Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

12CoPr/1/2017

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Gabriely Világiovej a členov senátu JUDr. Zlaty Simkovej a JUDr. Karola Krochta v právnej veci žalobcu F. E., nar. XX.XX.XXXX, bytom R. T. X, XXXX P., Q. Y., právne zastúpený JUDr. Ondrejom Tóthom, advokátom, Dunajské nábrežie 14, P.O.BOX 22, Komárno, proti žalovanému Transportliška s.r.o., so sídlom Školská 267, Veľký Slavkov, IČO: 35 939 583, právne zastúpený JUDr. Dušanom Remetom, advokátom, Masarykova 2, Prešov, o náhradu mzdy, o odvolaní žalobcu i žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Poprad č.k. 17Cpr/20/2012-295 zo dňa 23.11.2016 takto

rozhodol:

P o t v r d z u j e rozsudok okrem výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti čo do nároku žalobcu na náhradu mzdy za čas od 20.03.2012 do 30.04.2012 a výroku o trovách konania.

Z r u š u j e rozsudok vo výroku o zamietnutí žaloby čo do nároku žalobcu na náhradu mzdy za čas od 20.03.2012 do 30.04.2012 a vo výroku o trovách konania a v rozsahu zrušenia vec súdu 1.inštnacie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie I. uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 2.198,53 Eur s 9 %-ným p. a. úrokom z omeškania od 20.04.2012 do zaplatenia do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku. Druhým výrokom II.v prevyšujúcej časti žalobu zamietol a tretím výrokom III. nepriznal stranám sporu a štátu náhradu trov konania.

2. Právne svoje rozhodnutie súd prvej inštancie odôvodnil ust.§ 5 ods.1, § 62 ods.1,2, § 79 ods.1,2, § 129 ods.1, § 134 ods1,2,3,4,5,6,7,8,9,10 a 11, § 142 ods.3 a § 252g ods.1 Zákonníka práce účinného k 26.07.2011.

3. Súd prvej inštancie konštatoval, že po rozhodnutí odvolacieho súdu predmetom konania bol nárok na zaplatenie sumy 3.605,28 Eur s 9 %-ným p. a. úrokom z meškania od 20.04.2012 do zaplatenia. Uplatnená suma predstavuje nárok na náhradu mzdy za obdobie od 01.08.2011 do 30.04.2012 okrem obdobia od 06.09.2011 do 23.09.2011. Doplnením dokazovania rešpektujúc právny názor odvolacieho súdu v súlade s citovanou právnou úpravou súd dospel k záveru, že žaloba je čiastočne dôvodná. Po čiastočnom späťvzatí žaloby a zmene žalobného petitu predmetom konania bol nárok žalobcu na náhradu mzdy za obdobie od 01.08.2011 do 30.04.2012 okrem obdobia od 06.09.2011 do 23.09.2011, kedy bol žalobca preukázateľne hospitalizovaný v nemocnici. Žalobca nárok na náhradu mzdy uplatnil v období od 01.08.2011 do 30.11.2011 podľa § 142 ods. 3 Zákonníka práce a za obdobie od 01.12.2011 do 30.04.2012 podľa § 79 ods. 1 Zákonníka práce. K námietke právneho zástupcu žalovaného o tom, že je neprípustná zmena žaloby v časti právnej kvalifikácie žaloby v danom štádiu konania (právny zástupca žalobcu poukázal na predmetnú hospitalizáciu na pojednávaní 01.10.2014) súd prvej

inštancie konštatoval, že v danom prípade nejde o zmenu žaloby. Žalovaný dal žalobcovi výpoveď 26.07.2011, ktorá bola žalobcovi doručená 09.09.2011, výpovedná doba začala plynúť 01.10.2011, uplynula 30.11.2011. Súd v konaní sp. zn. 17Cpr 3/2011 rozsudkom z 22.02.2012 rozhodol o neplatnosti výpovede. Rozsudok nadobudol právoplatnosť 19.04.2012. Pokiaľ v období od 01.08.2011 do 30.11.2011 žalobca nepracoval u žalovaného a dňa 26.09.2011 - doručené žalovanému 28.09.2011 oznámil žalobca žalovanému, že trvá na prideľovaní práce žalovanému. Žalobcovi neprideľoval prácu do 30.11.2011, kedy uplynula výpovedná doba, ide o inú prekážku v práci na strane zamestnávateľa, počas ktorej má žalobca právo na náhradu mzdy v sume jeho priemerného mesačného zárobku, okrem obdobia od 06.09.2011 do 23.09.2011, za ktoré obdobie si žalobca náhradu mzdy neuplatnil. S poukazom na právny názor odvolacieho súdu súd prvej inštancie doplnil dokazovanie ohľadne zdravotnej spôsobilosti žalobcu na výkon práce od 28.09.2011, kedy bolo doručené žalovanému oznámenie žalobcu o tom, že trvá na prideľovaní práce žalobcovi. Súd z pripojených listinných dôkazov dospel k záveru, že od 24.09.2011 bol žalobca zdravotne spôsobilý na výkon práce u žalovaného. Z lekárskej správy predloženej žalobcom vyplýva, že obvodný lekár - internista žalobcu potvrdil, že žalobca od 24.09.2011 po liečebnom pobyte v sanatóriu je práceschopný. Pokiaľ žalobca sa na pojednávaní 05.12.2012 vyjadril, že bol práceneschopný cca 8-9 mesiacov v období od 08/2011 do 04/2012, na pojednávaní dňa 20.09.2012 opravil svoje vyjadrenie, že práceneschopný bol od 06.09.2011 do 23.09.2011. Právny zástupca žalovaného poukazoval na mailové vyjadrenie lekára - kardiológa z 13.07.2016, ktorý uviedol, že z lekárskej správy (prepúšťacej správy z 23.09.2011) vyplýva, že u žalobcu bola krvná zrazenina úplne odstránená, čím došlo k úplnému spriechodneniu postihnutej srdcovej tepny bez následkov. Po takomto výkone nastupujú pacienti do zamestnania o 2-3 týždne, najneskôr o 2-3 mesiace, podľa druhu práce. Kardiologický výkon bol učinený žalobcovi 26.07.2011, nástup do práce od 24.09.2011 preto u žalobcu bol reálny s prihliadnutím na zdravotný stav žalobcu a druh práce žalobcu u žalovaného. Súd s prihliadnutím na právny názor odvolacieho súdu vychádzal pri výpočte z pravdepodobného hodinového zárobku žalobcu vypočítaného právnym zástupcom žalovaného 2,3008 Eur, priemerného počtu hodín 166,66 eur, čo mesačne predstavuje 383,46 Eur, a to za 2. štvrťrok 2011 v súlade s citovanou právnou úpravou. Súd celkovú náhradu mzdy vyčíslil takto:

- za mesiac 09/2011 od 28.09.2011 do 30.09.2011 (3 dni spolu 38,35 Eur)

- za mesiac 10/2011 383,46 Eur

- za mesiac 11/2011 383,46 Eur

- za mesiac 12/2011 383,46 Eur

- za mesiac 01/2012 383,46 Eur

- za mesiac 02/2012 383,46 Eur

- za mesiac 03/2012 od 01.03.2012 do 19.03.2012 (19 dní spolu 242,88 Eur).

4. Preto súd prvej inštancie rozhodol tak, ako je uvedené v enunciáte rozsudku a v prevyšujúcej časti (za obdobie od 01.08.2011 do 27.09.2011 a od 20.03.2011 do 30.04.2011) žalobu v časti ohľadne výšky nároku zamietol. Súd prvej inštancie žalobcovi priznal i uplatnený úrok z omeškania od 20.04.2012 v zmysle návrhu žalobcu, i keď úrok z omeškania bolo možné priznať odo dňa nasledujúceho po splatnosti mzdy za ten, ktorý mesiac. Výška úroku z omeškania je v súlade s citovanou právnou úpravou.

5. Výrok o trovách konania odôvodnil súd prvej inštancie podľa § 257 Civilného sporového poriadku z dôvodov hodných osobitného zreteľa stranám sporu náhradu trov konania nepriznal. Strany sporu mali pomerný úspech v konaní, v zásade žalovaný mal v konaní prevažný úspech. Vzhľadom na okolnosti prípadu, keď žalovaný dal žalobcovi neplatnú výpoveď, doručoval mu listiny týkajúce sa pracovného pomeru v slovenskom jazyku, keď až v priebehu konania žalobca mal k dispozícii listinné dôkazy potrebné na vyčíslenie nároku na náhradu mzdy. Uvedené skutočnosti súd prvej inštancie považoval za dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré žalovanému v prevažnej miere úspešnému účastníkov konania náhradu trov konania nepriznal. V zmysle predmetného ustanovenia zákona súd rozhodol aj o trovách štátu, ktoré vznikli v súvislosti s pribraním tlmočníka žalobcovi.

6. Proti tomuto rozsudku podali včas odvolanie žalobca i žalovaný.

7. Žalobca namietal, že súd prvej inštancie nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenia právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav. Z uvedených dôvodov voči žalobcovi súd prvej inštancie rozhodol nesprávne. Súd prvej inštancie pri výpočte náhrady mzdy vychádzal s prihliadnutím na právny názor odvolacieho súdu z pravdepodobného hodinového zárobku žalobcu vypočítaného právnym zástupcom žalovaného vo výške 2,300 Eur, priemerného počtu 166,66 hodín,

čo za 2.štvrťrok 2011 predstavuje mesačne 383,46 Eur. Nárok na náhradu mzdy si žalobca uplatnil za obdobie od 01.08.2011 do 30.11.2011 podľa ust.§ 142 ods.3 Zákonníka, pretože žalobca ako zamestnanec nemohol vykonávať prácu pre iné prekážky na strane žalovaného ako zamestnávateľa. Keďže žalobca bol od 06.09.2011 do 23.11.2011 práceneschopný, uplatňuje nárok na náhradu mzdy za mesiac september 2011 v rozsahu 12 dní vo výške 153,40 Eur. Za obdobie od 01.12.2011 do 30.04.2012 si žalobca uplatnil nárok na náhradu mzdy podľa ust.§ 79 ods.1 Zákonníka práce, teda žalobcom uplatnený nárok podľa tohto právneho titulu sa týka rozsahu 5 mesiacov. Žalobca má za to, že písomnú výzvu zo dňa 01.03.2012 na plnenie si pracovných povinností a dostavenie sa do sídla advokátskej kancelárie zastupujúcej žalovaného nie je možné posúdiť ako právne relevantnú skutočnosť, ktorá by mala za následok zánik nároku na náhradu mzdy za obdobie do 30.04.2012. Odvolací súd síce vo svojom uznesení zo dňa 18.02.2016 vyjadril súhlas s právnym názorom súdu prvej inštancie s tým, že písomnú výzvu zo dňa 01.03.2012 doručenú žalobcovi zo dňa 19.03.2012 možno považovať za riadnu výzvu za určitých okolností, avšak určité okolnosti nasvedčujú tomu, že túto spornú výzvu nie je možné považovať za platnú. Na základe predmetnej výzvy zo dňa 01.03.2012 žalobca nemal nastúpiť do práce, ale mal sa dostaviť do advokátskej kancelárie zastupujúcej žalovaného, čo bolo v rozpore s obsahom uzavretej pracovnej zmluvy. Zároveň je nutné zdôrazniť, že žalobca ako zamestnanec počas trvania jeho pracovného pomeru a výkonu práce u žalovaného ako zamestnávateľa ani jediný raz, teda nikdy nebol v sídle, respektíve v prevádzke žalovaného na území Slovenskej republiky, čo taktiež protirečí aj obsahu samotnej pracovnej zmluvy. Podľa pracovnej praxe týkajúcej sa nástupu zamestnancov do práce u žalovaného všetky pracovné činnosti, resp. výkony zamestnancov žalovaného boli realizované mimo územia Slovenskej republiky. Žalobca má za to, že z vyššie označených okolností - výzva žalovaného zo dňa 01.03.2012 bola zo strany žalovaného účelovým a alibistickým konaním, preto ju považuje za neplatnú. Žalobca akceptujúc priemerný mesačný zárobok vo výške 383,43 Eur si uplatnil náhradu mzdy za 8 mesiacov v celkovej výške 2.837,62 Eur s tým, že považoval výzvu zo dňa 01.03.2012 za neplatnú, teda žalobca požaduje ešte naviac náhradu mzdy za mesiac august 2011 vo výške 383,46 Eur, za mesiac september nie za 3 dní, ako mu priznal súd prvej inštancie, ale za 12 dní, celkom vo výške 153,40 Eur, zároveň za mesiac marec, za celý mesiac, spolu 383,46 Eur a nie 242,88 Eur ako mu priznal súd prvej inštancie. Zároveň chce 383,46 Eur za mesiac apríl 2012. Vzhľadom na to navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok vo výroku I. a II. podľa ust.§ 389 ods.1 písm.c/ Civilného sporového poriadku (ďalej C.s.p.) zrušil a podľa ust.§ 391 ods.1 C.s.p. vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

8. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal odvolanie aj žalovaný. Navrhol rozsudok zmeniť tak, že žalobu aj vo vyhovujúcom výroku I. odvolací súd zamietne a vo výroku III. prisúdi žalovanému náhradu trov celého prvoinštančného i odvolacieho konania. Odvolaním teda napadol výrok I. o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 2.198,53 Eur a prislúchajúci výrok III. o náhrade trov konania. Namietal, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, zároveň, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Poukázal na zrušujúce uznesenie Krajského súdu v Prešove sp.zn. 5CoPr/1,2/2015 zo dňa 18.02.2016 s tým, že podľa žalovaného sa súd prvej inštancie náležite právnym názorom odvolacieho súdu neriadil a neskúmal určené otázky v rozsahu potrebnom pre spravodlivé rozhodnutie vo veci. Súd prvej inštancie považoval nárok žalobcu na náhradu mzdy za čiastočne dôvodný a to za obdobie od 01.08.2011 do 30.11.2011 podľa ust. § 142 ods.3 Zákonníka práce z dôvodu neprideľovania práce žalobcovi ako inej prekážky na strane zamestnávateľa okrem obdobia PN žalobcu od 06.09.2011 do 23.09.2011 a od 01.12.2011 do 30.04.2012 podľa § 79 ods.1 Zákonníka práce vo výške priemerného mesačného zárobku 383,46 Eur mesačne. Žalovaný poukázal na znenie ust.§ 141 ods.1 a § 61 ods.1, teraz § 79 ods.1 Zákonníka práce a rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 5Cz/8/1984 zo dňa 25.04.1984 uverejnený pod R 46/1985. Vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že žalobca bol v tomto období PN, teda nebol objektívne schopný pre žalovaného ako zamestnávateľa vykonávať dohodnutý druh práce vodiča. Ak existovala prekážka v práci na strane zamestnanca, za ktorú mu nepatrí náhrada mzdy, nemôže mať žalobca nárok na náhradu mzdy pre inú prekážku na strane zamestnávateľa. Žalobca vo svojej výpovedi na pojednávaní dňa 05.12.2012 jednoznačne a hneď na začiatku svojho výsluchu spontánne uviedol, že v období august 2011 až apríl 2012 bol PN a to už od júla 2011, kedy dostal od žalovaného výpoveď cca 8 až 9 mesiacov. Túto výpoveď samotného žalobcu považuje žalovaný za rozhodujúcu a podstatnú skutočnosť, ktorú súd prvej inštancie ignoroval. Akékoľvek účelové zmeny tejto výpovede zo strany žalobcu, či už vysvetľovanie a objasňovanie iného významu tohto vyhlásenia žalobcu, respektíve nesprávny preklad tlmočníkom, ktorý ale nebol v tom

nijako namietaný zo strany jeho právneho zástupcu, ako aj predkladanie akejsi lekárskej správy údajne obvodného lekára žalobcu, z neúradným prekladom, ktorej vierohodnosť nemožno nijako verifikovať považuje žalovaný už len za čisto účelové a to s prihliadnutím na vývoj súdneho konania a dôkaznej situácie. Súd prvej inštancie sa s rozpormi vo výpovedi žalobcu ohľadom dĺžky trvania jeho PN vysporiadal len uvedením, že žalobca síce najprv udal svoju PN v dĺžke 8 až 9 mesiacov, no neskôr sa opravil. Toto žalovaný nemôže považovať ani za vysvetlenie rozporu a už vôbec nie za logické a rozumné objasnenie prečo mal súd za preukázané, že žalobca bol PN len do 23.09.2011. Súd nerozviedol prečo uveril práve opravenej výpovedi žalobcu, ale nie jeho prvej výpovedi, na odstránenie rozporu nevypočul žalobcu. Ani právny zástupca žalobcu nevedel daný podstatný rozpor vysvetliť. Domnieval sa len, že mohlo to byť v súvislosti s prekladom a bližšie tento argument nevysvetlil. Zo zápisnice z pojednávania konaného dňa 05.12.2012 neplynú žiadne námietky žalobcu ani jeho právneho zástupcu vo vzťahu k tlmočeniu alebo k protokolácií. Ďalším dôležitým dôkazom je lekárska záverečná správa Kardiologického rehabilitačného centra v Balatonfürede zo dňa 23.09.2011. Napriek konkrétnym poukazom zo strany žalovaného súd prvej inštancie z nej vyplývajúce závery vôbec nevyhodnotil v súvislostiach a kontexte námietok, ale vybral si z nej len časti v prospech žalobcu. Zo správy vyplývajú viaceré diagnózy, ktorými žalobca trpel, najzávažnejšou bola Chronická ischemická choroba srdca. Žalobcovi bol zavedený implantát do vencovej tepny a mal aj problémy pri vykonávaní denných rutinných úloh. V anamnéze pri terajších sťažnostiach samotný žalobca uvádza, že zistil únavu už pri vykonávaní ľahších fyzických činností. V rámci epikrízy boli žalobcovi indikované doma denne 1 hodina prechádzky a telesný pohyb, pričom mu bolo doporučených 6 rôznych druhov liekov, ktoré mohli ovplyvňovať jeho spôsobilosť viesť motorové vozidlo, čo bola condito sine qua non pre výkon dohodnutého druhu práce vodiča MKD. Operačný zákrok - odstránenie trombózy jednej z vencových tepien srdca bol u žalobcu vykonaný dňa 26.07.2011. Hospitalizácia v kardocentre v Balatonfürede predstavovala už rehabilitačné ošetrenie žalobcu II. fázy. Z toho je potom celkom zrejmé, že žalobca bol minimálne od 26.07.2011 do 23.09.2011 práceneschopný. Žalovaný má však za to, že žalobca bol zdravotne nespôsobilý na výkon dohodnutej práce podľa pracovnej zmluvy aj v ďalšom období. Oslovený všeobecný lekár vyslovil ohľadne zdravotného stavu žalobcu záver, že u vodiča MKD by predpokladal 2 - 3 mesiace PN po skončení liečenia, kontrolné kardiologické vyšetrenie s posúdením funkčného stavu a v prípade pochybností o pracovnom zaradení bolo potrebné posúdiť zdravotný stav ku konkrétnemu pracovnému zaradeniu pracovnou zdravotnou službou. Žalovaný nevie preukázať, že žalobca nebol spôsobilý na výkon dohodnutej práce, len žalobca mohol v konaní preukázať, že pracovnú a zdravotnú spôsobilosť na takúto prácu - vodič MKD mal. A v tomto žalobca neuniesol dôkazné bremeno. Právny zástupca žalobcu už na pojednávaní dňa 29.11.2013 uviedol, že predloží posúdenie odborného lekára ku schopnosti žalobcu vykonávať prácu vodiča, čo sa nestalo. Žalovaný má za to, že posúdenie otázky pracovnej spôsobilosti žalobcu pre výkon dohodnutého druhu práce vodiča je otázkou medicínskou, teda odbornou, ktorú si nebol súd prvej inštancie oprávnený vyriešiť sám ako otázku predbežnú. Nepochybne sa k tomu vyžadovalo odborné posúdenie pracovnou zdravotnou službou, resp. dokonca až znalecký posudok z odboru pracovné lekárstvo. Na túto okolnosť poukazoval právny zástupca žalovaného aj na pojednávaní dňa 08.11.2016. Právny zástupca žalobcu, kde dôkazné bremeno bolo jednoznačne na žalobcovi však už nemal ďalšie návrhy na doplnenie dokazovania a súd vyhlásil dokazovanie za skončené. Podľa nových procesných pravidiel sa v sporovom konaní striktne uplatňuje zásada kontradiktórnosti, nie vyhľadávacia zásada, preto súd prvej inštancie nebol oprávnený ani povinný nariadiť ďalšie dokazovanie k tejto otázka. Procesná aktivita bola na žalobcovi. Záver konajúceho súdu o PN žalobcu len od 06.09.2011 do 23.09.2011 a o jeho spôsobilosti na výkon práce u žalovaného je v rozpore s vykonaným dokazovaním, resp. tieto závery nevyplývajú z doterajšieho dokazovania. Podstatné v tejto súvislosti podľa žalovaného totiž nie je, že lekár žalobcu uviedol, že je práceschopný, ale to, či žalobca bol práceschopný na výkon práce vodiča MKD. S prihliadnutím na prezentované argumenty je nárok žalobcu na náhradu mzdy za celé žalované obdobie nedôvodný. Podľa ustálenej súdnej praxe v prípade posudzovania nároku na náhradu mzdy zamestnancovi, ktorý vychádza z priemerného mesačného zárobku podľa ust.§ 134 Zákonníka práce musí meritórne rozhodnutie obsahovať presný výpočtový postup tejto veličiny - priemerného mesačného zárobku, teda ako súd dospel k sume PMZ žalobcu vo výške 383,46 Eur. Napadnutý rozsudok takýto výpočet znova neobsahuje. I keď sa súd prvej inštancie stotožnil s výpočtom uskutočneným žalovaným, nerozpisuje použité veličiny a výpočtový postup, preto je nepreskúmateľný. Rozhodnutie konajúceho súdu o nepriznaní náhrady trov konania úspešnému žalovanému s poukazom na ust.§ 257 C.s.p. neobstojí. Konajúci súd sa napriek pokynu odvolacieho súdu vôbec nezaoberal a nijako nevyporiadal s argumentáciou žalovaného k otázke trov konania. Žalovaný má stále zato, že na strane žalobcu neexistujú okolnosti preukazujúce dôvodnosť aplikácie ust.§ 257 C.s.p. pri rozhodovaní o náhrade trov konania. Neplatnosť výpovede konštatovaná len pre

formálne nedostatky, nie preto že by nebola dôvodná bola skúmaná v inom samostatnom konaní, kde bola žalobcovi priznaná náhrada jeho trov konania. Súd v tomto inom konaní nijako nezohľadňoval na prospech žalovanej, že konateľ a spoločník sú cudzí štátni občania, ktorí doplatili na prísnu právnu úpravu nášho Zákonníka práce. Žalobca spôsobil značné nezrovnalosti ohľadom PHM, podozrenie z ich krádeže a ohrozil žalovaného na ekonomických záujmoch, keď žalovaný pre nezodpovedné konanie žalobcu a jeho slabú prácu prišiel o svojho zákazníka. Keďže slovenské právne predpisy neukladajú zamestnávateľovi povinnosť vypracovávať listiny ohľadne pracovného pomeru v inom než štátnom jazyku, ktorý je na území Slovenskej republiky slovenský jazyk, nie je žalovanému zrejmé aký vplyv má táto okolnosť na rozhodnutie o náhrade trov konania alebo v čom má predstavovať relevantný dôvod hodný osobitného zreteľa. Žalobca namietal neplatnosť výpovede od začiatku. Pracovnú zmluvu mal k dispozícií ešte skôr a žalobu v tomto konaní podal dňa 25.09.2012. Žalobca mal teda informáciu o výške dohodnutej mzdy ako minimálnom mzdovom nároku, ktorý bol podkladom pre výpočet pravdepodobného zárobku ako základu pre určenie výšky nároku na náhradu mzdy už zo samotnej pracovnej zmluvy. Rovnako samotný právny zástupca žalobcu v liste z 17.10.2011 označenej ako „predžalobná výzva“ niekoľkokrát uvádza, že žalobca poberal u žalovaného minimálnu mzdu. Preto neznalosť právneho postupu pri výpočte PMZ a určenie rozhodujúcich údajov nemôže byť na ťarchu žalovaného. Za uplynulý čas mal žalobca rovnako dostatok času a priestoru na to, aby si vyžiadal od žalovaného alebo jeho účtovníčky mzdové listy ako listiny potrebné na výpočet a špecifikáciu jeho nároku na náhradu mzdy, ktorý sa odvíja od priemerného zárobku a to aj pred podaním samotnej žaloby. Takáto pasivita žalobcu nemôže byť ešte na prospech pri rozhodovaní o náhrade trov konania aplikácia ust.§ 357 C.s.p. Zároveň je potrebné poukázať na to, že žalobca si pôvodne uplatňoval aj premlčaný nárok 3.126,34 Eur ako náhradu mzdy za september 2008, marec, apríl 2009 a náhradu mzdy si vypočítal aj z vyplatených cestovných náhrad. Keďže v tejto súvislosti po akceptovaní argumentácie žalovaného vzal svoju žalobu čiastočne nad sumu 11.038,91 Eur späť a minimálne v tomto rozsahu vznikol žalovanému nárok na náhradu trov konania.

9. K odvolaniu žalobcu sa vyjadril žalovaný. Odvolanie považuje za nedôvodné. Námietkami žalobcu ohľadom listu žalovaného doručeného dňa 19.03.2012 ako údajne neurčenej výzvy na nástup do práce sa už zaoberal tak súd prvej inštancie, ako aj odvolací súd, pričom oba súdy konštatovali, že predmetný list žalovaného možno považovať za riadnu výzvu na nástup do práce, a preto k tomuto okamihu zaniká nárok zamestnanca na náhradu mzdy podľa § 79 ods.1 Zákonníka práce. Žalobca k týmto záverom nepredložil žiadne nové alebo iné skutkové tvrdenia ani žiadne dôkazy. Rovnako neuvádza podľa akého ustanovenia akého právneho predpisu má byť výzva neplatným právnym úkonom. Tvrdené dôvody neplatnosti údajne účelné a alibistické konanie žalovaného neobstoja, lebo nie sú zákonnými dôvodmi neplatnosti právneho úkonu zamestnávateľa. Nástup do práce v sídle zamestnávateľ je úplne opodstatnená požiadavka o to viac, ak zamestnanec, teda žalobca, ktorý zamestnávateľovi svojou činnosťou spôsobil počas výkonu práce značnú škodu so zamestnávateľom nebol v kontakte viac ako 8 mesiacov.

10. K odvolaniu žalovaného sa vyjadril žalobca. Uviedol, že odvolanie žalovaného obsahuje viacero tendenčných a relevantnými dôkazmi nepodložených zavádzajúcich tvrdení. Žalobca má za to, že súd prvej inštancie v potrebnom rozsahu a dôsledne skúmal otázku pracovnej spôsobilosti žalobcu z hľadiska jeho zdravotného stavu, patrične odôvodnil aj výšku úrokov z omeškania a zaoberal a aj námietkami žalovaného v súvislosti s trovami konania a ich náhradou. Námietku žalovaného voči práceneschopnosti a pracovnej spôsobilosti žalobcu v rozhodnom období súd prvej inštancie posúdil správne a v súlade s vykonaným dokazovaním na základe relevantných listinných dôkazov tak, že žalobca bol práceneschopný v období od 06.09.2011 do 23.09.2011, kedy bol hospitalizovaný v nemocnici v Balatonfüred - štátne zdravotné centrum. Žalobca sa plne stotožňuje s jednoznačným stanoviskom súdu prvej inštancie, že v ostatnom období nebolo žiadnym spôsobom preukázané, že by zo zdravotného hľadiska nebol žalobca spôsobilý na výkon práce u žalovaného podľa uzavretej pracovnej zmluvy. Za dobu uplatneného nároku žalobca nebol evidovaný na úrade práce a nikdy nebol zamestnaný, čo v priebehu konania žalobca preukázal svojim preukazom Sociálnej poisťovne, používaným, resp.platným v Maďarsku. Lekárskym potvrdením svojho obvodného lekára - internistu zo dňa 03.10.2013 žalobca súdu preukázal, že v období od 24.09.2011 do 30.04.2012, teda po liečebno-rehabilitačnom pobyte v sanatóriu bol práceschopný. Predmetné lekárske potvrdenie bolo úradne preložené do slovenského jazyka. Žalobca tesne po tomto období bol nepretržite zamestnaný ako vodič medzinárodnej kamiónovej dopravy (MKD), ale aj v súčasnosti žalobca pracuje ako vodič MKD v štátoch západnej Európy. Žalobca sa v celom rozsahu stotožňuje s právnym názorom a

odôvodnením súdu prvej inštancie v bode 44.rozsudku, ktorý je venovaný zdravotnej spôsobilosti žalobcu. Zároveň má za to, že súd prvej inštancie o nepriznaní trov konania stranám sporu a štátu aplikáciu § 257 Civilného sporového poriadku rozhodol správne, objektívne a spravodlivo. Právny zástupca žalovaného hrubo zavádza, pretože vo svojom odvolaní nepravdivo tvrdí, že výpoveď daná žalobcovi bola neplatná len pre formálne nedostatky. Dôvodnosť výpovede danej žalobcovi žalovaný v priebehu konania pod sp.zn. 17Cpr/2/2011 nedokázal relevantným dôkazom preukázať. Žalovaný v odvolaní iba účelovo tvrdí, že žalobca spôsobil značne nezrovnalosti ohľadom PHM. Žalovaný jednoznačne zavádza, ak tvrdí, že žalobca mal informáciu o výške dohodnutej mzdy už zo samotnej pracovnej zmluvy, pretože žalobca počas trvania pracovného pomeru u žalovaného ani jediný raz od žalovaného ako svojho zamestnávateľa neobdržal mzdový list, respektíve mesačné vyúčtovanie svojej mzdy. Žalobca v tejto súvislosti poukazuje na výpoveď svedkyne H.. I. Z., ktorá vykonávala pre žalovaného vedenie účtovnej evidencie, mzdovej a personálnej agendy, ktorá na pojednávaní v právnej veci Okresného súdu Poprad sp.zn. 12Cpr/20/2012 zo dňa 08.09.2013 svojou výpoveďou potvrdila, že jej účtovná kancelária zamestnancom žalovaného, teda žalobcovi mzdové listy ani výplatné pásky nedoručovala. Právny zástupca žalovaného bez znalosti a bez spoľahlivých informácií o priebehu celého konania od jeho začiatku s cynizmom a aroganciou účelovo tvrdí, že žalobca mal dostatok času a priestoru na to, aby si vyžiadal od žalovaného alebo od jeho účtovníčky mzdové listy a listiny potrebné aj na výpočet a špecifikáciu jeho nároku na náhradu mzdy, ktorý sa odvíja od priemerného zárobku. Vzhľadom na vyššie uvedené nepravdivé tvrdenie je potrebné podotknúť, že terajší právny zástupca zastupuje žalovaného na základe splnomocnenia daného dňa 15.06.2013. Predchádzajúci dvaja právni zástupcovia aj napriek viacnásobným vyžiadaniam neboli ochotní zabezpečiť alebo sprostredkovať od žalovaného mzdové listy potrebné za účelom výpočtu oprávneného mzdového nároku žalobcu. Až na základe opakovaného pokynu konajúceho súdu dňa 20.09.2013 poslal terajší právny zástupca žalovaného právnemu zástupcovi žalobcu mzdové listy žalobcu za obdobie rokov 2008, 2009, 2010 a 2011. S poukazom na vyššie uvedené okolnosti a dôkazy sa žalobca plne stotožňuje so stanoviskom a právnou argumentáciou súdu prvej inštancie uvedenej v bode 52.predmetného rozsudku, ktorá sa dotýka rozhodnutia o trovách konania, a preto navrhol, aby odvolací súd rozsudok v bode 3. čo sa týka trov konania ako vecne správny potvrdil.

11. Následne sa žalobca vyjadril aj k ďalšiemu vyjadreniu žalovaného, keď uviedol, že žalobca zotrváva na svojom stanovisku, že konajúci súd mal náhradu mzdy z prisúdenej mesačnej výšky 383,46 Eur priznať za 8 mesiacov od 01.08.2011 do 30.04.2012 bez obdobia práceneschopnosti žalobcu od 06.09.2013 do 23.09.2011 a nie iba do 19.03.2012. Žalobca tvrdí, že písomná výzva zo dňa 01.03.2012 na plnenie si pracovných povinností a dostavenie sa do sídla advokátskej kancelárie zastupujúcej žalovaného nie je právne relevantná skutočnosť, ktorá by mala za následok zánik nároku na náhradu mzdy za obdobie do 30.04.2012. Odvolací súd v uznesení zo dňa 18.02. vyjadril súhlas s právnym názorom súdu prvej inštancie s tým, že písomnú výzvu zo dňa 01.03.2012, doručenú žalobcovi možno považovať za riadnu výzvu za určitých okolností, ale podľa názoru žalobcu určité okolnosti nasvedčujú tomu, že túto spornú výzvu nie je možné považovať za platnú. Na základe spornej výzvy zo dňa 01.03.2012 žalobca nemal možnosť nastúpiť do práce za účelom výkonu pracovnej činnosti, pretože sa mal dostaviť do advokátskej kancelárie zastupujúcej žalovaného, čo bolo v rozpore s obsahom uzavretej pracovnej zmluvy, žalobca sa za žiadnych okolností nemohol dostaviť na základe tohto pokynu žalovaného ako zamestnávateľa dňa 12.03.2012, pretože výzva zamestnávateľa zo dňa 01.03.2012 bola žalobcovi doručená až 19.03.2012. Okresný súd rozsudkom č.k. 17Cpr/3/2011-65 zo dňa 22.02.2012 určil, že výpoveď daná žalovaným dňa 26.07.2011 žalobcovi, doručená žalobcovi 09.09.2011 je neplatná. Ďalej určil, že pracovný pomer žalobcu u žalovaného na základe pracovnej zmluvy z 05.08.2008 naďalej trvá. Účelovosť konaní žalovaného je preukázateľne v tom, že žalovaný žalobcovi výzvu na dostavenie sa na adresu právneho zástupcu zamestnávateľa doručil až dňa 19.03.2012, teda v čase, keď už dňa 22.02.2012 súd rozhodol o neplatnosti výpovede a trvanie pracovného pomeru. Žalobca však doručil žalovanému oznámenie, že trvá na ďalšom trvaní pracovného pomeru už dňa 13.10.2011. Výzva zo dňa 01.03.2012 na dostavenie sa žalobcu na adresu právneho zástupcu bola spísaná a žalobcovi doručená výslovne v slovenskom jazyku, pričom v osobe žalobcu ako zamestnanca ide o štátneho občana Maďarska, ktorý neovláda slovenský jazyk. Žalobca tvrdí, že sporná výzva vzhľadom na charakter jej obsahu a kvôli všeobecnej zrozumiteľnosti zásadne mala obsahovať minimálne skrátenú verziu v nemeckom alebo v maďarskom jazyku. Na základe pracovnej zmluvy zo dňa 05.08.2008 uzavretej medzi žalovaným ako zamestnávateľom a žalobcom ako zamestnancom, konkrétne podľa bodu 3.tejto pracovnej zmluvy miesto výkonu práce je vedené Školská 267, SK

- 059 91 Veľký Slavkov. Žalobca v priebehu trvania pracovného pomeru ani predtým ani potom,

teda nikdy nebol v mieste výkonu práce určenom predmetnou pracovnou zmluvou. Podľa priebežnej každodennej pracovnej praxe žalovaného súvisiacej s nástupcov zamestnancov do práce u žalovaného, všetky pracovné činnosti a pracovné výkony zamestnancov žalovaného boli uskutočňované mimo územia Slovenskej republiky. Zamestnanci žalovaného ako vodiči medzinárodnej dopravy jednotlivé nakládky a vykládky tovarov, avšak aj nástupy na pracovný výkon a odovzdanie nákladných motorových vozidiel po príchode zo služobnej cesty realizovali výlučne v zahraničí, väčšinou na území Maďarska alebo Rakúska. Preto bola sporná výzva právneho zástupcu žalovaného zo dňa 01.03.2012 doručená žalobcovi dňa 19.03.2012 neplatným úkonom pre jeho účelovosť a zjavne alibistické konanie zo strany žalovaného. Preto navrhol, aby odvolací súd o odvolaní žalobcu rozhodol s prihliadnutím na neplatnosť výzvy žalovaného zo dňa 01.03.2012. Ako prílohu pripojil žalobca výzvu zo dňa 01.03.2012.

12. K vyjadreniu žalobcu zaslal repliku žalovaný. Argumentáciu žalobcu považuje za nedôvodnú. Poukázal na článok 8 C.s.p. s tým, že žalovaný trvá na svojej argumentácií uvedenej vo svojom odvolaní, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno na preukázanie najdôležitejších okolnosti, ktorou je skutočnosť, že disponoval pracovnou a zdravotnou spôsobilosťou potrebnou na prácu vodiča MKD. Žalobca ani súd prvej inštancie sa doposiaľ relevantným spôsobom nevysporiadali ani s prvotnou spontánnou výpoveďou žalobcu na pojednávaní dňa 05.12.2012, kde tento jednoznačne uviedol, že v období august 2011 až apríl 2012 bol PN a to už od júla 2011, kedy dostal od žalovaného výpoveď cca už 8 až 9 mesiacov. Je absolútne neuveriteľne, aby sa žalobca pomýlil pri uvedení svojej PN o 8 mesiacov, čo sú 2/3 roka, ak mala naozaj trvať len od 06.09.2011 do 23.09.2011, čo je 22 dní, teda ani jeden celý kalendárny mesiac. Žalovaný považuje zmeny v tvrdeniach za účelové. Odvolací súd by nemal takéto vážne rozpory nechať bez povšimnutia. Na týchto záveroch nič nemení ani tvrdenia žalobcu, že v neskoršom období po apríli 2012 až doposiaľ žalobca pracuje ako vodič MKD, pretože toto obdobie nie je predmetom konania. Naopak začatie vykonávania práce MKD od leta 2012 potvrdzuje, že dovtedy bol naozaj žalobca PN a túto prácu nemohol vykonávať. Je nepravdivé tvrdenie žalobcu, že predložil úradný preklad lekárskeho potvrdenia obvodného lekára. Preklad, ako uviedol samotný právny zástupca žalobcu, vyhotovil on sám a nie úradný prekladateľ. Pokiaľ súd prvej inštancie odôvodnil aj s poukazom na email všeobecného lekára predloženým žalovaným, tam bol konštatovaný odhad PN na dobu 2 až 3 mesiacov po skončení liečenia. Nie od samotného zákroku a kontrolné kardiologické vyšetrenie s posúdením funkčného stavu. Nič také žalobca nepredložil. Zároveň poukázal žalovaný na článok 2 C.s.p., § 255 a § 257 C.s.p. s tým, že základnou zásadou pri rozhodovaní o náhrade trov konania je zásada zodpovednosti za výsledok, resp. zásada procesného úspechu. Súd prvej inštancie nerozhodol o nepriznaní náhrady trov konania úspešnejšiemu žalovanému podľa § 255 ods.2 C.s.p., ale podľa § 257 C.s.p., kde na aplikáciu tohto ustanovenia neboli splnené podmienky. Dôvodom procesného neúspechu žalobcu bolo to, že jednak žaloval aj premlčané nároky, ale najmä to, že jeho právny zástupca nesprávne zahrnul do základu pre výpočet náhrady mzdy aj žalobcovi vyplatené cestovné náhrady a tieto otázky existujúce od začiatku konania nijako nesúviseli s výplatnými páskami. Preto žalovaný znova navrhol, aby odvolací súd rozhodol o jeho odvolaní tak ako je to uvedené v jeho návrhu zo dňa 12.12.2016 a zároveň prisúdil žalovanému úplnú náhradu trov celého konania.

13. Odvolací súd na základe podaného odvolania preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo v zmysle zásad uvedených v ust. § 379 a nasl. C.s.p., bez nariadenia pojednávania podľa ust.§ 385 C.s.p. s tým, že miesto a čas vyhlásenia rozsudku oznámil na úradnej tabuli a webovej stránke Krajského súdu v Prešove dňa 20.04.2018, zobral do úvahy, že od 01.07.2016 nadobudol účinnosť zákon č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej C.s.p.), ktorý v druhej hlave spory s ochranou slabšej strany pod tieto zahŕňa v treťom diely aj individuálne pracovnoprávne spory a zistil, že odvolanie žalobcu je dôvodné čo do zamietnutia žaloby za čas od 20.03.2012 do 30.04.2012 a odvolanie žalovaného je dôvodné čo do výroku o trovách konania. Vo zvyšku odvolanie dôvodné nie je.

14. Podľa ust. § 79 ods. 1 Zákonníka práce účinného k 26.07.2011, ak zamestnávateľ dal zamestnancovi neplatnú výpoveď alebo ak s ním neplatne skončil pracovný pomer okamžite alebo v skúšobnej dobe a ak zamestnanec oznámil zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby ho naďalej zamestnával, jeho pracovný pomer sa nekončí, s výnimkou, ak súd rozhodne, že nemožno od zamestnávateľa spravodlivo požadovať, aby zamestnanca naďalej zamestnával. Zamestnávateľ je povinný zamestnancovi poskytnúť náhradu mzdy. Táto náhrada patrí zamestnancovi v sume jeho priemerného zárobku odo dňa, keď oznámil zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní, až do času, keď mu zamestnávateľ umožní pokračovať v práci alebo ak súd rozhodne o skončení pracovného pomeru.

15. Podľa ust. § 142 ods. 3 Zákonníka práce účinného k 26.07.2011, ak nemohol zamestnanec vykonávať prácu pre iné prekážky na strane zamestnávateľa, ako sú uvedené v odsekoch 1 a 2, zamestnávateľ mu poskytne náhradu mzdy v sume jeho priemerného zárobku.

16. Súd prvej inštancie konštatoval, že po späťvzatí časti žaloby a zmene žalobného petitu predmetom konania bol nárok žalobcu na náhradu mzdy za obdobie od 01.08.2011 do 30.04.2012, okrem obdobia od 06.09.2011 do 23.09.2011, kedy žalobca bol preukázateľne hospitalizovaný v nemocnici. Žalobca si uplatnil nárok za obdobie od 01.08.2011 do 30.11.2011 podľa ust.§ 142 ods.3 Zákonníka práce a za obdobie od 01.12.2011 do 30.04.2012 podľa § 79 ods.1 Zákonníka práce. Žalovaný dal žalobcovi výpoveď dňa 26.07.2011, ktorá bola žalobcovi doručená 09.09.2011, výpovedná doba začala plynúť 01.10.2011, uplynula 30.11.2011. Súd v konaní sp. zn. 17Cpr 3/2011 rozsudkom z 22.02.2012 rozhodol o neplatnosti výpovede. Rozsudok nadobudol právoplatnosť 19.04.2012. Pokiaľ v období od 01.08.2011 do 30.11.2011 žalobca nepracoval u žalovaného a dňa 26.09.2011 - doručené žalovanému 28.09.2011 oznámil žalobca žalovanému, že trvá na prideľovaní práce žalovanému. Žalobcovi neprideľoval prácu do 30.11.2011, kedy uplynula výpovedná doba, ide o inú prekážku v práci na strane zamestnávateľa, počas ktorej má žalobca právo na náhradu mzdy v sume jeho priemerného mesačného zárobku, okrem obdobia od 06.09.2011 do 23.09.2011, za ktoré obdobie si žalobca náhradu mzdy neuplatnil.

17. Súd prvej inštancie teda vychádzal z toho, že žalobcovi patrí za mesiac september náhrada mzdy až od 28.09.2011, kedy oznámil žalobca žalovanému, že trvá na prideľovaní práce (§ 79 ods.1 Zákonníka práce účinného k 26.07.2011). Odvolací súd s týmto právnym názorom súdu prvej inštancie súhlasí. Teda čo do zamietnutia žaloby v prevyšujúcej časti za obdobie od 01.08.2011 do 27.09.2011. Odvolacia námietka žalobcu v tomto smere preto nie je dôvodná. Dôvodná však je odvolania námietka žalobcu čo do zamietnutia žaloby na priznanie náhrady mzdy za čas od 20.03.2012 do 30.04.2012. Prečo súd prvej inštancie v tejto časti žalobu zamietol riadne nevysvetlil.

18. Odvolací súd súhlasí i so záverom súdu prvej inštancie potom čo doplnil dokazovanie ohľadom zdravotnej spôsobilosti žalobcu na výkon práce od 28.09.2011, kedy bolo doručené žalovanému oznámenie žalobcu o tom, že trvá na prideľovanie práce žalobcovi, že od 24.09.2011 bol žalobca zdravotne spôsobilý na výkon práce u žalovaného. Z lekárskej správy predloženej žalobcom, ktorú žalovaný namieta skutočne vyplýva, že obvodný lekár - internista žalobcu potvrdil, že žalobca od 24.09.2011 po liečebnom pobyte v sanatóriu je práceschopný. Žalovaný nepredložil žiaden dôkaz o tom, že by žalobca bol nespôsobilý po 28.09.2011 vykonávať prácu pre žalovaného. Úvahy žalovaného neboli podporené dôkazmi z jeho strany a námietka, že sa žalobca na pojednávaní dňa 05.12.2012 vyjadril, že bol práceneschopný cca 8 až 9 mesiacov v období od 08/2011 do 04/2012 bola vysvetlená súdom prvej inštancie podľa názoru odvolacieho súdu riadne tak, že na pojednávaní dňa 20.09.2012 opravil žalobca svoje vyjadrenie, že práceneschopný bol od 06.09.2011 do 23.09.2011. Súd prvej inštancie použil aj emailové vyjadrenie lekára - kardiológa z 13.07.2016, ktoré predložil žalovaný, že z lekárskej správy (prepúšťacej správy z 23.09.2011) vyplýva, že u žalobcu bola krvná zrazenina úplne odstránená, čím došlo k úplnému spriechodneniu postihnutej srdcovej tepny bez následkov. Po takomto výkone nastúpi pacient do zamestnania o 2 až 3 týždne, najneskôr o 2 až 3 mesiace podľa druhu práce. Skutočne kardiologický výkon bol učinený žalobcovi 26.07.2011. Preto nástup do práce od 24.09.2011 bol u žalobcu reálny s prihliadnutím na zdravotný stav žalobcu. S tým logicky korešponduje i podanie, ktoré žalobca doručil žalovanému zo dňa 26.09.2011, doručené žalovanému 28.09.2011, ktorým oznámil žalobca žalovanému, že trvá na prideľovaní práce. Nedôvodná je i námietka žalovaného, že lekársku správu z nemocnice Honvéd - štátne zdravotné centrum preložil iba sám právny zástupca žalobcu. Z doložky prekladateľa na č.l. 49 spisu vyplýva, že správu preložil H.. W. Q. prekladateľ. Lekárske potvrdenie zo dňa 03.10.2013 zas prekladala prekladateľka V.. U. Z., č.prekladateľa 970213. Súd prvej inštancie poukázal aj na lekársku správu predloženú žalobcom, z ktorej vyplýva, že obvodný lekár - internista žalobcu potvrdil, že žalobca od 24.09.2011 po liečebnom pobyte v sanatóriu je práceschopný. Toto lekárske potvrdenie sa nachádza na č.l. 284 spisu a je k nemu pripojený aj preklad. Žalovaný namieta, že ide iba o preklad právneho zástupcu žalobcu. Preklad je však spojený trikolórou s originálom, pričom je pri ňom pripojené aj lekárske potvrdenie, že žalobcovi v období od 24.09.2011 do 30.04.2012 neboli vyplatené nemocenské dávky z dôvodu pracovnej neschopnosti. O obsahu potvrdenia a správnosti prekladu nemal odvolací súd pochybnosti. Žalobca teda predložil riadne potvrdenie o tom, že od 24.09.2011 po liečebnom pobyte v sanatóriu bol práceschopný. Logicky súd prvej inštancie uvedené dal do súvislosti s dôkazom, ktorý predložil žalovaný a to odborné vyjadrenie X. W., ktorý bol v službe na pohotovosti dňa 13.07.2016, ktorý uviedol, že z lekárskej správy sa jednalo

o uzáver - trombózu jednej z vencovitých tepien srdca - trombu, teda krvná zrazenina bola z tepny úplne odstránená, čím došlo k úplnému spriechodneniu postihnutej srdcovej tepny podľa lekárskej správy bez následkov. Po takomto výkone niektorí nastupujú do práce aj o 2-3 týždne na pôvodné zaradenie, ale každý prípad je iný. U vodiča MKD by predpokladal 2 až 3 mesiace PN. Súd prvej inštancie preto logicky vyvodil, že kardiologický výkon bol učinený žalobcovi 26.07.2011, nástup do práce od 24.09.2011 preto bol u žalobcu reálny s prihliadnutím na zdravotný stav žalobcu a druh práce žalobcu u žalovaného, pričom išlo o dôkaz, ktorý predložil sám žalovaný. Na tom nič nemení ani skutočnosť, že v odvolaní už žalovaný namieta, že PN 2 až 3 mesiace sa má počítať od rehabilitácie. Z odborného vyjadrenia jednoznačne vyplýva, že po takomto výkone, teda logicky po odstránení krvnej zrazeniny z tepny. Priznanie náhrady mzdy za mesiac september od 28.09.2011 do 30.09.2011 za mesiac október 2011, november 2011, december 2011, január 2012, február 2012 i marec 2012 do 19.03.2012 možno považovať za súladné so zákonom i s vyššie citovanou právnou úpravou.

19. Žalobca nenamieta výšku pravdepodobného hodinového zárobku žalobcu, ktorý vypočítal právny zástupca žalovaného na 2,3008 Eur, priemerný počet hodín 166,66 Eur, čo mesačne predstavuje 383,46 Eur a to za 2.štvrťrok 2011. O výpočte právneho zástupcu žalovaného vzhľadom na predložené doklady v spise nemá odvolací súd pochybnosti. Keďže pravdepodobný hodinový zárobok žalobcu vypočítal právny zástupca žalovaného a žalobca s uvedeným súhlasil, túto skutočnosť mal odvolací súd za preukázanú a v tejto časti považuje odvolacie námietky žalovaného za nedôvodné. Čo do odvolacej námietky žalovaného, že má za to, že žalobca nebol v žalovanom období spôsobilý na výkon dohodnutej práce a že len žalobca mohol preukázať, že pracovnú a zdravotnú spôsobilosť mal, odvolací súd uvádza, že z judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (napríklad 6Cdo/81/2010) vyplýva, že samotná skutočnosť, či účastník konania je na strane žalobcu alebo žalovaného nemá priamy vplyv na povinnosť tvrdiť rozhodujúce skutočnosti a predložiť alebo označiť dôkazy na svoje tvrdenia. Rozdelenie bremena tvrdenia a dôkazného bremena medzi účastníkmi v spore závisí na tom ako vymedzuje právna norma práva a povinnosti účastníkov. Obvykle platí, že skutočnosti navodzujúce žalované právo musí tvrdiť žalobca, zatiaľ čo okolnosti toto právo vylučujúce sú záležitosťou žalovaného. Bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno vystihuje aktuálnu skutkovú a dôkaznú situáciu konania. V priebehu sporu sa môže meniť, teda môže dochádzať k jej prerozdeľovaniu. V danom prípade žalobca poukazoval na skutočnosť, že bol práceschopný a na preukázanie práceschopnosti predložil aj listiny ako bolo uvedené vyššie. Žalovaný tvrdí, že žalobca nebol spôsobilý vykonávať prácu vodiča MKD, ale konkrétne dokazovanie na preukázanie svojho tvrdenia nenavrhol vykonať. Uviedol iba, že žalovaný nevie preukázať, že žalobca nebol spôsobilý na výkon dohodnutej práce a že právny zástupca žalobcu už na pojednávaní dňa 29.11.2013 uviedol že predloží posúdenie odborného lekára ku schopnosti žalobcu vykonávať prácu vodiča, čo sa nestalo. Žalovaný však na vykonaní takéhoto dôkazu netrval, iba konštatoval na pojednávaní dňa 08.11.2016, že lekárske potvrdenie z 10.10.2016 podľa jeho názoru nepreukazuje, že žalobca bol spôsobilý na výkon práce vodiča MKD. Uvedené je možné podľa názoru žalovaného posúdiť iba nejakým odborným posudkom alebo znaleckým posudkom lekára z odboru pracovné lekárstvo vo vzťahu k dohodnutému druhu práce a namietal, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno. Na záver právny zástupca žalovaného uviedol, že trvá na všetkých prednesoch. Navrhol žalobu zamietnuť a priznať žalovanému náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Ďalšie vykonanie dokazovania nenavrhol. Na tom nič nemení ani skutočnosť, že právny zástupca žalobcu nemal ďalšie návrhy na doplnenia dokazovania. Žalobca tvrdil, že bol práceschopný a spôsobilý vykonávať prácu vodiča MKD. Žalovaný tvrdil, že spôsobilý na prácu vodiča MKD žalobca nebol, teda bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno sa prerozdelilo vo vzťahu k žalovanému, pretože tak ako bolo uvedené vyššie, okolnosti právo žalobcu vylučujúce sú záležitosťou žalovaného. Odvolacia námietka žalovaného teda ani v tejto časti neobstojí.

20. Preto odvolací súd potvrdil rozsudok okrem výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti čo do nároku žalobcu na náhradu mzdy za čas od 20.03.2012 do 30.04.2012 podľa ust.§387 ods.1,2 C.s.p ako vecne správny.

21. Odvolací súd už uviedol vyššie, že rozsudok vo výroku o zamietnutí žaloby čo do nároku žalobcu na náhradu mzdy za čas od 20.03.2012 do 30.04.2012 je nepreskúmateľný. Z odôvodnenia rozsudku sa nedá zistiť prečo za tento čas súd prvej inštancie žalobu zamietol. Možno prisvedčiť žalobcovi, že odvolací súd vo svojom zrušujúcom uznesení zo dňa 18.02.2016 vyjadril súhlas s právnym názorom súdu prvej inštancie s tým, že písomnú výzvu zo dňa 01.03.2012 doručenú žalobcovi dňa 19.03.2012 možno považovať za riadnu výzvu za určitých okolností. Takéto okolnosti však súd prvej inštancie nepopísal a nie je preto jasné prečo za ten čas žaloba bola zamietnutá. Žalobca argumentuje, že na

základe predmetnej výzvy zo dňa 01.03.2012 žalobca nemal nastúpiť do práce, ale mal sa dostaviť do advokátskej kancelárie zastupujúcej žalovaného, čo bolo v rozpore s obsahom uzavretej pracovnej zmluvy. Žalobca nemal byť ani jediný raz, teda nikdy v sídle, resp.prevádzke žalovaného na území Slovenskej republiky, pretože všetky výkony zamestnancov žalovaného boli realizované mimo územia Slovenskej republiky. Preto považoval túto výzvu zo dňa 01.03.2012 zo strany žalovaného za účelovú a alibistickú, a teda za neplatnú. Súd prvej inštancie sa otázkou platnosti, či neplatnosti tejto výzvy riadne nezaoberal.

22. Preto odvolací súd zrušil rozsudok vo výroku o zamietnutí žaloby čo do nároku žalobcu na náhradu mzdy za čas od 20.03.2012 do 30.04.2012. Odvolací súd zrušil rozsudok i čo do prislúchajúceho výroku o trovách konania. Všetko podľa ust.§ 389 ods.1 písm.b/ C.s.p. a podľa ust.§ 391 ods.1 C.s.p. vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

23. Úlohou súdu prvej inštancie bude sa zaoberať otázkou zamietnutia žaloby za čas od 20.03.2012 do 30.04.2012 s tým, že sa bude riadne zaoberať platnosťou písomnej výzvy doručenej žalobcovi dňa 19.03.2012. Zároveň sa súd prvej inštancie bude zaoberať otázkou trov konania, prípadnou aplikáciou ust.§ 257 C.s.p. a odvolacími námietkami žalovaného vo vzťahu k aplikácií uvedeného ustanovenia.

24. Čo do úroku z omeškania v odvolaní žalobcom ani žalovaným namietaný nebol , preto sa touto otázkou odvolací súd zvlášť nezaoberal.

25. V novom rozhodnutí rozhodne súd prvej inštancie aj o trovách tohto odvolacieho konania postupom podľa ust.§ 396 ods.3 C.s.p.

26. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 .

Podľa § 420 CSP, dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

Podľa § 421 ods. 1 CSP, dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Podľa § 421 ods. 2 CSP, dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n).

Podľa § 423 CSP, dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné.

Podľa § 424 CSP, dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.

Podľa § 427 ods. 1 CSP, dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

Podľa § 427 ods. 2 CSP, dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde.

Podľa § 428 CSP, v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).

Podľa § 429 ods. 1 CSP, dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.

Podľa § 429 ods. 2 CSP, povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa.