Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

K2-5T/97/2015

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Košice II samosudkyňou JUDr. Danielou Blažovskou v trestnej veci obžalovanej R. E. pre zločin týrania blízkej osoby a zverenej osoby podľa 208 ods. 1 písm. a/, písm. b/ Trestného zákona, na hlavnom pojednávaní dňa 27. apríla 2018 v Košiciach takto

rozhodol:

Podľa § 285 písm. b/ Trestného poriadku oslobodzuje obžalovanú R. E., nar. XX.XX.XXXX v T., trvale bytom J. 4, T., t.č. bytom D. T. W., S. 4, T., spod obžaloby prokurátorky Okresnej prokuratúry Košice II zo dňa 10.09.2015 sp. zn. 4Pv 424/13/8803 pre skutok právne kvalifikovaný ako zločin týrania blízkej osoby a zverenej osoby podľa § 208 ods. 1 písm. a/, písm. b/ Trestného zákona, ktorý mala spáchať tak, že minimálne od marca 2013 do 22.05.2013 v Košiciach na ul. Y. XX v Q. G. M. O. K., n.o. týrala svojho syna maloletého K. V., nar. XX.XX.XXXX, ktorý je v jej starostlivosti, spôsobovala mu fyzické a psychické utrpenie a to tak, že ho opakovane fackovala, bila po tvári a tele, udierala varechou po hlave a dlaniach, ponižovala pri rannom močení komentovaním jeho penisu slovami či mu už zase stojí, či by niečo chcel, vulgárne mu nadávala a hovorila mu, že si nemôže kvôli nemu nájsť prácu, neprimerane maloletého trestala opakovaným dlhodobým státím na chodbe pred dverami bytu a odmietala ho pustiť dovnútra, trestala ho bitkou bezdôvodne a takýmto svojim správaním vyvolávala v maloletom K. strach a stres, bezdôvodne mu opakovane odopierala oddych a spánok v nočných hodinách a posielala ho samého von na chodbu a týmto zaobchádzaním s maloletým ohrozovala jeho fyzické a psychické zdravie a bezpečnosť dieťaťa, nakoľko prejednaný skutok nie je trestným činom.

odôvodnenie:

Súd na hlavnom pojednávaní vykonal dokazovanie výsluchom svedkov a znalkýň, prečítaním zápisnice o výsluchu obvinenej z prípravného konania, prečítaním znaleckých posudkov a listín.

Obžalovaná R. E. na hlavnom pojednávaní vyhlásila podľa § 257 ods. 1 písm. a/ Trestného poriadku, že je nevinná zo spáchania skutku uvedeného v obžalobe. V ďalšom využila svojho zákonného práva (§ 34 ods. 1 Trestného poriadku) a odoprela vypovedať. Na návrh prokurátorky bola prečítaná zápisnica o jej výsluchu z prípravného konania, z ktorej vyplýva, že ani pred vyšetrovateľkou PZ nevypovedala.

Na hlavnom pojednávaní vypovedali svedkovia:

Poškodený G. C., otec maloletého, uvádzal, že s obžalovanou sa pozná asi od roku 2003, mali v podstate len kamarátsky vzťah a keď otehotnela navrhol jej interrupciu, ktorú ale nepodstúpila. Po narodení K. súd na návrh obžalovanej určil jeho otcovstvo a následne upravil rodičovské práva k maloletému, s tým, že jeho zaviazal platením výživného, ktoré aktuálne plní v rozsahu 70,00 € mesačne. Inak sa na výžive ani výchove maloletého nepodieľa, nemá pre to vytvorené podmienky. S obžalovanou a maloletým sa stretávajú asi raz za pol roka, na ulici pri divadle, kde pracuje. Stretnutia trvajú asi 15 minút, s

obžalovanou sa porozprávajú, medzi ním a maloletým padne asi jedna veta. K. vie, že je jeho otcom, avšak nemá k nemu vybudovaný žiaden vzťah. On svoje otcovstvo obmedzil len na plnenie vyživovacej povinnosti, ale na dieťati mu záleží, lebo je to „jeho krv“. Ku skutku sa vyjadriť nevedel, v zariadení kde maloletý s matkou bývali ich nenavštevoval. Necíti potrebu vyhľadávať syna a nevedel zadefinovať svoj vzťah k maloletému. Pri sporadických stretnutiach mu nepripadal ako týrané dieťa, bol normálne živený, primerane oblečený. Bol však ticho, nerozprával. Nevie ako maloletý vychádza s matkou, so starými rodičmi, s deťmi, aké má výsledky v škole, nepozná jeho potreby.

PhDr. T. I., psychologička v Q. G. M. O. K., n.o., vypovedala, že v centre, ktoré pozostáva z troch častí: Útulku pre matky s deťmi alebo rodiny s deťmi, Domova na pol ceste pre odchovancov detských domovov a Krízového strediska pre deti, sa aktuálne venuje len deťom v Krízovom stredisku. Obžalovaná so synom K. boli prijatí do zariadenia dňa 01.03.2013, kedy časť Útulok pre matky s deťmi mala na starosti C.. T. T.. Nemala žiadne informácie o obžalovanej až do momentu, keď dňa 14.05.2013 prišla ráno do práce, kde jej sociálna pracovníčka C.. K. v rozrušení povedala o probléme z predošlého večera. Klientka zariadenia prišla sociálnu pracovníčku upozorniť, že obžalovaná zle zaobchádza so svojim synom, ktorého neskoro večer zamkla do kúpeľne. T. C.. K. vyšla hore K. už nebol v kúpeľni, ale v chodbičke, kde plakal. Podľa obžalovanej nechcel spať, ona bola unavená a preto ho poslala preč. Podľa sociálnej pracovníčky klienti zariadenia, ktorí bývali blízko obžalovanej, ju už skôr upozornili na to, že obžalovaná v zlosti dieťa bije, kričí na neho, vulgárne mu nadáva, vyčíta mu, že kvôli nemu nemôže nič v živote dosiahnuť a že ho dá do detského domov, aby mala od neho pokoj. S C.. K. počkali na príchod riaditeľky, ktorej sociálna pracovníčka porozprávala to isté. Vzápätí riaditeľka priviedla obžalovanú do jej pracovne, kde obžalovaná v rozrušení začala nadávať na spolubývajúcu V., ktorá si mala požičiavať jej veci ako kanvicu na varenie, umývať riad s jej prostriedkami atď.. Spontánne hovorila aj o tom, ako raz keď V. prišla z práce a pozdravila ju, oliala sa vriacou vodou a zlosť si vybila na synovi tak, že ho zbila s varechou. Vyjadrila sa tak, že K. je jej dieťa, že s ním môže robiť čo chce a že keď ho pošle na chodbu alebo kdekoľvek inde, je to jej vec. Počas celého rozhovoru bola obžalovaná veľmi nepokojná, rozčuľovala sa nad V., dostala sa do afektu, nevedela sa sústrediť. Po rozhovore s obžalovanou informovala riaditeľku centra o tom, že obžalovaná nebola ochotná prijať žiadne usmernenie, bola v opozícii, obviňovala všetkých naokolo a seba považovala za dobrú matku. Po porade aj s ostatnými pracovníkmi sa dohodli, že bude vhodné upovedomiť úrad práce, sociálnych vecí a rodiny o tom, že matka svojim správaní dieťaťu ubližuje fyzicky aj psychicky. Ešte predtým sa porozprávala aj s V., ktorá je popísala ako nevhodne sa obžalovaná k synovi správa. V. o tom napísala aj list s tým, že o správaní obžalovanej vedeli aj ostatní obyvatelia zariadenia a báli sa, aby sa K. niečo nestalo. Údajne plánovali svoje upozornenie napísať a vložiť do schránky, ktorú v K. majú. Následne napísala upozornenie na úrad práce, podpísala ho riaditeľka. Prípad dostala C.. J., ktorá s riaditeľkou materskej školy, ktorú K. navštevoval dohodla, že dňa 23.05.2013 prídu pre K., že bude odňatý zo starostlivosti matky a zverený do starostlivosti Krízového centra K.. Ešte predtým riaditeľka materskej školy osobne riaditeľke centra povedala, že asi rok a pol dozadu mal maloletý opakovane modriny, aj na tvári odtlačok ruky, čo riešili pohovorom s matkou. Aj oni si všimli, že obžalovaná mala neosobný a chladný prístup k dieťaťu, nejednala s ním vľúdne ale odmerane, rovnako ako s personálom materskej školy. Vyjadrenie riaditeľky materskej školy si spísala, nedala jej to ale podpísať. Okolo 11,00 hod. uvedeného dňa šli pre K. do škôlky, vysvetlila mu, že jeho mamka si potrebuje oddýchnuť a zároveň si hľadať prácu a že za ten čas sa o neho bude starať teta. Dieťa bolo pokojné, súhlasilo s tým, že s nimi pôjde. Maloletý bol umiestnený do profesionálnej rodiny. Vzápätí sa o prípad začali zaujímať médiá a informovali, že dieťa bolo nezákonne odňaté zo starostlivosti matky. Po odvysielaní reportáže v TV I. bola zdrvená z toho ako bola kauza odprezentovaná. Tlak médií bol veľmi silný. Na stretnutí so zástupcami Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Košice bolo dohodnuté, že odborné poradenstvo s obžalovanou vykoná G.. R. B. z C. pod slnkom, nakoľko obžalovaná by odborné poradenstvo z jej strany odmietla. Profesionálna matka jej popisovala, že K. je veľmi málo spontánny, snaží sa kontrolovať čo povie, čo urobí, že čaká taký súhlas, že rozpráva sám so sebou, vydáva rôzne zvuky, ľahko vzbĺkne, je podráždený, raz ho pristihla ako remeňom škrtil psíka a skúšal čo ten psík vydrží. Očakávala, že vo veľmi krátkej dobe budú maloletý a jeho matka psychologicky znalecky vyšetrení, čo sa však nestalo. Preto vykonala psychologické vyšetrenie maloletého. K. aj keď bol veľmi nesústredený nakoniec spolupracoval a podarilo sa ho zdiagnostikovať. Obhajca obžalovanej ich vyzval, aby bolo matke umožnené stretnutie s dieťaťom. Obrátili sa teda na súd, aby upravil styk. K. sa na stretnutia s matkou veľmi tešil. Obžalovaná si však potrpela na tom, aby sa na stretnutiach zúčastňovali médiá, ktorým dala súhlas na vykonanie zvukového a obrazového záznamu zo stretnutia, s čím však riaditeľka centra nesúhlasila. Keď sa obžalovaná dozvedela, že médiá nebudú mať prístup, odmietla stretnutie a trvalo jednu až dve hodiny,

kým po presviedčaní zamestnankyňami úradu práce C.. J. a Dr. L. šla za K.. Počas stretnutia s dieťaťom obžalovaná prevažnú časť s niekým telefonovala a dieťa si vôbec nevšímala. Stretnutie bolo chladné, na rozlúčku sa matka a dieťa neobjali, nepobozkali, K. pri odchode neplakal. Styk matky s dieťaťom bol súdnym rozhodnutím upravený na každý druhý piatok v čase od 15,00 hod. do 19,00 hod.. Stretnutie sa začínalo tak, že obžalovaná dieťa pozdravila „ahoj K.“, sadla si na sedačku, zavolala si ho k sebe a začal taký zvláštny rituál, kedy ho začala ovoniavať, vyzliekla mu tričko, ovoniavala ho ďalej, vyzliekla mu spodné prádlo, potom sa ho vypytovala kde je, s kým je, vyzvala ho „choď tam a vráť sa“. Raz mu našla modrinu na nohe, ktorú si odfotila a komentovala „to je dobré pre mňa, to je sila, to je sila“. Maloletý povedal matke, že modrinu na nohe má z toho, že ho kopol C.. Nastavila mu nohu a prikázala, aby jej ukázal ako. Keď ju kopol, vyzvala ho, aby ju kopol silnejšie, kde maloletý zo zúfalým výrazom na tvári ju opäť kopol. Povedala mu, že sa nemá nechať biť, lebo príde za nimi jeho mamička a uvidí čo sa stane. Potom sa zarazila, začala hovoriť nesúvisle veci ako „až naprší a uschne“, bola akoby duchom neprítomná. Potom niekomu telefonovala a s nadšením rozprávala čo objavila na K.. Raz mu v ruksaku našla obrázok, ktorý pre ňu nakreslil, bola na ňom profi matka J. a C.. Vysvetlil jej, že je to rodina, čo ju veľmi pobúrilo, začala na neho kričať v zmysle „kto je tebe rodina, kto je pre teba najdôležitejší?“. Povedala mu, že ona je pre neho najdôležitejšia, načo jej prikývol. Keď počas stretnutí komunikovala s maloletým mala nahnevaný výraz, zlostný hlas. Pri ďalšom stretnutí napríklad mala obžalovaná so sebou banány, jeden olúpala a dala K. aby ho zjedol. On nechcel, ale hovorila mu „hryzkaj, hryzkaj“, kedy dieťa hltalo ten banán, aj keď ho napínalo na vracanie statočne jedol. Pri stretnutiach matky s dieťaťom sa striedala s kolegyňou T., ona ich absolvovala dve alebo tri. Deti, ktoré nedovŕšili vek 6 rokov a boli vyňaté zo starostlivosti rodičov, sú prednostne umiestňované do profi rodín, staršie deti sú v krízovom stredisku, kde sa o nich starajú vychovávatelia. Profesionálni rodičia sú zamestnancami krízového strediska, za svoju prácu dostávajú plat, plus peniaze na bežné výdavky na dieťa. Profesionálni rodičia sú vyberaní veľmi starostlivo a na výkon povolania sú odborne pripravovaní. V rodinách sa robia pravidelné kontroly a rodičia sa zúčastňujú na stretnutiach a poradách v centre. Postup zvolený vo vzťahu k obžalovanej doposiaľ považuje za správny, s cieľom pomôcť dieťaťu. Aj keď nebola priamym svedkom fyzických útokov obžalovanej voči svojmu synovi, pri spomenutých stretnutiach jej správanie vykazovalo znaky psychického nátlaku až psychického týrania. Svedkami násilného správania voči K. boli V., G., M. a V.. Všetky osoby, ktoré prišli do kontaktu s obžalovanou, túto vnímali ako odmietavú a nespolupracujúcu. S maloletým K. prichádzala do kontaktu asi raz za týždeň, potom keď pre neho chodila kvôli stretnutiam s matkou a keď ho psychologicky vyšetrovala. Javil sa ako spokojné dieťa, zvlášť, keď bol u profesionálnej matky, ku ktorej mal veľmi dobrý vzťah, dožadoval sa aby ho hladila, našiel si tam nového kamaráta C.. K. sa tešil aj z kontaktov s inými ľuďmi. V prítomnosti vlastnej matky mal odstup, nedožadoval sa objatia, pasívne prijímal jej pokyny a snažil sa splniť všetko to čo požadovala, sledujúc jej tvár, mimiku.

C.. O. D. (rod. K.), sociálna pracovníčka Q. pre obnovu rodiny K., n.o., vypovedala, že s obžalovanou, ktorá do centra nastúpila 01.03.2013, prichádzala len do bežného kontaktu, nakoľko ona ju nemala na starosti. Častejšie to bolo až v období kedy sa obžalovaná s dieťaťom začala zúčastňovať kurzu varenia, ktorý viedla. Je jej úlohou všímať si komunikáciu medzi matkou a dieťaťom a ostatnými členmi tímu, ako matka s dieťaťom pracuje, komunikuje. Keďže obžalovaná nebola jej klientkou, nesústreďovala na ňu pozornosť. Napriek tomu bolo zjavné, že K. nemohol pobehovať po kuchyni, musel sa vždy držať pri matke, ale nebolo to nič deštruktívne. Na rozdiel od ostatných, ktorí počas kurzu živo komunikovali, bola obžalovaná celý čas v tichom móde, nerozprávala, nepohybovala sa v priestore. Čo ju ale zaujalo bola situácia po skončení procesu varenia, keď sa všetko umývalo a robil sa poriadok, K. vyšiel z kúpeľne, mal na líci odtlačok dlane typický po facke, pričom si toto líce držal a škrabkal. Obžalovaná bola naďalej v kúpeľni. Nakoľko mala na starosti aj ostatných klientov, nevenovala spomenutej situácii pozornosť a od obžalovanej nežiadala vysvetlenie. O udalosti však spísala záznam a odovzdala ho sociálnej pracovníčke, ktorá mala obžalovanú na starosti. Po dvoch dňoch, 14.05.2015 krátko pred 22,00 hod., kedy mala byť kontrola zariadenia a klientov, prišla jej klientka M. oznámiť, že K. jej zamknutý v kúpeľni a že je opakovane na chodbe kde plače. Vyšla na poschodie, kde pri vstupe do bytu obžalovanej bola tma, zapálila svetlo a vtedy zbadala K. ako čupel v kúpeľni a vzlykal. Obžalovaná ležala v izbe a keď sa jej opýtala kde má dieťa zostala ticho. Šla k K., objala ho, celý sa chvel a spustil plač. Vedľajšie dvere otvorila V. a keďže vedela, že ona bola iniciátorom toho, aby M. prišla vec oznámiť, dala K. k nej do izby. Od obžalovanej žiadala vysvetlenie prečo K. nebol v posteli, ale zavretý v kúpeľni v tme. Povedala niečo v zmysle, že keď nechce spať nech bude na chodbe, že jej je to jedno. Zaujímalo ju len to kto to nahlásil. Do rozhovoru vstúpila V., ktorá povedala, že sa nedá počúvať ako je K. každý večer bitý kvôli tomu, že má ísť spať, a ako mu obžalovaná nadáva. Obžalovaná reagovala hrubými invektívami. Do toho vstúpil syn V., ktorému bola situácia nepríjemná, ale spomenul 30 až 35 faciek, ktoré mala dať obžalovaná v

noci maloletému, ako ho zbila varechou keď omočil toaletnú dosku. Potom sa porozprávala s K., ktorý len prikývol na to, že ho matka necháva vonku a že ho facká. Situáciu sa jej podarilo upokojiť, obžalovanú upozornila na správanie k dieťaťu, K. uložila do postele s tým, že ďalší deň sa bude situácia riešiť. Na druhý deň po príchode psychologičky a riaditeľky centra tieto informovala o vzniknutej situácii. V ďalšom nebola svedkom žiadneho incidentu v súvislosti so správaním obžalovanej k maloletému. V období keď už neboli klientmi centra zaregistrovala ich v autobuse, kde obžalovaná s dieťaťom komunikovala tak ako predtým, štekala po ňom, o keksíku mu povedala „zožer to“. O nevhodnom správaní obžalovanej voči synovi sa rozprávala len s klientkami M. a V., ktoré boli susedkami obžalovanej. Výchovný prístup obžalovanej k synovi vnímala ako prekročenie hraníc po psychickej aj fyzickej stránke, niečo úplne nezdravé, s potrebou psychoterapie na strane obžalovanej. Maloletý K. bol aj napriek tomu ako sa jeho matka správala, živým dieťaťom, bol rád v spoločnosti, bol šťastný keď bol na kurze varenia. Akonáhle bol s matkou nemohol robiť čo by chcel, neustále ho napomínala aby bol ticho, aby neskákal. Keď bol s matkou bol iný, utiahnutý.

Mgr. B. G., sociálna pracovníčka zariadenia K., v marci 2013 pracovala na smeny. Prvý problém zaznamenala 20.03.2013, kedy za ňou okolo 20,30 hod. až 21,00 hod. prišla klientka V. s tým, že počula ako si obžalovaná vybila zlosť z obarenia vriacou vodou na K.. Na tento podnet šla do bytovej jednotky, ktorú obývali obžalovaná s V., kde našla K. stáť pred bytom vo výklenku. Vzlykal a keď sa ho opýtala, či bol zbitý neodpovedal, len prikývol a vzlykal ďalej. Vzala ho do izby k obžalovanej a opýtala sa čo sa stalo, že dieťa je vonku a či je pravda, že ho zbila. Na tieto otázky obžalovaná neodpovedala a komunikáciu otočila na V. s tým, že jej prítomnosť v bytovej jednotke jej prekáža, lebo neupratuje spoločné priestory, lebo ju rozptýlila. Obžalovaná ju vyzvala, aby sa nestarala do výchovy jej syna, že ona najlepšie vie ako ho vychovávať a nedovolila K., aby s ňou šiel aspoň na chvíľu dole do kancelárie. V snahe predísť prehĺbeniu konfliktu navrhla E., aby so synom prespali v návštevnej miestnosti, čo obžalovaná po prvotnom odmietnutí nakoniec prijala. Na pastoračnej praxi v centre bol bohoslovec R., oslovila ho so žiadosťou o pomoc. Potom sa však obžalovaná upokojila, noc prebehla normálne a ráno odišli na svoju bytovú jednotku. Pri skončení nočnej smeny informovala ostatných pracovníkov o večernom incidente. S obžalovanou začali viac komunikovať ohľadom spôsobov výchovy dieťaťa, najprv formou usmernenia zo strany sociálnej pracovníčky W. (teraz R.) a zamerali sa aj na pozorovanie správania obžalovanej k synovi. Obžalovaná nejavila záujem o spoluprácu s nimi. Nasledovala ďalšia konfliktná situácia, ktorá sa už riešila s riaditeľkou centra a podal sa podnet na úrad práce. Nebola pri tom keď obžalovaná mala svojho syna biť, prípadne sa mu vyhrážať, či nadávať mu, videla len K. na chodbe rozrušeného plakať. Maloletí klienti musia byť na bytovej jednotke od 20,00 hod.. Telo maloletého nikdy neprehliadla, nevie teda, či na ňom boli nejaké známky násilia. Bolo to skôr jeho správanie, ktoré nebolo primerané k jeho veku, v očiach mal smútok. Klienti centra popisovali, že zažili K. večer stáť samého v kúte, akoby tam bol za trest. Z bytu, ktorý obývala obžalovaná počuli rôzne zvuky, krik obžalovanej a plač maloletého, toto konkrétne popisovali V., G., V., M., ktorí bývali najbližšie k obžalovanej. V. a obžalovaná bývali v jednej bytovej jednotke a neboli si vzájomne sympatické, nemali ani záujem zmeniť ich vzťah. Nebola svedkom žiadnych ich konfliktných situácií, len od klientov sa sprostredkovane dozvedela o napätí medzi nimi. Obžalovaná bývala v miestnosti s kuchynkou, ktorá bola spoločná aj pre V., ktorá tam mohla vstupovať na základe ich vzájomnej dohody. Podotkla, že v K. sa pracuje na smeny, je tam nonstop sociálny pracovník, kdežto v zariadení na S. je v nočných hodinách len vrátnik.

C.. S. R. (predtým W.), sociálna pracovníčka pre matky s deťmi v Krízovom centre K., prichádzala do styku s obžalovanou, ktorá jej bola ako klientka centra zverená. Komunikácia s obžalovanou bola od začiatku ťažká. Komunikovala len stroho, nechcela sa s nikým kontaktovať, pôsobila arogantne, drzo. Snažila sa jej vysvetliť, že v centre jej chcú pomôcť, majú záujem, aby sa tam cítila dobre, že sú jej priatelia, čo ona viac-menej ignorovala. Opakovane však mala požiadavky, vybavenia ktorých sa domáhala jej vlastným spôsobom. Na adresu riaditeľky, zamestnancov, ale aj klientov zariadenia sa viackrát vyjadrovala v zmysle „neviete čím prechádzam, vy sa máte dobre, riaditeľka má pekný plat, nevie čo je to vychovávať sama jedno dieťa“. Vysvetľovala jej, že v obdobnej situácii sú aj iní klienti, ale že pracovníci sú tam na to, aby hľadali, aj u nej, čo najlepšie východiská. Obžalovaná tvrdila, že v jej živote nie sú prítomné žiadne pozitíva, že je to K. kvôli ktorému si nevie nájsť prácu lebo ho vodí do a zo škôlky. Nedávala však šancu ponukám na štvorhodinovú dennú prácu, ktorú pre obžalovanú hľadali. Len v jednom prípade ju zažila šťastnejšiu, kedy sa údajne stretla so svojim otcom, ktorý jej prisľúbil pomoc. Povzbudila ju, aby hľadala radosť zo života, aby sa spriatelila s klientmi centra, nakoľko bola veľmi uzavretá, vážna, s prísnym pohľadom. Keď maloletého odprevádzala do škôlky alebo sa s ním vracala, vždy išla pred ním s nahnevaným výrazom tváre a K. pobehoval za ňou, resp. keď on šiel ako prvý, bol

zhrbený, smutný, so sklopenými očami. Keď s maloletým vyšla na ihrisko, ktoré patrí k zariadeniu, tak sedela na lavičke a K. sa hral sám. Dňa 15.05.2013, kedy malo dôjsť k incidentu, nemala nočnú službu. Ráno pri nástupe do práce ju službukonajúca C.. K. (D.) informovala o priebehu nočnej služby. Šla za obžalovanou, ktorá nebola doma, preto sa na udalosti z predchádzajúceho večera pýtala V.. Následne sa jej obžalovaná vyjadrila tak, že ju boleli zuby, bola nervózna, K. nechcel spať, tak ho okolo 20,00 hod. poslala na chodbu. Nechcela sa vyjadriť k tomu, či tento postup voči dieťaťu považuje za správny. V tom čase už vedela aj o tom, že predtým mala K. zbiť, opýtala sa obžalovanej aj na túto situáciu. Obžalovaná potvrdila, že sa obarila vriacou vodou, z čoho bola nervózna a zbila svojho syna. Poučila ju o tom, že nie je správne biť svoje dieťa, že ho má skôr objať, povedať mu že ho ľúbi, venovať mu viac pozornosti a starostlivosti. Obžalovaná len ironicky odpovedala, že to robí sto aj tisíc krát. Medzi obžalovanou a klientkou V. boli časté konflikty a napätie. Dohovárala im, aby sa dohodli na používaní spoločných priestorov a komunikovali zmierlivo. Ona nebola svedkom fyzického útoku zo strany obžalovanej voči svojmu synovi. Na jeho psychiku však mohlo zle pôsobiť to, že s ním obžalovaná nekomunikovala tak, ako by s dieťaťom mala, že bola prísna, pôsobila arogantne a nevyjadrovala vrúcnejší vzťah k nemu. Na druhej strane ale K. chodil upravený, čistý, umytý, aj bytovú jednotku udržiavala obžalovaná v čistote. O dieťa sa obžalovaná starala do tej miery aby bol najedený a čistý, ale po citovej stránke jej prístup nebol dostatočný. S K. sa o vzťahu s matkou nikdy nerozprávala. Klienti centra však oznamovali, že z bytovej jednotky obžalovanej počujú krik.

V. R. bol v inkriminovanom období ako študent Teológie na pastoračnej praxi v centre K.. Pamätá si, ako bol C.. B. D. (G.) privolaný, aby upokojil obžalovanú, ktorá sa so synom K. nachádzali v návštevnej miestnosti. Obžalovaná bola rozrušená a tvrdila, že sa obliala horúcou vodou a v zlosti udrela K.. Keď sa na to maloletého opýtal, tento len prikývol. On nebol svedkom fyzického útoku zo strany obžalovanej voči maloletému, nevidel ani iné nevhodné správanie obžalovanej v zmysle nadávok a ponižovania maloletého. Vnímal ich napríklad, keď išli spolu vonku, pričom správanie obžalovanej nevyhodnotil ako typické správanie matky k dieťaťu. Maloletý sa často hrával na chodbe sám, raz ho stretol vonku s loptou, vtedy ho poslal dnu, lebo deti musia byť vonku len za dozoru dospelých. Neskôr sa začal kolobeh úkonov a vyšetrovaní s obžalovanou. V období po medializácii prípadu na TA3 a TV JOJ prišla za ním obžalovaná okolo 23,00 hod. s tým, že je odpočúvaná a nahrávaná. Vysvetlil jej, že červené svetlo nad kuchynskou linkou je z ventilátora na odsávanie pary a na chodbe išlo o navigačné svetlo únikového východu. Žiadala, aby rozobral zariadenia a zotrvávala na svojom názore. Komunikácia s obžalovanou bola zvláštna, bola taká sama pre seba, nepestovala vzťahy so žiadnymi klientmi ani zamestnancami. Z rozprávania klientky V. vedel, že obžalovaná zatvárala K. do tmy do kúpeľne, že zlosť si na K. vybíjala tak, že ho bila a kričala na neho. Medzi klientmi K. sa rozprávalo, že obžalovaná svojho syna týra. Vzťah medzi V. a obžalovanou nebol dobý, nemali sa radi, nadávali si. Obžalovaná bola v spore len s V., ktorá bola jej priamou susedou. Obžalovaná zopárkrát pustila K. na modlitbu ruženca, kde K. sa správal ako normálne dieťa, bol živý. V prítomnosti matky bol tichý, nechcel odpovedať ani inak reagovať.

G.. C.. T. T. spoznala obžalovanú po tom ako požiadala o poskytovanie sociálnych služieb v zariadení K., kde ona pracovala ako psychologička. Na žiadosť riaditeľky mala niekoľko stretnutí s obžalovanou kvôli tomu, že medzi ňou a personálom zariadenia a ňou a ostatnými klientmi vznikali konflikty, ktoré bolo potrebné riešiť. S obžalovanou chcela nájsť východiská ako si v zariadení čo najskôr zvyknúť, avšak ona nemala záujem o bližšiu spoluprácu, naopak, ona chcela diktovať personálu a s klientmi komunikovala nadradeným spôsobom, bola spurná, reagovala rýchlo, nedalo sa s ňou rozprávať. Ani po čase nedochádzalo k zlepšeniu v zmysle prispôsobenia sa režimu v centre a vzťahy eskalovali, napriek tomu, že obžalovaná mala pridelenú svoju sociálnu pracovníčku a stretla sa aj s druhou psychologičkou zariadenia. Do kontaktu s maloletým K. prichádzala častejšie po tom ako bol odňatý zo starostlivosti matky. Bola totižto prítomná na stretnutiach matky a dieťaťa, aby tam monitorovala ich správanie a vzťah. V rámci týchto monitorovaných stretnutí obžalovaná dávala najavo nespokojnosť so situáciou, uvádzala, že pôjde do médií, lebo sa všetci proti nej spikli. Zamestnancov K. obviňovala z toho, že o K. nie je dostatočne postarané, že je zanedbaný. Mala možnosť pozorovať, že vzťah medzi matkou a synom nebol vrúcny. Na maloletom si síce nevšimla strach z matky v pravom zmysle slova, ale jeho stav vnímala ako „kde ma dali tam som bol“. Inak to bol tichý chlapec, s ktorým neboli žiadne problémy. Je bežnou praxou že v prípadoch, kedy bolo matke odňaté dieťa, je jej poskytovaná zvýšená pomoc usporiadať si pomery tak, aby jej dieťa mohlo byť vrátené. O to sa snažili aj vo vzťahu k obžalovanej, avšak táto nemala záujem o pohovory, často neprišla na dohodnutý termín, stretnutia sa prekladali. S obžalovanou sa pracovalo veľmi ťažko, ironizovala čokoľvek čo sa jej snažila povedať, pôsobila podráždene, viedla monológ sama so sebou. Svedkom agresívneho správanie zo strany obžalovanej voči synovi nebola. O

tom, že obžalovaná zbila maloletého varechou sa dozvedela od sociálnych pracovníkov. Pamätá si na to, že obžalovaná mala konflikty so spolubývajúcou v bytovej jednotke, nevedeli sa dohodnúť na užívaní spoločných priestorov. Práve táto spolubývajúca prišla s tým, že obžalovaná bije svojho syna.

I. J. (predtým V.) uviedla, že do K. nastúpila niekedy vo februári 2013 a asi dva týždne po nej tam prišla aj obžalovaná so synom K.. Pred nástupom obžalovanej bola riaditeľkou centra a personálom upovedomená, že príde neprispôsobivá a konfliktná osoba, ktorá bývala na S. a že sa uvidí čo po jej príchode bude. Už od začiatku sa obžalovaná javila ako zvláštna osoba, ktorá príliš nekomunikovala, bola uzavretá a rozprávala len sama so sebou. Izby mali vedľa seba a opakovane sa stalo, že z vedľajšej izby počula krik a plač, pišťanie akoby obžalovaná svojho syna štípala, bila ho, padlo 20 až 30 faciek, vyhadzovala syna z izby na chodbu, kde sedel a plakal. Obžalovaná nemala záujem o svojho syna, hovorila mu „daj mi pokoj, choď si sám“ a tiež mu dosť vulgárne nadávala. K. sa skamarátil s jej synom, ktorý ho brával vonku hrať futbal. Raz keď prišla z práce šla do kuchynky, kde obžalovaná niečo cedila a pritom sa obarila horúcou vodou. Odskákal si to K., ktorého zbila varechou na chodbe, čo videla na vlastné oči a jej povedala „vidíš, ešte si len prišla a už som nervózna“. Obžalovaná jej závidela že má prácu, že sa oblieka, že má gélové nechty. Potom sa stalo, že z vedľajšej izby bolo opäť počuť cirkus, K. plakal a jej syn to už nevydržal, vošiel do izby a opýtal sa obžalovanej „dokedy toto ešte bude trvať?“. Obžalovaná sa ho opýtala „ty by si čo robil, keby si mal takého syna?“. K. vtedy sedel, ruky držal dlaňami hore a obžalovaná ho bila varechou. Raz dostal bitku na toalete, pretože omočil záchodovú dosku čo obžalovaná okomentovala „pozri sa ako si to opišal“ a vulgárne mu vynadala „ty kokot, taký si sprostý ako tvoj otec, čo si to urobil?“. Na tvári mal odtlačok dlane, nedalo sa nevšimnúť, že dostal. Potom sa stalo, že neskoro večer našla K. na chodbe za skriňou alebo v kúpeľni za dverami, kde čupel a plakal. Vtedy už zakročila, šla za sociálnou pracovníčkou, ktorá mala nočnú (O. K.) a oznámila jej to. Sociálna pracovníčka okamžite vybehla hore, otvorila dvere na izbe obžalovanej, kde si obžalovaná kľudne ležala zakrytá paplónom. Z pohľadu svedkyne to boli neprimerané bitky a správanie voči maloletému dieťaťu. Sama je matkou dvoch detí, je zdravotná sestra a musela zakročiť podľa svojho vedomia a svedomia, aby tak ochránila chlapca pred ďalšími neprimeranými útokmi. Správanie obžalovanej voči synovi bolo podľa nej podmienené tým, že bola nervózna že nemala prácu, závidela jej, že ona prácu má, mala problémy s partnerom aj s otcom, neustále komentovala výchovných pracovníkov tým, že im sa ľahko hovorí keď si sedia v kancelárii, že ona by tiež mohla robiť takú istú prácu a že by si to mohli s ňou vymeniť. Maloletý K. bol utiahnutý, pravdepodobne sa svojej matky bál. Keď sa skamarátil s jej synom, utiekal sa k nemu do izby a tešil sa z toho, že nie je sám. K bitkám sa pred nimi nevyjadroval, ale ani nebolo treba, bolo na ňom vidieť, že po psychickej a mentálnej stránke bol zanedbaný. O správaní obžalovanej voči dieťaťu sa v centre vedelo. V bunke, v ktorej s obžalovanou bývala bola spoločná toaleta a kuchynský kútik bol v izbe, ktorú obývala obžalovaná. Do kuchynky šla len v priebehu dňa aj to len zriedka, v noci tam určite nevstupovala, tobôž nie, keď už obžalovaná a maloletým spali. Spoločné užívanie kuchynky nebolo pre nikoho z nich príjemné, každý by si vybral radšej súkromie, ale bolo to tak zariadené. Na obžalovanej bolo vidieť ako jej vadilo, keď do tej miestnosti vstúpila.

Svedkyňa W. O. (predtým M.) bývala v K. od marca 2013 v bytovej jednotke susediacej s tou, ktorú obývala obžalovaná. S obžalovanou mali neutrálny vzťah. Viackrát sa na obžalovanú sťažovala V., ktorej povedala, aby to nahlásila sociálnym pracovníkom. V. to ale nechcela riešiť. Keď jej raz povedala, že E. zatvorila K. do kúpeľne, kde dieťa plače, sama to nahlásila sociálnym pracovníkom. Zopárkrát sa stalo, že videla K. na chodbe ako tam stál a pozeral cez okno. Pôsobil na ňu ako tichý, utiahnutý a smutný chlapec. Raz videla ako obžalovaná bila na chodbe K. po chrbte rukami a raz ako ho udrela po chrbte varechou. Často na K. kričala, nemala zábrany keď to niekto videl a počul. V. sa jej sťažovala, že v izbe obžalovanej je stále krik, že obžalovaná obviňuje syna za svoj zničený život, že keby nebol na svete tak by mala prácu. Nevedela si spomenúť či vulgárne nadávky zo strany obžalovanej na maloletého sama počula, alebo či jej o nich len povedala V.. Keď v prípravnom konaní vypovedala, že obžalovaná nadávala maloletému „ty debil“, bolo to čerstvejšie, pamätala si viac detailov. Na strane obžalovanej ako matky vnímala viac negatív. Málokedy videla obžalovanú s dieťaťom tak, že boli spolu šťastí a veselí. V centre navštevovala skupinu „Napredovanie“, v ktorej boli klientky usmerňované ako hospodáriť s peniazmi a podobne. Tú istú skupinu navštevovala aj obžalovaná, ktorá na každého pôsobila zvláštne. V rámci diskusií rozprávala úplne od veci, neodpovedala adekvátne. Aj keď správanie obžalovanej voči synovi vnímala ako hrubé a neprimerané, netešila sa z toho, keď jej maloletého odňali. Upokojovalo ju však to, že sa aspoň vyrieši, či je, alebo nie je dieťa týrané.

T. G. sa ako klientka Krízového centra K. stretávala s obžalovanou na chodbách a spoločných priestoroch zariadenia a raz za dva týždne v skupine, kde sa spoločne preberali a riešili problémy jednotlivých klientok. V zariadení ich delili dva byty, obžalovaná bývala v bunke s V.. V tom čase mala jej dcérka pol roka a v noci medzi 23,00 hod. až 23,30 hod. jedávala mlieko. Raz, keď šla pre mlieko do chladničky počula na chodbe vzlykanie a keď nahliadla videla len tieň spoza zárubne a vysvetlila si to tak, že tam stál maloletý K., vtedy žiadnym spôsobom nezakročila, neoznámila to vedeniu ani neupozornila obžalovanú. Častejšie počula ako obžalovaná na K. kričala, doslova na neho revala. Jedenkrát videla ako ho na chodbe udrela rukou po hlave. Steny zariadenia K. nie sú hrubé, často bolo po 22,00 hod. počuť krik od obžalovanej v zmysle „spi, spi, spi“. Inak nebola svedkom žiadneho ponižujúceho správania zo strany obžalovanej voči maloletému. S obžalovanou si takpovediac nesadli, preto sa jej radšej vyhýbala. Podľa nej obžalovaná potrebovala psychiatrickú pomoc. Na skupinových stretnutiach nazývaných Napredovania stále hovorila o tom, že kvôli malému nemôže pracovať, že on ju blokuje pri hľadaní zamestnania, že do práce nepôjde kým dieťa nebude navštevovať školu. Sama priznala, že na Napredovania chodí len kvôli dvom eurám, ktoré za účasť klientky dostávali. Na maloletom K. bolo vidieť, že sa svojej matky bojí. Pozeral na ňu so strachom, keď šli spolu kráčal pred ňou alebo za ňou, nikdy nie vedľa nej. Nevie ako sa správal v neprítomnosti svojej matky, nikdy ho takto neregistrovala. V čase keď bol odňatý zo starostlivosti matky a mníšky ho priniesli na styk s matkou, jej pripadal vyrovnaný, kľudný, usmieval sa.

C. V. bol klientom K., jeho izba a izba obžalovanej mali spoločnú stenu. Z vedľajšej izby sa často ozýval krik, na čo upozornil sociálnych pracovníkov. Často tiež videl vo večerných hodinách stáť chlapca na chodbe pred izbou. Niekedy obžalovanú videl ako sa vonku na ihrisku s dieťaťom hrala a správala sa normálne, ale poväčšine bol chlapec vonku sám a ona ho sledovala z okna. Spočiatku ho nezaujímalo keď počul, nakoľko steny boli tenké, ako obžalovaná kričala na dieťa. Neskôr, keď videl ako chlapec trpí, ako je vonku na chodbe sám, musel nejako zakročiť. Vyslovene nepočul, že by ho obžalovaná na chodbu poslala, ale tomu státiu na chodbe predchádzal krik a buchnutie dverí. Chlapec bol smutný a utiahnutý. Keď obžalovanú na jej správanie upozornil, reagovala podráždenie, ako nerváčka. Na chlapca používala aj vulgarizmy, ktoré pre odstup času už presne zadefinovať nevedel. V niekoľkých prípadoch ohlásil sociálnym pracovníkom, že videl chlapca samého na chodbe. Následne sa obžalovaná vyhrážala jeho dcére tak, že on ešte uvidí keď sa bude do nej miešať. Nebol svedkom fyzických útokov zo strany obžalovanej voči K. a nevidel na ňom známky po fyzickom násilí. O obžalovanej povedal, že „to nie je matka“, nakoľko mu pripadala, že svoje dieťa nenávidí a milujúca matka sa správa k dieťaťu inak.

W.. I. E., riaditeľka Q. pre obnovu rodiny K., n.o. na hlavnom pojednávaní vypovedala, že niekedy v januári 2013 si obžalovaná podala žiadosť o prijatie do ich zariadenia a dňa 25.02.2013 bola kontaktovaná s tým, že tam môže nastúpiť. Potenciálnych klientov si centrum nepreveruje a o ich nástupe určite neinformuje klientov zariadenia, teda v danom prípade o nástupe obžalovanej určite nebola informovaná I. V.. Klientovi je ukázaná bytová jednotka a je na jeho rozhodnutí či bývanie v nej príjme alebo nie, v danom prípade obžalovaná nenamietala. V centre je systém bývania v tzv. bunkách, ktoré tvoria dve izby, spoločné kúpeľňa, WC a sklad, pričom jedna izba má kuchyňu. Izba, v ktorej bývala obžalovaná bola vybavená kuchynkou. V centre platia pravidlá kedy mamička z druhej izby môže do kuchynky vstúpiť a variť si. Pri prijatí obžalovanej do centra s ňou vykonala osobný pohovor. Obžalovaná sa jej zdala emočne nevyzretá osobnosť, ešte skôr ako nastúpila mala požiadavky a vyjadrovala sa v zmysle „toto mi musíte dať, toto mi musíte dať“. Následne obžalovanú stretávala na chodbe, pozdravila ju a tak, ako k ostatným klientom aj jej sa prihovorila, niekoľkokrát ju nabádala k tomu, aby si našla prácu, pýtala sa jej ako sa má. Odpovede obžalovanej boli vždy strohé, nikdy sa neusmiala. Maloletého K. vídala málo, nakoľko jej pracovná doba končí o 17,00 hod. a v tom čase sa len vracal z materskej školy. O vzťahových problémoch medzi obžalovanou a V. nevedela. Neskôr bola o nich informovaná, avšak neriešila to, nie je to v jej kompetencii, s klientmi pracujú sociálni pracovníci a psychológ. O tom, že by pôvod problémov medzi menovanými tkvel v požívaní alkoholu na strane V. nevedela. Po čase jej zamestnanci oznámili, že obžalovaná sa neprimerane správa k svojmu dieťaťu, že ho neprimerane trestá, ponižuje, bije, kričí na neho, nepohladká ho, hovorí mu, že jej strpčuje život, že by bolo najlepšie, keby bolo v detskom domove. S týmito skutočnosťami ju upovedomili O. K., teraz D., C.. S. W., teraz R., V. R. - bohoslovec, ktorý bol v centre na pastoračnej praxi, C.. B. G.. Situáciu konzultovala s psychologičkou G.. T. I.. Psychologička vykonala pohovor s obžalovanou, rovnako sociálni pracovníci jej vysvetľovali, že takéto správanie nie je vhodné. Ona sama nebola svedkom fyzického ani iného útoku zo strany obžalovanej voči dieťaťu, nevidela na ňom známky fyzického napadnutia, deti si nikdy neprezerá. Nakoľko v správaní obžalovanej nenastalo zlepšenie, ako zodpovedná osoba musela

podať oznámenie o porušovaní práv dieťaťa na Úrade práce, sociálnych vecí a rodina Košice a následne aj trestné oznámenie na obžalovanú. Bolo teda na úrade práce prešetriť danú situáciu a na orgánoch činných v trestnom konaní vyšetriť, či zo strany obžalovanej dochádzalo k týraniu dieťaťa. Maloletý K. bol na základe súdneho rozhodnutia umiestnený v Krízovom stredisku centra. K. má totižto niekoľko zariadení. Obžalovaná s maloletým bola umiestnená v Útulku pre rodiny, ďalším zariadením je Krízové stredisko, do ktorého sú deti umiestňované na základe rozhodnutia súdu. Krízové stredisko si každý rok podáva na vyšší územný celok a Ústredie práce, sociálnych vecí a rodiny žiadosť, resp. ponúka svoju kapacitu na umiestnenie detí a začiatkom roka ústredie práce a Košický samosprávny kraj podpíše s centrom K. zmluvu a objedná si miesta. Na tieto objednané miesta im finančne prispieva nezávisle od toho, či v krízovom stredisku sú alebo nie sú umiestnené deti. Časť príspevku, približne 30%, sa ústrediu práce alebo Košickému samosprávnemu kraju vrátia v prípade, ak do krízového strediska nie sú umiestnené deti. O umiestnení detí rozhoduje výlučne súd, vplyv na toto rozhodnutie K. nemá. Krízové stredisko funguje v dvoch formách, interná časť pre deti od 6 do 18 rokov a profesionálne rodiny, do ktorých sú umiestňované všetky deti do 6 rokov. Profesionálni rodičia sú zamestnancami centra K., môžu mať v starostlivosti jedno až tri deti. Maloletý K. bol umiestnený u profi mamy C.. N. D., ktorá síce bola členkou nejakej rehole, avšak nebývala v klasickom kláštore, ale v riadnom rodinnom dome, kde boli vytvorené vhodné podmienky pre výchovu maloletých detí a v ktorom pôvodne sestry plánovali zriadiť klasický domov. Menovaná prešla prípravou na profi rodiča, získala akreditáciu formou akreditačného listu, ktorý jej nevystavila K. a na základe žiadosti bola prijatá do pracovného pomeru, k čomu splnila všetky podmienky a len z dôvodu, že je príslušníčkou rádu nemohla byť diskreditovaná. Výkon práce tejto rehoľnej sestry, čo sa týka starostlivosti o maloletého K., bol kontrolovaný. Svedkyňa bola profi matku osobne navštíviť spolu so psychologičkou, zároveň mávali stretnutia v centre, sledovali vývoj a správanie dieťaťa, pričom v starostlivosti menovanej o dieťa nenachádzali žiadnu chybu. Na výkon jej povinností neboli žiadne sťažnosti, až na konci pobytu maloletého u profi mamy zavolal do centra so sťažnosťou jeden jej sused. S maloletým K. sa teda vídala pravidelnejšie až neskôr, keď bol umiestnený v krízovom stredisku. Pri stretnutí sa k nemu obžalovaná správala tak, že mu strhla šiltovku z hlavy, dvíhala mu tričko, že „ukáž sa“, takýmto neadekvátnym spôsobom privítala dieťa. K. sa na stretnutia s matkou tešil avšak z jej osobných skúseností vyplýva, že aj týrané deti sa na svojho rodiča stále tešia.

C.. N. D., v sledovanom období zamestnaná ako profesionálny rodič v centre K. si na hlavnom pojednávaní na bližšie okolnosti náhradnej starostlivosti o maloletého K. nepamätala. S určitosťou sa však vyjadrila, že maloletý K. bol zverený do jej starostlivosti z dôvodu podozrenia z týrania zo strany jeho matky, ktorá ho mala neadekvátne trestať. Pamätala si ho ako inteligentného chlapca, ktorý však nebol šťastný ani veselý a čudoval sa, že bol u nich umiestnený. Spočiatku nespolupracoval, bol samotársky, neskôr sa skamarátil s ďalším chlapcom, ktorý jej bol zverený do starostlivosti a volal sa C.. Ďalšej rehoľnej sestre boli zverené do starostlivosti dvojčatá, ktoré boli mladšie od K. a ktoré on nemal rád. K. bol veľmi poslušný, neodporoval, so všetkým súhlasil, na všetko hovoril „áno, áno“, čo jej pripadalo zvláštne. Matky sa nedožadoval, nepýtal sa, kedy sa k nej vráti, mal fixované len auto, ktoré ho do B. v okrese Michalovce, kde sídlilo laické združenie sestier Nepoškvrneného srdca Panny Márie, priviezlo. V K. bol akýsi tichý spôsob agresie, nepozorovane stisol C. za ruku alebo do neho kopol. Správal sa tvrdo aj ku psíkovi, s ktorým sa zvykli deti hrávať v dedine u jedného pána, ktorý im pomáhal vytvárať pre deti prostredie na hranie, ktorého K. neprimerane ťahal za obojok. On si akoby neuvedomoval, že to jeho kamaráta a aj psa bolí, v tomto smere sa javilo jeho správanie ako neprirodzené. On nebol spontánny, správal sa tak, akoby mal všetko vopred premyslené, čo povedať, čo urobiť a odpovedať tak, ako to ten druhý chce počuť. Chcel dobre vychádzať s každým, stále sa ubezpečoval, že je všetko v poriadku, nemal rád konflikty. V priebehu jeho pobytu sa správanie menilo, prejavil sa jeho zmysel pre humor, vedel byť veľmi vtipný. S matkou sa na pôde krízového strediska K. stretával v pravidelných intervaloch. Po týchto stretnutiach bol rozladený, nepokojný, nahnevane sa rozprával sám so sebou, stále opakoval nejaké slovo alebo vetu dookola. Trvalo aj tri dni, kým sa upokojil a uvoľnil. Stretnutia s matkou vnímal ako realitu, netešil sa na nich, ale nebol proti nim. Aj v tomto bol veľmi poslušný, keď sa povedalo, že sa ide na stretnutie, neprotestoval. Na stretnutiach s matkou nemohol chodiť vo veciach, ktoré mal u nich, lebo sa hnevala. Opakovane mu kládla tú istú otázku, kým neodpovedal tak ako to chcela počuť. V jednom prípade šla s K. do K. zo stanice autobusom. Keď K. zbadal matku nebežal k nej, len stál a pozeral. Ona si ho ihneď začala prezerať či nemá zranenia, dávala mu dole veci, kým K. len stál a mlčal. Bola veľmi nepriateľsky naladená a útočná aj voči nej, hoci sa vôbec nepoznali. K. sa jej však nezdôveril s tým, že by ho bola matka bila, povedal len toľko, že mama sa bude hnevať a že kričí. Biologický otec K. počas jeho pobytu u nej nenavštívil. Jeho definitívnemu odchodu však predchádzalo stretnutie s matkou a dokonca aj s otcom, ktorého K. predtým veľmi dlho nevidel a bol rád, že ide späť k matke. K nej si

vytvoril dobrý vzťah, dôveroval jej. Mal veľmi rád pána V., ku ktorému chodieval často a bol to vlastne jediný muž, ktorý sa pravidelne venoval aj ostatným chlapcom. K. ani C. určite netrestala zamykaním do kuchynky.

I. V. býva v Lesnom neďaleko kláštora sestier Nepoškvrneného srdca Panny Márie. Ihneď na druhý deň po príchode K. do B. ho rehoľná sestra J. priniesla k nemu s tým, že má nejakú prácu, aby sa u neho pohral. Prvý deň bol u neho K. asi od 10,00 hod. do 12,00 hod.. Následne bol K., ale aj druhý chlapec C. u neho pravidelne, počas letných prázdnin každý deň. Boli u neho veľmi radi, dokonca sa stalo, že prišli sami, ušli z kláštora. Sestra J., civilným menom N. D., mala veľa povinností, napríklad chodila po dedinách spievať a hrať ako kantorka, nemala čas na starostlivosť o deti, ktoré mala zverené. Z televízie sa dozvedel o prípade K., ktorý mal byť týraný matkou. Vytvorilo sa medzi nimi veľmi silné citové puto. S K. sa hrával, robil všetko pre to, aby bol chlapec šťastný, ani raz sa ho nepýtal na jeho osobnú situáciu. K. bol u neho rád, hral sa, behal, bol to živý, zdravý chlapec. Boli však všelijaké situácie, keď bol smutný, plakal mu v náručí. Často spomínal mamku v zmysle, že mu kúpi toto alebo tamto a veľmi často sa ubezpečoval v tom, že jeho mamka je dobrá. Nikdy sa o svojej matke nevyjadril zle. Utvrdzoval sa slovami „všakže moja mamka nie je zlá?“, niekedy so slzami. Rehoľnú sestru a K. vozieval do Košíc na stretnutie s K. matkou. K. sa na stretnutia tešil. Veľmi sa tešil aj z toho že išli spolu autom, že on šoféroval. Po stretnutiach na druhý deň, keď prišiel k nemu, plakal a opäť mu dával už spomenutú otázku. Naliehal na neho, aby sa stretol s jeho matkou s tým, že ona je dobrá. On ju videl len keď K. odovzdávala po troj-štvorhodinovom stretnutí. Zvykol mu hovoriť, že on mamku ľúbi a aj jeho mamka ľúbi a že čoskoro k nej pôjde. Konanie rehoľnej sestry J. ako náhradnej matky nevnímal pozitívne. Deťom je treba dávať lásku a venovať a im, čo na jej strane nevnímal a cítil to tak, že tou náhradnou matkou bola len kvôli peniazom. Napríklad, kúpil chlapcom čokoládky, ona im ich nezjedené zobrala, vrátila mu ich a chlapci museli odísť s ňou. Raz, keď k nemu prišla pre chlapcov, pripadalo mu divné, že obidvaja jej začali bozkávať ruku, jeden jednu a druhý chlapec druhú. V kláštore mali kaplnku kam chodievali na omše. Po omši ho chlapci ihneď chytili za ruky, aby šiel s nimi do ich izby. Tam sa hrali, chlapci behali a kričali. Prišla rehoľná sestra, zobrala ich, vyšla s nimi vonku a vrátila sa bez nich. Cítil to tak akoby ich niekde zatvárala za trest, ale neriešil to, nechcel ohroziť stretnutia s chlapcami. C. mu povedal, že ich zatvárala do miestnosti, keď niečo urobili. Po odchode K. z kláštora C. plakal, keď mal ísť s rehoľnou sestrou sám. Deti nechávala u neho aj celý deň a keď ich na jej pokyn priniesol do kláštora, napríklad o 18,00 hod., nebola tam. Ostatným sestrám sa to nepáčilo, nakoľko sa už museli o K. a C. starať. Chlapcom kupoval hračky. Napríklad K. mal meniny a pri tej príležitosti mu kúpil kufrík s náradím. Chlapec si to tak veľmi cenil, že mal kufrík pri posteli keď spal a nechcel sa s ním ani hrať, aby ho nepoškodil. Keď odchádzal z kláštora nedali mu ten kufrík ani ostatné hračky, čo ho doposiaľ zraňuje. Predstavenej kláštora sa na správanie rehoľnej sestry J. nesťažoval, obával sa, že príde o chlapcov, ktorí u neho boli šťastní. Po odchode K. a neskôr C. rehoľná sestra J. odišla do civilu.

G.. W. E. na hlavnom pojednávaní vypovedala, že obžalovaná vyhľadala jej psychologické poradenstvo a pomoc v júni 2013, teda v čase kedy jej bol odobratý syn. Prvé sedenie bolo venované psychodiagnostike, kedy na strane obžalovanej zistila adaptačné poruchy, depresívnu symptomatiku, bola úzkostná, napätá, menej emocionálne stabilná, nezrelšia, ťažšie zvládala kritiku, cítila sa celá odmietnutá, čo ale bolo pochopiteľné v kontexte celej jej histórie. Ako osobnosť však bola aktívna, preto ju aj podporovala v tom, aby do budúcna dokázala samostatne fungovať a starať sa o syna. Jej osobná situácia nebola príjemná. Stratila matku, s otcom nebola v kontakte, bratia žili mimo Slovenska, partner sa k nej nehlásil. Napriek uvedenému na strane obžalovanej zistila schopnosť postarať sa ako matka o svojho syna, na ktorom jej záležalo. Tvrdila, že v centre, kde bývajú, obviňujú z týrania dieťaťa, pričom mala pocit, že to súvisí s jej nie veľmi dobrými vzťahmi so spolubývajúcou. Sama seba vnímala ako dobrú a starostlivú matku, tvrdila, že syna má rada, že jej na ňom záleží. Pripustila, že možno bola prísnejšia, ale záležalo jej na tom, aby dieťa bolo slušne vychované. Nerozumela tomu, čo sa okolo nej dialo, v zariadení v ktorom bývala predtým dva roky nemala žiaden problém. Veľmi zle znášala odlúčenie od syna, čo sa odrazilo na jej psychickom stave a prežívaní v zmysle depresívnych symptómov ako napätie, úzkostlivosť, ale aj na somatickom prežívaní, kde opakovane udávala bolesti hlavy. Na poslednom sedení v septembri 2013 bola so synom. Možnože ho viac napomínala, ale inak si na správaní obžalovanej k dieťaťu nevšimla nič mimoriadne. Dieťa sedelo, počúvalo a nerozprávalo. Toto posledné sedenie však trvalo krátko, cca 20 minút. U obžalovanej nezistila tendenciu k otvorene agresívnym prejavom. Po tom ako jej bol vrátený syn, nemala viac záujem o psychoterapiu aj napriek tomu, že spomenuté symptómy u nej nemohli odznieť. Nevidela dôvod na to, aby obžalovanej odporučila nejakého iného špecialistu ako napríklad psychiatra.

G.. I. D., riaditeľka C. školy na M. C. XX v Košiciach vypovedala, že maloletý K. navštevoval tamojšiu materskú školu v období od septembra 2010 do júla 2014 s prestávkou niekoľkých mesiacov, kedy bol odobratý matke. Do škôlky chodil pravidelne, vždy čistý, najedený, netrpel podvýživou a v prípade prejavujúcich sa znakov ochorenia s ním matka navštívila lekárku aj bez upozornenia škôlky. Matku maloletého vnímala ako veľmi silného introverta, s personálom škôlky takmer nekomunikovala, nepýtala sa ako sa K. darí, odovzdala ho do triedy a odišla, resp. pri prevzatí dieťaťa sa správala rovnako. Nesprávala sa typicky ako matka v zmysle vrúcneho lúčenia, objatia, bozkávania. Trikrát bola upozornená na to, že maloletý mal modriny. Reagovala tak, že K. zbili iné deti. Materská škola ubližovanie dieťaťu zo strany matky nezistila. K. sa javil ako šikovné dieťa s primeraným fyzickým i mentálnym vývojom. Nedal sa utláčať spolužiakmi, ale nebol ani agresívny a ani vodcovský typ. Jeho správanie sa zmenilo keď sa vrátil z náhradnej rodiny v tom, že k matke sa začal správať spôsobom „ak nebude po mojom, tak pozor, mami“. Vtedy mal 5 alebo 6 rokov a zrejme si uvedomoval situáciu, že ak nebude po jeho, tak si to matka odnesie. Obžalovanú videli tiež ako sa s K. chodievala hrať na ihrisko a nakoľko nepracovala nenosila ho do škôlky v skorých ranných hodinách a vyberala ho v primeranom čase. Pred tým než bol K. odobratý matke, jeho správanie bolo normálne, primerané veku, mal kamarátov, raz poslúchol, inokedy nie, ale jeho správanie bolo bez odchýliek od bežného. Po odňatí z výchovy matky bol k učiteľkám skôr prítulnejší, ale na prácu sa menej sústredil a k deťom bol odťažitejší. Z jej pohľadu bol vzťah obžalovanej a maloletého K. indiferentný, ale nie hraničný, skôr štýlom „mama ma priniesla a prišla pre mňa“. Malé deti sa radi pritúlia k rodičovi, ale na strane K. to nebolo. Nebál sa svojej matky, ale ich vzťah vnímala ako chladnejší. V jednom prípade počula, nakoľko má kanceláriu vedľa šatne, ako na K. matka kričala. Bola upozornená, že k dieťaťu sa treba správať inak, čo vzala na vedomie. Pre úrad práce, sociálnych vecí a rodiny vypracovala dve správy, dňa 13.03.2013, predtým ako bol maloletý odobratý matke a dňa 11.06.2013, po tom ako sa vrátil k matke. Do týchto zahrnula aj vyjadrenie učiteliek, pričom žiadna nespomínala, že by bola svedkom agresívneho správania sa obžalovanej k synovi. Ona obžalovanú poznala len ako rodiča dieťaťa navštevujúceho ich zariadenie. O tom, že K. má byť odňatý zo starostlivosti matky sa dozvedela deň predtým. Hneď ráno zašla do K., počkala na riaditeľku a povedala jej, že pre dieťa nie je vhodné, aby pre neho prišli a zobrali ho zo škôlky cudzí ľudia a odňali ho matke. Maloletý bol z toho v šoku, snažili sa ho ukľudniť cukríkmi, ale nepodarilo sa to. Podľa jej názoru bolo potrebné urobiť iné, vhodnejšie kroky.

G.. C. T., sociálna pracovníčka v zariadení Núdzového bývania v Košiciach na S. ulici, sa ako klientke venovala obžalovanej dva roky od 2011 do 2013. Práca s klientkou spočívala v tom, že prvý deň sa urobila zmluva, rodinná anamnéza a následne jej poskytovala sociálne poradenstvo, pomoc pri hľadaní zamestnania, usmernenia čo kde vybaviť, ale aj v kontrole hygieny v bytovej jednotke. Obžalovanú vnímala ako zodpovednú z toho hľadiska, že pravidelne uhrádzala za pobyt, udržiavala hygienu v byte, vychovávala syna k tomu, aby sa slušne správal, jednoducho na strane obžalovanej nedošlo k žiadnym negatívnym zisteniam, ktoré by sa museli riešiť na pracovnej komisii. Pravdou je, že spočiatku sa ťažšie adaptovala, pôsobila odmerane a stroho. Kto s obžalovanou dlhšie pracoval zistil, že to bola jej obrana, nakoľko to mala v živote ťažké, zvlášť zle znášala smrť matky. S obžalovanou pracovala aj psychologička. Nabádali ju k tomu, aby sa usmiala, uvoľnila, lebo inak ju budú ľudia vnímať a posudzovať ako arogantnú osobu. Obžalovaná si uvedomovala, že túto vlastnosť musí na sebe zmeniť a aj sa o to snažila. Nevšimla si žiadne neprimerané správanie obžalovanej k synovi K.. Určovala mu hranice, ale vo všeobecnosti nabádali mamičky, aby vo výchove neboli benevolentné. K. keď prišiel pekne pozdravil, usmieval sa, obžalovaná ho zobrala na ruky, aj keď vždy pôsobila odmerane. K. bol šikovné dieťa. Keď obžalovaná odchádzala z ich zariadenia do K., nevnímala to ona ako dobré riešenie, sama povedala riaditeľke, že obžalovaná sa ťažšie adaptuje, plus pomery v K. boli také, že nikto z klientov tam nechcel ísť.

C.. D. J., sociálna pracovníčka v zariadení Núdzového bývania na S. X v Košiciach, prichádzala do kontaktu s obžalovanou a maloletým poškodeným v rámci výkonu svojich pracovných povinností asi 1,5 roka, niekedy v období rokov 2013 až 2014. Tak, ako aj ostatných klientov zariadenia, navštevovala obžalovanú v jej izbe dva až trikrát týždenne, rozprávala sa s ňou aj s maloletým. Vnímala ju ako veľmi uzavretú, nie veľmi prístupnú a nekomunikatívnu osobu, ktorá z dôvodu týchto vlastností nepôsobila navonok ako veľmi sympatická osoba. Aj maloletý K. bol menej komunikatívny, niekedy odpovedal inokedy nie. Obžalovaná sa o syna starala vzorne, často keď vošla do jej bytu našla ich ako sa spolu učili a hrali. Maloletý prezentoval, že svoju mamku má rád, že spolu dobre vychádzajú, že všade spolu chodievajú. Na maloletom si nikdy nevšimla žiadne známky prípadného týrania. Zo strany ostatných

klientov zariadenia, pracovníkov ani iných osôb nezaznamenala na obžalovanú žiadne sťažnosti v súvislosti s jej starostlivosťou o syna, nikdy nepočula že by sa voči nemu správala nevhodne. K svojmu trestnému stíhaniu sa vyjadrovala tak, že je to celé klamstvo, že z S. ju chceli vyštvať, že išlo o iné osobné veci a záujmy kvôli ktorým odtiaľ musela odísť.

Bc. T. B., sociálna pracovníčka v Stredisku krízovej intervencie na S. X v Košiciach, prichádzala do kontaktu s obžalovanou a jej maloletým synom asi dva až tri roky. Spočiatku sa jej obžalovaná javila akoby nechcela prijať žiadnu radu, cítila sa ranená a ukrivdená z toho, že skončila v krízovom zariadení. So sociálnymi pracovníkmi však spolupracovala, chodila na komunitné stretnutia, správala sa slušne, aj keď pôsobila odmeraným dojmom a mala takú sekavú reč. So synom bývala sama v garsónke, isté kratšie obdobie mala na vedľajšej izbe spolubývajúcu, s ktorou zdieľali spoločnú kuchyňu. Táto sa sťažovala len na neporiadok, preto obžalovanú upozornili, aby si upratala, lebo tam nie je sama. Iné výchovné problémy s obžalovanou neriešili, neboli na ňu iné sťažnosti zo strany klientov ani zamestnancov. Vrátnici vykonávajúci v zariadení nočné smeny robili pravidelne každé dve hodiny obchôdzky, pričom nič podozrivé nezaznamenali. Ani ona sama si na K., ktorý bol tichšie, ale hravé dieťa, nič zvláštne nevšimla, nevykazoval známky týraného dieťaťa. Obžalovanú vnímala ako dobrú matku, len v jednom prípade ju upozornila, aby na dieťa nekričala. Matka a dieťa boli stále spolu.

C. B. je klientkou krízového zariadenia na ulici S. v Košiciach X rokov. Obžalovanú pozná ako klientku toho istého zariadenia, ostatné roky ich bytové jednotky na treťom poschodí zariadenia susedia. S obžalovanou má po celý čas vyslovene susedský vzťah, predtým ako odišla do zariadenia K., aj po jej návrate na S. komunikujú striedmo, na všeobecné témy. Obžalovaná je vo všeobecnosti málo komunikatívna, skôr sa vyhýba ľuďom, ale dokáže si povedať svoj názor, v prípadných konfliktných situáciách sa však nerada háda a skôr ustúpi. Obžalovanú vníma ako starostlivú matku, ktorá sa o K. riadne stará, je vždy pri ňom, cez stenu počuje ako navzájom komunikujú o tom, čo budú robiť, kam pôjdu, obžalovaná ho usmerňuje, ale slušne, keď na neho pokričí, je to len výchovné. Nikdy nepočula aby obžalovaná K. nadávala, aby bola k nemu vulgárna, nevidela že by ho udrela a keď sa K. hrá na chodbe s inými chlapcami dvere do izby má obžalovaná otvorené. Nebola svedkom ani žiadneho prípadného konfliktu medzi obžalovanou a inými klientkami zariadenia. K. často chodieva v krátkych nohaviciach a tričku, na jeho tele si za celé tie roky nevšimla žiadne zranenia. Pozná psychologičku B., ktorej pomoc vyhľadala prvýkrát v roku 2007 keď riešila bytovú otázku, vtedy jej pomohla. Druhýkrát ju vyhľadala keď tretíkrát otehotnela a vtedy jej B. navrhla, aby dve deti dala do domova a tretie na adopciu, z čoho zostala zhrozená. Vie, že psychologička B. spolupracuje s K..

C.. E. X., všeobecná lekárka pre deti a dorast ambuluje v zdravotnom stredisku v Košiciach na Sídlisku H.. Maloletý K. je jej pacientom od narodenia, s prestávkou od 22.05.2013, kedy jeho zdravotnú dokumentáciu na žiadosť odovzdala Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Košice, do 06.09.2013. V uvedenom medziobdobí bola všeobecnou lekárkou maloletého C.. C.. K. sa narodil ako zdravé dieťa, po pôrode bolo všetko v poriadku a v prvom mesiaci sa objavili problémy so svalovým napätím a držaním hlavičky, pridružil sa šelest na srdci, preto sa podrobil neurologickému a kardiologickému vyšetreniu. Kardiologické sledovanie K. doposiaľ trvá. Matka chodievala s K. na rehabilitácie, dodržiavala pokyny a rady lekárov, preto sa jeho zdravotný stav znormalizoval. Jej ambulanciu začal K. navštevovať pravidelnejšie po nástupe do kolektívu, kedy sa vyskytovali bežné detské ochorenia. Vážnejšie zdravotné komplikácie, ktoré by si vyžiadali prípadnú hospitalizáciu na strane maloletého neboli. Matka chodila s maloletým pravidelne na preventívne prehliadky, kde jeho výška a hmotnosť vždy zodpovedala veku. K. bol šantivý, smelý, vždy chcel byť v centre pozornosti, matka ho upozorňovala, aby sa slušne choval, v jej prítomnosti však nebola k dieťaťu hrubá. V zdravotnej dokumentácii nemá K. zaznamenaný žiadne úraz, nebol ošetrený na traumatológii a nemal ani žiadne ochorenia, ktoré by nasvedčovali pre fyzické týranie dieťaťa matkou, nevyskytli sa ani príznaky psychického týrania v zmysle zaostávania v raste, nepriberania, porúch spánku, ohryzovania nechtov a podobne. Obžalovaná jej pripadala ako matka trochu odmeraná. Nepatrí medzi matky, ktoré dávajú pocítiť dieťaťu lásku formou objatia a podobne, po tejto stránke tam bol odstup medzi matkou a dieťaťom. K. však bol smelý a dokázal sa presadiť, nepôsobil utiahnuto, naopak, bol šantivý, pobehával, rozprával a pôsobil tak akoby si to prišiel do ambulancie užiť. Matka ho nabádala, aby nekričal, upozorňovala ho, aby nebehal, ale všetko v norme. Do ambulancie prichádzal s vlastnými hračkami. V prípade odporúčanej liečby v zmysle doplnkovej výživy za ktorú je potrebné doplácať, na jej prekvapenie obžalovaná vždy prezentovala, že to dieťaťu dokúpi. Až keď odovzdávala zdravotnú dokumentáciu maloletého úradu práce dozvedela sa o tom, že dieťa malo byť týrané. Keď sa po vrátení zdravotnej dokumentácie oboznámila s nálezmi psychológa a

psychiatra dosť ju to prekvapilo, nakoľko ona nezistila predtým a ani potom u maloletého symptómy aké boli popisované. Dňa 09.09.2013 zaznamenala u maloletého tráviace problémy a zapálený nosohltan, inak žiadne zmeny na maloletom, ani na jeho správaní nezaregistrovala. Jej prvý dojem z obžalovanej, pri návšteve v sprievode sestričky po narodení K. bol taký, že je sklamaná z toho, že jej život ako slobodnej matky pôjde inak ako si to predstavovala. Napriek tomu na dieťa nezanevrela, bola starostlivá, do jedného roka s ním cvičila Vojtovou metódou, chodievala na rehabilitácie. Mala pozitívny vzťah k dieťaťu, aj keď je pravdou, že navonok to výraznejšie neprejavovala. Nevie sa vyjadriť k tomu čo sa odohrávalo v K., ale zo zdravotnej dokumentácie dieťaťa nevyplýva, že by sa bolo podrobilo ošetreniu po úraze, že by na jeho tele boli viditeľné podliatiny. Prehliadku tela dieťaťa vykonáva vždy pri preventívnej prehliadke, kedy je malý pacient vyzlečený do spodného prádla, pri vyšetrenie dieťaťa pre kožné problémy, prípadne podľa potreby pri iných klinických príznakoch. V období marec 2013 až 22.05.2013 bol K. v jej ambulancii jedenkrát, dňa 18.04.2013 kvôli zápalu nosohltanu. K. sa jej nikdy nezdôveril s tým, že by mal problém s matkou, že by ho zbila alebo inak bola k nemu zlá a nespomínal ani žiadnu inú osobu. U viacerých matiek, ktoré sú na výchovu dieťaťa samé, vníma zatrpknutosť, nahnevanosť na celý svet, inak prežívajú matky svoje materstvo v kompletnej rodine.

C.. R. X., zástupkyňa Asociácie prijímateľov sociálnych služieb SR pre Východné Slovensko, pozná obžalovanú od roku 2013 ako klientku. Spočiatku ju poznala len všeobecne ako jednu z mnohých klientov Strediska krízovej intervencie na S. ulici v Košiciach. V roku 2013 sa uvažovalo o zrušení spomenutého krízového strediska a klientom boli poskytované právne služby aj v súvislosti s ich premiestnením k iným poskytovateľom. Stredisko krízovej intervencie na ulici S. zriadil Košický samosprávny kraj. Podmienky v tomto zariadení boli pre klientky vyhovujúce, zákonné, vzťahy medzi nimi a pracovníkmi strediska boli dobré. Preto boli vyvinuté snahy o zabránenie zrušenia strediska a dosiahlo sa to, že klientky prebralo od Košického samosprávneho kraja Mesto Košice. Tým si „rozhnevali“ Dorku a iných neverejných poskytovateľov ako napr. Arcidiecéznu charitu, nakoľko ich takpovediac pripravili o istý balík peňazí. Obžalovaná bola klientkou strediska na S. niekoľko rokov a keďže sa jej nemohol predĺžiť pobyt, novým poskytovateľom služby sa pre ňu stala K., s ktorou boli v tom čase v konflikte záujmov. Obžalovaná bola v K. cca 3 až 4 mesiace, do 31.05.2013. Za celé obdobie nebola upozorňovaná sociálnymi pracovníkmi, prípadne inými osobami na nevhodné správanie sa k dieťaťu a nič nenasvedčovalo tomu, že by bola nejaká iná prípadná nespokojnosť s obžalovanou a jej prípadnými závadami v správaní k dieťaťu. Podmienky, ktoré boli u neverejného poskytovateľa K. hodnotila Asociácia ako nevhodné, nevyhovujúce, zasahujúce do ľudských práv a slobôd. Konkrétne obžalovaná bývala v izbe, v ktorej sa nachádzala kuchynka, mohla tam teda vstúpiť mamička, s ktorou bývala v spoločnej bunke. Takto aj vznikli konflikty medzi obžalovanou a spolubývajúcou, ktoré vyplývali zo spoločného užívania sociálneho zariadenia a kuchynky. Konflikty sa vyhrotili keď obžalovaná nahlásila spolubývajúcu kvôli jej opilosti. Svedkyňa vníma ako pomstu spolubývajúcej, že nahlásila obžalovanú a krivo ju obvinila, pričom obžalovaná len výchovne pokričala na dieťa, postavila ho pred dvere alebo ho dala kľačať. Neverejný poskytovateľ K. v tom čase dostával finančné dotácie na klientov z Ústredia práce, sociálnych vecí a rodiny a z Košického samosprávneho kraja. Tieto sa pohybujú podľa druhu poskytovanej sociálnej služby od 50,00 € do takmer 1.000,00 € na klienta. Na obžalovanú a jej dieťa K. poberala príspevok 150,00 € na osobu mesačne. Klienti si platili za ubytovanie, stravovanie a poskytovateľovi odovzdávali v podstate 30% zo svojich príjmov. Týždeň pred ukončením poskytovania sociálnej služby obžalovanej a jej dieťaťu bolo obžalovanej dieťa odobraté a následne súdnym rozhodnutím zverené tomu istému poskytovateľovi sociálnej služby - K.. Príspevok na poskytovaný iný druh sociálnej služby, teda pre samotné dieťa bez matky sa pohyboval niečo okolo 1.000,00 € mesačne. Znamená, že odobratie dieťaťa zo starostlivosti matky priniesol K. finančný prospech. Obžalovanú spoznala bližšie po odobratí dieťaťa. Ide o svojráznu osobnosť, možno životom ťažko skúšanú, vychovávanú v ťažkom prostredí, zasiahnutú ťažkými životnými okolnosťami. Určite ju však nevnímala ako tyrana, naopak, ako starostlivú matku, aj keď trošku svojráznu. O dianí v stredisku Dorka počas pobytu obžalovanej a dieťaťa má informácie od klientok, vrátane obžalovanej. Zastupovala Asociáciu prijímateľov sociálnych služieb, takže komunikovala s klientmi zariadení ako ich prijímateľmi. Nemala kompetencie pre vykonanie hospitácie v zariadení K. ani v prípade zistenia vád pri poskytovaní služieb klientom. Klienti K. mali snahu nadniesť svoju nespokojnosť nadriadeným, ale bolo ťažké sťažovať sa na podmienky u niekoho, na koho boli odkázaní.

V štádiu prípravného konania, pred vznesením obvinenia, boli obžalovaná R. E. i poškodený maloletý K. E. posúdení dvoma znalkyňami z odboru Psychológia. Znalkyňa Mgr. B. B. spracovala dňa 26.07.2014 znalecký posudok č. 41/2014 (R. E.), dňa 10.10.2014 znalecký posudok č. 56/2014 (mal. K. E.) a G..

R. T. dňa 31.10.2013 znalecký posudok č. 94/2013 (mal. K. E.), dňa 13.09.2013 znalecký posudok č. 73/2013 (R. E.). Na hlavnom pojednávaní boli citované znalecké posudky prečítané a znalkyne, ktoré ich spracovali boli vypočuté. PhDr. R. T. dospela k záverom, že: R. E. má intelektové schopnosti v dolnom pásme priemeru v obidvoch diagnostikovaných zložkách, teda zložke verbálnych, jazykových schopností aj v zložke performačných, výkonových schopností. So znalkyňou ochotne spolupracovala aj keď v istej fáze vyšetrenia bola v opozičnom postavení, kedy nechcela o sebe hovoriť, mala obavy, nebola ochotná reprodukovať situáciu, nakoľko odňatie dieťaťa prežívala ako traumu. Má priemernú slovnú zásobu, zúženú na viac-menej frekventované termíny a pri verbálnom prejave môže pôsobiť mierne arogantne a agresívne, keďže používa väčšinou frázy a naučené vety a má veľmi jednoduchý verbálny prejav. Jej osobná životná história bola ťažká od ranného detstva, pokračovalo to keď otehotnela a na starostlivosť o dieťa zostala sama, pričom bola ohrozená vo všetkých existenčných potrebách. Tieto faktory určili úroveň frustračnej tolerancie obžalovanej, čo zo psychologického hľadiska u menovanej znamená, že aj na menej závažné, menej intenzívne podnety mohla reagovať neprimerane intenzívne. Pamäť má neporušenú vo všetkých troch zložkách, teda je schopná reálne vnímať, zapamätať si a následne reprodukovať reálne prežité situácie. Pri diagnostikovaní intelektu pamäťovej funkcie neboli zaznamenané žiadne markery indikujúce alebo nasvedčujúce tomu, že môže trpieť psychickou chorobou alebo poruchou. Osobnosť menovanej je nevyrovnaná, je extro-intro nevyhranená. Je pracovitá, starostlivá, dôsledná, ale málo emocionálna. Blok intenzívnejších alebo vyšších emócií má fixovaný od detstva a je daný celou jej osobnou históriou. Opakovanými sklamaniami, ktoré prežila, elimináciu emócií používa skôr ako obranný mechanizmus. Diagnostikované L-lží skóre má nízke, nevýznamné, neboli u nej zaznamenané cielené tendenčné odpovede. Reprodukcia deja, resp. predmetnej trestnej činnosti je u nej zo psychologického hľadiska autentická, presná a detailná s prežitým a reálne vnímaným. Nie sú u nej sklony skresľovať ani konfabulovať. Zo psychologického hľadiska je teda možné jej výpovede považovať za hodnoverné a použiteľné v trestnom konaní. Benígna agresivita, teda schéma správania na úrovni sebazáchovy, sebaobrany, aj ochrany napr. blízkej osoby, čo môže byť v jej prípade dieťa, je v norme. Avšak, nechá sa ľahko strhnúť aj do fázy silných negatívnych emócií a má tendenciu kričať. Krik považuje za bežnú formu komunikácie v takom prostredí v akom žila. Pokiaľ ide o malígnu, chorobnú agresivitu, čo zo psychologického hľadiska znamená vrodenú tendenciu alebo afiláciu niekomu ubližovať, spôsobovať mu utrpenie, prípadne ho týrať, táto nebola u nej prítomná. Neboli zistené sklony ku násiliu, ku nekontrolovanej agresivite a afektivite, ani ku týraniu inej osoby tak, ako je týranie definované v medzinárodných normách. Osobnosť menovanej nemá známky psychózy, psychopatie a v čase znaleckého vyšetrenia bola koherentná, resp. plne disponovaná vnímať a reagovať bez chorobných prejavov. V čase vyšetrenia sa obávala, že K. jej niekto vezme bez jej vedomia a hlavne bez evidentného dôvodu. Aktuálne mala neurotickú symptomatológiu súvisiacu s obavou o dieťa. Spolu s dieťaťom bola vystavená náročným existenčným zmenám pobytmi v krízových centrách, absenciou rodiny, traumou z úmrtia matky, čo navodzovalo pocity opustenosti a životného sklamania. Ubytovaním v zariadení K. sa u nich aktualizovala fáza adaptácie na nové prostredie bývania, ktoré obaja vedome aj podvedome spájali s ich osobnou existenciou, boli zranení, menovaná aj unavená a podráždená. Znalkyňa zvýraznila, že fakt istého podcenenia reálnej situácie samotným zariadením K. v tom zmysle, že aj keď ide o inštitúciu krízového bývania s presným interným poriadkom a predpismi, kedy matka s dvomi dospelými deťmi (pani V., jej 18-ročná dcéra a 16-ročný syn) boli ubytovaní v samostatnej izbe a menovaná s maloletým K. v izbe so spoločnou kuchyňou, narušil denný režim maloletého K., ktorý bol nepokojný, plačlivý, chcel program v noci, z čoho menovaná bola podráždená, kričala a podobne. Obžalovaná bola v kontexte jej životného štýlu neistá, na druhej strane však bola ochraňujúcou matkou. Bola apriori v antagonistickom vzťahu k okoliu, takto sa bránila v súvislosti s absenciou zázemia a ohrozením základných existenčných potrieb. V každom prípade však nemala tendenciu kompenzovať to smerom k dieťaťu, na úrovni rizikového správania sa k nemu. Mohla na neho kričať, udrieť ho, vystrčiť za dvere keď nechcel rešpektovať čo mu hovorila, ale to nie v kontexte týrania dieťaťa. Jej správanie a reakcie na dieťa boli v jej osobnej ale aj celospoločenskej norme správania. Dokázala dieťa, ku ktorému mala kladný a silný vzťah aj pohladiť. Potreby maloletého saturovala na jej úrovni. C. K. bol vyšetrený 31.10.2013 sám, avšak jeho interakciu s matkou znalkyňa vnímala pri príchode a po ukončení vyšetrenia aj odchode. Maloletý je priemerne intelektovo disponovaný, s evidentnou potrebou rozširovania jednak slovnej zásoby, taktiež konatívnych, verbálnych, pamäťových a vedomostných schopností. Motorické schopnosti mal veľmi dobré, dokonca vo vývinovom predstihu. V čase znaleckého vyšetrenia sa nevedel orientovať v exteriéri, čo bolo vyhodnotené ako vývinová norma, potreboval dozor, dohľad, vedenie a kontinuitnú prítomnosť dospelej osoby. Nedostatky mal vo výslovnosti, s perspektívou

dovyvíjania sa vzhľadom na jeho vek, podnety, výchovu a podobne. Pamäť má neporušenú vo všetkých troch zložkách, rozsah zapamätaných prvkov je na priemernej úrovni. Nebol u neho zdiagnostikovaný sklon vymýšľať si, konfabulovať, jeho prejav bol síce jednoduchý, ale autentický, pomerne presný a zo psychologického hľadiska bol výrazne determinovaný najmä jeho emocionálnou pamäťou, ktorá u neho ohraničovala obdobie kedy mu bolo zle, lebo bol bez matky a kedy mu už bolo dobre, lebo sa ku mamke vrátil a je s ňou stále. Odchýlky osobnosti chorobného charakteru u maloletého zistené neboli, nemal žiadne neurotické prejavy ani strach z matky. V čase znaleckého vyšetrenia bol schopný objektívne a pravdivo popísať okolnosti a udalosti, ktoré sú predmetom trestného konania, nemal tendenciu okolnosti skresľovať. V jeho osobnostnej štruktúre neboli zaznamenané následky po žiadnom druhu násilia ani týrania tak, ako sú tieto definované v medzinárodných dokumentoch, ani žiadna pozitívna indícia ani nález súvisiaci s týmto syndrómom (ani v zdravotných záznamoch maloletého nie sú zaznamenané poranenia, úrazy ani psychické následky zo správania matky na úrovni symptómu týrania). V čase znaleckého vyšetrenia mal veľmi silný, pozitívny vzťah k matke, ktorú vnímal ako ochraňujúcu a pozitívnu osobu. Matka a maloletý mali silný vzťah, ale nemali saturované žiadne existenčné potreby, sťahovali sa, nemali svoje osobné veci, preto tento vzájomný vzťah nemohli prežívať tak, ako ostatní ľudia, ktorí majú menšie existenčné problémy. Ani s časovým odstupom od vyšetrenia maloletého neodporučila znalkyňa jeho výsluch na súde. Jednak by nemusel pochopiť otázky a nadväzne by jeho odpovede boli chaotické, bez výpovednej hodnoty a jednak by to mohlo zanechať evidentné následky na jeho psychike. V prípade, ak by bol maloletý týraný v období marec až máj 2013, rozhodne by u neho bola zdiagnostikovala indície a symptómy syndrómu týraného dieťaťa v októbri 2013 kedy ho vyšetrila. Pokiaľ iný znalec pri vyšetrení v roku 2014 našiel u maloletého stopy po násilí a konštatoval patologický vzťah k matke, znalkyňa to nekomentovala, ale poukázala na všeobecné vývinové špecifiká detí, u ktorých sú obdobia vzdoru, kedy sa môžu javiť až antagonisticky, zvlášť vo vzťahu k rodičovi ako osobe, ktorá jeho správanie limituje, usmerňuje a sú málo kritické voči sebe. Osobnostná disponovanosť biť alebo nebiť svoje dieťa je konštantnou osobnostnou črtou, nemohla sa u menovanej dodatočne vyvinúť, pokiaľ nejde o nastúpenie k psychóze alebo nejakej vážnej psychiatrickej diagnóze. Aby sa u dieťaťa vyvinul syndróm týraného dieťaťa, muselo by byť podrobené dlhodobému negatívnemu správaniu sa referenčnej osoby. Časové obdobie sa nedá vyšpecifikovať, záleží od intenzity správania sa, ale musí to byť rozhodne dlhodobé správanie. Tri mesiace nie je obdobie, počas ktorého by sa mohol spustiť syndróm týraného dieťaťa. Znalkyňa zdôraznila, že obžalovaná nie je agresor, ktorý by dokázal týrať svoje dieťa, dokonca ani inému by nevedela ublížiť.

Mgr. B. B. po analýze výsledkov psychologického znaleckého vyšetrenia skonštatovala u obžalovanej R. E. rozumové a pamäťové schopnosti v rámci širšej normy. Jej osobnosť vyhodnotila ako abnormne štrukturovanú, schizoidnú, uzatvorenú, egocentricky nezrelú, emočne plochú, s ľahko aktivovateľnou hostilitou, nepriateľstvom, panovačnosťou, je vznetlivá, vzdorovitá a panovačná. L-lží skóre má maximálne zvýšenú hodnotu, čo dáva predpoklad, že v sebaopise postráda sebakritiku a popisované situácie podáva sociálne žiadúcim, neobjektívnym až naivným spôsobom. Ak chce, je však schopná vypovedať objektívne, v súlade s prežitým a zapamätaným. Cielená diagnostika agresivity odráža u obžalovanej odstup od emočného prežívania, skôr situácie eviduje než emočne prežíva, jej emocionalita je plytká až plochá. Má zvýšený zástoj agresivity v sociálnom správaní a tendencie k nahrádzaniu myšlienok zväčšia agresívnym činom. V záťaži je pravdepodobnosť agresívneho správania, vzhľadom k jej osobnostnému profilu skôr verbálneho. Tieto prejavy sa u nej ľahko aktivujú aj vplyvom osobnej nepohody, spánkovou depriváciou, podráždenosťou, vo vypätých situáciách a podobne. Jej nálady sú menej kontrolované, má sklon k nahnevaným, rozladeným, napätým prežívaniam, je na seba citlivá, je vzťahovačná. Jej afektivita je celkovo plytká, plochá, vzhľadom na to, že osobnostne je akcentovaná, problematická, konfliktná, emočne plochá, predmetný skutok je v súlade s jej osobnostnou a emočnou výbavou čo znamená, že k maloletému sa mohla správať tak, ako sa jej to kladie za vinu. Úroveň jej rodičovských emočných kompetencií je totižto veľmi nízka, vie sa o syna postarať v zabezpečením základných potrieb (jedlo, čisté šaty, spánok,....), nevie však zrelo rezonovať s jeho emočnými potrebami, nevie sa mu láskavo priblížiť, vnímať ho z jeho detskej perspektívy, nevie dať do popredia potreby syna pred svojimi pohnútkami. V záťaži je pravdepodobnosť vyslovene neláskavého, neosobného jednania. Osobnosť vo všeobecnosti je súhrnom vnútorných, vrodených a vonkajších faktorov prostredia, ktoré sa vzájomne prelínajú. Ani u obžalovanej sa nedá povedať, ktorý z týchto faktorov je zodpovedný za to aké formy správania má. Pravdepodobne sama zažívala veľmi neláskavú výchovu, mohla byť aj týraná. Zo psychologického hľadiska je vysoká pravdepodobnosť, že je schopná týrať dieťa. Obžalovaná je abnormálne komponovaná osobnosť, čo nie je psychickým ochorením, je to trvalá odchýlka, trvalá štruktúra, ktorá sa nemení.

Maloletý K. E. čo sa týka rozumových schopností, intelektu, pamäte, tieto má v pásme dolného priemeru. Je schopný orientovať sa v bežných situáciách, v zložitejších sa môže orientovať menej spoľahlivo. Osobnosť maloletého sa v čase vyšetrenia stabilne popísať nedala, stabilne sa dá popísať okolo 10. roku života dieťaťa. Konštatovala tzv. ranú štrukturálnu emočnú poruchu, neuroticky, úzkostný smer vývinu, oslabenú schopnosť regulovať sa, traumatogénny obraz na podklade nedostatočného bezpečia a istoty. Maloletý K. je emočne veľmi neisté dieťa, je patologicky, nezdravo závislý na svojej matke. Po všeobecnej, kognitívnej stránke je schopný popisovať to čo prežil, ale ak by mal vypovedať proti svojej matke, skresľovať by svoju výpoveď buď zo strachu alebo z lásky k svojej matke. Prejavujú sa na ňom následky po násilí v tom zmysle, že je plný neistoty, strachu. Maloletý nemal inú vzťahovú väzbu, len väzbu na matku, na ktorú sa ako jedinú môže obracať existenčne. Akoby nemal alternatívu, iba si vybudovať obranu ako to zvládať a dokázať s ňou fungovať. U maloletého je prítomný obraz týraného dieťaťa.

Na hlavnom pojednávaní súd prečítal listiny:

Žiadosť obžalovanej R. E. o prijatie do zariadenia K., n.o. - Centra pre obnovu rodiny zo dňa 10.11.2011, ktorú odôvodnila hmotnou núdzou a drahým podnájmom. Ako súvisiacu osobu označila syna K. E.. V čase žiadosti bola poberateľkou dávky v hmotnej núdzi vo výške 141,00 €, ako to uviedla v žiadosti o zaradenie do núdzového bývania.

Zmluvu č. 70/2013/ZNB o poskytovaní sociálnych služieb v Zariadení núdzového bývania, ktorú dňa 01.03.2013 uzavreli poskytovateľ K., n.o. - Centrum pre obnovu rodiny, Y. XX, Košice v zastúpení W.. I. E., riaditeľkou a prijímateľ - obžalovaná R. E.. Poskytovateľ sa zaviazal poskytnúť prijímateľovi sociálnu službu na dobu určitú od 01.03.2013 do 01.06.2013 v jeho zariadení na Y. XX v Košiciach, so zabezpečením bývania v obytnej miestnosti alebo jej časti s príslušenstvom. V zmluve boli dojednané forma a rozsah poskytovania sociálnej služby, úhrada za poskytovanú sociálnu službu, práva a povinnosti poskytovateľa a prijímateľa a podobne. Dodatkom č. 1 k zmluve č. 70/2013/ZNB bola predĺžená doba poskytovania sociálnej služby do 01.07.2013.

Správa K., n.o. - Centrum pre obnovu rodiny zo dňa 23.06.2015 svedčí o tom, že obžalovaná R. E. bola klientkou zariadenia od 01.03.2013 do 01.07.2013. V centre bývala so synom maloletým K. E. od 01.03.2013 do 23.05.2013, kedy bol maloletý umiestnený v Krízovom stredisku K., n.o.. Bola ubytovaná na základe jej písomnej žiadosti zo dňa 10.11.2011, zariadenie opustila po uplynutí doby zmluvne dojednanej na poskytovanie sociálnej služby.

Záznamy a vyjadrenia službukonajúcich pracovníkov K., n.o. - Centrum pre obnovu rodiny podľa ktorých C.. B. D., sociálna pracovníčka dňa 20.03.2013 zaznamenala prvý vážnejší konflikt medzi klientkami E. a V. a tiež prvýkrát spozorovala neprimerané správanie E. voči svojmu synovi. Spúšťačom bola prítomnosť V., ktorú E. zbadala vo dverách, práve ju rozptýlil aj syn K. a ona sa obliala vriacou vodou, za čo syna potrestala tak, že ho zbila varechou a následne ho nechala stáť na chodbe o 23,00 hod.. Uvedené oznámila V. v kancelárii sociálnych pracovníkov a na základe toho podpísaná sociálna pracovníčka zasiahla tak, že maloletého vzala z chodby do bytu a E. žiadala o vysvetlenie. Zároveň ju upozornila na nevhodné správanie voči dieťaťu a že v prípade opakovania bude šetrená pred riaditeľkou. V. R., bohoslovec na pastoračnej praxi, dňa 20.03.2013 bol privolaný službukonajúcou sociálnou pracovníčkou C.. B. D., aby vykonal pohovor s klientkou E. v súvislosti so situáciou, s ktorou bol oboznámený. Menovaná bola podráždená, vysvetlil jej, že takéto správanie a konflikty medzi spolubývajúcimi je nutné riešiť pokojne a nevybíjať si zlosť na vlastnom synovi, prítomný bol maloletý K., ktorý na otázku či dostal bitku od matky súhlasne prikývol. Raz bol svedkom toho ako sa maloletý K. sám, bez dozoru išiel hrať s loptou na detské ihrisko. C.. S. W., sociálna pracovníčka poznamenala, že klientka E. nerešpektovala nariadenie, ktoré dostala v súvislosti s využívaním počítačovej techniky v na to určenej miestnosti, kde umožnila maloletému prístup k počítaču. C.. O. K., sociálna pracovníčka dňa 12.05.2013 zaregistrovala ako maloletý K. dostal počas kurzu varenie od svojej matky facku po ľavom líci. Menovaná pri tom nebola, ale zaregistrovala len ako si maloletý držal líce, na ktorom mal odtlačok ruky s červeným zafarbením. Inak sa klientka E. počas kurzu zapájala do príprav jedla s ostatnými, držala sa v blízkosti svojho syna, ktorého však brzdila pri prejavoch emócií, s ostatnými klientkami nekomunikovala. Dňa 14.05.2013 jej o 21,50 hod. klientka M. prišla oznámiť, že R. E. zamkla svojho syna do kúpeľne za trest, lebo nechcel spať. Za sociálnou pracovníčkou ju poslala klientka V.. K. bol nájdený ako čupel pri chodbových dverách

v slzách. E. podala vysvetlenie, že maloletý nechce spať, bola arogantná, obhajovala svoju únavu a právo na spánok. Bola usmernená aké výchovné metódy má používať. Pripojila sa V., ktorá uviedla, že obdobné správanie E. trvá už niekoľko mesiacov, trestá dieťa aj v neskorých nočných hodinách, fackuje ho, maloletý každú noc plače, situácia je neúnosná. Maloletý na otázku, či mamka ho často takto napáda a či sa jej bojí súhlasným gestom prikývol. O udalostiach boli na druhý deň ráno informované psychologička a riaditeľka zariadenia. C.. S. W., sociálna pracovníčka bola podľa jej záznamu dňa 15.05.2013 pri príchode do rannej pracovnej služby informovaná o večernom incidente. Na základe uvedeného viedla rozhovor najprv s V., ktorá ju informovala o tom, že E. svojmu synovi často nadáva, vyhráža sa mu, že pôjde do detského domova, lebo si kvôli nemu nevie nájsť prácu, kričí na neho, bije ho. Maloletý len potichu vzlyká, tlmí svoj plač, aby na neho ešte viac nekričala. S E. viedla dlhší rozhovor, počas ktorého jej povedala, že syna poslala na chodbu asi o 20,00 hod., lebo nechcel spať, ju bolela hlava a zuby.

Upozornenie na porušovanie práv dieťaťa K. E. vypracovala v mene K., n.o. - Centrum pre obnovu rodiny G.. T. I., psychologička zariadenia pre Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny Košice, dňa 15.05.2013. Z jeho obsahu okrem iného vyplýva, že R. E. maloletého fyzicky trestá aj napriek tomu, že tento jej nedáva pre to dôvod, facká ho a bije varechou, pričom telesné tresty sú neprimerané situácii a sú bezdôvodné. Taktiež ho často posiela za trest na chodbu, vyhráža sa mu, že ho dá do detského domova a svoje vyhrážky sprevádza vulgárnymi nadávkami. Takéto správanie je možné považovať za psychické týranie dieťaťa, pričom posledné zo dňa 14.05.2013 bolo riešené s matkou pohovorom.

Uznesením Okresného súdu Košice I sp. zn. 18P/71/2013 zo dňa 18.06.2013 bol na základe návrhu Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Košice na nariadenie predbežného opatrenia maloletý K. E. umiestnený do starostlivosti Krízového centra K., n.o. - Centrum pre obnovu rodiny, Y. XX, Košice, na čas do právoplatného rozhodnutia vo veci samej, obidvom rodičom bolo uložené prispievať na jeho výživu sumou 30% zo sumy životného minima na maloleté nezaopatrené dieťa mesačne a matke, teda obžalovanej, aj povinnosť podrobiť sa psychologickému a odbornému poradenstvu v uvedenom centre.

Uznesením toho istého súdu a tej istej spisovej značky zo dňa 18.06.2013 bol upravený styk obžalovanej s maloletým K. na každý párny týždeň v piatok v čase od 15,00 hod. do 19,00 hod. v zariadení Krízového strediska K., n.o. - Centrum pre obnovu rodiny, za prítomnosti sociálneho pracovníka tohto zariadenia. Styk obžalovanej s maloletým bol takto upravený na podnet K., n.o. - Centra pre obnovu rodiny zo dňa 10.06.2013, v ktorom okrem iného centrum popísalo proces adaptácie maloletého v Krízovom stredisku po jeho prijatí dňa 23.05.2013, ale aj postupy centra v súvislosti s mediálnym záujmom o prípad maloletého K., postup úradu práce, priebeh stretnutia obžalovanej s maloletým, atď..

Uznesením Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 8Cop/280/2013 zo dňa 05.08.2013 bolo skôr citované uznesenie prvostupňového súdu zmenené tak, že návrh Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Košice na nariadenie predbežného opatrenia bol zamietnutý.

Spis Okresného súdu Košice I 18P/71/2013 obsahuje okrem iného aj vyššie citované uznesenia.

List I. V., ktorým sa po odvysielaní reportáže v televízii vyjadrila k osobe obžalovanej, jej správaniu a výchovným metódam v intenciách svojich výpovedi v predmetnej veci.

Záznam z rozhovoru s riaditeľkou Materskej školy na M. C.. XX v Košiciach spísala G.. T. I. dňa 23.05.2013. Podľa záznamu riaditeľka materskej školy G.. I. D. sa 23.05.2013 v ranných hodinách ustanovila do K., n.o., aby sa informovala ohľadom avizovaného odňatia maloletého K. E., pre ktorého má prísť sociálna pracovníčka Bc. J., v súlade s vydaným predbežným opatrením. Riaditeľke centra a psychologičke (G.. I.) riaditeľka MŠ uviedla, že u maloletého K., ktorý ich školu navštevuje cca 3 roky, boli opakovane zistené modriny po tele, aj odtlačky ruky na tvári, čo riešili pohovorom s matkou maloletého. Vzťah matky k dieťaťu bol chladný, neosobný. Aj k zamestnancom materskej školy sa matka správala zvláštne, spočiatku ani nezdravila a nerozprávala s učiteľkami. S maloletým nie sú výchovné problémy.

Správy k osobe maloletého K. E. vypracovala na základe žiadosti Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Košice riaditeľka Materskej školy M. C. XX, Košice, G.. I. D.. Zo stanoviska zo dňa 11.06.2013 vyplýva, že maloletý K. nastúpil do tamojšej materskej školy dňa 02.09.2010, jeho adaptácia v kolektíve prebehla bez problémov, bol komunikatívny, kamarátsky, zručnosti a vedomosti zodpovedali jeho veku. V kolektíve bol

obľúbený a školu navštevoval pravidelne. Matka maloletého s pracovníčkami materskej školy spočiatku nekomunikovala, neskôr iba na výzvu. Boli jej odpustené všetky poplatky z dôvodu zlej sociálnej situácie, platila len niekoľko centov za stravu. Matka a K. komunikujú svojsky, bez citového prejavu. Dieťa je dobre živené do školy chodilo čisté a upravené, načas. Matka zabezpečovala dieťaťu všetky veci potrebné do školy, kam chodil vždy zdravý. Psychické týranie zo strany matky voči K. nebolo zaznamenané. Niekedy v roku 2012 chodil s modrinami, kde sa matka vyjadrila, že K. zbili. Dňa 28.09.2012 mal krvavý škrabanec pod uchom a dňa 17.12.2012 poranené líce. Podľa stanoviska zo dňa 13.03.2014 sa maloletý v kolektíve po tom, ako bol vrátený do starostlivosti matky, správal vzťahovačne, urážlivo, bol agresívnejší voči deťom, prekrúcal skutočnosti, ťažko sa sústreďoval na jednu činnosť. K dospelým však bol slušný a k matke prítulnejší. Matka bola komunikatívnejšia vo vzťahu k zamestnancom materskej školy, voči maloletému navonok naďalej neprejavovala city. Maloletý však evidentne využíval na svoj prospech obavy matky o jeho stratu, bol voči nej arogantnejší, dokonca na ňu kričal. Dieťa a matka majú silné citové putá. Čo sa týka starostlivosti o maloletého matke niet čo vytknúť.

Správy Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Košice zo dňa 29.04.2014 a 22.06.2015 svedčia o tom, že maloletý K. E. pochádza z družobného pomeru R. E., obžalovanej a G. C., nar. XX.XX.XXXX. Na návrh matky sa na Okresnom súde Košice I viedlo konanie pod č. 21P/142/2008 o úpravu práv a povinností rodičov k maloletému K., uznesením zo dňa 20.04.2009 bolo na základe späťvzatia návrhu na začatie konanie toto konanie zastavené. Na tom istom súde prebiehalo pod č. 39C/128/2009 konanie o určenie otcovstva k maloletému K. a úpravu práv a povinností rodičov k nemu. V konaní bolo znalecky preukázané, že otcom maloletého K. je s 99,99% pravdepodobnosťou G. C., na základe čoho došlo k určeniu otcovstva súhlasným vyhlásením obidvoch rodičov a obžalovaná zobrala návrh na začatie konania späť. Až rozsudkom Okresného súdu Košice I sp. zn. 12P/97/2012 zo dňa 16.11.2012 bol maloletý K. zverený do starostlivosti matky a zo strany otca bolo určené výživné vo výške 70,00 € mesačne. Otec si vyživovaciu povinnosť plní, s maloletým sa nekontaktuje. Z pohovoru s otcom maloletého bolo zistené, že so synom nemá vytvorenú citovú väzbu. Obžalovaná je na Úrade práce, sociálnych vecí a rodiny Košice evidovaná od 01.08.2014, od tohto dátumu jej bola priznaná pomoc v hmotnej núdzi v sume 136,40 € mesačne, ktorá bola od 01.09.2014 zvýšená na sumu 153,60 € mesačne. Okrem toho poberá príspevok na maloletého vo výške 23,51 € mesačne. Spolupráca úradu s obžalovanou je ťažká, nie je ochotná komunikovať. Od januára 2013 bývala obžalovaná s maloletým K. v Zariadení núdzového bývania na S. č. X v Košiciach, od marca 2013 v K., n.o. - Centrum pre obnovu rodiny na Y. XX v Košiciach. Dňa 16.05.2013 posledne označené centrum upozornilo tamojší úrad na porušovanie práv dieťaťa, ktorému matka ubližuje tak, že ohrozuje jeho zdravý psychický a fyzický vývin. Po zhodnotení situácie, kde sa javila vysoká miera ohrozenia dieťaťa, podal dňa 21.05.2013 Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny Košice na Okresný súd Košice I návrh na vydanie predbežného opatrenia, na základe ktorého bol aj maloletý K. dňa 23.05.2013 dočasne vyňatý zo starostlivosti matky a umiestnený do starostlivosti Krízového strediska K., n.o., matke bola uložená povinnosť podrobiť sa psychologickému odbornému poradenstvu v zariadení a prispievať na výživu maloletého. Výkon citovaného rozhodnutia bol uskutočnený zo strany úradu práce, psychológa a sociálneho pracovníka Krízového strediska K., n.o. tak, aby čo najmenej zasiahol psychiku maloletého. K. bol prevezený do profesionálnej rodiny krízového strediska. Dňa 28.05.2013 bol úradom práce oslovený otec maloletého G. C., ktorý pri osobnom kontakte uviedol, že z dôvodu pracovného vyťaženia nie je v jeho možnostiach postarať sa o svojho syna, s prešetrením pomerov v jeho domácnosti nesúhlasil. Dňa 28.05.2013 sa uskutočnilo stretnutie zúčastnených strán, za prítomnosti obidvoch rodičov maloletého K., za účelom prijatia takých opatrení, aby sa zabezpečila ochrana práv a právom chránených záujmov maloletého. Úrad práce ako kolízny opatrovník maloletého odporučil Krízovému stredisku K., n.o. realizovať styk maloletého s matkou a bol dojednaný postup pri organizácii styku. Matke bola ponúknutá možnosť predĺženia zmluvy o poskytovaní sociálnych služieb v K. o ďalší mesiac. Prvý styk maloletého s matkou po jeho odňatí bol realizovaný dňa 29.05.2013 (v ďalšom je v správe popísaný priebeh stretnutia). Toho istého dňa bolo matke navrhnuté, aby psychologické poradenstvo absolvovala v Akreditovanom subjekte Miesto pod slnkom, n.o. Košice a to pre možnú zaujatosť matky voči psychologičke v K., n.o., s čím ona súhlasila. Úrad práce zabezpečil stretnutie, na ktorom sa dňa 29.05.2013 stretla obžalovaná s PhDr. B. a boli dohodnuté podmienky realizácie styku matky s dieťaťom. Dňa 31.05.2013 oznámila PhDr. B. psychologičke Krízového strediska K., n.o. a úradu práce, že matka odmietla absolvovať psychologické odborné poradenstvo v Akreditovanom subjekte Miesto pod slnkom, n.o. z dôvodu údajnej neodbornosti. Toho istého dňa bola obžalovaná kontaktovaná a požiadaná o stretnutie s kompetentnými zástupcami úradu práce, na dohodnuté stretnutie sa neustanovila. Dňa 03.06.2013 začal maloletý K. navštevovať

materskú školu v obci, kde býval u náhradnej matky. Jeho adaptačný proces prebehol bez problémov. Údaje o maloletom úrad práce si zabezpečil aj od Materskej školy M. C. XX, Košice. Do starostlivosti matky bol maloletý K. odovzdaný dňa 02.09.2013 po tom, ako Krajský súd v Košiciach uznesením sp. zn. Cop/330/2013 zo dňa 09.08.2013 zrušil uznesenie Okresného súdu Košice I sp. zn. 18P/71/2013 zo dňa 18.06.2013. Od 02.07.2013 bola obžalovaná s maloletým ubytovaná na základe Zmluvy o poskytovaní sociálnych služieb č. 18/2014 v Zariadení núdzového bývania, S. X, Košice, pričom zmluvu mala uzavretú na dobu do 31.07.2015. Úhradu za pobyt v tomto zariadení obžalovaná pravidelne plní. Zariadenie hodnotí jej starostlivosť o maloletého K. kladne, o dieťa sa riadne stará, v zariadení sa správa slušne, neporušuje domáci poriadok. Všetok svoj voľný čas po príchode z práce venuje výlučne synovi, s nikým v zariadení sa nestretáva. Podľa zariadenia je medzi obžalovanou a jej synom silná citová väzba. Obžalovaná je zaregistrovaná v Maják nádeje, kde sa pravidelne zúčastňuje dielní, aktivít, kurzov a stretnutí organizovaných týmto občianskym združením. Zariadenie jej poskytuje pomoc pri zabezpečovaní oblečenia, potravín, školských pomôcok. Maloletý K. navštevuje od 02.09.2014 Základnú školu P. v Košiciach. V správe zo dňa 11.06.2015 škola hodnotí správanie maloletého kladne, dodržiava školský poriadok, dochádzku má pravidelnú, bez neospravedlnených hodín, k spolužiakom a učiteľom sa správa primerane. V učení napreduje pomaly, vyžaduje si individuálny prístup. Obžalovaná, so školou spolupracuje, zaujíma sa o synove správanie a prospech. K. je vedený v ambulancii C.. E. X. so sídlom Poliklinika Košice - H.. Podľa jej správy zo dňa 15.06.2015 na vyšetrenia prichádza v doprovode matky vždy čistý, vhodne oblečený, matka dodržiava pokyny lekára. Pre nález šelestu na srdci bol u kardiológa naposledy vyšetrený 05.02.2015.

Záznam z rozhovorov zamestnancov s klientmi K., n.o. vypracovala dňa 30.05.2013 C.. B. D., sociálna pracovníčka, a schválila ho W.. I. E., riaditeľka. Do záznamu potvrdili C. V., že dva alebo trikrát videl K. v časoch medzi 20.00 hod. až 21,30 hod. postávať na chodbe, schoval sa za múrik keď videl, že niekto ide, W. M., že v jednom prípade videla K. stáť na chodbe pri okne asi o 20,30 hod., načo vyšla obžalovaná, zavolala na neho a potom sa z bytu obžalovanej ozývali buchnáty, akoby bila maloletého po chrbte, následne maloletého videla takto večer na chodbe asi tri až štyrikrát, T. G., že bola svedkom ako K. stál na chodbe po 22,00 hod. a vzlykal.

Správu o priebehu prvého súdom upraveného styku obžalovanej s K. ku ktorému došlo dňa 28.06.2013 spísala C.. T. T., psychologička K., n.o. - Centrum pre obnovu rodiny. Podľa správy maloletý neprejavil výraznú radosť zo stretnutia, reagoval neutrálne, na otázky matky odpovedal neurčito, jednoslovne, zaujímal sa len o to, či mu matka kúpila nové hračky. Obžalovaná ironicky komentovala všetko čo pre K. pripravila a urobila profesionálna matka a cez syna jej posielala odkazy. Potom sa spoločne hrali v izbe aj v záhrade a v átriu zariadenia. Keď sa blížil koniec stretnutia, maloletý plakal pod perinou s tým, že nechce ísť, avšak cestou na autobusovú stanicu sa už na matku nepýtal.

Záznam zo stretnutia obžalovanej s maloletým K. ku ktorému došlo 26.07.2013 spísala toho istého dňa takisto C.. T. T.. Pri stretnutí obžalovaná prehliadala K. telo, veci, ktoré mal pri sebe, zaplatila ho množstvom otázok k pobytu u profesionálnej matky.

Prvý styk obžalovanej s maloletým K. tak, ako je to vyššie uvedené, sa realizoval na základe písomnej výzvy obhajcu obžalovanej zo dňa 04.06.2013 adresovanej zariadeniu K. s poukazom na to, že Okresný súd Košice I, ktorý uznesením sp. zn. 18P/71/2013 zo dňa 21.05.2013, vykonateľným dňa 22.05.2013, neobmedzil ani nezakázal styk maloletého dieťaťa s jeho matkou.

Zmluvu č. 18/2014 o poskytovaní sociálnych služieb v Zariadení núdzového bývania uzavreli dňa 19.12.2013 poskytovateľ sociálnych služieb Zariadenie núdzového bývania so sídlom na S.. X v T., zastúpené riaditeľkou G.. C. Y. s prijímateľom sociálnych služieb - obžalovanou R. E.. Okrem iného bola v zmluve dohodnutá doba poskytovania služieb od 01.01.2014 do 31.07.2015.

Správa O. - Domov sociálnych služieb, T. XXX zo dňa 22.06.2015 je dôkazom o tom, že obžalovaná R. E. bola klientkou Psychosociálneho centra so sídlom v Košiciach na I. L.. A. zariadenie bolo do konca roka 2013 organizačnou zložkou Strediska krízovej intervencie na S. č. X v Košiciach ako zariadenie núdzového bývania.

Správy zo Psychosociálneho centra so sídlom I. námestie 5, T. zo dňa 30.04.2014, 26.01.2015 a 22.06.2015 vypovedajú o tom, že obžalovaná je so synom K. ubytovaná v Zariadení núdzového bývania,

pri Psychosociálnom centre, na S. X v Košiciach na základe Zmluvy č. 18/2014 o poskytovaní sociálnych služieb od 02.07.2013. Zmenou zriaďovateľa, keď zariadenie núdzového bývania prešlo spod pôsobnosti Košického samosprávneho kraja do pôsobnosti Magistrátu Mesta Košice, bola s ňou uzavretá nová zmluva o poskytovaní sociálnych služieb č. 18/2014 na dobu určitú do 31.07.2015 s možnosťou predĺženia. Počas celého pobytu menovanej nebola porušená zmluva ani jednou zo zmluvných strán. R. E. so svojim synom K. opustili zariadenie len v roku 2014 počas dovolenky v Spojenom kráľovstve Veľkej Británie a Severného Írska, o ktorej zariadenie vopred informovala. Menovaná s dieťaťom obýva garsónku. V zariadení sa správa primerane a slušne, neporušuje domáci poriadok, v zariadení sa s nikým nenavštevuje a všetok čas venuje výlučne synovi. K. navštevuje Základnú školu na P. XX v Košiciach, kde dosahuje výborné školské výsledky. Po skončení pracovného pomeru v auguste 2014 si v spolupráci s úradom práce aktívne hľadá zamestnanie. Spolupracuje s Maják nádeje, kam chodí raz do týždňa na dielne. Nemá blízke osoby, ktoré by jej pomáhali. Neevidujú sa u nej žiadne nedostatky čo sa týka starostlivosti o syna. Je bezproblémová aj čo sa týka platenia úhrady za pobyt.

Správy o povesti vypracované Mestskou časťou Košice - Sídlisko H. svedčia o tom, že obžalovaná R. E. je slobodná, v osobnej starostlivosti má jedno dieťa, ktoré je žiakom základnej školy. Doposiaľ nebola prejednávaná za priestupky a spracovateľovi nie sú známe žiadne skutočnosti, ktoré by narušovali povesť obžalovanej a vypovedali o jej negatívnom správaní sa na verejnosti. Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny Košice poskytuje obžalovanej pomoc v hmotnej núdzi, je ubytovaná v zariadení, ktoré poskytuje sociálne služby.

Aj výpis z Ústrednej evidencie priestupkov Ministerstva vnútra Slovenskej republiky svedčí o tom, že obžalovaná doposiaľ nebola prejednaná v priestupkovom konaní.

Odpisom registra trestov je preukázané, že obžalovaná súdne trestaná nebola.

Súd na hlavnom pojednávaní vykonal vyššie popísané dôkazy, aby tak naplnil zásadu náležitého zistenia skutkového stavu veci (§ 2 ods. 10 Trestného poriadku), čo je nevyhnutným a základným predpokladom pre spravodlivé rozhodnutie. Starostlivo pristupoval k objasňovaniu okolností a vykonávaniu dôkazov svedčiacich proti obžalovanej, ako aj okolností a dôkazov svedčiacich v jej prospech, akceptujúc pritom právo procesných strán obstarávať a predkladať dôkazy. Vykonané dôkazy následne v súlade so zásadou voľného hodnotenia dôkazov (§ 2 ods. 12 Trestného poriadku) vyhodnotil podľa svojho vnútorného presvedčenia, ktoré založil na logickom úsudku vyplývajúcom zo starostlivého uváženia všetkých dôkazov, ktoré boli získané a následne aj vykonané zákonným spôsobom. Predmetom a účelom trestného poriadku je okrem už spomenutého uskutočnenia spravodlivého procesu náležité zistenie trestných činov a spravodlivé potrestanie páchateľov. V danom prípade po starostlivom a nestrannom zhodnotení všetkých vykonaných dôkazov však súd nemohol urobiť jednoznačný záver, že prejednané skutočnosti vykazujú znaky trestného činu a nakoľko neboli známe žiadne ďalšie dôkazy vykonaním ktorých by boli dôvodné pochybnosti vyvrátené, súd obžalovanú, pri rešpektovaní zásady In dubio pro reo, postupom podľa § 285 písm. b/ Trestného poriadku oslobodil.

Bez akýchkoľvek pochybností bolo vykonaným dokazovaním preukázané, že: Poškodený maloletý K. E. sa narodil dňa 20.11.2007 z družobného pomeru obžalovanej R. E. a G. C., pričom k určeniu otcovstva došlo súhlasným vyhlásením obidvoch rodičov po tom, ako v konaní o určenie otcovstva k maloletému vedenom na Okresnom súde Košice I pod sp. zn. 39C/128/2009 prebehlo znalecké skúmanie. Rozsudkom toho istého súdu sp. zn. 12P/97/2012 zo dňa 16.11.2012 bol maloletý K. zverený do starostlivosti matky, teda obžalovanej a otcovi bolo určené výživné vo výške 70,00 € mesačne. Peter C. si vyživovaciu povinnosť plní v rozsahu súdneho rozhodnutia, na výchove maloletého sa nepodieľa, stretáva sa s ním sporadicky cca jedenkrát za pol roka za prítomnosti obžalovanej, stretnutia sú krátke, menovaný nemá so synom citovú väzbu. Kompletnú starostlivosť o maloletého K. zabezpečuje od jeho narodenia, s výnimkou obdobia od 23.05.2013 do 02.09.2013, obžalovaná, bez aktívnej pomoci akejkoľvek inej osoby. Obžalovaná je slobodná, K. je jej jediným dieťaťom. V mieste trvalého bydliska v Košiciach na J. č. X obžalovaná nemá narušenú povesť, dlhodobo tam však nebýva, využíva zariadenia poskytujúce sociálneho služby. R. E. nebola doposiaľ súdne trestaná ani prejednaná v priestupkovom konaní. Obžalovaná s maloletým využívali dlhodobo sociálne služby Zariadenia núdzového bývania na S. č. X v Košiciach. Podľa zástupkyne Asociácie prijímateľov sociálnych služieb SR pre Východné D. C.. R. X. boli podmienky v tomto zariadení vyhovujúce, zákonné,

vzťahy medzi pracovníkmi zariadenia a klientmi boli dobré. Od roku 2011 do konca februára 2013 mala v tomto zariadení obžalovanú na starosti sociálna pracovníčka G.. C. T.. Menovaná, ale aj ďalšie sociálne pracovníčky C.. D. J. a Bc. T. B., rovnako klientka zariadenia C. B. poznajú obžalovanú ako zodpovednú čo sa týka dodržiavania pravidiel platiacich v zariadení, ale aj ako zodpovednú a starostlivú matku. Obžalovaná pôsobila na všetkých odmerane a stroho, bola uzavretá, málo komunikatívna, preto nevyzerala navonok ako veľmi sympatická osoba. Na pomery v zariadení sa adaptovala ťažšie, avšak neboli na ňu žiadne sťažnosti zo strany klientov ani pracovníkov zariadenia, vrátane nočných strážnikov, ktorí zariadenie monitorovali v dvojhodinových intervaloch. Nikto v zariadení si nevšimol, aby sa bola voči maloletému správala neprimerane, naopak, matka a dieťa boli stále spolu, hrali sa a učili, dieťa prezentovalo, že matku má rado. Ani C. B., ktorej bytová jednotka priamo susedila s bytovou jednotkou obžalovanej, nezaznamenala ani len nevhodnú komunikáciu medzi obžalovanou a jej synom. Obžalovaná dieťa len slušne usmerňovala, nebola voči nemu vulgárna. Na maloletom si nikto nevšimol známky fyzického ani psychického týrania. V súvislosti so zmenami v riadení a financovaní stredísk poskytujúcich sociálne služby nebolo možné obžalovanej pobyt v Zariadení núdzového bývania na S. X v Košiciach predĺžiť. V januári 2013 si obžalovaná podala žiadosť o prijatie do zariadenia K., n.o. - Centrum pre obnovu rodiny (ďalej len „K.“). Dňa 25.02.2013 ju zariadenie kontaktovalo s tým, že môže nastúpiť, pričom služby tohto zariadenia začala obžalovaná spolu s maloletým využívať od 01.03.2013, na základe Zmluvy č. 70/2013/ZNB o poskytovaní sociálnych služieb zo dňa 01.03.2013. Citovaná zmluva bola uzavretá na dobu určitú do 01.06.2013, dodatkom č. 1 bola predĺžená do 01.07.2013. V tom čase boli vzťahy medzi poskytovateľmi sociálnych služieb napäté. Podľa zástupkyne Asociácie prijímateľov sociálnych služieb SR pre Východné Slovensko boli podmienky u neverejného poskytovateľa K. nevhodné, nevyhovujúce, zasahujúce do ľudských práv a slobôd. Vo vzťahu k obžalovanej sa to prejavovalo v tom, že bývala v izbe s kuchynkou, ktorú využívala aj ďalšia klientka zariadenia bývajúca v tej istej bunke. Zástupkyňa spomenutej asociácie C.. R. X. objasnila spôsob financovania Dorky v súvislosti s druhmi poskytovaných sociálnych služieb. Aj ona osobne pozná obžalovanú ako klientku, vníma ju ako svojráznu osobnosť, životom ťažko skúšanú, avšak ako starostlivú matku. Obžalovaná sa opäť stala prijímateľkou sociálnych služieb poskytujúcich Zariadením núdzového bývania na S. č. X v Košiciach na základe zmluvy č. 18/2014 zo dňa 19.12.2013, začala ich využívať od 02.07.2013. Zzároveň bola klientkou G. centra so sídlom v Košiciach na I. L., ktoré bolo organizačnou zložkou spomenutého zariadenia. Aj podľa správy Psychosociálneho centra obžalovaná ani po opätovnom ubytovaní v Zariadení núdzového bývania na S. X v Košiciach neporušovala uzavretú zmluvu, správala sa primerane a slušne, pravidelne a včas uhrádzala platby za pobyt, všetok čas venovala výlučne synovi K., aktívne si hľadala prácu, spolupracovala s občianskym združením Maják nádeje, ktorý jej poskytoval pomoc pri zabezpečovaní potrieb maloletého.

Vo vzťahu k maloletému K. E. bolo bez pochybností okrem už uvedeného zistené, že od 02.09.2010 do júla 2014 navštevoval materskú školu na M. mieru č. XX v Košiciach. Adaptoval sa bez problémov, v kolektíve bol obľúbený, školu navštevoval pravidelne. Bol dobre živený, s primeraným fyzickým a mentálnym vývojom. Matka a dieťa komunikovali svojsky, bez citového prejavu, matka zabezpečovala všetky veci potrebné do školy. V roku 2012 mal maloletý trikrát podliatiny, na čo bola matka upozornená a zdôvodnila to tým, že ho zbili iné deti. Obžalovaná spočiatku s pracovníčkami materskej školy nekomunikovala, neskôr iba na výzvu. Psychické ani fyzické týranie maloletého zaznamenané nebolo. Správanie maloletého sa po tom, ako bol vrátený do starostlivosti matky a opäť začal navštevovať materskú školu zmenilo v tom, že bol agresívnejší voči deťom, bol vzťahovačný a urážlivý. Odňatie maloletého zo starostlivosti matky bolo materskou školou vnímané ako nesprávny krok. Od 02.09.2014 navštevuje maloletý Základnú školu P. v Košiciach. Aj tam má pravidelnú školskú dochádzku, dodržiava školský poriadok, k spolužiakom aj učiteľom sa správa slušne. Obžalovaná so školou spolupracuje, zaujíma sa o synove správanie a prospech. V ambulancii všeobecnej lekárky pre deti a dorast C.. E. X. je maloletý K. vedený od narodenia (s prestávkou od 22.05.2013 do 06.09.2013, kedy bola jeho zdravotná dokumentácia odovzdaná na žiadosť Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Košice a v tom období bola jeho všeobecnou lekárkou C.. C.). Na preventívne prehliadky a vyšetrenia prichádzal vždy v doprovode matky, čistý, vhodne oblečený. Kvôli šelestu na srdci je kardiologicky sledovaný, matka dodržiava pokyny a rady lekárov. V zdravotnej dokumentácii nemá zaznamenaný žiaden úraz, nebol ošetrený na traumatológii a nemal žiadne ochorenia, ktoré by nasvedčovali pre fyzické týranie a nevyskytli sa ani príznaky psychického týrania v zmysle zaostávania v raste, porúch spánku, ohryzovania nechtov a podobne. Pri návšteve lekárky bol maloletý šantivý, smelý, chcel byť v centre pozornosti, obžalovaná ho usmerňovala, aby sa

slušne správa. K dieťaťu nebola nikdy hrubá, aj keď ako matka bola trochu odmeraná, neprejavovala emócie v zmysle objatia, bozkov a podobne. Napriek tomu bol jej vzťah k dieťaťu vnímaný ako pozitívny, na dieťati jej záležalo a bola naklonená zabezpečovať mu aj nepovinnú doplnkovú liečbu a výživu. Odborným personálom bola od narodenia maloletého vnímaná ako zatrpknutá, nahnevaná, svoje materstvo prežívala inak ako matky zaradené v kompletnej rodine.

Pre týranie maloletého K. zo strany jeho matky, obžalovanej, v období pred a ani po tom ako bola prijímateľkou sociálnych služieb zariadenia K. nič nenasvedčuje. Vykonané dôkazy nesvedčia ani pre nevhodné, neprimerané správanie sa obžalovanej k maloletému, naopak, vypovedajú o tom, že od narodenia dieťaťa príkladne zabezpečovala všetky jeho potreby a venovala mu všetok čas. Pravdou je, že okolím, pedagógmi aj odborným zdravotníckym personálom bola vnímaná ako nekomunikatívna, uzavretá osoba, bez citových prejavov k dieťaťu. Maloletý mal svoju matku rád, nebál sa jej. Podľa obžaloby mala R. E. týrať svojho syna K. v období minimálne od marca 2013 do 2.05.2013, kedy bývali v zariadení K., mala mu spôsobovať fyzické a psychické utrpenie spôsobom vo výrokovej časti rozsudku popísaným. Z rozsiahleho dokazovania vykonaného na hlavnom pojednávaní vyplynulo, že dňa 16.05.2013 upozornila K. Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny Košice na porušovanie práv maloletého K., ktorému matka ubližovala spôsobom preneseným do skutkovej vety obžaloby, čím ohrozovala jeho zdravý psychický a fyzický vývin. Upozornenie vypracovala dňa 15.05.2013 psychologička zariadenia G.. T. I., vychádzalo z poznatkov niektorých pracovníkov a klientov K., o ktorých boli vyhotovené záznamy a vyjadrenia. Z týchto, ale aj z výsluchov svedkov vyplýva, že dňa 14.05.2013 o 21,50 hod. oznámila W. M. (teraz O.) službukonajúcej sociálnej pracovníčke C.. O. K., že obžalovaná zamkla svojho syna za to, že nechcel spať, do kúpeľne, o čom jej povedala ďalšia klientka V.. Sama zopárkrát videla K. na chodbe ako stál a pozeral cez okno, bol tichý, utiahnutý a smutný. Raz videla ako obžalovaná zbila K. po chrbte a raz ako ho udrela po chrbte varechou, pričom často na neho kričala. Svedkyňa C.. O. K., v súčasnosti D., na podnet svedkyne M. preverila jej oznámenie, pričom maloletého K. našla čupiaceho a plačúceho pri chodbových dverách. Obžalovaná bola k sociálnej pracovníčke arogantná, svoje správanie voči maloletému obhajovala únavou. Svedkyňa popísala aj správanie obžalovanej a maloletého počas kurzu varenia ktorý viedla a ktorý obžalovaná s dieťaťom navštevovali, kedy ju zaujal moment, keď maloletý vyšiel z kúpeľne s typickým odtlačkom po facke na tvári, pričom vysvetlenie od obžalovanej nežiadala. Svedkyňa G.. T. I., psychologička v K., bola o situácii z večera 14.05.2013 informovaná sociálnou pracovníčkou C.. K.. Už skôr ju však upozornili klienti zariadenia bývajúci blízko obžalovanej, že obžalovaná v zlosti dieťa bije, kričí na neho, vulgárne mu nadáva a vyčíta mu, že kvôli nemu nemôže v živote nič dosiahnuť. Viedla osobný rozhovor s klientkou V., ktorá jej popísala ako nevhodne sa obžalovaná voči synovi správa. Svedkyňa C.. B. G., sociálna pracovníčka zariadenia K., zaznamenala prvý problém s obžalovanou 20.03.2013, kedy jej klientka V. oznámila, že obžalovaná si po tom, ako sa obliala vriacou vodou, vybila zlosť na K.. Vzápätí našla maloletého stáť pred bunkou obžalovanej kde vzlykal a na otázku či bol zbitý len prikývol. Obžalovaná situáciu neobjasnila, vyjadrovala sa len ku svojej susede V., ktorej prítomnosť v bytovej jednotke jej prekážala. Svedkyňa oslovila V. R., ktorý vykonával ako študent teológie pastoračnú prax v K., o vykonanie pohovoru s obžalovanou. Aj v inom prípade videla maloletého na chodbe v rozrušení plakať, čo už riešila riaditeľka. Aj klienti centra jej popísali, ako videli K. večer samého v kúte na chodbe akoby za trest, z bytu obžalovanej často počuli krik obžalovanej a plač maloletého. Svedok V. R. v inkriminovaný večer upokojil obžalovanú, ktorá potvrdila, že sa obliala horúcou vodou a v zlosti udrela K.. On osobne nebol svedkom žiadneho fyzického útoku zo strany obžalovanej na maloletého, avšak správanie obžalovanej nevyhodnotil ako klasické správanie matky k dieťaťu. Len od klientky V. vedel, že obžalovaná zatvárala K. do tmy do kúpeľne, že ho bije a kričí na neho. Vedel o tom, že V. a obžalovaná nemali dobrý vzťah, nemali sa radi, nadávali si. K. vnímal ako normálne dieťa. Svedkyňa C.. S. R. (predtým W.) prichádzala do kontaktu s obžalovanou ako sociálna pracovníčka v K.. Aj ona ju vnímala ako ťažko komunikatívnu, uzavretú, ako osobu ktorá v svojom živote nevníma žiadne pozitíva. Obžalovaná jej potvrdila, že po tom ako sa obliala s vriacou vodou bola nervózna a zbila svojho syna. Poučila ju, že takého správanie nie je vhodné, že synovi má venovať viac pozornosti, viac nehy a starostlivosti. Tiež vedela o napätí a konfliktoch medzi obžalovanou a klientkou V.. Dohovárala im, aby sa dohodli na používaní spoločných priestorov a komunikovali zmierlivo. Nebola svedkom fyzického útoku zo strany obžalovanej voči synovi, avšak obžalovaná neprejavovala vrúcnejší vzťah k dieťaťu, starala sa o neho do tej miery, že bol najedený a čistý. Izba obžalovanej susedila z jednej strany s izbou C. V., ktorý často počul krik a vulgarizmy obžalovanej. Niekoľkokrát videl maloletého vo večerných hodinách na chodbe pred izbou samého. Keď videl ako maloletý trpí, je smutný a utiahnutý, upozornil na správanie obžalovanú, ktorá reagovala podráždene. Nebol svedkom fyzických útokov zo strany obžalovanej a

na maloletom nevidel známky po fyzickom násilí, obžalovaná sa však nesprávala ako milujúca matka. Svedkyňa T. G., klientka K., počula v jednom prípade vzlykanie maloletého K., ktorý stál na chodbe sám. Raz bola svedkom ako ho obžalovaná udrela rukou po hlave, častejšie počula ako na neho po 22,00 hod. kričala „spi, spi, spi“. Svedkyňa I. J., predtým V., bývala s obžalovanou v jednej bytovej bunke. Zo zvukov, ktoré sa ozývali z izby obžalovanej usúdila, že maloletého bila, fackovala. Videla ako syna vyhodila z izby na chodbu, kde sedel a plakal. Popísala situáciu, kedy sa obžalovaná obarila horúcou vodou a zlosť si vyliala na maloletom. Správanie obžalovanej k synovi nevedel zniesť ani jej syn, ktorý obžalovanú taktiež upozornil. On videl ako K. udierala varechou po rukách. Svedkyňa hovorila o bitke, ktorú dostal maloletý keď omočil toaletnú dosku, na tvári mal odtlačok dlane a obžalovaná mu vulgárne vynadala. Až vtedy zakročila tak, že so situáciou oboznámila sociálnu pracovníčku. Maloletý bol utiahnutý, pravdepodobne sa bál svojej matky, po psychickej a mentálnej stránke bol zanedbaný. O nevhodnom správaní obžalovanej voči dieťaťu sa v K. vo všeobecnosti vedelo. Svedkyňa J. (V.) po odvysielaní reportáže o predmetnej udalosti v televízii sa k osobe obžalovanej, jej správaniu a výchovným metódam vyjadrila aj písomne. Svedkyňa W.. I. E., riaditeľka K., sa o nevhodnom správaní obžalovanej voči svojmu dieťaťu dozvedela od zamestnancov O. K. (teraz D.), C.. S. W. (teraz R.), V. R. a C.. B. G.. Ona sama nebola svedkom fyzického ani iného útoku zo strany obžalovanej voči dieťaťu, avšak ako zodpovedná osoba, po konzultácii s psychologičkou G.. T. I., musela podať oznámenie o porušovaní práv dieťaťa na Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny T. a následne aj trestné oznámenie na obžalovanú. Na základe spomenutého oznámenia K. podal Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny Košice dňa 21.05.2013 na Okresný súd Košice I návrh na vydanie predbežného opatrenia. Súd návrh akceptoval a uznesením sp. zn. 18P 71/2013 zo dňa 18.06.2013 umiestnil maloletého K. E. do starostlivosti Krízového centra K., n.o. - Centra pre obnovu rodiny na čas do právoplatného rozhodnutia vo veci samej, obidvoch rodičov maloletého zaviazal prispievaním výživného a obžalovanej uložil povinnosť podrobiť sa psychologickému a odbornému poradenstvu v uvedenom centre. Výkon citovaného rozhodnutia bol uskutočnený pracovníčkou úradu práce, psychologičkou a sociálnou pracovníčkou Krízového strediska K. s tým, že maloletý bol prevezený do profesionálnej rodiny krízového strediska, konkrétne k profesionálnej matke C.. N. D. do sídla laického združenia sestier Nepoškvrneného srdca Panny Márie v B.. Biologický otec maloletého sa vyjadril tak, že nemá možnosť postarať sa o syna z dôvodu jeho pracovného vyťaženia a nevyhovujúcich bytových podmienok. Nakoľko citovaným súdnym rozhodnutím nebol upravený styk maloletého s matkou, táto cestou obhajcu vyzvala Krízové stredisko na realizáciu styku. Okresný súd Košice I samostatným uznesením zo dňa 18.06.2013 sp. zn. 18P/71/2013 upravil styk obžalovanej s maloletým K. na každý párny týždeň v piatok v čase od 15,00 hod. do 19,00 hod., v zariadení Krízového strediska K., za prítomnosti sociálneho pracovníka zariadenia. K prvému styku obžalovanej s maloletým došlo dňa 28.06.2013, kde podľa C.. T. Keselovej, psychologičky K., maloletý neprejavil výraznú radosť zo stretnutia, reagoval neutrálne, ale pred koncom styku plakal, nechcel odísť. Obžalovaná sa mala správať ironicky, aj pri druhom stretnutí dňa 26.07.2013 prehliadala K. telo i veci ktoré mal pri sebe. K priebehu stretnutí obžalovanej s maloletým C.. T. T., ale aj psychologička K. G.. T. I. vypovedali tak, ako je to vyššie v odôvodnení tohto rozsudku detailne popísané, kde podľa menovaných správanie obžalovanej vykazovalo znaky psychického nátlaku až psychického týrania, maloletý mal od nej odstup, nedožadoval sa objatia, pasívne prijímal jej pokyny. Obžalovaná sa odmietla podrobiť odbornému psychologickému poradenstvu v Akreditovanom subjekte Miesto pod slnkom, n.o. z dôvodu údajnej neodbornosti, čo vyplýva z oznámenia G.. B.. Ako objasnila riaditeľka K. W.. I. E., krízové stredisko Dorka funguje v dvoch formách. Interná časť je pre deti od 6 do 18 rokov a profesionálne rodiny, do ktorých sú umiestňované všetky deti do 6 rokov. Profesionálni rodičia sú zamestnancami K., ktorí pôsobia na základe získanej akreditácie. U profesionálnej matky C.. N. D. boli splnené všetky predpoklady na riadny výkon povinností profesionálneho rodiča, pri návštevách v B. ani stretnutiach v K. neboli zistené žiadne nedostatky vo výchove. Menovaná profesionálna matka si na maloletého K. spomína ako na inteligentného chlapca, ktorý však nebol šťastný ani veselý. Na druhej strane však bol veľmi slušný, neodporoval, so všetkým súhlasil, čo v jeho veku bolo dosť zvláštne. Matky sa nedožadoval, ale na stretnutia s ňou sa tešil. Bol v ňom tichý spôsob agresie voči inému dieťaťu a voči psíkovi. Nebol spontánny, každú odpoveď mal akoby vopred premyslenú, nemal rád konflikty. Postupne sa však uvoľnil a prejavil sa jeho zmysel pre humor. Po stretnutiach s matkou bol rozladený, nepokojný, rozprával sa sám so sebou. Počas pobytu u profesionálnej matky trávil maloletý veľa času s I. V., ktorý býval neďaleko kláštora. Vytvorilo sa medzi nimi silné citové puto, ktoré u menovaného pretrváva. O prípade maloletého sa dozvedel z televízie, veľmi ho to citovo rozladilo a preto sa snažil urobiť pre chlapca všetko tak, aby bol šťastný. K. často

spomínal matku a opakovane sa ubezpečoval a utvrdzoval v tom, že jeho mamka je dobrá, že nie je zlá. Svedok nevnímal konanie náhradnej matky vo vzťahu k K. pozitívne. O tom, že obžalovaná znášala odlúčenie od syna veľmi zle vypovedala G.. W. E., ktorej psychologické poradenstvo vyhľadala obžalovaná v júni 2013. Na strane obžalovanej, aj napriek tomu, že mala veľmi ťaživú osobnú situáciu, zistila schopnosť postarať sa o syna, na ktorom jej veľmi záležalo. Obžalovaná aj samu seba vnímala ako dobrú a starostlivú matku. Pripustila, že vo výchove je možno prísnejšia, ale záležalo jej na tom, aby dieťa bolo slušne vychované. Na poslednom stretnutí v septembri 2013 bola s maloletým, ktorého možnože viac napomínala, ale inak si v jej správaní nevšimla nič mimoriadne. U obžalovanej nezistila tendenciu k otvoreným agresívnym prejavom. Uznesením Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 8CoP/280/2013 zo dňa 05.08.2013 bolo uznesenie Okresného súdu Košice I sp. zn. 18P/71/2013 zo dňa 18.06.2013 zmenené tak, že návrh Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Košice na nariadenie predbežného opatrenia bol zamietnutý. Do starostlivosti obžalovanej bol maloletý K. odovzdaný dňa 02.09.2013, kedy obžalovaná už využívala sociálne služby Zariadenia núdzového bývania na S. X v Košiciach.

Trestného činu týrania blízkej osoby a zverenej osoby podľa § 208 ods. 1 písm. a/, písm. b/ Trestného zákona sa dopúšťa ten, kto týra blízku osobu alebo osobu, ktorá je v jeho starostlivosti alebo výchove, spôsobujúc jej fyzické utrpenie alebo psychické utrpenie a/ bitím, kopaním, údermi, spôsobením rán a popálenín rôzneho druhu, ponižovaním, pohŕdavým zaobchádzaním, neustálym sledovaním, vyhrážaním, vyvolávaním strachu alebo stresu, násilnou izoláciou, citovým vydieraním alebo iným správaním, ktoré ohrozuje jej fyzické alebo psychické zdravie alebo obmedzuje jej bezpečnosť, b/ bezdôvodným odopieraním stravy, oddychu alebo spánku alebo odopieraním nevyhnutnej osobnej starostlivosti, ošatenia, hygieny, zdravotnej starostlivosti, bývania, výchovy alebo vzdelávania. Za týranie pritom považuje také zlé zaobchádzanie so zverenou osobou, ktoré sa vyznačuje vyšším stupňom hrubosti a bezcitnosti a určitou trvalosťou, ktoré táto osoba pociťuje ako ťažké príkorie. Nemusí pritom ísť o sústavné alebo dlhší čas trvajúce konanie a nevyžaduje sa aby u zverenej osoby vznikli následky na zdraví, musí však ísť o konanie, ktoré týraná osoba pre jeho krutosť, bezohľadnosť alebo bolestivosť pociťuje ako ťažké príkorie. Pod pojmom fyzické alebo psychické utrpenie rozumie taký stav, ktorý sa vyznačuje telesnými alebo duševnými bolesťami, ktoré ovplyvňujú obvyklý spôsob života týranej osoby a netrvajú celkom krátky, prechodný čas.

Tak, ako to bolo v rozsudku už skôr spomenuté, vykonaným dokazovaním na hlavnom pojednávaní nebolo preukázané, že by sa bola obžalovaná správala voči maloletému K. ako matka nevhodne, prípadne až kruto v období mimo žalovaného obdobia, t.j. od marca 2013 do 22. mája 2013. Aj v prostredí mimo K. bola vnímaná ako starostlivá a dôsledná, ale málo emocionálna, podráždená, čo zodpovedá popisu jej osobnosti ako to videla znalkyňa z odboru Psychológia G.. R. T., ktorá svoje zistenia vyjadrila v znaleckom posudku č. 73/2013, aj v rámci výpovede na hlavnom pojednávaní. Viacerí svedkovia, zamestnanci a klienti K. vypovedali o nevhodnom správaní obžalovanej voči maloletému v zmysle fyzických trestov, keď ho zbila varechou po tom ako sa obliala vriacou vodou, pravdepodobne ho udrela keď omočil toaletnú dosku, pravdepodobne aj počas kurzu varenia, na chodbe rukou po hlave a po chrbte, kričala na neho v izbe, nadmieru ho upozorňovala, nechávala ho stáť na chodbe vo večerných hodinách, čo bolo vnímané ako trest, vulgárne mu nadávala. O takomto správaní vypovedala najmä svedkyňa I. J., predtým V., s ktorou obžalovaná obývala spoločnú bytovú bunku a s ktorou mala napätý až vyhrotený vzťah. Zo zdravotnej dokumentácie maloletého, zo žiadnych listín ani iných dôkazov však nevyplýva, že by bol maloletý ošetrený alebo liečený pre úrazy a rovnako z nich nevyplýva, že by zaostával v mentálnom vývoji, resp. sa u neho prejavili symptómy svedčiace pre psychické týranie. Takéto u maloletého po psychologickom vyšetrení našla len znalkyňa C.. B. B., ktorá uzavrela, že sa na ňom prejavujú následky po násilí v tom zmysle, že je plný neistoty a strachu a že je u neho prítomný obraz týraného dieťaťa. Zistenú tzv. rannú štrukturálnu emočnú poruchu, neurotický, úzkostný smer vývinu, oslabenú schopnosť regulovať sa, má maloletý v dôsledku nedostatočného bezpečia a istoty. Podľa tejto znalkyne má obžalovaná zvýšený zástoj agresivity v sociálnom správaní, tendencie k nahrádzaniu myšlienok zväčša agresívnym činom, v záťaži sa agresívne správa - skôr verbálne. Vzhľadom k uvedenému, ako aj veľmi nízkej úrovni rodičovských emočných kompetencií, mohla sa k synovi správať tak, ako sa jej to kladie za vinu, ale na druhej strane postarať sa o neho v zmysle zabezpečenia základných potrieb. Obžalovanú inak vníma znalkyňa G.. R. T., podľa ktorej môže obžalovaná pôsobiť arogantne a agresívne, nakoľko má priemernú slovnú zásobu, zúženú na viac - menej frekventované termíny, používa väčšinou frázy a naučené vety. Pripustila, že vzhľadom na úroveň

jej frustračnej tolerancie mohla aj na menej závažné a menej intenzívne podnety reagovať neprimerane intenzívne. Krik považuje za bežnú formu komunikácie v takom prostredí v akom žila. U obžalovanej však nezistila malígnu, chorobnú agresivitu, teda z psychologického hľadiska vrodenú tendenciu alebo afiláciu niekomu ubližovať, spôsobovať mu utrpenie, prípadne ho týrať. Znalkyňa zdôraznila, že v čase kedy sa skutok mal stať bola ubytovaná s maloletým v izbe so spoločnou kuchyňou, kde bol narušený ich denný režim, z čoho mohla byť podráždená, mohla kričať, maloletého udrieť, vystrčiť ho za dvere keď nechcel rešpektovať čo mu hovorila, avšak to nie v kontexte týrania dieťaťa, nakoľko je ochraňujúcou matkou.

Pre trestný čin podľa § 208 Trestného poriadku sa zo subjektívnej stránky vyžaduje úmysel, ktorý na strane obžalovanej žiadnym z vykonaných dôkazov nebol preukázaný. Rovnako konaním obžalovanej neboli naplnené ani objektívne znaky skutkovej podstaty trestného činu podľa § 208 ods. 1 Trestného zákona, keďže nebolo zistené také zlé nakladanie so synom K., ktorý jej bol zverený do osobnej starostlivosti, ktoré by sa vyznačovalo hrubším stupňom necitlivosti a bezohľadnosti a ktoré by maloletý pre jeho hrubosť, bezohľadnosť alebo bolestivosť pociťoval ako ťažké príkorie. Správanie obžalovanej k maloletému bolo v kontexte jej osobnostnej výbavy, čo nemusí byť považované za vhodné a primerané vo vzťahu k situáciám a veku maloletého, avšak nakoľko nevykazuje znaky týrania ako takéto konanie vníma , súd obžalovanú spod obžaloby podľa § 285 písm. b/ Trestného poriadku oslobodil, nakoľko prejednaný skutok nie je trestným činom.

Poučenie:

Proti rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní od oznámenia rozsudku na Okresný súd Košice II. Odvolanie má odkladný účinok (§ 306/2). Osoby, ktoré sa vzdali práva podať odvolanie, toto právo nemajú.

Odvolanie môžu podať:

- prokurátor pre nesprávnosť ktoréhokoľvek výroku (§ 307/1a) a to v neprospech i v prospech obžalovaného (§ 308/1,2). V prospech obžalovaného môže podať odvolanie aj proti vôli obžalovaného (§ 308/2)

- obžalovaný pre nesprávnosť výroku, ktorý sa ho priamo týka (§ 307/1b) a to len vo svoj prospech (§ 308/2)

- príbuzný obžalovaného v priamom rade, jeho súrodenci, osvojiteľ, osvojenec, manžel a druh (pre nesprávnosť výroku, ktorý sa priamo týka obžalovaného), a to len v jeho prospech (§ 308/2), pokiaľ obžalovaný výslovne nevyhlási, že nesúhlasí s podaním odvolania v svoj prospech týmito osobami

- zákonný zástupca obž. opatrovník obž. a obhajca obžalovaného pre nesprávnosť výroku, ktorý sa priamo týka obžalovaného, a to len v jeho prospech. Ak je obž. pozbavený spôsobilosti na právne úkony alebo ak je jeho spôsobilosť na právne úkony obmedzená, môžu podať odvolanie v prospech obž. i proti jeho vôli (§ 308/2)

- štátny orgán starostlivosti o mládež pre nesprávnosť výroku, ktorý sa priamo týka mladistvého obžalovaného a to len v jeho prospech a to aj proti jeho vôli (§ 345/1)

- poškodený, ktorý uplatnil nárok na náhradu škody, pre nesprávnosť výroku o náhrade škody (§ 307/1c), a to v neprospech obžalovaného (§ 308/1). Ak je poškodeným právnická osoba, odvolanie môže podať len osoba oprávnená konať za právnickú osobu (§ 68)

- zúčastnená osoba pre nesprávnosť výroku o zhabaní veci (§ 307/1d), (§ 45/1)

Osoby oprávnené podať odvolanie proti niektorému výroku rozsudku ho môžu napadnúť aj preto, že taký výrok nebol urobený, ako aj pre porušenie ustanovení o konaní, ktoré predchádzalo rozsudku, ak toto porušenie mohlo spôsobiť, že výrok je nesprávny alebo že chýba.