Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

6Co/17/2018

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ingrid Doležajovej a sudkýň JUDr. Dagmar Podhorcovej a JUDr. Marty Polyákovej, v právnej veci žalobcu: Z. I., nar. XX. XX. XXXX, bytom O. K. XXX/X, zast. JUDr. Vladimírom Sidorom, advokátom so sídlom Hlohovec, Železničná 4/A, proti žalovanému: PROFI CREDIT Slovakia, s.r.o., so sídlom Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35 792 752, zast. Advokátska kancelária JUDr. Andrea Cviková, s.r.o., so sídlom Bratislava, Kubániho 16, Bratislava, IČO: 47 233 516, o zaplatenie 804,07 eura, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Levice zo dňa 21. 09. 2017 č. k. 6Csp/65/2016-88 takto

rozhodol:

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej vyhovujúcej časti a v časti náhrady trov konania p o t v r d z u j e .

Žalobcovi priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 562,95 eura do 3 dní odo dňa jeho právoplatnosti a vo zvyšnej časti žalobu zamietol. Žalobcovi priznal voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 40,02 % s tým, že o konkrétnej výške náhrady trov konania bude rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti rozsudku.

2. Rozhodol tak po zistení, že strany sporu dňa 20. 11. 2013 uzatvorili zmluvu o revolvingovom úvere č. XXXXXXXXXX, na základe ktorej žalovaný ako veriteľ poskytol žalobcovi úver vo výške 1 500 eur, ktorý sa žalobca zaviazal vrátiť žalovanému v 48 mesačných splátkach po 77,05 eura, pri úrokovej sadzbe 70,01 %, so splatnosťou prvej splátky dňa 01. 01. 2014 a poslednej dňa 01. 12. 2017, RPMN úveru v zmluve uvedená bola vo výške 65,10 %, priemerná RPMN 45,94 %. Zároveň bol dlžník zaviazaný zaplatiť odplatu za poskytnutie služby podľa bodu 8.1. zmluvy vo výške 367,49 eura. Celková čiastka splatná spotrebiteľom mala byť vo výške 3 698,40 eura. Právne oprel svoje rozhodnutie o ust. § 39, § 52 ods. 1 až 4, § 451 ods. 1 a 2, § 456 Občianskeho zákonníka (ďalej len a § 1 ods. 2, § 2 písm. a/, b/, § 9 ods. 1 a 2 zák. č. 129/2010 o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách, účinného ku dňu uzavretia zmluvy. Zmluvný vzťah medzi stranami sporu založený predmetnou zmluvou posúdil ako vzťah spotrebiteľský. V tejto súvislosti akcentoval, že je naň potrebné aplikovať okrem Zákona o spotrebiteľských úveroch aj ust. § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, upravujúci režim spotrebiteľských zmlúv, pričom nie je podstatné, podľa ktorého právneho predpisu zmluva bola uzatvorená. Zmluvná voľnosť pri spotrebiteľských zmluvách sa totiž môže pohybovať len v medziach všeobecnej úpravy spotrebiteľských zmlúv obsiahnutej v § 52 a nasl. v tom smere, že sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa. Po preskúmaní úverovej zmluvy zistil, že úroková sadzba vo výške 70 % odporuje dobrým mravom, je absolútne v neprospech spotrebiteľa a spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán pretože mnohonásobne prevyšuje úroky obvykle požadované

v bankách pri obdobnom type úveru. Navyše za rozporné s dobrými mravmi považoval aj ustanovenie bodu 8.1. zmluvy, podľa ktorého má dlžník zaplatiť odplatu vo výške 367,49 eura bez toho, aby ponúkanú službu odkladu splátok vôbec využil, a aj bez ohľadu na to, túto považoval za neprimerane vysokú. Zmluvu v časti úrokov a odplaty za službu odkladu splátok posúdil za absolútne neplatnú pre rozpor s dobrými mravmi, preto rozhodol, že žalobca je povinný vrátiť žalovanému len sumu skutočne poskytnutých finančných prostriedkov vo výške 1 500 eur. K tvrdeniu žalobcu, že zaplatil minimálne 2 304,07 eura dodal, že toto tvrdenie žalobca nepreukázal, keď z výpisu splátok a úhrad predložených žalovaným zo dňa 28. 04. 2017 mal za preukázané, že žalobca uhradil žalovanému z titulu úveru sumu 2 062,95 eura. Uzavrel, že na strane žalovaného tak došlo k bezdôvodnému obohateniu v sume 562,95 eura, ktoré finančné prostriedky zaviazal žalovaného žalobcovi vydať a vo zvyšnej časti žalobu zamietol. Rozhodnutie o nároku na náhradu trov konania odôvodnil poukazom na ust. § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 a 2 Civilného sporového poriadku (ďalej len s tým, že žalobca mal vo veci úspech v rozsahu 70,01 % a žalovaný v rozsahu 29,99 %, preto žalobcovi priznal nárok na náhradu trov v rozsahu 40,02 %, pričom o konkrétnej výške trov konania rozhodne súd samostatným uznesením po právoplatnosti rozsudku, ktoré vydá súdny úradník.

3. Proti tomuto rozsudku, okrem jeho zamietajúcej časti, podal žalovaný v zákonnej lehote odvolanie z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. f/ a h/ CSP, domáhajúc sa ním v napadnutej časti jeho zmeny a zamietnutia žaloby, alternatívne jeho zrušenia a vrátenia veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Tvrdil, že závery prvoinštančného súdu, z ktorých vychádzal sú nesprávnymi a nezákonnými. Konštatoval, že predmetná zmluva o revolvingovom úvere sa riadi ustanoveniami Obchodného zákonníka a vzťahujú sa na ňu aj ustanovenia zák. č. 129/2010 Z. z. a ustanovenia Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách, a preto aj otázka výšky úrokov, ich súladu so zákonom a právnych dôsledkov dohodnutia úrokov odporujúcich zákonu sa musí posudzovať v ich intenciách. Prezentoval názor, že základná regulácia úrokov vyplýva z ust. § 502 ods. 1 Obchodného zákonníka, ktorá úprava má prednosť pred Občianskym zákonníkom, nakoľko ide o osobitný druh regulácie záväzku platiť úroky v prípade, ak sú dohodnuté vo výške vyššej, než je prípustné podľa zákona a ide o špeciálnu právnu úpravu pred všeobecnou úpravou občianskeho práva. Argumentačne ho podporil i poukazom na oznámenie Národnej banky Slovenska č. 1/2015 k použitiu Občianskeho zákonníka v spotrebiteľských obchodných vzťahoch. Namietal, ako nesprávny záver súdu prvej inštancie o neplatnosti celej úverovej zmluvy, pretože bolo možné dospieť len k záveru, že dlžník bol povinný platiť úroky vo výške najviac prípustnej podľa alebo na základe zákona. Tiež uviedol, že vyslovenie neplatnosti celej úverovej zmluvy odporuje zákonu aj z dôvodu, že v prípade, ak si strany výšku úroku nedohodnú, dlžník mal by platiť len úroky požadované bankami. Mal za to, že posúdenie úverovej zmluvy ako neplatnej neobstojí ani podľa predpisov občianskeho práva, keď všeobecným a ustáleným pravidlom pri posudzovaní platnosti právneho úkonu je zásada, že má prednosť prístup, ktorý ponecháva právny úkon platný aspoň v časti, v zmysle § 41 OZ. Vytkol prvoinštančnému súdu, že neobjasnil hranicu, kde nastáva rozpor s dobrými mravmi v prípade výšky požadovaných úrokov v zmluve. Uzavrel, že súd prvej inštancie tak dospel k nesprávnemu záveru o neplatnosti úverovej zmluvy a o vzniku bezdôvodného obohatenia. 4. Žalobca vo svojom písomnom vyjadrení k odvolaniu žalovaného uviedol, že súd prvej inštancie správne posúdil (ne) súlad výšky úrokovej sadzby s dobrými mravmi. Argumentáciu žalovaného s ohľadom na spotrebiteľský charakter právneho vzťahu medzi stranami sporu a ust. § 52 ods. 2 OZ, týkajúcu sa prednostnej aplikability Obchodného zákonníka označil za irelevantnú. Vyzdvihol, že zmluvu uzatvorenú medzi stranami sporu je potrebné vykladať v súlade s ustanoveniami Občianskeho zákonníka, vrátane korektívu dobrých mravov a pokiaľ úkon odporuje dobrým mravom, zákon ho sankcionuje absolútnou neplatnosťou. V prípade, že výška úrokovej sadzby pre rozpor s dobrými mravmi je absolútne neplatná, preto platí, že nebola dohodnutá a úver je potrebné považovať za bezúročný a bez poplatkov v zmysle § 9 ods. 2 písm. i/ v spojení s § 11 ods. 1 Zákona o spotrebiteľských úveroch, platného v čase uzatvorenia zmluvy, ktorý sa ako lex specialis vo vzťahu k Obchodnému zákonníku uplatní prednostne. Názor žalovaného, že súd prvej inštancie rozhodol o neplatnosti celej zmluvy, považoval za zavádzajúci, pretože súd prvej inštancie dospel k záveru o bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru. Zároveň poukázal na nedostatky rozhodnutia, ktoré vzhliadol v tom, že súd prvej inštancie dospel k záveru o neplatnosti odplaty za službu odkladu splátok vo výške 367,49 eura, napriek tomu v odôvodnení uviedol, že je povinný vrátiť len skutočne poskytnuté finančné prostriedky vo výške 1 500 eur. Opierajúc sa o ust. bodu 8.4 zmluvy konštatoval, že mu nebol poskytnutý úver v schválenej výške 1 500 eur, ale krátený o odplatu za poskytnutie dohody za službu odkladu splátok a teda mu bol poskytnutý úver len v sume 1132,51 eura, z ktorého dôvodu preplatil istinu úveru o 930,44 eura. Ak sa teda domáhal zaplatenia sumy 804,07 eura, bol súd prvej inštancie povinný jeho žalobe vyhovieť v celom rozsahu, a

to aj s odkazom na zásadu iudex ne eat ultra petita partium. Súhlasil preto s tým, aby vec bola vrátená súdu prvej inštancie na nové konanie a rozhodnutie.

5. Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 a § 380 po zistení, že odvolanie podala v stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 strana, v neprospech ktorej bolo rozhodnutie vydané (§ 359 prejednal odvolanie žalovaného bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 s verejným vyhlásením rozhodnutia pri splnení si povinnosti upravenej v ust. § 219 ods. 3 a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné.

6. Predmetom sporu je žaloba žalobcu, ktorou sa po pripustení jej zmeny uznesením zo dňa 01. 06. 2017 č. k. 6Csp/65/216-78, voči žalovanému domáhal zaplatenia sumy 804,07 eura z titulu bezdôvodného obohatenia. Preskúmavaným rozsudkom súd prvej inštancie žalobe vyhovel v časti týkajúcej sa sumy 562,95 eura a vo zvyšku žalobu zamietol. Pre absenciu odvolania strán sporu zamietajúca časť rozsudku nadobudla právoplatnosť a predmetom odvolacieho konania tak zostala len jeho vyhovujúca časť a nadväzujúci výrok o náhrade trov konania.

7. Podľa § 451 ods. 1 a 2 OZ, kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí musí obohatenie vydať. Bezdôvodným obohatením je majetkový prospech získaný plnením bez právneho dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, ako aj majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov.

8. Podľa § 456 predmet bezdôvodného obohatenia sa musí vydať tomu, na úkor koho sa získal. Ak toho, na úkor koho sa získal nemožno zistiť, musí sa vydať štátu.

9. Z hľadiska skutkového stavu bolo v preskúmavanej veci vykonaným dokazovaním preukázané, že strany sporu dňa 20. 11. 2013 uzatvorili zmluvu o revolvingovom úvere č. XXXXXXXXXX (ďalej len zmluva o úvere), podľa ktorej sa zaviazal žalovaný poskytnúť žalobcovi úver vo výške 1500 eur a tento bol žalobca povinný vrátiť žalovanému v 48 mesačných splátkach po 77,05 eura, pri dohodnutej úrokovej sadzbe 70,01 %, so splatnosťou prvej splátky dňa 01. 01. 2014 a poslednej dňa 01. 12. 2017, pri RPMN úveru vo výške 65,10 % a priemerná RPMN 45,94 %. Zároveň sa žalobca zaviazal zaplatiť odplatu za poskytnutie služby podľa bodu 8.1. zmluvy vo výške 367,49 eura, čím celková čiastka na zaplatenie z titulu úveru predstavovala sumu 3698,40 eura. Podľa bodu 8.1. úverovej zmluvy, predmetom dohody o poskytnutí služby je záväzok veriteľa poskytnúť dlžníkovi na požiadanie a po splnení nižšie uvedených podmienok službu spočívajúcu v možnosti odkladu akýchkoľvek troch splátok a záväzok dlžníka zaplatiť za službu odplatu vo výške 367,49 eura, ktorá podľa bodu 8.4. zmluvy je splatná uzavretím Dohody o poskytnutí služby, pričom veriteľ a dlžník sa zároveň dohodli na započítaní pohľadávky dlžníka voči veriteľovi na poskytnutie schválenej výšky úveru oproti pohľadávke veriteľa voči dlžníkovi na zaplatenie odplaty podľa bodu 8.1 Zmluvy. Žalobca žalovanému z titulu poskytnutého úveru zaplatil sumu 2062,95 eura.

10. V zmysle § 261 ods. 3 písm. d/ Obchodného zákonníka platného v čase uzatvorenia úverovej zmluvy treťou časťou tohto zákona sa spravujú bez ohľadu na povahu účastníkov záväzkové vzťahy zo zmluvy o predaji podniku alebo jeho časti (§ 476), zmluvy o úvere (§ 497), zmluvy o kontrolnej činnosti (§ 591), zasielateľskej zmluvy (§ 601), zmluvy o prevádzke dopravného prostriedku (§ 638), zmluvy o tichom spoločenstve (§ 673), zmluvy o otvorení akreditu (§ 682), zmluvy o inkase (§ 692), zmluvy o bankovom uložení veci (§ 700), zmluvy o bežnom účte (§ 708) a zmluvy o vkladovom účte (§ 716).

11. Podľa § 497 Obchodného zákonníka zmluvou o úvere sa zaväzuje veriteľ, že na požiadanie dlžníka poskytne v jeho prospech peňažné prostriedky do určitej sumy a dlžník sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky.

12. Podľa § 52 ods. 1 v znení účinnom do 01. 05. 2014 (ďalej len , spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom.

13. Podľa 52 ods. 2 OZ, ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých obsahom alebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenia, sú neplatné.

14. Podľa 52 ods. 3 OZ, dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti.

15. Podľa 52 ods. 4 OZ, spotrebiteľ je fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti.

16. Podľa § 53 ods. 1 spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len "neprijateľná podmienka"). To neplatí, ak ide o zmluvné podmienky, ktoré sa týkajú hlavného predmetu plnenia a primeranosti ceny, ak tieto zmluvné podmienky sú vyjadrené určito, jasne a zrozumiteľne alebo ak boli neprijateľné podmienky individuálne dojednané.

17. Podľa § 53 ods. 6 OZ, ak predmetom spotrebiteľskej zmluvy je poskytnutie peňažných prostriedkov, nesmie odplata podstatne prevyšovať odplatu obvykle požadovanú na finančnom trhu za spotrebiteľské úvery v obdobných prípadoch. Pri posudzovaní obdobnosti prípadov sa prihliada najmä na finančnú situáciu spotrebiteľa, spôsob a mieru zabezpečenia jeho záväzku, objem poskytnutých peňažných prostriedkov a lehotu splatnosti.

18. Podľa § 52 ods. 2 v znení účinnom od 1. mája 2014 ustanovenie o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých obsahom alebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenia, sú neplatné. Na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy Obchodného práva.

19. V zmysle čl. 4 ods. 1 Smernice rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (ďalej len Smernice), bez toho, aby boli dotknuté ustanovenia článku 7, nekalosť zmluvných podmienok sa hodnotí so zreteľom na povahu tovaru alebo služieb, na ktoré bola zmluva uzatvorená a na všetky okolnosti súvisiace s uzatvorením zmluvy, v dobe uzatvorenia zmluvy a na všetky ostatné podmienky alebo na inú zmluvu, od ktorej závisí.

20. Podľa čl. 4 ods. 6 Smernice, členské štáty zabezpečia, aby nekalé podmienky použité v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľom zo strany predajcu alebo dodávateľa podľa ich vnútroštátneho práva, neboli záväzné pre spotrebiteľa a aby zmluva bola podľa týchto podmienok naďalej záväzná pre strany, ak je jej ďalšia existencia možná bez nekalých podmienok.

21. Podľa § 1 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách, účinného ku dňu uzavretia zmluvy, spotrebiteľským úverom na účely tohto zákona je dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme pôžičky, úveru, odloženej platby alebo obdobnej finančnej pomoci poskytnutej veriteľom spotrebiteľovi.

22. Je nepochybné, že vyššie uvedená úverová zmluva uzatvorená medzi žalobcom a žalovaným je štandardnou formulárovou spotrebiteľskou zmluvou, kde žalovaný vystupoval v postavení dodávateľa, pretože pri uzatváraní spotrebiteľskej zmluvy konal v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti a žalobca bol spotrebiteľom, keďže pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekonal v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti. Za danej situácie na ňu dopadá tretia časť Obchodného zákonníka, ale tiež pri jej posudzovaní treba prednostne aplikovať normy spotrebiteľského práva, a to zák. č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, Smernicu rady č. 93/13/EHS zo dňa 05. 04. 1993, zák. č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa ako lex specialis a všeobecnú úpravu obsiahnutú v ust. § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách, ako to správne učinil i súd prvej inštancie.

23. V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že ochranu spotrebiteľa v súčasnom právnom poriadku zabezpečuje celý komplex právnych noriem ako verejného práva, tak i práva súkromného. Verejnoprávnu ochranu spotrebiteľa garantuje najmä zák. č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa,

ktorý od 01. 07. 2007 zrušil predtým platný zákon č. 634/1992 Zb., ktorého predmetom je úprava práv spotrebiteľov a povinností výrobcov, predávajúcich, dovozcov a dodávateľov, pôsobnosť orgánov verejnej správy v oblasti ochrany spotrebiteľa, postavenie právnických osôb založených alebo zriadených na ochranu spotrebiteľa a označovanie výrobkov cenami. Naproti tomu súkromnoprávna ochrana spotrebiteľa náleží Občianskemu zákonníku a samostatným zákonom, ktoré boli prijaté v nadväznosti na niektoré smernice Európskej únie, týkajúce sa spotrebiteľov. Právna úprava spotrebiteľov bola výrazným spôsobom posilnená v dôsledku prijatia zák. č. 150/2004 Z. z. počínajúc dňom 01. 04. 2004, kedy bola prvá časť Občianskeho zákonníka doplnená V. Hlavou, ktorá v ust. § 52 - § 60 upravovala spotrebiteľské zmluvy a osobitný typ spotrebiteľskej zmluvy, spotrebiteľskú zmluvu o práve užívať budovu alebo jej časť v časových úsekoch. V pôvodnom znení ust. § 52 ods. 1 platnom do 31. 12. 2007 sa zákonodarca pokúsil o vymedzenie spotrebiteľskej zmluvy a podľa tohto spotrebiteľská zmluva musela spĺňať nasledovné pojmové znaky: a) ide o niektorú zo zmluvných typov uvedených v 8. časti OZ, b) zmluvnými stranami sú dodávateľ a spotrebiteľ a c) spotrebiteľ nemohol individuálne ovplyvniť obsah dodávateľom vopred pripraveného návrhu na uzavretie zmluvy. K zmene vymedzenia spotrebiteľskej zmluvy došlo následne zák. č. 568/2007 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zák. č. 527/2002 Z. z. o dobrovoľných dražbách a o doplnení zákona SNR č. 323/1992 Zb. o notároch a notárskej činnosti v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení niektorých zákonov, ktorým bolo novelizované ust. § 52 ods. 1 tak, že spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom. Zmyslom zavedenia osobitnej úpravy spotrebiteľských zmlúv do právnej úpravy bola teda zvýšená ochrana slabšieho účastníka záväzkových vzťahov, ktoré vznikajú pri predaji tovarov alebo pri poskytovaní služieb, pričom pre spotrebiteľskú zmluvu je charakteristické, že spotrebiteľ vstupuje do zmluvného vzťahu s dodávateľom, ktorým je najčastejšie predávajúci, za zmluvných podmienok, ktoré si vopred určí dodávateľ a spotrebiteľ nemá možnosť tieto zmluvné podmienky individuálne ovplyvniť s tým, že ide o zmluvu, ktorá sa uzatvára za rovnakých zmluvných podmienok s väčším počtom spotrebiteľov. Spotrebiteľské zmluvy sa preto označujú ako štandardné zmluvy, typové zmluvy alebo zmluvy adhézne, v ktorých zmluvnými stranami sú na jednej strane dodávateľ a na druhej strane spotrebiteľ. Zákon č. 568/2007 Z. z. v novom ods. 2 § 52 zakotvil pravidlo o spôsobe aplikácii ustanovení občianskeho zákona o spotrebiteľských zmluvách a predpísal povinnú aplikáciu tých ustanovení zákona, ktoré upravujú právne vzťahy, v ktorých je účastníkom spotrebiteľ, za podmienky, že tieto ustanovenia sú v jeho prospech s tým, že odlišné zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých obsahom alebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenia, sú neplatné. Uvedený zákon, ktorý s účinnosťou od 01. 01. 2008 nahradil ust. § 52 novým znením, v prechodnom ustanovení § 879j zaviedol nepravú spätnosť pôsobnosti tohto zákona. Doterajšie ustanovenie § 52 ods. 2 bolo však nejasné a vyvolávalo viacero otázok o dôvode jeho zaradenia do zákona, keďže tento nie je uvedený ani v dôvodovej správe, ktorá len konštatuje, že „zavádza absolútnu neplatnosť dojednaní, ktoré obchádzajú ustanovenie o spotrebiteľských zmluvách“. Ako to potvrdila nejednotná rozhodovacia prax súdov, zostalo preto sporné, či zákon pod formuláciou „všetky ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ“ má na mysli len ustanovenia Občianskeho zákonníka alebo aj ustanovenia Obchodného zákonníka a iných zákonov, v ktorých vystupuje v zmluvnom vzťahu spotrebiteľ. Zvlášť vo vzťahu k ust. § 53 OZ, ktoré obsahuje výpočet zmluvných podmienok, ktoré majú za účel ochraňovať spotrebiteľa tým, že zakotvenie neprijateľnej zmluvnej podmienky do zmluvy je sankcionované absolútnou neplatnosťou takéhoto ustanovenia a vzťahuje sa na všetky druhy a typy zmlúv, v ktorých ako účastníci vystupujú spotrebiteľ a dodávateľ bez ohľadu na to, či daný zmluvný typ upravuje Občiansky zákonník, alebo iný zákon. Jednoznačnú odpoveď priniesol až zák. č. 102/2014 Z. z., ktorým sa s účinnosťou od 01. 05. 2014 dopĺňalo ustanovenie § 52 ods. 2 o vetu tretiu, podľa ktorej na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy Obchodného práva. Zákonodarca tak definitívne odstránil doterajšie pochybnosti o tom, ustanovenia ktorého právneho predpisu sa použijú prednostne v právnych vzťahoch, týkajúcich sa spotrebiteľa. Nakoľko právny predpis, ktorého súčasťou uvedené ustanovenie je, nemá prechodné ustanovenia, znamená to, že od jeho účinnosti sa predmetné ustanovenie vzťahuje aj na právne vzťahy založené pred týmto dňom (porovnaj rozsudok NS SR 3 MCdo 12/2014 z 21. 04. 2015, 8 MCdo 1/2014 z 30. 03. 2015).

24. Podľa § 39 Občianskeho zákonníka (ďalej len neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.

25. Súd prvej inštancie vo svetle zhora uvedenej právnej úpravy a hľadísk i postupoval, vo veci dostatočne zistil skutkový stav a vec i správne právne posúdil. Odvolací súd zhodne so záverom súdu prvej inštancie zdieľa názor, že v prejednávanej veci zmluva o spotrebiteľskom úvere je postihnutá čiastočnou neplatnosťou v častiach týkajúcich sa úroku a odplaty v zmysle § 39 pre ich rozpor s dobrými mravmi a to z dôvodov predkladaných prvoinštančným súdom v odôvodnení rozsudku, ktoré si osvojil i odvolací súd, a preto ich duplicitne opakovať nebude. Na zvýraznenie správnosti uvedeného záveru dodáva, že úroky dohodnuté pri poskytovaní úveru predstavujú odmenu za užívanie požičanej istiny. Občiansky zákonník a ani iné právne predpisy výslovne nestanovia, do akej výšky je možné dojednať úroky, z tejto skutočnosti však nemožno vyvodzovať, že by výška úrokov závisela len od dohody účastníkov zmluvy, nakoľko i tu platí ustanovenie § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého výkon práv a povinností, vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov, nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi. Pri posudzovaní, či konanie účastníka občianskoprávneho vzťahu je v súlade, či v rozpore s dobrými mravmi, zákon výslovne neurčuje, z akých hľadísk má súd vychádzať, preto závisí v každom prípade na úvahe súdu. Rozhodnutie o tom či sú splnené podmienky pre použite § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka, je vždy potrebné urobiť po starostlivej úvahe, v rámci ktorej musia byť zvážené všetky rozhodujúce okolnosti. Dobrými mravmi v občianskoprávnych vzťahoch sa v súdnej praxi rozumie súbor spoločenských, kultúrnych a mravných pravidiel správania, ktorý je v súlade so všeobecne uznávanými vzťahmi medzi ľuďmi a mravnými princípmi spoločenského zriadenia a ktorý v historickom vývoji osvedčil istú nemennosť, vystihujúc podstatné historické tendencie, ktoré sú zdieľané rozhodujúcou časťou spoločnosti a majú povahu základných noriem. Je nepochybné, že dojednané neprimerane vysoké úroky sú všeobecne považované za odporujúce uznávaným pravidlám správania a vzájomným vzťahom medzi ľuďmi a mravným princípom spoločenského poriadku, a teda sú v rozpore s dobrými mravmi. Neprimeranou, a preto odporujúcou dobrým mravom, je taká výška úrokov, ktorá podstatne presahuje úrokovú mieru v dobe dojednania obvyklú, určenú najmä s prihliadnutím k najvyšším úrokovým sadzbám, uplatňovaným bankami pri poskytovaní úverov alebo pôžičiek.

26. V preskúmavanej veci ide o takýto prípad, keď úroková miera dohodnutá medzi stranami sporu v predmetnej zmluve o úvere v novembri 2013 viac ako 5-násobne prevyšovala odplatu za spotrebiteľské úvery od 1 do 5 rokov požadovanú bankami, ktorá v tom čase činila cca 12,93%. Niet pochýb, že tak podstatne prevyšovala obvyklú úrokovú mieru, z ktorého zistenia je potrebné vyvodiť právny záver o neplatnosti tohto ujedania pre rozpor s dobrými mravmi podľa § 39 Občianskeho zákonníka a ako také nemôže požívať súdnu ochranu, pričom súd je povinný v každom jednotlivom prípade posúdiť, či konanie účastníka občianskoprávneho vzťahu je v súlade alebo v rozpore s dobrými mravmi. Pri dojednávaní úrokov zo spotrebiteľského úveru koná v súlade s dobrými mravmi len ten veriteľ, ktorý požaduje od dlžníka (spotrebiteľa) primeraný úrok, teda primeranú odmenu za užívanie poskytnutej istiny, a ktorý svoje voľné peňažné prostriedky mieni zhodnotiť obvyklým spôsobom. Za zhodnotenie obvyklým spôsobom nemožno nepochybne považovať požadovanie úroku z úveru vo výške 70,01 % ročne. Preto je správny záver prvoinštančného súdu, že zmluvné úroky za poskytnutý úver dojednané v zmluve o úvere sú pre neprimeranosť v rozpore s dobrými mravmi, v tejto časti je zmluva neplatná, a preto úver je nutné posúdiť ako bezúročný. Tomuto záveru korešponduje i ust. § 53 ods. 6 OZ, ktoré zakotvuje, že ak predmetom spotrebiteľskej zmluvy je poskytnutie peňažných prostriedkov, nesmie odplata podstatne prevyšovať odplatu obvykle požadovanú na finančnom trhu za spotrebiteľské úvery v obdobných prípadoch, pričom pri posudzovaní obdobnosti sa prihliada najmä na finančnú situáciu spotrebiteľa, spôsob a mieru zabezpečenia jeho záväzku, objem poskytnutých finančných prostriedkov a lehotu splatnosti.

27. Rovnako tak sa odvolací súd stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, že rozporné s dobrými mravmi a teda neplatné je aj ustanovenie bodu 8.1. zmluvy o úvere, podľa ktorého má dlžník zaplatiť odplatu vo výške 367,49 eura za službu odkladu splátok. „Dohoda“ o poskytnutí služby totiž nebola dohodnutá individuálne, bola zakomponovaná v texte zmluvy o poskytnutí úveru a tak žalobca nemal možnosť s touto „Dohodou“ nesúhlasiť a mohol zmluvu iba ako celok podpísať. Zmluvné dojednanie, ktoré oprávňuje veriteľa na takúto odplatu za poskytnutie služby a automatické započítanie tejto odplaty s pohľadávkou dlžníka na vyplatenie schválených úverových prostriedkov je nutné považovať za dojednanie neprijateľné, rozporné s dobrými mravmi a absolútne neplatné v zmysle § 39 OZ. Zakomponovaním uvedenej dohody do vopred predtlačeného formulára zmluvy pripraveného veriteľom si dlžník - spotrebiteľ nepochybne zhoršil svoje zmluvné postavenie a vzdal sa práva na vyplatenie celej dojednanej sumy úverových prostriedkov formou vopred vyplatenej odmeny za službu, ktorú ani nemusel využiť a bez možnosti vrátenia či započítania odplaty pri nevyužití predmetnej služby. Dohoda

v bode 8 zmluvy je takto neprijateľnou podmienkou, keď je koncipovaná tak, že spotrebiteľ i pri nevyužití služby zaplatí za ňu poplatok vopred, pričom prostredníctvom poplatku za odklad splátok dochádza iba k účelovému zníženiu poskytnutej úverovej sumy s ponechaním rovnakého počtu splátok, čo v konečnom dôsledku vedie k nesprávnemu údaju o RPMN.

28. Je tak opodstatnený záver súdu prvej inštancie, že žalobca bol pri bezúročnosti a bez poplatkovosti úveru povinný vrátiť žalovanému len sumu skutočne poskytnutých finančných prostriedkov a plnenie poskytnuté žalobcom nad túto sumu predstavovalo u žalovaného bezdôvodné obohatenie v zmysle § 451 a nasl. OZ, ktoré je žalovaný povinný žalobcovi vydať. Pokiaľ ide o výšku priznaného plnenia, táto bola v konaní nesporne preukázaná, pričom nad rámec prisúdenej sumy odvolací súd s ohľadom na právoplatnosť rozsudku súdu prvej inštancie v zamietajúcej časti, správnosť jeho záverov nepreskúmaval, keď žalobca v tejto časti odvolanie nepodal, čo znemožnilo posudzovať i dôvodnosť jeho námietok v tomto smere uvedených v jeho vyjadrení k odvolaniu. Pre úplnosť odvolací súd len dodáva, že neobstojí tvrdenie žalovaného o tom, že súd prvej inštancie vyhodnotil zmluvu o úvere ako neplatnú, keď z odôvodnenia rozhodnutia nepochybne vyplýva, že túto považoval za čiastočne neplatnú len pokiaľ ide o zmluvný úrok a odplatu za službu odkladu splátok.

29. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej vyhovujúcej časti a v časti náhrady trov konania ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 potvrdil.

30. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 a s ohľadom na plný úspech žalobcu v odvolacom konaní žalobcovi priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu. O výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 .

Toto rozhodnutie bolo prijaté odvolacím senátom pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 . Dovolanie sa podáva v lehote 2 mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii; ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 ; dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 . V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 . Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 ; povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b/ dovolateľom právnická osoba, jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 .