Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_19Co-127-2017.pdf
PDF · 91.41 KB
Case nature
Area
Subarea
19Co/127/2017
Uznesenie
Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Viery Škultétyovej a sudcov JUDr. Beáty Čupkovej a JUDr. Radoslava Svitanu, PhD. v spore žalobcu W., zastúpeného usadenou euroadvokátkou G. proti žalovanému G., o zaplatenie 21.839,31 Kč s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom, č.k. 12C/331/2014-81 zo dňa 25. apríla 2016, takto
rozhodol:
Rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku, ktorým bola žaloba v celom rozsahu zamietnutá a vo výroku o trovách konania (výroky II., III.) z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
odôvodnenie:
1.1 Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom zastavil konanie v časti o zaplatenie zmluvného úroku z omeškania vo výške 3.021,32 Kč a zmluvného úroku z omeškania vo výške 15,00 % ročne za obdobie od 13.11.2013 do zaplatenia (výrok I.), žalobu v celom rozsahu zamietol (výrok II.) a žalovanému nepriznal náhradu trov konania (výrok III.). Výrok I. zdôvodnil s odkazom na § 96 ods. 1, ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O.s.p.“) tým, že žalobca pred otvorením pojednávania zobral návrh späť v časti o zaplatenie zmluvného úroku z omeškania vo výške 3.021,32 Kč a zmluvného úroku z omeškania vo výške 15,00 % ročne za obdobie od 13.11.2013 do zaplatenia.
1.2 Vo veci samej súd prvej inštancie konštatoval, že ide o spor s cudzím prvkom, keďže žalovaný je štátnym občanom Slovenskej republiky a žalobca je právnická osoba so sídlom v Českej republike. V zmysle článku 16 ods. 2 nariadenia Rady (ES) č. 44/2001 z 22.12.2000 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach žalobca správne žaloval žalovaného na miestne príslušnom súde v Slovenskej republike, keďže žalovaného ako spotrebiteľa mohol žalovať len na súde členského štátu, v ktorom má spotrebiteľ bydlisko. Na právny vzťah, vzniknutý medzi účastníkmi konania, bolo použité ako rozhodné právo právo Českej republiky, pretože podľa článku 5 Dohovoru o rozhodnom práve pre zmluvné záväzky (Rím, 19.6.1980) sa tento právny vzťah spravuje právnym poriadkom štátu obvyklého pobytu spotrebiteľa, pričom v čase uzavretia zmluvy o úvere mal žalovaný ako spotrebiteľ obvyklý pobyt v Českej republike. Keďže sa súdu nepodarilo zistiť iný pobyt žalovaného než trvalý pobyt zapísaný v Registri obyvateľov Slovenskej republiky (Mesto Nové Mesto nad Váhom) a žalovaný nepreberal zásielky, ustanovil mu súd prvej inštancie pre toto konanie opatrovníka.
1.3 Vzhľadom na námietku premlčania, vznesenú opatrovníkom žalovaného, súd prvej inštancie najprv skúmal dôvodnosť tejto námietky a dospel k záveru, že je dôvodná. Súd prvej inštancie predmetnú zmluvu (smlouvu) o ČSOB kontu zo dňa 08.07.2009 v spojení s poskytnutím povoleného prečrpania zo dňa 25.09.2009 posúdil ako zmluvu, na ktorú sa vzťahuje režim spotrebiteľských zmlúv podľa vnútroštátneho práva Českej republiky, ako aj práva Európskej únie. Do (českého) Občianskeho zákonníka bola úprava spotrebiteľských zmlúv zavedená zákonom č. 367/2000 Sb. s účinnosťou od 01.01.2001, pričom táto úprava bola do právneho poriadku Českej republiky zavedená s cieľom zosúladiť vnútroštátnu právnu ochranu spotrebiteľa s právom Európskej únie, napr. aj smernicou Rady 93/13/EHS
z 05.04.1993 o neprimeraných podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. V zmysle § 55 ods. 1, ods. 3 Občianskeho zákonníka zmluvné podmienky, upravené spotrebiteľskou zmluvou, sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa najmä nemôže vopred vzdať svojich práv, ktoré mu tento zákon priznáva, alebo si inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie. V pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší. Za neprijateľnú podmienku je podľa súdu prvej inštancie potrebné považovať aj aplikáciu Obchodného zákonníka aj vo vzťahu k premlčaniu, keďže spotrebiteľ ju nemá možnosť ovplyvniť a spôsobuje jeho menej priaznivé postavenie. S uplatnením Obchodného zákonníka je spojená dlhšia (štvorročná) premlčacia doba v porovnaní s Občianskym zákonníkom (trojročná premlčacia doba). Súd prvej inštancie považoval uplatnenú pohľadávku za premlčanú z dôvodu, že pohľadávku bolo možné prvýkrát uplatniť dňa 27.07.2010 (t. j. deň nasledujúci po zosplatnení) a žaloba bola podaná na súde až dňa 05.12.2013, teda po márnom uplynutí 3-ročnej premlčacej doby. Vo vzťahu k úrokom za poskytnutý úver a úrokom z omeškania súd prvej inštancie poznamenal, že úroky, ako aj úroky z omeškania sú príslušenstvom pohľadávky a vzhľadom na premlčanie istiny je premlčaný i nárok na úroky a úroky z omeškania, a to v celom rozsahu.
1.4 Právne súd prvej inštancie zdôvodnil rozhodnutie okrem vyššie citovaných ustanovení českých a európskych právnych predpisov tiež ustanoveniami § 497 a § 502 ods. 1 Obchodného zákonníka ČR (č. 513/1991 Sb.) a § 52 ods. 1, § 56 ods. 1, § 100 ods. 1, § 101, § 103 zákona č. 40/1964 Sb. Občianskeho zákonníka.
2. Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie žalobca, a to čo do výroku o zamietnutí žaloby, z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. f) a h) Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“) a navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Odvolanie zdôvodnil tým, že na predmetný právny vzťah sa použijú ustanovenia českého právneho poriadku. Podľa § 262 ods. 4 zákona č. 513/1991 Sb. Obchodní zákoník za bodkočiarkou: ustanovenia Občianskeho zákonníka alebo osobitných predpisov o spotrebiteľských zmluvách, adhéznych zmluvách, zneužívajúcich klauzulách a iné ustanovenia smerujúce k ochrane spotrebiteľa však treba použiť vtedy, ak je to v prospech zmluvnej strany, ktorá nie je podnikateľom. Úprava spotrebiteľských právnych vzťahov v Českej republike nie je totožná so slovenskou právnou úpravou, a to okrem iného v tom zmysle, že v českom právnom poriadku neexistuje ustanovenie, ktoré by odôvodňovalo použitie Občianskeho zákonníka v otázke premlčania. Poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky, sp. zn. 32 Cdo 3337/2010 zo dňa 24.07.2012, v ktorom sa okrem iného uvádza, že „úprava premlčania nie je úpravou, ktorá smeruje k ochrane spotrebiteľa; odlišne stanovená dĺžka premlčacej doby v Občianskom a Obchodnom zákonníku je len výsledkom rôznych legislatívnych procesov, z ktorých však žiaden nesmeruje k ochrane slabšej strany (spotrebiteľa)“. Žalobca sa stotožňuje s názorom, že úprava rôznej premlčacej doby nie je otázkou, ktorá by mala smerovať k použitiu občianskeho zákonníka, resp. že v prípade použitia Obchodného zákonníka ide o neprijateľnú zmluvnú podmienku.
3. Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu nevyjadril.
4. V priebehu konania, v čase medzi vyhlásením rozsudku súdu prvej inštancie a jeho doručením účastníkom konania, došlo k zmene právnej úpravy sporového konania, keď dňa 01.07.2016 nadobudol účinnosť zákon č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (CSP), ktorý okrem iného zrušil zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (O.s.p.). V prechodných ustanoveniach (§ 470 ods. 1, ods. 2) CSP stanovil, že ak neustanovuje inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti s tým, že právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. V zmysle tohto ustanovenia odvolací súd postupoval podľa procesných ustanovení CSP.
5. Krajský súd v Trenčíne, ako súd odvolací, preskúmal vec v napadnutom rozsahu podľa § 379 a § 380 CSP bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 CSP a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné podľa § 389 ods. 1 písm. c) CSP zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie (§ 391 ods. 1 CSP). Pokiaľ ide o prvý výrok napadnutého rozsudku (čiastočné zastavenie konania), v tejto časti rozsudok nebol napadnutý odvolaním, preto tento výrok nadobudol právoplatnosť a odvolací súd ho nepreskúmaval.
6. Pre úplnosť odvolací súd uvádza, že súd prvej inštancie doručoval rozsudok a odvolanie žalobcu žalovanému v súlade s ustanoveniami O.s.p., účinnými do 30.06.2016 prostredníctvom ustanoveného opatrovníka a tiež na úradnej tabuli súdu. Vzhľadom k tomu, že od 01.07.2016 účinný CSP obsahuje novú úpravu doručovania (vrátane doručovania rozsudku), podľa ktorej už nie je možné doručovanie prostredníctvom súdom ustanoveného opatrovníka, odvolací súd doručil rozsudok a odvolanie žalobcu žalovanému opätovne, a to na adresu evidovanú v Registri obyvateľov Slovenskej republiky (Mesto U.), kde bolo obvyklým spôsobom oznámené doručovanie zásielky. Ani tento pokus o doručenie však nebol úspešný. V zmysle § 111 ods. 3 CSP však odvolací súd uplatnil fikciu doručenia.
7. Za správny považuje odvolací súd právny záver súdu prvej inštancie týkajúci sa právomoci slovenských súdov na prejednanie a rozhodnutie tejto veci v zmysle čl. 16 ods. 2 a čl. 59 ods. 1 nariadenia Rady (ES) č. 44/2001, keďže nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 1215/2012 sa uplatňuje len na konania začaté od 10.01.2015, pričom toto konanie bolo na súde prvej inštancie začaté 05.12.2013. Pokiaľ ide o bydlisko žalovaného, nepodarilo sa zistiť iné skutočné bydlisko než to, ktoré je evidované v Registri obyvateľov Slovenskej republiky.
8. Rovnako správne súd prvej inštancie konštatoval, že rozhodným právom pre posudzovaný právny vzťah medzi žalobcom a žalovaným je právo ČR (v zmysle čl. 5 Rímskeho Dohovoru o rozhodnom práve pre zmluvné záväzky z 19.06.1980; nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 593/2008 o rozhodnom práve pre zmluvné záväzky sa uplatňuje len na zmluvy uzavreté po 17.12.2009), keďže v čase uzavretia zmluvy o ČSOB konte a následného poskytnutia povoleného prečerpania mal žalovaný ako spotrebiteľ obvyklý pobyt v Českej republike.
9. Odvolací súd však nesúhlasí s právnym názorom súdu prvej inštancie, že aplikácia Obchodného zákonníka ČR (zákon č. 513/1991 Sb. Obchodní zákoník) vo vzťahu k premlčaniu je potrebné považovať za neprijateľnú podmienku. Ako neprijateľné je možné označiť len ustanovenia uvedené v zmluve (prípadne v ďalších dokumentoch, na ktoré zmluva odkazuje, napríklad vo všeobecných obchodných podmienkach). Aj smernica Rady 93/13/EHS, na ktorú v odôvodnení napadnutého rozsudku odkazoval súd prvej inštancie, sa zaoberá len neprimeranými, resp. neprijateľnými podmienkami v spotrebiteľských zmluvách a zo žiadneho jej ustanovenia nemožno vyvodiť, že by za neprijateľnú podmienku bolo možné považovať zákonné ustanovenie. Pokiaľ by bolo zákonné ustanovenie v rozpore so smernicou, bolo by potrebné aplikovať postupy pre euro-konformný výklad vnútroštátnych ustanovení, avšak toto nie uplatniteľné vo vzťahu k premlčaniu. Dĺžku premlčacej doby smernica neupravuje a túto otázku ponecháva plne v kompetencii členských štátov (ktoré sú viazané normami medzinárodného práva, najmä pokiaľ ide o obchodné záväzky, čo však s posudzovanou vecou priamo nesúvisí).
10. Podľa konštantnej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky (napr. sp. zn. IV. ÚS 77/02, IV. ÚS 299/04, II. ÚS 78/05) do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy. Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu súdnej ochrany dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne súladne interpretovaná platná a účinná právna norma. K výkladu právnych predpisov nemožno pristupovať len z hľadiska textu zákona, ale je nevyhnutné dbať na to, aby sa nestratil účel právnych inštitútov upravených, prípadne dotknutých aplikovanou normou. Podobne povinnosť aplikácie práva cudzieho štátu slovenským súdom nezahŕňa iba aplikáciu určitej konkrétnej normy právneho poriadku cudzieho štátu izolovane, naopak, predpokladá aplikáciu právneho poriadku cudzieho štátu v jeho celosti, aj so zohľadnením relevantnej judikatúry súdnych orgánov tohto štátu (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky, č.k. III. ÚS 95/2017-59 z 12.09.2017).
11. Z vyššie uvedeného vyplýva, že ani právne normy Českej republiky, aj keby ich text bol doslovne totožný s normami slovenskými, nemožno aplikovať bez prihliadnutia na judikatúru českých súdov. V tomto prípade je relevantné, že ustanovenie § 261 ods. 3 písm. d) Obchodného zákonníka ČR (podobne ako § 261 ods. 6 písm. d) slovenského Obchodného zákonníka) zaraďuje zmluvy o úvere (vrátane zmlúv o spotrebiteľskom úvere, ktoré sú len jedným z druhov zmluvy o úvere) medzi tzv. „absolútne obchody“, teda záväzkové vzťahy, ktoré sa spravujú Obchodným zákonníkom bez ohľadu na to, či ich účastníkom je podnikateľ či spotrebiteľ, alebo či sa týkajú, či netýkajú podnikateľskej činnosti. Na rozdiel od slovenskej právnej úpravy, ktorá výslovne ustanovuje, že na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj
keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva (§ 52 ods. 2 tretia veta Občianskeho zákonníka; pre úplnosť je potrebné uviesť, že už pred vložením tejto vety do § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka slovenské súdy prevažne interpretovali § 52 ods. 2 tak, že aj na premlčanie je potrebné aplikovať Občiansky zákonník) české právo v § 262 ods. 4 Obchodného zákonníka stanovuje len prednostné použitie ustanovení Občianskeho zákonníka alebo osobitných predpisov o spotrebiteľských zmluvách, adhéznych zmluvách, zneužívajúcich klauzulách a iných ustanovení, ktoré smerujú k ochrane spotrebiteľa. Je zrejmé, že ustanovenia Občianskeho zákonníka o premlčacej dobe nie sú ustanoveniami o spotrebiteľských zmluvách, adhéznych zmluvách alebo zneužívajúcich klauzulách. Na otázku, či ustanovenia o premlčaní patria medzi „iné ustanovenia, ktoré smerujú k ochrane spotrebiteľa“, jednoznačne odpovedal Najvyšší súd Českej republiky v rozsudku, sp. zn. 32Cdo/3337/2010 z 24.07.2012 (R 135/2012) tak, že ustanovenia Občianskeho zákonníka o premlčaní nemožno považovať za ustanovenia na ochranu spotrebiteľa v zmysle § 262 ods. 4 Obchodného zákonníka. V citovanom rozsudku sa Najvyšší súd Českej republiky vysporiadal aj s argumentáciou, že kratšiu premlčaciu dobu podľa Občianskeho zákonníka je potrebné aplikovať s ohľadom na smernicu Rady 93/13/EHS. K tomu uviedol, že v zmysle článku 3 smernice za ustanovenia smerujúce k ochrane spotrebiteľa treba považovať také, ktoré chránia slabšiu stranu proti silnejšej, t. j. upravujú vzťah dvoch subjektov vo výrazne nerovnovážnom postavení; musí teda ísť o ustanovenie, ktoré bolo prijaté priamo na ochranu spotrebiteľa, alebo ustanovenie, ktorého charakter je taký, že zámerným spôsobom chráni slabšiu stranu zmluvného vzťahu.
12. Podľa citovaného rozsudku Najvyššieho súdu Českej republiky teda výkladom § 262 ods. 4 vety prvej za bodkočiarkou Obchodného zákonníka nemožno dospieť k záveru, že odôvodňuje aplikáciu akéhokoľvek ustanovenia, ktoré by mohlo byť pre spotrebiteľa výhodnejšie. Úprava premlčania nie je úpravou, ktorá smeruje k ochrane spotrebiteľa; odlišne stanovená dĺžka premlčacej doby v Občianskom a Obchodnom zákonníku je len výsledkom rôznych legislatívnych procesov, z ktorých však žiaden nesmeruje k ochrane slabšej strany (spotrebiteľa). Premlčanie pôsobí voči obom stranám rovnako, z komplexnej úpravy premlčania v každom z týchto zákonov nemožno považovať len niektoré z nich za výhodnejšie pre spotrebiteľa. Aplikácia kratšej premlčacej doby podľa Občianskeho zákonníka (tri roky) oproti úprave v Obchodnom zákonníku (štyri roky) by predstavovala pre spotrebiteľa výhodu len v prípade, že by bol v postavení dlžníka. Keby bol naopak v postavení veriteľa, potom by kratšia premlčacia doba už preňho výhodou nebola. Výklad ustanovení § 262 ods. 4 prvej vety za bodkočiarkou Obchodného zákonníka, ktorý by rozlišoval, či spotrebiteľ je v pozícii nositeľa práva alebo v pozícii osoby majúcej povinnosť, a podľa toho by umožňoval použitie príslušného ustanovenia o premlčaní v Občianskom alebo Obchodnom zákonníku podľa konkrétnej situácie, je podľa Najvyššieho súdu Českej republiky neprijateľný.
13. Ak teda v preskúmavanej veci súd prvej inštancie interpretoval ustanovenia českého právneho poriadku podľa toho, ako chápe ochranu spotrebiteľa slovenské právne prostredie a neprihliadal pritom na znenie noriem českého práva ako práva rozhodného pre posudzovaný zmluvný vzťah a na ich interpretáciu českými súdnymi orgánmi, takýto výklad odvolací súd považoval za nesprávny.
14. Napokon odvolací súd považuje za potrebné z procesného hľadiska uviesť, že vykonanie listinných dôkazov neznamená len ich prečítanie, resp. oboznámenie (čo už podľa § 204 CSP ani nie je potrebné, pokiaľ listiny boli stranám doručené a neboli spochybnené), ale najmä ich vyhodnotenie (§ 191 CSP) a vyvodenie skutkových záverov z takto vykonaných dôkazov (bez ohľadu na to, či sa s týmito skutkovými závermi neskôr odvolací súd stotožní alebo nie). V preskúmavanej veci je v odôvodnení rozsudku súdu prvej inštancie uvedené, že súd vykonal dokazovanie okrem iného aj oboznámením zmluvy o spolupráci pri poskytovaní bankových produktov, oznámenia o odstúpení v spojení s poštovým hárkom, výpisov z účtu žalovaného, všeobecných obchodných podmienok a sadzobníka poplatkov. V skutočnosti však súd prvej inštancie - vzhľadom na právny záver o premlčaní uplatnenej pohľadávky
- z takto oboznámených listín vyvodil len skutkový záver o tom, že ide o spotrebiteľskú zmluvu a o dni, kedy bolo možné pohľadávku po prvýkrát uplatniť. V súlade so zásadou procesnej ekonómie súd prvej inštancie nezisťoval z oboznámených dôkazov prípadnú prítomnosť neprijateľných zmluvných podmienok alebo iných okolností oslabujúcich nárok žalobcu. To prakticky znamená, že súd prvej inštancie nevykonal navrhované (žalobcom predložené) dôkazy komplexne, ale len čiastočne, pričom doplnenie dokazovania odvolacím súdom by nebolo účelné vzhľadom na minimálny rozsah dokazovania vykonaného súdom prvej inštancie. Bol preto daný dôvod na rozhodnutie podľa § 389 ods. 1 písm. c)
CSP - zrušenie rozhodnutia súdu prvej inštancie v napadnutej časti a vrátenie veci súdu prvej inštancie podľa § 391 ods. 1 CSP na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
15. V ďalšom konaní súd prvej inštancie, viazaný právnym názorom odvolacieho súdu, aplikuje na posudzovaný právny vzťah ustanovenia českého Obchodného zákonníka o premlčaní a následne posúdi prípadné neprijateľné zmluvné podmienky a existenciu iných okolností oslabujúcich nárok žalobcu (taktiež podľa práva Českej republiky), pričom v prípade návrhov strán (resp. v prípade potreby aj bez návrhu žalovaného ako spotrebiteľa podľa § 295 CSP) vykoná k týmto otázkam ďalšie dokazovanie a opätovne vo veci rozhodne.
16. Vzhľadom k tomu, že výrok o trovách konania pred súdom prvej inštancie je súvisiacim výrokom (§ 379 písm. a) CSP), odvolací súd súčasne so zrušením výroku vo veci samej (výroku II.) zrušil aj výrok o trovách (výrok III.). V novom rozhodnutí vo veci samej súd prvej inštancie znova rozhodne o trovách prvoinštančného konania, ako aj o trovách odvolacieho konania (§ 396 ods. 3 CSP).
17. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu jednomyseľne.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP), v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancie. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).