Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (2)Rozsudok_14CoKR-23-2017.pdf
PDF · 173.68 KB
Case nature
Area
Subarea
14CoKR/23/2017
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Žiline ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Martiny Nemravovej, členov senátu JUDr. Ivany Nemčekovej, JUDr. Róberta Bebčáka, v sporovej právnej veci žalobcu: LawService Recovery, k.s., so sídlom Stráž 223, 960 01 Zvolen, IČO: 47 817 003, správca úpadcu: MERKANTIL s.r.o., so sídlom M. R. Štefánika 32, 012 39 Žilina, IČO: 34 104 992, právne zastúpeného LawService, s.r.o., so sídlom Stráž 3/223, 960 01 Zvolen, IČO: 36 861 723, proti žalovanému: Asemid Global s.r.o., so sídlom Bratislavská 78, 911 05 Trenčín, IČO: 45 256 713, zastúpenému právnym zástupcom JUDr. Antonom Kamasom, advokátom, so sídlom G. XXXX, XXX XX P., o určenie neúčinnosti právnych úkonov, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Žilina č.k. 10Cbi/3/2016-135 zo dňa 20. júna 2017, takto
rozhodol:
Rozsudok Okresného súdu Žilina č.k. 10Cbi/3/2016-135 zo dňa 20. júna 2017 p o t v r d z u j e .
Žalovaný m á voči žalobcovi n á r o k na plnú náhradu trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie (ďalej aj len „okresný súd“) žalobu v celom rozsahu zamietol. Žalovanému priznal voči žalobcovi nárok na plnú náhradu trov konania.
2. S poukazom na vykonané dokazovanie a právnu úpravu v § 57 ods. 1, 2, 3 a 4 zákona č. 7/2005 Z.z. o konkurze a reštrukturalizácii v znení účinnom od 01.01.2012 (ďalej aj len „ZKR“), § 59 ods. 1, 2, 3, 4 ZKR, § 62 ods. 1, 5 ZKR, § 63 ods. 1 ZKR, okresný súd žalobu zamietol. Medzi stranami sporu v tomto konaní nebolo sporné uzavretie žalobcom označených odplatných zmlúv o postúpení pohľadávok ani spôsob, akým došlo k úhrade ceny za ich prevod žalovanému. Rovnako za nespornú skutočnosť okresný súd považoval vyhlásenie konkurzu na majetok dlžníka MERKANTIL, s.r.o. uznesením Okresného súdu Žilina zo dňa 29.06.2015 zverejnený v Obchodnom vestníku č. 54/2015 zo dňa 19.03.2015 s účinkami zverejnenia vyhlásenia konkurzu dňa 20.03.2015. Z uvedených skutkových okolností nesporných medzi stranami sporu podľa § 151 ods. 2 CSP, u ktorých zároveň neboli dôvody pochybovať o ich pravdivosti, okresný súd podľa § 186 ods. 2 veta prvá Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“) vychádzal.
3. Žalobca v konaní uplatnil nárok, ktorým sa domáhal určenia právnej neúčinnosti označených právnych úkonov - zmlúv o postúpení pohľadávok ako zvýhodňujúcich právnych úkonov uzatvorených medzi úpadcom a žalovaným podľa § 59 ods. 1, 2, 3, 4 ZKR a súčasne sa žalobca domáhal voči žalovanému peňažnej náhrady za tieto ukracujúce právne úkony v zmysle § 63 ods. 1 ZKR v celkovej sume 503.626,13 Eur. Ťažisko procesnej obrany žalovaného proti žalobe spočívalo v námietke nedostatku základných predpokladov na odporovanie právnych úkonov ako zvýhodňujúcich právnych úkonov s poukazom na ich odplatnú povahu a žalovaným zvolený spôsob úhrady ceny za postúpenie pohľadávok, keď skutočnosť započítacieho prejavu žalovaného po uzavretí napadnutých zmlúv nemožno pričítať
na ujmu úpadcu. Úpadca podľa tvrdení žalovaného v čase uzavretia sporných zmlúv disponoval dostatočným majetkom, ktorá skutočnosť vylučovala neskoršie uplatňovanie odporovateľnosti týchto úkonov. Žalobca v konaní uplatnil právo na určenie právnej neúčinnosti právnych úkonov úpadcu pred vyhlásením konkurzu na majetok úpadcu a peňažnej náhrady voči žalovanému z týchto odporovateľných právnych úkonov, pričom uvedený nárok žalobcu okresný súd s prihliadnutím na okamih začatia konkurzného konania aplikoval nasledovné hmotnoprávne ustanovenia.
4. Vzhľadom na skutočnosť, že konanie v tejto veci je konaním na základe incidenčnej žaloby, tak okresný súd primárne skúmal dodržanie prekluzívnej hmotnoprávnej lehoty na podanie žaloby, ktorou je lehota jedného roka od vyhlásenia konkurzu, ku ktorému došlo zverejnením uznesenia o vyhlásení konkurzu s účinkami dňa 20.03.2015. Podľa § 57 ods. 2 ZKR lehota jedného roka na včasné podanie žaloby o určenie neúčinnosti právnych úkonov začína plynúť odo dňa vyhlásenia konkurzu a keďže konkurz bol vyhlásený uverejnením uznesenia dňa s účinkami zverejnenia dňa 20.03.2015, začala lehota na včasné podanie žaloby o určenie neúčinnosti právneho úkonu v súlade s úpravou podľa § 199 ods. 9 veta prvá ZKR plynúť nasledujúci deň po zverejnení súdneho rozhodnutia, t.j. od 21.03.2015. Posledným dňom na podanie odporovacej žaloby bol deň 21.03.2016, pričom žalobca uplatnil svoj nárok podaním žaloby dňa 17.03.2016. Okresný súd tak konštatoval dodržanie hmotnoprávnej prekluzívnej lehoty na včasné podanie žaloby v tejto veci ako základnej hmotnoprávnej podmienky pre určenie neúčinnosti napadnutého právneho úkonu.
5. V odôvodnení napadnutého rozsudku okresný súd uviedol, že žalobca založil svoje tvrdenie odporovateľnosti v žalobe označených právnych úkonov na tom, že napadnuté právne úkony sú zvýhodňujúcimi právnymi úkonmi podľa § 59 ods. 1 ZKR. Základnou dôkaznou povinnosťou žalobcu tak bolo tvrdiť a preukázať splnenie všetkých podmienok odporovateľnosti právnych úkonov podľa § 57 ZKR a podľa osobitnej skutkovej podstaty vymedzenej § 59 ZKR.
6. Svoju aktívnu legitimáciu na uplatnenie odporovacieho práva žalobca odvodzoval z § 57 ods. 1 ZKR, pričom odporovacie právo žalobca uplatnil voči osobe, v prospech ktorej mali byť odporovateľné právne úkony uskutočnené v zmysle § 62 ods. 1 ZKR.
7. Okresný súd zdôraznil, že vo všeobecnosti základným predpokladom odporovateľnosti právneho úkonu podľa ZKR je podmienka zakotvená v § 57 ods. 4 ZKR, v zmysle ktorého je možné odporovať len tým právnym úkonom dlžníka, ktoré ukracujú uspokojenie prihlásenej pohľadávky niektorého z veriteľov dlžníka. Žalobca tak musí v konaní spoľahlivo a jednoznačne preukázať, že v čase, kedy došlo k odporovateľnému právnemu úkonu, existovali pohľadávky niektorého z veriteľov, ktoré takýmto odporovateľným právnym úkonom mohli byť ukrátené. Okrem toho pohľadávka musí byť veriteľom v konkurznom konaní riadne prihlásená (uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici, sp. zn. 25CoKR/5/2013 zo dňa 17.05.2013, rozhodnutie Krajského súdu v Banskej Bystrici, sp. zn. 41CoKR/60/2011 zo dňa 31.07.2012). Z obsahu žaloby bolo zrejmé, že žalobca sa domáha právnej neúčinnosti zmlúv o postúpení pohľadávok ako zvýhodňujúcich právnych úkonov. Vzhľadom na obranu žalovaného a obsah citovaných zákonných ustanovení, najmä § 57 ods. 4 ZKR okresný súd posudzoval, či žalobca označenými a okresným súdom vykonanými dôkazmi preukázal splnenie základnej hmotnoprávnej podmienky odporovateľnosti právneho úkonu, a to existenciu ukracujúceho právneho úkonu, ktorá ako podmienka odporovateľnosti musí byť preukázaná vždy, teda pri odporovaní z akéhokoľvek špecifikovaného dôvodu podľa jednotlivých skutkových podstát odporovateľnosti tak, ako sú tieto vymedzené ZKR. Z toho vyplývalo, že podmienky odporovateľnosti podľa § 59 nasl. ZKR bolo možné posudzovať a hodnotiť za predpokladu preukázania splnenia základnej hmotnoprávnej podmienky podľa § 57 ods. 4 ZKR.
8. Z tvrdení žalobcu, ktoré sú obsahom žaloby a z dôkazov, ktoré tvoria obsah spisového materiálu, preukázanie existencie ukracujúceho právneho úkonu dlžníka podľa okresného súdu nevyplývalo. Úspešnosť akejkoľvek odporovateľnosti závisí od toho, či sa majetok dlžníka napadnutými právnymi úkonmi zmenšil a aký majetok dlžníkovi ostal na uspokojenie jeho ostatných pohľadávok veriteľmi prihlásených v konkurznom konaní. V prípade odplatných právnych úkonov dochádza k ukráteniu len vtedy, ak protiplnenie druhej strany právneho úkonu nie je ekvivalentné, a teda ukrátenie vzniká len v rozsahu rozdielu medzi dohodnutou odplatou a odplatou ekvivalentnou za súčasného splnenia predpokladov, že právnym úkonom dlžníka sa ukrátilo uspokojenie pohľadávky veriteľa, teda až v dôsledku konkrétneho právneho úkonu dlžníka nebude pohľadávka veriteľa pre nedostatok majetku
uspokojená buď vôbec alebo len čiastočne. Pokiaľ žalobca založil dôvodnosť podanej žaloby na podmienke ukracujúceho právneho úkonu, bolo jeho dôkaznou povinnosťou preukázať kvalifikované zmenšenie majetku dlžníka - úpadcu, a tým preukázať základnú hmotnoprávnu podmienku ukracujúceho právneho úkonu, k čomu však z jeho strany nedošlo. Ak by aj napadnutými právnymi úkonmi došlo k zmenšeniu majetku dlžníka, nemožno sa úspešne domáhať odporovateľnosti, ak majetok, ktorý dlžníkovi po jeho vykonaní napadnutého úkonu zostal, postačuje na uspokojenie jeho existujúceho záväzku. O to viac v situácii, ak uvedenú skutočnosť v rámci svojej procesnej obrany žalovaný namietal.
9. Okresný súd zdôraznil, že obsahom dôkazného bremena na strane žalobcu bolo spoľahlivo a jednoznačne preukázať, že postúpením pohľadávok za dohodnutú odplatu pri súčasnom preukázaní stavu aktív a pasív dlžníka k momentu uskutočnenia napadnutých právnych úkonov, došlo k úplnému alebo čiastočnému zmenšeniu možnosti uspokojenia pohľadávok v tom čase existujúcich veriteľov, ktorí si prihlásili svoje pohľadávky v konkurznom konaní. Konkrétne ukrátenie vo vzťahu k uzavretým zmluvám žalobca nešpecifikoval. Toto hodnotil len v rovine posúdenia konania úpadcu, ktorý speňažením svojich bonitných pohľadávok, ktoré tvorili predmet postúpenia, mohol uspokojiť viacerých svojich veriteľov a tvrdením, že ak by úpadca postupoval štandardne ako dobrý hospodár, mohol tak získať finančné prostriedky na svoje fungovanie. Uzavretím týchto zmlúv si úpadca ponížil jeden svoj záväzok, čo však neriešilo zložitú ekonomickú situáciu úpadcu.
10. Konštatoval okresný súd, že k odporovateľnosti dochádza najčastejšie v prípade bezodplatných právnych úkonov dlžníka, prípadne právnych úkonov bez primeraného protiplnenia. V posudzovanej právnej veci však išlo o odplatný právny úkon, ktorým sa menila štruktúra majetkových práv dlžníka, pri ktorom nedochádza k zmenšeniu majetku. Spôsob, akým žalovaný splnil svoj záväzok zaplatiť úpadcovi dohodnutú odplatu za postúpené pohľadávky, bol v plnej dispozícii žalovaného. Pre žalovaným zvolený spôsob uspokojenia nemožno postihnúť právne účinky úkonov dlžníka. Pokiaľ žalobca namietol, že postúpením pohľadávok žalovanému úpadca vytvoril priestor žalovanému pre započítanie pohľadávok, tak okresný súd zvýraznil, že takýto priestor by bol daný každej zmluvnej strane, s ktorou úpadca vstúpil do záväzkovo-právneho vzťahu, a preto uvedenú námietku žalobcu vyhodnotil ako irelevantnú. Žalovaný zaplatil dohodnutú cenu formou jednostranného započítania svojej pohľadávky voči pohľadávke úpadcu a čiastočne vykonanou úhradou, čím svoj záväzok zo zmluvy o postúpení splnil. Okolnosti nadobudnutia pohľadávky žalovaného, ktorá tvorila predmet započítania, nie sú právne významné. Rovnako okresný súd posúdil tvrdenia a návrhy na doplnenie dokazovania k otázke majetkových pomerov a existencii pohľadávok veriteľov úpadcu k okamihu uzavretia sporných zmlúv, keďže ekvivalentný právny úkon nemohol žiadnym spôsobom negatívne ovplyvniť stav majetku úpadcu. V čase, kedy k uzavretiu odporovaných právnych úkonov došlo, dispozičné oprávnenie úpadcu nakladať so svojim majetkom nebolo žiadnym spôsobom obmedzené. Ako zásadnú skutočnosť okresný súd zdôraznil, že podmienky odporovateľnosti právneho úkonu bolo potrebné skúmať k okamihu účinnosti právneho úkonu, tzn. že okolnosti, ktoré nastali neskôr, nemajú z hľadiska právneho posúdenia veci žiadnu relevanciu.
11. Vo vzťahu k odporovaným právnym úkonom a jeho podmienkam podľa § 57 ods. 4 ZKR a § 59 ods. 1, 2 ZKR bol žalobca povinný tvrdiť a preukázať, že uzatvorenými zmluvami o postúpení pohľadávok došlo k zmenšeniu majetku dlžníka ako základného predpokladu odporovateľnosti právnych úkonov a súčasne ak v dôsledku zmenšenia majetku dlžníka veriteľ dlžníka nemôže dosiahnuť uspokojenie svojej pohľadávky z majetku dlžníka buď vôbec alebo aj čiastočne. Pokiaľ žalobca za ukracujúce právne úkony bez ďalšieho považoval uzavretie zmlúv, ktorých predmetom bolo postúpenie bonitných pohľadávok úpadcu, bez zohľadnenia dohodnutej odplaty, nie je možné takejto žalobe vyhovieť a prijať záver o ukracujúcom právnom úkone. Záver o ukrátení v zmysle § 57 ods. 4 ZKR predpokladá zo strany žalobcu preukázanie konkrétneho ekonomického dopadu odporovaného právneho úkonu v majetkovej sfére dlžníka, ktorý je možné posudzovať a hodnotiť len pri preukázaní stavu majetku úpadcu, teda jeho aktív a pasív v čase, kedy nastali účinky napadnutých právnych úkonov a bezprostredne po ich uskutočnení. Teda aj v prípade jednotlivých skutkových podstát tieto úkony možno úspešne odporovať len vtedy, ak nimi došlo k ukráteniu pohľadávky, ktorú si veriteľ po vyhlásení konkurzu riadne prihlásil. Keďže uzavretím zmlúv o postúpení pohľadávok sa zmenila len štruktúra majetkovej podstaty dlžníka, nebolo možné sa úspešne domáhať odporovateľnosti právnych úkonov. Vzhľadom na to, že žalobcom navrhovaný dôkaz oboznámením konkurzného spisu na preukázanie existencie pohľadávok iných veriteľov k okamihu uzavretia sporných zmlúv nesmeroval k objasneniu otázky zmenšenia majetku dlžníka v dôsledku uzavretých zmlúv, tak návrhu žalobcu na doplnenie dokazovania nebolo možné podľa okresného súdu vyhovieť. Teda aj v prípade, ak by existovali pohľadávky veriteľov úpadcu k
okamihu uzavretia predmetných zmlúv, tieto nemožno úspešne napadnúť odporovateľnosťou, ak sa v ich dôsledku majetok úpadcu nezmenšil.
12. Okresný súd poznamenal, že skutočnosť preukázania úpadku neznamená automaticky ukrátenie podľa § 57 ods. 4 ZKR v zmysle konkrétneho ekonomického dopadu odporovaného právneho úkonu na majetok úpadcu. Rovnako ukrátenie nemožno konštatovať ani z vymedzenia masy prihlásených pohľadávok, príp. zistených pohľadávok. Okresný súd dospel k záveru, že žalobca v konaní nepreukázal základnú hmotnoprávnu podmienku odporovateľnosti právneho úkonu podľa § 57 ods. 4 ZKR, a to existenciu ukracujúcich právnych úkonov, čo viedlo k zamietnutiu žaloby v celom jej rozsahu. Vzhľadom na to, že ani žalobcom navrhovaný dôkaz - oboznámenie konkurzného spisu úpadcu k existencii pohľadávok voči úpadcovi k okamihu uskutočnenia napadnutých právnych úkonov, nesmeroval k preukázaniu zmenšenia majetku dlžníka v dôsledku uzatvorených odplatných zmlúv o postúpení pohľadávok, tak okresný súd žalobcom označený dôkazný návrh zamietol. Predaj pohľadávok úpadcom žalovanému za ekvivalentnú cenu, nie je zmenšením majetku, ale mení sa len štruktúra majetku. Ďalšie skúmanie podmienok odporovateľnosti podľa § 59 ods. 1, 2 ZKR a argumentácie žalobcu, ktorá sa viaže k špecifickým podmienkam odporovateľnosti právneho úkonu ako zvýhodňujúceho právneho úkonu, má svoju relevanciu len v podmienkach tvrdenej a preukázanej základnej podmienky odporovateľnosti právneho úkonu, ktorá žalobcom preukázaná nebola. Okresný súd zmietol žalobu v časti určenia právnej neúčinnosti napadnutých právnych úkonov, preto nebolo možné vyhovieť ani súvisiacemu návrhu na uloženie povinnosti na plnenie. O nároku na náhradu trov konania okresný súd rozhodol podľa zásady úspešnosti strán v spore a keďže úspešnou v konaní bol žalovaný, tak okresný súd mu priznal voči žalobcovi v súlade s § 255 ods. 1 CSP náhradu trov konania v plnom rozsahu (v rozsahu 100%). O výške náhrady trov konania rozhodne okresný súd v súlade s § 262 ods. 2 CSP po právoplatnosti rozsudku samostatným uznesením. 13. Proti tomuto rozsudku v zákonom stanovenej lehote podal odvolanie žalobca prostredníctvom právneho zástupcu, ktorý namietal, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 365 ods. 1 písm. f) CSP), že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia (§ 365 ods. 1 písm. h) CSP). Žalobca mal za to, že v konaní preukázal základnú hmotnoprávnu podmienku odporovateľnosti právneho úkonu podľa § 57 ods. 4 ZKR, a to tým, že v konaní bolo preukázané zmenšenie majetku úpadcu uzatvorením zmlúv so žalovaným v období, kedy bol preukázateľne v úpadku. Ako rozhodný argument pre neúspech žalobcu okresný súd uviedol vo svojom rozhodnutí, že základným predpokladom odporovateľnosti právneho úkonu podľa ZKR je podmienka - zakotvená v § 57 ods. 4 ZKR. Vo vzťahu k tvrdeniu okresného súdu, že nepreukázal základnú hmotnoprávnu podmienku odporovateľnosti právneho úkonu podľa § 57 ods. 4 ZKR, a to existenciu ukracujúcich právnych úkonov uviedol, že v zmysle názoru odbornej verejnosti možno rozdeliť predpoklady odporovateľnosti na: • všeobecné a) právny úkon dlžníka (splnené), účinnosť právneho úkonu dlžníka (splnené), ukrátenie uspokojenia pohľadávky veriteľa (splnené). • osobitné a) vyhlásenie konkurzu (splnené), právny úkon dlžníka sa týka jeho majetku (splnené), ukrátenie pohľadávky veriteľa, ktorý si prihlásil pohľadávku (splnené). Tieto všetky predpoklady odporovateľnosti právnych úkonov boli v tomto konaní kumulatívne splnené, a teda považoval za absurdné, že by nepreukázal základnú hmotnoprávnu podmienku odporovateľnosti právneho úkonu podľa § 57 ods. 4 ZKR. Právny úkon možno úspešne napadnúť odporovateľnosťou len vtedy, ak ukracuje uspokojenie prihlásenej pohľadávky niektorého z veriteľov dlžníka. Táto formulácia zákona nie je podľa žalobcu najvhodnejšia, pretože nerozlišuje časové poradie vzniku pohľadávky. V konkurznom konaní si veritelia prihlásia rôzne pohľadávky. Sú to pohľadávky, ktoré vznikali a mali byť splatné pred vykonaním odporovateľného úkonu dlžníka, v deň vykonania úkonu, po jeho konaní a niektoré pohľadávky, ktoré mali byť splatné až v budúcnosti, sa stali splatnými len v dôsledku vyhlásenia konkurzu. Občiansky zákonník ako všeobecný predpoklad odporovateľnosti vyžaduje, aby právnym úkonom dlžníka došlo k ukráteniu jeho vymáhateľnej pohľadávky. Dlhoročná diskusia o tom, či vymáhateľnou pohľadávkou je taká pohľadávka. ktorej svedčí exekučný titul, alebo je to každá pohľadávka, ktorú možno súdne vymáhať, sa skončila, aspoň v rovine aplikačnej praxe, záverom, že je to každá pohľadávka, ktorú možno vymáhať. V Českej republike sa prijal opačný záver, podľa ktorého sa v čase rozhodovania súdu o odporovateľnosti vyžaduje existencia exekučného titulu na tú pohľadávku, ktorej uspokojenie bolo odporovateľným právnym úkonom ukrátené. Zákon neviaže odporovateľnosť na existenciu vymáhateľnej pohľadávky, ale na pohľadávku, ktorá je prihlásená, pričom za zákonodarcu je
potrebné dodať, že pohľadávka musí byť prihlásená riadne a včas. Ak sa vychádza zo zjednodušeného záveru, že úbytkom majetku sa ukracuje (môže sa ukrátiť) uspokojenie pohľadávky veriteľa, k ukráteniu dochádza už vtedy, ak veliteľ mal pohľadávku v čase vykonania právneho úkonu voči dlžníkovi. Správca je teda oprávnený podať odporovaciu žalobu vtedy, keď dlžník urobil právny úkon, ukrátil ktorúkoľvek, čo aj len jednu (riadne prihlásenú) pohľadávku, ktorá existovala v čase (pohľadávka vznikla a nemusela byť splatná), keď tento právny úkon dlžník urobil. Žalobca ďalej citoval § 3 ods. 1 ZKR, a tiež uviedol, že „Schopnosť dlžníka plniť svoje splatné záväzky treba posudzovať z hľadiska všetkých jeho splatných záväzkov súčasne a nielen niektorých z nich. Ak dlžník nemá dostatok prostriedkov, aby mohol uhradiť všetky svoje splatné záväzky a uhrádza len niektoré z nich, je v úpadku vo forme insolvencie. V úpadku je aj vtedy, ak nie je schopný plniť svoje záväzky voči jednému zo svojich veriteľov, hoci svoje ostatné záväzky plní" (uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 14.05.2001, sp.zn. 5 Obo 109/2001, R 72/2001).
14. V odvolaní žalobca ďalej uviedol, že okresný súd konštatoval, že uzatvorenie zmlúv medzi úpadcom a žalovaným predstavuje len štruktúrnu zmeny majetku úpadcu. Žalobca s týmto tvrdením okresného súdu nesúhlasil, pretože jednostranným započítaním pohľadávky žalovaného voči úpadcovi zo dňa 08.01.2015, bol žalovaný výrazne zvýhodnený voči ostatným veriteľom, ktorí evidovali v tom čase pohľadávky voči úpadcovi. V rámci konania bola okresnému súdu predložená aj riadna účtovná uzávierka úpadcu za obdobie roku 2014, z ktorej vyplývalo, že vlastné imanie úpadcu v rozhodnom čase, t.j. v čase uskutočnenia odporovateľných právnych úkonov, bolo záporné, konkrétne bolo vo výške -928.554,- Eur. Z predchádzajúceho teda vyplýva, že vlastné imanie úpadcu vykazuje v riadnej účtovnej uzávierke za účtovné obdobie roku 2014 mínusové hodnoty, ktoré znamenajú tú skutočnosť, že záväzky úpadcu presahujú hodnotu jeho majetku, čím bol úpadca preukázateľne v úpadku - predĺžený. Tvrdenie žalovaného v konaní pred okresným súdom, že úpadca uzatvorením zmlúv sledoval získať likviditu na ďalšie fungovanie obchodnej spoločnosti je nelogické, pretože nedošlo k zaplateniu odplaty za postúpenie pohľadávky, ale k jej započítaniu (s výnimkou čiastočnej úhrady vo výške 165.000,- Eur).
15. Žalobca nesúhlasil s tým, že okresný súd mu vytýkal, že neuniesol dôkazné bremeno v prípade preukázania úplnej alebo čiastočnej možnosti zmenšenia uspokojenia prihlásených pohľadávok, čo žalobca v žalobe podložil pripojením konkurzného spisu sp. zn. 6K/3/2015 vedeného Okresným súdom Žilina. (Konkrétne výpis zo zoznamu pohľadávok, z ktorého vyplývala existencia pohľadávok v čase účinnosti zmlúv). Medzi takéto pohľadávky patrili napríklad: „pohľadávka spoločnosti IGEPA-IGAZ PAPIER, spol. s r.o., so sídlom Železničná 714, 911 01 Trenčín, IČO: 36 351 792 z neuhradenej faktúry č. 1451437, zo dňa 28.10.2014, splatnou dňa 27.12.2014 vo výške 14.452,81 EUR s prísl. pohľadávka spoločnosti Europapier Slovensko, s.r.o., so sídlom Panónska cesta 40, 852 45 Bratislava, IČO: 31 344 381 z neuhradenej faktúry č. 3100083029, zo dňa 28.10.2014, splatnou dňa 26.01.2015 vo výške 3 159,55 EUR s prísl., pohľadávka spoločnosti Europapier Slovensko, s.r.o., so sídlom Panónska cesta 40, 852 45 Bratislava, IČO: 31 344 381 z neuhradenej faktúry č. 3100084679, zo dňa 19.11.2014, splatnou dňa 17.02.2015 vo výške 6.228,70 EUR s prísl., pohľadávka spoločnosti IGEPA-IGAZ PAPIER, spol. s r.o., so sídlom Železničná 714, 911 01 Trenčín, IČO: 36 351792 z neuhradenej faktúry č. 1451573, zo dňa 19.11.2014, splatnou dňa 08.01.2015 vo výške 15.030,22 EUR s prísl., pohľadávka spoločnosti Europapier Slovensko, s.r.o., so sídlom Panónska cesta 40, 852 45 Bratislava, IČO: 31 344 381 z neuhradenej faktúry č. 3100086866, zo dňa 16.12.2014, splatnou dňa 16.03.2015 vo výške 3.089,02 EUR s prísl., pohľadávka spoločnosti IGEPA-IGAZ PAPIER, spol. s r.o., so sídlom Železničná 714, 911 01 Trenčín, IČO: 36 351792 z neuhradenej faktúry č. 1451725, zo dňa 16.12.2014, splatnou dňa 14.02.2015 vo výške 1555,01 EUR s prísl., pohľadávka spoločnosti UPM Sales Oy, so sídlom Akerlandinkatu 11B, 331 01 Tampere, Fínska republika, IČO: 234 05 33-5, z neuhradenej faktúry č. 1924344380, zo dňa 17.10.2014, splatnou dňa 16.12.2014 vo výške 13.764,- EUR s prísl.,“ Ako dôkaz žalobca v odvolaní označil „Zoznam pohľadávok vyhotovený ku dňu 28.06.2017 v konkurze úpadcu: MERKANTIL s.r.o., so sídlom M.R. Štefánika 32, 012 39 Žilina, IČO: 34 104 992, sp. zn. 6K/3/2015“. Na základe uvedených pohľadávok ako aj z predloženého výpisu zo zoznamu pohľadávok vyplývalo, že v čase uzatvorenia odporovaných právnych úkonov zmlúv, „bol Úpadca platobne neschopný, nakoľko Úpadca nebol schopný plniť 30 dní po lehote splatnosti aspoň dva peňažné záväzky viac ako jednému veriteľovi. Pre úplnosť Žalobca uviedol, že zistené pohľadávky konkurzných veriteľov predstavujú celkovú sumu vo výške 2 196 767,59 EUR1 pričom majetok Úpadcu (v zmysle zverejnení v Obchodnom vestníku) nepostačuje na úhradu zistených pohľadávok Úpadcu.“
16. V odvolaní žalobca uviedol, že správca má z dostupnej dokumentácie „(výpoveď konateľa Žalovaného zo dňa 22.02.2016) vedomosť, že Žalovaný vymohol z pohľadávok, ktoré boli na neho postúpené z Úpadcu na základe Zmlúv, celkovú sumu vo výške 642 897,85 EUR. Ak zoberieme do úvahy skutočnosť, že Úpadca v čase preukázateľného úpadku a zložitých ekonomických problémov postúpil na Žalovaného ako svojho veriteľa bonitné pohľadávky, z ktorých Úpadca objektívne vedel vymôcť pre svoju majetkovú podstatu finančné prostriedky vo výške viac ako 640 tis. EUR, pričom za toto postúpenie získal jedine to, že si ponížil svoj záväzok voči Žalovanému na základe jednostranného započítania pohľadávok voči Úpadcovi, možno konštatovať, že Žalovaný bol zo strany Úpadcu oproti iným veriteľom Úpadcu neodôvodnene zvýhodnený.“ Toto zvýhodnenie spočívalo v tom, že úpadca pokiaľ by postupoval štandardne ako dobrý hospodár, inak povedané s odbornou starostlivosťou, by sa za normálnych okolností nezbavoval bonitných pohľadávok, z ktorých objektívne vedel získať likvidné finančné prostriedky na svoje ďalšie fungovanie ako aj na pomerné a postupné splácanie svojich záväzkov nielen voči jednému veriteľovi (žalovanému), ale voči všetkým veriteľom. Úpadca však postupoval úplne opačne, a to tým, že titulom zmlúv postúpil svoje bonitné pohľadávky na žalovaného, čoho výsledkom bolo v konečnom dôsledku len to, že si ponížil svoj záväzok voči žalovanému, čo v podstate žiadnym spôsobom neriešilo jeho zložitú ekonomickú situáciu. Ostatní veritelia úpadcu, pritom zo zmlúv nemali žiadny majetkový prospech. To znamená, že z dôvodu uzatvorenia zmlúv sa do majetkovej podstaty úpadcu nedostali žiadne finančné prostriedky, ktoré by v prípade ak by k uzatvoreniu zmlúv nebolo došlo, mohli slúžiť na pomerné uspokojenie pohľadávok nezabezpečených veriteľov úpadcu. Výsledkom celého procesu bola teda skutočnosť, že žalovaný v čase pred vyhlásením konkurzu na majetku úpadcu, a teda v čase preukázateľného úpadku, nadobudol pohľadávky, z ktorých vymoženia mohli byť pomerne uspokojení všetci veritelia úpadcu, pričom vo finále bol tento proces ekonomicky výhodný len pre žalovaného ako veriteľa úpadcu, čím úpadca žalovaného ako veriteľa, podľa žalobcu, neodôvodnene zvýhodnil oproti iným veriteľom.
17. V odvolaní žalobca ďalej uviedol, že rovnaký súd (Okresný súd Žilina) „v inom konaní, pričom Uvádzame, že v danom konaní ako strana sporu vystupuje Žalobca voči tretej osobe, na ktorú Úpadca previedol krátko pred začatím konkurzného konania majetkové práva. Pre úplnosť uvádzame, že predmetom uvedeného konania je odporovateľnosť právneho úkonu, ktorého účinnosť nastala v rovnakom účtovnom období, t.j. v roku 2014 ako právne úkony - Zmluvy, ktorých neúčinnosti sa Žalobca domáha. Podľa Okresného súdu Žilina zo dňa 08.07.2017, č. k. 18Cbi/3/2016 - 329: Z predloženej účtovnej závierky k 31.12.2014. ako aj z predloženej účtovnej, či inej dokumentácie, ako aj z vyjadrenia žalobcu vyplýva, že úpadca v čase uzavretia predmetnej zmluvy bol preukázateľne vo finančnom úpadku. Súd poukazuje na to. že úpadok bol riadne preukázaný, pričom je potrebné uviesť, že v prípade vykonania úkonu v prospech spriaznenej osoby, úpadok dlžníka sa predpokladá, ak sa nepreukáže opak a opak nebol v žiadnom prípade preukázaný Teda súd zdôrazňuje, že aj keby nešlo o úkon v prospech spriaznenej osoby, úpadok bol riadne preukázaný.“ Úpadok dlžníka žalovaný spochybňoval, avšak podľa okresného súdu, nie relevantným spôsobom, nakoľko poukázal iba na chybnú účtovnú závierku (chybné ohodnotenie nehnuteľností), pričom neuniesol dôkazné bremeno, ktoré mu vyplýva z § 58 ods. 2 druhá veta ZKR. „Sám úpadca pri podaní návrhu na vyhlásenie konkurzu uviedol, že v dôsledku platobnej neschopnosti a predĺženia sa dostal do finančných problémov a nie je schopný splniť si svoje záväzky (uvedené vyplýva z pripojeného spisu 6K/3/2015). Z účtovnej závierky nepochybne vyplýva, že záväzky boli vyššie ako majetok, dokonca aj v priebehu konania strany sa vyjadrili, že záväzky prevyšovali majetok. Skutočnosť, že v čase uskutočňovania odporovaného úkonu neboli splatné, je irelevantné. Dôkaz: Rozsudok Okresného súdu Žilina zo dňa 08.06.2017, č. k. 18Cbi/3/2016 - 329“. Žalobca citoval v odvolaní § 59 ods. 1, 2, 3, 4 ZKR. Za zvýhodňujúci právny úkon považoval žalobca taký právny úkon, ktorým úpadca zvýhodní svojho veriteľa voči iným svojim veriteľom a týmto právnym úkonom zároveň došlo k ukráteniu pohľadávok ostatných veriteľov, ktoré si po vyhlásení konkurzu prihlásili prihláškou. Úpadca tak už v čase, jeho preukázateľného úpadku urobil zvýhodňujúce právne úkony v podobe zmlúv, pričom by nebolo došlo k postúpeniu pohľadávok na základe zmlúv, výťažok z vymoženia týchto pohľadávok za bežných okolností mohol slúžiť na pomerné uspokojenie oprávnených nárokov konkurzných veriteľov. Úpadca sa svojím konaním (uzatvorením odporovateľných právnych úkonov Zmlúv), na škodu konkurzných veriteľov, zbavil časti svojho majetku, ktorý by mohol byť použitý na ich uspokojenie. Bolo podľa žalobcu zjavné, že uzatvorením právnych úkonov - zmlúv došlo preukázateľne k ukráteniu pohľadávok veriteľov, ktoré preukázateľne existovali v čase uzatvorenia týchto odporovaných právnych úkonu. Navrhol, aby odvolací súd zmenil napadnutý rozsudok, a to tak, že žalobe v celom rozsahu vyhovie a prizná žalobcovi náhradu trov konania.
18. K doručenému odvolaniu žalobcu sa vyjadril žalovaný prostredníctvom právneho zástupcu. Žalovaný považoval odvolanie podané žalobcom za nedôvodné. Súd prvej inštancie rozhodol vecne správne a napadnutý rozsudok je, podľa žalovaného, zákonný. Z dôkazov predložených stranami sporu v danom konaní okresný súd jednoznačne vyvodil, že z nich nevyplývalo preukázanie existencie ukracujúceho právneho úkonu dlžníka. Žalobca nepreukázal a ani nešpecifikoval vo vzťahu k uzavretým zmluvám o postúpení pohľadávok, že postúpením pohľadávok za dohodnutú odplatu pri preukázaní stavu aktív a pasív dlžníka v čase uskutočnenia napadnutých úkonov došlo k čo i len zmenšeniu možnosti uspokojenia pohľadávok veriteľov. Jedná sa výlučne len o tvrdenie žalobcu, ktoré nebolo podľa žalovaného podložené dôkazmi. Odvolacie dôvody žalobcu uvádzané v podanom odvolaní týkajúce sa skutočností, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 365 ods. 1 písm. f) CSP) hodnotil ako bezpredmetné. Skutkové zistenia okresného súdu plne korešpondovali s dôkazmi vykonanými na pojednávaní. Žalobca mal možnosť predkladať a navrhovať dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, bol vyzvaný na predloženie dôkazov, preto pokiaľ v odvolaní označuje ďalšie dôkazy, tak tieto boli podľa žalovaného z hľadiska ich obsahu irelevantné s poukazom na § 366 CSP. Jedným z takýchto dôkazov predkladaných žalobcom bolo aj rozhodnutie Okresného súdu v Žiline zo dňa 8.6.2017, sp. zn. 18Cbi/3/2016, na podklade ktorého rozhodnutia však taktiež nebolo možné dospieť k právnemu záveru, že napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia (§ 365 ods. 1 písm. h) CSP), zdôraznil žalovaný, že sa jednalo o neprávoplatné rozhodnutie, ktoré však nemalo žiadny priamy vplyv na správnosť posúdenia podmienok pre úspešné odporovanie právnym úkonom, ku ktorým dospel súd prvej inštancie v napadnutom rozhodnutí. Okresný súd správne vyhodnotil tvrdenia a jednotlivé dôkazy produkované stranami sporu a dospel k takým skutkovým zisteniam a skutkovým záverom, že nie je možné odporovacej žalobe žalobcu vyhovieť. Okresný súd tiež jednoznačne správne právne vec posúdil a vyvodil záver, že za danej dôkaznej situácie je dôvodné konštatovať nepreukázanie základnej hmotnoprávnej podmienky odporovateľnosti právneho úkonu podľa § 57 ods. 4 ZKR, a to existenciu ukracujúcich právnych úkonov. Námietky žalobcu v odvolaní spočívajúce v tom, že žalobca podmienku odporovateľnosti splnil, nie sú ničím podložené, jedná sa len o sumarizovanie predchádzajúcich tvrdení žalobcu, ktoré však nemali žiadny vplyv na správnosť skutkových zistení súdu prvej inštancie a zákonnosť napadnutého rozhodnutia. Navrhol, aby odvolací súd podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil rozsudok Okresného súdu v Žiline zo dňa 20.6.2017 a priznal žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.
19. K doručenému vyjadreniu žalovaného k odvolaniu žalobcu sa vyjadril žalobca prostredníctvom svojho právneho zástupcu. Zdôraznil, že na podanom odvolaní a v ňom uvedených dôvodoch trvá, k vyjadreniu žalovaného uviedol, že žalobca na preukázanie možnosti zmenšenia uspokojenia prihlásených pohľadávok veriteľov predložil okresnému súdu spolu so žalobným návrhom aj Výpis zo zoznamu pohľadávok, z ktorého vyplývala „existencia pohľadávok v čase účinnosti odporovaných Zmlúv, teda je nesporné, že v čase uzatvorenia odporovaných právnych úkonov (Zmlúv), bol Úpadca platobne neschopný, nakoľko Úpadca nebol schopný plniť 30 dní po lehote splatnosti aspoň dva peňažné záväzky viac ako jednému veriteľovi.“ Žalobca mal z dostupnej dokumentácie (výpoveď konateľa žalovaného zo dňa 22.02.2016) vedomosť, že žalovaný vymohol z pohľadávok, ktoré boli na neho postúpené z úpadcu na základe zmlúv o postúpení pohľadávky, celkovú sumu vo výške 642.897,85 Eur. Úpadca mal postupovať s odbornou starostlivosťou a za normálnych okolností sa nemal zbavovať bonitných pohľadávok, z ktorých objektívne vedel získať likvidné finančné prostriedky na svoje ďalšie fungovanie, ako aj na pomerné a postupné splácanie svojich záväzkov nielen voči jednému veriteľovi (žalovanému), ale voči všetkým veriteľom. Úpadca však postupoval úplne opačne, a to tým, že titulom zmlúv postúpil svoje bonitné pohľadávky na žalovaného, čoho výsledkom bolo v konečnom dôsledku len to, že si ponížil svoj záväzok voči žalovanému, čo v podstate žiadnym spôsobom neriešilo jeho zložitú ekonomickú situáciu. Žalovaný teda bol zo strany úpadcu, podľa žalobcu, oproti iným veriteľom úpadcu neodôvodnene zvýhodnený. Výsledkom tohto procesu bola teda skutočnosť, že žalovaný v čase tesne pred vyhlásením konkurzu na majetok úpadcu, a teda v čase preukázateľného úpadku, nadobudol pohľadávky, z ktorých vymoženia mohli byť pomerne uspokojení všetci veritelia úpadcu, čím úpadca žalovaného ako svojho veriteľa neodôvodnene zvýhodnil oproti iným veriteľom. K tvrdeniu žalovaného o údajnom predkladaní ďalších dôkazov v odvolaní, žalobca uvádzal, že v odvolaní sa odvoláva len na dôkazy, ktoré boli predložené a vykonané v konaní pred prvostupňovým súdom. Poukázanie na právny názor rovnakého súdu (Okresný súd Žilina) v rozhodnutí o skutkovo podobnom prípade (č.k. 18Cbi/3/2016-329) nepovažoval žalobca za predkladanie nových dôkazov, ale o poukázanie na skutočnosť, že napadnutým rozhodnutím súdu došlo nielen k nesprávnemu právnemu posúdeniu
predmetnej veci, ale aj k porušeniu princípu právnej istoty, na základe ktorého žalobca legitímne očakával, že okresný súd v predmetnej veci bude postupovať rovnako ako v skutkovo podobnom prípade a citoval z rozhodnutia Ústavného súdu SR zo dňa 22.11.2011, sp.zn. IV. ÚS 499/2011. K tvrdeniu žalovaného, že žalobca nepreukázal existenciu ukracujúcich právnych úkonov, zopakoval odvolaciu argumentáciu. Navrhol, aby odvolací súd zmenil napadnutý rozsudok okresného súdu, a to tak, že žalobe v celom rozsahu vyhovie.
20. Postupom okresného súdu, a to podaním zo dňa 3.10.2017 (č.l. 199 spisu) bolo toto vyjadrenie žalobcu doručené žalovanému s možnosťou vyjadrenia sa k nemu v lehote 10 dní, ktorú možnosť žalovaný nevyužil (doručenka č.l. 198 spisu).
21. Krajský súd v Žiline ako súd odvolací (§ 34 CSP) prejednal vec v medziach § 379, § 380 ods. 1 CSP bez nariadenia pojednávania a verejným vyhlásením rozsudku krajským súdom za rešpektovania § 219 ods. 1, 3 CSP bol rozsudok okresného súdu potvrdený podľa § 387 ods. 1, 2 CSP ako vecne správne rozhodnutie. Rozhodnutie bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3:0.
22. K procesnému postupu krajského súdu, ktorý prejednal odvolanie žalobcu bez nariadenia pojednávania, sa poukazuje na uznesenie Krajského súdu v Žiline č.k. 14CoKR/23/2017-204 zo dňa 18.04.2018, keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na úradnej tabuli Krajského súdu v Žiline v lehote najmenej 5 dní pred jeho vyhlásením, v zmysle vyššie uvedeného uznesenia a na webovej stránke Krajského súdu v Žiline, na základe čoho boli splnené podmienky k verejnému vyhláseniu rozsudku Krajským súdom v Žiline podľa § 378 ods. 1 CSP v spojení s § 219 ods. 1, 3 CSP.
23. Podľa § 380 ods. 1 CSP bol rozsudok okresného súdu posudzovaný len v medziach odvolacích dôvodov žalobcu, ktoré boli uvedené v podaní zo dňa 1. augusta 2017 (č.l. 148 a nasl. spisu).
24. Krajský súd pri posudzovaní napadnutého rozsudku okresného súdu v rozsahu a v medziach odvolacích dôvodov žalobcu vychádzal zo skutkového stavu zisteného okresným súdom, ktorým bol viazaný. Nebolo preukázané ani zistené, že by malo byť dokazovanie zopakované alebo doplnené.
25. Žalobca v odvolaní primárne namietal nesprávne právne posúdenie okresným súdom. K námietke nesprávneho právneho posúdenia veci krajský súd uvádza, že „Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.“ (z uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8 Cdo 121, 122, 123/2016 z 23. júna 2016). Po vykonaní odvolacieho prieskumu odvolací súd uvádza, že k tejto situácii v predmetnej sporovej právnej veci nedošlo, keďže na zistený skutkový stav súdom prvej inštancie boli aplikované rozhodné zákonné ustanovenia ZKR, uvedené v odôvodnení napadnutého rozsudku okresného súdu, ktoré boli aj správnym spôsobom interpretované.
26. Vo vzťahu k odôvodneniu rozhodnutia krajského súdu sa uvádza, že reagoval len na argumentáciu žalobcu v odvolaní majúcu pre vec podstatný význam, ktorý postup je v súlade s uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp.zn. II. ÚS 78/05 zo dňa 16. marca 2005, podľa ktorého ...„súčasťou základného práva na súdnu ochranu v občiansko-súdnom konaní podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky je právo na odôvodnenie, ktorého štruktúra je rámcovo upravená v § 157 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku. Táto norma sa uplatňuje v odvolacom konaní (§ 211 Občianskeho súdneho poriadku). Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní však nemá odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní, zostali sporné, alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní“. Zo znenia uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 115/03 zo dňa 3. júla 2003 vyplýva, že ...„všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, príp. dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ
rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces“.
27. Súd prvej inštancie zamietol teda žalobu za konštatovania, že žalobca v konaní nepreukázal základnú hmotno-právnu podmienku odporovateľnosti právneho úkonu podľa § 57 ods. 4 ZKR, a to existenciu ukracujúcich právnych úkonov. Podľa okresného súdu stav majetku dlžníka - úpadcu pre potreby posúdenia, či konkrétnym právnym úkonom došlo k ukráteniu uspokojenia pohľadávok jeho veriteľov, je potrebné skúmať k momentu uskutočnenia (účinnosti) odporovaného právneho úkonu, pretože len vo väzbe na zistené majetkové pomery dlžníka (úpadcu) k uvedenému momentu možno hovoriť o tom, že právny úkon ukracuje uspokojenie (prihlásenej) pohľadávky niektorého z veriteľov dlžníka. Okresný súd konštatoval, že „Vo vzťahu k odporovaným právnym úkonom a jeho podmienkam podľa ustanovenia § 57 ods. 4 ZKR a § 59 ods. 1, 2 ZKR bol žalobca povinný tvrdiť a preukázať, že uzatvorenými zmluvami o postúpení pohľadávok došlo k zmenšeniu majetku dlžníka ako základného predpokladu odporovateľnosti právnych úkonov a súčasne ak v dôsledku zmenšenia majetku dlžníka veriteľ dlžníka nemôže dosiahnuť uspokojenie svojej pohľadávky z majetku dlžníka buď vôbec alebo aj čiastočne. Pokiaľ žalobca za ukracujúce právne úkony bez ďalšieho považoval uzavretie zmlúv, ktorých predmetom bolo postúpenie bonitných pohľadávok úpadcu, bez zohľadnenia dohodnutej odplaty, nie je možné takejto žalobe vyhovieť a prijať záver o ukracujúcom právnom úkone. Záver o ukrátení v zmysle ustanovenia § 57 ods. 4 ZKR predpokladá zo strany žalobcu preukázanie konkrétneho ekonomického dopadu odporovaného právneho úkonu v majetkovej sfére dlžníka, ktorý je možné posudzovať a hodnotiť len pri preukázaní stavu majetku úpadcu, teda jeho aktív a pasív v čase, kedy nastali účinky napadnutých právnych úkonov a bezprostredne po ich uskutočnení. Teda aj v prípade jednotlivých skutkových podstát tieto úkony možno úspešne odporovať len vtedy, ak nimi došlo k ukráteniu pohľadávky, ktorú si veriteľ po vyhlásení konkurzu riadne prihlásil. Keďže uzavretím zmlúv o postúpení pohľadávok sa zmenila len štruktúra majetkovej podstaty dlžníka, nebolo možné sa úspešne domáhať odporovateľnosti právnych úkonov. Vzhľadom na to, že žalobcom navrhovaný dôkaz oboznámením konkurzného spisu na preukázanie existencie pohľadávok iných veriteľov k okamihu uzavretia sporných zmlúv nesmeroval k objasneniu otázky zmenšenia majetku dlžníka v dôsledku uzavretých zmlúv, návrhu žalobcu na doplnenie dokazovania nebolo možné vyhovieť. Teda aj v prípade, ak by existovali pohľadávky veriteľov úpadcu k okamihu uzavretia predmetných zmlúv, tieto nemožno úspešne napadnúť odporovateľnosťou, ak sa v ich dôsledku majetok úpadcu nezmenšil.“ S týmto záverom okresného súdu ako je uvedený krajským súdom, nesúhlasil žalobca v podanom odvolaní, ktorý mal za to, že boli splnené a preukázané všetky všeobecné, ako aj osobitné podmienky odporovateľnosti právnych úkonov, ktoré boli predmetom žaloby.
28. Vo väzbe na odvolaciu argumentáciu žalobcu odvolací súd zdôrazňuje, že ťažisko rozhodovania súdu prvej inštancie spočívalo, v danom sporovom prípade, vo vyhodnotení, či došlo k splneniu všetkých predpokladov (podmienok) odporovateľnosti právnych úkonov úpadcu, konkrétne podmienky vyplývajúcej z § 57 ods. 4 ZKR, a to či išlo o ukracujúce právne úkony. Predmetom podanej žaloby boli odporované právne úkony -zmluvy o postúpení pohľadávok uzatvorené dňa 28.10.2014, 19.11.2014, 09.12.2014 a 16.12.2014 medzi spoločnosťou MERKANTIL, s.r.o., so sídlom M. R. Štefánika 32, 012 39 Žilina, IČO: 34 104 992 ako postupcom (ďalej len „úpadcom“) a žalovaným ako postupníkom, na základe ktorých úpadca postúpil na žalovaného pohľadávky v celkovej nominálnej výške 703.816,98 Eur, ktoré sú špecifikované v prílohách týchto zmlúv voči konkurzným veriteľom v konkurze vyhlásenom na majetok úpadcu vedený Okresným súdom Žilina pod sp. zn. 6K/3/2015. Vo všeobecnosti, v súvislosti s uplatnenou odporovacou žalobou krajský súd akcentuje, že predpokladmi odporovateľnosti je vyhlásený konkurz, úkon, ktorému sa odporuje, je právny úkon dlžníka, týka sa majetku dlžníka podliehajúceho konkurzu, je platný, účinný, ukracuje uspokojenie pohľadávky veriteľa, ktorý si pohľadávku prihlásil a v konečnom dôsledku odporovacia žaloba musí byť podaná v prekluzívnej lehote od vyhlásenia konkurzu.
29. Nemožno podľa odvolacieho súdu opomenúť, že hmotno-právnym predpokladom každej odporovateľnosti je, že ide o negatívny ekonomický dopad právneho úkonu dlžníka na uspokojenie pohľadávok veriteľov, resp. ide o ukrátenie uspokojenia pohľadávky veriteľa. Žalobca v konaní musí preukázať, že právnym úkonom dlžníka bola ukrátená pohľadávka veriteľa, ktorý si v konkurznom konaní prihlásil pohľadávku. Pretože v konkurznom konaní ide vždy o pluralitu veriteľov, je právne irelevantné, pohľadávka ktorého a koľkých veriteľov bola ukrátená. Veriteľ musí mať pohľadávku proti dlžníkovi v čase vykonania právneho úkonu dlžníka, resp. v momente, keď právny úkon nadobudne účinnosť. Všeobecne je možné odporovať iba tomu právnemu úkonu, ktorý ukrátil niektorého z veriteľov. Ide o
základný predpoklad odporovateľnosti. Právny úkon, ktorý nespĺňa uvedený predpoklad, nie je možné napadnúť odporovateľnosťou, resp. nie je možné byť úspešný v súvislosti s takto podanou žalobou vo vyvolanom súdnom spore. Predpokladom úspešného odporovania právnemu úkonu dlžníka je to, že žalobca musí tak tvrdiť, ako aj dokázať všetky hmotno-právne predpoklady pre odporovateľnosť takéhoto právneho úkonu. V sporovom konaní sa uplatňuje prejednacia zásada. Sporová strana má povinnosť tvrdenia a dôkaznú povinnosť. Následky spojené s ich nesplnením sa premietnu do nepriaznivého rozhodnutia, ktoré nepriaznivé rozhodnutie nesie tá sporová strana, ktorá si tieto povinnosti, a to povinnosť tvrdenia a dôkaznú povinnosť nesplnila. Medzi povinnosťou tvrdenia a povinnosťou označiť dôkazy na preukázanie tvrdení je vzájomná väzba. Pokiaľ sporová strana nesplní povinnosť tvrdenia, nemôže splniť ani povinnosť označiť na svoje tvrdenia dôkazy. Dôkazným bremenom sa rozumie procesná zodpovednosť sporovej strany za to, že v konaní neboli preukázané jej tvrdenia a že z tohto dôvodu muselo byť rozhodnuté vo veci samej v jej neprospech. Zmyslom dôkazného bremena je umožniť súdu rozhodnúť o veci samej aj v takých prípadoch, kedy neboli preukázané určité skutočnosti významné podľa hmotného práva pre rozhodnutie o veci, či už z dôvodu nečinnosti sporovej strany, ktorá si nesplnila povinnosť označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení alebo preto, že takáto skutočnosť nemohla byť preukázaná vôbec. „...Na povinnosť tvrdenia nadväzuje povinnosť označiť dôkazy preukazujúce tvrdené skutočnosti; žalobcu zaťažuje dôkazné bremeno preukázať uzavretie zmluvy a poskytnutie plnenia podľa nej. Pokiaľ sú tieto skutočnosti preukázané, žalobca uniesol tak bremeno tvrdenia, ako aj bremeno dôkazu. Žalovaný (dlžník) nie je procesným subjektom, ktorého by sa vyššie spomenuté procesné povinnosti netýkali; pokiaľ sa chce v konaní úspešne brániť, musí tvrdiť, že za poskytnuté plnenie zaplatil a na svoje tvrdenie musí označiť dôkazy. Teória v tejto súvislosti hovorí o tzv. presúvaní dôkazného bremena. Ide tu o rozdelenie bremena tvrdenia a dôkazného bremena medzi účastníkov konania v závislosti na aktuálnom stave (priebehu) konania a na tom, ako právna norma vymedzuje práva a povinnosti účastníkov hmotnoprávneho vzťahu. Otázku splnenia povinnosti tvrdenia a povinnosti označiť na preukázanie tvrdení dôkazy musí súd vždy riešiť so zreteľom na individuálne okolnosti prejednávanej veci“ (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 3 M Cdo 6/2010 z 22.10.2010). Okruh rozhodujúcich skutočností, ktorých sa týkajú povinnosti tvrdenia a označenia dôkazov na preukázanie tvrdení, je daný hypotézou právnej normy, ktorá upravuje sporný právny pomer medzi stranami konania. Táto norma zásadne určuje tak rozsah dôkazného bremena (okruh skutočností, ktoré musia byť preukázané), ako aj nositeľa dôkazného bremena. Na povinnosť tvrdenia nadväzuje povinnosť označiť dôkazy preukazujúce tvrdené skutočnosti. Pokiaľ sú tieto skutočnosti preukázané, žalobca uniesol tak bremeno tvrdenia, ako aj bremeno dôkazu. Otázku splnenia povinnosti tvrdenia a povinnosti označiť na preukázanie tvrdení dôkazy musí súd vždy riešiť so zreteľom na individuálne okolnosti prejednávanej veci.
30. Zvýrazňuje odvolací súd, že účelom inštitútu odporovateľnosti je zabezpečiť ochranu veriteľov pred právnymi úkonmi ich dlžníka, ktoré vedú k zmenšeniu jeho majetku, a tým k zmareniu alebo obmedzeniu možností, aby sa veriteľ z tohto majetku dlžníka uspokojil. Podmienky, za ktorých môže správca právnemu úkonu dlžníka odporovať, sú vyjadrené vo všeobecnosti v § 57 a nasl. ZKR. Dôkazné bremeno má v tomto smere výlučne správca. Konkrétny právny úkon dlžníka - úpadcu spôsobí ukrátenie uspokojenia prihlásených pohľadávok veriteľa v zásade vtedy, keď sa právnym úkonom dlžníka - úpadcu zmenší jeho majetok v takej miere, že prihlásené pohľadávky veriteľov v rámci konkurzného konania nebudú môcť byť uspokojené buď vôbec alebo len čiastočne. Predpokladom odporovateľnosti je objektívny ekonomický dôsledok vykonaných právnych úkonov. To, či právnymi úkonmi došlo k ukráteniu veriteľa, resp. veriteľov, je vždy vecou zisťovania, dokazovania v každom konaní. Aj keď právnym úkonom dôjde len k zmenšeniu majetku dlžníka - úpadcu, nie je možné domáhať sa úspešne odporovateľnosti, ak majetok dlžníka, ktorý mu zostal, postačuje na uspokojenie prihlásenej pohľadávky veriteľa.
31. Po vykonaní odvolacieho prieskumu v rozsahu odvolacích dôvodov žalobcu, odvolací súd prijal záver, v zmysle ktorého žalobca v danej veci nepreukázal kvalifikované zmenšenie majetku dlžníka
- úpadcu, a preto nepreukázal základnú hmotno-právnu podmienku ukracujúceho právneho úkonu. Tak, ako vecne správne uviedol okresný súd, bolo na žalobcovi, aby preukázal stav majetku úpadcu k momentu uskutočnenia napadnutých právnych úkonov, či došlo k zmenšeniu možnosti uspokojenia pohľadávok veriteľov v čase uskutočnených právnych úkonov, ktorí veritelia si prihlásili svoje pohľadávky v konkurznom konaní. Správca mal uviesť a preukázať hodnotu majetku úpadcu - dlžníka pred účinnosťou sporných právnych úkonov a pohľadávky veriteľov, ktoré by sa mohli z tohto majetku dlžníka uspokojiť. Žalobca musí v konaní preukázať, že majetok dlžníka po účinnosti odporovaných právnych
úkonov už nestačil na úplné uspokojenie pohľadávok veriteľov v dôsledku účinnosti odporovaných právnych úkonov, resp. že sa znížila miera uspokojenia pohľadávok veriteľov dlžníka. Predpokladom každej odporovateľnosti, a teda aj v zmysle § 57 ods. 4 ZKR je zníženie uspokojenia pohľadávok veriteľov dlžníka, čo predpokladá také zmenšenie hodnoty majetku dlžníka, že po účinnosti odporovaného právneho úkonu dlžníka sa zníži, ukráti uspokojenie pohľadávok veriteľov. K tomu dochádza aj vtedy, ak dlžník nemal ani pred vykonaním odporovaného právneho úkonu dostatok majetku na úplné uspokojenie pohľadávok veriteľov, avšak po účinnosti tohto právneho úkonu sa miera uspokojenia pohľadávok veriteľov ešte viac zníži. Na druhej strane platí, že aj keď dôjde odporovaným právnym úkonom k zníženiu hodnoty majetku dlžníka, avšak zostávajúci majetok dlžníka stačí na uspokojenie pohľadávok veriteľov dlžníka, ktorí majú pohľadávky v čase účinnosti právneho úkonu, nemôže byť odporovacia žaloba úspešná.
32. Správca konkurznej podstaty úpadcu, na ktorom bolo dôkazné bremeno, nepreukázal, že majetok dlžníka pred účinnosťou sporných zmlúv stačil na uspokojenie pohľadávok veriteľov, ktorí mali k tomuto momentu pohľadávky voči dlžníkovi a po účinnosti zmlúv o postúpení došlo k ukráteniu ich uspokojenia, resp. že aj keď majetok dlžníka nestačil na plné uspokojenie ich pohľadávok, po účinnosti sporných zmlúv o postúpení sa miera ich uspokojenia ešte znížila. Okresný súd správne konštatoval, že stav majetku dlžníka pre potreby posúdenia, či konkrétnymi právnymi úkonmi došlo k ukráteniu uspokojenia pohľadávok jeho veriteľov, je potrebné skúmať k momentu uskutočnenia (účinnosti) odporovaných právnych úkonov, pretože len v kontexte zistených majetkových pomerov dlžníka - úpadcu k uvedenému momentu možno hovoriť o tom, že právny úkon ukracuje uspokojenie prihlásenej pohľadávky niektorého z veriteľov dlžníka. Odvolacia námietka žalobcu, že boli preukázané predpoklady odporovateľnosti napadnutých právnych úkonov odporovacou žalobou, tak nebola vyhodnotená ako relevantná. Žalobca bol povinný preukázať, že majetok dlžníka - úpadcu po účinnosti odporovaných právnych úkonov už nestačil na úplné uspokojenie pohľadávok veriteľov, resp. že sa znížila miera uspokojenia pohľadávok veriteľov dlžníka, k čomu zo strany žalobcu v rámci jeho dôkaznej povinnosti nedošlo. Okresný súd správne postupoval, ak uzavrel nepreukázanie základnej podmienky odporovateľnosti právneho úkonu podľa § 57 ods. 4 ZKR, pričom konštatoval, že „V prípade odplatných právnych úkonov dochádza k ukráteniu len vtedy, ak protiplnenie druhej strany právneho úkonu nie je ekvivalentné, a teda ukrátenie vzniká len v rozsahu rozdielu medzi dohodnutou odplatou a odplatou ekvivalentnou za súčasného splnenia predpokladov, že právnym úkonom dlžníka sa ukrátilo uspokojenie pohľadávky veriteľa, teda až v dôsledku konkrétneho právneho úkonu dlžníka nebude pohľadávka veriteľa pre nedostatok majetku uspokojená buď vôbec alebo len čiastočne. Pokiaľ žalobca založil dôvodnosť podanej žaloby na podmienke ukracujúceho právneho úkonu, bolo jeho dôkaznou povinnosťou preukázať kvalifikované zmenšenie majetku dlžníka - úpadcu, a tým preukázať základnú hmotnoprávnu podmienku ukracujúceho právneho úkonu, k čomu však z jeho strany nedošlo.“
33. Pokiaľ žalobca v odvolaní poukazoval v konaní predloženú účtovnú závierku za obdobie roku 2014, spojenú s argumentáciou o predĺžení, tak odvolací súd uvádza, že z obsahu tohto listinného dôkazu vyplývala informácia o stave majetku úpadcu, o jeho záväzkoch, ako aj o rozdiele majetku a záväzkov, teda o jeho vlastnom imaní ako účtovnej jednotky v danom účtovnom období, do ktorého spadá i moment, kedy nastali účinky odporovaného právneho úkonu. V tejto súvislosti však krajský súd uvádza, že predmetná účtovná závierky je dokladom informatívnym a dokladom, ktorý spolu s výkazom ziskov a strát, súvahou a poznámkami k súvahe, predstavuje ucelený zdroj informácie o účtovnom stave majetku konkrétnej účtovnej jednotky. Predmetný listinný dôkaz, a to účtovná závierka úpadcu k 31.12.2014 však nepreukazuje ukrátenie podľa § 57 ods. 4 zákona č. 7/2005 Z.z., keď k 31.12.2014, teda po tom, ako nastali účinky odporovaných úkonov, disponoval úpadca majetkom vo výške 3.360.827 Eur a v rámci neho i majetkom nehnuteľným, a to pozemky a stavby. Čo sa týka záporného vlastného imania vyplývajúceho z uvedenej účtovnej závierky a výsledku hospodárenia za účtovné obdobie po zdanení mínus 928.554 Eur a mínus 1.357.597 Eur, tento nepreukázal žalobcom tvrdený stav úpadku v jeho relevantnej forme vo vzťahu k podmienke ukrátenia. Pokiaľ žalobca úpadok dlžníka dovodzoval zo zistených pomerov dlžníka k okamihu po začatí konkurzného konania, pričom z nesporných vyjadrení strán je zrejmé, že medzi úpadcom a žalovaným došlo k uzavretiu predmetných právnych úkonov, tak žalobca bol povinný preukázať konkrétny ekonomický dopad týchto odporovaných právnych úkonov v majetkovej sfére dlžníka, ktorý je možné posudzovať a hodnotiť len pri preukázaní stavu majetku úpadcu, teda jeho aktív a pasív v čase, kedy nastali účinky napadnutého právneho úkonu a bezprostredne po ich uskutočnení. Teda, i v prípade skutkovej podstaty ukracujúceho právneho úkonu, takémuto úkonu možno úspešne odporovať len vtedy, ak bola preukázaná základná podmienka odporovateľnosti právneho
úkonu. Úspešnosť odporovateľnosti závisí tak od toho, či sa majetok dlžníka právneho úkonu, ktorému sa odporuje, zmenšil a v akom rozsahu, aký majetok zostal na uspokojenie pohľadávky, a to k okamihu účinnosti napadnutého právneho úkonu. Záver o preukázaní ukrátenia konkrétnej pohľadávky alebo pohľadávok niektorého z veriteľov nie je možné odvodzovať zo samotného vyhlásenia konkurzu pri splnení podmienok pre jeho vyhlásenie v zmysle § 3 ods. 1 ZKR, teda po skonštatovaní úpadku, ktorý naviac v prípade, že by išlo o úpadok vo forme platobnej neschopnosti, vypovedá len o záväzkoch na finančné plnenie a nie o celom majetku úpadcu. Samotná skutočnosť preukázania úpadku však automaticky neznamená ukrátenie podľa § 57 ods. 4 ZKR v zmysle konkrétneho ekonomického dopadu odporovaného právneho úkonu na majetok úpadcu. Rovnako ukrátenie nemožno konštatovať ani z vymedzenia masy prihlásených pohľadávok, resp. zistených pohľadávok. Stav majetku dlžníka pre potreby posúdenia, či konkrétnym právnym úkonom došlo k ukráteniu (resp. zvýhodneniu) uspokojenia pohľadávok jeho veriteľov, je pritom potrebné skúmať k momentu uskutočnenia odporovaného právneho úkonu, v akomkoľvek kontexte zistených majetkových pomerov dlžníka, k uvedenému momentu možno hovoriť o tom, že právny úkon ukracuje uspokojenie pohľadávky niektorého z veriteľov dlžníka. Odvolací súd vzhľadom na vyššie uvedené dôvody poukazuje len primerane a podporne i na rozhodovaciu prax Krajského súdu v Žiline napr. rozsudok sp.zn. 13CoKR/29/2017 zo dňa 18.04.2018, uznesenie sp.zn. 13CoKR/24/2017 zo dňa 05.02.2018. 34. Vo vzťahu k odvolacím dôvodom žalobcu, obsiahnutým v podaní zo dňa 1.8.2016, vo väzbe k záverom vyjadreným v napadnutom rozsudku okresného súdu sa uvádza, že ani jeden z odvolacích dôvodov nebol relevantný. Krajský súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku okresného súdu a v podrobnostiach na jeho skutkové a právne závery odkazuje. Nebolo preukázané, že by okresný súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, ani že by okresný súd vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia veci. Vo väzbe k týmto odvolacím dôvodom, keď žalobca v odvolaní poukazuje na princíp právnej istoty, ak v obdobnej skutkovej a právnej veci vedenej pred Okresným súdom Žilina pod sp. zn. 18Cbi/3/2016, a to dňa 08.06.2017 č.k. 18Cbi/3/2016-329 bolo žalobe žalobcu vyhovené, krajský súd poukazuje na to, že rozsudok Okresného súdu Žilina zo dňa 08.06.2017 č.k. 18Cbi/3/2016-329 vo vyvolanom odvolacom konaní bol uznesením Krajského súdu v Žiline sp. zn. 13CoKR/24/2017 zo dňa 5. februára 2018 zrušený a vec bola vrátená okresnému súdu na ďalšie konanie. Práve v tejto inej veci, ktorá bola vedená pred Okresným súdom Žilina pod sp. zn. 18Cbi/3/2016, Krajský súd v Žiline ako súd odvolací v zrušujúcom uznesení zvýraznil odlišnosť skutkových a právnych záverov, než ktoré vyslovil okresný súd v napadnutom rozsudku č.k. 18Cbi/3/2016-329 zo dňa 08.06.2017, a preto, vzhľadom k uvedenému právnemu stavu, nemohla byť vzatá do úvahy obrana žalobcu o právnej istote, s odkazom na konanie Okresného súdu Žilina pod sp. zn. 18Cbi/3/2016, ak podľa výsledku tohto samostatného konania bol rozsudok Okresného súdu Žilina č.k. 18Cbi/3/2016-329 zo dňa 08.06.2017 zrušený a vec vrátená okresnému súdu na ďalšie konanie. Krajský súd dodáva, že pri tejto skutkovo-právnej situácii potom nebolo možné ani argumentovať právnou istotou zo strany žalobcu, vo väzbe na samostatné konanie, ktoré prebehlo pred Okresným súdom Žilina pod sp. zn. 18Cbi/3/2016.
35. Krajský súd vzhľadom k aplikácii § 387 ods. 2 CSP, keď sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku a naň odkazuje, zvýrazňuje, že vo vzťahu k odvolacím dôvodom žalobcu nie je potrebné ani žiaduce opätovne zopakovať skutkové zistenia a právne závery, ktoré vyplývajú z napadnutého rozsudku okresného súdu, ale je postačujúce na ne len odkázať (uznesenie ÚS SR sp. zn. IV. ÚS 350/09, rozsudok NS SR sp. zn. 2Cdo 170/2005).
36. Potom nebolo dôvodu, aby boli vykonávané ďalšie dôkazy. Opäť na tomto mieste pripomína odvolací súd, že dôkazné bremeno v danom sporovom prípade bolo na žalobcovi. Právnym následkom neunesenia tohto dôkazného bremena bol neúspech žalobcu v spore, keď žaloba žalobcu bola zamietnutá, čo bol vecne správny spôsob rozhodnutia okresným súdom, preto vo vyvolanom odvolacom konaní bol rozsudok okresného súdu potvrdený.
37. Odvolací súd teda konštatuje, že okresný súd prijal skutkové a právne závery, ktorým predchádzala racionálna úvaha okresného súdu vychádzajúca z priebehu konania a stavu dokazovania, nezistil dôvod, pre ktorý by sa mal odchýliť od vecne správnych, skutkových a právnych zhodnotení vykonaných okresným súdom, a tým neboli dané dôvody na zmenu, ani na zrušenie rozsudku okresného súdu, v napadnutom výroku, ktorým okresný súd žalobu zamietol, v dôsledku čoho bol rozsudok okresného súdu potvrdený ako vecne správne rozhodnutie podľa § 387 ods. 1, 2 CSP, a to i vo výroku o trovách
konania, pričom v podrobnostiach sa odkazuje na zdôvodnenie rozsudku súdu prvého stupňa, s ktorým sa krajský súd v celom rozsahu stotožňuje.
38. O náhrade trov tohto odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 CSP, podľa ktorého ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na odvolacie konanie, v spojení s § 255 ods. 1 CSP, § 262 ods. 1 CSP. V odvolacom konaní bol plne úspešný žalovaný, ktorému bola priznaná plná náhrada odvolacích trov.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Podľa ust. § 428 CSP v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).
Podľa ust. § 429 ods. 1 CSP dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.
Podľa ust. § 429 ods. 2 CSP povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa.
Podľa ust. § 430 CSP rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania.
Podľa ust. § 420 CSP dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
Podľa ust. § 431 CSP dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada.
Podľa ust. § 421 CSP dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Podľa ust. § 432 CSP dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia.
Podľa ust. § 433 CSP dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom.
Podľa ust. § 434 CSP dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania.
Podľa ust. § 435 CSP v dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania.