Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (2)Rozsudok_2Co-267-2017.pdf
PDF · 103.77 KB
Case nature
Area
Subarea
2Co/267/2017
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ľuboša Kunaya a sudkýň JUDr. Andrey Galdunovej a JUDr. Aleny Mikovej v spore žalobcu: OTP Banka Slovensko, a.s., IČO: 31318916, Štúrova 5, Bratislava, proti žalovanému: Q. V., r.Č.. XXXXXX/XXXX, P. XXX/XX, P., o zaplatenie 5 819,06 Eur s prísl., o odvolaní žalobcu proti rozsudku č.k. 2C/234/2016-49 zo 17. 3.2017 Okresného súdu Trebišov
rozhodol:
P o t v r d z u j e rozsudok v napadnutom II. a III. výroku, t.j. vo výroku, ktorým v prevyšujúcej časti žalobu zamietol a výroku o trovách konania.
Stranám sporu nepriznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
1. Okresný súd Trebišov rozsudkom č.k. 2C/234/2016-49 zo 17.marca 2017 uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 5 819,06, úrok z omeškania k 6.5.2016 vo výške 147,05 Eur, 1% úrok z omeškania ročne zo sumy 5.819,06 Eur od 7.5.2016 do zaplatenia, do 3 dní od právoplatnosti rozsudku (I. výrok). V prevyšujúcej časti žalobu zamietol (II. výrok). Žalobcovi nepriznal právo na náhradu trov konania (III. výrok). Rozhodol tak o žalobe, ktorou sa žalobca domáhal od žalovaného zaplatenia istiny 5 819,06 Eur, spolu s úrokom vypočítaným ku dňu 6.5.2016 vo výške 4 096,31 Eur, úrokom odo dňa 7.5.2016 do zaplatenia vo výške 22,9% ročne zo sumy 5 819,06 Eur a spolu s úrokom z omeškania vypočítaným ku dňu 6.5.2016 vo výške 147,05 Eur a odo dňa 7.5.2016 vo výške 1% ročne zo sumy 5 819,06 Eur do zaplatenia, ako aj poplatku vo výške 2,50 Eur a náhrady trov konania. Žalobu odôvodnil tým, že dňa 2.11.2012 uzavrel žalobca so žalovaným zmluvu o úvere č. 0882501012 RSU. Na základe tejto zmluvy poskytol žalovanému spotrebiteľský úver vo výške 6 000 Eur, ktorý sa žalovaný zaviazal uhradiť spolu s príslušenstvom v pravidelných splátkach. V zmysle čl. 1 bod 2 zmluvy o úvere bol úver poskytnutý za pohyblivú úrokovú sadzbu, ktorá pozostáva zo základnej sadzby pre spotrebiteľské úvery a hrubej marže a v deň podpisu zmluvy bola výška úroku 22,90% ročne. Konečná splatnosť bola dojednaná na deň 2.11.2019. Vzhľadom na to, že žalovaný si neplnil svoje povinnosti, keďže riadne a včas neuhrádzal dojednané splátky, listom zo dňa 28.10.2013 žalobca vyhlásil úverovú pohľadávku za predčasne splatnú a vyzval žalovaného na splatenie predmetnej pohľadávky. Žalovaný sa k žalobe nevyjadril. Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa ust. § 369 ods.1, § 497, § 502 ods.1, § 506 Obch.zák. spolu s § 52 ods.2, § 53 ods.1, 4, 5 Obč.zák., § 517 ods.2 OZ a § 3 ods.1 nar.vlády SR č. 87/1995 Z.z. a uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi nesplatenú časť istiny úveru, úrokov z omeškania, vypočítaných ku dňu 6.5.2016, ako aj úrokov z omeškania vo výške 1% ročne zo sumy istiny až do zaplatenia. Zamietol žalobu v prevyšujúcej časti o zaplatenie úrokov vo výške 22,9% ročne zo sumy istiny vypočítaných ku dňu 6.5.2016 vo výške 4.096,31 Eur, a to z dôvodu, že by to podľa
súdu prvej inštancie znamenalo hrubú nadvládu dodávateľa voči spotrebiteľovi, čím by dochádzalo ku kumulácií nároku veriteľa na zaplatenie úroku z úveru so sankciami spojenými s omeškaním dlžníka s plnením peňažného záväzku. Dôvodil, že kumulatívne uplatňovanie nároku na úrok a nároku na úrok z omeškania aj po dobe pôvodne dohodnutej splatnosti úveru vo svojom súčte predstavuje neprimeranú zmluvnú podmienku v zmysle § 53 ods. 4 písm. k/ OZ, pretože takto dochádza k sankcionovaniu dlžníka za nesplnenie jeho záväzkov v neprimeranej výške nezodpovedajúcej reálnemu nároku veriteľa na náhradu škodu. Na tomto závere nemení nič ani to, že podľa čl. 4 bod 6 zmluvy si žalobca môže uplatňovať úrok z omeškania aj v sadzbe nižšej ako 8% ročne, pretože rozhodnutie o výške sadzby úroku z omeškania je k dispozícii žalobcovi- závisí výlučne na jeho rozhodnutí.
2. Žalobca podal odvolanie proti II. a III. výroku uvedeného rozsudku, t.j. voči výroku, ktorým súd v prevyšujúcej časti žalobu zamietol (v časti týkajúcej sa uplatneného zmluvného úroku vypočítaného k 6.5.2016 vo výške 4 096,31 € a zmluvného úroku vo výške 22,9% ročne zo sumy 5 819,06 € od 7.5.2016 do zaplatenia) a voči výroku o trovách konania. Má za to, že v tejto časti rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, keďže súd prvej inštancie vychádzal z nesprávneho záveru, že žalobca nemá nárok na úroky z úveru po vyhlásení predčasnej splatnosti úveru a tento nárok posúdil ako neprimeranú zmluvnú podmienku. S poukazom na ust. § 261 ods.6 a § 497 Obch.zák. žalobca zdôraznil, že zmluva o úvere je odplatnou zmluvou, čo vyjadruje záväzok dlžníka platiť úroky za poskytnutie peňažných prostriedkov. Bezúročná zmluva o úvere je pojmovo vylúčená. Ďalej citoval ust. § 502 Obch.zák., v zmysle ktorého od doby poskytnutia peňažných prostriedkov je dlžník povinný platiť z nich úroky v dojednanej výške, inak v najvyššej prípustnej výške ustanovenej zákonom alebo na základe zákona. Podľa názoru žalobcu z podstaty úveru potom možno vyvodiť, že povinnosť dlžníka platiť úrok trvá až do doby vrátenia úveru. Zároveň treba dôsledne rozlišovať úroky z úveru a úroky z omeškania a vzhľadom na to, že ide o dva rozdielne inštitúty, ktoré sa odlišujú tak svojou podstatou ako aj funkciami, všeobecne treba vychádzať z toho, že pri omeškaní s vrátením peňažných prostriedkov má veriteľ nárok jednak na úrok z úveru a jednak na úrok z omeškania. Na zdôraznenie správnosti svojich záverov upriamil pozornosť aj na ust. § 503 Obch.zák., v zmysle ktorého je dlžník oprávnený vrátiť poskytnuté peňažné prostriedky pred dobou určenou v zmluve a úrok je povinný zaplatiť len za dobu od poskytnutia do vrátenia peňažných prostriedkov. Keďže vyhlásením predčasnej splatnosti úveru nedošlo zo strany dlžníka k vráteniu peňažných prostriedkov, žalobca má za to, že má právo na úroky aj po vyhlásení predčasnej splatnosti. Žalobca poukázal na to, že disponuje aj rozhodnutiami súdov SR, ktoré priznali oba nároky a zdôraznil, že nepriznaním zmluvných úrokov po zosplatnení dochádza k znevýhodňovaniu tých klientov - spotrebiteľov, ktorí riadne splácajú svoje peňažné záväzky podľa podmienok dohodnutých bankou a teda uhrádzajú aj úroky v dohodnutej výške oproti dlžníkom, ktorí si svoje povinnosti neplnia. Napokon žalobca poukázal na to, že vyhlásenie predčasnej splatnosti úveru a odstúpenie od zmluvy predstavujú rozličné inštitúty, teda v danom prípade nedošlo k odstúpeniu od zmluvy, a preto žalobcov nárok voči žalovanému na zaplatenie zmluvného úroku nezanikol a trvá až do úplného splatenia istiny pohľadávky. Žalobca vyjadril názor, že podľa § 2 ods.3 OZ si účastníci občianskoprávnych vzťahov môžu vzájomné práva a povinnosti upraviť dohodou odchýlne od zákona, ak to zákon výslovne nezakazuje a ak z povahy ustanovení zákona nevyplýva, že sa od neho nemožno odchýliť. Podľa vedomia žalobcu Občiansky zákonník neobsahuje žiadne ustanovenia, ktoré by pri poskytnutí úveru neumožňovali uplatniť si voči dlžníkovi nárok na zaplatenie úrokov. Naopak § 1 ods.1 nar. vl. č. 87/1995 Z.z. výslovne uvádza úrok ako súčasť odplaty pri poskytnutí peňažných prostriedkov spotrebiteľovi. Žalobca si v žalobe uplatnil aj nárok na zaplatenie poplatku vo výške 2,50 € za vedenie úverového účtu, pričom v odôvodnení rozsudku súd neuviedol dôvody, pre ktoré bol tento nárok zamietnutý. Na základe uvedených skutočností žalobca navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil vec na ďalšie konanie, resp. aby rozhodol v celom rozsahu v prospech žalobcu.
3. Žalovaný ostal v odvolacom konaní nečinný.
4. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd (§ 34 Civilného sporového poriadku účinného od 01.07.2016, ďalej len „CSP“) prejednal odvolanie žalobcu ako podané včas oprávnenou osobou proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné, bez nariadenia odvolacieho pojednávania v zmysle ust. § 385 ods. 1 CSP a contrario v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 379 a § 380 CSP a z hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov (§ 365 ods. 1 písm. h/ CSP) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.
5. Rozsudok vo výroku, ktorým súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 5 819,06, úrok z omeškania k 6.5.2016 vo výške 147,05 Eur, 1% úrok z omeškania ročne zo sumy 5.819,06 Eur od 7.5.2016 do zaplatenia, do 3 dní od právoplatnosti rozsudku (I. výrok) nebol odvolaním napadnutý, nadobudol právoplatnosť, a preto nebol predmetom odvolacieho prieskumu (§ 367 ods. 2,3 CSP).
6. Predmetom odvolacieho prieskumu je II.výrok rozsudku, ktorým súd žalobu v prevyšujúcej časti zamietol (t. j. o zaplatenie úrokov od zosplatnenia vo výške 22,9% ročne zo sumy istiny vypočítaných ku dňu 6.5.2016 vo výške 4.096,31 a následne vo výške 22,9% ročne odo dňa 7.5.2016 do zaplatenia) a III.výrok o trovách konania .
7. Rozsudok je v napadnutých výrokoch vecne správny, preto ho odvolací súd v zmysle ust. § 387 ods. 1 CSP potvrdil.
8. Rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach dňa 26.4.2018 o v pojednávacej miestnosti č. dverí 202, 2. poschodie, pričom miesto a čas verejného vyhlásenia rozhodnutia boli zverejnené na úradnej tabuli Krajského súdu v Košiciach v zmysle ustanovenia § 219 ods. 1, 3 CSP, § 378 ods. 1 CSP a § 385 ods. 1 CSP a contrario.
9. Žalobca namieta odvolací dôvod podľa ust. § 365 ods. 1 písm. h/ CSP, t. j. že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
10. K odvolaciemu dôvodu v zmysle ust. § 365 ods. 1 písm. h/ CSP odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu prvej inštancie, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav, t. zn. vyvodzuje zo skutkového zistenia aké práva a povinnosti majú strany sporu podľa príslušného právneho predpisu. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav (skutkové zistenie), pričom o mylnú aplikácii právnych predpisov ide, ak použil iný právny predpis, než ktorý mal správne použiť alebo aplikoval správny predpis, ale nesprávne ho vyložil, príp. ho na daný skutkový stav inak nesprávne aplikoval (z podradenia skutkového stavu pod právnu normu vyvodil nesprávne právne závery o právach a povinnostiach strán sporu).
11. Odvolací súd dospel k záveru, že tento odvolací dôvod nie je naplnený.
12. Rozhodnutiu súdu v napadnutom výroku nemožno vytknúť nedostatočné zistenie skutkového stavu, ani že by vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov sporových strán nevyplynuli a ani nevyšli za konania najavo, že by opomenul niektoré rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo že by v jeho hodnotení dôkazov bol logický rozpor, prípadne, že by výsledok jeho hodnotenia dôkazov nezodpovedal tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z ust. § 192 až § 194 CSP alebo že by na zistený skutkový stav aplikoval nesprávne zákonné ustanovenia alebo použité zákonné ustanovenia nesprávne vyložil. Rozsudok nie je ani nepreskúmateľný a nebola zistená ani iná vada, ktorá by mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.
13. Súd prvej inštancie vykonal dokazovanie v rozsahu dostatočnom pre úplné zistenie skutkového stavu, vykonanie ďalších dôkazov nebolo potrebné, vykonané dôkazy vyhodnotil podľa ust. § 191 ods. 1,2 CSP, z týchto dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam a zo zisteného skutkového stavu vyvodil aj správny právny záver, pričom rozsudok aj náležite odôvodnil, preto odvolací súd jeho rozsudok v napadnutom rozsahu ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.
14. Správne, zákonné a presvedčivé sú aj dôvody napadnutého rozsudku, s ktorými sa odvolací súd stotožňuje a na tieto odkazuje (§ 387 ods. 2 CSP), keďže ani počas odvolacieho konania nevyšli najavo také skutočnosti, ktoré by odôvodňovali iné rozhodnutie vo veci. Ani odvolacie námietky žalobkyne nemali vplyv na vecnú správnosť rozsudku v napadnutom rozsahu a nie sú spôsobilé privodiť zmenu napadnutého rozsudku.
15. Na zdôraznenie vecnej správnosti napadnutého rozsudku a k odvolacím námietkam žalobkyne odvolací súd uvádza nasledovné:
16. Zmluva o úvere uzatvorená medzi stranami sporu, bola uzatvorená podľa § 497 a nasl. Obchodného zákonníka, Občianskeho zákonníka a zákona o spotrebiteľských úveroch.
17. Podľa ust. § 497 Obchodného zákonníka, zmluvou o úvere sa zaväzuje veriteľ, že na požiadanie dlžníka poskytne v jeho prospech peňažné prostriedky do určitej sumy, a dlžník sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky.
18. Z citovaného zákonného ustanovenia vyplýva, že zmluva o úvere zakladá medzi zmluvnými stranami záväzkový vzťah, ktorý sa bez ohľadu na povahu účastníkov bude vždy spravovať ustanoveniami Obchodného zákonníka (tzv. absolútny obchod - § 261 ods. 1 písm. d/). Zmluva o úvere je konsenzuálnym kontraktom, takže na vznik záväzkového právneho vzťahu z tejto zmluvy postačuje dohoda zmluvných strán o podstatných častiach zmluvy. Za tieto podstatné náležitosti je treba považovať záväzok veriteľa poskytnúť na požiadanie dlžníka v jeho prospech peňažné prostriedky, určenie sumy (limitu) týchto peňažných prostriedkov, záväzok dlžníka vrátiť poskytnuté peňažné prostriedky a zaplatiť úroky.
19. Základné ustanovenie každého zmluvného typu má kogentný charakter (§ 263 ods. 2), preto je vylúčené, aby sa zmluvné strany v zmluve o úvere dohodli na bezúročnom poskytnutí peňažných prostriedkov.
20. Žalobca v odvolaní poukázala na § 502 ods. 1 Obchodného zákonníka, podľa ktorého od doby poskytnutia peňažných prostriedkov je dlžník povinný platiť z nich úroky v dojednanej výške, inak v najvyššie prístupnej výške ustanovenej zákonom, alebo na základe zákona. Ak úroky nie sú takto určené, je dlžník povinný platiť obvyklé úroky požadované za úvery, ktoré poskytujú banky v mieste sídla dlžníka v čase uzavretia zmluvy. Ak strany dojednajú úroky vyššie, než prípustné podľa zákona alebo na základe zákona, je dlžník povinný platiť úroky v najvyššie prípustnej výške.
21. Záväzok platiť úroky je splatný spolu so záväzkom vrátiť použité peňažné prostriedky. Ak lehota na vrátenie poskytnutých peňažných prostriedkov je dlhšia ako rok, sú úroky splatné koncom každého kalendárneho roka. V čase keď sa má vrátiť zvyšok poskytnutých finančných prostriedkov, sú splatné aj úroky, ktoré sa ho týkajú (§ 503 ods. 1 Obchodného zákonníka).
22. Z citovaných zákonných ustanovení vyplýva, že Obchodný zákonník nemá priamu úpravu, z ktorej by vyplývalo, či veriteľovi patria zmluvné úroky v prípade predčasného zosplatnenia úveru iba do okamihu tohto zosplatnenia, alebo mu tieto patria až do doby konečného vrátenia peňažných prostriedkov dlžníkom.
23. V prejednávanej veci vznikol záväzok žalovanej zo zmluvy o úvere, uzatvorenej podľa ustanovení Obchodného zákonníka. Táto zmluva s ohľadom na skutočnosť, že dlžník ako jedna zo strán tejto zmluvy nebol podnikateľom, je zmluvou spotrebiteľskou v zmysle § 52 a nasl. OZ, preto sa na právny vzťah, ktorého účastníkom je spotrebiteľ, vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva (§ 52 ods. 2 OZ).
24. Súdna prax otázku doby, na ktorú sa dojednávajú úroky a úroky z omeškania v minulosti už riešila a zaujala v nej názor, že rozhodovacia prax aj právna literatúra je zajedno v tom, že úroky dohodnuté pri poskytnutí peňažnej pôžičky predstavujú odplatu (odmenu) za užívanie požičanej istiny.
25. Ani ust. § 658 ods. 1 OZ a iné ustanovenia Občianskeho zákonníka či iného právneho predpisu nestanovujú, na akú dobu možno pri peňažnej pôžičke dohodnúť úroky. Uvedené ustanovenie zakotvuje iba možnosť sa pri peňažnej pôžičke na týchto úrokoch dohodnúť; o dobe na ktorú tak možno učiniť mlčí. Vzhľadom k tejto dikcii, ktorá neobsahuje jednoznačný príkaz či zákaz vo vzťahu k vymedzeniu predmetnej doby, ako i k jeho povahe, z ktorej nevyplýva, že sa od neho nemožno odchýliť, je možné vyvodiť záver, že ide o ustanovenie dispozitívnej povahy, ktoré zmluvné strany nijako neobmedzuje v možnosti upraviť si obsah ich úrokového záväzkového právneho vzťahu, v rámci zmluvnej autonómie (pokiaľ ide o dobu, na ktorú sa úroky dojednávajú). Nemožno teda vylúčiť, aby si strany pri peňažnej pôžičke dohodli úroky i za dobu, po ktorú bude istina dlžníkom skutočne užívaná (do jej faktického vrátenia veriteľovi), teda i za dobu, v ktorej sa dlžník prípadne ocitne v omeškaní so splnením svojho záväzku tým, že istinu v dohodnutej dobe splatnosti veriteľovi nevráti.
26. Tomuto záveru zodpovedá i to, ako sú právnou teóriou a rozhodovacou praxou súdov všeobecne prijímané inštitúty zmluvných úrokov a úrokov z omeškania, ktoré oboje sú príslušenstvom pohľadávky, avšak majú odlišné funkcie a je treba ich odlišovať. Zatiaľ čo zmluvné úroky sú odmenou za užívanie istiny, úroky z omeškania predstavujú zákonnú sankciu za omeškanie s platením istiny a na rozdiel od zmluvného úroku ich môže veriteľ požadovať, aj keď neboli dohodnuté (§ 517 ods. 2 Obč. zákonníka). Pritom platí, že môžu existovať vedľa seba.
27. Dovolací súd sa v rozsudku Najvyššieho súdu Českej republiky zo dňa 27.6.2007 sp.zn. 33Odo 657/2005 nestotožnil s právnym záverom odvolacieho súdu, že úroky podľa § 658 ods. 1 Občianskeho zákonníka možno zásadne dohodnúť len na dobu do dohodnutého dňa splatnosti istiny a že od tohto okamihu už zmluvné úroky nenabiehajú a nastupujú úroky z omeškania. Mal za to, že z hľadiska posúdenia doby, za ktorú boli pri peňažnej pôžičke dohodnuté úroky, bude preto vždy určujúci obsah zmluvy, ako si ho zmluvné strany upravili.
28. V prejednávanom spore zo zmluvy o úvere vyplýva, že strany sa dohodli na type a výške úrokovej sadzby ako pohyblivej, ku dňu podpísania predstavovala 22,9% p.a. , na úhrade v pravidelných splátkach po 146,41 Eur, s počtom splátok 84. Konečná splatnosť bola dojednaná na deň 2.11.2019. Medzi zmluvnými stranami nedošlo k dohode o tom, že žalobca má nárok na úroky až do vrátenia poskytnutých peňažných prostriedkov.
29. Z uvedeného vyplýva, že žalobcovi vznikol nárok na dohodnuté (zmluvné) úroky iba do zosplatnenia, t. j. počnúc nasledujúcim dňom po zosplatnení žalobca nemá právo na úroky z istiny.
30. Vecne správne preto rozhodol súd prvej inštancie, ak nárok žalobkyne na úroky vo výške 13,9 % ročne z nezaplatenej istiny vo výške 3.951,36 € od 20.11.2015 do zaplatenia zamietol.
31. Vzhľadom na skutočnosť, že zmluvné strany si nedohodli v zmluve úrokovú sadzbu do reálneho vrátenia peňažných prostriedkov, je nesúhlasná argumentácia nadbytočná. Odvolací súd vychádza z ustálenej súdnej praxe a poukazuje na uznesenie NS SR sp. zn. Obo/143/98 a uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 476/2012, rozhodnutie Krajského súdu v Prešove v spore sp. zn. 6Co/190/2014 . Z týchto rozhodnutí vyplýva, že dohodnuté úroky (zmluvné úroky) z poskytnutých prostriedkov patria len do splatnosti dlhu (jeho splátok). Od splatnosti je dlžník v omeškaní a musí platiť úroky z omeškania. V opačnom prípade by na ťarchu spotrebiteľa dochádzalo k dvojnásobnému zaťaženiu, a to jednak v podobe úrokov z úveru, ako aj úrokov z omeškania, čo by spôsobovalo značnú nerovnováhu vo vzťahoch medzi účastníkmi. Dohodnuté úroky z poskytnutých prostriedkov (úveru) patria len do splatnosti dlhu (jeho splátok).
32. Z vyššie uvedených dôvodov, ako aj z dôvodov, ktoré obsahuje rozhodnutie súdu prvej inštancie, preto odvolací súd rozsudok v napadnutom rozsahu, vrátane výroku o nároku na náhradu trov konania, v zmysle ust. § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil.
33. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s ust. § 255 ods. 1 CSP a § 262 ods. 1 CSP. Žalovaný bola v odvolacom konaní plne úspešný, preto má nárok na náhradu trov odvolacieho konania proti neúspešnému žalobcovi. Trovy odvolacieho konania mu preukázateľne nevznikli, preto mu odvolací súd náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.
34. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 posledná veta CSP).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP).