Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Rozsudok_5Co-85-2021.pdf
PDF · 149.59 KB
Case nature
Area
Subarea
5Co/85/2021
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Borisa Minksa a sudcov JUDr. Vladimíra Pribulu a JUDr. Olivera Kolenčíka, vo veci žalobcu: EOS KSI Slovensko, s.r.o., Pajštúnska 5, Bratislava, IČO: 35 724 803, právne zastúpený: Remedium Legal, s.r.o., Pajštúnska 5, Bratislava, IČO: 53 255 739, proti žalovanému: 1. C. E., nar. X.X.XXXX, bytom L., U. XXXX/X, 2. Q. E., nar. X.XX.XXXX, bytom L., U. XXXX/X a 3. A. K., nar. XX.XX.XXXX, bytom H. XXX, právne zastúpený: JUDr. Peter Belovič, advokát so sídlom Šaľa, Hollého 1854/9, o zaplatenie 5.570,40 eura s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu a žalovaného 3/ proti rozsudku Okresného súdu Komárno č. k. 15C/167/2014-559 zo dňa 3. mája 2021, takto
rozhodol:
I. Odvolací súd výrok napadnutého rozsudku o povinnosti žalovaných 1/ a 2/ spoločne a nerozdielne a žalovaného 3/ zaplatiť žalobcovi sumu 371,36 eura s príslušenstvom z r u š u j e.
II. Rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku o zamietnutí žaloby v zostávajúcej časti p o t v r d z u j e.
III. Výrok rozsudku o náhrade trov konania m e n í tak, že žalovaným 1/ a 2/ nepriznáva náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania.
IV. Žalovanému 3/ voči žalobcovi priznáva nárok na náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania v plnom rozsahu.
odôvodnenie:
1. Okresný súd Komárno ako súd prvej inštancie podľa § 12 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“) rozsudkom z 3. mája 2021, č. k. 15C/167/2014-559 uložil povinnosť žalovanému v 1. a 2. rade spoločne a nerozdielne a žalovanému v 3. rade zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 371,36 € spolu s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 92,84 € od 11.3.2011 do zaplatenia, zo sumy 92,84 € od 11.4.2011 do zaplatenia, zo sumy 92,84 € od 11.5.2011 do zaplatenia a zo sumy 92,84 € od 11.6.2011 do zaplatenia, všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Žalobu v zostávajúcej časti zamietol. O trovách konania rozhodol tak, že žalovanému v 1. a 2. rade spoločne a nerozdielne a žalovanému v 3. rade priznal nárok na náhradu trov konania v pomere 86 %.
2. Rozhodnutie vo veci samej právne odôvodnil s poukazom na ust. § 52 ods. 1, 2, 3, 4, § 517 ods. 2, § 101, § 103, § 879j Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“), § 497 Obchodného zákonníka, § 92 ods. 1 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách v znení účinnom k uzavretie zmluvy o postúpení pohľadávky.
3. V odôvodnení rozhodnutia poukázal na to, že žalobca sa žalobou domáhal vydania rozhodnutia, ktorým by súd uložil žalovaným povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 5.570,40 € s príslušenstvom, keď poukázal na zmluvu o úvere, ktorú mal žalovaný v 1. rade a žalovaný v 2. rade ako dlžníci uzavrieť so
spoločnosťou Slovenská sporiteľňa, a.s. a ku ktorej zmluve mal žalovaný v 3. rade pristúpiť ako ručiteľ. Zároveň žalobca poukázal na zmluvu o postúpení pohľadávok zo dňa 28.6.2011, na základe ktorej bol na neho postúpený balík pohľadávok spoločnosťou Slovenská sporiteľňa, a.s., ktorých súčasťou mala byť i pohľadávka vymáhaná v tomto konaní.
4. Súd prvej inštancie rozhodol na pojednávaní dňa 13.12.2016 rozsudkom, ktorým zaviazal žalovaných v 1. a 2. rade spoločne a nerozdielne a žalovaného v 3. rade zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 371,36 € spolu s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 92,84 € od 11.3.2011 do zaplatenia, zo sumy 92,84 € od 11.4.2011 do zaplatenia, zo sumy 92,84 € od 11.5.2011 do zaplatenia a zo sumy 92,84 € od 11.6.2011 do zaplatenia, všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Súd žalobu v zostávajúcej časti zamietol z dôvodu, že splátky úveru od 10.3.2010 do 10.2.2011 vyhodnotil ako premlčané v zmysle ustanovení Občianskeho zákonníka a na premlčanie prihliadal s poukazom na § 5b zákona o ochrane spotrebiteľa z úradnej povinnosti. Zároveň žalovaným v 1. až 3. rade priznal nárok na náhradu trov konania v pomere 301,73/348,15.
5. Krajský súd v Nitre, na základe odvolania žalobcu doručenému súdu dňa 30.1.2017, uznesením č. k. 5Co/182/2017-271 zo dňa 27.4.2018 rozsudok prvostupňového súdu v zamietajúcej časti výroku a výroku o náhrade trov konania zrušil a vec v rozsahu zrušenia vrátil tomuto súdu na ďalšie konanie, z dôvodu, že súd použil nesprávnu právnu normu, alebo síce aplikoval správnu právnu normu, ale ju nesprávne interpretoval, a napokon právnu normu síce správne vyložil, ale na zistený skutkový stav ju nesprávne aplikoval. Toto pochybenie odvolací súd vzhliadol v uplatnení § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa prvoinštančným súdom, na základe ktorého dospel k jednoznačnému záveru o premlčaní časti nároku žalobcu, pričom na premlčanie súd prihliadol z úradnej povinnosti, bez vznesenej námietky premlčania sporovou stranou, napriek tomu, že v čase rozhodovania súdu v tejto veci prebiehalo na Ústavnom súde SR konania o nesúlade súdom použitého ustanovenia § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa s Ústavou SR. Hoci nebol nález o nesúlade § 5b zák. č. 250/2007 Z. z. s čl. 46 Ústavy SR ešte publikovaný v zbierke zákonov, existovala verejne dostupná právne relevantná informácia, ktorou je samotný nález ústavného súdu o nesúlade sporného ustanovenia s Ústavou SR, ktorý bol vyhlásený, bolo nevyhnutné, aby odvolací súd rozhodujúci v podmienkach materiálneho právneho štátu o odvolaní žalobcu v tejto veci, prihliadol na ústavným súdom konštatovaný nesúlad s dôsledkom, že na ust. § 5b zákona č. 250/2007 Z. z., a teda bolo potrebné nahliadať ako na ustanovenie ústavne nesúladné. Normatívne účinky vysloveného nesúladu ústavným súdom v zmysle § 41a zákona č. 38/1993 Z. z. (strata účinnosti sporného ustanovenia) sú nevyhnutným a nezvrátiteľným následkom vysloveného nesúladu, na ktoré musel odvolací súd v odvolacom konaní prihliadnuť.
6. Súd vykonal dokazovanie oboznámením zmluvy o splátkovom úvere, dohodou o ručení, zmluvou o postúpení pohľadávok, vyjadrení právneho zástupcu žalobcu a žalovaného v 3. rade, oznámením o postúpení pohľadávky, pokusom o zmier, upomienkami a príslušnými podacími hárkami adresovanými žalovaným v 1. až 3. rade ako aj ďalšími k spisu pripojenými listinami zistiac nasledovný skutkový a právny stav.
7. Právny predchodca žalobcu spoločnosť Slovenská sporiteľňa, a.s. (ďalej i banka) uzavrela dňa 4.3.2005 so žalovaným v 1. rade ako dlžníkom a žalovaným v 2. rade ako spoludlžníkom (ďalej i ako dlžníci) zmluvu o splátkovom úvere, na základe ktorej sa žalobca ako veriteľ zaviazal poskytnúť dlžníkom úver vo výške 200.000,- Sk (6.638,78 €), ktorý úver sa títo zaviazali splácať postupnými mesačnými splátkami po 2.797,- Sk (92,84 €) a to vždy k 10. dňu v mesiaci, počnúc od 10.4.2005 pri konečnej splatnosti úveru 10.2.2015. RPMN bola v zmluve stanovená na 5,31 %. Banka v rovnaký deň uzavrela so žalovaným v 3. rade dohodu o ručení, na základe ktorej sa žalovaný v 3. rade ako ručiteľ zaviazal uspokojiť pohľadávku veriteľa vzniknutú zo zmluvy o úvere, ktorú banka uzavrela s dlžníkmi a to na základe výzvy banky, že dlžníci neuhradili pohľadávku banky.
8. Dňa 28.6.2011 žalobca ako postupník uzavrel s právnych predchodcom žalobcu zmluvu o postúpení pohľadávky č. 0915/2011/CE, na základe ktorej bola postúpená pohľadávka žalovaných 1/ až 3/. Právny predchodca oznámil postúpenie pohľadávky žalovaným 1/ až 3/ listom zo dňa 18.7.20211, ktoré doručoval žalovaným. Následne žalobca vyzval žalovaných 1/ až 3/, aby v lehote do 28.7.2011 zaplatili celý vyčíslený dlh.
9. V danom prípade súd uvedenú zmluvu o splátkovom úvere zo dňa 4.3.2005 hodnotil ako zmluvu spotrebiteľskú v zmysle § 52 Občianskeho zákonníka, nakoľko žalovaný ako dlžník vystupoval pri uzatváraní zmluvy ako spotrebiteľ, keďže túto zmluvu uzatváral ako fyzická osoba nekonajúca v rámci svojej podnikateľskej činnosti a uzatváral ju s dodávateľom, t. j. bankou, ktorá ako veriteľ uzatvárala zmluvu v rámci svojej podnikateľskej činnosti. Súd je povinný zmluvu posudzovať ako zmluvu spotrebiteľskú a to s poukazom na ustanovenie § 879j Občianskeho zákonníka, pričom však vznik samotnej zmluvy sa musí posudzovať podľa ustanovení účinných do 31.12.2007. V danom prípade súd dospel k záveru, že žaloba je dôvodná iba v časti. Mal za to, že aktívna legitimácia žalobcu ako i pasívna legitimácia žalovaného 3/ je daná. Súd je toho názoru, že aktívna legitimácia žalobcu je daná hoc nie na celú uplatnenú pohľadávku. Vychádzajúc z ustanovenia § 92 ods. 8 zákona o bankách mal preukázané, že bola daná možnosť postúpenia pohľadávky, a to tej časti pohľadávky s ktorou bol žalovaný v omeškaní. Nakoľko neprišlo k zosplatneniu celého dlhu bankou, mohla banka postúpiť iba dlh, ktorý bol k času postúpenia pohľadávky daný, t. j. dlh splatný a s ktorým bol už žalovaný v omeškaní. Súd je názoru, že výzva, ktorú predpokladá § 92 ods. 8 zákona o bankách zaslaná byť nemusela, nakoľko žalovaný bol v omeškaní v súčte dlhšie ako jeden rok (príloha k zmluve o postúpení pohľadávky, kde je uvedený počet dní omeškania 1174). Banka však nemohla postúpiť celý dlh, nakoľko nevyhlásila splatnosť dlhu, a teda postúpené mohli byť iba jednotlivé splátky s platením ktorých bol dlžník v omeškaní. Prípadná konvalidácia daného úkonu vyhlásením splatnosti celého dlhu už novým veriteľom, t. j. žalobcom nie je možná, nakoľko veriteľ môže postúpiť iba svoju pohľadávku spolu s jej príslušenstvom, t. j. takú pohľadávku, ktorá reálne existuje v čase uzavretia zmluvy o postúpení pohľadávok. Ak teda v čase uzavretia zmluvy o postúpení pohľadávky disponoval veriteľ iba dlhom vo výške jednotlivých už splatných nezaplatených splátok, tak iba tieto mohol postúpiť a nemožno zarátavať i pohľadávky (splátky) splatné už uzavretí zmluvy. Čo sa týka žalovaným 3/ namietanej skutočnosti, že mu neboli oznámené skutočnosti týkajúce sa postúpenia pohľadávky súd poukazuje na tú skutočnosť, že žalovaný 3/ a rovnako tak ani zvyšní dvaja žalovaní neoznámili veriteľovi zmenu pobytu, hoci si tejto povinnosti boli vedomí jednak z ustanovenia úverovej zmluvy resp. všeobecných obchodných podmienok (čl. 10.5), ale o tejto skutočnosti sa museli dozvedieť najneskôr doručením žaloby. Žalobca predložil súdu potvrdenie o doručovaní poštových zásielok, ktoré mali obsahovať oznámenie právneho predchodcu žalobcu o postúpení pohľadávky ako aj výzvu na úhradu pohľadávky žalobcu, ktorá v časti predmetu bola označená predmetom „Slovenská sporiteľňa“ a variabilným symbolom, žalovaným 1/ - 3/, o čom svedčia podacie hárky zo dňa 19.7.2011. Z týchto dokladov, žalovaným mohla byť zrejmá existencia pohľadávky žalobcu. Ak sa poštová zásielka nedostala do sféry žalovaných, išlo len o zodpovednosť žalovaných, nakoľko žalobca ich odovzdal na poštovú prepravu Slovenskej pošte, a.s., s adresou uvedenou žalovanými v zmluve, o čom do spisu predložil dôkaz, preto tvrdenie, že túto poštovú zásielku žalovaný 3/ neobdržal, bez poskytnutia ďalšieho podporného dôkazu, nemôže ísť na úkor žalobcu. Právny predchodca žalobcu ani žalobca nemajú prostriedky, ktoré by im umožňovali zisťovať pobyt osôb a na druhej strane má byť v záujme žalovaných oznamovať zmenu adresy pobytu svojim veriteľom, aby ich títo mohli riadne a včas kontaktovať. Súd taktiež zastáva ten názor, že ak sa žalovaný 3/ dozvedel o postúpení pohľadávky iba prostredníctvom doručenia žaloby zo súdu, je i táto skutočnosť postačujúca na to, aby nahradila nutnosť oznámenia o postúpení pohľadávky, ktorá je ustanovená v § 526 OZ, ktoré samotné oznámenie má za následok iba tú skutočnosť, že počnúc oznámením o postúpení pohľadávky dlžníkovi, dlžník môže plniť iba novému veriteľovi. Ak súd doručil žalobu v roku 2014 je to postačujúca doba (do vyhlásenia rozsudku) na to, aby sa žalovaný vysporiadal s tým kto je jeho veriteľ, pričom žiadna okolnosť nebránila žalovaným plniť dlh svojmu pôvodnému veriteľovi, t. j. Slovenskej sporiteľni, a.s. K uvedenému súd ešte dodáva, že podľa § 526 ods. 2 OZ ak postúpenie pohľadávky oznámi dlžníkovi postupca, nie je dlžník oprávnený dožadovať sa preukázania zmluvy o postúpení. Z citovaného ustanovenia teda vyplýva, že ak pôvodný veriteľ oznámi svojmu dlžníkovi, že pohľadávku, ktorú voči nemu má, postúpil tretej osobe, právnou skutočnosťou, na základe ktorej má dlžník plniť novému veriteľovi s dôsledkom, že sa zbaví svojho záväzku, je oznámenie jeho pôvodného veriteľa, samozrejme za predpokladu, že oznámenie spĺňa náležitosti právneho úkonu, teda je určité a zrozumiteľné a bolo urobené vážne a slobodne. Platí to bez ohľadu na skutočnosť, či zmluva o postúpení pohľadávky je platná, resp. či vôbec vznikla. Dlžník sa v takomto prípade nemôže dovolávať neplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávky alebo jej neexistencie. To by mohol len vtedy, ak by postúpenie pohľadávky preukazoval zmluvou o postúpení postupník.
10. Ďalej uviedol, že sa stotožňuje s tvrdením vysloveným v rozsudku Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 4 Obo 210/01, podľa ktorého relevantným oznámením postupcu o postúpení pohľadávky dlžníkovi je bez ďalšieho založená aj aktívna legitimácia postupníka na vymáhanie postúpenej pohľadávky a súd ju akceptuje bez toho, aby skúmal ako prejudiciálnu otázku existenciu, resp. platnosť zmluvy o postúpení. Z
predložených listín jednoznačne vyplýva, že oznámenie o postúpení robil pôvodný veriteľ t. j. Slovenská sporiteľňa, a.s., a práve z dôvodu negatívneho správania sa žalovaného 3/ sa mu nepodarilo doručiť správne toto oznámenie. Táto skutočnosť nebola prvoinštančnému súdu v odvolacom konaní vytknutá ani odvolacím súdom.
11. Nestotožnil sa s tvrdením žalovaného 3/, ktorý tvrdil, že nebol informovaný o tom, že žalovaní 1/ a 2/ neplatia za poskytnutý úver a že nebol žalobcom vyzvaný na zaplatenie pohľadávky, čím nebol splnený zákonný postup na to, aby od neho mohol byť vymáhaný dlh. K danému súd opätovne poukazuje už na tvrdené skutočnosti ohľadne nutnosti plnenia si povinnosti oznamovať zmenu adresy pobytu dlžníka, ktorú tento musí oznámiť veriteľovi, a nemôže byť veriteľ ukrátený na svojich právach a mať oslabenú možnosť vymoženia dlhu len preto, že dlžník si neplnil všeobecne známe povinnosti. Ďalej súd poukazuje na to, že podľa jeho názoru i doručenie žaloby postačuje nahradiť takúto výzvu na plnenie, ktorá mala byť pôvodne doručená žalobcom. Podľa čl. II bod 3 dohody o ručení sa ručiteľ zaviazal na plnenie na prvú výzvu veriteľa, obsahujúcu vyhlásenie, že dlžník neplnil. Ak i takáto výzva nebola priamo doručená (pričom však odoslaná bola) je potom potrebné konštatovať, že i oznámenie súdu o začatí konania postačuje na to, aby si bol dlžník vedomý vzniku a existencie dlhu voči veriteľovi.
12. Súd mal v konaní opätovne preukázané, že žalovaní 1/ a 2/ ako dlžníci uzavreli s právnym predchodcom žalobcu zmluvu o splátkovom úvere, na základe ktorej im tento poskytol peňažné prostriedky. K tejto zmluve pristúpil žalovaný 3/ ako ručiteľ. Žalobca v konaní uplatňoval zaplatenie 60 splátok po 92,84 € počnúc od 10.3.2010. V zmysle vyššie uvedených úvah a názoru súdu môže si žalobca uplatňovať iba zaplatenie splatných splátok, ktorých splatnosť nastala do uzavretia zmluvy o postúpení pohľadávky, t. j. do dňa 28.6.2011. Z uvedeného teda vyplýva, že predmetom konania mohli byť iba splátky od 10.3.2010 do 28.6.2011, resp. splátka splatná 10.6.2011. Skoršími splátkami a možnosťou ich postúpenia sa zaoberať netreba, nakoľko tieto nie sú predmetom konania, keďže sám žalobca v podaní uviedol koľko splátok a počnúc od kedy si v konaní uplatňuje. Teda žalobca by mal nárok na požadovanie sumy za splátky od 10.3.2010 do 10.6.2011. Z daných splátok sú splátky od 10.3.2010 do 10.2.2011 premlčané v zmysle ustanovení Občianskeho zákonníka, čo v písomnom vyjadrení ako aj priamo na pojednávaní namietal právny zástupca žalovaného 3/, ktorý vzniesol námietku premlčania. Ak žalobca podal žalobu na súd dňa 18.2.2014, tak spätne tri roky, od kedy sa právo mohlo uplatniť. Všetky splátky splatné pred týmto dňom, t. j. 18.2.2011 sú premlčané. Z uvedeného dôvodu teda súd priznal žalobcovi iba pohľadávku za splátky splatné v dňoch 10.3.2011, 10.4.2011, 10.5.2011 a 10.6.2011, spolu 4 splátky po 92,84 €, teda spolu vo výške 371,36 €. Z jednotlivých splátok bol v zmysle § 517 ods. 2 občianskeho zákonníka priznaný i úrok z omeškania a to vo výške podľa nariadenia vlády 87/1995 Z. z., a to od dňa nasledujúceho po dni splatnosti tej ktorej splátky. Súd v konaní nemal preukázané, že by tento možný dlh žalovaných zanikol, žalovaní 1/ až 3/ nepredložili súdu také prostriedky procesnej obrany z ktorých by vyplýval zánik dlhu, resp. neexistencia tohto dlhu.
13. Vzhľadom na vznesenú námietku premlčania zo strany právneho zástupcu žalovaného v 3. rade súd, žalobu vo zvyšnej časti uplatňovanej pohľadávky z dôvodu jej premlčania zamietol, pričom bral v úvahu všeobecnú premlčaciu dobu v trvaní 3 rokov, teda podľa ustanovení Občianskeho zákonníka, ktoré sa majú prednostne aplikovať na spotrebiteľské zmluvy a nárok ktorého sa týka konanie je nárokom vzniknutým po 1.1.2008, teda primárne súd musí aplikovať ustanovenie § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka. V časti návrhu na vyhlásenie niektorých ustanovení zmluvy o splátkovom úvere resp. VOP k tejto zmluve za neprijateľné, súd poukazuje na skutočnosť, že všetky tvrdenia žalovaného v 3.rade vzal do úvahy pri samotnom rozhodovaní o predmete sporu a nevzhliadol ich neprijateľnosť. Okrem toho súd poukazuje i na tú skutočnosť, že v zmysle ustanovení Civilného sporového poriadku je daná iba možnosť rozhodovania o neprijateľnosti zmluvných podmienok. Súd v danej súvislosti poukazuje i na tú skutočnosť, že vznik zmluvy sa spravuje ustanoveniami platnými pred 1.1.2008 a nie je možné ustanovenia účinné po tomto dátume aplikovať i pred jeho účinnosťou, teda vznik zmluvy a rovnako tak neprijateľnosť zmluvných dojednaní sa musí posudzovať podľa ustanovení účinných do 31.12.2007 a vzhľadom k zneniu týchto ustanovení súd nevzhliadol neprijateľnosť žiadneho ustanovenia zmluvy.
14. O nároku na náhradu trov konania (vrátane trov odvolacích spojených s prvým odvolaním) rozhodol súd podľa § 262 a § 255 ods. 2 CSP a žalovaným úspešným čiastočne v konaní priznal nárok na náhradu trov konania v tejto časti. Pri výpočte pomeru úspechu súd vychádzal z výšky predmetu sporu, ktorým bola suma 5.570,40 €. Z tejto sumy boli žalovaní úspešní v časti 93 %. Žalobca mal úspech v konaní v
časti 7 %. Pomer úspechu žalovaných v celom konaní predstavuje hodnotu, ktorá vznikne odpočítaním úspechu žalobcu od úspechu žalovaných, t. j. 93 % -7 %, čo sa rovná pomeru 86 %.
15. Proti tomuto rozsudku podali včas odvolanie žalobca a žalovaný 3/.
16. Žalobca navrhol odvolaciemu súdu, aby rozsudok v napadnutom rozsahu preskúmal a v zmysle ustanovenia § 388 CSP v spojení s ust. § 390 písm. a/ a b/ CSP ho zmenil tak, že žalobe žalobcu v celom rozsahu vyhovie a prizná žalobcovi nárok na náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania v rozsahu 100 %. Zároveň si vyčíslil trovy odvolacieho konania vo výške 242,11 €, ktoré pozostávajú z trov právneho zastúpenia odvolacieho konania. Trovy právneho zastúpenia odvolacieho konania pozostávajú z jedného úkonu právnej služby vo výške 229,07 € s DPH a režijného paušálu k úkonu právnej služby vo výške 13,04 € s DPH (podanie odvolania).
17. Žalobca v podanom odvolaní dôvodil tým, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam; rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci; a súd nesprávnym procesným postupom znemožnil žalobcovi, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
18. Podľa názoru žalobcu rozsudok súdu v časti priznanej sumy vo výške 371,36 € spolu s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 92,84 € od 11.3.2011 do zaplatenia, zo sumy 92,84 € od 11.4.2011 do zaplatenia, zo sumy 92,84 € od 11.5.2011 do zaplatenia a zo sumy 92,84 € od 11.6.2011 do zaplatenia nebol žiadnou sporovou stranou napadnutý odvolaním, žalobca zastáva názor, že uplynutím 15 dňovej lehoty na podanie odvolania sa rozsudok v časti priznanej istiny a úroku z omeškania stal právoplatným. Krajský súd v Nitre totiž vydal dňa 27.04.2018 uznesenie, ktorým zrušil rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej zamietajúcej časti výroku a výroku o náhrade trov konania a vec vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Žalobca na základe uvedeného považuje rozhodnutie súdu v časti priznanej sumy za nulitné a nezákonné, nakoľko rozhoduje už o právoplatne rozhodnutej veci a akékoľvek rozhodnutie vydané po nadobudnutí právoplatnosti tohto výroku rozsudku zo dňa 13.12.2016 je rozhodnutím nulitným, ktoré nemôže nadobudnúť právoplatnosť ani účinnosť a nie je spôsobilé zmeniť rozhodnutie založené právoplatným rozsudkom.
19. Žalobca považuje za nesporné, že peňažný záväzok (dlh) žalovaného vznikol už splnením záväzku postupcu, t. j. peňažný záväzok žalovaného vznikol už poskytnutím dohodnutej sumy peňažných prostriedkov v prospech žalovaného. Dohoda zmluvných strán o vrátení poskytnutých peňažných prostriedkov s úrokmi v pravidelných mesačných splátkach nemá žiadny vplyv na výšku alebo existenciu záväzku dlžníka, týka sa výlučne spôsobu zaplatenia jeho záväzku a závisí výlučne od vôle veriteľa. Žalobca na základe uvedeného považuje za absurdné, ak súd pod pojmom „pohľadávka zodpovedajúca nesplácanému dlhu“ rozumel v prípade vracania poskytnutých peňažných prostriedkov zo zmluvy o úvere v splátkach len tie mesačné splátky úveru, ktoré sa už stali splatnými. Pohľadávka zodpovedajúca peňažnému záväzku (dlhu) zo zmluvy o úvere podľa názoru žalobcu predstavuje zostatok dlhu žalovaného, ktorý vznikol poskytnutím peňažných prostriedkov v prospech žalovaného, t. j. takúto pohľadávku tvoria nielen nezaplatené a splatné splátky úveru, ale aj nezaplatené a doposiaľ nesplatné splátky úveru. V nadväznosti na uvedené žalobca zastáva názor, že vyhlásenie mimoriadnej splatnosti úveru nie je podmienkou pre platné postúpenie pohľadávky podľa ust. § 92 ods. 8 ZoB. Ďalej uviedol, že ani zo samotného znenia ust. § 92 ods. 8 ZoB nevyplýva, že predmetom postúpenia môže byť iba pohľadávka alebo jej časť, ktorá je už splatná.
20. Žalobca v tejto súvislosti poukázal aj na to, že ak by zákonodarca v predmetnom ustanovení mienil upraviť oprávnenie banky postúpiť na inú osobu len peňažný záväzok, ktorý je už splatný, potom by druhá veta ust. § 92 ods. 8 ZoB („Toto právo banka alebo pobočka zahraničnej banky nemôže uplatniť, ak klient ešte pred postúpením pohľadávky uhradil banke alebo pobočke zahraničnej banky omeškaný peňažný záväzok v celom rozsahu vrátane jeho príslušenstva“) bola v praxi neaplikovateľná a nadbytočná, nakoľko v prípade ak by dlžník pred postúpením pohľadávky uhradil banke omeškaný peňažný záväzok v celom rozsahu vrátane príslušenstva, tak by už banka nemala čo postupovať (nakoľko predmet postúpenia bol dlžníkom uhradený ešte pred postúpením), a teda banka by ani nemala aké právo uplatňovať.
21. Záverom uviedol, že žalovaný 3/ netvorí so žalovaným 1/ a žalovaným 2/ nerozlučné spoločenstvo, každý vykonaný úkon žalovaného 3/, rovnako tak vznesenie námietky premlčania, sa vzťahuje výlučne na žalovaného 3/ a súd vec nesprávne právne posúdil pokiaľ uzavrel, že žalovaní tvoria nerozlučné spoločenstvo a konanie žalovaného 3/ považoval aj za konanie žalovaného 1/ a žalovaného 2/. Na základe uvedeného žalobca zastáva názor, že žalovaný 1/ a žalovaný 2/ nevzniesli námietku premlčania, a preto súd vec nesprávne právne posúdil pokiaľ zamietol žalobu voči žalovanému 1/ a žalovanému 2/ v časti o zaplatenie 1.114,08 € s prísl., resp. v časti splátok splatných od 10.3.2010 do 10.2.2011, z dôvodu premlčania.
22. K odvolaniu žalobcu sa písomne vyjadril žalovaný 3/. K námietke prekážky právoplatne rozhodnutej veci uviedol, že v odôvodnení rozhodnutia sa súd nevysporiadal s otázkou, či o časti nároku už nebolo rozhodnuté prv, resp. či v dôsledku podaného odvolania a následného zrušenia rozhodnutia odvolacím súdom bolo povinnosťou súdu rozhodnúť o celej žalobe nanovo, čím bolo porušené právo na spravodlivý proces tým, že súd dostatočne jasne a presvedčivo neuviedol, prečo žalovaných zaviazal (opätovne?) na zaplatenie sumy 371,36 EUR spolu s príslušenstvom. Zodpovedá pravde, že žalovaný 3/ (a ani ostatní žalovaní) voči prvému rozsudku súdu prvej inštancie (rozsudok vyhlásený dňa 13.12.2016) nepodal odvolanie jednak z finančných dôvodov, a tiež za situácie, kedy ešte neexistovala v tu riešených otázkach ustálená súdna prax (dôležité rozhodnutia Najvyššieho súdu SR, ktoré sú podstatné aj v tejto veci, boli vyhlásené a publikované v Zbierke súdnych rozhodnutí až neskôr, po vyhlásení rozsudku resp. po uplynutí zákonnej lehoty na odvolanie). Faktom je, že ak by tieto rozhodnutia Najvyššieho súdu, ktoré sú dnes už súčasťou tzv. ustálenej súdnej praxe, resp. ide o rozhodnutia najvyššej súdnej autority v obdobných veciach, ktoré sú pre súdy v ďalšom rozhodovaní záväzné, boli publikované pred doručením pôvodného rozsudku, určite by odvolanie aj sám podal voči pôvodnému rozsudku, nakoľko sám v konaní uvádzal aj niektoré z argumentov, ktoré posudzoval najvyšší súd v uvedených rozhodnutiach. Posúdenie právnej otázky, či v konaní vznikla prekážka právoplatne rozhodnutej veci, je plne v rukách odvolacieho súdu. K námietke nesprávneho právneho posúdenia v otázke postúpenia nesplatnej časti peňažného záväzku a ust. § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách (ďalej ZoB) uviedol, že vo všeobecnej rovine (odhliadnuc od iných podmienok pre platnosť cesie, stanovených právnymi predpismi, prípr. reštrikcií zavedených medzi stranami zmluvne) možno postúpiť iba existujúcu a splatnú pohľadávku, lebo len taká pohľadávka je „zrelá“, t. j. pohľadávka zodpovedajúca peňažnému záväzku. Ani zo všeobecného predpisu (ust. § 524 a nasl. Občianskeho zákonníka) nijak nevyplýva, že by mohla byť postúpená iná pohľadávka ako taká, ktorej korešponduje nárok veriteľa na plnenie (t. j. pohľadávka zročná). Len ohľadom takej pohľadávky potom jej nadobúdateľ môže dlžníka žiadať, aby sa plnilo jemu namiesto pôvodného veriteľa. S otázkou postúpenia úzko súvisí aj otázka možnosti vyhlásenia mimoriadnej splatnosti, na ktorej je táto žaloba nosne postavená, avšak tejto otázke sa nevenoval ani súd (pravdepodobne pod vplyvom rozhodnutia o možnosti postúpenia iba splatných pohľadávok, avšak vzhľadom na základné tvrdenia žalobcu sa domnievame, že bolo povinnosťou súdu reflektovať aj na túto otázku) a nevenuje sa jej (zrejme vie prečo) ani žalobca. Predmetom postúpenia môže byť len určitá pohľadávka, t. j. právo na plnenie od dlžníka, nie však celý záväzkový vzťah, z ktorého pohľadávka vznikla, v ktorom prípade ide už o zmenu zmluvy, a teda zmenu vzájomných práv a povinností tvoriacich obsah záväzku, ktorá predpokladá v zmysle § 493 Obč. zák. dohodu zmluvných strán. Žalovaný 3/ je vnútorne presvedčený, a rovnaký záver vyplýva aj z citovaných súdnych rozhodnutí, ktoré sú súčasťou ustálenej súdnej praxe, že pokiaľ ide o právne posúdenie veci vo vzťahu k jeho osobe, neboli splnené podmienky ani na čiastočné postúpenie pohľadávky na tretiu osobu - nebankovú spoločnosť a teda zmluva o postúpení pohľadávok, uzatvorená medzi bankou a žalobcom v rozpore s ust. § 92 ods. 8 zákona o bankách, rovnako tiež v rozpore s ust. čl. II. ods. 3 Dohody o ručení bez vykonania výzvy smerom k ručiteľovi ako subsidiárne zaviazanej osobe a tiež v rozpore s ust. čl. III. ods. 1 Dohody o ručení, keď banka nebola oprávnená osobné údaje ručiteľa sprístupniť a poskytnúť iným osobám, ktoré sú v citovanom ustanovení menovite uvedené, je voči nemu absolútne neplatná.
23. Žalovaný 3/ takisto podal včas proti vyššie uvedenému rozsudku Okresného súdu Komárno v časti výroku o uložení povinnosti žalovaným 1/ a 2/ spoločne a nerozdielne a žalovanému 3/ na zaplatenie sumy 371,36 eur spolu s tam uvedeným úrokom z omeškania (vyčísleným podľa splatnosti 4 splátok po 92,84 eur, splatných 10.3.2011, 10.4.2011, 10.5.2011 a 10.6.2011) žalobcovi v lehote do 3 dní od právoplatnosti rozsudku a tiež aj proti výroku o nároku na náhradu trov konania v rozsahu 86 %, ako výroku závislého od výroku vo veci samej odvolanie. Požiadal odvolací súd, aby napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalobu voči žalovanému 3/ zamietne v celom rozsahu a zároveň mu
prizná nárok na plnú náhradu trov prvoinštančného a aj odvolacieho konania. Ako odvolacie dôvody uviedol ust. § 365 ods. 1 písm. b/, § 365 ods. 1 písm. f/ a § 365 ods. 1 písm. h/ CSP. 24. Považuje za nutné uviesť, že súd prvej inštancie už vo veci rozhodoval skorším rozsudkom, ktorý bol vyhlásený dňa 13.12.2016. Uvedeným rozsudkom súd zaviazal žalovaných na zaplatenie rovnakej sumy, ako je tomu týmto rozsudkom, voči ktorému žalovaný 3/ podáva odvolanie. Je dôležité uviesť, že žaloba bola vo zvyšnej časti zamietnutá a žalovaný 3/ (a ani ostatní žalovaní) nepodali voči uvedenému skoršiemu rozsudku odvolanie. Odvolanie bolo podané iba voči zamietajúcej časti výroku a voči náhrade trov konania, ktoré podal žalobca. Žalovaný 3/ odvolanie nepodal jednak z finančných dôvodov, a tiež za situácie, kedy ešte neexistovala v tu riešených otázkach ustálená súdna prax (dôležité rozhodnutia Najvyššieho súdu SR, ktoré sú podstatné aj v tejto veci, boli vyhlásené a publikované v Zbierke súdnych rozhodnutí až neskôr). Faktom je, že ak by tieto rozhodnutia Najvyššieho súdu boli publikované pred doručením pôvodného rozsudku, určite by odvolanie aj sám podal voči pôvodnému rozsudku, nakoľko sám v konaní uvádzal aj niektoré z argumentov, ktoré posudzoval Najvyšší súd v uvedených rozhodnutiach. Ďalej uviedol, že z odôvodnenia tohto rozsudku vyznieva, akoby súd rozhodoval o celom nároku po zrušení pôvodného rozsudku nanovo. V odôvodnení rozhodnutia sa však súd nevysporiadal s otázkou, či o časti nároku už nebolo rozhodnuté prv, resp. či v dôsledku podaného odvolania a následného zrušenia rozhodnutia odvolacím súdom bolo povinnosťou súdu rozhodnúť o celej žalobe nanovo. Domnieva sa, že absencia odôvodnenia rozhodnutia zakladá zmätočnosť a nezrozumiteľnosť rozhodnutia ako celku, čím bolo porušené právo na spravodlivý proces tým, že súd dostatočne jasne a presvedčivo neuviedol, prečo žalovaných zaviazal opätovne na zaplatenie sumy 371,36 eur spolu s príslušenstvom a tiež neuviedol odkaz na ustálenú súdnu prax (najmä rozsudok Najvyššieho súdu SR z 24.4.2018, sp. zn. 1 Cdo 147/2017, publikovaný v ZSNSSRaRS, ročník 2018 pod č. 60., na ktorý žalovaný 3/ poukázal v písomných a ústnych vyjadreniach prostredníctvom svojho právneho zástupcu a tiež „čerstvý“ rozsudok Najvyššieho súdu SR z 15.12.2020, sp. zn. 5 Cdo 36/2020, publikovaný v ZSNSSRaRS ročník 2021 pod č. 4.) Rovnako v rozsudku úplne absentuje, ako sa súd vysporiadal s tvrdením žalobcu o vyhlásení mimoriadnej splatnosti úveru (zosplatnení), ktoré podľa jeho tvrdenia uskutočnil sám žalobca a na základe toto uplatnil svoj nárok v tej výške, ako v žalobe uvádza (t. j. ide o argument, ktorý bol v žalobe podstatný, nosný a podľa názoru žalovaného 3/ žalobca neuniesol dôkazné bremeno, čo bol ďalší dôvod na zamietnutie žaloby). Nesprávne skutkové závery z vykonaného dokazovania vidí v tvrdení súdu o tom, že oznámenie o postúpení pohľadávky bolo žalovaným doručené pôvodným veriteľom - bankou (ods. 16.), čo z vykonaného dokazovania absolútne nevyplýva. Práve naopak, žalovaný 3/ od začiatku sporu tvrdil, že nie je preukázané tvrdenie žalobcu o tom, že mu bolo vôbec doručené oznámenie o postúpení pohľadávky a tiež oznámenie o vyhlásení mimoriadnej splatnosti úveru. Žalobca vo vzťahu k žalovanému 3/ predložil doklad o doručovaní - podací hárok z 20.7.2011, ktorým tvrdil, že doručoval zásielku obsahujúcu výzvu na zaplatenie spolu s oznámením o postúpení pohľadávky. Týmto podacím hárkom, doručovaným na adresu, na ktorej žalovaný 3/ už nebýval, však žalobca mohol doručovať iba svoj list označený ako Výzva k úhrade zo dňa 18.7.2011, ktorý je čo do jeho obsahu neurčitý a nezrozumiteľný a nevyplýva z neho, že žalobca je právnym nástupcom pôvodného veriteľa Slovenská sporiteľňa. V texte nie je identifikovaná žiadna konkrétna zmluva o postúpení; pohľadávka v texte uvedená v sume 8.308,43 eur (istina) k tomu dátumu ani neexistovala, preto výzva nemohla vyvolať žiadne účinky a takisto z obsahu nevyplýva, že by tento list obsahoval nejaké prílohy, keď žalobca tvrdí, že ním doručoval oznámenie postupcu o postúpení pohľadávky, odkazujúc na judikatúru NS SR ohľadom nemožnosti dovolávania sa neplatnosti/ neexistencie zmluvy o postúpení žalovaným. Tento list a ani podací hárok o jeho odoslaní nepreukazuje tzv. relevantné oznámenie o postúpení pohľadávky. Žalobca nepredložil ani žiadny doklad o doručovaní oznámenia o postúpení priamo postupcom, t. j. bankou. Je nepravdopobné, že by sa oznámenie o postúpení pohľadávky, ktoré je datované tiež 18.7.2011 (rovnako ako výzva žalobcu) mohlo dostať do sféry dispozície žalobcu v rovnaký deň, ako bola vyhotovená jeho výzva, a teda nie je možné, aby toto oznámenie bolo prílohou výzvy žalobcu, datovanej dňa 18.7.20211. Rovnako z obsahu výzvy nevyplýva, že by ňou žalobca vyhlásil mimoriadnu splatnosť celého úveru (odhliadnuc od právneho posúdenia otázky, či mu takéto právo vôbec ako postupníkovi prináležalo). Skutkové zistenie uvedené v rozhodnutí o tom, že právny predchodca (t. j. banka) doručoval žalovanému 3/ oznámenie o postúpení pohľadávky, je tak nesprávne. Oznámenie nebolo ani predmetom doručovania s výzvou žalobcu, nakoľko z obsahu výzvy to ani nevyplýva a táto výzva mu ani nebola doručená. Ak by mal platiť podporný záver súdu o tom, že najneskôr sa o postúpení pohľadávky dozvedel z doručenej žaloby, tak potom táto skutočnosť musí mať vplyv aj na moment, odkedy je prípadne v omeškaní s plnením subsidiárneho záväzku ako ručiteľ (pozn. žaloba bola doručená 20.10.2014). Každopádne, súd bol oprávnený skúmať otázku platnosti zmluvy o postúpení pohľadávok, pretože nebolo preukázané tzv. relevantné oznámenie (ako súd uviedol
s odkazom na rozsudok NS SR sp. zn. 4 Obo 210/01) a tiež vždy je oprávnený skúmať zmluvu z pohľadu absolútnej neplatnosti, dokonca má túto povinnosť ex offo, bez ohľadu na to, či bola namietaná. Ad odvolací dôvod podľa ust. § 365 ods. 1 písm. h/ CSP (nesprávne právne posúdenie): Pokiaľ ide o nesprávne právne posúdenie. Žalovaný 3/ je toho názoru, že súd prvej inštancie nesprávne posúdil otázku, či došlo k platnému postúpeniu pohľadávok a v akom rozsahu, keď uviedol, že platne mohli byť a boli postúpené pohľadávky, ktorých splatnosť nastala do 28.6.2011 (t. j. do uzavretia zmluvy o postúpení) a z týchto pohľadávok potom ku dňu podania žaloby (18.2.2014) neboli premlčané (vzhľadom na vznesenú námietku premlčania) 4 splátky po 92,84 eur, splatné 10.3.2011, 10.4.2011, 10.5.2011 a 10.6.2011. Ak by súd o žalobe rozhodoval za stavu, kedy ešte neboli vyhlásené a publikované rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn, 1 Cdo 147/2017 a sp. zn. 5 Cdo 36/2020, bol by takýto právny názor súdu (z pohľadu existujúcej judikatúry) akceptovateľný. Nie je možné ho však bez ďalšieho akceptovať za stavu, keď v citovaných rozhodnutiach najvyššia súdna autorita uviedla, že postúpenie pohľadávky banky, ku ktorému došlo v rozpore s ust. § 92 ods. 8 zákona o bankách, je v prípade spotrebiteľského sporu obzvlášť (absolútne) neplatným právnym úkonom (viď právna veta rozsudku NS SR sp. zn. 1 Cdo 147/2017) ... a tiež keď podľa rozsudku NS SR, sp. zn. 5 Cdo 36/2020 ustanovenie § 92 ods. 8 zákona o bankách v znení do 31.12.2016 oprávňovalo banku postúpiť tretej osobe len pohľadávku, ktorá bola v čase postúpenia splatná, avšak opätovne za predpokladu, že bola vykonaná výzva zo strany banky v zmysle cit. ust. § 92 ods. 8. Zdôrazňujú, že žalovaný 3/ vystupuje v právnom vzťahu ako ručiteľ - nič si nepožičal, nemal povinnosť žiadne finančné prostriedky vrátiť, a práve preto, že jeho povinnosť je iba subsidiárna, by mal byť výrok o uložení povinnosti zaplatiť akúkoľvek sumu z titulu ručenia výsledkom správneho posúdenia splnenia všetkých podmienok pre dispozíciu s pohľadávkou. Domnievajú sa, že neboli splnené zákonné podmienky pre cesiu ani splatných pohľadávok banky, resp. neboli stranou sporu
- žalobcom preukázané, že k ich splneniu došlo. Aj zo samotnej zmluvy - dohody o ručení z ust. čl. II. ods. 3. nepochybne vyplýva, že plneniu z titulu ručenia musí predchádzať výzva zo strany banky. Vyplýva to aj zo základných zákonných predpokladov, na ktorých je inštitút ručenia vo všeobecnosti postavený. V tomto prípade však banka nekonala s odbornou starostlivosťou, minimálne vo vzťahu k ručiteľovi, keď mu žiadnu výzvu nedoručila, pokračovala v pripisovaní úrokov k istine, k pripisovaniu všetkých sankcií, ktoré si pre prípad omeškania dlžníka zakotvila vo VOP a keď už bolo zrejmé, že k plneniu sa nedostane, postúpila pohľadávku bez splnenia zákonných podmienok na tretí subjekt. Postupca je povinný pri postúpení pohľadávky odovzdať postupníkovi všetku dokumentáciu; je teda zrejmé, že banka žiadnou výzvou žalovanému 3/ nedisponovala, inak by ju odovzdala postupníkovi a ten by ju určite predložil súdu ako dôkaz. Z vyššie uvedeného je zrejmé, že neboli splnené podmienky ani na čiastočné postúpenie pohľadávky v rozsahu pohľadávok splatných v čase postúpenia. Je povinnosťou súdu vysporiadať sa s existujúcou judikatúrou Najvyššieho súdu, pričom na jedno z rozhodnutí poukazovali (viď napr. vyjadrenie 26.10.2020), a v prípade, ak sa súd odkloní od názoru prezentovaného v záväzných rozhodnutiach NS SR, je povinnosťou súdu tento odklon zdôvodniť. V tomto rozsudku však relevantné rozhodnutia Najvyššieho súdu ani neboli spomenuté. Okrem toho tiež v rámci konania poukázali aj na skutočnosť, že podľa čl. III. ods. 1 dohody o ručení bola banka oprávnená osobné údaje ručiteľa sprístupniť a poskytnúť iba osobám, ktoré sú v citovanom ustanovení menovite uvedené. Sú toho názoru, že ak banka sprístupnila a poskytla údaje ručiteľa - žalovaného 3/ inej osobe ako tam uvedenej, navyše bez toho, aby ho vyzvala spôsobom v zmluve zakotveným v čl. II. ods. 3 na plnenie, porušila zmluvu v neprospech žalovaného 3/ a toto porušenie rovnako zakladá neplatnosť postúpenia vo vzťahu k žalovanému 3/. 25. V závere podaného odvolania uviedol žalovaný 3/, že ako manžel a otec dvoch maloletých detí je podľa obsahu tohto spisu jediný, kto sa v konaní aktívne bráni žalobe. Dôvodom je skutočnosť, že jeho príbuzní, ktorým poskytol ručenie za ich úver, nič nevlastnia a zrejme ani postihnutie ich príjmu nebude v prípade priznania nároku bezproblémové. Práve s ohľadom na pozíciu žalovaného 3/ ako ručiteľa je jasné, riadne a zrozumiteľné odôvodnenie rozhodnutia súdu kľúčové. Žalovaný je presvedčený, že neboli splnené zákonné podmienky pre postúpenie pohľadávky bankou tretej osobe, ktorá nie je bankou a vzhľadom na spotrebiteľský charakter zmluvného vzťahu medzi ním a právnym predchodcom žalobcu jednoznačne platia prísne podmienky na to, komu (či aj osobe nepodliehajúcej bankovému dozoru) a za splnenia akých podmienok môže byť postúpená pohľadávka a v akom rozsahu. Rovnako je presvedčený, že v žiadnom prípade nemohlo na žalobcu, ani ak by postúpenie pohľadávky bolo platné, prejsť právo na vyhlásenie mimoriadnej splatnosti úveru, keď výzva v zmysle zákona o bankách môže byť učinená iba vo vzťahu k splatnej pohľadávke; nemožno vyzývať dlžníka na splnenie dlhu, ktorý ešte splatný nie je. Tvrdenie žalobcu o tom, že vyhlásil mimoriadnu splatnosť úveru podaním zo dňa 18.7.2011 vo vzťahu k žalovanému 3/ je nepreukázané - takéto tvrdenie z obsahu výzvy na úhradu vôbec nevyplýva. Zmena v osobe veriteľa (na základe postúpenia pohľadávky) sa nedotýka práv a
povinností dlžníka, tieto zostávajú aj po postúpení zachované. Predmetom postúpenia môže byť len určitá pohľadávka, t. j. právo na plnenie od dlžníka, nie však celý záväzkový vzťah, z ktorého pohľadávka vznikla, v ktorom prípade ide už o zmenu zmluvy, a teda zmenu vzájomných práv a povinností tvoriacich obsah záväzku, ktorá predpokladá v zmysle § 493 Obč. zák. dohodu zmluvných strán. K tomuto poukazuje napr. na rozsudok Najvyššieho súdu SR z 14.10.2010 sp. zn. 3Obdo 7/2009. 26. Písomné vyjadrenie k odvolaniu žalovaného 3/ podané nebolo. 27. Krajský súd v Nitre, ako súd odvolací (§ 34 Zákon č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok, ďalej len „CSP“) po zistení, že odvolanie bolo podané oprávnenými osobami v zákonom stanovenej lehote, preskúmal napadnuté rozhodnutie, viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 CSP), prejednal odvolanie bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) a dospel k záveru, že výrok napadnutého rozsudku o povinnosti žalovaných 1/ a 2/ spoločne a nerozdielne a žalovaného 3/ zaplatiť žalobcovi sumu 371,36 eura s príslušenstvom je potrebné zrušiť. Výrok o zamietnutí žaloby v zostávajúcej časti je vecne správny, a preto ho odvolací súd podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil. Výrok napadnutého rozsudku o náhrade trov konania podľa § 388 CSP zmenil tak, že žalovaným 1/ a 2/ sa nepriznáva náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania. O trovách konania vo vzťahu k žalovanému 3/ rozhodol tak, že žalovanému 3/ voči žalobcovi priznal nárok na náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania v plnom rozsahu.
28. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
Podľa § 161 ods. 1 CSP, ak tento zákon neustanovuje inak, súd kedykoľvek počas konania prihliada na to, či sú splnené podmienky, za ktorých môže konať a rozhodnúť (ďalej len „procesné podmienky“).
Podľa § 230 CSP, ak sa vo veci právoplatne rozhodlo, nemôže sa prejednávať a rozhodovať znova.
Podľa § 220 ods. 2 veta tretia CSP, súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
Podľa § 217 ods. 1 veta prvá CSP, pre rozsudok je rozhodujúci stav v čase jeho vyhlásenia.
Podľa § 388 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zmení, ak nie sú splnené podmienky na jeho potvrdenie, ani na jeho zrušenie.
Podľa § 378 ods. 1 CSP, na konanie na odvolacom súde sa primerane použijú ustanovenia o konaní pred súdom prvej inštancie, ak tento zákon neustanovuje inak.
Podľa § 389 ods. 1 písm. a/ CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší, len ak neboli splnené procesné podmienky.
29. Odvolací súd v súvislosti s rozhodovaním o podaných odvolaniach žalobcu a žalovaného 3/ proti rozsudku Okresného súdu Komárno zo dňa 3.5.2021 č. k. 15C/167/2014-559, ktorý je v poradí druhým rozsudkom v danej prejednávanej veci, pretože v dôsledku včasného podania odvolania žalobcu došlo uznesením Krajského súdu v Nitre zo dňa 27.4.2018 č. k. 5Co/182/2017-271 na základe ust. § 389 ods. 1 písm. b/ a c/ CSP k zrušeniu rozsudku Okresného súdu Komárno zo dňa 13.12.2016 č. k. 15C/167/2014-221 s následným vrátením veci tomuto súdu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, rešpektoval svoju zákonnú povinnosť skúmať, či napadnuté súdne rozhodnutie (v danom prípade predmetný rozsudok súdu prvej inštancie) netrpí niektorou z procesných vád zakotvených v ust. § 389 ods. 1 CSP.
30. Z výroku citovaného zrušujúceho uznesenia Krajského súdu v Nitre, ako súdu odvolacieho, jednoznačne vyplýva, že prvý rozsudok súdu prvej inštancie vo veci samej vyhlásený dňa 13. decembra 2016 bol odvolacím súdom zrušený iba v zamietajúcej časti výroku a výroku o náhrade trov konania s následným vrátením veci prvoinštančnému súdu v tejto časti na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Uvedené však na druhej strane znamená to, čo vlastne nepostrehol ani prvoinštančný súd pri svojom v poradí druhom rozhodovaní vo veci samej, že odvolaním ani jedného z účastníkov v tomto konaní nebola napadnutá vyhovujúca časť výroku prvého rozsudku vo veci samej ukladajúca formou spoločnou a nerozdielnou povinnosť žalovaným 1/ až 3/ zaplatiť žalobcovi istinu vo výške 371,36 eura spolu s príslušenstvom, v lehote do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Pri akceptovaní nepodania
odvolania žiadneho z účastníkov konania proti tejto časti výroku prvého rozsudku vyhláseného v danej prejednávanej veci následne došlo s poukazom na ust. § 230 CSP k tej procesnej situácii, že v tejto časti išlo o vec právoplatne rozhodnutú (res iudicata), ktorá skutočnosť mala súdu prvej inštancie pri skúmaní podmienok konania podľa § 161 ods. 1 CSP zabrániť v tom, aby duplicitne priznal žalobcovi časť žalovanej istiny v sume 371,36 eura spolu s príslušenstvom. Odvolací súd v týchto častiach, v ktorých obidvaja odvolatelia poukazovali na nedodržanie zásady „res iudicata“ prvoinštančným súdom pri rozhodovaní vo veci samej považoval odvolania za dôvodné, a preto odvolaním zo strany žalovaného 3/ napadnutý výrok I. rozsudku zo dňa 3.5.2021 č. k. 15C/167/2014-559 podľa § 389 ods. 1 písm. a/ CSP zrušil, bez následného zavedenia procesného postupu v zmysle § 391 ods. 2 CSP, t. j. vrátenie veci súdu prvej inštancie v rozsahu jej zrušenia na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
31. Pokiaľ ide o potvrdenie predmetného rozsudku súdu prvej inštancie v jeho zamietajúcej časti výroku II. podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správneho, tak tu odvolací súd poznamenáva, že sa plne stotožňuje s právnym posúdením vznesenej námietky premlčania žalovaným 3/, ktorá sa svojimi právnymi dôsledkami (premlčanie všetkých splátok žalobcu splatných pred dňom 18.2.2011 vzhľadom na dátum podania žaloby na prvoinštančnom súde dňa 18.2.2014) vzťahuje aj na žalovaných 1/ a 2/ ako dlžníkov. Odvolací súd v tomto smere uvádza, že sa nestotožňuje s argumentáciou žalobcu prezentovanou v ním podanom odvolaní, podľa ktorej by sa vznesená námietka premlčania žalovaným 3/ mala vzťahovať a posudzovať iba vo vzťahu k tomuto subjektu a že by sa nemala vzťahovať a posudzovať aj vo vzťahu k žalovaným 1/ a 2/, ktorí námietku premlčania v tomto konaní nevzniesli.
32. Pokiaľ ide o danosť aktívnej vecnej legitimácie na strane žalobcu k podaniu žaloby z jeho strany, tak odvolací súd v rámci tohto odvolacieho konania, pri skúmaní existencie podmienok konania v zmysle § 161 ods. 1 v spojení s § 378 ods. 1 CSP poznamenáva, že nesúhlasí so zaujatým právnym názorom prvoinštančného súdu v tom smere, že právny predchodca žalobcu (Slovenská sporiteľňa, a.s.) nebol povinný v danom prípade preukázať zaslanie výzvy žalovanému v zmysle § 92 ods. 8 zákona o bankách, pretože títo mali byť v omeškaní dlhšie ako jeden rok, t. j. 1176 dní. Na strane druhej súhlasí s tvrdením prvoinštančného súdu, že bankou mohli byť postúpené iba jednotlivé splátky, s ktorými boli dlžníci v omeškaní a nie aj celý dlh, pretože okrem splatných splátok, ktoré boli zosplatnené, nedošlo k zosplatneniu aj zvyšku celého dlhu vzniklého z titulu poskytnutého a nesplácaného úveru. K uvedenému odvolací súd poznamenáva, že náležitosti aktívnej vecnej a zároveň aj pasívnej vecnej legitimácie na obidvoch stranách účastníkov tohto konania boli skúmané odvolacím súdom bližšie v tej časti konania, v ktorom na základe zrušujúceho uznesenia Krajského súdu v Nitre zo dňa 27.4.2018 č. k. 5Co/182/2017-271 došlo k zrušeniu zamietajúcej časti výroku spolu s výrokom o náhrade trov konania, v ktorej časti sa opätovne konalo. Súd prvej inštancie pri prvom rozhodovaní vo veci samej totiž v rámci predbežnej otázky sa bližšie nezaoberal danosťou vecnej legitimácie v žalobe označených subjektov na obidvoch stranách. Až v rámci dôvodov v poradí svojho druhého rozhodnutia vo veci samej sa prvoinštančný súd bližšie zaoberal danosťou aktívnej, resp. pasívnej vecnej legitimácie na oboch stranách tohto konania, ktorú však v prípade žalobcu nesprávne vyhodnotil za danú pri absencii realizácie výzvy podľa § 92 ods. 8 zákona o bankách zo strany právneho predchodcu žalobcu voči žalovaným. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na obsah rozhodnutia NS SR zo dňa 24.4.2018 sp. zn. 1Cdo/147/2017.
33. V kontexte týchto dvoch dôvodov (premlčanie nároku žalobcu + nedostatok aktívnej vecnej legitimácie u žalobcu) odvolací súd o podaných odvolaniach žalobcu a žalovaného 3/ rozhodol tak, ako je to uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku.
34. Zavedením procesného postupu v zmysle § 396 ods. 1, 2, § 255 ods. 1 a § 388 CSP odvolací súd napadnutý prvoinštančný rozsudok v časti výroku o priznaní nároku o náhrade trov konania pre žalovaných 1/ a 2/ formou spoločnou a nerozdielnou zmenil tak, že týmto subjektom náhradu trov prvoinštančného a ani odvolacieho konania nepriznal, pretože im žiadne trovy nevznikli, resp. o ich náhradu nepožiadali.
35. V prípade žalovaného 3/ odvolací súd v dôsledku aplikácie procesného postupu v zmysle § 396 ods. 1, 2, § 255 ods. 1, § 388 a § 261 ods. 1, 2 CSP žalovanému majúcemu v obidvoch stupňoch konania prevažný úspech, priznal voči neúspešnému žalobcovi nárok na náhradu trov konania (prvoinštančného a aj odvolacieho) v plnom rozsahu. O výške tohto nároku rozhodne súdny úradník na súde prvej inštancie samostatným uznesením po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí.
36. Toto rozhodnutie prijal odvolací senát pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku nie je prípustné odvolanie.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP), v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP), to neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).