Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_20Co-60-2017.pdf
PDF · 85.06 KB
Case nature
Area
Subarea
20Co/60/2017
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Michala Boroňa a členov senátu JUDr. Petra Straku a JUDr. Viery Kandrikovej v právnej veci žalobcu: Q. R., N.. XX.XX.XXXX, S. XX, W., zastúpeného JUDr. Sergejom Romžom, advokátom so sídlom v Košiciach, Hrnčiarska 5, proti žalovanému: B. Š. W., K. XX, W., zastúpený JUDr. Ladislavom Lukáčom, advokátom so sídlom v Prešove, Hlavná 17, o náhradu nemajetkovej ujmy, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Prešov č. k. 12C/73/2012 - 236 zo dňa 14.3.2017 takto
rozhodol:
I. Potvrdzuje sa rozsudok v napadnutom vyhovujúcom výroku a vo výroku o trovách konania.
II. Stranám sporu sa náhrada trov odvolacieho konania nepriznáva.
odôvodnenie:
1. Okresný súd Prešov (ďalej len súd prvej inštancie) napadnutým rozsudkom uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi 15 000 Eur do 15 dní od právoplatnosti rozsudku, v prevyšujúcej časti žalobu zamietol a náhradu trov konania stranám nepriznal. V odôvodnení rozhodnutia okrem iného uviedol, že žalobca sa voči žalovaným domáhal náhrady spôsobenej ujmy aj vo forme primeraného zadosťučinenia v peniazoch v zmysle ustanovení § 11 a nasledujúcich Občianskeho zákonníka. Odvolací súd konštatoval (v rozsudku č.k. 20Co/209/2014 - 221 zo dňa 28.4.2016), že základ nároku v danej právnej veci je daný a súd prvej inštancie je týmto viazaný. V plnom rozsahu v tomto poukazuje na argumentáciu uvedenú v rozhodnutí odvolacieho súdu. V danom prípade súd dospel k záveru, že ospravedlnenie žalovaného by skutočne nebolo primeraným zadosťučinením za zásah do osobnostných práv žalobcu, a to práva na zdravie. Nie sú dostatočne jasne ustálené pravidlá, v rámci ktorých by sa mala pohybovať výška peňažnej náhrady. Súd vychádzal preto z rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva, konkrétne v prípade Kontrová proti Slovenskej republike. Náhrada nemajetkovej ujmy priznaná ESĽP v uvedenom prípade za zásah do práva na súkromie, zahŕňajúci právo na rodinný život, predstavovala sumu 25.000 eur. Išlo pritom o zásah spočívajúci v absolútnom rozvrátení rodinného života poškodenej, nakoľko došlo k súčasnému usmrteniu oboch (jediných) detí. Súd pri určení výšky náhrady nemajetkovej ujmy v tejto právnej veci prihliadol, že žalobca má ešte iné možnosti naplnenia svojho súkromného či pracovného života, aj keď limitované jeho zdravím. Na vyhľadanie týchto iných možností, ktoré mu pomôžu prekonať spomínanú ujmu, súd ustálil výšku nemajetkovej ujmy na sumou 15.000 eur, považujúc ju aj za primeranú. Na druhej strane rozsudok nemôže byť likvidačný pre žalovaného, ktorý je školou, a jeho príjem je viazaný na štátny rozpočet. Dôležitá je aj skutočnosť, že sa nejednalo o úmyselné porušenie povinností žalovaného. O náhrade trov konania rozhodol súd podľa ust. § 257 CSP.
2. Proti tomuto rozsudku, čo do výroku o povinnosti zaplatiť žalobcovi 15.000 Eur a proti výroku o trovách konania, podal včas odvolanie žalovaný. Za nesprávny považuje výklad prvoinštančného súdu
spočívajúci v tom, že žalovaný použil Q.. V. E. na realizáciu svojej činnosti. Namietal pasívnu legitimáciu v konaní a neprimeranosť výšky náhrady ujmy. Na základe uvedeného navrhol rozsudok súdu prvej inštancie zmeniť a žalobu zamietnuť. Zároveň si uplatnil náhradu trov konania.
3. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu uviedol, že argumentáciu žalovaného vo vzťahu k základu uplatneného nároku považuje za právne bezvýznamnú, pretože odvolací súd v skoršom rozhodnutí vyslovil, že základ nároku je daný. Pokiaľ ide o výšku priznanej nemajetkovej ujmy, pridržiava sa svojej argumentácie na ostatnom pojednávaní. Navrhol napadnutý rozsudok potvrdiť.
4. Krajský súd v Prešove (ďalej len odvolací súd) príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 34 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok, ďalej len „CSP“) na základe odvolania žalovaného preskúmal rozsudok v jeho napadnutej časti, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a § 380 CSP v spojení s ust. § 470 ods. 1 a 2 veta prvá CSP, bez nariadenia pojednávania a dospel k záveru, že rozsudok je v napadnutej časti vecne správny. Súd prvej inštancie vo veci v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností bol vyvodený správny právny záver. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových a právnych zisteniach nič nezmenilo, odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje, a len pre zdôraznenie správnosti a v nadväznosti na odvolacie námietky dopĺňa. 5. V odvolacom konaní z dispozičnej zásady vyplýva, že odvolací súd vec prejedná v medziach, v ktorých sa odvolateľ domáha prieskumu. Určením rozsahu napadnutia rozhodnutia súdu prvej inštancie odvolateľ nielen vymedzuje to, ohľadne akých výrokov u rozhodnutia súdu prvej inštancie nastal suspenzívny účinok odvolania, ale súčasne stanoví medze, v ktorých je odvolací súd oprávnený a povinný rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmať. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte s namietanými nesprávnymi skutkovými zisteniami, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (Ústavný súd Slovenskej republiky II.ÚS 78/05).
6. Neobstojí odvolacia námietka žalovaného týkajúca sa základu nároku a nedostatku pasívnej legitimácie v konaní. Týmito skutočnosťami sa odvolací súd zaoberal a svoj právny názor vyslovil v rozsudku č.k 20Co/209/2014 - 221 zo dňa 28.4.2016, v ktorom okrem iného uviedol, že: „Je nepochybné, že žalovaný v 1/ rade použil Q.. E. k realizácii jej činnosti, a preto postihujú občianskoprávne sankcie podľa § 13 OZ samotného žalovaného v 1/ rade. ... Je teda nepochybné, že za náhradu nemajetkovej ujmy bez akýchkoľvek pochybností zodpovedá žalovaný v 1/ rade tak, ako to aj vyplýva z rozsudku Najvyššieho súdu ČR zo dňa 3. 10. 2011 sp. zn. 30Cdo 1509/2011. Žalovaný v 1/ rade totiž nezabezpečil praktické vyučovanie tak, aby nedochádzalo ku škodám a jeho povinnosťou bolo zabezpečiť prítomnosť učiteľa (dozoru) na praktickom vyučovaní aj na individuálnych pracoviskách praktického vyučovania, či už u právnických alebo fyzických osôb. ... Úlohou súdu prvého stupňa bude opätovne rozhodnúť vo veci v intenciách uvedených v tomto rozsudku, pričom základ nároku žalobcu je vo vzťahu k žalovanému v 1/ rade daný. Otázkou ostáva výška náhrady nemajetkovej ujmy...“. Preto sa odvolací súd touto námietkou žalovaného ďalej nezaoberal.
7. Odvolací súd má za to, že súd prvej inštancie vykonal dostatočne skutkové dokazovanie, ktoré dalo spoľahlivý základ pre jeho rozhodnutie. Náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch odvolací súd rovnako ako súd prvej inštancie považoval za primerané zadosťučinenie. Stotožnil sa so súdom prvej inštancie aj s výškou poskytnutej náhrady. Súd prvej inštancie pri určení výšky náhrady správne zohľadnil rozhodujúce faktory.
8. Súd prvej inštancie aj vo vzťahu k výške uplatňovaného nároku na zaplatenie nemajetkovej ujmy zistil v dostatočnom rozsahu skutočnosti rozhodné pre meritórne posúdenie veci a prihliadal na zákonom stanovené kritériá priznávania náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. Výška peňažnej náhrady je predmetom voľnej úvahy súdu, keďže zákon nestanovuje ani rámcové čiastky pre odškodnenie nemajetkovej ujmy. Preto súd musí prihliadnuť okrem závažnosti vzniknutej ujmy a okolností, za ktorých k porušeniu práva došlo, k naplneniu požiadavky účinného primeraného zadosťučinenia za vzniknutú nemajetkovú ujmu, ale i k požiadavke nezneužívania tohto právneho prostriedku na neprípustné obohacovanie. Vodiacimi parametrami proporcionálne spravodlivého zadosťučinenia je atribút primeranosti, ktorý je rozhodujúcim kritériom priznávania odškodnenia, aby bol dosiahnutý účel
kompenzácie, inak napriek poskytnutému odškodneniu by sa poškodení mohli naďalej kvalifikovať ako obete porušenia Dohovoru o ľudských právach. Na druhej strane pri zachovaní proporcionality, výška peňažnej satisfakcie nesmie byť prostriedkom bezdôvodného obohatenia a pôsobiť na škodcu likvidačne. Rozhodujúcim je preto zvažovanie individuálnych okolností prípadu. Výška náhrady nemajetkovej ujmy musí tiež odrážať všeobecne zdieľané predstavy o spravodlivosti. Judikatúra súdov v oblasti ochrany osobnosti sa zhoduje na primárnom význame vyrovnávacieho charakteru náhrady nemajetkovej ujmy, resp. zmiernení nepriaznivého následku neoprávneného zásahu (keďže nemajetková ujma vzniknutá porušením osobnostných práv sa vo všeobecnom slova zmysle ani nedá odškodniť a rozsah vzniknutej nemajetkovej ujmy nemožno exaktne kvantifikovať a vyčísliť). Kritériu primeranosti priznávanej peňažnej satisfakcie priamo úmerne zodpovedá aplikácia tzv. „statusu obete" podľa čl. 34 Dohovoru o ľudských právach, ktorú objasnil Európsky súd pre ľudské práva v prípade Scordino proti Taliansku v rozhodnutí zo 6.3.2007 sťažnosť č. 43662/98, ako i v prípade Stanková v. Slovenská republika v rozhodnutí z 9.10.2007 č. sťažnosti 7205/02. Európsky súd pre ľudské práva uviedol, že pokiaľ má náprava kompenzačný charakter, jej výška nemusí byť rovnaká, akú by priznal v porovnateľných prípadoch. Nesmie však byť zjavne neprimeraná okolnostiam prípadu, pričom pri posudzovaní tejto primeranosti je potrebné zohľadňovať aj životnú úroveň v danej krajine, a tiež to, či priznaná suma nevybočuje z právnej tradície v danej krajine, aj to, ako rýchlo sa jej sťažovateľ domohol (JUDr. Andrea Erdősová, PhD., Krátke pojednanie o škodách, ujmách a ich náhradách vo svetle judikatúry súdov vnútroštátnych, českých, Súdneho dvora Európskej únie i Európskeho súdu pre ľudské práva).
9. Súd prvej inštancie správne zohľadnil žalobcom utrpenú citovú ujmu vo forme šoku, smútku zo straty možnosti pracovať pri spracovaní dreva, citovej bolesti pri narušení rodinných vzťahov a priateľstiev po úraze, skutočnosť, že žalobca si nemôže naplniť svoje životné ciele pre zdravotný stav spôsobený úrazom, za ktorý je zodpovedný žalovaný, čo mu spôsobuje citové strádanie. Na druhej strane žalovaný ako škola nesie viac ako ktorýkoľvek iný subjekt zodpovednosť za žiakov, mnohokrát neplnoletých, ktorí sú mu zverení.
10. Žalovaný v odvolaní poukazuje na to, že žalobca je mladý a má čas prispôsobiť sa zmenám, ktoré v dôsledku úrazu nastali. S týmto tvrdením odvolací súd nesúhlasí a konštatuje, že práve mladý vek žalobcu je jedným z priťažujúcich dôvodov na strane žalovaného. Žalobca mal v čase nehody iba 17 rokov, bol neplnoletý a žalovaný mal za neho počas vyučovacích hodín či praxe zodpovednosť. Práve vzhľadom na svoj mladý vek žalobca prežije väčšiu časť svojho života ako čiastočný invalid s obmedzenými pracovnými možnosťami, a možno aj istými nepriaznivými následkami v súkromnom živote.
11. Odvolací súd konštatuje, že priznaná výška náhrady nemajetkovej ujmy nepôsobí na žalovaného likvidačne, ale predstavuje základné štandardné kompenzovanie zmiernenia ujmy žalobcu v prípade, kedy navrátenie do pôvodného stavu neprichádza do úvahy. Náhrada nemajetkovej ujmy žalobcovi, v zmysle zásad slušnosti a naplnenia požiadavky morálnej správnosti, ktorá je predovšetkým požiadavkou spravodlivosti, je spôsobilá naplniť reštitučnú podstatu kompenzácie.
12. Majúc na zreteli uvedené, odvolací súd v zmysle ust. § 387 ods. 1 a 2 CSP potvrdil rozsudok v jeho napadnutej vyhovujúcej časti.
13. Taktiež za vecne správny považoval odvolací súd aj napadnutý výrok o trovách konania. Pri rozhodovaní o náhrade trov konania súd prvej inštancie správne aplikoval ust. § 257 CSP a prihliadol na majetkové pomery žalobcu a jeho zdravotný stav, najmä za situácie, ak za zdravotný stav a možnosť obmedzeného uplatnenia sa na trhu práce a na to nadväzujúce majetkové pomery žalobcu a jeho schopnosť nahradiť trovy konania, zodpovedá žalovaný.
14. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol postupom podľa ust. § 396 ods. 1 CSP v spojení s ust. § 255 ods. 1 a § 257 CSP. V odvolacom konaní bol úspešný žalobca, celkovo bol však v konaní úspešnejší žalovaný, pričom odvolací súd prihliadal aj na to, že priznaná výška nemajetkovej ujmy závisela od úvahy súdu. Odvolací súd má za to, že pre spravodlivé usporiadanie vzťahov medzi stranami je opodstatnené, aby každá zo strán sama znášala trovy, ktoré jej v konaní vznikli.
15. Rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku nie je prípustné odvolanie. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).