. Keďže tieto skutkové tvrdenia neboli protistranou rozporované, v zmysle § 151 ods. 1 CSP ich bolo treba považovať za tzv. nesporné skutkové tvrdenia. Súd prvej inštancie teda dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, pretože v konaní bolo nespornými skutkovými tvrdeniami preukázané, že žalovaný bol v čase postúpenia pohľadávky napriek písomnej výzve postupcu v omeškaní so splnením čo i len časti svojho peňažného záväzku voči postupcovi nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní (od 25.7.2008), a teda nebolo preukázané, že zo strany postupcu došlo k porušeniu ust. § 92 ods. 8 Zákona o bankách a porušeniu bankového tajomstva.
9. Ďalej žalobca poukazoval na predložené oznámenie o postúpení pohľadávky a dôvodil, že relevantné oznámenie postupcu žalovanému o postúpení pohľadávky bez ďalšieho zakladá aktívnu legitimáciu postupníka - žalobcu na vymáhanie postúpenej pohľadávky a súd má povinnosť z tohto oznámenia vychádzať bez toho, aby ako prejudiciálnu otázku skúmal existenciu a platnosť zmluvy o postúpení. V tejto súvislosti odkázal na závery NS SR v rozsudku sp. zn. 4 Obo 210/2001, ako i na obdobné závery v rozhodnutiach Krajského súdu v Žiline sp. zn. 5Co/228/2016, či sp. zn. 5Co/248/2016, Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 1Co/387/2015, Krajského súdu v Žiline sp. zn. 8Co/564/2015 a Krajského súdu
v Nitre sp. zn. 9Co/133/2013. Mal za to, že súd pochybil a vec nesprávne právne posúdil, ak napriek predloženiu oznámenia o postúpení pohľadávky, skúmal platnosť zmluvy o postúpení.
10. V ďalšej časti odvolania žalobca riešil postúpenie nesplatnej časti peňažného záväzku. Vyslovil názor, že súd vec nesprávne právne posúdil, ak posúdil, že len splatná pohľadávka z úveru tvorí pohľadávku zodpovedajúcu nesplácanému dlhu zo zmluvy o úvere. Pohľadávka zodpovedajúca nesplácanému dlhu zo zmluvy o úvere podľa žalobcu predstavuje zostatok dlhu žalovaného, ktorý vznikol poskytnutím peňažných prostriedkov v prospech žalovaného, t. j. takúto pohľadávku tvoria nielen nezaplatené a splatné splátky úveru, ale aj nezaplatené a doposiaľ nesplatné splátky úveru. Vyhlásenie mimoriadnej splatnosti úveru postupcom nie je podmienkou pre platné postúpenie pohľadávky. Z ust. § 92 ods. 8 Zákona o bankách nevyplýva, že predmetom postúpenia môže byť iba pohľadávka alebo jej časť, ktorá je už splatná. Zmyslom daného ustanovenia je vyjadrenie podmienky, že pokiaľ dlžník uhradil banke tú časť záväzku, s plnením ktorej bol v omeškaní, a to v čase pred postúpením pohľadávky, právo banky postúpiť celú pohľadávku, najmä jej nezaplatený zostatok, zaniká. Pokiaľ by predmetné ustanovenie malo na mysli postúpenie len časti peňažného záväzku, s ktorou je dlžník v omeškaní, bolo by to v predmetnom ustanovení výslovne uvedené. Ustanovenie by nebolo formulované v tom zmysle, že ak je dlžník v omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného záväzku, ale bolo by formulované v tom zmysle, že časť peňažného záväzku, s ktorou je dlžník s omeškaní môže byť predmetom postúpenia. Ak by zákonodarca mienil upraviť oprávnenie banky postúpiť len peňažný záväzok, ktorý je už splatný, potom by druhá veta § 92 ods. 8 Zákona o bankách bola v praxi neaplikovateľná a nadbytočná, nakoľko v prípade ak by dlžník pred postúpením uhradil banke peňažný záväzok v celom rozsahu vrátane príslušenstva, tak by už banka nemala čo postupovať a teda banka by nemala aké právo uplatňovať. Na tomto mieste žalobca poukázal na rozhodnutia Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 16Co/73/2016 a sp. zn. 15Co/511/2015, Krajského súdu v Žiline sp. zn. 5Co/228/2016 a sp. zn. 7Co/540/2015.
11. K vyhláseniu mimoriadnej splatnosti úveru žalobcom uviedol, že žalovaný úver riadne v stanovených termínoch nesplácal, teda postupcovi vzniklo právo pristúpiť k vyhláseniu mimoriadnej splatnosti úveru. Postupca toto svoje oprávnenie nevyužil a mimoriadnu splatnosť úveru vyhlásil až žalobca podaním zo dňa 24.1.2012 označeným ako Výzva k úhrade a oznámenie o vyhlásení mimoriadnej splatnosti úveru. Postúpením pohľadávky sa stal sám žalobca veriteľom pohľadávky, pričom základným právom veriteľa je v zmysle § 488 Občianskeho zákonníka právo na plnenie od dlžníka záväzkového vzťahu. Spolu s postúpenou pohľadávkou prešli na žalobcu všetky práva s touto pohľadávkou spojené, teda aj právo vyhlásiť mimoriadnu splatnosť úveru. Rovnaké závery obsahuje aj rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 8Co/163/2015.
12. V ďalšom sa odvolateľ zaoberal platnosťou postúpenia pohľadávky v súvislosti s ust. § 92 ods. 8 Zákona o bankách. Vyslovil názor, že toto ustanovenie nemožno spájať s aktívnou legitimáciou žalobcu ako postupníka pohľadávky. Z jeho systematického zaradenia vyplýva, že jeho účelom je úprava výnimiek z bankového tajomstva a nehovorí o podmienkach platnosti postúpenia pohľadávok. Zo zákona ani nevyplýva, že by podmienky uvedené v tomto ustanovení podmieňovali platnosť právneho úkonu postúpenia pohľadávky. Podľa ust. § 4 ods. 5 zák. č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy, veriteľ môže postúpiť pohľadávku, len ak to pripúšťa osobitný predpis, pričom v poznámke pod čiarou k tomuto ustanoveniu je odkaz len na ust. § 524 OZ a nie aj na ust. § 92 ods. 8 Zákona o bankách. Ust. § 92 ods. 8 Zákona o bankách preto upravuje podmienky, ktorých splnenie je potrebné na prelomenie bankového tajomstva, nemožno ho spájať s platnosťou postúpenia pohľadávok. Norma obsiahnutá v § 92 ods. 8 Zákona o bankách nezakladá občianskoprávnu povinnosť vo vzťahu ku klientovi banky - žalovanému, ale administratívnu zodpovednosť postihnuteľnú Národnou bankou Slovenska podľa § 50 ods. 1 Zákona o bankách. V tejto súvislosti odkázal na názor doc. JUDr. Kristiána Csacha v časopise Súkromné právo č. 1/2015. Z uvedeného vyvodil, že doručenie písomnej výzvy banky dlžníkovi nie je podmienkou pre platné postúpenie pohľadávky. Zdôraznil, že ku dňu postúpenia pohľadávky bol žalovaný v omeškaní po dobu 1230 dní, teda súčet všetkých omeškaní žalovaného so splnením čo len časti toho istého peňažného záväzku voči banke presiahol jeden rok, a preto právny predchodca žalobcu by konal v súlade s § 92 ods. 8 Zákona o bankách aj v takom prípade, ak by písomnú výzvu žalovanému nezasielal. V tejto súvislosti odkázal na rozhodnutie Krajského súdu v Prešove sp. zn. 12Co/223/2015. Žalobca teda zastáva názor, že mu vznikol nárok na úhradu uplatnených splátok spolu s príslušným úrokom z omeškania z každej splátky odo dňa nasledujúceho po splatnosti každej splátky až do zaplatenia. Pokiaľ ide o otázku aktívnej legitimácie žalobcu, túto skutočnosť
žalobca preukázal oznámením o postúpení pohľadávky zo strany postupcu, ako aj zmluvou o postúpení pohľadávok spolu s príslušnou časťou prílohy k zmluve o postúpení pohľadávok.
13. Žalovaný odvolací návrh nepodal, k doručenému odvolaniu sa nevyjadril. Ďalšie podania v odvolacom konaní strany nepodali.
14. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 zák. č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku
- ďalej CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom
- stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 CSP) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. f/ a h/ CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré ale nezistil (§ 380 ods. 2 CSP), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na úradnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 CSP) a dospel k záveru, že odvolaniu nie je možné priznať úspech, keďže napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je vo výrokoch vecne správny, v dôsledku čoho boli splnené podmienky pre jeho potvrdenie v zmysle § 387 ods. 1 CSP.
15. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu, s poukazom na uplatnenú odvolaciu argumentáciu žalobcu bolo posúdiť, či súd prvej inštancie dospel k správnemu skutkovému a právnemu záveru, že žalobca v konaní nepreukázal svoju aktívnu vecnú legitimáciu, pretože neboli preukázané podmienky platného postúpenia predmetnej pohľadávky na žalobcu v zmysle ust. § 92 ods. 8 Zákona o bankách, v dôsledku čoho mal byť daný dôvod na zamietnutie žaloby v celom rozsahu.
16. Žalobca v odvolaní okrem iného namietal, že súd prvej inštancie vec nesprávne právne posúdil ak s ust. § 92 ods. 8 zák. č. 483/2001 Z.z. o bankách spájal aktívnu legitimáciu žalobcu ako postupníka pohľadávky, keďže jeho účelom podľa žalobcu je úprava výnimiek z bankového tajomstva a nie platnosti postúpenia pohľadávok.
17. Odvolací súd sa týmto názorom žalobcu nestotožnil, nakoľko má za to, že pre platnosť postúpenia pohľadávky banky z bankového úveru na nebankový subjekt, musia byť okrem všeobecných podmienok upravených v § 524 ods. 1 OZ, splnené aj podmienky v zmysle z. č. 483/2001 Z. z. o bankách. Vzhľadom na to, že žalobca sa domáha zaplatenia pohľadávky, ktorú mal nadobudnúť ako postupník pôvodného veriteľa (Slovenská sporiteľňa, a.s.) zo zmluvy, ktorú tento uzavrel so žalovaným, bolo potrebné, aby v prvom rade preukázal svoju aktívnu legitimáciu, teda legitímne nadobudnutie v žalobe uplatnených práv od pôvodného veriteľa. Zo spisu vyplýva, že na preukázanie svojej aktívnej legitimácie súdu prvej inštancie predložil kópiu zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 15.12.2011 uzavretú medzi Slovenská sporiteľňa, a.s., a spoločnosťou EOS KSI Slovensko, a.s. teda žalobcom, spolu s prílohou č. 1, ako aj oznámenie o postúpení pohľadávky žalovanému zo dňa 27.12.2011.
18. Stranou v spore sa niekto môže stať bez toho, aby bol účastníkom hmotno-právneho vzťahu, o ktorý v konaní ide; stačí, ak podá žalobu (v takom prípade sa stáva žalobcom) alebo aby bola proti nemu podaná žaloba (v takom prípade sa stáva žalovaným). Či však bude žalobca v spore úspešný, závisí od toho, či je účastníkom hmotno-právneho vzťahu, z ktorého sa vyvodzuje žalobou uplatnený nárok. Pre označenie stavu vyplývajúceho z hmotného práva, kedy je jedna strana subjektom práva a strana na opačnej procesnej strane subjektom povinnosti, ktoré sú predmetom konania, sa v občianskom procesnom práve užíva pojem vecná legitimácia. Z hľadiska posúdenia vecnej legitimácie nie je rozhodujúce, či a na základe čoho sa určitá fyzická alebo právnická osoba len subjektívne cíti byť stranou určitého hmotno-právneho vzťahu, ale vždy iba to, či stranou objektívne je alebo nie je. Nedostatok aktívnej vecnej legitimácie znamená, že ten, kto o sebe tvrdí, že je nositeľom hmotno- právneho oprávnenia (žalobca), nie je nositeľom toho hmotno-právneho oprávnenia, o ktoré v konaní ide; o nedostatok pasívnej vecnej legitimácie ide naopak vtedy, ak ten, o kom žalobca tvrdí, že je nositeľom hmotno-právnej povinnosti (žalovaný), nie je nositeľom hmotno-právnej povinnosti, o ktorú v konaní ide (por. rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 3 Cdo 192/2004).
19. Podľa § 524 Občianskeho zákonníka, veriteľ môže svoju pohľadávku aj bez súhlasu dlžníka postúpiť písomnou zmluvou inému (ods. 1). S postúpenou pohľadávkou prechádza aj jej príslušenstvo a všetky práva s ňou spojené (ods. 2).
20. Podľa § 526 ods. 1 Občianskeho zákonníka, postúpenie pohľadávky je povinný postupca bez zbytočného odkladu oznámiť dlžníkovi. Dokiaľ postúpenie pohľadávky nie je oznámené dlžníkovi alebo dokiaľ postupník postúpenie pohľadávky dlžníkovi nepreukáže, zbaví sa dlžník záväzku plnením postupcovi. Ak postúpenie pohľadávky oznámi dlžníkovi postupca, nie je dlžník oprávnený sa dožadovať preukázania zmluvy o postúpení (ods. 2).
21. Podľa § 92 ods. 8 zák. č. 483/2001 o bankách v znení účinnom ku dňu postúpenia pohľadávky, ak je napriek písomnej výzve banky alebo pobočky zahraničnej banky jej klient nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky, môže banka alebo pobočka zahraničnej banky svoju pohľadávku zodpovedajúcu tomuto peňažnému záväzku postúpiť písomnou zmluvou inej osobe, a to aj osobe, ktorá nie je bankou (ďalej len "postupník"), aj bez súhlasu klienta. Toto právo banka alebo pobočka zahraničnej banky nemôže uplatniť, ak klient ešte pred postúpením pohľadávky uhradil banke alebo pobočke zahraničnej banky omeškaný peňažný záväzok v celom rozsahu vrátane jeho príslušenstva; to neplatí, ak súčet všetkých omeškaní klienta so splnením čo len časti toho istého peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky presiahol jeden rok. Pri postúpení pohľadávky je banka alebo pobočka zahraničnej banky povinná odovzdať postupníkovi aj dokumentáciu o záväzkovom vzťahu, na ktorého základe vznikla postúpená pohľadávka; banka alebo pobočka zahraničnej banky môže postupníkovi poskytnúť informáciu o jednotlivých iných záväzkových vzťahoch medzi bankou alebo pobočkou zahraničnej banky a klientom len za podmienok a v rozsahu ustanovených týmto zákonom.
22. Citované ust. § 92 ods. 8 Zákona o bankách, dovoľuje banke postúpiť jej pohľadávky voči klientovi za splnenia určitých podmienok. V zmysle citovaného ustanovenia predpokladom postupiteľnosti pohľadávky banky na inú osobu je, aby bol ohľadom tejto pohľadávky klient v omeškaní aspoň 90 dní a aby ho banka na jej splnenie písomne vyzvala. Ak tieto predpoklady nie sú splnené, pohľadávka banky nie je postupiteľná. Ak určitá pohľadávka nie je postupiteľná (teda jej postúpenie je objektívne neprípustné, zakázané), potom jej „postúpenie“ je svojím obsahom a účelom v priamom rozpore so zákonom a ako také je neplatné v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka, a to nielen medzi stranami zmluvy o postúpení, ale aj navonok, voči dlžníkovi.
23. Podľa § 132 ods. 1 CSP, v žalobe sa okrem všeobecných náležitostí podania uvedie označenie strán, pravdivé a úplné opísanie rozhodujúcich skutočností, označenie dôkazov na ich preukázanie a žalobný návrh.
24. Podľa § 149 CSP, prostriedkami procesného útoku a prostriedkami procesnej obrany sú najmä skutkové tvrdenia, popretie skutkových tvrdení protistrany, návrhy na vykonanie dôkazov, námietky k návrhom protistrany na vykonanie dôkazov a hmotnoprávne námietky.
25. Podľa § 150 ods. 1 CSP, strany majú povinnosť pravdivo a úplne uvádzať podstatné a rozhodujúce skutkové tvrdenia týkajúce sa sporu.
26. Podľa § 185 ods. 1 a 2 CSP, súd rozhodne, ktoré z navrhnutých dôkazov vykoná (ods. 1). Súd môže aj bez návrhu vykonať dôkaz, ktorý vyplýva z verejných registrov a zoznamov, ak tieto registre alebo zoznamy nasvedčujú, že skutkové tvrdenia strán sú v rozpore so skutočnosťou; iné dôkazy bez návrhu nevykoná, ak tento zákon neustanovuje inak (ods. 2).
27. Podľa § 191 ods. 1 CSP, dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo.
28. Citované ustanovenia zakotvujú dôkaznú povinnosť strán v sporovom konaní, teda povinnosť označiť dôkazy na svoje tvrdenia. Iniciatíva pri zhromažďovaní dôkazov leží zásadne na sporových stranách. Strana, ktorá neoznačí dôkazy potrebné na preukázanie svojich tvrdení, nesie nepriaznivé dôsledky v podobe takého rozhodnutia súdu, ktoré bude vychádzať zo skutkového stavu zisteného na základe vykonaných dôkazov. Rovnaké následky postihujú i tú stranu, ktorá síce navrhla dôkazy
o pravdivosti svojich tvrdení, no hodnotenie vykonaných dôkazov súdom vyústilo do záveru, že dokazovanie nepotvrdilo pravdivosť skutkových tvrdení účastníka. Zákon určuje dôkazné bremeno ako procesnú zodpovednosť strany za výsledok konania, pokiaľ je určovaný výsledkom vykonaného dokazovania. Dôsledkom toho, že tvrdenie strany nie je preukázané v tom zmysle, že súd ho nepovažuje za pravdivé ani na základe navrhnutých dôkazov, ani na základe dôkazov, ktoré súd vykonal bez návrhu, je pre účastníka nepriaznivé rozhodnutie.
29. Hodnotenie dôkazov v zmysle § 191 ods. 1 CSP je činnosť súdu, pri ktorej hodnotí vykonané dôkazy z hľadiska ich pravdivosti a relevantnosti pre rozhodnutie. Pri hodnotení dôkazov súd v zásade nie je právnymi predpismi obmedzovaný v tom, ako má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť. Uplatňuje sa teda zásada voľného hodnotenia dôkazov. Hodnotiaca úvaha súdu pritom ale nie je svojvoľná, súd musí vychádzať zo všetkého, čo vyšlo v konaní najavo. Tieto skutočnosti musí súd rešpektovať a musí správne určiť ich vzájomný vzťah. Pritom súd nie je viazaný žiadnym poradím významu a dôkaznej sily jednotlivých dôkazov.
30. Vychádzajúc z uvedeného, ak je pre platnosť postúpenia potrebné splniť určité podmienky, ako napr. tie uvedené v cit. § 92 ods. 8 Zákona o bankách, je postupca v súdnom konaní, v ktorom takto postúpenú pohľadávku uplatňuje, povinný v zmysle § 132 ods. 1 a § 150 ods. 1 CSP tvrdiť a dokázať predpoklady svojej aktívnej legitimácie, teda okrem iného aj splnenie podmienok platného postúpenia. Postupca, ktorému bola pohľadávka postúpená bankou, je tak v zmysle uvedeného povinný tvrdiť a dokázať, že pred postúpením pohľadávky banka klienta (dlžníka) písomne vyzvala na splnenie jeho záväzku a klient napriek tomu zostal v omeškaní so splatením svojho záväzku aspoň 90 dní. Nepreukázanie týchto skutočností vedie k záveru o neplatnosti úkonu postúpenia pohľadávky, čo má za následok nepreukázanie aktívnej legitimácie postupníka.
31. Interpretácia, resp. výklad právnej normy je nevyhnutnou súčasťou tak právnej teórie, ako aj právnej praxe. Právny výklad je integrálnou súčasťou procesu aplikácie práva, čo sa najzreteľnejšie prejavuje v súdnej aplikácii práva. Úlohou výkladu je konkretizácia zákona v danom prípade, teda úloha aplikácie práva. Predstavuje predovšetkým proces objasňovania zmyslu, obsahu a významu textov prameňov práva ako nosičov právnych pravidiel. Cieľom interpretácie právnych noriem je zisťovať a objasňovať ich obsah, často aj nad rámec gramatického výkladu. Nemožno lipnúť na formalistickom výklade bez prihliadnutia na právne princípy, ktoré sú výrazom hodnôt. Samotný výklad v niektorých prípadoch značne presahuje rozsah textu prameňov práva a je výsledkom právno kreatívnej činnosti sudcov. Právny výklad je racionálna činnosť, ktorá dáva zmysel právnemu textu, pričom požiadavka racionality je kľúčová. Teleologický výklad právnej normy postihuje zmysel resp. cieľ právnej normy v súvislosti s najvšeobecnejšími podmienkami, v ktorých sa má norma realizovať. Ide o hľadanie účelu zákonného ustanovenia a to v kontexte spoločenských podmienok v okamžiku interpretácie. Pre výklad právneho predpisu je rozhodujúca v ňom vyjadrená vôľa zákonodarcu, ktorú možno objektivizovať tak, ako to vyplýva zo znenia zákonného ustanovenia a významových súvislostí, do ktorých je zaradené. Sudca sa pritom nemusí zastaviť u doslovného znenia normy. Viazanosť zákonom neznamená viazanosť písmenami spolu s nutnosťou doslovného výkladu, ale väzbu na zmysel a účel zákona.
32. Odvolací súd je toho názoru, že napriek systematickému zaradeniu citovaného ust. § 92 ods. 8 Zákona o bankách v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy o postúpení pohľadávok, v rámci ustanovenia upravujúceho výnimky z bankového tajomstva, nie je možné výklad tohto ustanovenia zužovať len na výklad systematický spôsobom, ako ho poníma žalobca s tým, že sa ním upravujú iba prípady prelomenia bankového tajomstva, pričom nie sú ním upravené zákonné podmienky pre platné postúpenie pohľadávky. Naopak, v citovanom ustanovení, vychádzajúc najmä z jeho gramatického znenia, je nesporne zrejmé, že stanovuje banke podmienky pre účinné postúpenie bankovej pohľadávky, ktorých naplnenie v danom prípade preukázané nebolo. Navyše Zákon o bankách bol v tomto smere novelizovaný, pričom s účinnosťou od 8.6.2013 došlo aj k zmene označenia marginálnej rubriky nad § 89 zákona na „Ochrana klientov a bankové tajomstvo,“ čo znamená, že zákonodarca vyjadril vôľu, že cieľom ustanovení § 89 a nasl. Zákona o bankách, a teda aj § 92 ods. 8 zákona (ktoré po tejto novele zostalo v nezmenenom znení), je nielen ochrana bankového tajomstva, ale aj klientov bánk, teda so zreteľom na znenie § 92 ods. 8 zákona, potom aj v súvislosti s potupovaním pohľadávok bánk z bankových úverov na iné (aj nebankové) subjekty.
33. Pokiaľ žalobca poukazoval na znenie ustanovenia § 4 ods. 5 zák. č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, v zmysle ktorého veriteľ môže postúpiť pohľadávku, len ak to pripúšťa osobitný predpis, s tým, že v poznámke pod čiarou k tomuto ustanoveniu je odkaz len na ust. § 524 OZ, odvolací súd uvádza, že poznámky pod čiarou v zákonoch majú iba informatívny charakter, nemajú normatívnu povahu a nemožno nimi normatívnym spôsobom určiť práva a povinnosti v rozpore s právnou úpravou, ktorej sa poznámka pod čiarou týka (uznesenie ÚS SR IV. ÚS 240/09). Skutočnosť, že poznámka k ust. § 4 ods. 5 zák. č. 258/2001 Z. z. obsahuje iba odkaz na ust. § 524 OZ neznamená, že otázku platnosti postúpenia pohľadávky v prípade spotrebiteľských úverov nemožno posudzovať aj s ohľadom na ďalšie osobitné predpisy, akým je napr. aj zák. č. 483/2001 Z. z. o bankách.
34. K argumentácii odvolateľa, že relevantné oznámenie postupcu dlžníkovi o postúpení pohľadávky bez ďalšieho zakladá aktívnu legitimáciu postupníka na vymáhanie postúpenej pohľadávky s poukazom na rozhodnutie NS SR sp. zn. 4Obo/210/2001, odvolací súd poukazuje na to, že rozpor právneho úkonu so zákonom zakladá jeho absolútnu neplatnosť, na ktorú musí súd prihliadať z úradnej povinnosti ex offo aj bez toho, aby ju niektorá zo strán namietala (§ 39 Občianskeho zákonníka). Oznámenie banky o postúpení pohľadávky žalobcovi adresované žalovanému bolo splnením povinnosti pôvodného veriteľa ako postupcu v zmysle § 526 ods. 1 OZ. Takéto oznámenie má len tie právne účinky, že kým nie je postúpenie pohľadávky oznámené dlžníkovi, môže plniť aj pôvodnému veriteľovi (postupcovi), ktorý je povinný prijať takto poskytnuté plnenie. Ustanovenie § 526 ods. 1 OZ teda slúži na ochranu dlžníka, ktorý splnil svoj záväzok osobe, ktorá v dobe plnenia podľa hmotného práva nebola veriteľom pohľadávky, napr. preto, že zmluva o jej postúpení bola neplatná. Oznámenie podľa § 526 ods. 1 OZ teda predstavuje právnu skutočnosť, na základe ktorej vzniká povinnosť dlžníka plniť pohľadávku postupníkovi, nekonvaliduje sama o sebe neplatnosť zmluvy o postúpení pohľadávok. Toto oznámenie rozhodne nemožno stotožňovať ani zamieňať so splnením podmienky bankou v zmysle cit. § 92 ods. 8 zák. č. 483/2001 Z.z., keďže ani podľa formy, ani podľa obsahu nie je výzvou banky adresovanou dlžníkovi na splnenie dlhu, s ktorým je dlžník v omeškaní.
35. V danom prípade podľa výsledkov dokazovania v prvoinštančnom konaní, žalobca nedokázal, že by v čase, kedy mala byť pohľadávka Slovenskej sporiteľne, a.s., voči žalovanému naňho postúpená dňa 15.12.2011, boli podmienky postúpenia podľa § 92 ods. 8 Zákona o bankách splnené. Cit. ust. § 92 ods. 8 Zákona o bankách vyžaduje, aby bol žalovaný na splnenie svojho záväzku zo zmluvy o úvere vyzvaný.
36. Vzhľadom na vyššie uvedené Slovenská sporiteľňa, a.s. bola oprávnená postúpiť svoju pohľadávku voči žalovanému (ktorá je predmetom tohto sporu) žalobcovi len po tom, ak bol žalovaný napriek písomnej výzve nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného záväzku voči banke a to aj bez súhlasu žalovaného. V prípade, že takéto predpoklady splnené neboli, bolo potrebné na takúto pohľadávku hľadieť ako na nepostúpiteľnú, teda pohľadávku ktorej postúpenie by bolo v priamom rozpore so zákonom (§ 39 OZ). Z tohto dôvodu by potom samotná zmluva o postúpení pohľadávky v časti týkajúcej sa takejto pohľadávky bola absolútne neplatným právnym úkonom, na ktorú neplatnosť bol povinný súd v konaní ex offo aj bez námietky prihliadať.
37. Žalobca teda neuniesol svoje dôkazné bremeno, keď nepreukázal existenciu a doručenie žalovanému výzvy banky na splnenie omeškaného dlhu. V spise sa taký dôkaz nenachádza a žalovaný jeho existenciu ani v odvolaní netvrdil. Žalobca teda nedokázal, že pohľadávka voči žalovanému bola v čase jej postúpenia na žalobcu spôsobilá na postúpenie v zmysle § 92 ods. 8 Zákona o bankách. V dôsledku toho nemožno považovať za dokázané, že toto postúpenie je platné (aj keby zmluva o postúpení bola účinná, aj keby bolo žalovanému doručené oznámenie postupcu o postúpení pohľadávky). Je treba uzavrieť, že žalobca nepreukázal, že sa platne a účinne stal veriteľom uplatňovanej pohľadávky, teda nepreukázal svoju aktívnu legitimáciu na jej uplatňovanie pred súdom, a preto bolo dôvodné jeho žalobu zamietnuť, tak ako to už správne uzavrel súd prvej inštancie.
38. Napokon k odvolacej argumentácii žalobcu, že vzhľadom na to, že žalovaný nepoprel žalobcom prednesené skutkové tvrdenia o tom, že žalovaný bol zo strany postupcu vyzvaný na úhradu omeškaných splátok, že žalobca preukázal v spore svoju aktívnu vecnú legitimáciu aj s ohľadom na ust. § 92 ods. 8 Zákona o bankách a že žalovaný je v nepretržitom omeškaní so splnením, čo len časti svojho peňažného záväzku voči postupcovi nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní, považujú sa tieto skutkové tvrdenia žalobcu podľa § 151 ods. 1 CSP za nesporné, odvolací súd uvádza, že podstatné je, že v danom prípade sa jedná o spor so spotrebiteľskej zmluvy, čiže ide o spor s ochranou
slabšej strany sporu v zmysle ustanovení § 290 a nasl. CSP, v ktorých sporoch súd vykonáva v prospech slabšej strany sporu potrebné dokazovanie aj bez návrhu (§ 295 CSP). Zároveň v takýchto sporoch v zmysle ustanovenia § 300 CSP platí, že na konanie podľa tohto oddielu sa primerane použijú všeobecné ustanovenia o konaní, ak nie je ustanovené inak. Znamená to, že na tzv. spotrebiteľské spory sa ustanovenia o konaní použijú len „primerane.“ Ustanovením o konaní je i § 151 ods. 1 CSP, v zmysle ktorého sa zásadne v „bežnom“ sporovom konaní stranou nepopreté skutkové tvrdenia považujú za nesporné. Toto ustanovenie (§ 151 ods. 1 CSP) však na spotrebiteľské spory aplikovať nemožno, pretože jeho použitie, vzhľadom na charakter spotrebiteľských sporov, v ktorých sa vo zvýšenej miere uplatňuje protektívna ingerencia súdu, nemožno považovať za primerané. V spotrebiteľských sporoch nemožno vychádzať z toho, že stačí, ak žalovaný - spotrebiteľ skutkové tvrdenia žalobcu - dodávateľa výslovne nepoprel, čím sú tvrdenia žalobcu preukázané, nakoľko v týchto sporoch je súd v zmysle ust. § 290 a nasl. CSP povinný na ochranu takéhoto spotrebiteľa prihliadať ex offo.
39. Nakoľko už samotný vyššie uvedený záver o neunesení dôkazného bremena žalobcom na preukázanie splnenia zákonnom vyžadovaných podmienok pre postúpenie predmetnej pohľadávky, postačuje pre záver o dôvodnosti zamietnutia jeho žaloby, nebolo potrebné, vzhľadom na zásadu procesnej ekonómie (čl. 17 CSP), sa potom už ďalšou, vzhľadom na prijaté závery, nadbytočnou a irelevantnou odvolacou argumentáciou žalobcu zaoberať.
40. I podľa už konštantnej judikatúry súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranami, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných stranami. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku účastníka konania, ktorú nastolil. Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty strán (porov. napríklad rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. II.ÚS 251/2004, III.ÚS 209/2004, II.ÚS 200/2009 a pod.). Preto na ostatnú argumentáciu žalobcu zaoberajúcu sa ďalšími okolnosťami prejednávanej veci, avšak s poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu už nespôsobilú ovplyvniť rozhodnutie, odvolací súd nepovažoval za potrebné reagovať špecifickou odpoveďou.
41. Zhrnúc uvedené, pokiaľ súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom zamietol žalobu žalobcu v celom rozsahu, rozhodol vo výroku vecne správne a preto odvolací súd po vysporiadaní sa s podstatnou odvolacou argumentáciou odvolateľa, s použitím § 387 ods. 1 CSP napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie, včítane správneho závislého výroku o náhrade trov konania (odvolacími dôvodmi osobitne nenapadnutého), potvrdil.
42. V odvolacom konaní fakticky plne úspešnému žalovanému vznikol zásadne nárok na náhradu trov odvolacieho konania (v zmysle § 255 ods. 1, § 256 ods. 1 CSP v spojení s § 396 ods. 1 CSP), o ktorom v zmysle § 262 ods. 1 CSP v spojení s § 396 ods. 1 CSP musí aj bez návrhu rozhodnúť odvolací súd, keďže týmto rozhodnutím sa predmetné konanie končí. O výške náhrady trov konania v takom prípade v zmysle § 262 ods. 2 CSP rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
43. Z obsahu spisu vyplýva, že v danom prípade bol žalovaný v odvolacom konaní pasívny, nevykonal žiaden procesný úkon, náhradu trov konania si neuplatnil, ani nevyčíslil a podľa obsahu spisu mu ani žiadne trovy v odvolacom konaní nevznikli.
44. Civilný sporový poriadok výslovne nerieši situáciu ak strana, ktorá na základe procesných ustanovení má nárok na náhradu trov konania, o náhradu trov zjavne neprejavila záujem, naviac podľa obsahu spisu jej v odvolacom konaní ani žiadne nevznikli.
45. Na daný prípad nie sú k dispozícii ani analogicky použiteľné ustanovenia CSP alebo iného zákona (analogia legis alebo iuris). Odvolací súd preto s použitím Základných princípov čl. 4 ods. 2 CSP aplikoval na rozhodnutie o nároku na náhradu trov konania princíp racionálneho zákonodarcu a o náhrade trov žalovaného rozhodol podľa fiktívnej normy, ktorú by zvolil, ak by bol sám zákonodarcom. Vychádzal pritom z pomyselnej normy, že ak si strana náhradu trov konania neuplatní, ani jej podľa obsahu spisu v konaní žiadne nevznikli, je v súlade s čl. 17 Základných princípov CSP zakotvujúcich procesnú ekonómiu rozhodnúť priamo tak, že sa jej nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva. Rozhodnutie postupom najskôr podľa § 262 CSP v spojení s § 396 ods. 1 CSP o priznaní nároku strane na náhradu
trov konania a následne súdom prvej inštancie o výške náhrady trov konania, za situácie, keď oprávnenej strane žiadne trovy v konaní nevznikli, by bolo zjavne nielen nerozumné, ale i v rozpore so zásadou hospodárnosti civilného súdneho sporu.
46. Odvolací súd potom hoci úspešnému žalovanému náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, s odkazom tiež na obdobný záver NS SR v rozhodnutí z 26. 10. 2016 sp. zn. 6 Cdo 544/2015.
47. Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).