Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

9Co/336/2017

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Kataríny Marčekovej a členiek senátu Mgr. Ingrid Radošickej Vallovej a Mgr. Andrey Szombathovej-Polákovej, v právnej veci žalobcov: 1. Rímskokatolícka cirkev, Biskupstvo Nitra, Námestie Jána Pavla II. 7, Nitra, 2. Rímskokatolícka cirkev, farnosť Jasová, obaja zast. Advokátska kancelária Petruška & partners s. r. o., so sídlom Nitra, Kupecká 18, IČO: 47 254 882 proti žalovaným: 1. Slovenský pozemkový fond, Bratislava, Búdková 36, IČO: 17 335 345 a 2. LESY Slovenskej republiky, štátny podnik, Námestie SNP 8, Banská Bystrica, zast. JUDr. Evou Mihókovou, advokátkou, so sídlom Zlaté Moravce, Ul. 1. mája 22, o navrátenie vlastníctva k nehnuteľným veciam, o odvolaní žalobcov v 1. a 2. rade proti rozsudku Okresného súdu Nové Zámky zo dňa 19. apríla 2017 č. k. 13C/85/2007-1000 v spojení s opravným uznesením zo dňa 27. júna 2017 č. k. 13C/85/2007-1029 takto

rozhodol:

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom zamietajúcom výroku, týkajúcom sa vydania nehnuteľností v kat. úz. F. v zmysle výzvy právneho predchodcu žalobcu v 1. rade zo dňa 21. apríla 2006, ktoré boli pôvodne predmetom konania vedeného na Okresnom súde Nové Zámky pod sp. zn. 13C/93/2007 p o t v r d z u j e .

Vo zvyšnom zamietajúcom výroku a vo výroku o trovách konania sa napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie z r u š u j e a vec sa mu vracia na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

odôvodnenie:

1.1. Napadnutým rozsudkom (druhým v poradí) súd prvej inštancie žalobu zamietol a žalovaným v 1. a 2. rade priznal nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu. Rozhodnutie odôvodnil ustanoveniami § 2, § 3, § 4 zák. č. 161/2005 Z. z. a uviedol, že z výzvy žalobcu v 1. rade na vydanie vecí z 05. 04. 2006 adresovanej žalovanému v 1. rade a doručenky k nej súd zistil, že ňou žalobca v 1. rade žalovaného v 1. rade vyzval k navráteniu vlastníctva k nehnuteľným veciam v kat. úz. V. Y. a okrem iného uviedol, že žalovaného v 1. rade „vyzýva podľa § 5 ods. 1 zákona č. 161/05 Zb. na navrátenie vlastníctva k nehnuteľným veciam nachádzajúcim sa v kat. území V. Y., ktoré tvoria poľnohospodársku pôdu, hospodárske budovy a iné stavby patriace k pôvodnej hospodárskej usadlosti. Vzhľadom k tomu, že príslušná Správa katastra Nové Zámky do dnešného dňa nespracovala našu objednávku na vyhotovenie aktuálnych identifikácií parciel a listov vlastníctva, ak sú prípadne založené v prospech povinnej osoby, nehnuteľnosti špecifikujeme podľa ich zápisu v pozemno-knižnej vložke č. 39 a v identifikácii parciel z roku 2004, ktoré listiny zasielame spolu s rovnopisom tejto výzvy Vášmu príslušnému regionálnemu odboru. Zároveň zasielame aj kópiu našej objednávky č. 2440/05 z 01. 05. 2005 na vyhotovenie aktuálnych dokladov. Po ich vyhotovení Správou katastra Nové Zámky Vám tieto obratom doplníme. Výzva sa vzťahuje na tie hospodárske budovy a iné stavby patriace k pôvodnej hospodárskej usadlosti, ktoré neboli zapísané v pozemkovej knihe ani v katastri nehnuteľností, nehnuteľnosti z PKV č. 39 prešli do vlastníctva štátu z dôvodu uvedeného v § 3 ods. 1, písm. c) zákona (odňatím bez náhrady v zmysle

zákona č. 142/1947 Zb. o revízii prvej pozemkovej reformy), čo osvedčuje zápis v pozemno-knižnej vložke.“, pričom túto výzvu žalovaný v 1. rade prevzal dňa 12. 04. 2006.

1.2. Z výzvy žalobcu v 1. rade na vydanie vecí z 21. 04. 2006 adresovanej žalovanému v 1. rade a doručenky k nej súd zistil, že ňou žalobca v 1. rade žalovaného v 1. rade vyzval k navráteniu vlastníctva k nehnuteľným veciam (v kat. úz. a okrem iného uviedol, že žalovaného v 1. rade „vyzýva podľa § 5 ods. 1 zákona č. 161/05 Zb. na navrátenie vlastníctva k nehnuteľným veciam tvoriacim poľnohospodársku pôdu, hospodárske budovy a iné stavby patriace k pôvodnej hospodárskej usadlosti, ktoré boli pôvodne cirkevným vlastníctvom a boli v pozemkových knihách zapísané na cirkevné právnické osoby, ktorých názvy sú uvedené v prílohe č. 1 tejto výzvy. Jedná sa o navrátenie vlastníctva k nehnuteľnostiam v katastrálnych územiach, v ktorých takéto nehnuteľnosti vlastníte alebo ich spravujete, okrem tých, na navrátenie ktorých sme vás už vyzvali jednotlivými konkrétnymi výzvami v zákonom stanovenej lehote. Výzva sa vzťahuje na tie hospodárske budovy a iné stavby patriace k pôvodnej hospodárskej usadlosti, ktoré neboli zapísané v pozemkovej knihy. Nehnuteľnosti zapísané v pozemkovej knihe prešli do vlastníctva štátu z dôvodu uvedeného v § 3 ods. 1, písm. c), d), e), f), g) zákona čo osvedčujú zápisy v časti B v pozemno-knižných vložiek.“, pričom túto výzvu žalovaný v 1. rade prevzal dňa 24. 04. 2006.

1.3. Z výzvy žalobcu v 1. rade z 21. 04. 2006 na navrátenie vlastníctva adresovanej žalovanému v 2. rade a doručenky k nej súd zistil, že ňou žalobca v 1. rade žalovaného v 2. rade vyzval k navráteniu vlastníctva k nehnuteľným veciam nachádzajúcim sa v kat. území R., pričom okrem iného uviedol, že odporcu v 1. rade „vyzýva podľa § 5 ods. 1 zákona č. 161/05 Zb. na navrátenie vlastníctva k nehnuteľnostiam (okrem tých navrátenie ktorých sme vás už vyzvali), pôvodne zapísaných v PKV nasledovne: PKV č. 189 v kat. území R., PKV č. 949 v kat. území R., PKV č. 549 v kat. území R., PKV č. 454 v kat. území R., PKV č. 365 v kat. území R., PKV č. 513 v kat. území R.. Nehnuteľnosti zapísané v pozemkovej knihe prešli do vlastníctva štátu alebo obce a boli zapísané v predmetných PKV na základe dôvodu uvedeného v § 3 zákona, čo osvedčuje zápis v časti B v pripojených PKV, ktoré sú verejnými listinami, resp. dokumentoch, ktoré na ne odkazujú.“, pričom túto výzvu žalovaný v 2. rade prevzal dňa 24. 04. 2006.

1.4. Z výzvy žalobcu v 1. rade na vydanie vecí z 10. 04. 2006 adresovanej žalovanému v 1. rade a doručenky k nej súd zistil, že ňou žalobca v 1. rade vyzval k navráteniu vlastníctva k nehnuteľným veciam v kat. úz. A. a okrem iného uviedol, že žalovaného v 1. rade „vyzýva podľa § 5 ods. 1 zákona č. 161/05 Zb. na navrátenie vlastníctva k nehnuteľným veciam nachádzajúcim sa v kat. území V. Y., ktoré tvoria poľnohospodársku pôdu, hospodárske budovy a iné stavby patriace k pôvodnej hospodárskej usadlosti. Vzhľadom k tomu, že príslušná Správa katastra Nové Zámky do dnešného dňa nespracovala našu objednávku na vyhotovenie aktuálnych identifikácií parciel a listov vlastníctva, ak sú prípadne založené v prospech povinnej osoby, nehnuteľnosti špecifikujeme podľa ich zápisu v pozemno-knižnej vložke č. 39 a v identifikácii parciel z roku 2004, ktoré listiny zasielame spolu s rovnopisom tejto výzvy Vášmu príslušnému regionálnemu odboru. Zároveň zasielame aj kópiu našej objednávky č. 2440/05 z 01. 05. 2005 na vyhotovenie aktuálnych dokladov. Po ich vyhotovení Správou katastra Nové Zámky Vám tieto obratom doplníme. Výzva sa vzťahuje na tie hospodárske budovy a iné stavby patriace k pôvodnej hospodárskej usadlosti, ktoré neboli zapísané v pozemkovej knihe ani v katastri nehnuteľností, nehnuteľnosti z PKV č. 39 prešli do vlastníctva štátu z dôvodu uvedeného v § 3 ods. 1, písm. c) zákona (odňatím bez náhrady v zmysle zákona č. 142/1947 Zb. o revízii prvej pozemkovej reformy), čo osvedčuje zápis v pozemno-knižnej vložke.“, pričom túto výzvu odporca v 1. rade prevzal dňa 12. 04. 2006.

1.5. Žalobcovia tvrdili, že sú právnymi nástupcami po pôvodných pozemno-knižných vlastníkoch a že vyššie uvedené výzvy spĺňajú zákonné náležitosti pre minimálne označenie majúcich sa vydať nehnuteľností (poukázali na viaceré rozhodnutia súdov SR rôzneho stupňa) a tvrdili, že žalobcovia splnili všetky zákonné náležitosti na preukázanie svojho nároku.

1.6. Podľa § 5 ods. 1 tretieho cirkevného reštitučného zákona právo na navrátenie vlastníctva k nehnuteľným veciam môže uplatniť oprávnená osoba písomnou výzvou voči povinnej osobe do 30. apríla 2006, ak v tejto lehote preukáže skutočnosti podľa § 3. Neuplatnením práva v tejto lehote právo zaniká. Podľa § 3 ods. 2 rovnakého zákona nehnuteľná vec sa vydá oprávnenej osobe v stave, v akom je ku dňu účinnosti tohto zákona (teda k 1. máju 2005, v tejto súv. por. aj § 9 tretieho cirkevného reštitučného zákona). Podľa § 3 ods. 1 zákona č. 162/1995 Z. z. o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných vecných práv k nehnuteľnostiam () pozemkom sa rozumie časť

zemského povrchu oddelená od susedných častí hranicou územnej správnej jednotky, katastrálneho územia, zastavaného územia obce, hranicou vymedzenou právom k nehnuteľnosti, hranicou držby alebo hranicou druhu pozemku alebo rozhraním spôsobu využívania pozemku; podľa odseku 3 tohto zákona parcelou sa rozumie geometrické určenie a polohové určenie a zobrazenie pozemku v katastrálnej mape, v mape určeného operátu alebo v geometrickom pláne s vyznačením jej parcelného čísla (čísla parcely - pozn. odvolacieho súdu) a podľa odseku 7 tu citovaného ustanovenia Katastrálneho zákona výmerou parcely sa rozumie vyjadrenie plošného obsahu priemetu pozemku do zobrazovacej roviny v plošných metrických mierach, pričom veľkosť výmery parcely vyplýva z geometrického určenia a polohového určenia pozemku a zaokrúhľuje sa na celé štvorcové metre. Napokon podľa § 7 písm. b) Katastrálneho zákona kataster obsahuje (okrem iného) aj parcelné čísla, druhy a výmery pozemkov, súpisné čísla stavieb a údaje o príslušnosti pozemkov k zastavanému územiu obce. Z ustanovení citovaných zhora potom celkom jednoznačne vyplýva, že za riadne a včasné uplatnenie tzv. reštitučnej požiadavky podľa zák. č. 161/2005 Z. z. oprávnenou osobou možno považovať len zloženú právnu skutočnosť, ktorou je urobenie v zákonom ustanovenej lehote písomnej výzvy na navrátenie vlastníctva, avšak len za podmienky, že zároveň v rovnakej lehote dôjde aj k preukázaniu skutočností podľa § 3 takéhoto zákona. Nakoľko však zásadou určitosti vymedzenia predmetu právnych vzťahov k nehnuteľnostiam (ako v právnych úkonoch účastníkov takýchto vzťahov, tak aj v prípadných rozhodnutiach na to povolaných orgánov štátu, či iných osôb) je i povinnosť označovania predmetov takýchto právnych vzťahov (teda nehnuteľností) údajmi aktuálnej evidencie vlastníckych a iných vecných práv k nehnuteľnostiam, aj požiadavku na vydanie predmetu reštitúcie v stave existujúcom tu v čase účinnosti tretieho cirkevného reštitučného zákona (podľa § 3 ods. 2 zákona č. 161/2005 Z. z.) treba vykladať v smere riadnej (aktuálnej) identifikácie nehnuteľných vecí majúcich sa podľa reštitučnej výzvy vydať už vo výzve na navrátenie vlastníctva, najneskôr však do uplynutia lehoty podľa ust. § 5 ods. 1 prvej vety takéhoto zákona (možnosť urobiť tak aj v prípadnej prílohe, či doplnení výzvy doručenom však povinnej osobe najneskôr do 30. apríla 2006 vrátane). Práve takýmto sprísnením požiadaviek na uplatňovanie tzv. reštitučných nárokov (v treťom cirkevnom reštitučnom zákone) došlo totiž jednak k zakotveniu vyššie definovanej zásady potreby identifikácie nehnuteľnosti vždy údajmi aktuálnej evidencie aj výslovne do právneho poriadku, zároveň sa tým však tretí cirkevný reštitučný zákon v časti podmienok vydania tzv. reštitučných nárokov odchýlil od doterajších reštitučných zákonov (vrátane tých oboch skorších cirkevných) do tej miery, že skoršiu dostatočnosť relatívne neformálnych reštitučných výziev nahradil pomerne tuhou úpravou kladúcou na oprávnené osoby podstatne zvýšené nároky.

1.7. Keďže v zák. č. 161/2005 Z. z. zákonodarca vymedzil časovo, vecne a personálne okruh vzťahov, na ktoré sa reštitučné oprávnenie vzťahuje, je zrejmé, že mal vôľu zasiahnuť do existujúcich majetkových pomerov len v obmedzenej miere a len u tých vzťahov, u ktorých nápravu považoval za žiaducu a možnú. Tým, že realizoval túto svoju právomoc, stanovil zákonodarca súčasne i rámec rozhodovania o týchto nárokoch, keďže platí, že o rozsahu a podmienkach reštitúcie môžu súdy rozhodovať len v rámci prejavu vôle štátu k reštitúcii, teda v medziach reštitučných zákonov. Tým je daná špeciálna povaha tohto zákona, z ktorej vyplýva, že pre subjekty, na ktoré sa zákon vzťahuje, platí vo vymedzenom rozsahu osobitný režim, ktorý sa premietol v stanovení základných predpokladov pre navrátenie vlastníctva v zmysle citovaného zákona. Týmto základným predpokladom je písomná výzva oprávnenej osoby povinnej osobe a preukázanie jedného z dôvodov navrátenia vlastníctva uvedeného v § 3 zákona. Aby nezaniklo právo oprávnenej osoby na navrátenie vlastníctva k nehnuteľným veciam, musela svoj nárok u povinnej osoby uplatniť najneskôr v lehote do 30. 04. 2006.

1.8. Z vykonaného dokazovania mal súd za preukázané, že žalobcovia sú oprávnenými osobami, tak ako to tvrdili. Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že žalobcovia sú subjektmi registrovanej cirkvi na území SR vrátane ich útvarov majúcich právnu subjektivitu, ide o právnych nástupcov majetku po zahraničnej právnickej cirkevnej osobe a majú postavenie oprávnenej osoby. Taktiež má súd za preukázané, že žalobcovia doručili žalovanému výzvy na vrátenie vlastníctva k nehnuteľným veciam a na vydanie predmetných nehnuteľných vecí z 05. 04. 2006 a 21. 04. 2006, ktorými žalovaného ako povinnú osobu vyzval podľa § 5 ods. 1 zákona č. 161/2005 Zb. na vrátenie vlastníctva k nehnuteľnostiam s tým, že predmetné nehnuteľnosti prešli do vlastníctva štátu z dôvodu uvedeného v § 3 ods. 1 písm. c). Hodnotiac uplatnený nárok žalobcov v kontexte so znením zákona č. 161/05 Z. z., podľa ktorého bol uplatnený, súd konštatoval, že zákonodarca práve preto, že išlo už o v poradí niekoľký právny predpis, ktorý upravil reštitučný nárok oprávnenej osoby, pristúpil v tomto prípade k podstatne prísnejšej formulácii podmienok pre vydanie vecí a uložil osobe oprávnenej, aby svoj nárok nielenže v lehote do 30.

04. 2006 (pomerne krátkej) uplatnila, ale i preukázala (ods. 1 § 5), čo podľa názoru súdu predpokladá podanie kvalifikovanej výzvy na vydanie veci, z ktorej bude zrejmé, aký nárok a z akých dôvodov sa uplatňuje a podstatnou náležitosťou tohto podania bude i preukázanie skutočností podľa § 3, ktoré podľa názoru súdu preukázané neboli, keď odkaz na PK vložku takým úkonom nie je. Žalobcovia vo svojej výzve iba poukázali na zápis v PK vložke a nepredložili žiaden iný doklad, ktorý by preukázal, že išlo o niektorý z dôvodov uvedených v § 3 zákona. Súd bol názoru, že iba postup žalobcov, ktorým by spolu s uplatnením nároku písomnou výzvou, predložil konkrétne rozhodnutia o prechode konkrétnych a presne identifikovaných nehnuteľností do vlastníctva štátu, by bol podľa názoru súdu preukázaním jeho nároku, keď bez takýchto dokladov povinná osoba nemôže opodstatnenosť výzvy a nároku preskúmať a samotný zápis v PK vložke tieto skutočnosti nepreukazuje. Vyššie uvedené výzvy žalobcov na vydanie vecí súd preto považoval za nedostatočné a nakoľko žalobcovia ako oprávnené osoby u osoby povinnej neuplatnili svoje právo v lehote stanovenej zákonom riadne, toto ich právo podľa § 5 ods. 3 zákona č. 161/05 Z. z. zaniklo. Pokiaľ ide o označenie nehnuteľností vo výzvach na ich vydanie, je zrejmé (a súd tu zároveň poukazuje na to, že samotní žalobcovia konštatovali vo svojom vyjadrení v rámci súdneho konania, že časť nehnuteľností nie je presne označená), že nehnuteľnosti, ktoré mali byť predmetom vydania, boli označené nedostatočne, pre obe katastrálne územia totiž platí, že žalobcovia vo svojich výzvach označili všetky nehnuteľnosti zapísanej na tej ktorej PK vložke bez toho, aby ich riadne identifikovali a to dokonca v prevažnej miere nehnuteľností, ktoré v držbe žalovaných ani neboli, nie je prípustné, aby oprávnená osoba akoby dávala vo svojej výzve osobe povinnej na výber, ktorých z nehnuteľností sa vydanie týka, z tohto pohľadu sa javia výzvy žalobcov ako neurčité, označenie nehnuteľností nedostatočné a na základe takto formulovanej výzvy povinná osoba nemohla vedieť, voči akej nehnuteľnosti sa právo podľa zákona č. 161/05 Zb. uplatňuje. Súd poukázal na to, že od účinnosti tohto zákona do doby vypršania lehoty na uplatnenie tohto nároku uplynula doba jedného roka, ktorá je dostatočne dlhá na to, aby žalobcovia nielenže jednoznačne identifikovali nehnuteľnosti, ktoré majú byť vydané, a aby v súdnom konaní jednoznačne určili predmet jeho konania.

1.9. Dôvodom pre zamietnutie žaloby je s poukazom na § 5 ods. 1 zákona č. 161/05 Z. z., podľa ktorého si oprávnená osoba musí svoj nárok uplatniť voči osobe povinnej písomnou výzvou, zároveň podľa ods. 3 tohto ustanovenia, ak povinná osoba (ktorou je právnická osoba, ktorá ku dňu účinnosti tohto zákona nehnuteľnosti spravuje) nevyhovie výzve alebo ak jej sídlo nie je známe, môže oprávnená osoba uplatniť svoje nároky na súde, i skutočnosť, že znenie tohto ustanovenia značí, že v prípade, že nedôjde k uzavretiu dohody o vydaní nehnuteľnosti (ods. 2 tohto ustanovenia), predpokladá sa podanie návrhu na súd, ktoré však v prípade, že sídlo povinnej osoby nie je známe, by nemalo proti komu smerovať a z tejto dikcie zákona preto podľa názoru súdu vyplýva, že takáto žaloba musí smerovať proti Slovenskej republike (voči osobe, ktorá majetok spravuje sa iba nárok uplatní a prípadne sa s ňou uzavrie dohoda o vydaní), k čomu však nedošlo a súd je názoru, že v tomto prípade nie je daná vecná pasívna legitimácia žalovaných a návrh voči nemu preto nie je dôvodný.

1.10. Spôsob uplatnenia tzv. reštitučnej požiadavky žalobcami v tejto veci nebolo možné považovať za riadny a práve preto muselo byť už nadbytočným zaoberanie sa otázkou, či žalobkyni prislúchalo jej postavenie oprávnenej osoby, resp. či žalovaným prislúchal naopak status osôb povinných, ani prípadná pozitívna odpoveď na tieto otázky by totiž nemohla nič zmeniť na tom, že uplatňované právo práve v dôsledku jeho nenáležitého uplatnenia zaniklo. Súd sa preto v záujme hospodárnosti konania nezaoberal ďalšími skutočnosťami tvrdenými žalobcom, resp. namietanými žalovanými (ako napr. tým, či žalobcovia sú alebo nie sú osobou oprávnenou), pretože dokazovanie v tomto smere by vzhľadom na skutočnosť, že návrh bolo nutné pre nedostatky výzvy žalobcov zamietnuť aj bez zisťovania ďalších skutočností, bolo nadbytočné, nehospodárne a nič by nezmenilo na konečnom rozhodnutí súdu.

1.10. Ustanovenie § 5 zákona č. 161/2005 Z. z. bližšie nevymedzuje obsah pojmu „výzva“. Za písomnú výzvu však treba považovať jednostranný právny úkon, ktorý spĺňa náležitosti predpísané právnym poriadkom pre platný právny úkon, a to najmä náležitosti uvedené v § 34 a nasl. OZ, a ktorým oprávnená osoba vyzýva povinnú osobu, aby jej navrátila vlastníctvo k nehnuteľným veciam, ktoré prešli do vlastníctva štátu alebo obce z dôvodu uvedeného v § 3 tohto zákona.

1.11. V uvedenej veci treba predovšetkým zodpovedať otázku, či výzvami žalobcov z 05. 04. 2006 a 21. 04. 2006 došlo k riadnemu uplatneniu práva žalobcami v zmysle zák. č. 161/2005 Z. z. a aj s prihliadnutím na existujúcu judikatúru Ústavného súdu Slovenskej republiky a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky nemožno výzve žalobcu priznať účinky kvalifikovanej výzvy spĺňajúcej zákonné

náležitosti. Je potrebné si totiž uvedomiť, že nárok na navrátenie vlastníckeho práva bol uvedeným zákonom priznaný oprávneným osobám, a nie vlastníkom. Až do uzavretia dohody o vydaní nehnuteľnej veci, resp. vydania rozhodnutia o navrátení vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, je ich vlastníkom doterajší vlastník, ktorému prislúchajú príslušné práva. Pôvodný vlastník, ktorého nehnuteľnosti prešli na štát alebo na inú právnickú osobu v rozhodnom období, je len oprávnenou osobou, ktorej prislúcha právo na uplatnenie nároku. Oprávnené osoby takto v každom reštitučnom konaní nie sú v pozícii vlastníkov, ale len žiadateľov domáhajúcich sa vydania ich bývalého vlastníctva. Prináleží im preto právo dispozície s ich žiadosťou, teda, v akom rozsahu a ku ktorým veciam si vlastníctvo uplatnia.

1.12. V nadväznosti na túto skutočnosť, ako aj § 37 zakotvujúci pre platnosť právneho úkonu podmienku jeho určitosti, nemožno preto ani pri výzve oprávnenej osoby o navrátenie vlastníctva k nehnuteľným veciam ustúpiť od požiadavky minimálnej konkretizácie nehnuteľností, ku ktorým si oprávnená osoba uplatňuje svoj reštitučný nárok a uvedenia dôvodu, o ktorý ho opiera. Za použitia širšieho výkladu zákona na splnenie požiadavky určitosti výzvy, okrem presnej špecifikácie nehnuteľností by postačoval i samotný odkaz na katastrálne územie a pozemno-knižnú vložku, príp. i bez takéhoto označenia len pripojenie listín. Rovnako tak k výzve neskôr predložená špecifikácia nehnuteľnosti a predloženie listinných dokladov (najneskôr do 30. 04. 2006), by nedostatok určitosti zhojili, keďže z obsahu výzvy posudzovanom v kontexte s ostatnými listinami by bol zrejmý rozsah uplatňovaného reštitučného nároku. Za takúto však nemožno považovať výzvu žalobcov, ktorou vyzvali žalovaného na navrátenie vlastníctva k nehnuteľnostiam pôvodne zapísaných a vedených vo všetkých pozemno-knižných vložkách, v ktorých je uvedený ako pôvodný vlastník, orgán, zložka alebo inštitúcia rímskokatolíckej cirkvi vo všetkých katastrálnych územiach na území Slovenskej republiky. Za situácie, že pri akceptácii argumentácie žalobcov, že zákonodarca za kvalifikovanú výzvu považuje i takto všeobecne koncipovanú výzvu, by zákonodarca bremeno preukazovania splnenia predpokladov u oprávnenej osoby presunul práve na osobu povinnú, čo by v zásade bolo popretím i dispozitívneho práva oprávnenej osoby na uplatnenie si svojich nárokov. Vychádzajúc zo zákona č. 161/2005 Zb. je dôvodný záver, že preukazná povinnosť na splnenie podmienok na navrátenie vlastníctva k nehnuteľnostiam zaťažuje práve oprávnenú osobu.

1.13. Posudzujúc výzvy žalobcov v tomto svetle súd dospel k záveru, že tieto právne úkony žalobcov neboli určité a nekonkretizovali ani dôvod navrátenia vlastníctva, keď poukaz na § 3 ods. 1 cit. zák. v tomto smere, pri existencii viacerých skutkových podstát, nie je postačujúci. Preto nespĺňal zákonom požadované náležitosti výzvy. Keďže žalobca si v zákonnej lehote neuplatnil právo na navrátenie vlastníctva k nehnuteľným veciam právne aprobovaným spôsobom, vyvolávajúcim účinky uplatnenia si práva, jeho právo v zmysle § 5 ods. 1 zák. č. 161/2005 Z. z. zaniklo.

1.14. O trovách konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 a žalovaným v 1. a 2. rade v konaní plne úspešným priznal právo na plnú náhradu trov konania. O výške týchto trov konania súd rozhodne podľa § 262 ods. 1, 2 po právoplatnosti tohto rozsudku.

2. Proti tomuto rozsudku súdu prvej inštancie podali žalobcovia odvolanie, odôvodniac ho tým, že rozhodnutie súdu prvej inštancie považujú za nesprávne. Žalobca v 1. rade písomne vyzval žalovaného v 1. rade výzvou zo dňa 05. 04. 2006, 21. 04. 2006 a 10. 04. 2006 a žalobca v 2. rade vyzval žalovaného v 2. rade výzvou zo dňa 21. 04. 2006 na vrátenie vlastníctva k nehnuteľným veciam, pričom v reštitučnej výzve žalobca označil reštitučný zákon, na základe ktorého si žalobca uplatnil svoj reštitučný nárok, označil žalovaného ako povinnú osobu v zmysle § 4 ods. 1 reštitučného zákona, preukázal, že žalobca je oprávnenou osobou v zmysle § 2 ods. 2 reštitučného zákona, poukázal, ktorých nehnuteľností sa domáha vydať a ako prílohu k výzve doložil príslušnú pozemno-knižnú vložku, prípadne prílohu, v ktorej vyšpecifikoval žiadané nehnuteľnosti a určil dôvod, na základe ktorého prešli žalované nehnuteľnosti do vlastníctva štátu odkazom na príslušné ustanovenia reštitučného zákona s poukazom na zápis v pozemno-knižnej vložke. Pri rozhodovaní reštitučných sporov by mal súd vychádzať z účelu zákona, ktorým účelom bola náprava krívd spôsobených na majetku cirkví a náboženských spoločností. Na tomto základe by malo byť snahou demokratickej spoločnosti snažiť sa aspoň čiastočne zmierniť následky minulých majetkových a iných krívd, na základe čoho by malo dochádzať k extenzívnemu výkladu reštitučného zákona, teda k takému, aby ich aplikáciou bolo možné dosiahnuť účel, ktorý zákonodarca sledoval pri prijímaní reštitučných zákonov a to vydanie štátom zabratých nehnuteľností tým, ktorým pôvodne patrili. Z priložených výziev jednoznačne vyplýva, že žalobca si uplatnil svoj reštitučný nárok u povinnej osoby riadne a včas. Náležitosti výzvy na vydanie nehnuteľnosti vecí vymedzuje zák. č.

161/2005 Z. z. len po stránke formálnej, a nie po stránke obsahovej. Požiadavka písomnej výzvy podľa § 5 ods. 1 reštitučného zákona je len podmienkou vzniku nároku na vydanie veci, ktorou sa tento nárok zakladá, no neurčuje obsah práva, resp. právneho nároku na vydanie nehnuteľných vecí. Povinnosťou žalobcov bolo len osvedčiť oprávnenosť svojho nároku, a keď by žalovaný nebol s obsahom výzvy a príloh uzrozumený, mal žalobcu vyzvať na doplnenie dokladov, ako je to bežné pri reštitúciách fyzických osôb pred pozemkovými úradmi. Jednotlivé písomné výzvy žalobcov sú výzvami, ktoré sú v súlade so zák. č. 161/2005 Z. z., ktorý nestanovuje žiadne striktné náležitosti písomnej výzvy na vrátenie vlastníckeho práva a nestanovuje ani podmienky, ktorých nedodržanie vyrobilo tento jednostranný právny úkon neplatným. Zákon stanovuje na výzvu len dve požiadavky, pričom prvá je písomná forma a druhou je dodržanie prekluzívnej lehoty. Keďže počas spravovania reštitučných výziev sa právny predchodca žalobcu v 1. rade stretol viackrát s neúplnými, spornými, nesprávnymi a pochybnými identifikáciami parciel od jednotlivých správ katastra, výzvou zo dňa 21. 04. 2006 vyzval žalovaného v 1. rade na vydanie všetkých nehnuteľností, ktoré žalovaný vlastní alebo spravuje a ktoré pôvodne patrili právnym predchodcom žalobcu. Preto si myslí, že žalovaného riadne vyzvali na všetky nehnuteľnosti, ktoré sú predmetom tohto konania a splnili všetky náležitosti zák. č. 161/2005 Z. z. na uplatnenie reštitučného zákona. V tomto duchu rozhodol aj odvolací súd, pričom iba v zrušujúcom uznesení vyslovil aj právny názor, ktorý súd prvej inštancie vôbec nerešpektoval. Čo sa týka označenia predmetných nehnuteľností, tieto tak žalobca v 1. rade, ako aj žalobca v 2. rade špecifikovali pozemno- knižným stavom, identifikáciou nehnuteľností, prípadne pripojením pozemno-knižných vložiek alebo zoznamu pozemno-knižných parciel. Z týchto dokladov a pripojených verejných listín je možné zistiť, že nehnuteľnosti sú konkretizované parcelným číslom, druhom pozemku, výmerou a katastrálnym územím. Takto uplatnený nárok za riadny predpokladá aj samotný reštitučný zákon, keď predlžuje lehotu na uzatvorenie dohody o vydaní veci do času vyhotovenia geometrických plánov, bez ohraničenia doby trvania spracovania príslušných technických podkladov. Z toho dôvodu sa nemôže stotožniť so záverom súdu, že svoj nárok neuplatnili spôsobom predpokladaným reštitučným zákonom. Súd v rozhodnutí uviedol, že žalobcovia nepreukázali reštitučný titul podľa § 3 ods. 1 zák. č. 161/2005 Z. z., na základe čoho ich nárok zanikol. Žalobcovia pri uplatnení svojho reštitučného nároku vychádzali najmä zo zápisov príslušných pozemno-knižných vložkách. Uviedol, že reštitučný zák. č. 161/2005 Z. z. nadväzuje na zák. č. 503/2003 Z. z. o navrátení vlastníctva k pozemkom, ktorý priznával reštitučné nároky fyzickým osobám, a to z toho dôvodu majú oba spomenuté zákony porovnateľnú právnu úpravu. Účelom oboch reštitučných zákonov je umožniť nápravu krívd spôsobených na majetku oprávnených osôb v predchádzajúcom režime, vykonaných v rozpore so zásadami demokratickej spoločnosti. V samotnej dôvodovej správe k reštitučnému zák. č. 161/2005 Z. z. sa uvádza, že účelom zákona je poskytnúť rovnakú ochranu vlastníctva fyzickým osobám a vlastníctva cirkvám a náboženským spoločnostiam. To znamená, že fyzické osoby a cirkvi majú rovnaké postavenia a má byť garantovaný rovnaký zákonný obsah a ochrana jej vlastníckych práv. Ak by sa reštitučný zák. č. 161/2005 Z. z. vykladal v neprospech oprávnených osôb a reštitučné výzvy cirkví by sa posudzovali podľa prísnejších kritérií, majú za to, že by došlo k porušeniu ústavného princípu rovnosti účastníkov konania. Poukázali na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 CZ 2/1992 zo dňa 29. 01. 1992. Žalobcovia sa nestotožnili s právnym názorom súdu prvej inštancie, že žalobca nepreukázal reštitučný titul podľa § 3 reštitučného zákona. Žalobcovia pri podávaní výzvy vychádzali najmä zo zápisov v príslušných pozemno-knižných vložkách. Žalobcovia ako oprávnené osoby jednoznačne splnili požiadavku zákonodarcu a svoj nárok uplatnili u povinnej osoby riadne, včas a vo forme, ktorú vyžaduje zákon. Poukázali na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 328/05 zo dňa 29. 03. 2006 a uznesenie Krajského súdu v Nitre sp. zn. 6Co/87/2008 a uznesenie Krajského súdu v Nitre sp. zn. 5Co 32/2009. Vo vzťahu k trovám konania uviedli, že nesúhlasia s priznaním trov v prospech žalovaných. Súd neskúmal a ani sa nevysporiadal s možnosťou dôvodov hodných osobitného zreteľa, hoci na daný skutkový a právny stav je potrebné pri rozhodovaní o trovách konania vždy prihliadať. V prípade, ak by sa odvolací súd stotožnil s názorom súdu prvej inštancie, žiadali pripustiť dovolanie, v ktorom by sa riešili náležitosti výzvy na vydanie nehnuteľností vymedzených zák. č. 161/2005 Z. z. tak po formálnej, ako aj obsahovej stránke. Uviedli, že odôvodnenie napadnutého rozhodnutia je jednostranné, bez hodnotenia dôkazov jednotlivo a v ich vzájomnej súhre a v niektorých prípadoch rozporuplné, bez jednoznačného právneho záveru. Súd tiež nevykonal všetky navrhnuté dôkazy a nevysporiadal sa so všetkými tvrdeniami strán, čím nedošlo zo strany súdu prvej inštancie k náležite zistenému skutkovému stavu. Z uvedených dôvodov navrhli napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmeniť tak, že žalobe žalobcov vyhovie v plnom rozsahu, alternatívne ho navrhli zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

3. Žalovaný v 2. rade k odvolaniu žalobcov uviedol, že napadnutý rozsudok má vyznačenú právoplatnosť dňa 9. mája 2017, preto sa domnieva, že právnu povinnosť na preukázanie doručenia predmetného odvolania v odvolacej lehote má právny zástupca žalobcov a to jedinou právne relevantnou formou, ktorou je výsledok reklamačného konania vo veci doručenia poštovej zásielky od odosielateľa adresátovi. Pokiaľ právny zástupca žalobcov kladným výsledkom v reklamačnom konaní nepreukáže doručenie predmetného odvolania proti rozsudku v zákonom stanovenej odvolacej lehote, platí, že rozsudok je právoplatný dňom vyznačeným súdom.

4. Žalovaný v 1. rade k odvolaniu žalobcov uviedol, že rozsudok nadobudol právoplatnosť 09. 05. 2017. S poukazom na skutočnosť, že uplynutím zákonnej lehoty 15 dní na podanie odvolania sa stal rozsudok právoplatný, pričom v danej veci nenastala žiadna z okolností, pre ktorú by sa mala včasnosť podaného odvolania posudzovať podľa § 362 ods. 2 až 4 CSP, žalovaný navrhol, aby odvolací súd odvolanie žalobcov odmietol z dôvodu, že bolo podané oneskorene.

5. Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 34 preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie bez nariadenia odvolacieho pojednávania a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné v napadnutom zamietajúcom výroku týkajúcom sa vydania nehnuteľností v kat. úz. Bajtava v zmysle výzvy právneho predchodcu žalobcu v 1. rade zo dňa 21. apríla 2006, ktoré boli pôvodne predmetom konania vedeného na Okresnom súde Nové Zámky pod sp. zn. 13C/93/2007 podľa § 387 ods. 1 ako vecne správny potvrdiť a vo zvyšnom zamietajúcom výroku a vo výroku o trovách konania podľa § 389 ods. 1 písm. b) a c) zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

6. Predmetom konania v danej veci sú žaloby žalobcov v 1. a 2. rade (pôvodne vedené na Okresnom súde Nové Zámky pod sp. zn. 13C 85/2007, 13C 86/2007, 13C 93/2007 a 13C 96/2007, ktoré súd prvej inštancie uznesením zo dňa 13. 04. 2007 č. k. 13C/85/07-115, uznesením zo dňa 10. 05. 2007 č. k. 13C/93/07-85 a uznesením zo dňa 25. 06. 2007 13C/96/07-27 spojil na spoločné konanie (vedené po spojení veci na súde prvej inštancie pod č. k. 13C/85/07) a ktorými sa žalobcovia domáhajú vydania nehnuteľností a prinavrátenia vlastníctva podľa zákona č. 161/2005 Z. z. o navrátení vlastníctva k nehnuteľným veciam cirkvám a cirkevným spoločnostiam a o prechode vlastníctva k niektorým nehnuteľnostiam.

7. Keďže po podaní odvolania zo strany žalobcov došlo zo strany žalovaných k namietaniu toho, či bolo ich odvolanie podané včas, odvolací súd sa zaoberal najskôr včasnosťou podania ich odvolania, pričom dotazom na poštový úrad zistil, že žalobcovia podali odvolanie v zákonnej lehote, preto ho následne vecne preskúmaval.

8. Podľa § 470 ods. 1 ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

9. Podľa § 387 ods. 1 odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

10. Podľa § 387 ods. 2 ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

11. Podľa § 389 ods. 1 písm. b) odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, ak tento nedostatok nemožno napraviť v konaní pred odvolacím súdom.

12. Podľa § 389 ods. 1 písm. c) odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší, ak súd prvej inštancie v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia veci nevykonal navrhované dôkazy, ak nie je účelné doplniť dokazovanie odvolacím súdom.

13. Obsahom práva na spravodlivý súdny proces je umožniť každému bez akejkoľvek diskriminácie reálny prístup k súdu, pričom tomuto právu zodpovedá povinnosť súdu vo veci konať a rozhodnúť.

Právo na spravodlivý súdny proces je naplnené tým, že súdy zistia skutkový stav, a po výklade a použití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. Do práva na spravodlivý proces ale nepatrí právo strany, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04), ani právo na to, aby bola strana sporu pred všeobecným súdom úspešná, teda aby sa rozhodlo v súlade s jej požiadavkami( I. ÚS 50/04). Spravodlivým prejednaním veci je také súdne konanie, ktoré rešpektuje všetky procesné zásady a princípy, ktoré tvoria súčasť štruktúry základných ľudských práv a slobôd. Každé konanie súdu, ktoré je v rozpore so zákonom, je potom porušením Ústavou zaručeného práva na súdnu ochranu.

14. Pod porušením práva na spravodlivý proces treba rozumieť taký závadný procesný postup súdu, ktorým sa strane znemožní realizácia jej procesných práv, priznaných mu v civilnom konaní za účelom obhájenia a ochrany jej práv a právom chránených záujmov. Ide teda o taký postup súdu, ktorý znemožňuje strane sporu realizáciu procesných práv a právom chránených záujmov, priznaných mu Civilným sporovým poriadkom na zabezpečenie svojich práv a oprávnených záujmov.

15. Podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

16. Podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom.

17. Podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. 18. Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva v oprávnení každého domáhať sa ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok ústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ods. 1 ústavy). Táto povinnosť všeobecných súdov vzhľadom na ich postavenie ako primárnych ochrancov ústavnosti a vzhľadom na povinnosť Slovenskej republiky rešpektovať medzinárodne záväzky vyplývajúce z medzinárodných zmlúv o ochrane ľudských práv a základných slobôd (pozri napr. III. ÚS 79/02) zahŕňa zároveň požiadavku rešpektovania procesných garancií spravodlivého súdneho konania vyplývajúcich napr. z čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 dohovoru v súlade s judikatúrou ESĽP.

19. Jedným z aspektov práva na spravodlivý proces je teda - okrem práva domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde (prístup k súdu) - aj právo na určitú kvalitu súdneho konania, ktorá okrem iných procesných záruk kladie dôraz aj na zachovanie kontradiktórnosti konania a „rovnosti zbraní“ (podobne napr. III. ÚS 402/08). Podstatou kontradiktórnosti a s ňou súvisiacou „rovnosťou zbraní“ je, aby všetci účastníci konania mali reálnu možnosť využiť svoje procesné práva predložiť argumenty a reagovať na „protiargumenty“ protistrany. Osobitne to platí o sporových konaniach, v ktorých stoja proti sebe žalobca a žalovaný a kde sa v celom rozsahu uplatňuje kontradiktórnosť konania (napr. IV. ÚS 42/09, IV. ÚS 147/04).

20. Prieskumná činnosť odvolacieho súdu zahŕňa ako hmotnoprávnu, tak aj procesnoprávnu oblasť. Odvolací súd musí preto preskúmať nielen zákonnosť rozhodnutia so zreteľom k hmotnému právu, ale tiež zákonnosť konania, z ktorého napadnuté konanie vzišlo. Pri rozhodovaní odvolacieho súdu o odvolaní proti napadnutému rozsudku je odvolací súd viazaný ako rozsahom odvolania, tak aj dôvodmi podaného odvolania (§ 380 ods. 1 , ktoré účastník môže meniť a dopĺňať len do uplynutia odvolacej lehoty. Odvolateľ v podanom odvolaní fakticky svojím dispozičným úkonom vymedzuje nielen rozsah, ale aj dôvody preskúmavacej činnosti odvolacieho súdu.

21. Odvolací súd po preskúmaní veci v rozsahu a z dôvodov uvedených žalobcami v odvolaní dospel k záveru, že súd prvej inštancie sa po zrušení jeho predchádzajúceho rozhodnutia odvolacím súdom

správne opätovne zaoberal posúdením výziev žalobcov v 1. a 2. rade na vydanie predmetných nehnuteľností, avšak nerešpektoval názor odvolacieho súdu, uvedený ohľadom výzvy v zrušujúcom uznesení odvolacieho súdu, resp. z neho v prevažnej miere vyvodil nesprávny právny záver (okrem výzvy zo dňa 21. 04. 2006, dotýkajúcej sa kat. úz. Bajtava). Odvolací súd vo svojom zrušujúcom uznesení uviedol, že v prípade písomnej výzvy podľa § 5 ods. 1 zákona č. 161/2005 Z. z. nemožno ustúpiť od požiadavky určitosti tohto jednostranného právneho úkonu ako podmienky jej platnosti v súlade s § 37 Občianskeho zákonníka. Avšak vzhľadom na to, že v § 5 ods. 1 zákona č. 161/2005 Z. z. nie je bližšie vymedzený obsah pojmu „výzva“ a jej náležitosti, potom sa stanovenie minimálnych kritérií pre jej určitosť a platnosť musí spravovať takým výkladovým pravidlom, ktorý sleduje naplnenie účelu zákona. Stanovenie minimálnych kritérií pre určitosť a platnosť výzvy nesmie opomenúť ani to, či obsah výzvy je spôsobilý vyvolať zákonodarcom zamýšľané účinky a rovnako je na mieste neopomenúť a prihliadnuť na konkrétne okolnosti veci vrátane subjektu oprávnenej a povinnej osoby. Vzhľadom na už uvedené, nemožno pri výzve oprávnenej osoby podľa § 5 odsek 1 zákona ustúpiť od požiadavky minimálnej konkretizácie nehnuteľností, ku ktorým si oprávnená osoba uplatňuje reštitučný nárok a uvedenia dôvodu, o ktorý ho opiera. Na splnenie požiadavky určitosti výzvy požiadavka minimálnej konkretizácie nehnuteľností bola splnená označením v príslušnej pozemno-knižnej vložke a katastrálneho územia (Nález Ústavného súdu SR zo 7. júla 2010 sp. zn. I. ÚS 12/2010). Dodal tiež, že pri posudzovaní kvalifikovanosti výzvy nie je možné postupovať extrémne formalisticky spôsobom odporujúcim zmyslu reštitučného zákona. Za použitia širšieho výkladu zákona na splnenie požiadavky určitosti výzvy preto okrem presnej špecifikácie nehnuteľností by postačoval i samotný odkaz na katastrálne územie a pozemno-knižnú vložku, príp. i bez takéhoto označenia len pripojenie listín. Rovnako tak ku výzve neskôr predložená špecifikácia nehnuteľností a predloženie listín dôkazov by nedostatok určitosti zhojili, keď z obsahu výzvy v posudzovanom kontexte s ostatnými listinami by bol zrejmý obsah uplatňovaného reštitučného nároku. Takáto posudzovaná kvalifikovanosť výzvy je plne konformná a zodpovedajúca existujúcej judikatúre Ústavného súdu SR a Najvyššieho súdu SR v tomto smere. Odkázal pritom na rozsudok NS SR zo dňa 30. 11. 2010 sp. zn. 2Cdo 208/2009. Súd prvej inštancie v úvode svojho rozhodnutia citoval výzvy žalobcov na vydanie vecí zo dňa 05. 04. 2006 (kat. úz. V. Y.), zo dňa 21. 04. 2006 (kat. úz. F.), zo dňa 21. 04. 2006 (kat. úz. R.) a zo dňa 10. 04. 2016 (kat. úz. A.), avšak následne, pri hodnotení týchto výziev (bod 21. a 28. napadnutého rozsudku) už súd posudzoval len výzvy zo dňa 05. 04. 2006 a 21. 04. 2006, teda akoby už len dve, z čoho potom nie je zrejmé, aký je záver súdu prvej inštancie ohľadne ďalších dvoch výziev, teda zo dňa 10. 04. 2006 a zo dňa 21. 04. 2006 alebo, či došlo len k chybe v písaní a záver súdu prvej inštancie sa dotýka aj týchto výziev. Z tohto pohľadu je potom rozhodnutie súdu prvej inštancie nepreskúmateľné.

22. Z obsahu spisu je zrejmé, že podanou žalobou (po spojení vecí na spoločné konanie) sa žalobcovia v 1. a 2. rade domáhali vydania nehnuteľností v kat. úz. V. Y., A., R. a F.. Výzva zo 05. 04. 2006 sa týkala kat. úz. V. Y., výzva zo dňa 21. 04. 2006 sa týkala kat. úz. F. (pôvodné konanie pod sp. zn. 13C/93/2007), výzva zo dňa 21. 04. 2006 sa týkala kat. úz. R. (pôvodné konanie pod sp. zn. 13C/96/2007) a výzva zo dňa 10. 04. 2006 sa týkala kat. úz. A. (pôvodné konanie pod sp. zn. 13C/86/2007).

23. Z výzvy zo dňa 21. 04. 2006, adresovanej žalovanému v 1. rade (založená v pôvodnom spise sp. zn. 13C 93/2007) vyplýva, že touto výzvou žalobca v 1. rade vyzval žalovaného v 1. rade k navráteniu vlastníctva k nehnuteľným veciam, pričom vo výzve neuviedol ani len katastrálne územie, ktorého sa výzva týka a súdu je to zrejmé až zo spisu, v ktorom bola táto výzva založená. Vo výzve bolo špecifikované, podľa ktorého zákona žalobca v 1. rade žiada navrátenie vlastníctva k nehnuteľným veciam, tvoriacim poľnohospodársku pôdu, hospodárske budovy a iné stavby patriace k pôvodnej hospodárskej usadlosti, ktoré boli pôvodne cirkevným vlastníctvom a boli v pozemkových knihách zapísané na cirkevné právnické osoby a bolo v nej uvedené aj to, na základe čoho do vlastníctva štátu prešli, avšak neuviedol, akých konkrétnych nehnuteľností sa výzva týka (nebolo v nej uvedené ani kat. územie, ani PK vložka). Výzva uvádza, že sa jedná sa o navrátenie vlastníctva k nehnuteľnostiam v katastrálnych územiach, v ktorých takéto nehnuteľnosti vlastníte alebo ich spravujete, okrem tých, na navrátenie ktorých sme vás už vyzvali jednotlivými konkrétnymi výzvami v zákonom stanovenej lehote. Prílohou tejto výzvy boli názvy pôvodných vlastníkov - právnych predchodcov oprávnenej osoby, potvrdenie Ministerstva kultúry SR o právnom nástupníctve č. MK - 618/2006-320/815 a uznesenie Konferencie biskupov Slovenska zn. 77/1995/KBS. Z uvedeného vyplýva, že táto výzva je tak všeobecná, že ohľadne tejto konkrétnej výzvy je možné sa stotožniť so záverom súdu prvej inštancie, že táto výzva nespĺňa ani minimálne požiadavky na určitosť a špecifikáciu výzvy, keď neobsahuje ani katastrálne územie a PK vložky, ktorých sa má táto výzva týkať. Z uvedených dôvodov je preto záver

súdu prvej inštancie ohľadom tejto výzvy zo dňa 21. apríla 2006, týkajúcej sa vydania nehnuteľností v kat. úz. F., ktoré boli pôvodne predmetom konania vedeného na Okresnom súde Nové Zámky pod sp. zn. 13C 93/2007 správne, preto rozhodnutie v tejto časti odvolací súd podľa § 387 ods. 1 ako vecne správne potvrdil.

24. Čo sa týka ostatných výziev, je potrebné uviesť, že z výzvy žalobcu v 1. rade na vydanie vecí z 05. 04. 2006, adresovanej žalovanému v 1. rade, je zrejmé, že žalobca v 1. rade ňou vyzval žalovaného v 1. rade k navráteniu vlastníctva k nehnuteľným veciam v kat. úz. V. Y., že ide o nehnuteľnosti podľa ich zápisu v pozemno-knižnej vložke č. 39, že ide o výzvu podľa § 5 ods. 1 zákona č. 161/2005 Z. z. a uviedol aj to, na základe čoho tieto nehnuteľnosti prešli do vlastníctva štátu (§ 3 ods. 1, písm. c) zákona odňatím bez náhrady v zmysle zákona č. 142/1947 Zb. o revízii prvej pozemkovej reformy). Výzva odkazuje na prílohy, ktorými sú PKV č. 39, identifikácia parciel, kópia objednávky na Správu katastra Nové Zámky, potvrdenie právnej subjektivity a potvrdenie o pridelení IČO. Z výzvy žalobcu v 1. rade na vydanie vecí z 21. 04. 2006, adresovanej žalovanému v 1. aj 2. rade, je zrejmé, že žalobca v 1. rade ňou vyzval žalovaného v 1. a 2. rade k navráteniu vlastníctva k nehnuteľnostiam v kat. úz. R. že ide o nehnuteľnosti pôvodne zapísané v PKV č. 189, v PKV č. 949, v PKV č. 549, v PKV č. 454, v PKV č. 365, v PKV č. 513, že ide o výzvu podľa § 5 ods. 1 zákona č. 161/2005 Z. z. a uviedol aj to, na základe čoho tieto nehnuteľnosti prešli do vlastníctva štátu (§ 3 ods. 1 zákona). Z výzvy žalobcu v 1. rade na vydanie vecí z 10. 04. 2006, adresovanej žalovanému v 1. rade, je zrejmé, že žalobca v 1. rade ňou vyzval žalovaného v 1. rade k navráteniu vlastníctva k nehnuteľnostiam v kat. úz. A., že ide o nehnuteľnosti, pôvodne zapísané v PKV č. 1020 a podľa identifikácie parciel z r. 2004, že ide o výzvu podľa § 5 ods. 1 zákona č. 161/2005 Z. z. a uviedol aj to, na základe čoho tieto nehnuteľnosti prešli do vlastníctva štátu (§ 3 ods. 1, písm. c) zákona odňatím bez náhrady v zmysle zákona č. 142/1947 Zb. o revízii prvej pozemkovej reformy). Výzva odkazuje na prílohy, ktorými sú PKV č. 1020, identifikácia parciel, kópia objednávky na Správu katastra Nové Zámky, potvrdenie právnej subjektivity a potvrdenie o pridelení IČO. Z uvedeného je zrejmé, že ohľadne týchto výziev, teda výzvy zo dňa 05. 04. 2006 kat. úz. V. Y., výzvy zo dňa 21. 04. 2006 kat. úz. Jasová a výzvy zo dňa 10. 04. 2006 kat. úz. A. je zrejmé, ktorých nehnuteľností, v ktorom katastrálnom územní a zapísané, v akej pozemno-knižnej vložke žiada žalobca vydať, z akého právneho titulu a akým spôsobom prešli do vlastníctva štátu. Ohľadom týchto výziev potom možno dospieť k záveru, že spĺňajú podmienky pre minimálne požiadavky na určitosť a špecifikáciu výzvy v súlade so zmyslom reštitučného zákona a vychádzajúc z uvedeného je záver súdu prvej inštancie ohľadom týchto výziev extrémne formalistický, odporujúci zmyslu reštitučného zákona, v rozpore s judikatúrou Najvyššieho súdu SR a Ústavného súdu SR a tiež názorom odvolacieho súdu, uvedeným v zrušujúcom uznesení.

25. Podľa § 226 OSP účinného do 30. 06. 2016, ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, je súd prvého stupňa viazaný právnym názorom odvolacieho súdu.

26. Podľa § 391 účinného od 01. 07. 2016, ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, súd prvej inštancie je viazaný právnym názorom odvolacieho súdu.

27. Záväznosť rozhodnutia súdu je jeho vlastnosť, v dôsledku ktorej má rozsudok účinky, ktoré založiť má. Právna teória i súdna prax rozoznávajú dva základné typy záväznosti rozhodnutí, a to na jednej strane záväznosť precedenčnú alebo judikatórnu [v inej (než prejednávanej) skutkovo a právne obdobnej veci], na druhej strane záväznosť kasačnú alebo inštančnú [v tej istej (priamo prejednávanej) veci]. Základným znakom precedenčnej záväznosti je, že presahuje judikatórne hranice tej - ktorej prejednávanej veci, má všeobecný význam a týka sa bližšie neurčeného okruhu skutkovo a právne obdobných prípadov. Pre precedenčnú záväznosť je typické aj to, že pri nej existuje možnosť súdu nižšej inštancie nepodriadiť sa právnemu názoru vyššej inštancie vtedy, keď - reflektujúc právne závery vyššieho súdu vyslovené v inej právnej veci - náležite v dobrej viere vysvetlí svoj právny odklon, predostrie svoje konkurujúce úvahy a začne s rozhodnutím vyššieho súdu zmysluplný právny dialóg, v rámci ktorého polemizuje s právnymi názormi vyššieho súdu a vysvetlí, prečo svoj právny názor považuje za lepšie zodpovedajúci podstate prejednávanej veci. Účinky kasačnej záväznosti sú výrazne iné. Požiadavky na reflektovanie právneho názoru súdu vyššej inštancie zaujaté v tej istej právnej veci a vyjadrené v jeho zrušujúcom rozhodnutí sú pri následnom rozhodovaní súdu prvej inštancie výrazne prísnejšie, než v prípade precedenčnej (judikatórnej) záväznosti. Pre konanie po zrušení rozhodnutia odvolacím súdom platí bezvýnimočne zásada viazanosti a podriadenosti nižšieho súdu (prvoinštančného) právnym názorom vysloveným odvolacím súdom. V konaní nasledujúcom po

zrušujúcom rozhodnutí odvolacieho súdu nemá súd prvej inštancie žiadny priestor pre úvahy, či bude alebo nebude rešpektovať právny názor odvolacieho súdu. Viazanosť súdu nižšej inštancie právnym názorom súdu vyššej inštancie je zároveň vykonaním ústavného princípu práva na súdnu ochranu a spravodlivý proces, ktorého je integrálnou súčasťou. Nerešpektovanie právneho názoru odvolacieho súdu vyjadreného v zrušujúcom rozhodnutí je preto porušením základného práva strany konania na súdnu a inú právnu ochranu.

28. Organizácia všeobecných súdov je vybudovaná hierarchicky, každý stupeň súdnictva plní jemu zákonom určenú úlohu. Táto organizácia musí garantovať naplnenie základného práva strany civilného konania na súdnu ochranu. Aby sa tak mohlo stať, musí byť systém všeobecných súdov systémom funkčným. Súdy rôznych stupňov sú späté nielen určitými vnútornými organizačnými vzťahmi a ich pravidlami, ale aj požiadavkami vzájomného rešpektu a samozrejmého vnímania autority súdu inštančne vyššieho, lebo len tým môže byť zabezpečená záruka jednoty a funkčnosti celého súdneho systému. Akékoľvek prejavy nerešpektovania týchto pravidiel jednotu systému ako celku narúšajú. Je tiež potrebné zdôrazniť, že úlohou odvolacieho súdu nemôže byť v každom prípade vydať rozhodnutie, ktorým sa konanie končí, pretože odvolací súd nemôže nahradiť v celom rozsahu činnosť súdu prvej inštancie. Bez existencie povinnosti súdu prvej inštancie rešpektovať právny názor odvolacieho súdu vyslovený v jeho zrušujúcom rozhodnutí by sa narušil účel odvolacieho konania.

29. V zmysle čl. 144 Ústavy SR sudca musí rozhodovať v súlade so zákonom. Ak musí sudca rozhodovať v súlade so zákonom, potom je povinný rešpektovať aj zákonom stanovené hranice pre jeho rozhodovanie. Takouto zákonom stanovenou hranicou je aj povinnosť rešpektovať zásah do obsahového rozhodovania zo strany iného súdu, ak takéto obmedzenie vyplýva zo zákona.

30. Princíp nezávislosti sudcov vyjadrený v čl. 144 ods. 1 Ústavy je len jedným z ústavných princípov, ktorý nemožno chápať absolútne a izolovane od iných ústavných princípov, predovšetkým všeobecných ústavných princípov právneho štátu ako sú zákaz svojvôle, princíp právnej istoty a princíp viazanosti orgánov verejnej moci (vrátane súdov) právom (princíp legality). Princíp viazanosti prvoinštančného súdu právnym názorom odvolacieho súdu je legislatívnym premietnutím práve princípu právnej istoty a zákazu svojvôle do súdneho rozhodovania. Ak by kasačné rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo pre súd prvej inštancie záväzné, potom by oprávnenie odvolacieho súdu zrušiť napadnuté rozhodnutie nemalo žiadny rozumný zmysel.

31. Po prejednaní danej právnej veci, v dôsledku podaného odvolania žalobcov, je potrebné konštatovať, že súd prvej inštancie po opätovnom rozhodnutí vo veci a vydaní napadnutého rozsudku, bez existencie akéhokoľvek prípustného dôvodu postupoval v rozpore s 391 (do 30. 06. 2016 § 226 OSP) a úplne svojvoľne nerešpektoval rozhodnutie odvolacieho súdu, ktorým bolo zrušené jeho predchádzajúce rozhodnutie v danej veci. Súd prvej inštancie, napriek záväznému právnemu názoru odvolacieho súdu, opätovne zaujal nesprávny právny názor k otázke posúdenia výziev na vydanie predmetných nehnuteľností v kat. úz. V. Y., A. a R., keď výzvy žalobcov na vydanie týchto nehnuteľností posudzoval prísne formálne a napriek poukazu odvolacieho súdu na nález Ústavného súdu SR a rozhodnutie NS SR, z ktorých vyplýva, že okrem presnej špecifikácie nehnuteľností by vo výzve postačoval i samotný odkaz na katastrálne územie a pozemno-knižnú vložku, príp. i bez takéhoto označenia len pripojenie listín. Takýto arbitrárny postup súdu prvej inštancie predstavuje závažný zásah do práva strán sporu na spravodlivý súdny proces. Odvolací súd, uvedomujúc si pritom zákonný zákaz opätovného zrušenia rozhodnutia súdu prvej inštancie v zmysle ustanovenia § 390 však dospel k záveru, že vzhľadom na tak závažné nedostatky napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie, nie je možné podané odvolanie v tejto časti prejednať inak, ako tak, že napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie bude zrušené. Dôvodom tohto postupu odvolacieho súdu bolo jednak neprípustné nereflektovanie a obchádzanie kasačnej záväznosti skoršieho rozhodnutia odvolacieho súdu a takéto nedôvodné nerešpektovanie záväzného právneho názoru odvolacieho súdu je potrebné vnímať ako svojvôľu, s následkom vedúcim k zrušeniu napadnutého rozhodnutia. Rovnako je potrebné ustáliť, že takýmto postupom súdu boli porušené práva strán sporu na spravodlivé súdne konanie a základné práva strán na súdnu a inú právnu ochranu garantované Ústavou SR, ako i Dohovorom o ochrane základných ľudských práv a slobôd, ako i porušená zásada záruky jednoty a funkčnosti súdneho systému. Taktiež je potrebné uviesť, že úlohou odvolacieho súdu je rozhodovať o podaných odvolaniach strán, a nie v celom rozsahu nahrádzať konanie pred prvoinštančným súdom v prípade, že tento súd sa v rámci prejednania a rozhodovania veci dopustí takých závažných pochybení a svojvoľných postupov, ktoré nie je z hľadiska

prejednania odvolania možné odstrániť, čo podľa názoru odvolacieho súdu v konečnom dôsledku nebolo ani úmyslom ustanovenia § 390 CSP. Podľa názoru odvolacieho súdu, zámerom ustanovenia § 390 nemôže byť taký postup odvolacieho súdu, ktorým by bezvýnimočne naprával nezákonnosť a arbitrárnosť konania a rozhodovania prvoinštančného súdu, ktorý svojim postupom porušil práva strán sporu na spravodlivý proces.

32. Okrem už vyššie uvedeného konštatovania o nerešpektovaní záväzného právneho názoru odvolacieho súdu v otázke náležitostí výzvy na vydanie nehnuteľností sa súd prvej inštancie dopustil procesného pochybenia, keď napriek tomu, že v priebehu konania došlo trikrát k zmene žalobného petitu, o posledných dvoch zmenách žalobného petitu nerozhodol. Odvolací súd sa nestotožňuje so záverom súdu prvej inštancie v tom, že žalobcovia v konaní len upresňovali označenie predmetných nehnuteľností, avšak nešlo o zmenu žaloby, ale len o upresnenie ich označenia, keďže išlo o stále rovnaké nehnuteľnosti, a preto ani o zmene žaloby nerozhodol. Žalobcovia upresňovali žalobu v priebehu konania viackrát, pričom o prvej zmene žaloby podaním zo dňa 07. 03. 2008 súd prvej inštancie aj rozhodol, keď uznesením zo dňa 27. 03. 2008 č. k. 13C/85/07-310 zmenu žaloby, ktorú urobili žalobcovia v 1. a 2. rade podaním zo dňa 07. 03. 2008, pripustil. Následne bol petit žaloby žalobcami spresňovaný aj podaniami zo dňa 17. 09. 2015 a zo dňa 01. 08. 2016, pričom tieto podania odkazovali na geometrický plán č. 33/2015 zo dňa 10. 03, 2015 pre kat. úz. V. Y., vyhotovený Ing. Raškovičom, ktorý tvorí neoddeliteľnú súčasť rozsudku. Už z uvedeného je zrejmé, že nešlo len o upresňovanie žaloby, ale o zmenu žaloby, o ktorej bol povinný rozhodnúť súd prvej inštancie. Medzi upresneniami žaloby zo dňa 17. 09. 2015 a 01. 08. 2016 je rozdiel aj v tom, že v neskoršej zmene žaloby sa parcela č. 3913/6 v kat. úz. V. Y. nenachádza, teda na žalobe ohľadne tejto parcely žalobca zrejme už netrvá, na čo však súd procesne nereagoval. Keďže žalovaný v 2. rade tvrdil, že vlastníkom niektorej zo žalovaných parciel je už žalobca, súd prvej inštancie sa mal zaoberať aj touto skutočnosťou.

33. Z uvedených dôvodov odvolací súd vo zvyšnom zamietajúcom výroku a vo výroku o trovách konania napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 389 ods. 1 písm. b) a c) zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Názorom odvolacieho súdu je súd prvej inštancie v ďalšom konaní viazaný (§ 391 ods. 2 .

Toto rozhodnutie bolo prijaté v senáte pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 . V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 . Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 .