Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_20CoP-44-2018.pdf
PDF · 118.31 KB
Case nature
Subarea
20CoP/44/2018
Uznesenie
Krajský súd v Bratislave v senáte v zložení: predsedníčka senátu JUDr. Darina Kriváňová a členovia senátu JUDr. Michaela Králová a JUDr. Ivana Jahnová, vo veci starostlivosti o maloleté dieťa: H. P., J.. XX.XX.XXXX, zastúpený Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny Bratislava, so sídlom Vazovova 7/A, Bratislava, dieťa rodičov: matka Z. P., J.. XX.XX.XXXX, Y. G. Š. XX, G., zastúpená advokátom JUDr. Dušan Dudáš, so sídlom Vyšehradská č.14 a otec S. P., J.. XX.XX.XXXX, Y. G. Š. XX, G., zastúpený splnomocnenou zástupkyňou: Mgr. Jaroslava Grambličková, bytom Kovácsová č. 44, Bratislava, o nariadenie neodkladného opatrenia, o odvolaní matky maloletého proti uzneseniu Okresného súdu Bratislava V č.k. 22P 218/2017-15 zo dňa 17. januára 2018 takto
rozhodol:
Krajský súd v Bratislave uznesenie Okresného súdu Bratislava V č.k. 22P 218/2017-15 zo dňa 17. januára 2018, p o t v r d z u j e.
Žiaden z účastníkov n e m á n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
1.Okresný súd Bratislava V uznesením č.k. 22P 218/2017-15 zo dňa 17. januára 2018 nariadil neodkladné opatrenie, ktorým uložil matke povinnosť prispievať na výživu maloletého sumou 150,- eur mesačne, do 15. dňa v mesiaci k rukám otca maloletého a to do vykonateľnosti rozhodnutia vo veci rozvodu manželstva, v časti úpravy rodičovských práv a povinností k maloletému na čas po rozvode, vo veci vedenej pod sp. zn. 17P 185/2016. O trovách konania rozhodol tak, že žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania.
2. Návrhom doručeným okresnému súdu dňa 18.12.2017 otec maloletého žiadal nariadiť neodkladné opatrenie a matke do rozhodnutia vo veci o rozvod manželstva, uložiť povinnosť platiť na výživu maloletého výživné v sume 150 eur mesačne. Návrh odôvodnil tým, že rodičia maloletého sú v rozvodovom konaní, vec je vedená pod sp. zn. 17P 185/2016. Matka sa s maloletým synom vôbec nestýka, odkedy opustila spoločnú domácnosť. Maloletý aj vzhľadom na svoj vek sa jasne a jednoznačne aj pred súdom v konaní o rozvod manželstva vyjadril tak, že chce žiť u svojho otca. Matka od mája 2017 prestala prispievať na výživu maloletého. Od uvedeného času sa ani žiadnym iným spôsobom nepodieľa na zabezpečovaní ani základných potrieb maloletého a na pojednávaní vo veci rozvodu a úpravy výkonu rodičovských práv a povinností sa vyjadrila, že výživné na maloletého ani platiť nebude. Okrem nákladov na bežnú výživu maloletého otec uhrádza aj pravidelné poplatky za futbal vo výške 20 eur mesačne, tiež náklady na dopravu, pravidelné školské poplatky, uhrádza nákup sezónneho ošatenia, obuvi, vitamínov, darčekov, voľno-časových aktivít, letné a zimné dovolenky, návštevy stomatológa. Vzhľadom na uvedené skutočnosti má teda navrhovateľ za to, že je osvedčená danosť jeho nároku a vyplýva potreba nariadiť také neodkladné opatrenie, ktorým bude dočasne upravená vyživovacia povinnosť matky, aby do rozhodnutia súdu bola zabezpečená výživa maloletého.
3. Okresný súd vychádzal zo zistenia, že na Okresnom súde Bratislava V pod sp. zn. 17P 185/2016 je vedené konanie o rozvod manželstva rodičov maloletého, ktoré nie je skončené. Z registra Sociálnej poisťovne vyplýva, že matka v období mesiacov jún 2017 až október 2017 v spoločnosti W. maklérsky dom, a.s. dosahovala priemerný brutto príjem vo výške 1.201,49 eur mesačne.
4. Okresný súd právne vec posúdil podľa § 324, § 325 ods. 1, § 329 ods. 1, § 330 ods. 1 Civilného sporového poriadku, v spojení s § 366 Civilného mimosporového poriadku a po vyhodnotení dôvodov návrhu otca na nariadenie neodkladného opatrenia vyhovel návrhu a uložil matke povinnosť platiť výživné v sume 150 eur mesačne s odôvodnením, že matka nežije s maloletým v spoločnej domácnosti a na jeho výžive sa nepodieľa od mesiaca máj 2017 žiadnym spôsobom, za situácie, keď osobnú starostlivosť maloletému poskytuje iba otec, ako aj úhrada nákladov spojených s jeho výživou zaťažuje v plnom rozsahu otca. Vzhľadom na potreby zabezpečovania bežnej výživy maloletého súd upraviť pomery účastníkov a matku v súlade s návrhom odo dňa vykonateľnosti neodkladného opatrenia, t.j. odo dňa doručenia uznesenia okresného súdu, zaviazal povinnosťou prispievať na výživu maloletého H. sumou 150 eur, s prihliadnutím na vek maloletého a jeho zvýšené potreby, v súvislosti s dospievaním. Súd v tejto súvislosti nevykonával dokazovanie, teda nezisťoval dôkladne majetkové potreby rodičov a odôvodnené potreby dieťaťa, keďže takéto dokazovanie by prekračovalo rámec konania o nariadenie neodkladného opatrenia, ale potrebné dokazovanie bude vykonané až v konaní vo veci samej. O trovách konania súd rozhodol podľa § 52 C.s.p., podľa ktorého žiaden z účastníkov nemá nárok na ich náhradu.
5. Proti uzneseniu podala odvolanie matka, ktorá namietala, že s uznesením nesúhlasí a ani s odôvodnením rozhodnutia okresného súdu a navrhla odvolaciemu súdu, aby odvolaniu vyhovel a napadnuté uznesenie ako nedôvodné a nezákonné zrušil v celom rozsahu a zároveň žiadala odvolací súd, aby pochybenia okresného súdu napravil. Matka namietala, že konaním súdu prvej inštancie boli porušené aj základné zásady konania pred súdom a okresný súd na základe vykonaného dokazovania nesprávne a neúplné zistil skutkový stav veci. Ďalej namietala, že rozhodnutie okresného súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Matka v odvolaní tvrdila, že v odôvodnení rozhodnutia sa súd odvoláva na výpoveď otca maloletého a jeho tvrdenia, ktoré neboli doložené žiadnymi hodnovernými dôkazmi. Okresný súd pri zistení skutkového stavu prihliadol iba na tvrdenia otca maloletého a tvrdenia jej ako matky opomenul. Taktiež nevychádzal z jej tvrdení, ktoré už uviedla vo vyjadrení k podanému návrhu na rozvod manželstva a sú súčasťou spisu.
6. Okresný súd mal predovšetkým vychádzať zo zásadnej skutočnosti, že vzhľadom na správanie otca maloletého H., bola nútená odisť zo spoločnej domácnosti, keďže už nedokázala znášať ponižovanie a šikanovanie z jeho strany. Odišla zo spoločného bytu a musela si zabezpečiť nové bývanie, za ktoré platí mesačne 490.- eur. Otec maloletého zostal v ich spoločnom trojizbovom byte aj s maloletým Kristiánom. Správanie otca maloletého zle vplývalo na jej psychiku a zdravie a jeho „vyčíňanie“ bolo hlavnou príčinou rozvratu v rodine. Otec maloletého uviedol, skutočnosti k jej osobe, voči ktorým sa matka rázne ohradzuje, tieto považuje za nepravdivé a zavádzajúce. Nesúhlasí s tým, že ona je príčinou toho, že maloletý Kristián sa nechce s ňou stretávať a že nemá záujem sa s nim stretávať a nesnaží sa syna vyhľadávať. Hlavným dôvodom je to, že maloletý H. je pod silným vplyvom otca, ktorý po tom, čo sa odsťahovala zo spoločnej domácnosti, maloletého proti nej neustále hucká, je pod jeho silným a pre maloletého nezdravým vplyvom. Ona sa s nim nemôžem porozprávať, nakoľko jej bráni sa s nimi stýkať. Zakazuje maloletému nielen sa s matkou stretávať, ale aj telefonovať. Rozpráva o nej veci, ktoré sa nezakladajú na pravde a cielene znižuje jej autoritu a preto sa ku nej syn nespráva tak, ako by to bolo normálne medzi matkou a synom. Matka uviedla, že má maloletého H. rada a má záujem nielen o stretávanie s ním, ale aj o to, aby sa mohla aj ona podieľať na jeho výchove a starostlivosti. Tento stav veľmi zle znáša, ale napriek tomu sa snaží maloletého podporovať a to aj finančne, ako jej to možnosti dovoľujú. Je presvedčená o tom, že maloletému nič nechýba, je zabezpečený a nie sú voči nemu porušované žiadne práva.
7. V odvolaní matka tiež namietala, že Okresný súd nesprávne a nedostatočne vyhodnotil, aj jej súčasnú finančnú situáciu a nezabezpečil si k tomu dôkazy a tak neprihliadol na to, že okrem nákladov na bývanie 490,- eur (depozit na nájomné vo výške 500,- eur t.j. mesačne 41,60,- eur) má aj ďalšie nevyhnutné mesačné platby a to 30.- eur MHD do práce, 53.30,- telefón Orange, 22,94.- Slovak Telekom, káblová televízia 40.- náklady na domácnosť, 120.-stravovanie, 16,85,- lieky, probiotiká, spolu 803,09.- eur mesačne a jej mesačný príjem je netto 890.- eur. Okrem uvedeného maloletému H.J. posielala za 9 mesiacov do 7.12.2017, vždy k sviatkom alebo výročiam finančné prostriedky spolu vo výške 1200.-
eur . Na iné platby nemala a mohla si to dovoliť len z toho dôvodu, že po odchode zo spoločného bytu niekoľko mesiacov bývala u rodičov. Zdôraznila, že okresnému súdu boli v čase vydania napadnutého uznesenia tieto jej náklady predsa dostatočne známe z konania o rozvod manželstva, avšak tieto nevzal do úvahy ani sa nimi nezaoberal a v odôvodnení napadnutého uznesenia sa o týchto skutočnostiach vôbec nezmieňuje. Uvádza len jej brutto príjem, čo považuje z hľadiska objektívnosti rozhodovania a zákonnosti za nedostačujúce a za vážne pochybenie okresného súdu.
8. Okresný súd tiež nedostatočne a nesprávne vyhodnotil aj finančné možnosti otca maloletého, týmito sa vôbec nezaoberal. Nevyhodnotil jeho možnosti a ani vo vzájomnej súvislosti s jej finančnými možnosťami. Podľa potvrdenia od zamestnávateľa za mesiac od 01.01.2017 do 31.07.2017 predstavoval jeho mesačný brutto príjem v priemere 2.886 eur. Okresný súd si nezabezpečil k rozhodnutiu jeho príjem ku dňu rozhodovania a napriek tomu rozhodol. Neriadil sa ust. § 329 CSP posledná veta, podľa ktorého je pre neodkladné opatrenie rozhodujúci stav v čase vydania uznesenia súdu prvej inštancie. Napadnuté uznesie vydal okresný súd dňa 17.januára 2018. Tiež k celkovému príjmu otca maloletého je potrebné započítať 13. a 14 plat vyplatený v decembri 2017 a v januári 2018. Tieto dôkazy si okresný súd nezabezpečil napriek tomu, že tak bol povinný a až potom mal rozhodnúť. Otec je poberateľom rodinného prídavku na maloletého na Slovensku a má možnosť si rodinné príplatky uplatniť aj v Rakúsku, kde je zamestnaný. Táto čiastka predstavuje sume 250.- eur mesačne. Okresný súd pochybil aj pri vyhodnocovaní nevyhnutnosti a bezodkladnosti upraviť pomery v zmysle § 325ods.1, ods.2 písm. d) CSP. Maloletý je zabezpečený a na základe uvedeného nie je osvedčené, že hrozí nebezpečenstvo bezprostredne hroziacej ujmy. Jeho výživa je riadne zabezpečená obidvoma rodičmi v zmysle § 62 ods.2 Zákona o rodine.
9. Okresným súdom nariadené neodkladné opatrenie nie je prípadom na zabezpečenie najzákladnejších potrieb maloletého, ani nie je nevyhnutné na prežitie maloletého tak, ako to má na mysli citované ustanovenie CSP. Jeho nariadenie je nedôvodné, nezákonné a nevyplýva zo skutkového ani právneho stavu veci a preto je aj predčasné. Je vydané na základe nesprávneho a nedostatočného zistenia stavu veci a vychádza z podkladov a dôkazov, ktoré nezodpovedajú stavu veci v čase jeho vydania súdu prvej inštancie. Matka preto žiadala, aby odvolací súd odvolaniu vyhovel a napadnuté uznesenie Okresného súdu Bratislava V zo dňa 17.01.2018 ako nedôvodné a nezákonné zrušil.
10. K odvolaniu matky proti uzneseniu okresného súdu, sa vyjadril otec, ktorý s obsahom podaného odvolania proti vydanému uzneseniu v plnom rozsahu nesúhlasí, nakoľko predmetné odvolanie a tvrdenia v ňom uvádzané zo strany matky sa nezakladajú na pravde, lebo súd postupoval zákonne, keď podľa ustanovenia § 329 ods. 1 C.s.p. súd môže rozhodnúť o návrhu na nariadenia neodkladného opatrenia aj bez výsluchu a vyjadrenia strán a bez nariadenia pojednávania a súd v odôvodnení svojho rozhodnutia na túto skutočnosť aj upozornil, keď uviedol, že neodkladné opatrenie nie je konečným rozhodnutím, navrhovateľ nenadobúda definitívne práva, z jeho charakteru vyplýva, že pred jeho nariadením súd nemusí zistiť všetky skutočnosti, ktoré sú potrebné pre vydanie konečného rozhodnutia, a pri zisťovaní nemusí byť vždy dodržaný formálny postup stanovený na dokazovanie. To však neznamená, že súd ho môže vydať len na základe tvrdení navrhovateľa, bez osvedčenia aspoň základných skutočností, ktoré by odôvodňovali záver o pravdepodobnosti nároku, ktorému sa má poskytnúť predbežná ochrana. Vyplývajúc z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia súd sa dostatočne zaoberal potrebou nariadenia predbežného opatrenia, ako aj splnením podmienok a správne a úplne zistil skutkový stav veci. Nie je pravdou, keď matka uvádza, že bola nútená odísť zo spoločnej domácnosti, nakoľko nedokázala znášať ponižovanie a šikanovanie zo strany otca maloletého. Matka odišla zo spoločnej domácnosti z dôvodu, že si našla novú známosť, čo aj sama uviedla na pojednávaní. Preto dôvodom jej odchodu zo spoločnej domácnosti nebolo správanie otca maloletého, resp. jeho „vyčíňanie“, ale skutočnosť, že si našla novú známosť. Na základe viacerých výpovedí maloletého H., aj u psychológa, práve táto skutočnosť je dôvodom jeho „správania“ k matke. Taktiež nie je pravdou, že on maloletého proti matke stále „hucká“, bráni sa mu stretávať s matkou, ako aj telefonovať. Práve opačne, snaží sa viesť maloletého Kristiána k tomu, aby sa s matkou rozprával a stretával. Maloletý však momentálne styk s matkou odmieta, ale to len na základe vlastného presvedčenia a rozhodnutia. Aj keď je matka presvedčená, že maloletému H. nič nechýba, a je podľa jej názoru zabezpečený, to ju ako matku nezbavuje povinnosti finančne prispievať na výchovu a výživu maloletého H.. Matka od mája roku 2017 vôbec neprispieva na výživu maloletého, ani žiadnym iným spôsobom sa nepodieľa na zabezpečovaní a to aspoň základných potrieb. Ako matka neprejavuje žiadny záujem prispievať na výživu maloletého,
nekontaktuje otca či maloletý niečo potrebuje, vôbec ju to nezaujíma. Od mája 2017 neprispela na výživu maloletého žiadnym spôsobom, ani v naturálnej forme, túto základnú potrebu každého dieťaťa tvrdo ignoruje. Navyše sa na pojednávaní vo veci rozvodu a úpravy výkonu rodičovských práv a povinnosti osobne vyjadrila, že výživné platiť na maloletého H. nebude. Otec poukázal na ustanovenie § 62 Zákona o rodine a zdôraznil, že tak ako uvádza právna úprava, výživné má prednosť pred inými výdavkami rodičov. Skutočnosť, že matka má určité mesačné výdavky, ju nezbavuje tejto zákonnej povinnosti a len jej strohá konštatácia, že maloletému nič nechýba, neobstojí. Výživné, ktoré požaduje otec na maloletého ani zďaleka nepokrýva potrebné výdavky. Práve matka by mala vedieť, aké mesačné náklady spotrebuje dospievajúci syn. Aj otec maloletého má „svoje“ náklady a na syna riadne prispieva. Treba uviesť, že výživné, ktoré otec požaduje na svojho syna patrí iba jemu, nežiada ho pre svoje potreby. Pokiaľ matka neustála uvádza, že otec maloletého je finančne dobre zabezpečený, tak táto skutočnosť ju neoslobodzuje od platenia výživného. Naopak by ju ako matku malo tešiť, že otec maloletého môže ich spoločného syna podporovať, ale to ešte neznamená, že ona sa na výžive maloletého odmieta podieľať, a to akýmkoľvek spôsobom. Predmetom návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia bolo len výživné a preto sa k vyjadreniam matky v podanom odvolaní, ohľadne styku s maloletým nevyjadruje, lebo to nebolo predmetom rozhodovania súdu. Napadnuté uznesenie bolo vydané na základe dostatočne zisteného skutkového stavu veci, je vecne správne a zákonné a preto otec navrhol aby odvolací súd uznesenie potvrdil.
11. Krajský súd preskúmal vec, v ktorej nie je viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania § 2 ods. l, § 65, § 66, § 360 a nasl., § 395 ods. l, ods. 2 zákona č. 161/2015 Z.z. Civilný mimosporový poriadok, § 324 ods. l, § 329 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok, vec prejednal bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. l C.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie matky nie je dôvodné.
12. Uznesenie súdu prvej inštancie odvolací súd v celom rozsahu potvrdil, pretože je vo výroku vecne správne a keďže sa v celom rozsahu stotožňuje s dôvodmi (skutkovými a právnymi) uznesenia, ako správnymi, toto uznesenie už ďalšie dôvody neobsahuje (§ 387 ods. l, ods. 2 C.s.p.). Akékoľvek dôvody uvádzané odvolacím súdom na zdôraznenie správnosti napadnutého uznesenia by bolo len zopakovaním skutkových a právnych dôvodov uvedených súdom prvej inštancie. Pre úplnosť a na doplnenie správnosti odvolací súd považuje za potrebné uviesť ešte nasledovné.
13. Podľa § 325 ods. 1 C.s.p. neodkladné opatrenie môže súd nariadiť, ak je potrebné bezodkladne upraviť pomery alebo ak je obava, že exekúcia bude ohrozená.
14. Podľa § 325 ods. 2 písm. d/ C.s.p. neodkladným opatrením možno strane uložiť najmä, aby niečo vykonala, niečoho sa zdržala alebo niečo znášala.
15. Podľa § 366 C.m.p. neodkladným opatrením môže súd nariadiť platiť výživné v nevyhnutnej miere.
16. V zmysle tohto ustanovenia výživné v nevyhnutnej miere je určené len na uspokojovanie základných, osobných a životných potrieb oprávneného a nie je rozhodujúce, že povinný je schopný platiť aj vyššie dávky výživného. Výživné priznané neodkladným opatrením má nevyhnutnú mieru jeho plnenia aj pre oprávnenú osobu a má postačovať na uhrádzanie základných životných potrieb.
17. Neodkladné opatrenie, ktorým súd ukladá platenie výživného v nevyhnutnej miere možno nariadiť bez zreteľa na to, o aké výživné ide. Dôležité je len to, že sa uplatňuje nárok na výživné, ktorého právny dôvod spočíva v ustanoveniach Zákona o rodine, to znamená, že výživné poskytované na inom než zákonnom podklade nemožno chrániť neodkladným opatrením. Z ustanovenia § 62 ods. 1 Zákona o rodine vyplýva, že plnenie vyživovacej povinnosti rodičov k deťom je ich zákonná povinnosť, ktorá trvá do času, kým deti nie sú schopné samé sa živiť. Medzi jednotlivými druhmi vyživovacej povinnosti má vyživovacia povinnosť rodičov k deťom významné postavenie. Vyživovacia povinnosť zaťažuje oboch rodičov, bez ohľadu na to, či sa dieťa narodilo v manželstve. Pre zákonný vznik tejto vyživovacej povinnosti je relevantnou objektívna právna skutočnosť narodenia dieťaťa, jej zánik zákon spája s nadobudnutím schopnosti dieťaťa samostatne sa živiť. V tejto veci je aktívne legitimovaný ten, komu patrí zákonom ustanovený nárok na výživné a osvedčí ho spôsobom, ktorý predpisuje Zákon o rodine, teda uvedie a osvedčí rodinný vzťah, ktorý opodstatňuje platenie výživného. Osvedčenie nariadenia neodkladného opatrenia vyžaduje aj schopnosti a možnosti povinného platiť výživné v zmysle Zákona o rodine.
18. V danom prípade nebolo sporný rodinný vzťah k maloletému H. P. a to ako zo strany otca, tak aj zo strany matky. Táto podmienka preto bola splnená. Obaja rodičia sú povinní plniť zákonnú vyživovaciu povinnosť voči maloletému H. a nie je dôvodné tvrdenie matky v podanom odvolaní, že maloletý má všetko čo potrebuje a jeho výživa nie je ohrozená a tak nebol daný dôvod pre nariadenie neodkladného opatrenia.
19. Podľa ustanovenia § 62 ods. 3 Zákona o rodine, každý rodič, bez ohľadu na svoje schopnosti, možnosti a majetkové pomery je povinný plniť svoju vyživovaciu povinnosť v minimálnom rozsahu vo výške 30 % zo sumy životného minima na nezaopatrené neplnoleté dieťa alebo na nezaopatrené dieťa podľa osobitného zákona. Napriek tomu, že sa osvedčujú schopnosti a možnosti povinného rodiča, obsahom neodkladného opatrenia bez zreteľa na to, ktorý druh vyživovacej povinnosti sa má plniť, je výživné v nevyhnutnej miere.
20. Odvolací súd nepovažoval za dôvodnú odvolaciu námietku matky, že okresný súd nedostatočne zistil skutkový stav veci, nevykonal potrebné dokazovanie na zistenie príjmu oboch rodičov, neprihliadol na finančné možnosti otca, ktorý má vyšší príjem a nevyhodnotil vyjadrenia a predložené dôkazy v konaní vo veci, ktoré uviedli účastníci, teda rodičia maloletého a na ktoré mal súd prihliadnuť a z nich vychádzať. Odvolací súd v súvislosti s tou odvolacou námietkou matky zastáva názor zhodný so súdom prvej inštancie ako aj vyjadrením otca k odvolaniu a zároveň uvádza, že pri určení výživného v nevyhnutej miere sa rozsah výživného v neodkladnom opatrení zásadne odlišuje od jeho rozsahu v konečnom rozhodnutí, okrem prípadu, ak nevyhnutná miera je súčasne aj limitom schopností a možností povinného. Výrok neodkladného opatrenia nepredurčuje obsah meritórneho rozhodnutia, pritom výživné v nevyhnutej miere je určené len na uspokojovanie základných osobných životných potrieb oprávneného a nie je rozhodujúce, že povinný je schopný platiť aj vyššie dávky výživného. Výživné priznané neodkladným opatrením má nevyhnutnú mieru jeho plnenia aj pre oprávnenú osobu. Výživné bez ohľadu na oprávnené potreby navrhovateľa má postačovať na uhrádzanie základných životných potrieb a tento limit sa vzťahuje na všetky druhy vyživovacích povinností. Začiatkom plnenia vyživovacej povinnosti je deň rozhodnutia o neodkladnom opatrení, pričom týmto opatrením o platní výživného v nevyhnutnej miere sa nerozhodlo o tom, že je daný základ pre určenie vyživovacej povinnosti v konaní vo veci samej.
21. Tiež treba zdôrazniť, že podľa ustanovenie § 329 ods. 1 C.s.p. súd môže rozhodnúť o návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia aj bez výsluchu a vyjadrenia strán a bez nariadenia pojednávania. Pri prijímaní takéhoto opatrenia, ktoré je opatrením dočasným a neodkladným, prevláda požiadavka rýchlosti konania nad úplným preukázaním uplatneného nároku. Aj v konaní o neodkladnom opatrení musí súd hodnotiť vykonané dôkazy, pritom (pri súčasnom preukázaní potreby dočasnej úpravy pomerov strán) rozhodné skutočnosti, (predovšetkým nárok sám) nemusia byť spoľahlivo preukázané. K nariadeniu neodkladného opatrenia stačí, ak sú tvrdené skutočnosti aspoň osvedčené, t.j. ak sa javia aspoň pravdepodobnými. Procesnú zodpovednosť v uvedenom smere nesie navrhovateľ neodkladného opatrenia.
22. Zákon preto nepredpokladá, že súd bude pri rozhodovaní o neodkladnom opatrení vykonávať dokazovanie a naopak, vo vedomí, že výsluchom strany, proti ktorej návrh na nariadenie neodkladného opatrenia smeruje, by mohol byť zmarený účel uvedeného opatrenia; v ustanovení § 329 ods. 1 C.s.p. výslovne formuloval zásadu, že účastníci nemusia byť pred rozhodnutím o návrhu na neodkladné opatrenie vypočutí a rovnako, že súd nemusí nariadiť pojednávanie. Pri samotnom osvedčovaní nároku (na základe predložených listín) potom nie je treba dôsledne dodržiavať tie formálne požiadavky, ktoré zákon ukladá pri dokazovaní, vrátane požiadavky, aby sa druhá strana sporu mohla pred rozhodnutím o neodkladnom opatrení k obsahu listín, z ktorých bude súd robiť záver o tom, či sú splnené predpoklady pre nariadenie neodkladného opatrenia, vyjadriť. Takýto postup v konaní umožňuje súdu vychádzať z predpokladov, ktoré osvedčujú dôvodnosť takéhoto návrhu, bez toho, aby nariadil pojednávanie, alebo vypočul strany.
23. Neodkladné opatrenie, ktorým súd ukladá platenie výživného v nevyhnutnej miere možno nariadiť bez zreteľa na to, o aké výživné ide. Dôležité je len to, že sa uplatňuje nárok na výživné, ktorého právny dôvod spočíva v ustanoveniach Zákona o rodine, to znemená, že výživné poskytované na inom než zákonnom podklade nemožno chrániť neodkladným opatrením.
24. Podľa § 62 ods. 1 Zákona o rodine plnenie vyživovacej povinnosti rodičov k deťom je ich zákonná povinnosť, ktorá trvá do času, kým deti nie sú schopné samé sa živiť.
25. Medzi jednotlivými druhmi vyživovacej povinnosti má vyživovacia povinnosť rodičov k deťom významné postavenie. Vyživovacia povinnosť zaťažuje oboch rodičov, bez ohľadu na to, či sa dieťa narodilo v manželstve. Pre zákonný vznik tejto vyživovacej povinnosti je relevantnou objektívna právna skutočnosť narodenia dieťaťa, jej zánik zákon spája s nadobudnutím schopnosti dieťaťa samostatne sa živiť. V tejto veci je aktívne legitimovaný ten, komu patrí zákonom ustanovený nárok na výživné a osvedčí ho spôsobom, ktorý predpisuje Zákon o rodine, teda uvedie a osvedčí rodinný vzťah, ktorý opodstatňuje platenie výživného. Niekedy je tento rodinný vzťah nesporný a osvedčenie sa vykoná spravidla predložením verejnej listiny, napr. rodného listu, sobášneho listu a podobne.
26. Podľa § 62 ods. 2 Zákona o rodine, obaja rodičia prispievajú na výživu svojich detí podľa svojich schopností, možností a majetkových pomerov. Dieťa má právo podieľať sa na životnej úrovni rodiča.
27. Výrok neodkladného opatrenia nepredurčuje obsah meritórneho rozhodnutia, pritom výživné v nevyhnutej miere je určené len na uspokojovanie základných osobných životných potrieb oprávneného a nie je rozhodujúce, že povinný je schopný platiť aj vyššie dávky výživného. Výživné priznané neodkladným opatrením má nevyhnutnú mieru jeho plnenia aj pre oprávnenú osobu. Výživné bez ohľadu na oprávnené potreby navrhovateľa má postačovať na uhrádzanie základných životných potrieb a tento limit sa vzťahuje na všetky druhy vyživovacích povinností. Začiatkom plnenia vyživovacej povinnosti je deň rozhodnutia o neodkladnom opatrení.
28. V danej veci z obsahu spisu vyplýva, že otec maloletého podal návrh na nariadenie neodkladného opatrenia, ktorým žiadal, aby súd uložil matke povinnosť prispievať na výživu maloletého v sume 150 eur. Matka v podanom odvolaní nenamietala daný stav, že maloletý je v osobnej starostlivosti otca. Za tejto situácie, je matka povinná ako rodič prispievať na výživu maloletého, ktorá povinnosť jej vyplýva z ustanovenia § 62 Zákona o rodine a ktorú si musí plniť. Matka v podanom odvolaní nenamietala záver súdu o uložení jej vyživovacej povinnosti a nepreukázala, že túto povinnosť si plní dobrovoľne v súlade so Zákonom o rodine a tak odvolaciemu súdu nepreukázala opodstatnenosť svojho odvolania. Podľa § 62 ods. 1 Zákona o rodine plnenie vyživovacej povinnosti rodičov k deťom je ich zákonná povinnosť, ktorá trvá do času, kým deti nie sú schopné samé sa živiť. Podľa § 62 ods. 2 Zákona o rodine obaja rodičia prispievajú na výživu svojich detí podľa svojich schopností, možností a majetkových pomerov. Dieťa má právo podieľať sa na životnej úrovni rodičov. Podľa § 62 ods. 4 Zákona o rodine pri plnení rozsahu vyživovacej povinnosti súd prihliada na to, ktorý z rodičov a v akej miere sa o dieťa osobne stará. Podľa § 62 ods. 5 Zákona o rodine výživné má prednosť pred inými výdavkami rodičov. Pri skúmaní schopností, možností a majetkových pomerov povinného rodiča súd neberie do úvahy výdavky povinného rodiča, ktoré nie je nevyhnutné vynaložiť.
29. V súvislosti s námietkou matky maloletého v podanom odvolaní, že Okresný súd nesprávne rozhodol, keď určil výživné na maloleté dieťa vo výške 150 eur mesačne, odvolací súd poukazuje na to, že každý z rodičov je povinný vyživovať svoje dieťa. Vyživovacia povinnosť môže byť plnená osobnou starostlivosťou, alebo čiastočne starostlivosťou o domácnosť, tiež je poskytovaním vecných plnení, napr. bývanie, alebo stravovanie. Ďalšou formou plnenia vyživovacej povinnosti je platenie výživného, ako peňažného príspevku na uhradzovanie potrieb dieťaťa. Rodič, ktorý sa o dieťa osobne stará plní vyživovaciu povinnosť prevažne poskytovaním vecných plnení, ako je napr. strava, bývanie, nákup ošatenia, zabezpečenie zdravotnej starostlivosti a pod. a osobnou starostlivosťou. Rodič, ktorý sa o dieťa osobne nestará, prispieva na jeho výživu výživným, ktoré určil súd, prípadne dohoda rodičov.
30. Preto v danom prípade, ak je maloletý v osobnej starostlivosti otca, je matka povinná prispievať na výživu maloletého finančne a nemôže tvrdiť, že pokiaľ nedokáže uhradiť svoje osobné náklady (v odvolací matka namietala, že súd neprihliadol na to, že okrem nákladov na bývanie 490,- eur (depozit na nájomné vo výške 500,- eur t.j. mesačne 41,60,- eur) má aj ďalšie nevyhnutné mesačné platby a to 30,- eur MHD do práce, 53.30,- telefón Orange, 22,94.- Slovak Telekom, káblová televízia 40,- náklady na domácnosť, 120,- stravovanie, 16,85,- lieky, probiotiká, spolu 803,09,- eur mesačne a jej mesačný príjem je netto 890.- eur.), nemá peniaze na platenie výživného na maloletého, pretože
podľa ustanovenia § 62 ods. 5 Zákona o rodine výživné má prednosť pred inými výdavkami rodičov. Pri skúmaní schopností, možností a majetkových pomerov povinného rodiča súd neberie do úvahy výdavky povinného rodiča, ktoré nie je nevyhnutné vynaložiť. Za danej situácie je súdom prvej inštancie dostatočne zistené a odôvodnené rozhodnutie o uložení vyživovacej povinnosti matke v sume 150 eur, pretože vyživovacia povinnosť matke vyplýva zo zákona a preto si ju musí plniť a nemôže tvrdiť, že otec dostatočne zabezpečuje potreby maloletého a preto výživa maloletého nie je ohrozená. V tej súvislosti treba zdôrazniť, že právo rodiča vychovávať svoje dieťa a starať sa o dieťa zaručuje aj čl. 41 Ústavy Slovenskej republiky. Na rovnakom mieste tiež zaručuje dieťaťu právo na rodičovskú výchovu a starostlivosť. Dohovor o právach dieťaťa ukladá zmluvným štátnom povinnosť vynaložiť všetko úsilie na to, aby sa uznala zásada, že sú to obaja rodičia, ktorí majú spoločnú a rovnakú prvotnú zodpovednosť za výchovu a vývoj dieťaťa, pričom zmyslom ich starostlivosti musí byť vždy záujem dieťaťa.
31. Okresný súd preto rozhodol správne, keď nariadil neodkladné opatrenie a uložil matke povinnosť prispievať na výživu maloletého v nevyhnutnej miere sumou 150 eur mesačne. Matka v podanom odvolaní nenamietala rodinný vzťah k maloletému, sama uviedla, že maloletého má rada a má záujem poskytovať mu osobnú starostlivosť, ale v podanom odvolaní nepreukázala, že zákonnú vyživovaciu povinnosť na maloleté dieťa si plní dobrovoľne a pravidelne a preto je rozhodnutie okresného súdu správne. Ako bolo už uvedené, odvolacia námietka matky, že súd nevykonal dokazovanie v potrebnom rozsahu, bola odvolacím súdom už vysvetlená ako je uvedené vyššie, keď dokazovanie v potrebnom rozsahu vykoná súd vo veci určenia výživného a to v súvislosti s rozhodnutím, komu bude dieťa zverené do osobnej starostlivosti rozhodnutím súdu, pretože od tohto výroku závisí určenie výživného zo strany jedného z rodičov. Ďalšími námietkami matky, ktoré sa týkajú vzájomného vzťahu rodičov, ako aj styku matky s maloletým sa bude zaoberať súd až v konaní vo veci a preto sa odvolací súd týmito tvrdenými skutočnosťami v podanom odvolaní matky nemohol zaoberať a ich opodstatnenosť vyhodnocovať.
32. Odvolací súd preto uznesenie súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 Civilného sporového poriadku ako vecne správne potvrdil.
33. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.).
(1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 C.s.p.).
(1) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). (2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 C.s.p.).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).
(1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).
(1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. (2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 C.s.p.).
(1) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 C.s.p.).
(1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci.
(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 C.s.p.).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C.s.p.).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C.s.p.).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 C.s.p.).