Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

10Co/237/2016

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ayše Pružinec Erenovej a členov senátu JUDr. Ľuboša Sádovského a JUDr. Romana Majerského v právnej veci žalobcu: GENERAL FACTORING, a.s., Mostová ul. č. 2, Bratislava, IČO: 35 838 825, zastúpený: Jakubčák, advokátska kancelária, s.r.o., Michalská ul. č. 14, Bratislava, IČO: 47 255 706, proti žalovanému: P. K., J.. XX. XX. XXXX, G. E. W.. Č.. XXX, V., o zaplatenie istiny 693,63 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava V zo dňa 20. apríla 2016, č. k. 49C/292/2013 - 240, takto

rozhodol:

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žalovanému p r i z n á v a n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

odôvodnenie:

1.

Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal, aby uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 2.950,25 eur, úrok vo výške 17,30 % ročne z istiny 2.514,45 eur od 22. 12. 2010 do zaplatenia, úrok z omeškania vo výške 9 % ročne z istiny 2.514,45 eur od 22. 12. 2010 do zaplatenia a žalovanému nepriznal náhradu trov konania. Svoje rozhodnutie odôvodnil právne ust. § 708 ods. 1, 2, § 497 Obchodného zákonníka, § 3 ods. 1, § 39, § 53 ods. 1, § 524 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách a vecne nedostatkom aktívnej vecnej legitimácie žalobcu v konaní. Uviedol, že právny predchodca žalobcu uzatvoril dňa 14. 02. 2006 so žalovaným Zmluvu č. XXXXXXXXXX, na základe ktorej boli žalovanému poskytnuté peňažné prostriedky vo výške 1.228,17 eur, ktoré mal žalovaný splatiť v 59 mesačných splátkach po 33,03 eur mesačne, vždy k 20. dňu v mesiaci s termínom splatnosti prvej splátky dňa 20. 03. 2006 s tým, že konečná splatnosť úveru bola dojednaná ku dňu 20. 01. 2011. Poukázal na skutočnosť, že dňa 21. 12. 2010 uzavrel právny predchodca žalobcu a žalobca Zmluvu o postúpení pohľadávok, ku ktorému dňu bol žalovaný v omeškaní 1492 dní a výška pohľadávky žalobcu voči žalovanému bola v sume 2.950,25 eur, ktorá pozostávala z istiny 2.514,45 eur a z úrokov z omeškania v sume 435,80 eur. Súd prvej inštancie vo svojom rozhodnutí uviedol, že predmetom konania je pohľadávka, ktorá bola na žalobcu postúpená bankou, pričom právny vzťah medzi účastníkmi konania (resp. ich právnymi predchodcami) založený zmluvou je vzťahom spotrebiteľským, keďže právny predchodca žalobcu pri uzatváraní zmluvy konal v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti, zatiaľ čo žalovaný nie, pričom z obsahu a formy zmluvy vyplýva, že ide o tzv. typovú (formulárovú) zmluvu, ktorú dodávateľ používa vo viacerých prípadoch a ktorej podstatný obsah spotrebiteľ (žalovaný) neovplyvňuje. Uviedol, že pred hodnotením oprávnenosti uplatneného práva sa musel z úradnej povinnosti zaoberať tým, či je žalobca aktívne vecne legitimovaný domáhať sa zaplatenia peňažnej pohľadávky proti žalovanému na

základe predmetnej zmluvy, teda či má žalobca také hmotnoprávne postavenie, z ktorého mu vyplýva uplatňované právo, resp. procesné právo si hmotnoprávny nárok uplatňovať s tým, že súd žalobe vyhovie iba ak žalobca preukáže, že má subjektívne právo na plnenie od žalovaného uplatnené v konaní, inak žalobu zamietne so záverom o nedostatku aktívnej vecnej legitimácie žalobcu. Poukázal na skutočnosť, že v danom prípade bola splnená obligatórna písomná forma zmluvy o postúpení pohľadávok podľa ust. § 524 Občianskeho zákonníka, avšak z dôvodu, že pôvodný veriteľ je banka, zákonodarca v ust. § 92 ods. 8 zákona č. 438/2011 Z. z. o bankách stanovil ďalšie podmienky, ktoré musia byť splnené, aby mohlo dôjsť k platnému postúpeniu pohľadávky banky na inú osobu, t. j., že banka môže postúpiť pohľadávku voči klientovi aj bez jeho súhlasu a aj osobe, ktorá nemusí byť bankou vtedy, ak predtým písomne vyzve na úhradu omeškaných splátok pohľadávky a klient, teda dlžník je nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného záväzku voči banke s tým, že tieto predpoklady musia byť splnené v čase postúpenia pohľadávky. Súd prvej inštancie vo svojom rozhodnutí uviedol, že dňa 21. 12. 2010 bola uzatvorená zmluva o postúpení pohľadávok medzi právnym predchodcom žalobcu a žalobcom, predmetom ktorej bolo postúpenie pohľadávky voči žalovanému, avšak z podaní žalobcu doručených na základe výzvy zo dňa 27. 01. 2016 na preukázanie splnenia podmienky stanovenej v ust. § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách vyplýva, že žalobca ani jeho právny predchodca nedisponujú žiadnym listinným dôkazom preukazujúcim doručenie výzvy na úhradu omeškaných splátok pohľadávky žalovanému pred jej postúpením, teda žalobca nepreukázal splnenie tejto zákonnej podmienky, a preto je zmluva o postúpení pohľadávok zo dňa 21. 12. 2010 podľa § 39 Občianskeho zákonníka absolútne neplatná pre rozpor so zákonom s tým, že ak by aj všeobecné podmienky banky obsahovali úpravu ohľadom postúpenia pohľadávky odchylnú od zákona v neprospech spotrebiteľa, tieto ustanovenia by vyhodnotil ako neprijateľné podmienky a teda tiež neplatné. Poukázal na skutočnosť, že v prípade, ak by žalobca preukázal aktívnu vecnú legitimáciu v spore, musel by aplikovať procesnú normu upravenú ust. § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa účinnú od 01. 05. 2014, na základe ktorej súd ex offo prihliada na akúkoľvek zákonnú prekážku alebo zákonný dôvod, ktorý bráni uplatneniu alebo priznaniu plnenia predávajúceho voči spotrebiteľovi vrátane jeho premlčania, aj keď by inak bolo potrebné, aby sa spotrebiteľ týchto skutočností dovolával, bol nárok žalobcu v dôsledku uplynutia trojročnej premlčacej doby podľa § 100, § 101 Občianskeho zákonníka premlčaný, nakoľko žalobu podal až dňa 24. 04. 2013 a odo dňa zosplatnenia úveru 15. 12. 2006 do postúpenia pohľadávky uplynulo 1492 dní omeškania. Uviedol, že hoci má zmluva o spotrebiteľskom úvere charakter absolútneho obchodu, neprestáva byť zmluvou spotrebiteľskou, nakoľko pri spotrebiteľských zmluvách, ktoré predstavujú širší pojem, má z hľadiska aplikovateľnosti absolútnu prednosť Občiansky zákonník, keďže aplikácia Obchodného zákonníka prichádza do úvahy až po uplatnení spotrebiteľského práva, teda z hľadiska poradia aplikovateľnosti v prípade spotrebiteľských zmlúv musí celkom alebo z časti ustúpiť nutnej prioritnej aplikácii spotrebiteľského práva v širšom slova zmysle, tzn. aplikácii Občianskeho zákonníka, pretože normy obchodného práva sú v prípade spotrebiteľských zmlúv použiteľnými len vtedy, ak neodporujú úprave, ktorá tu má z povahy veci prednosť, teda úprave spotrebiteľských vzťahov v Občianskom zákonníku a predpisoch vydaných na jeho vykonanie. Rozhodnutie o trovách konania odôvodnil právne ust. § 142 ods. 1, § 146 ods. 2 O. s. p. a vecne tým, že žalovanému, ktorému ako úspešnému účastníkovi konania vzniklo právo na náhradu trov, tieto nepriznal, nakoľko náhradu trov konania priznať nežiadal a ani mu v súvislosti s konaním žiadne trovy nevznikli.

2.

Proti tomuto rozsudku podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie z dôvodu, že súd prvej inštancie nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenia právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav, na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, napadnuté rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, rozhodnutie súdu prvej inštancie je nepredvídateľné, konanie má vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a navrhol napadnutý rozsudok zmeniť a žalobe vyhovieť, alternatívne zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a priznať náhradu trov odvolacieho konania v sume 72,04 eur (1 úkon právnej služby á 51,45 eur + režijný paušál 8,58 eur + 20 % DPH). Poukázal na skutočnosť, že súd prvej inštancie v napadnutom rozhodnutí vôbec neuviedol podania zo dňa 17. 02. 2016 a 12. 04. 2016, v ktorých sa podrobne zaoberal podmienkami postúpenia pohľadávky zo spotrebiteľského úveru a tiež aplikáciou ustanovení zákona o bankách na postúpenie pohľadávok zo spotrebiteľského úveru, a preto je napadnuté rozhodnutie úplne nepreskúmateľné, čím

mu bola odňatá možnosť konať pred súdom. Uviedol, že úvodné ustanovenie § 1 ods. 1, 8 zákona o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov vymedzujúce čo upravuje tento zákon, nijakým spôsobom neodkazuje na zákon o bankách, zákon o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov a vôbec neodkazuje na zákon o bankách v časti, ktorá by sa dotýkala rozhodnutia súdu prvej inštancie, pričom podľa dôvodovej správy k ust. § 17 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov sa pri postúpení práv veriteľa vyplývajúcich zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere na tretiu osobu, vrátane vzájomného započítania pohľadávok, postupuje podľa ustanovení Občianskeho zákonníka s tým, že sa zároveň týmto ustanovením zakazuje v súvislosti s poskytovaním spotrebiteľského úveru splniť dlh zmenkou alebo šekom. Žalobca vo svojom odvolaní poukázal na skutočnosť, že podľa tabuľky zhody smernice ES/EÚ - Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS v znení korigenda k smernici Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS s ustanoveniami všetkých všeobecne záväzných právnych predpisov, ktoré danú smernicu preberajú, ide v danej časti zákona (§ 17 ods. 1 zákona) o bežnú transpozíciu a úplnú zhodu. Uviedol, že účelom ust. § 92 zákona o bankách je úprava výnimiek z bankového tajomstva, pretože nehovorí o podmienkach platnosti postúpenia pohľadávok, ale iba o podmienkach, za splnenia ktorých nedochádza k porušeniu bankového tajomstva, a preto ak by banka postúpila pohľadávku na inú osobu skôr, ako sú splnené stanovené podmienky a zároveň by nemala na postúpenie pohľadávky súhlas klienta, porušuje tým bankové tajomstvo, pričom účel tohto ustanovenia vyplýva aj z dôvodovej správy k návrhu zákona o bankách. Žalobca poukázal na skutočnosť, že zákon o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov priamo a výlučne definuje možnosť postúpenia práva vyplývajúceho zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere na tretiu osobu, pričom tento zákon zároveň definuje, že týmto zákonom sú dotknuté ustanovenia zákona o bankách, ale nie sú dotknuté ustanovenia Občianskeho zákonníka ani osobitných predpisov, a preto nie je správny postup aplikácie ust. § 92 ods. 8 zákona o bankách a o zmene a doplnení niektorých zákonov na spotrebiteľský úver takým spôsobom, že aplikáciou tohto ustanovenia sa bude určovať neplatnosť postúpenia pohľadávky a prípadný nedostatok aktívnej legitimácie nového veriteľa. Uviedol, že pri výklade právnych úkonov má prioritu výklad, ktorý nevedie k neplatnosti zmluvy a keďže zákon o spotrebiteľských úveroch ani zákon o bankách absenciu, či nepreukázanie výzvy podľa ust. § 92 ods. 8 zákona o bankách ako dôvod neplatnosti právneho úkonu neuvádza, potom je zákonný len taký postup, kedy nemožno vyvodiť neplatnosť postúpenia pohľadávky. V súvislosti s vyjadrením k ustanoveniam zákona o bankách a zákona o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení neskorších predpisov, ako i neskoršiemu zákonu o spotrebiteľských úveroch poukázal na aktuálne rozhodnutia ako napr. rozsudok Okresného súdu Bratislava II zo dňa 22. 09. 2015, sp. zn. 17C/177/2014, rozsudok Okresného súdu Bratislava V zo dňa 10. 02. 2016, sp. zn. 42C/474/2011, rozsudok Okresného súdu Košice I zo dňa 03. 12. 2015, sp. zn. 25C/51/2014 a ďalšie, ktoré pri rovnakej argumentácii vo vzťahu k aplikácii ust. § 92 odsek 8 zákona o bankách nárok na zaplatenie priznali, pričom osobitne poukázal na rozsudok Okresného súdu Prievidza zo dňa 12. 10. 2015, sp. zn. 8C/167/2013, podľa ktorého porušenie ust. § 92 ods. 8 zákona o bankách nezakladá občianskoprávnu povinnosť vo vzťahu ku klientovi banky, ale administratívnu zodpovednosť postihnuteľnú Národnou bankou Slovenska podľa ust. § 50 ods. 1 zákona o bankách. Žalobca v odvolaní uviedol, že mu nie je známa skutočnosť, na základe ktorej súd prvej inštancie posúdil nárok ako premlčaný, keďže k zosplatneniu úveru malo dôjsť dňa 15. 12. 2006, nakoľko súčasťou súdneho spisu nie je taká listina, ktorá by preukazovala zosplatnenie úveru k tomuto dátumu, a preto je napadnutý rozsudok nepreskúmateľný, čím mu bola odňatá možnosť konať pred súdom. Poukázal na skutočnosť, že podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a ust. § 157 O. s. p. je povinnosťou súdu vysporiadať sa s podstatnou argumentáciou účastníka, teda povinnosť uviesť dôvody pre prijatie alebo odmietnutie týchto argumentov a v prípade, ak súd odmietne nejaký argument účastníka, musí ho v odôvodnení rozhodnutia vyvrátiť, resp. aspoň spochybniť alebo vysvetliť, prečo tento argument považuje za irelevantný. Vytkol súdu prvej inštancie nepreskúmateľnosť napadnutého rozsudku z dôvodu, že neodôvodnil, prečo nie je jeho právna argumentácia týkajúca sa aplikácie zákona o bankách a zákona o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov dôvodná, vyhovujúca, resp. mylná, neuviedol súvis a vysporiadanie sa s právnymi závermi súdov uvedenými v podaní zo dňa 17. 02. 2016 a 12. 04. 2016, neuviedol obsah, či časť týchto vyjadrení ani dôvod, prečo s nimi nepolemizoval a neuviedol konkrétne rozpory, s ktorými by sa následne vysporiadal, čím je napadnutý rozsudok aj arbitrárny a

zakladá porušenie jeho ústavných práv na súdnu a inú právnu ochranu. Poukázal na skutočnosť, že súd musí v rámci odôvodnenia svojho rozhodnutia dbať na jeho celkovú presvedčivosť, teda na to, aby premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako ako závery, ku ktorým na základe týchto premís dospel, boli pre účastníkov konania, ale aj pre verejnosť prijateľné, racionálne, ale v neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé, avšak v skúmanom prípade závery súdu prvej inštancie tieto podmienky nespĺňajú, keďže absentuje popis myšlienkového postupu, ktorými k nim súd prvej inštancie dospel. Namietol, že rozsudok súdu prvej inštancie je vydaný v rozpore s princípom právnej istoty, nakoľko uviedol ako rozhodujú konkrétne súdy v konkrétnych iných konaniach, avšak v napadnutom rozsudku k tomu súd prvej inštancie nič neuviedol, najmä to, čím je odôvodnené iné rozhodnutie tunajšieho súdu v tomto konaní, keď napadnuté rozhodnutie je aj nepredvídateľné, nakoľko v podaní zo dňa 17. 02. 2016 osobitne žiadal o oznámenie skutočnosti, kedy by súd považoval za potrebné, resp. vhodné doložiť podklad alebo vysvetlenie, či dôkaz z jeho strany, najmä k otázke preferencie platnosti postúpenia pohľadávky tak, ako to požaduje Ústavný súd Slovenskej republiky. Žalobca vo svojom odvolaní namietol aj skutočnosť, že súd prvej inštancie opomenul aplikáciu ust. § 118 ods. 2 O. s. p., čím mu bola odňatá možnosť v priebehu konania zaujať postoj k týmto úvahám súdu, navrhnúť a predložiť relevantné dôkazy a konať tak, aby boli zachované základné princípy korektného procesu, nakoľko cieľom tohto ustanovenia je zvýšiť predvídateľnosť postupu súdu a zabezpečiť právo na spravodlivý proces.

3.

Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu, ktoré mu bolo doručené dňa 09. 08. 2016, nevyjadril.

4.

Odvolací súd preskúmal vec viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania podľa § 379 a § 380 ods. l C. s. p. (zák. č. 160/2015 Z. z. účinný od 01. 07. 2016, Civilný sporový poriadok), túto prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania, keďže nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie a nevyžadoval to dôležitý verejný záujem a rozsudok verejne vyhlásil dňa 26. apríla 2018 podľa § 378 ods. 1 v spojení s § 219 ods. 3 C. s. p., pričom o termíne verejného vyhlásenia rozsudku boli strany sporu upovedomené zákonným spôsobom.

5.

Podľa § 470 ods. 1 C. s. p., ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

6.

Podľa § 470 ods. 2 C. s. p., právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v neprospech strany.

7.

Súd prvej inštancie riadne zistil skutkový stav veci, keď vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 120 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, účinný do 30. 06. 2016) z hľadiska posúdenia opodstatnenosti žaloby, výsledky vykonaného dokazovania správne zhodnotil (§ 132 O. s. p.) a na ich základe dospel k správnym skutkovým a právnym záverom, ktoré v napadnutom rozhodnutí aj náležite odôvodnil (§ 157 ods. 2 O. s. p.).

8.

Podľa § 387 ods. 2 C. s. p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

9.

S poukazom na citované ustanovenie, prihliadnuc na obsah súdneho spisu a z neho vyplývajúci skutkový stav, sa odvolací súd nezistiac v postupe súdu prvej inštancie z hľadiska procesnoprávneho žiadne vady majúce za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej, v celom rozsahu po skutkovej a právnej stránke stotožňuje s dôvodmi týkajúcimi sa odvolaním napadnutého rozsudku prvoinštančného súdu, ktorým žalobu žalobcu zamietol.

10.

Odvolací súd k odvolacej námietke žalobcu, že napadnuté rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo, ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo, ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. V posudzovanej veci s odvolaním sa na obsah už uvedeného odôvodnenia, odvolací súd považuje skutkové zistenia súdu prvej inštancie za úplné a ich právne posúdenie súdom prvej inštancie za správne.

11.

Podľa § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách, ak je napriek písomnej výzve banky alebo pobočky zahraničnej banky jej klient nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky, môže banka alebo pobočka zahraničnej banky svoju pohľadávku zodpovedajúcu tomuto peňažnému záväzku postúpiť písomnou zmluvou inej osobe, a to aj osobe, ktorá nie je bankou (ďalej len „postupník“), aj bez súhlasu klienta. Toto právo banka alebo pobočka zahraničnej banky nemôže uplatniť, ak klient ešte pred postúpením pohľadávky uhradil banke alebo pobočke zahraničnej banky omeškaný peňažný záväzok v celom rozsahu vrátane jeho príslušenstva; to neplatí, ak súčet všetkých omeškaní klienta so splnením čo len časti toho istého peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky presiahol jeden rok. Pri postúpení pohľadávky je banka alebo pobočka zahraničnej banky povinná odovzdať postupníkovi aj dokumentáciu o záväzkovom vzťahu, na ktorého základe vznikla postúpená pohľadávka; banka alebo pobočka zahraničnej banky môže postupníkovi poskytnúť informáciu o jednotlivých iných záväzkových vzťahoch medzi bankou alebo pobočkou zahraničnej banky a klientom len za podmienok a v rozsahu ustanovených týmto zákonom.

12.

Z citovaného zákonného ustanovenia vyplýva, že banka môže postúpiť svoju pohľadávku voči klientovi iba za splnenia určitých podmienok, keď predpokladom na postúpenie pohľadávky banky na inú osobu je, aby bol dlžník v omeškaní aspoň 90 dní, pričom banka ho musí na splnenie dlhu písomne vyzvať, pri nesplnení tohto predpokladu nie je možné pohľadávku postúpiť, nakoľko tomu bráni ust. § 525 ods. 1 Občianskeho zákonníka.

13.

Podľa § 525 ods. 1 Občianskeho zákonníka, postúpiť nemožno pohľadávku, ktorá zaniká najneskôr smrťou veriteľa alebo ktorej obsah by sa zmenou veriteľa zmenil. Postúpiť nemožno ani pohľadávku, pokiaľ nemôže byť postihnutá výkonom rozhodnutia.

14.

Z dikcie citovaného ustanovenia zákona vyplýva, že z postúpenia sú vylúčené pohľadávky, pri ktorých to zakazuje zákon, úradné rozhodnutie alebo iné opatrenie, ktoré je pre účastníkov záväzkového vzťahu záväzné. Dôvodom pre takýto zákaz môže byť ochrana dôverných údajov, bankové, telekomunikačné

alebo obchodné tajomstvo (napr. § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách). Ak by napriek zákonnému zákazu došlo k postúpeniu pohľadávky, zmluva o postúpení by bola absolútne neplatná (§ 39 Občianskeho zákonníka), pričom táto neplatnosť pôsobí od začiatku a nemožno ju zhojiť.

15.

Súd prvej inštancie vec správne právne posúdil, keď žalobu pre nedostatok aktívnej legitimácie žalobcu zamietol, nakoľko tým, že žalobca nepredložil písomnú výzvu banky o tom, že žalovaný ako dlžník je v omeškaní s úhradou splatného záväzku o viac ako 90 dní podľa § 92 ods. 8 Zákona o bankách, nebolo možné predmetnú pohľadávku postúpiť, keďže tomu bráni ust. § 525 ods. 1 Občianskeho zákonníka, pričom, ak pohľadávku nie je možné postúpiť, bolo postúpenie pohľadávky Slovenskou sporiteľňou, a.s. na žalobcu v rozpore so zákonom, z čoho vyplýva, že toto postúpenie pohľadávky je neplatné podľa § 39 Občianskeho zákonníka, a to nielen medzi stranami Zmluvy o postúpení pohľadávky, ale aj navonok voči dlžníkovi, keď na rozpor postúpenia podľa § 525 Občianskeho zákonníka, ktoré má za následok absolútnu neplatnosť postúpenia, je súd povinný prihliadať aj bez vznesenej námietky, teda z úradnej povinnosti a v prípade, ak je pre platnosť postúpenia potrebné splniť určité podmienky, tak ako je to uvedené v ust. § 92 ods. 8 Zákona o bankách, je postupca v súdnom konaní povinný preukázať svoju vecnú aktívnu legitimáciu, teda splnenie podmienok platného postúpenia pohľadávky.

16.

V posudzovanej veci zo skutkového stavu zisteného súdom prvej inštancie nesporne vyplýva, že žalobca nepreukázal, že v čase postúpenia pohľadávky Slovenskou sporiteľňou, a.s. na neho, bol splnený predpoklad podľa ust. § 92 ods. 8 Zákona o bankách, a to, že Slovenská sporiteľňa, a.s. vyzvala žalovaného písomne na splnenie dlhu zo Zmluvy o splátkovom úvere zo dňa 14. 02. 2006, pre nesplnenie uvedenej podmienky (zaslanie písomnej výzvy) pohľadávka voči žalovanému nebola v čase postúpenia na žalobcu spôsobilá na postúpenie v zmysle ust. § 92 ods. 8 Zákona o bankách, a preto nemožno považovať postúpenie pohľadávky za platné, z čoho vyplýva, že žalobca nie je oprávnený pohľadávku voči žalovanému uplatňovať pred súdom, keď nepreukázal, že by sa platne a účinne stal veriteľom uplatnenej pohľadávky, t. j. aktívnu legitimáciu na jej priznanie v súdnom konaní.

17.

Odvolací súd sa nestotožnil s námietkou žalobcu v podanom odvolaní, že napadnutý rozsudok je nepreskúmateľný, nakoľko z neho nie je zrejmé na čom založil svoje tvrdenie o premlčaní nároku z dôvodu, že k zosplatneniu úveru došlo ku dňu 15. 12. 2006, avšak podľa jeho vedomostí, súčasťou spisu nie je listina, ktorá by túto skutočnosť preukazovala preto, že súd prvej inštancie pri posudzovaní premlčania podľa ust. § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. vychádzal z tvrdenia žalobcu predneseného na pojednávaní konanom dňa 21. 05. 2014, na ktorom prostredníctvom predchádzajúceho právneho zástupcu okrem iného uviedol, že žalovaný sa dostal do omeškania so splácaním svojho peňažného dlhu, a preto právny predchodca žalobcu vyhlásil mimoriadnu splatnosť pohľadávky ku dňu 15. 12. 2006.

18.

Ako nedôvodnú vyhodnotil odvolací súd aj námietku žalobcu, že napadnutý rozsudok je nepreskúmateľný z dôvodu, že súd prvej inštancie sa nevysporiadal ani nepolemizoval, či neuviedol konkrétne rozpory s jeho argumentáciou vyjadrenou v podaní zo dňa 17. 02. 2016 a 12. 04. 2016, nakoľko v odôvodnení napadnutého rozsudku poskytol odpoveď pre rozhodnutie rozhodujúcu otázku spočívajúcu v právnych dôsledkoch nesplnenia povinnosti veriteľa podľa ust. § 92 ods. 8 zákona o bankách a svoju argumentáciu podporil rozhodnutím Krajského súdu v Prešove zo dňa 29. 05. 2014, sp. zn. 6Co/119/2013 s tým, že žalobca v podaní zo dňa 12. 04. 2016 neuviedol žiadnu právnu argumentáciu, ale iba stručne uviedol, v ktorých konkrétnych súdnych konaniach vedených na súdoch v Slovenskej republike bola v súlade s jeho argumentáciou vyhodnotená otázka aplikácie právneho režimu Obchodného zákonníka pri skúmaní premlčania nároku a ust. § 92 ods. 8 zákona o bankách, pričom nebolo vôbec povinnosťou súdu prvej inštancie si z úradnej povinnosti zabezpečiť tieto rozhodnutia a konfrontovať s nimi vlastné právne posúdenie prejednávanej veci.

19.

V zmysle ust. § 118 ods. 2 O. s. p účinného do 30. 06. 2016, po prednese alebo doplnení svojich návrhov účastníkmi konania, oznámi predseda senátu alebo samosudca výsledky prípravy pojednávania a uvedie, ktoré právne významné skutkové tvrdenia účastníkov je možné považovať za zhodné, ktoré právne významné skutkové tvrdenia zostali sporné a ktoré z navrhnutých dôkazov budú vykonané a ktoré dôkazy súd nevykoná, aj keď ich účastníci navrhli.

20.

V posudzovanej veci sa žalovaný k žalobe, ktorému mu bola s prílohami doručená súdom prvej inštancie dňa 05. 03. 2014 (fikcia doručenia podľa ust. § 46 ods. 2 O. s. p.), ako aj dňa 15. 10. 2014 (č. l. 126 spisu) nevyjadril, ani napriek riadnemu predvolaniu sa nezúčastnil žiadneho z určených termínov pojednávaní, a preto je logicky vylúčené, aby mohol súd prvej inštancie uviesť, ktoré právne významné skutkové tvrdenia účastníkov je možné považovať za zhodné, ktoré právne významné skutkové tvrdenia zostali sporné, pričom žalobca si zjavne zamenil predvídateľnosť postupu súdu v konaní s hodnotením dôkazov súdom prvej inštancie predložených účastníkmi konania, na ktorý postup nemá pred odôvodnením vyhláseného rozhodnutia vo veci zákonné oprávnenie, nakoľko by tým porušil rovnosť účastníkov v konaní a kontradiktórnosť súdneho konania.

21.

Odvolací súd sa preto v celom rozsahu stotožnil so správnym právnym záverom súdu prvej inštancie uvedeným v odôvodnení napadnutého rozsudku, na ktoré odôvodnenie spĺňajúce všetky požiadavky ust. § 157 ods. 2 O. s. p. aj v celom rozsahu poukazuje, a preto tento rozsudok ako vecne správny potvrdil podľa § 387 ods. 1 a 2 C. s. p.

22.

O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 C. s. p. v spojení s § 262 ods. 2 C. s. p. tak, že žalovanému úspešnému v odvolacom konaní priznal nárok na náhradu trov konania v plnej výške s tým, že o výške tejto náhrady rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

23.

Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 veta druhá C. s. p. v spojení s § 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C. s. p.).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C. s. p.).

(1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 C. s. p.).

(1) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). (2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 C. s. p.).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C. s. p.).

(1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 C. s. p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C. s. p.).

(1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. (2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 C. s. p.).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 C. s. p.).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 C. s. p.).

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C. s. p.).

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C. s. p.).

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 C. s. p.).