Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

7CoP/25/2018

Uznesenie

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Frederiky Zozuľákovej a členov senátu JUDr. Agnesy Hricovej a JUDr. Imricha Volkaia vo veci starostlivosti súdu o maloletého V. T. nar. X.X.XXXX zastúpeného kolíznym opatrovníkom Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny Michalovce dieťaťa rodičov matky T. T. nar. XX.X.XXXX bývajúcej v R. č. XX zastúpenej JUDr. Ľubomírom Krompákom advokátom so sídlom v Sobranciach na Michalovskej ul. č. 2 a otca V. T. nar. XX.XX.XXXX bývajúceho v C. č. XX v konaní o zmenu úpravy výkonu rodičovských práv a povinností k maloletému dieťaťu o odvolaní matky, otca a kolízneho opatrovníka proti rozsudku Okresného súdu Michalovce z 25.10.2017 č.k. 2P 307/2012-333 takto

rozhodol:

Zrušuje rozsudok a vracia vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

Nariaďuje neodkladné opatrenie, ktorým ukladá mal. V. T., nar. X.X.XXXX, jeho rodičom T. T., nar. XX.X.XXXX a V. T., nar. XX.XX.XXXX povinnosť podrobiť sa odbornému poradenstvu na Referáte poradensko-psychologických služieb Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Michalovce po dobu štyroch mesiacov.

odôvodnenie:

1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom zmenil rozsudok Okresného súdu Michalovce č.k. 21C 134/2010-78 z 30.8.2011 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Košiciach z 30.4.2012 č.k. 8CoP 371/2013-136 tak, že otec je oprávnený stýkať sa s mal. V. T., nar. X.X.XXXX každý párny kalendárny piatok v roku od 13.30 hod. do 14.30 hod. na Úrade práce, sociálnych vecí a rodiny Michalovce, Detašované stredisko Sobrance, na ul. Michalovská 55 v Sobranciach za prítomnosti pracovníka kolízneho opatrovníka Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Michalovce bez prítomnosti matky maloletého počnúc právoplatnosťou tohto rozsudku. Matke uložil povinnosť maloletého na styk s otcom riadne a včas pripraviť a odovzdať ho pracovníkovi kolízneho opatrovníka pred miestom realizácie, pred Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny Michalovce, Detašované stredisko Sobrance na ul. Michalovská 55 v Sobranciach a otcovi uložil povinnosť po skončení styku vrátiť maloletého matke prostredníctvom pracovníka kolízneho opatrovníka Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Michalovce pred miestom realizácie styku, pred Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny Michalovce, Detašované stredisko Sobrance na Michalovskej ul. 55 v Sobranciach. Rozhodol, že žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania.

2. Právne posúdil vec podľa § 24 ods. 3 Zákona o rodine v znení účinnom do 30.6.2010, § 36 ods. 1 Zákona o rodine, § 43 ods. 1 Zákona o rodine, § 38 ods. 1, 2 a uviedol, že vykonaným dokazovaním mal preukázané, že vzťahy medzi rodičmi maloletého sú zlé, napäté. Matka nie je ústretová pri realizácii styku otca s maloletým. Od posledného reálneho styku otca s maloletým ubehli takmer 4 roky (rok 2013), teda 4 roky, kedy naposledy otec dieťa videl. Je zrejmé, že komunikačné problémy medzi rodičmi naďalej pretrvávajú a zo strany matky je styk otca s maloletým úmyselne zamedzený. Zo samotnej výpovede maloletého je zrejmé, že matka s maloletým sa každý víkend, kedy má byť každé dva týždne

v nedeľu konaný styk s maloletým, doma nezdržiava a je teda zrejmé, že keď sa otec na styk s dieťaťom dostaví pred dom matky, styk sa nekoná. Táto ani sporadická realizácia styku, dá sa povedať, že žiadna realizácia, nezodpovedá riadnemu výkonu práv v zmysle Dohovoru o právach dieťaťa, pretože neprispieva k prehlbovaniu a rozvíjaniu vzťahu a citovej väzby medzi dieťaťom a rodičom. Naopak stres a konflikty v minulosti majú vplyv na maloletého, ktoré vyústili až do úplného odmietania otca maloletým, keďže dieťa otca nepozná a nazýva ho „zlým ujom“. Práva otca a maloletého, ktoré sú garantované Dohovorom o právach dieťaťa, sú ohrozené, je nepochybne v záujme maloletého, aby sa jeho styk s otcom realizoval. Vzhľadom k tomu, že je súd presvedčený, že ak by sa styk otca s maloletým mal uskutočniť za prítomnosti matky, takáto situácia by bola ešte oveľa viac stresujúca pre maloleté dieťa, ktoré by sa nevedelo pred matkou uvoľniť a len by sa stres u dieťaťa viac vystupňoval. S poukazom na konflikty medzi rodičmi a ich neschopnosť sa dohodnúť na realizácii styku otca s maloletým je toho názoru, že upravený styk, ako je uvedený vo výrokovej časti rozsudku, by už prebiehal v pokojnom a bezkonfliktnom prostredí tak, aby určený čas mal otec možnosť v plnej miere tráviť čas s maloletým, pretože iba tak môže byť účel úpravy styku, ktorým je zabezpečenie realizácie práv garantovaných a obsiahnutých v Dohovore o právach dieťaťa, ako aj rodičovských práv a povinností, riadne naplnený. Takto stanovený styk je v záujme maloletého a pod dohľadom kolízneho opatrovníka, ktorý bude prítomný a tak dieťaťu nič nehrozí a bude môcť byť dieťa v kontakte s vlastným otcom a postupným neinvazívnym postupom ho spoznať a prijať do svojho života. Treba poznamenať, že zbližovanie bude vyžadovať dlhší čas a podporu matky, ktorá má výraznú úlohu pri začlenení otca do života dieťaťa. Vzhľadom k tomu, že dieťa od posledného rozhodnutia súdu podstatne podrástlo a v čase rozhodnutia malo už 10 rokov, súd bral do úvahy názor maloletého, ktorý už nechcel sa podrobiť žiadnemu znaleckému vyšetreniu a iným zásahom, ktoré na neho negatívne pôsobia a nerobia ho šťastným. Súd je presvedčený, že samotné závery znaleckého dokazovania by vo svojom konečnom dôsledku opäť potvrdili, že obaja rodičia majú primerané osobnostné predpoklady na výchovu dieťaťa vzhľadom na ich povahové, intelektové a citové vlastnosti. Avšak treba zvýrazniť hlavne skutočnosť, že dieťa je na matku veľmi citovo naviazané, vo svojom živote pozná len ju, preto by nebolo ani v záujme maloletého, aby z dôvodu, že matka nerešpektuje nariadenia súdu, dieťa od matky odňať a zveriť do starostlivosti otca, pretože dieťa k otcovi nemá vytvorený žiaden vzťah a takéto konanie by negatívne pôsobilo na maloletého a takýto zásah by nebol v jeho záujme. Matka je povinná na stanovený styk dieťa riadne a včas pripraviť, čo v reálnom živote znamená, že pred stykom má na dieťa pozitívne vplývať, neprejavovať negatívne názory na otca a dieťa pozitívne naladiť, aby styk prebehol bez problémov, pretože takýto stav bude pre dieťa prínosný po stránke emočnej, ako aj intelektuálnej, pretože otec má nezastupiteľnú úlohu a miesto v živote dieťaťa. Rolu otca nemôže matka ani starý otec ani nikto z blízkej rodiny nahradiť. Akákoľvek deformácia vzťahu rodiča s dieťaťom v dôsledku odcudzenia je v neskoršej dobe len ťažko napraviteľná. Pravidelný kontakt otca s dieťaťom patrí medzi základné rodičovské práva. Úplný zákaz styku otca s maloletým tak ako si to predstavuje matka, je najzávažnejším a najprísnejším zásahom do výkonu rodičovských práv. K takejto úprave by súd mohol pristúpiť len v naliehavých a dostatočne odôvodnených prípadoch, keď je nepochybné, že takéto rozhodnutie je v záujme maloletého. V tomto prípade takýto zásah, resp. opatrenie nie je potrebné. O trovách konania rozhodol podľa § 52 CMP.

3. Proti tomuto rozsudku podali v zákonnej lehote odvolanie matka, otec, ako aj kolízny opatrovník.

4. Kolízny opatrovník v podanom odvolaní uviedol, že nemožno spochybniť, že by súdom upravený styk nebol účinný a prospešný na vzájomné spoznávanie sa mal. V. s jeho otcom aj za účelom vytvorenia pozitívnej citovej väzby, avšak kolízny opatrovník počas výkonu styku otca s maloletým vo svojej funkcie bude indisponovaný voči ďalším pracovným povinnostiam a výkonom, ku ktorým je voči svojmu zamestnávateľovi zaviazaný. Zároveň upriamuje pozornosť na čas styku otca s maloletým, ktorý sa má vykonávať od 13.30 hod. do 14.30 hod., pričom pracovná doba sociálneho pracovníka je len do 14.00 hod.. Okrem iného dáva do pozornosti, že funkcia kolízneho opatrovníka podľa zákona č. 36/2005 Z.z. o rodine v zmysle § 31 ods. 4 zaniká ukončením konania alebo vykonaním právneho úkonu, na ktorého účely bol ustanovený, pričom kolízneho opatrovníka ustanoveného podľa § 31 Zákona o rodine nie je možné stotožňovať s opatrovníkom podľa § 62 a § 61 Zákona o rodine. Vzhľadom na vyššie uvedené má za to, že súd prvej inštancie nesprávne alebo neúplne zistil skutočný stav a vo svojom výroku o úprave styku otca s mal. V., ktorý by mal prebiehať každý párny kalendárny piatok v roku od 13.30 hod. do 14.30 hod. na Úrade práce, sociálnych vecí a rodiny Michalovce, Detašované pracovisko Sobrance za prítomnosti kolízneho opatrovníka Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Michalovce bez prítomnosti

matky rozhodol nesprávne. Navrhuje preto, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie na základe vyššie uvedených skutočností zamietol ako nedôvodný.

5. Matka v podanom odvolaní namietala, že súd nesprávnym procesným postupom jej znemožnil, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu jej práva na spravodlivý proces (§ 365 ods. 1 písm.b/ ďalej, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 365 ods. 1 písm.f/ a zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené (§ 365 ods. 1 písm.g/ , čím súd prvej inštancie nesprávne alebo neúplne zistil skutočný stav veci (§ 62 ods. 1 . Uviedla, že jej právny zástupca bol 13.9.2017 práceneschopný a 18.9.2017 sa podrobil inváznemu zákroku vo Východoslovenskom ústave srdcových chorôb v Košiciach. Do domáceho liečenia bol prepustený 20.9.2017. O tejto skutočnosti teda, že je práceneschopný informoval súd prvej inštancie svojím podaním z 13.9.2017, keď sa mu to nepodarilo e-mailom 12.9.2017 a zároveň z toho dôvodu požiadal o odročenie pojednávania. Súd prvej inštancie akceptoval túto skutočnosť a pojednávanie odročil na deň 25.10.2017. Jej právny zástupca sa opätovne 20.10.2017 podrobil kontrole po inváznom zákroku, a preto ešte pred touto udalosťou požiadal súd prvej inštancie o ospravedlnenie svojej neúčasti a aj jej neúčasti a odročenie pojednávania na iný termín. Súd prvej inštancie tieto skutočnosti neakceptoval, o čom sa však dozvedeli až z doručeného rozsudku. Týmto konaním súd závažným spôsobom porušil procesné práva a aj zákonnú povinnosť uloženú mu § 183 ods. 4 veta prvá CSP, z ktorého vyplýva, že ak súd zistí, že stranou uvedený dôvod na odročenie pojednávania nie je dôležitý, bezodkladne o tom upovedomí stranu, ktorá odročenie navrhla. To súd opomenul aj napriek znalosti telefónneho, ako aj elektronického spojenia na jej právneho zástupcu. Súd prvej inštancie porušil aj ust. § 182 CSP, pokiaľ ide o umožnenie, aby strany zhrnuli svoje návrhy a vyjadrili sa k dokazovaniu a k právnej stránke veci. Ak po vyjadrení strán súd nepovažuje za potrebné vykonať ďalšie dôkazy, uznesením vyhlási dokazovanie za skončené. Pritom podľa § 154 prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany možno uplatniť najneskôr do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa dokazovanie končí. Takýmto závažným porušením procesných povinností vyplývajúcich z súd jej znemožnil, aby uskutočnila jej patriace procesné práva. Jej právny zástupca mal pripravené ďalšie návrhy na vykonanie dokazovania spočívajúce v predložení nových lekárskych odborných správ a výsluchom svedkov, ktorí boli prítomní pri vyhlásení otca maloletého, že mu nejde o maloletého, ale o pomstu matke maloletého a jej otcovi. Na základe doposiaľ vykonaného dokazovania súd prvej inštancie dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a tým aj k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci. Navrhuje, aby odvolací súd sám vykonal dokazovanie jeho doplnením, v súvislosti s čím predkladá správu klinickej psychologičky PhDr. C. a lekársku správu dermatovenerológa MUDr. K., navrhuje ako svedka vypočuť MVDr. K. L., A. XX, M.. Po takomto postupe navrhuje, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a sám vo veci rozhodol tak, že jej návrhu v celom rozsahu vyhovie.

6. Otec v podanom odvolaní namietal, že súd opätovne nepresvedčivo, nedostatočne alebo vôbec nezdôvodnil v rozsudku svoje rozhodnutie i napriek usmerneniu odvolacieho súdu, keď neuviedol, z akého dôvodu neuložil v zmysle zákona matke povinnosť pravidelne ho informovať o maloletom dieťati aj napriek tomu, že to vo svojom písomnom podaní 18.12.2012 navrhoval, z akého dôvodu nevypočul znalkyňu PhDr. C. Y., ktorá vykonala vyšetrenie rodičov a maloletého a jej výsluch navrhoval v písomnom podaní 25.2.2014, prečo nevykonal znalecké dokazovanie z odboru psychiatrie, ktoré tiež navrhoval, prípadne prečo nedokončil znalecké dokazovanie z odboru psychológie, nezmienil sa o tom, že vydal neodkladné opatrenie, ktorým upravil jeho styk s dieťaťom, tiež že 19.3.2014 uložil rodičom povinnosť podrobiť sa pohovorom u psychológa, ktorú povinnosť si matka nesplnila a svojvoľne s psychológom nespolupracovala. Neuviedol, aké sú závery psychológa Mgr. V., ktorá mala uskutočniť, resp. realizovať pohovory - sedenia a prvotné kontakty maloletého s ním, nezmienil sa o tom, že mu matka po celú dobu aj od vydania neodkladného opatrenia neumožnila ani jedno stretnutie so synom, tiež že matka bola vyzvaná, aby sa dobrovoľne porobila súdnemu rozhodnutiu (neodkladnému opatreniu), pričom táto výzva ostala bezvýsledná, prečo neuviedol, že sa domáhal zmeny zverenia dieťaťa do osobnej starostlivosti podľa § 25 ods. 4 Zákona o rodine, prečo podľa § 37 ods. 2 písm.d/ Zákona o rodine neuložil dieťaťu a jeho rodičom povinnosť podrobiť sa sociálnemu poradenstvu a odbornému poradenstvu v špecializovaných zariadeniach, keď to takisto v písomnom podaní na súd 18.12.2012 navrhoval, prečo nerozhodol o postupnej úprave styku, keď to tiež v uvedenom písomnom podaní navrhoval a z akého dôvodu sa neriadil usmernením odvolacieho súdu. Citoval odôvodnenie zrušujúceho uznesenia odvolacieho súdu a vyjadril názor, že súd prvej inštancie ho úplne odignoroval napriek tomu, že v konaní bolo preukázané, že dieťa s ním odmieta styk z dôvodu neadekvátnej, negatívnej výchovy matky

voči otcovi a zároveň napriek usmerneniu odvolacieho súdu nevykonal žiadne opatrenia smerujúce k náprave. Na druhej strane súd bral do úvahy názor maloletého, ktorý sa už nechcel podrobiť žiadnemu znaleckému vyšetreniu ani iným zásahom, ktoré na neho negatívne pôsobia a podobne, pričom nebral do úvahy zjavnú snahu matky dieťa od neho izolovať a manipulovať s jeho vôľou, kedy už plynutím času vidieť posun v myslení syna vo vzťahu k nemu v dôsledku negatívneho pôsobenia matky na dieťa. Maloletý je silno ovplyvňovaný matkou, ako aj okolím, v ktorom sa nachádza, pričom neustále poukazuje na jeho správanie z minulosti, ktoré si už ani pamätať nemôže. Možno predpokladať, že maloletý nedokáže o následkoch svojho konania uvažovať a z minulosti si nemôže pamätať udalosti, keď bol matke na rukách, pričom ide skôr o konfabulácie matky, ktorá ich dieťaťu sprostredkúva. Matka negatívne vníma minulosť, obviňuje ho, že jej ničí život, je presvedčená, že jej ubližuje, ako aj synovi. Má záujem vymazať ho zo života dieťaťa natrvalo a nielen na určité obdobie. Už počas rozvodu navrhoval vykonať znalecké dokazovanie z odboru psychiatrie v roku 2011 vzhľadom na zdravotný stav matky. Poukazuje na nelogickosť tvrdení matky, ktorá naďalej v sebe živí negatívne myšlienky a vykonštruované situácie, ktoré sa nikdy nestali, ale o ich realite je presvedčená a vštepuje ich aj synovi. Ak by mala matka skutočný záujem o dobro dieťaťa a jeho priaznivý psychický vývoj, dlhodobo by vyvíjala snahu o spoluprácu s psychológmi, ktorí mali záujem riešiť doterajšiu situáciu a s nimi pracovať, avšak skutočnosť je práve opačná, keď odmietla spolupracovať so všetkými psychológmi referátu poradensko- psychologických služieb, dokonca aj so svojou súkromnou psychologičkou PhDr. C.. To, že súdu, polícii a sociálke oznámil, že mu nie je dlhodobo umožňovaný styk so synom, nemôže byť považovaný za násilný spôsob vymáhania styku. Práve naopak 18.5.2014, keď sa dostavil na styk s dieťaťom podľa súdom určeného neodkladného opatrenia, pred bránou matky ho neznámy potetovaný muž, ktorý tam čakal, násilne ťahal z auta von, dostal od neho silný úder päsťou do hlavy s tým, že má na to zabudnúť. Uviedol, že na styk podľa neodkladného opatrenia vždy chodí presne v čase, ktorý určil súd, avšak do dnešného dňa mu nebolo umožnené ani jedno stretnutie so synom. Navrhol, aby odvolací súd zrušil rozsudok súdu prvej inštancie a sám vo veci konal, vykonal znalecké dokazovanie, ktoré navrhoval, prípadne dokončil nedokončené nariadené znalecké dokazovanie a podľa vlastnej úvahy na základe vypracovaného znaleckého posudku rozhodol v záujme maloletého o ich postupnom styku, prípadne o najširšom možnom styku, prípadne inou formou vyplývajúcou z jeho podaných návrhov, ktorý bude najlepšou alternatívou pre zdravý vývoj maloletého.

7. Otec vo vyjadrení k odvolaniu matky uviedol, že matka navrhuje vypočuť svedka MVDr. K. L., prednostu Okresného úradu v Sobranciach, s ktorým 7 rokov nie sú v kontakte a ktorý má krivo vypovedať, resp. svedčiť proti nemu, že mu nejde o maloletého, ale o pomstu voči matke a jej otcovi. Ďalej popisuje svoje vlastné kontakty s navrhnutým svedkom, ktorý mu sám začiatkom roka 2010 telefonoval a dokonca označoval matkinho otca Ing. B.Á. O. za zlého, nespokojného a nervózneho starého otca , tiež že ho oklamal a podobne. Ak navrhnutý svedok chce prísť krivo svedčiť, je to len jeho rozhodnutie a veľmi rád si tento kabaret pozrie. Okrem ich stretnutia zo začiatku roka 2010 k žiadnym ďalším stretnutiam medzi nimi nedošlo. Matka v odvolaní ďalej uvádza, že sa jej chce pomstiť, avšak návrh na súd nepodal on, ale matka dieťaťa a keď tu je nejaká pomsta, tak matky voči nemu za to, že sa jej nepodarilo zbaviť ho práva na syna podľa jej predstáv. Zjavne jej súkromné rozhodnutie je nadradené všetkým súdnym rozhodnutiam aj napriek tomu, že súdny znalec i samotný súd zistil, že maloletý je negatívne ovplyvňovaný matkou voči nemu. Naďalej zotrváva na tom, že matka trpí nejakou psychickou poruchou, keď počas manželstva nezvládala základné veci, mala strach z ľudí a podobne, mala vážne problémy s pamäťou, myslením, trpela nejakým záchvatovým ochorením, na čo poukazoval už v konaní 17P 74/2010, kde v tom čase konajúca sudkyňa JUDr. Chudová jeho tvrdenia vyvrátila tým, že matka nie je psychicky chorá a že psychicky chorý je on. Ním uvádzané skutočnosti nechcela dať ani do záznamu. Ďalej obšírne poukazoval na konanie a postup súdu vo veci 17P 74/2010 (dorozvodová úprava práv a povinností). Uviedol, že aj v konaní o rozvod (21C 134/2010) navrhoval vykonanie znaleckého dokazovania z psychiatrie, súd to však odignoroval. Až následne podala matka návrh, o ktorom je vedené terajšie konanie. V tomto konaní sudkyňa spočiatku konala charakterne a zodpovedne, neskôr podľa jeho názoru už menej, čo sa prejavovalo v jej verbálnom aj neverbálnom prejave počas pojednávaní, preto sa jej pýtal, či je za tým všetkým matkin otec B. O.. Odpovedala, že nie. Následne po vyhlásení rozsudku trvala na tom, aby sa vzdal práva podať odvolanie, čo odmietol. Pokiaľ ide o predloženú správu kožnej lekárky MUDr. K., podotýka, že táto uvádza v správach, že zdravotný stav syna sa zhoršuje po návšteve otca so synom aj napriek tomu, že žiaden kontakt nemali. Matka lekárku tiež zavádza svojimi vyjadreniami, že ona sama žiadne ochorenia neprekonala, nakoľko lekárka sa snaží zistiť, z čoho môže pochádzať kožné ochorenie syna, a to napriek tomu, že matka trpí herpesovým ochorením, čo je v kombinácii s atopickým ekzémom syna mimoriadne nebezpečné. Zdôraznil, že nekonal protizákonne

ani násilne vynucujúco či vyhrážajúco sa, neuplatňoval ani násilný styk s dieťaťom, keď úradom oznámil konanie matky, ktoré bolo v rozpore s platným rozhodnutím súdu. Je presvedčený, že momentálne tu figuruje osoba starého otca Ing. B. O., ktorý prostredníctvom podsvetia chce zlikvidovať jeho osobu, čo mu sám oznámil, že ho bude musieť zabiť, ak toto prebiehajúce konanie nezastaví. Následne došlo k výstrahe, ktorú už uvádzal vo svojich vyjadreniach, kedy bol fyzicky napadnutý cudzími osobami s tým, že má na to zabudnúť.

8. Kolízny opatrovník vo vyjadrení k odvolaniu otca i matky uviedol, že zotrváva na svojom podanom odvolaní a doslovne zopakoval svoju odvolaciu argumentáciu a ďalej poukázal na § 24 ods. 4 a § 25 ods. 4 Zákona o rodine a upriamil pozornosť na § 37 ods. 2 písm.d/ Zákona o rodine a konštatoval, že doterajšia realizácia styku otca s maloletým nebola úspešná z dôvodu, že matka maloletého styk otcovi s dieťaťom neumožňovala, pričom uvádzala rôzne dôvody, avšak súd ako najvyššia inštancia má v kompetencii rozhodnúť v zmysle § 37 ods. 2 písm.d/ Zákona o rodine, čo v súčasnosti vnímajú ako najlepšie z dostupných riešení v predmetnej veci.

9. Ďalšie vyjadrenia podané neboli.

10. Odvolací súd preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo v zmysle zásad vyplývajúcich z § 65 a § 66 bez nariadenia pojednávania podľa § 385 ods. 1 a contrario a dospel k záveru, že nie sú splnené podmienky na jeho potvrdenie, ani na zmenu, preto ho podľa § 389 ods. 1 písm.b/ a c/ zrušil a vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

11. Podľa § 2 ods. 1 na konania podľa tohto zákona sa použijú ustanovenia Civilného sporového poriadku, ak tento zákon neustanovuje inak.

12. Podľa § 389 ods. 1 písm.c/ odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší, len ak súd prvej inštancie v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia veci nevykonal navrhované dôkazy, ak nie je účelné doplniť dokazovanie odvolacím súdom.

13. Podľa § 32 účastníci sú povinní úplne a pravdivo opísať skutkové okolnosti potrebné na rozhodnutie. Účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich skutkových tvrdení.

14. Podľa § 35 súd súd je povinný zistiť skutočný stav veci.

15. Podľa § 36 súd je povinný vykonať aj iné dôkazy, ako navrhli účastníci, ak je to potrebné na zistenie skutočného stavu veci.

16. Nesprávnym právnym posúdením veci sa rozumie omyl súdu pri aplikácii práva. O omyl v aplikácii práva ide vtedy, ak súd použil iný právny predpis, než ktorý mal použiť, alebo ak použil síce správny právny predpis, ale ho nesprávne vyložil.

17. Podľa § 391 ods. 2 CSP, ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, súd prvej inštancie je viazaný právnym názorom odvolacieho súdu.

18. Z ust. § 391 ods. 2 vyplýva, že súd prvej inštancie je viazaný právnym názorom odvolacieho súdu, a to tak v otázke posudzovania hmotného práva, ako aj pri aplikácii procesných predpisov. Uvedené znamená, že v ďalšom priebehu konania nepostupuje súd prvej inštancie podľa svojej úvahy, ale vychádza z právneho názoru odvolacieho súdu uvedeného v zrušujúcom rozhodnutí tak vo vzťahu k chybám hmotnoprávneho, ako aj procesnoprávneho charakteru.

19. V tomto prejednávanom prípade odvolací súd uznesením z 26.2.2015 č.k. 7CoP 263/2014-230 zrušil rozsudok súdu prvej inštancie z 8.7.2014 č.k. 2P 307/2012-188, v odôvodnení ktorého podrobne uviedol a vysvetlil, aké nedostatky malo konanie a rozhodnutie súdu prvej inštancie, v dôsledku čoho bola účastníkom konania súdom prvej inštancie odňatá možnosť konať na súde a zároveň súd prvej inštancie nesprávne právne posúdil vec a nevykonal dokazovanie v súlade s vyšetrovacím princípom ovládajúcim mimosporové konania. Odvolací súd vytkol súdu prvej inštancie nielen absolútnu neodôvodnenosť predchádzajúceho rozhodnutia spočívajúcu jednak v absencii myšlienkového postupu súdu, ako dospel

k svojmu rozhodnutiu, ale aj absencii akéhokoľvek stanoviska, prečo nevykonal otcom navrhnuté dôkazy, ktoré môžu mať vplyv na rozhodnutie o zmene úpravy výkonu rodičovských práv a povinností rodičov k maloletému dieťaťu, tiež v tom, že sa nevysporiadal s návrhmi otca, a to na uloženie výchovného opatrenia podľa § 37 ods. 2 písm.d/ Zákona o rodine, návrhom na uloženie povinnosti matke maloletého pravidelne ho informovať o maloletom dieťati písomnou formou jedenkrát mesačne k poslednému dňu v mesiaci, ktoré boli obsahom jeho vyjadrenia k návrhu na začatie konania, ktoré doručil súdu 18.12.2012, návrhom na zmenu rozhodnutia o osobnej starostlivosti podľa § 25 ods. 4 Zákona o rodine, ktoré bolo obsahom podania otca doručeného konajúcemu súdu 20.11.2013, resp. nevysvetlil, prečo sa týmito návrhmi vôbec nezaoberal. Odvolací súd ďalej vytkol súdu prvej inštancie, že nesprávne právne posúdil vec, a to podľa znenia zákona č. 36/2005 Z.z. o rodine účinného do 30.6.2010 napriek tomu, že novelou zákona č. 217/2010 Z.z. účinného od 1.7.2010 boli novelizované ust. § 24 ods. 2, 3, 4, 5, § 25 ods. 2, § 36 ods. 1, ktorých znenie vzťahujúce sa na prejednávanú vec dokonca odvolací súd odcitoval v zrušujúcom rozhodnutí. Navyše odvolací súd zdôraznil, že v prejednávanej veci ide zjavne o zmenu rozhodnutia o výkone rodičovských práv a povinností, teda bol daný dôvod na postup podľa § 26 Zákona o rodine (nie podľa § 36 Zákona o rodine). Napokon odvolací súd v citovanom zrušujúcom uznesení konkretizoval princípy vyplývajúce z právnej úpravy rodičovských práv a povinností, ktorými sa súd v predchádzajúcom rozhodnutí vôbec nezaoberal a nevykonal dokazovanie potrebné na zistenie podstatných skutočností potrebných pre rozhodnutie o zmene výkonu rodičovských práv a povinností a taktiež neprijal žiadne opatrenia na vytvorenie predpokladov pre to, aby prerušený kontakt otca s maloletým dieťaťom mohol byť perspektívne obnovený.

20. Úvahy a právny názor odvolacieho súdu vyslovený v odôvodnení zrušujúceho rozhodnutia bol teda dostatočne jasne a zrozumiteľne formulovaný tak, aby si súd prvej inštancie uvedomil nedostatky predchádzajúceho rozhodnutia a tieto v novom rozhodnutí odstránil. Napriek tomu súd prvej inštancie opäť nesprávne právne posúdil vec podľa už neplatného znenia zákona č. 36/2005 Z.z. o rodine účinného do 30.6.2010, opäť nerozhodol o návrhoch otca či už na rozhodnutie vo veci samej alebo o jeho dôkazných návrhoch, resp. nezaujal k nim žiadne stanovisko, nevykonal žiadne opatrenia za účelom vytvorenia predpokladov pre obnovenie vzťahu medzi dieťaťom a otcom. Zároveň je potrebné uviesť, že odvolací súd nenariadil súdu prvej inštancie vykonať ďalšie znalecké dokazovanie z odboru detskej psychológie, pričom ani účastníci konania takéto dokazovanie nenavrhovali, otec navrhol vykonanie znaleckého dokazovania z odboru psychiatrie (oboch rodičov) vzhľadom na závery predchádzajúcich znaleckých posudkov Dr. Y. a Dr. C.. Na druhej strane neúspešný pokus súdu prvej inštancie o ďalšie znalecké dokazovanie z odboru detskej psychológie Mgr. C., ktoré matka zmarila, však už do značnej miery indikuje potrebu psychiatrického vyšetrenia matky vzhľadom na známky zníženej kritičnosti a vysokej miery subjektívneho pohľadu, to znamená popieranie reality, ale aj vzhľadom na ďalšie správanie sa matky, ktorá úplne neguje spoluprácu s referátom poradensko-psychologických služieb, ako aj odporúčania dokonca znalkyne, u ktorej si sama nechala v súvislosti s podaným návrhom vypracovať znalecký posudok. V tejto súvislosti je potrebné podotknúť, že argumenty matky, ktorými odôvodňuje svoje odmietnutie zúčastniť sa či už psychologického vyšetrenia alebo poradenstva na referáte poradensko-psychologických služieb vyznievajú značne nehodnoverne a obštrukčne, keď poukazuje na veľký strach dieťaťa v dôsledku vyšetrenia u znalkyne Dr. Y., pričom dieťa v rámci výsluchu na súde spomenulo okolnosť, že s otcom sa stretlo u nejakej doktorky s tým, že pokiaľ by naozaj u dieťaťa rezonoval matkou popisovaný strach i v rámci zmienky o doktorke, kde sa s otcom stretlo, by zrejme popisovalo uvedené stretnutie emocionálnejšie. Pokiaľ ide o dôvody neúčasti samotnej matky na poradenských a psychologických sedeniach, ktorých sa nemôže zúčastniť na základe správy všeobecného lekára, že by to mohlo ohroziť jej zdravotný stav po dobu 6 mesiacov, tieto vyznievajú až absurdne. Odvolací súd len pripomína, že súd môže nariadiť znalecké dokazovanie aj na celkový zdravotný stav matky, pokiaľ bude naďalej tvrdiť, že sa nemôže zúčastniť psychologického či psychiatrického vyšetrenia alebo poradensko-psychologickej činnosti za účelom verifikácie potvrdenia jej ošetrujúceho všeobecného lekára.

21. V kontexte zrušujúceho uznesenia odvolacieho súdu ďalej vyznieva značne nelogicky a paradoxne úvaha súdu, že nie je v záujme dieťaťa z dôvodu, že matka nerešpektuje nariadenia súdu, odňať ho od matky a zveriť do starostlivosti otca, pretože dieťa k otcovi nemá vytvorený žiaden vzťah a zároveň poukazuje na vôľu maloletého dieťaťa, ktoré už sa nechce podrobiť žiadnemu znaleckému vyšetreniu a iným zásahom, a to aj napriek tomu, že doposiaľ vykonaným dokazovaním, zatiaľ ničím nespochybneným, je preukázané, že dieťa je absolútne zmanipulované matkou a prostredím, v ktorom žije, teda ďalšími osobami, s ktorými je v kontakte, v dôsledku čoho nemá nielen pozitívnu, ale žiadnu

väzbu k otcovi a názory, prečo otca odmieta, odôvodňuje skutočnosťami, ktoré si nemôže ani pamätať a má ich zjavne z podania matky, prípadne ďalších blízkych osôb, keďže s otcom nebolo v kontakte od roku 2009 (vo veku dvoch rokov), okrem znaleckého vyšetrenia u Dr. Y., kedy ani nevedelo, že je s otcom.

22. V tomto smere je potrebné pripomenúť, že aj keď právo maloletého dieťaťa slobodne vyjadriť svoj názor vo všetkých veciach, ktoré sa ho týkajú, je jeho nepopierateľným právom umožňujúcim mu do určitej miery vyrovnať nerovné postavenie napríklad vo vzťahu k jeho rodičom, prípadne kolíznemu opatrovníkovi, konečné hodnotenie, resp. posúdenie záujmov maloletého dieťaťa patrí súdu, ktorý musí korigovať predstavy a názory maloletého dieťaťa o tom, čo je pre neho v konkrétnej veci vhodné a čo nie, pričom pri zisťovaní vôle maloletého dieťaťa musí prihliadať na jeho vek, schopnosť vyjadriť svoj názor samostatne, bez vplyvu iných osôb na jeho prejavenú vôľu, a to aj v tom smere, či názor dieťaťa nie je podmienený psychickou manipuláciou dieťaťa zo strany rodičov alebo iných osôb. Zároveň je potrebné zdôrazniť, že rodičovské práva a povinnosti sú koncipované na rovnoprávnom postavení oboch rodičov (§ 28 ods. 2 Zákona o rodine), a preto nie je ani pri plnom rešpektovaní práv samotných maloletých detí žiaden zákonný dôvod, aby bol jeden z rodičov úplne obmedzený vo výkone svojich rodičovských práv a povinností. Z čl. 5 Základných zásad Zákona o rodine vyplýva, že pri posudzovaní záujmu maloletého dieťaťa sa zohľadňuje najmä úroveň starostlivosti o dieťa, bezpečie dieťaťa, ako aj bezpečie a stabilita prostredia, v ktorom sa dieťa zdržiava, ochrana dôstojnosti, ako aj duševného, telesného a citového vývinu dieťaťa, okolnosti, ktoré súvisia so zdravotným stavom dieťaťa alebo so zdravotným postihnutím dieťaťa, ohrozenie vývinu dieťaťa zásahmi do jeho dôstojnosti a ohrozenie vývinu dieťaťa zásahmi do duševnej, telesnej a citovej integrity osoby, ktorá je dieťaťu blízkou osobou, podmienky na zachovanie identity dieťaťa a na rozvoj schopností a vlôh dieťaťa, názor dieťaťa a jeho možné vystavenie konfliktu lojality a následnému pocitu viny, podmienky na vytváranie a rozvoj vzťahových väzieb s obidvomi rodičmi, súrodencami a s inými blízkymi osobami, využitie možných prostriedkov na zachovanie rodinného prostredia dieťaťa, ak sa zvažuje zásah do rodičovských práv a povinností.

23. Podľa § 389 ods. 1 písm.b/ odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší, len ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, ak tento nedostatok nemožno napraviť v konaní pred odvolacím súdom.

24. Podľa § 183 ods. 1 pojednávanie sa môže odročiť len z dôležitých dôvodov. Pojednávanie môže byť na návrh strany odročené len vtedy, ak sa strana alebo jej zástupca z dôležitých dôvodov nemôže dostaviť na pojednávanie a zároveň od nich nemožno spravodlivo žiadať, aby sa na pojednávaní nechali zastúpiť. Podľa ods. 2 citovaného ustanovenia od advokáta možno okrem dôvodov, ktoré nastali krátko pred pojednávaním a okrem prípadu, ak advokát súdu preukáže, že strana, ktorú zastupuje, odôvodnene trvá na osobnom zastúpení týmto advokátom, vždy spravodlivo žiadať, aby sa dal zastúpiť iným advokátom. Od strany možno vždy spravodlivo žiadať, aby sa dala na ďalšom pojednávaní zastúpiť inou osobou, ak k odročeniu pojednávania došlo z dôvodu jej nepriaznivého zdravotného stavu. Podľa ods. 3 citovaného ustanovenia strana, ktorá navrhuje odročenie pojednávania, oznámi súdu dôvod bezodkladne po tom, čo sa o ňom dozvedela alebo mohla dozvedieť, alebo ho s prihliadnutím na všetky okolnosti mohla predpokladať. Podľa ods. 4 citovaného ustanovenia, ak súd zistí, že stranou uvedený dôvod na odročenie pojednávania nie je dôležitý, bezodkladne o tom upovedomí stranu, ktorá odročenie navrhla. Strana, ktorá navrhuje odročenie pojednávania, je povinná uviesť telefónne číslo alebo elektronickú adresu, na ktorú ju možno upovedomiť o rozhodnutí súdu o jej návrhu na odročenie pojednávania.

25. Podľa § 184 ods. 1 súd rozhodne o odročení pojednávania bezodkladne; o tom upovedomí tých, ktorí boli na pojednávanie predvolaní. Súd uvedie deň, keď sa bude konať nové pojednávanie. Podľa ods. 2 citovaného ustanovenia, ak došlo k odročeniu pojednávania z dôvodov uvedených stranou a tieto dôvody neboli súdu následne preukázané alebo ich nemožno považovať za dôležité, súd môže rozhodnúť, že na ďalšie návrhy o odročenie pojednávania nebude prihliadať. Podľa ods. 3 citovaného ustanovenia, ak súd rozhodne podľa odseku 2, uloží strane, aby sa na ďalšie pojednávanie dostavila alebo si na toto pojednávanie ustanovila zástupcu.

26. Odňatím možnosti konať pred súdom je potrebné rozumieť taký postup súdu, ktorým účastníkovi konania odníma tie procesné práva, ktoré mu zákon priznáva. O uvedenú vadu ide najmä vtedy, ak

súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva, ktoré mu právny poriadok priznáva. Vady zakladajúce zmätočnosť súdneho konania, ktoré zavinil súd svojím procesným postupom v rozpore so zákonom spravidla vždy účastníkovi konania odnímajú možnosť konať pred súdom, pretože mu bránia v realizácii tých procesných práv, ktoré mu zákon priznáva na účelné uplatnenie alebo bránenie práva proti druhej strane v konaní.

27. Z vyššie citovaných zákonných ustanovení § 183 vyplýva, že ak strana (v prípade mimosporových konaní účastník konania) navrhne odročenie pojednávania, je súd povinný bezodkladne oznámiť tomuto účastníkovi v prípade, ak uvádzané dôvody na odročenie pojednávania nepovažuje za dôležité, túto skutočnosť telefonicky alebo elektronickou formou, aby mal účastník vedomosť, či sa pojednávanie napriek jeho žiadosti o odročenie pojednávania uskutoční. V tomto prejednávanom prípade súd nepovažoval dôvody na odročenie pojednávania uvádzané právnym zástupcom matky v podaní doručenom súdu 16.10.2017 za dôležité (ako vyplýva zo zápisnice o pojednávaní z 25.10.2017), avšak nedodržal postup vyplývajúci z ust. § 183 ods. 4 CSP, čím odňal matke možnosť konať na súde z dôvodu, že nebola upovedomená o zamýšľanom postupe súdu. Vzhľadom na uvedené bol naplnený aj ďalší dôvod na zrušenie napadnutého rozsudku podľa § 389 ods. 1 písm.b/ CSP.

28. K odvolacej argumentácii kolízneho opatrovníka odvolací súd považuje za potrebné podotknúť, že kolízny opatrovník sa na pojednávaní stotožnil s návrhom sudkyne, aby participoval na realizácii styku otca s maloletým dieťaťom a i keď sa možno stotožniť s jeho názorom, že funkcia kolízneho opatrovníka ustanoveného podľa § 31 ods. 2 Zákona o rodine zaniká úkonom, na ktorý bol ustanovený, v tomto prípade právoplatným rozhodnutím súdu vo veci samej, výrok rozsudku by bol nesprávny (pokiaľ by neboli zistené iné vady konania) len v tom smere, že nesprávne formuloval povinnosť orgánu sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately zúčastniť sa na realizácii styku formuláciou „za prítomnosti pracovníka kolízneho opatrovníka“. Kolízny opatrovník by preto mal zvažovať, aké návrhy v konaní prednáša. Odvolací súd však považuje za potrebné konštatovať, že napadnutým rozsudkom upravený styk by skôr zodpovedal dočasnému opatreniu, ktoré mohol súd nariadiť formou neodkladného opatrenia, a to práve ako opatrenie zabezpečujúce obnovenie či vytvorenie vzťahu medzi dieťaťom a otcom, na čo odvolací súd poukazoval už v predchádzajúcom zrušujúcom uznesení, ktorým sa súd neriadil.

29. Pretože súd prvej inštancie nerešpektoval právny názor odvolacieho súdu uvedený v zrušujúcom uznesení, v dôsledku čoho nevykonal potrebné dokazovanie na zistenie skutočného stavu veci, nevykonal opatrenia potrebné na obnovenie, resp. vytvorenie vzťahu dieťaťa k otcovi, opätovne sa nevysporiadal s návrhmi otca na vykonanie dokazovania, ako aj rozhodnutie vo veci, pričom neuviedol, z akých dôkazov sa nimi nezaoberal a zároveň opäť nesprávne právne posúdil vec podľa znenia zákona účinného do 30.6.2010, ale aj pokiaľ ide o právne posúdenie podľa § 36 ods. 1 Zákona o rodine, ktoré sa vzťahuje na prvotnú úpravu výkonu rodičovských práv a povinností namiesto ust. § 26 Zákona o rodine upravujúceho zmenu rozhodnutia o výkone rodičovských práv a povinností a navyše matke odňal možnosť konať pred súdom, musel odvolací súd rozsudok podľa § 389 ods. 1 písm.b/ a c/ zrušiť a vrátiť vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

30. Po vrátení veci bude úlohou súdu prvej inštancie dôsledne rešpektujúc vyslovený právny názor opäť vo veci rozhodnúť po tom, čo vykoná náležité dokazovanie zamerané na zistenie skutočného stavu veci a svoje rozhodnutie odôvodniť v súlade s ust. § 220 ods. 2 tak, aby jeho závery boli logické, jasné a spätne preskúmateľné.

31. Podľa § 362 vety druhej odvolací súd môže neodkladné opatrenie nariadiť aj bez návrhu v konaniach, ktoré možno začať aj bez návrhu.

32. Podľa § 325 ods. 1 neodkladné opatrenie môže súd nariadiť, ak je potrebné bezodkladne upraviť pomery alebo ak je obava, že exekúcia bude ohrozená.

33. Podľa § 325 ods. 2 písm.d/ neodkladným opatrením možno strane uložiť najmä, aby niečo vykonala, niečoho sa zdržala alebo niečo znášala.

34. Vzhľadom na dlhodobo pretrvávajúci konflikt medzi rodičmi vyplývajúci z obsahu celého spisu, ktorý sa prenáša do vzťahu medzi otcom a dieťaťom a vzhľadom na to, že doposiaľ súd prvej

inštancie nevykonal žiadne opatrenia smerujúce k odstráneniu tohto stavu, ktorý má za následok dlhodobú absenciu otca vo výchove dieťaťa a zároveň na neschopnosť matky dieťa vychovávať a usmerňovať k pozitívnemu vzťahu k druhému rodičovi, považoval odvolací súd za potrebné bezodkladne nariadiť rodičom dieťaťa, ako aj dieťaťu povinnosť podrobiť sa odbornému poradenstvu na Referáte poradensko-psychologických služieb pri Úrade práce, sociálnych vecí a rodiny v Michalovciach po dobu 4 mesiacov za účelom odstránenia komunikačných problémov medzi rodičmi vyplývajúcimi z ich výrazne negatívneho vzťahu manifestovaného aj pred maloletým dieťaťom, ktoré dieťa zjavne v dôsledku rozvíjajúcej sa psychiky nie je schopné vo vnútornom prežívaní zvládnuť, v dôsledku čoho mu hrozí emočné preťaženie, ktoré môže mať vážne následky na jeho psychike, čo nie je rozhodne v záujme maloletého dieťaťa. Nedostatok primeranej a konštruktívnej komunikácie medzi rodičmi a kooperácie vo vzťahu k zabezpečovaniu starostlivosti o dieťa rezonuje z celého obsahu spisu, preto je nevyhnutné bezodkladne vykonať opatrenia na odstránenie týchto negatívnych vplyvov na výchovu maloletého dieťaťa. Referát poradensko-psychologických služieb je samostatnou zložkou Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny zameranou na poskytovanie poradenských a psychologických intervencií vo vzťahu k realizácii výkonu rodičovských práv a povinností za účelom odstránenia komunikačných problémov medzi rodičmi navzájom alebo medzi rodičmi a deťmi, psychologickej pomoci a poradenstva maloletému dieťaťu vo vzťahu k styku s rodičom a podobne v prípade, ak rodičia doposiaľ neboli schopní odstrániť vzájomné negatívne vzťahy nie sú schopní spolu komunikovať alebo nie sú schopní dieťa patrične usmerňovať a vychovávať k správnemu postoju k druhému rodičovi (zákon č. 305/2005 Z.z. o sociálnoprávnej ochrane detí a sociálnej kuratele v platnom znení). Výsledky uvedeného poradenstva, ako aj prístup rodičov, predovšetkým matky k nariadenému neodkladnému opatreniu bude nesporne významným pre rozhodnutie vo veci samej.

35. Rozhodnutie bolo prijaté odvolacím senátom pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 a nasl. v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 .

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 . Uvedená povinnosť neplatí, ak je dovolateľ fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 .

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 .