Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (6)Rozsudok_17C-35-2014.pdf
PDF · 107.76 KB
Case nature
Area
Subarea
17C/35/2014
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Bratislava I v konaní pred sudcom JUDr. René Miltákom v právnej veci žalobcu: D. Ľ., Q.. XX. XX. XXXX, U. S. Č.. X, XXX XX Y. Ľ., štátny občan SR, proti žalovanému: POHOTOVOSŤ, s. r. o., so sídlom Pribinova č. 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, o určenie bezúročnosti zmluvy o úvere a iné, takto
rozhodol:
Súd žalobu z a m i e t a.
Súd žalovanému nárok na náhradu trov konania n e p r i z n á v a.
odôvodnenie:
1. Žalobca sa na základe návrhu zo dňa 07. 10. 2013, ktorý bol pôvodne doručený Okresnému súdu Bratislava II dňa 10. 10. 2013 domáhal určenia bezúročnosti a bezpoplatkovosti zmluvy o úvere. 2. Na základe upovedomenia súdu zo dňa 18. 12. 2013 (č. l. 14) došlo k postúpeniu veci Okresnému súdu Bratislava I a to dňa 24. 01. 2014 (č. l. 17). 3. Súd v priebehu konania na základe návrhu žalobcu uznesením č. k. 17C/35/2014-141 zo dňa 27. 04. 2018 pripustil zmenu petitu žalobného návrhu, v zmysle ktorého sa žalobca domáhal, aby súd určil, že a) zmluva o úvere č. 702900292 zo dňa 22. 03. 2010 uzavretá medzi žalobcom a žalovaným je bezúročná a bez poplatkov, b) zmluva o úvere č. 702900292 zo dňa 22. 03. 2010 uzavretá medzi žalobcom a žalovaným je neplatná. 4. Súd vykonal dokazovanie v rozsahu nevyhnutnom pre rozhodnutie vo veci samej a to výsluchom procesných strán a oboznámením sa s obsahom listinných dôkazných prostriedkov založených v súdnom spise ich prečítaním na pojednávaní. 5. Z obsahu žalobného návrhu vyplýva, že medzi žalobcom a žalovaným bola uzatvorená zmluva o úvere, na základe ktorej žalovaný poskytol žalobcovi úver 350,- Eur, ktorý mal vrátiť v dvanástich mesačných splátkach po 58,- Eur. Celková cena úveru predstavovala 696,- Eur, čo predstavuje navýšenie o 98,85 %. Žalovaný neuviedol v zmluve údaj o výške RPMN. 6. Žalobca uviedol, že so žalovaným uzavrel sedem zmlúv, na základe ktorých mu bola poskytnutá celková suma 3.641,64 Eur. Právne úkony žalovaného však boli neurčité a nezrozumiteľné. Dôvodom absolútnej neplatnosti zmluvy o úvere č. 702900292 zo dňa 22. 03. 2010 je aj nedostatok vážnosti. Zmluva je vadná pre nespočetné množstvo neprijateľných zmluvných podmienok. Bola uzavretá za nápadne nevýhodných podmienok, v rozpore so zákonom a prieči sa dobrým mravom. Žalobca uviedol, že je slobodný, žije sám, v byte v Starej Ľubovni, je bezdetný. Má stredoškolské odborné vzdelanie s maturitou v elektrotechnickom odbore. V súčasnom období pracuje v spoločnosti PANASONIC v Starej Ľubovni na pracovnej pozícii rozdeľovač. Jeho mesačný príjem predstavuje 800,- Eur brutto, z toho 650,- Eur netto. Nevlastní žiadnu nehnuteľnosť. Byt, v ktorom býva, je od mesta. Je to nájomný byt. Nájom predstavuje cca 80-90 Eur mesačne.
Mal ochotu splácať úver, ale dostal sa do finančných ťažkostí. K uzavretiu zmluvy ho nikto nenútil. Pred uzavretím zmluvy si prečítal písomné znenie zmluvy o úvere. Zmluva bola uzavretá za nevýhodných podmienok. Nevýhodné podmienky spočívajú v tom, že tam nie je uvedená výška RPMN, nie je rozpísaná výška istiny na zmluve, nie je rozpísaný úrok z omeškania. 7. Žalovaný uviedol, že so žalobcom uzatvoril dňa 22. 03. 2010 zmluvu o úvere č. 702900292, na základe ktorej poskytol dlžníkovi úver vo výške 350,- Eur. Dlžník sa zaviazal vrátiť celkovo 696,- Eur v dvanástich pravidelných mesačných splátkach po 58,- Eur a to počnúc dňom 20. 09. 2010. Dlžník však doposiaľ neuhradil ani len istinu poskytnutého úveru. Uhradil len sumu vo výške 269,- Eur. Podanou žalobou sa snaží vyhnúť plneniu zo zmluvy. Žalobca v zmluve výslovne prehlásil a svoje prehlásenie potvrdil osobitne svojím podpisom, že finančné prostriedky použije na účely výkonu zamestnania. V zmluve o úvere zároveň vyhlásil, že sa s ňou oboznámil a súhlasil s obsahom zmluvy a nemal k nej žiadne výhrady. Dlžník nepopieral účelovosť poskytnutého úveru ani v samotnej žalobe. Dlžník nepreukázal naliehavý právny záujem, ktorý je nevyhnutým predpokladom konania o určovacej žalobe. Dlžník sa v tomto konaní nedomáhal nároku na zaplatenie určitej finančnej sumy z titulu vydania bezdôvodného obohatenia, ale domáhal sa určenia bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru. 8. Z obsahu zmluvy o úvere č. 702900292 zo dňa 22. 03. 2010 (č. l. 9) vyplýva dohoda medzi spoločnosťou POHOTOVOSŤ, s. r. o., Pribinova č. 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598 (ako veriteľom) a D. Ľ., nar. XX. XX. XXXX, U. X. Č.. XXXX/X, XXX XX Y. Ľ. (ako dlžníkom) o poskytnutí úveru v sume 350,- Eur pre účely výkonu zamestnania. 9. Z dokazovania vyplýva, že žalobca sa žalobou domáhal dvoch nárokov a to určenia toho, že zmluva o úvere č. 702900292 zo dňa 22. 03. 2010 uzavretá medzi žalobcom a žalovaným je bezúročná a bez poplatkov a súčasne určenia toho, že zmluva o úvere č. 702900292 zo dňa 22. 03. 2010 uzavretá medzi žalobcom a žalovaným je neplatná. 10. K otázke určenia bezúročnosti a bezpoplatkovosti zmluvy o úvere č. 702900292 zo dňa 22. 03. 2010: 11. Podľa § 137 Civilného sporového poriadku, žalobou možno požadovať, aby sa rozhodlo najmä o a) splnení povinnosti, b) nároku na usporiadanie práv a povinností strán, ak určitý spôsob usporiadania vzťahu medzi stranami vyplýva z osobitného predpisu, c) určení, či tu právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem; naliehavý právny záujem nie je potrebné preukazovať, ak vyplýva z osobitného predpisu, alebo d) určení právnej skutočnosti, ak to vyplýva z osobitného predpisu. 12. Určenie existencie právnej skutočnosti, nie právneho vzťahu alebo práva rozhodnutím súdu, prichádza do úvahy iba vtedy, ak to zákon výslovne pripúšťa /§ 137 písm. d) CSP/; (obdobne rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 4Cdo 231/06, zo dňa 27. 11. 2007). 13. Podľa § 1 ods. 2 zák. č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov, spotrebiteľským úverom na účely tohto zákona je dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme pôžičky, úveru, odloženej platby alebo obdobnej finančnej pomoci poskytnutej veriteľom spotrebiteľovi. 14. Podľa § 2 písm. a) zák. č. 129/2010 Z. z., na účely tohto zákona sa rozumie spotrebiteľom fyzická osoba, ktorej je ponúkaný alebo bol poskytnutý spotrebiteľský úver na iný účel ako na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania. 15. Podľa § 2 písm. b) zák. č. 129/2010 Z. z., na účely tohto zákona sa rozumie veriteľom fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá ponúka alebo poskytuje spotrebiteľský úver v rámci svojej podnikateľskej činnosti. 16. Podľa § 11 ods. 1 písm. a) zák. č. 129/2010 Z. z., poskytnutý spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov, ak a) zmluva o spotrebiteľskom úvere nemá písomnú formu podľa § 9 ods. 1 a neobsahuje náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. a) až k), r) a y) a § 10 ods. 1, b) je v zmluve o spotrebiteľskom úvere uvedená nesprávne ročná percentuálna miera nákladov v neprospech spotrebiteľa. 17. Podľa § 43 Občianskeho zákonníka, účastníci sú povinní dbať, aby sa pri úprave zmluvných vzťahov odstránilo všetko, čo by mohlo viesť k vzniku rozporov. 18. Z dokazovania vyplýva, že žalobcovi bol poskytnutý úver na účely výkonu zamestnania. Pred vznikom právneho úkonu mal možnosť sa oboznámiť s návrhom zmluvy o úvere. K uzavretiu zmluvy žalobcu nikto nenútil. Návrh zmluvy o úvere si riadne prečítal a na znak súhlasu s obsahom zmluvy o úvere, túto aj podpísal. Mal ochotu splácať úver, ale následne sa dostal do finančných ťažkostí.
19. Pokiaľ bol žalobcovi ako dlžníkovi poskytnutý úver na účel zamestnania a túto účelovosť žiaden z účastníkov vzťahu nespochybnil, potom vzhľadom na ustanovenie § 2 písm. a) zákona o spotrebiteľských úverov nejde o spotrebiteľský úver. Z tohto dôvodu nemohol súd na právny vzťah aplikovať ust. § 11 ods. 1 písm. a) zák. č. 129/2010 Z. z. Žalobca ako osoba so stredoškolským vzdelaním mal možnosť si zmluvu prečítať a v prípade, ak nesúhlasil napríklad s účelom poskytnutia úveru, t.j. na výkon zamestnania, mal možnosť požiadať veriteľa, aby nedošlo k vyznačeniu tejto skutočnosti v zmluve o úvere. Ak tomu tak došlo, je vylúčené, aby súd považoval žalobcu za spotrebiteľa v zmysle ust. § 2 písm. a) zák. č. 129/2010 Z. z. 20. V súlade so zásadou "vigilantibus iura scripta sunt" t. j. "práva patria len bdelým" (pozorným, ostražitým, opatrným, starostlivým), bolo zo strany žalobcu ako dlžníka náležité, aby zodpovedne pristupoval k tomu, na aký účel mu budú poskytnuté finančné prostriedky, za akých podmienok uzavrie zmluvu a s akým subjektom (§ 43 Občianskeho zákonníka). Žalobca potvrdil súdu skutočnosť, že mal ochotu splácať úver a postupne tak vrátiť finančné prostriedky veriteľovi, avšak z dôvodu finančných ťažkostí sa rozhodol po úhrade istiny 269,- Eur ďalej nepokračovať v splácaní úveru. Žalobca taktiež uviedol, že so žalovaným uzatvoril celkovo sedem zmlúv o úvere. Ak sa teda žalobca v priebehu splácania úveru dostal do finančných ťažkostí, a úver mu bol poskytnutý na účel zamestnania, súd nemohol poskytnúť žalobcovi ochranu v zmysle určenia bezúročnosti a bezpoplatkovosti zmluvy o úvere č. 702900292 zo dňa 22. 03. 2010, a to z dôvodu, že žalobca nemal v tomto konaní postavenie spotrebiteľa /§ 2 písm. a) zák. č. 129/2010 Z. z./. 21. K otázke určenia neplatnosti zmluvy o úvere č. 702900292 zo dňa 22. 03. 2010: 22. Určovacie žaloby majú podľa právnej teórie, ako aj záverov rozhodovacej praxe súdov a judikatúry opodstatnenia tam, kde je ešte len stav ohrozenia práva a nie už jeho porušenia. Určovací návrh podľa § 80 písm. c/ O.s.p. má charakter preventívnej ochrany práv (nápravy stavu vzniknutého porušením práva sa možno domáhať už pomocou žaloby na plnenie podľa § 80 písm. b/ O.s.p.), keď musí existovať stav právnej neistoty navrhovateľa (žalobcu), ktorý má práve určovací návrh (žaloba) odstrániť. Teda naliehavosť právneho záujmu na požadovanom určení, v danom prípade určení neplatnosti predmetných zmlúv, musí spočívať v tom, že by sa ním vyriešili všetky sporné právne otázky medzi účastníkmi konania a vytvorilo by pevný právny základ pre budúce právne vzťahy. 23. Určenie (vyslovenie) neplatnosti úverovej zmluvy (či už celkom alebo čiastočne) by neodstránilo stav právnej neistoty, t.j. nemohlo by zabrániť veriteľovi z tejto zmluvy domáhať sa vrátenia poskytnutého plnenia titulom bezdôvodného obohatenia, t.j. vrátenia toho, čo navrhovateľ podľa zmluvy dostal, resp. čo zaňho plnil niekomu inému (druhej veriteľke). Vyriešiť otázku, t.j. spor, či bolo plnené na existujúci alebo neexistujúci záväzok, možno len v (už prebiehajúcom) konaní o návrhu na plnenie. Takýto záver je namieste bez ohľadu na tvrdenia navrhovateľa o jeho neistote vo vzťahu k otázke či a komu dlhuje, ktorú možno riešiť práve v konaní o plnenie (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8Cdo 251/2015 zo dňa 16. 03. 2016). 24. Z dokazovania vyplýva, že žalobca sa v tomto konaní nedomáhal vydania bezdôvodného obohatenia. Žalobu o určenie neplatnosti zmluvy o úvere tak nemožno považovať za vhodne zvolený právny prostriedok a to s prihliadnutím na skutočnosť, že ak by aj žalobca preukázal porušenie zákona zo strany veriteľa pri uzatvorení zmluvy, a súd by žalobe vyhovel, takáto žaloba by len viedla k vzniku ďalšieho sporu (napr. k sporu o vydanie bezdôvodného obohatenia). Bolo vecou žalobcu, akým spôsobom pristúpi k ochrane svojich práv, avšak ak si dňa 22. 03. 2010 požičal od žalovaného finančné prostriedky v sume 350,- Eur za podmienok, o ktorých vopred vedel (žalobca uviedol, že si zmluvu prečítal), a ak dňa 10. 10. 2013 podal žalobu o určenie bezpoplatkovosti a bezúročnosti zmluvy o úvere, súdu vznikla otázka, prečo žalobca tak nekonal ihneď po uzavretí zmluvy o úvere, a teda ak žalobca nesúhlasil s obsahom zmluvy, prečo ihneď nevrátil žalovanému poskytnuté finančné prostriedky v sume 350,- Eur a neodstúpil od zmluvy z dôvodu napr. nevýhodných zmluvných podmienok. Ak žalobu podal na súd s časovým odstupom vyše troch rokov a teda v čase vzniku finančných ťažkostí pri splácaní úveru, nemožno zo strany žalobcu hovoriť o existencii naliehavého, a najmä seriózneho právneho záujmu na určení neplatnosti zmluvy o úvere. 25. Súd zistil, že takto naformulovaná žaloba neslúži potrebám praktického života, ale len k zbytočnému rozmnožovaniu ďalších sporov (napr. o vydanie bezdôvodného obohatenia). Určenie neplatnosti zmluvy by aj tak s konečnou platnosťou nevyriešilo stav právnej neistoty žalobcu, pretože definitívne vyriešiť danú otázku možno len v konaní o návrhu na plnenie. Naliehavosť právneho záujmu na požadovanom určení musí spočívať v tom, aby sa ním vyriešili všetky sporné právne otázky medzi stranami a vytvorilo by to pevný právny základ pre budúce právne vzťahy. Vychádzajúc zo zistených skutočností dospel súd k záveru, že určenie neplatnosti úverovej zmluvy by neodstránilo stav právnej
neistoty t. j. nemohlo by zabrániť zmluvnej strane z tejto zmluvy domáhať sa vrátenia poskytnutého plnenia titulom bezdôvodného obohatenia. 26. Podľa § 187 ods. 1 Civilného sporového poriadku, za dôkaz môže slúžiť všetko, čo môže prispieť k náležitému objasneniu veci a čo sa získalo zákonným spôsobom z dôkazných prostriedkov. 27. Podľa § 187 ods. 2 Civilného sporového poriadku, dôkazným prostriedkom je najmä výsluch strany, výsluch svedka, listina, odborné vyjadrenie, znalecké dokazovanie a obhliadka. Ak nie je spôsob vykonania dôkazu predpísaný, určí ho súd. 28. Dôkazným bremenom sa rozumie procesná zodpovednosť účastníka konania za to, že za konania neboli preukázané jeho tvrdenia, že z toho dôvodu muselo byť rozhodnuté o veci samej v jeho neprospech. Zmyslom dôkazného bremena je umožniť súdu rozhodnúť o veci samej i v takých prípadoch, keď určitá skutočnosť významná podľa hmotného práva pre rozhodnutie o veci, nebola alebo nemohla byť preukázaná a keď teda výsledky hodnotenia dôkazov neumožňujú súdu prijať záver ani o pravdivosti tvrdenia tejto skutočnosti, ani o tom, že by táto skutočnosť bola nepravdivá. Dôkazné bremeno ohľadom určitých skutočností leží na tom účastníkovi konania, ktorí z existencie týchto skutočností vyvodzuje pre seba priaznivé právne dôsledky; ide o toho účastníka, ktorý existenciu týchto skutočností tiež tvrdí (uznesenie Najvyššieho súdu SR z 24. júna 2010, sp. zn. 5Obo/52/2010). 29. Z vykonaného dokazovania vyplýva, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno pokiaľ ide o preukázanie skutočností, ktoré boli rozhodné pre posúdenie či už bezúročnosti a bezpoplatkovosti zmluvy o úvere alebo neplatnosti zmluvy o úvere. Bolo vecou žalobcu, aby v rámci unesenia dôkazného bremena presvedčil súd o tvrdených nárokoch. Bolo v moci žalobcu, aby pri uzatváraní úverovej zmluvy odstránil všetko, čo by mohlo neskôr viesť k vzniku rozporov. 30. Základné zásady sporového súdneho konania sú obsiahnuté v článku 1 až 18 zákona č. 160/2015 Civilného sporového konania, účinného od 01. júla 2016. 31. Podľa článku 7 ods. 1 CSP, súdne konanie sa zásadne začína na návrh strany sporu, pričom predmet konania určujú strany sporu postupom ustanoveným zákonom. 32. Článok 7 CSP upravuje dispozičný princíp, ktorým je sporové konanie takmer bezo zvyšku ovládané. Dispozičný princíp sa v sporoch prejavuje predovšetkým žalobnou iniciatívou žalobcu, bez ktorej spor nemôže vzniknúť. Súkromnoprávny spor nie je možné začať bez procesnej iniciatívy žalobcu. Sporové konanie sa preto zásadne začína na iniciačný návrh strany sporu, ktorá o sebe tvrdí, že je nositeľom (majiteľom) subjektívneho práva, ktorého ochrany sa dovoláva. 33. Podľa článku 8 CSP, strany sporu sú povinné označiť skutkové tvrdenia dôležité pre rozhodnutie vo veci a podoprieť svoje tvrdenia dôkazmi, a to v súlade s princípom hospodárnosti a podľa pokynov súdu. 34. Podľa článku 9 CSP, strany sporu majú právo sa oboznámiť s vyjadreniami, návrhmi a dôkazmi protistrany a môžu k nim vyjadriť svoje stanovisko v rozsahu, ktorý určí zákon. 35. Čl. 8 a 9 CSP sú vyjadrením princípu kontradiktórnosti sporového konania a prejednacieho princípu (zásady formálnej pravdy). Rovnako princípy súvisia s rovnosťou zbraní a princípom dispozičným. Priorizuje sa procesná aktivita sporných strán, ktoré sú zásadne povinné tvrdiť rozhodujúce skutočnosti a označiť dôkazné prostriedky na preukázanie svojich tvrdení. Každá procesná strana má právo oboznámiť sa a reagovať na tvrdenia a dôkazné návrhy protistrany. Obsahom princípu kontradiktórnosti civilného sporového konania je existencia právne dvoch proti sebe stojacich sporných strán a kontradiktórnym záujmom na výsledku civilného procesu. Inak povedané, žalobca a žalovaný vyvíjajú procesnú aktivitu smerom k výsledku konania, ktorým by im bol na prospech. Kontradiktórnosť v užšom zmysle znamená možnosť podrobiť procesnej "debate" všetko, čo v konaní vyšlo najavo. Každá sporová strana má teda právo vyjadriť sa k výsledkom procesnej aktivity protistrany. Tradičné vnímanie kontradiktórnosti znamená možnosť vyjadriť sa len k skutočnostiam uvádzaným protistranou a k vykonaným dôkazom. Civilný sporový poriadok ide však vo vnímaní kontradiktórnosti ešte ďalej. Z dikcie článku 9 je totiž nepochybné, že kontradiktórnosť v zmysle možnosti vyjadriť sa k procesnej aktivite svojej protistrany zahŕňa i možnosť vyjadriť sa k právnej argumentácii protistrany. Tým však nie je dotknutý postulát o rozdelení procesných úloh jednotlivých subjektov civilného procesu. Právna argumentácia je zverená v prvom rade súdu, v zmysle zásady iura novit curia. 36. Podľa čl. 15 ods. 1 CSP, dôkazy a tvrdenia strán sporu hodnotí súd podľa svojej úvahy v súlade s princípmi, na ktorých spočíva tento zákon. 37. Podľa čl. 17 CSP, súd postupuje v konaní tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá, predchádza zbytočným prieťahom, koná hospodárne a bez zbytočného a neprimeraného zaťažovania strán sporu a iných osôb. 38. Ak sa subjekt rozhodne svoje ústavné právo uplatniť, dispozičný princíp sa výrazne oslabuje v prospech princípu procesnej ekonómie. Jedným z účinkov podania žaloby na súd
je totiž to, že súdu ako orgánu ochrany práva vzniká povinnosť vec prejednať a rozhodnúť v primeranom čase. Nie je preto mysliteľné, aby po uplatnení základného dispozičného oprávnenia, po podaní žaloby, niesli zodpovednosť za priebeh konania sporovej strany (prípadne sám žalobca). Základným princípom hodnotenia dôkazov navrhnutých stranami a vykonaných spravidla na pojednávaní je princíp voľného hodnotenia dôkazov. Podstata tohto princípu, spočíva v tom, že žiaden dôkaz nedisponuje legislatívnou silou, ktorú by sudca musel zohľadniť predpísaným spôsobom. Súd preto hodnotí všetky vykonané dôkazy, ako aj skutkové prednesy strán, či iné procesné úkony podľa svojej voľnej úvahy, ktoré limity sú jedine ústavnoprávne. V tejto súvislosti možno predovšetkým spomenúť vysoké nároky na odôvodnenie meritórneho súdneho rozhodnutia v oblasti hodnotenia dôkazov. "Voľné" hodnotenie dôkazov neznamená v žiadnom prípade "ľubovoľné" hodnotenie dôkazov. Odôvodnenie súdneho rozhodnutia preto musí byť presvedčivé, logicky konzistentné a bezrozporné, k čomu má prispieť i koncept voľného hodnotenia dôkazov. Čl. 17 je prejavom princípu arbitrárneho poriadku a nástrojom na zrýchlenie zefektívnenie sporového konania. 39. Podľa § 185 ods. 1 CSP, súd rozhodne, ktoré z navrhnutých dôkazov vykoná. 40. Podľa § 188 ods. 1 CSP, súd vykonáva dôkazy na pojednávaní. 41. Dôsledné uplatnenie princípu formálnej pravdy zo strany súdu tvorí nevyhnutnú súčasť procesného dokazovania. Civilný sporový poriadok v ustanoveniach § 149 a § 151 kladie sa zvýšený dôraz na procesnú diligenciu procesných strán, čoho dôsledkom je síce určité obmedzenie dôkaznej iniciatívy súdu a jej presun takmer bezvýnimočne na procesné strany, avšak vykonávanie navrhnutých dôkazov Civilný súdny poriadok ponecháva na zopár výnimiek výlučne súdu, čím dochádza k oslabeniu princípu kontradiktórností na úkor zásady vyšetrovacej, v zmysle ktorej súd nesie zodpovednosť za vykonávanie dôkazov a za ustálenie skutkového stavu. Vyšetrovacia zásada spočíva v tom, že nie procesná strana, ale súd vykonáva dokazovanie na pojednávaní. Aj keď zákonodarca v súlade s dispozičnou zásadou a princípom kontradiktórnosti konania kladie vysoké nároky na procesnú aktivitu procesných strán z hľadiska predkladania jednotlivých prostriedkov procesného útoku (§ 149) a procesnej obrany (§ 151), v konečnom dôsledku je súd tou inštanciou, ktorá vykonáva jednotlivé dôkazné prostriedky, napríklad tým spôsobom, že súd a nie procesná strana vyzve svedka, aby opísal všetko, čo vie o predmete výsluchu (§ 202 ods. 1 CSP). Dôkaz listinou sa vykoná tak, že ho prečíta na pojednávaní súd a teda nie procesná strana, čím sa kontradiktórnosť civilného sporového procesu presúva do polohy vyšetrovacej (zásada oficiality). 42. Podľa § 191 ods. 1 CSP, dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo. 43. Bolo vecou žalobcu, v akej kvalite predloží súdu prostriedky procesného útoku. V tomto konaní však žalovaný v súlade s ust. § 151 CSP poprel skutkové tvrdenia žalobcu, v zmysle ktorých sa dovolával určenia bezúročnosti a bezpoplatkovosti zmluvy o úvere a súčasne určenia neplatnosti zmluvy o úvere. 44. Súd v rámci dokazovania nemôže niesť zodpovednosť za nepreukázanie žalobcom tvrdeného nároku, ak žalobca nepreukázal na základe listinného dôkazného prostriedku ním tvrdené právo. Žalobca ako dominus litis mal v rámci procesnej aktivity povinnosť predkladať súdu také prostriedky procesného útoku, ktoré by vyvrátili prostriedky procesnej obrany, predložené žalovaným. Súd preto v súlade so zásadou oficiality, ktorá sa v celom rozsahu prejavuje v rámci vykonávania dôkazov a v súlade so zásadou voľného hodnotenia dôkazov, dospel k záveru, podľa ktorého žalobca neuniesol dôkazné bremeno z hľadiska preukázania dôvodnosti nárokov. 45. Obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možné kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a bez znakov arbitrárnosti. V opačnom prípade nemá ústavný súd dôvod zasahovať do postupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenie základných práv (obdobne napr. I. ÚS 50/04, III. ÚS 162/05). 46. Z ust. § 185 ods. 1 Civilného sporového poriadku vyplýva, že súd rozhodne, ktoré z navrhnutých dôkazov vykoná. Pritom je viazaný najmä tým, že nevykonanie dôkazov súvisí s tým, že nemajú význam (najmä podstatný) pre vec samú, príp. že už doposiaľ vykonané dôkazy umožňujú náležité zistenie skutkového stavu. Nevykonanie dôkazov navrhnutých stranou nie je postupom, ktorým súd odníma procesnej strane možnosť konať pred súdom (pozri uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 26. marca 1992 sp. zn. 4Cdo 6/1992, uverejnené v Zbierke rozhodnutí a stanovísk Slovenskej republiky, ročník 1993, zošit č. 3 - 4, str. 127, pod por. č. 37/1993). 47. Z hľadiska časovej hospodárnosti, súd v rámci písomného vyhotovenia rozsudku neuviedol ďalšie písomné a ústne vyjadrenia strán, ktoré tvoria obsah súdneho spisu, nakoľko ich uvedenie a právne
vyhodnotenie by bolo vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti nadbytočné, neefektívne a v rámci odôvodnenia tohto rozsudku aj nepodstatné. Nie je úlohou súdu v odôvodnení uviesť všetky dôkazné prostriedky, ktoré boli v súdnom spore vykonané, ale iba tie, ktoré sú najpodstatnejšie, z ktorých súd vychádzal pri rozhodovaní o opodstatnenosti žaloby a to tak, aby odôvodnenie súdu bolo presvedčivé a preskúmateľné (§ 220 ods. 2 CSP). 48. Vzhľadom na to, že žalovaný bol v celom rozsahu úspešný, vznikol mu nárok na priznanie náhrady trov konania voči neúspešnému žalobcovi. Nakoľko si žalovaný náhradu trov konania neuplatnil, súd mu nárok na náhradu trov konania nepriznal.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia, Krajskému súdu v Bratislave, podaním na tunajšom súde, písomne, v dvoch vyhotoveniach /§ 362 ods. 1 CSP/. Odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané /§ 359 CSP/. V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh) /§ 363 CSP/. Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania /§ 364 CSP/. Podľa § 365 ods. 1 CSP, odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej /§ 365 ods. 2 CSP/. Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania /§ 365 ods. 3 CSP/.