Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_21Co-91-2017.pdf
PDF · 114.76 KB
Case nature
Area
Subarea
21Co/91/2017
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Antónie Kandravej a členov senátu JUDr. Evy Šofrankovej a JUDr. Martina Barana v spore žalobcu: žalobcu: BENCONT COLLECTION, a.s., so sídlom Vajnorská 100/A, 831 04 Bratislava, zast. Advokátska kancelária JUDr. Veronika Kubriková, PhD., s.r.o., so sídlom Martinčekova 13, 821 01 Bratislava, IČO: 50361368, proti žalovanej: S. R., nar. XX.XX.XXXX, bytom A. XXX/XX, R. nad Q., o zaplatenie sumy 2318,57 eur s prísl, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Vranov nad Topľou zo dňa 03.03.2017, č. k. 7Csp/42/2016 - 39 takto
rozhodol:
I. Pripúšťa, aby do konania namiesto doterajšieho žalobcu Poštová banka, A.S., so sídlom Dvořákovo nábrežie 4, 811 02 Bratislava, IČO: 31 340 890, vstúpila spoločnosť BENCONT COLLECTION, a.s., so sídlom Vajnorská 100/A, 831 04 Bratislava, IČO: 47 967 692.
II. P o t v r d z u j e rozsudok v jeho napadnutej časti, t.j. vo výroku, ktorým bola žaloba v prevyšujúcom rozsahu zamietnutá a súvisiacom výroku o trovách konania.
III. Náhradu trov odvolacieho konania stranám sporu nepriznáva.
odôvodnenie:
Obsah napadnutého rozhodnutia
1. Napadnutým rozsudkom Okresný súd Vranov nad Topľou (ďalej len ,,súd prvej inštancie“) uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 1766,20 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,15 % ročne zo sumy 2076,20 eur od 26.08.2014 do 06.11.2014, vo výške 5,05 % ročne zo sumy 2041,20 eur od 07.11.2014 do 09.03.2015, zo sumy 2021,20 eur od 10.03.2015 do 05.05.2015, zo sumy 2006,20 eur od 06.05.2015 do 28.07.2015, zo sumy 1996,20 eur od 29.07.2015 do 10.08.2015, zo sumy 1981,20 eur od 11.08.2015 do 14.10.2015, zo sumy 1971,20 eur od 15.10.2015 do 15.02.2016, zo sumy 1956,20 eur od 16.02.2016 do 18.04.2016, vo výške 5 % ročne zo sumy 1941,20 eur od 19.04.2016 do 18.05.2016, zo sumy 1926,20 eur od 19.05.2016 do 20.06.2016, zo sumy 1906,20 eur od 21.06.2016 do 18.07.2016, zo sumy 1886,20 eur od 19.07.2016 do 20.08.2016, zo sumy 1866,20 eur od 21.08.2016 do 20.09.2016, zo sumy 1846,20 eur od 21.09.2016 do 12.10.2016, zo sumy 1826,20 eur od 13.10.2016 do 18.11.2016, zo sumy 1806,20 eur od 19.11.2016 do 15.12.2016, zo sumy 1786,20 eur od 16.12.2016 do 20.01.2017 a zo sumy 1766,20 eur od 21.01.2017 do zaplatenia a to v lehote 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku, v prevyšujúcej časti žalobu zamietol a uložil žalobcovi povinnosť nahradiť žalovanej trovy konania v rozsahu 6 %.
2. Súd prvej inštancie citoval ustanovenia § 261 ods. 6 a § 497 Obchodného zákonníka, § 1 ods. 2, § 2 písm. a) a b), § 9 ods. 2, § 11 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a ustanovenia § 39, § 52 ods. 1 až 4, § 53 ods. 1 až 3, Občianskeho zákonníka.
3. V danej právnej veci súd prvej inštancie mal vykonaným dokazovaním za preukázané, že žalobca a žalovaná uzavreli dňa 25.09.2013 úverovú zmluvu, predmetom ktorej bolo poskytnutie finančných prostriedkov vo výške 2400 eur, ktoré žalovaná mala splatiť v pravidelných 72 splátkach vo výške 64 eur mesačne. Zo strany žalobcu došlo k zosplatneniu celého dlhu ku dňu 25.08.2014. V prospech žalobcu žalovaná do podania žaloby sumu 513,80 a po podaní žaloby uhradila ešte uhradila 120 eur, teda spolu uhradila sumu 633,80 eur. V tejto časti však k späťvzatiu žaloby nedošlo. Ďalej mal za preukázané, že v zmluve o úvere absentuje údaj požadovaný zákonom o spotrebiteľských úveroch v zmysle § 9 ods. 2 písm. k) a to údaj o termínoch splátok istiny, úrokov a iných poplatkov. V zmluve je uvedený iba počet splátok a výška mesačnej splátky. Takéto znenie zmluvy je pre bežného spotrebiteľa nejasné, neurčité a nie je ani v súlade s uvedeným zákonným ustanovením. V zmluve je uvedený iba počet splátok a výška celkovej mesačnej splátky bez rozdelenia istiny a úrokov. Vzhľadom na uvedené skutočnosti dospel k záveru, že poskytnutý spotrebiteľský úver je potrebné podľa § 11 ods. 1 písm. b) zákona o spotrebiteľských úveroch považovať za bezúročný a bez poplatkov. Okrem toho sa súd prvej inštancie zaoberal výškou dohodnutého úroku z úveru, ktorý bol v úverovej zmluve dojednaný vo výške 24,50% ročne. Úroková miera podobného úveru v bankách v čase poskytnutia úveru (september 2013 ) činila úrok 10,34% p.a. Z toho je zrejmé, že dohodnutý ročný úrok z úveru medzi účastníkmi v danom prípade bol o viac ako 100% vyšší ako bola priemerná úroková miera z úverov poskytovaných v tomto období bankami. Úroková miera dohodnutá medzi účastníkmi viac ako 2 násobne prevyšuje obvyklú úrokovú mieru, preto je takéto dojednanie neplatné pre rozpor s dobrými mravmi podľa § 39 Občianskeho zákonníka. Vzhľadom na vyššie uvedené závery súd prvej inštancie považoval dohodu o výške úrokov za absolútne neplatnú. Pokiaľ sú úroky neplatné nemožno ich ďalej moderovať. Poskytnutý úver je aj z uvedeného dôvodu bezúročný. Žalobca poskytol žalovanej úver v sume 2400 eur a žalovaná uhradila do zosplatnenia sumu 323,80 eur a po zosplatnení sumu 310 eur, teda celkovo uhradila sumu 633,80 eur, pričom súd žalovanou vykonané úhrady započítal na úhradu istiny v zmysle ust. § 566 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Žalovaná je tak na istine úveru povinná zaplatiť sumu 1766,20 eur ( 2400
- 633,80 eur) a v prevyšujúcej časti pokiaľ ide o istinu a úroky z úveru žalobu zamietol. Súd prvej inštancie mal za to, že žalobcovi patrí úrok z omeškania iba z dlžnej istiny až po zosplatnení úveru, nakoľko do času zosplatnenia úveru žalobcovi má patriť úrok úveru. V tomto konaní pre jeho nezákonné uplatnenie nebol priznaný.
4. O trovách konania rozhodol podľa § 262 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 2 Civilného sporového poriadku. Z uplatnenej sumy 4259,37 eur bolo žalobcovi priznaných 2015,13 eur, teda žalobca mal v konaní úspech 47 % a neúspech 53 %. Žalovanej tak po odpočítaní úspechu žalobcu vznikol nárok na náhradu trov konania v rozsahu 6 %.
Obsah odvolania
5. Proti tomuto rozsudku v jeho zamietajúcej časti podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca. Považoval predmetné rozhodnutie súdu prvej inštancie vo svojom odôvodnení za nepreskúmateľné. Vo vzťahu k neuvedeniu obligatórnych náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere poukázal na rozsudok Súdneho dvora EÚ zo dňa 09.11.2016, vo veci C-42/15 v zmysle ktorého Súdny dvor dospel k záveru, že nie je nevyhnutné, aby zmluva o úvere uvádzala splatnosť splátok spotrebiteľa odkazom na konkrétny dátum, pokiaľ podmienky tejto zmluvy umožňujú spotrebiteľovi bez ťažkostí a s istotou identifikovať dátum týchto splátok. Zároveň súdny dvor dospel k záveru, že zmluva o úvere na dobu určitú stanovujúca amortizáciu istiny po sebe nasledujúcimi splátkami nemusí vo forme amortizačnej tabuľky spresňovať, aká časť každej splátky bude započítaná na vrátenie tejto istiny. Zároveň žalobca poukázal aj na rozhodnutie Okresného súdu Prešov zo dňa 22.02.2016, sp. zn. 9C/404/2015. Súd vec nesprávne právne posúdil, keď dospel k záveru, že zmluva o úvere je bezúročná a bez poplatkov z dôvodu, že zmluva o úvere neobsahuje výšku, počet a termíny splátok, nakoľko vzhľadom na uvedené je zrejmé, že zmluva o úvere priamo nemusí takýto údaj obsahovať, ale postačí, ak sa táto informácia na základe zmluvy o úvere dá identifikovať, či v danom prípade zmluva o úvere spĺňa. Vo vzťahu k posúdeniu úrokov ako absolútne neplatných pre rozpor s dobrými mravmi uviedol považoval za nevyhnutné uviesť, že v danom období podľa webovej stránky Národne banky Slovenska bola priemerná úroková sadzba úverov poskytovaných na obdobie piatich rokov vo výške 14,34%. Rovnako má žalobca za to, že v
danom prípade nemožno hodnotiť výšku úrokovej sadzby len odkazom na webovú stránku Národnej banky Slovenska a na základe uvedeného zhodnotiť výšku úrokovej sadzby ako v rozpore s dobrými mravmi, a tým vyhlásiť úver za bezúročný a bez poplatkov. Úroková sadzba predstavuje cenu, ktorú musí dlžník zaplatiť za požičané peniaze. Táto cena je určená špecificky, nakoľko je pomerom celkového požadovaného poplatku, ktorý musí dlžník zaplatiť veriteľovi, aby úver získal za vopred dohodnutú dobu, k objemu úveru, ktorý je dlžníkovi skutočne k dispozícii. Úrokové sadzby sú ovplyvnené najmä ponukou a dopytom po kapitály ako aj celým radom ďalších faktorov, napr. inflácia, riziká, úspory, výška úveru, doba splatnosti úveru a iné. To v praxi znamená, že napríklad zvýšenie dopytu po zdrojoch [úveroch) spôsobí zvýšenie úrokových sadzieb. Rovnako zvýšenie úrokovej sadzby spôsobí aj vyššie riziko na strane dlžníka. Zároveň na výšku úrokových sadzieb má vplyv aj inflácia ako jeden z hlavných faktorov, tzn. že pokiaľ veriteľ očakáva, že počas doby splácania úveru dôjde k nárastu inflácie, prispôsobí tomu aj výšku úrokovej sadzby. Zároveň výška odzrkadľuje, nakoľko rizikovým sa banke javí poskytnutie úveru, pričom čim bude dlhšia doba splácania a čím bude nižšia bonita klienta, tým vyššiemu riziku sa banka vystavuje, že úver, ktorý poskytla nebude splatený. Úroky z úveru sú odplatou za poskytnutie peňažných prostriedkov na základe úverovej zmluvy predstavujú cenu úveru. Dlžník je povinný platiť úroky od okamihu reálneho poskytnutia peňazí do okamihu ich reálneho vrátenia, a to či už v lehote alebo v omeškaní. Na povinnosť platiť úroky z úveru nemá vplyv ani zosplatnenie úveru. Táto povinnosť zásadne trvá do času reálneho vrátenia poskytnutého úveru. Je nepochybné, že úročenie úveru zmluvnou úrokovou sadzbou od jeho poskytnutia až do úplného splatenia bolo úmyslom Žalobcu a Žalovanému musel byť tento zámer vzhľadom formuláciu jasný. S obchodnými podmienkami úveru sa Žalovaný oboznámil a vyjadril s nimi súhlas, čo potvrdil svojím podpisom na Zmluve. Na záver dodal, že má za to, že nie je možné závery o neplatnosti ustanovení dojednaných v zmluve o úvere opierať o Smernicu EHS Č. 93/13/EHS, nakoľko tento nepriamy normatívny akt, ktorý je súčasťou unijného práva, je aktom výlučne sekundárnej povahy, ktorého priamy normatívny význam pre výklad národného zákona je výlučne indikatívny, a v žiadnom prípade interpretační. Taktiež uviedol, že v tomto prípade ide, pod zámienkou narovnávania prirodzených nerovností medzi účastníkmi občianskoprávnych vzťahov, prostredníctvom zákona alebo dokonca prostredníctvom judikatúry ESD dochádza k narušeniu princípu rovnosti strán konania. Navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie alternatívne žiadame, aby odvolací súd žalobe vyhovel v celom rozsahu a žalovaného zaviazal na náhradu trov konania vrátane trov právneho zastúpenia.
Hodnotenie odvolacieho súdu
6. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 34 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok ďalej len ,,C.s.p.“) vzhľadom na včas podané odvolanie (§ 362 ods. 1 C.s.p.) preskúmal rozhodnutie v napadnutej časti, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 378, § 379 a § 380 C.s.p., vec prejednal bez nariadenia pojednávania (§ 385 C.s.p. a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.
7. V odvolacom konaní doručil žalobca odvolaciemu súdu návrh na zmenu žalobcu, s tým, že novým hmotnoprávnym veriteľom je spoločnosť BENCONT COLLECTION, a.s., so sídlom Vajnorská 100/8A, Bratislava, IČO: 47 967 692. K návrhu pripojil súhlas BENCONT COLLECTION, a.s., Bratislava so vstupom do konania, Prílohu k zmluve o postúpení pohľadávok, kde je špecifikovaná pohľadávka voči žalovanému v tomto konaní, zmluvu o postúpení pohľadávok č. III/2017 zo dňa 13.06.2017.
8. Ak po začatí konania nastala právna skutočnosť, s ktorou sa spája prevod alebo prechod práv alebo povinností, o ktorých sa koná, môže žalobca navrhnúť, aby do konania na jeho miesto alebo na miesto žalovaného vstúpil ten, na koho boli tieto práva alebo povinnosti prevedené alebo na koho prešli (§ 80 od. 1 C.s.p.)
9. Súd vyhovie návrhu podľa odseku 1, ak sa preukáže, že po začatí konania došlo k prevodu alebo prechodu práva alebo povinnosti, a ak s tým súhlasí ten, kto má vstúpiť na miesto žalobcu. Právne účinky spojené s podaním žaloby zostávajú zachované (§ 80 ods. 2 C.s.p.).
10. Ten, kto vstupuje do konania, prijíma stav konania ku dňu jeho vstupu (§ 80 ods. 3 C.s.p.).
11. Keďže bolo preukázané, že v priebehu konania došlo Zmluvou o postúpení pohľadávok č. III/2017 zo dňa 13.06.2017 uzatvorenou medzi Poštovou bankou, a.s. ako postupcom a spoločnosťou BENCONT
COLLECTION a.s. ako postupníkom k postúpeniu pohľadávky zo zmluvy o úvere č. 4187323313, t.j. pohľadávky voči žalovanému, ktorá je predmetom tohto konania a boli splnené zákonné podmienky na takýto postup, odvolací súd pripustil zmenu účastníka na strane oprávneného tak, že do konania na miesto doterajšieho žalobcu Poštová banka, a.s., so sídlom Dvořákovo nábrežie 4, 811 02 Bratislava, IČO: 31 340 890 vstúpila spoločnosť BENCONT COLLECTION, a.s., so sídlom Vajnorská 100/A, 831 04 Bratislava, IČO: 47 967 692.
12. Súd prvej inštancie vychádzal zo skutkového stavu, ktorý má oporu vo vykonanom dokazovaní a vec aj správne právne posúdil. Odvolací súd si osvojuje odôvodnenie súdu prvej inštancie v celom rozsahu a na potvrdenie správnosti rozsudku a v súvislosti s odvolacími dôvodmi dopĺňa.
13. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte s namietaným nesprávnym právnym posúdením, to, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav správne, v úplnosti, aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (Ústavný súd Slovenskej republiky II.ÚS 78/05).
14. Správny je záver, podľa ktorého ust. § 9 ods. 2 písm. k) zákon č. 129/2010 Z.z. v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy vyžadovalo rozčlenenie dohodnutej splátky na jednotlivé zložky, teda na istinu, úroky a poplatky. Nesplnenie tejto povinnosti malo za následok, že úver sa v súlade s ust. § 11 ods. 1 písm. b) zákona č. 129/2010 Z.z. v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy považoval za bezúročný a bez poplatkov.
15. Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere v čl. 22 zaviedla úplnú harmonizáciu svojich ustanovení spočívajúcu v tom, že členské štáty pri implementácii smernice nesmeli zachovať ani zaviesť vo svojom vnútroštátnom práve ustanovenia, ktoré sa od ustanovení smernice odchyľujú.
16. Podľa čl. 288 ods. 3 Zmluvy o fungovaní Európskej únie smernica je záväzná pre každý členský štát, ktorému je určená, a to vzhľadom na výsledok, ktorý sa má dosiahnuť, pričom sa voľba foriem a metód ponecháva vnútroštátnym orgánom. Smernica je mäkším právnym nástrojom ako nariadenie, pretože umožňuje zladenie požiadavky na jednotu úniového práva s vôľou zachovať rozmanitosť národných úprav. Smernica sa ako právny predpis často používa napr. v oblasti vnútorného trhu , kde existujú podstatné rozdiely medzi úpravami jednotlivých členských štátov, aby sa umožnilo ich postupné zjednotenie. Smernica nemá všeobecnú záväznosť ako nariadenie je adresovaná iba členským štátom a nie všetkým fyzickým osobám. Ustanovenia smernice musia byť transponované do vnútroštátneho právneho poriadku s jednoznačnou záväznou právnou silou v podobe všeobecného záväzného právneho predpisu a s presnosťou a jasnosťou požadovanou na účely splnenia požiadavky právnej istoty. Až kým smernica nie je správne prebratá do vnútroštátneho práva dotknuté subjekty nemajú možnosť poznať rozsah svojich práv. Na tento stav právnej neistoty nemá vplyv ani prípadný rozsudok Súdneho dvora o nesplnení transpozičnej povinnosti členského štátu alebo rozsudok Súdneho dvora, ktorým bol určitým ustanoveniam tejto smernice priznaný priamy účinok. Až momentom správnej transpozície smernice nastáva právna istota, kedy fyzické a právnické osoby už musia poznať svoje práva vyplývajúce zo smernice a možno od nich požadovať, aby si uplatnili svoje práva. Ustanovenia smernice majú priamy účinok len vtedy, ak sú súčasne splnené nasledujúce podmienky a to, že uplynula transpozičná lehota smernice, smernica nie je správne transponovaná alebo nie je zabezpečená jej úplná účinnosť, ustanovenie smernice zakladajúce právo pre jednotlivca alebo povinnosť pre členský štát musí byť dostatočne jasné, presné a nepodmienené a priama aplikácia nesmie mať za následok uloženie povinnosti fyzickej alebo právnickej osobe, alebo založenie resp. sprísnenie trestnej zodpovednosti tých, ktorí sa dopustia porušenia jej ustanovení. To znamená, že smernica nikdy nemôže mať horizontálny priamy účinok v sporoch medzi súkromnoprávnymi subjektmi. Je logické, že ak si členský štát nesplnil svoju povinnosť a netransponoval smernicu správne alebo načas, nemôžu dôsledky tohto protiprávneho konania štátu znášať fyzické alebo právnické osoby a preto im nemôže byť uložená na základe neprebratej, resp. nesprávne prebratej smernice žiadna povinnosť.
17. Pre všetky spotrebiteľské spory, v ktorých sa rieši otázka, či má zmluva o spotrebiteľskom úvere obsahovať splátky v členení na splátky istiny, splátky úrokov a splátky poplatkov alebo nie, ako aj
otázka, kedy sa považuje spotrebiteľský úver za bezúročný a bez poplatkov, je skutočnosť, že smernica zakotvuje tzv. úplnú harmonizáciu úplne irelevantná, pretože Slovenská republika pri implementácii smernice zo zákona povinnosť tzv. úplnej harmonizácie porušila. To, že Súdny dvor Európskej únie vo veci C-42/2015 potvrdil, že smernica sa má vykladať tak, že členské štáty nesmeli zachovať ani zaviesť vo svojom vnútroštátnom práve ustanovenia, ktoré sa odchyľujú od ustanovení tejto smernice je bezvýznamné, pretože v tomto konkrétnom prípade išlo o vnútroštátne právo nad rámec smernice. Z tohto rozhodnutia teda vyplýva, že Slovenská republika nesprávne transformovala do svojho právneho poriadku smernicu 2008/48, ak vo svojej vnútroštátnej právnej úprave vyžaduje v zmluve o spotrebiteľskom úvere uvádzať výšku , počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov.
18. Požiadavka smernice k otázke členenia splátok je tak jasná a zreteľná, že zo slovného spojenia smernice „výška, počet a frekvencia splátok spotrebiteľa“ absolútne žiadnym výkladom nie je možné vyvodiť požiadavku, aby zmluva uvádzala splátky v členení na splátky istiny, splátky úrokov a splátky iných poplatkov. Preto Súdny dvor Európskej únie v rozsudku C-42/15 správne rozhodol, že smernica takéto členenie nepožaduje.
19. Požiadavka zákona je však od požiadavky smernice iná. Zákon uvádza, že zmluvy musia obsahovať „výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov“. Niet žiadnych pochybností, že slovenský zákon ide nad rámec smernice a celkom jednoznačne požaduje vyjadrenie tak splátok istiny, ako aj splátok úrokov a splátok iných poplatkov. Ak by slovenský zákonodarca chcel vyjadriť to isté, čo požaduje smernica, ktorá navyše obsahuje požiadavku tzv. úplnej harmonizácie, je zrejmé, že by použil takú istú terminológiu ako používa smernica. Avšak slovenský zákonodarca takúto terminológiu nepoužil, ale k termínu „splátky“ pridal slová „istiny, úrokov a iných poplatkov“. K výkladu tohto ustanovenia zákona existuje konštantná judikatúra slovenských súdov potvrdená rozsudkami Najvyššieho súdu SR, desiatkami rozhodnutí krajských súdov a stovkami rozhodnutí okresných súdov SR, v zmysle ktorej sa má toto ustanovenie vykladať tak, že zmluva musí obsahovať vyjadrenie splátok istiny, splátok úrokov a splátok poplatkov, inak sa zmluva o spotrebiteľskom úvere považuje za bezúročnú a bez poplatkov.
20. Správnym je i záver o neplatnosti dojednania výšky úrokov pre rozpor s dobrými mravmi. Na tomto konštatovaní nič nemení ani to, že stranami sporu dohodnutá úroková sadzba úveru 24,50 % sa porovnávala s nesprávnou priemernou úrokovou sadzbou vo výške 10,34 % a nie zo správnou priemernou úrokovou sadzbou 14,27 % pri spotrebiteľských úveroch nad 5 rokov tak ako na to poukazuje žalobca.
21. Ustanovenie § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka patrí k právnym normám s relatívne neurčitou hypotézou, t. j. k právnym normám, ktorých hypotéza nie je stanovená priamo právnym predpisom a ktoré tak prenechávajú súdu, aby podľa svojho uváženia v každom jednotlivom prípade sám vymedzil hypotézu právnej normy zo širokého, dopredu neobmedzeného okruhu okolnosti. Pri posudzovaní, či konanie účastníka občianskoprávneho vzťahu je v súlade či v rozpore s dobrými mravmi, zákon výslovne neurčuje z akých hľadísk má súd vychádzať. Rozhodnutie o tom, či sú splnené podmienky pre použitie ustanovenia § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka alebo ustanovenia § 39 Občianskeho zákonníka je vždy potrebné urobiť po starostlivej úvahe, v rámci ktorej musia byť zvážené všetky rozhodujúce okolnosti.
22. Pri dojednávaní úrokov koná v súlade s dobrými mravmi len ten veriteľ, ktorý požaduje primeraný úrok bez ohľadu na to, že dlžník uzatvára zmluvu v situácii pre neho nepriaznivej. V súlade s dobrými mravmi je preto také konanie veriteľa, ktorý sa pri poskytnutí peňažných prostriedkov uspokojí bez ohľadu na to, v akej situácii sa nachádza dlžník, s primeranou výškou odplaty za užívanie poskytnutých finančných prostriedkov, a ktorý svoje voľné peňažné prostriedky mieni zhodnotiť obvyklým spôsobom. Nie je možné neprihliadnuť na skutočnosť, že dlžník uzatvára zmluvu a dohodu o úrokoch často práve z dôvodov svojej inak neriešiteľnej finančnej situácie. Nezodpovedá preto všeobecne uznávaným vzťahom medzi ľuďmi, aby dlžník v takejto situácii poskytoval veriteľovi neprimerané až úžernícke úroky. Neprimeranou, a preto odporujúcou dobrým mravom je taká výška úrokov, ktorá podstatne presahuje úrokovú mieru v dobe dojednania obvyklú, určenú najmä s prihliadnutím k úrokových sadzbám uplatňovaným bankami pri poskytovaní úverov alebo pôžičiek. Pri nebankových subjektoch, ktoré sú taktiež súčasťou finančného trhu sa vzhľadom na vyššiu mieru rizika vo všeobecnosti dajú akceptovať vyššie úroky, rozhodne nie však viac ako o 100% oproti priemeru bánk. V prejednávanej veci však žalobca nebankovým subjektom nie je nakoľko ide o banku a preto primeranosť výšky úrokovej sadzby dojednanej v zmluve o úvere sa musí posudzovať podľa prísnejších kritérií ako pri nebankovkách. U žalobcu ako banky poskytujúcej úvery
výška úrokovej sadzby by sa nemala výrazne odkláňať od priemeru úrokových sadzieb uplatňovaných bankami pri poskytovaní obdobných úverov. Dohodnutá úroková sadzba 24,50 % oproti priemernej úrokovej sadzbe úverov poskytovaných na obdobie nad päť rokov a viac vo výške 14,27 % o 71,70 % prevyšuje tento priemer, čo rozhodne nemôžno považovať za primerané, a teda zodpovedajúce dobrým mravom. Záver o neplatnosti dojednania o úrokoch pre rozpor s dobrými mravmi podľa ust. § 39 Občianskeho zákonníka má oporu vo vykonanom dokazovaní.
23. Vo vzťahu k tvrdeniam žalobcu, že dlžník (žalovaná) je povinný platiť úroky od okamihu reálneho poskytnutia peňazí až do okamihu ich reálneho vrátenia odvolací súd uvádza, že s tým právnym názorom sa nestotožňuje. Odvolací súd zástava názor, že predčasnosť spoplatnenia úveru predstavuje vo svojej podstate jednostranný sankčný právny inštitút, ktorý umožňuje veriteľovi zmenou záväzku požadovať jednorazové a okamžité vrátenie celej požičanej istiny. Úrok z úveru predstavuje kapitalizovanú odplatu za celé obdobie postupného splácania úveru v splátkach. Pri predčasnom a mimoriadnom spoplatnení úveru vzniká veriteľovi nárok na jednorazové vrátenie požičanej istiny úveru, vrátane úrokov kapitalizovaných ku dňu spoplatnenia úveru. Spoplatnením úveru na jednej strane nastáva stav, keď veriteľ má právo získať okamžite späť celú sumu požičaných peňažných prostriedkov, na druhej strane už spotrebiteľ nemá právny titul držať peňažné prostriedky poskytnuté veriteľom, v svojej dispozícii, preto niet dôvodu na to, aby veriteľ požadoval od neho úroky, ktoré by mu patrili, ak by spotrebiteľ mal právo držby finančných prostriedkov. V opačnom prípade by nastal nespravodlivý a ústavne nekonformný stav pre spotrebiteľa, ktorý by bol vystavený sankciám vynútenia povinnosti a plnenia a veriteľ by naďalej mal nárok na úroky zo zmluvy. Za tejto situácie by nastal stav, podľa ktorého by sa popreli účinky veriteľom vyvolanej zmeny obsahu záväzku a veriteľ by mal nárok na dohodnuté úroky, ako keby k zmene záväzku nedošlo. Spotrebiteľ by tak nemal žiadne garantované práva, ktoré by mu plynuli zo zmluvy pred veriteľom, vyvolané zmenou záväzku. Navyše by došlo k hrubej nadvláde veriteľa, ak by bol tento nečinný pri vymáhaní svojej pohľadávky a odplatné úroky by si nárokoval aj pri svojej potencionálnej nečinnosti. Takéto správanie dodávateľa nemôže byť podporované a používať právnu ochranu. Prípadná dohoda, podľa ktorej má spotrebiteľ popri úrokoch z omeškania platiť ďalšie sankcie aj po splatnosti pohľadávky a to aj úroky za poskytnutie úveru, spôsobuje značnú nerovnováhu ku škode spotrebiteľa, a tým zhoršuje postavenie spotrebiteľa oproti zákonnej úprave, ktorá chráni spotrebiteľa v úverových vzťahoch pred nadmerným navýšením dlhu vo vzťahu k výške úveru. Je preto viac než nepravdepodobné, aby si spotrebiteľ takúto dohodu individuálne vyjednal s dodávateľom, ktorý by zaobchádzal so spotrebiteľom čestne a rovnocenne.
24. Čo sa týka námietky žalobcu, že ustanovenie § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka je možné aplikovať až na právne vzťahy, ktoré boli založené po 1.máji 2014, odvolací súd sa s uvedenou námietkou žalobcu nestotožnil a poukazuje na povinnosť aplikovať ustanovenie §52 ods. 2 Občianskeho zákonníka aj na právne vzťahy, ktoré vznikli pred 1. májom 2014, keďže práve k predmetnej novele uvedeného ustanovenia niet prechodného ustanovenia, musia predmetné ustanovenie súdu aplikovať v čase ich rozhodovania. (obdobne rozsudok NS SR sp.zn. 3MCdo/14/2014 z 21. apríla 2015). Súd poznamenáva, že zákaz retroaktivity právnych noriem sa spája so zákazom pravej retroaktivity a teda stavu, ak nový právny predpis neuznáva práva alebo povinnosti založené právnymi skutočnosťami, ktoré sa ako právne skutočnosti uznávali na základe skoršie platného právneho predpisu. V uvedenom prípade však ide o nepravú retroaktivitu, ktorá je v súlade s princípmi právneho štátu, teda právne skutočnosti, ktoré nastali za účinnosti skôr platnej právnej úpravy sú platné a vyvolávajú právne účinky, avšak na základe novej právnej úpravy je možné pre nich zaviesť nový režim a mechanizmus ich uplatnenia, prípadne právam nadobudnutým za skoršej právnej úpravy priznáva odo dňa účinnosti neskoršej právnej úpravy nový obsah. Na základe uvedených skutočností, podstatou nepravej retroaktivity je, že nepôsobí do minulosti ale akceptuje stav, ktorý nastal za skôr platnej a účinnej právnej úpravy, a tento vzniknutý stav už rieši v čase účinnosti novej právnej úpravy (uznesenie Najvyššieho súdu SR vo veci sp. zn. 4Cdo/98/2010 zo dňa 29.6.2010).
25. Čo sa týka námietky žalobcu, že súd prvej inštancie svoje rozhodnutie riadne a v úplnosti neodôvodnil, je potrebné uviesť, že požiadavka na riadne úplné odôvodnenie rozhodnutia predstavuje zásadu spravodlivého procesu, vyplýva to aj z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva. Judikatúra tohto súdu však nevyžaduje, aby na každý argument strany aj taký, ktorý nie je pre rozhodnutie významný, bola daná v odôvodnení rozhodnutia odpoveď. Špecifická odpoveď sa vyžaduje na taký argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúcim (Ruiz Torija c./ Španielsko z 09.12.1994, séria A, č. 303-A; Hiro Balani c./ Španielsko z 09.12.1994, séria A, č. 303-B). Súd prvej inštancie vysvetlil, z akých
dôvodov žalobe vyhovel, odôvodnenie jeho rozhodnutia zodpovedá kritériám odôvodnenia, ktoré sú upravené v § 220 ods. 2 C.s.p. Nie je možné konštatovať, že by rozhodovacím procesom došlo k odňatiu možnosti žalobcu konať pred súdom a k porušeniu práva na spravodlivý súdny proces. Za odňatie možnosti konať pred súdom a za porušenie práva na spravodlivý súdny proces nie je možné považovať to, ak súd prvej inštancie neodôvodní svoje rozhodnutie podľa predstáv odvolateľa.
26. Vychádzajúc z uvedeného odvolací súd postupom vyplývajúcim z ustanovenia § 387 C.s.p. rozsudok v jeho napadnutej časti, t.j. vo výroku, ktorým bola žaloba v prevyšujúcom rozsahu spolu so súvisiacim výrokom o trovách konania ako vecne správny potvrdil.
27. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa ust. § 396 ods. 1 C.s.p., a § 255 ods. 1 C.s.p. Žalobcovi vzhľadom na výsledok odvolacieho konania nevznikol nárok na náhradu trov odvolacieho konania a úspešnej žalovanej žiadne trovy odvolacieho konania nevznikli.
28. Rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku nie je odvolanie prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 C.s.p., v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).