Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

14Scud/14/2014

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Viery Zoľákovej a členiek senátu JUDr. Evy Slávikovej a JUDr. Ingrid Kalinákovej v právnej veci žalobcu T. Łukasza B.ńskeho, bytom K. XXX, XX-XXX K., X. republika, zastúpeného JUDr. Dušanom Remetom, advokátom so sídlom Prešov, Masarykova 2, proti žalovanej Sociálnej poisťovni, ústredie v Bratislave, ul. 29. augusta č. 8, 10, Bratislava, za účasti Boguslawa P. B., bytom I. XX, XXXXX J., X. republika o preskúmanie zákonnosti postupu a rozhodnutia žalovanej č. 7798-3/2014-BA zo dňa 27. januára 2014, na základe žaloby takto

rozhodol:

Z r u š u j e rozhodnutie žalovanej zo dňa 27. januára 2014 č. 7798-3/2014-BA v spojení s rozhodnutím prvostupňového správneho orgánu zo dňa 17. augusta 2011 č. 705-3440187511-GC09/11-367 a vec v r a c i a žalovanej na ďalšie konanie.

P r i z n á v a žalobcovi proti žalovanej nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%.

odôvodnenie:

I.

1. Žalobou zo dňa 5.3.2014 sa žalobca sa domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia a postupu žalovanej 27. januára 2014 č. 7798-3/2014-BA v spojení s rozhodnutím prvostupňového správneho orgánu zo dňa 17. augusta 2011 č. 705-3440187511-GC09/11-367 (57603-1/2011-KEM), ktoré žiadal zrušiť a vrátiť vec žalovanej na ďalšie konanie a priznať zároveň náhradu trov konania.

2. Žalobu odôvodnil tým, že bol zamestnancom zamestnávateľa B. P. B., P. trieda XX, A., ktorý vykonával na území Slovenskej republiky podnikateľskú činnosť na základe osvedčenia o živnostenskom oprávnení, výkon podnikateľskej činnosti ukončil ku dňu 23.06.2012. Mal registrovaný status zamestnávateľa, pričom za účelom riadneho výkonu svojej podnikateľskej činnosti zamestnával viacerých zamestnancov na základe pracovných zmlúv uzatváraných v súlade s právnym poriadkom Slovenskej republiky. Vo vzťahu k svojim zamestnancom si riadne plnil všetky povinnosti podľa osobitných právnych predpisov, najmä pokiaľ ide o oznamovaciu povinnosť a platenie odvodov na jednotlivé druhy sociálneho poistenia podľa zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov. Poukázal na to, že žalobou napadnutým rozhodnutím žalobkyne v spojení s prvostupňovým rozhodnutím pobočky žalobkyne bolo rozhodnuté tak, že jemu ako zamestnancovi nevzniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti od 1.4.2010 do 31.8.2010 podľa slovenskej legislatívy z dôvodu, že vykonanou kontrolou u jeho zamestnávateľa nebol preukázaný reálny výkon práce žalobcu na území Slovenskej republiky.

3. Žalobca argumentoval ustanoveniami Nariadenia ES č. 883/2004 (ďalej len základné nariadenie), bod 8, podľa ktorého všeobecná zásada rovnakého zaobchádzania je mimoriadne dôležitá pre pracovníkov, ktorí nemajú bydlisko v členskom štáte ich zamestnania, vrátane cezhraničných pracovníkov. Podľa bodu 15 tohto nariadenia je potrebné, aby osoby, ktoré sa pohybujú v rámci spoločenstva, podliehali systému sociálneho zabezpečenia iba jediného členského štátu, aby sa tak predišlo prekrývaniu uplatniteľných ustanovení vnútroštátnych právnych predpisov a komplikáciám, ktoré by z toho mohli vzniknúť. Bod 17 nariadenia upravuje, že vzhľadom na čo najefektívnejšie zaručenie rovnosti zaobchádzania so všetkými osobami pôsobiacimi na území členského štátu je vhodné ako všeobecné pravidlo určiť za uplatniteľné právne predpisy toho členského štátu, v ktorom daná osoba vykonáva svoju činnosť ako zamestnanec alebo ako samostatne zárobková činná osoba.

4. Základné nariadenie v čl. I. písm. a/ upravuje, že „činnosť ako zamestnanec“ znamená každú činnosť alebo rovnocennú situáciu, ktorá sa za takú považuje na účely právnych predpisov v oblasti sociálneho zabezpečenia členského štátu, v ktorom takáto činnosť alebo rovnocenná situácia existuje.

5. Podľa čl. 11 bod 3/ písm. a/ základného nariadenia s výhradou článkov 12 až 16 osoba vykonávajúca činnosť ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba v členskom štáte podlieha právnym predpisom tohto členského štátu a podľa čl. 13 ods. 3 základného nariadenia osoba, ktorá zvyčajne vykonáva činnosť ako zamestnaná osoba a činnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba v odlišných členských štátoch, podlieha právnym predpisom členského štátu, v ktorom vykonáva činnosť ako zamestnanec, alebo ak vykonáva takúto činnosť v dvoch alebo viacerých členských štátoch, právnym predpisom určeným v súlade s odsekom 1.

6. Podľa § 11 ods. 1 zákona č. 311/2001 Z.z. Zákonníka práce zamestnanec je fyzická osoba, ktorá v pracovnoprávnych vzťahoch, a ak to ustanovuje osobitný predpis, aj v obdobných pracovných vzťahoch, vykonáva pre zamestnávateľa závislú prácu.

7. Podľa § 4 zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení zamestnanec na účely nemocenského poistenia, dôchodkového poistenia a poistenia v nezamestnanosti je, ak tento zákon neustanovuje inak, fyzická osoba v právnom vzťahu, ktorý jej zakladá právo na pravidelný mesačný príjem podľa § 3 ods. 1 písm. a/ a ods. 2 a 3.

8. Podľa § 210 ods. 1, 2 Zákona o sociálnom poistení organizačné zložky Sociálnej poisťovne vydávajú rozhodnutie vo veciach uvedených v § 178 ods. 1 písm. a/ a § 179 ods. 1 písm. a/ a b/. Organizačné zložky Sociálnej poisťovne sú povinné rozhodnúť vo veciach uvedených v odseku 1 najneskôr do 60 dní od začatia konania, v mimoriadne zložitých prípadoch možno túto lehotu predĺžiť najviac o 60 dní, čo treba oznámiť účastníkom konania.

9. Žalobca s rozhodnutím žalobkyne v spojení s rozhodnutím prvostupňového orgánu nesúhlasí a považuje ich za nezákonné.

10. Vo vzťahu k dôvodom nezákonnosti poukázal predovšetkým na to, že rozhodnutie bolo vydané v rozpore s § 210 ods. 1 a 2 Zákona o sociálnom poistení, keďže nebolo vydané v zákonnej lehote 60 dní, ktorá objektívne začala plynúť podaním prihlášky (registračného listu) zamestnanca. Je zrejmé, že aj ak by došlo (v rozpore so zákonom) k posunu okamihu začatia konania na deň oznámenia o vykonaní kontroly Inšpektorátom práce Košice (t.j. dňa 17.6.2011), aj v takom prípade by bolo rozhodnutie vydané po zákonnej lehote. Zákonnú lehotu je možné predĺžiť iba z dôvodu mimoriadnej zložitosti prípadu o ďalších 60 dní, k čomu však nedošlo. Rovnako nedošlo ani k využitiu inštitútu prerušenia konania podľa § 193 ods. 3 Zákona o sociálnom poistení. Žalovaná ako odvolací orgán rozhodla rovnako po uplynutí lehoty (až po takmer dva a pol roku). Už len vzhľadom na túto skutočnosť sú žalobou napadnuté rozhodnutia nezákonné.

11. S nezákonnosťou napadnutých rozhodnutí bezprostredne súvisí aj list žalovanej - „Oznámenie týkajúce sa spoločností, ktoré na území Slovenskej republiky vykonávajú činnosť ako tzv. schránkové firmy“ zo dňa 25.7.2013, v ktorom žalovaná informuje príslušný poľský orgán sociálneho zabezpečenia (ZUS, Department Ubezpieczen i Sladek) o tom, že zamestnanci vybraných zamestnávateľov nepodliehajú slovenským právnym predpisom a tak v prípade podania odvolania zo strany zamestnancov resp. zamestnávateľov tieto bude zamietať a prvostupňové rozhodnutia príslušných

organizačných zložiek budú potvrdzované. Je tak zrejmé, že zo strany žalovanej došlo takýmto postupom už vopred k prejudikovaniu rozhodnutí žalovanej a jej organizačných zložiek o tom, že dotknutí zamestnanci nepodliehajú slovenským právnym predpisom, a to bez toho, aby žalovaná vzala do úvahy riadne zistený skutkový stav v každom osobitnom prípade. Žalovaná zaškatuľkovala zamestnávateľa žalobcu ako zamestnávateľa spadajúceho do kategórie tzv. schránkovej firmy a nezaoberala sa individuálnymi okolnosťami a zisteniami, z ktorých vyplýva, že tento zamestnávateľ nie je žiadnou schránkovou firmou, ale riadne v Slovenskej republike podnikal a žalobca ako zamestnanec riadne prácu vykonával. Ak na základe tohto oznámenia došlo k uzatvoreniu akejsi spoločnej dohody zo dňa 10.12.2013 medzi žalovanou a ZUS Varšava bez akejkoľvek možnosti dotknutého zamestnávateľa alebo zamestnanca do tohto procesu vstúpiť alebo byť na ňom účastný a brániť sa protizákonnému postupu žalovanej, je odkaz na túto dohodu v rozhodnutí celkom bezpredmetný. Rovnako táto dohoda nebola uvedená ako dôvod prvostupňových rozhodnutí, preto nie je možné na ne prihliadať.

12. Poukázal tiež na to, že vydaním prvostupňového rozhodnutia, ako aj napadnutého rozhodnutia došlo k porušeniu princípu rovnakého zaobchádzania, pretože u jeho zamestnávateľa boli zamestnanci, vo vzťahu ku ktorým pri existencii rovnakých podmienok organizačná zložka žalovanej nerozhodla o tom, že nepodliehajú slovenskej legislatíve, resp. rozhodla o zániku poistenia až po uplynutí platnosti formulárov A1. Týmto bol vo vzťahu k porovnateľným zamestnancom jeho zamestnávateľa uplatnený diametrálne odlišný postup ako vo vzťahu k iným zamestnancom, najmä občanom Poľskej republiky a to napriek tomu, že podkladom pre rozhodnutie prvostupňového orgánu bol jednotne zistený skutkový stav vo vzťahu ku všetkým zamestnancom toho istého zamestnávateľa.

13. Zároveň poukázal žalobca tiež na to, že správny orgán rozhodol o zániku sociálneho poistenia zamestnanca (zamestnancov) spätne na základe kontroly vykonanej v júni 2011. Pri tejto kontrole objektívne nebolo možné zistiť okolnosti o reálnom výkone závislej práce zamestnanca a o registrovanom mieste podnikania spätne, preto výsledky tejto kontroly nemôžu byť relevantným podkladom pre náležité zistenie skutkového stavu a pre správne rozhodnutie. Rozhodnutie prvostupňového orgánu je preto z tohto dôvodu nepreskúmateľné.

14. Zamestnávateľ žalobcu v priebehu kontroly vykonanej príslušnou organizačnou zložkou žalovanej (t.j. ešte pred kontrolou Inšpektorátu práce Košice), riadne a včas predložil pracovné zmluvy, mzdové listy, výplatné pásky a evidenciu dochádzky svojich zamestnancov, čo bez akýchkoľvek pochybností preukazuje reálny výkon závislej práce zamestnancov u tohto zamestnávateľa v pracovnom pomere na území Slovenskej republiky.

15. Žalobca považuje za jednoznačne preukázané, že uplatniteľnou legislatívou vo vzťahu k jeho sociálnemu zabezpečeniu je legislatíva Slovenskej republiky. Minimálne sú rozhodnutia žalovanej a prvostupňového správneho orgánu nezákonné v retroaktívnej časti, keď nevydali rozhodnutie odo dňa zistenia údajného nesplnenia podmienok uplatniteľnosti predpisov Slovenskej republiky, ale spätne rozhodli o zániku sociálneho poistenia žalobcov za minulú obdobie.

16. Vo vzťahu k samotnému dôvodu vydania rozhodnutí prvostupňového orgánu a žalovanej (nepreukázanie reálneho výkonu práce žalobcov na území Slovenskej republiky), žalobca poukázal na to, že jeho zamestnávateľ ako podnikateľský subjekt vykonával reklamné a marketingové služby, čím je podmienený aj charakter činnosti jeho zamestnancov. Prioritnou pracovnou náplňou zamestnancov bolo najmä roznášanie letákov do poštových schránok, zakladanie letákov za stierače automobilov na parkoviskách, osobná ponuka letákov v nákupných centrách a pod.. Túto činnosť aj on vykonával na takmer celom území Slovenskej republiky a išlo predovšetkým o reklamu pre poľské spoločnosti. Bolo preto objektívne nemožné zastihnúť jeho alebo iných zamestnancov v určitom čase na adrese miesta podnikania zamestnávateľa, keďže to nedovoľuje samotná povaha tejto podnikateľskej činnosti a pracovnej činnosti zamestnancov. Nie je možné výlučne zo skutočnosti, že zamestnanec resp. zamestnávateľ nie je zastihnuteľný v mieste podnikania v čase výkonu kontroly, vyvodiť záver, že tak nie je preukázaný reálny výkon práce zamestnancov na území Slovenskej republiky. Takýto hypotetický záver, o ktorý žalovaná a jej pobočka opreli svoje rozhodnutia, v právnom štáte neobstojí. V tejto súvislosti žalobca poukázal na rozhodnutie žalovanej č. 8519-5/2012-BA zo dňa 28.6.2012, ktorým žalovaná v skutkovo a právne obdobnej veci (hoci u iného zamestnávateľa - kde bola vykonaná kontrola v jeho sídle, pričom tam nikto nebol) zrušila rozhodnutie svojej organizačnej zložky s poukazom na to, že „v rámci odvolacieho konania sa na základe zistených a preukázaných skutočností nepodarilo

objektívne preukázať, že účastník konania na území Slovenskej republiky reálne činnosti nevykonával“. Z tohto rozhodnutia, v porovnaní so žalobou napadnutým rozhodnutím žalovanej v tejto veci celkom jednoznačne vyplýva porušenie princípu právnej istoty, keď žalovaná rozhoduje tendenčne, pričom nerešpektuje zásadu rovnakého rozhodovania v rovnakých prípadoch. Ak v citovanom rozhodnutí nezastihnutie zamestnávateľa na adrese miesta podnikania nebolo vyhodnotené tak, že sa ním nepreukázalo nevykonávanie činnosti, musí tento záver vyplývať aj v tomto prípade.

17. Žalobca zdôraznil, že na území Slovenskej republiky vykonával činnosť zamestnanca riadne a v súlade so zákonom, za ktorú poberal dohodnutú mzdu, pričom v tejto súvislosti si jeho zamestnávateľ plnil všetky povinnosti podľa osobitných právnych predpisov.

II.

18. Žalovaná v písomnom vyjadrení k podanej žalobe navrhla túto ako nedôvodnú zamietnuť. Zotrvala na skutkových zisteniach s tým, že kontroly zamerané na reálny výkon činnosti zamestnancov na území Slovenskej republiky, ktorí majú bydlisko v Poľskej republike, začala Sociálna poisťovňa vykonávať na základe podnetov poľskej inštitúcie sociálneho zabezpečenia ZUS (Zaklad Ubezpieczeń Spolecznych), Varšava. Vo viacerých obdobných prípadoch ZUS Varšava žiadala Sociálnu poisťovňu o informácie, či dotknuté osoby vykonávajú reálne činnosť zamestnanca na území Slovenskej republiky, kde má zamestnávateľ sídlo. ZUS Varšava zdôvodnila svoju žiadosť tým, že v posledných rokoch na území Poľskej republiky vznikli firmy, ktoré sprostredkovávajú pre poľské samostatne zárobkovo činné osoby zamestnanecký úväzok v iných členských štátoch EÚ. V mnohých prípadoch cieľom tejto činnosti nie je aj reálny výkon zamestnania na pracovnú zmluvu mimo hraníc Poľskej republiky, ale vyhýbanie sa plateniu odvodov na sociálne zabezpečenie v Poľskej republike z podnikateľskej činnosti, ktorú v Poľskej republike vykonávajú.

19. Taktiež samotná žalovaná zaznamenala v predchádzajúcich rokoch nárast registrácii tzv. poľských zamestnávateľov, ktorí prihlásili na povinné sociálne poistenie zamestnancov v pracovnoprávnom vzťahu, ktorých príjem sa pohyboval v rozpätí od 25,- EUR do 50,- EUR a pracovná činnosť bola v rozsahu štyroch až desiatich hodín mesačne. Sociálna poisťovňa ako inštitúcia príslušná na vykonávanie ustanovení základného nariadenia ES a príslušného vykonávacieho nariadenia bola oprávnená preveriť, či nedochádza zo strany osôb s bydliskom v Poľskej republike k obchádzaniu právnych predpisov sociálneho zabezpečenia Poľskej republiky a k zneužívaniu slovenského systému sociálneho zabezpečenia.

20. Na základe podnetu ZUS Varšava a z dôvodu pretrvávajúceho trendu narastajúceho počtu registrovaných „poľských zamestnávateľov“ vzbudzujúceho podozrenie zo zneužívania systému verejného zdravotného poistenia, ktoré avizovala najmä Dôvera a Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou, žalovaná vykonala a naďalej vykonáva kontroly reálneho výkonu činnosti na území Slovenskej republiky tých zamestnancov, ktorí majú bydlisko v Poľskej republike, a ktorých zamestnávateľ má sídlo na území Slovenskej republiky, pričom o zistených skutočnostiach následne informuje príslušnú inštitúciu sociálneho zabezpečenia v Poľskej republike. Len v tých prípadoch, kde sa nepreukáže reálny výkon činnosti dotknutého zamestnanca na základe špecifických kritérií, rozhoduje Sociálna poisťovňa o tom, že zamestnancovi nevzniklo, resp. zaniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti podľa slovenskej legislatívy. V prípade, ak sociálna poisťovňa už týmto zamestnancom vystavila formulár E 101 SK/PD A1, títo zamestnanci podliehajú slovenskej legislatíve do dňa platnosti formulárov. Sociálna poisťovňa tieto formuláre spätne neruší. Následne, po ukončení platnosti príslušného formulára sociálna poisťovňa rozhoduje o zániku sociálneho poistenia dňom, ktorým platnosť formulára skončila. Ak sa jedná o zamestnancov, ktorým doteraz nebol vystavený formulár PD A1 o určení uplatniteľnej legislatívy, pričom na základe vykonaných kontrol nebol preukázaný reálny výkon činnosti zamestnancov na území Slovenskej republiky a splnenie podmienky registrovaného sídla zamestnávateľa, sociálna poisťovňa rozhoduje o tom, že dotknutému zamestnancovi povinné sociálne poistenie na území Slovenskej republiky nevzniklo.

21. Žalovaná ďalej argumentovala, že je povinná vykonať kontrolu splnenia podmienok na určenie uplatniteľnej legislatívy vždy, ak príslušná inštitúcia v mieste bydliska dotknutej fyzickej osoby, ktorá žiada o určenie uplatniteľnej legislatívy, nadobudne pochybnosti ohľadom určenia uplatniteľnej legislatívy a za týmto účelom požiada sociálnu poisťovňu ako príslušný orgán o poskytnutie potrebných údajov. V každom prípade je tak sociálna poisťovňa povinná preveriť relevantné skutočnosti a informovať každý členský štát Európskej únie, ktorý požiadal sociálnu poisťovňu o spoluprácu, nielen Poľskú republiku, o zistených skutočnostiach. Povinnosť príslušných orgánov a inštitúcii členských štátov navzájom spolupracovať, vzájomne sa informovať o relevantných skutočnostiach a poskytovať svoje služby a komunikovať medzi sebou priamo, vyplýva z čl. 76 základného nariadenia. Orgány a inštitúcie členských štátov spolupracujú aj v oblasti boja proti podvodom a omylom v rámci základného nariadenia a vykonávacieho nariadenia, čo vyplýva z rozhodnutia správnej komisie pre koordináciu systémov sociálneho zabezpečenia č. H5 z 18.3.2010.

22. Pri kontrole odvodu poistného na sociálne poistenie vykonanej Sociálnou poisťovňou, pobočka Košice dňa 16.5.2011 bolo zistené, že pracovnoprávne vzťahy zamestnancov vznikli na základe pracovných zmlúv, v ktorých boli dojednané pracovné pomery na kratší pracovný čas v rozsahu štyroch hodín mesačne, pri určení mzdy vo výške 10,- EUR mesačne. Zamestnávateľ týmto spôsobom zamestnával približne 400 zamestnancov (k 21.3.2011 bolo do poistenia prihlásených 318 zamestnancov, celkovo bolo prihlásených 426 zamestnancov), všetci s trvalým pobytom v X. republike.

XX. Vzhľadom na neštandardný postup viacerých podobných zamestnávateľov a veľké množstvo zamestnancov požiadala Sociálna poisťovňa, pobočka Košice o súčinnosť pri posúdení zákonnosti dôvodov na uplatňovanie spôsobu uzatvárania pracovných pomerov Národný inšpektorát práce, Košice. S cieľom preveriť reálny výkon aktivít týchto zamestnávateľov prostredníctvom registrovaných zamestnancov, vykonal Národný inšpektorát práce kontrolu, v rámci ktorej poverení zamestnanci osobne navštívili sídlo zamestnávateľa uvedené vo výpis zo živnostenského registra. Následne, z dôvodu, že na adrese sídla nebol nikto zastihnutý, bola zamestnávateľovi zaslaná výzva na predlženie dokladov. Listová zásielka sa vrátila ako nedoručená v odbernej lehote. Z úradného záznamu Národného inšpektorátu práce o skutočnostiach zistených pri výkone inšpekcie práce vyplýva, že na adrese uvedenej vo výpise zo živnostenského registra má fyzická osoba Boguslaw P. B. prenajatý byt, v ktorom sa nachádza len výnimočne, čo potvrdili nájomníci bytov P. trieda XX, A.. Telefonický kontakt na zamestnávateľa nebol dostupný. Aj za predpokladu, že jeho zamestnanci vykonávajú činnosť mimo registrovaného sídla zamestnávateľa (roznášanie letákov na území Slovenskej republiky), je nevyhnutné, aby sa v mieste, ktoré je považované za sídlo zamestnávateľa, uskutočňovali také rozhodovacie právomoci, na základe ktorých by dochádzalo k reálnemu výkonu činnosti zamestnancov dotknutého zamestnávateľa. V sídle zamestnávateľa by sa mali prijímať zásadné rozhodnutia spoločnosti, t.j. mali by sa napr. uskutočňovať stretnutia zamestnávateľa so zamestnancami, uzatvárať zmluvy s klientmi, ukladať účtovné doklady (objednávky, faktúry), viesť mzdová evidencia, prideľovať práce zamestnancom. Výnimočne zdržiavanie sa v sídle spoločnosti (zamestnávateľa) vzbudzuje dôvodnú pochybnosť, že nemôže ísť o také sídlo spoločnosti, v ktorom sa reálne vykonáva činnosť zamestnávateľa.

24. Vo vzťahu k námietke žalobcu, že žalovaná nevyhodnotila výkon činnosti každého zamestnanca na území Slovenskej republiky individuálne, žalovaná uviedla, že sociálna poisťovňa na základe skutkových zistení dospela k záveru, že zamestnávateľ žalobcu nespĺňa kritéria stanovené na určenie registrovaného sídla alebo miesta podnikania. Vo vzťahu k jednotlivým zamestnancom je preto nutné vychádzať z tejto skutočnosti.

25. Pokiaľ žalobca poukazuje na to, že Sociálna poisťovňa, pobočka Košice vydala rozhodnutie oneskorene, po zákonnej lehote 60 dní odo dňa podania prihlášky (registračného listu), žalovaná poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7Sžso/20/2010 zo dňa 24.2.2011, v ktorom bol vyslovený právny názor, že konanie, ktoré sa začína na podnet organizačnej zložky sociálnej poisťovne, je začaté odo dňa, keď príslušná organizačná zložka sociálnej poisťovne urobila voči účastníkovi konania prvý úkon (§ 185 ods. 4 zákona č. 461/2003 Z.z.). Tento zákon však nekonkretizuje, o aký úkon má ísť, a preto za prvý úkon je možné považovať aj doručenie rozhodnutia, pokiaľ sociálna poisťovňa disponovala potrebnými a dostatočnými podkladmi pre rozhodnutie. Vzhľadom na to, že žalovaná konanie o odvolaní prerušila, lehota na rozhodnutie o odvolaní v súlade s § 193 ods. 6 Zákona o

sociálnom poistení neplynula. Po zistení relevantných skutočností potrebných na rozhodnutie žalovaná pokračovala v konaní o odvolaní žalobcu a vydala rozhodnutie vo veci.

26. Zároveň žalovaná poukázala na list zo dňa 10.12.2013, ktorým sociálna poisťovňa akceptovala návrh poľskej inštitúcie sociálneho zabezpečenia ZUS zo dňa 10.10.2013 na uzatvorenie spoločnej dohody medzi sociálnou poisťovňou a poľskou inštitúciou sociálneho zabezpečenia ZUS v súlade s článkom 16 (4) vykonávacieho nariadenia, v zmysle ktorej bolo aj žalobcom určené poľské zákonodarstvo, ktoré má konečnú platnosť. Keďže k dohode medzi sociálnou poisťovňou a ZUS Varšava došlo až 10.12.2013, prvostupňové rozhodnutie sa nemohlo opierať o túto dohodu. Skutočnosť, že ZUS Varšava navrhla sociálnej poisťovni dohodu, na základe ktorej aj žalobca podlieha poľskému zákonodarstvu, potvrdzuje správnosť postupu sociálnej poisťovne pri rozhodovaní v predmetnej veci. Podľa názoru žalovanej je potrebné považovať rozhodnutie pobočky sociálnej poisťovne ako prvostupňového orgánu a rozhodnutie Sociálnej poisťovne, ústredie v Bratislave ako odvolacieho orgánu, za jeden celok.

27. Obstaranie podkladov pre rozhodnutie je vecou organizačnej zložky sociálnej poisťovne. Organizačná zložka sociálnej poisťovne nie je viazaná len návrhmi účastníkov konania, ale je povinná vykonať z vlastnej iniciatívy také dôkazy, ktoré môžu prispieť k presnému a úplnému zisteniu skutočného stavu veci. Organizačná zložka sociálnej poisťovne je oprávnená rozhodnúť, ktoré dôkazy a v akom rozsahu vykoná, pričom dôkazy hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz osobitne a všetky dôkazy vo vzájomnej súvislosti, z čoho vyplýva, že je vecou organizačnej zložky sociálnej poisťovne, či určitú skutočnosť považuje za dokázanú, či vykonané dôkazy postačujú alebo či treba vykonať dôkazy ďalšie, alebo či si treba obstarať ešte iné podklady pre rozhodnutie.

28. Tvrdenie žalobcu, že sociálna poisťovňa porušuje princípy rovnakého zaobchádzania, je neopodstatnené. Na základe schválených postupov pobočky sociálnej poisťovne rozhodujú o zániku sociálneho poistenia po skončení platnosti formulárov E 101/PD A1, resp. o nevzniknutí povinného sociálneho poistenia, ak nebolo definitívne rozhodnuté o uplatniteľnej legislatíve, vo vzťahu ku všetkým zamestnancom bez rozdielu národnosti, či štátnej príslušnosti.

29. Vo vzťahu k rozhodnutiu sociálnej poisťovne ústredie č. 8519-5/2012-BA zo dňa 28.06.2012, na ktoré odkázal žalobca, žalovaná konštatovala, že ide o jediné rozhodnutie v skutkovo a právne obdobnej veci, ktorým bolo zrušené rozhodnutie prvostupňového orgánu. Sociálna poisťovňa ústredie prehodnotila svoj právny názor a následne vo všetkých ostatných obdobných prípadoch postupovala tak, že rozhodnutia prvostupňových orgánov, na základe ktorých účastníkom konania nevzniklo, resp. zaniklo sociálne poistenie podľa slovenskej legislatívy, po vyhodnotení skutkového a právneho stavu potvrdzovala. Predmetom tohto konania však nie je posudzovanie povinného sociálneho poistenia zamestnanca zamestnávateľa T. B. - X. X., ale zamestnanca zamestnávateľa B. P. B..

III.

30. Krajský súd najskôr rozsudkom č.k.: 14Scud/14/2014-27 zo dňa 5.2.2015 zrušil rozhodnutie žalovanej zo dňa 27. januára 2014 č. 7798-3/2014-BA v spojení s rozhodnutím prvostupňového správneho orgánu zo dňa 17. augusta 2011 č. 705-3440187511-GC09/11-367 a vec vrátil žalovanej na ďalšie konanie a rozhodol, že žalovaná je povinná nahradiť žalobcovi trovy konania vo výške 284,08 EUR na účet právneho zástupcu žalobcu JUDr. Dušana Remetu do 15 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

31. Najvyšší súd Slovenskej republiky na základe odvolania žalovanej zrušil tento rozsudok uznesením č.k.: 9Sžso/118/2015 zo dňa 28.2.2017 a vrátil vec krajskému súdu na ďalšie konanie, v ktorom mu uložil pribrať do konania zamestnávateľa žalobcu.

32. Krajský súd uznesením č.k. 14Scud/14/2014-52 zo dňa 10.7.2017 pribral do konania Boguslawa Jakuba Bulata.

IV.

33. V preskúmavanej veci sa žalobca domáha preskúmania zákonnosti postupu a rozhodnutia žalovanej ako odvolacieho orgánu v spojení s prvostupňovým rozhodnutím podľa druhej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku upravujúcej rozhodovanie o žalobách proti rozhodnutiam a postupom správnych orgánov.

34. Z uvedeného je teda zrejmé, že konanie v predmetnej veci bolo realizované za účinnosti zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku v znení neskorších predpisov.

35. Zákon č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok nadobudol účinnosť dňom 01.júla 2016 a v prechodnom ustanovení § 491 ods. 1 upravil, že ak nie je ďalej ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté podľa piatej časti Občianskeho súdneho poriadku predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Podľa ods. 2 tohto ustanovenia - právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona, ak by boli v neprospech žalobcu, ak je ním fyzická osoba alebo právnická osoba.

36. Z citovaného ustanovenia teda vyplýva, že správny súd v tomto konaní pokračuje podľa ustanovení Správneho súdneho poriadku.

37. Správny súdny poriadok v ustanovení § 2 ods. 1 upravuje, že v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. Podľa ods. 2 tohto ustanovenia - každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej správy, nečinnosťou orgánu verejnej správy alebo iným zásahom orgánu verejnej správy, sa môže za podmienok ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom súde.

38. Vzhľadom na predmet konania je zrejmé, že podľa Správneho súdneho poriadku ide o správnu žalobcu v sociálnych veciach, lebo podľa § 199 ods. 1 písm. a/ sociálnymi vecami sa na účely tohto zákona rozumie rozhodovanie Sociálnej poisťovne.

39. Podľa § 199 ods. 3 SSP - ak nie je v tejto hlave ustanovené inak, použijú sa na konanie v sociálnych veciach ustanovenia o konaní o všeobecnej správnej žalobe.

V.

40. Z predloženého administratívneho spisu vyplýva, že vo vzťahu k žalobcovi Sociálna poisťovňa, pobočka Košice rozhodnutím zo dňa 17. augusta 2011 č. 705-3440187511-GC09/11-367 (57603-1/2011- KEM) podľa § 178 ods. 1 písm. a/ bod prvý Zákona o sociálnom poistení, ako orgán príslušný rozhodovať o vzniku, prerušení a zániku sociálneho poistenia v sporných prípadoch podľa § 210 ods. 1 Zákona o sociálnom poistení rozhodla tak, že žalobcovi nevzniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti od 1.4.2010 do 31.8.2010 podľa slovenskej legislatívy.

41. Po podanom odvolaní žalobcu rozhodla žalovaná dňa 27. januára 2014 č. 7798-3/2014-BA tak, že odvolanie žalobcu a jeho zamestnávateľa zamietla a rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočky Košice potvrdila.

42. Rozhodnutie žalovaná odôvodnila tým, že prvostupňový správny orgán v spolupráci s Inšpektorátom práce A. vykonal fyzickú kontrolu u zamestnávateľa B. P. B., bytom I. XX, J., X. republika, D.: XXXXXXXX, s adresou miesta výkonu činnosti Južná trieda č. XX, Košice, na základe požiadavky poľskej inštitúcie sociálneho zabezpečenia ZUS Varšava z dôvodu podozrenia na obchádzanie poľských právnych predpisov sociálneho zabezpečenia. Slovenský zamestnávateľ (fyzická osoba s bydliskom v Poľsku) prijal na Slovensku do pracovného pomeru fyzickú osobu, ktorá má bydlisko v Poľsku, a ktorá je súčasne

v Poľsku samostatne zárobkovo činnou osobou. Zamestnanci majú uzatvorené pracovné zmluvy so štvor- alebo osem- hodinovým mesačným pracovným časom so mzdou 10,- až 30,- EUR mesačne, s náplňou práce roznášanie letákov a pod.

43. Podľa článku 13 (3) nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004, na osobu zamestnanú a súčasne samostatne zárobkovo činnú v odlišných členských štátoch sa vzťahuje legislatíva štátu zamestnaneckého pomeru. Žalovaná uviedla, že v prípade zamestnávateľa B. P. B., I.. XX, J., X. J., adresa miesta činnosti P. K.. XX, A., IČO: XXXXXXXX, nebolo možné preukázať reálny výkon činnosti žalobcu ako zamestnanca na Slovensku, keďže u tohto zamestnávateľa ide o fiktívne založenú spoločnosť. Žalobcovi preto nevzniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti od 1.4.2010 do 31.8.2010 ako zamestnancovi u zamestnávateľa B. P. B., I. XX, J., X. republika, adresa miesta činnosti P. trieda č. XX, A., D.: XXXXXXXX.

44. V odôvodnení napadnutého rozhodnutia žalovaná o.i. konštatovala obsah prvostupňového rozhodnutia, obsah odvolania, pričom poukázala na to, že za zamestnanca sa podľa § 4 ods. 1 písm. a/ Zákona o sociálnom poistení považuje fyzická osoba v pracovnom pomere.

45. Podľa § 4 ods. 1 Zákona o sociálnom poistení je zamestnanec na účely nemocenského poistenia, dôchodkového poistenia a poistenia v nezamestnanosti, ak tento zákon neustanovuje inak, fyzická osoba v právnom vzťahu, ktorý jej zakladá právo na pravidelný mesačný príjem podľa § 3 ods. 1 písm. a) a ods. 2 a 3, okrem fyzickej osoby v právnom vzťahu na základe dohôd o prácach vykonávaných mimo pracovného pomeru a žiaka strednej školy a študenta vysokej školy pri praktickom vyučovaní v období odbornej (výrobnej) praxe.

46. Zamestnávateľ pre fyzickú osobu v pracovnom pomere je právnická osoba alebo fyzická osoba, ku ktorej je fyzická osoba v pracovnom pomere.

47. Podľa § 14 ods. 1 písm. a/ Zákona o sociálnom poistení v znení účinnom do 31.12.2010 povinne nemocensky poistený je zamestnanec, ktorý vykonáva prácu na území Slovenskej republiky alebo mimo územia Slovenskej republiky počas obdobia určeného zamestnávateľom, ak medzinárodná zmluva, ktorá má prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky neustanovuje inak.

48. Podľa § 15 ods. 1 písm. a/ Zákona o sociálnom poistení v znení účinnom do 31.12.2010 povinne dôchodkovo poistený je zamestnanec, ktorý je povinne nemocensky poistený.

49. Podľa § 19 ods. 1 Zákona o sociálnom poistení povinné poistený v nezamestnanosti je zamestnanec, ktorý je povinne nemocensky poistený, ak tento zákon neustanovuje inak.

50. Zamestnávateľ žalobcu vykonával podnikateľskú činnosť na základe živnostenského listu č. OŽP-C/2009/10826-5 zo dňa 25.9.2009, s dátumom vzniku živnostenského oprávnenia 1.11.2009. V živnostenskom registri bol účastník konania zapísaný pod číslom 820-66829. Do registra zamestnávateľov vedenom Sociálnou poisťovňou, pobočkou Košice bol účastník konania prihlásený od 1.3.2010. Z výpisu zo živnostenského registra vyplýva, že podnikateľský subjekt (účastník konania) ukončil svoju podnikateľskú činnosť, ktorú vykonával na základe osvedčenia o živnostenskom oprávnení dňa 23.6.2012. Žalobca bol vedený v registri poistencov sociálnej poisťovne ako zamestnanec od 1.4.2010 do 31.8.2010.

51. Žalovaná v odôvodnení rozhodnutia uviedla, že vstupom Slovenskej republiky do Európskej únie, od 1.5.2004 sa v oblasti sociálneho zabezpečenia uplatňujú koordinačné nariadenia, Nariadenie Rady (EHS) č. 1408/71 zo dňa 14. júna 1971 o uplatňovaní systémov sociálneho zabezpečenia na zamestnané osoby, samostatne zárobkovo činné osoby a členov ich rodín pohybujúcich sa v rámci spoločenstva v znení neskorších zmien a doplnkov a jeho vykonávacie nariadenie Rady (EHS) č. 574/1972 z 21. marca 1972. Od 1.5.2010 sa uplatňuje Nariadenie (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 z 29. apríla 2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia v znení Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 988/2009 zo 16.septembra 2009 a vykonávacie Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009 zo 16.septembra 2009, ktorým sa vykonáva nariadenie č. 883/2004.

52. Pravidlá určujúce uplatniteľnú legislatívu ustanovené v hlave II. základného nariadenia majú za úlohu zabezpečiť, aby sa na fyzickú osobu nevzťahovala legislatíva súčasne dvoch alebo viacerých členských štátov, v ktorých vykonávajú činnosť, resp. aby nedošlo k situácii, že sa na nich nebude vzťahovať legislatíva žiadneho členského štátu.

53. Podľa článku 11 (3) (a) základného nariadenia s výhradou článkov 12 až 16 osoba vykonávajúca činnosť ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba v členskom štáte podlieha právnym predpisom tohto členského štátu.

54. Podľa článku 13 (1) základného nariadenia v znení účinnom do 27.6.2012 osoba, ktorá zvyčajne vykonáva činnosť ako zamestnanec v dvoch alebo viacerých členských štátoch podlieha:

a) právnym predpisom členského štátu bydliska, ak takáto osoba vykonáva podstatnú časť svojej činnosti v tomto členskom štáte, alebo ak je zamestnaná vo viacerých podnikoch, alebo ju zamestnáva viacero zamestnávateľov, ktorých registrované sídlo alebo miesto podnikania je v odlišných členských štátoch, alebo b) právnym predpisom členského štátu, v ktorom je registrované sídlo alebo miesto podnikania podniku alebo zamestnávateľa zamestnávajúceho danú osobu, ak táto osoba nevykonáva podstatnú časť svojich činností v členskom štáte svojho bydliska.

55. Podľa článku 13 (3) základného nariadenia osoba, ktorá zvyčajne vykonáva činnosť ako zamestnaná osoba a činnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba v odlišných členských štátoch, podlieha právnym predpisom členského štátu, v ktorom vykonáva činnosť ako zamestnanec, alebo ak vykonáva takúto činnosť v dvoch alebo viacerých členských štátoch, právnym predpisom určeným v súlade s článkom 13 (1).

56. Pri určovaní uplatniteľnej legislatívy nie je rozhodujúci len status osoby ako zamestnanca, resp. samostatne zárobkovo činnej osoby, ale aj výkon činnosti. Preto je pri aplikácii osobitného pravidla, ktorého cieľom je zabezpečenie uplatniteľnej legislatívy len jedného členského štátu dôležité skúmať nielen status osoby, ale aj reálny výkon činnosti za účelom zamedzenia manipulácie s uplatniteľnými právnymi predpismi a ich zneužívanie v tejto oblasti. Napriek tomu, že pojem reálny výkon činnosti nie je explicitne definovaný v základnom nariadení, v pravidlách určujúcich uplatniteľnú legislatívu ustanovených v hlave II. základného nariadenia je pojem reálneho výkonu činnosti jedným z rozhodujúcich faktorov na posúdenie a určenie príslušnosti k právnym predpisom sociálneho zabezpečenia určitej krajiny.

57. Keďže sociálna poisťovňa nie je oprávnená vstupovať do pracovno-právnych vzťahov, požiadala Inšpektorát práce Košice o súčinnosť pri posúdení zákonnosti okolností pri uzatváraní pracovných pomeroch (pracovnoprávne vzťahy zamestnancov na dohodnutý pracovný pomer na kratší pracovný čas v rozsahu štyroch hodín mesačne, pri určení mzdových podmienok 10,- EUR mesačne; pracovné zmluvy uzavreté na neurčitý čas so skúšobnou dobou troch mesiacov).

58. Inšpektorát práce Košice zaslal Sociálnej poisťovni, pobočka Košice dňa 17.6.2011 odpoveď na žiadosť o poskytnutie súčinnosti, z ktorej vyplýva, že Inšpektorát práce Košice v rámci výkonu inšpekcie s cieľom preveriť reálnosť vykonávaných aktivít zamestnancov zamestnávateľa, navštívil osobne sídlo zamestnávateľa (miesto činnosti podniku zahraničnej osoby uvedenej v živnostenskom liste pre zahraničnú osobu), t.j. Južná trieda č. 53, Košice - Juh. Na uvedenej adrese nebol zamestnávateľ zastihnutý. Z tohto dôvodu mu Inšpektorát práce Košice zaslal výzvu na predloženie dokladov, ktorá sa vrátila ako zásielka neprevzatá v odbernej lehote. Inšpekcia bola ukončená úradným záznamom vypracovaným dňa 27.5.2011. Z úradného záznamu o skutočnostiach zistených pri výkone inšpekcie práce vyplýva, že inšpekcia práce, zameraná na dodržiavanie pracovnoprávnych predpisov, mzdových predpisov a kontrolu nelegálneho zamestnávania u zamestnávateľa B. P. B. sa začala dňa XX.XX.XXXX. Nájomníci bytov na adrese Južná trieda XX, A., oznámili inšpektorom práce, že účastník konania má na uvedenej adrese prenajatý byt. V byte sa nachádza len výnimočne. Žiaden telefonický kontakt nie je dostupný.

59. Vzhľadom na to, že na základe vykonanej inšpekcie sa nepodarilo preukázať reálny výkon činnosti žalobcu u jeho zamestnávateľa, Sociálna poisťovňa, pobočka Košice rozhodla, že mu ako zamestnancovi nevzniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenia a povinné poistenie v nezamestnanosti v rozhodnom období podľa slovenskej legislatívy.

60. Sociálnej poisťovni bola doručená informácia poľskej inštitúcie sociálneho zabezpečenia ZUS Varšava, že v posledných rokoch vznikali na území Slovenskej republiky firmy, ktoré sprostredkúvajú pre poľské samostatne zárobkovo činné osoby pracovný pomer. V mnohých prípadoch cieľom tejto činnosť nie je výkon zamestnania na pracovnú zmluvu mimo hraníc Poľskej republiky, ale vyhýbanie sa plateniu odvodov na sociálne zabezpečenie ZUS z podnikateľskej činnosti, ktorú tieto osoby vykonávajú v Poľskej republike.

61. Na účely správneho vykonávania základného nariadenia a vykonávacieho nariadenia z rozhodnutia správnej komisie pre koordináciu systémov sociálneho zabezpečenia č. H5 z 18.3.2010 o spolupráci v boji proti podvodom a omylom v rámci nariadenia Rady (ES) č. 883/2004 a Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia vyplýva, že orgány a inštitúcie členských štátov spolupracujú v oblasti boja proti podvodom a omylom. Na zabezpečenie riadneho vykonávania základného nariadenia sú príslušné orgány a inštitúcie členských štátov na základe článku 76 základného nariadenia povinné navzájom spolupracovať, vzájomne sa informovať o relevantných skutočnostiach, poskytovať svoje služby a komunikovať medzi sebou. Preto bola inštitúcia sociálneho zabezpečenia ZUS Varšava oprávnená požadovať preukázanie relevantných skutočností na určenie uplatniteľnej legislatívy a súvzťažne Sociálna poisťovňa, ktorá je príslušná inštitúcia na určenie uplatniteľnej legislatívy na území Slovenskej republiky, bola povinná rozhodujúce skutočnosti preskúmať.

62. Kontrola vykonaná Sociálnou poisťovňou, pobočka Košice dňa 16.5.2011, na ktorú účastník konania sa odvoláva, nebola zameraná na preukázanie reálneho výkonu činnosti účastníka konania, ale na odvod poistného na sociálne poistenie v súlade s § 242 a nasl. Zákona o sociálnom poistení. Kontrolné zistenia nemajú vplyv na posúdenie uplatniteľnej legislatívy v súlade so základným nariadením a vykonávacím nariadením. Výkon činnosti je oprávnený kontrolovať len inšpektorát práce, ktorého kontrolné zistenia sú pre sociálnu poisťovňu záväzné. Kontrola odvodu poistného na sociálne poistenie bola vykonaná ešte pred oznámením Inšpektorátu práce Košice o zistených skutočnostiach.

63. Na základe výsledkov kontroly nebolo preukázané, že žalobca vykonával činnosť ako zamestnanec na území Slovenskej republiky, a preto nemôže byť poistený na území Slovenskej republiky ani podľa jedného z vyššie citovaných článkov základného nariadenia, t.j. článku 11 (3) (a), článku 13 (1) a článku 13 (3), čoho dôsledkom sa na neho nevzťahujú slovenské právne predpisy sociálneho zabezpečenia.

64. Na základe listu poľskej inštitúcie sociálneho zabezpečenia ZUS z 10.10.2013 sociálna poisťovňa dňa 10.12.2013 akceptovala návrh poľskej inštitúcie sociálneho zabezpečenia ZUS na uzatvorenie spoločnej dohody medzi sociálnou poisťovňou a poľskou inštitúciou sociálneho zabezpečenia ZUS v súlade s článkom 16 (4) vykonávacieho nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009, v zmysle ktorej bolo žalobcovi určené poľské zákonodarstvo, ktoré má konečnú platnosť.

65. Vzhľadom na uvedené skutočnosti povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti na území Slovenskej republiky žalobcovi v období od 1.4.2010 do 31.8.2010 nevzniklo.

66. Z odôvodnení rozhodnutí správnych orgánov, ale predovšetkým žalovanej, ktorá argumentuje ňou citovanými článkami základného nariadenia a príslušnými ustanoveniami Zákona o sociálnom poistení je nesporné, že pravidlá, ktoré majú určiť uplatniteľnú legislatívu, majú za úlohu zabezpečiť, aby sa na zamestnanca a samostatne zárobkovo činnú osobu nevzťahovala legislatíva dvoch alebo viacerých členských štátov, resp. aby nedošlo k situácii, že sa na nich nebude vzťahovať legislatíva žiadneho členského štátu. Základné nariadenie v článku 13 upravuje, ktorým právnym predpisom podlieha osoba vykonávajúca činnosti v dvoch alebo viacerých členských štátoch.

67. Článok 13 (3) základného nariadenia upravuje, že osoba, ktorá zvyčajne vykonáva činnosť ako zamestnaná osoba a činnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba v odlišných členských štátoch,

podlieha právnym predpisom členského štátu, v ktorom vykonáva činnosť ako zamestnanec, alebo ak vykonáva takúto činnosť v dvoch alebo viacerých členských štátoch právnym predpisom určeným v súlade s článkom 13 (1) základného nariadenia.

68. Z predloženého administratívneho spisu možno konštatovať, že konanie vo veci bolo začaté na podnet príslušnej poľskej inštitúcie sociálneho zabezpečenia (ZUS Varšava) o preskúmanie rozhodujúcich skutočností za účelom určenia uplatniteľnej legislatívy, t.j. či zamestnanci v predmetných veciach skutočne vykonávajú zamestnanie na území Slovenskej republiky, keďže výkon zamestnania v nimi údajne vykonávanom rozsahu vzbudzuje pochybnosti o reálnom výkone práce v zamestnaneckom pomere, a to z dôvodu, že v posledných rokoch vznikli firmy, ktoré sprostredkúvajú pre poľských podnikateľov zamestnanie na úväzok v iných členských štátoch a v niektorých prípadoch cieľom tejto činnosti nie je skutočne aj výkon zamestnania na pracovnú zmluvu mimo hraníc Poľskej republiky, ale vyhýbanie sa plateniu odvodov na sociálne zabezpečenie ZUS z podnikateľskej činnosti, ktorú tieto osoby vykonávajú v Poľskej republike.

69. Správne orgány závery obsiahnuté v odôvodneniach rozhodnutí založili na dokazovaní realizovanom Inšpektorátom práce Košice na základe žiadosti Sociálnej poisťovne, pobočky Košice zo dňa 21.3.2011. Národný inšpektorát práce v liste zo dňa 17.6.2011 uviedol, že za účelom posúdenia zákonnosti dôvodov na uplatňovanie spôsobu uzatvárania pracovných pomerov zamestnávateľským subjektom, B. P. B., P. K. XX, A., ktorý zamestnával poľských štátnych občanov na území Slovenskej republiky, v rámci výkonu inšpekcie, príslušný orgán inšpekcie práce najprv navštívil sídlo subjektu v Košiciach osobne, následne z dôvodu nezastihnutia na uvedenej adrese zaslal výzvu na predloženie dokladov, pričom listová zásielka sa na inšpektorát práce vrátila ako nedoručená v odbernej lehote. Z tohto dôvodu Inšpektorát práce vypracoval úradný záznam o skutočnostiach zistených pri výkone inšpekcie. Z úradného záznamu zo dňa 27.5.2011 č. IKO-26-42-2.4/UZ-E 24,25-11 221/1346/2011 vyplýva, že dňa 29.4.2011 inšpektori práce začali kontrolu zameranú na dodržiavanie pracovnoprávnych predpisov, mzdových predpisov a kontrolu nelegálneho zamestnávania u zamestnávateľa B. P. B., P. trieda XX, A., D.: XX XXX 651, ktorý bol zamestnávateľom žalobcu. Ďalej je uvedené, že „inšpektori práce začali previerku na adrese Južná trieda 53, Košice uvedenej v informatívnom výpise zo živnostenského registra, kde nám bolo nájomníkmi bytov oznámené, že vyššie uvedená fyzická osoba má na uvedenej adrese prenajatý byt, avšak nachádza sa tam iba výnimočne. Vzhľadom na skutočnosť, že sa na adrese Južná trieda 53, Košice nikto nenachádzal, inšpektorát práce zaslal oznámenie o výkone inšpekcie práce a výzvu na predloženie dokladov, ktorá sa vrátila ako zásielka neprevzatá v odbernej lehote a na uvedenú fyzickú osobu nie je ani žiaden dostupný telefonický kontakt. Na základe vyššie uvedeného je inšpekcia práce ukončená úradným záznamom.“

70. Z dokazovania vykonaného správnymi orgánmi je podľa názoru súdu zrejmé, že tieto závery o tom, že žalobcovi nevzniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti na základe vykonanej kontroly Inšpektorátom práce Košice, sú predčasné. Vzhľadom na veľký počet zamestnávateľov zamestnávajúcich poľských občanov ide výlučne o dedukciu, že aj u tohto zamestnávateľa žalobcu ide o fiktívnu spoločnosť. Na základe výsledkov kontroly nebolo nespochybniteľne preukázané, že žalobca na území Slovenskej republiky reálne nevykonával činnosť ako zamestnanec, a preto nemôže podliehať slovenským právnym predpisom podľa čl. 13 (3) základného nariadenia. Takýto záver žalovanej je predčasný, prijatý na základe nedostatočne zisteného skutkového stavu. Z predloženého administratívneho spisu nie je zrejmé, akým spôsobom malo byť nespochybniteľne preukázané, že žalobca reálne činnosť zamestnanca nevykonával.

71. Je treba poukázať tiež na tú skutočnosť, že rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočky Košice je odôvodnené veľmi stručne. Tento nedostatok v druhostupňovom rozhodnutí žalovaná doplnila argumentáciou, že zamestnávateľ žalobcu nereagoval na výzvu Inšpektorátu práce Košice na predloženie dokladov a zásielka sa vrátila ako nedoručená. Doplnila tak, že na základe výsledkov šetrenia vykonaného inšpekciou práce sa nepodarilo preukázať reálny výkon činnosti ako žalobcu, tak ani zamestnávateľa.

72. Závery správnych orgánov sú však iba dedukciou, že vzhľadom na zistené skutočnosti vznikajú vážne pochybnosti o reálnom výkone činnosti žalobcu ako zamestnanca. V tomto štádiu konania je však takto zistený skutkový stav nedostatočný pre takýto záver.

73. Z ustanovení Zákona o sociálnom poistení vyplýva, že sociálna poisťovňa má vykonať dokazovanie v dostatočnom rozsahu, keďže podľa § 195 tohto zákona organizačná zložka sociálnej poisťovne pred vydaním rozhodnutia postupuje tak, aby presne a úplne zistila skutočný stav veci a na ten účel obstará potrebné podklady na rozhodnutie. Podkladom na rozhodnutie sú najmä podania, návrhy a vyjadrenia účastníkov konania, dôkazy, čestné vyhlásenia, ako aj skutočnosti všeobecne známe alebo známe organizačnej zložke sociálnej poisťovne z jej činnosti. Organizačná zložka sociálnej poisťovne pri posudzovaní veci objasňuje rovnako dôkladne všetky rozhodujúce skutočnosti bez ohľadu na to, či svedčia v prospech alebo v neprospech účastníka konania. Podľa § 196 ods. 1 citovaného zákona dôkazom je všetko, čo môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočného stavu veci, najmä výpovede účastníkov konania a vyjadrenia účastníkov konania a svedkov, odborné posudky, znalecké posudky, správy, listiny a vyjadrenia a potvrdenia iných fyzických osôb a právnických osôb. Netreba dokazovať skutočnosti všeobecne známe alebo skutočnosti známe z činnosti sociálnej poisťovne.

74. Aplikovanie vyššie citovaných ustanovení neneguje ani ustanovenie § 196 ods. 6 Zákona o sociálnom poistení, podľa ktorého účastník konania je povinný navrhnúť dôkazy na podporu svojich tvrdení.

75. Podľa § 196 ods. 7 tohto zákona organizačná zložka sociálnej poisťovne hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy a to každý dôkaz osobitne a všetky dôkazy vo vzájomnej súvislosti.

76. Na podklade vyššie citovaných ustanovení je zrejmé, že bolo povinnosťou príslušných správnych orgánov vo veci vykonať rozsiahle dokazovanie a v konaní tak malo byť jednoznačne preukázané, že žalobca v pozícii zamestnanca reálne nevykonával činnosť na území Slovenskej republiky, a preto tak nepodlieha legislatíve Slovenskej republiky.

77. Súd po preskúmaní postupu a rozhodnutí správnych orgánov dospel k záveru, že doteraz vykonané dokazovanie žalovanou je nedostatočné na vykonanie objektívneho záveru, že žalobca na území Slovenskej republiky reálne činnosť zamestnanca nevykonával. Zistenie skutkového stavu je nedostatočné na jednoznačný záver prezentovaný v odôvodnení napadnutého rozhodnutia a rozhodnutie nie je odôvodnené v súlade s ustanovením § 209 ods. 4 Zákona o sociálnom poistení, ktoré ukladá organizačnej zložke sociálnej poisťovne uviesť, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bola organizačná zložka vedená pri hodnotení dôkazov a pri aplikácii príslušných právnych predpisov.

78. Podľa názoru súdu počet zamestnávateľov - podnikateľov Poľskej republiky a zamestnancov, tiež občanov Poľskej republiky, vyvoláva vážne a dôvodné podozrenie, že môže ísť o postup, ktorým by sa poľskí občania ako samostatne zárobkovo činné osoby v Poľskej republike mohli vyhýbať povinnosti platiť poistné v Poľskej republike. Netreba však pritom zabúdať na to, že Slovenská republika je v zmysle Ústavy Slovenskej republiky zvrchovaným demokratickým a právnym štátom, pričom štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

79. Zákon o sociálnom poistení ukladá organizačnej zložke, teda pobočke a rovnako tiež ústrediu povinnosť zistiť dostatočne skutkový stav, aby mohla vo veci rozhodnúť objektívne a na základe dostatočne zisteného stavu veci v súlade s príslušnými zákonnými ustanoveniami.

80. Predovšetkým je potrebné poukázať tiež na to, že pobočke sociálnej poisťovne bolo známe, kto platí jednotlivé druhy poistného, počet zamestnávateľov a zamestnancov občanov Poľskej republiky a už v predchádzajúcom období tak bolo potrebné vykonať nielen kontrolu platenia poistného, ale aj reálny výkon činnosti zamestnancov občanov Poľskej republiky. Ani veľký počet rozhodovaných vecí nemôže byť dôvodom na taký postup, ktorý sa javí ako paušalizovanie a nedostatočné zistenie stavu veci, a to dokonca retroaktívne.

81. Súd tak po preskúmaní prvostupňového rozhodnutia sociálnej poisťovne, pobočky Košice a žalobou napadnutého rozhodnutia žalovanej v rozsahu a z dôvodov uvedených žalobcom dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť alebo nedostatok dôvodov a zistenie skutkového stavu orgánom verejnej správy bolo nedostačujúce na riadne posúdenie veci. Správny súd preto podľa § 191 ods. 1 písm. d/, e/ SSP napadnuté rozhodnutie v spojení s prvostupňovým rozhodnutím zrušil a vec vracia na ďalšie konanie, v ktorom je nevyhnutné vykonať dokazovanie v takom rozsahu,

aby nevznikali žiadne pochybnosti, či žalobca na území Slovenskej republiky vykonával reálne činnosť zamestnanca, alebo túto činnosť nevykonával. VI.

82. O náhrade trov konania rozhodol podľa § 167 ods. 1 SSP a úspešnému žalobcovi priznal proti žalovanej nárok na ich náhradu v rozsahu 100%. O ich výške rozhodne podľa § 175 ods. 2 SSP správny súd po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

VII.

83. Senát správneho súdu vo veci rozhodol v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť v lehote jedného mesiaca od doručenia rozhodnutia (§ 443 ods. 1 S.s.p.) na Najvyšší súd Slovenskej republiky prostredníctvom Krajského súdu v Prešove, a to písomne v dvoch vyhotoveniach.

V kasačnej sťažnosti sa musí popri všeobecných náležitostiach (§ 57 ods. 1, 2 S.s.p.) uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 S.s.p. sa podáva a návrh výroku rozhodnutia.

Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom (§ 449 ods. 1 S.s.p.). Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom, okrem prípadov podľa § 449 ods. 2 S.s.p.