Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_6C-13-2021.pdf
PDF · 122.76 KB
Case nature
Area
Subarea
Court name
Address
File mark
BR-6C/13/2021
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Brezno, sudcom JUDr. Tiborom Gálom, v právnej veci žalobcu P. J., nar. XX.XX.XXXX, bytom D. XXX, T., zast. G.. I.. I. T., Q.., advokátom, so sídlom AK Ku G. 4, T., proti žalovanému SR - C. vnútra SR, W.: XX XXX XXX, so sídlom G. 2, J., v konaní o zaplatenie nemajetkovej ujmy v peniazoch, takto
rozhodol:
I. Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi 2 400,- Eur, do troch dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
II. V prevyšujúcej časti súd žalobu z a m i e t a.
III. Žalobca m á voči žalovanému n á r o k na náhradu trov konania v celom rozsahu.
odôvodnenie:
1. Žalobca sa domáhal toho, aby súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť mu X XXX,- R. titulom náhrady nemajetkovej ujmy. V odôvodnení žaloby uviedol, že sa jedná o škodu v širšom kontexte práva R. únie, poukazujúc tiež na judikatúru R. súdneho dvora, ktorá vznikla v dôsledku viacerých porušení práva R. únie. X. je príslušníkom Y. zboru D. republiky, pričom dovolený rozsah týždenného pracovného času, ako vyplýva zo smernice č. XXXX/XX/ES, nesmie ani u neho tak ako u iných zamestnancov prekročiť XX hodín za pracovný týždeň. U žalobcu, ako aj u ďalších príslušníkov hasičského zboru sú v súčasnosti pracovné zmeny rozvrhnuté tak, že ich súhrn pravidelne prekračuje XX hodinovú hranicu. L. tomu, že X. o hasičskom a záchrannom zbore bola uvedená smernica prebratá do nášho právneho poriadku, dané obmedzenie v tomto zákone zohľadnené nie je, nie je totiž dostatočne jasne určené, že služobná pohotovosť hasičov v mieste výkonu služby je považovaná za súčasť ich týždenného pracovného času v zmysle úniového práva. D. prebratia smerníc v súlade s požiadavkami únijného práva na prvom mieste potvrdzuje samotná prax ich uplatňovania. V prípade žalobcu a jeho kolegov práve prax potvrdzuje nedostatočnú implementáciu do nášho vnútroštátneho práva.
X. Únijné právo, vrátane uvedenej smernice, neobsahuje ustanovenia týkajúce sa samotného procesu kompenzácie vzniknutej ujmy na strane akéhokoľvek zamestnanca, ktorý je tým postihnutý, je teda na každom členskom štáte, aby v rámci svojho právneho poriadku stanovil efektívne zabezpečenie toho, aby sa mohol takýto zamestnanec domôcť svojich práv. Ak právna norma európskej únie priznáva jednotlivcom práva a tieto boli porušené konaním alebo nekonaním členského štátu, pričom jednotlivcovi tým vznikla dostatočne závažná ujma, sú splnené podmienky na priznanie takejto náhrady. T. či náhrada má byť primeraná okolnostiam, zároveň má rešpektovať spôsoby nápravy týchto následkov podľa vnútroštátneho práva
X. V zmysle judikatúry R. súdneho dvora touto škodou u zamestnanca treba rozumieť takú škodu, ktorá mu vznikla v dôsledku straty času odpočinku, na ktorý by mal nárok, ak by bol maximálny týždenný
pracovný čas upravený v zmysle čl. X písm. b) uvedenej smernice. M. znamená, že zamestnanec by mal mať primeraný čas odpočinku vyjadreného v jednotkách času, s poskytnutím minimálneho denného, týždenného a ročného času odpočinku a primerané prestávky v práci. U žalobcu v tejto veci by to znamenalo rešpektovať, že po pracovnej zmene, ktorý zahŕňala aj jeho služobnú pohotovosť na pracovisku, mala nasledovať dostatočne dlhá doba odpočinku, a to v takej miere, aby bola dodržaná maximálna hranica týždenného pracovného času XX hodín. L. tohto pravidla sa môže prejaviť v rámci osobnostnej sféry každého pracovníka vo vzťahu k ochrane jeho práv, má vplyv na zdravie a tiež na celkovú fyzickú a morálnu integritu. Ak naše vnútroštátne právo neobsahuje osobitnú úpravu konania o náhradu škody spôsobenej porušením únijných práv jednotlivcov a ani pravidlá, ktorými by mohol súd dospieť k stanoveniu výšky náhrady, je nevyhnutné aplikovať pravidlá, týkajúce sa náhrady nemajetkovej ujmy fyzickej osoby v zmysle ust. § 11 až XX M. zákonníka, ktoré sú obsahom aj účelom najbližšie k náhrade takejto škody. X. možnosť úhrady v peniazoch umožňuje § 13 ods. X M. zákonníka, ktorý len demonštratívne pomenúva situácie zásahov do osobnostnej integrity fyzickej osoby. K požadovanej sume X XXX,- R. žalobca uviedol, že v zmysle judikatúry L. súdu SR priznanie takejto náhrady v peniazoch zákon zveruje do voľnej úvahy súdu, ktorý musí hodnotiť tak jednotlivé okolnosti, ako aj celkovú povahu konkrétneho prípadu. D. konkrétne pravidlá hodnotenia je takmer nemožné vzhľadom na rozdielnosť toho ktorého konkrétneho prípadu a vzhľadom na povahu samotného osobnostného práva, ochrany ktorého sa fyzická osoba domáha.
X. Žalovaný sa vo veci vyjadril tak, že nárok uplatnený žalobcom podľa jeho názoru nie je vo veci daný, v prvom rade namietal, že štátnu službu príslušníkov hasičského a záchranného zboru vykonávajúcich zásahovú činnosť je možné jednoznačne podradiť pod negatívne vymedzenie pôsobnosti smernice XX/ XXX/EHS, v článku X ods. 2, na ktorú odkazuje aj predmetná smernica č. XXXX/XX/RES v článku X ods. X a v čl. X ods. 2. Z., ktoré príslušníci tohto zboru plnia, možno totiž podľa súvisiacich právnych predpisov týkajúcich sa civilnej ochrany, integrovaného záchranného systému, ako aj úpravy samotného zákona č. XXX/XXXX Z.z. bez akýchkoľvek pochybností podradiť pod pojem osobitné činnosti služieb civilnej ochrany, ako ju charakterizuje uvedená smernica č. XX/XXX/EHS. G. názoru žalovaného sa preto smernica č. XXXX/XX/ES nevzťahuje na príslušníkov tohto zboru a táto oblasť je v plnej miere v pôsobnosti vnútroštátnej právnej úpravy. A. uvedenej smernice nemožno na žalobcu aplikovať, v zmysle žaloby mu teda nemohla vzniknúť žiadna škoda. X. je nedôvodná aj z hľadiska nedostatku pasívnej vecnej legitimácie, keď žalobu pre netransponovanie smernice, resp. pre nesprávnu transpozíciu môže podať R. komisia priamo na R. súdny dvor, ďalej súkromná osoba, ktorá bola týmto priamo dotknutá na vnútroštátny súd členského štátu, žalobca však nezažaloval svojho zamestnávateľa, ale štát, v mene ktorého koná príslušný ústredný orgán verejnej správy. Ak mal žalobca za to, že mu zamestnávateľ určoval pohotovosť nad smernicou povolený limit, mal na túto skutočnosť upozorniť svojho nadriadeného a žiadať, aby mu táto nebola určovaná z uvádzaných dôvodov. X. tak však neurobil a za každú hodinu určenej služobnej pohotovosti vrátane tých hodín, o ktorých tvrdí, že mali byť vykonané nad limit určený smernicou, mu boli riadne vyplatené príslušné zložky služobného príjmu, príp. poskytnuté náhradné voľno.
X. Žalovaný ďalej argumentoval tým, že relevantné články smernice č. XXXX/XX/ES boli do právneho poriadku SR transponované správne, mimo iného aj zákonom č. XXX/XXXX Z.z., čo je uvedené aj v transpozičnej prílohe č. X zákona pod bodom 6. X. čl. X ods. X uvedenej smernice je transponovaný vo IV. hlave zákona č. XXX/XXXX Z.z., v ustanoveniach § 85 a nasl., upravujúcich služobný čas hasičov, služobnú pohotovosť, štátnu službu nadčas a dovolenku. I. z neho vyplýva, že okrem štátnej služby vykonávanej v riadnom služobnom čase, sa za výkon štátnej služby považuje aj služobná pohotovosť v štátnej službe vykonávaná v mieste výkonu štátnej služby, ktorá bezprostredne nadväzuje na vykonávanie štátnej služby v rámci riadneho rozvrhnutia služobného času (§ 91 a § 92 uvedeného zákona). G. nariadenej služobnej pohotovosti v štátnej službe podľa § 9X ods. 2 písm. a) tohto zákona, ide o služobnú pohotovosť v štátnej službe v mieste vykonávania štátnej služby, ale mimo rozvrhnutia služobného času, čo je vyjadrené napr. aj vo výške peňažnej náhrady za čas tejto služobnej pohotovosti. X. zrejme v tejto súvislosti opomenul, že ním citované ustanovenia zákona, najmä § 86 ods. X a § 92 ods. X rozhodne nepopierajú, že služobná pohotovosť v štátnej službe je výkonom štátnej služby ale svojou formuláciou účelovo vystihujú rozdiel medzi určenou služobnou pohotovosťou a nariadenou služobnou pohotovosťou. V oboch prípadoch je však nesporné, že ide o výkon štátnej služby v rámci služobného času. G. smernica stanovuje, že priemerný pracovný čas pre každé obdobie X dní nesmie prekročiť XX hodín vrátane nadčasov, pričom týždenný pracovný čas pre každého zamestnanca musí byť ustanovený zákonom, správnym opatrením alebo kolektívnou zmluvou, smernica taktiež umožňuje
ustanoviť odlišné referenčné obdobie iné ako X dní, v prípade protipožiarnych služieb umožňuje výnimku a určenie dlhšieho referenčného obdobia na X mesiacov alebo ak je to uvedené v kolektívnej zmluve, tak na celých XX mesiacov. G. je, že príslušným pracovníkom sa poskytne rovnocenný náhradný čas odpočinku alebo iná primeraná ochrana. X. č. XXX/XXXX Z.z. upravuje limit dĺžky služobného času tak, že pri rovnomernom služobnom čase je služobný čas príslušníka XX hodín týždenne a v kalendárnom roku možno hasičovi prikázať službu nadčas v rozsahu najviac XXX hodín, čo je v priemere X,X hodín týždenne. D. čas možno pritom rozvrhnúť aj nerovnomerne, dĺžka riadneho služobného času v takých prípadoch nesmie byť vyššia ako XX hodín a celková dĺžka vykonávania štátnej služby spolu s nadväzujúcou služobnou pohotovosťou nesmú presiahnuť XX hodín v služobnom dni. U žalobcu a jeho kolegov je výkon štátnej služby rozvrhnutý na XX,X hodín vykonávania štátnej služby a X,X hodín služobnej pohotovosti. Z uvedeného vyplýva, že právne predpisy sú transponované z čl. X uvedenej smernice správne.
X. K samotnému nároku na náhradu škody žalovaný uviedol, že žalobca neosvedčil vznik škody či akejkoľvek ujmy na svojej strane, pričom fakticky žalobca a ďalší hasiči v čase služobnej pohotovosti nevykonávajú aktívne činnosti, sú len k dispozícii svojmu zamestnávateľovi, počas tejto doby hasič nemusí byť bdelý ani aktívny počas celej dĺžky svojho trvania služobnej pohotovosti, napriek tomu mu zamestnávateľ vypláca dohodnutú odmenu za takto strávený čas, t.j. nielen za vykonanú prácu, ale aj za takúto neaktívnu časť práce. M. toho nie je osvedčené, že by žalobca ako poškodená osoba prejavil primeranú snahu s cieľom odvrátiť škodu alebo obmedziť jej rozsah, ani to, či využil všetky dostupné prostriedky na právnu ochranu. G. bezpečnosť občanov na úseku požiarnej ochrany je potrebné, aby bola na tento účel zabezpečená XX hodinová služba, X dní v týždni počas celého roka, a teda príslušníci hasičského a záchranného zboru musia byť k dispozícií od XX.XX hod do XX.XX hod nasledujúceho dňa, avšak počas služobnej pohotovosti v mieste výkonu štátnej služby majú určený čas na oddych a odpočinok. G. služobnej pohotovosti sa môže príslušník venovať aj inej činnosti ako práci, ktorú vykonáva len na základe pokynu zamestnávateľa. G. patrí aj odmena za to, že v prípade potreby je k dispozícií. Zo samotného charakteru služobnej pohotovosti podľa názoru žalovaného nemožno túto započítavať do odpracovaného služobného času. X. v takomto konaní musí jednak preukázať, že mu vznikla nejaká ujma, okrem toho musí preukázať, že skutočne pracoval nad určený limit za rozhodné obdobie, keď v žalobe nezohľadnil reálne odpracované hodiny vzhľadom na pohotovosť a nadčasy alebo dovolenku a práceneschopnosť, počas ktorých žalobca reálne nebol k dispozícií zamestnávateľovi, teda v týchto prípadoch nemožno hovoriť o vzniku škody, aj keď sa žalobcovi tento čas započítaval do odpracovaného času, ktorý má zaplatený. L. všetky hodiny pohotovosti sú totiž hodinami nad maximálny limit pracovného času. V prípade takto uplatnenej náhrady napokon musí žalobca preukázať aj to, v akom rozsahu mu táto ujma vznikla a aká je teda primeraná výška náhrady za ňu, pričom náhrada musí zohľadňovať špecifiká každého jedného prípadu a nemožno ju paušalizovať. A. výška X XXX,- R. je podľa názoru žalovaného v tomto prípade neprimeraná.
X. V rámci dokazovania žalobca ako prílohu žaloby predložil súdu tabuľkový prehľad svojich služieb, ktoré vykonáva pre hasičský a záchranný zbor M. riaditeľstvo J., a to za obdobie októbra XXXX až marca XXXX. Z jeho výsluchu a z vyjadrenia žalovaného na pojednávaní v tejto veci vyplynulo, že uvedený tabuľkový prehľad je získaný z jednotného digitalizovaného systému žalovaného, ktorý v tomto prípade žalobca zabezpečil prostredníctvom svojho nadriadeného (keďže jednotliví príslušníci zboru prístup do takejto databázy nemajú). X. zároveň potvrdil, že z rovnakej databázy čerpajú svoje údaje o jednotlivých príslušníkoch a ich odpracovaných službách aj jednotlivé krajské riaditeľstvá zboru. G. účely tohto súdneho konania sa žalovanému nepodarilo zabezpečiť svoj listinný výstup z tejto databázy, obsah žalobcom predloženej listiny však žalovaný nespochybňoval, z výsluchu žalobcu a vyjadrení žalovaného takisto vyplynulo, že rozdiel údajov o odpracovaných hodinách (nad alebo pod limit XX hodín týždenne) spočíva v tom, že žalovaným neboli do fondu pracovného času započítavané aj pohotovosti vždy v trvaní X,X hodiny počas toho-ktorého služobného dňa. G. bolo súdom z uvedeného dôkazu, v spojení s nespornými skutkovými vyjadreniami strán, ustálené, že žalobca minimálne od októbra XXXX do marca XXXX pracoval na zmeny, vykonával vždy službu v trvaní XX,X hodiny, na ktorú nadväzovala pracovná pohotovosť v trvaní X,X hodiny, počas ktorej bol v mieste výkonu služby k dispozícii zamestnávateľovi, pripravený na prípadný zásah. Q. čas, počas ktorého bol žalobca k dispozícii počas jednej pracovnej zmeny vrátane služobnej pohotovosti bol XX hodín.
X. Z výsluchu žalobcu na pojednávaní vyplynulo, že jeho služby sú XX hodinové časové úseky. T. odslúži XX hodinovú službu mimo rodiny a mimo domácnosti a keď je niekoľko takýchto služieb za sebou, má
spravidla voľno dva dni, ale aj to nie vždy, napríklad pri nadčasovej práci, keď sú povolaní, tak aj on musí byť k dispozícii v službe pri nejakom zásahu. Má to vplyv na regeneráciu a na oddych a aj na možnosť venovať sa rodine. G. XX hodinovej služby je on a jeho kolegovia k dispozícii zamestnávateľovi, pričom fakticky ani nie je veľký rozdiel medzi tými hodinami, ktoré trávia v uvedenej XX-hodinovke, oproti tým hodinám, keď sú už v pohotovosti. E. musia byť pripravení na to, že v prípade poplachu musia byť do minúty oblečení a nasadnutí v aute a vyraziť k zásahu. G., ktorí sú v XX hodinovej službe a tých, ktorí sú len v pohotovosti, je na stanici dokopy X - 8, avšak všetci sú povinní v prípade zásahu byť k dispozícii a vyraziť. Ku svojim osobným pomerom žalobca uviedol, že má priateľku, zatiaľ nemajú dieťa, má však otca, ktorý zostal sám, žije v T. (žalobca žije v J.) a s ohľadom na zdravotné problémy potrebuje občasnú pomoc, túto mu poskytuje práve žalobca ako syn. D., ktorý by žalobcovi s opaterou otca pomohol, nemá. Vo voľnom čase športuje, najmä lyžuje, hrá futbal, starajú sa s priateľkou o psov. K. z jeho práce je väčšinou poskytnutá na jeden deň, dodatková na X a pol dňa a v priebehu roka je možné vybrať si aj dlhšiu dovolenku, napr. v trvaní dvoch týždňov, ale je to komplikované kvôli stavu v zbore. C. rok napr. nebolo možné takúto dlhšiu dovolenku vybrať práve z dôvodu, že v takom prípade by nemal kto nahradiť jeho službu počas celej doby jeho dovolenky. X. vypovedal aj o tzv. mínusových hodinách, ktoré sú mu zarátané v jeho službe, a to vždy po šiestich kalendárnych mesiacoch, keď sa zrátajú odrobené hodiny. T. pohotovosť sa do nich neráta, každému príslušníkovi môžu vyjsť tzv. mínusové hodiny za obdobie týchto X-tich mesiacov, ktoré je povinný každý príslušník doslúžiť, čo mu je nariadené zo strany zamestnávateľa a je to rátané ako výkon služby.
X. Na otázky súdu alebo strán sporu ďalej žalobca uviedol, že počas služobnej pohotovosti sa buď vždy alebo aspoň každý druhý raz stane, že je potrebné nastúpiť do zásahu. G. samotnej pohotovosti nejde o skutočný odpočinok, pretože tam vždy treba udržiavať buď pracovné pomôcky alebo ochranné pomôcky alebo strojový park, aj tá činnosť počas pohotovosti je rôzna, od vzdelávania až po údržbu vecí, čo vyplýva z potreby byť pripravený na zásah. G. regenerácie žalobca zdôvodnil vo svojej výpovedi tak, že aj počas voľného času doma reaguje na určité podnety, ktoré môžu prísť zvonka, to znamená napr. rozsvietenie svetla alebo zapnutie rádia, na ktoré reaguje podvedome tak, že to vníma ako pripomienku služby a konkrétneho zásahu, na ktorý môže byť povolaný, to znamená, že pri takomto impulze sa mu zvýši tlak a je to stresová udalosť.
XX. Na základe uvedeného súd dospel k záveru, že žaloba v tejto veci je čo do základu dôvodná, z nasledovných dôvodov:
XX. Podľa čl. X ods. X Z. SR právne záväzné akty R. spoločenstiev a R. únie majú prednosť pred zákonmi D. republiky. G. právne záväzných aktov, ktoré vyžadujú implementáciu, sa vykoná zákonom alebo nariadením vlády podľa čl. XXX ods. 2. Z uvedeného vyplýva, že štát zodpovedá za správne vtelenie daných pravidiel do svojho právneho poriadku, tak pri legislatívnej činnosti, ako aj pri ich faktickej aplikácii. V prípade, že únijné právo priznáva súkromných osobám práva a tieto sú porušené v dôsledku činnosti či nečinnosti štátu, ktorý ich má garantovať aj v rámci svojho vnútroštátneho právneho poriadku, štát zodpovedá za vzniknutý následok, ak vznikol na strane súkromnej osoby.
XX. V prípade nášho právneho poriadku, ktorý upravuje zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, zákon č. XXX/XXXX Z.z. vylučuje zodpovednosť L. rady SR pri výkone jej pôsobnosti podľa čl. XX písm. a) a d) Z. SR, ak je smernica R. únie implementovaná do vnútroštátneho právneho poriadku nesprávne alebo nie je implementovaná vôbec. To znamená, že takýto nesprávny postup parlamentu sa nepovažuje za nesprávny úradný postup v zmysle uvedeného zákona a dotknutá osoba sa teda nemôže domáhať svojich nárokov zo vzniknutej ujmy podľa jeho ustanovení. V tomto prípade je potrebné pri zodpovedaní otázky, kto a za akých okolností či podľa akých pravidiel zodpovedá za vzniknutú ujmu, je nutné uvažovať v kontexte únijného práva, ktoré za zodpovedný subjekt vždy považuje štát, a to v intenciách objektívnej zodpovednosti. Za podmienky vzniku nároku škody potom považuje okolnosť, že konkrétny akt únijného práva priznáva súkromnej osobe práva, že došlo ku škode (škoda v širšom kontexte, teda chápaná aj s ohľadom na akúkoľvek ujmu formulovanú v našom právnom poriadku), ktorá nie je nepatrná a napokon príčinnú súvislosť medzi uvedeným porušením povinnosti štátu a vznikom ujmy na strane tejto osoby. D. republiku ako zodpovedný subjekt potom v súdnom konaní musí zastupovať ten ústavný orgán štátnej správy, ktorý zodpovedá za faktickú implementáciu únijného práva do vnútroštátneho poriadku, do pôsobnosti ktorého daná oblasť spadá, v tomto prípade je ním C. vnútra SR, do pôsobnosti ktorého patrí aj správa a riadenie Y. a záchranného zboru.
XX. V zmysle čl. X od. X písm. a) smernice R. parlamentu a rady č. XXXX/XX/ES, táto smernica sa vzťahuje na minimálne doby denného odpočinku, týždenného odpočinku a ročnej dovolenky, prestávky v práci a na maximálny týždenný pracovný čas. V zmysle čl. X ods. X uvedenej smernice sa ustanovenie smernice č. XX/XXX/EHS úplne uplatní na záležitosti uvedené v ods. X bez toho, aby boli dotknuté prísnejšie alebo osobitné ustanovenia tejto smernice.
XX. V zmysle čl. X ods. X D. č. XX/XXX/EHS, táto smernica sa neuplatňuje tam, kde sú s ňou nevyhnutne v rozpore charakteristiky vlastné pre určité osobitné činnosti verejných služieb, ako sú napr. ozbrojené sily, polícia alebo pre určité osobitné činnosti služieb civilnej ochrany.
XX. K argumentácií žalovaného vo vzťahu k aplikácii prvej citovanej smernice R. únie je potrebné zdôrazniť, že základným účelom tejto právnej úpravy je zabezpečenie ochrany zdravia a bezpečnosti pri organizácii pracovného času, s odkazom a použitím negatívneho vymedzenia, ako je to uvedené vyššie, keď je potrebné vziať do úvahy určité osobitosti niektorých činností verejných služieb, vrátane civilnej ochrany (kam treba počítať aj náš Y. a záchranný zbor), avšak nie pre všetky aspekty úpravy práce a pracovných činností, či pracovného času takéhoto zboru. V kontexte ostatných ustanovení smernice č. XXXX/XX/ES a účelu uvedeného negatívneho vymedzenia je celkom zrejmé, že pri rôznych činnostiach verejných služieb u polície, armády, či záchranných zborov je objektívne nemožné zo strany štátu zabezpečiť za každých okolností bezpečnosť príslušníkov týchto zborov, a to v situáciách, ktoré sú im vlastné práve s ohľadom na účel ich zriadenia, teda ide o činnosti, pri ktorých títo príslušníci priamo vstupujú do bezprostredného rizika a ohrozenia svojho zdravia či života. Čl. X ods. X smernice č. XX/XXX/EHS celkom zrejme označuje činnosti, pri ktorých príslušníci zborov zasahujú proti ľudskému či prírodnému nebezpečenstvu, nie však tie oblasti výkonu ich služby, kde štát môže ovplyvniť ochranu zdravia a životov a bezpečnosť ich práce. M. iného to vyplýva aj z doterajšej judikatúry R. súdneho dvora, ale napríklad aj zo skutočnosti, že samotná smernica č. XXXX/XX/ES v niektorých svojich ustanoveniach s takýmito zbormi ráta, napríklad v čl. XX ods. X W.. D. republika pritom pri tvorbe právneho predpisu, zákona č. XXX/XXXX Z.z. o hasičskom a záchrannom zbore výslovne implementovala predmetnú smernicu do tohto právneho predpisu, čo vyplýva z prílohy X bod X tohto zákona. Z uvedeného vyplýva, že v rámci tvorby tohto právneho predpisu bol štát povinný zabezpečiť aj stanovenie predpísaného limitu XX hodín, maximálneho týždenného pracovného času, ako je stanovený v čl. X písm. b) uvedenej smernice pre každé obdobie X dní a to vrátane nadčasov. O. obdobím, za ktoré sa na jednotlivé sedemdňové cykly tento limit vyčísľuje, je smernicou stanovený na maximálne X mesiace, avšak so stanovenou možnou odchýlkou pre protipožiarne služby (čl. XX ods. X písm. iii/ tejto smernice).
XX. V prípade nášho vnútroštátneho práva, zákona č. XXX/XXXX Z.z., je zrejmé, že výslovne takýto časový limit stanovený pre príslušníkov hasičského a záchranného zboru nie je, nie je v ňom explicitne vyjadrené ani to, či sa pracovná pohotovosť zarátava do uvedeného časového limitu alebo nie. P. služobný čas je v ustanovení § 85 uvedeného zákona stanovený ako časový úsek, v ktorom príslušník vykonáva štátnu službu a je k dispozícií služobnému úradu. D. čas príslušníka je XX hodín týždenne. G. nerovnomernom rozvrhnutí služobného času (§ 86 ods. 2) nesmie byť dĺžka služobného času v jednotlivých služobných dňoch vyššia ako XX hodín. Q. dĺžka vykonávania štátnej služby a na ňu bezprostredne nadväzujúcej určenej služobnej pohotovosti v mieste vykonávania štátnej služby je najviac XX hodín v služobnom dni. Za takýto deň sa považuje deň, v ktorom príslušník podľa rozvrhu služobného času vykonáva štátnu službu. K odpočinku je stanové (§ 88 a XX), že medzi koncom služobného dňa a začiatkom nasledujúceho služobného dňa nepretržitý odpočinok má trvať aspoň XX hodín a raz za týždeň v trvaní aspoň XX hodín. D. úrad je povinný rozvrhnúť služobný čas tak, aby všetci príslušníci mali raz týždenne dva po sebe nasledujúce dni nepretržitého odpočinku, ktoré musia pripadať na piatok a sobotu alebo sobotu a nedeľu alebo na nedeľu a pondelok. Ak vykonávanie štátnej služby neumožňuje rozvrhnúť služobný čas podľa tohto pravidla, poskytnú sa dva po sebe nasledujúce dni nepretržitého odpočinku v týždni výnimočne v iných dňoch týždňa. Ak nemožno dodržať ani toto pravidlo, potom sa rozvrhne nepretržitý odpočinok v týždni odchýlne tak, že sa príslušníkovi poskytne najmenej jeden deň v týždni, pokiaľ možno tak, aby pripadol na nedeľu a zvyšok poskytne súhrnne raz za X týždne.
XX. Podľa § 91 ods. X uvedeného zákona v kalendárnom roku možno príslušníkovi prikázať štátnu službu nadčas v rozsahu najviac XXX hodín. V zmysle § 9X ods. X a 2 uvedeného zákona, služobný úrad určuje príslušníkovi služobnú pohotovosť v štátnej službe v mieste vykonávania štátnej služby, ktorá
bezprostredne nadväzuje na vykonávanie štátnej služby a na zabezpečenie nevyhnutných úloh môže nariadiť príslušníkovi služobnú pohotovosť mimo rozvrhnutia služobného času v mieste vykonávania štátnej služby, v mieste pobytu alebo na inom dohodnutom mieste a s možnosťou použitia mobilných prostriedkov spojenia. G. tieto prípady žalovaný v konaní argumentoval, že v prípade nariadenej aj určenej služobnej pohotovosti ide o výkon štátnej služby v rámci služobného času. Na inom mieste svojho vyjadrenia k veci však argumentuje, že počas nariadenej služobnej pohotovosti v mieste vykonávania štátnej služby je vymedzený priestor na odpočinok a od príslušníka sa nevyžaduje aktívna činnosť, nemusí uskutočniť žiaden výkon práce z vlastnej iniciatívy, ale iba na základe pokynu svojho zamestnávateľa. E. nemusí byť bdelý a aktívny počas celej dĺžky trvania služobnej pohotovosti, napriek tomu dostáva dohodnutú odmenu za takto strávený čas, ktorý sa do celkového súčtu pracovného času nezapočítava.
XX. Pre porovnanie je možné uviesť, že X. práce vo svojich stanoveniach, upravujúcich pracovný čas a dobu odpočinku, výslovne stanovuje (§ 96 ods. X), že čas, počas ktorého sa zamestnanec zdržiava na pracovisku a je pripravený na výkon práce, ale prácu nevykonáva, je neaktívna časť pracovnej pohotovosti, ktorá sa považuje za pracovný čas. G. súd z toho vyplynulo, že aj v prípade, že zákonodarca pri implementovaní predmetnej smernice do nášho právneho poriadku vyslovene nestanovil pre Y. a záchranný zbor rovnaké pravidlo, ako je tomu v X. práce, teda nestanovil jednak časový limit týždenného pracovného času na XX hodín počas stanovených X-mich dní, ani vyslovene neuviedol a nestanovil, či sa služobná pohotovosť zarátava alebo nezarátava do týždenného pracovného času v zmysle únijného práva, mohla a mala byť správna implementácia smernice do nášho právneho poriadku vykonaná následne faktickým uvedením do praxe, ústavným orgánom štátnej správy, teda C. vnútra SR, tak, aby určené pracovné zmeny, ktoré sú rozdelené na výkon štátnej služby a na ňu nadväzujúcu služobnú pohotovosť, rešpektovali pravidlá stanovené smernicou č. XXXX/XX/ES. S. vyplynulo z vykonaného dokazovania, služobná pohotovosť žalobcu a jeho kolegov v zbore nie je zarátavaná do fondu ich pracovného času za sledované obdobie od XX.XX. - XX.XX. kalendárneho roka a od XX.XX. - XX.XX. kalendárneho roka, naopak pri evidencii ich pracovného času po uplynutí týchto období zamestnávateľ spravidla vyčísli tzv. mínusové hodiny, ktoré vyjadrujú počet hodín, ktoré jednotlivým príslušníkom chýbajú do určeného fondu pracovného času a títo si ich musia v nasledovnom kalendárnom polroku nahradiť a odpracovať. S ohľadom na citované únijné právo je zrejmé, že ide o nesprávny postup, nezaručujúci dodržiavanie práv príslušníkov vrátane žalobcu, okrem iného maximálny týždenný limit pracovného času XX hodín počas sledovaného referenčného obdobia, v tomto prípade počas kalendárneho polroka.
XX. V prípade žalobcu bolo možné z doloženého tabuľkového prehľadu jeho vykonaných služieb v roku XXXX až XXXX zhodnotiť X takýchto referenčných období X-tich kalendárnych mesiacov, teda od januára XXXX do júna XXXX, ďalej od júla XXXX do decembra XXXX, atď. až po december XXXX. V týchto jednotlivých polročných obdobiach bolo zrejmé, že došlo k prekročeniu stanoveného limitu XX hodín týždenného pracovného času. Je potrebné zdôrazniť z hľadiska dokazovania, že rozpor ohľadne skutočností vyplývajúcich (počet odslúžených hodín), ako je sumarizovaný v uvedenej tabuľke, nebol z hľadiska toho, či je počet týchto hodín evidovaný správne alebo nie je, ale sporné medzi stranami bolo to, ktoré z týchto odslúžených hodín je nutné zarátať do pracovného času vo vzťahu k odslúženým pohotovostiam. Z rokov XXXX a XXXX boli v uvedenej tabuľke konkretizované z hľadiska odslúžených hodín vždy len X mesiace, nie celé referenčné obdobia kalendárnych polrokov, preto bolo nutné považovať túto časť len za doplnkové informácie, z ktorých bolo možné ustáliť, že prekračovanie daného limitu XX hodín týždenne bolo zrejme prítomné aj v inom období, než v kalendárnych polrokoch XXXX - XXXX. E. to aj z výpovede žalobcu, ktorý hovoril aj všeobecne o celom svojom čase pôsobenia v zbore, kedy vykonávanie služieb v uvedených cykloch a s približne rovnakými podmienkami pre odpočinok medzi jednotlivými služobnými dňami bolo na rovnakej úrovni. M. toho prekročenie stanoveného limitu nepriamo vyplynulo aj z ďalšej skutočnosti, o ktorej žalobca vypovedal, a to je faktická nemožnosť čerpať dovolenku na zotavenie v čase dlhšom než je jeden týždeň, s ohľadom na stav príslušníkov v zbore. Q. zo zistených okolností mohol súd konštatovať, že Y. a záchranný zbor minimálne pre M. riaditeľstvo J. trpí nedostatkom príslušníkov, ktorými by inak vedel zabezpečiť častejšie striedanie, resp. dlhší čas odpočinku medzi jednotlivými služobnými dňami. Z toho potom vyplýva aj situácia, ktorá viedla k uplatneniu predmetného nároku zo strany žalobcu aj ďalších príslušníkov po celom území SR. M. toho mohol súd konštatovať, že krajské a okresné riaditeľstvá postupujú v súlade so zákonom, neporušujú pri opísanom postupe ani jedno ustanovenie zák. č. XXX/XXXX Z.z. S. ak pri tom zároveň porušujú pravidlá určené citovanou smernicou EÚ, potom je zrejmé, že implementácia smernice nebola správne vykonaná
ani v legislatívnom procese a nie je správne vykonávaná ani pri správe a riadení Y. a záchranného zboru zo strany C. vnútra SR.
XX. V časti samotného uplatneného nároku na náhradu nemajetkovej ujmy súd postupoval v zmysle § 11 a nasl. M. zákonníka, konštatujúc, že iné ustanovenia zákona v rámci právneho poriadku SR neumožňujú dostatočne uplatniť si kompenzáciu pre prípad porušenia únijného práva, ktorý má dopad na oprávnené záujmy alebo práva zamestnancov či príslušníkov Y. a záchranného zboru, dostatočným právnym prostriedkom je však práve inštitút náhrady nemajetkovej ujmy, ktorá spadá aj pod všeobecné označenie škody ako takej v terminológií únijného práva (ktoré nerozlišuje medzi škodou materiálnou a nemateriálnou, a ide teda o širší pojem).
XX. V prípade, že zamestnanec alebo príslušník Y. a záchranného zboru nemá v rozpore s právom R. únie dostatočný čas na regeneráciu a odpočinok, resp. že jeho určený čas služieb v jednotlivých týždňoch neumožňuje dostatočný odpočinok na regeneráciu, ide v zmysle ust. § 11 o zásah do jeho osobnostnej integrity, a to v oblasti súkromia a rodinného života, nepriamo aj vo vzťahu k jeho zdravotnému stavu. P. zásah je nežiadúci, právom nedovolený a zároveň zakladajúci nárok dotknutej osoby na zadosťučinenie, resp. peňažnú náhradu v zmysle § 13 ods. 1, X M. zákonníka. K. uvedené v tomto ustanovení zákona sú demonštratívne, nepredstavujú ohraničený výpočet prípadov, pri ktorých nárok na náhradu nemajetkovej ujmy vzniká. L. sa teda iba splnenie podmienky zníženia dôstojnosti fyzickej osoby či aj vážnosti v spoločnosti, môže ísť aj o iné vážne následky na osobnostných právach dotknutého jedinca. X. svoj nárok spojil s porušením nároku na odpočinok a preto súd posudzoval tento nárok ako nemajetkovú ujmu, čo okrem nášho právneho poriadku zohľadňuje aj zámer tvorcu smernice rady č. XXXX/XX/ES. M. smernice boli prijaté v záujme zamedzenia výskytu pracovných úrazov a chorôb z povolania, ich cieľom bolo zaviesť alebo zlepšiť preventívne opatrenia na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pracovníkov a zaistiť vyšší stupeň ich ochrany, bez toho, aby sa musel podriaďovať ekonomickým úvahám.
XX. Ako vyplynulo z dokazovania v tejto veci, žalobca má životnú partnerku, zatiaľ síce bez dieťaťa, ale zároveň je tu blízka osoba, jeho ovdovený otec so zdravotnými problémami, žijúci v inej obci ako žalobca, ku ktorému musí viac či menej pravidelne žalobca cestovať a pomôcť. X. má aj vlastné koníčky, ktorými sú najmä šport či chovateľstvo psov, je teda zrejmé, že žalobca taktiež ako iný zamestnanci v iných odvetviach potrebuje primeraný čas na regeneráciu, odpočinok, aj čas na venovanie sa svojim koníčkom či blízkym. G. spôsobom satisfakcie pre neho by nepochybne bolo poskytnutie náhradného voľna v primeranom rozsahu, avšak to je za súčasného personálneho stavu zboru fakticky nemožné. Ak potom zmyslom náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch je zmierniť nepriaznivý následok neoprávneného zásahu, ku ktorému nepochybne zo strany žalovaného došlo (tj. tak, aby bola chránená jeho osobnosť aj vo sfére práva na súkromie a rodinný život), považoval súd za primerané, aby náhrada zohľadňovala strednú mieru závažnosti tohto zásahu. Z popísaných následkov totiž vyplynulo, že žalobca v súčasnosti netrpí nejakým závažným ochorením v dôsledku porušenia práva zo strany žalovaného, následkom sú skôr zvýšený stres a nedostatok regenerácie, duševnej aj telesnej. D. a rodinný život sú zasiahnuté taktiež čiastočne, nie sú negované úplne. Za takýchto okolností je podľa názoru súdu na obdobie jedného roka primeranou sumou náhrady XXX,- R.. Za tri roky, resp. šesť referenčných období, ktoré boli popísané vyššie, tak celá náhrada predstavuje sumu X XXX,- R., teda sumu, ktorá dostatočným a primeraným spôsobom poskytne žalobcovi možnosť kompenzácie nepriaznivých následkov, opísaných vyššie. G. suma X XXX,- R. je v tomto prípade podľa názoru súdu neprimeraná, preto v prevyšujúcej časti súd žalobu zamietol.
XX. O trovách konania súd rozhodoval podľa § 255 ods. X a § 262 ods. X C.s.p., teda podľa kritéria úspešnosti v konaní, avšak taktiež s prihliadnutím na špecifiká predmetného nároku. V tomto type konania, keď výška peňažnej náhrady nemajetkovej ujmy je určovaná výlučne na základe úvahy súdu, zo strany žalobcu nie je objektívne možné uhádnuť vopred, akými úvahami sa bude súd riadiť a akú sumu náhrady nakoniec určí ako primeranú. X. suma je preto spravidla nadhodnotená, aby súd mal dostatočný priestor pre jej korekciu v rámci svojich úvah, pričom opačný postup, tj. priznanie vyššej sumy, než aká je žalovaná, možný nie je. Z tohto dôvodu je tu namieste za úspech v konaní považovať úspech čo do základu a v prípade, že navrhovaná a žalobou požadovaná suma náhrady nie je neprimerane premrštená, napriek čiastočnému zamietnutiu žaloby považovať takéhoto žalobcu za úspešného aj v prípade, že jeho požiadavke na peňažnú náhradu nebude vyhovené úplne. V tomto prípade žalobcova požiadavka vo výške X XXX,- R. nebola zjavne neprimeraná a na základe úvahy súdu bolo znížená na
hore uvedenú sumu, v ostatnej časti bola žaloba zamietnutá, žalobcu však je potrebné považovať za stranu v konaní úspešnú. Z toho dôvodu súd žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu m o ž n o podať odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia, písomne v dvoch vyhotoveniach, prostredníctvom Okresného súdu Brezno na Krajský súd v Banskej Bystrici (§ 355 ods. 1 a § 362 ods. 1 CSP).
V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (§ 127 ods. 1 CSP) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh) (§ 363 CSP).
Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.
Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá právoplatné a vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na súdny výkon rozhodnutia alebo návrh na vykonanie exekúcie podľa zákona č. 233/1995 Z.z. (Exekučný poriadok).