Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Rozsudok_10Co-105-2017.pdf
PDF · 134.71 KB
Case nature
Area
Subarea
10Co/105/2017
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zlatice Javorovej a členov senátu JUDr. Gabriely Briškovej a JUDr. Martina Holiča v právnej veci žalobkyne: POHOTOVOSŤ, s.r.o., Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, zastúpenej splnomocnenkyňou: Advocate s.r.o., Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 36 865 141, proti žalovanému: Q. P., nar. X. J. XXXX, trvale bytom U. H., o 153 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Dunajská Streda z 20. septembra 2016 č. k. 16C/469/2015-45, takto
rozhodol:
I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti zamietajúcej žalobu v časti o zaplatenie 32% ročného úroku zo sumy 195,84 eur od 16.3.2013 do zaplatenia a v časti trov prvoinštančného konania p o t v r d z u j e .
II. Žalovanému náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie I. žalovanému uložil povinnosť do troch dní od právoplatnosti rozsudku zaplatiť žalobkyni 153 eur s 8 % ročným úrokom z omeškania od 16. marca 2013; II. v časti o zaplatenie 590,83 eur, 32 % ročného úroku zo sumy 153 eur od 9. júna 2012 a 8 % ročného úroku z omeškania zo sumy 195,84 eur od 16. marca 2013 žalobu zamietol a III. žalovanému priznal voči žalobkyni nárok na náhradu 38,8 % trov konania. Právne svoje rozhodnutie odôvodnil ust. § 116 ods. 2, § 150, § 151 ods. 1, § 186 ods. 2, § 297 písm. b/ CSP (zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok); § 1 ods. 2, § 261 ods. 3 písm. d/, § 262 ods. 1 a 2, § 269 ods. 1, § 497 Obch. z. (Obchodného zákonníka č. 513/1991 Zb. v znení neskorších predpisov); § 1 ods. 2, § 2 písm. a/, b/ a d/ zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov v znení účinnom k 27. marcu 2012 (ďalej aj „ZoSÚ“); § 39, § 52 ods. 3 a 4, § 53 ods. 1, ods. 4 písm. k/, ods. 5, ods. 10, § 121 ods. 3, § 517 ods. 2, § 544 ods. 1 O.z. (Občianskeho zákonníka č. 40/1964 Zb. v znení neskorších predpisov); § 3 a § 10c nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré ust.O.z., v znení účinnom do 31. januára 2013. Vecne dôvodil, že žalobkyňa (zastúpená mandatárom) ako veriteľ a žalovaný ako dlžník 27.3.2012 podpísali zmluvu o úvere č. 409100591 na formulári žalobkyne, podľa ktorej veriteľ je oprávnený poskytnúť dlžníkovi úver v sume 300 eur a dlžník sa zaväzuje zaplatiť veriteľovi túto sumu zvýšenú o príslušný poplatok vo výške 288 eur t. j. celkovo 588 eur v 12 mesačných splátkach po 49 EUR počnúc dňom 10.4.2012. Dlžník vyhlásil, že sa oboznámil a súhlasí s obsahom tejto zmluvy o úvere a so Všeobecnými podmienkami poskytnutia úveru (ďalej aj „VPPÚ“), ktoré sú na zadnej strane tejto zmluvy, okrem toho je v zmluve uvedená ročná percentuálna miera nákladov (ďalej aj „RPMN“) 300,29 %, zmluva obsahuje uvedenie priemernej RPMN, zmluvné strany sa dohodli v zmysle § 262 ods. 1 Obch.z., že všetky právne vzťahy sa budú spravovať Obch.z.. Žalovaný splátky neplnil, preto bol úver k 20.9.2013 zosplatnený. Žalobkyňa podala 18.8.2014 žalobu v rozhodcovskom konaní, ktoré však bolo 16.6.2015
zo zákona zastavené. Nárok žalobkyne pozostáva z istiny, nesplateného úroku a poplatku, poplatkov za upomienky, trov mediačného konania, ktoré žalovaný zmaril, a trov zastaveného rozhodcovského konania. Žalovaný zaplatil celkovo žalobkyni 147 eur, ďalšie splátky nevykonal. Žalobkyňa svoje nároky uplatnila pred mediátorom Mediačného centra spoločnosti Slovenská rozhodcovská a.s., ktorý vyhlásením z 30.9.2013 potvrdil, že žalovaný neposkytol súčinnosť potrebnú na uskutočnenie mediačného konania, preto sa považuje za zmarené. Dňa 18.8.2014 žalobkyňa svoje nároky uplatnila proti žalovanému v rozhodcovskom konaní na základe osobitne uzavretej rozhodcovskej zmluvy, a to pred Stálym rozhodcovským súdom zriadeným spoločnosťou Slovenská rozhodcovská, a.s. Ten listom zo 17.6.2015 oznámil žalobkyni, že rozhodcovské konanie sa považuje za zastavené podľa § 73 ods. 6 zákona č. 244/2012 Z. z. o rozhodcovskom konaní dňom 16.6.2015. Ďalej súd prvej inštancie dôvodil, že žalobkyňa sa domáha svojich nárokov z titulu zmluvy, ktorou „bola oprávnená“ poskytnúť žalovanému dohodnuté peňažné prostriedky a tento sa zaviazal vrátiť ich zvýšené o poplatok, ktorý mal podľa ods. 10 VPPÚ zahŕňať úrok a náklady. Takáto zmluva nie je zmluvou o úvere v zmysle § 497 Obch.z., ktorá by sa ako tzv. absolútny obchod podľa § 261 ods. 3 písm. d) Obch.z. mala spravovať celou treťou časťou Obch.z.. Podľa § 269 ods. 1 Obch.z. totiž platí, že ustanovenia upravujúce v II. hlave tejto časti jednotlivé typy zmlúv sa použijú len na zmluvy, ktorých obsah dohodnutý stranami zahŕňa podstatné časti zmluvy ustanovené v základnom ustanovení pre každú z týchto zmlúv. Podstatné časti zmluvy sú základným kvalifikačným kritériom pre určenie zmluvného typu - ak zmluva obsahuje tieto časti, ide o zmluvu typovú, ak nie, nejde o príslušnú typovú zmluvu (môže ísť o zmluvu nepomenovanú podľa § 269 ods. 2 Obch.z.). Podstatné časti zmluvy sú pritom spravidla vymedzené v základnom ustanovení príslušného zmluvného typu. Podstatné časti zmluvy o úvere sú upravené v § 497 Obch.z., z ktorého vyplýva, že sa ňou veriteľ zaväzuje na požiadanie poskytnúť dlžníkovi peňažné prostriedky, a tento sa zaväzuje splatiť ich spolu s úrokmi. Podľa výslovného znenia textu zmluvy o úvere však žalobkyňa bol len oprávnená, nie povinná dohodnutú istinu poskytnúť, čím sa táto zmluva odlišuje od vymedzenia podstatných častí zmluvy o úvere v zmysle § 497 Obch.zák., preto sa táto zmluva nemôže považovať za úverovú zmluvu v zmysle citovaných ustanovení. Konkrétna právna kvalifikácia tejto zmluvy (zmluva o úvere, prípadne zmluva o pôžičke v zmysle § 657 Občianskeho zákonníka) však vo výsledku nie je podstatná, rovnako ako ani otázka platnosti voľby Obch.z. v ods. 15 VPPÚ. Podľa § 1 ods. 2 Obch.z. sa totiž aj v obchodnoprávnych vzťahoch subsidiárne použijú ustanovenia O.z.. Pretože žalobkyňa ako veriteľ poskytovala túto pôžičku v rámci svojho podnikania a žalovaný ju podľa výslovného vyhlásenia v samotnej zmluve neprijímal na takéto účely, spĺňajú tiež obaja definíciu veriteľa a spotrebiteľa v zmysle § 2 písm. a/ a b/ ZoSÚ, a táto zmluva je teda zmluvou o spotrebiteľskom úvere podľa § 2 písm. d/ ZoSÚ a úver ňou poskytnutý je spotrebiteľským úverom v právnej forme peňažného úveru alebo pôžičky. Obsahom zmluvy z 27.3.2012 je okrem iného dohodnutý „príslušný poplatok“ vo výške 288/300, teda 96 % z poskytnutej istiny. Až z ods. 10 VPPÚ vyplýva, že v tomto „poplatku“ má byť zahrnutý úrok a úhrada nákladov. Podľa názoru súdu je však práve z toho, že tento poplatok je určený v zmluve jednou sumou a až vo VPPÚ je následne „modifikovaný“ jeho účel, ako aj zo spôsobu splácania (postupne v jednotlivých splátkach) zrejmé, že hospodársky účel celého poplatku totožný a medzi jeho formalizovanými časťami „úrok“ a „úhrada nákladov“ nie je žiaden podstatný hospodársky rozdiel. Obe plnenia podľa názoru súdu sledujú pokryť náklady veriteľa a poskytnúť mu primeraný zisk za prenechanie peňažných prostriedkov dlžníkovi. Okrem toho „náklady na vypracovanie zmluvy“ nemožno považovať ani za poplatok v zmysle § 499 Obch.z., keďže podľa už uvedeného nemožno zmluvu z 27.3.2012 považovať za zmluvu o úvere. Vzhľadom na to podľa názoru súdu treba na obe plnenia pozerať ako na jedno plnenie, teda na úrok (v širšom zmysle), ktorý je dohodnutý sadzbou 38 % z istiny. Takáto výška poplatku (odmeny za prenechanie peňažných prostriedkov) však odporuje dobrým mravom, a to napriek tomu, že pohľadávka na splatenie poskytnutého úveru nie je zabezpečená žiadnym zabezpečovacím prostriedkom a že je poskytnutá v relatívne nízkej sume, takže aj každý úrok sa prejaví relatívne vyššou percentuálnou sadzbou (porov. napr. uznesenie NS SR sp. zn. 6MObdo 5/2009). Podľa judikatúry Najvyššieho súdu SR (napr. 5 Cdo 26/2011) totiž pri dojednávaní úrokov pri peňažnej pôžičke koná v súlade s dobrými mravmi len ten veriteľ, ktorý požaduje primeraný úrok bez ohľadu na to, že dlžník uzatvára zmluvu o pôžičke v situácii pre neho nepriaznivej. V súlade s dobrými mravmi je preto také konanie veriteľa, ktorý sa pri peňažnej pôžičke „uspokojí“ bez ohľadu na to, v akej situácii sa nachádza dlžník, s primeranou výškou odplaty (odmeny) za užívanie požičanej istiny a ktorý svoje voľné peňažné prostriedky mieni „zhodnotiť“ obvyklým spôsobom. Nezodpovedá preto všeobecne uznávaným vzťahom medzi ľuďmi, aby dlžník poskytoval veriteľovi neprimerané až úžernícke úroky. Úroková sadzba (odmena) 96 % istiny v priebehu jedného roka je podľa názoru súdu neprijateľná, pretože predstavuje takmer dvojnásobné zhodnotenie peňažných prostriedkov na ročnej báze. V relevantnom čase sa pritom podľa všeobecne známych údajov inflácia v Slovenskej republike
pohybovala na jednocifernej úrovni (1-3 % ročne). Takto vysoká úroková sadzba nie je odôvodnená ani žiadnymi osobitnými dôvodmi kreditného rizika dlžníka, ani hospodárskou alebo inou situáciou v slovenskej ekonomike. Okrem toho je v prerokúvanej veci úrok vypočítavaný z celej istiny vopred a následne splácaný v jednotlivých splátkach, teda efektívna úroková sadzba (zohľadňujúca postupne sa amortizujúcu istinu) je reálne vyššia a blíži sa výške RMPN (takmer 300 %). Vzhľadom na to súd prvej inštancie dospel k záveru, že dohoda o takejto úrokovej sadzbe (odmene) je právnym úkonom, ktorý sa prieči dobrým mravom, v dôsledku čoho je podľa § 39 O.z. neplatná. Dôsledkom neplatnosti dojednania o úroku a servisnom poplatku je však úplná absencia akejkoľvek úrokovej sadzby v zmluve o pôžičke. Podľa ustanovenia § 11 ods. 1 ZoSÚ sa však úver pre absenciu úrokovej sadzby považuje za bezúročný a bez poplatkov. Neplatnosť dohody o úrokovej sadzbe v úverovej zmluve tak mala za následok, že veriteľ nemôže požadovať poplatok (úrok, úhradu nákladov) z poskytnutého spotrebiteľského úveru. Vzhľadom na to má veriteľ právo len na zaplatenie istiny 300 eur, z ktorej žalovaný už zaplatil 147 eur, má teda nárok na doplatenie sumy 153 eur. Omeškaním žalovaného s platením celej dlžnej sumy vznikol žalobkyni aj nárok na úroky z omeškania v zmysle § 517 ods. 2 O.z. v spojení s § 3 a § 10c nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z. v znení účinnom do 31. januára 2013, pretože zmluva bola uzavretá pred týmto dňom. Vo zvyšnej časti podľa názoru súdu prvej inštancie žaloba nie je opodstatnená. Z ustanovenia ods. 04 VPPÚ vyplýva, že za každú upomienku, ktorú žalobkyňa odoslala môže od žalovaného požadovať sumu 4 eur, rozhodnutie o zaslaní upomienky je výlučne na veriteľovi, pričom v počte upomienok nie je nijako obmedzený. Podľa názoru súdu má tak zvolená konštrukcia poplatku za upomienku jednoznačne sankčný charakter. Svojou podstatou tak u poplatku za upomienku nejde o paušalizáciu nákladov spojených s uplatňovaním pohľadávky v zmysle § 121 ods. 3 O.z., ale skôr o zmluvnú pokutu v zmysle § 544 ods. 1 O.z. za omeškanie dlžníka spojené so zaslaním upomienky veriteľa. Rozhodnutie o konečnej výške poplatkov za upomienky je v konečnom dôsledku celkom na vôli veriteľa, pretože len on rozhodne, či a koľko upomienok zašle. Zo všetkých týchto dôvodov tak súd dospel k záveru, že zmluvné ustanovenie o poplatku za upomienku je neprijateľnou zmluvnou podmienkou, v dôsledku čoho je neplatné. Veriteľ tak nemôže z tohto ustanovenia uplatňovať žiadne práva. Nárok na náhradu trov rozhodcovského konania, ktoré bolo zastavené, nemožno podľa názoru súdu uložiť žalovanému. Podľa ustanovenia § 256 CSP, ktoré by sa na tieto situácie mohlo subsidiárne použiť, totiž platí, že pri zastavení konania možno strane povinnosť nahradiť trovy konania uložiť len vtedy, keď zastavenie zavinila. Žalovaný však zastavenie konania nezavinil. Konanie bolo zastavené z dôvodu, že rozhodcovský súd, ktorý prejednával žalobu žalobkyne, nezískal oprávnenie rozhodovať spotrebiteľské spory, akým je aj spor žalobkyne a žalovaného. Okrem toho však zo skutočností známych z úradnej činnosti súdu prvej inštancie, ale aj dnes už sústavnej judikatúry NS SR vyplýva, že rozhodcovská doložka, ale aj rozhodcovská zmluva používaná žalobkyňou v zmluvných vzťahoch so spotrebiteľmi boli považované za neprijateľné zmluvné podmienky v zmysle § 53 ods. 4 písm. r/ O.z.. Žalobkyni bola táto judikatúra známa z uznesení exekučných súdov celej Slovenskej republiky, ktoré odopierali vykonať rozhodcovské rozsudky na jej základe vydané. Žalobkyni teda muselo byť pri podaní žaloby rozhodcovskému súdu známe aj to, že keby toto konanie bolo viedlo k vydaniu rozhodcovského rozsudku, tento by nebol uznaný ako exekučný titul súdmi Slovenskej republiky. Vzhľadom na dátum podania žaloby na rozhodcovskom súde (18.8.2014) už pritom žalobkyňa viedla aj stovky sporov so štátom podľa zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, v ktorých namietala práve to, že exekučné súdy odopreli umožniť exekúcie na základe takýchto rozhodcovských rozsudkov. Za týchto okolností podľa názoru súdu žalobkyňa nemohla rozumne očakávať, že by to bolo iné práve v prípade sporu medzi žalobkyňou a žalovaným. Keďže rozhodcovské konanie by ani v prípade úspechu (vydania rozhodcovského rozsudku) nenaplnilo svoj účel, keďže takto vydaný rozhodcovský rozsudok by nebol spôsobilým exekučným titulom, podľa názoru súdu nemožno náklady na toto konanie považovať ani za náklady spojené s uplatnením pohľadávky v zmysle § 121 ods. 3 O.z.. To isté platí aj pre náklady mediačného konania. Náklady mediačného konania podľa zákona č. 420/2004 Z. z. o mediácii by totiž žalobkyni bolo možné priznať jedine ako náklady spojené s uplatnením pohľadávky, keďže iný titul na ich náhradu zo zmluvy medzi žalobkyňou a žalovaným nevyplýva (ods. 13 VPPÚ definuje len pojem „zmarenia“ mediačného konania, nevyplýva z neho však, že by žalovaný automaticky znášal náklady tohto mediačného konania). Pri posudzovaní spojenia „náklady spojené s jej uplatnením“ v § 121 ods. 3 O.z. treba vychádzať z toho, či určitý postup je predpokladom uplatnenia pohľadávky, alebo či k jej uplatneniu účelne vedie. Napríklad v judikáte R 26/2000 bolo vyslovené, že náklady predbežného prerokovania nároku na náhradu škody voči štátu sú príslušenstvom tejto pohľadávky, pretože predbežné prerokovanie je nevyhnutným predpokladom jej uplatnenia. Podľa názoru súdu však mediačné konanie tak, ako ho upravuje zákon č. 420/2004 Z. z., nemožno považovať za spôsob uplatnenia pohľadávky. Z § 2 ods. 1 ostatne uvedeného zákona totiž vyplýva, že mediácia je činnosť
mimosúdna, ktorej cieľom je dosiahnutie dohody ako výsledku mediácie (§ 15). Mediátor nemá žiadne donucovacie opatrenia, keďže výsledkom mediácie je len dohoda medzi jej stranami, ktorá môže byť exekučným titulom len v prípade, ak je spísaná ako notárska zápisnica alebo schválená ako zmier (§ 15 ods. 2). Za daných okolností nemožno podľa názoru súdu mediáciu považovať za spôsob uplatnenia pohľadávky, ale len za formu mimosúdnych rokovaní, a náklady týchto rokovaní nemožno uplatňovať podľa § 121 ods. 3 O.z.. Okrem toho však z § 14 ods. 1 a 2 zák. č. 420/2004 Z. v znení účinnom od 1. januára 2012 do 31. decembra 2015 vyplýva, že predpokladom konkrétnej mediácie bolo uzavretie dohody o začatí mediácie v písomnej forme s úradne osvedčenými podpismi a jej uloženie v Notárskom centrálnom registri listín. Až do naplnenia týchto predpokladov nebolo možné považovať mediáciu za začatú. Z toho, že má ísť podľa zákona o dohodu na konkrétnej mediácii, podľa názoru súdu vyplýva, že je vecou každej strany sporu, či na takúto dohodu pristúpi alebo nie, a to aj v prípade, že už predtým uzavrela všeobecnú dohodu o riešení sporu mediáciou (§ 7). Ak sa teda strana rozhodne neuzavrieť dohody o začatí mediácie podľa § 14 ods. 1, je to prejav jej slobodnej vôle, a je vylúčené tvrdiť, že tým mediáciu „zmarila“. Ak navrhujúca strana dovtedy zaplatila prípadný poplatok za mediáciu alebo náklady na ňu, musela tak činiť vo vedomí, že tieto náklady môžu vyjsť nazmar, ak druhá strana s mediáciou nebude súhlasiť. Snaha preniesť tieto náklady na stranu, ktorá prejavila úmysel vôbec sa nezúčastniť na mediácii spôsobom upraveným v § 14 ods. 1 zákona č. 420/2004 Z. z., je podľa názoru súdu navyše aj v rozpore s citovaným ustanovením, keďže má za cieľ nútiť druhú stranu do toho, aby so začatím mediácia prejavila súhlas. Ak tak druhá strana neurobí, uplatňuje tým len svoje právo a za to ju nemožno stíhať tým, že bude povinná nahrádzať druhej strane súvisiace náklady, s ktorými táto musela počítať. Z uvedených dôvodov tak súd prvej inštancie žalobe vyhovel len čo do sumy nezaplatenej istiny 153 eur s úrokom z omeškania, vo zvyšnej časti (poplatok, poplatky za upomienky, náklady rozhodcovského a mediačného konania, spolu s prislúchajúcim úrokom z omeškania) žalobu zamietol. V časti o trovách konania svoje rozhodnutie odôvodnil právne § 255 ods. 2 CSP, vecne prevažným úspechom žalovaného v konaní, ktorému preto patrí nárok na náhradu (153:590,83, t. j. 72,2:27,8 =) 44,4 % jeho účelne vynaložených trov.
2. Proti tomuto rozsudku, zjavne iba voči jeho výroku zamietajúcemu žalobu v časti o zaplatenie 32% ročného úroku zo sumy 195,84 eur od 16.3.2013 do zaplatenia, podala včas odvolanie žalobkyňa s návrhom na jeho zrušenie. K zmluve o úvere uviedla, že žalobkyňa uzatvorila so žalovaným zmluvu o úvere č. 409100591, ktorá nepredstavuje spotrebiteľskú zmluvu uzatvorenú v intenciách ZoSÚ, a preto ju nemožno považovať za bezúročnú a bez poplatkov, nakoľko obsahuje základné náležitosti, ktoré sú vyžadované Obch.z. pri nepomenovanej zmluve. Zmluva o úvere bola uzatvorená v zmysle VPPÚ - zmluvné strany sa dohodli v zmysle § 262 ods. 1 Obch.z., že všetky ich právne vzťahy sa budú spravovať Obch.z. a táto zmluva sa uzatvára podľa § 269 ods. 2 Obch.z. ako nepomenovaná zmluva. Navyše aj strany v bode 15 VPPÚ, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou predmetnej zmluvy, si dohodli, že sa všetky právne vzťahy medzi nimi budú spravovať Obch. z.. Zákonom požadované náležitosti v predmetnom prípade sú dostatočné označenie subjektov a predmet zmluvy, t.j. poskytnutie úveru. Iné náležitosti sa považujú za fakultatívne, a preto v dôsledku ich absencie nie je možné zmluvu označiť za bezúročnú a bez poplatkov. Súdna prax zhodne určila použitie Obch.z. nezávisle na dohode strán v prípade sporov zo zabezpečenia záväzkov zo zmluvy o úvere (R 11/2001), ako aj v prípade vydania bezdôvodného obohatenia na základe neplatnej zmluvy o úvere (SJ 10/2003, RČ 16/2005). Je teda a maiori ad minus nepochybné, že zmluva o úvere sa bez ohľadu na dohodu zmluvných strán riadi Obch.z. (§ 261 ods. 3 písm. d/). Vzťah Obch. z. a O.z. je založený na subsidiárnom základe, teda že O.z. je vo vzťahu k Obch.z. všeobecným a podporným právnym predpisom. Vylúčiť aplikáciu O.z. ako všeobecnej občianskoprávnej úpravy možno v obchodnoprávnom vzťahu, pokiaľ Obch. z. danú problematiku komplexne (v danej časti) upravuje osobitným spôsobom, Obch.z. vylučuje aplikáciu O.z. alebo jeho konkrétneho ustanovenia (napr. § 267 ods. 2 vylučujúci aplikáciu § 49 O.z.), dohoda zmluvných strán vylučuje aplikáciu dispozitívneho ustanovenia O.z.. Keďže Obch.z. aplikáciu právnej úpravy inštitútu spotrebiteľských zmlúv nevylučuje, ani komplexne neupravuje osobitným spôsobom a ide o kogentné ustanovenie O.z., je nevyhnutné ju v skutkovo relevantných právnych vzťahoch aplikovať, pričom nie je relevantné, či ide o relatívny obchodný záväzkový vzťah, absolútny obchodný záväzkový vzťah alebo fakultatívny obchodný záväzkový vzťah. K tvrdeniam súdu o neprimerane vysokých úrokoch z omeškania uviedla, že žalovaný podpísaním zmluvy o úvere vyjadril svoj súhlas so zmluvnými podmienkami, teda o. i. aj s bodom 5 VPPÚ, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou zmluvy o úvere, kde sa zmluvné strany dohodli, že „v prípade, ak sa stane splatný celý dlh naraz, v zmysle bodu 4 týchto podmienok, zaväzuje sa dlžník zaplatiť veriteľovi úrok z omeškania vo výške určenej v § 369 ods. 1 Obch.z. v platnom znení. Dlžník si je vedomý toho, že je povinný uhradiť aj ďalšie náklady
spojené so zabezpečením úhrady dlžnej pohľadávky, najmä trovy súdneho konania, trovy právneho zastúpenia, trovy exekúcie, ako aj ďalšie náklady preukázateľne vynaložené pri vymáhaní pohľadávky“. Tento úrok má teda sankčný charakter a dlžníkovi sa účtuje len v prípade, že porušuje zmluvné podmienky, čiže nesplní svoju povinnosť dohodnutú v zmluve. Žalovaný si svoju povinnosť nesplnil, čo mal preukázané v rámci vykonaného dokazovania tak rozhodcovský súd v rámci rozhodcovského konania, ako aj prvoinštančný súd pri skúmaní žiadosti o udelenie poverenia súdnemu exekútorovi. Podľa názoru oprávneného dohodnutá výška nie je neprimeraná a nie je ani v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku, resp. dobrými mravmi a to aj vzhľadom na skutočnosť, že oprávnený poskytuje úvery z vlastných zdrojov, nevyžaduje zabezpečenie pri poskytnutí úveru, vzhľadom na podmienky, za ktorých oprávnený poskytol úver povinnej (poskytovanie úveru na adresu trvalého alebo prechodného bydliska povinnej) a s ohľadom na ďalšie obchodné riziko oprávneného. Z uvedeného dôvodu, ako aj vzhľadom na skutočnosť, že oprávnený nežiadal od povinného zabezpečenie úveru, účastníci dohodli tieto úroky z omeškania a takto prejavenú vôľu účastníkov by mal aj súd rešpektovať. Ust. § 369 ods. 1 Obch. z. má dispozitívnu povahu, odvolateľka poukázala na skutočnosť, že ani zo zákona, ani z iných právnych predpisov nie je možné odvodiť pre obchodné záväzkové vzťahy obmedzenie výšky úrokovej sadzby, ktorú si môžu zmluvné strany dohodnúť (uznesenie NS SR zo 16.5.1996 sp. zn. 3Obdo 3/96). K úroku 32% ročne dôvodila, že v zmysle VPPÚ sa strany dohodli, že tretina poplatku predstavuje dohodnutý úrok a dve tretiny poplatku predstavujú náklady na vypracovanie a uzatvorenie Zmluvy o úvere spolu so všetkou administratívou. Zo zmluvy o úvere jednoznačne a jasne vyplývajú základné náležitosti úverového vzťahu, teda dlžník mal najmä uvedenú výšku úveru, výšku úroku a poplatku za poskytnutie úveru (celkové náklady), výšku a zročnosť mesačných splátok. Hlavným predmetom zmluvy o úvere je odplatné poskytnutie finančných prostriedkov zo strany veriteľa dlžníkovi, pričom ekvivalentom ceny plnenia je v danom vzťahu dohodnutý úrok, resp. odplata za poskytnutie finančných prostriedkov. Úrok patrí veriteľovi od vzniku úverového vzťahu, resp. poskytnutia finančných prostriedkov, a to až do doby, kedy boli poskytnuté finančné prostriedky v celej výške vrátené veriteľovi. Úrok vo výške 32% ročne vzhľadom na povahu a podmienky úverového vzťahu v danom období podstatným spôsobom neprevyšoval výšku odplaty (úroku v obdobných prípadoch pri poskytovaní úverov inými nebankovými subjektami, resp. bankami). Úrok vo výške 32% ročne patrí žalobkyni zo sumy poskytnutého úveru vo výške 588 eur odo dňa 10.4.2012 do dňa uhradenia prvej splátky a následne úrok vo výške 32% ročne vždy zo zvyšnej sumy istiny až do zaplatenia. Dohodnutý úrok z omeškania je sankciou a postihuje dlžníka, ak teda poruší svoje povinnosti vyplývajúce mu z dohodnutej zmluvy. Plnenie dohodnutého záväzku je preto elementárnou zásadou zmluvného práva. Na dobré mravy sa nemôže odvolávať ten, kto ich ako prvý svojím konaním porušil. Súd by pri takejto aplikácii moderačného práva vlastne nabádal dlžníka neplniť svoj záväzok, keďže ten by vedel, že sankcie za nesplnenie dohodnutého záväzku budú zmiernené či dokonca anulované súdom. Takéto konanie by teda viedlo k značnému oslabovaniu postavenia veriteľa a k nemožnosti uplatnenia princípu zmluvnej slobody (voľnosti) veriteľom pri uzatvorení zmluvy o úvere v časti dohodnutia sankčného postihu pri porušení zmluvnej povinnosti dlžníka. Odvolateľka považovala za nepochybné, že rozhodcovská doložka v úverovej zmluve je tzv. nevýhradnou rozhodcovskou doložkou, nakoľko umožňuje každej zmluvnej strane domáhať sa ochrany svojich práv buď prostredníctvom rozhodcovského konania alebo súdneho konania. Už len z tohto pohľadu rozhodcovská zmluva nevyžaduje od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní. Z textu uzavretej rozhodcovskej doložky v zmluve o úvere vyplýva, že zmluvné strany sa dohodli na tzv. alternatívne určenej právomoci súdu na riešenie sporov. V závislosti od druhu podanej žaloby prichádzali do úvahy buď rozhodcovské konanie alebo konanie pred všeobecným súdom. Z ust. § 53 ods. 4 písm. r/ O. z. v žiadnom prípade nevyplýva úmysel zákonodarcu zakázať rozhodcovské konanie úplne, ale iba ho obmedziť. Toto ustanovenia naviac vôbec neobmedzuje dodávateľa. Je nepochybné, že tzv. alternatívne rozhodcovské doložky sú právne prípustné, a to jednak v zmysle vnútroštátneho práva, ale aj európskeho práva. Treba zdôrazniť, že v zmysle príslušnej smernice (č. 93/13/EHS) sa neprípustnosť týka len rozhodcovského konania, ktoré nespadá pod príslušné právne predpisy. Ide teda o prípady rozhodcovských konaní ad hoc uskutočňovaných bez príslušného právneho podkladu. V danom prípade však rozhodcovské konania prebiehalo podľa rozhodcovskej doložky plne v súlade a na základe zákona o rozhodcovskom konaní. Uzavretie zmluvy o úvere v predmetnom prípade nebolo podmienené uzavretím rozhodcovskej zmluvy. Rozhodcovská zmluva ako dokument na samostatnom liste papiera môže, ale rovnako nemusí byť uzavretá spolu so zmluvou o úvere. Následne preto v prípade, že žiadateľ o úver uzavrie rozhodcovskú zmluvu, pri vzniku sporu zo zmluvy o úvere má každá strana možnosť voľby medzi rozhodcovským a súdnym konaním. V prípade, že rozhodcovskú zmluvu žiadateľ neuzavrie, eventuálny spor zo zmluvy o
úvere sa bude riešiť súdnou cestou. Z uvedeného vyplýva, že v prípade rozhodcovskej zmluvy sa jedná o individuálne dojednanú zmluvnú podmienku.
3. Žalovaný odvolací návrh v predmetnej veci nepodal, k odvolaniu žalobkyne sa nevyjadril.
4. Odvolací súd vo veci rozhodoval podľa ustanovení zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“), účinného od 1.7.2016, ktorým bol zrušený zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších zmien a doplnení (ďalej aj „O.s.p.“), keďže podľa § 470 ods. 1 CSP ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti a podľa ods. 2 vety prvej rovnakého ustanovenia právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom - stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP), proti rozsudku súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 CSP) a že odvolateľka použila zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. h/ CSP), preskúmal rozhodnutie v napadnutej časti v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré ale nezistil (§ 380 ods. 2 CSP), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na úradnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 CSP) a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti zamietajúcej žalobu v časti o zaplatenie 32% ročného úroku zo sumy 195,84 eur od 16.3.2013 do zaplatenia je vecne správny. Po preskúmaní obsahu spisu a odôvodnenia napadnutého rozsudku odvolací súd konštatuje, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zodpovedá požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí v zmysle 220 ods. 2 CSP. Súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská procesných strán v prejednávanom spore, výsledky vykonaného dokazovania a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný spor a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Učinené zistenia súdu prvej inštancie majú vecné i logické zakotvenie vo vykonaných dôkazoch a prijaté skutkové a právne závery sú odôvodnené zrozumiteľne a v súlade s ustálenou súdnou praxou, pri súčasnom zohľadnení ochrany subjektívneho práva oboch sporových strán, ich rovnosti v uplatnení práv, ochrany ich oprávnenej dôvery v právo, ako i predvídateľnosti súdneho rozhodnutia. Napadnutému rozhodnutiu nemožno vytknúť ani nedostatočné zistenie skutkového stavu, ani že by súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov sporových strán nevyplynuli, že by opomenul niektoré rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo že by v jeho hodnotení dôkazov bol logický rozpor, prípadne že by výsledok jeho hodnotenia dôkazov nezodpovedal tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z § 192, § 193, § 194 a § 205 CSP alebo že by na zistený skutkový stav aplikoval nesprávne zákonné ustanovenia alebo že by použité zákonné ustanovenia nesprávne vyložil. Nebola zistená ani iná vada v zmysle § 365 ods. 1 písm. a/ a b/ CSP, ktorá by mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Odvolací súd nemal (napriek opačnému názoru odvolateľky) dôvod nesúhlasiť s argumentáciou použitou súdom prvej inštancie na podporu ním zvoleného spôsobu rozhodnutia v jeho zamietajúcej časti v napadnutej časti (tak ako táto - rozumej argumentácia - vyplýva z odôvodnenia napadnutého rozsudku). U dôvodov predostretých súdom prvej inštancie dostatočne jasne a i objektívne presvedčivo by tak zásadne postačovalo i len konštatovať ich správnosť a odvolať sa na ne (prvá časť ust. § 387 ods. 2 CSP), odvolací súd však aj v tejto konkrétnej veci musí učiniť zadosť tiež povinnosti vyporiadať sa s podstatnými tvrdeniami uvedenými v odvolaní (§ 387 ods. 3 veta druhá CSP) a preto, ale aj pre celkovú úplnosť nad rámec už uvedeného súdom prvej inštancie dopĺňa (§ 387 ods. 2 CSP in fine) nasledovné:
5. Už súd prvej inštancie sa v dôvodoch rozsudku v podstate vysporiadal aj s odvolacími námietkami žalobkyne. Z predložených listinných dôkazov tvoriacich obsah spisu plynie, že sporové strany uzatvorili dňa 27.3.2012 žalobkyňou vopred predtlačenú formulárovú Zmluvu o úvere, ktorou žalobkyňa ako veriteľ poskytla žalovanému ako dlžníkovi bezúčelový spotrebiteľský úver v hotovosti vo výške 300 eur, ktorý sa žalovaný zaviazal žalobkyni vrátiť spolu s poplatkom vo výške 288 eur, t. j. celkovo sumu 588 eur, v 12 mesačných splátkach po 49 eur, počnúc dňom 10.4.2012. Súd prvej inštancie správne kvalifikoval právny vzťah založený predmetnou zmluvou ako spotrebiteľskou zmluvou, keďže táto spĺňa definičné znaky označujúce jej subjekty, a to spotrebiteľa (osobu, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej
zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti) a dodávateľa (ktorý je osobou, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti). V danom prípade je z odôvodnenia napadnutého rozsudku zrejmé, že dôvodom, prečo súd prvej inštancie zamietol žalobu žalobkyne v napadnutej časti (o zaplatenie 32% ročného úroku zo sumy 195,84 eur od 16.3.2013 do zaplatenia) je jeho právny názor o tom, že obsahom zmluvy z 27.3.2012 je okrem iného dohodnutý „príslušný poplatok“ vo výške 288/300, teda 96 % z poskytnutej istiny, pričom až z ods. 10 VPPÚ vyplýva, že v tomto „poplatku“ má byť zahrnutý úrok a úhrada nákladov, podľa názoru súdu prvej inštancie je však práve z toho, že tento poplatok je určený v zmluve jednou sumou a až vo VPPÚ je následne „modifikovaný“ jeho účel, ako aj zo spôsobu splácania (postupne v jednotlivých splátkach) zrejmé, že hospodársky účel celého poplatku je totožný a medzi jeho formalizovanými časťami „úrok“ a „úhrada nákladov“ nie je žiaden podstatný hospodársky rozdiel, obe plnenia sledujú pokryť náklady veriteľa a poskytnúť mu primeraný zisk za prenechanie peňažných prostriedkov dlžníkovi. Vzhľadom na to treba na obe plnenia pozerať ako na jedno plnenie, teda na úrok (v širšom zmysle), takáto výška poplatku (odmeny za prenechanie peňažných prostriedkov) však odporuje dobrým mravom. Nezodpovedá všeobecne uznávaným vzťahom medzi ľuďmi, aby dlžník poskytoval veriteľovi neprimerané až úžernícke úroky. Úroková sadzba (odmena) 96 % istiny v priebehu jedného roka je podľa zhodného názoru súdu prvej inštancie i odvolacieho súdu neprijateľná, pretože predstavuje takmer dvojnásobné zhodnotenie peňažných prostriedkov na ročnej báze a nepochybne je potom takáto dohoda v rozpore s dobrými mravmi, a teda neplatná v zmysle ust. § 39 O.z.. Už len táto samotná skutočnosť má za následok neplatnosť zmluvy v časti dojednaného úroku, a preto žalovaný už bez ohľadu na skutočnosť, že zmluva o úvere je bezúročná a bez poplatkov aj vzhľadom na jej chýbajúce náležitosti (napr. úroková sadzba), je povinný uhradiť iba reálne vypožičanú sumu (t.j. 300 eur), ako to správne uzavrel súd prvej inštancie. K tvrdeniu odvolateľky, že úrok vo výške 32% ročne vzhľadom na povahu a podmienky úverového vzťahu v danom období podstatným spôsobom neprevyšoval výšku odplaty (úroku v obdobných prípadoch pri poskytovaní úverov inými nebankovými subjektami, resp. bankami), odvolací súd poukazuje na dôvody uvedené súdom prvej inštancie a dopĺňa, že podľa internetovej stránky NBS výška úrokovej sadzby určená pri spotrebiteľských úveroch pre domácnosti poskytovaných na dobu do 1 roka v marci 2012 (uzavretie zmluvy stranami) bola 7,33% ročne a pokiaľ úroky dohodnuté v úverovej zmluve predstavujú 32%, tak viac ako štvornásobne prevyšujú priemernú úrokovú sadzbu, takto vysoká úroková sadzba nie je odôvodnená ani žiadnymi osobitnými dôvodmi kreditného rizika dlžníka, ani hospodárskou alebo inou situáciou v slovenskej ekonomike, a takáto dohoda je nepochybne v rozpore s dobrými mravmi a neplatná v zmysle § 39 O.z.. Odvolací súd riadiaci sa týmito úvahami preto rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti, zamietajúcej žalobu v časti o zaplatenie 32% ročného úroku zo sumy 195,84 eur od 16.3.2013 do zaplatenia, podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP potvrdil, vrátane odvolaním nespochybňovaného rozhodnutia o trovách konania pred súdom prvej inštancie (správne bolo rozhodnuté, že žalovaný má nárok na náhradu trov konania, pomer úspechu a neúspechu strán však nebol súdom prvej inštancie správne určený, žalovaný mal úspech 79,43% (590,83 eur) a žalobkyňa 20,57% (153 eur), preto žalovanému vznikol nárok na náhradu trov konania proti žalobkyni v rozsahu 58,86% (79,43%-20,57%), avšak vzhľadom na zásadu zákazu zmeny k horšiemu (zákaz reformatio in peius), obmedzujúcu rozhodovanie odvolacieho súdu, nebolo možné rozhodnutím odvolacieho súdu zhoršiť postavenie žalobkyne ako jedinej odvolateľky priznaním žalovanému náhrady trov prvoinštančného konania proti žalobkyni vo väčšom rozsahu ako súd prvej inštancie).
6. Podľa § 396 ods. 1 CSP ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na odvolacie konanie. Podľa § 255 ods. 1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Podľa § 262 ods. 1 CSP o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Podľa § 262 ods. 2 CSP o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. Z dôvodu, že žalovaný bol plne úspešný v odvolacom konaní, podľa § 396 ods. 1 a § 262, § 255 ods. 1 CSP mu síce vzniklo právo na náhradu trov odvolacieho konania, avšak vzhľadom k tomu, že mu v odvolacom konaní preukázateľne žiadne trovy (majúce sa nahradiť) nevznikli (z obsahu spisu sa ich vznik nepodáva) ani si žiadne neuplatnil, náhrada trov odvolacieho konania žalovanému nebola priznaná.
7. Tento rozsudok prijal senát odvolacieho súdu hlasovaním pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 CSP) Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. (§ 420 CSP) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (§ 421 ods. 1 CSP) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a/ až n/. (§ 421 ods. 2 CSP) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/. (§ 422 ods. 1 CSP) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 2 CSP) Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP) Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané. (§ 424 CSP) Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77. (§ 425 CSP) Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil. (§ 426 CSP) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (§ 427 ods.1 CSP) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde. (§ 427 ods.2 CSP) V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 CSP) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. (§ 429 ods.1 CSP) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. (§ 429 ods.2 CSP)
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania.(§ 430 CSP) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. (§ 431 ods. 1 CSP) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada. (§ 431 ods. 2 CSP) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. (§ 432 ods.1 CSP) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. (§ 432 ods.2 CSP) Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom. (§ 433 CSP) Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. (§ 434 CSP) V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania. (§ 435 CSP)