Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (2)Rozsudok_25Co-138-2017.pdf
PDF · 119.27 KB
Case nature
Area
Subarea
25Co/138/2017
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ľubice Spálovej a sudkýň JUDr. Martiny Valentovej a Mgr. Lucia Mizerová, v právnej veci žalobcu: Intrum Slovakia, s.r.o., so sídlom Bratislava, Karadžičova 8, IČO: 35 831 154, zastúpeného advokátom: JUDr. Ján Šoltés, so sídlom Bratislava, Karadžičova 8, proti žalovanej: Z. Q., nar. XX.XX.XXXX, bytom M., J. D. XXX/X, o zaplatenie 634,55 Eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Piešťany č.k. 6Csp/2/2016-61 zo dňa 11.4.2017, takto
rozhodol:
I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .
II. Žalovanej nárok na náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. žalobu zamietol a výrokom II. žalovanej náhradu trov konania nepriznal.
2. Rozhodnutie súd odôvodnil právne aplikáciou ust. § 53 ods. 1, 2, 5, § 54 ods. 1, 2, § 524 Občianskeho zákonníka, § 1, § 3 ods. 1 a 2, § 4 ods. 1, ods. 2 písm. a) až i) zák. č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom do 30.6.2006, ako i § 92 ods. 8 zák. č. 483/2001 Z.z. o bankách v znení neskorších predpisov, s použitím bodu 4.14.1 písm. d), bodu 4.14.2 písm. c) Všeobecných obchodných podmienok VÚB, a.s.
3. Súd skonštatoval, že predmetom konania je pohľadávka, ktorá bola na žalobcu postúpená bankou. Súd mal za preukázané, že právny vzťah medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovanou, ktorý je založený zmluvou, je vzťahom spotrebiteľským, keďže právny predchodca žalobcu pri uzatváraní zmluvy konal v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti, zatiaľ čo žalovaná nie, pričom z obsahu a formy zmluvy vyplýva, že ide o tzv. typovú (formulárovú) zmluvu, ktorú dodávateľ používa vo viacerých prípadoch a ktorej podstatný obsah spotrebiteľ neovplyvňuje. Pred hodnotením uplatneného práva sa súd musel zaoberať tým, či je žalobca aktívne vecne legitimovaný domáhať sa zaplatenia peňažnej pohľadávky voči žalovanej na základe predmetnej zmluvy. Aktívnou vecnou legitimáciou sa rozumie také hmotnoprávne postavenie, z ktorého vyplýva subjektu - žalobcovi ním uplatňované právo, resp. procesné právo si tento hmotnoprávny nárok uplatňovať. Preskúmavanie vecnej legitimácie, či už aktívnej alebo pasívnej, je imanentnou súčasťou súdneho konania, ako na to poukázal aj NS SR v rozsudku sp. zn. 2Cdo 205/2009. Súd žalobe vyhovie len vtedy, ak žalobca preukáže, že má subjektívne právo na plnenie od žalovaného uplatnené v konaní, v opačnom prípade súd žalobu zamietne, so záverom o nedostatku aktívnej vecnej legitimácie žalobcu.
4. V ďalšom súd skonštatoval, že v ust. § 524 Občianskeho zákonníka priznáva veriteľovi právo postúpiť pohľadávku aj bez súhlasu dlžníka písomnou zmluvou inému subjektu, pričom dochádza k zmene v osobe veriteľa, novým veriteľom sa stane postupník, ktorý nadobúda pohľadávku s príslušenstvom a s právami s ňou spojenými. Stanovená obligatórna písomná forma zmluvy o postúpení pohľadávok bola v tomto prípade splnená. Keďže pôvodný veriteľ je bankou, zákonodarcom sú stanovené ďalšie podmienky, ktoré musia byť splnené, aby mohlo dôjsť k platnému postúpeniu pohľadávky v zmysle citovaného § 92 zák. č. 483/2001 Z.z. o bankách, ak predtým banka písomne vyzve klienta na úhradu omeškaných splátok pohľadávky... Uvedené predpoklady sú zákonným predpokladom pre platné postúpenie pohľadávky banky a musia byť splnené v čase postúpenia pohľadávky. V tejto súvislosti odkázal na rozhodnutie Krajského súdu v Prešove sp. zn. 6Co/119/2013. Súd poukázal na to, že žalobca v žalobe uvádza, že medzi ním a právnym predchodcom bola dňa 1.8.2015 uzatvorená zmluva o postúpení pohľadávok, avšak z predloženého oznámenia o postúpení pohľadávky zo dňa 15.12.2015, na ktoré žalobca odkazuje, vyplýva dátum postúpenia pohľadávky 3.12.2015. Súdu teda nie je známy presný termín uzatvorenia zmluvy o postúpení pohľadávky, avšak bez ohľadu na to, z predložených dôkazov je zrejmé, že k postúpeniu pohľadávky došlo. Súd žalobcu vyzval výzvou zo dňa 27.1.2017 na preukázanie splnenia podmienok na postúpenie predmetnej pohľadávky, avšak žalobca na túto výzvu, ktorá mu bola doručená 10.2.2017, nereagoval. Súd preto skonštatoval, že žalobca nepreukázal, že pôvodný veriteľ pred postúpením pohľadávky písomne vyzval žalovaného na splnenie peňažného záväzku a zmluva o postúpení pohľadávok je teda absolútne neplatná podľa § 39 Občianskeho zákonníka pre rozpor so zákonom, a to pre nedodržanie zákonnej podmienky uvedenej v § 92 ods. 8 zák. č. 483/2001 Z.z. o bankách. Súd potom skonštatoval, že žalobca nepreukázal opodstatnenosť svojho nároku a tým teda ani to, že je nositeľom práv a oprávneným v danom spore, teda aktívne legitimovaný, preto žalobu v celom rozsahu zamietol.
5. O náhrade trov konania súd rozhodol s použitím ust. § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP a v konaní úspešnej žalovanej náhradu trov nepriznal, nakoľko si ich neuplatnila a preukázateľne jej v konaní ani žiadne trovy nevznikli.
6. Proti tomuto rozsudku v celom jeho rozsahu podal prostredníctvom svojho právneho zastúpenia odvolanie žalobca, ktorým sa domáhal, aby odvolací súd v zmysle § 388 CSP rozsudok zmenil tak, že zaviaže žalovaného zaplatiť žalobcovi žalovanú sumu aj s príslušenstvom a nahradiť trovy konania žalobcu za zaplatené súdne poplatky a trovy právneho zastúpenia v prvoinštančnom a odvolacom konaní a to všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Ako odvolacie dôvody označil dôvody v zmysle § 365 ods. 1 písm. f) a h) CSP.
7. Prioritne poukázal na to, že aktívna legitimácia žalobcu bola preukázaná predložením fotokópie Oznámenia o postúpení pohľadávky zo dňa 15.12.2015, ktoré bolo doporučenou zásielkou zaslané na poslednú známu adresu žalovanej, pričom doručenie oznámenia žalovaná nerozporovala. V tejto súvislosti poukázal na rozsudok NS SR sp. zn. 4Obo 210/2001, v ktorom súd uviedol, že relevantné oznámenie postupcu dlžníkovi o postúpení pohľadávky bez ďalšieho zakladá aktívnu legitimáciu postupníka na vymáhanie postúpenej pohľadávky. Súd z takéhoto oznámenia vychádza bez toho, aby ako prejudiciálnu otázku skúmal existenciu a platnosť zmluvy o postúpení. Naviac spolu s odvolaním súdu predložil fotokópiu výzvy banky - Druhá upomienka zo dňa 19.10.2012, ktorú zaslal žalovanej veriteľ VÚB, a.s. Uviedol, že povolené prečerpanie, teda kontokorentný úver je osobitnou formou úveru, pre ktorý je typické, že je spojený s bežným účtom. Pri tomto type úveru nie je vopred dohodnutý počet, výška a termíny splátok tohto úveru a povolené prečerpanie sa povoľuje na určité obdobie. Zdôraznil, že VÚB, a.s., podlieha dohľadu NBS. Vzhľadom na hospodárnosť bola predmetná výzva zaslaná žalovanej obyčajnou poštovou zásielkou, preukázanie jej doručenia preto nie je objektívne možné. V tejto súvislosti poukázal na uznesenie Krajského súdu v Žiline pod sp. zn. 8Co/564/2015, z ktorého zdôraznil, že ak žalobca z objektívnych dôvodov nedokáže preukázať doručenie predmetnej výzvy a žalovaný jej doručenie výslovne nepopiera, nie je zo strany okresného súdu daný dôvod túto skutočnosť spochybňovať.
8. V ďalšom sa odvolateľ vyjadril k postúpeniu bankovej pohľadávky v zmysle § 92 ods. 8 Zákona o bankách. Podľa neho cieľom zákonodarcu bolo upraviť problematiku ochrany a prelomenia bankového tajomstva. Zákon nestanovuje žiadne podmienky na to, aké náležitosti by mala výzva banky obsahovať. Nie je teda vylúčené, aby takouto výzvou banky nemohla byť výpoveď zmluvy alebo akékoľvek iné podanie, z ktorého vyplýva výzva na úhradu nesplateného záväzku. Ak je postupovaná banková
pohľadávka a klient na jej postúpenie udelil súhlas, nie je takáto výzva banky ani potrebná. V zmysle čl. 10.7 bod 10.7.5 Všeobecných obchodných podmienok sa banka a klient dohodli na postúpení akejkoľvek pohľadávky banky voči klientovi na tretiu osobu, ktorá dohoda je v súlade s ust. § 524 a nasl. Občianskeho zákonníka. V tejto súvislosti odkázal na rozsudok Krajského súdu v Prešove pod sp. zn. 11Co/11/2015 podporujúci tento názor. Takáto dohoda s poukazom na ust. § 89 ods. 1 Zákona o bankách medzi bankou a žalovaným je podľa odvolateľa možná a v súlade so zákonom. V ďalšom poukázal na rozhodnutie Ústavného súdu ČR II. ÚS 87/2004, z ktorého zdôraznil záver, že určitý právny úkon je neplatný pre rozpor so zákonom a pretože zákon obchádza, sa musí opierať o rozumný výklad dotknutého zákonného ustanovenia, nestačí vystačiť len s gramatickým výkladom, významnú úlohu tu zohráva predovšetkým výklad teleologický. V súkromnoprávnej sfére platí zásada, že čo nie je zakázané, je dovolené. Z rozhodnutia Ústavného súdu SR I.ÚS 242/2007 zdôraznil, že základným princípom výkladu zmluvy je priorita výkladu, ktorý nezakladá neplatnosť zmluvy pred takým výkladom, ktorý neplatnosť zmluvy zakladá, ak sú možné obidva výklady. Pripomenul tiež ústavnoprávnu požiadavku určitosti, prístupnosti, presnosti a predvídateľnosti najmä tých právnych noriem, prostredníctvom ktorých sa má zasiahnuť do základných práv, s odkazom na rozhodnutia Krajského súdu Košice sp. zn. 13CoE/207/2011 a 12CoE/246/2011, ako i Krajského súdu v Žiline sp. zn. 8Co/564/2015 a NS SR sp. zn. 4Obo 210/2001. Poukázal na to, že pokiaľ súd neuzavrie, že na odchýlny postup nie sú relevantné dôvody, je rešpektovanie rozhodnutí NS SR súdmi nižšieho stupňa nevyhnutné pre zachovanie princípu právnej istoty, keďže jednou z úloh NS SR je dbať o jednotný výklad a aplikáciu právnych predpisov aj vlastnou rozhodovaciu činnosťou. Obsahom princípu právnej istoty je princíp predvídateľnosti práva (nález ÚS SR sp. zn. IV.ÚS 14/2007). Z nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. I.ÚS 640/2014 odcitoval, že spravodlivosť je kritériom ukladajúcim každému všeobecnému súdu ústavnú povinnosť hľadať také riešenie súdenej právnej veci, ktoré nebude možné vyhodnotiť ako nesúladné s princípom spravodlivosti a popierajúce zmysel a účel príslušných zákonných ustanovení. Ústavný súd považuje za samozrejmé a určujúce, že vždy je potrebné vychádzať z individuálnych, teda na konkrétnych zisteniach založených rozmerov v každej súdenej prejednávanej veci. Z vyššie uvedeného potom odvolateľ vyvodil, že cieľom zákonodarcu nebolo obmedziť možnosť postúpenia pohľadávky, ale ochrániť bankové tajomstvo, pričom sankciou v takomto prípade nie je neplatnosť postúpenia, ale možnosť domáhať sa náhrady škody, ktorá takýmto porušením povinnosti vznikla. Právnym a náležitým zistením skutkového stavu veci a správnym právnym posúdením veci by súd prvej inštancie musel dospieť k záveru, že žalobcovi v tomto spore svedčí aktívna legitimácia. V závere podania si vyčíslil náhradu trov prvoinštančného i odvolacieho konania.
9. K odvolaniu žalobca pripojil dôkaz - listinu s označením „Druhá upomienka“ z 19.10.2012 adresovanú od VÚB, a.s. žalovanej, v ktorom s odvolaním sa na predchádzajúcu upomienku upozornil, že doteraz neuhradila nepovolený debet, ktorý vznikol na označenom účte vo výške 778,75 Eur s tým, že ak ho v lehote do 15 dní od doručenia upomienky neuhradí, VÚB, a.s. bude nútená použiť príslušné ustanovenia zo zmluvného vzťahu, následne pristúpi k zrušeniu nastaveného limitu povoleného prečerpania, platobných kariet, trvalých príkazov, automatických prevodov, všetkých nastavených prevodov debetných úrokov a poplatkov a následne k vymáhaniu pohľadávky. Upozornila tiež na právo banky vypovedať zmluvu o bežnom účte. Podľa pripojenej listiny zásielka sa vrátila VÚB, a.s. nedoručená s poznámkou, že adresát je neznámy.
10. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 zák. č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku
- ďalej CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom
- stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 CSP) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. f/ a h/ CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré ale nezistil (§ 380 ods. 2 CSP), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na úradnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 CSP), po preskúmaní zákonnosti a vecnej správnosti rozhodnutia a jemu predchádzajúceho konania dospel k záveru, že odvolaniu nie je možné priznať úspech, keďže napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je vo výroku vecne správny, v dôsledku čoho boli splnené podmienky pre jeho potvrdenie v zmysle § 387 ods. 1 CSP.
11. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu vymedzeným rozsahom a dôvodmi podaného odvolania bolo posúdiť, či súd prvej inštancie rozhodol vo veci preskúmavaným rozsudkom správne, ak žalobu zamietol z dôvodu nedostatku aktívnej vecnej legitimácie žalobcu, s použitím § 92 ods. 8 zák. č. 483/2001 Z.z. o bankách.
12. Predmetom konania je pohľadávka, ktorej zaplatenia sa žalobca domáha ako postupník pôvodného veriteľa (VÚB, a.s.) zo zmluvy, ktorú postupca uzavrel so žalovanou, bolo preto potrebné, aby prioritne preukázal svoju aktívnu legitimáciu, teda legitímne nadobudnutie v žalobe uplatnených práv od pôvodného veriteľa. Zo spisu vyplýva, že na preukázanie svojej aktívnej legitimácie súdu prvej inštancie predložil kópiu oznámenia o postúpení pohľadávky z 15.12.2015 adresovanú VÚB, a.s. žalovanej.
13. Stranou v spore sa niekto môže stať bez toho, aby bol účastníkom hmotno-právneho vzťahu, o ktorý v konaní ide; stačí, ak podá žalobu (v takom prípade sa stáva žalobcom) alebo aby bola proti nemu podaná žaloba (v takom prípade sa stáva žalovaným). Či však bude žalobca v spore úspešný, závisí od toho, či je účastníkom hmotno-právneho vzťahu, z ktorého sa vyvodzuje žalobou uplatnený nárok. Pre označenie stavu vyplývajúceho z hmotného práva, kedy je jedna strana subjektom práva a strana na opačnej procesnej strane subjektom povinnosti, ktoré sú predmetom konania, sa v občianskom procesnom práve užíva pojem vecná legitimácia. Z hľadiska posúdenia vecnej legitimácie nie je rozhodujúce, či a na základe čoho sa určitá fyzická alebo právnická osoba len subjektívne cíti byť stranou určitého hmotno-právneho vzťahu, ale vždy iba to, či stranou objektívne je alebo nie je. Nedostatok aktívnej vecnej legitimácie znamená, že ten, kto o sebe tvrdí, že je nositeľom hmotno- právneho oprávnenia (žalobca), nie je nositeľom toho hmotno-právneho oprávnenia, o ktoré v konaní ide; o nedostatok pasívnej vecnej legitimácie ide naopak vtedy, ak ten, o kom žalobca tvrdí, že je nositeľom hmotno-právnej povinnosti (žalovaný), nie je nositeľom hmotno-právnej povinnosti, o ktorú v konaní ide (por. rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 3 Cdo 192/2004).
14. Podľa § 524 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka, veriteľ môže svoju pohľadávku aj bez súhlasu dlžníka postúpiť písomnou zmluvou inému. S postúpenou pohľadávkou prechádza aj jej príslušenstvo a všetky práva s ňou spojené.
15. Pre pôvodného veriteľa - banku zákonodarca stanovil ďalšie špecifické podmienky pre postúpenie pohľadávky. Podľa § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách (ďalej len zákon o bankách) ak je napriek písomnej výzve banky alebo pobočky zahraničnej banky jej klient nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky, môže banka alebo pobočka zahraničnej banky svoju pohľadávku zodpovedajúcu tomuto peňažnému záväzku postúpiť písomnou zmluvou inej osobe, a to aj osobe, ktorá nie je bankou (ďalej len „postupník“), aj bez súhlasu klienta. Toto právo banka alebo pobočka zahraničnej banky nemôže uplatniť, ak klient ešte pred postúpením pohľadávky uhradil banke alebo pobočke zahraničnej banky omeškaný peňažný záväzok v celom rozsahu vrátane jeho príslušenstva; to neplatí, ak súčet všetkých omeškaní klienta so splnením čo len časti toho istého peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky presiahol jeden rok. Pri postúpení pohľadávky je banka alebo pobočka zahraničnej banky povinná odovzdať postupníkovi aj dokumentáciu o záväzkovom vzťahu, na ktorého základe vznikla postúpená pohľadávka; banka alebo pobočka zahraničnej banky môže postupníkovi poskytnúť informáciu o jednotlivých iných záväzkových vzťahoch medzi bankou alebo pobočkou zahraničnej banky a klientom len za podmienok a v rozsahu ustanovených týmto zákonom.
16. Citované ust. § 92 ods. 8 Zákona o bankách dovoľuje banke postúpiť jej pohľadávky voči klientovi za splnenia určitých podmienok. V zmysle citovaného ustanovenia predpokladom postupiteľnosti pohľadávky banky na inú osobu je, aby bol ohľadom tejto pohľadávky klient v omeškaní aspoň 90 dní a aby ho banka na jej splnenie písomne vyzvala. Ak tieto predpoklady nie sú splnené, pohľadávka banky nie je postupiteľná. Ak určitá pohľadávka nie je postupiteľná (teda jej postúpenie je objektívne neprípustné, zakázané), potom jej „postúpenie“ je svojím obsahom a účelom v priamom rozpore so zákonom a ako také je neplatné v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka, a to nielen medzi stranami zmluvy o postúpení, ale aj navonok, voči dlžníkovi.
17. Podľa § 132 ods. 1 CSP už v žalobe je potrebné označiť dôkazy na preukázanie rozhodujúcich skutočností.
18. Podľa § 191 ods. 1 CSP dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo.
19. Citované ustanovenia zakotvujú dôkaznú povinnosť strán v sporovom konaní, teda povinnosť označiť dôkazy na svoje tvrdenia. Iniciatíva pri zhromažďovaní dôkazov leží zásadne na stranách konania. Strana ktorá, ktorý neoznačí dôkazy potrebné na preukázanie svojich tvrdení, nesie nepriaznivé dôsledky v podobe takého rozhodnutia súdu, ktoré bude vychádzať zo skutkového stavu zisteného na základe vykonaných dôkazov. Rovnaké následky postihujú i tú stranu, ktorá síce navrhla dôkazy o pravdivosti svojich tvrdení, no hodnotenie vykonaných dôkazov súdom vyústilo do záveru, že dokazovanie nepotvrdilo pravdivosť skutkových tvrdení účastníka. Zákon určuje dôkazné bremeno ako procesnú zodpovednosť strany za výsledok konania, pokiaľ je určovaný výsledkom vykonaného dokazovania. Dôsledkom toho, že tvrdenie strany nie je preukázané v tom zmysle, že súd ho nepovažuje za pravdivé ani na základe navrhnutých dôkazov, ani na základe dôkazov, ktoré súd vykonal bez návrhu, je pre účastníka nepriaznivé rozhodnutie.
20. Hodnotenie dôkazov v zmysle § 171 CSP je činnosť súdu, pri ktorej hodnotí vykonané procesné dôkazy z hľadiska ich pravdivosti a relevantnosti pre rozhodnutie. Pri hodnotení dôkazov súd v zásade nie je právnymi predpismi obmedzovaný v tom, ako má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť. Uplatňuje sa teda zásada voľného hodnotenia dôkazov. Hodnotiaca úvaha súdu pritom ale nie je svojvoľná, súd musí vychádzať zo všetkého, čo vyšlo v konaní najavo. Tieto skutočnosti musí súd rešpektovať a musí správne určiť ich vzájomný vzťah. Pritom súd nie je viazaný žiadnym poradím významu a dôkaznej sily jednotlivých dôkazov.
21. Vychádzajúc z uvedeného, ak je pre platnosť postúpenia potrebné splniť určité podmienky, ako napr. tie uvedené v cit. § 92 ods. 8 Zákona o bankách, je postupca v súdnom konaní, v ktorom takto postúpenú pohľadávku uplatňuje, povinný v zmysle § 132 ods. 1 CSP tvrdiť a dokázať predpoklady svojej aktívnej legitimácie, teda okrem iného aj splnenie podmienok platného postúpenia. Postupca, ktorému bola pohľadávka postúpená bankou, je tak v zmysle uvedeného povinný tvrdiť a dokázať, že pred postúpením pohľadávky banka klienta (dlžníka) písomne vyzvala na splnenie jeho záväzku a klient napriek tomu zostal v omeškaní so splatením svojho záväzku aspoň 90 dní. Nepreukázanie týchto skutočností vedie k záveru o neplatnosti úkonu postúpenia pohľadávky, čo má za následok nepreukázanie aktívnej legitimácie postupníka.
22. V danom prípade žalobca v prvoinštančnom konaní nepreukázal, že by v čase, keď mala byť pohľadávka VÚB, a.s., voči žalovanej na neho postúpená, boli podmienky postúpenia podľa § 92 ods. 8 Zákona o bankách splnené. Žalobca totiž nepreukázal, že jeho právny predchodca vôbec vyhotovil, ale najmä odoslal a žalovanej doručil písomnú výzvu banky v zmysle cit. § 92 ods. 8 Zákona o bankách.
23. Súd prvej inštancie dokonca písomnou výzvou zo dňa 27.1.2011 adresovanou advokátovi žalobcu vyzval žalobcu, aby v lehote 15 dní od doručenia výzvy doručil listinný dôkaz, teda kópiu písomnej výzvy banky spolu s doručenkou, z ktorých by vyplývalo, že výzva v zmysle § 92 ods. 8 Zákona o bankách bola žalovanej doručená. Žalobca na túto výzvu do vyhlásenia rozsudku súdu prvej inštancie nijako nezareagoval. Súd prvej inštancie preto v preskúmavanom rozsudku správne uzavrel, že žalobca nepreukázal, že pôvodný veriteľ pred postúpením pohľadávky písomne vyzval žalovanú na splnenie peňažného záväzku.
24. Pokiaľ žalobca až spolu s podaným odvolaním predložil ako listinný dôkaz „Druhú upomienku“ zo dňa 19.10.2012 adresovanú od VÚB, a.s., žalovanej s výzvou na zaplatenie dlhu z predmetného spotrebiteľského vzťahu, je potrebné poukázať na ust. § 365 ods. 1 písm. g) CSP, podľa ktorého odvolanie možno odôvodniť i tým, že zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, pričom ale podľa § 366 CSP prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré by neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len, ak a) sa týkajú procesných podmienok, b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie. Žalobca pritom v podaní ani netvrdil splnenie hocktorej zo zákonom taxatívne vymenovaných podmienok pre
uplatnenie prostriedku procesného útoku až v odvolacom konaní, samozrejme žiadnu takúto podmienku ani nepreukázal. Odvolací súd preto musí konštatovať, že k odvolaniu pripojený listinný dôkaz ako prostriedok procesného útoku, vzhľadom na koncentráciu občianskeho súdneho konania už nebolo možné v odvolacom konaní uplatniť, odvolací súd naň nemohol prihliadnuť a nie je teda daný odvolací dôvod v zmysle § 365 ods. 1 písm. g) CSP. Odvolací súd preto bol povinný vychádzať zo skutkového stavu ako ho zistil súd prvej inštancie.
25. Vzhľadom na vyššie uvedené, súd prvej inštancie správne uzavrel, že VÚB, a.s. bola oprávnená postúpiť svoju žalovanú pohľadávku voči žalovanej žalobcovi aj bez súhlasu žalovanej len po tom, ak bola žalovaná napriek písomnej výzve nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného záväzku voči banke. V prípade, že takéto predpoklady splnené neboli (prípadne z vykonaného dokazovania ich splnenie nevyplynulo), bolo potrebné na takúto pohľadávku hľadieť ako na nepostúpiteľnú, teda pohľadávku ktorej postúpenie za daných okolností bolo v priamom rozpore so zákonom. Z tohto dôvodu by potom samotná zmluva o postúpení pohľadávky v časti týkajúcej sa takejto nepostúpiteľnej pohľadávky bola absolútne neplatným právnym úkonom, na ktorú neplatnosť bol povinný súd v konaní ex offo aj bez námietky prihliadnuť. Je treba uzavrieť, že žalobca nepreukázal, že sa platne a účinne stal veriteľom uplatňovanej pohľadávky, teda nepreukázal svoju aktívnu vecnú legitimáciu na jej uplatňovanie, a preto bolo dôvodné jeho žalobu zamietnuť, tak to urobil súd prvej inštancie.
26. Žalobca teda neuniesol svoje dôkazné bremeno, keď nepreukázal, že žalovaná pohľadávka bola v čase jej postúpenia na žalobcu spôsobilá na postúpenie v zmysle § 92 ods. 8 zákona o bankách. V dôsledku toho nemožno považovať za dokázané, že toto postúpenie je platné (aj keby zmluva o postúpení bola účinná, aj keby bolo žalovanej doručené oznámenie postupcu o postúpení pohľadávky), a že žalobca je oprávnený pohľadávku voči žalovanej uplatňovať pred súdom.
27. S poukazom na uvedené závery, ďalšie argumenty žalobcu uplatnené v odvolaní súd považoval pre rozhodnutie v predmetnej veci už za nerozhodné bez potreby sa nimi osobitne vysporiadavať. I podľa už konštantnej judikatúry súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranami, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných stranami. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku účastníka konania, ktorú nastolil. Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty strán. (porovnaj napríklad rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. II.ÚS 251/2004, III.ÚS 209/2004, II.ÚS 200/2009 a podobne). Preto na ostatnú argumentáciu žalobcu zaoberajúcu sa ďalšími okolnosťami prejednávanej veci, avšak s poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu už nespôsobilú ovplyvniť rozhodnutie, odvolací súd nepovažoval za potrebné reagovať špecifickou odpoveďou.
28. Zhrnúc uvedené, pokiaľ súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom zamietol žalobu v celom rozsahu, rozhodol vecne správne a preto odvolací súd po vysporiadaní sa s relevantnou odvolacou argumentáciou odvolateľa, s použitím § 387 ods. 1 a 2 CSP napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie, včítane správneho závislého výroku o náhrade trov konania (odvolacími dôvodmi osobitne nenapadnutého) potvrdil.
29. V odvolacom konaní fakticky plne úspešnej žalovanej vznikol zásadne nárok na náhradu trov odvolacieho konania (v zmysle § 255 ods. 1, § 256 ods. 1 CSP v spojení s § 396 ods. 1 CSP), o ktorom v zmysle § 262 ods. 1 CSP v spojení s § 396 ods. 1 CSP musí aj bez návrhu rozhodnúť odvolací súd, keďže týmto rozhodnutím sa predmetné konanie končí. O výške náhrady trov konania v takom prípade v zmysle § 262 ods. 2 CSP rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
30. Z obsahu spisu vyplýva, že v danom prípade bola žalovaná v odvolacom konaní pasívna, nevykonala žiaden procesný úkon, náhradu trov konania si neuplatnila, ani nevyčíslila a podľa obsahu spisu jej ani žiadne trovy v odvolacom konaní nevznikli.
31. Civilný sporový poriadok výslovne nerieši situáciu ak strana, ktorá na základe procesných ustanovení má nárok na náhradu trov konania, o náhradu trov zjavne neprejavila záujem, naviac podľa obsahu spisu jej v odvolacom konaní ani žiadne nevznikli.
32. Na daný prípad nie sú k dispozícii ani analogicky použiteľné ustanovenia CSP alebo iného zákona (analogia legis alebo iuris). Odvolací súd preto s použitím Základných princípov čl. 4 ods. 2 CSP aplikoval na rozhodnutie o nároku na náhradu trov konania princíp racionálneho zákonodarcu a o náhrade trov žalovaného rozhodol podľa fiktívnej normy, ktorú by zvolil, ak by bol sám zákonodarcom. Vychádzal pritom z pomyselnej normy, že ak si strana náhradu trov konania neuplatní, ani jej podľa obsahu spisu v konaní žiadne nevznikli, je v súlade s čl. 17 základných princípov CSP zakotvujúcich procesnú ekonómiu rozhodnúť priamo tak, že sa jej nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva. Rozhodnutie postupom najskôr podľa § 262 CSP v spojení s § 396 ods. 1 CSP o priznaní nároku strane na náhradu trov konania a následne súdom prvej inštancie o výške náhrady trov konania, za situácie, keď oprávnenej strane žiadne trovy v konaní nevznikli, by bolo zjavne nielen nerozumné, ale i v rozpore so zásadou hospodárnosti civilného súdneho sporu.
33. Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).