Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

22Co/28/2018

Uznesenie

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Viery Kandrikovej a členov senátu JUDr. Michala Boroňa a JUDr. Antónie Kandravej v spore žalobcu: P. W., nar. XX.XX.XXXX, bytom I. XX, zastúpený: JUDr. Ambróz Motyka, advokát, so sídlom v Stropkove, Námestie SNP 7, proti žalovanému: Endepro s.r.o., v likvidácii, so sídlom Mlynské nivy 49, Bratislava, IČO: 35805731, zastúpený: RR Legal Corp., s.r.o., advokátska kancelária, so sídlom Humenské nám. 4, 851 07 Bratislava, IČO: 46 789 634, o vydanie bezdôvodného obohatenia a určenie neprijateľnosti zmluvných podmienok, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Prešov č. k. 11Csp/160/2017-89 zo dňa 08.11.2017, jednomyseľne takto

rozhodol:

Zrušuje sa rozsudok a vracia sa vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

odôvodnenie:

1. Okresný súd Prešov (ďalej „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom žalobu zamietol a vyslovil, že žalovaný má voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100% s tým, že o výške tohto nároku rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozsudku samostatným uznesením.

2. Spor právne posúdil podľa ust. § 100 ods. 1, § 107 ods. 1 a 2, § 451 ods. 1 a 2, § 456 Občianskeho zákonníka, § 11 ods. 2, § 2 písm. a), b), d), § 11 ods. 1 písm. b), d) zákona č. 129/2010 Z. z., § 3 ods. 3 a 5 zákona č. 250/2007 Z. z.

3. V odôvodnení uviedol, že žalobca uzatvoril so žalovaným dňa 08.04.2014 formulárovú písomnú zmluvu o spotrebiteľskom úvere pod č. XXXXXXXXX. Súd prvej inštancie uviedol, že v tomto prípade nemohol prijať jednoznačný záver o tom, že poplatok za službu o zabezpečení splátok úveru mal byť zahrnutý do RPMN, keďže rozhodujúce bolo posúdenie toho, či túto doplnkovú službu žalobca musel uzavrieť alebo nie. Vyjadrenia strán boli v tomto smere rozdielne, keďže žalobca tvrdil, že túto zmluvu musel uzavrieť, inak by mu nebol poskytnutý úver a žalovaný tvrdil opak, že jednalo sa o dobrovoľnú službu, ktorá nebola podmienkou poskytnutia úveru. Strany však iné dôkazy nenavrhli (listinný dôkaz predložený žalobcom z iného súdneho sporu je irelevantný, keďže potrebné je zistiť túto skutočnosť v prípade tejto konkrétnej zmluvy) a vzhľadom na skutočnosť, že pre záver o bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru súd akceptoval iný dôvod, touto spornou okolnosťou sa súd už nezaoberal. Pokiaľ ide o náležitosť zmluvy o spotrebiteľskom úvere predstavujúcu termín jeho konečnej splatnosti, súd prvej inštancie sa nestotožnil s názorom žalovaného, že postačí, ak tento údaj si spotrebiteľ dokáže vypočítať z ďalších údajov v zmluve, pričom v danom prípade by išlo o 7. deň 60-tého týždňa po dni uzavretia zmluvy. Nemožno termín splatnosti úveru nahrádzať matematickým výpočtom osobitne pri početných týždenných splátkach, ako to bolo v prípade danej zmluvy. Spotrebiteľ totiž musí mať jasno už pri uzavretí zmluvy, akú dlhú dobu a do kedy má úver splácať, veď práve to je účelom citovaného zákonného ustanovenia. Konečná splatnosť úveru by mala byť uvedená minimálne konkrétnym mesiacom a rokom, pokiaľ termín splatnosti splátok zo zmluvy je jasný a transparentný. V tejto súvislosti pripomenul, že počet splátok je ďalšou povinnou náležitosťou zmluvy podľa § 4 ods. 2

písm. i/ citovaného zákona, preto zákonodarca nemohol mať na mysli pri stanovení doby trvania zmluvy počet splátok. Súd pre úplnosť dodal, že aj podľa smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23.4.2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere sú povinné náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere uvedené v článku 10 ods. 2 a medzi nimi pod písm. h/ sa uvádza počet splátok a pod písm. c/ dĺžka trvania zmluvy o úvere. Súd prvej inštancie zdôraznil, že dobu trvania zmluvy nemožno posudzovať zhodne s termínom splatnosti jednotlivých splátok, ktoré nemusia byť určené konkrétnym dátumom, pokiaľ podmienky zmluvy umožňujú spotrebiteľovi bez ťažkosti a s istotou identifikovať dátumy týchto splátok (rozsudok Súdneho dvora EÚ C-42/15 zo dňa 9.11.2016). Aj podľa citovanej smernice teda počet splátok nemôže predstavovať dĺžku trvania zmluvy, keďže počet splátok sa uvádza pri ďalšej spomínanej náležitosti zmluvy. Žalovanému teda v danom prípade vzniklo bezdôvodné obohatenie, ktoré predstavuje rozdiel medzi poskytnutým úverom 160,- Eur a úhradami žalobcu. Nepochybne totiž žalobca zaplatil žalovanému viac ako mu bol poskytnutý úver. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalobca sa o skutkových okolnostiach bezdôvodného obohatenia žalovaného dozvedel v čase jednotlivých úhrad presahujúcich istinu úveru a pre súd je nemysliteľné, aby bol akceptovateľný názor o plynutí dvojročnej subjektívnej premlčacej lehoty až od roku 2017, kedy sa žalobca údajne dozvedel o bezdôvodnom obohatení od Združenia na ochranu občana spotrebiteľa HOOS, zvlášť keď výpoveď žalobcu v tomto smere vyznela zmätočne. Vychádzajúc z vyššie uvedených záverov považoval za relevantné to, že úver bol splatený 30.12.2014, kedy bola uhradená posledná splátka, takže dvojročná subjektívna premlčacia lehota uplynula 30.12.2016 a keďže žaloba bola podaná až 30.06.2017, námietka premlčania bola vznesená dôvodne, a preto žalobu o vydanie bezdôvodného obohatenia zamietol. Pokiaľ ide o žalobu o vyslovenie neprijateľných zmluvných podmienok, súd prvej inštancie ustálil, že niet dôvodu na vyslovenie neprijateľnej zmluvnej podmienky v individuálnom spotrebiteľskom spore, ak zmluvný vzťah medzi stranami je už ukončený plnením a súd nevyhovuje žalobe o plnenie, ktoré súvisí s neprijateľnou zmluvnou podmienkou, ako to vyplýva z § 299 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“). Aktuálny sporový poriadok totiž umožňuje podať žalobu o určenie právnej skutočnosti (čo sú žaloby o vyslovenie neprijateľnej zmluvnej podmienky) len ak to vyplýva z osobitného predpisu (§ 137 písm. d) . V danom prípade zmluvný vzťah medzi stranami bol ukončený splnením záväzku žalobcu z úverovej zmluvy ešte v roku 2014. Podľa súdu prvej inštancie je nemysliteľné, aby po 3 rokoch od ukončenia zmluvy sa mal súd zaoberať neprijateľnosťou niektorej zmluvnej podmienky v individuálnom spotrebiteľskom spore, keď nárok žalobcu na vydanie bezdôvodného obohatenia z danej zmluvy súd zamietol. O trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP.

4. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca. Namietal, že konštatovanie súdu ohľadne začiatku plynutia subjektívnej premlčacej doby postráda základy logickej argumentácie. Ak za logickú konštantu budeme považovať predpokladané správanie priemerného spotrebiteľa, teda spotrebiteľa v rozumnej miere informovaného, vnímavého a obozretného, ako ho definuje judikatúra Súdneho dvora EÚ (ale aj sekundárne právo v 18. bode preambuly Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2005/29/ES), potom nemôžeme u takéhoto spotrebiteľa predpokladať, že pri plnom vedomí sa po úhrade istiny úveru dobrovoľne rozhodol bezdôvodne plniť dodávateľovi. Inými slovami povedané, žiaden rozumne uvažujúci človek nebude inému subjektu plniť (platiť) súc uzrozumený s tým, že plniť nemusí, pretože na to neexistuje relevantný dôvod. Za zmätočné zo strany súdu považuje stanovenie momentu vedomosti žalobcu o skutkových okolnostiach zakladajúcich nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia, a teda podľa názoru súdu aj počiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby. Žalobca namietal konštatovanie súdu o zmätočnosti vo výpovedi žalobcu na pojednávaní dňa 08.11.2017. Nie je predsa možné od žalobcu požadovať, aby si pamätal po uplynutí dlhšieho časového obdobia konkrétne dátumy, naviac keď aj samotné odôvodnenie rozsudku prvoinštačného súdu ako bolo uvedené pôsobí v tomto smere mätúco. Ako vyplýva zo zápisnice z pojednávania dňa 08.11.2017 žalobca mal počas výsluchu zdravotné problémy, čo ako sám uvádza malo vplyv na jeho „riadne uvažovanie". Súd vzhľadom na nevyhovujúci zdravotný stav žalobcu musel počas výsluchu dokonca prerušiť pojednávanie. Žalobca však jednoznačne uviedol, že niekedy začiatkom roka 2017 sa dozvedel o združení HOOS z televízie, pričom spomínané združenie navštívil celkovo dvakrát. Neakceptovanie tvrdení žalobcu s konštatovaním o zmätočnosti jeho výpovede súdom je nenáležité. Z výpovede žalobcu nevyplývajú žiadne nezrovnalosti, ako to chybne vyhodnotil súd prvej inštancie. Súd si zrejme nesprávne vyložil jednotlivé časové údaje uvádzané žalobcom a následne ich nesprávne prediktoval do zápisnice z pojednávania, na čo súd upovedomil aj priamo na pojednávaní právny zástupca žalobcu. Skutočnosť, že o združení sa žalobca dozvedel začiatkom roka 2017 a navštívil ho dňa 18.01.2017 potvrdzuje prehlásenie združenia HOOS (založené v súdnom spise). Samotné plnomocenstvo zo dňa 06.03.2017 udelené právnemu zástupcovi žalobcu vylučuje úsudok súdu o tom,

že sa o združení žalobca dozvedel v mesiaci marec alebo apríl 2017 a prvýkrát ho navštívil asi o mesiac alebo dva potom. Z logiky veci je vylúčené, aby sa žalobca nechal dať najprv právne zastupovať advokátom. Žalobca nemá právnické ani ekonomické vzdelanie a ako priemerný spotrebiteľ nemal tušenie o tom, že existuje dôvod, pre ktorý je nevyhnutné považovať celkové náklady spotrebiteľského úveru za neplatné. Žalobca ako spotrebiteľ uzatváral so žalovaným zmluvu o spotrebiteľskom úvere v dobrej viere a dôvodne očakával, že tento ako profesionál na finančnom trhu koná so znalosťou možného a dovoleného, čo by zodpovedalo jeho poctivému prístupu v podnikaní. Žalobca ako spotrebiteľ súc donútený svojou reálnou sociálnou situáciou uzatvoril spotrebiteľský úver, ktorý bol žalovaným klamlivo (nezahrnutím poplatku za zabezpečenie splátok úveru do RPMN) prezentovaný ako úver ekonomicky (pre spotrebiteľa) atraktívny (výškou úrokovej sadzby), ale v skutočnosti išlo o úver ekonomicky (pre spotrebiteľa) veľmi nevýhodný a drahý. Žalobca ako spotrebiteľ sa mohol domnievať, že úver je pre neho drahý a nevýhodný, avšak bolo by v rozpore s pravidlami formálnej logiky domnievať sa, že vedel aj o protiprávnosti v konaní žalovaného (neuvedenie všetkých náležitostí úverovej zmluvy, nezahrnutie poplatku za zabezpečenie splátok úveru do RPMN) a to či už v dobe uzatvárania zmlúv (je nelogické, aby uzatváral zmluvy, o ktorých vie, že nie sú v súlade so zákonom) alebo v dobe doplatenia úveru. Súd prvej inštancie však v podstate povedal, že žalobca splátkou dňa 31.10.2014 splatil istinu úveru a nasledujúcou splátkou 01.12.2014 vediac o tom, že ďalej už bude plniť bez právneho dôvodu sa, dobrovoľne rozhodol platiť aj ďalšie splátky. Takýto záver súdu je priam absurdný, pretože postráda zákonitosti logického usudzovania. Súd zrejme nerozlišoval medzi „existenciou" skutkových okolností a „zistením" ich existencie spotrebiteľom, resp. „vedomosťou" spotrebiteľa o bezdôvodnom obohatení. Pokiaľ súd prvej inštancie neakceptoval názor o plynutí dvojročnej subjektívnej premlčacej doby od roku 2017 z dôvodu údajnej zmätočnosti vo výpovedi žalobcu, mal súd za účelom odstránenia pochybnosti o počiatku plynutia subjektívnej premlčacej doby sám podľa § 295 doplniť dokazovanie. V opačnom prípade vzhľadom na absenciu akéhokoľvek dôkazu opaku mal vychádzať z tvrdení žalobcu. Argumentácia súdu o nevyvrátiteľnej právnej domnienke znalosti právnych predpisov je v spotrebiteľskom právnom prostredí ovládanom prvkom kontraktačnej mocenskej prevahy dodávateľa neakceptovateľná. Žalobca sa skutkové okolnosti o dôvode neplatnosti celkových nákladov úveru dozvedel najskôr v januári 2017 od spotrebiteľského združenia. Žalobca z dôvodu rešpektovania zásady hospodárnosti konania prostredníctvom jednej žaloby navrhol priznanie nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia a určenie neprijateľných zmluvných podmienok (konanie o spojených veciach). Určenie neprijateľných zmluvných podmienok vo výroku rozsudku má plniť nielen funkciu sankčnú vo vzťahu ku konkrétnemu dodávateľovi, ale aj funkciu prevenčnú voči ostatným dodávateľom používajúcim obdobné ustanovenia v spotrebiteľských zmluvách alebo pred ich použitím v budúcnosti. Prvoinštančný súd svoju povinnosť vykonať ex offo kontrolu neprijateľných zmluvných podmienok absolútne opomenul. Určovanie neprijateľných zmluvných podmienok je popri určovaní nekalých obchodných praktík pilierom spotrebiteľského práva. Určenie neprijateľnej zmluvnej podmienky v individuálnom spotrebiteľskom spore vyplýva z ust. § 3 ods. 3, ods. 5 zákona o ochrane spotrebiteľa, ako aj z ust. § 298 CSP. Rovnaký záver o prípustnosti takýchto žalôb v individuálnych spotrebiteľských sporoch prijal aj Najvyšší súd SR v uznesení sp. zn. 6 Ndc/20/2016 zo dňa 23.01.2017 a uznesení sp. zn. 3 Ndc/1/2017 zo dňa 06.03.2017 (konania vedené proti žalovanému). Žalobca naďalej trvá na tom, že zmluvná podmienka v Zmluve o spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXXXX zo dňa 08.04.2014, v ktorej je obsiahnutý poplatok za garantovanú službu, je podľa generálnej klauzuly ust. § 53 ods. 1 neprijateľná a z tohto dôvodu podľa ust. § 53 ods. 5 neplatná. Poplatok za garantovanú službu spôsobuje hrubú nerovnováhu v neprospech spotrebiteľa na základe svojej fiktívnosti, neposkytnutia skutočného protiplnenia spotrebiteľovi, neprimeranej výšky, ako aj z dôvodu, že nesleduje záujmy spotrebiteľa, ale len veriteľa. Skutočnou úlohou poplatku za garantovanú službu je umelé zníženie ročnej úrokovej sadzby na akceptovateľnú a celkom lákavú úroveň. Hoci žalovaný formálne vymedzuje, aké úkony sa zaväzuje pre spotrebiteľa za tento poplatok zabezpečovať, avšak tieto jednotlivé služby odporujú niektorým ustanoveniam spotrebiteľskej zmluvy. Súd prvej inštancie rovnako ako neprijateľnú zmluvnú podmienku neposúdil ani poplatok za službu hotovostného vyberania splátok úveru obsiahnutú v zmluve o zabezpečení splátok úveru. V prípade zmluvy o zabezpečení splátok úveru ide o akcesorickú zmluvu nadväzujúcu na spotrebiteľskú zmluvu, keďže jej obsahom je len spôsob splácania úveru. Z každej zmluvy o spotrebiteľskom úvere a s ňou súvisiacej zmluvy o zabezpečení splátok úveru je možné dospieť k záveru, že poplatok za zabezpečenie splátok úveru tvorí 51,5 % zo sumy poskytnutého úveru. Žalobca za účelom preukázania tejto skutočnosti v konaní príkladmo poukázal na tri rôzne formulárové spotrebiteľské zmluvy žalovaného spolu so zmluvami o zabezpečení splátok úveru (uvedené dôkazy sú založené v registri OpP pod sp. zn. 1 OpP/15/2017). Žalovaný ako dodávateľ v konaní nepreukázal, aby si žalobca takúto službu sám vyžiadal a vymienil. Dôkazné bremeno vo vzťahu k individuálnemu

dojednaniu zmluvnej podmienky v zmysle § 53 ods. 3 znáša dodávateľ. Súd konštatovaním, že žalobca nepreukázal podmienenosť uzatvorenia zmluvy o zabezpečení splátok úveru modifikoval § 53 ods. 3 OZ, čo je neprípustné. Ako vyplýva z odôvodnenia napadnutého rozsudku, súd pri právnom posúdení sporu citované ustanovenie ani neaplikoval. Podľa výpovede žalobcu na pojednávaní dňa 08.11.2017, žalobca musel podpísať zmluvu o zabezpečení splátok úveru, ak chcel získať úver. Nekalú obchodnú praktiku žalovaného vo vzťahu k uzatváraniu zmluvy o zabezpečení splátok úveru konštatovala nielen Slovenská obchodná inšpekcia, ale aj Krajský súd v Bratislave rozsudkom zo dňa 11.04.2017 č. k. 5S/204/15-44. Zmluvu o zabezpečení splátok teda nemožno posudzovať samostatne, čo znamená, že do výpočtu výšky RPMN mala byť zahrnutá aj odmena podľa tejto zmluvy, ako to vyplýva z ust. § 2 písm. g) zákona o spotrebiteľských úveroch. Neprijateľnosť poplatku za zabezpečenie splátok úveru spočíva aj v tom, že zmluvné ustanovenia uvádzajú, že za hotovostný výber splátok je spotrebiteľ povinný platiť aj v prípade, ak sa táto služba ani neuskutoční, napr. spotrebiteľ vykonal úhradu vopred, a teda dodávateľovi žiadne náklady spočívajúce v dostavení sa na dohodnuté miesto nevzniknú, ako to bolo aj v predmetnom spore (žalovaný uskutočnil celkovo len dvanásť výberov splátok namiesto zmluvne určených šesťdesiat, ktorých výber si žalovaný aj zaúčtoval). Záver súdu o vylúčení aplikácie citovaného § 257 nevyplýva zo žiadneho ustanovenia CSP. Predbežný právny názor súdu a postoj žalobcu na začiatku pojednávania nemožno v žiadnom prípade brať za kritérium posudzovania nároku na náhradu trov konania, naviac ak žalobca chcel najmä v procese dokazovania preukázať opodstatnenosť svojho nároku. Je zjavné, že v spotrebiteľskej zmluve stanovený poplatok za garantovanú službu, ako aj súvisiaci poplatok za zabezpečenie splátok úveru sú neprijateľnými zmluvnými podmienkami. Je nesporné, že žalobca za poskytnutý úver zaplatil náklady v rozpore s dobrými mravmi, ktoré je možné označiť ako občianskoprávnu úžeru (RPMN na úrovni 228,66 %). Už len konštatované by mohlo zakladať danosť dôvodov hodných osobitného zreteľa pre nepriznanie trov nebankovej inštitúcii. Žalobca navrhol napadnutý rozsudok zrušiť a vrátiť vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

5. K odvolaniu žalobcu sa vyjadril žalovaný. Poukázal na komentár k ust. § 107 Občianskeho zákonníka.

6. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (§ 34 po zistení, že odvolanie bolo podané v zákonom stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 , oprávnenou osobou (§ 359 proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 355 , preskúmal napadnuté rozhodnutie ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. CSP, bez nariadenia pojednávania (§ 385 a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu je dôvodné.

7. Hlavnou odvolacou námietkou žalobcu je tvrdenie, že k premlčaniu nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia nedošlo.

8. Občiansky zákonník v ust. § 107 upravuje premlčaciu dobu pre vydanie bezdôvodného obohatenia, pričom rozlišuje medzi subjektívnou (§ 107 ods. 1) a objektívnou premlčacou dobou (§ 107 ods. 2). Začiatky ich plynutia sú upravené odlišne.

9. Podľa § 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“), právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia sa premlčí za dva roky odo dňa, keď sa oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor obohatil.

10. Podľa § 107 ods. 2 OZ, najneskôr sa právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia premlčí za tri roky, a ak ide o úmyselné bezdôvodné obohatenie, za desať rokov odo dňa, keď k nemu došlo.

11. Za rozhodujúci pre začiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby pre uplatnenie práva na vydanie bezdôvodného obohatenia je potrebné považovať deň, kedy sa oprávnený v konkrétnom prípade skutočne dozvie o tom, že na jeho úkor došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto ho získal. Nie je pritom rozhodujúce, že oprávnený mal možnosť dozvedieť sa potrebné skutočnosti už skôr. Pre začiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby na uplatnenie práva na vydanie bezdôvodného obohatenia sa vyžaduje skutočná (preukázaná), nielen predpokladaná vedomosť oprávneného (porovn. rozhodnutie NS SR sp. zn. 3 Cdo 145/2004, sp. zn. 1 Cdo 67/2011, R 25/1986).

12. V prípade plnenia bez právneho dôvodu je začiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby viazaný na moment, kedy sa oprávnený dozvedel, že právny dôvod na plnenie nebol od začiatku daný. Odvolací súd sa nestotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, že počiatok plynutia subjektívnej premlčacej

doby je totožný so začiatkom plynutia objektívnej premlčacej doby, t.j. momentom vzniku bezdôvodného obohatenia s poukazom na zákonnú fikciu znalosti právnych predpisov. Je zrejmé, že v danom prípade bol medzi žalobcom a žalovaným zmluvou zo dňa 08.04.2014 založený spotrebiteľský záväzkový vzťah. Princíp „vigilantibus iura scripta sunt“ ustupuje dôležitejšiemu princípu, ktorým je ochrana práv spotrebiteľa, čo vyslovil aj NS SR v uznesení vo veci 6 MCdo 9/2012.

13. Odvolací súd pripomína rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie C-168/05 Mostaza Claro cit.: „Systém ochrany zavedený smernicou vychádza z myšlienky, že spotrebiteľ sa v porovnaní s predajcom alebo dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ako aj o úroveň informovanosti, a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky pripravené vopred predajcom alebo dodávateľom bez toho, aby mohol vplývať na ich obsah (rozsudok z 27. júna 2000, Océano Grupo Editorial a Salvat Editores, C-240/98 až C-244/98, Zb. s. I-4941, bod 25). Táto možnosť priznaná súdu bola posúdená ako nevyhnutná pre to, aby bola pre spotrebiteľa zabezpečená účinná ochrana, najmä s ohľadom na nezanedbateľné nebezpečenstvo toho, že tento spotrebiteľ o svojich právach nevie, alebo má ťažkosti s ich uplatnením (rozsudky Océano Grupo Editorial a Salvat Editores, bod 26, ako aj Cofidis, bod 33).

14. Na žalobcovi tak v predmetnej veci spočívalo bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno vo vzťahu k preukázaniu skutočnosti, že žaloba bola podaná pred uplynutím dvojročnej subjektívnej premlčacej doby. K tomuto odvolací súd uvádza, že žalobca v žalobe uviedol a následne aj pripojil dôkazy, z ktorých uvedená skutočnosť vyplývala. O skutočnosti, že sa žalovaný na úkor žalobcu bezdôvodne obohatil sa žalobca dozvedel od Združenia na ochranu občana spotrebiteľa HOOS, a to v mesiaci január 2017. Uvedenú skutočnosť potvrdilo aj samotné Združenie na ochranu občana spotrebiteľa HOOS v Prehlásení zo dňa 06.03.2017 (č. l. 52 spisu). Tvrdeniu žalobcu ako aj potvrdeniu Združenia na ochranu občana spotrebiteľa HOOS však súd prvej inštancie neuveril a ustálil, že: „žalobca sa o skutkových okolnostiach bezdôvodného obohatenia žalovaného dozvedel v čase jednotlivých úhrad presahujúcich istinu úveru a pre súd je nemysliteľné, aby bol akceptovateľný názor o plynutí dvojročnej subjektívnej premlčacej lehoty až od roku 2017, kedy sa žalobca údajne dozvedel o bezdôvodnom obohatení od Združenia na ochranu občana spotrebiteľa HOOS, zvlášť keď výpoveď žalobcu v tomto smere vyznela zmätočne“.

15. V tejto súvislosti odvolací súd zdôrazňuje, že súd sa musí vysporiadať s požiadavkou podnikania s odbornou starostlivosťou vo finančných službách, ktoré čo do nepriaznivého dopadu na súkromie občanov sú veľmi časté. Je dôležité zohľadniť názor mienky odbornej i laickej verejnosti k výške úrokov z hľadiska dobrých mravov, ktorými sú pravidlá správania, ktoré sú v spoločnosti v prevažnej miere uznávané a sú súčasťou fundamentálneho hodnotového poriadku (porov. pre zmenu aj rozhodnutie KS v Ostrave vo veci Profi Credit 16Cm944/2010,cit.,, Řízením bylo jednoznačně prokázáno, že smlouva o revolvingovém úvěru č. xxxxxxxxxxxx ze dne 19. 10. 2009 uzavřená mezi žalobcem a žalovaným č. 2 jakožto dlužníkem je absolutně neplatná pro rozpor s dobrými mravy podle § 39 občanského zákoníku. Soud ze zákona a z úřední povinnosti ( ex officio et ex lege) hodnotí platnost právních úkonů. Příčinou rozporu s dobrými mravy je skutečnost, že výše roční procentní sazby nákladů (RPSN) u této smlouvy o úvěru činí 96,31%, jde tak o nepřiměřeně vysoké, nebo-li lichvářské úroky. Soudu je z jeho činnosti známo, že nejvyšší bankovní úroky u srovnatelných úvěrů činí maximálně 20 % ročně, sjednaný úrok v projednávané věci je však téměř 5x vyšší, podle setrvalé judikatury nejvyššího soudu ČR je čtyřnásobek maximálního bankovního úroku považováno za odůvodnění právního závěru, že jde o ujednání, které je v rozporu s dobrými mravy a tedy absolutně neplatné podle § 39 občanského zákoníku (srovnej např. rozsudek nejvyššího soudu ČR z 15.12.2004 sp. zn. 21 Cdo1484/2004)". Alebo aj závery tunajšieho súdu , napr. vo veci 6Co 150/2015 a iné.

16. Kým pre objektívnu dobu by mal byť okamih jej začiatku nepochybný (čas platenia úrokov zo strany žalobcu) a otázna je už len dĺžka objektívnej premlčacej doby, tak pri subjektívnej premlčacej dobe bude dôležité zistenie, kedy sa žalobca dozvie o tom, že sa žalovaný na jeho úkor bezdôvodne obohatil a v akej výške.

17. V danej právnej veci bezdôvodné obohatenie vzniklo z dôvodu bezúročnosti a bezpoplatkovosti poskytnutého úveru, príp. z neprijateľnej zmluvnej podmienky. Doposiaľ nebola prekonaná judikatúra súdneho dvora Európskej únie o existencii nezanedbateľného nebezpečenstva, že priemerný spotrebiteľ nepoukáže na neprijateľnosť zmluvnej podmienky v čase jej uzatvárania (porov. spojené prípady

C-240 až 244/98). Tým sa ale zákonite natíska otázka, že ak takéto obavy existujú v čase vzniku zmluvy, o čo menšie obavy existujú v čase, keď spotrebiteľ vykonáva reálne plnenie z takejto zmluvnej podmienky. Zdá sa, že je tu rovnaké nebezpečenstvo a reálny život to potvrdzuje, že spotrebitelia platia z nevedomosti správne aplikovať právo a v pochybnostiach, ktorú skutočnosť súd prvej inštancie použil paradoxne v neprospech žalobcu.

18. Je úplne logické sa domnievať, že spotrebitelia by asi sotva platili, ak by mali vedomosť, že platiť nemajú. Nie sú však chránení neobmedzenú dobu, ale len kým im neuplynie objektívna premlčacia doba, ktorá začína plynúť bez ohľadu na to, či sa dozvedeli o bezdôvodnom obohatení a o tom, kto sa na ich úkor obohatil.

19. Odvolací súd preto nemôže súhlasiť s názorom súdu prvej inštancie, že už v čase, kedy došlo k plneniu nad rámec poskytnutej čiastky, žalobcovi začala plynúť premlčacia doba (arg. slovo ,,došlo“ ako relevantné no pri objektívnej premlčacej dobe ;§ 107 ods.2 . Názor, že žalobcovi začala plynúť subjektívna doba dňom, keď zaplatená čiastka presiahla čiastku poskytnutú žalobcovi, je problematický aj z dôvodu, že subjektívna doba by tak začala plynúť skôr, ako vôbec k obohateniu o úroky došlo. Žalobca platil podľa rozpisu v splátkach istinu a úroky (nie najprv istinu a po jej splatení úroky).

20. Treba oceniť snahu súdu prvej inštancie o zosumarizovanie viacerých rozhodnutí. Ani jedno rozhodnutie však súd neuviedol na ochranu morálky či dobrých mravov, s ktorými sú zmluvné podmienky a praktiky žalovaného v rozpore. Pritom sú známe aj súdne rozhodnutia o rozpore námietky premlčania s dobrými mravmi. Právo sa premlčaním len oslabuje a posúva sa do režimu naturálnej obligácie.

21. Zdá sa, že viaceré súdy posudzujú začiatok subjektívnej premlčacej doby už od času, kedy spotrebiteľ plní s odôvodnením, že má poznať právo, a preto už v tom čase sa spotrebiteľ dozvedá o bezdôvodnom obohatení. Odvolací súd sa s týmto názorom nestotožňuje. Každý je povinný poznať právo , no nikomu nemožno nanútiť povinnosť, aby to právo vedel aj správne aplikovať.

22. Zákon pre začiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby predpokladá to, kedy sa dotknutá osoba dozvedela o bezdôvodnom obohatení a kto ho získal. Nie teda čas, od kedy sa dozvedieť mala a mohla s poukazom na to, že mala poznať právo. Právny poriadok slova ,,vedieť mal a mohol" pritom obsahuje v iných prípadoch, no na účely začiatku premlčacej doby ich nestanovil.

23. Existuje preto obava, že nedôsledným výkladom zákonného termínu ,, dozvie" sa, potiera rozdiel medzi objektívnou a subjektívnou dobou. Najzávažnejšie negatívne následky by nastali v prípade rozumovo menej vyspelých osôb, ktorým by sa nanútila povinnosť poznať aplikáciu práva bez ohľadu na úroveň ich mysle.(OGH 3Ob592/77 ,,Na slabomyslenosť podľa § 879 Abs 2 Z 4 ABGB je potrebný menší stupeň slabosti mysle ako taký, ktorý má za následok nesvojprávnosť“.

24. Inými slovami povedané, nemožno prikázať všetkým bez rozdielu úrovne mysle byť ,,advokátom“, aj keď ani u advokátov nemožno vylúčiť, že sa o bezdôvodnom obohatení dozvedia až s odstupom času po vykonaní plnenia.

25. Relevanciu má teda to, od kedy sa dotknutá osoba dozvie, že plniť nemala a nie že plnila. Z nateraz zisteného skutkového stavu vyplýva, že žalobca mal pochybnosti o korektnosti úveru, a že s odstupom času po tom ako zaplatil sporné úroky, sa obrátila na združenie spotrebiteľov, ktoré ju odkázalo na advokáta, ktorý podal žalobu. V spise sa nachádza aj listina s hlavičkou združenia obsahujúca všeobecné upozornenie na rôzne vady zmluvy vrátane neprimeraných úrokov. O tejto listine sa dá usudzovať, že združenie ju používa vo viacerých prípadoch aj u iných spotrebiteľov.

26. Ako vyplýva z početných rozhodnutí súdov, pre začiatok plynutia subjektívnej doby je rozhodujúce poznanie skutkových okolností (ani nie tak právneho posúdenia ), no okolností nie zo zmluvy, ale okolností z porušenia práva, v danom prípade z bezdôvodného obohatenia (okolnosť, že došlo k porušeniu zákona, o výške bezdôvodného obohatenia a príčinnej súvislosti medzi prvými dvoma okolnosťami). Zdá sa teda, že nepostačujú pochybnosti, ale ,,dozvedenie" sa o skutkových okolnostiach bezdôvodného obohatenia.

27. Ak z dokazovania nevyplynú nové skutočnosti, zdá sa, že žalobca sa dozvedel o tom, že plniť nemal až s odstupom času a do úvahy prichádza združenie a advokát.

28. Čo sa týka vznesenej námietky premlčania, odvolací súd ďalej poznamenáva, že pôvodne žalovaný ako osoba podnikajúca na finančnom trhu (deň zápisu 13.02.2001) mal odbornú prevahu nad spotrebiteľom, ktorému poskytol svoje služby, a preto možno od neho očakávať, že vo vzťahu k nemu sa bude správať poctivo. V predmete činnosti mal okrem iného vedenie účtovníctva, poskytovanie spotrebiteľských úverov bez obmedzenia rozsahu poskytovania spotrebiteľských úverov, kúpa tovaru za účelom jeho predaja konečnému spotrebiteľovi, poskytovanie úverov nebankovým spôsobom z vlastných zdrojov,

a teda jeho povinnosťou bolo poznať a dodržiavať právne predpisy vzťahujúce sa na poskytovanie úverov.

29. Podľa § 54 ods.1 OZ, zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa najmä nemôže vopred vzdať svojich práv, ktoré mu tento zákon priznáva, alebo si inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie.

30. Odvolací súd nad rámec uvedeného odôvodnenia o včasnosti podania žaloby poukazuje aj na formu zavinenia vzniku bezdôvodného obohatenia, ktorá priamo súvisí s otázkou premlčania.

31. V tejto súvislosti je právne významné to, že rešpektovanie princípu „ignorantia iuris non excusat" (neznalosť zákona neospravedlňuje) v spotrebiteľských právnych vzťahoch zo strany dodávateľa (poskytovateľa, podnikateľa) treba vyžadovať v najvyššej možnej miere (porov. uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 16. januára 2013, sp. zn. 6 M Cdo 9/2012).

32. Odvolací súd je toho názoru, že súd prvej inštancie mal správne premlčanie uplatneného nároku žalobcu posúdiť aj z hľadiska 10-ročnej premlčacej doby na uplatnenie práva pri úmyselnom bezdôvodnom obohatení.

33. Odvolací súd konštatuje, že žalovaná obchodná spoločnosť bola poskytovateľom úverov na profesionálnej báze, podnikateľom, preto sa predpokladá u takýchto spoločností vyššia odborná úroveň a aj zodpovednosť za porušenie zmluvných povinností. Zmluvné podmienky sú tvorené poskytovateľom úveru aj s dôsledkami pre navrhovateľa zmluvných podmienok. Pôvodne žalovaná ako odborná organizácia a banka, pri uzatváraní zmlúv konala evidentne úmyselne so snahou dosiahnutia zisku, preto takýto subjekt nesie aj väčšiu zodpovednosť za férové pravidlá pri poskytovaní úveru a dôsledky z porušenia zákonných povinností. Od Združenia na ochranu občana spotrebiteľa HOOS žalobca zistil, že plnenie voči žalovanému nebolo v celom rozsahu dôvodné a následne podal žalobu na súd. Preto odvolací súd je toho názoru, že žalovaný ako subjekt pôsobiaci dlhoročne na finančnom trhu mal vedomosť o nárokoch, ktoré uplatňoval v rozpore so zákonom, napriek tomu tak postupoval v množstvách ďalších zmlúv a jeho konanie preto nemožno hodnotiť inak ako konanie zamerané na získanie bezdôvodného obohatenia bez právneho dôvodu, minimálne s nepriamym úmyslom získať majetkový prospech. V zmysle ust. § 107 ods. 2 (porov. rozsudok Krajského súdu v Prešove zo dňa 12.12.2011, sp. zn. 7Co/84/2011, tiež rozsudok Krajského súdu v Prešove zo dňa 21.1.2013, sp. zn. 2Co 9/2012). Zákonodarca pri úmyselnom bezdôvodnom obohatení počíta s desaťročnou objektívnou premlčacou dobou, ktorá sa počíta odo dňa, keď k nemu došlo (§ 107 ods. 2 .

34. V doterajšom konaní sa súd prvej inštancie taktiež nevyrovnal s inými právoplatnými súdnymi rozhodnutiami v obdobných spoločenských vzťahoch ako je prejednávaná vec a konanie viedol v zásadnom odklone od správneho právneho posúdenia veci s dopadom na procesné strany a ich právo na spravodlivý proces. To bol aj dôvod pre zrušenie rozsudku a vrátenie veci na ďalšie konanie a nové rozhodnutie (§ 389 ods.1 písm. b) .

43. Úlohou súdu prvej inštancie v ďalšom bude: • priznať princípu ochrany slabšej zmluvnej strany právnu silu ústavného princípu (Ústavní soud připomíná, že v jeho judikatuře již byla ochrana slabší smluvní strany shledána principem ústavněprávního významu, jímž se orgány veřejné moci mají v aplikační praxi povinnost řídit. Tento princip je obzvláště akcentován v oblasti právních vztahů specifického charakteru, jako jsou

spotřebitelské smlouvy, vztahy vyplývající z pracovního, směnečného či nájemního práva, apod. [srov. např. nález sp. zn. II. ÚS 2164/10 ze dne 1. 11. 2011 (N 187/63 SbNU 171), usnesení sp. zn. III. ÚS 3436/12 ze dne 19. 3. 2013, dále např. nálezy sp. zn. I. ÚS 3512/11 ze dne 11. 11. 2013, sp. zn. III. ÚS 562/12 ze dne 24. 10. 2013 a sp. zn. II. ÚS 1774/14 ze dne 9. 12. 2014 (N 221/75 SbNU 485)]. Cílem je nahradit formální rovnost smluvních stran rovností materiální. Od vstupu České republiky do Evropské unie se zásada účinné ochrany spotřebitele promítá do českého právního řádu také prostřednictvím evropského práva, v němž jsou jejím právním základem ustanovení Smlouvy o fungování Evropské unie a článek 38 Listiny základních práv Evropské unie, prováděné celou řadou směrnic. • zaoberať sa nepriamym úmyslom žalovaného nadobudnúť od žalobcu predmetné úroky (vedel, že spotrebiteľovi predkladá zmluvu, ktorá neobsahuje všetky podstatné náležitosti, v dôsledku absencie ktorých bude poskytnutý úver považovaný za bezúročný a bezpoplatkov a pre prípad, že sa tak stane, bol s tým uzrozumený), a teda vytvoriť najmä pre žalovaného priestor na procesnú obranu, • umožniť stranám procesné práva v súvislosti s novým názorom na začiatok premlčacej doby, novo posúdiť subjektívnu premlčaciu dobu od momentu, kedy sa žalobca dozvedel o relevantných skutkových okolnostiach pre podanie žaloby, a teda o skutku nie zo zmluvy, ale o skutku z porušenia práva, a teda o všetkých skutkových zložkách bezdôvodného obohatenia (bezúročnosť úveru, výšku do úvahy prichádzajúceho bezdôvodného obohatenia a príčinnú súvislosť) tak, aby mohol podať žalobu (napr. rozsudok NS SSR sp. zn. Cpj 37/98 - R 1/1979, NS ČR sp. zn. 33Odo306/2005, NS ČR sp. zn. 25Cdo 3306/2007, mutatis mutandis NS ČR sp. zn. 33Cdo 83/2004). Teda nielen o pochybnostiach o tom, čo žalobca tušil, ale o skutočnej, nie predpokladanej vedomosti o skutku z porušenia práva. V rámci aplikačnej praxe súdov sa vyskytli prípady, že sa upozornenie združenia antidatovalo, pričom relevanciu má čas skutočného času, kedy sa žalobca dozvedel o bezdôvodnom obohatení. Bude preto dôležité vytvoriť procesný priestor aj pre procesnú obranu žalovaného k tvrdeniu žalobcu a predloženým dôkazom, • dôsledne sa zaoberať návrhom žalobcu na určenie neprijateľných zmluvných podmienok a v prípade, že bude návrh žalobcu v tejto časti dôvodný, vysloviť ich neprijateľnosť, • súd rozhodne aj o trovách odvolacieho konania (§ 396 . 44. Súd prvej inštancie je viazaný právnym názorom odvolacieho súdu (§ 391ods. 2 45. Rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 . Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 . V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 .