Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

10Co/96/2017

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Gabriely Briškovej a členov senátu JUDr. Zlatice Javorovej a JUDr. Martina Holiča v právnej veci žalobcu: Mgr. E. A., nar. XX. M. XXXX, bytom K., W. XXXX/XX, zastúpeného advokátkou: JUDr. Marta Huttová, Bratislava, Bezekova 3225/13, proti žalovanému: M. P., nar. XX. M. XXXX, bytom E., J. G. E. XXXX/XX, zastúpenému: EQUIDEM - advokátska kancelária, s.r.o., Trnava, Hornopotočná 1, IČO: 36 869 031, o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Senica z 2. novembra 2016 č. k. 6C/196/2014-530 takto

rozhodol:

I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

II. Žalobca má voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie určil, že žalobca je vlastníkom domu súp. č. XX, postaveného na parcele registra „C“ č. 1114/2 - zastavané plochy a nádvoria, o výmere 114 m2, zapísaný na LV č. XXX Okresného úradu Senica, katastrálny odbor, obec R., k. ú. P.. Žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%. Rozhodnutie odôvodnil ust. § 123, § 124, § 126 ods. 1 O. z. (Občiansky zákonník č. 40/1964 Zb. v znení neskorších predpisov), § 17 ods. 4 zákona č. 215/1995 Z. z. o geodézii a kartografii v znení neskorších predpisov. Vecne zdôvodnil, že vykonaným dokazovaním bolo preukázané vlastnícke právo žalobcu k spornej nehnuteľnosti (rodinnému domu), s pôvodným súp. č. XX, ktorý nadobudol na základe osvedčenia o dedičstve č. k. 20D/371/2006, Dnot 53/2006-91 zo dňa 17. augusta 2007. Právny predchodca žalovaného K. J. nadobudol rodinný dom súp. č. XX, na parcele č. 1114 (zapísané na LV č. XXX k. ú. P.) kúpnou zmluvou zo 7. mája 2013 od predávajúcej N. I., rod. Q., ktorá uvedenú nehnuteľnosť nadobudla kúpnou zmluvou z 23. augusta 2007 od W. I., ktorý nadobudol predmetnú nehnuteľnosť kúpnou zmluvou z 18. marca 2005 od M. I., ktorá ho nadobudla kúpnou zmluvou zo 6. mája 2002 od predávajúcich T. C., B. I. a M. K.. Na žiadosť právneho predchodcu žalovaného K. J. bol vyhotovený geometrický plán, ktorým z parcely č. 1114 boli vymerané dve nové parcely: 1114/1, na ktorej sa nachádzal rodinný dom súp. č. XX a parcela č. 1114/2. Z rozhodnutia o určení súpisného čísla Obce R. z 29. októbra 2013 bolo zistené, že Obec R. určila na rodinnom dome postavenom na parac. č. 1114/1 súpisné číslo XX a na rodinnom dome na parc. č. 1114/2 súpisné číslo XX. Výsluchom svedkov bývalých vlastníkov spornej nehnuteľnosti - rodinného domu súp. č. XX, pôvodne súp. č. XX, na parc. č. 1114/2, bolo preukázané, že tento rodinný dom nikdy nebol v ich vlastníctve, nikdy ho neužívali, nedisponovali ním, ani nevznikali žiadne vlastnícke spory ohľadom tohto domu. Svedkovia zhodne potvrdili, že nehnuteľnosť bola vždy vo vlastníctve právnych predchodcov žalobcu a túto skutočnosť podporilo aj tvrdenie K. J. (otca K. J., nar. XX. B. XXXX), ktorý dojednával kúpu rodinného domu súp. č. XX s N. I., že kľúčmi, ktoré od nej dostal k domu, nebolo možné otvoriť dom č. XX. Tento svedok si nepamätal na podstatné okolnosti kúpy sporného rodinného

domu a jeho výpoveď vytvárala nejasnosti, vykazovala znaky špekulatívnosti. Keďže sa jednalo o záležitosť značného finančného významu, musel si byť vedomý, ktorú nehnuteľnosť, v akom rozsahu a v akom stave pre syna zabezpečuje (ktorý bol v tejto veci nečinný). Z predloženej dokumentácie bolo pritom zrejmé, že sporná nehnuteľnosť bola dostatočne označená. Zo stavebného riešenia bolo zjavné, že sa jedná o dva samostatné rodinné domy. Súd prvej inštancie súčasne konštatoval, že pri vyhotovení geometrického plánu z 10. októbra 2013, geodet nepostupoval v súlade s § 17 ods. 4 zákona č. 215/1995 Z. z. o geodézii a kartografii v znení neskorších predpisov. Sporný rodinný dom vybudovali svojpomocne právni predchodcovia žalobcu, a tento je nezameniteľný s inou nehnuteľnosťou. Bol sústavne ich vlastníctvom a zákonným spôsobom prešiel do vlastníctva žalobcu. Vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že nehnuteľnosť nikdy nebola vo vlastníctve právnych predchodcov žalovaného, pričom konanie právneho predchodcu žalovaného vykazuje známky špekulatívnosti, ktorý si privlastnil administratívnymi úkonmi vec, ktorej nikdy nebol vlastníkom a takémuto konaniu nemožno poskytnúť právnu ochranu. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 (Civilný sporový poriadok č. 160/2015 Z. z. v znení neskoršieho predpisu) a žalobcovi, ktorý bol v konaní úspešný, priznal voči žalovanému náhradu trov konania v plnom rozsahu (100%).

2. Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie žalovaný, navrhujúc jeho zrušenie a vrátenie veci na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Odvolanie odôvodnil nesprávnym právnym posúdením veci. Súd prvej inštancie sa nezaoberal tvrdeniami žalovaného, že predmetnú nehnuteľnosť nadobudol v dobrej viere, že ju kupuje od vlastníka. Pred kúpou si overil v katastri nehnuteľností vlastníka, riadiac sa zásadou katastra. Žalovaný poukázal na základné princípy právneho štátu, a to princíp právnej istoty, ako aj zásadu ochrany dobromyseľne nadobudnutých práv. P. T. A., ako vyplýva zo záverov Okresného úradu Senica, katastrálneho odboru z 23. júna 2014, nikdy nepredložila listinu preukazujúcu jej vlastnícke právo a preto nemohlo dôjsť k premietnutiu vyhotoveného geometrického plánu č. 240/225-447-93 do katastrálneho operátu. K spochybneniu zápisu v katastri došlo až v roku 2014, pričom dovtedy žalobca, resp. jeho právni predchodcovia sa nedomáhali zapísania vlastníctva k nehnuteľnosti, ktorá bola postavená ešte v 40. rokoch minulého storočia. Žalovaný poukázal na judikatúru, v zmysle ktorej je možné prelomiť zásadu de iuris, zásadou ochrany dobromyseľne nadobudnutých práv (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ďalej len „NS SR“ sp. zn. 4Cdo 274/2006), podľa ktorého dodatočné zrušenie nadobúdacieho titulu nemá za následok súčasne aj zánik vlastníckeho práva ďalších nadobúdateľov, ktorí ju získali v dobrej viere. Podľa rozhodnutia NS SR sp. zn. 2Cdo 67/2007 zásada právnej istoty má prednosť pred zásadou nemo plus iuris. Za vadu rozsudku žalovaný považoval aj odôvodnenie, v ktorom súd prvej inštancie uvádza, že geodet nepostupoval v súlade so zákonom, pričom svoj názor žiadnym spôsobom neodôvodnil. Nesprávne je aj rozhodnutie o náhrade trov konania, keďže žalovaný nezadal príčinu sporu a preto s ohľadom na dôvody osobitného zreteľa podľa § 257 CSP, súd nemal priznať náhradu trov konania žalobcovi.

3. Žalobca v písomnom vyjadrení k odvolaniu navrhol napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdiť. Žalovaný nekonkretizoval v odvolaní k akým nesprávnym skutkovým zisteniam dospel súd prvej inštancie a tiež bližšie nevyjadril nesprávne právne posúdenie veci. Žalovaným uvádzané dôvody na zrušenie rozhodnutia súdu prvej inštancie podľa ustanovení neboli dané. Žalovaný účelovo a nepravdivo tvrdí, že matka žalobcu N. A. nepredložila listinu preukazujúcu jej vlastnícke právo k domu so súp. č. XX (pôvodne XX) a že sa nedomáhali zapísania tohto domu do katastra nehnuteľností. Žalobca v priebehu konania listinami preukázal nielen svoje vlastníctvo k domu súp. č. XX (pôvodne XX), ale aj vlastníctvo zo strany jeho právnych predchodcov, ktorí tento dom v obci R. v roku 1952 postavili a v roku 1974 vybudovali k nemu prístavbu. Matka žalobcu dom súp. č. XX (pôvodne XX) zdedila po svojej matke K. I., rod. Z., čo potvrdzuje právoplatné rozhodnutie štátneho notárstva v Senici z 30. júna 1978, č. k. D 969/77 v spojení s opravným rozhodnutím zo 14. marca 1988. Týmto rozhodnutiam predchádzalo rozhodnutie Štátneho notárstva v Senici zo 7. júna 1978 pod č. D 969/77 o určení ceny dedičstva (Štátne notárstvo preverilo stav a zistilo, že predmetom dedičstva je dom XX a nie nesprávne označený dom XX, zistenie bolo preverené na SG v Senici, pričom do dedičstva patrí tento dom v celosti, i keď bol pôvodne bezpodielovým spoluvlastníctvom poručiteľky a jej manžela Q. I., do dedičstva po tomto pojatý nebol a teda je titulom zaniknutého BSM pojatý v celosti do dedičstva po poručiteľke). Bolo zistené, že dom č. XX nie je v EN vyznačený, ani v mapovom operáte zakreslený a tento dom sa nachádza na parc. č. 1111, 1112 a 1113, ktorých poručiteľka bola spoluvlastníčkou a prípadne zasahuje i na parcelu č. 1114 k. ú. P.. V budúcnosti (ako sa uvádza) bude potrebné zamerať stav v súlade s užívacím stavom, keďže dom preukázateľne patril do dedičstva v celosti, postavený poručiteľkou a jej manželom a zastavané pozemky patria do dedičstva iba podielmi

a tieto bude potrebné zmluvne na základe geometrického plánu rozdeliť. Matka žalobcu dala vyhotoviť 6. októbra 1993 geometrický plán č. 240-225-447-93 na zameranie skutočného stavu, ktorý overil Katastrálny úrad Bratislava, správa katastra Senica 5. novembra 1993 pod č. 929/93. Z geometrického plánu jednoznačne vyplynulo, že rodinný dom súp. č. XX (aktuálne súp. č. XX) stojí na parcele č. 1111/8, ktorá bola vytvorená z pôvodnej parcely č. 1112 a 1113 a susedí s parcelou č. 1114 (aj tento listinný dôkaz bol založený do súdneho spisu). Žalobca sa stal výlučným vlastníkom rodinného domu súp. č. XX (pôvodne č. XX) po smrti svojej matky, ktorá skutočnosť bola preukázaná osvedčením o dedičstve zo 17. augusta 2007 č. k. 20D/371/2006, Dnot 53/2006-91. Následne na základe osvedčenia došlo k zápisu na LV č. XX. S poukazom na uvedené právna predchodkyňa žalobcu (matka) a žalovaný mali v katastri nehnuteľností zapísané vlastníctvo k domu súp. č. XX (pôvodne súp. č. XX). Žalovaný svoje tvrdenia, že v rodinnom dome súp. č. XX (pôvodne č. XX) mala matka žalovaného bližšie nekonkretizované dočasné užívanie, žiadnym spôsobom nepreukázal. Žalobca vlastníctvo k domu súp. č. XX (pôvodne č. XX) doposiaľ nepreviedol kúpnou zmluvou na žiadnu osobu a preto ho nemohol nadobudnúť žalovaný kúpnou zmluvou od K. J., ktorý tento dom nikdy nevlastnil (žalobca bol po smrti svojej matky od roku 2006 vlastníkom rodinného domu). Právny predchodca žalovaného K. J. kúpil kúpnou zmluvou zo 7. mája 2013 od N. I. len rodinný dom súp. č. XX, ktorý stojí vedľa rodinného domu žalobcu. K. J. sa oboznámil s právnym ako i faktickým stavom tejto nehnuteľnosti, keďže si rodinný dom osobne obhliadol na mieste samom a oboznámil sa aj s dokumentáciou vzťahujúcou sa k nehnuteľnosti. Na základe vykonaného dokazovania (najmä výsluchov svedkov, ktorí boli právnymi predchodcami N. I.), súd prvej inštancie konštatoval, že pri tejto kúpe nebolo možné rodinný dom súp. č. XX zameniť s inou nehnuteľnosťou, teda ani s rodinným domom súp. č. XX (pôvodne č. XX), ktorý s ním susedí. Z hľadiska stavebného riešenia sa jedná o dva samostatné rodinné domy. Skutočnosť, že K. J. konal špekulatívne a rodinný dom žalobcu si privlastnil administratívnymi úkonmi vyplýva z obsahu Okresného riaditeľstva Policajného zboru v Senici pod č. ČVS:ORP-461/OEK-SE-201 a spisu Okresného úradu v Trnave OÚ- TT-0054-2014/018429. Správne súd prvej inštancie vyhodnotil aj vyhotovenie geometrického plánu z 10. októbra 2013. Z chronológie konania K. J. vyplýva, že predmetom kúpnej zmluvy uzatvorenej s E. I., bol rodinný dom súp. č. XX, susediaci s rodinným domom pôvodného súp. č. XX (aktuálne č. XX). Následne 10. októbra 2013 geodet vyhotovil geometrický plán, ktorým rozdelil pozemok parc. č. 1114 na dva pozemky, pri ktorých už neuviedol, na ktorej z týchto parciel sa nachádza dom súp. č. XX, ale parcely označuje len ako zastavané plochy s kódom 15, 10. Dňa 29. októbra 2013 otec K. J. doručil Obci R. dve žiadosti o pridelenie súpisného čísla na dva rodinné domy stojace na pozemku parc. č. 1114/1 a 1114/2, pričom k týmto žiadostiam pripojil len uvedený geometrický plán. Obec vydala rozhodnutia o určení súpisného čísla a na rodinný dom na parcele 1114/1 vydala súp. č. XX a na rodinný dom na parcele č. 1114/2 vydala súp. č. XX. Dňa 11. decembra 2013 otec K. J. zabezpečil násilné vymenenie zámku na dome súp. č. XX a dom bol okupovaný cudzími osobami. Dňa 12. decembra 2013 žalobca po príchode k rodinnému domu súp. č. XX zistil, že je na ňom namontované nové súp. č. XX a že nemôže kľúčmi odomknúť vchodové dvere. Privolal si na pomoc políciu, ktorá odmietla poskytnúť pomoc pri otvorení domu a privolaný starosta Obce R. potvrdil, že tento rodinný dom vždy patril rodine A.. Žalobca preto podal trestné oznámenie na neznámeho páchateľa, vyzval K. J. na odstránenie súp. č. XX a vrátenie mu pôvodného súp. č. XX. Dňa 3. apríla 2014 Okresné riaditeľstvo Policajného zboru v Senici začalo trestné stíhanie pre prečin neoprávneného zásahu do práva k domu a 10. apríla 2014 K. J. predal kúpnou zmluvou žalovanému rodinný dom žalobcu súp. č. XX (pôvodné č. XX). K. J. si dal zapísať vlastníctvo rodinného domu žalobcu do katastra nehnuteľností špekulatívnym spôsobom, pričom jeho skutočným vlastníkom nikdy nebol. Geodet pritom pri vypracovaní geometrického plánu nešetril pri rozdeľovaní pozemku, aké nehnuteľnosti so súpisnými číslami sa na nich nachádzajú a kto je ich vlastníkom. Na splnenie svojej zákonnej povinnosti mal pritom vytvorené všetky podmienky a informácie mal možnosť zadovážiť aj z obce R. (od starostu obce), ktorý mal vedomosť o tom, kto je vlastníkom rodinného domu súp. č. XX (pôvodne č. XX), od jeho výstavby až po súčasnosť (kto dom užíval, platil dane a pod.). V občianskom práve sa uplatňuje zásada, že nikto nemôže na iného previesť viac práv, než má sám. To platí aj na prevod vlastníctva. Od nevlastníka nemožno nadobudnúť vlastníctvo k nehnuteľnosti ani v prípade, ak nadobúdateľ vychádzal zo zápisu v katastri nehnuteľností, označujúceho prevodcu za vlastníka tejto nehnuteľnosti. Ustanovenia § 70 ods. 1 zákona č. 162/1995 Z. z. o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných práv túto zásadu neprelamuje (údaje katastra uvedené v § 7 sú hodnoverné, ak sa nepreukáže opak). Toto ustanovenie zakladá iba právo oprávnenej držby a možnosť nadobudnutia vlastníckeho práva vydržaním. V predmetnej veci bolo nesporne preukázané, že K. J. sa nestal vlastníkom rodinného domu žalobcu, na základe kúpnej zmluvy, ktorú uzatvoril s N. I. 7. mája 2013, pretože od tejto vlastníčky kúpil len rodinný dom súp. č. XX, a nie vedľa stojaci rodinný dom súp. č. XX. Žalovaný proklamuje svoju dobromyseľnosť pri

kúpe rodinného domu od nevlastníka K. J., avšak takáto ochrana jeho „dobromyseľnosti“ by oslabila ochranu vlastníckeho práva žalobcu k predmetnej nehnuteľnosti, ktoré je chránené O. z., ale aj Ústavou Slovenskej republiky. Súd prvej inštancie preto správne konštatoval, že sa nemôže poskytnúť ochrana takému konaniu právneho predchodcu žalovaného, ktorého konanie vykazovalo známky špekulatívnosti, keď si vec privlastnil administratívnymi úkonmi. Nie je preto možné chrániť vlastnícke právo žalovaného ani princípom právnej istoty (podľa Ústavy Slovenskej republiky a Listiny základných práv a slobôd), keď právny predchodca žalovaného nebol v čase, keď uzatváral zmluvu so žalovaným (10. apríla 2014) podľa práva vlastníkom rodinného domu súp. č. XX (pôvodne č. XX) a jeho skutočným vlastníkom bol žalobca. Súd prvej inštancie sa s tvrdeniami žalovaného o dobromyseľnosti zaoberal počas konania, čo vyplýva z vykonaného dokazovania aj z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia. Žalovaným v odvolaní označené rozhodnutie NS SR sp. zn. 4Cdo 274/2006 rieši odlišné skutkové okolnosti nadobudnutia vlastníckeho práva a v tejto súvislosti aj prelomenie zásady rímskeho práva, preto rozhodnutie nie je aplikovateľné na predmetnú vec. Obsah ďalšieho označeného rozhodnutia sa nedá zistiť, zrejme takéto rozhodnutie ako zásadné pri prelomení vyššie uvedenej zásady neexistuje. Podľa doterajšej súdnej praxe za okolnosti osobitného zreteľa z hľadiska nepriznania náhrady trov konania možno považovať najmä neprimeranú tvrdosť, podiel oboch strán na vzniku a priebehu sporu, povahu a okolnosti sporu, zložitosť doposiaľ neriešenej právnej problematiky, zložitosť prípadu výkladu medzinárodnej zmluvy, osobné pomery strán sporu, nízky príjem. Žalovaný dôvody hodné osobitného zreteľa v odvolaní nielenže riadne nešpecifikoval, ale ich ani nepreukázal. Teda takéto dôvody na strane žalovaného neexistujú. Dôkazom toho je aj skutočnosť, že žalovaný si zistil číslo mobilného telefónu žalobcu a po podaní odvolania mu poslal sms správu, či nechce predmetný dom predať. Pomery žalovaného sú teda tak dobré, že si mohol dovoliť v roku 2014 zaplatiť kúpnu cenu za rodinný dom nevlastníkovi a teraz chce kúpnu cenu zaplatiť aj žalobcovi.

4. Odvolací súd podľa § 34 (Civilný sporový poriadok zákon č. 160/2015 Z. z.) po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 , oprávnenou osobou (§ 359 , proti rozhodnutiu, proti ktorému je možné podať odvolanie (§ 355 ods. 2 , po skonštatovaní, že odvolanie obsahuje zákonom stanovené náležitosti (§ 363 , preskúmal napadnutý rozsudok v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 a § 380 , postupom bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné.

5. Podľa § 470 ods. 1 ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

6. Odvolací súd sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi súdu prvej inštancie, ktorý v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti rozhodné pre posúdenie danej veci, vecne správne rozhodol a svoje rozhodnutie náležite odôvodnil v súlade s procesnými pravidlami. Na zdôraznenie správnosti rozsudku súdu prvej inštancie a vzhľadom na potrebu vysporiadať sa s odvolacími námietkami žalovaného, odvolací súd dopĺňa ďalšie dôvody.

7. V prejednávanej veci mal súd prvej inštancie, ako aj odvolací súd, za preukázané, že žalobca sa stal vlastníkom rodinného domu súp. č. XX (pôvodné súp. č. XX), na základe osvedčenia o dedičstve č. k. 20D/371/2006, Dnot 53/2006-91 zo dňa 17. augusta 2007 (po poručiteľke T. A., rod. I., ktorá predmetnú nehnuteľnosť nadobudla po K. I., rod. Z. na základe rozhodnutia Štátneho notárstva v Senici sp. zn. D 969/77 zo dňa 30. júna 1978).

8. Na rozdiel od žalobcu, ktorý hoci je zapísaný na základe kúpnej zmluvy z 10. apríla 2014 ako vlastník spornej nehnuteľnosti (rodinný dom súp. č. XX, pôvodné súp. č. XX), túto nadobudol od K. J. (nar. XX. B. XXXX), ktorý spornú nehnuteľnosť od právnej predchodkyne N. I. nikdy nenadobudol (predmetom kúpnej zmluvy zo 7. mája 2013 bol rodinný dom súp. č. XX a sama predávajúca nadobudla len rodinný dom súp. č. XX od právneho predchodcu W. I. kúpnou zmluvou z 23. augusta 2007, ktorý ju nadobudol od M. I. kúpnou zmluvou z 18. marca 2005, ktorá nadobudla spornú nehnuteľnosť kúpnou zmluvou zo 6. mája 2002 od T. C., B. I. a M. K.. Výsluchom uvedených právnych predchodcov žalovaného ako svedkov (I. C., J. I., M. I.) bolo jednoznačne preukázané, že predmetom ich prevodu bol bez akýchkoľvek pochybností výlučne rodinný dom súp. č. XX, pričom dom súp. č. XX, pevne spojený s domom súp. č. XX, bol vždy vlastníctvom rodiny I. (právni predchodcovia žalobcu). Domom súp. č. XX označení svedkovia nikdy nedisponovali, neužívali ho a neriešili žiadne vlastnícke spory ohľadom domu.

9. Vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že na právneho predchodcu žalovaného (K. J., nar. XX. B. XXXX) nepreviedol rodinný dom súp. č. XX (pôvodné súp. č. XX) žiaden právny predchodca tejto nehnuteľnosti, v dôsledku čoho K. J. (nar. XX. B. XXXX) nemohol previesť na žalovaného vlastnícke právo k rodinnému domu súp. č. XX (pôvodné súp. č. XX), pretože nikto nemôže na iného previesť viac práv, než má sám (Nemo plus iuris at alium transferre potest quam ipse habet). Inak povedané, nemôže sa predať niečo, čo samému predávajúcemu nepatrí.

10. Z uvedeného dôvodu súd prvej inštancie dospel k správnemu záveru, že žalovaný nikdy platne nenadobudol vlastnícke právo k nehnuteľnosti, pretože ani jeho právny predchodca (K. J., od ktorého mal vlastnícke právo kúpnou zmluvou nadobudnúť), nenadobudol vlastnícke právo k spornej nehnuteľnosti, ktoré by na žalovaného mohol následne previesť.

11. S odvolacou argumentáciou žalovaného o požiadavke na zachovanie právnej istoty v právnych vzťahoch a ochrany nadobudnutých práv sa nebolo možné stotožniť. V zmysle rímsko-právnej zásady platí, že nikto nemôže na iného previesť viac práv, než má sám („z nepráva nemôže vzniknúť právo“), teda ide o nemožnosť platného prevodu veci nadobudnutej od nevlastníka. Ak bol katastrálnym úradom povolený vklad vlastníckeho práva na základe absolútne neplatnej zmluvy, je reálne daný len modus, avšak jasne chýba titulus, teda platne uzavretá zmluva, v dôsledku čoho nemôže dôjsť k platnému prevodu vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, a teda nemožno uvažovať ani o ochrane vlastníckeho práva, hoc i dobromyseľného nadobúdateľa. Rovnako tak nie je možné za uvedeného stavu uprednostniť požiadavku právnej istoty a ochrany práv nadobudnutých v dobrej viere pred zásadou, podľa ktorej nikto nemôže na iného previesť viac práva, ako má sám (porov. uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky, ďalej len „ÚS SR“, sp. zn. I. ÚS 50/2010-11 z 10. februára 2010).

12. ÚS SR vo vyššie označenom rozhodnutí poukázal na odbornú právnu diskusiu (týkajúcu sa ochrany dobromyseľného nadobúdateľa nehnuteľnosti). Zdôraznil právne závery Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. II. ÚS 349/2003, ktorý konštatoval, že zásadne nemožno trvať na zachovaní právnej istoty, ktorá bola, hoci v dobrej viere, nadobudnutá v rozpore s právom. Vklad práva do katastra nehnuteľností je nutné vnímať len ako jednu z podmienok pre platný prevod vlastníckeho práva k nehnuteľnosti. Vo všeobecnej rovine možno za vlastníka považovať osobu, ktorej svedčí nadobúdacie konanie (modus) a zodpovedajúci právny titul (titulus), napr. zmluva. Za situácie, kedy titulus svedčí inej osobe než modus, je treba určiť, koho považovať za vlastníka. Za vlastníka je teda v takomto prípade považovaný ten, komu svedčí nadobúdací titul. Ak žalovaný nikdy nedisponoval titulom pre nadobudnutie sporných nehnuteľností, hoci mu svedčil modus, nestal sa preto nikdy vlastníkom týchto nehnuteľností.

13. Dobrá viera nadobúdateľa (podľa vyššie uvedených záverov) je rozhodná len vtedy, ak jej možno priznať akékoľvek práva a povinnosti oprávneného držiteľa tak, ako vyplývajú z ustanovení O. z.. S dobrou vierou však právna úprava žiadne iné právne následky než vyššie uvedené nespája, a teda ochrana, ktorú poskytuje nadobúdateľovi dobrá viera, nedosahuje takú intenzitu, aby zabránila vlastníkovi nehnuteľnosti účinne uplatňovať svoje absolútne právo. Pokiaľ zápis v katastri nehnuteľností nezodpovedá skutočnosti, má táto prevahu nad katastrom.

14. Vzhľadom k tomu, že právny predchodca žalovaného nikdy nenadobudol vlastnícke právo k spornej nehnuteľnosti, nemohol ho platne previesť na žalovaného.

15. Rozsudok NS SR sp. zn. 4Cdo 274/2006 (označený v odvolaní žalovaného), podľa ktorého dodatočné zrušenie nadobúdacieho titulu (príklepu) svedčiaceho v prospech vydražiteľa, nemá za následok súčasne aj zánik vlastníckeho práva ďalších nadobúdateľov nehnuteľnosti, ktorí ju získali v dobrej viere, nie je aplikovateľný v prejednávanej veci strán konania. Predovšetkým tu ide o dodatočné zrušenie nadobúdacieho titulu, avšak v posudzovanej veci nebol daný platný nadobúdací titul, preto nemalo byť čo zrušené. V uvedenom rozhodnutí NS SR konštatoval, že pokiaľ vydražiteľ splnil všetky zákonné podmienky pre nadobudnutie vlastníckeho práva, prislúchalo mu ako jedno z čiastkových oprávnení vlastníka aj ius disponendi, teda právo nakladať s predmetom svojho vlastníctva, vrátane jeho prevodu na iné subjekty. Ak za tohto stavu vydražiteľ previedol svoje vlastnícke právo, nepochybne bol skutočným vlastníkom a neskoršie zrušenie právoplatného rozhodnutia o udelení príklepu preto nemohlo viesť k zániku vlastníckeho práva ďalšieho dobromyseľného nadobúdateľa nehnuteľnosti.

16. Pokiaľ žalovaný v odvolaní poukazoval na obdobnú prejednávanú vec (sp. zn. 2Cdo 67/2007), tak z dostupných zdrojov bolo zistené, že v rozsudku NS SR sp. zn. 2Cdo 68/2007 sa NS SR zoberal dodatočným odpadnutím právneho dôvodu, na základe ktorého sa stal prevodca vlastníkom veci. Konkrétne prevodca sa stal vlastníkom nehnuteľnosti na základe právoplatného rozhodnutia správneho orgánu (nadobudol vlastnícke právo podľa § 132 ods. 2 O. z. rozhodnutím štátneho orgánu), ktoré bolo neskôr zrušené, avšak v medziobdobí bol vykonaný prevod vlastníckeho práva, v dôsledku čoho jeho vlastnícke právo k nehnuteľnosti zaniklo. Zrušením rozhodnutia správneho orgánu preto nemohol stratiť vlastníctvo k veci, ktorej v čase vydania zrušujúceho rozhodnutia príslušného orgán už vlastníkom nebol.

17. Zásadný rozdiel medzi právnymi situáciami riešenými vo vyššie označených rozhodnutiach a prejednávanou vecou spočíval v tom, že v opísaných prípadoch nadobúdateľ odvodzoval svoje vlastnícke právo od svojho právneho predchodcu, ktorý v čase jeho prevodu bol skutočným vlastníkom nehnuteľnosti (pred právoplatným zrušením právoplatného rozhodnutia o udelení príklepu alebo zrušením rozhodnutia správneho orgánu, prípadne ak bol prevod vlastníctva uskutočnený napr. pred odstúpením od zmluvy zo strany prvého predávajúceho). Právny dôvod nadobudnutia vlastníctva u prevodcu odpadol až potom, ako nehnuteľnosť nadobudla do vlastníctva tretia osoba. V čase nadobudnutia vlastníckeho práva teda nešlo o jeho nadobudnutie od „nevlastníka“, ale naopak od „vlastníka“ (porov. rozhodnutie ÚS SR sp. zn. I. ÚS 50/2010).

18. S poukazom na uvedené uplatnenie princípu právnej istoty, súčasťou ktorého je aj dôvera subjektov práva v platné právo a uplatnenie princípu ochrany práv nadobudnutých v dobrej viere, vychádzajú z toho, že právo bolo skutočne nadobudnuté (od skutočného vlastníka a nie od nevlastníka) a teda, že niekto sa stal jeho subjektom a preto spravidla nemôže byť tohto práva zbavený dodatočným odpadnutím právneho dôvodu, na základe ktorého sa stal prevodca vlastníkom veci (porov. rozhodnutie NS SR sp. zn. 2Cdo 68/2007 z 25. marca 2008). V prejednávanej veci žalovaný, ako ani jeho právny predchodca však skutočnými vlastníkmi predmetnej nehnuteľnosti nikdy neboli (z dôvodu absencie platného nadobúdacieho titulu). Pri hodnotení dobromyseľnosti je potrebné brať do úvahy či kupujúci pri bežnej opatrnosti, ktorú je možné s prihliadnutím na konkrétne okolnosti požadovať, sa oboznámil aj s reálnym stavom veci a pomerov (nielen so zápisom v katastri nehnuteľností), kedy by zistil skutočný stav nehnuteľností a vzťahy k nej.

19. Odvolacia argumentácia žalovaného za daného preukázaného skutkového stavu, neumožňovala uprednostniť požiadavku právnej istoty a ochrany práv nadobudnutých v dobrej viere pred zásadou, podľa ktorej nikto nemôže na iného previesť viac práv, ako má sám.

20. Nedôvodná bola i odvolacia námietka žalovaného, že právna predchodkyňa žalobcu T. A. nepredložila listinu preukazujúcu jej vlastnícke právo, ktoré bolo preukázané rozhodnutím Štátneho notárstva v Senici sp. zn. D 969/77 zo dňa 30. júna 1978 (v spojení s rozhodnutím o určení všeobecnej ceny predmetu dedičstva a opravným rozhodnutím zo 7. júna 1978). Rodinný dom súp. č. XX nadobudla po poručiteľke K. I. (ako dedička v 1. dedičskej skupine), pričom v rozhodnutí Štátneho notárstva v Senici zo 7. júna 1978 sp. zn. D 969/77 sa uvádza, že dom č. XX nebol v mapovom operáte zakreslený a mohol zasahovať i na parcelu č. 1114 k. ú. P.. Z uznesenia Okresného riaditeľstva Policajného zberu v Senici, odbor kriminálnej polície z 23. decembra 2014 ČVS: ORP-461-OEK-SE-2013 vyplýva, že štátne notárstvo v konaní vedenom pod sp. zn. D 969/77 konštatovalo, že nie je jednoznačné, na ktorom pozemku predmetný rodinný dom stojí. Súčasne bolo zistené, že došlo k pochybeniu zápisu vo vektorovej katastrálnej mape ohľadom zakreslenia parcely č. 1112 a 1114, a práve na základe takto schválenej mapy bol vypracovaný aj geometrický plán č. 86/2013, ktorým bola parcela č. 1114 rozdelená na parcely č. 1114/1 a 1114/2 (chybný zápis polohy rodinného domu súp. č. XX, aktuálne súp. č. XX, ako i parciel č. 1112 a 1114).

21. Z osvedčenia o dedičstve sp. zn. 20D/371/2006, ako i z rozhodnutia vydanom v dedičskom konaní pred Štátnym notárstvom v Senici sp. zn. D 969/77 vyplýva, že vlastnícke právo žalobcu a jeho právnej predchodkyne bolo v príslušnej evidencii evidované.

22. S poukazom na vyššie uvedené závery nebol daný dôvod zaoberať sa názorom súdu prvej inštancie o nepostupovaní geodeta v súlade s osobitnou právnou normou.

23. Odvolací súd podľa § 387 ods. 1 napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie ako vecne správne potvrdil. Týkalo sa to aj rozhodnutia o náhrade trov konania úspešného žalobcu, ktorému podľa ustanovenia § 255 ods. 1 vznikol nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu. Súd prvej inštancie preto správne rozhodol, že žalobca má voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu (100%).

24. Zmyslom a účelom náhrady trov konania v súdnom konaní je poskytnúť úspešnému účastníkovi náhradu tých trov konania, ktoré vo vecnej a časovej súvislosti s konaním musel alebo bude musieť nepochybne zaplatiť, pričom by ich nemusel zaplatiť, ak by tu nebolo konanie pred súdom. Obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1, 4 Ústavy Slovenskej republiky (ústavný zákon č. 460/1992 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení) je aj to, že účastník konania, ktorý bol v konaní úspešný, má zásadne právo na to, aby sa mu nahradili všetky trovy, ktoré zaplatil vo vecnej súvislosti s uplatnením tohto základného práva.

25. Aplikácia ustanovenia § 257 pri rozhodovaní o náhrade trov konania prichádza do úvahy v prípadoch, keď sú naplnené všetky predpoklady na priznanie náhrady trov konania, avšak je daná existencia dôvodov hodných osobitného zreteľa, pre ktoré náhradu trov konania celkom alebo sčasti nemožno priznať. Musí však ísť o celkom výnimočný prípad, ktorý znak môže spočívať v okolnostiach danej veci, ako i okolnostiach na strane účastníkov konania. Nepriznanie náhrady trov konania má tak zodpovedať zvláštnym okolnostiam konkrétneho prípadu a jedným z rozhodujúcich hľadísk je aj to, aby sa takéto rozhodnutie nejavilo ako neprimeraná tvrdosť a neodporovalo dobrým mravom (porov. rozhodnutie NS SR sp. zn. 5Cdo 67/2010).

26. V sporom konaní (ako je to nepochybne v danom prípade) sa povinnosť nahradiť trovy konania spravuje predovšetkým zásadou úspechu vo veci. Ustanovenie § 257 nemožno vykladať tak, že je aplikovateľné kedykoľvek bez ohľadu na základné zásady rozhodovania o náhrade trov konania, ale musí vždy ísť o celkom výnimočný prípad, ktorý má byť aj náležite zdôvodnený.

27. Žalovaný ako dôvod hodný osobitného zreteľa uviedol skutočnosť, že nezadal príčinu sporu. Významným z hľadiska aplikácie vyššie uvedeného ustanovenia môže byť tiež to, za akých okolností bol nárok uplatnený na súde a aký bol postoj strán k veci.

28. Nazeranie na aplikáciu ustanovenia § 257 je však nutné vnímať z pohľadu úspešnej strany, pretože slúži na riešenie situácie, v ktorej je nespravodlivé, aby ten ktorý dôvodne bránil svoje porušené právo (žalobca) dostal náhradu trov, ktoré pri tejto činnosti účelne vynaložil.

29. V posudzovanej veci žalobca úspešne bránil ochranu svojho vlastníckeho práva, keďže prišiel o svoj rodinný dom, ktorý zdedil (výmenou zámkov, inštalovaním nového súpisného čísla, zápisom v evidencii nehnuteľností, v dôsledku čoho inicioval trestné stíhanie vo veci prečinu neoprávneného zásahu do práva k domu). Skutočnosť, že nevlastník (právny predchodca žalovaného) previedol kúpnou zmluvou dom vo vlastníctve žalobcu žalovanému, bolo mimo sféry akéhokoľvek vplyvu žalobcu, ktorý bol nútený brániť sa a domáhať sa ochrany svojho vlastníckeho práva určovacou žalobou voči žalovanému, ako subjektu zapísanému na liste vlastníctva. Žalovaný pritom nevyvíjal žiadnu snahu, aby vlastnícke právo bolo žalobcovi prinavrátené. Naopak vlastnícke právo žalobcu popieral.

30. Výnimočné okolnosti nepriznania náhrady trov konania žalobcovi tak neboli preukázané. Rozhodnutie o náhrade trov konania má byť zrejmým a logickým ukončením celého súdneho konania (porov. rozhodnutie Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. I. ÚS 257/2005). Nepriznanie náhrady trov konania úspešnému žalobcovi by v danom prípade malo nespravodlivý dopad na žalobcu, ktorý dôvodne bránil svoje vlastnícke právo a vedenie sporu je dôsledkom skutočností týkajúcich sa právneho predchodcu žalovaného, nie žalobcu. Na strane žalovaného neboli zase uvádzané skutočnosti týkajúce sa zachovania bežnej opatrnosti, z hľadiska poznania reálnych miestnych pomerov.

31. Nebolo preto možné súhlasiť so žalovaným o potrebe aplikácie ustanovenia § 257 CSP, keďže existencia dôvodov hodných osobitného zreteľa, s charakterom výnimočnosti, preukázaná v prejednávanej veci nebola.

32. Z dôvodu, že žalobca bol úspešný aj v odvolacom konaní, podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 CSP, vzniklo mu právo na náhradu trov odvolacieho konania. Odvolací súd preto rozhodol tak, že žalobca má voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. Podľa § 262 ods. 2 o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí.

33. Rozsudok prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a/ až n/.

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/.

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie.

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné.

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde.

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa.