Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_10Co-40-2017.pdf
PDF · 95.71 KB
Case nature
Area
Subarea
10Co/40/2017
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Gabriely Briškovej a členov senátu JUDr. Zlatice Javorovej a JUDr. Martina Holiča v právnej veci žalobcu: Ing. R. G., nar. X. Z. XXXX, bytom Q., R. C. H. X, zastúpeného advokátkou: JUDr. Adriana Ručkayová, Nové Mesto nad Váhom, Inovecká X, proti žalovanému: E. A., nar. XX. I. XXXX, bytom Q., F. U. XX, o 1.500 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Trnava z 28. septembra 2016 č. k. 37C/345/2015-53 takto
rozhodol:
I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .
II. Žalobca má voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 1.500 eur, s úrokom z omeškania vo výške 8,05% ročne zo sumy 1.500 eur od 31. októbra 2014 do zaplatenia a žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania v pomere 100%. Rozhodnutie odôvodnil ustanovením § 488, § 489, § 494, § 517 ods. 1, § 558, § 663, § 671 ods. 1, § 676 ods. 1, § 685 ods. 1, § 710 ods. 1 O. z. (Občiansky zákonník č. 40/1964 Zb. v znení neskorších predpisov), § 3, § 10c nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia O. z.. Vecne zdôvodnil uzavretou nájomnou zmluvou medzi stranami konania dňa 4. septembra 2012, ktorou žalobca ako prenajímateľ prenajal žalovanému ako nájomcovi trojizbový byt č. XX na prízemí bytového domu súp. č. XXX, zapísaný na LV č. XXXX, H. č. XXX, C. P., na dobu neurčitú s dohodnutým nájomným 150 eur mesačne, splatným do 15. dňa mesiaca. Dňa 28. októbra 2014 uzavreli strany konania dohodu o ukončení nájomnej zmluvy, v ktorej vyčíslili nedoplatok na nájomnom, za obdobie január až október 2014 vo výške 1.500 eur, ktorý sa žalovaný zaviazal zaplatiť do 30. októbra 2014, ktorú sumu doposiaľ žalobcovi neuhradil. Súd prvej inštancie preto uložil povinnosť žalovanému zaplatiť žalobcovi dlžné nájomné vo výške 1.500 eur (10 mesiacov x 150 eur). S poukazom na výšku základnej sadzby Európskej centrálnej banky vo výške 0,05%, žalobcovi boli priznané aj úroky z omeškania 8,05% ročne z dlžnej sumy (1.500 eur) od nasledujúceho dňa po lehote splatnosti, teda od 31. októbra 2014 do zaplatenia. Obranu žalovaného, ktorý sa bránil tým, že údajne zaplatil žalobcovi sumu 1.200 eur dňa 2. apríla 2015, kedy mal odovzdať susedovi žalobcu p. J. uvedenú sumu, vyhodnotil súd prvej inštancie ako nedôvodnú. Žalovaný nepredložil žiaden relevantný doklad preukazujúci takúto skutočnosť, ktorú žalobca popiera a možný svedok p. J. v dôsledku úmrtia ako svedok nemohol byť vypočutý. Čestné prehlásenie A. G., ktorý mal byť údajne pri odovzdaní peňazí žalovaným p. J., nepreukazovalo čiastočný zánik záväzku splnením. Obranu žalovaného súd prvej inštancie vyhodnotil ako účelovú, aj s poukazom na jeho vyjadrenie na súdnom pojednávaní dňa 28. septembra 2016, na ktorom uviedol, že „je pravdou, že nejakú podlžnosť voči žalobcovi má a keby mal peniaze tak to zaplatí“. O náhrade trov konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP, podľa ktorého žalobcovi v spore plne úspešnému priznal náhradu trov konania voči žalovanému v rozsahu 100%.
2. Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie žalovaný navrhujúc jeho zrušenie a vrátenie veci na ďalšie konanie. Odvolanie odôvodnil tým, že súd prvej inštancie nedostatočne zistil skutkový stav a nesprávne rozhodol. Potvrdil uzavretie nájomnej zmluvy so žalobcom, ako aj existenciu a výšku dlhu 1.500 eur k 30. októbru 2014. Dlh však čiastočne uhradil vo výške 1.200 eur v apríli 2015 (v zápisnici bol nesprávne uvedený údaj apríl 2014) prostredníctvom E. J.. Pri odovzdaní týchto peňazí bol aj H. R., bývajúci na adrese C. P., H. XXX, ktorý v čase konania pred súdom prvej inštancie bol dlhodobo v Španielsku, preto ho žalobca neuviedol ako svedka. Momentálne žije v Q. môže byť vo veci vypočutý. Súčasne navrhol vypočuť aj p. G.. Po skončení nájmu mu žalobca zobral z prenajatých priestorov hnuteľné veci, ktoré slúžili žalovanému na podnikanie, čo žalovaný považoval za kompenzovanie dlžného nájomného. Keď sa vrátenia veci domáhal, žalobca mu ich odoprel vrátiť a preto podal žalovaný na žalobcu trestné oznámenie.
3. Žalobca v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalovaného navrhol napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdiť. Súd prvej inštancie na základe vykonaných dôkazov dospel k správnemu záveru. K navrhovaným dôkazom žalovaného uviedol, že sú spôsobilé preukázať len skutočnosť odovzdania peňazí žalovaným p. M. J.. Nepreukazujú však, že by boli tieto peniaze použité za účelom úhrady nájomného žalobcovi, ktorý nedal pokyn, ako ani súhlas k tomu, aby mu žalovaný zaplatil nájomné prostredníctvom tretej osoby (M. J.). Žiadne peniaze z titulu platenia nájomného žalovaným od uvedenej osoby neprijal. Tvrdenia žalovaného žalobca označil za účelové s poukazom na skutočnosť, že ich žalovaný uviedol až na poslednom pojednávaní. Predtým takéto tvrdenia neuvádzal, naopak potvrdil dlh v celej výške. Navrhované dôkazy sú pre prejednávanú vec bezpredmetné.
4. Žalovaný k vyjadreniu žalobcu k odvolaniu navrhol výsluch žalobcu, ktorý bol prítomný pri rozhodujúcich skutočnostiach, ako i o konfrontáciu žalobcu a žalovaného na súdnom pojednávaní. Zotrval na skutočnostiach uvádzaných vo vyjadrení v rámci prvoinštančného konania. Žalobcu sa pokúšal opätovne kontaktovať, čo sa mu nepodarilo viackrát telefonicky. Práve z toho dôvodu sa rozhodol sumu 1.200 eur odovzdať M. J. dňa 2. apríla 2015, na účel zaplatenia nájmu za predmetnú nehnuteľnosť, za prítomnosti A. G.. Trval na nariadení pojednávania v odvolacom konaní.
5. Žalobca v písomnom vyjadrení k vyjadreniu žalovaného uviedol, že sa pojednávania dňa 28. septembra 2016 osobne zúčastnil, vyjadril sa aj k tvrdeniu žalovaného ohľadom odovzdania peňazí tretej osobe - p. J., ktorý ich mal odovzdať žalobcovi. Žalobca jednoznačne tvrdil, že od nebohého p. J. žiadne peniaze z titulu platenia nájomného žalovaným neprijal. Bolo by zbytočné a nehospodárne opätovne sa k tejto skutočnosti vyjadrovať na ďalšom pojednávaní v rámci odvolacieho konania.
6. Písomným podaním z 21. februára 2018, doručeným súdu prvej inštancie 22. februára 2018 žalovaný navrhol lehotu 17 dní, v ktorej sa vyjadrí písomne a do uvedenej doby navrhol, aby odvolací súd nerozhodoval. Dôvodom malo byť ochorenie žalovaného, ako i jeho advokátky, neprítomnej v Trnave, preto požiadal o predĺženie lehoty o 17 dní. V uvedenej lehote (o ktorej nebolo už potrebné rozhodovať), ani po jej uplynutí, žalovaný písomné vyjadrenie nezaslal.
7. Odvolací súd podľa § 34 CSP (Civilný sporový poriadok zákon č. 160/2015 Z. z.) po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenou osobou (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu, proti ktorému je možné podať odvolanie (§ 355 ods. 2 CSP), po skonštatovaní, že odvolanie obsahuje zákonom stanovené náležitosti (§ 363 CSP), preskúmal napadnutý rozsudok v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 a § 380 CSP), postupom bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné.
8. Vzhľadom k tomu, že odvolací súd nevstupoval do procesu modifikácie skutkového stavu, na ktorom je napadnuté rozhodnutie založené, nebol daný zákonný dôvod na doplnenie alebo zopakovanie dokazovania podľa § 385 ods. 1 CSP (a teda ani na nariadenie pojednávania odvolacím súdom). Možnosť odvolacieho súdu rozhodnúť o odvolaní bez nariadenia odvolacieho pojednávania prevzal aj CSP. Nariadenie pojednávania nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem, ktorého existencia nebola v danom prípade daná. Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd (Oznámenie FMZV č. 209/1992 Zb.) nevyžaduje a ani z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva nemožno vyvodzovať, že by sa malo na všetkých súdnych inštanciách pojednávanie vykonať verejne (ústne). Ak rozhodoval súd prvej inštancie na pojednávaní (ako tomu bolo v danom prípade), odvolací súd v zásade nariadiť
pojednávanie nemusí. Z rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva Ekbatani v. Švédsko z 26. mája 1988 vyplýva, že ak rozhodujú viaceré súdy súdnej sústavy, požiadavka verejnosti sa vzťahuje predovšetkým na súdy prvej inštancie, ktoré zisťujú skutkový stav a rozhodujú o všetkých otázkach významných pre rozhodnutie vo veci samej. Odvolací súd podľa vnútroštátnych procesných pravidiel je povinný nariadiť pojednávanie iba v zákonom stanovených prípadoch. V ostatných prípadoch je nariadenie pojednávania ponechané na úvahu súdu, preto ak odvolací súd rozhodne o odvolaní bez nariadenia pojednávania, nemôže ísť o odňatie možnosti účastníkovi konať pred súdom. Odvolací súd má teda možnosť, nie povinnosť rozhodovať bez pojednávania a je na ňom či túto možnosť využije.
9. Návrh žalovaného na nariadenia pojednávania v odvolacom konaní bol odôvodnený návrhom na doplnenie dokazovania výsluchom svedkov, ako i návrhom na konfrontáciu strán konania. Podľa CSP odvolací súd vykonáva dokazovanie za predpokladu, ak súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, ďalej ak súd prvej inštancie nevykonal ďalšie dôkazy, hoci ich strana navrhla, ak boli v odvolacom konaní uplatnené novoty v súlade s § 366 CSP alebo je potrebné vykonať dôkazy na zistenie, či sú splnené procesné podmienky. V prejednávanej veci nebol naplnený ani jeden predpoklad na vykonanie dokazovania. Žalovaný v konaní pred súdom prvej inštancie nenavrhol vykonanie ďalšieho dokazovania. Iné ako stranami navrhnuté dôkazy môže odvolací súd v odvolacom konaní vykonať iba vtedy, ak ide o novoty uvedené v § 366 CSP, pričom ani táto podmienka nebola v danom prípade splnená (procesný návrh sa netýka procesných podmienok, vylúčenia sudcu či nesprávneho obsadenia súdu, preukázania vád, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a nemožnosti odvolateľa uplatniť novoty bez svojej viny v konaní pred súdom prvej inštancie). Žalovaný mohol navrhnúť vykonanie navrhovaných dôkazov už v konaní pred súdom prvej inštancie, avšak tak neučinil (žalovanému nič nebránilo vzniesť dôkazný návrh a bolo na úvahe súdu či a akým spôsobom dôkaz vykoná). Aj v prípade doplnenia dokazovania však platí, že musí ísť o dôkazy relevantné a teda, že ich vykonanie sa javí ako potrebné pre zistenie skutkového stavu veci. V danom prípade navrhovaný výsluch označených dvoch svedkov nepredstavoval relevantný dôkaz, keďže ním malo byť preukázané tvrdenie žalovaného o odovzdaní peňazí do dispozičnej sféry tretej osoby (M. J.), nie veriteľa (žalobcu). Ten zastával jednoznačný postoj, že peniaze od tretej osoby neprijal (v konaní nebolo sporné, že by sa strany konania dohodli na splnení dlhu prostredníctvom súčinnosti tretej osoby).
10. Podľa § 470 ods. 1 CSP ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.
11. Odvolací súd sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi súdu prvej inštancie, ktorý v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti rozhodné pre posúdenie danej veci a vecne správne rozhodol. Na zdôraznenie správnosti rozsudku súdu prvej inštancie a vzhľadom na potrebu vysporiadať sa s odvolacími námietkami žalovaného, odvolací súd dopĺňa ďalšie dôvody.
12. Medzi stranami konania nebolo sporné uzavretie nájomnej zmluvy, predmetom ktorej bol nájom bytu na dobu neurčitú, za dohodnuté nájomné vo výške 150 eur mesačne. Nesporné bolo aj ukončenie nájmu dohodou strán konania, ktorá obsahovala tiež výšku nezaplateného nájomného 1.500 eur, za obdobie január až október 2014, ktorý nedoplatok sa žalovaný zaviazal zaplatiť žalobcovi do 30. októbra 2014.
13. Obrana žalovaného spočívala v námietke čiastočného zániku dlhu splnením vo výške 1.200 eur, ktorú sumu mal žalovaný odovzdať susedovi žalobcu p. M. J. v apríli 2015. Uvedenú skutočnosť malo preukazovať čestné vyhlásenie p. G., ktorý bol svedkom odovzdania peňazí M. J.. V odvolaní žalovaný navrhol okrem výsluchu p. G. aj výsluch svedka H. R., ktorý mal byť taktiež prítomný pri odovzdaní týchto peňazí.
14. Súd prvej inštancie dospel k správnemu záveru, považujúc obranu žalovaného za neúspešnú, z dôvodu neunesenia dôkazného bremena, nepreukázaním tvrdenej úhrady dlhu žalobcovi ako veriteľovi. Žalovaný zmluvu uzatváral ako nájomca so žalobcom ako prenajímateľom a predmetný nedoplatok na nájomnom sa zaviazal zaplatiť veriteľovi, teda žalobcovi. Skutočnosť, že žalovaný peňažnú sumu vo výške 1.200 eur odovzdal tretej osobe (E. J.), bola bez právneho významu na splnenie dlhu žalovaného voči žalobcovi, keďže aj v prípade pravdivosti tvrdenia o odovzdaní peňazí tretej osobe (E. J.), nebolo žiadnym spôsobom preukázané následné odovzdanie peňažnej sumy 1.200 eur žalobcovi, za účelom úhrady nedoplatku žalovaného na nájomnom.
15. Predložené čestné vyhlásenie L. G. preukazovalo len skutočnosť odovzdania peňazí 1.200 eur tretej osobe (E. J.), nie však už ďalšiu dispozíciu E. J. s prijatými financiami. Z toho dôvodu návrh žalovaného na výsluch svedka p. G. nebol dôvodný, keďže mal preukázať odovzdanie peňazí tretej osobe, ktorá skutočnosť nemala vplyv na preukázanie úhrady dlhu žalovaného voči žalobcovi (bola spôsobilá preukázať len odovzdanie peňazí do dispozičnej sféry tretej osoby E. J.). Z rovnakého dôvodu nebol opodstatnený ani návrh na výsluch svedka H. R., ktorý mal tiež byť prítomný pri odovzdaní peňazí E. J..
16. Návrh na vykonanie dôkazov vznesených stranou konania je realizáciou jej procesného práva, ktorým však súd nie je viazaný. Vykonanie navrhovaných dôkazov žalovaným, vzhľadom na skutočnosti, ktoré mali byť navrhovanými dôkazmi preukázané, by bolo bez právneho významu a teda bezúčelné. Preukázanie skutočnosti odovzdania peňazí žalovaného tretej osobe (E. J.), nedokazovalo čiastočný zánik záväzku splnením voči žalobcovi, v dôsledku nepreukázania odovzdania peňažnej sumy 1.200 eur E. J. do dispozičnej sféry žalobcu.
17. Námietka žalovaného o nedostatočne zistenom skutkovom stave, ako i o nesprávnom právnom posúdení veci, nebola preto dôvodná.
18. Z dôvodu, že súd prvej inštancie v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti rozhodné pre posúdenie danej veci a vecne správnej rozhodol, nebol daný dôvod na nariadenie pojednávania v odvolacom konaní, keďže nevznikla potreba zopakovania, ako ani doplnenia dokazovania. Poukaz žalovaného v odvolaní na zadržanie hnuteľných vecí žalobcom, bol taktiež právne bezvýznamný vo vzťahu k predmetu sporu. Započítanie (kompenzácia) prichádza do úvahy v prípade pohľadávok, ktorých plnenie je rovnakého druhu (§ 580 O. z.), čo by nebol daný prípad, pričom žalovaný súčasne uvádzal, že sa vrátenia vecí voči žalobcovi domáhal.
19. Dôkazné bremeno je inštitútom procesného práva. Jeho pravým zmyslom je umožniť súdu vydať rozhodnutie v prípadoch, keď určitá skutočnosť, v spore rozhodná, nebola preukázaná, a to i v prípadoch, keď výsledky hodnotenia dôkazov by neumožňovali súdu prijať záver o pravdivosti rozhodnej skutočnosti, ale ani záver o tom, že by bola nepravdivá. I v takýchto prípadoch musí súd rozhodnúť, v neprospech tej strany, v ktorej záujme bolo podľa hmotného práva preukázať tvrdenú skutočnosť. Dôkazné bremeno teda umožňuje súdu rozhodnúť aj v tzv. dôkaznej núdzi.
20. Žalovaný dôkazné bremeno svojho tvrdenia o zaplatení dlhu na nájomnom vo výške 1200 eur neuniesol, a nedošlo by k tomu ani v prípade pravdivosti jeho tvrdenia o odovzdaní peňazí E. J. ktorý nebol veriteľom žalovaného. S akou právnou istotou žalovaný postupoval pri úhrade dlhu žalobcovi (odovzdaním peňazí tretej osobe), v takej potom znáša následky.
21. Odvolací súd preto podľa § 387 ods. 1 CSP napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie ako vecne správne potvrdil. Týkalo sa to aj rozhodnutia o príslušenstve priznanej pohľadávky (úrok z omeškania), odvolacími dôvodmi osobitne nenapadnutom a o náhrade trov konania. Žalobca bol v konaní úspešný v plnom rozsahu, preto mu vzniklo právo na náhradu trov konania voči žalovanému v konaní neúspešnému. Žalobcovi bol preto správne priznaný nárok voči žalovanému na náhradu trov konania v rozsahu 100%.
22. Vzhľadom k tomu, že žalobca bol úspešný aj v odvolacom konaní, podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 CSP, vznikol mu nárok na náhradu trov odvolacieho konania. Odvolací súd preto rozhodol tak, že žalobca má voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. Podľa § 262 ods. 2 CSP o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí.
23. Rozsudok prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a/ až n/.
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/.
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie.
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné.
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde.
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa.