Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

19Co/105/2017

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zlaty Simkovej a členov senátu JUDr. Gabriely Világiovej a JUDr. Karola Krochtu v právnej veci žalobcu: Ľ. R., G.. XX.XX.XXXX, K. U. Č.. XX/X, XXX XX Z. G. E., zast. JUDr. Martinom Šaffom, advokátom, AK Kalinčiakova 2729/10, 093 01 Vranov nad Topľou, proti žalovanému: M. V., G.. XX.XX.XXXX, K. L. X, XXX XX I., zast. JUDr. Martinom Jalčom, advokátom, AK Komenského 2583/8, 066 01 Humenné, o zaplatenie sumy 3 360,- eur s prísl. o odvolaní žalobcu a žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Humenné, č.k. 12C/258/2015-152 zo dňa 02.03.2017 takto

rozhodol:

Odmieta odvolanie žalovaného proti výroku, ktorým súd prvej inštancie žalobu vo zvyšnej časti zamietol.

Potvrdzuje rozsudok.

Stranám sporu nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie rozhodol nasledovne:

Žalovaný j e p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi sumu 1 200,- eur s 1,5 % mesačným úrokom od 10.01.2013 do 10.02.2013, s 5,75 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 1 200,- eur od 11.02.2013 do zaplatenia, sumu 1 200,- eur s 1,5 % mesačným úrokom od 01.02.2013 do 01.03.2013, s 5,75 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 1 200,- eur od 02.03.2013 do zaplatenia, sumu 960,- eur s 1,5 % mesačným úrokom od 05.02.2013 do 28.02.2013, s 5,75 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 960,- eur od 01.03.2013 do zaplatenia a to všetko do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

Súd žalobu vo zvyšnej časti z a m i e t a.

Žalobcovi p r i z n á v a náhradu trov konania v plnom rozsahu.

2. Svoje rozhodnutie právne odôvodnil ustanoveniami § 488, § 490, § 559 ods. 1, ods. 2, § 657, § 121 ods. 3, § 524 ods. 1, ods. 2, § 544 ods. 1, ods. 2, § 517 ods. 1, ods. 2, § 52 ods. 1 - 4 , § 100 ods. 1, § 101, § 39 Občianskeho zákonníka, § 3 nariadenia vlády SR č. 87/1995Z.z., § 1 ods. 2, § 2 písm. a/, b/ z.č. 129/2010 Z.z. Výrok o trovách konania ustanoveniami § 255 ods. 1 a § 261 ods. 1 CSP.

3. Vychádzal zo zistenia, že dňa 10.01.2013 p. J. C. ako veriteľka a žalovaný ako dlžník uzatvorili zmluvu o pôžičke, predmetom ktorej bolo poskytnutie finančných prostriedkov žalovanému vo výške 1 200,- eur s dohodnutým 1,5 % mesačným úrokom. Jednalo sa o bezúčelovú pôžičku. Peňažné prostriedky boli zapožičané na dobu od 10.01.2013 do 10.02.2013. Žalovaný podpisom tejto zmluvy potvrdil prevzatie

sumy 1 200,- eur a súčasne sa zaviazal túto sumu vrátiť do 10.02.2013. V zmysle Čl. V. bod 2. zmluvy, sa zmluvné strany dohodli pre prípad porušenia ktoréhokoľvek ustanovenia zmluvy na zmluvnej pokute vo výške 200,- eur a to aj opakovane. Z predloženého originálu zmluvy súd zistil, že v záhlaví zmluvy je prebielená časť na ktorej sú uvedené údaje o veriteľovi a ako veriteľ je na takto upravenej časti dokumentu uvedená: C. J., L. X, I., nar. XX.XX.XXXX. Takisto je prebielená časť kde sa nachádza podpis veriteľa a na takto upravenej časti dokumentu je podpísaná ako veriteľ C. J., G.. XX.XX.XXXX.

4. Podľa výdavkového pokladničného dokladu zo dňa 10.01.2013, v uvedený deň boli žalovanému vyplatené finančné prostriedky vo výške 1 200,- eur a ich prevzatie žalovaný potvrdil svojím podpisom na tomto doklade. Z predloženého originálu pokladničného dokladu zo dňa 10.01.2013 súd zistil, že je na ňom prebielená časť na ktorej je uvedená organizácia ktorá poskytujúca finančné prostriedky a na takto upravenej časti dokumentu je uvedené: C. J., L. XXXX/X,XXX XX I..

5. Dňa 01.02.2013 p. J. C. ako veriteľka a žalovaný ako dlžník uzatvorili zmluvu o pôžičke, predmetom ktorej bolo poskytnutie finančných prostriedkov žalovanému vo výške 1 200,- eur s dohodnutým 1,5 % mesačným úrokom. Jednalo sa o bezúčelovú pôžičku. Peňažné prostriedky boli zapožičané na dobu od 01.02.2013 do 01.03.2013. Žalovaný podpisom tejto zmluvy potvrdil prevzatie sumy 1 200,- eur a súčasne sa zaviazal túto sumu vrátiť do 01.03.2013. V zmysle Čl. V. bod 2. zmluvy sa zmluvné strany dohodli pre prípad porušenia ktoréhokoľvek ustanovenia zmluvy na zmluvnej pokute vo výške 200,- eur a to aj opakovane. Z predloženého originálu zmluvy súd zistil, že v záhlaví zmluvy je prebielená časť na ktorej sú uvedené údaje o veriteľovi a ako veriteľ je na takto upravenej časti dokumentu uvedená: C. J., L. X, I., G.. XX.XX.XXXX. Takisto je prebielená časť kde sa nachádza podpis veriteľa a na takto upravenej časti dokumentu je podpísaná ako veriteľ C. J., G.. XX.XX.XXXX.

6. Podľa výdavkového pokladničného dokladu zo dňa 01.02.2013 v uvedený deň boli žalovanému vyplatené finančné prostriedky vo výške 1 200,- eur a ich prevzatie žalovaný potvrdil svojím podpisom na tomto doklade. Z predloženého originálu pokladničného dokladu zo dňa 01.02.2013 súd zistil, že je na ňom prebielená časť na ktorej je uvedená organizácia ktorá poskytujúca finančné prostriedky a na takto upravenej časti dokumentu je uvedené: C. J., L. XXXX/X,XXX XX I..

7. Dňa 05.02.2013 p. J. C. ako veriteľka a žalovaný ako dlžník uzatvorili zmluvu o pôžičke, predmetom ktorej bolo poskytnutie finančných prostriedkov žalovanému vo výške 960,- eur s dohodnutým 1,5 % mesačným úrokom. Jednalo sa o bezúčelovú pôžičku. Peňažné prostriedky boli zapožičané na dobu od 05.02.2013 do 28.02.2013. Žalovaný podpisom tejto zmluvy potvrdil prevzatie sumy 960,- eur a súčasne sa zaviazal túto sumu vrátiť do 01.03.2013. V zmysle Čl. V. bod 2. zmluvy sa zmluvné strany dohodli pre prípad porušenia ktoréhokoľvek ustanovenia zmluvy na zmluvnej pokute vo výške 200,- eur a to aj opakovane. Z predloženého originálu zmluvy súd zistil, že v záhlaví zmluvy je prebielená časť na ktorej sú uvedené údaje o veriteľovi a ako veriteľ je na takto upravenej časti dokumentu uvedená: C. J., L. X, I., G.. XX.XX.XXXX. Takisto je prebielená časť kde sa nachádza podpis veriteľa a na takto upravenej časti dokumentu je podpísaná ako veriteľ C. J., G.. XX.XX.XXXX.

8. Podľa výdavkového pokladničného dokladu zo dňa 05.02.2013, v uvedený deň boli žalovanému vyplatené finančné prostriedky vo výške 960,- eur a ich prevzatie žalovaný potvrdil svojím podpisom na tomto doklade. Z predloženého originálu pokladničného dokladu zo dňa 05.02.2013 súd zistil, že je na ňom prebielená časť, na ktorej je uvedená organizácia ktorá poskytujúca finančné prostriedky a na takto upravenej časti dokumentu je uvedené: C. J., L. XXXX/X,XXX XX I..

9. Medzi pôvodným veriteľom J. C. ako postupcom a žalobcom ako postupníkom bola dňa 28.05.2015 uzatvorená zmluva o postúpení pohľadávok, predmetom ktorej bolo postúpenie pohľadávok na žalobcu zo zmlúv uzatvorených medzi postupcom a žalovaným a to zo dňa 10.01.2013 vo výške 1 200,- eur s prísl, zo dňa 01.02.2013 vo výške 1 200,- eur s prísl. a zo dňa 05.02.2013 vo výške 960,- eur s prísl. Pôvodný veriteľ: J. C., písomným oznámením zo dňa 28.05.2015 žalovanému oznámila postúpenie pohľadávky v celkovej výške 3 360,- eur s príl. na žalobcu. Toto oznámenie žalovaný prevzal dňa 09.06.2015. Podľa predloženého výdavkového dokladu zo dňa 28.05.2015 vystaveného žalobcom, žalovaný v uvedený deň v prospech J. C., L. X, I., vyplatil sumu 3 360,- eur - vyplatenie pôžičiek za p. M. V..

10. Žalovaný v konaní vedenom pod sp. zn. ČVS:ORP-274/2-VYS-HE-2015 bol vypočutý ako svedok a vo svojej výpovedi dňa 09.07.2015, ktorá bola vykonaná ešte pred doručením žaloby v tejto právnej veci, okrem iného uviedol, že začiatkom roku 2013 oslovil p. C. za účelom poskytnutia pôžičky, nakoľko súrne potreboval finančné prostriedky. Požičal si cca 2 800,- eur a to na základe zmlúv, ktoré riadne podpísal. Uviedol, že on zmluvami nedisponuje, nakoľko mu ich p. C. nedala a podľa neho neboli ani vyhotovené v dvoch vyhotoveniach, ale iba v jednom, ktoré si p. C. nechala. Na týchto zmluvách bola uvedená ako výsledná suma už suma s úrokom. Dohodli sa aj na splácaní pôžičiek sumou 600,- eur mesačne. So splácaním začal v apríli 2013 a splácal až do marca 2014, teda presne 12 mesiacov. Peniaze dal p. C. do ruky a nemal žiaden doklad o zaplatení. Po zaplatení 3 600,- eur mu p. C. povedala, že platil iba úroky. Preto aj ďalej pôžičky splácal. Po roku ho prešla trpezlivosť a splácať prestal. Tiež uviedla, že má zato, že finančné prostriedky mu p. C. požičala ako súkromná osoba. V konaní bola vypočutá aj p. C., ktorá vo svojej svedeckej výpovedi dňa 09.07.2015 uviedla, že sumu 3 360,- eur požičala žalovanému ako súkromná osoba a nie živnostník. V zmysle zmlúv žalovanému vyplatila sumu 2 x 1200,- eur a sumu 960,- eur. Tieto finančné prostriedky aj žalovanému reálne vyplatila. Každú zmluvu o pôžičke podpísal aj žalovaný, zmluvy boli v dvoch výtlačkoch a jeden výtlačok odovzdala žalovanému. Žalovaný dohodnuté termíny splatenia pôžičiek nedodržal a viackrát ho aj urgovala. Keďže jej peniaze nevrátil rozhodla sa pohľadávku odpredať a postúpila ju na p. R..

11. Voči p. C. bolo vedené trestné konanie pre trestný čin skresľovania údajov hospodárskej a obchodnej evidencie a bola ako svedok vypočutá v konaní ČVS:ORP-462/2-VYS-HE-2015. Vo svojej výpovedi dňa 05.08.2016 uviedla, že niekedy ju o pôžičku žiadali aj známi, priatelia. Išlo väčšinou o malé pôžičky, ktoré boli súkromného charakteru a nespadali do rámca jej podnikateľskej činnosti Ako príklad súkromnej pôžičky uviedla pôžičku pre p. M. V. vo výške 3 000,- eur, ktorú neskôr odpredala p. R.. V tomto konaní bol ako svedok vypočutý aj žalovaný a to dňa 10.06.2016, teda už počas tohto prebiehajúceho súdneho konania a vo svojej výpovedi uviedol, že najprv si od p. C. požičiaval menšie sumy, keď nestačil splácať leasing na auto, oslovil p. C. za účelom požičania vyšších súm. Spísali tri zmluvy, ale mala mu peniaze podpísať cez záložňu, riadne na zmluvu. Vtedy si požičal sumu 1 000,- eur, pričom na zmluve bola uvedená suma 1 200,- eur, sumu 800,- eur, pričom na zmluve bola uvedená suma 960,- eur. Všetky tri zmluvy boli vyhotovené pod hlavičkou záložne a takto ich podpísal. Každá zmluva bola vyhotovená v jednom exemplári, ktorý si ponechala p. C.. Pôžičky jej splácal, pričom ona mu žiaden doklad o postupnom splácaní nevystavila, ale sumy zapisovala do zošita. Žalovanému bola položená aj otázka ohľadom úhrad, ktoré boli zapísané v zošite p. C. a to za obdobie február 26/1 a do 3/12, pričom pri týchto úhradách bolo uvedené jeho meno, a žalovaný uviedol, že sa k úhradám nevie vyjadriť. P. C. mala prehľad o úhradách a ona si ich značila.

12. Vykonaným dokazovaním mal súd za preukázané, že medzi pôvodným veriteľom - p. C. a žalovaným boli v roku 2013 uzatvorené písomnou formou tri zmluvy o pôžičke, predmetom ktorých bolo poskytnutie finančných prostriedkov v celkovej výške 3 360,- eur žalovanému. V predmetných zmluvách bolo ako príslušenstvo dojednaný nárok na úrok vo výške 1,5 % mesačne z poskytnutej pôžičky. Jednalo sa o krátkodobé pôžičky splatné do jedného mesiaca.

13. Obrana žalovaného v konaní bola založená na viacerých skutkových tvrdeniach, a keď v prvom rade namietal, že posudzované zmluvy sú zmluvami spotrebiteľskými. Súd preto za podstatnú považoval najprv zodpovedať otázku, či obrana žalovaného v tomto smere je dôvodná, teda či predmetné uzatvorené zmluvy o pôžičkách sú, resp. nie sú aj zmluvami spotrebiteľskými a či zo strany pôvodného veriteľa boli uzatvorené v rámci predmetu jeho podnikateľskej činnosti, resp. pôžičky boli ním poskytnuté ako súkromnou fyzickou osobou.

14. Súd konštatoval, že zmluva o pôžičke, v prípade ak pôžičku poskytuje osoba v rámci predmetu podnikania a poskytuje ju fyzickej osobe na iný účel ako je obchodná alebo podnikateľská činnosť, je táto zmluva zároveň zmluvou spotrebiteľskou v zmysle príslušných ustanovení Občianskeho zákonníka a zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, ktorý bol platný a účinný v čase uzatvorenia zmlúv o pôžičke medzi p. C. a žalovaným. Zrejme len nedopatrením žalovaný vo svojich vyjadreniach vychádzal zo zákona č. 258/2001 Z.z., ktorý však v roku 2013 už nebol platný a ani účinný.

15. Pre spotrebiteľskú zmluvu je charakteristické, že spotrebiteľ vstupuje do zmluvného vzťahu s dodávateľom, ktorým je najčastejšie predávajúci, za zmluvných podmienok, ktoré si vopred určil dodávateľ, pričom spotrebiteľ nemá možnosť tieto podmienky individuálne ovplyvniť. Občiansky

zákonník podrobnejšie špecifikuje všeobecné pravidlá pre dojednanie podmienok v spotrebiteľských zmlúv a výslovne ustanovuje, že takéto ustanovenia v zmluvách, ktoré spôsobujú nerovnováhu v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa sú neprijateľné a preto neplatné. Vychádza sa z toho, že predovšetkým spotrebiteľ v dobrej viere uzatvára zmluvu s dodávateľom, od ktorého sa očakáva, že vzhľadom na jeho podnikanie a ponúkaný tovar a služby koná profesionálne a v súlade s poctivým prístupom k podnikaniu. Predpokladá sa, že dodávateľ má vedomosti a skúsenosti a oproti spotrebiteľovi vystupuje ako zvýhodnený účastník zmluvného vzťahu založeného spotrebiteľskou zmluvou.

16. Vykonaným dokazovaním súd dospel k záveru, že zmluvy o pôžičkách, v zmysle ktorých si žalobca uplatnil nárok v tomto konaní, nie sú zmluvami spotrebiteľskými. Zo strany pôvodného veriteľa p. C. boli pôžičky poskytnuté ako fyzickou osobou a nie živnostníkom v rámci predmetu podnikateľskej činnosti. Daná skutočnosť bola preukázaná nie len svedeckou výpoveďou p. C. v tomto konaní, ale dané tvrdil aj sám žalovaný. V trestnom konaní vedenom proti p. C. pre trestný čin podvodu, ktoré bolo vedené z dôvodu podania trestného oznámenia zo strany žalovaného, sám žalovaný vo svojej výpovedi ako svedok uviedol, že má za to, že p. C. mu požičala finančné prostriedky ako súkromná osoba. Zápisnicu z výsluchu svedka zo dňa 09.07.2015 v konaní predložil žalovaný. V tomto trestnom konaní bola vypočutá aj p. C. ako svedok a vo svojej výpovedi potvrdila, že finančné prostriedky žalovanému požičala ako súkromná osoba, nie ako živnostník (zápisnica z výsluchu zo dňa 09.07.2015). Žalovaný svedeckú výpoveď podal v čase, keď mu ešte nebola doručená žaloba ohľadom nároku uplatneného v tomto súdnom konaní. Uvedené trestné konanie bolo zastavené a to z dôvodu preukázania, že p. C. svojím konaním nenaplnila znaky skutkovej podstaty žiadneho trestného činu. Voči p. C. bolo vedené aj ďalšie trestné konanie pre prečin skresľovania údajov hospodárskej a obchodnej evidencie, pričom p. C. aj v tomto konaní tvrdila, že žalovanému poskytla pôžičky ako súkromná osoba. Ako svedok bol aj v tomto trestnom konaní vypočutý žalovaný, pričom vypovedal už v čase, kedy mu bolo známe, že sa voči nemu vedie súdne konanie o zaplatenie súm poskytnutých titulom pôžičiek a vo svoje výpovedi v rozpore s predchádzajúcimi tvrdeniami už uvádzal, že pôžičky mu mala p. C. poskytnúť prostredníctvom záložne a nie ako súkromná osoba. Súd vzhľadom na rozpornosť tvrdení žalovaného a na dobu, kedy z jeho strany došlo k tejto zmenu, preto tvrdenia žalovaného ohľadom potreby aplikácie spotrebiteľského práva na jeho ochranu vyhodnotil iba ako jeho obranu v konaní, ktorú považoval za nedôvodnú. Pokiaľ sa jedná o predložené rozhodnutia súdov zo strany žalovaného na potvrdenie ním uvádzaných skutočností o spotrebiteľskom právnom vzťahu, jedná sa o rozhodnutia týkajúce sa na strane žalobcov právnických osôb v postavení dodávateľov v rámci ich podnikateľskej činnosti, teda rozhodnutia neaplikovateľné a irelevantné pre danú prejednávanú vec, nakoľko je možné na ne prihliadať iba v prípade ochrany spotrebiteľa a súd prvej inštancie nemal za preukázané, žeby žalovaný bol v postavení spotrebiteľa a pôvodný veriteľ v postavení právnickej osoby dodávateľa. Súd sa preto nimi bližšie nezaoberal.

17. V rámci svojej obrany žalovaný ďalej namietal neplatnosť uzatvorených zmlúv a to pre obchádzanie zákona a pre ich rozpor s dobrými mravmi. Žalovaný dôvodil, že zmluvy o pôžičke účelovo obchádzajú zákon č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úverom, nemajú podstatné náležitosti v zmysle uvedeného zákona a preto nemožno podľa neho konštatovať, že zastretý právny úkon je platný. V tomto smere mal súd za preukázané, že zmluvy o pôžičkách žalovaný podpísal slobodne, vážne. Nepodpísal ich pod nátlakom a ani žiadnou hrozbou. Sám pôvodného veriteľa kontaktoval za účelom ich uzatvorenia. Tiež nebolo preukázané, žeby bol zo strany pôvodného veriteľa uvedený do omylu, resp. žeby využil jeho omyl a za tým účelom s ním predmetné zmluvy o pôžičkách uzatvoril. Na základe zmlúv boli žalovanému finančné prostriedky aj vyplatené, žalovaný síce rozporoval výšku vyplatených súm, ale na preukázanie ním tvrdených skutočností súdu nepredložil žiaden relevantný dôkaz. Naopak z vykonaného dokazovania vyplynulo, že mu boli vyplatené finančné prostriedky vo výške 3 360,- eur. Svedčia o tom predložené výdavkové pokladničné doklady, ktoré sú opatrené podpisom žalovaného a tiež danú skutočnosť vo svojej výpovedi potvrdila aj p. C.. Žalovaným namietané skutočnosti boli aj predmetom trestného konania vedeného proti pôvodnému veriteľovi pre trestný čin podvodu, pričom objektívna stránka daného trestného činu spočíva v konaní páchateľa, ktorý na škodu cudzieho majetku seba alebo iného obohatí tým, že uvedie niekoho do omylu alebo využije niečí omyl a spôsobí tak na cudzom majetku škodu a nebolo preukázané, aby sa pôvodný veriteľ takéhoto konania voči žalovanému dopustil. Sám žalovaný v trestných konania potvrdil, že zmluvy nepodpísal pod nátlakom. Predmetom vyšetrovania boli aj namietané skutočnosti ohľadom prebielenia niektorých častí zmlúv o pôžičkách a výdavkových dokladov, pričom ani v tomto smere nebolo preukázané obchádzanie zákona zo strany pôvodného veriteľa. Žalovaný tvrdil, že mu neboli predložené zmluvy v takomto znení ako boli doložené v súdnom konaní, že niektoré časti boli do nich vpísané až po ich podpise, že ich nikdy nemal k dispozícii.

Tieto tvrdenia však nepreukázal žiadnymi dôkazmi. Svedeckou výpoveďou p. C. mal súd naopak za preukázané, že na zmluvách boli vykonané úpravy v rozsahu ako to uviedol žalovaný, avšak tieto boli vykonané so súhlasom žalovaného a priamo pred ním, a až v takejto forme boli následne žalovaným zmluvy aj podpísané, pričom z týchto zmlúv boli potom žalovanému finančné prostriedky aj vyplatené. Sám žalovaný v trestnom konaní uviedol, že určité údaje boli do zmlúv vpisované pôvodným veriteľom a to pred ich podpisom a to na základe ich vzájomnej dohody. Konkrétne uviedol aj sumy, ktoré boli p. C. ručne do zmlúv vpísané. Doslovne uviedol, že na týchto zmluvách bola uvedená ako výsledná suma už suma s úrokom. Teda týmito tvrdeniami sám vyvrátil to, žeby niektoré ustanovenia do uzatvorených zmlúv boli vpísané až po ich podpise a bez jeho vedomosti. Tvrdenia žalovaného o opaku súd považoval iba za obranu v konaní. Pokiaľ sa jedná o rozsudok Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 6Co/594/2014, na ktorý v tomto smere žalovaný poukázal, tak predmetom sporu bolo určenie neplatnosti zmluvy o pôžičke z dôvodu rozporu predložených dvoch originálov zmlúv, ktorých znenia neboli totožné a bolo preukázané, že jeden originál zmluvy v neprospech spotrebiteľa bol po jej podpísaní doplnený o to o predmet zmluvy, kde v jednom vyhotovení úplne absentoval údaj o výške pôžičky, výške splátok. Existovali teda dve vyhotovenia rovnakej zmluvy s rozdielnym obsahom. Súd preto konštatoval, že vyhotovenie zmluvy bez podstatných údajov o výške pôžičky a ďalších, možno považovať za neplatný právny úkon pre jeho nezrozumiteľnosť a neurčitosť. V tomto spore sa však o takýto prípad nejedná.

18. Prvoinštančný súd skonštatoval, že neobstojí ani obrana žalovaného ohľadom toho, že zmluva o pôžičke je zastretý právny úkon, ktorým malo byť zastreté uzatvorenie zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Súd vzťah medzi pôvodným veriteľom a žalovaným nevyhodnotil ako spotrebiteľský právny vzťah, pričom bolo preukázané, že žalovaný si bol vedomý toho, že podpísané zmluvy sú zmluvami o pôžičkách, nemal o tom žiadne pochybnosti. Úmysel takouto formou zastrieť iný právny úkon súd nemal za preukázaný. Žalovaný svoju obranu oprel aj o rozhodnutie Okresného súdu Bratislava V sp. zn. 15C/98/2011, pričom ustálil, že v zmysle v ňom vysloveného právneho názoru tunajší súd nemôže posudzovať aj nárok uplatnený v tomto konaní. V uvedenom konaní bolo preukázané, že navrhovateľ - veriteľ mal v predmete svojej podnikateľskej činnosti poskytovanie pôžičiek z vlastných finančných prostriedkov a takto dočasne poskytol tieto finančné prostriedky odporcovi - fyzickej osobe teda spotrebiteľovi. Išlo jednoznačne o spotrebiteľský zmluvný vzťah, na ktorý bolo nevyhnutné aplikovať ustanovenia zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch. Zmluva o pôžičke uzavretá účastníkmi podľa § 657 a nasl. Občianskeho zákonníka dňa 26.03.2008 účelovo obchádzala zákon č. 258/2001 Z.z., súd ju preto vyhodnotil v zmysle § 39 ako absolútne neplatný právny úkon pre obchádzanie zákona a pre rozpor s dobrými mravmi. Táto zmluva bola uzavretá tak, že v nej boli zakotvené viaceré povinnosti dlžníka zodpovedajúce ustanoveniam zmluvy o spotrebiteľskom úvere, pričom tieto podmienky presahujú rámec pôžičky uzatváranej podľa § 657 OZ, nehovoriac o tom, že 120 % úrok z pôžičky ročne je dohodnutý v rozpore s dobrými mravmi. Táto zmluva o pôžičke napriek tomu nespĺňa podstatné náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere v zmysle zák. č. 258/2001 Z.z., (nebola ani podpísaná navrhovateľom), preto nebolo možné konštatovať, že zastretý právny úkon je platný v zmysle § 41a OZ, navyše keď účastníci priamo v zmluve uviedli, že nemajú vôľu uzavrieť zmluvu o spotrebiteľskom úvere v zmysle zák. č. 258/2001 Z.z.

19. V ďalšom žalovaný namietal, že nakoľko považuje zmluvy o pôžičke za neplatné, žalobcovi vznikol iba nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia a vzhľadom na dobu poskytnutia finančných prostriedkov, vzniesol aj námietku premlčania. Súd však dospel k záveru, že zmluvy o pôžičkách uzatvorené medzi pôvodným veriteľom a žalovaným sú platné a teda na strane žalovaného nedošlo k bezdôvodnému obohateniu. Finančné prostriedky boli žalovanému vyplatené dňa 10.01.2013 vo výške 1 200,- eur s lehotou splatnosti do 10.02.2013, dňa 01.02.2013 vo výške 1 200,- eur s lehotou splatnosti do 01.03.2013, dňa 05.02.2013 vo výške 960,- eur s lehotou splatnosti do 28.02.2013. V danej právnej veci žaloba bola podaná dňa 16.06.2015, v prípade najskôr splatnej pôžičky vo výške 1 200,- eur premlčacia doba začala plynúť dňom 11.02.2013 a uplynula by dňom 11.02.2016. Je preto zrejmé, že nárok zo strany žalobcu bol uplatnený včas, počas plynutia premlčacej doby a preto námietka premlčania vznesená žalovaným je nedôvodná.

20. Žalovaný sa v konaní bránil aj tým, že pohľadávka neexistuje a to z dôvodu jej úhrady ešte pôvodnému veriteľovi, pričom z jeho strany na preukázanie týchto tvrdení súdu neboli predložené žiadne dôkazy. Pôvodný veriteľ - p. C., vo svojej výpovedi poprela čo i len čiastočnú úhradu žalovanej sumy v jej prospech titulom poskytnutých pôžičiek žalovanému. Práve pre nezaplatenie pôžičiek aj pohľadávku voči žalovanému postúpila. Žalobca vo svojej výpovedi uviedol, že zo strany žalovaného po

postúpení pohľadávky mu neboli uhradené žiadne finančné prostriedky. Žalovaný pritom sám uviedol, že na preukázanie svojho tvrdenia nemôže predložiť žiaden dôkaz, nakoľko písomné potvrdenia ohľadom úhrad mu neboli vystavované a on takéto potvrdenia ani nežiadal. Dôkazným bremenom sa rozumie procesná zodpovednosť strany sporu za to, že počas konania neboli preukázané jeho tvrdenia a že z tohto dôvodu muselo byť rozhodnuté vo veci samej v jeho neprospech. Zmyslom dôkazného bremena je umožniť súdu rozhodnúť vo veci samej i v takých prípadoch, kedy určitá skutočnosť, významná podľa hmotného práva pre rozhodnutie vo veci, nebola pre nečinnosť strany sporu, alebo vôbec nemohla byť preukázaná a keď teda výsledky zhodnotenia dôkazov neumožňujú súdu prijať záver ani o pravdivosti tejto skutočnosti, ani o tom, že táto skutočnosť bola nepravdivá (viď napr. rozsudok NS ČR sp. zn. 21 Cdo/762/2001 zo dňa 28.02.2002). Dôkazné bremeno ohľadne určitých skutočností leží na tej strane sporu, ktorá z existencie týchto skutočností vyvodzuje pre seba priaznivé právne dôsledky; ide o tú stranu sporu, ktorá existenciu týchto skutočností tvrdí. Zo strany žalovaného nedošlo k uneseniu dôkazného bremena ohľadom ním tvrdených skutočností. Súd preto dospel k záveru, že nárok žalobcu na zaplatenie sumy 3 360,- eur je dôvodný a preukázaný, preto žalovaného zaviazal na zaplatenie tejto sumy. Nakoľko sa žalovaný s plnením peňažného záväzku dostal do omeškania a to dňom nasledujúcim po uplynutí dohodnutej doby na splatenie jednotlivých pôžičiek, súd žalovaného z jednotlivých dlžných súm zaviazal aj na zaplatenie úroku z omeškania v zákonnej výške 5,75 % ročne tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozsudku.

21. Ďalším uplatneným nárokom žalobcu v konaní bol nárok na zaplatenie úroku vo výške 1,5 % mesačne z jednotlivých dlžných súm. Súd mal v tomto smere za preukázané, že medzi pôvodným veriteľom a žalovaným ako príslušenstvo poskytnutých pôžičiek bol dohodnutý aj nárok na úroky vo výške 1,5 % mesačne zo sumu 1 200,- eur od 10.01.2013 do 10.02.2013, zo sumy 1 200,- eur od 01.02.2013 do 01.03.2013, zo sumu 960,- eur 05.02.2013 do 28.02.2013. Aj v tejto časti bola pohľadávka voči žalovanému postúpená na žalobcu a súd preto považoval žalobu za dôvodnú aj pokiaľ sa jedná o uplatnený nárok na úroky a žalovaného zaviazal na ich zaplatenie.

22. Posledným uplatneným nárokom v konaní bol nárok na zaplatenie zmluvných pokút dohodnutých vo výške 200,- eur pri každej jednej pôžičke a súd v tejto časti žalobu považoval za nedôvodnú. Súd nemal za preukázané, žeby táto pohľadávka voči žalovanému bola predmetom postúpenia v zmysle zmluvy zo dňa 28.05.2015. Jedná sa o osobitný nárok pôvodného veriteľa dojednaný so žalovaným pre prípad porušenia dohodnutých podmienok. Súd preto žalobu v tejto časti ako nedôvodnú zamietol.

23. Proti tomuto rozsudku podali odvolanie obe strany.

24. Žalovaný napadol rozsudok v celosti majúc za to, že súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, a že rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Jadrom jeho odvolania je jeho názor, že zmluvy z predmetu sporu mali byť posudzované ako zmluvy spotrebiteľské. Ich uzavretím právna predchodkyňa žalobcu sledovala účel obísť právnu úpravu spotrebiteľských úverov, preto by mali byť absolútne neplatné pre obchádzanie zákona, pre rozpor s dobrými mravmi a pre absenciu podstatných náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úver. V takomto prípade si strany majú vzájomne vrátiť, čo dostali. V otázke postúpenia pohľadávky z predmetu sporu poukázal na obligatórne náležitosti zmluvy o postúpení pohľadávky, a ak tie chýbajú, nie je daná aktívna legitimácia žalobcu, pričom predmetom postúpenia môže byť iba existujúca pohľadávka, a on svoj dlh voči pôvodnej veriteľke splnil. Opätovne poukázal na ním vznesenú námietku premlčania. Obsahovo obšírne odvolanie žalovaného je zhrnutím jeho právnej argumentácie predostretej pred súdom prvej inštancie, ktorým žalovaný rozporuje rozhodnutie súdu prvej inštancie tak po stránke skutkových zistení, ako aj po stránke právneho posúdenia. Navrhol napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

25. Žalobca napadol výrok rozsudku, ktorým bola žaloba vo zvyšnej časti zamietnutá majúc za to, že súd prvej inštancie jeho nárok na zaplatenie zmluvnej pokuty nesprávne právne posúdil poukazujúc na § 524 ods. 2 Obč. zákonníka. Navrhol ho v ním napadnutej časti zmeniť a žalobnému návrhu vyhovieť, alternatívne ho zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Súčasne si uplatnil trovy odvolacieho konania.

26. Žalovaný v replike na odvolanie žalobcu uviedol, že ak platne nevznikol hlavný záväzok pre absolútnu neplatnosť zmluvy, nemôže dôjsť k porušeniu povinnosti z takej zmluvy a nemôžu nastať ani sankčné dôsledky dojednanej zmluvnej pokuty, že v zmluve o postúpení pohľadávky absentuje cena postúpených pohľadávok, že zmluvnú pokutu nemožno požadovať, ak sa ňou zabezpečuje neplatný záväzok, že medzi základné náležitosti dohody o zmluvnej pokute patrí dostatočne určité vymedzenie povinnosti, ktorej nedodržanie má byť sankcionované zmluvnou pokutou, a že ak došlo pred postúpením pohľadávky k vzniku nároku na plnenie zo zmluvnej pokuty v dôsledku porušenia zmluvnej povinnosti, má toto právo vo vzťahu k pohľadávke individuálny právny režim a z toho dôvodu nie je nárok na zaplatenie zmluvnej pokuty po jeho reálnom vzniku súčasťou práv spojených s pohľadávkou a v prípade cesie neprechádza ex lege na postupníka, ale patrí naďalej postupcovi.

27. Odvolací súd postupujúc podľa § 382 vyzval strany sporu, aby sa vyjadrili k možnej aplikácie § 37 ods. 1 a § 39 Občianskeho zákonníka na prejednávanú vec.

28. Žalobca na uvedenú výzvu reagoval podaním zo dňa 12.03.2018, ktorého súčasťou bolo aj vyjadrenie k odvolaniu žalovaného. Vo vzťahu k možnej aplikácii ustanovení § 37 ods. 1 a § 39 na prejednávanú vec mal za to, že zmluvy o pôžičke ako právne úkony spĺňajú všetky zákonné náležitosti právneho úkonu, boli urobené slobodne a vážne, určito a zrozumiteľne. Zákon ani neobchádzali a ani neboli v rozpore s ním. K možnej aplikácii týchto ustanovení na dohodu o zmluvnej pokute stanovisko nezaujal. K samotnému odvolaniu žalovaného žalobca uviedol, že až keď žalovaný nepreukázal vrátenie pôžičiek, postavil svoju obranu na spotrebiteľskom charaktere zmlúv, ktoré by mali byť absolútne neplatné pre rozpor s dobrými mravmi a obchádzanie zákona a tým pádom by mal byť nárok premlčaný. Pôžička je reálnou zmluvou, k odovzdaniu peňazí došlo, a právna predchodkyňa žalobcu ich žalovanému požičiavala ako fyzická osoba, teda nemôže ísť o spotrebiteľské zmluvy. Ak by aj právna predchodkyňa žalobcu poskytovala pôžičky v rámci svojej podnikateľskej činnosti, nešlo by o spotrebiteľský úver v zmysle § 1 ods. 3 písm. l/ z.č. 129/2010Z.z. Pohľadávka z predmetu sporu bola podľa neho postúpená platne.

29. Žalovaný na výzvu súdu reagoval podaním zo dňa 19.03.2018 odkazom na svoje odvolanie a svoje vyjadrenie k odvolaniu žalobcu. K vyjadreniu žalobcu k odvolaniu žalovaného žalovaný opätovne poukázal na svoje odvolanie, svoje vyjadrenie k odvolaniu žalobcu a taktiež na svoje vyjadrenie k možnej aplikácii ustanovení § 37 ods. 1 a § 39 na prejednávanú vec.

30. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (§ 34 po zistení, že odvolanie bolo podané v zákonom stanovenej lehote ( § 362 ods. 1 , oprávnenou osobou (§ 359 , proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 355 , preskúmal napadnuté rozhodnutie ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. CSP, bez nariadenia pojednávania (§ 385 a contrario) s tým, že miesto a čas vyhlásenia rozsudku oznámil na úradnej tabuli aj webovej stránke Krajského súdu v Prešove dňa 22.03.2018 a dospel k záveru, že odvolania oboch strán sporu nie súd dôvodné, resp. že odvolanie žalovaného čo do výroku, ktorým bola žaloba vo zvyšnej časti zamietnutá, je odvolanie podané neoprávnenou osobou.

31. Podľa § 359 Odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané. Ak bola teda žaloba čo i len v časti zamietnutá, nemôže žalovaný proti takémuto výroku podať odvolanie, lebo bolo rozhodnuté v jeho prospech. Preto odvolanie žalovaného proti výroku, ktorým súd prvej inštancie žalobu vo zvyšnej časti zamietol, musel odvolací súd podľa § 386 písm. b/ ako odvolanie podané neoprávnenou osobou odmietnuť.

32. V odvolacom konaní z dispozičnej zásady vyplýva, že odvolací súd vec prejedná v medziach, v ktorých sa odvolateľ domáha prieskumu. Určením rozsahu napadnutia rozhodnutia súdu prvej inštancie odvolateľ nielen vymedzuje to, ohľadne akých výrokov u rozhodnutia súdu prvej inštancie nastal suspenzívny účinok odvolania, ale súčasne stanoví medze, v ktorých je odvolací súd oprávnený a povinný rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmať.

33. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte s namietaným nevykonaním navrhnutých dôkazov, s nesprávnym skutkovým zistením a nesprávnym právnym posúdením, a to, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav správne, v úplnosti, aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko s prihliadnutím na to, že v

odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (Ústavný súd Slovenskej republiky II.ÚS 78/05).

34. Žalovaný namietal, že súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností. Obsah spisu však nenasvedčuje tomu, aby súd prvej inštancie nevykonal stranou sporu navrhnutý dôkaz spôsobilý priniesť relevantné skutkové zistenia. Preto táto odvolacia námietka žalovaného neobstojí.

35. Žalovaný ďalej tvrdil, že na základe vykonaných dôkazov súd prvej inštancie dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam. Tu odvolací súd uvádza, že vykonané dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti. Vyhodnotenie dôkazov súd uvedie v odôvodnení rozsudku. Voľné hodnotenie dôkazov súdom, prirodzene neznamená ľubovôľu hodnotenia. Súd hodnotí jednotlivý dôkaz z hľadiska dôležitosti, zákonnosti a pravdivosti. Po „individuálnej selekcii“ následne súd hodnotí všetky dôkazy vo vzájomnej súvislosti. K nesprávnym skutkovým zisteniam z vykonaných dôkazov súd dospeje nesprávnym vyhodnotením dôležitosti alebo pravdivosti dôkazov, alebo porušením pravidiel formálnej logiky.

36. Žalovaný ďalej tvrdil, že rozsudok súdu prvej inštancie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O omyl ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery, (uznesenie Najvyššieho súdu SR z 27. júla 2011, sp. zn. 7 Cdo 7/2010).

37. K odvolaniu žalovaného tak odvolací súd uvádza, že má za to, že súd prvej inštancie v prejednávanom spore čo do vyhovujúceho výroku správne zistil skutkový stav v rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočnosti, a na základe vykonaného dokazovania dospel k správnym skutkovým zisteniam a prejednávaný spor aj správne právne posúdil. Z odôvodnenia tu napadnutého rozsudku jednoznačne vyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami súdu pri hodnotení dôkazov na starne jednej a právnymi závermi súdu na strane druhej. Naproti tomu v priebehu odvolacieho konania žalovaný nepredostrel taký relevantný argument, teda taký argument majúci súvis s prejednávaným sporom, ktorý by bol takej povahy, že by mohol priniesť pre žalovaného priaznivejšie rozhodnutie.

38. Možno teda naproti názoru žalovaného uzavrieť, že podľa odvolacieho súdu dal súd prvej inštancie vo svojom rozhodnutí čo do vyhovujúceho výroku zrozumiteľnú a presvedčivú odpoveď na podstatné argumenty strán konania, pričom tak učinil v snahe garantovať stranám konania ich právo na spravodlivé súdne konanie. Skutočnosť, že v tomto rozhodnutí neboli naplnené očakávania žalovaného, teda že súd prvej inštancie nerozhodol v súlade s jeho právnym názorom ešte neznamená, že došlo k porušeniu jeho základného práva na spravodlivé súdne konanie. Súd prvej inštancie podľa odvolacieho súdu totiž postupoval v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi a majúc na pamäti základné právo strán sporu na súdnu ochranu, túto stranám sporu poskytol v požadovanej kvalite.

39. Odvolací súd tak potom rozsudok súdu prvej inštancie vo vyhovujúcom výroku s osvojením si odôvodnenia ako vecne správny potvrdil (§ 387 ods. 1, 2 .

40. Vecne správny je i výrok, ktorým bola žaloba v prevyšujúcej časti zamietnutá. Nesprávny je však v tomto smere záver súdu prvej inštancie o tom, že nebolo preukázané, aby zmluvné pokuty boli predmetom postúpenia pohľadávky z 28.05.2015. Správne tu žalobca poukázal na § 524 ods. 2 OZ, v zmysle ktorého „S postúpenou pohľadávkou prechádza aj jej príslušenstvo a všetky práva s ňou spojené“. Postúpením prechádza na postupníka pohľadávka s príslušenstvom a všetkými právami s ňou spojenými, a to v tom stave, v akom sa nachádzala v čase postúpenia. Súčasne s pohľadávkou tak prechádzajú aj tzv. vedľajšie práva, aj keď v zmluve o postúpení pohľadávky nie sú výslovne konkretizované. Nie je pri tom rozhodujúce, či právo spojené s postúpenou pohľadávkou je alebo nie je samostatne uplatniteľné. Takto môže prejsť aj právo na zmluvnú pokutu (napr. NS ČR, sp. zn. 20Cdo/2051/2007, sp. zn. 29 Cdo/1822/2007).

41. V zmluvách z predmetu sporu, sa právna predchodkyňa žalobcu a žalovaný v bode 2. dohodli, že „Zmluvné strany sa dohodli pre prípad porušenia ktoréhokoľvek ustanovenia zmluvy na zmluvnej pokute vo výške 200,-eur a to aj opakovane“.

42. Takéto dojednanie však nevyhovuje požiadavke určitosti povinnosti, zaistených zmluvnou pokutou, pretože tu zmluvná pokuta nebola dohodnutá pre prípad porušenia povinností, ktoré by tvorili ucelený a identifikovateľný súbor. Z toho dôvodu odvolací súd považuje tento bod zmluvy za neurčitý, a teda podľa § 37 ods. 1, § 39 aj za neplatný. Ak nebola zmluvná pokuta platne dohodnutá, nemohla byť potom ani predmetom zmluvy o postúpení pohľadávky.

43. Odvolací súd tak potom rozsudok súdu prvej inštancie v zamietavom výroku ako vecne správny, avšak z iného právneho dôvodu, ako ho posudzoval súd prvej inštancie, potvrdil (§ 387 ods. 1 .

44. Správnemu výroku vo veci samej, zodpovedá aj správny výrok o trovách konania.

45. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 CSP, kde ani jedna zo strán v odvolacom konaní nebola úspešná, preto odvolací súd stranám sporu nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

46. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie n i e j e prípustné.

Poučenie o dovolaní: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 Civilného sporového poriadku, v ďalšom texte už len „CSP“)

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 .

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1 a 2

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde. (§ 427 ods. 1 a 2

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 Ods. 1 C. s. p. (ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 .

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. (§ 429

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. (§ 430 .