Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

10Co/103/2017

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Gabriely Briškovej a členov senátu JUDr. Zlatice Javorovej a JUDr. Martina Holiča v právnej veci žalobkyne: R. C. P., nar. XX. X. XXXX, bytom Y., Z. XXX/X, zastúpenej: Advokátska kancelária - Mgr. Šiagyová, s.r.o. v likvidácii, Šaľa, Jánošíkova 2, IČO: 36 868 817, proti žalovanému: E. V., nar. X. X. XXXX, bytom V. X. Y., S. XXX, zastúpenému: Advokátska kancelária TIMAR & partners, s.r.o., Šaľa, Štúrova 42, IČO: 36 866 296, o 2.800 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Galanta z 31. októbra 2016 č. k. 25C/104/2015-83 takto

rozhodol:

I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

II. Žalobkyňa má voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 2.800 eur s 9%-ným ročným úrokom z omeškania od 1. júla 2012 do zaplatenia a náhradu trov konania v plnom rozsahu. Rozhodnutie odôvodnil ustanovením § 517 ods. 2, § 657, § 658 O. z. (Občiansky zákonník č. 40/1964 Zb. v znení neskorších predpisov), § 3 ods. 1 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia O. z.. Vecne zdôvodnil uzavretou zmluvou o pôžičke medzi stranami konania dňa 8. februára 2012, na základe ktorej žalobkyňa bezúročne požičala žalovanému sumu 5.800 eur, ktorú sa žalovaný zaviazal vrátiť do 30. júna 2012. Žalovaný svoj dlh splnil len čiastočne vo výške 3.000 eur a zostávajúcu časť zostal žalobkyni dlžný. Dôkazné bremeno preukázania vrátenia zostatku dlhu pôžičky zaťažovalo žalovaného, ktoré žalovaný neuniesol. Úhradu prvej časti pôžičky žalobkyňa písomne potvrdila. Dôkazy predložené žalovaným o ďalších kontaktoch so žalobkyňou i po termíne vrátenia zvyšku pôžičky, vyznievali podľa názoru súdu prvej inštancie v jeho neprospech, pretože i v týchto prípadoch pri preberaní financií od žalovaného žalobkyňa bola dôsledná a vydala písomné potvrdenie o prevzatí financií. Ak žalovaný mal odovzdať zvyšok financií z titulu pôžičky žalobkyni, neboli žiadne relevantné dôvody, pre ktoré by žalobkyňa nepotvrdila ich písomné prevzatie (aj keby aktuálne nemala pri sebe predmetné čestné vyhlásenie). Medzi žalobkyňou a sestrou žalovaného, ktorá ako svedkyňa mala preukázať vrátenie pôžičky žalovaným, trvá minimálne od leta 2013 spor ohľadom nevyporiadania vzájomných majetkových nárokov. Druhá zo svedkýň, ktorá mala potvrdiť vrátenie pôžičky, je osoba blízka žalovaného (jeho manželka). Blízke osobné vzťahy svedkýň k jednej zo sporových strán (žalovanému) mali vplyv na hodnotenie dôkazu - ich svedeckých výpovedí. Tie bolo potrebné hodnotiť ako rozporuplné a nepresvedčivé, keďže sa zjavne rozchádzali v opisoch, kde sa osoby nachádzali pri vrátení predmetnej pôžičky (kto kde sedel, prípadne stál, či zostali spolu v kancelárii po odovzdaní peňazí). Zápis v diári žalovaného, ktorý nebol osvedčený žalobkyňou, nebolo možné vyhodnotiť ako dôkaz preukazujúci vrátenie predmetnej pôžičky. Rovnako bez právneho významu bola aj sporná skutočnosť medzi stranami, o prípadnom otvorení alebo zatvorení prevádzky žalobkyne v

sobotu. Žalovanému bola preto uložená povinnosť zaplatiť žalobkyni nevrátenú časť pôžičky vo výške 2.800 eur. Z dôvodu omeškania žalovaného s plnením dlhu, bola mu uložená povinnosť zaplatiť aj úroky z omeškania v súlade s vykonávacím predpisom. Výška úrokov z omeškania je o 8 percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platnej, k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu. Rozhodnutie o náhrade trov konania súd prvej inštancie odôvodnil poukazom na ustanovenie § 255 ods. 1 (Civilný sporový poriadok zákon č. 160/2015 Z. z. v znení neskorších predpisov), vzhľadom na úspech žalobkyne v plnom rozsahu.

2. Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie žalovaný navrhujúc jeho zmenu zamietnutím žaloby. Odvolanie odôvodnil nesprávnym vyhodnotením dôkazov a na ich základe skutkových tvrdení, ktoré potom viedli k nesprávnemu záveru súdu prvej inštancie, o neunesení dôkazného bremena žalovaným. Žalovaný už v podanom odpore proti platobnému rozkazu namietal nesplnenie pôžičky uloženej mu súdom, keďže zostatok dlhu 2.800 eur uhradil ešte pred splatnosťou pôžičky a na dôkaz toho navrhol výsluch svedkov, svojej sestry A. V. a svojej manželky F. V.. Následne v konaní (zápisnica o pojednávaní z 11. apríla 2016) uviedol, že záväzok bol uhradený dňa 23. júna 2012 a žalobu považuje za účelovú z dôvodu vedenia súdneho sporu medzi žalobkyňou a jeho sestrou. Hodnotenie dôkazov zo strany súdu prvej inštancie podľa názoru žalovaného je nekonzistentné a vykonané bez povšimnutia na totožnosť obsahu výpovedí svedkýň. Nebol zohľadnený časový aspekt, že výpovede svedkýň boli vykonané po viac ako štyroch rokoch odo dňa, kedy malo dôjsť k úhrade záväzku. Nevyhodnotené boli aj rozpory a nelogické tvrdenia žalobkyne na pojednávaniach v rámci jej výsluchov (zápisnica z 20. júna 2016), ako aj neustála zmena skutkových tvrdení zo strany žalobkyne a ich prispôsobovanie skutkovým tvrdeniam v obrane žalovaného. Vychádzajúc z rozhodovacej praxe súdov (čl. 2 ods. 2 súd je viazaný zásadami, že hodnotenie dôkazov musí byť logické, nesmie podliehať ľubovôli, musí byť preskúmateľné a založené na zásade spravodlivosti. Hodnotenie svedeckej výpovede podlieha pravidlám logického myslenia, ktoré sú formulované do základných logických zásad, a to zásady totožnosti (ktorá vyžaduje, aby sa v určitej úvahe zachoval rovnaký význam použitých výrazov), zásady vylúčeného sporu (ktorá vyžaduje, že v tom istom čase a na základe tých istých podmienok nemôže zároveň súčasne platiť nejaké tvrdenie a jeho protiklad), zásady vylúčenia tretieho (podľa ktorej z dvoch protikladných tvrdení musí byť jedno pravdivé) a zásady dostatočného dôvodu, ktorá vyžaduje, aby každé pravdivé tvrdenie bolo dostatočne odôvodnené (porov. rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ďalej len „NS SR“, sp. zn. 6MCdo 1/2010). Vierohodnosť určitého poznatku súd hodnotí jednak izolovane a tiež v porovnaní s poznatkami získanými vykonaním všetkých zostávajúcich dôkazov. Hodnovernosť výpovede sa hodnotí s prihliadnutím na to, aký vzťah má svedok k účastníkom a k prejednávanej veci, aká je jeho rozumová a duševná úroveň, okolnosti sprevádzajúce vnímanie určitých skutočností svedkom, vzhľadom na spôsob reprodukcie týchto skutočností, na chovanie sa svedka pri výpovedi a podobne. Získané poznatky súd porovnáva s poznatkami, ktoré získal na základe hodnotenia ostatných dôkazov a uváži, do akej miery sú súladné či protichodné. Súd prvej inštancie zaujal názor o rozpornosti svedeckých výpovedí na základe jedného tvrdenia o tom, kde mali svedkyne stáť v čase odovzdávania pôžičky, nie však už na tom, čo je pre okamih odovzdania pôžičky podstatné, a to kde stála žalobkyňa a žalovaný ako osoby v tom čase podstatné preto, či došlo k zániku záväzku, aká suma prostriedkov bola odovzdaná, o aké bankovky išlo a podobne. Vychádzajúc z výpovede svedkýň, je zrejmé, že obidve vypovedali o tom, že dňa 23. júna 2012 žalovaný v kancelárii žalobkyne jej odovzdal zostatok pôžičky vo výške vo výške 2.800 eur, že peňažná suma bola odovzdaná v 100-eurových a 50-eurových bankovkách, že žalobkyňa peňažné prostriedky prepočítala a obe svedkyne zhodne nakreslili miesto, kde v okamihu odovzdania pôžičky bola žalobkyňa, ako aj žalovaný. Skutočnosť, či svedkyne po štyroch rokoch vedeli uviesť, či v okamihu odovzdania zvyšku pôžičky sedeli či stáli, nie je podstatná. Je logické, že svedok si spomenie na to, čo bolo v čase vrátenia pôžičky podstatné a to skutočnosti majúce základ v tom, či, ako a kedy došlo k vráteniu pôžičky. Súd prvej inštancie sa nevysporiadal so zmenou skutkových tvrdení žalobkyne, a to, že v ten deň sa nemala nachádzať ani v kancelárii, čo žalovaný vyvrátil prehlásením H. F., i sporným tvrdením, že peniaze mali byť vrátené žalovaným jeho sestre. Žalobkyňa nevedela vysvetliť prečo pre žalovaného po splatnosti pôžičky, ktorá nemala byť vrátená, vykonala dodanie a montáž plastových okien a brány. Na zaplatenie pôžičky žalovaného ani jeho manželku žalobkyňa nevyzývala niekoľko rokov. Nárok si uplatnila na súde pred jeho premlčaním, až potom ako zistila, že je v spore so sestrou žalovaného. Súd prvej inštancie nezohľadnil žalovaným namietanú účelovosť konania žalobkyne, ktorá podala žalobu potom ako bola v spore so sestrou žalovaného, všetky súdne spory, ktoré žalobkyňa následne iniciovala. Za nedôveryhodné bolo potrebné považovať tvrdenie žalobkyne, ktorá ako reakciu na obranu žalovaného začala v konaní tvrdiť, že peniaze mala prevziať svedkyňa V. niekedy v máji - júni 2012, hoci žalobkyňa vyzvala svedkyňu V. na vrátenie údajnej pôžičky (titulom bezdôvodného

obohatenia) až listom z 28. mája 2015, a to vo výške 3.000 eur, no predmetom žaloby bola suma 2.800 eur. Výzva právnej zástupkyne žalobkyne bola zaslaná až po začatí konania vo veci 15C/102/2014 a žalobkyňa nevedela hodnoverne vysvetliť, prečo sa nedomáhala vrátenia zostatku pôžičky skôr. Na podporu svojej argumentácie žalovaný označil rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Cdo 154/2007 (ak súd nepovažuje výsledok dôkazu za pravdivý, je povinný odlišný záver, akému nasvedčuje vykonaný dôkaz, odôvodniť), sp. zn. 3Cdo 204/2009 (súd starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci), sp. zn. 5Cdo 68/2011 (súd je povinný dbať na celkovú presvedčivosť odôvodnenia rozhodnutia, na to, aby premisy i závery, ku ktorým dospel, boli pre širšiu právnickú, ale aj laickú verejnosť prijateľné, racionálne, spravodlivé i presvedčivé, s cieľom zabezpečiť spravodlivú ochranu práv a oprávnených záujmov účastníkov). Súd prvej inštancie nevykonal vyhodnotenie svedeckých výpovedi a ich následnú komparáciu so skutočnosťami, ktoré vyšli najavo, v súlade s ustálenou praxou a základnými zásadami pre hodnotenie dôkazov v sporovom konaní. Žalovaný poukázal i na rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 276/2014, podľa ktorého spochybňovanie objektívnosti výpovedí svedkov a účastníkov konania iba na základe ich kolegiálneho alebo iného rodinného či spoločenského vzťahu bez toho, aby vierohodnosť výpovedí spochybňovali aj iné objektívne zadokumentované skutočnosti a dôkazy, by v prípade, kedy jediným dostupným dôkazom je práve iba výpoveď účastníkov konania či svedkov majúcich medzi sebou takýto vzťah, viedlo k nemožnosti uniesť dôkazné bremeno žalobkyne a k neakceptovateľnej prezumpcii nepravdivosti svedeckých výpovedí či tvrdení účastníkov konania. Rozporný bol aj poukaz súdu prvej inštancie, že podľa výpovede svedkyne V. mala mať žalobkyňa potvrdenie o poskytnutí pôžičky v kancelárii, a preto ho ona nevidela, je rozporné v tom, že svedkyňa vypovedala o čase, kde sa potvrdenie nachádzalo v čase poskytnutia pôžičky a nie v čase vrátenia pôžičky. Ani táto informácia vyplývajúca z výsluchu svedkyne nebola nijako významná pre posúdenie, prečo žalobkyňa v deň prevzatia zvyšku pôžičky od žalovaného predmetné potvrdenie nemala pri sebe, či nevystavila osobitný doklad. Iba za domnienku súdu prvej inštancie treba považovať tvrdenie, že vyznieva v neprospech žalovaného, ak žalobkyňa mu na dodávané plastové okná a garážovú bránu vystavila doklady, čo svedčí o jej dôslednosti, keď práve z tvrdenia žalovaného žalobkyňou nepopretého vyplývalo, že bol to práve žalovaný, ktorý žiadal na poskytnutie pôžičky vystaviť aspoň čestné prehlásenie od žalobkyne. Príjmové potvrdenia na dodanie garážovej brány a plastových okien vystavovala žalobkyňa ako podnikateľ, inak by konala v rozpore s právnymi predpismi.

3. Žalobkyňa sa k odvolaniu nevyjadrila.

4. Odvolací súd podľa § 34 (Civilný sporový poriadok zákon č. 160/2015 Z. z.) po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 , oprávnenou osobou (§ 359 , proti rozhodnutiu, proti ktorému je možné podať odvolanie (§ 355 ods. 2 , po skonštatovaní, že odvolanie obsahuje zákonom stanovené náležitosti (§ 363 , preskúmal napadnutý rozsudok v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 a § 380 , postupom bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné.

5. Podľa § 470 ods. 1 ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

6. Odvolací súd sa stotožnil s právnymi závermi súdu prvej inštancie, ktorý v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti rozhodné pre posúdenie danej veci a vecne správne rozhodol. Medzi stranami konania nebolo sporné uzavretie zmluvy o bezúročnej pôžičke, predmetom ktorej bolo požičanie peňazí žalobkyňou žalovanému vo výške 5.800 eur, ktorú sa zaviazal vrátiť do 30. júna 2012. Nesporná bola aj skutočnosť čiastočného zániku záväzku splnením vo výške 3.000 eur.

7. Obrana žalovaného v spore spočívala v námietke zániku zostatku dlhu splnením, pretože dlh vo výške 2.800 eur zaplatil žalobkyni, ktorú skutočnosť navrhol preukázať výpoveďami svedkov, a to svojej sestry A. V. a manželky F. V..

8. Súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania dospel k správnemu záveru, konštatujúc neunesenie dôkazného bremena žalovaným, a to nepreukázaním vrátenia zostávajúcej časti pôžičky vo výške 2.800 eur žalobkyni.

9. Dôkazné bremeno je inštitútom procesného práva. Jeho pravým zmyslom je umožniť súdu vydať rozhodnutie v prípadoch, keď určitá skutočnosť, v spore rozhodná, nebola preukázaná, ako i v prípadoch, keď výsledky hodnotenia dôkazov by neumožňovali súdu prijať záver o pravdivosti rozhodnej skutočnosti, ale ani záver o tom, že by bola nepravdivá. I v takýchto prípadoch musí súd rozhodnúť v neprospech tej strany, v ktorej záujme bolo podľa hmotného práva preukázať tvrdenú skutočnosť. Dôkazné bremeno teda umožňuje súdu rozhodnúť aj v tzv. dôkaznej núdzi strany konania.

10. Výpovede svedkýň súd prvej inštancie vyhodnotil s ohľadom na ich blízky vzťah k žalovanému (sestra a manželka), ako aj s poukazom na rozdielnosti ich výpovedí pri opise vrátenia zvyšku pôžičky (konkrétne ich rozmiestnenie v kancelárii žalobkyne, kde malo k odovzdaniu peňazí dôjsť). Ďalšie dôkazy podporného charakteru označil za právne bezvýznamné a nepodstatné.

11. Teória procesného práva podmieňuje úspech strany v spore unesením bremena tvrdenia a dôkazného bremena (preukázania tvrdených skutočností). Zákon stranám ukladá povinnosť tvrdiť všetky potrebné skutočnosti; potrebnosť, teda okruh rozhodujúcich skutočností, je potom určovaný hypotézou hmotnoprávnej normy, upravujúcej sporný právny pomer strán. Rozdelenie bremena tvrdenia a dôkazného bremena medzi stranami v spore je závislé na tom, ako vymedzuje právna norma práva a povinnosti strán. Obvykle platí, že skutočnosti navodzujúce žalované právo musí tvrdiť žalobca, zatiaľ čo okolnosti toto právo vylučujúce sú záležitosťou žalovaného.

12. V spore o vrátenie pôžičky nesie veriteľ bremeno tvrdenia, že s dlžníkom ako žalovaným uzavrel zmluvu o pôžičke a že žalovaný pôžičku riadne a včas nevrátil. Z tohto bremena tvrdenia pre žalobcu potom vyplýva bremeno dôkazné, a to pokiaľ ide o preukázanie tvrdenia, že zmluva bola uzavretá a požičané finančné prostriedky dlžníkovi odovzdal. Ak sa chce úspešne brániť žalovaný, musí tvrdiť, že pôžičku vrátil a o svojom tvrdení ponúknuť dôkazy. V posudzovanej veci bolo preto na žalovanom, aby tvrdil a preukazoval vrátenie pôžičky, ktorej poskytnutie medzi stranami nebolo sporné (porov. rozsudok NS SR sp. zn. 8Cdo 181/2016).

13. Podstatou zistenia skutkového stavu veci je úsudok sudcu o tom, ktoré z rozhodných a sporných skutočností sú považované za preukázané vykonaným dokazovaním.

14. Vierohodnosť určitej správy (poznatku) získaného vykonaním dôkazu, súd hodnotí izolovane, ako i v spojení so správami získanými vykonaním všetkých ostatných dôkazov.

15. Pri svedeckej výpovedi sudca hodnotí najprv jej vierohodnosť, s prihliadnutím na to, aký má svedok vzťah k stranám konania (i k prejednávanej veci), ako i rozumovú a duševnú úroveň, okolnosti sprevádzajúce vnímanie určitých skutočností svedkom, jeho spôsob reprodukcie predmetných skutočností, tiež chovanie svedka pri výpovedi. Poznatky získané hodnotením obsahu svedeckej výpovede, následne súd porovnáva s poznatkami získanými na základe hodnotenia ostatných dôkazov (spravidla, do akej miery sú tieto správy súladné či protichodné, vzájomne sa doplňujúce a pod.). Výsledkom celkového hodnotenia je záver o preukázaní tvrdených skutočností, ktorý je v sporovom konaní podkladom pre záver, či a do akej miery účastník splnil svoju povinnosť preukázať skutkové tvrdenia. Také hodnotenie dôkazov, ktoré v sporovom konaní vyznie v záver, že pravdivosť skutkových tvrdení nemožno potvrdiť ani vylúčiť, vedie k tomu, že rozhodnutie súdu vyznie nepriaznivo pre účastníka, pravdivosť ktorého tvrdenia mala byť preukázaná.

16. S poukazom na uvedené súd prvej inštancie správne prihliadal na vzťah svedkýň k stranám konania, ako hlavné hodnotiace kritérium vierohodnosti výpovede svedka (i k prejednávanej veci).

17. Svedkyňa A. V., ktorá mala preukázať vrátenie pôžičky, má so žalobkyňou spor ohľadom nevyporiadaných vzájomných majetkových nárokov, v dôsledku ich spolužitia. Teda nejde o osobu s neutrálnym vzťahom k žalobkyni, alebo o neznámu osobu bez vzťahu, prípadne akéhokoľvek zainteresovania. Súčasne je blízkou príbuznou žalovaného - sestrou, ako osoba s pozitívnou rodinnou väzbou. Druhá svedkyňa F. V. je tiež blízkou osobou žalovaného - manželka (§ 116 O. z.), s pozitívnym vzťahom k nemu. Práve uvedené dve svedkyne mali preukázať spornú skutočnosť vrátenia zostatku pôžičky žalobkyni žalovaným (osobne dňa 23. júna 2012). Preto ak aj k osobnému stretnutiu strán konania a uvedených dvoch svedkýň v označený deň došlo, obsah stretnutia, a teda i odovzdanie peňazí žalovaným žalobkyni, naďalej ostalo sporným.

18. Nejedná sa pritom o automatické spochybňovanie vierohodnosti označených dvoch svedkýň, ale o hodnotenie ich blízkeho vzťahu k žalovanému, pozitívneho charakteru a súčasne u prvej svedkyne (I. V.) majetkovo zainteresovaný vzťah so žalobkyňou, ktoré potom viedlo k záveru, že pravdivosť skutkových tvrdení o zaplatení zostatku pôžičky žalovaným nemožno potvrdiť ani vylúčiť. O obsahu osobného stretnutia dňa 23. júna 2012 nebol navrhnutý, ako ani predložený, žiaden objektívny dôkaz. Tvrdenie proti tvrdeniu o vrátení pôžičky a tým aj splnení celého dlhu, nemohli potvrdiť alebo vyvrátiť výpovede dvoch svedkýň, s blízkym pozitívnym vzťahom k žalovanému ako dlžníkovi, ktorému nič nebránilo dať si písomne potvrdiť skutočnosť vrátenia zostatku pôžičky, podpisom žalobkyne, k čomu nedošlo. S akou právnou istotou žalovaný postupoval v súvislosti s odovzdaním peňazí žalobkyni (bez písomného potvrdenia), v takej potom znáša dôsledky, v podobe dôkaznej núdze. Dôkazné bremeno vystihuje aktuálnu skutkovú a dôkaznú situáciu konania. Z hľadiska pravidiel logiky porušenie zásad hodnotenia svedeckých výpovedí v konaní pred súdom prvej inštancie zistené nebolo.

19. Obdobne ako vyššie uvedené vyznieva i hodnotenie argumentu žalovaného v odvolaní, o potrebe zohľadnenia a vyhodnotenia totožných tvrdení svedkýň, ktoré samotné neboli spôsobilé preukázať tvrdenia žalovaného. Zhoda výpovedí svedkýň, najmä pri označení bankoviek, ich prepočítania a výšky (ako štandardných údajov o pôžičke), mohla (nemusela) byť výsledkom spoločnej prípravy. Postavenie prítomných osôb na spoločnom stretnutí a pamäťová stopa o tom, významným spôsobom hodnotenie výpovedí svedkýň neovplyvňovalo.

20. Časová súvislosť vedenia sporu žalobkyne so sestrou žalovaného, možná prítomnosť žalobkyne v kancelárii v rozhodný deň a ďalšia spolupráca žalobkyne i žalovaného s časovým odstupom niekoľkých mesiacov po splatnosti (čiastočne nevrátenej) pôžičky, neboli spôsobilé preukázať spornú skutočnosť odovzdania peňazí. Práve uvedená spolupráca strán konania, podľa príjmového pokladničného dokladu z 5. novembra 2012 o vyplatení peňažnej sumy žalobkyni (žalovaným), nasvedčovala dôležitosti potreby písomnej formy aktu odovzdávania peňazí medzi stranami konania.

21. Výpovede uvedených dvoch svedkýň neboli v danom prípade súčasťou uzavretého dokazovaním preukázaného skutkového deja, do ktorého by presne a nepochybne zapadali. V posudzovanom sporovom konaní pravdivosť skutkových tvrdení žalovaného preto nebolo možné potvrdiť ani vylúčiť, na základe výpovedí svedkýň a ostatných dôkazov, hodnotiac ich samostatne a všetky vo vzájomnej súvislosti

22. Domáhať sa zaplatenia zostatku pôžičky je právom veriteľa a časový odstup, na ktorý žalovaný poukazoval, bol opäť bez právneho významu na existenciu a trvanie zostatku dlhu pôžičky. Relevantným nebolo ani tvrdenie o odovzdaní peňazí tretej osobe (svedkyni).

23. Poukaz žalovaného na rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 276/2014-29 v danej veci nebol náležitý, vzhľadom na odlišnosť skutkových okolností, rozsiahlosť dôkazného materiálu, i rozdielnosť predmetu sporu. Skutkový stav je výsledkom dôkaznej aktivity strán, pričom iniciatíva pri zhromažďovaní dôkazov leží zásadne na stranách konania. Hoci žalovaný navrhol dôkazy o pravdivosti svojich tvrdení, výsluchom dvoch označených svedkýň, ako i zápisom vo vlastnom diári, nachádzal sa v dôkaznej núdzi. Hodnotenie vykonaných dôkazov preto vyústilo do záveru, že dokazovanie nepreukázalo pravdivosť skutkových tvrdení strany sporu (žalovaného). Dôsledkom toho, že tvrdenie strany sporu nebolo preukázané, je pre takúto stranu vydanie nepriaznivého rozhodnutia. Ostatné sporné skutočnosti medzi sporovými stranami súd prvej inštancie dôvodne označil za nepodstatné. Výpoveď má vždy subjektívny charakter, pričom interpretuje skutočnosti, ktoré sa stali v minulosti. Na rozdiel od nej listinné dôkazy zachytávajú v písomnej forme skutočnosti v čase ich vyhotovenia (svojím obsahom majú potenciál objektívne, bez zmien a vplyvov, preukázať do budúcna skutočnosti, ktoré sa stali). Práve absencia objektívne zadokumentovaných skutočností na strane žalovaného viedla k dôkaznej núdzi.

24. Potvrdenie (preukázanie) zmluvy o pôžičke a disponovanie s ním by bolo významné v prípade, ak by obsahovalo údaje o vrátení zostatku pôžičky (prípadne akéhokoľvek peňažného plnenia).

25. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku dospel k záveru, že súd prvej inštancie v prejednávanej veci zistil skutkový stav v rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností a na

podklade vykonaného dokazovania dospel k správnym skutkovým zisteniam, ktoré odôvodnil a na ktoré aplikoval relevantné právne normy.

26. Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzal do všetkých detailov uvádzaných účastníkom konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (porov. napr. rozhodnutie ÚS SR sp. zn. II. ÚS 44/03).

27. Žalovaný dôkazné bremeno svojich tvrdení neuniesol, keďže hodnotenie dôkazov viedlo k záveru, že pravdivosť skutkových tvrdení žalovaného nebolo možné potvrdiť ani vylúčiť, čo má za následok nepriaznivé rozhodnutie pre žalovaného, ktorého pravdivosť tvrdení o vrátení pôžičky nebola preukázaná.

28. Súd prvej inštancie vychádzal z výsledkov vykonaného dokazovania v konaní, v ktorom obidve strany navrhli dôkazy.

29. Odvolací súd podľa § 387 ods. 1 napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie ako vecne správne potvrdil. Týkalo sa to aj rozhodnutia o náhrade trov konania, keďže žalobkyňa bola v spore v celom rozsahu úspešná, vznikol jej nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu (§ 255 ods. 1 , voči žalovanému, v konaní neúspešnému. Osobitné odvolacie dôvody voči príslušenstvu pohľadávky neboli vznesené.

30. Vzhľadom k tomu, že žalobkyňa bola úspešná aj v odvolacom konaní, podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 CSP, vznikol jej nárok na náhradu trov odvolacieho konania. Odvolací súd preto rozhodol tak, že žalobkyňa má voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. Podľa § 262 ods. 2 o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí.

31. Rozsudok prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a/ až n/.

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/.

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie.

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné.

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde.

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa.