Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_14Scud-1-2014.pdf
PDF · 155.15 KB
Case nature
Area
Subarea
14Scud/1/2014
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Viery Zoľákovej a členiek senátu JUDr. Evy Slávikovej a JUDr. Ingrid Kalinákovej, v právnej veci žalobcu Patryk Zabawa - ARTIMA, IČO: 46 022 546, Centrálna 632/7, Svidník, právne zastúpený JUDr. Dušanom Remetom, advokátom so sídlom v Prešove, Masarykova 2, proti žalovanej Sociálnej poisťovni, ústrediu, Ul. 29. augusta č. 8 a 10, Bratislava, za účasti Mariusz Adrian Sieroň, Urszulanska 23/5, 33-100 Tarnów, Poľská republika, o preskúmanie rozhodnutia žalovanej č. 46701-2/2013-BA zo dňa 03. decembra 2013, na základe žaloby takto
rozhodol:
Žalobu z a m i e t a.
N e p r i z n á v a účastníkom nárok na náhradu trov konania.
odôvodnenie:
I.
1. Žalobou zo dňa 29.01.2014 doručenou tunajšiemu súdu dňa 04.02.2014 sa žalobca domáha preskúmania zákonnosti rozhodnutia a postupu žalovanej č. 46701-2/2013-BA zo dňa 03.12.2013 v spojení s rozhodnutím prvostupňového správneho orgánu Sociálnej poisťovne, pobočka Prešov zo dňa 14.08.2013 č. 22835-30/2013-PO, navrhol tieto rozhodnutia zrušiť a vrátiť vec žalovanej na ďalšie konanie. Zároveň si uplatnil náhradu trov konania.
2. Žalobu odôvodnil tým, že žalobca vykonáva na území Slovenskej republiky podnikateľskú činnosť na základe osvedčenia o živnostenskom oprávnení. Zároveň má postavenie zamestnávateľa. Za účelom riadneho výkonu svojej podnikateľskej činnosti zamestnáva viacerých zamestnancov, a to na základe pracovných zmlúv uzatvorených v súlade s právnym poriadkom Slovenskej republiky. Vo vzťahu k zamestnancom si plní všetky povinnosti podľa osobitných právnych predpisov, najmä pokiaľ ide o oznamovaciu povinnosť a platenie odvodov na jednotlivé druhy sociálneho poistenia podľa zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení. Poukázal na to, že prvostupňový správny orgán napadnutým rozhodnutím rozhodol podľa § 178 ods. 1 písm. a/ v spojení s § 210 ods. 1 Zákona o sociálnom poistení o tom, že zamestnancovi žalobcu, F. T. Q. nevzniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti od 01.03.2011 do 30.06.2011 podľa slovenskej legislatívy, z dôvodu, že vykonanou kontrolou nebol preukázaný reálny výkon práce zamestnanca žalobcu a že žalobca nespĺňa kritéria registrovaného miesta podnikania v Slovenskej republike (t.j. že žalobca nemá v mieste podnikania zriadenú kanceláriu a používa len poštovú schránku súkromnej osoby). Na základe odvolaní žalobcu a jeho zamestnanca rozhodla vo veci žalovaná ako
druhostupňový správny orgán rozhodnutím napadnutým žalobou v tomto konaní tak, že odvolania zamietla a prvostupňové rozhodnutie potvrdila.
3. Žalobca poukázal na to, že podľa bodu (8) základného nariadenia všeobecná zásada rovnakého zaobchádzania je mimoriadne dôležitá pre pracovníkov, ktorí nemajú bydlisko v členskom štáte ich zamestnania, vrátane cezhraničných pracovníkov.
4. Podľa bodu (11) základného nariadenia prispôsobenie faktov alebo udalostí, ku ktorým dochádza v jednom členskom štáte, nemôže v žiadnom prípade viesť k tomu, aby sa iný členský štát stal príslušným alebo jeho právne predpisy uplatniteľnými.
5. Podľa bodu (15) základného nariadenia je potrebné, aby osoby, ktoré sa pohybujú v rámci spoločenstva, podliehali systému sociálneho zabezpečenia iba jediného členského štátu, aby sa tak predišlo prekrývaniu uplatniteľných ustanovení vnútroštátnych právnych predpisov a komplikáciám, ktoré by z toho mohli vzniknúť.
6. Podľa bodu (17) základného nariadenia vzhľadom na čo najefektívnejšie zaručenie rovnosti zaobchádzania so všetkými osobami pôsobiacimi na území členského štátu je vhodné ako všeobecné pravidlo určiť za uplatniteľné právne predpisy toho členského štátu, v ktorom daná osoba vykonáva svoju činnosť ako zamestnanec alebo ako samostatne zárobkovo činná osoba.
7. Podľa čl. I. písm. a/ základného nariadenia „činnosť ako zamestnanec“ znamená každú činnosť alebo rovnocennú situáciu, ktorá sa za takú považuje na účely právnych predpisov v oblasti sociálneho zabezpečenia členského štátu, v ktorom takáto činnosť alebo rovnocenná situácia existuje.
8. Podľa čl. 11 bod 3. písm. a/ základného nariadenia s výhradou článkov 12 až 16 osoba vykonávajúca činnosť ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba podlieha právnym predpisom tohto členského štátu.
9. Podľa čl. 13 bod 3/ základného nariadenia osoba, ktorá zvyčajne vykonáva činnosť ako zamestnaná osoba a činnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba v odlišných členských štátoch, podlieha právnym predpisom členského štátu, v ktorom vykonáva činnosť ako zamestnanec, alebo ak vykonáva takúto činnosť v dvoch alebo viacerých členských štátoch, právnym predpisov určeným v súlade s odsekom 1.
10. Podľa § 11 ods. 1 Zákonníka práce zamestnanec je fyzická osoba, ktorá v pracovno-právnych vzťahoch, a ak to ustanovuje osobitný predpis, aj v obdobných pracovných vzťahoch vykonáva pre zamestnávateľa závislú prácu.
11. Podľa § 4 Zákona o sociálnom poistení zamestnanec na účely nemocenského poistenia, dôchodkového poistenia a poistenia v nezamestnanosti je, ak tento zákon neustanovuje inak, fyzická osoba v právnom vzťahu, ktorý jej zakladá právo na pravidelný mesačný príjem podľa § 3 ods. 1 písm. a) a ods. 2 a 3.
12. Podľa § 210 ods. 1, 2 Zákona o sociálnom poistení organizačné zložky Sociálnej poisťovne vydávajú rozhodnutie vo veciach uvedených v § 179 ods. 1 písm. a/, b/. Organizačné zložky Sociálnej poisťovne sú povinné rozhodnúť vo veciach uvedených v odseku 1 najneskôr o 60 dní, čo treba oznámiť účastníkom konania.
13. Zdôraznil, že podľa najnovších požiadaviek zo strany Európskej únie by v každom členskom štáte mala verejná správa fungovať na princípe tzv. dobrej správy. Tento princíp zahŕňa uplatňovanie viacerých zásad, ako je princíp viazanosti právom, ktorý vyžaduje, aby všetky správne rozhodnutia mali oporu v právnom poriadku, aby obsah rozhodnutí bol v súlade so zákonmi, ústavou a medzinárodným právom, rovnako aby nedochádzalo k zneužívaniu voľnej úvahy. Patria tu princípy rovnosti a zákazu diskriminácie, nestrannosti a objektivity, proporcionality, teda hľadanie spravodlivej rovnováhy medzi cieľom a použitými prostriedkami a právna istota zahŕňajúca aj ochranu práv nadobudnutých v dobrej viere a zákaz retroaktivity, princíp konania v primeranej lehote (povinnosť správnych orgánov konať svedomito, zodpovedne sa zaoberať každou vecou, vybaviť ju včas a bez zbytočných prieťahov),
spoluúčasť a transparentnosť. Podľa názoru žalobcu tieto princípy neboli v predmetných veciach žalovanou dodržané.
14. Žalobca uviedol, že žalobou napadnuté rozhodnutie žalovanej v spojení s prvostupňovým rozhodnutím je nezákonné, došlo ním k porušeniu zásady dvojinštančnosti správneho konania, rozhodnutie je nepreskúmateľné a v celom rozsahu arbitrárne. Uviedol, že v napadnutom rozhodnutí žalovaná pojednáva o skutočnostiach, ktoré neboli predmetom dokazovania v prvostupňovom konaní a neboli súčasťou zisteného skutkového stavu. Žalovaná sa nevyrovnala s argumentáciou žalobcu a jeho zamestnanca v podaných odvolaniach a nad rámec odvolacích dôvodov zamietla odvolania z dôvodov a skutočností, ktoré tak boli účastníkom konania oznámené až napadnutým rozhodnutím žalovanej. V tomto smere tak bolo žalobcovi odňaté jeho subjektívne právo brániť sa proti rozhodnutiu orgánu verejnej moci, ktorým sa rozhodlo o jeho právach a povinnostiach de facto prvý krát na podklade nových skutočností a dôvodov a bez možnosti vyjadriť sa k novým dôvodom známym až v druhostupňovom rozhodnutí. Týmito novými dôvodmi a skutočnosťami boli predovšetkým argumenty žalovanej súvisiace s nepreukázaním reálneho výkonu práce zamestnanca a nepreukázaním reálneho sídla zamestnávateľa, pričom k týmto tvrdeniam žalovanej sa tak žalobca nemal možnosť vyjadriť. Tieto skutočnosti zakladajú nepreskúmateľnosť rozhodnutí žalovanej.
15. S nezákonnosťou napadnutých rozhodnutí bezprostredne súvisí aj list žalovanej, „Oznámenie týkajúce sa spoločností, ktoré na území Slovenskej republiky vykonávajú činnosť ako tzv. schránkové firmy“ zo dňa 25.07.2013, v ktorom žalovaná informuje príslušný poľský orgán sociálneho zabezpečenia (ZUS, Department Ubezpieczen i Sladek) o tom, že zamestnanci vybraných zamestnávateľov nepodliehajú slovenským právnym predpisom a tak v prípade podania odvolania zo strany zamestnancov resp. zamestnávateľov tieto bude zamietať a prvostupňové rozhodnutia príslušných organizačných zložiek budú potvrdzované. Je zrejmé, že zo strany žalovanej došlo takýmto postupom už vopred k prejudikovaniu rozhodnutí žalovanej a jej organizačných zložiek o tom, že dotknutí zamestnanci nepodliehajú slovenským právnym predpisom, a to bez toho, aby žalovaná vzala do úvahy riadne zistený skutkový stav v každom osobitnom prípade. Žalovaná zaškatuľkovala žalobcu ako zamestnávateľa spadajúceho do kategórie tzv. schránkovej firmy a nezaoberala sa individuálnymi okolnosťami a zisteniami, z ktorých vyplýva, že on ako zamestnávateľ nie je žiadnou schránkovou firmou, ale riadne v Slovenskej republike podniká a jeho zamestnanci riadne vykonávajú, resp. vykonávali prácu.
16. Vo vzťahu k dôvodom nezákonnosti poukázal žalobca predovšetkým na to, že rozhodnutie bolo vydané v rozpore s § 210 ods. 1, 2 Zákona o sociálnom poistení, keďže nebolo vydané v zákonnej lehote 60 dní, ktorá objektívne začala plynúť podaním prihlášky (registračného listu) zamestnanca. Je zrejmé, že ak by aj došlo (v rozpore so zákonom) k posunu okamihu začatia konania na deň ukončenia kontroly (12.03.2013), ktorú u žalobcu vykonala žalovaná prostredníctvom organizačnej zložky, aj v takom prípade by bolo rozhodnutie vydané po zákonnej lehote a argumentácia žalovanej je v tomto smere arbitrárna a právne neudržateľná. Zákonnú lehotu je možné predĺžiť iba z dôvodu mimoriadnej zložitosti prípadu o ďalších 60 dní, k čomu však nedošlo. Rovnako nedošlo ani k využitiu inštitútu prerušenia konania podľa § 193 ods. 3 Zákona o sociálnom poistení. Žalovaná ako odvolací orgán rozhodla rovnako po uplynutí lehoty. Už len vzhľadom na túto skutočnosť sú žalobou napadnuté rozhodnutia nezákonné.
17. Poukázal tiež na to, že vydaním prvostupňového rozhodnutia, ako aj napadnutého rozhodnutia došlo k porušeniu princípu rovnakého zaobchádzania, pretože u žalobcu sú evidovaní a vykonávajú prácu aj zamestnanci, vo vzťahu ku ktorým pri existencii rovnakých podmienok organizačná zložka žalovanej nerozhodla o tom, že nepodliehajú slovenskej legislatíve, resp. rozhodla o zániku poistenia až po uplynutí platnosti formulárov PD A1. Takto bol vo vzťahu k porovnateľným zamestnancom zamestnávateľa uplatnený diametrálne odlišný postup ako vo vzťahu k iným zamestnancom, najmä občanom Poľskej republiky a to napriek tomu, že podkladom pre rozhodnutie prvostupňového orgánu bol jednotne zistený skutkový stav vo vzťahu ku všetkým zamestnancom toho istého zamestnávateľa. Vystavenie formulára PD A1 nič nemení na záveroch tvrdených správnym orgánom o nepreukázaní reálneho výkonu práce zamestnancami. O skutočnosti, že napadnuté rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu nie je dôvodné, svedčí aj skutočnosť, že príslušný poľský orgán sociálneho zabezpečenia vydal rozhodnutie, ktorým predbežne deklaroval, že zamestnanci žalobcu podliehajú legislatíve Slovenskej republiky podľa článku 13 bod 3 základného nariadenia a v tomto chápaní žalovaná nielenže nezákonným spôsobom rozhodla o potvrdení prvostupňového rozhodnutia, ale svojím rozhodnutím tiež poprela právny názor
poľského orgánu sociálneho zabezpečenia o tzv. uplatniteľnej legislatíve, pričom v rozhodnutí sa odvoláva práve na žiadosť poľského orgánu sociálneho zabezpečenia.
18. Zároveň žalobca uviedol, že správny orgán rozhodol o zániku sociálneho poistenia zamestnanca spätne na základe kontroly vykonanej v marci 2013. Pri tejto kontrole však objektívne nebolo možné zistiť okolnosti o reálnom výkone závislej práce zamestnanca a o registrovanom mieste podnikania spätne, preto výsledky tejto kontroly nemôžu byť relevantným podkladom pre náležité zistenie skutkového stavu a pre správne rozhodnutie. Rozhodnutie prvostupňového orgánu je preto z tohto dôvodu nepreskúmateľné. Navyše, táto kontrola bola vykonaná nezákonne, keďže do kompetencie Sociálnej poisťovne nespadá kontrola pracovnoprávnych vzťahov a kontrola výkonu práce. Takýmito kompetenciami disponuje iba príslušný Inšpektorát práce, ktorý priamo na podnet žalovanej vykonal u žalobcu kontrolu, pričom nezistil v tejto oblasti žiadne pochybenia alebo nedostatky. Správny orgán bol týmito zisteniami viazaný a bol povinný ich plne rešpektovať a prevziať ako podklady pre svoje rozhodnutie, keďže na ne dal podnet. Žalovaná v napadnutom rozhodnutí tiež účelovo tvrdí, že kontrola vykonávaná inšpektorátom práce bola zameraná na iné oblasti, čo nezodpovedá realite. Žalobca v priebehu kontroly vykonanej v lete 2012 organizačnou zložkou žalovanej riadne a včas predložil pracovné zmluvy, mzdové listy, výplatné pásky a evidenciu dochádzky svojich zamestnancov, čo bez akýchkoľvek pochybností preukazuje reálny výkon závislej práce jeho zamestnancov v pracovnom pomere na území Slovenskej republiky. Pri tejto kontrole neboli žalovanou zistené žiadne nedostatky.
19. V súvislosti s posudzovaním otázky uplatniteľnej legislatívy žalobca poukazuje na praktickú príručku, ktorá bola vypracovaná podľa judikatúry súdneho dvora Európskej únie. V tejto súvislosti z nej citoval: „Ako už bolo uvedené, určená inštitúcia môže kedykoľvek prehodnotiť rozhodnutie o uplatniteľných právnych predpisoch, ak to považuje za nevyhnutné. Ak informácie poskytnuté počas pôvodného procesu určovania uplatniteľných právnych predpisov neboli zámerne nesprávne, všetky zmeny vyplývajúce z tohto prehodnotenia by mali byť platné iba od aktuálneho dátumu. Ak osoba pracujúca vo viacerých členských štátoch nevykonáva podstatnú činnosť v členskom štáte bydliska, uplatňujú sa právne predpisy členského štátu, v ktorom má zamestnávateľ alebo podnik, ktorý osobu zamestnáva, registrované sídlo alebo miesto podnikania. Termín registrované sídlo alebo miesto podnikania sa môže v jednotlivých sektoroch líšiť a upravovať podľa oblasti, na ktorú sa uplatňuje, napríklad pri prevádzkovaní leteckých dopravných služieb alebo v sektore cestnej dopravy.“
20. „Odporúča sa, aby inštitúcia v mieste bydliska preskúmala tieto kritéria na základe dostupných informácií alebo v úzkej spolupráci s inštitúciou v členskom štáte, kde má zamestnávateľ registrované sídlo alebo miesto podnikania:
- miesto, kde má podnik registrované sídlo a správu,
- dĺžka obdobia od zriadenia podniku v členskom štáte,
- počet administratívnych zamestnancov pracujúcich v sídle,
- miesto, kde je uzatvorená väčšina zmlúv s klientmi,
- sídlo, ktoré určuje politiku spoločnosti a prevádzkové záležitosti,
- miesto, kde sa vykonávajú hlavné finančné funkcie vrátane bankovníctva,
- miesto určené podľa nariadení EÚ ako miesto zodpovedné za správu a vedenie záznamov v súvislosti s regulačnými požiadavkami konkrétneho sektora, v ktorom podnik podniká,
- miesto náboru zamestnancov.“
21. Z postupov, ktoré sú uvedené v praktickej príručke, je podľa názoru žalobcu zrejmé, že uplatniteľnou legislatívou vo vzťahu k právnemu postaveniu aj zamestnancov žalobcu je legislatíva Slovenskej republiky. Podľa uvedených kritérií sa miesto podnikania žalobcu bez pochyby nachádza na území Slovenskej republiky, keďže sa na tomto území nachádza jeho registrované miesto podnikania.
22. Keďže žalobca nemal možnosť v správnom konaní reagovať na nový rozhodovací dôvod, poukazuje v žalobe na to, že spĺňa takmer všetky zákonné kritéria, podľa ktorých je možné vyhodnotiť u neho splnenie podmienky registrovaného miesta podnikania. Administratívny pracovníci pracujú v Slovenskej republike, sú tu uzatvárané zmluvy s obchodnými partnermi a pracovné zmluvy so zamestnancami, je tu sídlo, ktoré určuje jeho podnikateľskú politiku a prevádzkové záležitosti, vykonávajú sa tu hlavné finančné funkcie vrátane bankových prevodov a v Slovenskej republike sa uskutočňuje aj nábor zamestnancov.
23. Žalobca tak považuje za jednoznačne preukázané, že uplatniteľnou legislatívou vo vzťahu k sociálnemu zabezpečeniu jeho zamestnancov je legislatíva Slovenskej republiky. Minimálne sú rozhodnutia žalovanej a prvostupňového správneho orgánu nezákonné v retroaktívnej časti, keď nebolo vydané rozhodnutie odo dňa zistenia údajného nesplnenia podmienok uplatniteľnosti predpisov Slovenskej republiky, ale správne orgány rozhodli o neexistencii sociálneho poistenia zamestnancov žalobcu spätne, za minulé obdobie.
24. Žalobca preto na základe uvedeného trvá na tom, že na území Slovenskej republiky vykonáva podnikateľskú činnosť riadne, v súlade s príslušnými právnymi predpismi a v tejto súvislosti zamestnáva viacero zamestnancov, voči ktorým si plní všetky zákonné povinnosti. Za účelom dosiahnutia spravodlivosti a s prihliadnutím na okolnosť, že rozhodnutia správnych orgánov vychádzajú z nesprávneho právneho posúdenia a sú zjavne nezákonné, žalobca navrhuje napadnuté rozhodnutie zrušiť.
II.
25. Žalovaná vo vyjadrení zo dňa 10.03.2014 navrhla podanú žalobu ako nedôvodnú zamietnuť, argumentujúc skutkovo a právne zhodne s odôvodnením preskúmavaného rozhodnutia. K námietke žalobcu, že rozhodovala na základe iných dôkazov ako prvostupňový orgán, uviedla, že skutkový a právny stav, na základe ktorého Sociálna poisťovňa, ústredie dospela k záveru, je správny a je totožný so skutkovým a právnym stavom, na základe ktorého pobočka sociálnej poisťovne rozhodla vo veci. Žalovaná pri rozhodovaní vyhodnocovala dôkazy, na základe ktorých rozhodol prvostupňový orgán a súčasne reagovala na všetky námietky účastníkov konania. Uviedla, že preto nemohlo dôjsť k porušeniu dvojinštantnosti správneho konania. Skutočnosť, že Sociálna poisťovňa, ústredie, nerozhodla o odvolaní žalobcu a jeho zamestnanca v zákonom ustanovenej lehote, nemá vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia a nič to nemení na skutkových zisteniach. Žalovaná tiež uviedla, že obstaranie podkladov pre rozhodnutie je vecou organizačnej zložky sociálnej poisťovne, pričom tá nie je viazaná len návrhmi účastníkov konania, ale je povinná vykonať z vlastnej iniciatívy také dôkazy, ktoré môžu prispieť k presnému a úplnému zisteniu skutočného stavu veci. Organizačná zložka sociálnej poisťovne je oprávnená rozhodnúť, ktoré dôkazy a v akom rozsahu vykoná, pričom dôkazy hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz osobitne a všetky dôkazy vo vzájomnej súvislosti. Je vecou organizačnej zložky Sociálnej poisťovne, či určitú skutočnosť považuje za dokázanú, či vykonané dôkazy postačujú, či treba vykonať ďalšie dôkazy, alebo či je potrebné obstarať tiež iné podklady pre rozhodnutie.
III.
26. Rozsudkom zo dňa 05.02.2015 č.k. 14Scud/1/2014 - 26 správny súd žalobu zamietol. Náhradu trov konania účastníkom nepriznal.
27. Po odvolaní žalobcu Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením zo dňa 15.06.2016 č.k. 7Sžso/38/2015 - 58 rozsudok Krajského súdu v Prešove zo dňa 05.02.2015 č.k. 14Scud/1/2014 - 26 zrušil a vec vrátil súdu na ďalšie konanie.
28. V zmysle pokynu najvyššieho súdu správny súd následne po vrátení veci uznesením zo dňa 12.09.2017 č.k. 14Scud/1/2014 - 63 pribral do konania Mariusza Adriana Sieroňa ako ďalšieho účastníka.
IV.
29. Správny súd na základe podanej žaloby preskúmal napadnuté rozhodnutie žalovanej v spojení s príslušným rozhodnutím prvostupňového správneho orgánu v rozsahu a z dôvodov uvedených v žalobe v zmysle § 134 ods. 1 zákona č. 162/2015 Z.z. Správneho súdneho poriadku (ďalej len S.s.p.), oboznámil sa s obsahom administratívneho spisu žalovanej a dospel k záveru, že žaloba žalobcu nie je dôvodná.
30. Podľa § 491 ods. 1 S.s.p., právneho predpisu upravujúceho postup správneho súdu v konaniach o správnych žalobách, účinného od 01.07.2016, ak nie je ďalej ustanovené inak, platí tento zákon aj
na konania začaté podľa piatej časti Občianskeho súdneho poriadku predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.
31. Podľa § 491 ods. 2 S.s.p. právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona, ak by boli v neprospech žalobcu, ak je ním fyzická osoba alebo právnická osoba.
32. Aj keď bola žaloba podaná v čase platnosti príslušných ustanovení O.s.p., účinných do 30.06.2016, z uvedených prechodných ustanovení Správneho súdneho poriadku vyplýva, že po 01.07.2016 sa na rozhodovanie o podanej žalobe a na následný procesný postup vzťahujú príslušné ustanovenia S.s.p., resp. podporne ustanovenia zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku.
33. Podľa § 2 ods. 1 S.s.p. v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom.
34. Podľa § 2 ods. 2 S.s.p. každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej správy, nečinnosťou orgánu verejnej správy alebo iným zásahom orgánu verejnej správy, sa môže za podmienok ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom súde.
35. Podľa § 6 ods. 1 S.s.p. správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom.
36. Podľa § 177 ods. 1 S.s.p. správnou žalobou sa žalobca môže domáhať ochrany svojich subjektívnych práv proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu orgánu verejnej správy.
37. Z obsahu predloženého administratívneho spisu správny súd zistil, že Sociálna poisťovňa, pobočka Prešov rozhodnutím č. 22835-30/2013-PO zo dňa 14.08.2013, ako orgán príslušný podľa ustanovenia § 178 ods. 1 písm. a/ bod prvý zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení rozhodovať o vzniku, prerušení a zániku sociálneho poistenia v sporných prípadoch podľa § 210 ods. 1 Zákona o sociálnom poistení, rozhodla tak, že F. T. Q., nar. XX.XX.XXXX nevzniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti ako zamestnancovi zamestnávateľa Patryk Zabawa - ARTIMA od 01.03.2011 do 30.06.2011 podľa slovenskej legislatívy.
38. Z prvostupňového rozhodnutia Sociálnej poisťovne, pobočka Prešov vyplýva, že rozhodovala pri aplikácii Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 z 29.4.2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia v znení Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 988/2009 z 16.09.2009 (ďalej len základné nariadenie) a vykonávacieho nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009 z 16.09.2009. V odôvodnení uviedla, že v dňoch 07.03.2013 a 11.03.2013 bola vykonaná kontrola, v rámci ktorej bolo zistené, že zamestnávateľ (žalobca) nemá v mieste evidovanom ako sídlo podnikania zriadenú žiadnu kanceláriu, resp. prevádzku, používa poštovú schránku patriacu súkromnej osobe. Na personálnu, mzdovú a účtovnú agendu zamestnávateľ využíva služby externej spoločnosti so sídlom vo Svidníku. Správny orgán tak uzavrel, že zamestnanec žalobcu, Mariuzs Adrian Sieroň, nevykonáva reálne prácu pre tohto zamestnávateľa na území SR a nemôže tak podliehať slovenským právnym predpisom v oblasti sociálneho zabezpečenia. V období od 01.03.2011 do 30.06.2011 mu preto nevzniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenia a povinné poistenie v nezamestnanosti.
39. Proti tomuto rozhodnutiu podal žalobca odvolanie. Citoval v nich body 8, 11, 15, 17, čl. 13 ods. 3 Základného nariadenia, § 11 ods. 1 Zákonníka práce, § 214 Zákona o sociálnom poistení. Zdôraznil, že žalovaná porušuje princípy rovnakého zaobchádzania voči zamestnancom z Poľskej republiky. Poukázal na to, že pri výkone kontroly boli zo strany zamestnávateľa predložené všetky relevantné dôkazy preukazujúce výkon práce jeho zamestnancov (pracovné zmluvy, mzdové listy, evidencie dochádzky). Správny orgán pri rozhodovaní vychádzal z irelevantných skutočností, nepresne a neúplne zistil skutkový
stav, predovšetkým vo vzťahu k preukázaniu, či zamestnanci žalobcu reálne vykonávajú prácu na území Slovenskej republiky, nevysporiadal sa so všetkými skutočnosťami v individuálnej veci a vychádzal pri rozhodovaní tiež z nesprávneho právneho posúdenia veci. Postup žalovanej bol nesprávny tiež z dôvodu, že do kompetencie žalovanej nespadá preverovanie pracovnoprávnych vzťahov
40. Po podanom odvolaní rozhodla žalovaná dňa 03.12.2013 rozhodnutím č. 46701-2/2013-BA tak, že odvolania zamietla a rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočka Prešov potvrdila.
41. Rozhodnutie žalovaná odôvodnila tým, že po preskúmaní prvostupňového rozhodnutia v celom rozsahu dospela k záveru, že bolo vydané v súlade s príslušnou právnou úpravou. Citovala § 4 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z., ktorým je upravené, že zamestnanec je na účely nemocenského poistenia, dôchodkového poistenia a poistenia v nezamestnanosti fyzická osoba v právnom vzťahu, ktorý jej zakladá právo na pravidelný mesačný príjem podľa § 3 ods. 1 písm. a/ a ods. 2, 3 okrem fyzickej osoby v právnom vzťahu na základe dohôd o prácach vykonávaných mimo pracovného pomeru a žiaka strednej školy a študenta vysokej školy pri praktickom vyučovaní v období odbornej výrobnej praxe.
42. Uviedla, že § 7 ods. 1 písm. c/ bod prvý Zákona o sociálnom poistení v znení zákona č. 543/2010 Z.z. s účinnosťou od 1.1.2011 upravuje, že zamestnávateľ je pre fyzickú osobu vykonávajúcu zárobkovú činnosť podľa § 3 ods. 1 písm. a/ a ods. 2 a 3 fyzická osoba, ktorá je povinná poskytovať zamestnancovi príjem uvedený v § 3 ods. 1 písm. a/ a ods. 2 a 3 a má bydlisko v inom členskom štáte Európskej únie alebo v štáte, ktorý je zmluvnou stranou dohody o Európskom hospodárskom priestore ako Slovenská republika alebo na území Švajčiarskej konfederácie alebo v štáte, s ktorým má Slovenská republika uzatvorenú medzinárodnú zmluvu, ktorá má prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky.
43. Podľa § 3 ods. 1 písm. a/ Zákona o sociálnom poistení v znení zákona č. 543/2010 Z.z. s účinnosťou od 1.1.2011 je zárobková činnosť, ak osobitný predpis alebo medzinárodná zmluva, ktorá má prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky, neustanovuje inak, činnosť vyplývajúca z právneho vzťahu, ktorý zakladá právo na príjem zo závislej činnosti podľa osobitného predpisu, okrem nepeňažného príjmu z predchádzajúceho právneho vzťahu, ktorý zakladal právo na príjem zo závislej činnosti podľa osobitného predpisu, poskytnutého z prostriedkov sociálneho fondu.
44. Podľa § 14 ods. 1 písm. a/ Zákona o sociálnom poistení v znení zákona č. 543/2010 Z.z. s účinnosťou od 1.1.2011 povinne nemocensky poistený je zamestnanec uvedený v § 4 ods. 1. Podľa § 15 ods. 1 písm. a/ Zákona o sociálnom poistení v znení zákona č. 543/2010 Z. z. s účinnosťou od 1.1.2011 povinne dôchodkovo poistený je zamestnanec uvedený v § 4 ods. 1 a 2. Podľa § 19 ods. 1 Zákona o sociálnom poistení povinne poistený v nezamestnanosti je zamestnanec, ktorý je povinne nemocensky poistený, ak tento zákon neustanovuje inak.
45. V Slovenskej republike sa od vstupu do Európskej únie v oblasti sociálneho zabezpečenia uplatňujú koordinačné nariadenia a to Nariadenie Rady (EHS) č. 1408/71, zo 14.6.1971 o uplatňovaní systémov sociálneho zabezpečenia na zamestnané osoby, samostatne zárobkovo činné osoby a členov ich rodín pohybujúcich sa v rámci spoločenstva v znení neskorších zmien a doplnkov a jeho vykonávacie nariadenie Rady (EHS) č. 574/1972, z 21.3.1972. Od 1.5.2010 sa uplatňujú nové koordinačné nariadenia, Nariadenie (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 z 29.4.2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia v znení Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 988/2009 zo 16.9.2009 a vykonávacie nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009 zo 16.9.2009. Pravidlá určujúce uplatniteľnú legislatívu (hlava II. základného nariadenia) majú zabezpečiť, aby sa na fyzickú osobu nevzťahovali legislatívy dvoch alebo viacerých členských štátov, v ktorých vykonávajú činnosť, resp. aby nedošlo k situácii, že sa na nich nebude vzťahovať legislatíva žiadneho členského štátu.
46. Podľa článku 11 (3) (a) základného nariadenia s výhradou článkov 12 až 16 osoba vykonávajúca činnosť ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba v členskom štáte podlieha právnym predpisom tohto členského štátu. V súvislosti s pravidlom uplatniteľnej legislatívy len jedného členského štátu, základné nariadenie v článku 13 stanovuje, ktorým právnym predpisom podlieha osoba vykonávajúca činnosti v dvoch alebo viacerých členských štátoch.
47. Podľa článku 13 (1) (a) základného nariadenia (v znení účinnom od 28.06.2012) osoba, ktorá zvyčajne vykonáva činnosť ako zamestnanec v dvoch alebo viacerých členských štátoch podlieha právnym predpisom členského štátu bydliska, ak takáto osoba vykonáva podstatnú časť svojej činnosti v tomto členskom štáte
48. Podľa článku 13 (3) základného nariadenia osoba, ktorá zvyčajne vykonáva činnosť ako zamestnaná osoba a činnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba v odlišných členských štátoch, podlieha právnym predpisom členského štátu, v ktorom vykonáva činnosť ako zamestnanec, alebo ak vykonáva takúto činnosť v dvoch alebo viacerých členských štátoch, právnym predpisom určeným v súlade s článkom 13 (1) základného nariadenia. Pri súbehu poistení, v ktorých sa nachádza cezhraničný prvok, je nevyhnutné určiť uplatniteľnú legislatívu, ktorá sa bude vzťahovať na dotknutú fyzickú osobu, v súlade so základným nariadením a vykonávacím nariadením, ktoré koordinujú sociálne zabezpečenie.
49. Na účely správneho vykonávania základného nariadenia a vykonávacieho nariadenia z rozhodnutia správnej komisie pre koordináciu systémov sociálneho zabezpečenia č. H5 z 18.03.2010 o spolupráci v boji proti podvodom a omylom v rámci Nariadenia Rady (ES) č. 883/2004 a Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia vyplýva, že orgány a inštitúcie členských štátov spolupracujú v oblasti boja proti podvodom a omylom. Na zabezpečenie riadneho vykonávania základného nariadenia sú príslušné orgány a inštitúcie členských štátov na základe článku 76 základného nariadenia povinné navzájom spolupracovať, vzájomne sa informovať o relevantných skutočnostiach, poskytovať svoje služby a komunikovať medzi sebou. Ak príslušná inštitúcia v mieste bydliska dotknutej fyzickej osoby, ktorá žiada o určenie uplatniteľnej legislatívy, nadobudne pochybnosti ohľadom určenia uplatniteľnej legislatívy, môže tieto pochybnosti riešiť len spôsobom určeným v článku 6, 15 a 16 vykonávacieho nariadenia, ktoré prikazujú obrátiť sa na inštitúciu iného členského štátu (v danom prípade v mieste výkonu práce). Príslušné inštitúcie bezodkladne poskytujú alebo si medzi sebou vymieňajú všetky údaje nevyhnutné pre stanovenie a určenie práv a povinností osôb, na ktoré sa uplatňuje základné nariadenie. Odovzdávanie údajov sa spravidla uskutočňuje prostredníctvom inštitúcií príslušných na určenie uplatniteľnej legislatívy v členskom štáte.
50. Uviedla, že Sociálnej poisťovni bola doručená informácia poľskej inštitúcie sociálneho zabezpečenia ZUS Varšava, že v posledných rokoch vznikli firmy, ktoré sprostredkovávajú pre poľských samostatných podnikateľov zamestnanie na úväzok v iných členských štátoch. V mnohých prípadoch cieľom tejto činnosti nie je výkon zamestnania na pracovnú zmluvu mimo hraníc Poľskej republiky, ale vyhýbanie sa plateniu odvodov na sociálne zabezpečenie ZUS z podnikateľskej činnosti, ktorú vykonávajú v Poľskej republike. V súvislosti s posúdením uplatniteľnej legislatívy, za účelom správneho vykonania koordinačných nariadení, bola inštitúcia sociálneho zabezpečenia ZUS Varšava oprávnená požadovať preukázanie relevantných skutočností na určenie uplatniteľnej legislatívy a súvzťažne Sociálna poisťovňa, ktorá je príslušná inštitúcia na uplatnenie určujúcej legislatívy na území Slovenskej republiky, bola povinná rozhodujúce skutočnosti preskúmať. Posúdiť vznik poistného vzťahu v právnom zmysle môže len orgán, ktorý je v mieste vykonávania práce oprávnený určovať uplatniteľnú legislatívu, v danom prípade žalovaná.
51. Ďalej žalovaná uviedla, že jedným z rozhodujúcich faktorov na určenie miesta výkonu činnosti, a teda aj na posúdenie a určenie príslušnosti k právnym predpisom sociálneho zabezpečenia, je určenie registrovaného sídla alebo miesta podnikania. Uvedené vyplýva z Praktickej príručky, ktorá sa uplatňuje v rámci celej Európskej únie. Cieľom tejto príručky je poskytnúť rozličným praktickým a administratívnym úrovniam, ktoré sa podieľajú na realizácii konkrétnych ustanovení Spoločenstva, platný pracovný nástroj, ktorý má pomôcť inštitúciám, zamestnávateľom a občanom v danej oblasti pri určovaní, právne predpisy ktorého členského štátu sa uplatňujú za daných okolností. Ak osoba pracujúca vo viacerých členských štátoch nevykonáva podstatnú časť činnosti v členskom štáte bydliska, uplatňujú sa právne predpisy členského štátu, v ktorom má zamestnávateľ alebo podnik, ktorý osobu zamestnáva, registrované sídlo alebo miesto podnikania. Termín registrované sídlo alebo miesto podnikania nie je v nariadení vymedzený. V judikatúre Súdneho dvora Európskej únie a v iných nariadeniach Európskej únie však existuje množstvo usmernení, ktoré možno uplatniť pri prijímaní rozhodnutia o určení miesta podnikania podniku, ktorý osobu zamestnáva. Súdny dvor vypracoval na základe prípadu Planzer Luxembourg Sarl C-73/06 termíny, na základe ktorých je možné určiť registrované sídlo alebo miesto podnikania zamestnávateľa. Podľa Súdneho dvora určenie miesta sídla hospodárskej činnosti predpokladá zohľadnenie súhrnu faktorov, medzi ktorými sa v prvom rade nachádza sídlo, miesto
ústredia, miesto stretnutia riadiacich osôb spoločnosti a miesto, obvykle totožné, v ktorom sa rozhoduje o všeobecnej podnikovej politike. Iné faktory, ako napríklad bydlisko riadiacich osôb, miesto konania valného zhromaždenia, miesto uloženia správnych a účtovných dokumentov a miesto hlavného priebehu finančných činností, najmä bankových, sa môžu tiež zohľadniť.
52. Sociálna poisťovňa, pobočka Prešov, vykonala kontrolu so zameraním na preverenie reálneho výkonu činnosti jeho zamestnancov na území Slovenskej republiky. V rámci vykonanej kontroly bolo zistené, že v registrovanom sídle spoločnosti neexistuje kancelária ani žiadna prevádzka zamestnávateľa, ide o súkromný byt, kde sa nikto nenachádzal. Kontrola tak bola vykonaná v kancelárii spracovateľskej firmy, v priestoroch hotela Rubín vo Svidníku. Na tejto adrese zamestnávateľ navštevuje splnomocnenú osobu za účelom riadenia spoločnosti, pričom zápisnice z týchto stretnutí sa nevyhotovujú. Uchovávajú sa tu aj účtovné doklady, pracovné zmluvy, obchodné zmluvy, korešpondencia, faktúry a ďalšie písomnosti. Postupy pre činnosť firmy sa dojednávajú ústne. Žalobca riadi svoju spoločnosť prevažne z miesta svojho trvalého bydliska v Poľskej republike (Joachima Lelewela 18, Krosno). Záznamy z pracovných stretnutí neexistujú. Všetky písomnosti týkajúce sa zamestnancov sa nachádzajú u splnomocneného zástupcu. Písomný rozpis zadávania prác sa nevyhotovuje. V deň kontroly nebolo možné zistiť skutočný počet zamestnancov tohto zamestnávateľa, ktorí práve vykonávajú práci na území Slovenskej republiky. Zamestnávateľ predložil formálne doklady, pracovné zmluvy, mzdové listy, výplatné pásky a evidenciu dochádzky, nepredložil však žiaden doklad o reálnom výkone práce zamestnancov v konkrétny deň na konkrétnom mieste, ako napr. vyúčtovanie cestovných dokladov, cestovné príkazy, a pod. Nebolo tak preukázané, že konkrétny zamestnanec reálne vykonával činnosť ako zamestnanec na území Slovenskej republiky. Preto bolo rozhodnuté tak, že zamestnancovi žalobcu povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti na území Slovenskej republiky nevzniklo v období od 01.03.2011 do 30.06.2011 a že v tomto období sa na neho nevzťahuje slovenská legislatíva.
53. V súlade s čl. 13 (5) základného nariadenia sa tak zamestnanec žalobcu stále považuje za osobu, ktorá vykonáva všetky svoje činnosti ako zamestnanec resp. samostatne zárobkovo činná osoba, ktorá získava celý svoj príjem v členskom štáte, ktorého legislatíva bola určená v súlade so základným nariadením, t.j. v Poľskej republike.
54. Žalovaná poukázala na to, že podľa § 185 ods. 4 Zákona o sociálnom poistení konanie, ktoré sa začína na podnet organizačnej zložky Sociálnej poisťovne, je začaté odo dňa, keď príslušná organizačná zložka Sociálnej poisťovne urobila voči účastníkovi konania prvý úkon. Zákon o sociálnom poistení však nekonkretizuje o aký úkon má ísť, a preto je možné za prvý úkon považovať aj doručenie rozhodnutia, pokiaľ Sociálna poisťovňa disponovala potrebnými a dostatočnými podkladmi pre rozhodnutie. Sociálna poisťovňa nemá podľa Zákona o sociálnom poistení povinnosť, aby o začatí konania upovedomila všetkých známych účastníkov konania. Taktiež Zákon o sociálnom poistení neukladá povinnosť sociálnej poisťovni pred vydaním rozhodnutia dať možnosť vyjadriť sa účastníkovi konania k jeho podkladu i k spôsobu jeho zistenia, prípadne navrhnúť jeho doplnenie. Rovnaký právny názor vyslovil aj Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozsudku sp. zn. 7Sžso/20/2010.
55. Obstaranie podkladov pre rozhodnutie je vecou organizačnej zložky sociálnej poisťovne. Organizačná zložka sociálnej poisťovne nie je viazaná len návrhmi účastníkov konania, ale je povinná vykonať z vlastnej iniciatívy také dôkazy, ktoré môžu prispieť k presnému a úplnému zisteniu skutočného stavu veci. Organizačná zložka sociálnej poisťovne je oprávnená rozhodnúť, ktoré dôkazy a v akom rozsahu vykoná, pričom dôkazy hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz osobitne a všetky dôkazy vo vzájomnej súvislosti, z čoho vyplýva, že je vecou organizačnej zložky sociálnej poisťovne, či určitú skutočnosť považuje za dokázanú, či vykonané dôkazy postačujú, či treba vykonať dôkazy ďalšie, alebo či je potrebné obstarať ešte iné podklady pre rozhodnutie.
V.
56. Zákon č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v tretej časti v ustanoveniach § 172 až § 225 upravuje konanie vo veciach sociálneho poistenia.
57. V prvom rade správny súd konštatuje, že za nedôvodnú považuje žalobnú námietku, že pobočka žalovanej ako organizačná zložka sociálnej poisťovne nebola oprávnená vykonať v predmetnej veci kontrolu vo vzťahu k reálnemu výkonu zamestnania zamestnancami žalobu.
58. Podľa § 172 ods. 2 tohto zákona v konaní vo veciach sociálneho poistenia a vo veciach starobného dôchodkového sporenia v rozsahu upravenom týmto zákonom rozhoduje o právach a povinnostiach účastníkov právnych vzťahov sociálneho poistenia a účastníkov právnych vzťahov starobného dôchodkového sporenia v rozsahu upravenom týmto zákonom Sociálna poisťovňa. Podľa § 172 ods. 5 predmetom nedávkového konania je rozhodovanie o vzniku, prerušení a zániku sociálneho poistenia v sporných prípadoch, o poistnom v sporných prípadoch, príspevku na starobné dôchodkové sporenie v sporných prípadoch, o pokute, penále, povolení splátok dlžných súm poistného, príspevku na starobné dôchodkové sporenie, pokuty, penále a o zaradení zamestnávateľa do nebezpečnostnej triedy.
59. Tretia časť Zákona o sociálnom poistení súčasne v § 195 ods. 1 - 3 upravuje, že organizačná zložka Sociálnej poisťovne pred vydaním rozhodnutia postupuje tak, aby presne a úplne zistila skutočný stav veci, a na ten účel obstará potrebné podklady na rozhodnutie. Podkladom na rozhodnutie sú najmä podania, návrhy a vyjadrenia účastníkov konania, dôkazy, čestné vyhlásenia, ako aj skutočnosti všeobecne známe alebo známe organizačnej zložke Sociálnej poisťovne z jej činnosti. Organizačná zložka Sociálnej poisťovne pri posudzovaní veci objasňuje rovnako dôkladne všetky rozhodujúce skutočnosti bez ohľadu na to, či svedčia v prospech, alebo v neprospech účastníkov konania.
60. Dokazovanie vo veciach sociálneho poistenia upravuje § 196 v ods. 1 - 7 tak, že dôkazom je všetko, čo môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočného stavu veci, najmä výpovede účastníkov konania a vyjadrenia účastníkov konania a svedkov, odborné posudky, znalecké posudky, správy, listiny, vyjadrenia a potvrdenia iných fyzických osôb a právnických osôb. Netreba dokazovať skutočnosti všeobecne známe alebo známe skutočnosti z činnosti Sociálnej poisťovne. Podľa ods. 2 organizačná zložka Sociálnej poisťovne môže ako dôkaz použiť výpoveď svedkov, ktorých pred výpoveďou poučí o ich povinnosti vypovedať pravdivo a nič nezamlčať a o právnych následkoch nepravdivej výpovede. Podľa ods. 7 tohto ustanovenia organizačná zložka Sociálnej poisťovne hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz osobitne a všetky dôkazy vo vzájomnej súvislosti.
61. Z ustanovenia § 196 ods. 1 tak vyplýva jednoznačne široká definícia dôkazu, pričom zákon nevylučuje, aby sociálna poisťovňa v rámci dokazovania nevykonala šetrenie za účelom zistenia skutočného stavu veci a na základe takto zisteného stavu veci vo veci nerozhodla.
62. Okrem toho súd poukazuje aj na oprávnenie (povinnosť) Sociálnej poisťovne vykonávať potrebné šetrenia v zmysle základného nariadenia a vykonávacieho nariadenia, keďže v zmysle čl. 76 (4) základného nariadenia, inštitúcie a osoby, na ktoré sa vzťahuje toto nariadenie, majú povinnosť vzájomného informovania a spolupráce, aby sa zabezpečilo riadne vykonávanie tohto nariadenia. Ak príslušná inštitúcia v mieste bydliska dotknutej osoby, ktorá žiada o určenie uplatniteľnej legislatívy nadobudne pochybnosti ohľadom určenia uplatniteľnej legislatívy, môže tieto pochybnosti riešiť len spôsobom určeným v čl. 6, 15, 16 vykonávacieho nariadenia, ktoré prikazuje obrátiť sa na inštitúciu iného členského štátu.
63. Za nedôvodnú považuje súd námietku žalobcu, že bola porušená zásada dvojinštančnosti konania, keďže z obsahu predloženého administratívneho spisu je nepochybné, že žalovaná vo veci nerozhodovala na základe iných dôkazov ako tých, ktoré boli zistené pred vydaním prvostupňového rozhodnutia, pričom prvostupňové konanie a odvolacie konanie tvoria jeden celok. Rozhodnutie žalovanej v tejto veci je len podrobnejšie skutkovo a právne odôvodnené. Takýto postup žalovanej umožňuje § 218 ods. 1 Zákona o sociálnom poistení, podľa ktorého odvolací orgán preskúma napadnuté rozhodnutie v celom rozsahu. Ak je to nevyhnutné, doterajšie konanie doplní, prípadne zistené nedostatky odstráni.
64. Prvostupňové konanie tvorí s odvolacím konaním jeden celok a odvolací orgán môže doplniť odôvodnenie odvolaním napadnutého rozhodnutia. Táto skutočnosť jednoznačne vyplýva z § 218 ods. 1 Zákona o sociálnom poistení, podľa ktorého odvolací orgán preskúma napadnuté rozhodnutie v celom rozsahu. Ak je to nevyhnutné, doterajšie konanie doplní, prípadne zistené nedostatky odstráni.
65. Preskúmavané rozhodnutie správneho orgánu bolo vydané v súlade s § 209 ods. 4 Zákona o sociálnom poistení, v jeho odôvodnení bolo uvedené, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol správny orgán vedený pri hodnotení dôkazov a pri použití právnych predpisov, na ktorých základe rozhodoval.
66. Vo vzťahu k námietke o prejudikovaní rozhodovania žalovanej v zmysle oznámenia žalovanej príslušnému orgánu Poľskej republiky a k namietanej retroaktivite súd konštatuje, že žalobca v tejto súvislosti nenamietal porušenia konkrétneho právneho predpisu, ktorý by správnym orgánom takýto postup zakazoval a žalobca tiež neuviedol, aké konkrétne subjektívne práva žalobcu boli rozhodnutím v tomto rozsahu porušené. Ústava Slovenskej republiky v článku 2 ods. 2 upravuje, že štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.
67. Správny súd za nedôvodnú považuje tiež námietku žalobcu, že správne orgány v preskúmavanej veci nedodržali zákonný postup a rozhodnutie nebolo vydané v zákonnej 60-dňovej lehote na vydanie rozhodnutia. Aj keď možno konštatovať, že pri vydávaní rozhodnutia neboli dodržané procesné lehoty, podľa názoru súdu toto procesné pochybenie nemá vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia. Správny súd poukazuje na to, že pri preskúmavaní zákonnosti a postupu správneho orgánu súd prihliada len na tie vady konania pred správnym orgánom, ktoré mohli mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia. Zrušením žalobou napadnutého rozhodnutia len z tohto dôvodu by žalobca nedosiahol priaznivejšie rozhodnutie vo veci.
68. Správny súd poukazuje predovšetkým na to, že žalobca nenamieta, že rozhodnutí žalovaného došlo k porušeniu jeho konkrétnych subjektívnych práv ako účastníka správneho konania. Aj keby napadnutými rozhodnutiami alebo postupom boli porušené právne predpisy Slovenskej republiky, resp. Nariadenia Rady EHS, zákon vyžaduje, aby žalobca v konaní preukázal svoje tvrdenia o porušení vlastných subjektívnych práv a nie iného subjektu. Je nesporné, že žalobca v podanej žalobe nijako nepreukázal, aby jeho subjektívne práva boli porušené rozhodnutím žalovanej vo vzťahu k namietanému nezákonnému postupu.
69. Nedodržanie zákonom stanovenej lehoty, porušenie princípu rovnakého zaobchádzania, vykonanie kontroly v rozpore so zákonom, porušenie zásady dvojinštančnosti, či prejudikovanie rozhodnutia žalobca v žalobe vo vzťahu k porušeniu svojich subjektívnych práv žiadnym spôsobom nevyargumentoval a nepreukázal.
70. V súvislosti s otázkou, ako napadnuté rozhodnutie zasiahlo do práv a chránených oprávnených záujmov žalobcu ako zamestnávateľa, správny súd poukazuje na citovaný § 2 ods. 2 S.s.p. ktorý stanovuje, že ten kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy sa môže za podmienok ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom súde, t.j. je tak stanovená podmienka, že domáhať ochrany na súde v rámci správneho súdnictva sa môže len ten, koho práva a právom chránené záujmy boli ohrozené resp. poškodené.
71. Podľa § 32 ods. 1 S.s.p. účastníkmi konania sú žalobca, žalovaný a ďalší účastníci, ak tento zákon neustanovuje inak.
72. Podľa § 32 ods. 3 S.s.p. ďalšími účastníkmi sú tí, a/ ktorí boli účastníkmi administratívneho konania, b/ na ktorých sa pre nerozlučné spoločenstvo práv a povinností so žalobcom alebo účastníkmi administratívneho konania musí tiež vzťahovať rozhodnutie správneho súdu, c/ ktorých za účastníkov označuje zákon.
73. Podľa § 177 ods. 1 S.s.p. správnou žalobou sa žalobca môže domáhať ochrany svojich subjektívnych práv proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu orgánu verejnej správy.
74. Podľa § 177 ods. 2 S.s.p. ochrany iných ako subjektívnych práv sa môže domáhať len prokurátor alebo subjekt výslovne na to oprávnený zákonom.
75. Podľa § 178 ods. 1 S.s.p. žalobcom je fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá o sebe tvrdí, že ako účastník administratívneho konania bola rozhodnutím orgánu verejnej správy alebo opatrením orgánu verejnej správy ukrátená na svojich právach alebo právom chránených záujmoch.
76. Z citovaných ustanovení S.s.p. teda jednoznačne vyplýva, že základným znakom pre definíciu osoby žalobcu je, že konkrétne táto osoba bola ukrátená na svojich vlastných subjektívnych právach. Žalobca sa preto správnou žalobou nemôže domáhať ochrany práv iných osôb. Z uvedeného je nesporné, že ten, kto o sebe tvrdí, že je žalobcom, musí byť súčasne aktívne legitimovaný hmotnoprávne, čo znamená, že musí ísť o skutočné ukrátenie na jeho právach a musí ísť o aktívne legitimovanú hmotnoprávnu osobu. Žiaden subjekt nie je aktívne legitimovaný na podanie žaloby v prospech inej osoby. Nedostatok hmotnoprávnej legitimácie znamená, že ak takáto osoba nebola ukrátená na právach, súd žalobu zamietne. Je treba rozlišovať aj procesnú legitimáciu, ak ide o prípad, kedy žalobca ani netvrdí ukrátenie na právach, resp. netvrdí, že rozhodnutie bolo nezákonné, čo musí tvrdiť, inak by súd, ktorý je viazaný žalobcovým tvrdením, nemal čo preskúmavať.
77. Je zrejmé, že namietaná nezákonnosť postupu a rozhodnutia žalovanej a prvostupňového správneho orgánu bez uvedenia konkrétnych porušení subjektívnych práv žalobcu je pre rozhodnutie súdu vo veci irelevantné. Je nesporné, že žalobca ako zamestnávateľ platil povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti. V tejto súvislosti je treba poukázať na to, že Zákon o sociálnom poistení v § 145 ods. 1 upravuje, že sociálna poisťovňa je povinná vrátiť poistné, ktoré bolo zaplatené bez právneho dôvodu fyzickej osobe alebo právnickej osobe povinnej odvádzať poistné, alebo jej právnemu zástupcovi do 30 dní od zistenia tejto skutočnosti Sociálnou poisťovňou, alebo od doručenia písomnej žiadosti fyzickej alebo právnickej osoby povinnej odvádzať poistné alebo jej právneho nástupcu. Podľa § 145 ods. 3 Zákona o sociálnom poistení právo na vrátenie poistného sa premlčí do 10 rokov od posledného dňa kalendárneho mesiaca, v ktorom bola platba uvedená v odseku 1 a 2 a zúčtovaná na účet sociálnej poisťovne v štátnej pokladnici. Podľa ods. 4 tohto ustanovenia poistné, ktoré je sociálna poisťovňa povinná vrátiť, sa použije na zápočet pohľadávky sociálnej poisťovne voči fyzickej osobe alebo právnickej osobe povinnej odvádzať poistné alebo voči jej právnemu nástupcovi.
78. S odkazom na vyššie citované ustanovenia Zákona o sociálnom poistení je zrejmé, že ani tým, že žalobca v postavení zamestnávateľa platil poistné, nebolo zasiahnuté do jeho majetkovej sféry. Žalobca teda v žalobe nenamietal žiadne také porušenie jeho subjektívnych práv, ktoré by mali za následok nezákonnosť rozhodnutí správnych orgánov.
79. V súvislosti s postavením Mariusza Adriana Sieroňa správny súd vychádzal tiež z právneho názoru vysloveného Najvyšším súdom Slovenskej republiky o.i. v uznesení zo dňa 15.06.2016 č.k. 7Sžso/38/2015 - 58, kde bolo vyslovené, že osoba v postavení zamestnanca bola účastníkom administratívneho konania a je tak nepochybné, že prípadným zrušením rozhodnutia správnym súdom môžu byť dotknuté práva tejto osoby s odkazom na § 250 ods. 1 druhá veta O.s.p. účinného v čase podania žaloby (v súčasnosti ustanovenie § 32 ods. 3 písm. a/ S.s.p.)
80. Správny súd poukazuje na to, že zamestnancovi žalobcu nič nebránilo v tom, aby sa samostatnou žalobou domáhal ochrany svojich subjektívnych práv v zákonnej lehote dvoch mesiacov odo dňa vydania rozhodnutia žalovanej. Už aj najvyšší súd vo svojich rozhodnutiach opakovane uviedol, že nemožno na tohto účastníka konania (zamestnanca) nazerať ako na osobu, ktorá tvorí so žalobcom nerozlučné spoločenstvo práv (v zmysle § 250 ods. 3 O.s.p. resp. § 32 ods.3 písm. b/ S.s.p.), keďže práva zamestnávateľa a práva zamestnanca sú odlišné a nemožno konštatovať, že by išlo o spoločné práva a povinnosti, hoci založené tým istým rozhodnutím.
81. Zároveň súd v tejto súvislosti poukazuje tiež na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 28.02.2017 sp. zn. 9Sžo/3/2015 v obdobnej veci, v ktorej súd konštatoval, že „ustanovenie § 250 ods. 1 O.s.p. je vo vzťahu k pribratému účastníkovi konania potrebné vykladať tak, že ide predovšetkým o zabezpečenie práva takého účastníka byť informovaný o prípadnej zmene v jeho právach a povinnostiach, ktoré môže byť spôsobené prípadným zrušením žalobou napadnutého rozhodnutia správneho orgánu“. Obdobne je úprava účastníctva v konaní pred správnym súdom upravená v § 32 ods. 3 písm. a/ S.s.p.
82. Podľa § 190 S.s.p. ak správny súd po preskúmaní rozhodnutia alebo opatrenia žalovaného dospeje k záveru, že žaloba nie je dôvodná, rozsudkom ju zamietne.
83. Po preskúmaní napadnutého rozhodnutia žalovanej v spojení s prvostupňovým rozhodnutím pobočky žalovanej v rozsahu a z dôvodov uvedených v podanej žalobe správny súd dospel k záveru, že žalobca nepreukázal, že rozhodnutiami správnych orgánov bolo zasiahnuté do jeho subjektívnych práv, a preto žalobu ako nedôvodnú podľa § 190 S.s.p. zamietol.
VI.
84. O náhrade trov konania rozhodol podľa § 167 a § 168 S.s.p., pretože žalobca v konaní úspech nemal a na priznania nároku žalovanej na náhradu trov konania vo vzťahu k žalobcovi neboli splnené podmienky.
VII.
85. Senát správneho súdu vo veci rozhodol v pomere hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť v lehote jedného mesiaca od doručenia rozhodnutia (§ 443 ods. 1 S.s.p.) na Najvyšší súd Slovenskej republiky prostredníctvom Krajského súdu v Prešove, a to písomne v dvoch vyhotoveniach.
V kasačnej sťažnosti sa musí popri všeobecných náležitostiach (§ 57 ods. 1, 2 S.s.p.) uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 S.s.p. sa podáva a návrh výroku rozhodnutia.
Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom (§ 449 ods. 1 S.s.p.). Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom, okrem prípadov podľa § 449 ods. 2 S.s.p.