Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

19Cpr/1/2016

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Košice I sudkyňou JUDr. Zuzanou Stolárovou v spore žalobcu: V. B., s.r.o. G., IČO: XX XXX XXX, so sídlom v Košiciach, P. XX, zastúpeného advokátom JUDr. Marekom Radačovským, so sídlom v Košiciach, Žriedlová 3, proti žalovanému: H. T., nar. XX.X.XXXX, bytom v G., N. XX, zastúpenému advokátom JUDr. Mariánom Pállom, so sídlom v Košiciach, Bauerova 14, o zaplatenie 1.941,74 eur s príslušenstvom, takto

rozhodol:

Žalobu v celom rozsahu z a m i e t a .

Žalovanému vo vzťahu k žalobcovi p r i z n á v a náhradu trov konania v celom rozsahu.

odôvodnenie:

1. Žalobca sa žalobou došlou súdu dňa 8.1.2016 domáhal voči žalovanému zaplatenia sumy 1.941,74 eur s príslušenstvom titulom peňažnej náhrady podľa ust. § 62 ods. 8 Zákonníka práce.

2. Žalovaný nárok v žalobe skutkovo a právne odôvodnil tým, že strany sporu uzatvorili dňa 24.8.2006 pracovnú zmluvu, na základe ktorej žalovaný nastúpil do zamestnania u žalobcu dňa 28.8.2006 na výkon práce prijímací technik. Strany sporu sa v platobnom výmere, ktorý je neoddeliteľnou súčasťou pracovnej zmluvy dohodli, že ak zamestnanec počas plynutia výpovednej lehoty nezotrvá u zamestnávateľa, zamestnávateľ má právo na peňažnú náhradu od zamestnanca najviac v sume, ktorá je súčinom priemerného mesačného zárobku zamestnanca a dĺžky výpovednej lehoty. Žalovaný dňa 18.9.2015 doručil žalobcovi výpoveď z pracovného pomeru založeného predmetnou pracovnou zmluvou, v ktorej uviedol, že jeho pracovný pomer sa skončí uplynutím dvojmesačnej výpovednej lehoty k 30.11.2015. Žalovaný nedodržal výpovednú lehotu a odo dňa 19.10.2015 odmietol nastúpiť do práce. Túto skutočnosť ústne oznámil dňa 16.10.2015 riaditeľovi prevádzky Ing. O. B.. Od 19.10.2015 sa žalovaný na svoje pracovisko nedostavil. Odcitoval ust. § 62 ods. 8 Zákonníka práce, na základe ktorého ustanovenia žalobca dňa 16.12.2015 listom vyzval žalovaného k zaplateniu peňažnej náhrady z titulu nedodržania výpovednej lehoty žalovaným. Žalobca má nárok na peňažnú náhradu vo výške dvojnásobku priemerného zárobku žalovaného, ktorá činí 2.392,68 eur. Žalovaný mal za mesiac október nárok na mzdu vo výške 450,94 eur, ktorú si žalobca jednostranne v plnej výške započítal so svojou pohľadávkou voči žalovanému (náhrada vo výške 2.392,68 eur). Po tomto zápočte sa nárok žalobcu na peňažnú náhradu voči žalovanému znížil na sumu 1.941,74 eur. Žalovaný napriek uvedenej výzve doteraz peňažnú náhradu žalobcovi nezaplatil. Úroky z omeškania si žalobca uplatňuje vo výške 8,05 % ročne za obdobie od 8.12.2015 do zaplatenia.

3. K žalobe pripojil ako listinné doklady: priemerný hodinový zárobok žalovaného k 1.10.2015, vymeriavací základ za 3. štvrťrok 2015, vývoj PHZ - platné priemery (platnosť od 10/2015), písomná výzva zo 16.12.2015.

4. Žalovaný v podanom odpore proti vydanému platobnému rozkazu uviedol, že uplatnený nárok považuje za neopodstatnený v celom rozsahu z dôvodu, že žalobca ničím nepreukázal svoj uplatňovaný nárok, pretože jednak nedoložil do spisu pracovnú zmluvu, v ktorej by sa žalobca so žalovaným ako so svojim bývalým zamestnancom na takejto náhrade dohodol a navyše žalovaný si nie je vedomý toho, že by takúto dohodu so žalobcom vôbec uzavrel.

5. Z listinného dokladu - Pracovná zmluva zo dňa 24.8.2006 (č. l. 41 spisu) vyplýva, že strany sporu: žalobca ako zamestnávateľ a žalovaný ako zamestnanec uzatvorili v písomnej podobe dňa 24.8.2006 pracovnú zmluvu podľa ustanovení § 43 Zákonníka práce, v ktorej ako druh práce dojednali prijímací technik, ako miesto výkonu práce P. XX, Košice, ako dohodnutý deň nástupu do práce: 28.8.2006, mzdové podmienky: v zmysle platového výmeru, ktorý tvorí neoddeliteľnú súčasť tejto zmluvy - príloha č. 1 s tým, že pracovný pomer sa uzatvára na dobu určitú do 30.9.2007 za ďalších podmienok vyplývajúcich zo zmluvy.

6. Z listinného dokladu - Dodatok k pracovnej zmluvy zo dňa 24.9.2007 (č. l. 42 spisu) vyplýva, že strany sporu dňa 24.9.2007 uzatvorili dodatok k pracovnej zmluve v písomnej podobe, obsahom ktorého bolo predĺženie pracovného pomeru na dobu do 30.9.2009 a obsahom ktorého bola dohoda o tom, že ak počas plynutia výpovednej doby nezotrvá zamestnanec u zamestnávateľa, zamestnávateľ má právo na peňažnú náhradu v sume priemerného zárobku zamestnanca za jeden mesiac.

7. Z listinného dokladu - Platový výmer z 2.1.2015 (č. l. 43 spisu) vyplýva, že predmetný listinný doklad predstavuje v písomnej podobe vypracovaný platový výmer ako príloha č. 1, pričom v záhlaví tejto listiny je uvedené V. B., s.r.o. G., P. XX, XXX XX G. - N.; následne listina obsahuje názov „Platový výmer“, pod ktorým je uvedený text označenia zamestnanca menom a priezviskom: H. T., jeho identifikačné údaje a bydlisko s nasledujúcim textom: „Na základe pracovnej zmluvy zo dňa 24.8.2006 a jej príslušných dodatkov, Vám s účinnosťou od 1.1.2015 stanovujem mesačnú mzdu (brutto) nasledovne: ...“ Ďalší text uvádza úpravu nadčasu, bonus kvality práce a bonus spokojnosti zákazníkov. V ďalšom platobný výmer upravuje, akým spôsobom budú riešené škody spôsobené pracovným výkonom zamestnanca, tiež že zamestnanec je povinný si zvyšovať svoju kvalifikáciu, kto sa podieľa na nákladoch spojených so školením a záver textu platového výmeru obsahuje znenie: „Zamestnávateľ a zamestnanec sa dohodli, že ak počas plynutia výpovednej doby nezotrvá zamestnanec u zamestnávateľa, zamestnávateľ má právo na peňažnú náhradu najviac v sume, ktorá je súčinom priemerného mesačného zárobku tohto zamestnanca a dĺžky výpovednej doby.“ Na konci pod celým textom platového výmeru je uvedené: „V Košiciach, dňa: 2.1.2015“ a v ľavom dolnom rohu je uvedené: „Prevzal: (podpis zamestnanca)“ a v pravom dolnom rohu je uvedené „A. B. konateľ, L.. O. B. riaditeľ S.“. Predmetný platový výmer je podpísaný tak v ľavom rohu ako v pravom rohu tejto listiny na vyhradených miestach.

8. Z listinného dokladu - Výpoveď zo dňa 18.9.2015 (č. l. 44 spisu) vyplýva, že žalovaný adresoval žalobcovi písomnú výpoveď dňa 18.9.2015 s tým, že pracovný pomer založený pracovnou zmluvou z 28.8.2006 má skončiť uplynutím dvojmesačnej výpovednej doby k 30.11.2015.

9. Z listinného dokladu - Okamžité skončenie pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa zo dňa 22.10.2015 (č. l. 45 spisu) vyplýva, že žalobca (prostredníctvom svojho konateľa A. B.) adresoval žalovanému dňa 22.10.2015 okamžité skončenie pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa z dôvodu porušenia ustanovení § 81 Zákonníka práce podľa § 68 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce z dôvodu, že odo dňa 19.10.2015 odmietol nastúpiť do práce, ktorú skutočnosť tiež oznámil dňa 16.10.2015 riaditeľovi prevádzky a od tohto dňa sa na pracovisko nedostavil. Pracovný pomer končí dňom prevzatia tohto listu. Súčasťou predmetného dokladu je tiež fotokópia doručenky preukazujúca, že predmetný list žalovaný prevzal dňa 26.10.2015.

10. Z listinného dokladu - Výzva zo dňa 16.12.2015 (č. l. 46 spisu) vyplýva, že žalobca adresoval žalovanému výzvu na zaplatenie peňažnej náhrady podľa ust. § 62 ods. 8 Zákonníka práce, ktorá činí 2.392,68 eur s tým, že spoločnosť si za mesiac október titulom nároku na mzdu vo výške 450,94 eur započítala tento nárok s požadovanou peňažnou náhradou a po odpočítaní tejto sumy dlh žalovaného voči žalobcovi predstavuje čiastku 1.941,74 eur, ktorú žalobca požaduje zaplatiť najneskôr do 23.12.2015.

11. Žalovaný vo svojej výpovedi zo dňa 28.4.2017 uviedol, že bol zamestnaný vo firme žalobcu na základe pracovnej zmluvy, pričom počas založeného pracovného vzťahu mu bol predložený platový výmer, ktorý prevzal na podpis, pričom platový výmer sa vydával každý rok. Za servis prišiel buď vedúci servisu alebo manažér, ktorý počas pracovnej doby tento platový výmer im dal podpísať a podmienky im nepovedal, len aby to podpísali, preberte si platový výmer a to bolo všetko. Tvrdil, že pri vyhotovovaní platového výmeru, alebo pri dohadovaní jeho podmienok prítomný nebol, žiadne rokovania v súvislosti s platovým výmerom ako predloženým listinným dokladom neprebehli. V tejto súvislosti mu zamestnávateľ určil výpočet mzdy, na základe čoho mu predložil platový výmer na podpis potvrdzujúci jeho prevzatie. Na otázku, aby uviedol, či namietal nejakým spôsobom to, čo je uvedené v predmetnom listinnom doklade platového výmeru svojmu zamestnávateľovi uviedol, že zo strany zamestnancov nebolo možné čokoľvek namietať, pokiaľ ide o platový výmer a takýto platový výmer zamestnávateľ svojim zamestnancom vystavoval každoročne. V danom konkrétnom prípade bol zavolaný do kancelárie vedúceho servisu pána Pravdu, išlo o minútový záležitosť, vedúci servisu mu povedal: „Tu mi to podpíš“ a bolo to vybavené.

12. Svedok Ing. O. B. vo svojej svedeckej výpovedi uviedol, že žalobca je jeho aktuálny zamestnávateľ, a to od roku 1996, u ktorého aktuálne je v pozícii riaditeľa prevádzky S., pričom túto funkciu vykonával aj v roku 2015. Žalovaného pozná ako svojho podriadeného. Svedok uviedol, že na prevádzke S. je zhruba 50 zamestnancov v pozíciách mechanik, skladník, predajca vozidiel, prijímací technik alebo servisný poradca, pričom každý z týchto pracovníkov má svoj platový výmer, ktorý sa upravuje resp. dohaduje v rámci januára každého roka, keďže v tomto období je možné zhodnotiť pracovníka za predchádzajúce obdobie a bilancovať jeho predchádzajúcu prácu, jeho dosiahnuté predchádzajúce výsledky. Zdôraznil, že s každým pracovníkom, teda aj so žalovaným minimálne raz ročne žalobca prejednáva tieto veci, pričom je priestor na to, aby obidve strany predostreli svoje stanoviská a týka sa to jednak hodnotenia pracovníkov a týka sa to jednak platovým pomerov. V danom prípade išlo o situáciu, že žalovaný v januári 2015 mal pohovor so svojim nadriadeným ohľadne jednak hodnotenia za predchádzajúce obdobie a jednak s ním bol prejednávaný aj platový výmer, keďže jeho plat sa valorizoval a to bol hlavný dôvod, prečo vznikol nový platový výmer ako príloha k pracovnej zmluve. V prejednávanom prípade sa súčasne zmenila textácia posledného riadku odstavca v platovom výmere z predchádzajúceho roka tak, že sa stanovili podmienky náhrady v prípade nedodržania výpovednej lehoty zo strany zamestnanca, a to aj v súvislosti so zmenou Zákonníka práce. Pokiaľ by takéto dojednanie nebolo uvedené v platovom výmere, potom by platil , pričom mal za to, že zamestnanec má byť dostatočne informovaný nielen o svojich právach, ale tiež o povinnostiach. Zdôraznil, že dôvod pre vydanie nového platového výmeru nebolo dohodnúť so žalovaným podmienky nedodržania výpovede, ale progres v plate, valorizácia mzdy a v súvislosti s tým ďalšie veci. Zdôraznil, že v žiadnom prípade nemožno hovoriť o prevzatí dokumentu žalovaným tým, že ho podpísal od nejakej tretej osoby s odôvodnením, že minimálne záležitosť bola prejednávaná s priamym nadriadeným, konkrétne s pánom A.. Súčasne nevylúčil, že tejto dohody sa zúčastňoval tiež on. K praxi u žalobcu uviedol, že s pracovníkmi neustále komunikujú, zamestnanci žalobcu majú možnosť sa vyjadrovať ku platovým podmienkam, či už ústne alebo písomne, a pokiaľ ide o žalovaného, tento sa nikdy ku žiadnemu platovému výmeru nevyjadril, a takisto sa nevyjadril ani k predmetnému platovému výmeru z 2.1.2015, pretože k nemu nepodal žiadne pripomienky ani námietky. Pripomenul, že pokiaľ zamestnanec nesúhlasí s danými platovými podmienkami, pre takýto prípad zamestnávateľ vychádza z platového výmeru za predchádzajúce obdobie. Na otázku, či sa konkrétne mzdové podmienky prejednávali so žalovaným individuálne, alebo sa to prejednávalo spolu aj s inými zamestnancami, uviedol, že išlo o individuálne rokovanie so žalovaným. K jednaniam ohľadne peňažnej náhrady sa bližšie vyjadriť nevedel. K textu predmetného platového výmeru, kde je uvedené pri podpise zamestnanca „prevzal“ sa vyjadriť nevedel, avšak súčasne uviedol, že nie je pochybné, že predmetný listinný doklad žalovaný podpísal ako zamestnanec. Súčasne potvrdil, že predmetný platový výmer vypracoval on, na základe čoho sa tiež pod platový výmer podpísal a súčasne zdôvodnil, že pod každý platový výmer sa podpisuje tiež konateľ, preto platový výmer je opatrený tiež podpisom konateľa spoločnosti, hoci sa konateľ týchto rozhodnutí osobne nezúčastňuje a v podstate tiež iba preberá platový výmer ako listinný doklad.

13. Svedok F. A. vo svojej svedeckej výpovedi uviedol, že žalobca je jeho bývalý zamestnávateľ a žalovaný je jeho bývalý podriadený, pričom u žalobcu pôsobil 10 rokov ako vedúci pracovník a v tej dobe bol nadriadeným žalovanému ako vedúci servisu, kedy viedol autoservis na klampiarskom, karosárskom a mechanickom úseku. K predmetu sporu uviedol, že žalovaný bol špičkovým pracovníkom a v jeho pôsobení pracoval v pozícii servisného poradcu. Mal vedomosť o tom, že spor medzi žalovaným a zamestnávateľom vznikol tým, že žalovaný požiadal o dovolenku v čase, kedy zamestnávateľ požadoval

prítomnosť pracovníkov na pracovisku, na základe čoho táto žiadosť žalovanému bola zamietnutá a celá záležitosť vyústila do výpovede zo strany žalovaného. Svedok sa vyjadril všeobecne k vypracovávaniu platových výmerov tak, že v januári sa vypracovával na nasledujúce kalendárne obdobie platový výmer, ktorý bol po vypracovaní delegovaný vedúcemu na oboznámenie s jednotlivými pracovníkmi na danom úseku, pričom jeho súčasťou bolo tiež zhodnotenie práce jednotlivých pracovníkov za predchádzajúce obdobie a v tejto súvislosti sa na začiatku roka uskutočňovala veľká porada, kde boli prítomní tiež jednotlivý zamestnanci, a ktorej výsledkom bol zápis o porade. Následne platový výmer bol odovzdávaný vedúcemu, v tomto prípade jemu a vedúci mal na starosti individuálne s každým zamestnancom platový výmer prejsť. Platové výmery obsahovali rozsiahle informácie týkajúce sa plánov a iné záležitosti, pričom vo vzťahu ku konkrétnemu platovému výmeru týkajúcemu sa žalovaného si na konkrétne údaje nepamätal. Po tom, čo svedok nahliadol do Platového výmeru z 2.1.2015 uviedol, že išlo o štandardný platový výmer, v ktorom sú obsiahnuté informácie ako napr. dochádzka, výkonové parametre, plánovaná mzda pre ďalšie obdobie a ďalšie informácie, ktoré boli riešené so zamestnancom. V tomto konkrétnom prípade aj žalovaný namietal údaje, pokiaľ ide o plánované čísla, avšak svedok podotkol, že každý zamestnanec má k platovému výmeru výhrady. Svedok ďalej uviedol, že žalovaný mal aj ďalšie výhrady, avšak tieto výhrady skončili určitou dohodou a na znak tejto dohody sa pod predmetný platový výmer žalovaný podpísal. Svedok tiež uviedol, že ohľadne platového výmeru si sadol s každým zamestnancom, tento s každým zamestnancom individuálne prebral a dal zamestnancovi platový výmer na podpis. Svedok ďalej potvrdil, že prejednával so žalovaným všetky jednotlivé body predmetného platového výmeru, na základe čoho potvrdil, že prejednával so žalovaným tiež posledný bod predmetného platového výmeru so záverom takým, že žalovaný sa pod predmetný platový výmer podpísal. Záverom svedok zareagoval na tvrdenie žalovaného o tom, že čo by sa stalo, pokiaľ by sa nejaký zamestnanec pod platový výmer nepodpísal, takým spôsobom, že výsledkom by bolo rozviazanie pracovného pomeru.

14. Podľa ust. § 62 ods. 8 Zákonníka práce, ak zamestnanec nezotrvá počas plynutia výpovednej doby u zamestnávateľa, zamestnávateľ má právo na peňažnú náhradu najviac v sume, ktorá je súčinom priemerného mesačného zárobku tohto zamestnanca a dĺžky výpovednej doby, ak sa na tejto peňažnej náhrade dohodli v pracovnej zmluve; dohoda o peňažnej náhrade musí byť písomná, inak je neplatná.

15. Podľa ust. § 17 ods. 2 Zákonníka práce, právny úkon, na ktorý neudelili predpísaný súhlas zástupcovia zamestnancov, právny úkon, ktorý nebol vopred prerokovaný so zástupcami zamestnancov, alebo právny úkon, ktorý sa neurobil formou predpísanou týmto zákonom, je neplatný, len ak to výslovne ustanovuje tento zákon alebo osobitný predpis.

16. Podľa ust. § 1 ods. 4 Zákonníka práce, ak tento zákon v prvej časti neustanovuje inak, vzťahujú sa na právne vzťahy podľa odseku 1 všeobecné ustanovenia Občianskeho zákonníka.

17. Podľa ust. § 40 ods. 3 Občianskeho zákonníka, písomný právny úkon je platný, ak je podpísaný konajúcou osobou; ak právny úkon robia viaceré osoby, nemusia byť ich podpisy na tej istej listine, ibaže právny predpis ustanovuje inak. Podpis sa môže nahradiť mechanickými prostriedkami v prípadoch, keď je to obvyklé.

18. Podľa Článku 2 Zákonníka práca, pracovnoprávne vzťahy podľa tohto zákona môžu vznikať len so súhlasom fyzickej osoby a zamestnávateľa. Zamestnávateľ má právo na slobodný výber zamestnancov v potrebnom počte a štruktúre a určovať podmienky a spôsob uplatnenia tohto práva, ak tento zákon, osobitný predpis alebo medzinárodná zmluva, ktorou je Slovenská republika viazaná, neustanovuje inak. Výkon práv a povinností vyplývajúcich z pracovnoprávnych vzťahov musí byť v súlade s dobrými mravmi; nikto nesmie tieto práva a povinnosti zneužívať na škodu druhého účastníka pracovnoprávneho vzťahu alebo spoluzamestnancov.

19. Predmetom sporu je nárok žalobcu na zaplatenie peňažnej náhrady podľa ust. § 62 ods. 8 Zákonníka práce, ktorý si žalobca uplatňuje voči žalovanému za nesporného skutkového stavu, podľa ktorého medzi stranami sporu bol založený pracovnoprávny vzťah na základe pracovnej zmluvy zo dňa 24.8.2006 s tým, že žalovaný dal žalobcovi dňa 18.9.2015 výpoveď, na základe ktorej mal predmetný pracovný pomer skončiť dňa 30.11.2015, t.j. uplynutím dvojmesačnej výpovede s tým, že pred jej uplynutím žalobca dal žalobcovi okamžité skončenie pracovného pomeru podľa ust. § 68 ods. 1 písm. b) ZP, na základe čoho predmetný pracovný vzťah skončil okamžite ku dňu 26.10.2015. Medzi stranami sporu

súčasne nebolo spornou skutková okolnosť o tom, že žalovaný bezdôvodne nenastúpil na pracovisko žalobcu od dátumu 19.10.2015.

20. Inštitút peňažnej náhrady podľa ust. § 62 ods. 8 bol zavedený do zákonníka práce s účinnosťou od 1.9.2007 (pôvodne ako ust. § 62 ods. 3 v podobe peňažnej náhrady v sume priemerného zárobku zamestnanca za jeden mesiac, neskôr ako ust. § 62 ods. 8 v znení ako predchádzajúce ust. § 62 ods. 3 a s účinnosťou od 1.1.2013 v aktuálnej podobe), pričom jeho podstatou a účelom je ochrana zamestnávateľa a kompenzácia škody, ktorá mu vznikne v prípade, že zamestnanec svojvoľne prestal chodiť do práce (počas plynutia výpovednej doby), reagujúc na časté prípady v praxi, kedy zamestnanec po podaní výpovede, avšak pred uplynutím výpovednej lehoty, t.j. za skutkového stavu, kedy pracovný pomer ešte neskončil, nenastúpi do práce u svojho pôvodného zamestnávateľa, hoci až do uplynutia výpovednej doby má povinnosť chodiť do práce. V duchu tejto koncepcie zákonodarca výšku peňažnej náhrady upravil v závislosti od dĺžky výpovednej lehoty. Ide teda o peňažný nárok žalobcu, ktorý nenastupuje automaticky, ale iba za splnenia zákonných podmienok, ktorými sú: 1/ písomná dohoda medzi zamestnávateľom a zamestnancom a 2/ skutková okolnosť nezotrvania zamestnanca u zamestnávateľa počas plynutia výpovednej doby.

21. Žaloba odvodzoval svoj peňažný nárok z Platobného výmeru z 2.1.2015 dôvodiac, že ide o písomný právny úkon, ktorý vo svojom texte obsahuje dohodu strán sporu podľa ust. § 62 ods. 8 a ktorý bol podpísaný jednak zamestnávateľom a jednak zamestnancom. Okrem toho žalobca splnenie tejto zákonnej podmienky preukazoval navrhovanými svedkami p. B. a p. A.. Žalovaný skutkovo rozporoval tvrdenie žalobcu o tom, že by Platový výmer predstavoval písomnú dohodu podľa ust. § 62 ods. 8 tvrdiac vo svojej výpovedi, že on sa podpísal pod predmetný Platový výmer iba na znak jeho prevzatia, navyše, keď on predmetnú dohodu so žalobcom osobitne nedojednával.

22. Súd posúdil splnenie podmienky písomnej dohody peňažnej náhrady podľa ust. § 62 ods. 8 zhodnotiac vykonané dôkazy nielen jednotlivo, ale tiež v ich vzájomných súvislostiach, pričom dospel k záveru, že žalobca v konaní nepreukázal, že strany sporu dojednali peňažný nárok podľa ust. § 62 ods. 8 v jeho písomnej podobe.

23. Z výpovede svedka p. B.V. vyplýva, že svedok p. B. pripravil písomnú podobu Platového výmeru a mal potvrdiť tvrdenie žalobcu o tom, že Platový výmer bol prejednávaný so žalovaným, minimálne s jeho nadriadeným p. A., keďže si nevedel spomenúť, či Platový výmer bol so žalovaným prejednávaný aj v jeho prítomnosti. Svedok p. B. tiež tvrdil, že so žalovaným sa prejednali detailné body Platového výmeru vo všetkých jeho bodoch. K textu listiny druhý svedok p. A. ale netvrdil, že Platový výmer dojednával so žalovaným aj v prítomnosti p. B., žalovaný navyše akékoľvek rokovania o Platovom výmere popieral, z uvedeného možno vyvodiť, že svedok p. B. nebol osobne zúčastnený tvrdených jednaní so žalovaným, preto nemôže mať vlastný poznatok o tom, či a v akom rozsahu sa Platový výmer so žalovaným prejednával a jeho svedecká výpoveď v tomto smere je bez právnej relevancie. Z výpovedí svedka p. A. a žalovaného vyplýva, že zatiaľ čo svedok p. A. tvrdil, že prejednal osobne so žalovaným celý obsah Platového výmeru, o čom svedčí podpis žalovaného na Platovom výmere, žalovaný poprel, žeby s ním rokoval ohľadne predmetného platového výmeru s tým, že svojim podpisom potvrdil iba jeho prevzatie. Ide teda o rozpor v týchto dvoch výpovediach, pričom pokiaľ v prejednávanom prípade nároku uplatneného podľa ust. § 62 ods. 8 zákonodarca odôvodnenosť nároku podmieňuje nielen dohodou medzi zamestnávateľom a zamestnancom, ale súčasne dohodou v jej písomnej podobe, súd skúmal tieto rozporné výpovede v kontexte s listinným dokladom, ktorý podľa žalobcu má svedčiť o písomnej dohode medzi stranami sporu predpokladanej podľa ust. § 62 ods. 8 ZP. Žalobca v tejto súvislosti predložil ako listinný doklad Platový výmer z 2.1.2015, z ktorého vyplýva, že predmetnú listinu vypracoval v jej písomnej podobe zamestnávateľ, (konkrétne p. B. ako vyplýva z jeho výpovede ), t.j. išlo o zamestnávateľom vopred pripravenú podobu listiny určenú a týkajúcu sa zamestnanca - žalovaného, ktorá okrem podmienok stanovenia mesačnej mzdy, podmienok nadčasu, bonusu kvality práce, bonusu spokojnosti zákazníkov, tiež škody spôsobenej zamestnancom a podmienok jeho povinnosti zvyšovať kvalifikáciu, obsahuje tiež dojednanie práva zamestnávateľa na peňažnú náhradu v prípade, ak zamestnanec nezotrvá u svojho zamestnávateľa počas plynutia výpovednej doby. V tomto kontexte z textu Platobného výmeru ani nevyplýva, žeby išlo o dvojstranný právny úkon, tak ako je tomu napr. v prípade Pracovnej zmluvy z 24.8.2006 alebo jej Dodatku z 24.9.2007, keď aj záver listiny napovedá o tom, že listinu podpisuje jej zamestnanec z dôvodu jej prevzatia nie ako zmluvná strana predmetného úkonu. Žalobca ako zamestnávateľ pripravoval text Platového výmeru a preto v prípade

pochybností jeho obsahu alebo interpretácie jeho textu (znenia) je potrebné ho vykladať v prospech tej strany (podpisujúcej), ktorá listinu v jej písomnej podobe nepripravila, t.j. v prospech žalovaného. V súlade s uvedeným súd má za to, že žalobca v konaní nepreukázal, že by so žalovaným ako svojim zamestnancom písomne dojednal peňažný nárok podľa ust. § 62 ods. 8 ZP, pričom za takúto písomnú dohodu nemožno považovať ani Platový výmer z 2.1.2015, ktorý naformuloval a pripravil výlučne žalobca, a to najmä v súvislosti s každoročným prehodnocovaním platobných podmienok jednotlivých zamestnancov, a ktorý hoci nie je pochybné, že má písomnú podobu, ktorej súčasťou je v závere tiež text: „Zamestnávateľ a zamestnanec sa dohodli, že ak počas plynutia výpovednej doby nezotrvá zamestnanec u zamestnávateľa, zamestnávateľ má právo na peňažnú náhradu najviac v sume, ktorá je súčinom priemerného mesačného zárobku tohto zamestnanca a dĺžky výpovednej doby.“, bol opatrený podpisom žalovaného ako zamestnanca za účelom potvrdenia jeho prevzatia, t.j. žalovaným ako osobou, ktorej sa Platový výmer týkal, pretože nič iné z predmetného Platového výmeru nevyplýva.

24. Z vyššie uvedeného vyplýva, že žalobca v konaní nepreukázal, že so žalovaným dojednal v písomnej podobe peňažnú náhradu podľa ust. § 62 ods. 8 ZP, preto žalobcovi uplatnený nárok nevznikol.

25. Odhliadnuc od uvedeného právneho zhodnotenia nedostatku písomnej dohody podľa ust. § 62 ods. 8 má súd za to, že v prejednávanom prípade nevznikol žalobcovi predmetný nárok z dôvodu, že hoci na jednej strane nie je spochybniteľným, že žalovaný počas plynutia výpovednej doby odo dňa 19.10.2015 bezdôvodne nenastúpil do práce (výpovedná doba začala plynúť od 1.10.2006), na strane druhej nemožno neprihliadať na skutkovú okolnosť, podľa ktorej v dôsledku daného okamžitého skončenia pracovného pomeru zo strany žalobcu, došlo k ukončeniu predmetného pracovného pomeru už dňom 26.10.2015 , t.j. pred uplynutím výpovednej lehoty, pričom zamestnávateľ okamžite skončil so žalovaným pracovný pomer práve v dôsledku tej skutočnosti, že žalovaný odmietol odo dňa 19.5.2015 nastúpiť do práce a od toho dňa sa na svoje pracovisko nedostavil. V danom prípade teda pracovný pomer neskončil uplynutím výpovednej doby, teda výpoveďou, ale okamžitým skončením pracovného pomeru, teda hovoriť o nezotrvaní žalovaného u žalobcu, t.j. v pracovnom pomere počas plynutia výpovednej lehoty nie je namieste minimálne za obdobie po skončení pracovného pomeru jeho okamžitým skončením. Žalobca ako zamestnávateľ sankcionoval žalovaného ako svojho zamestnanca za porušenie pracovnej povinnosti chodiť do práce (zúčastňovať sa na pracovnom pomere až do skončenia pracovného pomeru) práve podaním okamžitého skončenia pracovného pomeru, pričom ak vychádzame k podstaty peňažného nároku podľa ust. § 62 ods. 8 ZP, ktorý tiež predstavuje sankciu za nenastúpenie do práce (pozri bod 20. odôvodnenia rozsudku), za daného skutkového stavu, kedy žalovaný mal za mesiac október 2015 nárok na mzdu vo výške 450,94 eur, ktorú si žalobca započítal jednostranne v plnej výške so svojou pohľadávkou voči žalovanému v súvislosti s peňažnou náhradou podľa ust. § 62 ods. 8 a kedy pracovný pomer žalovaného v dôsledku okamžitého skončenia skončil k 26.10.2015, uplatňovanie peňažnej náhrady v jej zostávajúcej časti 1.941,74 eur (t.j. zostatok do sumy 2.392,68 eur predstavujúcej súčin priemerného mesačného zárobku žalovaného a dĺžky výpovednej doby) sa javí súdu ako rozporné s Čl. 2 Zákonníka práce, podľa ktorého výkon práv a povinností vyplývajúcich z pracovnoprávnych vzťahov musí byť v súlade s dobrými mravmi; nikto nesmie tieto práva a povinnosti zneužívať na škodu druhého účastníka pracovnoprávneho vzťahu alebo spoluzamestnancov. Výkon práva žalobcu na peňažnú náhradu podľa ust. § 62 ods. 8 za obdobie, kedy žalovaný už nebol v pracovnom pomere u žalobcu, navyše za situácie, kedy žalovaný bol z dôvodu nezotrvania u zamestnávateľa sankcionovaný okamžitým skončením pracovného pomeru, je podľa názoru súdu v rozpore s dobrými mravmi, na základe čoho takýto nárok nepožíva právnu ochranu a z tohto dôvodu ho nemožno priznať.

26. Z uvedených dôvodov súd žalobou uplatnený nárok žalobcu zamietol v celom rozsahu ako nedôvodný.

27. Výrok o náhrade trov konania sa opiera o ust. § 255 ods. 1 v spojení s ust. § 262 ods. 1 s tým, že nakoľko žalovaný mal v konaní plný úspech, súd mu priznal náhradu trov konania v celom rozsahu. O výške náhrady trov konania v jej peňažnom vyjadrení bude rozhodnuté po právoplatnosti predmetného rozhodnutia samostatným uznesením (§ 262 ods. 2 .

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie v lehote 15 dní od doručenia rozhodnutia na súde, proti ktorého rozhodnutiu smeruje. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

Odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané. Odvolanie len proti odôvodneniu rozhodnutia nie je prípustné.

V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh). Odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.

Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak a) sa týkajú procesných podmienok, b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania. Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, môže oprávnený podať návrh na výkon exekúcie podľa osobitného zákona.