Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

11Csp/327/2017

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Prešov sudkyňou JUDr. Ivetou Wildeovou v spore žalobcu: PROFI CREDIT Slovakia, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35792752, zastúpený: Advokátka kancelária JUDr. Andrea Cviková, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, Bratislava p r o t i žalovanému: E. W., F.. XX.X.XXXX, T. Ž. XXX, Q..Č.. W., Z. J., B. X, o zaplatenie 799,46 Eur a prísl. takto

rozhodol:

Súd z a s t a v u j e konanie o zaplatenie 139,88 Eur s príslušnými úrokmi z omeškania.

Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi 17,52 Eur s úrokmi z omeškania vo výške 5,05% ročne zo sumy 157,4 Eur od 26.8.2015 do 30.12.2017, zo sumy 122,43 Eur od 14.12.2017 do 15.1.2018, zo sumy 87,46 Eur od 16.1.2018 do 13.2.2018, zo sumy 52,49 Eur od 14.2.2018 do 15.3.2018 a zo sumy 17,52 od 16.3.2018 do zaplatenia, to všetko v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

Žalobu v prevyšujúcej časti z a m i e t a .

Žalovaný m á voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 70%.

odôvodnenie:

1. Žalobca žalobou zo dňa 19.12.2017 sa domáhal voči žalovanému zaplatenia 799,46 Eur s 5,05% ročným úrokom z omeškania od 26.8.2015 do zaplatenia. V žalobe uviedol, že so žalovaným uzatvoril 22.1.2015 zmluvu o revolvingovom úvere, ktorou poskytol žalovanému úver 1.500 Eur. Žalovaný sa zaviazal ho splatiť v 42 mesačných splátkach po 47,43 Eur, ale už pri prvej splátke sa dostal do omeškania. Žalobca úver predčasne zosplatnil dňa 26.8.2015. Žalovaná suma predstavuje rozdiel medzi nesplatenou sumou úveru a úhradami žalovaného vo výške 1192,6 Eur.

2. Žalovaný v písomnom vyjadrení k žalobe poukázal na rozdielny údaj výšky RPMN v jeho žiadosti o uzavretie zmluvy a v oferte žalobcu a preto s poukazom na § 44 ods. 1,2 Občianskeho zákonníka prejav žalobcu bolo podľa neho potrebné považovať za nový návrh na uzavretie zmluvy, vo vzťahu ku ktorému však nedošlo k jeho písomnému prijatiu zo strany žalovaného a preto nedošlo ani k platnému uzavretiu zmluvy. Nárok žalobcu je potrebné posúdiť ako bezdôvodné obohatenie, pre jeho uplatnenie však uplynula premlčacia doba a preto vzniesol námietku premlčania, ktorú však nekonkretizoval.

3. Žalovaný ďalej uviedol, že ak by súd sa nestotožnil s týmto názorom, v zmluve chýbajú jej obligatórne náležitosti podľa § 9 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z. a to termín konečnej splatnosti úveru a údaj o výške, počte a termínoch splátok istiny, úverov (zrejme úrokov) a iných poplatkov, pričom tieto údaje musia byť uvedené v zmluve a nepostačuje, ak sú len v zmluvných dojednaniach alebo oznámení o schválenom úvere. Vyslovil názor o nutnosti rozpisu splátky úveru na istinu, úrok a poplatky a keďže v zmluve tieto

náležitosti chýbajú, žalobca má nárok len na rozdiel medzi požičanou sumou a úhradami žalovaného. Keďže po podaní žaloby žalovaný zaplatil sumu 69,94 Eur, jeho dlh činí 87,46 Eur.

4. Žalobca v replike na vyjadrenie žalovaného nesúhlasil s tým, že by zmluva o spotrebiteľskom úvere medzi stranami nevznikla. Údaj o RPMN sa nenavrhuje a nedojednáva, ale sa určuje na základe údajov, ktoré sú výsledkom dohody. Preto v žiadosti žalovaného sa uvádza len predpokladaná výška RPMN a jeho presná výška sa určuje až vzhľadom na schválený úver a rozdiel v jej výške súvisí s tým, že údaj o dátume vyplatenia úveru, z ktorého sa RPMN počíta, je známy až po schválení úveru. Odcitoval aj časť uznesenia Krajského súdu v Prešove 3Co/106/2016 zo dňa 3.11.2016, v zmysle ktorého hodnota RPMN nie je náležitosťou zmluvy, na ktorej by sa mali jej účastníci konsenzuálne dohodnúť, ale je daná výpočtom matematického vzorca stanoveného v zákone č. 129/2010 Z.z.

5. Žalobca nesúhlasil ani s tým, že by v zmluve chýbali povinné náležitosti, keďže zmluva je tvorená aj prílohami, v danom prípade zmluvnými dojednaniami a oznámením veriteľa o schválení úveru dlžníkovi, k čomu dospel aj Krajský súd v Prešove v rozsudku 13Co/111/2014. Zmluvné dojednania podľa žalobcu sú navyše aj technickou súčasťou zmluvy a nachádzajú sa na jednom liste a to na rubovej strane zmluvy.

6. Žalobca vyslovil názor, že termín konečnej splatnosti úveru neznamená, že musí byť určený dátumovo. Postačuje, ak sa určí podľa dátumu splatnosti splátok a ich počtu alebo z údaju o termíne splatnosti poslednej splátky, ktorý je uvedený v oznámení veriteľa o schválení úveru alebo v splátkovom kalendári. Poukázal na zmenu právnej úpravy v zákone č. 129/2010 Z.z. schválenej 12.10.2017, keď v § 9 ods. 2 písm. d/ sa vypúšťa „termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru“ a to v dôsledku zosúladenia tejto právnej úpravy so Smernicou 2008/48/ES a za dôležitý v tomto smere považoval aj rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci C-42/15.

7. Žalobca tiež vyslovil názor, že zákon nevyžadoval členenie splátky na istinu úrok a poplatky, pričom § 9 ods. 2 písm. k/ zákona č. 129/2010 Z.z. je potrebné vyložiť v spojení s článkom 10 ods. 2 smernice 2008/48, čo potvrdil aj Súdny dvor EÚ v spomínanom rozsudku C-42/2015. Pri výklade žalovaného by zákonodarca zbytočne konštruoval právo spotrebiteľa požadovať amortizačnú tabuľku, ak by tá musela byť už v zmluve. Tomuto záveru napokon zodpovedá aj spomínaná novela zákona č. 129/2010 Z.z., ktorá v § 9 ods. 2 písm. i/ v časti „a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov“ nahrádza slovným spojením „frekvenciu splátok“.

8. Žalobca napokon poprel dôvodnosť námietky premlčania. Úver zosplatnil v súlade s § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka, k omeškaniu žalovaného v zmysle neho došlo 27.8.2015, platí pritom všeobecná premlčacia doba a keďže žaloba bola podaná 19.12.2017, nárok bol uplatnený včas.

9. Žalovaný v duplike na repliku žalobcu zotrval na svojom vyjadrení a uviedol, že dňa 13.2.2018 uhradil ďalšiu sumu 34,97 Eur.

10. Súd vyzval žalobcu ešte výzvou zo dňa 11.1.2018, aby preukázal splnenie povinných náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere podľa § 9 ods. 2 písm. f/, j/ zákona č. 129/2010 Z.z. a to uvedenie termínu konečnej splatnosti úveru a predpokladov použitých pre výpočet RPMN a tiež na preukázanie splnenia povinnosti ohľadom zisťovania bonity žalovaného v zmysle § 11 ods. 2 citovaného zákona.

11. Žalobca písomným podaním zo dňa 29.1.2018 zobral späť žalobu o sumu 69,94 Eur, nakoľko žalovaný zaplatil 2 splátky po 34,97 Eur dňa 14.12.2017 a 16.1.2018. Ohľadom zisťovania bonity žalovaného uviedol, že zisťuje a overuje si údaje o výške príjmu a výdavkov klienta, ktoré spisuje do formuláru tzv. „hodnotenie dlžníka“. U žalovaného bola zistená výška príjmu 324,88 Eur, ktorá bola aj zdokladovaná. Ako výdavky boli oznámené žalovaným suma 204 Eur a to 100Eur na nevyhnutné výdavky a 70 Eur na výdavky spojené s bývaním, 17 Eur ostatné výdaje a 17 Eur na výdaje za dopravu. Celková výška záväzkov bola 293,65 Eur, takže jeho voľné zdroje t.j. rozdiel medzi príjmami a výdavkami predstavovali sumu 120,88 Eur.

12. Ďalším podaním zo dňa 28.3.2018 žalobca zobral späť o ďalšiu sumu 69,94 Eur, keďže žalovaný uhradil 14.2.2018 a 16.3.2018 po 34,97 Eur. Celkovo tak zaplatil žalobcovi 1.332,48 Eur.

13. Súd vykonal dokazovanie výsluchom žalovaného, písomnými vyjadreniami strán, zmluvou o spotrebiteľskom úvere zo dňa XX.X.XXXX, zmluvnými dojednaniami, oznámením veriteľa o schválení úveru, oznámením o zosplatnení zo dňa XX.X.XXXX s doručenkou, platobnou históriou, ako aj ďalším spisovým materiálom a zistil tento skutkový stav:

14. Strany uzavreli dňa XX.X.XXXX písomnú formulárovú zmluvu o revolvingovom úvere č. XXXXXXXXXX a to tým spôsobom, že najprv žalovaný dňa XX.X.XXXX podpísal príslušný formulár označený ako „Žiadosť o poskytnutie revolvingového úveru/zmluva o revolvingovom úvere“ vyplnením časti 5 „Údaje o požadovanom revolvingovom úvere“. Žalobca zmluvu podpísal neskôr a to 22.1.2015 po vyplnení časti 6 „Údaje o schválenom revolvingovom úvere“. V oboch týchto častiach sú totožné údaje okrem RPMN. Konkrétne je v nich uvedená poskytnutá čiastka úveru - 1.500 Eur, počet splátok - 42, mesačná splátka vrátane úrokov 47,43 Eur, celková čiastka, ktorú musí dlžník zaplatiť - 2.142,06 Eur, ročná úroková sadzba - 18,08%, priemerná RPMN - 36,30% a poplatok za poskytnutie úveru - 150 Eur. V spomínanej časti 5 formulára je uvedené RPMN vo výške 26,17% a v časti 6 vo výške 25,71%.

15. V bode 14 zmluvy sa konštatuje, že jej neoddeliteľnou súčasťou sú zmluvné dojednania a že zmluvné strany prehlasujú, že zmluvu vrátane zmluvných dojednaní prečítali, obsahu porozumeli, čo potvrdili svojimi podpismi.

16. Súd však konštatuje, že nie je pravdivé tvrdenie žalobcu, že spomínané zmluvné dojednanie boli technickou súčasťou zmluvy. Súd vypracované na samostatnej listine.

17. V bode 3.1 spomínaných zmluvných dojednaní zmluvy o revolvingovom úvere žalobcu sú uvedené predpoklady, z ktorých sa vychádza pri výpočte RPMN a to z hodnoty celkových nákladov spotrebiteľa spojených s úverom, výšky poskytnutého úveru a doby splácania.

18. Podľa bodu 13.1 zmluvných dojednaní bola stanovená možnosť okamžitej splatnosti úveru v prípade omeškania dlžníka s úhradou mesačnej splátky o viac ako 3 mesiace.

19. V bode 4.5 zmluvných dojednaní sa konštatuje, že úver je splatný podľa nového splátkového kalendára, s ktorým bude dlžník oboznámený. Deň splatnosti poslednej splátky úveru je dňom konečnej splatnosti úveru.

20. V zmluvných dojednaniach pod bodom 7 sú vymenované prílohy ako súčasť zmluvy o spotrebiteľskom úvere a medzi nimi aj oznámenie veriteľa o schválení úveru. Splátkový kalendár sa však neuvádza.

21. Dňa 22.1.2015 žalobca vypracoval oznámenie veriteľa o schválení úveru, ktoré aj zaslal žalovanému. V ňom vypísal všetky údaje o schválení úveru podľa zmluvy a pokiaľ ide o RPMN, podľa časti 6 formulára t.j. 25,71% a navyše v ňom rozčlenil splátku úveru na istinu a úrok, uviedol tiež dátum splatnosti prvej splátky - 1.3.2015 a poslednej 1.8.2018. Uvedená je periodicita splácania - mesačne s dátumom splatnosti prvý deň v mesiaci. Žalovaný pritom potvrdil, že toto oznámenie veriteľa o schválení úveru mu bolo doručené, žiadnym spôsobom však už žalovaný na neho nereagoval.

22. Žalovaný úver nesplácal riadne. Prvú splátku zaplatil 26.3.2015 (hoci tá bola splatná už 1.3.2015) a uhradil ju vo výške 164 Eur. Ďalšiu splátku vo výške 82 Eur zaplatil až 27.11.2015. Tieto skutočnosti vyplývajú z platobnej histórie predmetného úveru.

23. Listom zo dňa 14.7.2015 žalobca oznámil žalovanému zosplatnenie úveru v dôsledku jeho omeškania s úhradou splátok č. 3, 4, 5 vo výške 245,35 Eur. V liste ďalej uviedol, že uplynutím 15 dní od jeho doručenia sa stanú splatnými všetky záväzky zo zmluvy. Žalovanému bol tento list zasielaný doporučene, 20.7.2015 bol uložený na pošte a dňa 11.8.2015 sa zásielka vrátila žalobcovi, keďže žalovaný ju v odbernej lehote neprevzal.

24. Doručovanie je pritom upravené v spomínaných zmluvných dojednaniach v bode 12. Konkrétne podľa bodu 12.2 doporučená zásielka s považuje za doručenú dňom jej uloženia na pošte, pokiaľ adresát si ju neprevezme a to aj keď sa o doručovaní nedozvedel.

25. Podľa posledného prehľadu o platobnej histórii (č.l. 75) žalovaný zaplatil žalobcovi celkovo 1.332,48 Eur. Po spísaní žaloby 6.12.2017 uhradil 4 splátky po 34,97 Eur a to 14.12.2017, 16.1.2018, 14.2.2018 a 16.3.2018.

26. Právny vzťah medzi stranami je potrebné posúdiť podľa zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy (v danom prípade v znení účinnom od 1.1.2015 do 31.3.2015).

27. Podľa § 1 ods. 2 citovaného zákona spotrebiteľským úverom na účely tohto zákona je dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme pôžičky, úveru, odloženej platby alebo obdobnej finančnej pomoci, poskytnutej veriteľom spotrebiteľovi. Spotrebiteľský úver podľa tohto zákona nemožno poskytnúť finančnými prostriedkami v hotovosti.

28. Podľa § 2 písm. a/ citovaného zákona spotrebiteľom sa rozumie fyzická osoba, ktorá nekoná v rámci predmetu svojho podnikania alebo povolania.

29. Podľa § 2 písm. b/ citovaného zákona veriteľom sa rozumie fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá ponúka alebo poskytuje spotrebiteľský úver v rámci svojej podnikateľskej činnosti.

30. Podľa § 2 písm. d/ citovaného zákona zmluvou o spotrebiteľskom úvere sa rozumie zmluva, ktorou sa veriteľ zaväzuje poskytnúť spotrebiteľovi spotrebiteľský úver a spotrebiteľ sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť celkové náklady spotrebiteľa spojené so spotrebiteľským úverom.

31. Podľa § 9 ods. 1 vety prvej citovaného zákona zmluva o spotrebiteľskom úvere musí mať písomnú formu.

32. Obligatórne náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere sú vymenované v § 9 ods. 2 citovaného zákona a medzi nimi pod písm. f/ je uvedená doba trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere a termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru. Pod písm. j/ ročná percentuálna miera nákladov a celková čiastka, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť vypočítané na základe údajov platných v čase uzatvorenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere; uvedú sa všetky predpoklady použité na výpočet tejto ročnej percentuálnej miery nákladov. Pod písm. k/ výška, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadne poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia.

33. Podľa § 11 ods. 1 citovaného zákona poskytnutý spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov, ak a/ zmluva o spotrebiteľskom úvere nemá písomnú formu podľa § 9 ods. 1 b/ zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahuje náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. a/ až k/, r/ a y/.

34. Povinné náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere v zmysle § 9 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z. musia byť uvedené v zmluve, čo znamená, že musia byť výsledkom zmluvného konsenzu oboch jej účastníkov a to odhliadnuc od toho, že zmluva nemusí tvoriť jeden dokument, ale pokiaľ niektoré náležitosti zmluvy boli uvedené v tzv. oznámení veriteľa o schválení úveru, ktoré však nebolo podpísané žalovaným a na ktoré písomne nereagoval akceptáciou tohto návrhu, pričom v zmluve ani nie je odkaz na spomínané oznámenie ako súčasť zmluvy, nie je možné prijať záver, že zákonná požiadavka obligatórnych náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere predstavujúca či už splatnosť mesačnej splátky alebo termín konečnej splatnosti úveru bola zachovaná spomínaným oznámením. Písomná forma zmluvy vrátane spomínaných povinných zákonných náležitostí musí byť dodržaná aj v procese kontraktácie týchto jednotlivých náležitostí zmluvy. V samotnej zmluve o spotrebiteľskom úvere nie je ani zmienka o splatnosti mesačnej splátky a o termíne konečnej splatnosti úveru. Pokiaľ tieto náležitosti žalobca uviedol v ďalšom dokumente, teda v spomínanom oznámení, bolo potrebné, aby žalovaný tento nový návrh žalobcu ohľadom týchto náležitostí písomne akceptoval. Musí byť totiž dodržaný proces uzatvárania zmlúv podľa § 43 a násl. Občianskeho zákonníka.

35. Podľa § 43a ods. 1 prejav vôle smerujúci k uzavretiu zmluvy, ktorý je určený jednej alebo viacerým určitým osobám, je návrhom na uzavretie zmluvy (ďalej len „návrh“), ak je dostatočne určitý a vyplýva z neho vôľa navrhovateľa, aby bol viazaný v prípade jeho prijatia.

36. Podľa § 43c ods. 1 Občianskeho zákonníka včasné vyhlásenie urobené osobou, ktorej bol návrh určený, alebo iné jej včasné konanie, z ktorého možno vyvodiť jej súhlas, je prijatím návrhu.

37. Podľa § 44 ods. 1 Občianskeho zákonníka zmluva je uzavretá okamihom, keď prijatie návrhu na uzavretie zmluvy nadobúda účinnosť. Mlčanie alebo nečinnosť samy o sebe neznamenajú prijatie návrhu.

38. Podľa § 44 ods. 2 Občianskeho zákonníka prijatie návrhu, ktoré obsahuje dodatky, výhrady, obmedzenia alebo iné zmeny, je odmietnutím návrhu a považuje sa za nový návrh. Prijatím návrhu je však odpoveď, ktorá vymedzuje obsah navrhovanej zmluvy inými slovami, ak z odpovede nevyplýva zmena obsahu navrhovanej zmluvy.

39. Podľa § 46 ods. 2 Občianskeho zákonníka pre uzavretie zmluvy písomnou formou stačí, ak dôjde k písomnému návrhu a k jeho písomnému prijatiu. Ak ide o zmluvu o prevode nehnuteľnosti, musia byť prejavy účastníkov na tej istej listine.

40. Podľa § 40 ods. 3 Občianskeho zákonníka písomný právny úkon je platný, ak je podpísaný konajúcou osobou; ak právny úkon robia viaceré osoby, nemusia byť ich podpisy na tej istej listine, ibaže právny predpis ustanovuje inak. Podpis sa môže nahradiť mechanickými prostriedkami v prípadoch, keď je to obvyklé.

41. Písomná akceptácia žalovaného vo vzťahu k termínu splatnosti mesačnej splátky, termínu konečnej splatnosti úveru, ale aj výšky RPMN chýba a preto nedošlo k písomnej dohode strán o týchto náležitostiach zmluvy.

42. Z dokazovania vyplynulo, že výška RPMN bola iná v návrhu na uzavretie zmluvy zo strany žalovaného (26,17%) a iná v akceptácii žalobcu (25,71%). S poukazom na § 44 ods. 2 vetu prvú Občianskeho zákonníka je potrebné vyjadrenie žalobcu v zmluve považovať za nový návrh, ktorý by však žalovaný musel písomne akceptovať, k čomu však nepochybne nedošlo. Neplatné dojednanie RPMN vo forme zmluvného konsenzu písomnou formou spôsobuje absenciu tejto povinnej náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere.

43. Súd zdôrazňuje, že vychádzajúc z formulácie „termín konečnej splatnosti úveru“ je nepochybné, že tento termín musí byť určený dátumovo (minimálne mesiacom a rokom, pokiaľ by bola jasne v zmluve uvedená splatnosť mesačnej splátky). Nemožno termín splatnosti nahrádzať matematickým výpočtom jednotlivých splátok. Napokon je to zrejmé aj zo skutočnosti, že zákonodarca počet splátok stanovil pri ďalšej povinnej náležitosti zmluvy uvedenej v § 9 ods. 2 písm. k/ a preto nemohol mať na mysli počet splátok aj pri náležitosti predstavujúcej termín konečnej splatnosti úveru. Spotrebiteľ totiž musí mať jasno už pri uzatvorení zmluvy akú dlhú dobu a do kedy má úver splácať, pretože práve to je účelom citovaného zákonného ustanovenia.

44. Súd zastáva názor, že zmluva o spotrebiteľskom úvere nemusí síce byť obsiahnutá v jednom dokumente, ale ako vyplýva z odôvodnenia rozsudku Súdneho dvora EÚ vo veci C-42/15 v zmluve musí byť jasný odkaz na konkrétny dokument, ktorý by navyše musel byť odovzdaný žalovanému ako spotrebiteľovi ešte pred uzavretím zmluvy, čo v prípade spomínaného oznámenia veriteľa nepochybne nebolo a ani nemohlo byť (z časového hľadiska) naplnené.

45. Súd sa však nestotožňuje s názorom žalovaného o nutnosti členenia splátky úveru na istinu, úrok a poplatky. Ak by zákonodarca mal túto snahu, nepochybne by sporné ustanovenie naformuloval tak, aby bolo z neho zjavné a nespochybniteľné, že v zmluve musí byť osobitne uvedená splátka istiny, osobitne splátka úrokov a osobitne splátka poplatkov. Z formulácie citovaného zákonného ustanovenia vyplýva to, že dohodnutá mesačná splátka zahŕňa všetky spomínané zložky. K tomuto záveru možno dospieť aj logickým a systematickým výkladom celého zákona č. 129/2010 Z.z., podľa ktorého ak by zákonodarca mal tento zámer členenia splátky úveru, potom by neupravoval v tomto istom zákone povinnosť veriteľa

predložiť spotrebiteľovi, avšak len na jeho žiadosť tzv. amortizačnú tabuľku, ktorá spomínané členenie obsahuje.

46. Rozhodujúca pre vyhodnotenie spornej otázky je však už spomínaná smernica 2008/48/ES, ktorá v článku 22 upravuje úplnú harmonizáciu a záväzný charakter, predovšetkým pokiaľ ide o náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Znamená, že členské štáty EÚ nie sú oprávnené vo svojej vnútroštátnej právnej úprave zahrnúť iné náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere, než sú uvedené v článku 10 ods. 2 smernice. Úplná harmonizácia v tejto oblasti je potrebná na to, aby sa všetkým spotrebiteľom v EÚ poskytla rovnocenná úroveň ochrany ich záujmov.

47. V článku 10 ods. 2 citovanej smernice sa uvádza, čo má obsahovať zmluva o úvere. Pod písm. h/ je uvedená výška, počet a frekvencia splátok spotrebiteľa a prípadne poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami úveru na účely splatenia.

48. V citovanom článku sa teda vôbec neuvádza splátka istiny, úrokov a poplatkov, ale je použitý len termín „splátka“. Preto ani právny poriadok Slovenskej republiky nemôže túto zmluvnú náležitosť modifikovať tak, aby veriteľ bol povinný do zmluvy uvádzať členenie splátky na istinu, úrok a poplatky. Bolo by to v rozpore so spomínanou smernicou s poukazom na článok 22 ods. 1. Aj keď je potrebné uviesť, že citovaná smernica nemá tzv. horizontálny priamy účinok a teda nemôže priamo zakladať práva a povinnosti jednotlivcom, je potrebné z nej vychádzať práve za účelom výkladu diskutabilného ustanovenia § 4 ods. 2 písm. i/ tak, aby výklad bol v súlade s touto smernicou. Preto je potrebné dospieť eurokomforným výkladom k záveru, že citovaná právna norma neupravuje nutnosť rozpisu splátky na istinu, úrok a poplatky.

49. Napokon odpoveď na túto otázku poskytol Súdny dvor EÚ vo svojom rozsudku C-42/15 z 9.11.2016, ktorým rozhodol o návrhu Okresného súdu Dunajská streda na prejudiciálne konanie, ktoré súviselo s konaním vedenom na spomínanom súde vo veci spoločnosti Home Credit Slovakia a.s. proti Kláre Bíroovej, keď na otázku spomínaného súdu, či článok 10 ods. 2 písm. i/ v spojení s písm. h/ smernice 2008/48/ES sa má vykladať tak, že zmluva o úvere nemusí v čase uzavretia obsahovať presné určenie aká časť jednotlivej splátky sa použije na splátku istiny a aká jej časť spláca bežné úroky a poplatky, Súdny dvor uviedol, že daný článok sa má vykladať tak, že zmluva o úvere na dobu určitú stanovujúca amortizáciu istiny po sebe nasledujúcimi splátkami nemusí vo forme amortizačnej tabuľky spresňovať aká časť každej splátky bude započítaná na vrátenie tejto istiny. Tieto ustanovenia podľa európskeho súdu bránia tomu, aby členský štát stanovil takúto povinnosť vo svojej vnútroštátnej právnej úprave. V odôvodnení rozhodnutia Súdny uviedol, že iba na žiadosť spotrebiteľa je veriteľ povinný bezplatne a kedykoľvek odovzdať mu výpis vo forme amortizačnej tabuľky podľa článku 10 ods. 2 písm. i/ a článku 10 ods. 3 smernice.

50. V tejto súvislosti súd potrebuje zdôrazniť, že si je vedomý toho, že citovaná smernica 2008/48/ES nemá priamy účinok, ale práve pri výkladových problémoch jednotlivých ustanovení nášho právneho poriadku je potrebné z nej vychádzať a použiť tzv. eurokomformný výklad. Toho sa totiž často dožadujú v súdnych sporoch spotrebitelia, ale tento výklad je potrebné použiť nielen v tých prípadoch, ak je to na prospech spotrebiteľa, ale aj opačne. To je aj prípad vyhodnotenia § 9 ods. 2 písm. k/ zákona č. 129/2010 Z.z., takže využijúc spomínaný eurokomformný výklad v zmluve o spotrebiteľskom úvere nie je potrebné splátku úveru rozlíšiť na splátku istinu, úrokov a poplatkov. Napokon tento záver vyplýva aj z rozsudku Súdneho dvora EÚ vo veci C 555/07.

51. Súd rozhodne nesúhlasí s názorom, podľa ktorého pre vnútroštátny súd nie sú relevantné a záväzné závery rozhodnutí Súdneho dvora EÚ. Uvedené rozsudky je nutné aplikovať pri spomínanom eurokomformnom výklade vnútroštátneho práva, ktoré sa musí vykladať v súlade s právom Únie čo vyplýva zo systému Zmluvy o fungovaní EÚ. Vnútroštátny súd má povinnosť zabezpečiť plnú účinnosť práva Únie pri rozhodovaní sporu. Pri zabezpečení práva Únie vnútroštátny súd nemôže dokonca uplatniť ustanovenia vnútroštátneho práva, ktoré by boli v rozpore s právom Únie (napr. rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci C-555/07, body 48, 51).

52. Pre súd prvej inštancie je neakceptovateľné, ak rozsudky európskeho súdu by sa mali aplikovať len vtedy ak sú na prospech spotrebiteľa (napr. rozsudok C-473/00 „Cofidis“) a už nie opačne. Súd poukazuje

aj na ďalší rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci C-453/00 z 13.1.2004 a z neho najmä na body 20 a 27. Podľa nich vnútroštátne orgány, teda aj súdy, sú povinné prihliadať k výkladu práva spoločenstva, ku ktorému dospel Súdny dvor. Podobne možno citovať aj rozsudok Súdneho dvora EÚ v spojených veciach C-397/01 až C-403/01 (B.Pfeiffer a spol.) a z neho body 110, 111, 113 a 114: „z konštantnej judikatúry založenej rozhodnutím Súdneho dvora z 10.4.1984 vo veci 14/83 Von Colson a Kamann vyplýva, že povinnosť členských štátov dosiahnuť cieľ ustanovený smernicou, pričom v zmysle článku 10 ZES štáty musia prijať všetky všeobecné alebo osobitné opatrenia nevyhnutné na zabezpečenie výkonu tejto povinnosti, sa týka všetkých orgánov členských štátov vrátane súdnych orgánov v rámci ich právomoci. Je úlohou národných súdov zabezpečovať pre jednotlivcov právnu ochranu vyplývajúcu im z ustanovení komunitárneho práva a zaručovať plnú účinnosť týchto ustanovení. Národný súd aplikujúci vnútroštátne právo a najmä tie ustanovenia, ktoré boli prijaté špeciálne na účely splnenia požiadaviek smernice, je povinný v súlade s článkom 249 ods. 3 ZES v čo možno najväčšej možnej miere vykladať vnútroštátne právo v zmysle textu a účelu smernice, aby dosiahol výsledok ustanovený smernicou. Požiadavka výkladu vnútroštátneho práva v súlade s komunitárnym právom je inherentná systému, ktorý vytvára Zmluva o založení ES, pretože umožňuje národnému súdu pri riešení sporov zabezpečiť v rámci svojich právomocí plnú účinnosť komunitárneho práva (rozhodnutie z 15.5.2003 vo veci C-160/01)“.

53. Napokon k totožnému záveru o nutnosti spomínaného eurokomformného výkladu § 9 ods. 2 písm. k/ citovaného zákona a teda záveru o tom, že nie je nutné členenie splátky úveru na istinu, úrok a poplatky dospel aj Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozhodnutí 3Cdo/146/2017 zo dňa 22.2.2018. Jeho závery by mali byť záväzné aj pre súdy nižšieho stupňa s poukazom na princíp právnej istoty, ktorý patrí medzi základné princípy právneho štátu.

54. Vzhľadom na vyššie uvedené závery o absencii náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere ohľadom termínu splátky úveru, termínu konečnej splatnosti úveru, výšky RPMN je potrebné úver považovať za bezúročný a bezpoplatkový s poukazom na § 11 ods. 1 písm. b/ zákona č. 129/2010 Z.z.

55. Žalovaný by teda mal žalobcovi vrátiť len sumu reálne poskytnutého úveru t.j. 1350 Eur, nakoľko strany si dohodli aj poplatok za poskytnutie úveru 150 Eur, ktorý sa započítal do sumy dohodnutého úveru ako to vyplýva z textu zmluvy, čo napokon potvrdil aj žalovaný vo svojej výpovedi. Žalovaný doposiaľ žalobcovi zaplatil 1332,48 Eur a preto jeho dlh činí 17,52 Eur (1350 - 1332,48). Súd preto považoval za dôvodné vyhovieť žalobe o zaplatenie istiny len v tejto časti a vo zvyšku ju ako nedôvodnú zamietol.

56. Súd nesúhlasí s názorom žalovaného, že zmluva o spotrebiteľskom úvere pre rozdielnu výšku RPMN v žiadosti o úver a v schválení úveru je neplatná alebo nevznikla. Ako už súd uviedol, túto skutočnosť vyhodnotil ako absenciu písomnej dohody strán o výške RPMN. Zmluva vo všeobecnosti môže byť uzatvorená aj ústne alebo konkludentne. V prípade zmluvy o spotrebiteľskom úvere zákon vyžaduje obligatórnu písomnú formu v § 9 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z., ale nedostatok tejto písomnej formy v zmysle tohto špeciálneho právneho predpisu, ktorý má nepochybne prioritu pred všeobecnou právnou úpravou teda Občianskym zákonníkom (v zmysle zásady lex specialis derogat legi generali) ako dôsledok nedostatku písomnej formy zmluvy o spotrebiteľskom úvere upravil bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru a to v § 11 ods. 1 písm. a/ zákona č. 129/2010 Z.z. Preto aj námietka premlčania je nedôvodná.

57. V danom prípade došlo k platnému predčasnému zosplatneniu úveru listom zo dňa 14.7.2015, ktorý si žalovaný neprevzal v odbernej lehote. Platí však fikcia o jeho doručení dňom jeho uloženia na pošte dňa 20.7.2015 (bod 12.2 zmluvných dojednaní). V liste bol žalovaný vyzvaný na zaplatenie dlhu v lehote 15 dní, po uplynutí tejto lehoty sa teda žalovaný nasledujúcim dňom dostal do omeškania. Dodržané boli zákonné predpoklady v zmysle 565 a § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka. Súd preto priznal žalobcovi aj úroky z omeškania v rozsahu ich uplatnenia teda od 26.8.2015, od kedy je potrebné aj počítať všeobecnú trojročnú premlčaciu lehotu, ktorá nepochybne v čase podania žaloby neuplynula.

58. Podľa § 517 ods. 1 vety prvej Občianskeho zákonníka dlžník, ktorý svoj dlh riadne a včas nesplní, je v omeškaní.

59. Podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má veriteľ právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona povinný

platiť poplatok z omeškania; výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací predpis.

60. Podľa § 3 nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 87/1995 Z.z. v znení účinnom od 1.2.2013 výška úrokov z omeškania je o päť percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k 1. dňu omeškania s plnením peňažného dlhu.

61. Ako už súd konštatoval, žalovaný sa dostal do omeškania so zaplatením dlhu dňa 26.8.2015 po zosplatnení úveru, pričom v tom čase jeho dlh predstavoval 157,4 Eur. Vzhľadom na to ako po spísaní žaloby uhrádzal ďalšie splátky súd ich odpočítal od výšky jeho dlhu podľa dátumov jednotlivých úhrad tak ako je to uvedené vo výroku rozsudku.

62. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 2 a § 262 ods. 1 CSP. V spore bol úspešnejší žalovaný, jeho podiel úspechu predstavuje 85% (122,43 : 799,46 Eur). V čase podania žaloby (teda nie spísania) totiž dlh žalovaného predstavoval 122,43 Eur. Žalovaný mal teda neúspech len v podiele 15% a preto podľa pomeru úspechu v spore súd mu priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 70% (85-15).

63. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 .

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia na Okresnom súde Prešov písomne v 2 vyhotoveniach. V odvolaní sa uvedie ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, uvedie sa spisová značka. Ďalej sa uvedie proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh). Odvolanie musí byť podpísané. Rozsah v akom sa rozhodnutie napáda môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.

Podľa § 364 C.s.p. rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.

Podľa § 365 ods. 1 C.s.p. odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Podľa § 365 ods. 2 C.s.p. odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.

Podľa § 365 ods. 3 C.s.p. odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.

Ak žalovaný nesplní povinnosť uloženú týmto rozsudkom môže žalobca podať návrh na vykonanie exekúcie podľa Exekučného poriadku.