Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

22Co/81/2017

Uznesenie

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Viery Kandrikovej a členov senátu JUDr. Michala Boroňa a JUDr. Antónie Kandravej v spore žalobkyne: X. Š., nar. XX. XX. XXXX, bytom Č. Y.T. XX, XXX XX F., v konaní zastúpená: JUDr. Ambróz Motyka, so sídlom Námestie SNP 7, 091 01 Stropkov, proti žalovanému: Endepro s.r.o., v likvidácii, Mlynské Nivy 49, 821 09 Bratislava 2, IČO: 35805731, zastúpený: RR Legal Corp., s.r.o., advokátska kancelária, so sídlom Humenské nám. 4, 851 07 Bratislava, IČO: 46 789 634, o vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške 371,59 EUR, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Prešov č. k. 12Csp/120/2016-63 zo dňa 12.09.2017, jednomyseľne takto

rozhodol:

Zrušuje sa rozsudok a vracia sa vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

odôvodnenie:

1. Okresný súd Prešov (ďalej „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom žalobu zamietol a vyslovil, že žalovaný má vo vzťahu k žalobkyni nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100% , o ktorých bude rozhodnuté samostatným uznesením.

2. Spor právne posúdil podľa ust. § 100 ods. 1, § 107 ods. 1, 2, 3 § 451 ods. 1 a 2, Občianskeho zákonníka, § 2 zákona č. 1/1993 Z. z., § 11 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z.

3. V odôvodnení uviedol, že žalobkyňa ako dlžníčka a žalovaný ako veriteľ uzavreli dňa 10. 01. 2013 zmluvu o spotrebiteľskom úvere. V ten istý deň obe strany uzavreli aj zmluvu o zabezpečení splátok úveru, v ktorej sa uvádza, že poskytovateľ (právny predchodca žalovaného Provident Financial, s.r.o.) sa zaväzuje, že za odmenu bude počas platnosti danej zmluvy pravidelne poskytovať službu spočívajúcu v prevzatí peňažnej hotovosti učenej na úhradu splátky na základe zmluvy uzavretej medzi stranami a to za celkovú odmenu vo výške 288,40 EUR. Žalobkyňa sa zaviazala odmenu platiť v 60 pravidelných splátkach, a to 59 týždenných splátkach vo výške 4,80 EUR a poslednú splátku vo výške 5,20 EUR, a to počas doby splácania spotrebiteľského úveru k uvedenej zmluve o spotrebiteľskom úvere. Žalobkyňa vo svojej výpovedi tvrdila to, že sa dozvedela v práci koncom roka 2015 o tom, že predmetná zmluva môže byť problematická, podľa tvrdenia právneho zástupcu podporeného prehlásením Združenia na ochranu občana spotrebiteľa HOOS zo dňa 28.3.2017 (č.l. sp. 36) sa žalobkyňa v mesiaci marec 2015 dostavila do sídla združenia a následne po zabezpečení dokladov sa uskutočnilo stretnutie v mesiaci júl 2016, kde bola informovaná o náležitostiach spotrebiteľských zmlúv a o neprimeraných odplatách a úrokoch za úvery a bola informovaná aj o existencii Smernice Rady 93/13/ EHS a ďalšou súvisiacou judikatúrou Súdneho dvora Európskej únie. Vzhľadom na rozporné tvrdenia právneho zástupcu žalobkyne a samotnej žalobkyne s prihliadnutím na ustanovenie § 2 zákona č. 1/1993 Z. z., podľa súdu prvej inštancie im nebolo možné priznať právnu relevanciu. O prípadných dôvodoch, prečo je zmluva bezúročná, bezpoplatková vzhľadom na nevyvrátiteľnú právnu domnienku znalosti právnych predpisov, mala žalobkyňa podľa ustanovenia § 2 zákona č. 1/1993 Z. z. potrebné informácie k dispozícii už pri podpise zmluvy o úvere. Rovnako mala vedomosť už pri podpise úverovej zmluvy o tom, kto je veriteľom

zo zmluvy a o tom, komu a kedy jednotlivé splátky úveru spláca. Žalobkyňa si sama prostredníctvom internetu a neskôr aj od združenia získala iba informácie o predpokladanom právnom posúdení veci, čo však nemožno stotožniť s dozvedením sa rozhodujúcich skutkových okolností, pre účely zistenia vzniku bezdôvodného obohatenia. Vyššie uvedené znamená, že mala vedomosť o skutkových okolnostiach a samotné oboznámenie s právnym posúdením nemalo vplyv na subjektívnu lehotu. Na základe týchto skutočností súd uzavrel, že subjektívna lehota na vydanie prípadného bezdôvodného obohatenia začala plynúť zaplatením príslušnej splátky úveru nad rámec zákonom ustanovenej povinnosti, a pretože žalobkyňa poslednú splátku úveru zaplatila dňa 09. 08. 2013, subjektívna dvojročná premlčacia doba na vydanie bezdôvodného obohatenia uplynula najneskôr dňa 09. 08. 2015. Žaloba bola podaná dňa 17. 10. 2016, preto súd prvej inštancie vyhodnotil žalovaným vznesenú námietku premlčania pre uplynutie subjektívnej premlčacej lehoty ako dôvodnú a žalobu zamietol s tým, že posudzovanie výšky objektívnej premlčacej lehoty a ani samotného nároku už nebolo právne relevantné. O trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“).

4. Proti tomuto rozsudku podala v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobkyňa. Žalobkyňa nemá právnické ani ekonomické vzdelanie a ako priemerná spotrebiteľka nemala tušenie o tom, že existuje dôvod, pre ktorý je nevyhnutné považovať celkové náklady spotrebiteľského úveru za neplatné. Žalobkyňa ako spotrebiteľka uzatvárala so žalovaným zmluvu o spotrebiteľskom úvere v dobrej viere a dôvodne očakávala, že tento ako profesionál na finančnom trhu koná so znalosťou možného a dovoleného, čo by zodpovedalo jeho poctivému prístupu v podnikaní. Žalobkyňa ako spotrebiteľka súc donútená svojou reálnou sociálnou situáciou uzatvorila spotrebiteľský úver, ktorý bol žalovaným klamlivo (nezahrnutím poplatku za zabezpečenie splátok úveru do RPMN) prezentovaný ako úver ekonomicky (pre spotrebiteľa) atraktívny (výškou úrokovej sadzby), ale v skutočnosti išlo o úver ekonomicky (pre spotrebiteľa) veľmi nevýhodný a drahý. O tom, že žalobkyni vzniklo bezdôvodné obohatenie, pretože výška nákladov úveru je objektívne neobhájiteľná, sa skutočne a preukázateľne dozvedela až od združenia HOOS v marci 2015 (prehlásenie Združenia HOOS je súčasťou súdneho spisu). Súd tvrdí, že nie sú relevantné právne znalosti žalobkyne (nevyvrátiteľná právna domnienka znalosti právnych predpisov), ale dôležitá je vedomosť žalobkyne o skutkových okolnostiach, z ktorých možno vyvodiť bezdôvodné obohatenie. Zaplatením poslednej splátky začala podľa súdu žalobkyni plynúť subjektívna premlčacia doba. Súd stotožňuje začiatok plynutia subjektívnej doby so začiatkom plynutia doby objektívnej, k čomu v tomto konkrétnom prípade nemohlo dôjsť. Takýto právny záver súdu je logicky neudržateľný, pretože napriek jasnému zákonnému vymedzeniu subjektívnej a objektívnej premlčacej doby vytvoril súd takouto konštrukciou jedinú dvojročnú subjektívno-objektívnu premlčaciu dobu na vydanie bezdôvodného obohatenia, čím vo svojej argumentačnej línii poprel zákonné vymedzenie a zmysel trojročnej resp. desaťročnej objektívnej premlčacej doby špecifikovanej v § 107 ods. 2 OZ. Argumentácia súdu o nevyvrátiteľnej právnej domnienke znalosti právnych predpisov je v spotrebiteľskom právnom prostredí ovládanom prvkom kontraktačnej mocenskej prevahy dodávateľa neakceptovateľná. Žalobkyňa sa skutkové okolnosti o dôvode neplatnosti celkových nákladov úveru dozvedela najskôr v marci 2015 od spotrebiteľského združenia. Ďalej uviedol, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie o nepripustení zmeny žaloby, ktoré predchádzalo napadnutému rozsudku, má vadu nesprávneho právneho posúdenia a táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej. (§ 365 ods. 2 Žalobkyňa ako dominus litis navrhla toto rozšírenie žaloby aj napriek skutočnosti, že posudzovanie a vyhlasovanie neprijateľných zmluvných podmienok má súd povinnosť vykonávať ex offo, čo vyplýva z § 298 CSP, ale aj judikatúry Súdneho dvora EÚ. Zistenie skutočnosti, či spotrebiteľská zmluva obsahovala neprijateľnú zmluvnú podmienku má zásadný vplyv aj na posúdenie vznesenej námietky premlčania žalovanou stranou. Pripustenie zmeny žaloby vyplývalo zo skutkového stavu popísaného priamo v žalobe, ako aj v podaní zo dňa 21.08.2017. Výsledky doterajšieho dokazovania boli celkom jednoznačne podkladom pre konanie o zmenenej žalobe, nakoľko uplatnený nárok z prevažnej časti vychádza práve z neprijateľných zmluvných podmienok. Žalobkyňa nemá žiaden záujem o prieťahy v konaní, pretože sa jedná o ňou uplatnený nárok a chce, aby o ňom bolo rozhodnuté v primeranom čase. Návrh na zmenu žaloby bol súdu predložený ešte pred konaním prvého pojednávania, nie v pokročilom štádiu konania a za toho istého skutkového stavu. Žalobca naďalej trvá na tom, že zmluvná podmienka v Zmluve o spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXXXX zo dňa 10.01.2013, v ktorej je obsiahnutý administratívny poplatok, je podľa generálnej klauzuly ust. § 53 ods. 1 neprijateľná a z tohto dôvodu podľa ust. § 53 ods. 5 neplatná. Administratívny poplatok spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Nerovnováha je daná skutočnosťou, že táto zmluvná podmienka je dohodnutá celkom zjavne v neprospech spotrebiteľa, keď za bližšie neurčené, fiktívne a neuskutočnené služby žalovaného musí žalobkyňa zaplatiť neprimeraný poplatok vo výške 112,56

€, ktorý prevyšuje aj úroky za poskytnutie celého úveru (80,64 €). Zo zmluvy sa nemožno dozvedieť podstatu a zistiť, čo je predmetom tohto vedľajšieho predmetu plnenia. Bez určitého vyjadrenia predmetu plnenia spojeného s administratívnym poplatkom, je dôvod na jeho vyhlásenie za neprijateľnú zmluvnú podmienku. Administratívny poplatok stanovený pevnou sumou 112,56 € je poplatkom neopodstatneným a neakceptovateľným. Závisí od výšky poskytnutého úveru, čo je dôkazom neprimeranej výšky úrokov, ktoré sú len rozložené do dvoch položiek a fakticky navýšené o tento poplatok. Administratívny poplatok slúži sofistikovanému umelému zníženiu úrokovej sadzby a tým zatraktívnenie produktu žalovaného. Predmetná zmluvná podmienka v spotrebiteľskej zmluve predstavuje plnenie, ktoré nie je v záujme spotrebiteľa, ale výhradne slúži potrebám žalovaného. Zmluva o zabezpečení splátok úveru je napriek svojmu zavádzajúcemu názvu zmluvou, ktorá zakladá povinnosť obchodného zástupcu osobne vyberať týždenné splátky za poskytnutý úver primárne v domácnosti dlžníka alebo na inom dohodnutom mieste. Táto služba je poskytovaná za odplatu vo výške 51,5 % z poskytnutej istiny úveru. Bez podpisu zmluvy o zabezpečení splátok úveru by požadovaný úver spotrebiteľovi poskytnutý nebol, čo napokon vyplýva aj z desiatok výpovedí klientov žalovaného (dokonca aj obchodných zástupcov samotného žalovaného), že iná možnosť financovania úveru spotrebiteľom poskytnutá nebola (výpovede obchodných zástupcov vyplývajú z rozsudkov OS Prešov tvoriacich súčasť spisu ). Ako uviedla vo výpovedi žalobkyňa : „... priniesli mi peniaze domov a povedali mi, že budú chodiť pravidelne týždenne pre splátky...", to preukazuje, že žalobkyňa nemala ani inú možnosť ako úver splácať a teda musela zmluvu o zabezpečení splátok podpísať. Poplatok za zabezpečenie splátok úveru je neprijateľný, pretože je netransparentný, neurčitý a neprimerane navyšuje náklady na doplnkovú službu spojenú s hotovostným inkasovaním splátok. Navyše žalovaný nezahrnutím tohto poplatku obchádza správny výpočet RPMN, čím dochádza ku klamaniu spotrebiteľa a nekalej obchodnej praktike. Hrubá nerovnováha v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa spočíva v tom, že uzavretie zmluvy o zabezpečení splátok úveru je nevyhnutnou podmienkou pre poskytnutie spotrebiteľského úveru. Žalovaný do zmluvy o zabezpečení splátok úveru zakomponoval odplatu, ktorá nebola individuálne dohodnutá. Výška poplatku navyše nezávisí od trasy, ktorú musí obchodný zástupca žalovaného absolvovať, ale paradoxne od výšky poskytnutého úveru. Súd prvej inštancie vydaním napadnutého rozsudku a konaním, ktoré mu predchádzalo, postupoval procesne formalisticky a nesprávne, nezaoberal sa dôsledne skutkovým stavom, prezentoval nesprávne právne úvahy pri hodnotení právne významných skutočností a v spotrebiteľskej veci nemal žiadnu ambíciu vykonať súdny prieskum neprijateľných zmluvných podmienok, ani na návrh strany, nieto ešte postupom ex offo, ako to určuje doktrína Súdneho dvora EÚ. Nevyužil tak možnosť nastaviť v spoločnosti latku morálky (dobrých mravov) na miesto, ktoré jej v demokratickej spoločnosti musí právom patriť. Napadnutý rozsudok sa preto pri vzatí na zreteľ celkových nákladov spotrebiteľského úveru (RPMN 228,66 %) nemôže ani len javiť spravodlivým. Je zjavné, že v spotrebiteľskej zmluve stanovený administratívny poplatok, ako aj súvisiaci poplatok za zabezpečenie splátok úveru sú neprijateľnými zmluvnými podmienkami. Je nesporné, že žalobkyňa za poskytnutý úver zaplatila náklady v rozpore s dobrými mravmi, ktoré je možné označiť ako občianskoprávnu úžeru. (RPMN na úrovni 228,66 %). Rovnako je zrejmé, že žalovaný je veľkou nadnárodnou nebankovou spoločnosťou, pre ktorú je tento spor finančne zanedbateľný. Bolo by možné akceptovať', že žalovaný si zvolil právneho zástupcu so sídlom v rovnakom meste ako je jeho sídlo. Ak sa však na pojednávanie nedostaví zvolený právny zástupca, potom je určite nehospodárne, ak substitúciu na pojednávaní vykonáva advokát so sídlom vzdialeným takmer 450 km od konajúceho súdu a nie advokát so sídlom v obvode Krajského súdu v Prešove. Aj napriek týmto skutočnostiam (dôvodom hodným osobitného zreteľa, ktorými sa súd vôbec nezaoberal) bola žalobkyňa zaviazaná nahradiť žalovanému (bohatému dodávateľovi) trovy konania v rozsahu 100 %. Aj pri vecnej správnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie (čo samozrejme nepripúšťali) by boli bezpochyby v tejto veci dané dôvody hodné osobitného zreteľa, avšak súd prvej inštancie ich z nepochopiteľných dôvodov vidieť nechce. Žalobkyňa navrhla napadnutý rozsudok zmeniť a žalobe vyhovieť v celom rozsahu, prípadne zrušiť a vrátiť vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

5. K odvolaniu žalobkyne sa vyjadril žalovaný. Žalovaný a ani okresný súd nikdy nestotožňovali objektívnu a subjektívnu premlčaciu dobu ako sa to snaží žalobca mylne podsúvať odvolaciemu súdu. Právne posúdenie od združenia HOOS nemá a ani mať nemôže žiadnu vyššiu právnu relevanciu, ako právne posúdenie ktorejkoľvek inej osoby, vrátane samotnej žalobkyne. Pre začiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby však právne vedomie nie je vôbec podstatné, pretože rozhodujúca je vedomosť o skutkových okolnostiach, ktoré žalobkyni boli v čase uzavretia zmluvy o spotrebiteľskom úvere dobre známe, keďže poznala obsah predmetnej zmluvy o spotrebiteľskom úvere ako aj osobu, v prospech ktorej bude plniť, čo následne aj robila, čiže vedela na základe čoho plní a v prospech

koho plní a práve to sú rozhodujúce skutkové okolnosti tohto prípadu. Uvedené vyplýva už zo samotnej žaloby, ktorú žalobkyňa skutkovo postavila práve na dokumentoch a informáciách, ktorými disponovala od 10.01.2013 a svojimi následnými plneniami od 18.01.2013 do 09.08.2013. Okrem samotnej žaloby rovnaký záver vyplýva aj z prehlásenia združenia HOOS, ktoré malo danú vec právne posúdiť, až na základe podkladov, ktoré mu dodala samotná žalobkyňa. Žalovaný namietal, že Združenie na ochranu občana spotrebiteľa HOOS nemá žiadne oprávnenie poskytovať právne služby, vrátane právneho poradenstva, a preto postavenie tejto právnickej osoby je rovnaké ako postavenie žalobcu a jeho právne názory, či právne vedomie nie je v ničom záväznejšie či podstatnejšie ako právne vedomie žalobcu či akejkoľvek inej osoby. Ani samotná žalobkyňa nikdy netvrdila, že by akúkoľvek skutkovú (nie právnu) okolnosť potrebnú pre uplatnenie jej nároku nepoznala, alebo že by sa ju dozvedela až niekedy neskôr, preto odvolávanie sa na rozsudok NS SR sp. zn. 3Cso/145/2004, či vetu z komentára pána C. nie je na mieste, pretože nemá s týmto prípadom žiaden súvis. Žalobkyňa na rozdiel od uvedeného postavila v tejto súvislosti svoju argumentáciu na tom, že nemá ekonomické ani právnické vzdelanie a nemala tušenie o tom, že by predmetná zmluva mohla byť neplatná, nič viac. Uvedené argumenty sú podľa žalovaného absolútne nespôsobilé mať akýkoľvek vplyv na toto konanie, pretože sú bez akejkoľvek právnej opory a súčasne pri nich absentuje aj akákoľvek skutková relevancia. Ak by tomu totiž tak nebolo, tak by to muselo znamenať, že (i) pre osoby s právnickým alebo ekonomickým vzdelaním začína plynúť subjektívna premlčacia doba inokedy (zrejme skôr) ako iným osobám, pričom žalovanému ani nie je zrejmé, o aké konkrétne vzdelanie by podľa žalobkyne malo ísť (vysokoškolské, stredoškolské) a (ii) ak niekto prehlási alebo to prehlási aspoň jeho zástupca, že nemá právne vedomosti na posúdenie platnosti zmluvy, tak u neho prestáva platiť nevyvrátiteľná domnienka o znalosti vyhlásených všeobecne záväzných právnych predpisov. Uvedená argumentácia žalobkyne je podľa žalovaného natoľko absurdná a bez akejkoľvek právnej opory, že nie je potrebné sa k nej už bližšie ďalej vyjadrovať. Okresný súd riadne vykonal dokazovanie, pričom medzi stranami vôbec neboli sporné rozhodujúce skutkové okolnosti tohto prípadu týkajúce sa posúdenia otázky začiatku plynutia subjektívnej premlčacej doby, ktoré dokonca vyplývali priamo zo žaloby a dôkazov k nej priloženým, preto akékoľvek výčitky žalobkyne v tomto smere nie sú tiež na mieste. Vzhľadom na to, že predmetom tohto konania je adhézna zmluva, je už z jej samotnej podstaty zrejmé, že sa takýto formulár používa vo viacerých prípadoch, čo však nemá žiadny vplyv na úmysel. Zároveň musí žalovaný poznamenať, že úmysel sa nepreukazuje statusom zmluvnej strany v konkrétnom zmluvnom vzťahu. Posúdenie otázky úmyslu musí vychádzať z vykonaného dokazovania, ktoré sa netýka len konania samotného, ale vôľovej zložky, pričom žalobca vyvodzuje svoje závery o úmysle z obsahu samotnej zmluvy o spotrebiteľskom úvere a statusu žalovaného, t. j. podnikateľa - dodávateľa, nič viac. Uvedené však nemá s dokazovaním úmyslu (priameho ani nepriameho) nič spoločné. Žalovaný ako dodávateľ akceptuje, že je pri ňom potrebné vyžadovať právne vedomie (znalosti), no uvedené platí vo vyššej miere na súd, pri ktorom platí nevyvrátiteľná domnienka iura novit curia (práva pozná súd). Z uvedeného podľa žalovaného preto nevyhnutne musí vyplývať, že ak akékoľvek konanie podnikateľa, ktoré bude posúdené ako nesúladné so zákonom, sa bude automaticky posudzovať ako konanie úmyselné, tak uvedené a to ešte vo vyššej miere by muselo platiť aj pre sudcov, t. j. že každé rozhodnutie či konanie, ktoré bude posúdené ako nesúladné so zákonom, by muselo byť tiež automaticky posudzované ako konanie úmyselné, argument a minori ad maius, čo žalovanému a to aj vzhľadom na bežný štandard opravných súdnych prostriedkov v demokratických spoločnostiach pripadá ako úplne nesprávny argumentačný smer. Žalobkyňa nepredložila jediný dôkaz (rozsudok, správne rozhodnutie, dohodu o urovnaní), z ktorého by vyplývalo, že žalovaný vedel, že predmetná zmluva o spotrebiteľskom úvere, s takým obsahom nie je v súlade so zákonom. Úmysel sa musí vždy preukázať, nestačí právne argumentovať ako to robí žalobca, pričom k rovnakému záveru dospeli aj všetky krajské súdy, ktoré sa otázkou úmyslu zaoberali (rozsudok KS v Košiciach z 25.3.2014, sp. zn. 6Co/323/2012, rozsudok KS v Banskej Bystrici z 10.02.2015, sp. zn. 17Co/968/2013, rozsudok KS v Banskej Bystrici z 24.05.2016, sp. zn. 13Co/17/2015). Žalovaný netvrdí, že nie je možné aplikovať 10-ročnú premlčaciu dobu, ale tvrdí, že na to, aby sa tak stalo, je potrebné preukázať úmysel, čo sa v danom prípade žalobkyni očividne nepodarilo. Žalobkyňa v tomto smere postavila svoju žalobu len na predpokladoch. Žalovaný je toho názoru, že žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno, ktoré ju v tomto konaní v celom rozsahu zaťažovalo. Tiež poukázal na to, či bolo odvolanie žalobkyne podané včas. Tiež zdôraznil, že predmetnom odvolacieho konania nie je právoplatné uznesenie o zamietnutí návrhu na zmenu žaloby, a preto považoval za nadbytočné sa k uvedenému vyjadrovať. Z odvolania žalobkyne vyplýva, že okresný súd mal závažne pochybiť, a tiež, že žalovaný sa mal dopustiť závažného protiprávneho konania, pričom táto právna vec je oveľa jednoduchšia a stojí len na tom, že žalobkyňa podala žalobu, ktorá je v zrejmom rozpore s dlhoročnou a ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít, a to tak

v otázke začiatku plynutia subjektívnej premlčacej doby ako aj potreby preukázania úmyslu. Súčasne si žalobkyňa nesplnila ani svoju elementárnu dôkaznú povinnosť, a to preukázať pravdivosť svojich tvrdení. Za tohto stavu žalobkyňa v súdnom konaní prosto nemohla byť úspešná a okresný súd správne a absolútne predvídateľne aj rozhodol. Nesúhlasí s námietkami žalobkyne na aplikáciu ust. § 257 v súvislosti s náhradou trov konania. Žalobkyňa je právne zastúpená advokátom, voči žalovanému vedie tri súdne spory namiesto jedného spoločného, čím si navyšuje svoje náklady na advokáta. Považuje za nemysliteľné, aby žalovaný bol vystavený šikanóznemu uplatňovaniu procesných práv, či už zo strany spotrebiteľa alebo kohokoľvek iného. Navrhol napadnutý rozsudok potvrdiť a priznať mu náhradu trov odvolacieho konania vo výške 100 %.

6. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (§ 34 po zistení, že odvolanie bolo podané v zákonom stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 , oprávnenou osobou (§ 359 proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 355 , preskúmal napadnuté rozhodnutie ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. CSP, bez nariadenia pojednávania (§ 385 a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie žalobkyne je dôvodné.

7. Hlavnou odvolacou námietkou žalobkyne je tvrdenie, že k premlčaniu nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia nedošlo.

8. Občiansky zákonník v ust. § 107 upravuje premlčaciu dobu pre vydanie bezdôvodného obohatenia, pričom rozlišuje medzi subjektívnou (§ 107 ods. 1) a objektívnou premlčacou dobou (§ 107 ods. 2). Začiatky ich plynutia sú upravené odlišne.

9. Podľa § 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“), právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia sa premlčí za dva roky odo dňa, keď sa oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor obohatil.

10. Podľa § 107 ods. 2 OZ, najneskôr sa právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia premlčí za tri roky, a ak ide o úmyselné bezdôvodné obohatenie, za desať rokov odo dňa, keď k nemu došlo.

11. Za rozhodujúci pre začiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby pre uplatnenie práva na vydanie bezdôvodného obohatenia je potrebné považovať deň, kedy sa oprávnený v konkrétnom prípade skutočne dozvie o tom, že na jeho úkor došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto ho získal. Nie je pritom rozhodujúce, že oprávnený mal možnosť dozvedieť sa potrebné skutočnosti už skôr. Pre začiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby na uplatnenie práva na vydanie bezdôvodného obohatenia sa vyžaduje skutočná (preukázaná), nielen predpokladaná vedomosť oprávneného (porovn. rozhodnutie NS SR sp. zn. 3 Cdo 145/2004, sp. zn. 1 Cdo 67/2011, R 25/1986).

12. V prípade plnenia bez právneho dôvodu je začiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby viazaný na moment, kedy sa oprávnený dozvedel, že právny dôvod na plnenie nebol od začiatku daný. Odvolací súd sa nestotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, že počiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby je totožný so začiatkom plynutia objektívnej premlčacej doby, t.j. momentom vzniku bezdôvodného obohatenia s poukazom na zákonnú fikciu znalosti právnych predpisov. Je zrejmé, že v danom prípade bol medzi žalobkyňou a žalovaným zmluvou zo dňa 10.01.2013 založený spotrebiteľský záväzkový vzťah. Princíp „vigilantibus iura scripta sunt“ ustupuje dôležitejšiemu princípu, ktorým je ochrana práv spotrebiteľa, čo vyslovil aj NS SR v uznesení vo veci 6 MCdo 9/2012.

13. Odvolací súd pripomína rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie C-168/05 Mostaza Claro cit.: „Systém ochrany zavedený smernicou vychádza z myšlienky, že spotrebiteľ sa v porovnaní s predajcom alebo dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ako aj o úroveň informovanosti, a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky pripravené vopred predajcom alebo dodávateľom bez toho, aby mohol vplývať na ich obsah (rozsudok z 27. júna 2000, Océano Grupo Editorial a Salvat Editores, C-240/98 až C-244/98, Zb. s. I-4941, bod 25). Táto možnosť priznaná súdu bola posúdená ako nevyhnutná pre to, aby bola pre spotrebiteľa zabezpečená účinná ochrana, najmä s ohľadom na nezanedbateľné nebezpečenstvo toho, že tento spotrebiteľ o svojich právach nevie, alebo má ťažkosti s ich uplatnením (rozsudky Océano Grupo Editorial a Salvat Editores, bod 26, ako aj Cofidis, bod 33).

14. Na žalobkyni tak v predmetnej veci spočívalo bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno vo vzťahu k preukázaniu skutočnosti, že žaloba bola podaná pred uplynutím dvojročnej subjektívnej premlčacej doby. K tomuto odvolací súd uvádza, že žalobkyňa v žalobe uviedla a následne aj pripojila dôkazy, z ktorých uvedená skutočnosť vyplývala. V marci 2015 sa žalobkyňa dostavila do sídla Združenia, kde bola informovaná, že je potrebné zabezpečiť zmluvy o úveroch a prehľady platieb. Následne koncom roku 2015 sa v práci dozvedela, že predmetná zmluva môže byť problematická a po zabezpečení všetkých podkladov sa dozvedela o skutočnosti, že sa žalovaný na jej úkor bezdôvodne obohatil od Združenia na ochranu občana spotrebiteľa HOOS, a to v mesiaci júl 2016. Uvedenú skutočnosť potvrdilo aj samotné Združenie na ochranu občana spotrebiteľa HOOS v Prehlásení zo dňa 28.03.2017 (č. l. 36 spisu). Tvrdeniu žalobkyne ako aj potvrdeniu Združenia na ochranu občana spotrebiteľa HOOS ale súd prvej inštancie neuveril.

15. V tejto súvislosti odvolací súd zdôrazňuje, že súd sa musí vysporiadať s požiadavkou podnikania s odbornou starostlivosťou vo finančných službách, ktoré čo do nepriaznivého dopadu na súkromie občanov sú veľmi časté. Je dôležité zohľadniť názor mienky odbornej i laickej verejnosti k výške úrokov z hľadiska dobrých mravov, ktorými sú pravidlá správania, ktoré sú v spoločnosti v prevažnej miere uznávané a sú súčasťou fundamentálneho hodnotového poriadku (porov. pre zmenu aj rozhodnutie KS v Ostrave vo veci Profi Credit 16Cm944/2010,cit.,, Řízením bylo jednoznačně prokázáno, že smlouva o revolvingovém úvěru č. xxxxxxxxxxxx ze dne 19. 10. 2009 uzavřená mezi žalobcem a žalovaným č. 2 jakožto dlužníkem je absolutně neplatná pro rozpor s dobrými mravy podle § 39 občanského zákoníku. Soud ze zákona a z úřední povinnosti ( ex officio et ex lege) hodnotí platnost právních úkonů. Příčinou rozporu s dobrými mravy je skutečnost, že výše roční procentní sazby nákladů (RPSN) u této smlouvy o úvěru činí 96,31%, jde tak o nepřiměřeně vysoké, nebo-li lichvářské úroky. Soudu je z jeho činnosti známo, že nejvyšší bankovní úroky u srovnatelných úvěrů činí maximálně 20 % ročně, sjednaný úrok v projednávané věci je však téměř 5x vyšší, podle setrvalé judikatury nejvyššího soudu ČR je čtyřnásobek maximálního bankovního úroku považováno za odůvodnění právního závěru, že jde o ujednání, které je v rozporu s dobrými mravy a tedy absolutně neplatné podle § 39 občanského zákoníku (srovnej např. rozsudek nejvyššího soudu ČR z 15.12.2004 sp. zn. 21 Cdo1484/2004)". Alebo aj závery tunajšieho súdu , napr. vo veci 6Co 150/2015 a iné.

16. Kým pre objektívnu dobu by mal byť okamih jej začiatku nepochybný (čas platenia úrokov zo strany žalobkyne) a otázna je už len dĺžka objektívnej premlčacej doby, tak pri subjektívnej premlčacej dobe bude dôležité zistenie, kedy sa žalobca dozvie o tom, že sa žalovaný na jeho úkor bezdôvodne obohatil a v akej výške.

17. V danej právnej veci bezdôvodné obohatenie vzniklo z dôvodu bezúročnosti a bezpoplatkovosti poskytnutého úveru, príp. z neprijateľnej zmluvnej podmienky. Doposiaľ nebola prekonaná judikatúra súdneho dvora Európskej únie o existencii nezanedbateľného nebezpečenstva, že priemerný spotrebiteľ nepoukáže na neprijateľnosť zmluvnej podmienky v čase jej uzatvárania (porov. spojené prípady C-240 až 244/98). Tým sa ale zákonite natíska otázka, že ak takéto obavy existujú v čase vzniku zmluvy, o čo menšie obavy existujú v čase, keď spotrebiteľ vykonáva reálne plnenie z takejto zmluvnej podmienky. Zdá sa, že je tu rovnaké nebezpečenstvo a reálny život to potvrdzuje, že spotrebitelia platia z nevedomosti správne aplikovať právo a v pochybnostiach.

18. Je úplne logické sa domnievať, že spotrebitelia by asi sotva platili, ak by mali vedomosť, že platiť nemajú. Nie sú však chránení neobmedzenú dobu, ale len kým im neuplynie objektívna premlčacia doba, ktorá začína plynúť bez ohľadu na to, či sa dozvedeli o bezdôvodnom obohatení a o tom, kto sa na ich úkor obohatil.

19. Odvolací súd preto nemôže súhlasiť s názorom súdu prvej inštancie, že už v čase, kedy došlo k plneniu nad rámec poskytnutej čiastky, žalobkyni začala plynúť premlčacia doba (arg. slovo ,,došlo“ ako relevantné no pri objektívnej premlčacej dobe ;§ 107 ods.2 . Názor, že žalobkyni začala plynúť subjektívna doba dňom, keď zaplatená čiastka presiahla čiastku poskytnutú žalobkyni, je problematický aj z dôvodu, že subjektívna doba by tak začala plynúť skôr, ako vôbec k obohateniu o úroky došlo. Žalobkyňa platila podľa rozpisu v splátkach istinu a úroky (nie najprv istinu a po jej splatení úroky).

20. Odvolací súd poukazuje na súdne rozhodnutia o rozpore námietky premlčania s dobrými mravmi. Právo sa premlčaním len oslabuje a posúva sa do režimu naturálnej obligácie.

21. Zdá sa, že viaceré súdy posudzujú začiatok subjektívnej premlčacej doby už od času, kedy spotrebiteľ plní s odôvodnením, že má poznať právo, a preto už v tom čase sa spotrebiteľ dozvedá o bezdôvodnom obohatení. Odvolací súd sa s týmto názorom nestotožňuje. Každý je povinný poznať právo, no nikomu nemožno nanútiť povinnosť, aby to právo vedel aj správne aplikovať.

22. Zákon pre začiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby predpokladá to, kedy sa dotknutá osoba dozvedela o bezdôvodnom obohatení a kto ho získal. Nie teda čas, od kedy sa dozvedieť mala a mohla s poukazom na to, že mala poznať právo. Právny poriadok slova ,,vedieť mal a mohol" pritom obsahuje v iných prípadoch, no na účely začiatku premlčacej doby ich nestanovil.

23. Existuje preto obava, že nedôsledným výkladom zákonného termínu ,, dozvie" sa, potiera rozdiel medzi objektívnou a subjektívnou dobou. Najzávažnejšie negatívne následky by nastali v prípade rozumovo menej vyspelých osôb, ktorým by sa nanútila povinnosť poznať aplikáciu práva bez ohľadu na úroveň ich mysle.(OGH 3Ob592/77 ,,Na slabomyslenosť podľa § 879 Abs 2 Z 4 ABGB je potrebný menší stupeň slabosti mysle ako taký, ktorý má za následok nesvojprávnosť“.

24. Inými slovami povedané, nemožno prikázať všetkým bez rozdielu úrovne mysle byť ,,advokátom“, aj keď ani u advokátov nemožno vylúčiť, že sa o bezdôvodnom obohatení dozvedia až s odstupom času po vykonaní plnenia.

25. Relevanciu má teda to, od kedy sa dotknutá osoba dozvie, že plniť nemala a nie že plnila. Z nateraz zisteného skutkového stavu vyplýva, že žalobkyňa mala pochybnosti o korektnosti úveru, a že s odstupom času po tom ako zaplatila sporné úroky, sa obrátila na združenie spotrebiteľov, ktoré ju odkázalo na advokáta, ktorý podal žalobu. V spise sa nachádza aj listina s hlavičkou združenia obsahujúca všeobecné upozornenie na rôzne vady zmluvy vrátane neprimeraných úrokov. O tejto listine sa dá usudzovať, že združenie ju používa vo viacerých prípadoch aj u iných spotrebiteľov.

26. Ako vyplýva z početných rozhodnutí súdov, pre začiatok plynutia subjektívnej doby je rozhodujúce poznanie skutkových okolností (ani nie tak právneho posúdenia ), no okolností nie zo zmluvy, ale okolností z porušenia práva, v danom prípade z bezdôvodného obohatenia (okolnosť, že došlo k porušeniu zákona, o výške bezdôvodného obohatenia a príčinnej súvislosti medzi prvými dvoma okolnosťami). Zdá sa teda, že nepostačujú pochybnosti, ale ,,dozvedenie" sa o skutkových okolnostiach bezdôvodného obohatenia.

27. Ak z dokazovania nevyplynú nové skutočnosti, zdá sa, že žalobkyňa sa dozvedela o tom, že plniť nemala až s odstupom času a do úvahy prichádza združenie a advokát.

28. Čo sa týka vznesenej námietky premlčania, odvolací súd ďalej poznamenáva, že právny predchodca žalovaného ako osoba podnikajúca na finančnom trhu (deň zápisu 13.02.2001) mal odbornú prevahu nad spotrebiteľom, ktorému poskytol svoje služby, a preto možno od neho očakávať, že vo vzťahu k nemu sa bude správať poctivo. V predmete činnosti mal okrem iného vedenie účtovníctva, poskytovanie spotrebiteľských úverov bez obmedzenia rozsahu poskytovania spotrebiteľských úverov, kúpa tovaru za účelom jeho predaja konečnému spotrebiteľovi, poskytovanie úverov nebankovým spôsobom z vlastných zdrojov,

a teda jeho povinnosťou bolo poznať a dodržiavať právne predpisy vzťahujúce sa na poskytovanie úverov.

29. Podľa § 54 ods.1 OZ, zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa najmä nemôže vopred vzdať svojich práv, ktoré mu tento zákon priznáva, alebo si inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie.

30. Odvolací súd nad rámec uvedeného odôvodnenia o včasnosti podania žaloby poukazuje aj na formu zavinenia vzniku bezdôvodného obohatenia, ktorá priamo súvisí s otázkou premlčania.

31. V tejto súvislosti je právne významné to, že rešpektovanie princípu „ignorantia iuris non excusat" (neznalosť zákona neospravedlňuje) v spotrebiteľských právnych vzťahoch zo strany

dodávateľa (poskytovateľa, podnikateľa) treba vyžadovať v najvyššej možnej miere (porov. uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 16. januára 2013, sp. zn. 6 M Cdo 9/2012).

32. Odvolací súd je toho názoru, že súd prvej inštancie mal správne premlčanie uplatneného nároku žalobcu posúdiť aj z hľadiska 10-ročnej premlčacej doby na uplatnenie práva pri úmyselnom bezdôvodnom obohatení.

33. Odvolací súd konštatuje, že žalovaná obchodná spoločnosť bola poskytovateľom úverov na profesionálnej báze, podnikateľom, preto sa predpokladá u takýchto spoločností vyššia odborná úroveň a aj zodpovednosť za porušenie zmluvných povinností. Zmluvné podmienky sú tvorené poskytovateľom úveru aj s dôsledkami pre navrhovateľa zmluvných podmienok. Pôvodne žalovaná ako odborná organizácia a banka, pri uzatváraní zmlúv konala evidentne úmyselne so snahou dosiahnutia zisku, preto takýto subjekt nesie aj väčšiu zodpovednosť za férové pravidlá pri poskytovaní úveru a dôsledky z porušenia zákonných povinností. Od Združenia na ochranu občana spotrebiteľa HOOS žalobkyňa zistila, že plnenie voči žalovanému nebolo v celom rozsahu dôvodné a následne podala žalobu na súd. Preto odvolací súd je toho názoru, že právny predchodca žalovaného ako subjekt pôsobiaci dlhoročne na finančnom trhu mal vedomosť o nárokoch, ktoré uplatňoval v rozpore so zákonom, napriek tomu tak postupoval v množstvách ďalších zmlúv a jeho konanie preto nemožno hodnotiť inak ako konanie zamerané na získanie bezdôvodného obohatenia bez právneho dôvodu, minimálne s nepriamym úmyslom získať majetkový prospech. V zmysle ust. § 107 ods. 2 (porov. rozsudok Krajského súdu v Prešove zo dňa 12.12.2011, sp. zn. 7Co/84/2011, tiež rozsudok Krajského súdu v Prešove zo dňa 21.1.2013, sp. zn. 2Co 9/2012). Zákonodarca pri úmyselnom bezdôvodnom obohatení počíta s desaťročnou objektívnou premlčacou dobou, ktorá sa počíta odo dňa, keď k nemu došlo (§ 107 ods. 2 .

34. V doterajšom konaní sa súd prvej inštancie taktiež nevyrovnal s inými právoplatnými súdnymi rozhodnutiami v obdobných spoločenských vzťahoch ako je prejednávaná vec a konanie viedol v zásadnom odklone od správneho právneho posúdenia veci s dopadom na procesné strany a ich právo na spravodlivý proces. To bol aj dôvod pre zrušenie rozsudku a vrátenie veci na ďalšie konanie a nové rozhodnutie (§ 389 ods.1 písm. b) .

43. Úlohou súdu prvej inštancie v ďalšom bude: • priznať princípu ochrany slabšej zmluvnej strany právnu silu ústavného princípu (Ústavní soud připomíná, že v jeho judikatuře již byla ochrana slabší smluvní strany shledána principem ústavněprávního významu, jímž se orgány veřejné moci mají v aplikační praxi povinnost řídit. Tento princip je obzvláště akcentován v oblasti právních vztahů specifického charakteru, jako jsou spotřebitelské smlouvy, vztahy vyplývající z pracovního, směnečného či nájemního práva, apod. [srov. např. nález sp. zn. II. ÚS 2164/10 ze dne 1. 11. 2011 (N 187/63 SbNU 171), usnesení sp. zn. III. ÚS 3436/12 ze dne 19. 3. 2013, dále např. nálezy sp. zn. I. ÚS 3512/11 ze dne 11. 11. 2013, sp. zn. III. ÚS 562/12 ze dne 24. 10. 2013 a sp. zn. II. ÚS 1774/14 ze dne 9. 12. 2014 (N 221/75 SbNU 485)]. Cílem je nahradit formální rovnost smluvních stran rovností materiální. Od vstupu České republiky do Evropské unie se zásada účinné ochrany spotřebitele promítá do českého právního řádu také prostřednictvím evropského práva, v němž jsou jejím právním základem ustanovení Smlouvy o fungování Evropské unie a článek 38 Listiny základních práv Evropské unie, prováděné celou řadou směrnic. • zaoberať sa nepriamym úmyslom pôvodne žalovaného nadobudnúť od žalobkyne predmetné úroky (vedel, že spotrebiteľovi predkladá zmluvu, ktorá neobsahuje všetky podstatné náležitosti, v dôsledku absencie ktorých bude považovaný úver za bezúročný a bezpoplatkov a pre prípad, že sa tak stane, bol s tým uzrozumený), a teda vytvoriť najmä pre žalovaného priestor na procesnú obranu, • umožniť stranám procesné práva v súvislosti s novým názorom na začiatok premlčacej doby, novo posúdiť subjektívnu premlčaciu dobu od momentu, kedy sa žalobkyňa dozvedela o relevantných skutkových okolnostiach pre podanie žaloby, teda o skutku nie zo zmluvy, ale o skutku z porušenia práva, a teda o všetkých skutkových zložkách bezdôvodného obohatenia (bezúročnosť úveru, výšku do úvahy prichádzajúceho bezdôvodného obohatenia a príčinnú súvislosť) tak, aby mohla podať žalobu (napr. rozsudok NS SSR sp. zn. Cpj 37/98 - R 1/1979, NS ČR sp. zn. 33Odo306/2005, NS ČR sp. zn. 25Cdo 3306/2007, mutatis mutandis NS ČR sp. zn. 33Cdo 83/2004). Teda nielen o pochybnostiach o tom, čo žalobkyňa tušila, ale o skutočnej, nie predpokladanej vedomosti o skutku z porušenia práva. V rámci aplikačnej praxe súdov sa vyskytli prípady, že sa upozornenie združenia antidatovalo, pričom relevanciu má čas skutočného času, kedy sa žalobkyňa dozvedela o bezdôvodnom obohatení. Bude

preto dôležité vytvoriť procesný priestor aj pre procesnú obranu žalovaného k tvrdeniu žalobbkyne a predloženým dôkazom, • dôsledne sa zaoberať tvrdením žalobkyne, že pôvodne žalovaný v zmluvnom vzťahu so žalobkyňou použil neprijateľné zmluvné podmienky a v prípade, že sa tvrdenia žalobkyne potvrdia, vysloviť ich neprijateľnosť, • súd rozhodne aj o trovách odvolacieho konania (§ 396 . 44. Súd prvej inštancie je viazaný právnym názorom odvolacieho súdu (§ 391ods. 2 . 45. Rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 . Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 . V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 .