Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_22Co-41-2018.pdf
PDF · 94.82 KB
Case nature
Area
Subarea
22Co/41/2018
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Viery Kandrikovej a členov senátu JUDr. Michala Boroňa a JUDr. Petra Straku v spore žalobcu: V. Y., nar. XX.XX.XXXX, bytom V. XX, zastúpený JUDr. Igorom Šafrankom, advokátom, ul. Sov. Hrdinov 163/66, 089 10 , Svidník proti žalovanému: TELERVIS PLUS a.s. so sídlom Staré Grunty 7, 84 104, Bratislava, IČO: 35 717 769, zastúpeného JUDr. Alanom Strelákom, advokátom, Na vŕšku 12, 811 01 Bratislava o zaplatenie primeraného finančného zadosťučinenia 300,- eur s prísl., o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Vranov nad Topľou č. k. 10C/26/2016 - 43 zo dňa 11.01.2017, jednomyseľne takto
rozhodol:
I. Potvrdzuje sa rozsudok.
II. Náhrada trov odvolacieho konania sa stranám sporu nepriznáva.
odôvodnenie:
1. Okresný súd Vranov nad Topľou (ďalej „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 300,- eur z titulu primeraného finančného zadosťučinenia, a to do 3 dní od právoplatnosti rozsudku a žalocovi priznal nárok na náhradu trov konania v pomere 100 %.
2. Spor právne posúdil podľa ust. § 4 ods. 8, § 5 ods. 5 (správne citoval § 3 ods. 5) zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa.
3. V odôvodnení uviedol, že rozsudkom súdu prvej inštancie č. k. 3C/186/2014-76 zo dňa 17.12.2014 vyplýva, že súd určil, že dohoda o zrážkach zo mzdy uzavretá medzi žalobcom a žalovaným dňa 22.12.2013 uzavretá na základe zmluvy o úvere č. XXXXXXXXX zo dňa 22.12.2013 je neplatná a žalovaného zaviazal nahradiť žalobcovi trovy konania. So zreteľom na uvedené, súd prvej inštancie ustálil, že bolo preukázané, že žalobca sa v konaní sp. zn. 3C/186/2014 úspešne domáhal ochrany svojich práv, a teda boli naplnené ustanovenia § 4, 5 cit. zákona pre priznanie primeraného finančného zadosťučinenia. Žalovaný nárok žalobcu nijakým spôsobom nespochybnil a ani sa k nemu nevyjadril. O trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“).
4. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaný z dôvodov uvedených v ust. § 365 ods. 1 písm. f) a písm. h) CSP. Uviedol, že predpokladom toho, aby súd mohol priznať primerané finančné zadosťučinenie je nevyhnutné, aby vznikla a zo strany žalobcu, nie len súdu, bola nespochybniteľne preukázaná ujma. Táto podľa názoru žalovaného v žiadnom prípade nevznikla, a pokiaľ áno, tak nie na strane žalobcu, ale na strane žalovaného. Nie žalobca, ale žalovaný bol ukrátený na svojich právach, keď žalobca neuhrádzal dlh v zmysle dohodnutého splátkového kalendára. Okrem
vyššie uvedeného má žalovaný za to, že žalobca nijakým relevantným spôsobom neodôvodnil svoj nárok na finančné zadosťučinenie. Žiadna ujma, ktorá by odôvodňovala priznanie zadosťučinenia žalobcovi nevznikla. Žalobca svoj nárok na primerané finančné zadosťučinenie opiera o ním tvrdenú potrebu sankcionovať dodávateľa, aby sa nedopúšťal recidívy. Žalobca nijakým spôsobom nepreukázal vznik akejkoľvek ujmy na jeho strane, ani odôvodnenosť „presne" stanovenej výšky primeraného finančného zadosťučinenia. Konaním žalovaného nedošlo k vzniku akejkoľvek ujmy žalobcu a žalobca nemusel v dôsledku konania žalovaného trpieť žiaden stav, nakoľko, ako vyplýva aj z konštatovania súdu prvej inštancie, v čase podania žaloby nebola na podklade absolútne neplatnej Dohody o zrážkach zo mzdy vykonaná úhrada ani jednej zo žalovaným požadovaných splátok. Nie je možné, aby vznikla ujma odôvodňujúca nárok na primerané finančné zadosťučinenie z právneho úkonu absolútne neplatného, neplatného od počiatku, a teda neschopného vyvolať právne účinky. Vzhľadom na všetky vyššie uvedené a odôvodnené skutočnosti žalovaný žiadal zmeniť rozhodnutie súdu prvej inštancie tak, že odvolací súd žalobu zamietne a zaviaže žalobcu k náhrade trov odvolacieho konania.
5. Žalobca sa k podanému odvolaniu žalovaného písomne nevyjadril.
6. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie bolo podané v zákonom stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenou osobou (§ 359 CSP) proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 355 CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. CSP, bez nariadenia pojednávania (§ 385 CSP a contrario) s tým, že miesto a čas vyhlásenia rozsudku oznámil na úradnej tabuli súdu aj webovej stránke Krajského súdu v Prešove a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné.
7. Vo veci sa v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností bol vyvodený správny právny záver. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových a právnych zisteniach nič nezmenilo, odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia prvoinštančným súdom, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje.
8. Odvolateľ má za to, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny (náležitý) právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.
9. Podľa § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona slovenskej národnej rady č. 372/1992 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov, proti porušeniu práv a povinností ustanovených zákonom s cieľom ochrany spotrebiteľa môže sa spotrebiteľ proti porušiteľovi na súde domáhať ochrany svojho práva. Združenie sa môže na súde proti porušiteľovi domáhať, aby sa porušiteľ zdržal protiprávneho konania a aby odstránil protiprávny stav, a to aj vtedy, ak takéto konanie porušiteľa poškodzuje záujmy spotrebiteľov, ktoré nie sú len jednoduchým súhrnom záujmov jednotlivých spotrebiteľov poškodených porušením spotrebiteľských práv, ale ide o konanie porušiteľa uplatňované voči všetkým spotrebiteľom (ďalej len „kolektívne záujmy spotrebiteľov“). Spotrebiteľ, ktorý na súde úspešne uplatní porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi, má právo na primerané finančné zadosťučinenie od toho, kto za porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi zodpovedá.
10. V prejednávanej veci je predmetom konania nárok žalobkyne vyplývajúci z ust. § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa. Citované ustanovenie zákona o ochrane spotrebiteľa upravuje právo spotrebiteľa žiadať primerané finančné zadosťučinenie v prípade, ak na súde úspešne uplatní porušenie svojho práva, a to od toho, kto za toto porušenie práva zodpovedá. Cieľom finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného práva spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany. Hypotéza tejto právnej normy vyžaduje splnenie predpokladov, ktorými sú úspešné uplatnenie porušenia práva alebo povinnosti ustanovenej zákonom č. 250/2007 Z. z. alebo osobitnými predpismi a spôsobilosť takéhoto porušenia práva alebo povinnosti privodiť spotrebiteľovi ujmu. Samotná povaha primeraného finančného zadosťučinenia neumožňuje jeho priame vyčíslenie, preto súdu nemusia byť predložené dôkazy o existencii ujmy, pretože stačí, ak tá ujma tu je. Bez právneho významu je, či ujma spotrebiteľovi reálne vznikla, pretože postačuje iba možnosť vzniku takejto ujmy.
11. Inštitút primeraného finančného zadosťučinenia môže na účely ochrany spotrebiteľa naplniť požiadavku účinného a odradzujúceho prostriedku ochrany. Tak právna teória, ako aj aplikačná prax spájajú inštitút náhrady škody výlučne so znížením majetku a ušlým ziskom. Náhrada škody ako inštitút súkromného práva v podmienkach Slovenskej republiky a konštantnej judikatúry sleduje výlučne reparačnú funkciu. Pre porovnanie sankčná funkcia náhrady škody (punitive damages v práve USA a exemplary damages v práve Veľkej Británie) je taká náhrada škody, ktorej cieľom nie je kompenzovať žalobcu, ale skôr potrestať žalovaného za protiprávne konanie, ktorého sa dopustil vo vzťahu k žalobcovi a ktorým žalobcovi spôsobil škodu a odradiť odporcu alebo akúkoľvek tretiu osobu od opakovania takéhoto konania v budúcnosti. Sankčná náhrada škody teda trestá a súčasne pôsobí preventívne. Jazyk európskych predpisov a judikatúry akcentuje najmä druhú funkčnú zložku sankčnej náhrady škody, teda funkciu preventívnu (porov. najmä používanie adjektíva "odradzujúci").
12. A tak práve inštitút relutárnej náhrady nemajetkovej ujmy môže byť prostriedkom ochrany na doplnenie o preventívne účinky pred diskrimináciou. V zmysle judikatúry ESD a antidiskriminačných smerníc musia byť sankcie za diskriminačné správanie „účinné, primerané a odradzujúce“.
13. Čo sa týka úspešného uplatnenia porušenia práva alebo povinnosti ako predpokladu pre priznanie práva na primerané finančné zadošťučinenie, tento je naplnený nielen vtedy, ak si spotrebiteľ uplatní porušenie práva alebo povinnosti žalobou proti dodávateľovi, ale aj vtedy, ak to urobí v rámci svojej obrany proti dodávateľom uplatnenému nároku.
14. V čase začatia konania vo veci 10C/26/2016 Okresného súdu Vranov nad Topľou už existoval právoplatný rozsudok Okresného súdu Vranov nad Topľou zo dňa 17.12.2014, č. k. 3C/186/2014. Vo veci 3C/186/2014 súd určil, že dohoda o zrážkach zo mzdy uzavretá medzi žalobcom a žalovaným dňa 22.12.2013 uzavretá na základe zmluvy o úvere č. XXXXXXXXX zo dňa 22.12.2013 je neplatná a žalovaného zaviazal nahradiť žalobcovi trovy konania. Z obsahu odôvodnenia tohto rozsudku vyplýva, že dohoda o zrážkach zo mzdy zo dňa 22.12.2013, neplatnosti ktorej sa domáha žalobca, sa dostala objektívne do rozporu s požiadavkou na poctivý obchodný styk a čestnú obchodnú prax, čo je v rozpore jednak s dobrými mravmi, ale aj priamo so zákonom. A preto súd žalobe žalobcu vyhovel. Žalovaný žiadal zamestnávateľa žalobcu vykonávať zrážky zo mzdy žalobcu, hoci neexistuje žiadne súdne rozhodnutie, ktoré by žalobcovi ukladalo povinnosť plniť pre žalovaného. Žalobca skutočne nemá možnosť nijakým spôsobom priamo zastaviť, aby jeho zamestnávateľ vykonával zrážky z jeho mzdy, pričom žalovaný ako veriteľ, výšku dlhu jednostranne diktuje. Sporná dohoda o zrážkach zo mzdy umožňuje žalovanému siahnuť na majetok žalobcu, ako dlžníka, pričom, ako to vyplýva zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere zo dňa 22.12.2013, za poskytnutie tohto úveru si veriteľ - žalobca účtoval servisný poplatok vo výške 18% z istiny, ďalej RPMN pritom činí 67,70 % s tým, že takto už v deň podpísania zmluvy o spotrebiteľskom úvere zo dňa 22.12.2013 žalovaný mal zaplatiť len istinu - celkovú dlžnú čiastku na úhradu - 690,- eur, k tomu úroky z tejto sumy presahujúce 70 %. Následne na to, mala byť uzavretá medzi žalobcom a žalovaným dohoda o zrážkach zo mzdy dňa 22.12.2013, v ktorej je už uvedená pohľadávka žalobcu proti žalovanému vo výške 894,75 eur. Žalobca dňa 22.12.2013 reálne teda dostal 500,- eur a v ten istý deň 22.12.2013 mal uzavrieť dohodu o zrážkach zo mzdy na istinu v celkovej výške 894,75 eur, čo niekoľko-násobne prevyšuje úrok poskytnutý bankami a takéto konanie zo strany žalovaného považoval súd za úžeru a jednoznačne mal za to, že v danom prípade ide o konanie v rozpore s dobrými mravmi. V danom prípade súd mal za to, že neobstojí námietka žalovaného, že v obchodných podmienkach, ktoré sú súčasťou zmluvy o úvere zo dňa 22.12.2013 je bod 9, podľa ktorého si veriteľ vyhradzuje právo požadovať zaistenie záväzku, okrem iného aj dohodou o zrážkach zo mzdy, pretože s poukazom na ust. § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka, v danom prípade ide o neprijateľnú podmienku v spotrebiteľskej zmluve, ktorá je neplatná. Neplatná je z toho dôvodu, že obchodné podmienky boli zakomponované do spoločných ustanovení takým spôsobom, že aj písmo je podstatne menšie, než ostatné ustanovenia zmluvy o úvere, a tým aj znemožňujú dôslednejšie preštudovanie zmluvných dojednaní. Žalobca ako spotrebiteľ má právo, aby jeho právne postavenie nebolo spochybňované, trvajúcou existenciou neprijateľnej zmluvnej podmienky vo vzťahu k dodávateľovi - žalovanému. V tom slova zmysle je nerozhodné, či dochádza k uplatneniu práv na plnenie alebo či sa spotrebiteľ obrátil priamo na súd so zreteľom na zabezpečenie stavu právnej istoty, aby nebol obťažovaný hrozbou aplikácie dohody o zrážkach zo mzdy, ktorej neplatnosť nikto neurčil.
15. V prejednávanej veci bol to samotný žalovaný, ktorý napriek vedomosti, že vo svojich zmluvách, ktoré predkladá na podpis spotrebiteľom sú obsiahnuté neprijateľné zmluvné podmienky ako ustálil aj súd prvej inštancie v konaní sp. zn. 3C/186/2014, v ďalších početných prípadoch uplatňoval svoje nároky z neprijateľných súdnych podmienok na súdoch alebo u zamestnávateľov spotrebiteľov (ako tomu bolo aj v prípade žalobcu), a to aj napriek tomu, že mal zákonnú povinnosť zdržať sa takéhoto konania nielen so žalobcom, ale aj so všetkými spotrebiteľmi. Takéto konanie žalovaného bolo spôsobilé privodiť žalobcovi ujmu.
16. Čo sa týka výšky primeraného finančného zadosťučinenia, odvolací súd má za to, že priznaná suma 300,- Eur zodpovedá svojmu účelu, teda poskytuje žalobcovi ako spotrebiteľovi satisfakciu a odradí dodávateľa od porušovania práv spotrebiteľov. Pri určení výšky primeraného finančného zadosťučinenia na základe úvahy odvolacieho súdu, bolo prihliadnuté na všetky skutkové okolnosti daného prípadu, vrátane odvolacích námietok žalovaného. Odvolací súd má za to, že žalobca úspešne uplatnil svoju obranu proti dodávateľovi v konaní 3C/186/2014 Okresného súdu Vranov nad Topľou. Je bez právneho významu pri uplatňovaní primeraného finančného zadosťučinenia, či ujma spotrebiteľovi reálne vznikla, pretože postačuje iba možnosť vzniku takejto ujmy, nemožno sa pri určení výšky finančného zadosťučinenia striktne držať ujmy, ktorá žalobcovi objektívne hrozila. Vzhľadom na porušenia práva spotrebiteľa dodávateľom TELERVIS PLUS je priznaná výška finančného zadosťučinenia určená súdom prvej inštancie vo vzťahu k porušenému právu a skutkovým okolnostiam prípadu primeraná.
17. Pre úplnosť odvolací súd dopĺňa, že nárok na primerané finančné zadosťučinenie nie je závislý od okamihu uzavretia spotrebiteľskej zmluvy. Pri posudzovaní predmetného nároku je potrebné podrobiť prieskumu a vyhodnotiť, či v danom zmluvnom vzťahu existovala už len hrozba vzniku ujmy. Pre priznanie daného nároku pritom nie je relevantné, či k vzniku ujmy aj reálne došlo alebo nie. Na to, aby všeobecný súd priznal spotrebiteľovi nárok na primerané finančné zadosťučinenie teda úplne postačuje len samotná existencia hrozby vzniku ujmy počas účinnosti zákona č. 250/2007 Z. z.
18. S poukazom na vyššie uvedené odvolací súd konštatuje, že za daného stavu, s ohľadom na závažné porušenie práv žalobcu zo strany žalovaného, ktorých ochrany sa žalobca úspešne domohol na všeobecnom súde, je priznanie finančného zadosťučinenia plne dôvodné a požadovaná výška priznaného finančného zadosťučinenia je primeraná povahe a rozsahu porušenia práv žalobcu a súčasne zodpovedá svojmu účelu, ktorým je poskytnutie satisfakcie spotrebiteľovi a odradenie dodávateľa od porušovania práv spotrebiteľov.
19. K ďalším odvolacím námietkam odvolací súd uvádza, že odôvodnenie napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie zrozumiteľným spôsobom uvádza právne dôvody, pre ktoré žalobe vyhovel. Jeho rozhodnutie nemožno považovať za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekomformné, pretože súd prvej inštancie sa pri výklade a aplikácií zákonných predpisov neodchýlil od znenia príslušných ustanovení a nepoprel ich účel a význam. Ako vyplýva aj z judikatúry Ústavného súdu SR iba skutočnosť, že odvolateľ sa s právnym názorom všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia súdu, teda k porušeniu práva na spravodlivý proces (uznesenie NS SR zo dňa 23. 11. 2010, sp. zn. 5Cdo/218/2010, uznesenie Ústavného súdu SR zo dňa 08. 06. 2016, sp. zn. I. ÚS 188/06).
20. Vychádzajúc z dôvodov, ktoré uviedol, odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny, podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP, potvrdil.
21. Rozhodnutiu súdu prvej inštancie vo veci samej zodpovedá aj súvisiaci výrok o trovách konania, ktorý odvolací súd podľa ustanovenia § 387 ods. 1 a 2 CSP, stotožňujúc sa s dôvodmi v rozhodnutí o trovách konania, potvrdil.
22. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 CSP. Dôvodom takéhoto rozhodnutia o trovách bola skutočnosť, že žalobca bol úspešný, no v priebehu odvolacieho konania mu žiadne preukázateľné trovy nevznikli a žalovanému ako procesne neúspešnej strane nárok na náhradu trov odvolacieho konania nevznikol. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 CSP. Odvolací súd vychádzal z čl. 17 Základných princípov CSP zakotvujúceho procesnú ekonómiu. Rozhodovanie postupom najskôr podľa § 262 CSP
v spojení s § 396 ods. 1 CSP o priznaní nároku strane na náhradu trov konania a následne súdom prvej inštancie o výške náhrady trov konania, za situácie, keď oprávnenej strane žiadne trovy v konaní nevznikli, by bolo zjavne nielen nerozumné, ale i v rozpore so zásadou hospodárnosti civilného súdneho konania.
23. Rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).