Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Rozsudok_11S-274-2016.pdf
PDF · 161.31 KB
Case nature
Area
Subarea
11S/274/2016
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Dariny Vargovej a členiek senátu JUDr. Marty Molnárovej a JUDr. Evy Šiškovej v právnej veci žalobcu: FENESTRA Sk, spol. s r.o., Priemyselná 17, Zlaté Moravce, zastúpeného advokátskou kanceláriou Matejka & Haluška s.r.o., Lazovná 20, Banská Bystrica, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, Lazovná 63, Banská Bystrica, o správnej žalobe zo dňa 08. 12. 2016 proti rozhodnutiu žalovaného č. 104053517/2016 zo dňa 06. 10. 2016, takto
rozhodol:
Súd z r u š u j e rozhodnutie Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky č. 104053517/2016 zo dňa 06. 10. 2016 ako i rozhodnutie Dňového úradu Nitra č. 103421077/2016 zo dňa 29. 06. 2016 a v e c v r a c i a Daňovému úradu Nitra na ďalšie konanie.
Súd p r i z n á v a žalobcovi právo na náhradu trov konania v plnom rozsahu.
odôvodnenie:
I. Priebeh administratívneho konania
1. V predloženom administratívnom spise žalovaného sa nachádza riadne daňové priznanie žalobcu na dani z pridanej hodnoty (podané dňa 26. 03. 2012) za zdaňovacie obdobie február 2012, v ktorom žalobca uviedol vlastnú daňovú povinnosť v sume 65.191,04 eur, nadmerný odpočet odpočítaný od vlastnej daňovej povinnosti v sume 16.778,57 eur a vlastnú daňovú povinnosť na úhradu v sume 48.412,47 eur.
2. Rozhodnutím Daňového úradu Nitra (správca dane) č. 103421077/2016 zo dňa 29. 06. 2016 správca dane podľa ust. 156 ods. 1 písm. a/ zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov vyrubil žalobcovi úrok z omeškania v sume 5.156,60 eur za nezaplatenie dane z pridanej hodnoty vyrubenej podaním daňového priznania za zdaňovacie obdobie február 2012 v ustanovenej lehote a v ustanovenej výške.
V odôvodnení rozhodnutia správca dane uviedol, že žalobca bol povinný zaplatiť vlastnú daňovú povinnosť vo vyššie uvedenej sume, t. j. 65.191,04 eur v lehote do 26. 03. 2012, pričom ju uhradil len čiastkovo, a to sumu 16.778,57 eur uhradil dňa 26. 03. 2012 (započítanie nadmerného odpočtu za zdaňovacie obdobie január 2012), sumu 20.558,73 eur dňa 26. 06. 2013, sumu 4.689,71 eur dňa 26. 07. 2013, sumu 144,44 eur dňa 20. 04. 2015, sumu 82,90 eur dňa 10. 06. 2015, sumu 144,- eur dňa 24. 07. 2015, sumu 143,42 eur dňa 14. 10. 2015, sumu 143,03 eur dňa 20. 01. 2016 a sumu 47,37 eur uhradil dňa 19. 04. 2016. Pri výpočte úroku z omeškania správca dane použil úrokovú sadzbu 15 % a v tabuľke, ktorá je súčasťou odôvodnenia jeho rozhodnutia sú uvedené sumy jednotlivých splátok, deň
splatnosti dane, deň platby (ako vyššie s tým rozdielom, že v tabuľke je uvedený ako dátum zaplatenia sumy 47,37 eur deň 26. 03. 2016), počet dní omeškania a jednotlivé sumy úroku z omeškania, spolu v sume 5.156,60 eur.
3. Na základe odvolania žalobcu vo veci rozhodoval žalovaný, ktorý rozhodnutím č. 104053517/2016 zo dňa 06. 10. 2016 potvrdil vyššie označené rozhodnutie správcu dane zo dňa 29. 06. 2016 o vyrubení úroku z omeškania v sume 5.156,60 eur. Rozhodnutie žalovaného podľa vyznačenia nadobudlo právoplatnosť dňa 18. 10. 2016.
II. Zhrnutie napadnutého rozhodnutia žalovaného
4. V odôvodnení svojho rozhodnutia zo dňa 06. 10. 2016 žalovaný uviedol, že správca dane žalobcovi vyrubil úrok z omeškania v sume 5.156,60 eur v súlade s ust. § 156 ods. 1 písm. a/ zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, pretože žalobca nezaplatil daň z pridanej hodnoty vyrubenej podaním daňového priznania za zdaňovacie obdobie február 2012 v ustanovenej lehote (do 26. 03. 2012) a v ustanovenej výške (65.191,04 eur).
Daňové priznanie k dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie február 2012 žalobca podal dňa 26. 03. 2012 s vlastnou daňovou povinnosťou v sume 65.191,04 eur, ktorú mal zaplatiť v lehote do 26. 3. 2012. Svoju daňovú povinnosť žalobca platil čiastočne, a to tak, že sumu 16.778,57 eur uhradil dňa 26. 03. 2012 (započítanie nadmerného odpočtu za zdaňovacie obdobie január 2012), sumu 20.558,73 eur uhradil dňa 26. 06. 2013, sumu 4.689,71 eur uhradil dňa 26. 07. 2013, sumu 144,44 eur uhradil dňa 20. 04. 2015, sumu 82,90 eur uhradil dňa 10. 06. 2015, sumu 144,- eur uhradil dňa 24. 07. 2015, sumu 143,42 eur uhradil dňa 14. 10. 2015, sumu 143,03 eur uhradil dňa 20. 01. 2016 a sumu 47,37 eur uhradil dňa 26. 03. 2016.
Pohľadávka na zaplatenie úroku z omeškania je pohľadávkou, ktorá nevznikla pred začatím reštrukturalizačného konania, ale vznikla až vyrubením úroku napadnutým rozhodnutím, a preto nemohla byť uplatnená v reštrukturalizačnom konaní prihláškou ako uvádza žalobca, odvolávajúc sa na ust. § 120 ods. 1 v spojení s ust. § 155 ods. 2 zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. V čase vyhlásenia reštrukturalizácie nebolo možné zistiť výšku úroku z omeškania, pretože neboli naplnené skutočnosti podľa ust. § 156 ods. 2 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, ktorý na rozdiel od zákona č. 511/1992 Z.z. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov neustanovuje správcovi dane možnosť prihlásiť aj daňovú pohľadávku, ktorá nebola vyrubená správcom dane. Povolenie reštrukturalizácie nemá za následok prerušenie daňového konania, čo znamená, že sankcie je možné vyrubiť aj po povolení reštrukturalizácie. Od 01. 01. 2013 je správca dane oprávnený vyrubovať úrok z omeškania aj daňovému subjektu, ktorý je v reštrukturalizácii.
Žalobca v daňovom priznaní k dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie február 2012 vykázal daňovú povinnosť v sume 65.191,04 eur a v daňovom priznaní za zdaňovacie obdobie január 2012 vykázal nadmerný odpočet na dani z pridanej hodnoty v sume 16.778,57 eur a tento nadmerný odpočet bol započítaný s vlastnou daňovou povinnosťou žalobcu za február 2012. Na základe tejto skutočnosti zostala neuhradená vlastná daňová povinnosť na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie február 2012 v sume 48.412,47 eur. Na účte žalobcu bol k uvedenému obdobiu evidovaný preplatok na dani z príjmov právnickej osoby, tento bol použitý v sume 19.393,12 eur na úhradu vlastnej daňovej povinnosti na dani z pridanej hodnoty za február 2012. Z dôvodu preúčtovania tohto preplatku správca dane prihlásil do reštrukturalizačného konania pohľadávku v sume 29.019,35 eur. Z predloženého administratívneho spisu vyplýva, že daňová povinnosť žalobcu v sume 20.558,73 eur zanikla platbou dňa 26. 06. 2013 a daňová povinnosť v sume 4.689,71 eur zanikla platbou dňa 26. 07. 2013.
Na základe uvedeného je zrejmé, že správca dane úrok z omeškania v sume 5.156,60 eur vyrubil v súlade s ust. § 156 ods. 1 písm. a/ zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, pretože žalobca vlastnú daňovú povinnosť
v sume 65.191,04 eur vyrubenú podaním daňového priznania k dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie február 2012 nezaplatil vo výške a lehote (do 26. 03. 2012) ustanovenej zákonom č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov.
III. Argumenty žalobcu v podanej žalobe
5. Žalobou zo dňa 08. 12. 2016, doručenou tunajšiemu súdu dňa 13. 12. 2016, sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti a zrušenia rozhodnutia žalovaného č. 104053517/2016 zo dňa 06. 10. 2016 ako i rozhodnutia Dňového úradu Nitra č. 103421077/2016 zo dňa 29. 06. 2016.
Uviedol, že sa s predmetnými rozhodnutiami sa nemôže stotožniť, považuje ich za nezákonné a ukracujúce ho na jeho subjektívnych právach. V úvode žaloby poukázal na splnenie procesných podmienok meritórneho prejednania veci, a to konkrétne spôsobilosť napádaného rozhodnutia byť predmetom preskúmania súdom, vyčerpanie riadnych opravných prostriedkov, včasnosť podania žaloby, vecnú a miestnu príslušnosť konajúceho súdu, ako aj žalobnú legitimáciu a pasívnu legitimáciu v konaní podľa SSP.
Na základe uznesenia Okresného súdu Nitra zo dňa 15. 05. 2013 v konaní pod sp. zn. 32R/3/2013, ktoré bolo zverejnené v Obchodnom vestníku dňa 22. 05. 2013 sa u žalobcu začalo reštrukturalizačné konanie. Dňa 21. 06. 2013 bolo vydané uznesenie (zverejnené v Obchodnom vestníku dňa 28. 06. 2013), ktorým bola u žalobcu povolená reštrukturalizácia a dňa 31. 01. 2014 bolo vydané ďalšie uznesenie (zverejnené v Obchodnom vestníku dňa 07. 02. 2014), ktorým bol potvrdený reštrukturalizačný plán žalobcu ako dlžníka a bola ukončená jeho reštrukturalizácia.
6. Pohľadávka zodpovedajúca daňovej povinnosti (t. j. povinnosti z omeškania, s plnením ktorej bol napádaným rozhodnutím v spojení s rozhodnutím orgánu nižšieho stupňa žalobcovi vyrubený úrok z omeškania) bola zo strany Daňového úradu Nitra v reštrukturalizácii uplatnená v zmysle ust. § 120 ods. 1 zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení aplikovateľnom na reštrukturalizáciu (ďalej aj len ako „ZKR“) prihláškou s poradovým číslom 1, pričom táto bola zistená v uplatnenej výške 29.019,35 eur. V reštrukturalizácii nebola zo strany daňového úradu uplatnená akákoľvek pohľadávka zodpovedajúca úroku z omeškania vzniknutá z dôvodu omeškania s plnením daňovej povinnosti.
7. V ďalšej časti žaloby (bod 16) žalobca poukázal na niektoré body záväznej časti reštrukturalizačného plánu, konkrétne body tohto plánu pod č. 2.1.5, 7.1, 7.1.106, 7.3 a 7.5. Podľa bodu 2.1.5. do skupiny vytvorenej v reštrukturalizačnom pláne pre ostatné nezabezpečené pohľadávky bola zaradená okrem iných i pohľadávka v sume 29.019,35 eur. Podľa bodu 7.1 záväznej časti plánu každý jednotlivý a všetci veritelia, ktorých peňažné pohľadávky voči žalobcovi boli podľa článku II. bodu 2.1 podbodu 2.1.5 záväznej časti plánu zaradené do skupiny pre ostatné nezabezpečené pohľadávky, dňom nadobudnutia účinnosti ustanovení záväznej časti plánu voči jeho účastníkom podľa ust. § 155 ods. 1 ZKR uznali 94 % z celkovej výšky peňažného záväzku spoločnosti žalobcu zodpovedajúceho každej jednej a všetkým pohľadávkam a/alebo ich častiam voči spoločnosti žalobcu zaradeným podľa článku II. bodu 2.1 podbodu 2.1.5 záväznej časti plánu do skupiny pre ostatné nezabezpečené pohľadávky voči žalobcovi za nevymáhateľné a podľa bodu 7.1.106 záväznej časti plánu ku dňu nadobudnutia účinnosti ustanovení jeho záväznej časti voči jeho účastníkom podľa ust. § 155 ods. 1 ZKR veriteľ prihlásenej pohľadávky zodpovedajúcej nesplnenej daňovej povinnosti uznal za nevymáhateľnú jej časť vo výške 27.278,19 eur, pričom jej zostávajúca vymáhateľná časť vo výške 1.741,16 eur sa v zmysle bodu 7.3 záväznej časti plánu dňom nadobudnutia účinnosti ustanovení záväznej časti plánu voči jeho účastníkom podľa ust. § 155 ods. 1 ZKR zmenila tak, že táto sa stala splatnou postupne v dôsledku plynutia času tak, ako je to vo vzťahu k nej uvedené v listine označenej ako „Splátkový kalendár pre pohľadávky voči dlžníkovi, ktoré boli zaradené do skupiny pre nezabezpečené pohľadávky“ tvoriacej neoddeliteľnú obsahovú súčasť záväznej časti plánu (ďalej aj ako „Splátkový kalendár pre nezabezpečené pohľadávky“). Podľa bodu 7.5 záväznej časti plánu sa žalobca zaviazal platiť každému a všetkým veriteľom, ktorých peňažné pohľadávky a/alebo ich časti boli podľa článku II. bodu 2.1 subbodu 2.1.5 záväznej časti plánu zaradené do skupiny pre nezabezpečené pohľadávky úroky zo sumy každej a všetkých nesplnených
peňažných pohľadávok a/alebo ich častí zaradených podľa článku II. bodu 2.1 subbodu 2.1.5 záväznej časti plánu do skupiny pre zabezpečené pohľadávky v rozsahu, v akom neboli zo strany veriteľov podľa bodu 7.1 tohto článku (VII.) záväznej časti plánu uznané za nevymáhateľné (t.j. zo sumy nesplatenej vymáhateľnej časti pohľadávky), a to od prvého dňa prvého úrokového obdobia určeného v ďalšej vete tohto bodu (7.5) záväznej časti plánu až do ich úplného splnenia, pričom úroky budú počítané na základe úrokovej sadzby stanovenej pevne vždy na príslušné úrokové obdobie ako súčet referenčnej sadzby a marže nasledovne: referenčná sadzba: 3M EURIBOR; marža: 1,5 % p.a. (ďalej aj ako „Nový záväzok NP"). Žalobca ďalej v tejto časti žaloby (bod 16) uviedol, že podľa splátkového kalendára pre nezabezpečené pohľadávky mal, resp. má plniť vymáhateľnú časť pohľadávok prihlásených zo strany Daňového úradu Nitra v splátkach v sume a v čase uvedenom v tabuľke. Nakoľko ustanovenia plánu sa týkajú daňovej povinnosti, a tým nepochybne aj úroku z omeškania vyrubeného za omeškanie s jej plnením, žalobca sa domnieva, že kópia reštrukturalizačného plánu žalobcu (alebo aspoň jeho relevantných častí, vzťahujúcich sa k daňovej povinnosti) by mala byť súčasťou administratívneho spisu žalovaného. Pokiaľ by však tomu tak nebolo a/alebo tvrdenia uvedené v bode 16 žaloby (bod, v ktorom žalobca poukázal na niektoré body záväznej časti plánu) by sa v ukázali ako sporné, žalobca, plniac svoju dôkaznú povinnosť podľa ust. § 121 ods. 1 SSP označuje ako dôkaz plán žalobcu (plán potvrdený súdom tvorí v zmysle ust. § 153 ods. 1 prvej vety ZKR prílohu uznesenia súdu o jeho potvrdení), ktorý je prílohou uznesenia zo dňa 31. 01. 2014 o jeho potvrdení a teda súčasťou súdneho spisu vedeného Okresným súdom Nitra pod sp. zn. 32R/3/2013).
S poukazom na údaje z tabuľky uvedenej v žalobe (bod 17) žalobca uviedol, že zmysle plánu pred vydaním napádaného rozhodnutia doposiaľ plnil na daňovým úradom prihláškami uplatnené pohľadávky (t. j. aj na daňovú povinnosť) v sumách uvedených v tabuľke. Plnenia poskytnuté žalobcom Daňovému úradu Nitra v zmysle plánu boli uhrádzané jednou sumou (na vymáhateľnú časť všetkých prihlásených pohľadávok ako aj plnenie zodpovedajúcej časti Nového záväzku NP) a sumu poskytnutú na plnenie jednotlivých prihlásených pohľadávok (aj daňovej povinnosti) je možné vyčísliť podľa údajov v ďalšej tabuľke. Do dňa vydania rozhodnutia orgánu nižšieho stupňa žalobca plnil na daňovú povinnosť spolu sumu 952,58 eur (celkovo do 14. 07. 2016 sumu 1.234,88 eur).
8. V ďalšej časti žaloby (2.2. Nepreskúmateľnosť pre nezrozumiteľnosť alebo nedostatok dôvodov) žalobca poukázal na nepreskúmateľnosť napadnutého rozhodnutia pre nezrozumiteľnosť alebo nedostatok dôvodov. V tejto súvislosti poukázal na dôvody svojho odvolania, ktorými spochybňoval zákonnosť rozhodnutia správcu dane, a to na nevymáhateľnosť úroku z omeškania (vo vzťahu k pohľadávke zodpovedajúcej úroku z omeškania za omeškanie s plnením daňovej povinnosti do momentu začatia reštrukturalizačného konania, t. j. do 23. 05. 2013, keďže z dôvodu jej neuplatnenia v reštrukturalizácii prihláškou a potvrdenia plánu súdom zaniklo právo správcu dane túto vymáhať), na neexistenciu úroku z omeškania (z dôvodu, že pohľadávka zodpovedajúca úroku z omeškania za omeškanie s plnením daňovej povinnosti počas reštrukturalizačného konania, t. j. od 23. 05. 2013 do 08. 02. 2014 sa potvrdením plánu považuje za odpustenú a pri pohľadávke zodpovedajúcej úroku z omeškania za omeškanie s plnením daňovej povinnosti po skončení reštrukturalizačného konania, t. j. od 02. 02. 2014 nemožno vo vzťahu k pôvodnej daňovej povinnosti hovoriť o akomkoľvek omeškaní, nakoľko potvrdením plánu došlo k uznaniu definovanej časti daňovej povinnosti za nevymáhateľnú a tiež k hmotnoprávnej zmene času plnenia jej vymáhateľnej časti) a na neexistenciu oprávnenia správcu dane vydávať vo vzťahu k daňovej povinnosti po skončení reštrukturalizácie akékoľvek rozhodnutia o vyrubení úroku z omeškania.
9. Po podrobnom oboznámení sa s napádaným rozhodnutím je žalobca nútený konštatovať, že (v kontrapozícii s odvolaním) mu obsahom napádaného rozhodnutia zo strany žalovaného neboli komunikované žiadne argumenty spôsobilé odôvodniť zákonnosť rozhodnutia orgánu nižšieho stupňa (alebo nesprávnosť jeho argumentácie uvedenej v odvolaní) vo vzťahu k dopadu nevymáhateľnosti alebo neexistencie (z dôvodu jej odpustenia v časti vzniknutej počas reštrukturalizačného konania a zmeny výšky a splatnosti vymáhateľnej časti daňovej povinnosti uskutočnenej plánom) pohľadávky predstavujúcej úrok z omeškania, ktorú žalovaný ponechal v zásade nepovšimnutú.
10. Taktiež namietal nesprávne právne posúdenie veci, pričom poznamenal, že z obsahu napádaného rozhodnutia vyplýva, že žalovaný správnosť a zákonnosť rozhodnutia orgánu nižšieho stupňa založil na právnom posúdení, že správca dane bol povinný v zmysle ust. § 156 ods. 1 písm. a/ Daňového poriadku
vyrubiť úrok z omeškania a pohľadávku zodpovedajúcu úroku z omeškania s plnením daňovej povinnosti správca dane nemohol prihlásiť do reštrukturalizácie, keďže ju v relevantnom čase nevyrubil. Žalobca je presvedčený, že právne posúdenie žalovaného v napádanom rozhodnutí je nesprávne. Nemožno súhlasiť s právnym záverom, že pohľadávku zodpovedajúcu úroku z omeškania s plnením daňovej povinnosti bol správca dane povinný (a teda aj oprávnený) vyrubiť, pretože takýto záver abstrahuje od právnej úpravy vyjadrenej v ustanoveniach Daňového poriadku (§ 156 ods. 2 tretia veta, § 158 ods. 5 a § 84 ods. 1 písm. g/), od základného účelu reštrukturalizačného konania a od právneho charakteru úroku z omeškania ako akcesorického práva/právnej povinnosti, ku primárnej povinnosti plniť daňové povinnosti, vznikajúcej v prípade nesplnenia primárnej povinnosti riadne a včas, ktorý vykazuje spoločné znaky so súkromnoprávnym inštitútom príslušenstva pohľadávky v podobe úrokov z omeškania, pričom takáto podobnosť v insolvenčných pomeroch odôvodňuje, aby sa s nimi na účely reštrukturalizácie zaobchádzalo rovnako - pritom niet rozumných pochýb o tom, že príslušenstvo pohľadávky, ktoré vzniklo pred začatím reštrukturalizačného konania sa v reštrukturalizácii uplatňuje prihláškou a pre prípad, že sa tak nestane, nastávajú právne účinky predpokladané v ust. § 120 ods. 1 ZKR v spojení s ust. § 155 ods. 2 ZKR.
11. Jediným účelom vydania a existencie napádaného rozhodnutia a rozhodnutia orgánu nižšieho stupňa je dosiahnutie splnenia ním uloženej nevymáhateľnej, resp. neexistujúcej povinnosti. Otázku nevymáhateľnosti (o neexistencii úroku z omeškania ani nehovoriac) je nutné skúmať v rámci posudzovania zákonnosti jeho vyrubenia. Nemôže existovať povinnosť správcu dane vyrubiť úrok z omeškania bez následnej a s tým spojenej povinnosti jeho vymáhania, keďže existencia povinnosti správneho orgánu vydať nevykonateľné rozhodnutie je prima facie neodôvodniteľná a absurdná a navyše v priamom rozpore s požiadavkou na efektívnu a hospodárnu správu daní, na ktorej má štát nepochybný záujem.
Interpretačný záver žalovaného, podľa ktorého má byť právny charakter úroku z omeškania v insolvenčných pomeroch determinovaný časom vydania rozhodnutia správcu dane, je podľa právneho názoru žalobcu potrebné odmietnuť ako nesprávny, a to z dôvodu, že vedie k prima facie k absurdným interpretačným výsledkom. Nie je totiž možné nájsť dôvod, pre ktorý by pohľadávka na zaplatenie úroku z omeškania podľa Daňového poriadku vyplývajúca z určitého skutkového deja mohla, resp. mala mať v insolvenčnom konaní rôzny právny režim výlučne v závislosti od okamihu rozhodnutia správcu dane, a to o to viac v prípade, keď oneskorený výkon činnosti správcu dane by mal v insolvenčnom konaní zakladať výhodnejšie postavenie z hľadiska vymožiteľnosti vyrubovaného úroku z omeškania.
Žalobca skonštatoval, že pokiaľ by sme po skončení reštrukturalizácie vyrubenie úroku z omeškania za omeškanie s plnením daňovej povinnosti (ako pohľadávky uplatňovanej a neuplatnenej v reštrukturalizácii prihláškou) pripustili, došlo by súčasne k porušeniu zásady rovnosti účastníkov insolvenčného konania, a to v dôsledku neodôvodneného zvýhodnenia správcu dane ako veriteľa pohľadávky odvodzujúcej svoju existenciu z noriem práva verejného oproti iným veriteľom pohľadávok vzniknutých na základe súkromného práva, a to napriek skutočnosti, že ich nároky voči žalobcovi boli rovnako založené na skutkových dejoch, ktoré nastali z právneho hľadiska v totožnom čase (úroky z omeškania z prihlásených pohľadávok) - pred začatím reštrukturalizačného konania, čo vzhľadom na zásady insolvenčného konania vo forme reštrukturalizácie upravenej v ZKR nie je prípustné.
V insolvenčnom rámci rozhodnutie o vyrubení úroku z omeškania nemá charakter skutočnosti konštituujúcej právo na jeho zaplatenie. Právo na zaplatenie úroku z omeškania vzniká na základe zákona výlučne v dôsledku omeškania so splnením daňovej povinnosti a rozhodnutie o jeho vyrubení ovplyvňuje výlučne jeho splatnosť, a tým aj oprávnenie správneho orgánu jemu zodpovedajúce plnenie vymáhať, nie však vznik pohľadávky v zmysle ZKR.
Vyššie naznačenému záveru, že rozhodnutie o vyrubení úroku z omeškania nemožno v insolvenčných pomeroch považovať za konštitutívne, nasvedčuje tiež právna úprava sankčného úroku obsiahnutá v ust. § 35b zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov (ďalej aj len ako „ZSD“), ktorá bola z hľadiska legislatívneho vyjadrenia takmer identická úprave úroku z omeškania. Ak by totiž rozhodnutie o vyrubení sankčného úroku podľa ust. § 35b ZSD malo v insolvenčných pomeroch konštitutívne účinky, muselo by jeho vyrubenie samostatným rozhodnutím nevyhnutne predchádzať jeho uplatneniu v insolvenčnom konaní prihláškou, pričom s prihliadnutím na ust. § 95 ods. 1 poslednej vety ZSD a ust. § 95 ods.
7 ZSD tomu tak celkom zrejme nebolo. Keďže v súvislosti s prijatím Daňového poriadku nedošlo k akýmkoľvek hodnotovým zmenám vo vzťahu k uplatňovaniu daňových pohľadávok v reštrukturalizácii, mal žalobca za to, že aj zo súčasnej právnej úpravy obsiahnutej v Daňovom poriadku je napriek absencii výslovnej úpravy nevyhnutné dôjsť k interpretačnému záveru, že správca dane je oprávnený a povinný uplatniť prípadnú pohľadávku predstavujúcu úrok z omeškania za omeškanie s plnením povinností, ktoré nastalo pred začatím reštrukturalizačného konania v reštrukturalizácii prihláškou, a to dokonca aj bez jeho predchádzajúceho vyrubenia osobitným rozhodnutím. Pokiaľ by aj zákonodarca mal za to, že na uplatnenie úroku z omeškania v reštrukturalizácii prihláškou je potrebné jeho predchádzajúce vyrubenie, jedinou s normami ZKR súladnou výkladovou alternatívou by bola tá, že správca dane je oprávnený a povinný vydať rozhodnutie o vyrubení úroku z omeškania výlučne za účelom jeho uplatnenia prihláškou (a teda aj v zodpovedajúcej zákonnej lehote), pretože akékoľvek iné výkladové alternatívy sa dostávajú do príkreho rozporu nielen s účelom inštitútu reštrukturalizácie, ale aj jednou so základných zásad reštrukturalizačného konania, ktorou nepochybne je zásada rovnosti účastníkov insolvenčného konania.
V súvislosti s prijatím Daňového poriadku nedošlo k akýmkoľvek hodnotovým zmenám vo vzťahu k uplatňovaniu daňových pohľadávok v reštrukturalizácii, mal žalobca za to, že aj zo súčasnej právnej úpravy obsiahnutej v Daňovom poriadku je napriek absencii výslovnej úpravy nevyhnutné dôjsť k interpretačnému záveru, že správca dane je oprávnený a povinný uplatniť prípadnú pohľadávku predstavujúcu úrok z omeškania za omeškanie s plnením daňovej povinnosti, ktoré nastalo pred začatím reštrukturalizačného konania v reštrukturalizácii prihláškou (príslušenstvo prihlásených pohľadávok, na ktoré vznikol nárok po začatí reštrukturalizačného konania, sa v zmysle ust. § 138 ods. 2 ZKR nielen nezahŕňa do plánu ale v prípade potvrdenia plánu súdom sa považuje za odpustené v celom rozsahu), a to podľa názoru žalobcu dokonca aj bez jeho predchádzajúceho vyrubenia osobitným rozhodnutím. 12. V závere žaloby žalobca poukázal na nedostačujúce a nesprávne zistenie skutkového stavu v súvislosti s odôvodnením napádaného rozhodnutia žalovaného. Daňová povinnosť bola uplatnená v reštrukturalizácii prihláškou, pričom potvrdením plánu bola (i) v časti 27.278,19 eur uznaná za nevymáhateľnú a (ii) splatnosť vymáhateľnej časti v sume 1.741,16 eur bola zmenená tak, že táto sa stala/stane splatnou postupne v dôsledku plynutia času, pričom poukázal na údaje z tabuľky uvedenej v žalobe pod bodom 33. Taktiež uviedol, že plnil na daňovú povinnosť a nový záväzok NP v zmysle plánu, a teda je možné konštatovať, že na daňovú povinnosť (vrátane prislúchajúceho nového záväzku) plnil v zmysle údajov z tabuľky uvedenej v žalobe pod bodom 33. Akékoľvek iné plnenie na daňovú povinnosť žalobca správcovi dane neposkytol a iný zánik daňovej povinnosti spôsobom nahrádzajúcim splnenie (napr. započítaním) je normami ZKR (ust. § 114 ods. 1 písm. f/ ZKR) vylúčený. Konštatoval, že si nevie vysvetliť, ako môžu byť správne skutkové zistenia orgánov finančnej správy, že úhradami uvedenými v rozhodnutí orgánu nižšieho stupňa alebo napádanom rozhodnutí došlo k splneniu daňovej povinnosti, ktoré (i) nijako nezohľadňujú plnenie preukázateľne uskutočnené na vymáhateľnú časť daňovej povinnosti zo dňa 30. 12. 2014 a 19. 04. 2016, (ii) ako plnenie na daňovú povinnosť uvádzajú platby uskutočnené počas reštrukturalizácie a plánom nepredpokladané plnenie zo dňa 10. 06. 2015 a 26. 03. 2016, o uskutočnení ktorých žalobca nemá vedomosť a (iii) zostávajúce úhrady na daňovú povinnosť (zo dňa 20. 04. 2015, 24. 07. 2015, 14. 10. 2015, 20. 01. 2016) nezodpovedajú plneniam poskytnutým žalobcom na vymáhateľnú časť daňovej povinností v zmysle plánu.
Žalobca bol presvedčený, že lege artis nemohlo dôjsť a nedošlo k zániku daňovej povinnosti platbami uvádzanými daňovými orgánmi, a to z dôvodu, že akékoľvek použitie preplatku alebo nadmerných odpočtov nebolo žalobcovi zo strany správcu dane oznámené spôsobom predpokladaným ust. § 79 ods. 1 Daňového poriadku a ich použitiu na úhradu daňovej povinnosti ako pohľadávky prihlásenej do reštrukturalizácie po začatí reštrukturalizačného konania žalobcu bránila právna norma obsiahnutá v ust. § 114 ods. 1 písm. f/ ZKR.
IV. Vyjadrenie žalovaného
13. Žalovaný sa k podanej žalobe vyjadril vo vyjadrení zo dňa 19. 04. 2017, v ktorom navrhol žalobu ako bezdôvodnú zamietnuť s tým, že žalobca v podanej žalobe namieta v podstate tie isté skutočnosti, aké uviedol v odvolaní proti rozhodnutiu správcu dane a žalovaný sa k nim vyjadril vo svojom rozhodnutí.
14. Žalobca podal dňa 26. 03. 2012 daňové priznanie k dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie február 2012 s vlastnou daňovou povinnosťou v sume 65.191,04 eur. Podľa ust. § 78 ods. 2 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej „zákon č. 222/2004 Z. z.") bol žalobca povinný daň zaplatiť do 25 dní po skončení zdaňovacieho obdobia, t.j. do 26. 03. 2012. Žalobca zaplatil vlastnú daňovú povinnosť čiastočne, a to nasledovne: dlžnú sumu 16.778,57 eur zaplatil dňa 26. 03. 2012 (započítanie nadmerného odpočtu na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie január 2012), sumu 20.558,73 eur zaplatil dňa 26. 06. 2013, sumu 4.689,71 eur zaplatil dňa 26. 07. 2013, sumu 144,44 eur zaplatil dňa 20. 04. 2015, sumu 82,90 eur zaplatil dňa 10. 06. 2015, sumu 144,- eur zaplatil dňa 24. 07. 2015, sumu 143,42 eur zaplatil dňa 14. 10. 2015, sumu 143,03 eur zaplatil dňa 20. 01. 2016 a sumu 47,37 eur zaplatil dňa 26. 03. 2016. 15. Pohľadávka na zaplatenie úroku z omeškania je pohľadávkou, ktorá nevznikla pred začatím reštrukturalizačného konania, ale vznikla až vyrubením úroku napadnutým rozhodnutím, a preto nemohla byť uplatnená v reštrukturalizačnom konaní prihláškou, ako uvádza žalobca. Pohľadávka na úroku z omeškania vznikla až na základe rozhodnutia správcu dane zo dňa 29. 06. 2016, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 18. 10. 2016, teda až po skončení reštrukturalizačného konania.
16. Daňový poriadok neustanovuje možnosť správcu dane prihlásiť do reštrukturalizačného konania aj pohľadávku, ktorá nebola správcom dane vyrubená. Povolenie reštrukturalizácie nemá za následok prerušenie daňového konania, čo znamená, že sankcie je možné vyrubiť aj po povolení reštrukturalizácie. Od 01. 01. 2013 je správca dane oprávnený vyrubovať úrok z omeškania aj daňovému subjektu, ktorý je v reštrukturalizácii. Správcovi dane nič nebráni v tom, aby aj po skončení reštrukturalizačného konania vyrubil úrok z omeškania za porušenie zákonom stanovenej povinnosti, ku ktorej došlo pred jeho začatím. Správca dane vyrubil úrok z omeškania v sume 5.156,60 eur v súlade s ust. § 156 ods. 1 písm. a/ Daňového poriadku, pretože žalobca vlastnú daňovú povinnosť v sume 65.191,04 eur vyrubenú podaním daňového priznania k dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie február 2012 nezaplatil v lehote a výške ustanovenej zákonom t. j. do 26. 03. 2012. Úrok z omeškania nebol v čase začatia a ani ukončenia reštrukturalizačného konania daňovým nedoplatkom, pretože nebol vyrubený pred jeho začatím, a preto sa pre účely reštrukturalizačného konania nepovažoval za pohľadávku, ktorá by mohla a mala byť prihlásená do reštrukturalizácie.
17. K námietke žalobcu ohľadne vymáhateľnosti vyrubeného úroku z omeškania žalovaný uviedol, že vychádzal zo zákonnej povinnosti správcu dane vyrubiť úrok z omeškania podľa ust. § 156 ods. 1 písm. a/, ods. 2 Daňového poriadku, ktorý v žiadnom ustanovení neobsahuje navzájom podmienenú väzbu medzi vyrubením úroku z omeškania a vymáhaním úroku z omeškania.
18. V závere svojho vyjadrenia žalovaný zopakoval, že nadmerný odpočet žalobcu na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie január 2012 bol započítaný s vlastnou daňovou povinnosťou žalobcu za zdaňovacie obdobie február 2012. Na základe tejto skutočnosti zostala neuhradená vlastná daňová povinnosť žalobcu na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie február 2012 v sume 48.412,47 eur . Na účte žalobcu bol k uvedenému obdobiu evidovaný preplatok na dani z príjmov právnickej osoby a tento bol použitý v sume 19.399,12 eur na úhradu vlastnej daňovej povinnosti na dani z pridanej hodnoty za február 2012. Z dôvodu preúčtovania uvedeného preplatku správca dane prihlásil do reštrukturalizačného konania pohľadávku v sume 29.019,35 eur. Daňová povinnosť žalobcu v sume 20.558,73 eur zanikla platbou dňa 26. 06. 2013 a daňová povinnosť v sume 4.689,71 eur zanikla platbou zo dňa 26. 07. 2013.
Žalovaný poukázal na rozsudok Krajského súdu v Nitre zo dňa 07. 10. 2015 v konaní vedenom pod sp. zn. 11S/192/2014 predmetom, ktorého bol úrok z omeškania, ktorý bol vyrubený žalobcovi na rovnakom skutkovom a právnom základe.
V. Posúdenie podstatných skutkových zistení a právne argumenty
19. Krajský súd v Nitre, ako súd vecne a miestne príslušný (ust. §10, ust. § 13 ods. 1 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok ďalej len „SSP“ v znení účinnom od 01. 07. 2016), preskúmal žalobou napadnuté rozhodnutie žalovaného zo dňa 06. 10. 2016, pričom dospel k záveru, že podaná žaloba je dôvodná, a preto na pojednávaní konanom dňa 25. 04. 2018 vyššie označené rozhodnutie žalovaného
ako i rozhodnutie správcu dane podľa ust. § 191 ods. 1, písm. c/ SSP zrušil a vec vrátil správcovi dane na ďalšie konanie z dôvodu, že obe žalobou napadnuté rozhodnutia daňových orgánov vychádzajú z nesprávneho právneho posúdenia veci.
20. Podľa § 78 ods. 1, 2 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov účinnom do 30. 09. 2012, platiteľ je povinný do 25 dní po skončení zdaňovacieho obdobia podať daňové priznanie a v tej istej lehote zaplatiť vlastnú daňovú povinnosť. Platiteľ registrovaný podľa § 5 a 6 nie je povinný podať daňové priznanie, ak mu nevznikla v zdaňovacom období daňová povinnosť alebo právo na odpočítanie dane, s výnimkou platiteľa, ktorý v zdaňovacom období dodal tovar oslobodený od dane podľa § 43 alebo podľa § 47 alebo dodal tovar podľa § 45.
Na účely tohto zákona sa vlastnou daňovou povinnosťou rozumie prevýšenie celkovej výšky dane za príslušné zdaňovacie obdobie okrem dane pri dovoze tovaru nad celkovou výškou odpočítateľnej dane za príslušné zdaňovacie obdobie.
21. Podľa § 2 písm. a/, b/, c/, e/, f/ zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov účinnom do 31. 10. 2016, teda i v čase rozhodovania žalovaného, na účely tohto zákona sa rozumie a/ správou daní postup súvisiaci so správnym zistením dane a zabezpečením úhrady dane a ďalšie činnosti podľa tohto zákona alebo osobitných predpisov, 1) b/ daňou daň podľa osobitných predpisov 1) vrátane úroku z omeškania, úroku a pokuty podľa tohto zákona alebo osobitných predpisov 2)a miestny poplatok za komunálne odpady a drobné stavebné odpady podľa osobitného predpisu, 3) c/ daňovým konaním konanie, v ktorom sa rozhoduje o právach a povinnostiach daňových subjektov, e/ daňovou pohľadávkou pohľadávka správcu dane na dani do lehoty splatnosti dane, ak tento zákon neustanovuje inak, f/ daňovým nedoplatkom dlžná suma dane po lehote splatnosti dane.
Podľa § 27 ods. 4 vyššie citovaného zákona, ak koniec lehoty pripadne na sobotu, nedeľu alebo deň pracovného pokoja, posledným dňom lehoty je najbližší nasledujúci pracovný deň.
Podľa § 63 ods. 1 vyššie citovaného zákona, ukladať povinnosti alebo priznávať práva podľa tohto zákona alebo osobitného predpisu 2) možno len rozhodnutím, ktoré musí byť doručené podľa tohto zákona, ak tento zákon neustanovuje inak.
Podľa § 81 ods. 8 veta druhá vyššie citovaného zákona, ak sú pohľadávky zabezpečené záložným právom uspokojované v konkurznom konaní alebo v reštrukturalizačnom konaní, na toto uspokojenie sa vzťahuje osobitný predpis. 48)
Podľa § 84 ods. 1 písm. g/ vyššie citovaného zákona, daňový nedoplatok zanikne dňom g/ nasledujúcim po úplnom splnení pohľadávok správcu dane vyplývajúcich z potvrdeného reštrukturalizačného plánu, a to v rozsahu pohľadávok, ktoré daňový subjekt na základe schváleného reštrukturalizačného plánu nemusí plniť alebo ktoré nemožno v reštrukturalizácii uspokojiť; rovnako zanikajú aj pohľadávky, ktoré v reštrukturalizačnom konaní neboli riadne a včas prihlásené, tieto pohľadávky alebo ich časti po skončení reštrukturalizácie nemožno dodatočne vyrubiť.
Podľa § 156 ods. 1 písm. a/, ods. 2, 6, 8 vyššie citovaného zákona, úrok z omeškania správca dane vyrubí podľa odseku 2, ak daňový subjekt nezaplatí alebo neodvedie v ustanovenej lehote alebo v ustanovenej výške alebo v lehote alebo vo výške určenej v rozhodnutí správcu dane a/ daň alebo rozdiel dane, Správca dane vyrubí úrok z omeškania z dlžnej sumy podľa odseku 1. Pri výpočte úroku sa použije štvornásobok základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky platnej v deň vzniku daňového nedoplatku alebo v deň nasledujúci po dni, v ktorom mal byť preddavok na daň zaplatený alebo odvedený, alebo splátka dane zaplatená. Pri vyrubení úroku z omeškania podľa odseku 9 sa použije základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná v deň doručenia úplnej žiadosti členského štátu o vymáhanie pohľadávky. Ak štvornásobok základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky nedosiahne 15%, pri výpočte úroku z omeškania sa použije ročná úroková sadzba 15%. Správca dane vyrubí úrok z omeškania za každý deň omeškania s platbou, začínajúc dňom nasledujúcim po dni
jej splatnosti až do dňa platby vrátane alebo do dňa použitia daňového preplatku alebo vykonania kompenzácie podľa § 55 alebo do dňa začatia reštrukturalizačného konania; pri podaní dodatočného daňového priznania správca dane vyrubí úrok z omeškania z dlžnej sumy do dňa podania dodatočného daňového priznania. Úrok z omeškania z nezaplatenej dlžnej sumy môže správca dane vyrubiť aj priebežne. Úrok z omeškania sa počíta najdlhšie za štyri roky omeškania s platbou. (ods. 2) Úrok z omeškania sa nevyrubí a/ ak bola daň zaplatená zo zábezpeky na daň, 33) b/ ak v jednotlivom prípade podľa odseku 1 nepresiahne 5 eur, ak je správcom dane daňový úrad alebo colný úrad, c/ ak jeho výška v prípade podľa odseku 1 písm. a) alebo súčet úrokov z omeškania za všetky splátky na daň podľa osobitného predpisu 92c)za príslušné zdaňovacie obdobie nepresiahne v úhrne 3 eurá, ak je správcom dane obec, d/ z úroku z omeškania a pokuty. (ods. 6) Úrok z omeškania nemožno vyrubiť, ak uplynulo päť rokov od konca roka, v ktorom daňový subjekt bol povinný a/ zaplatiť daň, rozdiel dane, preddavok na daň, splátku dane alebo sumu na zabezpečenie dane, b/ odviesť vybraný preddavok na daň, vybranú daň alebo zrazenú daň. (ods. 8)
Podľa § 158 ods. 1, 5 vyššie citovaného zákona, daňový nedoplatok sa na účely konkurzu a reštrukturalizácie považuje za pohľadávku. Po vyhlásení konkurzu alebo po povolení reštrukturalizácie správca dane postupuje podľa osobitného predpisu. 48) ____________________________ 48) Zákon č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.
22. Podľa § 120 ods. 1, 2 zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, ak tento zákon neustanovuje inak, právo uplatňovať svoje nároky počas reštrukturalizácie majú len veritelia, ktorí spôsobom ustanoveným týmto zákonom prihlásili svoje pohľadávky. Ak sa tieto nároky v reštrukturalizácii riadne a včas neuplatnia prihláškou, právo vymáhať tieto nároky voči dlžníkovi v prípade potvrdenia reštrukturalizačného plánu súdom zaniká.
Pohľadávky, ktoré vznikli voči dlžníkovi počas reštrukturalizačného konania, pracovnoprávne nároky, na ktoré nárok vznikol za obdobie kalendárneho mesiaca, v ktorom došlo k začatiu reštrukturalizačného konania, odmena správcu a nepeňažné pohľadávky sa v reštrukturalizácii neuplatňujú prihláškou (ďalej len "prednostné pohľadávky"). Na prednostné pohľadávky nepôsobia účinky začatia reštrukturalizačného konania ani sa nezahŕňajú do reštrukturalizačného plánu, ibaže s tým ich veritelia súhlasia.
Podľa § 132 ods. 1, 2 vyššie citovaného zákona, reštrukturalizačný plán (ďalej len "plán") je listina upravujúca vznik, zmenu alebo zánik práv a záväzkov osôb v nej uvedených (ďalej len "účastník plánu"), ako aj rozsah a spôsob uspokojenia tých účastníkov plánu, ktorí sú veriteľmi prihlásených pohľadávok, prípadne akcionármi dlžníka. Po potvrdení plánu súdom je plán záväzný pre všetkých účastníkov plánu. Plán sa člení na opisnú časť a záväznú časť.
Podľa § 135 ods. 2 písm. a/ vyššie citovaného zákona, opisná časť plánu musí obsahovať tiež podrobný opis opatrení potrebných na dosiahnutie účelu reštrukturalizácie, ktorými sú najmä a/ zmeny pohľadávok veriteľov, najmä predĺženie lehoty ich splatnosti alebo ich čiastočné odpustenie, alebo ich uznanie za nevymáhateľné.
Podľa § 136 ods. 1 vyššie citovaného zákona, záväzná časť plánu obsahuje určenie všetkých práv a záväzkov, ktoré majú účastníkom plánu podľa plánu vzniknúť, zmeniť sa alebo zaniknúť. Tieto práva a záväzky a majetok, ku ktorému sa vzťahujú, ak ide o vecné práva alebo iné podobné práva, musia byť v pláne určené tak, ako je to potrebné podľa osobitných predpisov pre ich vznik, zmenu alebo zánik, alebo získanie príslušných rozhodnutí a súhlasov, na základe ktorých vznikajú, menia sa alebo zanikajú alebo ktoré sú podmienkou na ich vznik, zmenu alebo zánik.
Podľa § 155 ods. 1, 2, 3 vyššie citovaného zákona, ustanovenia plánu sa zverejnením uznesenia o potvrdení plánu v Obchodnom vestníku stávajú účinnými voči všetkým účastníkom plánu; ustanovenia plánu o novom úvere sú účinné voči každému. Zverejnením uznesenia o potvrdení plánu v Obchodnom vestníku zaniká právo veriteľov, ktorí riadne a včas podľa tohto zákona neprihlásili svoje pohľadávky, vymáhať tieto pohľadávky voči dlžníkovi, ako aj riadne a včas neprihlásené zabezpečovacie práva vzťahujúce sa na majetok dlžníka; to platí rovnako aj pre podmienené pohľadávky, ktoré mali byť uplatnené prihláškou. Plán potvrdený súdom sa považuje za právny úkon urobený vo forme a spôsobom, ktorý je vyžadovaný osobitnými predpismi pre vznik, zmenu alebo zánik práv alebo záväzkov obsiahnutých v pláne. Ak je pre vznik, zmenu alebo zánik práva alebo záväzku obsiahnutého v pláne potrebné rozhodnutie príslušného orgánu, právo alebo záväzok vznikne, zmení sa alebo zanikne až rozhodnutím príslušného orgánu; príslušný orgán nemôže odmietnuť vydať potrebné rozhodnutie len z dôvodu, že plán ako právny úkon nie je urobený vo forme alebo spôsobom vyžadovaným osobitným predpisom.
23. Úlohou súdu bolo preskúmať zákonnosť postupu a rozhodnutia žalovaného zo dňa 06. 10. 2016 a posúdiť, či žalovaný vo vzťahu k žalobcovi postupoval v súlade so zákonom, keď potvrdil rozhodnutie správcu dane zo dňa 29. 06. 2016, ktorým bol žalobcovi vyrubený úrok z omeškania v sume 5.156,60 eur ako sankcia za nezaplatenie dane z pridanej hodnoty vyrubenej podaním daňového priznania za zdaňovacie obdobie február 2012 v ustanovenej lehote, t. j. do 26. 03. 2012 (posledný deň lehoty t. j. 25. 03. 2012 pripadol na nedeľu) a v ustanovenej výške, t. j. v sume 65.191,04 eur.
24. V konaní nebolo sporné, že daňová povinnosť žalobcu na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie február 2012 bola vyrubená podaním daňového priznania za uvedené zdaňovacie obdobie s vlastnou daňovou povinnosťou v sume 65.191,04 eur a túto sumu mal žalobca zaplatiť do 25 dní po skončení zdaňovacieho obdobia, t. j. do 25. 03. 2012 (nedeľa), a teda posledným dňom tejto lehoty bol deň 26. 03. 2012, kedy žalobca aj podal daňové priznanie a v tejto lehote, t. j. do 26. 03. 2012 mal daň vyrubenú podaním daňového priznania i zaplatiť. V konaní a medzi účastníkmi konania nebolo sporné, že časť vlastnej daňovej povinnosti v sume 16.778,57 eur (zo sumy 65.191,04 eur) správca dane dňa 26. 03. 2012 započítal s nadmerným odpočtom žalobcu v sume 16.778,57 eur, ktorý si žalobca uplatnil v daňovom priznaní za zdaňovacie obdobie január 2012, v dôsledku čoho sa jeho vlastná daňová povinnosť za zdaňovacie obdobie február 2012 znížila na sumu 48.412,47 eur.
Podľa tvrdenia správcu dane bol na účte žalobcu na dani z príjmov právnickej osoby preplatok, ktorý bol použitý v sume 19.393,12 eur na úhradu vlastnej daňovej povinnosti na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie február 2012, ktorá sa v dôsledku toho znížila na sumu 29.019,35 eur.
25. Na základe uznesenia Okresného súdu Nitra v konaní pod sp. zn. 32R/3/2013 zo dňa 15. 05. 2013 sa u žalobcu začalo reštrukturalizačné konanie, uznesením zo dňa 21. 06. 2013 bola povolená reštrukturalizácia a uznesením zo dňa 31. 01. 2014 bol potvrdený reštrukturalizačný plán žalobcu. Nesporné je, že správca dane, ktorý bol účastníkom reštrukturalizačného konania svoju pohľadávku na dani z pridanej hodnoty v sume 29.019,35 eur vzniknutú v roku 2012 prihlásil v roku 2013 (prihláškou zo dňa 12. 07. 2013, ktorú súdu predložil žalovaný) do reštrukturalizačného konania žalobcu ako pohľadávku zabezpečenú záložným právom a v tejto sume bola pohľadávka i zistená.
26. V podanej žalobe žalobca tvrdil (rovnako ako v odvolaní proti rozhodnutiu správcu dane zo dňa 29. 06. 2016, ktorým mu bol vyrubený úrok z omeškania v sume 5.156,60 eur ako sankcia za nezaplatenie dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie február 2012 v ustanovenej lehote a v ustanovenej výške), že predmetná prihlásená pohľadávka správcu dane bola v záväznej časti reštrukturalizačného plánu zaradená do skupiny pre ostatné nezabezpečené pohľadávky a veritelia (medzi ktorými bola i Slovenská republika - Daňový úrad Nitra) uznali tieto pohľadávky za nevymáhateľné v rozsahu 94 %, pričom veriteľ prihlásenej pohľadávky zodpovedajúcej nesplnenej daňovej povinností žalobcu, t. j. 29.019,35 eur uznal za nevymáhateľnú jej časť v sume 27.278,19 eur. Zostávajúca vymáhateľná časť v sume 1.741,16 eur sa v zmysle bodu 7.3. záväznej časti reštrukturalizačného plánu dňom nadobudnutia účinnosti ustanovení jeho záväznej časti voči jeho účastníkom podľa ust. § 155 ods. 1 zákona č. 7/2005 Z.z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov zmenila tak, že táto sa stala splatnou postupne v dôsledku plynutia času tak, ako je to vo vzťahu k nej uvedené v listine označenej ako „Splátkový kalendár pre nezabezpečené pohľadávky.“
27. S touto podstatnou námietkou žalobcu, uvádzanou v odvolaní proti rozhodnutiu správcu dane zo dňa 29. 06. 2016, sa žalovaný vo svojom žalobou napadnutom rozhodnutí zo dňa 06. 10. 2016 nevysporiadal a z odôvodnenia jeho rozhodnutia je zrejmé, že na ňu žiadnym spôsobom nereagoval. Nie je úlohou súdu v konaní správneho súdnictva nahradzovať činnosť správnych orgánov, ale len preskúmavať zákonnosť ich postupov a rozhodnutí, teda to, či oprávnené a príslušné správne orgány pri riešení konkrétnych otázok vymedzených žalobou rešpektovali príslušné hmotnoprávne a procesnoprávne predpisy. Správca dane, rovnako ako žalovaný vo svojich rozhodnutiach žiadnym spôsobom nereagovali na skutočnosť, že po vzniku povinnosti žalobcu na zaplatenie vlastnej daňovej povinnosti za zdaňovacie obdobie február 2012 (a vzniku pohľadávky správcu dane za uvedené zdaňovacie obdobie) bolo proti žalobcovi na základe uznesenia Okresného súdu Nitra v konaní pod sp. zn. 32R/3/2013 zo dňa 15. 05. 2013 vedené reštrukturalizačné konanie, ktoré bolo ukončené uznesením č. k. 32R/3/2013-7791 zo dňa 31. 01. 2014 a ktorým bol zároveň potvrdený reštrukturalizačný plán žalobcu ako dlžníka, prijatý schvaľovacou schôdzou konanou dňa 10. 01. 2014.
28. Daňové orgány pri svojom rozhodovaní o úroku z omeškania za nezaplatenie dane z pridanej hodnoty vyrubenej podaním daňového priznania žalobcu za zdaňovacie obdobie február 2012 v ustanovenej lehote a ustanovenej výške vychádzali výlučne zo zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, ktorý však v určitých konkrétnych prípadoch odkazuje na zákon č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Z ust. § 1 tohto zákona vyplýva, že zákon okrem iného upravuje riešenie úpadku dlžníka speňažením majetku dlžníka a kolektívnym uspokojením jeho veriteľov alebo postupným uspokojením veriteľov dlžníka spôsobom dohodnutým v reštrukturalizačnom pláne. Predmetný zákon o konkurze a reštrukturalizácii má povahu lex specialis k všetkým ostatným právnym predpisom. Ide teda o predpis, ktorý vo svojej podstate predstavuje nepriamu novelu celého právneho poriadku a pokiaľ upravuje určitú situáciu odlišne ako iný právny predpis, použije sa vždy právna úprava zákona o konkurze a reštrukturalizácii.
29. Správny súd je toho názoru, že pri posudzovaní omeškania žalobcu so zaplatením jeho vlastnej daňovej povinnosti vyrubenej podaním daňového priznania za zdaňovacie obdobie február 2012 v ustanovenej lehote a v ustanovenej sume bolo potrebné zo strany správcu dane prihliadať na skutočnosť, že suma daňového nedoplatku žalobcu na dani z pridanej hodnoty, t. j. 29.019,35 eur bola správcom dane ako jeho pohľadávka prihlásená do reštrukturalizačného konania, taktiež bola v prihlásenej sume i zistená ako záväzok žalobcu (dlžníka) a zaradená do reštrukturalizačného plánu schváleného súdom, ktorý je záväzný pre všetkých účastníkov reštrukturalizačného konania, teda i pre správcu dane (iné nebolo zo strany žalovaného preukázané a ani tvrdené) a má povahu právneho úkonu.
30. Reštrukturalizačný plán je v zmysle ust. § 132 zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov listinou upravujúcou vznik, zmenu alebo zánik práv a záväzkov osôb v nej uvedených, ako aj rozsah a spôsob uspokojenia tých účastníkov plánu, ktorí sú veriteľmi prihlásených pohľadávok. Súdom potvrdený reštrukturalizačný plán je právny úkon, ktorý zaväzuje všetkých účastníkov plánu (všetky osoby uvedené v pláne), a to bez ohľadu na to, či s prijatím plánu súhlasili alebo nie, čo bez ďalšieho platí pre dlžníka a veriteľov prihlásených pohľadávok ohľadom ich práv spojených s prihlásenou pohľadávkou. V dôsledku potvrdenia, resp. schválenia reštrukturalizačného plánu súdom sa komplexným spôsobom menia vzájomné právne vzťahy medzi účastníkmi plánu, teda medzi osobami uvedenými v pláne, ktorých práva alebo záväzky majú byť plánom zmenené, alebo v dôsledku neho majú vzniknúť alebo zaniknúť. Presné vymedzenie jednotlivých práv a záväzkov, ktoré majú podľa plánu vzniknúť, zmeniť sa alebo zaniknúť, obsahuje záväzná časť plánu, ktorá má z tohto pohľadu čisto záväzkovotvorný charakter.
31. Správny súd je toho názoru, že zákon č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov ako všeobecný právny predpis reaguje na proces reštrukturalizácie v jeho ust. § 84 ods. 1, písm. g/, v zmysle ktorého daňový nedoplatok zanikne dňom nasledujúcim po úplnom splnení pohľadávok správcu dane vyplývajúcich z potvrdeného reštrukturalizačného plánu, a to v rozsahu pohľadávok, ktoré daňový subjekt na základe schváleného reštrukturalizačného plánu nemusí plniť alebo ktoré nemožno v reštrukturalizácii uspokojiť.
S poukazom na vyššie uvedené bolo teda povinnosťou správcu dane, aby pri posudzovaní omeškania žalobcu so zaplatením jeho daňovej povinnosti v sume 29.019,35 eur (časť vlastnej daňovej povinnosti
žalobcu za zdaňovacie obdobie február 2012) vychádzal z toho, že túto sumu prihlásil ako svoju pohľadávku do reštrukturalizačného konania vedeného proti žalobcovi, ktoré bolo ukončené potvrdením reštrukturalizačného plánu uznesením Okresného súdu Nitra č. k. 32R/3/2013-7791 zo dňa 31. 01. 2014, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 08. 02. 2014 a vyspriadal sa s existenciou súdom potvrdeného reštrukturalizačného plánu a jeho vplyvom na existenciu pohľadávky na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie február 2012, a to najmä s poukazom na tvrdenie žalobcu o uznaní nevymáhateľnosti prihlásených pohľadávok v rozsahu 94 % v záväznej časti plánu (čo v predmetnej veci prihlásenej pohľadávky v sume 29.019,35 eur znamená uznanie jej nevymáhateľnosti v sume 27.278,19 eur, pričom zvyšok pohľadávky v sume 1.741,16 eur sa stal postupne splatný v lehotách uvedených reštrukturalizačnom pláne a žalobca tvrdil, že svoje povinnosti vyplývajúce zo schváleného plánu si riadne plní). V tejto súvislosti je potrebné zdôrazniť, že práve pohľadávka správcu dane (t. j. daňový nedoplatok v sume v sume 29.019,35 eur) prihlásená prihláškou do reštrukturalizačného konania, na ktorú sa podľa žalobcu mal vzťahovať i reštrukturalizačný plán, tvorila v predmetnej veci základ na vyrubenie úroku z omeškania. S touto skutočnosťou sa daňové orgány nevysporiadali. Až na základe posúdenia reštrukturalizačného plánu a rozboru jeho účinkov na plnenie daňových povinností žalobcu, resp. na existenciu alebo i zánik daňového nedoplatku žalobcu v sume 29.019,35 eur (príp. zmenu jeho výšky) možno vyvodiť záver o dôvodnosti alebo aj nedôvodnosti vyrubenia úroku z omeškania za nezaplatenie dane z pridanej hodnoty vyrubenej podaním daňového priznania za zdaňovacie obdobie február 2012 v ustanovenej lehote a v ustanovenej výške.
32. Správny súd je toho názoru, že ak na základe súdom potvrdeného reštrukturalizačného plánu došlo k zmene lehoty splatnosti a výšky pohľadávok v ňom uvedených, a to s poukazom na ust. § 132 ods. 1, resp. ust. § 155 ods. 3 veta prvá zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, nemožno potom žalobcovi vyrubiť úrok z omeškania podľa ust. § 156 ods. 1 písm. a/ zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov v takom rozsahu (pokiaľ ide o lehoty) a z takého základu nedoplatku ako to urobil správca dane vo svojom rozhodnutí. Na tieto skutočnosti súvisiace s reštrukturalizáciou poukazoval i žalobca v podanej žalobe, ktorú potom súd v tejto časti považoval za dôvodne podanú. 33. S poukazom na vyššie uvedené zistenia vyplývajúce z predloženého administratívneho spisu a z podanej žaloby, súd žalobou napadnuté rozhodnutie žalovaného zo dňa 06. 10. 2016 zrušil podľa ust. § 191 ods. 1 písm. c/ SSP a rovnako z týchto dôvodov v zmysle ust. § 191 ods. 3 SSP zrušil i rozhodnutie správcu dane ako správneho orgánu prvého stupňa zo dňa 29. 06. 2016 (nakoľko žalobca sa domáhal i zrušenia tohto rozhodnutia a na jeho zrušenie boli dané dôvody) a vec vrátil správcovi dane, t. j. Daňovému úradu Nitra na ďalšie konanie, nakoľko obe rozhodnutia daňových orgánov (žalovaného i správcu dane ako správneho orgánu prvého stupňa) vychádzali z nesprávneho právneho posúdenia veci.
34. K ďalším námietkam žalobcu v podanej žalobe (ohľadne povinnosti prihlásiť pohľadávku na úroku z omeškania do reštrukturalizačného konania, resp. nevymáhateľnosti úroku z omeškania) správny súd považuje za potrebné uviesť, že vo všeobecnosti povinnosť daňového subjektu zaplatiť úrok z omeškania nevzniká automaticky momentom nezaplatenia alebo neodvedenia dane, teda bez toho, aby správca dane vydal o tom rozhodnutie. Naopak, povinnosť zaplatiť úrok z omeškania vznikne daňovému subjektu až v prípade, keď správca dane tento úrok z omeškania vyrubí (určí sumu úroku z omeškania a jeho splatnosť) a jeho rozhodnutie nadobudne právoplatnosť. Tu je potrebné vychádzať z ust. § 63 ods. 1 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, z ktorého vyplýva, že ukladať povinnosti alebo priznávať práva podľa tohto zákona možno len rozhodnutím, ktoré musí byť doručené podľa tohto zákona, ak tento zákon neustanovuje inak. Z uvedeného potom treba vyvodiť záver, že pohľadávka správcu dane vo forme úroku z omeškania za nezaplatenie alebo neodvedenie dane v ustanovenej lehote a výške vznikne, až keď bol tento úrok správcom dane rozhodnutím vyrubený, resp. až právoplatnosťou tohto rozhodnutia. Úrok z omeškania sa stane daňovým nedoplatkom žalobcu v zmysle ust. § 2 písm. f/ zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov až po jeho vyrubení (inak povedané úrok z omeškania pred vyrubením, resp. bez vyrubenia nie je možné považovať za daňový nedoplatok daňovníka a pohľadávku správcu dane). Z uvedeného vyplýva, že správca dane nemôže prihlásiť do reštrukturalizačného konania pohľadávku, ktorá neexistuje, pretože nebolo právoplatne rozhodnuté o jej vyrubení. Pohľadávka na zaplatenie úroku z omeškania v predmetnej veci je pohľadávkou, ktorá nevznikla pred začatím reštrukturalizačného
konania, ale vznikla až vyrubením úroku z omeškania napadnutým rozhodnutím, a preto nemohla byť uplatnená v reštrukturalizačnom konaní prihláškou ako uvádza žalobca odvolávajúc sa na ust. § 120 ods. 1 v spojení s ust. § 155 ods. 2 zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.
35. K námietke žalobcu ohľadne nevymáhateľnosti vyrubeného úroku z omeškania, ktorá je podľa jeho názoru nespochybniteľná, správny súd uvádza, že správca dane vo všeobecnosti pri vyrubovaní úroku z omeškania postupuje podľa ust. § 156 a nasl. zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, pričom neposudzuje vymáhateľnosť pohľadávky. Rovnako tak otázku vymáhateľnosti úroku z omeškania neposudzoval ani súd v tomto konaní, nakoľko predmetom žaloby bolo preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného zo dňa 06. 10. 2016 a jemu predchádzajúce rozhodnutie správcu dane zo dane zo dňa 29. 06. 2016 a postup predchádzajúci ich vydaniu, teda dôvodnosť vyrubenia úroku z omeškania. Je potrebné odlišovať možnú vymáhateľnosť daňovej pohľadávky správcu dane od rozhodnutia o vyrubení úroku z omeškania. V tejto súvislosti správny súd poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu SR v konaní pod sp. zn. 6Sžf/46/205 zo dňa 24. 05. 2017.
36. Žalovaný vo svojom vyjadrení zo dňa 19. 04. 2017 poukazoval na rozsudok tunajšieho súdu zo dňa 07. 10. 2015 v konaní pod sp. zn. 11S/192/2014 a na vyrubenie úroku z omeškania žalobcovi na rovnakom skutkovom a právnom základe ako v rozhodnutí, ktoré bolo predmetnom posudzovania v uvedenej veci. K tejto námietke je potrebné uviesť, že predmetom súdneho prieskumu v konaní vedenom na tunajšom súde pod sp. zn. 11S/192/2014 (súd žalobu zamietol rozsudkom ako nedôvodnú) bolo rozhodnutie žalovaného, ktoré vychádzalo z iného skutkového a právneho základu (neprihlásenie daňového nedoplatku, z ktorého bol vyrubený úrok z omeškania, do reštrukturalizácie), a preto nie je dôvodné poukazovanie na tento rozsudok.
37. V ďalšom konaní budú daňové orgány viazané právnym názorom súdu s poukazom na ust. § 191 ods. 6 SSP. Až na základe posúdenia a vyhodnotenia vyššie uvedených skutočností a relevantných dokumentov spojených s procesom reštrukturalizácie žalobcu, do ktorého sa správca dane aktívne zapojil, bude možné dospieť k záveru, či sa žalobca ako dlžník dostal do omeškania s platením dane z pridanej hodnoty, od kedy do kedy toto omeškanie trvalo, resp. k záveru o dôvodnosti alebo nedôvodnosti vyrubenia úroku z omeškania. Viazanosť právnym názorom je právnou povinnosťou správneho orgánu a znamená, že správny orgán je v ďalšom konaní v podstate viazaný názorom súdu a táto viazanosť sa vzťahuje i na postup správneho orgánu pri ďalšom konaní. V priebehu ďalšieho konania bude povinnosťou správnych orgánov pri posudzovaní predmetnej veci postupovať vo vyššie naznačenom smere a v súlade s právnym názorom správneho súdu.
38. O trovách konania správny súd rozhodol tak, že žalobcovi, ktorý mal v konaní úspech (súd žalobe vyhovel), priznal právo na plnú náhradu trov konania, a to s poukazom na ust. § 167 ods. 1 SSP. O výške náhrady trov konania rozhodne správny súd po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 175 ods. 2 SSP).
39. Súd takto rozhodol v pomere hlasov 3:0, a to s poukazom na ust. § 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu správneho súdu nie je prípustný opravný prostriedok, ak tento zákon neustanovuje inak. (ust. § 133 ods. 2 SSP).
Proti každému právoplatnému rozhodnutiu krajského súdu je prípustná kasačná sťažnosť, ak zákon neustanovuje inak (ust. § 439 ods. 1, 2, 3 SSP). Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len dôvodmi uvedenými v ust. § 440 ods.1, 2 SSP. Kasačnú sťažnosť môže podať účastník konania, ak bolo rozhodnuté v jeho neprospech v lehote jedného mesiaca od doručenia rozhodnutia krajského súdu subjektu oprávnenému na jej podanie, ak nie je ustanovené inak. Lehota na podanie kasačnej sťažnosti je 30 dní od doručenia rozhodnutia krajského súdu v prípadoch uvedených v § 145 ods. 2 SSP. Zmeškanie lehoty nemožno odpustiť.
Kasačná sťažnosť sa podáva na krajskom súde, ktorý napadnuté rozhodnutie vydal. V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"), návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh), pričom sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti. Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, ak ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d) a v prípade, ak je žalovaným Centrum právnej pomoci.