Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_2Co-104-2018.pdf
PDF · 95.61 KB
Case nature
Area
Subarea
2Co/104/2018
Uznesenie
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ľuboša Kunaya a sudkýň JUDr. Aleny Mikovej a JUDr. Anny Slovinskej v spore žalobkyne X. Z., nar. XX.XX.XXXX, bytom M. XXX/ XX, B. nad Z., zastúpenej JUDr. Emilom Župíkom, advokátom, so sídlom Pražská 4, v Košiciach, proti žalovaným 1/ W. U., nar. 19.XX.XXXX, bytom J. Q. 1, Y. M., zastúpenej Mgr. Jaroslavom Martiňukom, advokátom, so sídlom Branisková 7 v Košiciach a 2/ I. U., nar. XX.X.XXXX, trvale bytom V. XX, M., t.č. M. XX, M., o zaplatenie 5.668,47 € s prísl., o odvolaní žalovanej v 1. rade proti uzneseniu Okresného súdu Košice I zo dňa 30.11.2017, č.k. 38C/98/2015-94
rozhodol:
M e n í uznesenie v napadnutom výroku o trovách konania tak, že vo vzťahu medzi žalobkyňou a žalovanou v 1.rade, žalovanej v 1.rade priznáva nárok na náhradu trov prvoinštančného konania proti žalobkyni v plnom rozsahu a žalobkyni nepriznáva nárok proti žalovanej v 1. rade na náhradu trov odročeného pojednávania dňa 16. 11. 2016, vo vzťahu medzi žalobkyňou a žalovaným v 2.rade žiadnej strane sporu náhradu trov prvoinštančného konania nepriznáva.
Žalovanej v 1.rade priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania proti žalobkyni v plnom rozsahu.
Vo vzťahu medzi žalobkyňou a žalovaným v 2.rade žiadnej zo strán sporu nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
1. Okresný súd Košice I (ďalej „súd prvej inštancie“) uznesením uvedeným v záhlaví na základe späťvzatia žaloby zastavil konanie o nároku žalobkyne na zaplatenie sumy 5.668,47 € s úrokom z omeškania 8,75% ročne zo sumy 4.120 € od 1.8.2012 až do zaplatenia, ktorú pohľadávku žalobkyňa uplatňovala titulom užívania bytu žalovanými. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 256 ods.1 Civilného sporového poriadku (ďalej „CSP“) tak, že žalobkyni priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100% proti žalovaným, ktorých zaviazal na ich náhradu spoločne a nerozdielne vychádzajúc z názoru, že za zastavenie konania procesne zodpovedajú žalovaní.
2. Súd prvej inštancie citoval vyjadrenia žalobkyne v späťvzatí , že „postoj žalovaných je pre ňu sklamaním a poučením a nemieni absolvovať dlhý spor a rozsiahle náročné dokazovanie, keď žalovaní neuznávajú finančné nároky ani dohodu o uznaní dlhu.“ Rozhodnutie o trovách konania súd odôvodnil tým, že k zastaveniu konania na základe procesného úkonu žalobkyne, došlo pre správanie žalovaných, ktorí boli nečinní v konaní, pričom dôvodnosť podania žaloby by bolo možné posúdiť až prejednaním veci a meritórnym rozhodnutím. Poukázal pritom aj na rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp.zn. 3 Sžo 225/2010 z 25.10.2010 a sp.zn. 7M Cdo 4/2010 zo 14.9.2011.
3. Proti výroku uznesenia o povinnosti na náhradu trov konania podala odvolanie žalovaná v 1.rade argumentujúc, že nezavinila zastavenie konania, nepričinila sa ani o dĺžku trvania súdneho sporu, keď pojednávanie bolo opakovane odročované pre prekážky na strane súdu a v záujme zisťovania adresy
pobytu žalovaného v 2. rade, k čomu poskytla súčinnosť, pričom podstatným dôvodom späťvzatia žaloby bol nesprávny spôsob uplatnenia nároku v konaní. Žaloba sa stala bezpredmetnou až po odbornom vyjadrení právneho zástupcu žalovanej v 1.rade na pojednávaní, a ak sa žalovaná procesne ubránila, neznamená to, že nesie vinu na tom, že žalobca radšej vezme žalobu späť, akoby sa mal dočkať jej zamietnutia. Žalovaná v 1. rade si tiež uplatnila náhradu vzniknutých trov konania. Poukázala tiež na fakt, že pokiaľ si žalobkyňa uplatňovala nárok na náhradu trov za odročenie pojednávania dňa 16.11.2016, tak žalovaná nezavinila ani odročenie tohto pojednávania. Podľa zápisnice o pojednávaní žalobkyňa navrhla ako dôkaz iba vypočutie žalovanej v 1.rade, ktorá bola na pojednávaní prítomná. Súd si splnil svoju povinnosť a poučil na pojednávaní žalovanú o jej práve zvoliť si právneho zástupcu, z ktorých dôvodov bolo pojednávanie aj odročené.
4. Žalobkyňa vo vyjadrení k odvolaniu uviedla, že na prvom pojednávaní dňa 16.11.2016 žalovaná v 1.rade nezaujala vo veci žiadne stanovisko, nebola schopná splniť si povinnosti podľa § 181 ods.4 CSP, nemala voči žalobe námietky, súd ju poučil o možnosti nechať sa zastúpiť, a až následne na pojednávaní dňa 16.6.2017 bolo podané vyjadrenie s návrhom na zamietnutie žaloby. Po prednesení stanoviska právneho zástupcu žalovanej sa žalobkyňa rozhodla vziať žalobu späť, lebo nemala záujem pokračovať v konaní. Žalovaná v 1.rade ako dospelá osoba, u ktorej sa predpokladá právne minimum a vedomosť o tom, že existujú advokáti, sa mohla už vopred poradiť alebo sa dať zastúpiť a prehlásiť, či nárok uznáva alebo nie. Pasívny prístup žalovanej ku konaniu navrhovala žalobkyňa zohľadniť aj v trovách konania. Súčasne uviedla, že jej vôľou je, aby nik nemal nárok na náhradu trov konania a netrvá na tom, aby bola žalovaná zaviazaná na ich náhradu.
5. Žalovaný v 2. rade nesúhlasil s náhradou trov konania súčasne uvádzajúc, že celému konaniu ani nerozumie.
6. Žalovaná v 1. rade v replike zdôraznila, že súd si pri odročení pojednávania 16. 11. 2016 plnil len svoju poučovaciu povinnosť vyplývajúcu z úpravy Civilného sporového poriadku (ďalej CSP) a vychádzala z názoru, že žalobkyňa si napokon ani náhradu trov konania neuplatňuje.
7. Žalobkyňa v duplike uviedla, že nenamieta voči priznaniu náhrady trov ani voči tomu, aby žiadna zo strán nárok na náhradu trov konania nemala a ponecháva rozhodnutie na úvahu odvolacieho súdu tak, aby tento správne vyhodnotil nečinnosť žalovanej strany.
8. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd prejednal odvolanie žalovanej v 1.rade ako podané včas, oprávnenou osobou proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné bez nariadenia pojednávania podľa ust. § 385 ods.1 CSP a contrario, v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 379 a § 380 CSP z hľadiska uplatnených odvolacích dôvodov ako vyplývali z obsahu podaného odvolania (§ 365 ods.1 písm.h/ CSP) a dospel k záveru, že odvolanie žalovanej v 1.rade je dôvodné.
9. Vychádzajúc zo spôsobu akým bolo rozhodnuté o povinnosti žalovaných na náhradu trov konania, ktorá spoločná a nedielna povinnosť sa vzťahuje na oboch žalovaných, podaním odvolania žalovanej v 1. rade bol dotknutý aj výrok rozhodnutia vo vzťahu k žalovanému v 2.rade. Preto bol odvolaním napadnutý výrok predmetom prieskumu v odvolacom konaní v celom svojom rozsahu podľa § 379 písm.b/ CSP.
10. Odvolací súd v zhode s § 388 CSP výrok rozhodnutia súdu prvej inštancie zmenil, pretože neboli splnené podmienky na potvrdenie napadnutého výroku uznesenia, ani na jeho zrušenie.
11. V predmetnom spore sa súd prvej inštancie dopustil nesprávneho právneho posúdenia veci, ktorý odvolací dôvod podľa § 365 ods.1 písm.h/ je naplnený v prípade omylu súdu pri aplikácii práva na správne zistený skutkový stav, keď súd použil iný právny predpis, než ktorý mal použiť alebo použil síce správny právny predpis, ale nesprávne ho interpretoval na daný prípad.
12. Aj keď súd prvej inštancie poukazujúc na rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp.zn. 3 Sžo 225/2010 z 25.10.2010 a sp.zn. 7M Cdo 4/2010 zo 14.9.2011 konštatoval nevyhnutnosť zistenia príčinnej súvislosti medzi späťvzatím návrhu a správaním sa strany sporu, keď podstatným je výsledok sporu vyplývajúci z noriem práva procesného, nie práva hmotného, neriadil sa pri aplikácii právnej normy dôsledne touto zásadou. Súd prvej inštancie v odôvodnení uvádza, že v danom prípade sa síce žalobkyňa nedomohla uplatneného nároku no nemožno jej pričítať na zavinenie zastavenie konania, pretože „žaloba sa stala
bezpredmetnou až po konaní resp. nekonaní strany žalovanej, pričom dôvodnosť žaloby by bolo možné posúdiť až po jej prejednaní a meritórnom rozhodnutí“. Záver súdu prvej inštancie však nezodpovedá priebehu súdneho konania čo do procesných úkonov strán sporu, ani zásadám procesnej zodpovednosti strán sporu za zastavenie konania.
13. Predmetom sporu podľa žaloby mal byť záväzok žalovaných ako bývalých manželov na úhradu nájomného a platieb spojených s užívaním bytu žalobkyne a jej manžela podľa zmluvy o nájme bytu za čas od 1.7.2010 do 1.7.2011, a súčasne záväzok na úhradu nedoplatkov za užívanie bytu počnúc rokom 2004 na základe dohody o uznaní dlhu. Súd prvej inštancie doručil obom žalovaným dňa 13.9.2016 poučenie o ich procesných právach a povinnostiach, súčasťou ktorého bolo tiež poučenie o práve požiadať o právnu pomoc advokáta alebo o Centrum právnej pomoci. Žalovaní sa k žalobe nevyjadrili. Podľa zápisnice z pojednávania zo dňa 16.11.2016, súd prvej inštancie konštatujúc splnenie procesných podmienok konal v neprítomnosti žalovaného v 2. rade, žalobkyňa cestou zástupcu predniesla svoj žalobný návrh, uplatnila si nárok na náhradu trov konania a navrhla v konaní vypočuť žalovanú v 1.rade, načo bola žalovaná v 1.rade súdom poučená o tom, že má právo zvoliť si advokáta alebo možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci. Žalovaná k prednesu súdu uviedla, že právnu pomoc vyhľadá a z týchto dôvodov žiada o odročenie pojednávania. Na základe uvedeného bolo pojednávanie odročené na ďalší termín, strana žalobkyne nemala žiadne námietky. Na pojednávaní dňa 16.6.2017, ktorého sa zúčastnili všetky strany sporu, podľa obsahu zápisnice súd prvej inštancie v predbežnom právnom posúdení uviedol, že žaloba je nedôvodná, následne zástupca žalobkyne predniesol, že žiadne dôkazy nenavrhuje. Zástupca žalovanej v 1. rade spochybnil opodstatnenosť žaloby z dôvodu neplatnosti úkonov, z ktorých tento nárok vyplýva, nejasnosť vymedzeného predmetu sporu, keď tvrdenia uvádzané v listinných dôkazoch nezodpovedajú skutočnosti, ani pokiaľ išlo o užívanie bytu žalovanými ani pokiaľ išlo o rozsah úhrad dlhu, o čom označil konkrétne dôkazy. Po vyjadrení zástupcu žalovanej v 1. rade, zástupca žalobkyne požiadal o odročenie pojednávania, „aby sa mohol vyjadriť k prednesu“ strany žalovanej. Následne žalobkyňa podaním doručeným súdu prvej inštancie dňa 3.8.2017 vzala žalobu v celom rozsahu späť, uplatnila si náhradu trov konania za prvé pojednávanie vo veci podľa § 181 ods.5 CSP, tvrdiac, že jeho odročenie zavinili žalovaní. V späťvzatí žaloby uviedla, že „predbežné právne posúdenie veci na pojednávaní nepočula, ale nemá pre ňu právny význam, nenamieta ho“, súčasne, že „postoj žalovaných ju sklamal, po skúsenostiach s nimi byt už neprenajíma, nemieni absolvovať dlhý spor a rozsiahle náročné dokazovanie s neistým koncom, keď spor trval aj tak pridlho“.
14. Podľa § 181 ods.4 CSP ak strana alebo jej zástupca nie sú schopní predniesť podstatné a rozhodujúce skutkové tvrdenia a označiť alebo predložiť dôkazy na ich preukázanie, súd im môže určiť lehotu na dodatočné splnenie tejto povinnosti. Po márnom uplynutí tejto lehoty nemusí súd na tieto skutkové tvrdenia a dôkazné návrhy prihliadať. Tým nie sú dotknuté ustanovenia § 153 a 154.
15. Podľa § 181 ods.5 CSP ak v dôsledku postupu podľa odseku 4 došlo k odročeniu pojednávania, trovy odročeného pojednávania znáša ten, kto odročenie zavinil.
16. Podľa § 256 ods.1 CSP ak strana procesne zavinila zastavenie konania, súd prizná náhradu trov konania protistrane.
17. Súdnou praxou sa považuje za ustálené, že pri zastavení konania sa zodpovednosť strán sporu posudzuje výlučne z procesného hľadiska nie podľa hmotného práva, keď sa neposudzuje dôvodnosť uplatneného nároku vo veci samej. Ak žalobu vezme žalobca späť, platí, že zavinil zastavenie konania, ak nie je možné pričítať toto zastavenie konania na zavinenie protistrane (napr. viď rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp.zn. 5M Cdo 12/08, sp.zn. 6M Cdo 19/2010, sp.zn. 3M Cdo 1/2007).
18. V predmetnom sporu súd prvej inštancie nijako nezdôvodnil, akým spôsobom sa „nečinnosť“ žalovaných mala podieľať na procesnom úkone žalobkyne - späťvzatí. Zo samotného obsahu späťvzatia vyplýva, že dôvodom späťvzatia je predovšetkým obava o neistý výsledok sporu a tým daný nezáujem o pokračovanie v súdnom konaní a ďalšie dokazovanie, keď existujúce dôkazy v spojení s vyjadrením strany žalovaných sa ukázali ako nedostačujúce.
19. Pokiaľ sa žalobkyňa rozhodla pre uplatnenie svojej pohľadávky v súdnom konaní, tak v súlade so zásadou „právo patrí bdelým“ mala poznať následky s tým spojené, čo do povinnosti jej tvrdenia a dôkaznej povinnosti ako vyplývajú z ust. § 149, § 150, § 151 CSP, na ktorý účel si zvolila aj právneho zástupcu. Rozhodnutie žalobkyne nepokračovať v súdnom konaní nevyplýva z nečinnosti žalovaných, ale zo slobodnej a racionálnej úvahy žalobkyne, ktorá po procesnej obrane strany žalovanej uznala fakt, že môže byť v konaní pred súdom aj neúspešná. Napokon takýto názor (nedôvodnosť žaloby) prezentoval pred vyjadrením zástupcu žalovanej, aj súd prvej inštancie, k čomu strana žalobkyne nezaujala žiadne stanovisko.
20. Rozhodnutie o podaní žaloby musí vždy vychádzať z racionálneho uváženia žalobcu, do akej miery je spôsobilý právne obhájiť svoj nárok a preukázať pravdivosť svojich tvrdení. Ak by úspešnosť v spore bola závislá len na súhlasnom stanovisku protistrany, je to žalobca, kto musí zvážiť, či v prípade „nespolupráce“ protistrany, bude znášať riziko straty sporu, ak si nezabezpečil dostatok iných právne perfektných dôkazov. V skutočnosti tak dôvodom späťvzatia žaloby nie je ani v uvedenom prípade nečinnosť žalovaných, ale spochybnenie nároku žalobkyne a jej uváženie, že sa javí hospodárnejším a účelnejším v súdnom konaní nepokračovať. Zákonnom predvídaný postoj a procesná obrana žalovaných v konaní vyvolali u žalobkyne takú neistotu o dôvodnosti žaloby, že sa rozhodla pre jej späťvzatie. Za takýchto okolností je žalobkyňa tou stranou sporu, ktorá procesne zodpovedá za zastavenie konania a je povinná nahradiť trovy vzniknuté protistrane. Odvolací súd preto zmenil rozhodnutie súdu prvej inštancie a v súlade s § 256 ods. 1 CSP bola žalobkyňa zaviazaná na náhradu trov prvoinštančného konania žalovanej v 1. rade, o výške ktorých trov po právoplatnosti uznesenia rozhodne v zhode s § 262 ods. 2 CSP vyšší súdny úradník. Žalovanému v 2. rade nevznikli v konaní pred súdom prvej inštancie žiadne trovy konania o výške ktorých by bolo potrebné rozhodovať, preto vo vzťahu k nemu súd rozhodol tak, že žiadnej strane sporu náhradu trov konania nepriznal.
21. Trovy odročeného pojednávania podľa § 181 ods. 5 CSP predstavujú výnimku z procesnej zodpovednosti za výsledok celého konania, a povinnosť na ich náhradu vzniká tomu, kto odročenie pojednávania a s tým spojený vznik trov zavinil. O náhrade týchto trov konania sa rovnako rozhoduje v rozhodnutí , ktorým sa konanie končí, avšak vzhľadom na ich osobitnú „separátnu“ povahu, súd o nich rozhoduje samostatným výrokom. Trovy odročeného pojednávania predstavujú osobitné právo na úhradu trov konania vzniknutých pri nesplnení procesných povinností strany sporu na včasné a riadne uplatnenie prostriedkov procesného útoku, resp. procesnej obrany, medzi ktoré sa radia tvrdenia strán, návrhy na vykonanie dôkazov, hmotnoprávne námietky a pod.. Pred pojednávaním dňa 13.9.2016 bolo žalovanej v 1. rade doručené písomné poučenie o jej procesných právach a povinnostiach i práve nechať sa zastúpiť advokátom alebo požiadať o poskytnutie pomoci Centrum právnej pomoci. Podľa zápisnice z pojednávania zo dňa 16. 11. 2016 súd prvej inštancie konštatujúc splnenie procesných podmienok konal v neprítomnosti žalovaného v 2. rade, strana žalobkyne po prednesení žaloby a návrhu na vykonanie dokazovania výsluchom žalovanej v 1. rade ďalšie vyjadrenia vo veci nemala načo súd poskytol priestor žalovanej v 1.rade, ktorú opakovane poučoval o procesných právach a povinnostiach, k jej výsluchu nepristúpil. Dôvody, pre ktoré sa tak stalo z obsahu zápisnice nevyplývajú, je možné sa domnievať, že žalovaná sa nevedela vyjadriť k predmetnému sporu. Bolo však už na úvahe súdu, či za takýchto okolností pojednávanie odročí a či sú dané vážne dôvody na odročenie pojednávania, nakoľko procesné poučenia žalovanej poskytnuté boli. Nemožno však nechať bez povšimnutia, že pojednávania sa nezúčastnil žalovaný v 2. rade, pričom žalobkyňa sa dovolávala plnenia voči obom žalovaným dielom spoločným a nerozdielnym a na pojednávaní sa nedomáhala iného rozhodnutia ani svoj návrh nijako neupravila. Dôvody na odročenie pojednávania tak nespočívali v konaní žalovanej v 1.rade, ale vychádzali z rozhodnutia súdu založenom na celkovom procesnom zhodnotení situácie a účelnosti pojednávania, ktorý postup nenamietala ani strana žalobkyne. Odročenie pojednávania tak nemožno pričítať na zavinenie žalovanej v 1.rade, preto jej nevznikla povinnosť k náhrade trov podľa § 181 ods.5 CSP.
22. Žalovaná v 1.rade, ktorá bola procesne úspešnou stranou sporu v odvolacom konaní má právo tiež na náhradu trov odvolacieho konania, ktoré jej boli priznané v súlade s § 396 ods.1 a § 255 ods.1 CSP. O výške náhrady trov rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. Nakoľko žalovanému v 2. rade z obsahu spisu nevyplývajú žiadne trovy odvolacieho konania, o výške ktorých by bolo potrebné rozhodovať, vo vzťahu k nemu súd vyslovil, že žiadna zo strán sporu nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania.
23. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods.2 posledná veta CSP).
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP).