Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

9Co/53/2017

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Andrey Szombathovej-Polákovej a sudkýň Mgr. Ingrid Radošickej Vallovej a JUDr. Kataríny Marčekovej, v právnej veci žalobkyne: M. K., nar. XX. XX. XXXX, bytom F. XX, zast. JUDr. Carmen Linkeschovou, advokátkou, so sídlom Topoľčany, Škultétyho 10 proti žalovaným: 1. E. Z., nar. XX. XX. XXXX, bytom F. XX, 2. E. I., nar. XX. XX. XXXX, bytom N. XXXX/XX, K., 3. O. Z., nar. XX. XX. XXXX, bytom F. XX, 4. Q. U., nar. XX. XX. XXXX, bytom O. XXXX/XX, E., 5. M. A., nar. XX. XX. XXXX, bytom F. XX, všetci žalovaní zastúpení Advokátska kancelária JURIKA & KELTOŠ, s. r. o., so sídlom Bratislava, Mickiewiczova 2, o určenie hranice medzi pozemkami a vydanie nehnuteľnosti, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Topoľčany zo dňa 19. decembra 2016 č. k. 5C/364/2013-199 takto

rozhodol:

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žalovaným v 1. až 5. rade náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu zamietol. O trovách konania strán a trovách konania štátu rozhodol tak, že štát má právo na náhradu trov konania a žalovaní v 1. až 5. rade majú právo na náhradu trov konania. Rozhodnutie po právnej stránke odôvodnil ustanoveniami § 80 písm. c/ OSP, § 126 ods. 1, § 129 ods. 1, § 130 ods. 1, § 134 ods. 1, 3 Občianskeho zákonníka. Uviedol, že žalobkyňa sa podanou žalobou proti žalovaným v 1. až 5. rade domáhala určenia priebehu hranice medzi pozemkami žalobkyne a žalovaných v 1. až 5. rade a vydania - vypratania nehnuteľnosti. V žalobe uviedla, že je výlučnou vlastníčkou nehnuteľnosti nachádzajúcej sa v k. ú. F., zapísanej v Katastri nehnuteľností Správy katastra Topoľčany na LV č. XXX ako parcela registra "C" parc. č. 1397 o výmere 1363 m2 - zast. plochy a nádvoria. Žalovaní v 1. až 5. rade sú podielovými spoluvlastníkmi nehnuteľnosti v k. ú. F., zapísanej na LV č. XXXX ako parcela registra "C" parc. č. 74/7 o výmere 437 m2 - záhrady, ktoré sú susediacimi pozemkami k parcele, ktorej vlastníkom je žalobkyňa. V presne nezistenom čase, niekedy v sedemdesiatych rokoch, počas výstavby rodinného domu s. č. XX, ktorý je v podielovom spoluvlastníctve žalovaných v 1. až 5. rade, došlo zo strany žalovaného ako stavebníka spornej nehnuteľnosti k neoprávnenému vytýčeniu plotu vymedzujúceho hranice medzi priamo susediacimi nehnuteľnosťami. Žalovaný svojvoľne, bez vedomia žalobkyne, uskutočnil v prospech seba vytýčenie hranice medzi dotknutými pozemkami, konkrétne pričlenil k svojmu pozemku - k parc. registra „C“

- č. 74/7 a začal neoprávnene užívať výmeru cca 190 m2, ktorá prináleží k pozemku č. 1397 vo výlučnom vlastníctve žalobkyne. Na túto skutočnosť žalobkyňa prišla náhodou a začala od počiatku požadovať od žalovaných v 1. až 5. rade nápravu, ale bezúspešne. Hraničiaci plot už bol postavený, žalovaný si dokonca na pozemku žalobkyne postavil rôzne kuríny, chlievy a skleník a napriek výzvam žalobkyne neuviedli pozemok do pôvodného stavu. Naposledy žalobkyňa iniciovala usporiadanie hranice pozemkov v roku 2012 z dôvodu, že mala záujem uskutočniť prevod predmetnej nehnuteľnosti

na svoju dcéru, ale k dohode nedošlo. Snažila sa riešiť vec mimosúdne aj za pomoci starostu obce, ale bezúspešne. Na strane žalovaných nemožno pripustiť úvahu, že predmetnú nehnuteľnosť roky užívajú oprávnene v dobrej viere, lebo ju nikdy neužívali dobromyseľne so súhlasom žalobkyne ako vlastníčky dotknutej nehnuteľnosti, nemožno teda pripustiť myšlienku vydržania vlastníckeho práva, žalovaní v 1. až 5. rade nedisponujú žiadnym právnym titulom ohľadne vydržania, práve naopak, od samého počiatku uviedli žalobkyňu do omylu. Za účelom odstránenia rozporov žalobkyňa zabezpečila geodetom Ing. Bohumilom Ondruškom vyhotovenie vytyčovacieho náčrtu, ktorý podrobne vytýčil hranice dotknutých pozemkov a tým potvrdil názor žalobkyne. Podaním zo dňa 06. 06. 2014 sa žalobkyňa domáhala zmeny žaloby po doručení znaleckého posudku znalca Ing. Romana Wágnera tak, že žiadala, aby súd určil, že priebeh hranice medzi pozemkom žalobkyne C-KN parcela č. 1397, k. ú. F. a pozemkom C-KN parcela č. 74/7 k. ú. F. je definovaný ako spojnica bodov č. 1 a 2 tak, ako znázorňuje znalecký nákres, ktorý sa nachádza v prílohe č. 3 Znaleckého posudku č. 5/2014, vypracovaného Ing. Romanom Wágnerom, znalcom z odboru geodézia a kartografia, ktorý bude tvoriť prílohu rozsudku a aby určil, že časť z parcely registra „C“ č. 1397, a to plocha, ktorá je v znaleckom nákrese, ktorý sa nachádza v prílohe č. 4 Znaleckého posudku č. 5/2014 definovaná ako spojnica bodov č. 2, 3, 4, 5, 6, 7a 8 zaberajú žalovaní v 1. až 5. rade neoprávnene a prikazuje sa im vypratať časť nehnuteľnosti - parcely registra „C“ č. 1397, k. ú. F., a to tú plochu, ktorú znázorňuje príloha č. 4 Znaleckého posudku č. 5/2014 ako plochu definovanú spojnicou bodov č.2, 3, 4, 5, 6, 7a 8, veľkosť tejto plochy je 171 m2. Uznesením zo dňa 09. 03. 2015 súd pripustil zmenu žaloby. Na základe vykonaného dokazovania, zisteného skutkového stavu, ako i jeho právnej kvalifikácie a vysloveného právneho názoru odvolacieho súdu v zrušujúcom uznesení, dospel súd k záveru, že žaloba žalobkyne nie je dôvodná. Žalobkyňa sa po zmene žaloby domáhala určenia priebehu hraníc medzi pozemkom žalobkyne - parc. č. 1397 a pozemkom žalovaných v 1. až 5. rade - parc. č. 74/7 v kat. úz. F., vydania zabratej plochy z parc. č. 1397 žalovanými v 1. až 5. rade a vyslovenia, že časť z parcely č. 1397, plochu, ktorá je definovaná ako spojnica bodov 2, 3, 4, 5, 6, 7 a 8 zaberajú žalovaní neoprávnene, a to podľa záverov č. 5/2014. Žalovaní v 1. až 5. rade uplatnili obranu o vydržaní spornej nehnuteľnosti. Naliehavý právny záujem na tomto určení je daný, keď v súčasnej dobe je spor vlastnícky medzi sporovými stranami, čo je založené ich rozdielnym tvrdením o priebehu hranice, pričom žalobkyňa tvrdila, že zo strany žalovaných v 1. až 5. rade došlo v jej neprospech do záberu plochy, pričom určenie hranice je krok, ktorý musí predchádzať žalobe o vydanie zabratej plochy z nehnuteľnosti žalobkyni. V konaní bolo preukázané, že žalobkyňa je výlučnou vlastníčkou nehnuteľnosti nachádzajúcej sa v kat. úz. F. zapísanej v Katastri nehnuteľností Okresného úradu Topoľčany, katastrálny odbor na LV č. XXX ako parcela registra "C" č. 1397 - zast. plochy a nádvoria o výmere 1363 m2. Žalovaní v 1. až 5. rade sú podielovými spoluvlastníkmi nehnuteľnosti v k. ú. F., zapísanej v Katastri nehnuteľností Okresného úradu Topoľčany, katastrálny odbor na LV č. XXXX, parc. č. 74/7 - záhrady o výmere 437 m2 a parc. č. 74/10 - zastavané plochy a nádvoria o výmere 363 m2, ktoré sú susediacimi pozemkami k parcele, ktorej vlastníkom je žalobkyňa. Zo záveru Znaleckého posudku č. 5/2014 súdneho znalca Ing. Romana Wágnera, znalca z odboru geodézia a kartografia, mal súd preukázané, že hranica medzi pozemkami parc. č. 74/7 a parc. č. 1397 je zobrazená v prílohe č. 3 a je definovaná ako spojnica bodov č. 1 a 2. Plocha, ktorú zaberajú žalovaní z parcely č. 1397, ktorá je vo vlastníctve žalobkyne, je zobrazená v prílohe č.4 a je definovaná ako spojnica bodov č.2, 3, 4, 5, 6, 7 a 8. Výmera takto zobrazenej plochy je 171 m2. Z obsahu spisu v prejednávanej veci je zrejmé, že oplotenie vedúce medzi pozemkami žalobkyne a žalovaných v 1. až 5. rade, v línii vedenej rovnako i v súčasnej dobe, bolo v priebehu 70-tych a 80-tych rokov minulého storočia vybudované samotnou žalobkyňou, čo táto uviedla vo svojej výpovedi, uvádzajúc, že plot urobila sama, bez toho, že by jej niekto ukazoval, kadiaľ má vytýčiť oplotenie. Tieto skutočnosti potvrdil i v konaní vypočutý svedok Y. I., ktorý uviedol, že na žiadosť žalobkyne robil plot, pričom nový plot stavali cez starý plot tak, že znovu nabíjali múrik na tom istom mieste. Uviedol, že žalovaná v 1. rade (sestra žalobkyne) tam v tom čase vôbec nebola, v tom čase tam nebývala a ani nemala postavený dom na susednom pozemku. Rovnako je zrejmé, že žalovaná v 1. rade spolu s nebohým manželom pozemok parc. č. 74/7 dostali v roku 1973 do osobného užívania, na základe dohody o zriadení práva osobného užívania pozemku a v rokoch 1973-1976 bola na parcele č. 74/7 žalovanou v 1. rade a jej nebohým manželom realizovaná výstavba rodinného domu súpisné číslo XX. Z dokazovania v danej veci je zrejmé i to, že žalobkyňa vyzvala žalovaných na riešenie otázky priebehu hranice pozemkov v roku 2012, a to na základe vyhotoveného Vytyčovacieho náčrtu Ing. Bohumilom Ondruškom, autorizovaným geodetom a kartografom. Súd po vykonanom dokazovaní dospel k záveru, že žalovaní v 1. až 5. rade uniesli dôkazné bremeno preukázania nadobudnutia vlastníckeho práva k spornej časti pozemku parcely č. 1397 vydržaním, keď zo zisteného skutkového stavu veci je zrejmé, že oplotenie medzi pozemkami strán sporu realizovala samotná žalobkyňa, a to pred tým, ako začali žalovaní (resp. žalovaná v 1. rade spolu s nebohým manželom) užívať parcelu č. 74/7, na ktorej následne

zrealizovali výstavbu rodinného domu, za situácie, že medzi stranami takýto užívací stav nehnuteľností nebol až do roku 2012 predmetom sporu, nemožno ustáliť taký záver, že žalovaní v 1. až 5. rade posunuli užívaciu hranicu medzi pozemkami. Z hľadiska posúdenia nadobudnutia vlastníckeho práva vydržaním, jedným z hľadísk pre posúdenie ospravedlniteľného omylu držiteľa je i pomer plochy nadobudnutého a skutočne držaného pozemku, keď je potrebné, s ohľadom na tento pomer, posúdiť i to, či držitelia pri zachovaní náležitej opatrnosti mohli zistiť, že užívajú pozemok o vyššej výmere. V tejto súvislosti súd udáva, že vychádzajúc zo zápisov z LV č. XXXX pre katastrálne územie F., žalovaná v 1. rade spolu s nebohým manželom nadobudli do užívania nehnuteľnosť v celkovej výmere 800 m2 (dnes parcely č. 74/7 a 74/10), vo vzťahu ku ktorej výmere predstavuje sporná výmera 171 m2 pomer 21,37%. Podľa názoru súdu, takýto pomer výmery pozemku prideleného a skutočne užívaného nebol objektívne spôsobilý u žalovaných vyvolať pochybnosti o tom, že užívajú pozemok o výmere, ktorá je vyššia, ako im bola pridelená. V danej veci nebolo preukázané, že by až do doby, kedy boli žalovaní vyzvaní žalobkyňou na mimosúdne vyriešenie veci ohľadne priebehu hranice pozemkov (2012), nastalo niečo, čo by pri obvyklej miere opatrnosti, ktorú možno so zreteľom na všetky okolnosti prípadu od žalovaných požadovať, mohlo viesť k tomu, aby zistili skutočné (právne) vzťahy medzi sporovými stranami. V tejto súvislosti súd poukazuje i na skutočnosť, že žalovaní nemali dôvod mať pochybnosti ohľadne parametrov nimi užívanej nehnuteľnosti i z toho dôvodu, že do užívania nehnuteľnosti (parcely č. 74/7) vstúpili po tom, čo táto nehnuteľnosť už bola zo strany parcely č. 1397 ohradená oplotením realizovaným žalobkyňou, ktorá je osobou blízkou žalovanej v 1. rade (sestra) a i z hľadiska uvedeného je bezpochyby rozdiel v prístupe nadobúdateľa v prípade, ak susediacim pozemkom s nehnuteľnosťou, ktorú nadobúda do užívania, je pozemok vo vlastníctve jeho najbližšej osoby, ktorú táto užíva v niekoľkoročnom nezmenenom stave. Zo zisteného skutkového stavu veci súd má za to, že z týchto výsledkov vykonaného dokazovania nemožno ustáliť taký záver, že by žalovaní vo vzťahu k spornej hranici pozemkov nepreukázali, že po celú dobu užívania nehnuteľnosti pri bežnej (normálnej) opatrnosti, ktorú možno s ohľadom na okolnosti a povahu prípadu od každého požadovať, nemali a nemohli mať pochybnosti o tom, že im sporná plocha pozemkov patrí. S ohľadom na tieto okolnosti danej veci je súd toho názoru, že výsledky vykonaného dokazovania poskytujú podklad pre ustálenie záveru o dobrej viere žalovaných, že im pozemok, s ohľadom ku všetkým okolnostiam prípadu, patrí. Z vykonaného dokazovania jednoznačne vyplynulo, že existujúci plot medzi pozemkom žalobkyne a pozemkom žalovaných dala postaviť žalobkyňa, a nie žalovaní, a teda žalovaní nemohli posunúť užívaciu hranicu medzi jednotlivými pozemkami. Žalobkyňa sama potvrdila, že plot postavila, neskôr nadstavila, resp. doplnila vlneným plechom v prednej časti plotu a pokračovala v jeho vedení až do zadnej časti záhrad. Je nelogické a aj nemožné, aby bol plot žalovanými vytyčovaný v žalobkyni "neznámom čase" niekedy v sedemdesiatych rokoch, či žalovanými svojvoľne "bez vedomia" žalobkyne postavený, keď žalobkyňa v rodinnom dome stojacom na pozemku parc. č. 1397 so svojimi rodičmi, resp. otcom, nepretržite bývala. Žalobkyňa nevysvetlila, ako mala na toto údajné zabratie pozemku prísť, rovnako ani nepreukázala, že by od počiatku voči takto údajne neoprávnene postavenému plotu akokoľvek namietala. Žalobkyňa v priebehu konania opakovane sama tvrdila, že plot dala postaviť ona, a to na prvom pojednávaní dňa 02. 12. 2013, ako aj na miestnej ohliadke dňa 07. 03. 2014. To nasvedčuje skutočnosti, že v minulosti, v čase výstavby plotu ako ani následne, nemala absolútne žiadne pochybnosti o tom, že skutočná hranica pozemkov vo vlastníctve sporových strán vedie v línii aktuálne stojaceho, resp. v tom čase žalobkyňou stavaného oplotenia, pričom tieto pochybnosti nadobudla až v blízkej minulosti, na základe zamerania pozemku, resp. v roku 2012 na základe Vytyčovacieho náčrtu vyhotoveného geodetom Ing. Bohumilom Ondrušom, tvoriacom prílohu žaloby. Tiež by bolo prinajmenšom za zvláštne, že by sa žalobkyňa vlastnou výstavbou oplotenia sama obrala o možnosť užívať studňu, pokiaľ by mala vedomosť, že táto sa nepochybne nachádza na jej pozemku. Nakoľko existujúci plot stojí od jeho výstavby žalobkyňou stále na tom istom mieste, nebolo s ním hýbané. Žalobkyňa nemá a nikdy nemala vedomosť o tom, kadiaľ vedie kartografická hranica medzi pozemkami, bola bez akejkoľvek pochybnosti presvedčená o tom, že plot tak, ako je vedený, predstavuje skutočnú hranicu pozemkov. Až po vyhotovení vytyčovacieho náčrtu v roku 2012 žalobkyňa nadobudla pochybnosť o správnosti vedenia oplotenia. Žalobkyňa teda sama oplotila pozemok v takom rozsahu, v akom ho so svojimi predchodcami užívala, teda v rozsahu, v akom bol tento pozemok právnymi predchodcami nadobudnutý. Pozemok vo vlastníctve žalobkyne bol od pozemku žalovaných oddelený, ohraničený plotom už v minulosti, pred rokom 1973, v ktorom tento pozemok dostali do osobného užívania žalovaná v 1. rade spolu s už nebohým manželom, a to presne v línii dnes existujúceho plotu. Užívací stav - stav skutočnej držby pramení z minulosti, kedy vzhľadom k neexistencii súčasných digitálnych meracích prístrojov dochádzalo k nepresnostiam vo vytyčovaní hraníc pozemkov, merania sa uskutočňovali v teréne mechanickými prostriedkami, čo spôsobilo nesúlad medzi stavom pozemno- knižným, tak ako bol pôvodne zakreslený a stavom užívacím. V konaní bola preukázaná existencia

oplotenia pozemku parc. č. 1397 ako hranici voči susednému pozemku parc. č. 74/7 ešte v období pred nadobudnutím pozemku parc. č. 74/7 do vlastníctva žalovanej v 1. rade a jej manžela, toto oplotenie viedlo na mieste súčasného stojaceho oplotenia, pričom líniu oplotenia neurčovali žalovaní, pozemok parc. č. 74/7 nebol pred jeho pridelením žiadnou treťou osobou využívaný, a teda je nepochybné, že pri pridelení pozemku parc. č. 74/7, ako aj v priebehu jeho samotného užívania, boli žalovaní s ohľadom na všetky okolnosti presvedčení, že hranica im prideleného pozemku parc. č. 74/7 a susedného pozemku parc. č. 1397 vedie na úrovni existujúceho oplotenia. Nejedná sa v tomto prípade len o subjektívne presvedčenie žalovaných, keď s ohľadom na v konaní preukázané skutkové okolnosti je zrejmé, že toto presvedčenie vychádzalo z objektívnych skutočností. Od pridelenia pozemku parc. č. 74/7 v roku 1973 až do obdobia približne 4-5 rokov žalovaní tento pozemok užívali v dobrej viere, bez akýchkoľvek pochybností o oprávnenosti ich držby a vlastníctva. Neexistovala žiadna skutočnosť, či okolnosť, ktorá by v žalovaných mohla vzbudiť pochybnosť, že pozemok v rozsahu, v akom im bol pridelený a v teréne vymedzený od plotu oddeľujúceho susedný pozemok žalobkyne, resp. v línii tohto plotu, nie je pozemkom, ktorého stav je totožný s údajmi zapísanými v evidencii nehnuteľností

- pozemkových knihách, vrátane výmery, a to ani po tom, ako si dali uskutočniť zameranie stavby rodinného domu. Zo zakreslenia domu súp. číslo 42, parc. č. 74/10 vyplýva, že tak ako strany sporu, aj sám geodet ako odborne spôsobilá osoba považoval hranicu v teréne, t.j. existujúce oplotenie, za hranicu správnu, totožnú s hranicou zobrazenou na katastrálnej mape. Pri uplatňovaní inštitútu vydržania treba rozlišovať jednotlivé obdobia platnosti vydržania. Do 31. 12. 1950 platilo obyčajové právo, od 01. 01. 1951 do 31. 03. 1964 Občiansky zákonník č. 141/1950 Zb. (§ 115-116, § 143), podľa ktorého vlastnícke právo k nehnuteľnosti bolo možné nadobudnúť po dobu oprávnenej držby 10 rokov. Občiansky zákonník č. 40/1964 Zb. držbu a vydržanie až do novelizácie zákonom č. 131/1982 Zb., t. j. do 01. 04. 1983 neupravoval. Novela upravila držbu a vydržanie s možnosťou započítania predchádzajúcej držby pred 01. 04. 1983, vydržacia doba pre nehnuteľnosť bola 10 rokov. Vykonaným dokazovaním bolo nepochybne preukázané, že žalovaní v 1. až 5. rade užívajú sporný pozemok viac ako 40 rokov, (žalovaná v 1. rade spolu s nebohým manželom pozemok parc. č. 74/7 od roku 1973, kedy ho dostali do osobného užívania) a v dobrej viere, že splnili podmienky vydržania, t. j. aj keby bola hranica posunutá v neprospech žalovaných, právo takto nehnuteľnosť užívať nadobudli vydržaním a nadobudli k nej tak vlastníctvo, keď vydržacia doba pre nehnuteľnosť bola zákonom č. 131/1982 Zb. stanovená na dobu 10 rokov s možnosťou započítania predchádzajúcej držby pred 01. 04. 1983. Z vykonaného dokazovania nepochybne vyplýva, že časť pozemku žalobkyne znázornenú v znaleckom posudku nadobudli žalovaní v 1. až 5. rade do vlastníctva ešte pred podaním žaloby na súd vydržaním, preto žaloba žalobkyne je nedôvodná a súd ju zamietol. O náhrade trov konania strán sporu rozhodol súd podľa § 255 ods. 1 CSP, a keďže žalovaní mali plný úspech vo veci, súd im priznal právo na náhradu trov konania. O výške náhrady trov konania štátu a výške náhrady trov konania žalovaných rozhodne vyšší súdny úradník po právoplatnosti rozsudku samostatným uznesením.

2. Rozsudok súdu prvej inštancie napadla v zákonom stanovenej lehote odvolaním žalobkyňa, domáhajúc sa ním zmeny napadnutého rozhodnutia a vyhovenia žalobe v celom rozsahu. Vytkla súdu prvej inštancie, že nesprávne vyhodnotil vykonané dôkazy, čo následne viedlo k nesprávnemu rozhodnutiu vo veci. Uviedla, že zo strany žalovaných sa v žiadnom prípade nejedná o držbu oprávnenú. Naopak, túto držbu možno prirovnať k nedovolenému zabratiu cudzieho územia. Žalovaní v žiadnom prípade nepreukázali oprávnenosť svojej držby. Pokiaľ žalovaní nepreukázali moment vzniku oprávnenej držby, nepreukázali právny titul vydržania, tak následne sa nedá určiť ani deň, kedy žalovaní v 1. až 5. rade nadobudli vydržaním vlastnícke právo k spornej nehnuteľnosti. Tvrdí, že žalovaní po celú tzv. vydržaciu dobu mali nielen pochybnosti, ale dokonca aj vedeli, že užívajú spornú nehnuteľnosť neoprávnene. Od samotného vytýčenia kolíkov a následne stavby tzv. hraničiaceho múrika (t. j. od 70-rokov) vznikli medzi žalobkyňou a žalovanými spory ohľadne takejto hranice. Stavba oplotenia, a teda hraničiaceho múrika nie je dôkazom na preukázanie dobromyseľnej držby a tiež nie je relevantným dôkazom na určenie hraníc pozemkov, o to viac, keď sa v priebehu konania preukázalo, že vytyčovanie kolíkov pre výstavbu oplotenia realizovali žalovaní v 1. až 5. rade. Prvoinštančný súd sa uvedenými relevantnými skutočnosťami týkajúcimi sa splnenia predpokladov tvrdenej dobromyseľnej držby a preukazovaného vlastníckeho práva jej ako žalobkyne nezaoberal. Súčasne prvoinštančný súd neriešil na strane žalovaných, či boli splnené všetky zákonné podmienky nadobudnutia vlastníctva nehnuteľnosti vydržaním a či boli odstránené pochybnosti o oprávnenej držbe. Ďalej uviedla, že žalovaná v 1. rade ako jej sestra žila do svojich 20. rokov života v spoločnej domácnosti s rodičmi v rodinnom dome, užívala rodičovské nehnuteľnosti vrátane spornej nehnuteľnosti, poznala hranice pozemku, a preto vedela alebo musela vedieť, že sporná nehnuteľnosť je súčasťou nehnuteľností patriacich jej rodičom a následne toho

času patriacich jej ako žalobkyni. Na strane žalovaných nemohlo a ani do budúcna nemôže vzniknúť subjektívne presvedčenie, že sporná nehnuteľnosť, s ktorou nakladajú, im patrí. Nie je pravdou tvrdenie, že vypočutý svedok Y. I. dosvedčil, že nový plot stavali na plot starý a že nabíjali múrik na tom istom mieste. Samotnou obhliadkou bolo zistené, že v priamej blízkosti nového múrika sa nachádzajú v pôde/ zemi základy starého pôvodného múrika.

3. Písomné vyjadrenie k odvolaniu žalobkyne podané nebolo.

4. Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 34 , viazaný rozsahom a dôvodmi podaného odvolania žalobkyne (§ 379 a § 380 ods. 1 , prejednal vec bez nariadenia odvolacieho pojednávania, s verejným vyhlásením rozsudku a po prejednaní veci dospel k záveru, že odvolanie žalobkyne nie je dôvodné, preto napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 ako vecne správny potvrdil, keďže súd prvej inštancie správne zistil skutkový stav veci a vec aj správne právne posúdil.

5. Podľa § 470 ods. 1 CSP, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. 6. Podľa § 470 ods. 2 prvej vety právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované.

7. Počnúc od 01. 07. 2016 nadobudol účinnosť zákon č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok, ktorý zrušil dovtedy platný zákon č. 99/1963 Zb. v znení neskorších predpisov Občiansky súdny poriadok. Keďže v zmysle vyššie citovaného zákonného ustanovenia § 470 ods. 1 platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti (ak nie je ustanovené inak), je potrebné na danú právnu vec aplikovať právnu úpravu zákona č. 160/2015 Z. z.

8. Podľa § 387 ods. 1 odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

9. Podľa § 379 odvolací súd je rozsahom odvolania viazaný okrem prípadov, ak a/ od rozhodnutia o napadnutom výroku závisí výrok, ktorý odvolaním nebol dotknutý b/ ide o nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 a odvolanie podal len niektorý zo subjektov c/ určitý spôsob usporiadania vzťahu medzi stranami vyplýva z osobitného predpisu.

10. Podľa § 380 ods. 1 odvolací súd je odvolacími dôvodmi viazaný.

11. Prieskumná činnosť odvolacieho súdu zahŕňa ako hmotnoprávnu, tak aj procesnoprávnu oblasť. Odvolací súd musí preto preskúmať nielen zákonnosť rozhodnutia so zreteľom k hmotnému právu, ale tiež zákonnosť konania, z ktorého napadnuté konanie vzišlo. Pri rozhodovaní odvolacieho súdu o odvolaní proti napadnutému rozsudku je odvolací súd viazaný ako rozsahom odvolania (okrem prípadov uvedených v ustanovení § 379 , tak aj dôvodmi podaného odvolania. Odvolateľ v podanom odvolaní fakticky svojím dispozičným úkonom vymedzuje nielen rozsah, ale aj dôvody preskúmavacej činnosti odvolacieho súdu.

12. Predmetom konania je žaloba žalobkyne, doručená súdu prvej inštancie dňa 25. 09. 2013, o určenie hranice medzi pozemkami a na vypratanie nehnuteľnosti, ktorou sa žalobkyňa domáhala určenia, že hraničná čiara medzi pozemkom - parcelou č. 1397 o výmere 1363 m2 zastavané plochy a nádvoria nachádzajúcim sa v katastrálnom území F., zapísanom na LV č. XXX a pozemkom - parcelou č. 74/7 o výmere 437 m2 záhrady, zapísanom na LV č. XXXX vo vlastníctve žalovaných v 1. až 5. rade nachádzajúcom sa v katastrálnom území F., prechádza bodmi určenými podľa Vytyčovacieho náčrtu podrobného vytýčenia hranice pozemkov p. č. 74/10, č. 74/7, č. 1397, ktorý vypracoval Ing. Bohumil Ondruška, autorizovaný geodet a kartograf, ktorý bude súčasťou rozsudku súdu. Súčasne žiadala, aby súd uložil žalovaným povinnosť vypratať časť nehnuteľnosti - parcely č. 1397, katastrálne územie F. a to tú časť, ako znázorňuje Vytyčovací náčrt podrobného vytýčenia pozemkov p. č. 74/10, č. 74/7, č. 1397, ktorý vypracoval Ing. Bohumil Ondruška. Z odôvodnenia podanej žaloby vyplýva, že žalobkyňa je výlučnou vlastníčkou nehnuteľnosti nachádzajúcej sa v katastrálnom území Urmince, zapísanej na LV č. XXX ako parcela registra „C“ č. 1397 zastavané plochy a nádvoria o výmere 1363 m2. Žalovaní v 1. až 5. rade sú podielovými spoluvlastníkmi nehnuteľnosti parcely registra „C“ č. 74/7 záhrady o výmere 437 m2 nachádzajúcej sa v katastrálnom území F., zapísanej na LV č. XXXX, priamo susediacej s

nehnuteľnosťou vo vlastníctve žalobkyne. V presne nezistenom čase, niekedy v sedemdesiatych rokoch, počas výstavby rodinného domu súpisné číslo XX, ktorý je toho času v podielovom spoluvlastníctve žalovaných v 1. až 5. rade, došlo zo strany žalovaných ako stavebníka k neoprávnenému vytýčeniu plotu vymedzujúceho hranice medzi priamo susediacimi nehnuteľnosťami. Žalovaní svojvoľne, bez vedomia žalobkyne, uskutočnili v prospech seba vytýčenie hranice medzi dotknutými pozemkami, a tak začali neoprávnene užívať výmeru cca 190 m2, ktorá prináleží k parcele č. 1397 vo výlučnom vlastníctve žalobkyne. Na túto skutočnosť žalobkyňa prišla len náhodou a od počiatku od žalovaných požadovala nápravu, ale bezúspešne. Naposledy iniciovala žalobkyňa usporiadanie hranice pozemkov v roku 2012, a to z dôvodu, že mala záujem uskutočniť prevod predmetnej nehnuteľnosti na svoju dcéru, avšak doposiaľ k dohode nedošlo. Na strane žalovaných v 1. až 5. rade nemožno pripustiť úvahu, že predmetnú nehnuteľnosť užívajú oprávnene v dobrej viere, lebo ju nikdy neužívali dobromyseľne so súhlasom žalobkyne ako vlastníčky dotknutej nehnuteľnosti. Vzhľadom na túto skutočnosť nemožno pripustiť, že by došlo zo strany žalovaných k vydržaniu vlastníckeho práva. Žalovaní nedisponujú žiadnym právnym titulom ohľadne vydržania vlastníckeho práva. Žalovaní v 1. až 5. rade si neoprávnene na pozemku žalobkyne spravili sklad nepotrebných vecí, rôzne prístrešky, pivnicu, skleník, kuríny alebo chlievy. Za účelom odstránenia rozporov žalobkyňa zabezpečila prostredníctvom autorizovaného geodeta - Ing. Bohumila Ondrušku vyhotovenie Vytyčovacieho náčrtu, ktorý podrobne vytýčil hranice dotknutých pozemkov a tým potvrdil názor žalobkyne. Nakoľko žalobcovia popierajú uvedený stav a doposiaľ nedošlo k dohode o vymedzenie hranice pozemkov, žalobkyňa sa nápravy domáhala súdnou cestou.

13. Uznesením zo dňa 10. 03. 2014 č. k. 5C/364/2013-61 súd prvej inštancie ustanovil v konaní znalca Ing. Romana Wágnera, znalca z odboru geodézia a kartografia, ktorému zadal úlohu vypracovať znalecký posudok, v ktorom určí priebeh hranice medzi spornými pozemkami v katastrálnom území F., pričom súčasťou znaleckého posudku bude označená hranica medzi parcelou žalobkyne č. 1397, zapísanou na LV č. XXX pre katastrálne územie F. a parcelou žalovaných č. 74/7, zapísanou na LV č. XXXX pre katastrálne územie F., ako i samostatne označí plochu z parcely žalobkyne, ktorú zaberajú žalovaní s tým, že označenie bude vykonané písmenom alebo číslicou a veľkosťou zabranej plochy. Súdom ustanovený znalec Ing. Roman Wágner vypracoval znalecký posudok č. 5/2014, súčasťou ktorého je znalecký nákres, zo záverov ktorého vyplýva, že plocha záberu, ktorú z parcely č. 1397 zaberajú žalovaní, je definovaná spojnicou bodov č. 2, 3, 4, 5, 6, 7 a 8 a veľkosť tejto plochy určená zo súradníc uvedených bodov je 171 m2. Následne žalobkyňa podaním zo dňa 06. 06. 2014 (č. l. 87 spisu) požiadala o pripustenie zmeny petitu žaloby tak, že žiadala určiť, že priebeh hranice sporných pozemkov - parcela č. 1397, katastrálne územie F. a parcela č. 74/7, katastrálne územie F., je definovaný ako spojnica bodov č. 1 a 2, tak ako znázorňuje znalecký nákres, ktorý sa nachádza v prílohe č. 3 Znaleckého posudku č. 5/2014, vypracovaného Ing. Romanom Wágnerom, ktorý bude tvoriť súčasť rozsudku súdu. Súčasne žiadala určiť, že časť z parcely č. 1397, a to plocha, ktorá je v znaleckom nákrese, ktorý tvorí prílohu č. 4 Znaleckého posudku č. 5/2014, definovaná ako spojnica bodov č. 2, 3, 4, 5, 6, 7 a 8, zaberajú žalovaní v 1. až 5. rade neoprávnene. Napokon žiadala uložiť žalovaným v 1. až 5. rade povinnosť vypratať časť nehnuteľnosti parcely č. 1397, katastrálne územie F., a to tú plochu, ako znázorňuje príloha č. 4 Znaleckého posudku č. 5/2014, ako plochu definovanú spojnicou bodov 2, 3, 4, 5, 6, 7 a 8, pričom veľkosť tejto plochy je 171 m2. Súd prvej inštancie na pojednávaní konanom dňa 09. 03. 2015 žalobkyňou požadovanú zmenu petitu žaloby pripustil.

14. Súd prvej inštancie vo veci rozhodol rozsudkom (v poradí prvým), a to dňa 30. marca 2015 č. k. 5C/364/2013-118 tak, že žalobe žalobkyne, s výnimkou nároku žalobkyne na určenie, že časť z parcely č. 1397, a to plocha, ktorá je v znaleckom nákrese definovaná ako spojnica bodov č. 2, 3, 4, 5, 6, 7 a 8, zaberajú žalovaní v 1. až 5. rade neoprávnene (v tejto časti žalobu zamietol), vyhovel, keď mal za to, že žalovaní neuniesli dôkazné bremeno na preukázanie nadobudnutia vlastníckeho práva vydržaním. Krajský súd v Nitre uznesením zo dňa 19. mája 2016 č. k. 9Co/501/2015-166 napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, keď mal za to, že súd prvej inštancie vec nesprávne právne posúdil, poukazujúc na to, že z dovtedy zisteného skutkového stavu súdom prvej inštancie nemožno ustáliť taký záver, že by žalovaní vo vzťahu k spornej hranici pozemkov nepreukázali, že po celú dobu užívania nehnuteľnosti pri bežnej (normálnej) opatrnosti, ktorú možno s ohľadom na okolnosti a povahu prípadu od každého požadovať, nemali a nemohli mať pochybnosti o tom, že im sporná plocha pozemkov patrí. Následne súd prvej inštancie, viazaný právnym názorom odvolacieho súdu, rozhodol vo veci napadnutým rozsudkom (v poradí druhým).

15. Podľa názoru odvolacieho súdu, súd prvej inštancie správne zistil skutkový stav a z takto zisteného skutkového stavu vyvodil aj správny právny záver a svoje rozhodnutie správne a vyčerpávajúco odôvodnil. S poukazom na uvedené dôvody, odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil, v zmysle vyššie citovaného ustanovenia § 387 ods. 1 CSP, a keďže sa s odôvodnením napadnutého rozhodnutia stotožňuje, na tieto dôvody podľa § 387 ods. 2 odkazuje. Súd prvej inštancie sa v dôvodoch napadnutého rozsudku vysporiadal so všetkými právne relevantnými skutočnosťami majúcimi vplyv na posúdenie uplatneného nároku žalobkyne a ustálil správny právny záver o nedôvodnosti tohto nároku.

16. Tak, ako už odvolací súd uviedol vo svojom skoršom rozhodnutí a rovnako i súd prvej inštancie v napadnutom rozhodnutí, vydržanie je osobitný originárny (prvotný, či pôvodný) spôsob nadobudnutia vlastníctva. V prípade splnenia zákonom určených podmienok (týkajúcich sa držby, držiteľa, predmetu držby a vydržacej doby) dochádza k nemu priamo zo zákona (ex lege). Podmienky vydržania sú pritom stanovené tak, že musia byť splnené kumulatívne - ak nie je splnená čo i len jedna, k vydržaniu nedochádza. Tak minulou právnou úpravou (obyčajové právo platné na Slovensku do 31. 12. 1950, ďalej § 115 a § 116 ods. 1 v spojení s § 145 Občianskeho zákonníka č. 141/1950 Zb., § 135a Občianskeho zákonníka v znení do účinnosti zákona č. 509/1991 Zb.), ako aj právnou úpravou súčasnou je oprávnenosť držby jednou z podmienok nadobudnutia vlastníctva veci vydržaním. Za držiteľa sa považuje (fyzická alebo právnická) osoba, ktorá fakticky ovláda vec (corpus possessionis). Pri oprávnenej držbe musí ísť o faktické ovládanie veci, pri ktorom je daná vôľa nakladať s vecou ako so svojou vlastnou (animus possidendi). Dobrá viera, ktorá je podkladom dobrej vôle, vyjadruje vnútorný (psychický) stav držiteľa, ktorý sám o sebe nemôže byť predmetom dokazovania. Toto vnútorné presvedčenie nadobúdateľa, pozitívne presvedčenie, že mu vec patrí, sa však navonok prejavuje jeho konkrétnym správaním, a to už môže byť predmetom dokazovania a posudzovania. Posúdenie, či je držiteľ v dobrej viere alebo nie je, treba však vždy hodnotiť objektívne, a nie iba zo subjektívneho hľadiska (osobného presvedčenia) samého účastníka a vždy treba brať do úvahy, či držiteľ pri bežnej (normálnej) opatrnosti, ktorú možno vzhľadom na okolnosti a povahu daného prípadu od každého požadovať, nemal alebo nemohol mať po celú vydržaciu dobu dôvodné pochybnosti o tom, že mu vec (právo) patrí. Dobrá viera zaniká v okamžiku, keď sa držiteľ zoznámil so skutočnosťami, ktoré objektívne museli vyvolať pochybnosti o tom, že mu vec právom patrí. Na tom nič nemení skutočnosť, že držiteľ bol (zostal) aj naďalej (subjektívne) v presvedčení, že mu vec patrí. O dobromyseľnosti možno hovoriť tam, kde držiteľ drží vec v omyle, že mu vec patrí a ide pritom o omyl ospravedlniteľný. Ospravedlniteľný je omyl, ku ktorému došlo napriek tomu, že mýliaci sa postupoval s obvyklou mierou opatrnosti, ktorú možno so zreteľom na okolnosti konkrétneho prípadu od každého požadovať. Každý prípad dobrej viery je potrebné posudzovať individuálne, v jeho konkrétnych súvislostiach.

17. S ohľadom na vyššie uvedené, pokiaľ súd prvej inštancie ustálil záver, že žalovaní v 1. až 5. rade uniesli dôkazné bremeno preukázania nadobudnutia vlastníckeho práva k spornej časti pozemku parc. č. 1397 vydržaním, takýto záver súdu prvej inštancie je správny a odvolací súd sa s ním stotožňuje, pričom poukazuje na podrobné dôvody napadnutého rozhodnutia. Tak, ako súd prvej inštancie správne uviedol, zo skutkového stavu veci je zrejmé, že oplotenie medzi susediacimi pozemkami realizovala žalobkyňa bez prítomnosti žalovaných a pred tým, ako vstúpili žalovaní (pôvodne žalovaná v 1. rade so svojím, t. č. nebohým, manželom) do užívania parc. č. 74/7, keď právnym titulom na užívanie nehnuteľnosti bola Dohoda o zriadení práva osobného užívania pozemku z roku 1973. Potom takto vytvorený užívací stav susediacich nehnuteľností až do roku 2012 (kedy ich žalobkyňa na základe vyhotoveného vytyčovacieho náčrtu vyzvala na riešenie priebehu hranice pozemkov) nebol spôsobilý v žalovaných vzbudiť žiadne pochybnosti o tom, že by držba spornej časti nehnuteľnosti bola neoprávnená, keď títo vstúpili do užívania parc. č. 74/7 v stave už žalobkyňou vytvoreného oplotenia susediacich pozemkov, a teda užívacej hranice pozemkov. V konaní nebolo žiadnym spôsobom preukázané, že by takýto užívací stav susediacich pozemkov mohol vzbudiť v žalovaných akékoľvek pochybnosti o tom, že im nimi užívaná nehnuteľnosť patrí, navyše za situácie, že užívacia hranica pozemkov bola vytvorená žalobkyňou ako osobou blízkou žalovanej v 1. rade a žalovaní na jej základe užívali nehnuteľnosti vrátane spornej časti parc. č. 1397 v nezmenenom stave niekoľko desaťročí. Všetky tieto okolnosti potom nasvedčujú tomu, že argumentácia žalobkyne o neoprávnenosti držby spornej nehnuteľnosti žalovanými a o zabratí cudzieho pozemku nie je dôvodná, keď žiadne tomuto tvrdeniu nasvedčujúce skutočnosti v konaní preukázané neboli. Naopak, bolo preukázané to, že žalovaní v 1. až 5. rade (pôvodne žalovaná v 1. rade so svojím neb. Manželom - právnym predchodcom žalovaných v 2. až 5. rade) na základe Dohody o zriadení práva osobného užívania pozemku vstúpil v roku 1973 do

užívania pozemku parc. č. 74/7, a to v stave žalobkyňou vytvorenej užívacej hranice s parc. č. 1397 a v takomto stave nehnuteľnosti nerušene užívali až do roku 2012. Potom nie je namieste ani tvrdenie žalobkyne, že žalovaní preukázali len dĺžku držby, keď nepreukázali jej oprávnenosť, keď v zásade ani bližšie nešpecifikovala, aké skutkové okolnosti by mali vzbudiť pochybnosti o oprávnenosti držby žalovanými. Pokiaľ žalobkyňa namietala, že žalovaní nepreukázali moment vzniku oprávnenej držby a právny titul, na základe ktorého vstúpili do užívania nehnuteľnosti, je podľa názoru odvolacieho súdu nesporné, že týmto titulom bola už uvedená Dohoda o zriadení práva osobného užívania pozemku z roku 1973, na základe ktorej žalovaní započali oprávnenú držbu i spornej časti nehnuteľnosti. Pokiaľ žalobkyňa tvrdí, že stavba oplotenia, a teda hraničiaceho múrika, nie je dôkazom na preukázanie dobromyseľnej držby, potom je namieste otázka, čo by takýmto dôkazom z pohľadu žalobkyne bolo, keď nie to, že žalovaní (tak, ako už bolo opakovane uvedené) vstúpili do stavu užívania pozemku tak, ako bola užívacia hranica pozemkov vytvorená samotnou žalobkyňou, osobou blízkou žalovanej v 1. rade, keď i z hľadiska celkovej výmery nesúladu stavu užívacieho so stavom právnym (ako už uviedol odvolací súd vo svojom skoršom rozhodnutí) nie je dôvodné konštatovať, že žalovaní ani pri zachovaní náležitej opatrnosti mohli mať akékoľvek pochybnosti o tom, že užívajú pozemok vo väčšej výmere ako im patrí. Súd prvej inštancie správne posúdil naplnenie všetkých zákonných predpokladov potrebných pre konštatovanie, že zo strany žalovaných došlo k nadobudnutiu vlastníckeho práva k spornej časti parc. č. 1397 vydržaním. Práve konštatovanie žalobkyne, že žalovaná v 1. rade od počiatku vedela, akú parcelu kupuje, aká je jej výmera a kde sú jej hranice, nenasvedčuje tvrdeniu žalobkyne o neoprávnenosti držby žalovanými, práve naopak, potvrdzuje záver, že táto vedomosť žalovanej (i ostatných žalovaných) o stave nehnuteľností v čase vstupu do ich užívania a následného dlhoročného nerušeného užívania v nezmenenom stave neodôvodňovala žiadny záver o tom, že by bolo namieste mať akékoľvek pochybnosti o tom, že ich držba je oprávnená. Rovnako potom i tvrdenie žalobkyne, že žalovaná v 1. rade žila do svojich 20. rokov v spoločnej domácnosti s rodičmi a poznala hranice pozemkov, a tak musela vedieť, že sporná nehnuteľnosť je súčasťou nehnuteľnosti jej rodičov, nie je z hľadiska argumentácie žalobkyne o neoprávnenosti držby žalovanými namieste, keď od žalovanej v 1. rade nebolo možné reálne očakávať, že by mala presnú vedomosť o výmere nehnuteľností vo vlastníctve jej rodičov (v tom čase) a presne poznala vlastnícku hranicu susediacich pozemkov, navyše, za situácie, že táto skutočnosť nebola predmetom žiadnej polemiky, resp. sporov. Pokiaľ súd prvej inštancie uviedol, že svedok Y. I. uviedol, že nový plot stavali cez starý plot tak, že nabíjali múrik na tom istom mieste, toto konštatovanie súdu je v plnom súlade s obsahom výpovede vypočutého svedka I.. Záverom odvolací súd len dopĺňa, že z hľadiska uplynutia vydržacej doby je potrebné konštatovať, zhodne so súdom prvej inštancie, to, že táto žalovaným uplynula pred podaním návrhu žalobkyňou na súd, a to ešte k 31. 03. 1984, počítajúc počiatok vydržania od roku 1973, t. j. za účinnosti Občianskeho zákonníka č. 40/1964, ktorý však vydržanie neupravoval, avšak novela Občianskeho zákonníka zákonom č. 131/1982, účinným od 01. 04. 1983 vrátila inštitút vydržania opäť do Občianskeho zákonníka so zavedením princípu započítateľnosti doby držby pred jeho účinnosťou s tým, že vydržacia doba neskončila skôr ako jeden rok po jeho účinnosti. Z uvedeného potom vyplýva taký záver, že žalovaným skončila vydržacia doba k 31. 03. 1984, t. j. jeden rok po účinnosti zákona č. 131/1982 Zb., vychádzajúc z princípu započítateľnosti držby od roku 1973, t. j. uplynutím 10 rokov do roku 1983, s jej skončením v zmysle novely Občianskeho zákonníka najskôr k 31. 03. 1984.

18. S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti, súd prvej inštancie správne vo veci rozhodol, keď žalobu žalobkyne ako nedôvodnú zamietol, keď ustálil správny právny záver, že žalovaní v 1. až 5. rade nadobudli vlastnícke právo k spornej časti pozemku vydržaním vlastníckeho práva. Odvolací súd preto napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny v zmysle ustanovenia § 387 ods. 1, 2 potvrdil.

19. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP, a i keď v odvolacom konaní úspešným žalovaným v 1. až 5. rade vznikol nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu, odvolací súd rozhodol, že im náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva, pretože im žiadne trovy odvolacieho konania nevznikli. Odvolací súd síce v zmysle ustanovenia § 262 ods. 1 mal rozhodovať len o nároku na náhradu trov konania, ale keďže v takom prípade by o výške náhrady trov konania po právoplatnosti rozhodnutia musel rozhodovať podľa § 262 ods. 2 súd prvej inštancie, aj keď už v čase rozhodovania odvolacieho súdu bolo zrejmé, že žalovaným žiadne trovy odvolacieho konania nevznikli, preto v záujme, aby bola vec čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá v zmysle čl. 17 rozhodol, že žalovaným v 1. až 5. rade sa náhrada trov odvolacieho konania nepriznáva.

Toto rozhodnutie bolo v senáte prijaté pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 . V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 . Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 .