Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

3CoPr/3/2017

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ladislava Duditša a sudkýň JUDr. Evy Feťkovej a Mgr. Angeliky Sopoligovej v spore žalobcu ZAGRO Michalovce, spol. s r.o., so sídlom Michalovce, Farská 32, IČO: 31 676 359, zastúpeného JUDr. Martinom Kostrejom, advokátom so sídlom Michalovce, Cyrila a Metoda 3 proti žalovanému Q. A., nar. X.X.XXXX, bytom I., I. XX, zastúpenému JUDr. Dianou Treščákovou, advokátkou so sídlom v Košiciach, Thurzova 6, o zaplatenie 11.699,12 eur s prísl., o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Michalovce z 20.2.2017 č.k. 19Cpr/1/2014-276 takto

rozhodol:

P o t v r d z u j e rozsudok.

Stranám sporu náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

odôvodnenie:

1. Okresný súd Michalovce (ďalej len „súd prvej inštancie“) rozsudkom z 20.2.2017 uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi 11.699,12 eur, úroky z omeškania zo sumy 6.297,59 eur vo výške 5,5% ročne od 5.11.2013 do 21.7.2014 a zo sumy 11.699,12 eur vo výške 5,15% ročne od 22.7.2014 do zaplatenia, to všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Ďalším výrokom priznal žalobcovi ako strane úspešnej v konaní plnú náhradu trov konania, ktoré je žalobcovi povinný zaplatiť žalovaný.

2. Súd prvej inštancie rozsudok odôvodnil tým, že žalovaný bol zamestnancom žalobcu, pričom pri vzniku pracovného pomeru uzavrel dohodu o hmotnej zodpovednosti. Žalobca si v konaní uplatňuje proti žalovanému právo na náhradu škody za schodok na zverených hodnotách. Žalobca svoj nárok pôvodne uplatnil na základe dohody o uznaní dlhu, ktorú strany sporu uzavreli dňa 12.9.2013. Súd prvej inštancie však vyslovil názor, že v pracovnoprávnych vzťahoch nie je možné aplikovať ust. § 558 Občianskeho zákonníka (OZ), pretože v prípade pracovných pomeroch a z nich vzniknutých nárokov na náhradu škody je potrebné aplikovať ustanovenia Zákonníka práce (ZP). Žalovaný v konaní poprel nárok, ktorý pôvodne voči žalobcovi uznal, preto súd prvej inštancie posudzoval uplatňovaný nárok podľa ust. § 182 ZP. Uviedol, že predpokladmi vzniku zodpovednosti za škodu podľa tohto ustanovenia je existencia pracovného pomeru, existencia škody vo forme schodku na zverených hodnotách, platná dohoda o hmotnej zodpovednosti, zavinenie zamestnanca, ktoré sa predpokladá a škoda musela vzniknúť pri plnení pracovných povinností na zamestnanca. Podľa názoru súdu prvej inštancie všetky tieto predpoklady splnené boli. Žalovaný bol v pracovnom pomere u žalobcu na základe pracovnej zmluvy a mal uzatvorenú dohodu o hmotnej zodpovednosti. Žalovaný tým niesol zodpovednosť za jemu zverené hodnoty, ktoré bol povinný vyúčtovať. Škoda, ktorú si žalobca uplatnil, mala vzniknúť neoprávneným čerpaním pohonných hmôt na tankovaciu kartu s koncovým č. 142, ktorá bola pridelená žalovanému pre motorové vozidlo Mercedes Atego C.. Súd prvej inštancie uviedol, že žalovaný ako vodič potreboval pohonné hmoty na výkon svojej práce, pričom pohonné hmoty sú hodnotou, ktorú bol povinný

vyúčtovať. Konštrukcia zodpovednosti za schodok je objektívna s možnosťou vyvinenia zamestnanca. Preto bolo na žalovanom preukázať, že za vzniknutý schodok nezodpovedá. Podľa názoru súdu prvej inštancie žiadna jeho obrana ho nezbavila zodpovednosti za schodok, ani nepreukázal, že by škodu spôsobil niekto iný. K obrane žalovaného, že nikdy neprevzal tankovaciu kartu oproti podpisu uviedol súd prvej inštancie, že to nemá žiaden vplyv na jeho zodpovednosť za vzniknutú škodu, pretože podstatná je skutočnosť, že kartou disponoval, čo žalovaný nepoprel. Netvrdil tiež, že by kartu odovzdal inému vodičovi alebo aby taký príkaz dostal od svojho zamestnávateľa. Z tohto dôvodu súd prvej inštancie nevykonával dôkazy navrhnuté žalovaným na preukázanie, či podpis na preberacom protokole na kartu s koncovým č. 142 je jeho podpisom alebo nie. Žalovaný nepoprel, že táto karta mu bola odovzdaná spolu s motorovým vozidlom EČV: C. a disponoval ňou až do skončenia pracovného pomeru, keď ju odovzdal zamestnávateľovi. Preto niesol plnú zodpovednosť za vyúčtovanie pohonných hmôt na tejto karte. K obrane žalovaného o tom, že vo firme bola prax, že karty sa nechávali vo vozidle za tienidlom, uviedol súd prvej inštancie, že zamestnávateľ ho v tomto smere neinštruoval, ani mu nedal príkaz, aby kartu nechával v motorovom vozidle. Ak žalovaný kartu nechával vo vozidle, sám sa vzhľadom na uzatvorenú dohodu o hmotnej zodpovednosti vystavoval riziku vzniku škody na karte, prípadne jej zneužitiu. Žalovaný ako hmotne zodpovedná osoba mal vykonať všetky opatrenia, aby k vzniku škody nedošlo. Poukázal na výpovede svedkov, ktorí zhodne vypovedali, že karta sa preberala na protokol. Karta patrila síce ku konkrétnemu vozidlu, pretože mala uvedené evidenčné číslo vozidla, bola však zverená vodičovi tohto vozidla, ktorý za kartu zodpovedal. Prax popisovaná žalovaným tak vyznieva nepresvedčivo, rovnako nepresvedčivé je aj tvrdenie žalovaného o tom, že všetky karty mali rovnaký PIN kód napísaný na tienidle vozidla. K námietkam žalovaného, že na kartu tankovalo viac vodičov, uviedol súd prvej inštancie, že žalovaný počas konania nepreukázal, že by na kartu s koncovým č. 142 tankoval iný vodič, prípadne že by mu dal zamestnávateľ pokyn odovzdať túto kartu inému vodičovi. Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že sa mohlo stať v prípade nových motorových vozidiel, ktorým ešte nebola pridelená karta alebo z iných dôvodov, že sa tankovalo na kartu iného vozidla, bolo to však so súhlasom a vedomím zamestnávateľa. Pritom nie je podstatné, či súhlas na používanie karty do iného vozidla bol udelený písomne alebo ústne. Žalobca taký súhlas u žalovaného nepotvrdil, preto bolo bez právneho významu znalecky preukazovať podpisy na preberacích a odovzdávacích protokoloch k jednotlivým vozidlám a kartám. Súd prvej inštancie zistil, že v čase od 1.1.2013 do 16.8.2013 mal žalovaný pridelené okrem svojho vozidla Mercedes Altego C. ďalšie štyri motorové vozidlá, pričom aj počas poruchy svojho vozidla zodpovedal za vozidlo aj za kartu koncové č. 142, pridelenú v zmysle dohody o hmotnej zodpovednosti. Žalobca predložil dôslednú evidenciu tankovaní prostredníctvom faktúr spoločnosti OMV, evidenciu pohybu motorových vozidiel cez systém GPS a evidenciu samotných vodičov o počte najazdených kilometrov za jednotlivé mesiace a spotrebe pohonných hmôt. Súd prvej inštancie nezistil ani také skutočnosti, ktoré by nasvedčovali tomu, že žalobca ako zamestnávateľ nevytvoril žalovanému vhodné podmienky pre výkon hmotne zodpovednej práce. Ani žalovaným navrhovaní svedkovi I. a M. neprispeli k prípadnému zbaveniu zodpovednosti žalovaného za schodok. Pre posúdenie povahy zodpovednosti žalovaného za schodok je podstatné, že tankovacia karta, za ktorú niesol žalovaný zodpovednosť, patrila ku konkrétnemu vozidlu. Pokiaľ sa týka preukázania samotného vzniku schodku a jeho výšky, súd prvej inštancie je toho názoru, že žalobca ich dostatočne preukázal. Žalovaný nepoprel skutkové tvrdenia žalobcu o tom, ktoré motorové vozidlá v rozhodnom období užíval ani počet najazdených kilometrov za obdobie od 1.1.2013 do 16.8.2013. Nepoprel tiež to, že kartou s koncovým č. 142 disponoval po celú rozhodnú dobu. Počas používania iného motorového vozidla bol žalovaný povinný používať kartu pridelenú príslušnému vozidlu. Súd prvej inštancie ďalej podrobne uvádza, v ktorom období mal žalovaný pridelené ktoré služobné motorové vozidlo, uvádza aj podrobný prehľad tankovania na jednotlivé tankovacie karty a výpočet rozdielu medzi tankovaním a skutočnou spotrebou motorového vozidla. Následne súd prvej inštancie uzatvára, že podľa faktúr spoločnosti OMV za obdobie od 1.1.2013 do 16.8.2013 bol na kartu koncové č. 142 tankované v celkovej hodnote 14.707,02 eur, pričom pri zohľadnení počtu najazdených kilometrov, ceny nafty a priemernej spotrebe vozidla predstavuje oprávnené tankovanie sumu 2.797,94 eur. Preto za neoprávnené tankovanie považuje sumu 11.909,08 eur, čo predstavuje škodu na majetku žalobcu. Žalobca vyčíslil škodu na sumu 11.909,12 eur, čo predstavuje rozdiel 0,04 eur, ktorý mohol vzniknúť rôznym spôsobom výpočtu. Z uplatnenej škody žalovaný uhradil sumu 2.100,00 eur, preto za oprávnenú považuje súd náhradu schodku v sume 11.699,12 eur. Žalovaný namietal aj to, že pri uplatňovaní škody má ísť iba o reálnu ujmu, teda zmenšenie majetku žalobcu, čo nie je škoda určovaná podľa cien fakturovaných spoločnosťou OMV. Celková suma, ktorá s ohľadom na priemernú spotrebu bola neoprávneným čerpaním bola zahrnutá ako nákladová položka do dane z príjmu, čím došlo k zníženiu dane, teda ušetreniu finančných prostriedkov. K tomu súd prvej inštancie uviedol, že schodkom je

rozdiel medzi skutočným stavom hodnôt zverených na vyúčtovanie a údajmi v účtovnej evidencii, o ktorý je skutočný stav nižší než stav účtovný. Hodnoty, ktoré mal žalovaný na tankovacej karte zverené, sú hodnoty vrátane DPH, pretože platby sa vykonávali vrátane tejto dane na jednotlivých čerpacích staniciach a takto boli aj účtované. Účtovná evidencia pasív žalobcu je teda vedená vrátane DPH. Preto žalovaný bol povinný vykonať vyúčtovanie zverených hodnôt so započítaním dane. V tejto súvislosti poukazuje súd prvej inštancie na ust. § 189 ods. 1 Zákonníka práce, podľa ktorého zamestnanec, ktorý zodpovedá za schodok alebo za stratu predmetov je povinný nahradiť schodok alebo stratu v plnej sume. Výrok o úrokoch z omeškania odôvodnil súd prvej inštancie podľa § 517 ods. 2 a nariadenie vlády č. 87/1995 Z.z. O trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP.

3. Proti rozsudku podal odvolanie žalovaný, pričom uplatnil odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. f/ a h/ CSP. Navrhuje, aby napadnuté rozhodnutie odvolací súd zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

4. Žalovaný sa nestotožňuje so závermi súdu prvej inštancie, ktoré sú v rozpore s vykonaným dokazovaním, pretože súd nezohľadnil rozhodujúce skutočnosti, pri odôvodnení rozsudku nebral do úvahy niektoré podstatné skutočnosti a tiež neprihliadol na niektoré výpovede svedkov v prospech žalovaného. Navyše vec nesprávne právne posúdil. Žalovaný v konaní namietal svoju zodpovednosť za škodu podľa § 182 z dôvodu, že napriek uzatvorenej dohode o hmotnej zodpovednosti tankovaciu kartu nikdy neprevzal ako zverenú hodnotu, pretože nepatrila výlučne jemu a tankovaciu kartu nemožno považovať za predmet zverený do výlučnej zodpovednosti zamestnanca, teda viažuci sa na konkrétnu osobu. Namieta, že z vykonaného dokazovania nevyplynulo, že by žalovaný mal prevziať od žalobcu do svojho výlučného užívania motorové vozidlo, ku ktorému tankovacia karta patrila a preto za ňu nemohol prevziať hmotnú zodpovednosť. Vo vzťahu k preberaciemu protokolu, ktorým mal žalovaný prevziať kartu s koncovým č. 142 žalovaný uvádza, že spochybnil pravosť svojho podpisu a navrhol predložiť originál protokolu a následne grafologický posudok na pravosť podpisu. Žalovaný nesúhlasí s názorom súdu prvej inštancie v bode 55 rozhodnutia, podľa ktorého preberacie protokoly nemajú význam pre konanie a má za to, že bolo nevyhnutné skúmať pravosť jeho podpisu na preberacích protokoloch. Poukázal pritom aj na výpoveď svedka I., že preberacie protokoly boli podpisované až po skončení pracovného pomeru. Preto nebolo nesporne preukázané, že by žalovanému vznikla zodpovednosť za tankovaciu kartu ako zverenú hodnotu. Podľa názoru odvolateľa už samotné tvrdenie súdu prvej inštancie, že karty patrili konkrétnemu vozidlu, odporuje konečným záverom súdu o zverení tankovacej karty výlučne žalovanému. Ak súd vychádzal z neoprávnenosti tankovať na jednu tankovaciu kartu v inom vozidle, tak potom nevychádzal z naplnenia podmienok hmotnej zodpovednosti, ale z porušenia pracovných povinností použitím karty v inom vozidle. Žalovaný ďalej namieta a zdôrazňuje význam pojmu zverenie veci podľa § 182 ZP, ktorý si súd prvej inštancie nesprávne vyložil. Zverenie hodnoty alebo veci neznamená jej odovzdanie zamestnancovi, ale súčasne musí byť daná možnosť výlučnej dispozície zamestnanca s týmito zverenými hodnotami. Ak zamestnanec nemá možnosť mať zverenú hodnotu fyzicky u seba, alebo pod neustálym dohľadom, nemožno hovoriť o zverení veci do hmotnej zodpovednosti. Žalovaný opakovane poukazuje na to, že tankovacie karty boli prideľované ku konkrétnemu vozidlu, do ktorého sa malo na kartu tankovať a neboli zverované do hmotnej zodpovednosti konkrétnemu vodičovi. Rovnako poukazuje na bežnú prax, že tankovacie karty sa nechávali za tienidlom vo vnútri vozidla aj s uvedením PIN kódu. Tvrdenie žalobcu, že žalovanému bolo odovzdané motorové vozidlo, nezakladá zodpovednosť zamestnanca za tankovaciu kartu. Zamestnanec nemá hmotnú zodpovednosť za prevzaté vozidlo, keďže motorové vozidlo je z aplikácie ustanovení o hmotnej zodpovednosti vylúčené, preto prevzatím auta nemohlo dôjsť k automatickému prevzatiu hmotnej zodpovednosti za tankovaciu kartu, ktorá sa nachádzala vo vozidle. Tvrdí, že z vykonaného dokazovania bolo preukázané, že vozidlá sa medzi vodičmi striedali, v prípade porúch, práceneschopnosti a podobne, pričom vodič tankoval na kartu nachádzajúcu sa v danom vozidle. S prihliadnutím na viazanosť karty na konkrétne vozidlo je v rozpore s hmotnou logikou, aby si zamestnanci mali ponechať karty ako predmety hmotnej zodpovednosti u seba a nie vo vozidle. Poukazuje na výpoveď ďalších svedkov (M., M., I.), ktorí uviedli, že v prípade poruchy vozidla alebo dlhšieho výpadku sa karty odovzdávali. V ďalšej časti odvolania žalovaný opakovane poukazuje na neexistenciu zverenia a hmotnej zodpovednosti konkrétneho zamestnanca za tankovaciu kartu na prevádzke žalobcu v Michalovciach. Za nesprávny považuje odvolateľ aj postup súdu prvej inštancie pri určení výšky škody vychádzajúc z nesprávneho výkladu pojmu škoda, resp. schodok na zverených hodnotách. Súd sa vôbec nevysporiadal s jeho námietkou o nepreukázaní skutočnej výšky škody, ktorú mal údajne svojim konaním spôsobiť. Napriek použitiu osobitného pojmu schodok v rámci hmotnej

zodpovednosti zamestnanca ide stále o škodu spôsobenú zamestnávateľovi, teda to, o čo sa majetok zamestnávateľa neoprávnene zmenšil. Pri rozhodovaní o výške škody nemožno s odkazom na osobitný výklad pojmu schodok neprihliadnuť na skutočnú škodu a vychádzať formálne z účtovnej evidencie. Zamestnancovi nemožno uložiť povinnosť nahradiť inú než skutočnú škodu. Škoda vyčíslená žalobcom však nepredstavuje skutočnú škodu, pretože bola zahrnutá ako nákladová položka do dane z príjmu, čím došlo k zníženiu dane o 20%. Takisto z celej uplatnenej škody bol uplatnený odpočet DPH. Namieta tiež, že žalobca v konaní škodu reálne nepreukazoval. Uplatnený nárok vyčíslil prepočítaním priemernej spotreby vozidla užívané pri výkone práce žalovaným a zodpovedajúceho množstvu pohonných hmôt podľa najazdených kilometrov a množstvom skutočne čerpaných pohonných hmôt. Odvolateľ sa domnieva, že pre určenie škody nemožno vychádzať len z priemernej spotreby, ktorá sa môže výrazne líšiť najmä s ohľadom na náklad, teda zaťaženie vozidla. Žalobca navyše odhadol priemernú spotrebu podľa svojich záznamov z roku 2008. Spotreba vozidiel sa pritom môže líšiť s ohľadom na trasu, spôsob jazdy, naloženie vozidla, či poveternostné podmienky.

5. Žalobca sa k odvolaniu žalovaného nevyjadril.

6. Krajský súd ako súd odvolací posúdil podmienky prípustnosti odvolania a zistil, že odvolanie bolo podané včas, oprávnenou osobou a smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné. Odvolací súd následne prejednal vec bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 a contrario) a v súlade s ust. § 219 ods. 3 oznámil miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli súdu a na webovej stránke súdu. Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 379 a § 380 a dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je vecne správne a odvolanie žalovaného nie je dôvodné.

7. Odvolací súd po preskúmaní veci usúdil, že súd prvej inštancie pred rozhodnutím vo veci samej vykonal dokazovanie v rozsahu dostatočnom pre zistenie skutkového stavu potrebného pre jeho rozhodnutie, na takto zistený skutkový stav aplikoval relevantné ustanovenia hmotného práva, ktoré aj správnym spôsobom interpretoval. V konaní nedošlo k takým vadám, ktoré by odôvodňovali zrušenie rozhodnutia podľa § 389 CSP. Odvolací súd konštatuje, že dôvody rozhodnutia súdu prvej inštancie sú správne, úplné a presvedčivé a odvolací súd sa s nimi v celom rozsahu stotožňuje (§ 387 ods. 2 . K odvolacím námietkam žalovaného odvolací súd uvádza nasledovné:

8. Podstata odvolacích námietok spočíva v tom, že žalovaný namieta základ uplatnenej zodpovednosti za schodok podľa § 182 z dôvodu, že napriek existujúcej dohode o hmotnej zodpovednosti neprevzal tankovaciu kartu s koncovým č. 142 ako zverenú hodnotu, zároveň namieta, že táto karta nepatrila výlučne žalovanému a nemožno ju považovať za predmet zverený do jeho výlučnej zodpovednosti. Poukazuje na vykonané dokazovanie vo vzťahu k záverom, že karty boli vydávané pre konkrétne auto a nie pre osobu, čím spochybňuje samotný základ uplatneného nároku. V ďalšej časti odvolania popiera aj priznanú výšku škody, ktorá mala žalobcovi vzniknúť.

9. Odvolací súd konštatuje, že vo vzťahu k základu žalovaného nároku použil odvolateľ v odvolaní rovnakú argumentáciu, akú prezentoval v priebehu konania pred súdom prvej inštancie. K jeho procesnej obrane v priebehu konania zaujal súd prvej inštancie svoje stanovisko v podrobnom a vyčerpávajúcom odôvodnení rozsudku. Pokiaľ ide o rozhodujúce skutkové zistenia súdu prvej inštancie, založené jednak na nesporných skutočnostiach a zisteniach vyplývajúcich z prednesov sporových strán, ako aj z vykonaného dokazovania, v konaní nebolo sporné, že žalovaný bol zamestnaný u žalobcu a spoločne s pracovnou zmluvou podpísal dňa 15.5.2007 dohodu o hmotnej zodpovednosti. Ďalej nebolo sporné, že žalovaný pri výkone pracovných povinností jazdil na motorovom vozidle Mercedes Atego C. a v čase od 11.1.2013 do 16.8.2013 používal aj ďalšie motorové vozidlá. Nebolo tiež sporné to, že v súvislosti s užívaním motorového vozidla Mercedes Atego C. mal pridelenú tankovaciu kartu na čerpanie pohonných hmôt spoločnosti OMV s koncovým č. 142.

10. Pre posúdenie základu žalovaného nároku je podstatná odpoveď na otázku, či tankovacia karta predstavuje hodnotu zverenú na vyúčtovanie v zmysle § 182 ods. 1 Zákonníka práce a či boli splnené ostatné podmienky uplatnenia zodpovednosti za schodok.

11. Podľa § 182 ods. 1, 2, 3 Zákonníka práce, ak zamestnanec prevzal na základe dohody o hmotnej zodpovednosti zodpovednosť za zverené hotovosti, ceniny, tovar, zásoby materiálu alebo iné hodnoty

určené na obeh alebo obrat, ktoré je povinný vyúčtovať, zodpovedá za vzniknutý schodok. V dohodách sa môže so zamestnancami súčasne dohodnúť, že ak budú pracovať na pracovisku s viacerými zamestnancami, ktorí uzatvorili dohodu o hmotnej zodpovednosti, zodpovedajú s nimi za schodok spoločne (spoločná hmotná zodpovednosť). Dohoda o hmotnej zodpovednosti sa musí uzatvoriť písomne, inak je neplatná. Zamestnanec sa zbaví zodpovednosti celkom alebo sčasti, ak preukáže, že schodok vznikol celkom alebo sčasti bez jeho zavinenia.

12. Zodpovednosť zamestnanca za schodok je osobitným typom zodpovednosti v pracovnoprávnych vzťahoch, ktorá vzniká na základe osobitnej písomnej dohody, ktorou sa zamestnanec zaväzuje na seba prevziať zodpovednosť za zverené hodnoty určené na obeh alebo obrat, ktorými môžu byť hotovosti, ceniny, tovar a podobne. V prípade, ak vznikne rozdiel medzi skutočným stavom hodnôt zverených na vyúčtovanie a údajmi v účtovnej evidencii, ktorý spočíva v tom, že skutočný stav je nižší ako stav účtovný, vznikol schodok.

13. Konkrétna zverená hodnota nemusí byť výslovne uvedená a popísaná priamo v dohode o hmotnej zodpovednosti, podstatné je to, že na základe tejto dohody dôjde k prevzatiu zverenej hodnoty, a to aj následne po jej uzavretí. Samotný pojem zverenie znamená odovzdanie konkrétnej hodnoty zamestnancovi za podmienky existencie možnosti jeho výlučnej dispozície s touto hodnotou.

14. Žalovaný poprel, že by osobne podpísal prevzatie tankovacej karty s koncovým č. 142, pričom v odvolaní sa bráni aj poukázaním na výpoveď svedka O. I..

15. Napriek vzneseným odvolacím námietkam odvolací súd sa prikláňa k skutkovým zisteniam súdu prvej inštancie v tom, že žalovaný fyzicky prevzal tankovaciu kartu s koncovým č. 142, pričom zo samotnej povahy tejto karty je zrejmé, že ide o zverenú hodnotu. Zo samotného faktu prevzatia zverenej hodnoty vyplýva povinnosť zamestnanca s touto zverenou hodnotou riadne hospodáriť a starať sa o ňu s tým, aby nedošlo ku vzniku schodku. Inštitút zodpovednosti za schodok je pritom založený na princípe prezumpcie zavinenia zamestnanca, to znamená, že pri tejto zodpovednosti sa jeho zavinenie predpokladá. Zamestnávateľ nemusí preukazovať existenciu zavinenia v prípade hmotnej zodpovednosti. Stačí, ak preukáže, že ku vzniku schodku došlo. Ak sa naopak chce zamestnanec zbaviť tejto zodpovednosti, musí preukázať, že vznik schodku nezavinil, že schodok vznikol iným spôsobom, prípadne zavinením iných osôb. Zamestnanec sa zbaví zodpovednosti úplne alebo sčasti napríklad vtedy, keď preukáže, že mu zamestnávateľ nezabezpečil vhodné podmienky na hospodárenie so zverenými hodnotami alebo ak preukáže, že zverená hodnota mu bola odcudzená (porovnaj rozsudok Najvyššieho súdu SR sp.zn. 3MCdo/24/2008). Zamestnanec sa však nemôže zbaviť zodpovednosti v prípade, ak sa sám dočasne zbavil možnosti disponovať zverenou hodnotou tým, že nezachoval riadny a predpísaný postup pri jej prijímaní alebo odovzdávaní, prípadne ju ponechal v motorovom vozidle.

16. Odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie vykonal mimoriadne podrobné dokazovanie výsluchmi svedkov, vodičov, bývalých vodičov a zamestnancov žalobcu za účelom zistenia, aké podmienky boli u zamestnávateľa vytvorené na používanie tankovacích kariet a na hospodárenie s nimi. Odvolací súd je toho názoru, že súd prvej inštancie v odôvodnení rozsudku dostatočným spôsobom odôvodnil svoj záver o vzniku zodpovednosti žalovaného za schodok, pričom sa s týmito závermi v celom rozsahu stotožňuje. Žalovaný založil podstatnú časť svojej argumentácie v odvolaní na výpovedi svedka O. I., ktorý v konaní vypovedal ako svedok a bývalý zamestnanec žalobcu a tvrdil, že protokoly o prevzatí tankovacích kariet boli prevzaté až po skončení pracovného pomeru žalovaného, resp. po odchode žalovaného z pracovného pomeru u žalobcu. Súd prvej inštancie sa v bode 54 odôvodnenia rozsudku podrobne zaoberá vyhodnotením výpovedí svedka I. a svedkyne M., kde uvádza, že výpoveď svedka I. neprispela k zbaveniu zodpovednosti žalovaného za schodok a navyše výpoveď svedkyne M.C. považoval za nedôveryhodnú z dôvodu jej rozporuplnosti. Aj z pohľadu odvolacieho súdu je pritom podstatná práve tá okolnosť, že z vykonaného dokazovania nevyplynulo, že by kartou s koncovým č. 142 disponoval okrem žalovaného aj niekto iný, pričom podpísanie protokolu o prevzatí karty nie je podstatné pri zhodných tvrdeniach o fyzickom odovzdaní karty žalovanému.

17. Uvedené okolnosti odôvodňujú správnosť záveru súdu prvej inštancie o tom, že je daná zodpovednosť žalovaného za schodok, ktorý vznikol čerpaním pohonných hmôt na tankovaciu kartu s koncovým č. 142 nad rámec odôvodneného tankovania.

18. Pokiaľ ide o výšku uplatneného nároku spochybňuje ho žalovaný tvrdením, že účtovne boli platby za pohonné hmoty vedené ako nákladové položky a navyše malo dôjsť k odpočítaniu DPH.

19. Podľa § 189 ods. 1 Zákonníka práce zamestnanec, ktorý zodpovedá za schodok alebo za stratu predmetov, je povinný nahradiť schodok alebo stratu v plnej sume.

20. Odvolací súd súhlasí so záverom súdu prvej inštancie v tom, že pre posúdenie výšky schodku je dôležitá účtovná hodnota zverených prostriedkov, resp. rozdiel medzi účtovnou evidenciou a skutočným stavom hodnôt zverených na vyúčtovanie. Súd prvej inštancie riadne a podrobne odôvodnil spôsob výpočtu oprávnených čerpania pohonných hmôt s prihliadnutím na skutočný počet najazdených kilometrov a priemernú spotrebu motorového vozidla. Žalovaný spochybňoval aj vyúčtovanú priemernú spotrebu, ktorá podľa jeho názoru nezodpovedá skutočným situáciám.

21. Odvolací súd uvádza, že za situácie, ak nebolo možné zistiť priemernú spotrebu motorového vozidla z jeho technických údajov, je potrebné objektivizovať tento fakt z ostatných vykonaných dôkazov. Súd prvej inštancie na túto okolnosť vypočul viacero svedkov a aj samotný žalobca vo svojej účastníckej výpovedi uviedol približnú spotrebu jednotlivých motorových vozidiel, ktoré boli používané na vykonávanie dopravy. Z odôvodnenia rozsudku je zrejmé, že údaje o počte najazdených kilometrov sú objektivizované údajmi GPS a údaj o priemernej spotrebe vychádza z dokazovania, ktoré súd prvej inštancie vykonal. Za tejto situácie sa odvolací súd stotožňuje so závermi súdu prvej inštancie vo vzťahu k výpočtom v bodoch č. 58 a 59 odôvodnenia rozsudku. Rovnako za nedôvodné považuje odvolacie námietky žalovaného vo vzťahu k skutočnej škode a vo vzťahu ku spôsobu účtovania pohonných hmôt. Z účtovných dokladov je zrejmé, že žalobca vykonával platby v prospech spoločnosti OMV na základe jej faktúr vrátane DPH, preto z hľadiska účtovnej evidencie bol stav reálne nižší o celú vyplatenú sumu vrátane DPH.

22. Vzhľadom na uvedené odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP, a to vrátane výroku o trovách konania, pretože žalobca bol v konaní plne úspešný.

23. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 255 ods. 1 s použitím § 396 ods. 1 CSP. V odvolacom konaní mal plný úspech žalobca, trovy odvolacieho konania mu však preukázateľne nevznikli.

24. Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 .

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí z dôvodov uvedených v ust. § 420 CSP.

Dovolanie sa podáva v lehote 2 mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval o prvej inštancii. Pri dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolávateľ domáha (dovolací návrh).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Táto povinnosť neplatí v prípadoch uvedených v ust. § 429 ods. 2 CSP.