Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_2Er-434-2001.pdf
PDF · 75.38 KB
Case nature
Area
Subarea
2Er/434/2001
Uznesenie
Okresný súd Banská Bystrica vo veci exekúcie oprávneného: Slovak Telekom, a.s., so sídlom Bajkalská 28, 817 62 Bratislava, IČO: 35 763 469, proti povinnému: NOBILISPHARM s.r.o. „v likvidácii", so sídlom Tajovského 12, 974 01 Banská Bystrica, IČO: 31 566 308, na vymoženie uloženej povinnosti vo výške 479,45 Eur (15.433,80,- Sk) s prísl., vykonávanej súdnym exekútorom Mgr. Jozefom Ďuricom, Exekútorský úrad Zvolen, so sídlom Borovianska cesta 2564/17, 960 01 Zvolen, pod sp. zn. EX 490/01, takto
rozhodol:
Súd súdnemu exekútorovi náhradu trov nepriznáva.
odôvodnenie:
1. Oprávnený podal dňa 05.10.2001 návrh na vykonanie exekúcie proti povinnému na vymoženie uloženej povinnosti vo výške 479,45 Eur (15.433,80,- Sk) s prísl. a to na základe právoplatného a vykonateľného rozhodnutia - platobný rozkaz, sp.zn. 1Ro1105/01, zo dňa 21.05.2001, vydaného Okresným súdom Banská Bystrica.
2. Poverením č. 5601 027492 zo dňa 11.10.2001 Okresný súd Banská Bystrica poveril vykonaním exekúcie súdneho exekútora Mgr. Jozefa Ďuricu, Exekútorský úrad Zvolen, so sídlom Borovianska cesta 2564/17, 960 01 Zvolen, ktorý vedie exekúciu pod sp. zn. EX 490/01.
3. Súdny exekútor dňa 16.02.2017 doručil súdu podnet na zastavenie exekúcie z dôvodu, že na povinného bol vyhlásený konkurz. Zároveň uviedol, že si uplatňuje aj náhradu trov exekúcie.
4. Podľa § 243h ods. 1 vety prvej zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (ďalej len „Exekučný poriadok“), ak tento zákon v § 243i až 243k neustanovuje inak, exekučné konania začaté pred 1. aprílom 2017 sa dokončia podľa predpisov účinných do 31. marca 2017. 5. Podľa § 235 ods. 2 Exekučného poriadku, exekučné konania, ktoré sa začali do 1. februára 2002, sa dokončia podľa doterajších predpisov. 6. Podľa § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku (v znení účinnom do 31. 01.2002), exekúciu súd zastaví, ak ju vyhlásil za neprípustnú, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať. 7. Podľa § 58 ods. 1 Exekučného poriadku (v znení účinnom do 31. 01.2002), exekúciu súd zastaví na návrh alebo aj bez návrhu. 8. Podľa § 48 zákona č. 7/2005 Zz., o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „Zákon o konkurze a reštrukturalizácii“), na majetok podliehajúci konkurzu nemožno počas konkurzu začať konanie o výkon rozhodnutia alebo exekučné konanie; už začaté konania o výkon rozhodnutia alebo exekučné konania sa vyhlásením konkurzu zastavujú. 9. Exekučné konanie sa začalo dňa 05.10.2001, kedy bol súdnemu exekútorovi doručený návrh oprávneného na vykonanie exekúcie proti povinnému (§ 36 ods. 2 veta prvá Exekučného poriadku v znení účinnom do 31. 01. 2002).
10. Súd lustráciou zistil, že rozhodnutím Krajského súdu v Banskej Bystrici, zo dňa 20.02.2002, č.k. 47-24K 366/00-142, bol na majetok povinného vyhlásený konkurz. V danom prípade sa exekučné konanie zastavuje zo zákona v zmysle § 48 zákona o konkurze a reštrukturalizácii. Exekučný súd pri tomto spôsobe zastavovania exekúcie nevydáva rozhodnutie o zastavení exekučného konania. 11. Podľa § 37 ods. 1 Exekučného poriadku (v platnom znení), účastníkmi konania sú oprávnený a povinný. Ak súd rozhoduje o trovách exekúcie, účastníkom konania je aj poverený exekútor. 12. Podľa § 196 Exekučného poriadku (v znení účinnom do 31. 01.2002), za výkon exekučnej činnosti podľa tohto zákona patrí exekútorovi odmena, náhrada hotových výdavkov a náhrada za stratu času. 13. Podľa § 197 ods. 1 Exekučného poriadku (v znení účinnom do 31. 01.2002), náklady podľa § 196 uhrádza povinný. 14. Podľa § 200 ods. 1 Exekučného poriadku (v znení účinnom do 31. 01.2002) trovami exekúcie sú odmena exekútora, náhrada hotových výdavkov a náhrada za stratu času pri vykonaní exekúcie (§ 196). Oprávnený a exekútor majú nárok na náhradu trov potrebných na účelné vymáhanie nároku. 15. Podľa § 200 ods. 2 Exekučného poriadku (v znení účinnom do 31. 01.2002) trovy exekúcie vymôže exekútor niektorým zo spôsobov určených na vymoženie peňažnej pohľadávky vydaním príkazu na úhradu trov exekúcie. 16. Podľa § 203 ods. 1 Exekučného poriadku (v znení účinnom do 31.12.2011), ak dôjde k zastaveniu exekúcie zavinením oprávneného, súd mu môže uložiť nahradenie nevyhnutných trov exekúcie. 17. Podľa § 203 ods. 2 prvá veta Exekučného poriadku (v znení účinnom do 31.12.2011), ak sa exekúcia zastaví z dôvodu, že majetok povinného nestačí ani na úhradu trov exekúcie, znáša ich oprávnený. 18. Podľa § 203 ods. 3 Exekučného poriadku (v znení účinnom od 01. januára 2012), ak sa exekúcia zastaví z dôvodu, že na majetok povinného bol vyhlásený konkurz, nevyhnutné trovy exekúcie znáša oprávnený a súd bez zbytočného odkladu na návrh exekútora rozhodne o ich výške. 19. Aj keď súd pri zastavení exekúcie ex lege vyhlásením konkurzu nevydal rozhodnutie o zastavení exekučného konania, rozhodoval o trovách exekúcie. Súd pri rozhodovaní o náhrade trov exekúcie si musel ujasniť, ktorú právnu úpravu použiť, nakoľko exekučné konanie začalo pred účinnosťou zákona č. 348/2011 Z. z., ktorý upravil rozhodovanie o trovách exekúcie po vyhlásení konkurzu na povinného, pričom tento zákon neupravil prechodné ustanovenia k tejto otázke. I keď zákonodarca nedal odpoveď na túto otázku formou intertemporálneho ustanovenia, exekučný súd je toho názoru, že vzhľadom na to, že exekučné konanie začalo pred 01. januárom 2012, je potrebné použiť právnu úpravu účinnú do 31. decembra 2011, nakoľko i pri rozhodovaní o náhrade trov exekúcie ide o rozhodovanie síce procesného práva, ktoré má však materiálnu povahu. Charakter tohto práva pri absencii prechodného ustanovenia znemožňuje použitie všeobecnej intertemporálnej procesnej zásady, podľa ktorej sa nové procesné predpisy uplatnia aj na konania, ktoré boli začaté pred prijatím novelizovaných znení procesných predpisov. Túto zásadu možno aplikovať pri procesných pravidlách, len pokiaľ jej použitie nenaráža na princíp zákazu retroaktivity, ktorý platí aj v procesnom práve. Podstata tohto princípu, ktorý je jedným zo základných princípov právneho štátu v materiálnom ponímaní, spočíva v tom, že nová právna úprava nesmie zhoršiť materiálne postavenie subjektu práva, v tomto prípade účastníka konania. Inými slovami, že účastník konania vstupuje do konania s dôverou v právo s tým uvedomením, že len pri právom predvídateľných okolnostiach jasných mu už pri začatí konania bude materiálne znášať neúspešnosť konania (exekúcie) a že tieto nebudú menené, resp. až budú menené, nebudú sa vzťahovať na neho. Táto jeho dôvera nesmie byť narušená a teda nová práva úprava nesmie rozšíriť tieto prípady a tak zhoršiť jeho pozíciu. S týmto vedomím musel vstúpiť do konania aj súdny exekútor (v časti trov konania účastník) a preto jeho pozícia pri aplikácii staršej právnej úpravy v zmysle ustálenej rozhodovacej činnosti súdov musí zostať nezmenená. V tejto súvislosti súd poukazuje na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 568/2016 zo dňa 13. septembra 2016, v zmysle ktorého: „Hoci pri rozhodovaní o náhrade trov exekúcie ide o rozhodovanie procesného práva, ktoré má však materiálnu povahu, práve tento charakter tohto práva pri absencii prechodného ustanovenia znemožňuje použitie všeobecnej intertemporálnej procesnej zásady, podľa ktorej sa nové procesné predpisy uplatnia aj na konania, ktoré boli začaté pred prijatím novelizovaných znení procesných predpisov.“ V súlade s tým súd o náhrade trov exekúcie rozhodol podľa právnej úpravy účinnej do 31. decembra 2011.
20. Súd má za to, že otázku náhrady trov exekúcie po vyhlásení konkurzu nerieši ani ZKR, ani Exekučný poriadok v znení účinnom do 31. decembra 2011, podľa ktorého súd rozhodoval (t.j. Exekučný poriadok v znení účinnom v čase začatia exekučného konania, avšak súd zároveň nepopiera, že súdny exekútor má vždy nárok na náhradu skutočných výdavkov, ktoré mu vznikli s výkonom exekučnej činnosti a odmenu za úkony, ktoré už vykonal. Nič na tom nemení ani zastavenie exekučného konania v dôsledku vyhlásenia konkurzu na majetok povinného. Pri náhrade trov exekúcie v zásade platí, že ich znáša
povinný a exekútorovi vzniká proti povinnému pohľadávka. Vyhlásením konkurzu však už súdny exekútor nemá možnosť si pohľadávku v exekučnom konaní uspokojiť podľa § 200 ods. 2 Exekučného poriadku. Pohľadávka exekútora tak nadobúda charakter pohľadávky konkurznej, ktorú si exekútor musí prihlásiť do konkurzu. Pokiaľ teda v danom exekučnom konaní exekútorovi vznikla proti povinnému, na ktorého majetok bol vyhlásený konkurz, pohľadávka titulom trov exekúcie, súdny exekútor si ju mal prihlásiť ako pohľadávku proti podstate v konkurznom konaní (per analogiam § 48 druhá veta z. č. 7/2005 Z. z.) a nie požadovať náhradu vyčíslených trov exekúcie od oprávneného.
21. Súd skúmal, či v konaní nie sú splnené podmienky ustanovené Exekučným poriadkom na výnimočné zaviazanie oprávneného na náhradu trov exekúcie. Súd by mohol podľa § 203 ods. 1 Exekučného poriadku zaviazať oprávneného na náhradu trov exekúcie v prípade jeho zavinenia. Oprávnený nenesie žiadnu zodpovednosť, že sa povinný počas exekúcie dostal do konkurzu a keďže oprávnený zastavenie exekúcie nezavinil, nie je možné mu uložiť nahradenie nevyhnutných trov exekúcie. Rovnako nie sú splnené podmienky na znášanie trov exekúcie oprávneným podľa § 203 ods. 2 Exekučného poriadku, nakoľko v danom prípade súd nerozhodoval o zastavení exekúcie z dôvodu, že majetok povinného nestačí ani na úhradu trov exekúcie, ale exekučné konanie bolo zastavené ex lege. Vzhľadom na uvedené súd nemohol priznať súdnemu exekútorovi ani náhradu trov exekúcie oprávneným.
22. Súd nepopiera, že v konečnom dôsledku môže nastať stav, keď nebudú uspokojené všetky nároky exekútora, toto riziko, ktoré exekútor nesie, je odôvodnené a kompenzované jeho v podstate monopolným postavením pri výkone exekúcie, pri ktorom vystupuje v postavení podnikateľa. Základnou charakteristikou podnikania je sústavná činnosť vykonávaná za účelom dosiahnutia zisku, avšak na vlastné riziko. Súdny exekútor má z úspešne vykonávanej exekúcie zisk (odmenu), ale súčasne nesie aj riziko spočívajúce v tom, že majetok povinného nebude postačovať na uspokojenie oprávneného, resp. trov exekúcie, toto riziko je na druhej strane vyvážené výhodami súvisiacimi s výkonom profesie súdneho exekútora, pričom uvedené riziko nie je možné bezdôvodne prenášať na oprávneného. V tejto súvislosti súd poukazuje na rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva Van der Mussele proti Belgicku, rozsudok z 23. novembra 1983. séria A, č. 70, mutatis mutandis aj I. ÚS 191/06, I. ÚS 199/07, III. ÚS 351/07, rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva Mihál proti Slovenskej republike č. 31303 a č. 23360/08, či uznesenie Ústavného súdu SR z 16.12.2008, sp. zn. II. ÚS 423/2008, v ktorom bolo okrem iného uvedené, že „sťažovateľ funkciu súdneho exekútora a s ňou spojené povinnosti na seba prevzal dobrovoľne. Činnosti, ktoré vykonal sťažovateľ, nevybočovali z bežného rámca povinností súdneho exekútora a mali protihodnotu vo výhodách súvisiacich s jeho profesiou (profesijný monopol na vykonávanie exekúcií).“ 23. S poukazom na vyššie uvedené súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti uznesenia a náhradu trov exekúcie súdnemu exekútorovi nepriznal.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu nie je prípustné podať odvolanie.