Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

10Co/119/2017

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zlatice Javorovej a členov senátu JUDr. Gabriely Briškovej a JUDr. Martina Holiča v právnej veci žalobkyne: Dopravný podnik Bratislava, akciová spoločnosť, Olejkárska 1, 814 52 Bratislava, IČO: 00 492 736, zastúpenej advokátom: JUDr. Vladimír Kán, Námestie Martina Benku 9, 811 07 Bratislava 1, proti žalovanému: G. E., nar. XX. C. XXXX, trvalo bytom H., L. XXX/XX, zastúpenému splnomocnencom: Ing. O. E., nar. XX. U. XXXX, bytom L. XX, H., o zaplatenie 50,50 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Dunajská Streda z 5. decembra 2016 č. k. 10C/271/2010-154, takto

rozhodol:

I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v časti zamietajúcej žalobu p o t v r d z u j e .

II. V zostávajúcej časti o náhrade trov konania napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie r u š í a vec mu vracia na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie I. žalobu zamietol; II. priznal žalovanému náhradu trov konania z titulu zaplateného súdneho poplatku za odpor v celom rozsahu; s tým, že III. o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. Právne svoje rozhodnutie vo veci samej odôvodnil ust. § 760 a § 763 ods. 1 O. z. (Občianskeho zákonníka č. 40/1964 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení).Vecne dôvodil, že z Hlásenia o porušení tarifných a prepravných podmienok VS 0912681 z 10.04.2009 (ďalej len „hlásenie“), vystaveného i predloženého žalobkyňou vyplýva, že 10.4.2009 v čase o 7,40 hod. na linke č. 208 číslo voza 6315 v úseku zastávok autobusová stanica Mlynské nivy a Kollárovo námestie bolo vykonanou kontrolou zistené cestovanie s neplatným lístkom, preto bol daný postih cestujúcemu 50 eur a cestovné 0,50 eur, cestujúci odmietol zaplatiť požadovanú sumu za porušenie MPP a Tarify MHD (mestskej hromadnej dopravy), čo do údajov o cestujúcom je na hlásení uvedené meno a priezvisko: G. E., nar. XX.X.XXXX, spolu s rodným číslom, číslom občianskeho preukazu a adresou trvalého bydliska. Z Pokusu o zmier z 1.6.2009 vyplýva, že žalobkyňou bol žalovaný s označením G. E. z adresy H., L. XX, vyzvaný na zaplatenie sumy 51,33 eur a to z titulu nezaplateného cestovného 0,50 eur, poštovného vo výške 0,83 eur a úhrady 50 eur, pričom žalobkyňa v tejto výzve uviedla, že nárok na zaplatenie pohľadávky jej vznikol v zmysle čl. 6 Prepravného poriadku MHD v Bratislave v súlade s čl. 5 Tarify MHD v Bratislave tým, že sa cestujúci dňa 10.4.2009 na linke MHD č. 208 na výzvu revízora nepreukázal platným cestovným lístkom. Žalovaný po vydaní platobného rozkazu v predmetnej veci podal odpor proti platobnému rozkazu, kde uviedol, že 10.4.2009 sa nenachádzal v Bratislave a nepreukazoval sa revízorovi svojim občianskym preukazom. Poukázal na to, že v žalobe je uvedené iné ako jeho meno. Žalobkyňa žiadala, aby súd opravil priezvisko žalovaného, nakoľko v danom prípade išlo len o chybu v písaní, pričom poukázala na to, že na hlásení je správne

uvedené meno žalovaného, jeho dátum narodenia a trvalé bydlisko. Podľa zápisnice z pojednávania dňa 11.3.2011 právny zástupca žalobkyne uviedol, že totožnosť žalovaného zistila policajná hliadka, ktorá žalovaného legitimovala a takto zistené údaje následne revízor zapísal do hlásenia, tento postup je bežný v prípade ak cestujúci nemá občiansky preukaz, resp. sa ním odmietne preukázať. Žalovaný svoje tvrdenia že 10.4.2009 sa nenachádzal v Bratislave preukázal súdu Čestným prehlásením (žalovaného a ďalších 3 osôb - N. L., A. T., H. J.) z 20.11.2012 o tom, že dňa 10.4.2009 bol žalovaný spolu so spolužiakmi a kamarátmi u svojho kamaráta N. L. na chate jeho starých rodičov v O. H. U. N.. Revízora F. A. s poukazom na jeho zdravotný stav súd nemohol žiadnym spôsobom vypočuť. Súd prvej inštancie bol názoru, že žalobkyňa nevedela preukázať žiadnym spôsobom, že cestujúci, ktorý sa nevedel preukázať riadnym cestovným lístkom 10.4.2009 a ktorý mal vykonať jazdu na linke č. 208, číslo voza 6315 v čase o 7,40 hod. bol žalovaný, nakoľko sama uviedla, a to v hlásení, že sa cestujúci nevedel preukázať preukazom totožnosti, nemal doklad totožnosti, bola privolaná polícia na overenie jeho totožnosti, pričom žalobkyňa súdu nevedela uviesť mená policajtov, ktorí tam boli privolaní a ani revízor poukazujúc na jeho zdravotný stav nemohol byť vypočutý a žalovaný predložil súdu čestné prehlásenie od svojich spolužiakov a kamarátov, ktorí potvrdili čestným prehlásením, že dňa 10.4.2009 sa nachádzali vo H. U. N., preto súd prvej inštancie žalobu poukazujúc na vyššie uvedené skutočnosti v celom rozsahu zamietol. V časti o trovách konania svoje rozhodnutie odôvodnil iba právne ust. § 255 ods. 1 a § 262 ods. 2 CSP.

2. Proti tomuto rozsudku v celom jeho rozsahu podala včas odvolanie iba žalobkyňa, s návrhom na jeho zrušenie a vrátenie veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Dôvodila, že napadnuté rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Žalovaný sa 10.4.2009 nepreukázal na výzvu revízora pri cestovaní linkou č. 208 MHD v Bratislave platným cestovným lístkom, v dôsledku čoho mu bola následne uložená v zmysle čl. 6 Prepravného poriadku MHD v Bratislave povinnosť zaplatiť dopravcovi cestovné a úhradu vo výške 100-násobku základného cestovného bez príplatkov a zliav. Osobné údaje žalovaného neboli zistené z občianskeho preukazu, ale prostredníctvom privolanej policajnej hliadky, ktorá žalovaného legitimovala. Následne zistené osobné údaje žalovaného boli zapísané do hlásenia o porušení prepravných a tarifných podmienok žalobkyne. Takýto postup sa využíva v situáciách, ak sa cestujúci odmietne preukázať občianskym preukazom, resp. ak nemá občiansky preukaz. Príslušná policajná hliadka bola privolaná priamo revízorom cez tiesňovú linku 158. Na základe tejto skutočnosti žalobkyňa nemá vedomosť o príslušnosti policajtov, ktorí zistili totožnosť cestujúceho. V zmysle uvedených skutočností nemohlo dôjsť k situácii, že bola legitimovaná odlišná osoba ako žalovaný. K preukazovaniu žalovaným, že sa dňa 10.4.2009 nenachádzal v Bratislave, žalobkyňa uviedla, že túto skutočnosť preukazuje čestným vyhlásením jeho spolužiakov a kamarátov, ktoré vyhlásenia považuje žalobkyňa za bezpredmetné a subjektívne, nakoľko sa jedná o jemu blízke osoby, a tieto čestné vyhlásenia nie sú podložené žiadnymi relevantnými dôkazmi.

3. K odvolaniu žalobkyne sa prostredníctvom svojho splnomocneného zástupcu vyjadril žalovaný, ktorý navrhol napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie z dôvodu jeho vecnej správnosti potvrdiť. Dôvodil, že za nesprávne právne posúdenie veci podľa príslušných ustanovení treba považovať mylnú aplikáciu a výklad právnej normy na zistený skutkový stav alebo použitie právnej normy, ktorú na skutkový stav vôbec nemožno použiť, žalobkyňa neuviedla, ani nekonkretizovala, v čom súd prvej inštancie postupoval mylne, aký mylný výklad právnej normy použil a prečo podľa jej názoru nesprávne vec právne posúdil. Žalobkyňa nepreukázala, že to bol žalovaný, kto sa v inkriminovaný deň nepreukázal cestovným lístkom, ani to, že osobné údaje boli zistené prostredníctvom privolanej policajnej hliadky, ktorá žalovaného legitimovala. Nepreukázala, že žalovaný bol tou osobou, ktorá v predmetnom čase cestovala v dopravnom prostriedku a nemala cestovný lístok. Žalobkyňa mala rozporné tvrdenia, keď najprv tvrdila v písomných podaniach aj v ústnom prednese na pojednávaní, že žalovaný sa preukázal občianskym preukazom a neskôr priznala, že osobné údaje žalovaného neboli zistené z občianskeho preukazu. Tvrdenie, že na mieste samom nejaká policajná hliadka bola, žalobkyňa nepreukázala a nevysvetlila čo mala namysli pod pojmom, že ho policajná hliadka legitimovala. Nevysvetlila, akým spôsobom mala prebehnúť táto legitimácia. Žalovaný sa dožaduje odpovede, kde a akým spôsobom sa žalobkyňa k jeho osobným údajom dostala. Hlásenie o porušení tarifných a prepravných podmienok je jednostranným úkonom, ktorý vyhotoví žalobkyňa (resp. revízor ako ňou poverená osoba), pričom skutočnosti, ktoré tam revízor uvedie, žalovaný ani žiadna takto kontrolovaná osoba nepozná. Z obsahu týchto hlásení nevyplýva, že by sa akákoľvek kontrolovaná osoba, v tomto prípade aj žalovaný, s obsahom oboznámil a správnosť potvrdil svojím podpisom, keďže hlásenie obsahuje len podpis revízora žalobkyne. Žalobkyňa je obchodná spoločnosť a nemá nijaké odlišné špeciálne postavenie vo vzťahu k žalovanému. Medzi žalobkyňou a ktorýmkoľvek cestujúcim vzniká zmluva o preprave. Žalovaný tiež

poukázal na to, že v tomto smere je vo vzťahu k žalobkyni spotrebiteľom. Citoval § 52 ods. 1 O. z. a § 5b zákona č. 250/2007 Z. z.. Za podstatné a skutkovo významné v prejednávanej veci považoval žalovaný len tú skutočnosť, že v rámci svojej obrany preukázal, že v inkriminovanom čase na mieste, kde sa skutok mal stať nebol, a že bol na inom mieste, čo potvrdili osoby svojimi čestnými vyhláseniami.

4. Odvolací súd vo veci rozhodoval podľa ustanovení zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“), účinného od 1.7.2016, ktorým bol zrušený zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších zmien a doplnení (ďalej aj „O. s. p.“), keďže podľa § 470 ods. 1 ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti a podľa ods. 2 vety prvej rovnakého ustanovenia právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 , po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 , oprávneným subjektom - stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 , proti rozsudku súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 , po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 a že odvolateľka použila zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. h/ , preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 , s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré ale nezistil (§ 380 ods. 2 , súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 , postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 a contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na úradnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vo veci samej treba navzdory námietkam žalobkyne považovať za vo výroku vecne správny, keď súd prvej inštancie v miere postačujúcej pre rozhodnutie zistil skutkový stav a vec aj správne posúdil po právnej stránke. Podľa § 387 ods. 1 odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne; podľa ods. 2 rovnakého ustanovenia, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Odvolací súd nemal (napriek opačnému názoru odvolateľky) dôvod nesúhlasiť s argumentáciou použitou súdom prvej inštancie na podporu ním zvoleného spôsobu rozhodnutia vo veci samej (tak ako táto

- rozumej argumentácia - vyplýva z odôvodnenia napadnutého rozsudku). U dôvodov predostretých súdom prvej inštancie dostatočne jasne a i objektívne presvedčivo by tak zásadne postačovalo i len konštatovať ich správnosť a odvolať sa na ne (prvá časť ust. § 387 ods. 2 , odvolací súd však aj v tejto konkrétnej veci musí učiniť zadosť tiež povinnosti vyporiadať sa s podstatnými tvrdeniami uvedenými v odvolaní (§ 387 ods. 3 veta druhá a preto, ale aj pre celkovú úplnosť nad rámec už uvedeného súdom prvej inštancie dopĺňa (§ 387 ods. 2 in fine) nasledovné:

5. Podľa § 120 ods. 1 O. s. p. účinného do 30.6.2016 boli účastníci konania (t. č. strany) povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Súd rozhodoval, ktoré z označených dôkazov vykoná. Súd mohol výnimočne vykonať aj iné dôkazy, ako navrhovali účastníci, ak bolo ich vykonanie nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci. Z tohto ustanovenia vyplývalo, že v sporovom konaní (ovládanom prejednacou zásadou) súd vychádza len zo skutočností tvrdených účastníkmi a vykonáva len tie dôkazy, ktoré účastníci navrhli okrem výnimiek podľa § 120 ods. 1 poslednej vety O. s. p.. S účinnosťou od 1.7.2016 je dokazovanie v sporovom konaní upravené v § 185 a nasl. CSP. Podkladom pre určenie predmetu dokazovania sú stranami predložené skutkové tvrdenia a dôkazy, ako aj informácie zistené súdom. Predmetom dokazovania je to, čo má byť preukázané. Ak strana splní svoju povinnosť tvrdenia, hovoríme, že uniesla bremeno tvrdenia. Dôkazná povinnosť znamená, že strana musí na preukázanie svojich tvrdení označiť dôkazy. Ak navrhnuté dôkazy súd vykoná a tým sa preukážu skutkové okolnosti tvrdené stranou, hovoríme, že strana uniesla dôkazné bremeno ohľadom svojich tvrdení. Prejednacia zásada predstavuje určitý stimul (motiváciu) pre strany, pretože v prípade ak zostanú pasívne, môže im to priniesť negatívne dôsledky v konaní, napr. prehru v spore. Dôsledkom toho, že tvrdenie strany nie je preukázané (v tom zmysle, že súd ho nepovažuje za pravdivé) ani na základe navrhnutých dôkazov, ani na základe dôkazov, ktoré súd vykonal bez návrhu, je pre stranu nepriaznivé rozhodnutie. V rámci dokazovania platí zásada, že každá strana musí uniesť dôkazné bremeno ohľadom svojho tvrdenia; kto tvrdí, dokazuje. Strana musí preukázať to čo tvrdí, len potom môže súd zobrať jej tvrdenie za základ svojho rozhodnutia.

V predmetnej veci žalobkyňa tvrdila, že to bol žalovaný kto dňa 10.4.2009 cestoval prostriedkom MHD žalobkyne s neplatným cestovným lístkom, čo preukazovala hlásením podpísaným jej revízorom, žalovaný však toto jej tvrdenie poprel (argumentujúc, že v daný deň sa v Bratislave vôbec nenachádzal a nikomu sa nepreukázal preukazom totožnosti na zistenie jeho osobných údajov) a vyvrátil, keď čestným prehlásením viacerých osôb preukázal, že v daný deň sa nachádzal vo H. U. N. s kamarátmi na chate a nie v Bratislave (vierohodnosť čestného prehlásenia nebola žalobkyňou vyvrátená iným dôkazom, iba poukaz na kamarátsky vzťah k žalovanému sám o sebe nepostačuje na spochybnenie). Žalobkyňa najprv v konaní uvádzala, že osobné údaje žalovaného zistil revízor z predloženého občianskeho preukazu žalovaného (viď písomné podanie žalobkyne z 2.6.2010 na č.l. 17 spisu), neskôr (pred dožiadaným súdom do zápisnice dňa 11.3.2001) uviedla, že údaje žalovaného neboli zistené z predloženého občianskeho preukazu žalovaného revízorom, ale boli zistené prostredníctvom privolanej policajnej hliadky, ktorá žalovaného legitimovala a takto zistené údaje následne revízor zapísal do hlásenia, na takéto svoje tvrdenia žalobkyňa spočiatku navrhovala dokazovanie výsluchom revízora (pre ktorého zdravotný stav však výsluch nebolo možné žiadnym spôsobom realizovať), navrhovala tiež dokazovanie výsluchom príslušníkov polície, ktorí totožnosť žalovaného overili, avšak bez riadneho označenia konkrétnych osôb príslušníkov a príslušnosti ku konkrétnemu policajnému oddeleniu (v podaní zo 17.6.2011 uviedla, že si nevedie záznamy o tom, ktorý policajt bol privolaný a taktiež nevie uviesť, či bola vyhotovená zápisnica ani to akým spôsobom policajná hliadka zistila totožnosť žalovaného, navrhla aby si uvedené skutočnosti súd preveril prostredníctvom policajného zboru SR, v podaní zo 16.3.2012 uviedla, že zamestnanec žalobkyne - revízor F. A. privolal policajnú hliadku prostredníctvom telefónneho čísla 158 a žalobkyňa ani revízor nemajú vedomosť, ktorá hliadka a odkiaľ bola privolaná), neskôr (v podaní z 12.10.2015) už žalobkyňa uviedla (uvedomujúc si zjavne, že výsluch svedka bez označenia jeho totožnosti alebo spôsobu zistenia jeho totožnosti nie je možný, rovnako ako overenie ničím nepodloženého tvrdenia o privolaní neurčitej hliadky polície za účelom zistenia totožnosti žalovaného), že v aktuálnom štádiu konania nemá návrhy na doplnenie dokazovania v predmetnej veci. Podľa aktuálne platného súd zásadne nevykonáva dokazovanie bez návrhu s výnimkami uvedenými v § 185 ods. 2 a 3 CSP. Odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, že žalobkyňa nepreukázala, že jej právo proti žalovanému patrí a žaloba bola preto dôvodne zamietnutá pre neunesenie dôkazného bremena žalobkyňou. Odvolací súd poznamenáva, že žalobkyňa zjavne u mnohých cestujúcich disponuje ich osobnými údajmi napr. z dôvodu opakovaného porušovania nimi tarifných a prepravných podmienok na tých istých linkách, zisteného často tými istými revízormi. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku ako aj celého obsahu spisu dospel k záveru, že súd prvej inštancie zistil skutkový stav v rozsahu potrebnom pre vyhlásenie rozhodnutia, pre svoje skutkové zistenia vzal do úvahy skutočnosti, ktoré vyplynuli z vykonaných dôkazov, prednesov strán, listinných dôkazov, žiadne podstatné skutočnosti, ktoré boli v tomto konaní vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli za konania najavo neopomenul. Odvolací súd nezistil, že by prvoinštančný súd porušil zásady vyplývajúce z ust. § 191 v súvislosti s hodnotením dôkazov, jasne a výstižne vysvetlil, ktoré skutočnosti považoval za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, pričom svoje skutkové zistenia správne subsumoval pod aplikované právne predpisy a daný právny vzťah správne právne posúdil. Súd prvej inštancie svoje rozhodnutie náležite, podrobne a logicky odôvodnil, odôvodnenie napadnutého rozsudku dalo jasné a zrozumiteľné odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nároku a obranou proti takému uplatneniu. Súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranou, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Súd prvej inštancie postačujúco odôvodnil svoje rozhodnutie; jeho zdôvodnenie ako celok spĺňa parametre zákona na odôvodnenie rozsudku, je v ňom totiž dostatočne vysvetlené z ktorých dôkazov pri rozhodovaní vychádzal aj ako vec - zistený skutkový stav - právne posúdil. Za odňatie možnosti konať pred súdom v žiadnom prípade nemožno považovať to, že súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv, či požiadaviek strany, ktorá je nespokojná s právnymi závermi, tým nemohlo dôjsť k porušeniu práva žalobcu na spravodlivý súdny proces. Do práva na spravodlivý proces totiž nepatrí právo účastníka konania (strany), aby sa súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04), ani právo na to, aby bol účastník konania (strana) pred všeobecným súdom úspešný, teda aby sa rozhodlo v súlade s jeho požiadavkami (I. ÚS 50/04).

Odvolací súd riadiaci sa týmito úvahami a osvojujúci si aj dôvody súdu prvej inštancie preto napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vo veci samej podľa § 387 ods. 1 a 2 potvrdil.

6. Súdu prvej inštancie však nešlo nevytknúť, že v časti o náhrade trov konania rozhodnutie vôbec neodôvodnil vecne, z odôvodnenia vôbec nevyplýva prečo priznal práve žalovanému náhradu trov konania, vzhľadom na citáciu § 255 ods. 1 sa možno iba domnievať, že ho považoval za plne úspešného v konaní. Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ústavný zákon č. 460/1992 Zb. v znení neskorších ústavných zákonov), čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ústavný zákon č. 23/1991 Zb.), čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ľudských právach (oznámenie FMZV č. 209/1992 Zb.) je aj právo strany sporu na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obrany proti takémuto uplatneniu. Súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranou sporu, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, príp. dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzal do všetkých detailov sporu uvádzaných v konaní. Preto odôvodnenie rozhodnutia súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03). Iba takéto rozhodnutie je preskúmateľné a stranám umožňuje poznať postup súdu. Požiadavky na právnu argumentáciu vyplývajú aj z ustálenej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky a smerujú k tomu, aby výsledok rozhodovacej činnosti súdov bol jasný, zrozumiteľný a dostatočne odôvodnený a aby strana sporu nemusela hľadať odpoveď na nastolenú problematiku v rovine dohadov. Všeobecný súd vo svojej argumentácií obsiahnutej v odôvodnení svojho rozhodnutia musí dbať tiež na jeho celkovú presvedčivosť, aby jeho závery boli zrozumiteľné, spravodlivé a presvedčivé. Za arbitrárny, resp. nedostatočne zdôvodnený treba považovať rozsudok súdu, ktorý svoj právny záver nezdôvodní zo všetkých zákonných hľadísk, ktoré v danej veci prichádzajú do úvahy (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 154/2005 z 28. februára 2006). Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je vždy posudzované so zreteľom na konkrétny prípad (rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva Georgiadis v. Grécko, z roku 1997), pričom stačí, aby súd reagoval na argumenty, ktoré sú z hľadiska výsledku súdneho konania považované za rozhodujúce (napr. rozhodnutie Ruiz Torija v. Španielsko, rozsudok z roku 1994, Kraska v. Švajčiarsko z 29. apríla 1993, seria A č. 254-B, s. 49). Občianskoprávne kolégium Najvyššieho súdu Slovenskej republiky prijalo stanovisko (Zbierka stanovísk Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a rozhodnutí súdov č.1/2016), podľa ktorého nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania, avšak výnimočne ak písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p. (odňatie možnosti konať pred súdom). Odvolací súd po preskúmaní veci v napadnutej časti trov konania dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie v takejto časti nezodpovedá vyššie uvedeným požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutia. Súd prvej inštancie neposkytol žiaden argumentačný základ pre svoj záver o potrebe aplikácie § 255 ods. 1 CSP. Priznal žalovanému náhradu trov konania titulom zaplateného súdneho poplatku za odpor, hoci jeho zaplatenie sa zo spisu nepodáva a uznesenie súdu prvej inštancie z 27.5.2010 vydané vyšším súdnym úradníkom súdu prvej inštancie pod č. k. 12Ro/28/2010-15, ktorým bolo žalovanému uložené, aby do 3 dní od právoplatnosti uznesenia zaplatil súdny poplatok za podaný odpor v sume 16,50 eur, doposiaľ nenadobudlo právoplatnosť (hoci formálne je na ňom nesprávne vyznačená doložka právoplatnosti), keďže bolo žalovanému doručené 8.6.2010 a na č. l. 19 sa v spise nachádza včasné odvolanie žalovaného proti takémuto uzneseniu zo 17.6.2010 (podané na poštovú prepravu 18.6.2010), o ktorom doposiaľ nebolo rozhodnuté, nebolo predložené na rozhodnutie odvolaciemu súdu, vo vzťahu k nemu je však možné rozhodnúť aj autoremedúrou (§ 376 . V dôsledku zatiaľ neprávoplatne uloženej poplatkovej povinnosti žalovanému, bolo priznanie žalovanému náhrady trov konania titulom zaplateného súdneho poplatku za odpor i predčasným. Odvolací súd preto napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v časti náhrady trov konania podľa § 389 ods. 1 písm. b/ zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Nesprávnym procesným postupom totiž súd prvej inštancie znemožnil stranám, aby uskutočnili svoje procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces a tento nedostatok vzhľadom na absenciu argumentačného základu, ktorý by odvolací súd mohol preskúmať, nebolo možné napraviť v konaní pred odvolacím súdom (ktorý nenahrádza postup súdu prvej inštancie).

7. Povinnosťou súdu prvej inštancie v ďalšom konaní bude najprv vyriešiť otázku zatiaľ neprávoplatne uloženej poplatkovej povinnosti žalovanému, následne postupovať podľa so zachovaním všetkých procesných práv, ktoré prináležia stranám v súvislosti s ich nárokmi na náhradu trov konania a ich uplatnením. Je pritom nutné rešpektovať základné princípy o spravodlivosti ochrany porušených práv a právom chránených záujmov tak, aby bol naplnený princíp právnej istoty, vrátane naplnenia legitímnych očakávaní strán. Pri písomnom vyhotovení súdneho rozhodnutia bude súd prvej inštancie, v intenciách vyššie uvedeného právneho názoru odvolacieho súdu, postupovať v súlade s ustanoveniami a preskúmateľným spôsobom vyjadrí skutkové zistenia a právne závery pri rozhodovaní o náhrade trov konania.

8. Podľa § 396 ods. 3 ak odvolací súd zruší rozhodnutie a vráti vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, rozhodne o náhrade trov súd prvej inštancie v novom rozhodnutí o veci. V novom rozhodnutí (o trovách konania) rozhodne súd prvej inštancie i o trovách tohto odvolacieho konania.

9. Tento rozsudok prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. (§ 420 Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (§ 421 ods. 1 Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a/ až n/. (§ 421 ods. 2 Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/. (§ 422 ods. 1 Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 2 Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané. (§ 424 Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77. (§ 425 Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil. (§ 426 Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (§ 427 ods. 1

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde. (§ 427 ods. 2 V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. (§ 429 ods. 1 Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. (§ 429 ods. 2 Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania.(§ 430 Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. (§ 431 ods. 1 Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada. (§ 431 ods. 2 Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. (§ 432 ods. 1 Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. (§ 432 ods. 2 Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom. (§ 433 Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. (§ 434 V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania. (§ 435